Jazyk nie je len nástrojom komunikácie. Spochybňovanie slovenčiny – príčiny a dôsledky

Jazyková politika zohrávala, zohráva a bude zohrávať v našom priestore vždy veľmi významnú úlohu. Treba povedať, že už pri vstupe Slovákov do európskych dejín problematika jazyka tvorila kľúčovú, vitálnu otázku štátnej suverenity a nezávislosti. Vždy, keď sa otázka jazyka ako politikum objavila v našich dejinách, išlo predovšetkým o ontologickú podstatu slovenského národa, nie o jazyk ako taký. Knieža Rastislav neposlal svojich poslov do Ríma a neskôr do Carihradu primárne preto, aby mu pomohli pokresťančiť slovenský ľud. V jeho dobe to už nebol hlavný problém. Obyvateľstvo Veľkej Moravy bolo s najväčšou pravdepodobnosťou pokrstené – podľa posledných archeologických nálezov v Bojnej[1]– najmenej jednu, ak nie dve generácie pred jeho nastúpením na trón. Pozvaním kresťanskej misie z Byzantska mu išlo predovšetkým o odpútanie sa od bavorskej hierarchie a tým o posilnenie vlastnej suverenity. Zavedenie staroslovenčiny do liturgie nebolo preto v prvom rade otázkou vieroučnou – veď aj bavorskí a aquilejskí misionári museli základy viery vysvetľovať ľudu v jeho jazyku; latinčina sa používala len v liturgii (a tí, čo sme zažili predkoncilovú liturgiu vieme, že nám latinčina nerobila žiadne problémy). Zavedenie staroslovenčiny do liturgie malo za cieľ vyčleniť Veľkú Moravu z právomoci bavorského episkopátu a zriadením samostatnej cirkevnej provincie posilniť suverenitu štátu. To sa nakoniec zriadením Moravsko-panonskej cirkevnej provincie nakoniec aj podarilo. Neskoršiu stratu záujmu Svätopluka I. o staroslovenskú liturgiu môžeme chápať aj v tých súvislostiach, že po zriadení samostatnej cirkevnej provincie bol už bezprostredný vplyv bavorského episkopátu eliminovaný a jazyková otázka nehrala až takú dôležitú úlohu; skôr preň vytvárala problémy pri jeho expanzívnej politike na západ.

Je zaujímavé, ako sa jazyk opäť ako politikum objavil pri zakladaní uhorského štátu. Notoricky známe poučenie sv. Štefana svojmu synovi (Ragnum unam linguae et mores imbecile et fragile est) sa síce často cituje, ale aspoň v mne prístupnej literatúre som sa nestretol s jeho geopolitickým výkladom. Prečo vlastne sv. Štefan pociťoval potrebu zanechať po sebe takéto posolstvo? Som presvedčený, že preto, lebo si uvedomoval realitu danej doby. Tou realitou bol fakt, že v ranom stredoveku len krajina s jasne vymedzenými prirodzenými hranicami mohla dlhodobo pretrvať. Starí Maďari, ktorí žili len v nížinatých rovinách Malej a Veľkej uhorskej nížiny by na území „unam linguae“ skôr alebo neskôr podľahli tlaku z okrajových území Karpatského oblúku, obývaných nemaďarským obyvateľom. Sv. Štefan túto geopolitickú otázku vyriešil tým, že sa od začiatku nesnažil budovať národný maďarský štát, ako to bolo obvyklé v tej dobe v ostatnej Európe, ale mnohonárodnosť bola základná myšlienka, na ktorej postavil svoju ríšu. Na tejto myšlienke za súčasného používania latinčiny ako „lingua franca“ dokázal uhorský štát existovať až do 18. storočia[2], dokonca aj v takej situácii, keď etnicky maďarské územia boli od neho odčlenené osmanskou okupáciou. Porušenie týchto princípov práve tými, ktorí sa najhlasnejšie dovolávali (a stále dovolávajú) dedičstva sv. Štefana, a pokus vybudovať „regnum unam linguae et mores“ od konca 18. storočia formou maďarizácie je možné pokladať za rozhodujúcu a hlavnú príčiny zániku Uhorska roku 1918.

Maďarizácia vo vzťahu k Slovákom mala mnoho podôb – od ponižovania príslušníkov národa (Tót nem ember), cez bránenie unifikačných tendencií pri vytváraní spisovného jazyka až po premyslené trieštenia národného kolektívu na báze nárečí. Cieľom môjho príspevku je poukázať na tieto metódy, ktoré celkom neskončili zánikom Uhorska. Mali svoje pokračovanie aj v prvej republike, po druhej svetovej vojne a na počudovanie aj v súčasnosti – podľa môjho názoru sa v rôznych zastretých formách opäť objavujú. Nemali by sme ich podceňovať, lebo napr. podceňovaním problému snáh o jazykovú dezintegráciu na báze nárečia sme prišli o územie severnej Oravy a Spiša. Môj príspevok určite nebude vyčerpávajúci v otázkach problémov, ktoré načrtáva, ale chcem poukázať, že ochrana jazyka je dôležitou politickou úlohou v štáte a nemožno ju zanedbávať. V mojom príspevku sa budem venovať danej otázke v období, keď sa už jazyková unifikácia zavŕšili, ale uvedomujem si, že tento problém sa „nenarodil“ až v danom období.

So vznikom moderného slovenského spisovného jazyka v 40. rokoch 19. storočia a s rýchlym procesom národnej integrácie Slovákov na jeho báze sa objavili aj prvé pokusy o zastavenie tohto procesu bojom proti Štúrovej reforme. Známe sú útoky na Štúrovu slovenčinu zo strany starokonzervatívcov na čele s J. Kollárom, ktorí sa obávali, že zavedením nového spisovného jazyka pre Slovákov sa budú trieštiť sily slovanstva v boji proti germánstvu a maďarstvu. Menej známe je už to, na čo upozornil J. Marták, že pokusy obhajovať bibličtinu ako spisovný jazyk pre Slovákov nevyvierali len z obáv o trieštenie síl slovanstva, ale že medzi hlasy proti štúrovčine a za zachovanie bibličtiny sa zamiešali aj obhajcovia maďarizačnej politiky (Launer a Lanštiak), ktorí si uvedomovali veľký náboj nového spisovného jazyka v národno-integračnom procese Slovákov a pri ich obrane proti maďarizácii[3]. Ich vystúpenie však nemohlo výraznejšie ovplyvniť úspešný prienik Štúrovej slovenčiny a jej uplatnenie sa ako nového spisovného jazyka Slovákov. V priebehu šesťdesiatych rokov 19. storočia sa spisovná slovenčina stala neodškriepiteľným faktom a ako taká zohrávala výraznú národno-zjednocovaciu funkciu. Prostredníctvom Matice slovenskej, slovenských gymnázií a slovenskej tlače plnila významnú úlohu a uplatnila sa fakticky vo všetkých sférach kultúrneho, vedeckého a politického života. Nový nástup maďarizácie po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867 neobišiel ani spisovný jazyk Slovákov. Po zatvorení Matice slovenskej a slovenských gymnázií sa zaútočilo aj na národno-integračnú funkciu spisovnej slovenčiny. Maďarské vládnuce kruhy využili určitú tradíciu používania východoslovenských nárečí popri ostatných spisovných formách slovenského jazyka na východnom Slovensku a v 70. rokoch 19. storočia vydali učebnice pre ľudové školy v tejto oblasti v šarišsko-zemplínskom nárečí[4]. Cieľ tohto opatrenia bol jasný – obmedzovaním funkcie spisovnej slovenčiny zabrzdiť integračný proces slovenského národa a urýchliť maďarizáciu východoslovenského ľudu. Uvedené pokusy nesmerovali ešte k dezintegrácii Slovákov, ale mali napomáhať uskutočňovaniu maďarizačných zámerov.

Nová situácia nastala až koncom 19. storočia, keď už bol proces národnej integrácie v podstate zavŕšený a keď začiatkom 20. storočia slovenská politika vyjdúc z pasivity zaznamenala aj prvé úspechy v boji s maďarizáciou. V tomto období pristúpili maďarské vládnuce kruhy priamo k pokusom zneužiť nárečové rozdiely v slovenčine na národnú dezintegráciu Slovákov podľa nárečových oblastí. Najrozsiahlejším takýmto pokusom bolo prezentovanie východoslovenskej nárečovej oblasti za samostatný národný celok – tzv. Slovjakov. Avšak nemenší, dalo by sa povedať ďalekosiahlejší význam malo aj pôsobenie na severnom Slovensku, kde sa začali akcie zo strany haličských Poliakov medzi goralským obyvateľstvom severných oblastí Trenčianskej, Oravskej a Spišskej župy, aby sa „obnovila“ údajná poľskosť tohto ľudu. Časovo prvý pokus využiť nárečové rozdiely v slovenskom jazyku na dezintegráciu slovenského národa bola agitácia určitých kruhov z Haliče, ktoré pod vedením krakovského advokáta F. Wojciechowského a J. J. Teisereho začala roku 1904 na severnej Orave. V severných oblastiach Spiša pokračoval v tejto práci od roku 1908 najmä J. Wismierski. Organizovanú podobu nadobudla až pod vedením okresného lekára z Nowého Targu J. Bednarského a spisovateľa F. Gwiždža, ktorí okrem iného začali od roku 1913 vydávať časopis Gazeta Podhalanska a propagovať v nej poľskosť slovenských Goralov[5]. Bez rozsiahlejšieho výskumu v maďarských archívoch sa nedá jednoznačne zistiť, do akej miery za touto akciou stáli maďarské vládnuce kruhy a plánovali jej využitie na dezintegráciu národnej jednoty Slovákov, čím by sa vytvorili úspešné predpoklady pre maďarizačnú politiku. Z hľadiska starej zásady rímskeho práva „komu to prospieva“ však možno usudzovať, že jej prinajmenšom vyhovovala, ak ju sama neorganizovala. Nehovoriac už o miestnych maďarských a maďarónskych činiteľoch na Hornej Orave a Spiši, ktorí ju priamo podporovali ako prostriedok na oslabenie etnického a národného povedomia tamojšieho ľudu, čím sa mala dosiahnuť jeho rýchlejšia maďarizácia[6]. Aj časová zhoda poľskej akcie na severnej Orave a Spiši s obdobnými akciami maďarských vládnucich tried na ostatnom Slovensku, svedčí prinajmenšom o zapadaní agitácie haličských Poliakov do maďarizačných plánov maďarských vládnucich tried v Uhorsku. Treba povedať, že bez rozpadu Uhorska by akcia uvedených haličských osobností nemohla priniesť pre Poliakov žiadne výs­ledky. Goralský ľud sa k nej v danej dobe správal odmietavo a nemala teda zmysel. A to, že sa pod vplyvom národných a demokra­tických revolúcií Uhorsko roku 1918 rozpadne, v žiadnom prípa­de nemohli predpokladať. Po roku 1918, keď bolo k Poľsku pripo­jených 25 obcí zo severnej Oravy a Spiša a keď si vládnuce kru­hy statkárskeho Poľska nárokovali aj ďalšie oblasti Slovenska, sa stala aj táto otázka vážnou prekážkou urovnania poľsko-česko-slovenských vzťahov a mala dozvuky aj v čase Mníchova (1938) a neskôr.

