Tento príspevok som predniesol na konferencii o vlastenectve, ktorú 16. októbra 2009 usporiadalo MŠ SR v spolupráci s Univerzitou Mateja Bela v BB a Maticou slovenskou.
Každá spoločnosť uvedomujúca si samu seba už od úsvitu dejín si kládla otázku, kde sú jej korene, ako vznikla, ako sa vyvíjala, kto boli jej hrdinovia, kto jej škodil a ako sa tomuto škodeniu bránila. Zo začiatku si takáto spoločnosť o svojich existenčných otázkach vytvárala mýty, ktoré boli vlastne ústne tradovanou históriou predkov, pamäťou rodu alebo kmeňa. Samozrejme, pri ústnom podávaní sa vzdialené deje zahmlievali až nakoniec z nich boli viac morálne posolstvá z minulosti, ako reálny opis skutočnosti. So vznikom písma sa minulé deje čoraz viac zapisovali, a tak úlohu mýtov prevzala písaná história.
Od Herodota, Thukydida, Lívia cez stredovekých analistov až po moderných historikov vznikali historické diela, ktorých metódou bol už kritický (teda vedecký) prístup k objektu popisovania – minulému deju. Podstata a účel historiografie sa však oproti mýtu veľmi nezmenila. Aj kritická historiografia predovšetkým slúžila, slúži a bude slúžiť na zodpovedanie tých istých otázok, ktoré som spomenul vyššie. Historiografia ako taká nemá zmysel, ak neodpovedá na výzvy súčasnosti, na otázku odkiaľ prichádzame, o čo sa naši predkovia snažili v minulosti, čo dosiahli, v čom neuspeli, kde a v akom stave sme prebrali od nich štafetu riadenia národného života a na mnohé ďalšie otázky. Len na základe poznania týchto skutočností môžeme formovať reálne programy do budúcnosti, ktoré nebudú odtrhnuté od života a budú vyjadrovať skutočné, nie pomyselné záujmy národa.
Historiografia ako spoločenská disciplína zaoberajúca sa minulosťou je v prvom rade kolektívna pamäť akéhokoľvek spoločenstva, triedy, vrstvy alebo národa. A spomenutým, ale aj tu neuvedeným reálnym spoločenským entitám slúži v podstate na to isté ako individuálnemu človeku osobná pamäť. Hocikto si vie predstaviť, čo sa stane s človekom, ktorý stratil pamäť. Je dezorientovaný v čase i priestore. Ale v tom istom postavení sa nachádza i spoločenská entita, napr. národ, ktorý stratí svoje historické vedomie, svoju kontinuitu s minulosťou. Nie je náhoda, že všetky útoky, ktoré sa vedú s cieľom napr. podrobiť si, ovládnuť, potlačiť alebo asimilovať nejaký národ, nejaké spoločenstvo začínajú útokom na jeho históriu, na jeho minulosť, teda na jeho historickú pamäť. Niekomu sa takéto prepisovanie dejín môže zdať ako ich falšovanie, ako ich účelový výklad. Samozrejme, aj k tomu dochádza, ale falšovať v dejinách sa dajú len fakty a to je ľahko objaviteľné. Fakty však nie sú tou najdôležitejšou súčasťou opisu histórie. Najdôležitejším, kľúčovým bodom popisu dejín, teda historiografie je výklad faktov. A preto, že historiografia nie je exaktnou vedou, ale vedou o živote ľudí, nie je a nemôže byť len jeden výklad. Dejiny sú v tom nejhrubšom poňatí sledom víťazstiev a prehier, pozdvihnutí a pádov, úspechov a neúspechov. Nestalo sa a ani sa nestane, žeby sa víťaz a porazený na tú istú udalosť dívali a vysvetľovali ju rovnako. Lebo aj porážku možno prežiť, aj porážka môže posilniť, ale len za predpokladu, že ju porazený vníma zo svojho pohľadu. Ak príjme názor víťaza, nevyhnutne zaniká. Každé spoločenstvo, ale aj každá generácia má preto nárok na vlastný výklad minulosti a pokiaľ si ho zachováva, prežíva.