Pokusy zabrzdiť národnouvedomovací a národno-integračný proces na východnom Slovensku zo strany Budapešti obmedzením funkcií spisovnej slovenčiny sa objavili – ako som uviedol – v sedemdesiatych rokoch 19. storočia v súvislosti a vydaním učebníc pre ľudové školy vo východoslovenskom nárečí. Ako sa však ukázalo, prekonávanie zaostalosti v tejto oblasti sa prejavilo aj vzrastom národného uvedomenia východoslovenského ľudu. Významnú úlohu v národnouvedemovacom procese na východnom Slovensku zohrali aj slovenskí vysťahovalci do USA, ktorí pod vplyvom tamojšieho prostredia rýchlo národne precitli a po návrate domov vplývali na široké okolie[7]. Rozmach národnopolitického života na Spiši, na Zemplíne i v Šariši prekvapil maďarské vlád­nuce triedy a podnietil ich k protiakcii. V tomto prípade už nemohlo ísť len o brzdenie národnouvedomovacieho a národno-integračného procesu, pretože sa to ukázalo neúčinné a neprinieslo žiadne výsledky, ale priamo o pokus na báze východoslovenských nárečí rozbiť národnú jednotu Slovákov. Týchto plánov maďarských vládnucich kruhov sa ujala časť renegátskej inteligencie z východného Slovenska, ktorá pod vedením statkára Z. Dessewffyho začala od 27. októbra 1907 vydávať v Prešove v šarišskom nárečí časopis Naša zástava[8]. V našej literatúre i v širšom povedomí je táto akcia spájaná s činnosťou župného archivára v Prešove V. Dvorčáka. Pri jeho zrode však stálo viacero osôb, popri už spomínanom statkárovi Dessewffym aj kňazi rôznych konfesií G. Žebracký, L. Liptai a J. Repák[9]. Cieľ, ktorý si vytýčili „zástavisti“, bol nemalý. Za finančné prostriedky uhorskej vlády chceli prostredníctvom Našej zástavy vštepovať východoslovenskému ľudu myšlienku, že obyvateľstvo východného Slovenska nemá nič spoločného so Slovákmi z ostatného slovenského územia, že tvorí samostatný kmeň, nezávislý od ostatných Slovákov. Konečným výsledkom malo byť odcudzenie východoslovenského ľudu od ostatných nárečových oblastí slovenského národa a uľahčiť týmto spôsobom prenikaniu maďarizácie[10]. Významnú úlohu v tomto zo­hrával práve boj proti spisovnej slovenčine, obmedzovanie prí­sunu tlačí písaných spisovným úzom a čo možno najväčšie rozší­renie dialektu podľa možností s rozkolísaným úzom, aby to bola reč nevhodná na komunikáciu vo vyšších duchovných sférach. O to, aby vydavatelia nemali konkurenciu v národno-uvedomelej tlači písanej spisovnou slovenčinou, sa starali župné úrady, ktoré terorom zabraňovali jej prísun na východné Slovensko[11]. O skutočnej „ľudomilnosti“ rozširovateľov Našej zástavy svedčí nielen vyslovene reakčný program celého hnutia, ale aj to, že za ňou stáli najväčší nepriatelia slovenského národného pohybu a predstavitelia maďarizácie v oblasti[12].

Počas prvej svetovej vojny prešli organizátori hnutia oko­lo Našej zástavy od propagovania skrytého separatizmu prostredníctvom útokov na spisovnú slovenčinu, propagáciou šarišského nárečia a absolutizovania etnografických osobitostí k otvorenému separatizmu. Roku 1916, určite aj pod vplyvom prvých úspechov česko-slovenského zahraničného odboja, V. Dvorčák vydal brožúru, v ktorej nezakryte propagoval národnú osobitosť tzv. Slovjakov[13]. V tomto období Budapešť podnikala už také opatrenia, ktorých skutočný zmysel sa prejavil ako roku 1918, tak aj roku 1938. Ich zmyslom bolo geopoliticky natoľko oklieštiť územie Slovenska, aby urobili právo Slovákov na sebaurčenie úplne iluzórnym. To bol pravý zmysel akcie dvorčákovcov i organizovania východoslovenského „separatizmu“ zo strany maďarských vlád­nucich tried. Aj vytvorenie tzv. Východoslovenskej národnej ra­dy na čele s V. Dvorčákom v novembri 1918 slúžilo v podstate tomuto cieľu. Až keď sa ukázalo, že tzv. Východoslovenská národná rada svojím programom rozbitia slovenského etnického celku nemôže uspieť, zmenili iniciátori východoslovenského „separatizmu“ taktiku. Budapeštianskej vláde išlo o udržanie celého územia Slovenska v maďarskom štáte, nielen jeho časti. Preto ako opozícia voči vznikajúcej a aj na území Slovenska sa etablujúcej Česko-Slovenskej republiky sa ešte 11. decembra 1918 pokúsili vytvoriť tzv. Slovenskú ľudovú republiku[14]. Aj na jej organizovaní sa podieľali maďarónske skupiny okolo Našej zástavy, ba dokonca si našli aj vzťah k spisovnej slovenčine. Taktiež tento fakt ukazuje, do akej miery to so svojím „Slovjactvom“ mysleli úprimne, k čomu im slúžilo a v koho záujme pracovali. V daných mocensko-politických pomeroch sa však už nedalo zabrániť samourčovaciemu právu slovenského národa a v priebehu prvých mesiacov roku 1919 sa celé územie Slovenska dostalo pod zvrchovanosť česko-slovenského štátu. Avšak málo sa publikuje o tom, že aj tzv. Slovenská republika rád vyhlásená v Prešove za asistencie bodákov Maďarskej červenej armády bola personálne popri Čechovi A. Janouškovi saturovaná najmä aktivistami východoslovenského „separatizmu“ a svoje dokumenty vydávala v šarištine[15].

Zdalo by sa, že po vytvorení Česko-Slovenskej republiky, keď sa v buržoázno-demokratických pomeroch veľmi jasne ukázala nedeliteľnosť a jednota slovenského národa vo všetkých nárečových oblastiach Slovenska, pokusy rozbiť jednotu Slovákov na báze nárečových rozdielov slovenčiny skončia. Opak je však pravdou. Maďarské vládnuce kruhy síce navonok od týchto praktík upustili, pretože v ich iredentistickej a revizionistickej politike nešlo len o čiastočnú revíziu, ale o integrálnu revíziu, teda o obnovu predvojnových hraníc Uhorska. Aj hlavný exponent východoslovenského „separatizmu“ V. Dvorčák v službách maďarskej horthyovskej vlády musel svoj pôvodný sen o „slovjackom národe“ dočasne zanechať a spolu s F. Jehličkom vytvoril roku 1933 v Ženeve tzv. Slovenskú radu, ktorá mala reprezentovať „túžby“ Slovákov po opätovnom pripojení Slovenska k Maďarsku[16]. Keďže ciele maďarských vládnucich tried v otázke územia bývalého Uhorska a tam žijúcich národností zostali aj v tomto období konštantné, nenechali ani „slovjacku otázku“ celkom zaspať.

V 30. rokoch nášho storočia sa nárečové rozdiely v sloven­čine dostali opäť do pozornosti určitých skupín vládnucich tried v statkárskom Poľsku. Aj ich plány spočívali v podstate v tom, že sa pokúšali aj „vedecky“ dokázať poľskosť určitých slovenských území. Nešlo pri tom už iba o tradičné nepravdivé tvrde­nie, že slovenskí Gorali sú vlastne neuvedomelí Poliaci a teda, že ďalšie rozsiahle územia Oravy, Spiša ako aj okres Čadca musia byť pripo­jené k Poľsku. Z kruhu krakovských „slovakofilov“ okolo prof. W. Semkowicza sa našli aj takí vedci ako docent Zd. Stieber, ktorý roku 1935 „vedecky“ dokázal, že východoslovenské nárečia vlastne poľské a obyvateľstvo východného Slovenska sú Poliaci[17]. Samo­zrejme, ciele týchto poľských kruhov vôbec neboli národnobudi­teľské. Tento „dôkaz“ mal slúžiť na to, aby si mohli potom náro­kovať v svojej zaslepenej imperialistickej politike celé východ­né Slovensko i s jeho surovinovým bohatstvom. Mali dokonca vypra­covaný plán na vybudovanie poľského strategického trojuholníka, ktorý svoju bázu opieral o surovinovú základňu východného Sloven­ska až po Košice[18]. Je až zarážajúce, že celé jedno krídlo HSĽS na čele s K. Sidorom nepostrehlo zámery týchto „priateľov“ Slo­vákov okolo W. Semkowicza a napriek dostatočnému množstvu varovných signálov[19] pokladalo za účelné spolupracovať s nimi v svojej proticentralistickej a autonomistickej politike. Cieľom týchto kruhov bolo totiž dostať slovenskú politiku tam, aby mohli – ako to vyjadril sám Semkowicz – „otvorene stavať Slovákom otázku spo­mínaných zmien a na priateľskej platforme prísť k uznaniu našej pravdy“[20], teda vymôcť si uznanie poľských územných nárokov vo­či Slovensku. Poliaci podporou Hitlerových protičesko-slovenských plánov chceli aktívne privodiť takúto situáciu. Slováci však pre nároky Poľska no slovenské územie pochopenie nenašli a beckovské Poľsko si muselo nepatrné územné zisky vymôcť surovým nátlakom. Dôsledky tejto politiky sa po necelom roku tragicky prejavili v osudoch oboch národov, najmä však Poliakov.

Mníchov otvoril cestu aj k obnoveniu tzv. slovjackej otázky. Dodatok Mníchovskej dohody, ktorý požadoval aj vyriešenie územ­ných sporov medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom, opäť umožnil ma­ďarským vládnucim kruhom pokúsiť sa o také oklieštenie slovenského územia, ktoré by geopoliticky zlikvidovalo akúkoľvek mož­nosť samostatného života Slovenska a automaticky viedlo k jeho pripojeniu k „svätoštefanskej ríši“. To bol aj hlavný účel ďa­lekosiahlych požiadaviek na územné ústupky vrátane Bratislavy, Nitry a Košíc, ktoré maďarská vláda predložila v Komárne[21], ale za tým cieľom sa obnovoval aj východoslovenský „separatizmus“. Už zdôvodnenie parcelácie Slovenska pre horthyovcami predvídané a nastoľované referendum, ktorým sa malo Slovensko rozdeliť na štyri časti už po odstúpení území obývaných maďarskou menšinou, tvrdí, že „Slováci žijúci v užskej a zemplínskej župe, práve tak ako aj obyvatelia na Spiši a v Šariši sa jazykovo a etnicky líšia od západných a stredných Slovákov“ a samozrejme jednou ich „etnickou“ zvláštnosťou bolo podľa nich aj to, že chcú „bezvýhradne ísť do Maďarska“[22], k čomu uvádza množstvo nezmyselných argumentov.

Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 napriek tomu, že za hrubého porušenia sebaurčovacieho práva pririekla Maďarsku roz­siahle územie južného Slovenska, neuspokojila revizionistické chúťky vládnucich kruhov horthyovského Maďarska. Tieto boli značne prekvapené odporom, ktorý kládol slovenský ľud možnosti obnovenia ich panstva nad Slovenskom. Ani oklieštiť Slovensko tak, ako si to predstavovali, sa im nepodarilo. V strednej Európe sa objavil nový arbiter v podobe nacistického Nemecka, ktorého roz­hodnutiu sa museli podrobiť. A nacisti mali svoje vlastné plány so Slovenskom, ktoré nekonvenovali s ideou „Veľkého Uhorska“. Avšak pre prípad, žeby ich snáď zmenili alebo sa vytvorila iná situácie, a taktiež z dôvodov, aby oslabili národnú jednotu Slo­vákov na okupovanom území, obnovila Budapešť aj východoslovenský „separatizmus“[23]. K slovu sa dostala znova Naša zástava, ktorá sa masovo pašovala na východné Slovensko[24]. Pri jej vydávaní opäť našiel uplatnenie starý agent maďarskej iredenty V. Dvorčák, ktorý v službách horthyovskej vlády veľmi rýchlo za­budol, že ešte pred nedávnom bol tajomníkom tzv. Slovenskej ra­dy v Ženeve a v mene „utlačovaného slovenského národa“ rozposie­lal rôzne memoranda na všetky strany. Podľa rozkazu svojich chle­bodarcov sa zo dňa na deň stal opäť „pravoverným Slovjakom“. Okrem neho v teréne veľmi agilne pracoval najmä kňaz Szilagyi, ktorý vyvíjal veľké úsilie, aby dokázal osobitosti „slovjackeho národa“ a dosiahol zavedenie východoslovenského dialektu opäť do škôl[25]. Za účelom potvrdenia existencie Slovjakov zvolali aktivisti hnutia v septembri 1939 do Košíc poradu, na ktorú pozvali aj profesora slavistiky J. Melicha. Ten im mal podať vedecký dôkaz existencie Slovjakov. Na veľké sklamanie účastníkov im však vysvetlil, že východoslovenský dialekt je integrálnou súčasťou slovenského jazyka a jeho vyčleňovanie zo slovenčiny je vedeckým nezmyslom[26].

Organizátori celého hnutia však zabudli, že štyridsiate roky 20. storočia už nie sú obdobím predprevratovým, keď bola moc maďarských vlád­nucich tried v Uhorsku nad národnosťami takmer neobmedzená. Moh­lo sa im podariť síce z určitých egoistických, maďarónskych a karieristických živlov zorganizovať i nepatrnú organizačnú bázu celého hnutia v podobe Našej gazdovskej strany[27], i zaviesť v niektorých kostoloch šarišský dialekt ako bohoslužobnú reč, no nemohlo sa im podariť vytlačiť spisovnú slovenčinu z verejného a  kultúrneho života východoslovenského ľudu a ani zo škôl na okupovanom území. Voči tomu sa tamojšie obyvateľstvo rozhodne postavilo[28]. A v svojom boji nebolo ani osamotené a ani bezbranné. Tragédiou maďarskej politiky ako celku bolo, že sa ne­vedela odpútať od umelých konštrukcií v národnostnej politike, ktoré si sama vytvorila. Držala sa ich aj v čase, keď sa celý fašistický blok, ktorého súčasťou bol aj horthyovský režim, rútil pod náporom antifašistických síl. V jej radoch sa nenašla sila, ktorá by si vedela v antifašistickom boji nájsť cestu k demokratickým antifašistickým hnutiam v ostatných stredoeurópskych národoch a trpkosť porážky vo vojne musela vypiť až do dna.

Zánikom horthyovského režimu v Maďarsku definitívne skončili pokusy o rozloženie slovenského národa na báze nárečových rozdielov. Nie celkom jasná v tejto otázke je úloha spolku a časopisu Svojina, ktorý vychádzal v rokoch 1946 – 1950, ktoré vykazujú prvky východoslovenského separatizmu a údajne bol založený stúpencami benešovského čechoslovakizmu s cieľom podobným, aký mala Naša zástava. Táto problematika nie je doteraz spracovaná, hoci by si zaslúžila svojho autora. Nebudem sa jej preto v ďalšom venovať.

Od šesťdesiatych rokov 19. Storočia bola spisovná slovenčina nespochybniteľným faktom a ako národný spisovný jazyk prenikal do všetkých spoločenských sfér. Uplatňoval sa nielen v literatúre, ale prenikal aj do vedy a ostatných spoločenských sfér, v ktorých sa spisovný jazyk uplatňoval. Vyššie opísané pokusy zo strany Budapešti už nemohli zastaviť jej rozvoj. Zmena štátoprávneho postavenia Slovenska však do vývinu slovenského jazyka priniesla nový fenomén, ktorý dostal pomenovanie etnicky čechoslovakizmus. Opäť sa použili ideologické a čiastočne i mocenské nástroje, aby sa funkcia slovenčiny obmedzila, resp. sa spochybnila jej schopnosť plniť plnohodnotnú funkciu spisovného jazyka. V ideologickej rovine proti slovenčine vystúpil najmä M. Hodža svojím dielom Československý rozkol a A. Pražák celou sériou rôznych článkov a štúdií. Popri nich, samozrejme, sa zviezol celý rad ideologicky ovplyvnených jazykovedcov a teoretizujúcich politikov.

Základnou ideovou výzbrojou spochybňovačov slovenského spisovného jazyka bolo ignorovanie skutočného jazykového vývinu slovenčiny a tvrdenie, že slovenčina nie je samostatným slovanským jazykom, ale len nárečím češtiny. Pritom jeho vznik sa denuncoval ako jazykový separatizmus, dokonca ako hungarizmus[29]. Ústavný zákon č. 122/1920 Sb. z. a n. síce vyhlásil za úradný jazyk „československý“ v dvoch zneniach – českom a slovenskom – a § 4 stanovil, že na Slovensku sa úraduje spravidla slovensky, avšak táto situácia sa pokladala iba za dočasnú. Robili sa rôzne ankety[30], ktoré presvedčovali Slovákov, že ľpieť na slovenčine je nezmyslom, že treba ju opustiť a podobne ako Škóti do Londýna by Slováci mali ísť do Prahy a vziať za svoju češtinu. Len tak vraj môžu dospieť k vyšším civilizačným métam[31] . Iní, napr. A. Pražák, nepopierali význam slovenčiny ako jazyka krásnej literatúry, ale všemožne sa snažili vyradiť ju z oblasti vedy, kde mala dominovať čeština[32]. V praxi túto teóriu napĺňala Učená společnost Šafaříkova, ktorá pôsobila pri bratislavskej Univerzite Komenského.

Všetky tieto pokusy však zlyhávali. Na neúspech bol odsúdený aj pokus profesora V. Vážneho na násilné zblíženie slovenského jazyka s češtinou formou čechizácie pravidiel slovenského pravopisu a slovníka slovenského jazyka. Matičný prevrat roku 1932 zasadil týmto tendenciám silný, dalo by sa povedať fatálny úder[33]. Paradoxne práve slovenskí žiaci českých profesorov H. Bartek[34], Ľ. Novák[35] a ďalší vedecky dokázali neudržateľnosť koncepcie československého jazyka a potvrdili jeho samostatnosť a osobitosť. Táto skutočnosť bola neskôr aj potvrdená vydaním Pravidiel slovenského pravopisu roku 1940, ale najmä roku 1953,

Obdobie medzi rokmi 1948 – 1989 akokoľvek sa na ne dívame politicky boli z hľadiska vývinu spisovného jazyka Slovákov mimoriadne pozitívne. Zavŕšili sa projekty ako Slovník slovenského jazyka[36], vypracovali sa ďalšie slovníky (žiaľ, dosiaľ s výnimkou etymologického), pravopisné a rečové príručky. Doplnila sa aj teória a priniesli sa vedecké dôkazy o praslovanskom pôvode slovenčiny[37]. Spisovný jazyk sa programovo kultivoval a o jeho čistotu sa starali jazykoví korektori na úradoch i v inštitúciách, používajúcich spisovný jazyk. Bolo nepredstaviteľné, aby sa redaktorom napr. Slovenskej televízie alebo Slovenského rozhlasu stal človek, ktorý by všestranne neovládal spisovnú normu od pravopisu až po fonológiu. Hoci sme nemali jazykový zákon, v týchto médiách bol vypracovaný systém kontroly redaktorov, či rozprávajú v súlade s pravidlami. Každý brbt, každé porušenie týchto noriem sa sledovalo a vyhodnocovalo. A – samozrejme – v konečnom dôsledku aj postihovalo, predovšetkým finančne. Pre vtedajšiu vrchnosť bolo nepredstaviteľné, aby bola finančne postihovaná za svoju nekvalitnú prácu napr. tkáčka vo fabrike a prípadná nekvalitná práca redaktorov a hlásateľov by zostala nepovšimnutá.

Cesta k zvrchovanosti Slovenskej republiky po roku 1989 viedla i cez zápas o primerané, zákonom sankcionované postavenie slovenského jazyka v slovenskej spoločnosti. Aj keď zložitejšie, ako by človek predpokladal, predsa sa nakoniec, takmer po dvadsiatich rokoch podarilo prijať zákon zodpovedajúci moderným trendom i potrebám spoločnosti. Avšak len v jednej oblasti – používaní slovenského spisovného jazyka ako univerzálneho a neopomenuteľného komunikačného prostriedku na Slovensku. Takmer nič sa však neurobilo na vnútornú ochranu slovenského spisovného jazyka a proti jeho vytláčania zo sfér, ktoré bezprostredne nesúvisia so štátnou a verejnou administratívou. Napriek veľkoústym vyjadreniam niektorých reprezentantov slovenskej jazykovedy[38] o najlepšom postavení slovenského jazyka musím konštatovať, že s postavením slovenského jazyka v našej spoločnosti to nie je až také ružové. Sú celé spoločenské oblasti, kde používania slovenského jazyka je takmer raritné. Stačí zájsť do kníhkupectva a pokúsiť sa o zohnanie nejakého cestovateľského bedekru, resp. modernej počítačovej literatúry v slovenčine. Myslím, že človek v týchto prípadoch má skutočný problém nájsť niečo v našom jazyku. Ale sú aj ostatné vedné obory, žiaľ, musím konštatovať, že aj historická veda, kde najmä prekladová literatúra sa ponúka v českom jazyku. Ako by sa tu ozývali hlasy odniekiaľ z dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia o tom, že slovenčina sa nemá používať vo vedeckých prácach. Človek si uvedomuje, že tu zohrávajú úlohu aj finančné otázky a vydavatelia budú ponúkať to, čo ľudia kupujú, ale myslím si, že štát aj túto sféru mal regulovať. Neviem si predstaviť, žeby v takýchto rozmeroch prenikala ruština v baltských krajinách, alebo srbčina napr. v Slovinsku.