Niekedy sa nám niektoré spory v historiografii, ako napr. spory o názvov predkov zdajú malicherné, ale skutočnosť je niekde úplne inde. Spory takéhoto charakteru nie sú primárne spormi o minulosť. Sú predovšetkým a na prvom mieste spormi o oprávnenosť jestvovania v súčasnosti a o právo na existenciu do budúcnosti. Preto všetko to, čo sa dnes okolo našej minulosti deje v radoch obce historikov i v časti tlače písanej po slovensky, najmä systematické spochybňovanie slovenskosti a Slovákov v ich dejinách vôbec nesmeruje k nejakému vedeckému poznaniu, likvidácií „slovenských mýtov“, za čo sa to s obľubou vydáva. Všetko to smeruje len a jedine k tomu, aby sa cez minulosť spochybnila vôľa Slovákov zaujímať sa o svoju prítomnosť a budúcnosť; spochybňuje sa tým ich právo na spravovanie si vlastných záležitosti podľa vlastných predstáv a v záujme svojho národa, teda každého jedného jeho príslušníka. Nie nadarmo J. M. Hurban poznamenal, že národ neuvedomujúci si svoju históriu je len úbohá „hromada koží otrockých“.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že zdravé historické vedomie je podstatné, substantívne pri výchove k vlastenectvu. Vlastenecká výchova je nemysliteľná bez výchovy a vzdelávania históriou. Národy so silno vyvinutým historickým vedomím (napr. v našom okolí Česi, Maďari i Poliaci) nemajú problém s vlastenectvom a niektoré javy ohľadom negatívneho vzťahu k vlastnému národu, ktoré sú u nás bežné, sú v týchto spoločenstvách nemysliteľné. Čo sme však urobili my v oblasti upevňovanie vlastenectva, ktoré je tak dôležité najmä v čase vzniku a upevňovania novo vzniknutého štátu za súčasnej integrácie do supra nacionálneho spoločenstva? Čo sme za posledných 20 rokov od zmeny režimu na tomto poli dosiahli? S ľútosťou musím povedať, že takmer nič! Keď to porovnáme napr. s 20 rokmi existencie prvej ČSR, alebo šiestimi rokmi existencie prvej SR, tak môžeme povedať, že výsledky sú veľmi skromné. Viac sme pokračovali v tendenciách začatých na začiatku 50. rokov minulého storočia bojom proti buržoáznemu nacionalizmu, teda v deštruovaní historického a vlasteneckého vedomia Slovákov, ako v skutočnom rozvoji tvorby historického vedomia slovenského občana.
Bez historického vedomia nemôže byť ani občianske sebavedomie! Nemôžeme sa preto čudovať, že náš občan v porovnaní s občanmi okolitých štátov na rovnakom stupni spoločensko-ekonomického vývinu žalostne zaostáva práve v sebavedomí. Buď je toto sebavedomie minimálne alebo nepodložene sebavedomé, často okoliu smiešne. Ale možno sa tomu čudovať?! Čo urobili za spomenuté obdobie, najmä od vzniku samostatnej a suverénnej SR masovokomunikačné prostriedky, školy, vedecké inštitúcie? Keby som chcel byť škodoradostný, tak by som povedal, že všetko; teda presnejšie všetko, aby aj to posledné, čo zostalo z historického vedomia slovenského občana z minulosti, čo sa nepodarilo stalinským čechoslovakistom ešte vymazať z pamäti Slovákov čo najviac rozložili. Myslím si, že nejestvuje na celej zemeguli štát, ktorý by si financoval celú sústavu inštitúcií počnúc vedeckými ústavmi a končiac masovokomunikačnými prostriedkami rozkladajúcimi historické vedomie jeho občanov. V čase, keď by bolo treba budovať historické vedomie slovenského občana oslobodeného od pút čechoslovakizmu, keď ho bolo treba vychovávať k vernosti k suverénnej Slovenskej republike, sa značná skupina slovenských historikov žijúcich zo štátnych peňazí, teda z peňazí nás všetkých vybíjala na odmietaní „slovenských“ mýtov, slovenských „romantických“ pohľadov na našu minulosť. Pritom nešlo o váľanie nejakých skutočných mýtov, ale o napádanie serióznych pokusov o oslobodenie slovenského pohľadu na vlastné dejiny z pút čechoslovakizmu a hungarizmu.