Žiaľ, omnoho horšia je situácia v praktickom používaní slovenského jazyka v našich audiovizuálnych prostriedkoch masovej komunikácie a cez ne prenesené komunikačné maniere do bežnej komunikácie. Hádam ani v histórii spoločného štátu s Čechmi nedošlo k takému frazeologickému a slovníkovému prelomu češtiny do slovenčiny ako za posledné roky demokracie spojené s postojom niektorých zodpovedných, ktorý by sa dal vyjadriť sloganom: Rozprávaj, ako počuješ. Pred dvadsiatimi rokmi sa mi nestalo, žeby som sa stretol vo vzdelaných kruhoch s nesprávnou (českou) formou vykania. Dnes je táto maniera tak rozšírená, že sa človek so správnym vykaním stretne skôr niekde na zapadlej dedinke ako v Bratislave. Človek sa len čuduje a povedal by som, nemôže zostať ani s otvorenými ústami, lebo okolo už všetkým „padajú sánky“. Vždy som rozmýšľal, ako je možné na Slovensku padnúť „do kolien“ a keď tam už človek padne, čo v nich vie asi robiť? Ide ma parom uchytiť, keď nám športové redaktorky servírujú, že niekto niečo dostal „tretíkrát v rade“. Ako človek bez modrej knižky viem, že v rade sa dá stáť, ale keď sme si išli po apanáž, tak sme ju dostavali v poradí. A tak by som mohol pokračovať ďalej.

Rovnako ako vo frazeologickej rovine silne zasiahnutá je aj slovná zásoba. V tomto prípade už nielen češtinou, ale aj angličtinou. Pritom anglické slová ani nepreberáme priamo z angličtiny, ale cez češtinu a ešte viac prispôsobujeme foneticky slovenčinu jazyku bratského národa. V angličtine sa prízvučné a totiž vyslovuje veľmi podobne nášmu ä, ale určite bližšie k a ako k e. V neregulovanom jazykovom prostredí našli široké uplatnenie v minulosti dlhodobo jazykovými korektormi ako čechizmy vyhadzované slová. V priamej konfrontácii s češtinou boli dokonca vypustené niektoré termíny v slovenčine dávno zažité, niektoré dokonca kongeniálne (napr. slovo účastina; pritom do slovenčiny sa zaviedla nová synonymická dvojica v podobe slova akcia – t.j. podujatie i účastina – čo v češtine, ani v nemčine neexistuje). Niekedy mám dojem, ako keby mal niekto záujem na čo najväčšom rozkolísaní normy i sémantiky slovenských slov, aby sa znížila významová jednoznačnosť. Dnes sa už masovo uplatňujú bez akéhokoľvek odsúdenia z úst zodpovedných miest, že človek pri jednoduchom vyjadrení väčšiny hlásateľov slovenských médií, že daná faktúra bola „preplatená“, vlastne nevie, či bola uhradená, alebo skutočne dotyčný dal viac, ako mal. Pritom argumenty typu, že máme aj iné príklady s touto predponou, ktoré majú rôznu sémantiku neobstoja, lebo tieto slová, ak vyšli z imanentného vývinu slovenčiny majú zväčša iné pádové alebo predložkové väzby (napr. prehovoril ho, prehovoril im), takže nemôže vzniknúť konfúzna veta

Treba ešte upozorniť na oživovanie niektorých tendencií, ktoré sa snažia vydávať goralským dialektom hovoriacich Slovákov za Poliakov[39]. V korelácii s pôsobením poľských kňazov, rádových bratov a sestier v uvedených regiónov, opäť vzniká otázka, či niektoré veci nepodceňujeme. Spomeňme si len na nepodarené učebnú pomôcku pre školy, ktorá sa napísala za spolupráce slovenských a poľských autorov a v ktorej Poliaci vyrukovali vyslovene s revizionistickými názormi[40]. Jej slovenská mutácia sa síce nedostala na slovenské školy, ale poľská si svoju „misiu“ plní. V tejto súvislosti treba uvítať univerzálnosť prijatého jazykového zákona, ktorý odstráni nenormálnosť v niektorých severoslovenských obciach, že sa tam ako huby po daždi z čisto komerčných dôvodov objavila záplava poľských nápisov, takže zlovoľný pozorovateľ by to mohol chápať ako prejav poľskosti na tomto území.

Na záver musím konštatovať, že jazyková situácia na území Slovenska si vyžaduje aktívnu ochranu slovenského jazyka ako štátneho jazyka Slovenskej republiky. Preto vítam prijatý jazykový zákon, ktorý oproti jeho zneniu z roku 1995 opätovne zavádza sankcie za jeho nedodržiavania. Boli sme totiž svedkami, že sa jazykový zákon nedodržiaval a to ostentatívnym spôsobom. Pritom nejde len o nejakých zadubených starostov obcí s väčšinou národnostného obyvateľstva, ktorí odmietali a dúfam, že už dlho nebudú odmietať sprístupňovať informácie o svojej činnosti aj jazykom štátnym pre tých, čo nie sú príslušníkmi národnostnej menšiny. Ale nechoďme ďaleko. Ostentatívne sa odmietajú podriadiť Pravidlám slovenského pravopisu aj magistrát hlavného mesta Slovenská a zastupiteľstvá mnohých iných slovenských miest, keď nerešpektujú časť o tom, že mená historických osobností našich národných dejín sa majú písať slovenskou ortografiou.

Prijatie tohto jazykového zákona však nerieši všetky otázky, ktoré súvisia s aktívnou ochranou slovenského spisovného jazyka. Treba prijať aj také opatrenia, ktoré ho budú ochraňovať proti degradácií a degenerácii. Treba si vymôcť od riaditeľov nielen verejnoprávnych masových médií, že nebudú svojich redaktorov a moderátorov prijímať podľa modrých očí a podobných kritérií, ale podľa toho ako vládnu a ovládajú spisovnú normu vo všetkých jeho formách. Pritom vôbec nie som proti rozvoju slovenského jazyka, jeho obohacovanie o frazeologické i slovné neologizmy, ale nesmie sa to diať na úkor rovnocenných slovenských prvkov, zdedených po predchádzajúcich generáciách. Preto nechápem výroky typu: Frekvencia slova prasačí je v bežnej reči trikrát väčšia ako slova prasací, takže asi treba zvážiť, čo je správne[41]. Veď predsa už v proseminári k metodológii vedy nás učili, že veda je systém. Štatistika je síce dobrá na poznanie skutočného stavu, ale kultivácia by mala viesť predovšetkým k systematizácii. Rovnako nechápem, ako sa mohlo pristúpiť ku koncepcii vydávania Slovníka súčasného slovenského jazyka, a nie Slovníka slovenského jazyka. To máme chápať tak, že archaizmy nie sú súčasťou slovenského jazyka a netreba ich zachovať pre budúce generácie? Slovenčina celú svoju históriu zápasila o svoje miesto na slnku. Nemôžeme sa utešovať, že tento zápas skončil. Jazyková konfrontácia pokračuje ďalej. Tlak globalizácie bude vytvárať podmienky na presadzovanie sa dravších, silnejších jazykov, na úkor slabších a menej agilných. Slovenčina bude v tomto prostredí odolná len vtedy, keď bude efektívnym a samobytným nástrojom komunikácie. Aby to tak bolo, musí sa neustále pestovať, obohacovať, ale aj chrániť. Na ochranu je potrebný samozrejme aj zákon, ale tým sa táto činnosť nevyčerpáva.


[1] Pieta, K. a kol., Bojná, Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva, Nitra 2006.

[2] V rovnakej jazykovej situácii sa dnes nachádza napr. India. Aby udržala vláda krajinu pohromade, musela ako celoštátny jazyk zaviesť angličtinu. Pokusy zaviesť hindštinu po získaní nezávislosti ako celoštátny domáci úradný jazyk stroskotali na odpore ostatných jazykových skupín.

[3] Bližšie pozri MARTÁK, J., Útok na spisovnú slovenčinu roku 1847/ 1848 a jeho cieľ, Martin 1938.

[4] Pozri TAJTÁK, L., K otázke vydávania učebníc vo východoslovenskom nárečí, Nové obzory 6/1964, s. 43 – 57.

[5] To ostatne priznáva aj jeden z organizátorov celého hnutia F. Máchaj. Pozri MACHÄY F. Moja droga do Poľsky, Krakov 1938, s. 89- 102.

[6] Bielovodský (A. Miškovič), Severná hranica Slovenska, Bratislava (+947), s. 61 – 62.

[7] Miškovič, A., Maďarské úmysly so Slovákmi, Bratislava 1944, s. 8

[8] Tajták, L., Naša zástava – nástroj politiky maďarských vládnych tried, Nové obzory 8/1966, s. 82 – 84.

[9] Tamtiež.

[10] Tajták, L., K niektorým otázkam koncepcie dejín východného Slovenska obdobia uhorského kapitalizmu, in Historica Carpatica7/1976, s.276

[11] Tajták, L., Naša zástava, c.d. s. 101,

[12] Tamže, s. 102.

[13] Miškovič, A., Maďarské úmysly, c.d., s. 11 – 12.

[14] Tajták, L., Úsilie maďarských vládnucich o udržanie Slovenska v rámci Maďarska roku 1918, Historický časopis, 4/1966, s. 577 – 580.

[15] Greguš, P., Slovjaci – výtvor maďarónskej propagandy, Slovo, č. 30.

[16] Tilkovszky L.,Južné Slovensko v rokoch 1938-1945, Bratislava 1972, s. 80.

[17] Slovenský národný archív (SNA), fond Krajinský úrad, kr. 263, č. 20777, Správa čsl. Konzula z Krakova z 18. 3. 1935.

[18] Tamže.

[19] Archív FMZV, pol. sekc. III, kr. 1278, dok. 26785, Správa čsl. Veľvyslanca z Varšavy z 24. 2. 1936.

[20] Archiw Akt Nowych, Varšava, MSZ 10412, P III, Správa o zasadnutí výboru vo veci Oravy, Spiša a Čadce z 15. 12. 1937.

[21] Országos Leveltár, Miniszteri elnőkség, Flachbartovo memorandum z konca roku 1938.