Človeku je smutno, keď sleduje českú, poľskú a to nehovorím o maďarskej televízii, s akým nadšením riešia mnohé témy svojej minulosti niekedy až vo vášnivých diskusiách a na primeranej vecnej a odbornej úrovni. A nielen to, pravidelne vysielajú celé série programov o svojich krajinách a ich histórii. V slovenských televíziách takéto relácie chýbajú. Na počudovanie aj také, ktoré sú vo vzťahu k háklivým témam úplne irelevantné. Ale dokedy budú na Slovensku háklivé témy? Dokedy Slováci budú musieť obchádzať svoju minulosť vo verejnej diskusii? Kto má stále záujem na tom, aby sa otázky našich dejín, i tie najháklivejšie, neotvárali a nevysvetľovali? Nemožno pritom povedať, žeby sme nemali dostatok schopných tvorcov takýchto programov alebo historikov, ktorí sa vedia na našu minulosť pozrieť triezvo, sine ira ete studio, ale predovšetkým slovenskými očami. Žiaľ, aj nábehy na takéto relácie vo verejnoprávnej televízii skončili za veľmi čudných okolností, ako keby na Slovensku bolo neprípustné otvárať verejne témy, o ktoré má slovenský občan výsostný záujem. Naopak, naše televízie sú saturované programami, ktoré zvýrazňujú, niekedy úplne neobjektívne zlyhania našich predkov. Nehovorím, že tieto programy nemajú byť taktiež vysielané, ale naše dejiny by sa mali zobrazovať komplexne, vo všetkých svojich súvislostiach, ale najmä objektívne. Mali by plniť predovšetkým výchovnú a vzdelávaciu úlohu smerom k pozitívnemu vlastenectvu, a nie deptať dušu Slováka hyperbolicky spracovávanými negatívnymi javmi v histórii slovenského národa. Alebo si niekto myslí, že naše dejiny sú len dejinami našich zlyhaní, ktoré treba neustále pranierovať? Tak sa mi zdá, že slovenský občan je časťou historickej obce a väčšinou masovokomunikačných prostriedkov skôr bitý ako vychovávaný históriou. Môžeme potom od neho čakať zdravé sebavedomie a primerané vlastenectvo?!
Kde začať pri náprave týchto skutočnosti? Ako posilniť historické vedomie slovenského občana ako predpoklad k zdravému vlastenectvu. Predovšetkým treba povedať, že súčasný stav vedeckého poznania našej minulosti nepotrebuje vytvárať mýty, odtrhnuté od reálnych historických faktov. Slovenskí historici všetkých orientácií nazbierali dostatočné množstvo faktov našej národnej minulosti, aby sa na nich dal vytvoriť ucelený obraz vývinu Slovenska a Slovákov od najstarších čias až dodnes. My dnes nemusíme hladať praotca Čecha, ani bájny Etelkuz, nepotrebujeme zaplieniť vedomie nášho občana vymyslenými báchorkami, čo sa, žiaľ Bohu, v určitých kruhoch amatérskych „tiež historikov“, dokonca publikujúcich v niektorých ináč serióznych novinách, deje. Toto nie je cesta k náprave existujúceho stavu. Môže to viesť len k nášmu zosmiešneniu a k ďalšiemu poškodeniu historického vedomia. Náš cieľ musí byť v niečom úplne inom. Treba prepísať slovenské dejiny, odčechoslovakizovať ich a odhungarizovať a vykladať ich zo slovenského pohľadu. To – samozrejme – neznamená popretie jestvujúcich faktov, jestvujúcich súvislostí. Ide len výklad týchto faktov z pohľadu moderného, sebavedomého národa 21. storočia, ktorý má svoj samostatný, suverénny štát. Táto úloha mala byť zadaná slovenským historikom už v čase vzniku samostatnej SR a dávno mala byť zavŕšená. Pokladám priam za „streštené“, keď sa pri absencii takejto slovenskej syntézy slovenských národných dejín púšťame do písania spoločnej učebnice dejepisu zo susedným národom, ktorého značná časť historickej obce nie je ochotná uznať základné, dokázateľné fakty slovenskej národnej existencie v stredoeurópskom priestore, nieto ešte uznať niektoré naše výklady týchto faktov. Úsilie slovenských historikov by sa mohlo zamerať na užitočnejšie témy. Lebo v konfrontácii s maďarskými historikmi, nemajúcimi problémy s vlastným prístupom k výkladu svojich národných dejín, je výsledok takejto práce vopred jasný – kratší povraz zostane na našej strane.