[22] SNA, fond MZV, kr. 112, 11334/39. Správa slovenského vyslanca v Budapešti.

[23] Zaujímavá bola aj z dnešného pohľadu reakcia slovenskej vlády na opätovné obnovenie „východoslovenského separatizmu“. Svedčí to o trvalej citlivosti Slovákov na podnety z oblasti jazyka. Na zasadnutí 29. 8. 1939 prijala uznesenie, ktorým zakázala štátnym zamestnancom v služobnom i súkromnom styku používať dialekt. SNR, MV, kr. 7, č. 15934/39. Obežník Ministerstva vnútra z 11. 9. 1939.

[24] Deák, L., Autonómia Slovenska v plánoch horthyovského Maďarska v roku 1938, Historický časopis, 3/1988, s. 409.

[25] Tilkovszky, L., c.d. s. 132.

[26] SNA, fond MZV, kr. 112, Správa slovenského vyslanca v Budapešti. Pri dnešnom unisono súhlase s kritikou jazykového zákona aj z kruhov Maďarskej akadémie vied v porovnaní s postojom prof. Melicha v úplne iných pomeroch sa skutočne treba zamyslieť, kam sme sa pri budovaní demokracie dostali.

[27] Fabian, J., Svätoštefánske tiene, Bratislava 1966, s. 120.

[28] Tamže.

[29] Hodža, M., Československý rozkol, posledne vydaný v rámci publikácie Polemika o československom rozkole, Bratislava 2009.

[30] Slovenská otázka. Anketa Kostnických jisker, Praha 1926

[31] Tamže.

[32] Pražák, A., Česi a Slováci, Literárně dějepisné poznámky k československému poměru, Praha 1929.

[33] Bližšie pozri napr. Winkler, T, Eliáš, M. a kol., Matica slovenská . Dejiny a prítomnosť, Bratislava 2003, s. 135 – 138.

[34] Napr. v diele Príspevok k dejinám slovenčiny, Trnava 1936.

[35] Jeho najvýznamnejšou prácou v tomto ohľade možno považovať Jazykovedné glosy o československej otázke, Martin 1935.

[36] Bratislava 1959 – 1968.

[37] Napr. Pauliny, E., Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť, Bratislava 1983.

[38] Pozri napr. rozhovor so S. Ondrejovičom, riaditeľom JÚĽŠ SAV v časopise .týždeň, 21/2009

[39] Bližšie pozri napr. Majeriková, M., Vojna o Spiš. Spiš v politike Poľska v medzivojnovom období v kontexte česko-slovensko-poľských vzťahov, Krakov 2007, ale aj publicistické práce M. Andráša, J. Ciągwu a ďalších.

[40] Andráš, M., Ako možno vy(zne)užívať program PHARE, http://www.kultura-fb.sk/new/old/stare/andras-12.htm

[41] S. Ondejovič v citovanom rozhovore.

22 Responses

  1. Avatar Martin 20. septembra 2009 / 14:23

    Výborný článok, pán Hrnko. Dá sa s ním iba vyjadriť súhlas.

    Ja sám súčasnú situácia na Slovenskú čítam nasledovne: prebieha tu súboj dvoch integračných procesov. Na jednej strane je tu cezhraničný maďarský záujem na posilňovaní väzieb v rámci jednotného jazykového spoločenstva Maďarov v MR a v SR.

    Na druhej strane proti takto smerovanému tlaku úplne logicky MUSÍ stáť protitlak zo strany slovenských štátnych orgánov smerujúci k posilneniu vnútrointegračných procesov v štáte – v SR. Vynikajúco preto hodnotím aj nedávnu aférku s nevpustením maďarského prezidenta do SR. Tu totiž nešlo IBA o gesto preukazujúce, že toto územie má svojho suveréna (štátne orgány SR), ktorého si jednoducho nikto nemôže dovoliť ignorovať, ALE

    táto aférka poslúžila ešte jednému účelu. Názorne predviedla, že to, čo sa do omrzenia vybľakuje v médiách – a síce, že vstupom do schengenského priestoru zanikli hranice – je nezmysel. Názorne sme ukázali, že hranice tu sú, stále platia a stále sú symbolom vo vnútri ktorého platí zvrchovaná štátna moc Slovenskej republiky. Jeden tento príklad má väčšiu cenu, než 1000 x v diskusii opakovať, že zanikli IBA kontroly na hraniciach, nie samotné hranice.

    Priznám sa, že pri čítaní Vášho článku som sa neubránil úvahe nad tým, aký nezvyčajný záujem o toto územie naši susedia (vraj bratia podľa niektorých) prejavujú. A to nielen v minulosti, ale aj v súčasnosti. Naozaj sa neviem ubrániť spontánnemu smiechu, keď z úst predstaviteľov Maďarov na Slovensku počúvam „úprimné“ reči o tom, ako im na tejto krajine záleží.

    Prijatie súčasného jazykového zákona hodnotím aj inak, pán Hrnko. Je to prejav toho, že KONEČNE si začíname uvedomovať realitu súčasného sveta. Že začíname chápať, že nie sme obkolesení priateľmi (ktorí nám chcú z nezištných dôvodov dobre), ale na korisť číhajúcimi dravcami.

    Ustanovením vlastného štátu sme vstúpili do ringu, do arény, kde sa dá veľa získať, ale aj veľa stratiť. Zatiaľ si počíname dobre. Len sa nebáť a vytrvať.

    S pozdravom

  2. Avatar otokar 21. septembra 2009 / 6:23

    Pán Hrnko,
    skutočne výborný a trefný článok.
    Mám však pár poznámok:

    A.) – „Carihrad“, prečo nie Konštantinopol?
    Pojem Carihrad zaviedol Šafařík špeciálne len pre Slovákov.

    B.) – „bibličtina“ – tzv. Biblická čeština, kto nám tento pojem zaviedol, kedy a prečo?
    1.) Predsa základna téze Luthera bola: liturgia v rešč národa, ktorému má slúžiť.
    2.) Poznáte neakú osobnosť „českého“ etnického pôvodu, ktorý by bol luterán?
    3.) Prvým žiakom Luthara bol Slovák zo Spiša!, žeby ten hovoril biblickou češtinou?

    C.) Sv.Štefan a jeho mýtický výrok o multietničnosti.
    Je to stredoveký mýtický výrok pre oblbnuttie Slovákov s nástupom maďarizácie.
    Slovenský a či aj maďarský sebaklam?

    Je preukázateľné, že sv. Štafan nemal maďarčinu, ako materinskú reč, ba skôr lepšie povedané,
    nik z jeho okolia, či rodu Arpádovcov, nehovoril po maďarsky (staromaďarsky).
    Medzi uhorské kráľovské insígnie patria totiž aj „rukavice“.
    A slovo pre tento predmet, podľa všetkého, „vymyslel“ až spolok „obnovovateľov reči“ na čele s Kazinczym. (1823?)
    – (ten taktiež, ani maďarčinu, ani nemčinu nemal ako materinskú reč)
    – ináč to vysvetľuje, prečo Bajza musel tak dlho čakať na ten Bernolákov zázračný výtvor -Slovár.
    Maďarčina ešte nebola dotvorená!

    S prianim pekného dňa
    otokar

  3. Avatar zaznamnik 22. septembra 2009 / 7:59

    Perfektne. Ocenujem hlavne aj upozornenie, ze urcite snahy o revizionizmus existuju aj na severe Slovenska. Polske omse s polskymi zastavami konane v Zdiari s ucastou pasazierov z autobusov s polskymi SPZ, pomnik v Zakopanom vrahovi Slovakov z dedin ukradnutych Poliakmi a podobne..

  4. Avatar morse 25. septembra 2009 / 23:17

    „Jazyk nie je len nástrojom komunikácie“ tvrdí p. Hrnko hneď v názve článku – a veru sa zasa raz po dlhom čase nemýli. Povedzme si priamo: slovenský jazyk vznikol za iným účelom: vsadili naň evanjelickí intelektuáli vo svojom boji o moc. Potom, ako vysvitlo, že cesta k moci je zarúbaná, jazyk už odrazu nebol zaujímavý – Hurban sa vrátil k češtine (Kolár ju ani neopustil), Štúr sa zahľadel do ruštiny a ostalo celkom nemnoho tých, ktorí ho pestovali až kým sa ho neujala uhorská vláda, ktorá v ňom začala uverejňovať zákony, tlačiť učebnice, vydávať noviny, čím ho kodifikovala de-facto. Jazyk však svoj iniciálny káinov znak nesie v sebe dosiaľ. Spisovná slovenčina ešte nikdy počas svojej 150 ročnej existencie neslúžila ako nástroj na dorozumenie sa slobodných ľudí. Stále je to predovšetkým mocenský nástroj určený na preľstenie prostákov, ako nástroj ne-dorozumenia a ne-myslenia.

    O prirodzených jazykoch platí, že obsahujú v sebe akýsi „kód pravdy“. Je v nich zhmotnené mravné posolstvo mnohých generácií – ako rozpoznať dobro od zla, pravdu od lži. Platí napr. že kto v nich obhajuje na nepravde založené tézy, čím väčšmi ich obhajuje, tým viac ich spochybňuje. Slovenčine potrebný aparát stále chýba. Rovnako ako v orwelovskom novojaze, „závadné myšlienky“ sa v nej nedajú dosť dobre sformulovať. Nemá ani prostriedky na pomenovanie ľudí a motivácií, ktorí ju používajú spôsobom ako p. Hrnko. Iným jej problémom sú pretrhané asociačné reťazce dané „zasnúbením“ s češtinou a tým spôsobované mentálne bloky, ale to je iná téma, na ktorú tu nie je dostatočný priestor.

    Nenávistné útoky na východoslovenčinu (jazyk sloviacky) pramenia z toho, že ide o jazyk slobodných ľudí, prostredníctvom ktorého nikto nikoho nezotročoval, nesnažil preľstiť ani okradnúť.
    Skúste sa napr. v slovenčine vyjadriť posmešne o hungarofóbii… – nedá sa ? A teraz si pozrite ako elegantne to ide vo východoslovenčine:

    „Tri sny brata Benedikta, teho isteho ktorý v meste Prešove, jak na stolyčnym dome uhersku zastavu vyloženu uvidzel, tak še zleknul, že mu žilu rubac museli. Perši sen, jak mu krev cekla, Druhy sen, jak mu ruku zaviazali. Treci sen, jak še vody napil…“ (Ján Hvezda, Černokňažník 1861)

    Alebo iný príklad: pred 90 rokmi v nej vedeli vyjadriť celkom pekne, čoho sa môžeme dočkať (a intelektuáli typu p. Hrnku a spol. nám tento smutný vývoj potvrdzujú): „Slovjaci! Prebudce še! Však ľem šľepi ňevidzi, že pod čechom take jarmo bi sce dostali na kark, z ktereho by sce še nikdaj-nikdaj vecej ňevišľebodzeľi !“ (Z Ohlasu VR z dec. 1918)

  5. Anton Hrnko Anton Hrnko 26. septembra 2009 / 19:42

    Morse elvtárs, uznáte, že na oné debility netreba reagovať.