Len nový pohľad na naše dejiny, zodpovedajúci požiadavkám suverénneho národa 21. storočia, môže byť základom nového prístupu pri výchove k vlastenectvu históriou. Vlastenecká výchova históriou, či už v škole, v rodine, v masovokomunikačných prostriedkoch musí vychádzať z najnovších poznatkov historickej vedy, ale nemôže byť ich prostou reprodukciou. Musí v sebe niesť najmä morálne posolstvo minulosti pre prítomnosť, musí spájať občana s minulosťou, aby sa cítil s minulosťou zviazaný a vytváral sa uňho kategorický imperatív pokračovať v snaženiach minulých generácií. Len tak môžeme vychovať skutočného vlastenca, ktorého „dar nezvedie a hrozba neskloní“. Pritom skutočné vlastenectvo nemá len rozmer duchovný, má aj svoju materiálnu dimenziu, z ktorej profituje celé národné spoločenstvo. História potvrdzuje, že národy v čase vzrastu pozitívneho vlastenectva dosahujú omnoho väčšie výsledky pri svojom raste, ako v bežných obdobiach. Naopak, potlačovanie vlastenectva sa negatívne prejavuje nielen na národnej výkonnosti.
Pán Hrnko,
s úctou sa hlbko skláňam pred Vami pri tomto článku.
Tu máme úplne rovnaké názory.
Píšete: „….Nie je náhoda, že všetky útoky, ktoré sa vedú s cieľom napr. podrobiť si, ovládnuť, potlačiť alebo asimilovať nejaký národ, nejaké spoločenstvo začínajú útokom na jeho históriu, na jeho minulosť, teda na jeho historickú pamäť…
….Najdôležitejším, kľúčovým bodom popisu dejín, teda historiografie je výklad faktov….
….Niekedy sa nám niektoré spory v historiografii, ako napr. spory o názvov predkov zdajú malicherné, ale skutočnosť je niekde úplne inde. Spory takéhoto charakteru nie sú primárne spormi o minulosť. Sú predovšetkým a na prvom mieste spormi o oprávnenosť jestvovania v súčasnosti a o právo na existenciu do budúcnosti…..
…Treba prepísať slovenské dejiny, odčechoslovakizovať ich a odhungarizovať a vykladať ich zo slovenského pohľadu. ….
“
Teraz Vám položím otázku: „Nebola maďarizácia v tomto kontexte práve zmenou pomenovania väčšinového obyvateľstva Slovákov-Uhrov za Maďarov, teda Uhor=Maďar?“
Pritom ten zámer je zjavný už z čias J.A.Komenského, teda bol dlhodobo známy pred 19-tym storočím.
Sám som za „odhungarizovanie“ Historie Kingdom of Hungary.
A tu je nejlepšie ísť priamo do praxe.
Preto sa Vás spýtam na interpretácia „faktu“ že skladateľ „Hongrois Franz Liszt“ zložil dielo „fakt“ „Rhapsodies hongroises”.
Toto dielo interpretujú poniektorí Slováci oproti Maďarom, Rakušanom a inými evidentne rozdielne.
Počul som reč poniektorých otitulovaných uznávaných akademikov, ktorí v danom prípade uvádzajú: „Maďar“ Ferenc Liszt skomponoval „Maďarské rapsódie“.
Ale predsa práve toto je v zásadnom rozpore s umenovednou prácou rovnakého autora:
Franz Liszt „Des Bohémiens et de leur musique en Hongrie“, kde autor, pôvodom Slovák-Hongrois Franz Liszt uvádza, že „Magyaren“ nemali vlastnú etnickú hudbu!
A že tú, ku ktorej sa vtedy, ako aj dnes „hlásia“ je interpretačná hudba Cigáňov – Des Bohémiens.
Podotýkam, že spomenutý autor 19-teho storočia exaktne rozlišoval pojem „Magyar“ od „Hongrois“a tak ich aj precízne používal!
Pán Hrnko, aká je Vaša interpretácia týchto „faktov“ ohľadom „Hongrois“ identity autora a etnicity diela
„Rhapsodies hongroises”?
Otokar,
zdá sa mi, že sa príliš sústreďujete na jeden fakt, ktorý sa dotýka 19. st. Samozrejme, v 19. st. veľa ľudí doma i vo svete pociťovali dichotómiu medzi slovami Uhor (Ungar, Hongroise, Hungarian) a pojmom Maďar (Magyare, Magyar). Aj S. Hojč napísal obranu Slovákov a vydal ju v nemčine pod názvom Sollen wir Magyaren werden? (Máme sa stať Maďarmi), kde jasne rozlišuje medzi Uhor a Maďar. Ako som už vyššie napísal, aj slovenčina začala pociťovať dichotómiu štátoprávnu a etnickú až so vznikom moderného nacionalizmu. Pred 18. st. sa v slovenčine pojem Maďar nevyskytoval, ale nie preto, žeby neexistovali, ale preto, že sa vystačilo s pomenovaním Uhor v dvoch významoch. Keď sa napr. v stovkách až tisíckach zatykačoch z 16. až 18. st. pri popise hľadanej osoby hovorí, že hovorí slovensky, česky, moravsky a uhorsky, je jasné, že slovom uhorsky sa rozumie maďarsky. To je všetko. Pojem treba vykladať v súvislostiach dobového použitia, nie transponovať statickú podobu z určitého obdobia na celé dejiny. Napr. aj slovo S(c)lavus v latinčine až do 19. st. znamenalo aj Slovan, aj Slovák. Prekladať ho však treba v súvislostiach. Keď nejaký autor napíše, že v Dubrovníku sa používala lingua slavonica, je jasné, že z kontextu vyplýva, že išlo o slovanskú reč, konkrétne chorvátčinu. Keď však vydáva Ľudovít Veľký privilégium pre žilinských „Slavis“, je jasné, že hovorí o Slovákoch, lebo v 14. st. v Žiline žili síce Slovania, ale boli to takmer výlučne Slováci. Takže preklad musí vychádzať z konkrétneho poznania reality, z kritiky prameňa.
Čo sa týka konkrétnej otázky F. Liszta, samozrejme, Demkov výklad je úplne legitímny, dokonca veľmi pravdepodobný. Ja sa však touto otázkou nezaoberám, takže sa k tomu nemôžem ani meritórne vysloviť. Tento výklad podobne ako používanie pojmov u Hojča, nemôže byť transponovaný na celé dejiny od vzniku Uhorska.
Pán Hrnko,
nielen 19-te storčie, ale hlavne ono, pretože tam sa udiala zásadná zmena:
Z Uhrov sa stali Maďari a spolu s menom nám bola ukradnutá aj vlastná história Uhrov-Slovákov!
Mimoriadne zaujímavé je obdobie reformácie, tzv. protihabsburgských povstaní, počas tzv. Otomanskej ríše – (atamanská ríša).
Pri nich je zaujímavé, že sa diali výhradne proti Uhorsku – Hornému aj Dolnému a nikdy nie proti Rakúsku. U nás sú všetky hrady v ruinách a podobné v Štajersku z tých čias sú pekne zachované. Ten turecký polmesiac na Štefánsdóme je veľavravný.
Tá Al-kaida bola už vtedy Orwellovsky akčná.
Apologie des ungrischen Slawismus
von Sam Hoitsy – 1843 – 133 Seiten
Nakoniec tých diel na prečítanie je ďaleko viac:
Die Ungern oder Magyaren? – Pál Hunfalvy – 1881 – 254 Seiten
Sollen wir Magyaren werden?: 5 Briefe geschrieben aus Pesth an e. Freund an …?
Domoljub Horvatović – 1833 – 92 Seiten
Das magyarische Ungarn und der Dreibund?
von Hungaricus – 1899 – 61 Seiten
Vaše odpovede úplne ignorujú fakt „maďarizácie“.
Tá sa prejavovala aj v tých Vami spomínaných zatykačoch – teda v ich prekladoch z latinčiny. Maďarizácia predsa začala za reformácie v Sedmohradsku, za „Turkov“
Slovo „Magyar“ ako označenie fyzickej osoby sa objavilo až keď sa začali objavovať skutočné osoby typu „Wahlmagyar“ – Maďar voľbou. Dovtedy jeho potreba neexistovala, to sú zákonitosti vývoja jazyka.
Uvedomte si, ako boli tieto zatykače písané v maďarčine – tam bolo napísané „magyar…“ a nie „ugróz“ – dnes to znamená „skákavý“, ale istý čas to bolo „uhorský“.
Ja Vám môžem ponúknuť iné zdroje mimo Diderota z 18-teho storočia, kde sa píše o jazyku ľudu v Uhorsku. Spravidla sa tam uvádza – „uhorský jazyk je dialekt slovanských jazykov“.