  6. Avatar otokar 7. októbra 2009 / 15:44

    Morse-úr, je to tak, ako píšeš:
    “Jazyk nie je len nástrojom komunikácie” tvrdí p. Hrnko hneď v názve článku – a veru sa zasa raz po dlhom čase nemýli.“

    Toto už dávnejšie hlásali aj „iní myslitelia“, toť dáký Kazinczy v roku 1791 uviedol:
    „Keď sa zavedie maďarská reč, tak z nášho ľudu sa stane osobitný národ!
    Medzi Maďarov a Nemaďarov sa postaví navždy múr a cudzí, alebo sa stane Maďarom,
    alebo skape hladom!“

    Ako vážne si to zobrala k srdcu maďarská (hongrois) verchuška,
    dokazujú aj slová „veľmi významného Maďara, známeho umiernenosťou a bezúhonnosťou.“
    Tento významná Maďar diskutoval so Setonom-Watsonom o maďarizácii Slovákov.

    Seton_Watson sa ho opýtal: “ A čo bude na konci celého tohoto maďarizačného hnutia?“
    „No“ odpovedal umiernený a bezúhonný pán:
    „jednoducho budem pokračovať dovtedy, pokiaľ Slováci neprestanú existovať.“

    Fakt, ten Kazinczy bol jasnovidec, vôbec sa nemýlil vo svojej predpovedi.

    Maďarizácia pokračuje v Maďarsku ku hranici 0% Slovákov no a na juhu Slovenska sa úspešne praktizuje naďalej.

  7. Avatar morse 7. októbra 2009 / 21:59

    Milý Otokar,
    kto vie – možno práve agent britskej rozviedky Seton-Watson je tou pravou morálnou autoritou o ktorej súdy by sme sa mali opierať, rovnako ako je možné, že práve jeho útlocit ho tak silno pútal k slovenskej a juhoslovanskej (a nie napríklad k írskej) otázke…

    Myslím, že maďarizačné hnutie, ktoré od r. 1791 (ak už silou mocou chceš začínať Kazinczym) dokázalo do r. 1907 primäť až 26% Slovače rozumieť úradnému jazyku a ešte dokázalo znížiť podiel Maďarov na dnešnom území Slovenska z 22% v r. 1880 na dnešných 9%, nie je príliš významné a bolo by ho vhodné nazývať skôr iným termínom – „modernizáciiou“. Súčasne si však uvedomujem, aký význam zohrával tento perzekučný blud v československom experimente, a perto by som túto tehličku z fundamentu mohutnej stavby, ktorej ste dedičmi, radšej nevyťahoval, ešte by sa celá tá grandiózna stavba znenazdajky zrútila a pochovala pod seba nádeje a sebadefiníciu Slovk-ov, už aj takto značne zdezorientovaných a stratených v 21. storočí… 🙂

  8. Avatar otokar 8. októbra 2009 / 12:02

    Milý morse,
    To nie je o morálnych autoritách, ako o faktoch a ich kamuflážach.
    Ono to „maďarizačné hnutie” nebolo ani tak hnutím “primäť, ako skôr cielenou často až násilnou genocídnou vládnou politikou!
    Doporučujem používať primerané výrazi k dokumentovanej histórii.
    Pre prehĺbenie vedomostí o týchto Kazinsko-Grunwaldovských technikách ti doporučujem prečítať si:
    MAGYROSODÁS ÉS MAGYROSITÁS különös tekintettel városainkra
    irta
    BEKSIC GUSZTÁV
    Budapest az Athenaum r.társulat kiadása 1883

    Maďarizácia a pomaďarčovanie s osobitným zreteľom na naše mestá
    Napísal Beksic Gustáv vydanie Budapešť účastinná spoločnosť 1883
    I. ( * – vložený komentár )
    Maďarizuje sa krajina? Ak áno: aký cieľ máme vytýčiť pred pomaďarčovanie? To, aby sa s politickými a geografickými hranicami Hungárie stotožnili aj hranice gramatickej Hungárie? Alebo sa máme obmedziť iba na posilnenie maďarskej rasy a naše želanie má siahať iba na potiaľ, aby každý štátny a spoločenský činiteľ bol v Hungárii maďarský. Maďarská má byť – ako už aj je v prevažnej väčšine maďarská – inteligencia,literatúra,veda,majetok. Na všetko žiarivé, čo sa vyníma z tmavej masy národností, má vrhnúť svoj lúč maďarský génius. Maďarský má byť priemysel,obchod, maďarská má byť reč vzdelaných spoločností na všetkých miestach krajiny.
    Zrieknime sa však pomaďarčovania surových más. Nech zostanú mŕtvymi masami tí, ktorí predstavujú tmavé škvrny na kultúrnej mape Hungárie. Nmech zostanú materiálom, ktorý je nevodivý vo vzťahu k elektrickému prúdu maďfarskej vzdelanosti. Nech je to hrádza, cez ktorú nemôže preniknúť pomaďarčovanie.
    Naozaj, ešte aj tí, ktorí bv pomaďarčovaní zachádzajú až k šovinizmu, a neustúpia – ako ja ustupujem – pred násilnými prostriedkami, pokladajú veľkú masu národností za stratenú z hľadiska maďarského záujmu. Ide o masy, ktoré tvoria súvislé celky, zaberajú veľké rozlohy a netvoria ostrov, ale celý kontinent – tak povediac – v „mori“ maďarského jazyka.
    Podľa tejto koncepcie, s ktorou sa zhoduje aj môj výborný priateľ Béla Grünwald, pomaďarčovanie sa dá uskutočniť v tých 30 správnych celkoch, v ktorých maďarský element predstavuje absolútnu väčšinu.
    Celkom je asimilovateľná (pojem asimilácie chápeme ako úplné a všeobecné osvojenie si maďarského jazyka ** a preto treba zaviesť dojjazyčnosť, trvalá požiadavka SMK 2009!**) aj nemecká národnosť, ktorá v Hungárii tvorí väčšinu iba v jednom správnom celku, v Mošoni ( spomedzi 81 370 obyxveteľov je 12 991 Maďarov, 453 Uhrov(Tóti) a 54 957 Nemcov) a všade inde, aj v sedmohradsku, v porovnaní s inými národnosťami, s malými odchýľkami, – je v pomere k Maďarom v menšine.
    A s výnimkou Sasou *!!-luteráni* sú Nemci všade spojenci maďarskej rasy.
    Naproti tomu všade tam, vo všetkých správnych celkoch, v ktorých Uhri, Rumuni, atď., predstavujú veľkú väčšinu, ba výlučné obyvateľstvo, as pred pomaďarčovaním dvíha závora. Orava,Liptov,Nitra,Trenčín,Turiec,Zvolen, tvoria nedobytnú ríšu uhorského jazyka.
    ** = Horné a Dolné Uhorsko ,( nie Dolná Zem!)**
    V tom prvom prípade býva iba 355 Maďarov a 75 901 Uhrov, v druhom 1 438 Maďarov a 67 554 Uhrov, v treťom 54 564 Maďarov a 263 664 Uhrov, vo štrtom 2 576 Maďarov a 222 786 Uhrov, v piatom 1 066 Maďarov a 33 951 Uhrov a konečne v šiestom 2 669 Maďarov a 92 863 Uhrov. Zdé sa, že aj Šariš nepodmaniteľnou pevnosťou uhorského jazyka. 116 000 Uhrov tam zaplavuje 4 222 Maďarov.
    Od Uhrov možno odobrať kraj Bars, kde 41 848 Maďarov a 16 834 Nemcov čelí 78 873 Uhrov.
    Taktiež Bratislavský kraj, kde 108 918 Maďarov a 54 370 Nemcov pôsobí svojou veľkou váhou na 133 580 Uhrov.
    Kraj Zemplín, kde 118 524 Maďarov a 12 971 Nemcov bude asimilovať 101 000 Uhrov. Ani v kraji Užhorod sa neudrží 37 000 Uhrov pri 39 000 Maďarov. Abov,Gemer,Borsod patria už terar prevažne Maďarom.
    Na Spiši je rozsiahly početný nemecký element uprostred Uhrov priekopníkom pomaďarčovania.
    Takto teda ešte aj podľa šovinistických kalkulácií by sme sa museli zriecť pomaďarčovania siedmich správnych celkov.
    Tieto nemožno zbaviť uhorskej gramatiky. …..** Dolnozemské župy sú vynechané**
    Pomaďarčovanie by teda podľa horeuvedeného narážalo na neprekonateľnú prekážku iba u dvoch národností, u Uhrov a Rumunov.
    Srbi, Rusíni ** správne má byť Ruténi!** nemôžu tvoriť trvalú prakážku.
    O to menej ju môžu tvoriť ešte menšie národnostné celky.
    Na Nemcov sa môžeme pozerať ako na spojencov v maďarskej veci.
    Maďarizácia prebieha u nich v najväčšej miera a nemajú osobitné politické ambície.
    Skúsenosti ukazujú, že spolu s Maďarmi tlačia na Srbov a Rumunov.
    Navyše podľa procesu pomaďarčovania Rumunov,Srbov, tieto národnosti sa najprv menia na Nemcov a potom na Maďarov.
    Podľa najoptimistickejšej koncepcie by sme si mali vytýčiť pred naše pomaďarčovacie úsilie ten cieľ, aby sme zmiešané jazykové oblasti na základe namáhavej práce získali pre maďarský jazyk. ** SMK na juhu!**
    Na ne máme sústreďovať sily hungariánskeho štátu a spoločnosti.
    Tu máme využívať všetky legálne nástroje na šírenie maďarského jazyka. **SMK**
    Neplýtvajme však silami na ciele, ktoré sú nedosiahnuteľné. Netrieštime našu moc.
    Asimilačné schopnosti maďarského národa máme využívať na príslušných miestach.
    Skontaktujme ich s absorbovateľným materiálom, lebo inak sa ocitnú v pozícii ako žalúdok, ktorý požil nestráviteľnú úpotravu.
    Pokazí sa a nie je schopný prijímať ďalšiu stravu.
    Cieľ je tak či tak dostačujúco vysoký, jeho účinkovanie si vyžaduje tvrdú prácu, možno aj na pol storočia, alebo aj na celé storočie.
    ** veľa nám nechýbalo! A juh Slovenska 2009 je ešte stále v jazykovom ohrození !**
    Tento cieľ predstavuje pomaďarčovanie správnych celko s rôznami jazykmi. Možno sa vzdať gramatiky asi desiatich krajov, keď vo vyše štyridsiatich bude vládnuť maďarský jazyk.
    A my, ktorí nie sme šovinisti, prívrženci násilného pomaďarčovania, rátame s vážnymi činiteľmi: nevzdáme sa ničoho, ničoho sa nezriekneme.
    ** vydané v roku 1883! **
    Pokladáme za možné – prirodzene za potrebný, iste dlhý čas a priaznivych podmienok – vytvorenie aj gramaticky jednotnej Hungárie.
    Podarí sa to, ak neoslabíme, ale skôr posilníme maďarskú spoločnosť.
    Ak nevyprovokujeme triedne boje, ktoré vyburcujú národbnostné boje. ** nacionalizmus 1848 prešiel až do fašizmu 1920 !**
    Ak nevyprovokujeme rasové, náboženské konflikty.
    Potom uvidím v menej jasnom svetle budúcnosť, hoci i vzdialenú budúcnosť, ako ten nemecký profesor, ktorý ny stránkach „Augsburger Algemeine Zeitung“ v minulom roku uviedol, že na Východe majú veľké poslanie dva národy – Maďari a Gréci.
    Maďari asimilujú svoje národnosti a postupne sa rozrastú na 20 miliónov.
    Gréci, relatívne najväčší národ na balkánskom poloostrove v duchu starého programu anglických liberálov prevezmú dedičstvo tureckej ríše.
    Naozaj, potom bude Hungária opäť veľká a mocná, potom prežije svoj druhý rozkvet, ešte trblietavejší ako prví, keď v prevažnej miere asimiluje svoje národnosti. Potom prirodzeným spôsobom odpadne národnostá otázka.
    V krízových časoch nikto nesmie hodiť medzi nás fakľu vnútorných nepokojov. ** Juhoslávia 1990 **
    Panslavizmus a dakoromantizmus sa odrazia od štítu aj jazykovo prevažne jednotného maďarského národa. Nemôže nastať európska búrka, ktorá by nás mohla zmietnuť.
    Zásadu deľby práce chcem prirodzene uplatniť aj pri veci pomaďarčovania. Prajem si, aby sme postupne posúvali ďalej zástavu maďarského jazyka.
    Za bezprostredný cieľ pokladám pomaďarčenie všetkých štátnych a spoločenských činiteľov. ** SMK preto žiada dva úradné jazyky!**
    Treba pomaďarčiť inteligenciu, priemysel a obchod. ** Slovnaft je už bez Slovákov, ktorí neovládajú maďarčinu**
    Ptred týmto cieľom sa však objavuje aj ďalší cieľ. Keď dosiahneme ten, uskutočníme aj tento.
    Ak bude inteligencia, majetok,priemysel a obchod Hungárie a v národnostných oblastiach, v tejto krajine sa budú vykobnávať všetky spoločenské funkcie v maďarskom duchu. Ak sa v tomto duchu bude písať,hovoriť, vychovávať,tvoriť, bude sa tým riadiť aj činnosť veľkolepého mechanizmu spoločenského organizmu, tak tento cieľ bude splnený.
    V tejto krajine nebude iná myšlienka, idea, iba maďarská myšlienka, maďarská idea.
    Potom pokojne môžeme čakať na čas, ktorý prinesie raz a navždy asimiláciu más.
    Bude to dlho trvať, pretože surové masy dlho odolávajú, tak ako to ukazuje história dvetisíc rokov. A
    le tá istá história ukazuje aj to, že ešte aj najsurovejšie a zdanlivo najnepreniknuteľnejšie masy pomaly rozloží ustavičné pôsobenie. ** SMK **
    Prevládajúca gramatika, ktorá preniká vpred pod zástavou civilizácie, tak prenikne do nich, ako presakuje vlhkosť aj do škár najtvrdšej skaly.
    Musíme si teda vytýčiť vysoký cieľ v mene maďarskej politiky a maďarizácie civilizácie.
    O dosiahnutie tohto cieľa musíme usilovať uvedomele a plánovite – pravda, bez akéhokoľvek násilia. ** a darí sa 2009 **
    Musíme vytvoriť koncepciu rozsiahlej politiky pomaďarčovania.
    Keďže odmietam násilné pomaďarčovanie, ba pokladám ho za nebezpečné: aké prostriedky sú k dispozícii pre túto politiku?
    Pokúsim sa podrobne odpovedať na túto otázku pomocou dejepisu a štatistiky.
    …………….