Odborník na Maďarov Paul Lendvai v „Die Ungarn“ uvádza, že „nik zo šľachty nehovoril po maďarsky“, prakticky všetky v knihe uvádzané „ osobnosti sa v dospelosti učili svoju materinskú materinskú reč – znovuobnovovali si svoju materinskú reč“.
„Jediným vedeckým dôkazom existencie Maďarov je ich maďaská reč“ – zabúda, že aj latinčina existovala mimo fyzické osoby, nik nemal latinčinu, ako materinskú reč a pritom ju ovládal možno tak dobre, ako materinskú.
Maďarčina bola kalvínmi za „Turkov“ zavádzaná ako politicko-mocenská náhrada za katolícku latinčinu.
Drahý kvítku,
už samotný fakt, že Vás môže niekto pozvať prednášať o vlastenectve mi pripadá ako scéna z nejakej bláznivej feérie. Predpokladám, že Vy a Vaši priatelia organizujete podobné podujatia z istého druhu recesie a dobre sa pritom bavíte 🙂 Žiadny triezvo mysliaci človek na Slovensku nemôže brať vážne Vaše traktáty, k tomu Vám chýba akákoľvek dôveryhodnosť. Na podobnú diskusiu ste sa jednoducho nekvalifikoval, dalo by sa povedať. Smelo sa porovnajte s nejakým Jablonickým, alebo Mlynárikom a skúste si zodpovedať celkom elementárnu otázku: „Kedy som obstál, hájil pravdu a česť proti väčšine, obetujúc svoj (materiálny) záujem, riskujúc svoju slobodu? Kedy som prejavil vernosť idei ?“ Vy nepochybne môžete vydať cenné svedectvo o zlyhaniach celej jednej generácie, ale brať sa niekoho poučovať o vlastenectve je vo vašom prípade vskutku frivolné. Vlastenec sa na Slovensku nikdy nemôže identifikovať s vami, vždy iba proti Vám.
Morse elvtársocskam,
vy mňa nemôžete uraziť ani, keby ste chceli! Je viem, že vo vašom primitívnom, úbohom obzore môžu byť vlastenci len tí, ktorí sa klaňajú akémusi vtákovi. Niekdajší exot českej politiky kedysi povedal, že normálni chlapi majú vtáky inde, nie na poklope (myslel tým poklop saka). Ja by som to ešte doplnil, že morseovci ho majú na palici.
Pán Hrnko, spomínam si, že v rôznych článkoch na vašom Blogu ste veľa razy zdôrazňovali, že vám ide o fakty a len o fakty. Teraz, keď vam historické fakty nenahrávajú na vašu nedomyslenú teóriu, tak zrazu , a tu citujem z vašho prednesu, “Fakty” už “nie sú tou najdôležitejšou súčasťou opisu histórie. Najdôležitejším, kľúčovým bodom popisu dejín, teda historiografie je výklad faktov.“ A samozrejme, jedine váš „výklad faktov“ je „kľúčovým.“
Dovolím si poznamenať, že výklad histórie bez odkazu na historické fakty je prostým bľabotaním, alebo straníckou demagógiou, čo bolo bežným zjavom v dobe vašej tzv. ´akademickej´ kariery. Preto keď vyhlasujete, a to bez špecifického odkazu na tú ktorú „slovensky písanú tlač“ že „všetko to, čo sa dnes okolo našej minulosti deje v radoch obce historikov i v časti tlače písanej po slovensky, najmä systematické spochybňovanie slovenskosti a Slovákov v ich dejinách vôbec nesmeruje k nejakému vedeckému poznaniu, likvidácií ´slovenských mýtov´, za čo sa to s obľubou vydáva,“ vy sám produkujete falzifikat slovenskej histórie. Veď vaše trvanie na mene Slovák v každej dobe, a teda aj na slováckom dejepise, aj vtedy keď nás nikto pod takým menom nepoznal a sami sme si tak nehovorili, zaiste sa nemôže považovať za žiarivý príspevok „k nejakému vedeckému poznaniu“ histórie slovenského – definitívne nie slovackého – národa. Veď je to popieranie „slovenskej“ histórie a jej nahradzovanie slováckym a faktami nepodporeným dejepisectvom. Vaše bachorky o a trvanie na „Slovákoch“ v dobe Rastislava a Svätopluka je najväčším „spochybňovaním slovenskosti“ našho slovenského národa. Z takého faktami neviazaného peudo-dejepisectva nikdy nevyklíči žiadne „zdravé historické vedomie“ alebo „zdravé vlastenectvo“.