  9. Avatar otokar 8. októbra 2009 / 12:05

    prosím o prepáčenie, „výrazi“ má byť „výrazy“

  10. Anton Hrnko Anton Hrnko 8. októbra 2009 / 20:26

    Morse, elvtárs,
    demagógia je vtedy dobrá, keď je podložená faktami. Je pravdou, že štatistika z roku 1880 ešte ako tak odrážala reálne fakty o národnostnom zložení Uhorska. Nie je nezaujímavé, že v porovnaní so štatistikou z roku 1930, keď už došlo na Slovensku k odmaďarčeniu života, vykazuje približne totožné národnostné zloženie obyvateľstva na slovenskom území. Keď sa však použije holý údaj 1880 (1930), že na Slovensku bolo vtedy 22% Maďarov a dnes len 9% (čo nie je pravda, lebo percento je tesne pod 10%), tak môže vzniknúť dojem, že na Slovensku sa dialo niečo nekalé proti maďarskej menšine. Pravdou je však niečo úplne iné. Predovšetkým v rokoch 1946 – 1947 došlo k výmene obyvateľstva na dobrovoľnej báze a na základe čsl.-maď. dohody – cca. 60 000 Maďarov odišlo do Maďarska. V druhom rade sa neberie do úvahy rozdielna natalita a mortalita Slovákov a Maďarov. Ešte v nedávnej minulosti bola mnohopočetná slovenská rodina úplne bežný jav, kým v maďarských rodinách (aj v samotnom Maďarsku) bola už od reformácie tendencia k jednodetnej rodine. Nie je nezaujímavé, že donedávna bola maďarská menšina na Slovensku jediná maďarská populácia, ktorá rástla v pozitívnych číslach. Ostatné maďarské populácie v Európe (vrátane tej v Maďarsku) systematicky už niekoľko desaťročí vymierajú. Za znižovanie počtu Maďarov v Maďarsku skutočne Slováci nemôžu. Obludnosť maďarizácie bola aj v tom, že napriek týmto známym demografickým skutočnostiam, počet Maďarov v Uhorsku sa zmenil z cca 40% roku 1848 na cca 51% roku 1910 (aspoň v štatistikách) a v rovnakom období počet Slovákov rapídne poklesol nielen v relatívnych, ale aj absolútnych číslach.

    Otokar, Bars po maďarsky je Tekov po slovensky.

  11. Avatar morse 8. októbra 2009 / 22:29

    Kvítku,

    nakoniec tu budeme ešte počítať bilancie obyvateľstva ?! Možno Vás preslávi práve práca typu „Bilancia obyvateľstva podľa sčítania ľudu na Slovensku po slovensky!“ Pritom už minule ste dospel k cennému poznaniu že na Slovensku principiálne nemôžu existovať iné než slovenské mestá, nuž odkiaľ by sa v slovenských mestách zobrali nejakí Maďari ? 🙂

    Vidím tiež, že ste načerpal svieže námety na sústredení Vášho krúžku (http://slavu.sav.sk/konferencie/slo-mad.php) 🙂 Pri jeho známej terminologickej plodnosti sa po „Starých Slovákoch“ možno dočkáme i „Samodeportácií“ – disponujúc Vašou bezškurpulóznou metódou nemôže byť preci najmenśí problém dokázať dobrovoľný odchod 120 tis. Maďarov(1919-1921), 120 tis. Čechov(1938), 60 tis. Židov(1942- SAMOdeportácie kombinované so SAMOvraždou), opäť 100 tis. Maďarov(1945-48)… Veď ako je známe, jediné násilie, ktoré sa tu udialo bolo práve a len v súvislosti s násilnou maďarizáciou (obludnou až genocídnou do tej miery, že sa nikomu neskrivil ani vlások na hlave)… Všetko je to iba o uhle pohľadu (a elementárnej cti, dodal by som, keby som nevedel kde to diskutujem 🙂

  12. Anton Hrnko Anton Hrnko 8. októbra 2009 / 23:03

    Morse elvtárs,
    aj keď toho máte veľa naštudovaného, málo o tom viete, alebo lepšie povedané máte mierne skreslený pohľad na svet ako niektorí vaši tunajší i zahraniční „súkmeňovci“, pre ktorých je pravda to najhoršie, čo ich môže postihnúť.
    Tak po prvé: po prvej svetovej vojne nikto zo Slovenska nebol vyhnaný. V rámci slobody pohybu a opcie si niektorí vybrali za svoju vlasť Maďarsko a opustili Slovensko. Nikto ich k tomu nenútil s výnimkou požiadavky, aby štátni zamestnanci zložili sľub vernosti novému štátu. Neviem si predstaviť štát, ktorý by nechal na mieste v štátnej správe človeka, ktorý odmieta uznať existenciu štátu. Ináč v histórii to nie je nič neobvyklé. Aj USA po vyhlásení nezávislosti opustilo zväčša smerom do Kanady okolo 300 000 rojalistov. Nečítal som v žiadnych dejinách USA, žeby ich z ich územia niekto vyhnal alebo že by to niekto pokladal za niečo nenormálne v danej situácii.

    Po druhe: Aj Angličania opustili Indiu, keď Indovia vyhlásili nezávislosť. V prípade Čechov išlo výlučne o štátnych zamestnancov a ich rodiny, ktorí boli na Slovensko vyslaní podobne ako Angličania do Indie. Okrem iného, popri plate dostávali aj tzv. českú výhodu, t.j. diéty, ako keby boli vyslaní na služobnú cestu, hoci tu mali aj 20 rokov trvalý pobyt. Bolo úplne normálne, že po vyhlásení autonómie a neskôr slovenského štátu česká vláda svojich zamestnancov stiahla zo služobnej cesty a slovenská vláda im prestala vyplácať tzv. českú výhodu. Ak bol nejaký Čech na Slovensku presťahovaný mimo štátnu službu a mal tu svoj biznis, nikto ho odtiaľto nevyháňal. Myslím, že uznáte, že na Slovensku bolo dosť napr. ľudí, ktorí mohli vykonávať funkciu školníka a okrem platu nepotrebovali žiadnu dodatočnú výhodu.

    Po tretie: Ak sa niekto na územie Slovenska nasťahoval v čase okupácie a naviac toto sťahovanie bolo organizované okupačnou mocou, nemohol sa čudovať, že po zániku okupačného režimu bol odšibovaný domov. Neexistoval žiaden právny titul, na základe ktorého by tu mohol po 1945 zostať. A len tak na okraj, J. B. Tito neurobil toto opatrenie voči niekoľkým stovkám tisícou Albáncov, ktorí sa pod krídlami talianskej okupačnej moci nasťahovali do Kosova a dnes Srbi i Európa nesú následky tohto nepredvídavého opatrenia.