Monsiere Hromník,
necitujete ma presne v kontexte. Hovorím, že v historiografii nie sú najdôležitejšie fakty, ale ich výklad. Zároveň však tvrdím, že výklad musí byť založený na faktoch, že nemôže ísť o výmysly. Výklad sa môže dotýkať len overených faktov. Samozrejme, aj mne by sa páčilo, keby sme mali nepretržitú 8000-ročnú históriu. Fakticky však môžeme doložiť len tú našu 1500-ročnú. Aj tak je to v dejinách európskych národov jedna z najdlhších písaných histórii. My si nepotrebujeme vymýšľať nejakých vlasatých bohov ani fantastické spojenia s Drávidmi, ktoré sú v danej dobe absolútne nemožné a nepredstaviteľné. Nám stačí naša polapiteľná história. Akokoľvek budete napr. tvrdiť, že slovenské slovo kováči je podobné nejakému drávidskemu slovu, nemá to nič spoločné so slovenskou históriou. Etymológia slova kováč = kov (metal) a slovotvorná slovenská prípona -áč je tak jednoznačná, že vylučuje iný ako domáci, slovenský pôvod. Najmä v konfrontácii s okolitými slovanskými názvami pre kováčov – kovář, kovaľ, kovalík, ale aj slovenským nárečovým kovár je nespochybniteľné, že toto slovo vzniklo v slovansko-slovenskom prostredí a nemá nič spoločné so žiadnym iným jazykom. Rovnako ide o slovo Slovák, ktoré je najvyššou hodnotou približne pre 6 miliónov ľudí tejto planéty, ktorí sa cítia Slovákmi (Slovaks, Slowaken…) alebo ich potomkami. Ja píšem dejiny pre nich, a preto nepotrebujem české pomôcky typu Slověni, neskôr transponované do slovenčiny v podobe Sloveni (v originálnej dobe to bolo Slovänin, Sloväne). Ja si na celú históriu Slovákov vystačím so slovom im tak milým – Slovák. Samozrejme, viem im aj vysvetliť, kedy vzniklo slovo Slovák a ako to vyzeralo predtým, ale pri výklade našich národných dejín si vystačím s naším súčasným pomenovaním, ktoré je aj medzinárodne akceptované. A vôbec mi neprekáža, že si niekde v južnej Afrike Dr. Hromník myslí niečo iné.
Preto navrhujem normálnu slušnú dohodu, že sa nedohodneme. Tvrdte si vy svoje veci, ako chcete, a nevnucujte mi svoj názor, ktorý nie je podložený faktami a najmä je postavený na vode. V pokoji môžete žiť vo vedomí, že nejaký Hrnko s vaším názorom nesúhlasí a ja nebudem chudobnejší, ak budem vedieť, že p. Hromník v južnej Afrike si myslí niečo iné. Strieľať sa však kvôli tomu nemusíme.
Dobrovoľnému stiahnutiu sa z horizontu poznávania v histórii, tak ako aj v ktoromkoľvek inom vednom obore, sa hovorí zadubenosť. V tejto pozícii aj detinské tvrdenie, že v 6. storočí po Kr., alebo i neskoršie, Slováci-Slovania objavili a pomenovali “kov,” ako to vraj dokazuje prípona –áč, sa považuje za “nespochybniteľné.“ V takej pseudovede, slovenské prípony –cký, -čka, -na, atď., zrejme (aspoň podľa p. Hrnka) „jednoznačne“ etablujú ďalší slovácky vynález 6.-ho storočia, ktorý „vylučuje iný ako domáci, slovenský pôvod“ elektriny. Takejto vedy slováckych Zablatencov si vzdelaný svet zaiste všimne a Slovákom pridá na vážnosti. Až teraz som si všimnul, že spoločným menovateľom zablatencov aj zadubencov je ´zašpinenosť´ (žeby mysle?). Čirá náhoda?
Draga Hromnik uramocskam,
niečomu sa hovorí zadubenosť, niečomu genialita. Už minule som uznal Vašu genialitu. Neviem prečo sa stále zahadzujete tým, že svoju genialitu plytváte na takom ničotnom blogu, ako je tento. Navrhol som gentlemanskú dohodu, že sa nedohodneme. Prečo sa zas prejavujete ako hulvát.