    Po štvrté: Vaše čísla sú vycucané z prsta.

    Po piate: Je nechutné, nehumánne a asi podobné naturelu niektorých vašich vzorov (žeby Morvaiová?), že spájate otázky prirodzeného, alebo zmluvného presídľovania obyvateľov s holokaustom. To môže spraviť len totálny ignorant!

  13. Avatar otokar 9. októbra 2009 / 14:10

    Morse-úroš:
    Účelové vyrábanie štatistických Maďarov – Nafukovacia menšina.
    Kolosálnou fikciou maďarskej politiky proti Slovensku je operovanie s „obrovskou“ a „súvisle osídlenou“ maďarskou menšinou na Slovensku,ktorá existuje „od nepamäti“.
    Hlavným „dôkazovým materiálom“ na toto tvrdenie sú maďarské štatistiky,ktoré sa vyznačujú hlavne nevídanou pružnosťou, v rámci ktorej možno štatistický počet Maďarov nafukovať na mnohonásobný rozmer ako balón či dobrý prezervatív. Skôr ako sa im budeme venovať,povedzme si o slovesnko-maďarských etnických vzťahoch dve hlavné a nepopierateľné skutočnosti:
    1.-) vitálna sila maďarského etnika je vo všetkých oblastiach,ktoré ešte obýva (nielen v Maďarsku), silno podlomená a Maďari vykazujú všade už dlhodobo mínusové ralne „prírastky“.
    2.-) Na eliminovanie tohoto nezvratného faktu využívajú všade,kde sa to len dá,asimilačné tlaky na nemaďarské etniká a zásluhou mocenských pomerov v Európe a maďarskej nacionálnej agresivity dosahujú všade v tomto regóne ( nielen v Maďarsku) štatistické prírastky maďarskej národnosti.
    Tieto dve skutcnosti sú osobitne výrazzné,perdoˇvštkým v negatívnom zmysle, hlavne na Slovensku!Pokiaľ v habsburskej ríši vykonávali sčítanie ľudu rakúske úrady,nedochádzalo k masívnej deformácii vykazovania etnickej príslušnosti občanov.Tak v roku 1857 malo Slovensko (Uhorsko) pri sčítaní ľudu 2,277 tisíc obyvateľov, z toho 1,820 tisíc Slovákov-Uhrov,čiže takmer 80%, a 250 tisíc Maďarov,čiže 10,9%.
    Po Rakúsku-Maďarskom vyrovnaní v roku 1867 začali sčitania ľudu vykonávať maďarské úrady a štatistická skladba národností sa rapídne zmenila-rapídne narástol vykazovaný počet „Maďarov“,ktorych za skutocných Maďarov nemožno považovať a nikdy nimi ani neboli. Budeme ich preto nazývať „štatistickými Maďarmi“ v skratke ŠM.
    Vznik prvej ČSR síce umožnil,aby sa uvedomelí Slováci prihlásili k slovenskej národnosti(čím sa počet ŠM znížil do roku 1930 na 572 tisíc osôb),ale nevytvoril podmienak na zastavenie asimilácie Slovákov na zmiešaných územiach Slovenska. V 382 obciach na tomto území nebola slovenská škola ( dokonca ani v tých, kde tvorili Slováci vyše 20% obyvateľov a zmysle menšinového zakona mali na ňu nárok!) a vyše 22.000 slovenských detí muselo navštevovať maďarské školy!Viedenskou arbitrážou z 2.11.1938 bolo od Slovenska odtrhnutých 771 obcí, v ktorých žilo 504 tisíc ŠM a vyše 205 tisíc Slovákov,ktorí boli vystavení krutému národnostnému teroru a násilnej asimilácii, a samozrejme štatistickej likvidácii.Hneď v roku 1938 zapísali Maďari vyše 80 tisíc Slovákov za ŠM a ešte aj dnes vykazujú maďarskí autori (napr. Z.Dávid v Magyár Szemle č.4/1993) v roku 1938 na Slovensku fantastický počet „Maďarov“, 956.495 osôb, z toho na území okupovanom horthyovským Maďarskom 879.007 a na Slovesnkom území 77.488 osôb.Zázrak z roku 1880 sa zopakoval a „Maďari“ na Slovensku sa za osem rokov stačili rozmnožiť na 167,3% pôvodného stavu.
    Al ani autorvi nestačí a dopĺňa tento počet ešte o vyše 50.000 osôb, „ktoré majú maďarský materinský jazyk“, a o ďalšich 100.000 osôb,ktoé bývajú v dvojjazyčných oblastiach(a preto sú Maďari),takže pomaly na Slovesnsku ani Slováka nenájdeme!Prosím,neberte to ako čierny humor – takýmito štatistikami sa vždy operovalo a aj teraz sa operuje nielen pri bilaterálnych rokovaniach, ale hlavne na meduzinárodnom poli!
    Slovenské orgány si boli toho po 2SV vojne vedomé a vedeli aj to,že medzi ŠM na Slovensku je ( okrem väčšieho počtu občanov židovského a cigánskeho pôvodu,ktorí sa u nás hromadne hlásili za Maďarov) aj veľa Slovákov, ktorí v uplynulých desaťrciach, a hlavne za maďarskej okupácie, podľahli maďarizačnému tlaku a že bude potrebné umožniť týmto ľuďom návrat k ich materinskému národu.Medzinárodné konferencie veľmocí (teherán,Jalta,Postupim) otázku Maďarov neriešili a nevyriešila ju ani pripravovaná dohoda o prímerúi s Maďarskom,nakoľko maďarská strana trvala na zachovaní pokiaľ možno čo najpočetnejšiej maďarskej menšiny na Slovensku.Tieto okolnosti viedli k prijatiu dekrétu prezidenta Bneneša, na základe ktorého stratili čs.štátne občianstvo všetci obyvatelia nemeckej a maďarskej národnosti, okrem antifašistov.Vynikajúci znalec menšinovej problematiky, predstaviteľ Slovenskej ligy A.Granatier, hodnotil tento dekrét ako zákon, ktorý vychádzal výlučne z českých záujmov:“Tento dekrét nebral do úvahy situáciu na Slovensku, a to, že maďarizácia postihla široe vrstvy obyvateľastva a nemohla byť zastavená ani v prvej ČSR v dôsledku veľmi liberálnych pomerov“.
    Aby sa tieto negatívne javy na Slovesnku zmiernili,prisupil Zbor povereníkov na organizovanie akcie prinavrátenia slovesnkej národnosti občanom slovenského pôvodu,ktorí podľahli maďarizačným tlakom, hlavne počas okupácie južného Slovenska.Povereníctvo vnútra vydalo 17.júna 1946 vyhlášku č.20 000/I-IV/1-1946 na vykonanie takejto akcie, ktorá bola nazvaná reslovakizáciou. V zmysle tejto vyhlášky sa slovenská národnosť rpinavrátila osobám,ktoré o to požiadali a ktoré hodnoverne dokázali,že:
    1.) sa v roku 1930 pri sčítaní ľudu hlásili k slovenskej národnosti.
    2.) sa k slovenskej národnosti hlásia naďalej a vedia dokázať,že sú slovenského pôvodu,za podmienky,že a.) sa nikdy neprevinili proti Československu, b.) neboli funkcionármi maďarských fašistických strán a organizácií c.) nanapomáhali mďarizácii slovenského obyvateľstva, d.) nenapomáhali arizácii (vyvlastňovaniu) židovského majetku.
    Hoci reslovakizácia bola postavená na nezvykle tvrdých podmienkach a na protislovenskom princípe,že občan cítiaci po slovensky a trvalo žijúci na Slovensku musel dokázať svoju rpíslušnosť k svojmu vlastnému národu,predsa mala obrovský úspech.
    A treba povedať,že ho mala napriek úsiliu pražskej vlády, ktorá sa usilovala reslovakizáciu znemožňovať,alebo aspoň všemožne brzdiť, a mala ho aj napriek tvrdému preverovaniu prihlášok, i napriek rafinovanej maďarskej propagande a zastrašovaniu! Hoci do roku 1948 nemohla byť realizovaná v celom rozsahu,priniesla tieto pozoruhodné výsledky:
    Do komisií pre znovunadobudnutie slovenskej národnosti bolo podaných celkovo 135.317 žiadostí za 410.820 osôb!
    Po dvojnásobnom preverení predloženej dokumentácie v rokoch 1946 a 1947 v komisiách bolo znovunadobudnutie slovenskej národnosti priznané 326.679 občanom,ktorí vedeli dokumentárne dokázať svoju slovenskú národnosť!
    Ak berieme do úvahy,že podľa sčíctania ľudu žilo na Slovensku 585.434 a podľa dostupných údajov v roku 1937 až 622.843 štaitistických Maďarov,reslovakizácia dokázala, na základe ich vlastných žiadostí a dva razy preverovaných dokumentov,že minimálne 54,5%, ale reálne skôr 55,8% z nich neboli a nie sú Maďarmi, ale násilne pomaďarčenými Slovákmi.
    Z tohoto pohľadu teda ani dnešná menšina ŠM na Slovensku nepredstavuje vykázaný počet 566.741 osôb (sčítanie ľudu k 1.3.1991), ale reálne sotva 240 tisíc osôb!
    A to ešte neodrátavame od tohoto počtu tých odhadovaných 120-150 tisíc Cigánov na južnom Slovensku, ktorí sa prihlásili k Maďarskej národnosti.
    Treba povedať,že výsledky akcie znovunadobudnutia slovenskej národnosti veľmi ležali ( a ležia i dnes) v žalúdku maďarských šovinistov na oboch stranách hranice a ich komunistickým českým spojencom.Tí sa hneď po februáry 1948 postarali, aby výsledky reslovakizácie boli anulované („reslovakizácie bola ukončena po víťazstve československého a maďarského pracujúceho ľudu nad buržoáziou“!) a spolu s ňou zlikvidovali aj Slovenskú ligu, ktorá sa najviac angažovala, a neskôr navyše aj spolkovú činnosť Matice slovenskej, aby nezavadzala pri úspešnej spolkovej činnosti Csemadoku!
    Takýto je zatiaľ stav vecí národných i protinárodných na južnom Slovensku. Zatiaľ – kým sa slovenský národ a jeho zpdpovedné (zodpovedne?) štátne orgány nespamútajú zo svojej letargie.Dúfajme,že to bude aspň päť minút pred dvanástou – šurianske výzvy nám k tomu už tri razy zazvonili!

  14. Avatar morse 10. októbra 2009 / 0:02

    Kvítku,
    síce v najlepších tradíciách sovietskej historickej školy, ale obhajujete neohájiteľné… Už samotná pretenzia obluhávať obete prenasledovania je škandalózna.

    Po prvé. Desaťtisíce utečencov z Horniakov, žijúci mnoho mesiacov vo vagónoch na budapeštianskych staniciach v r. 1919-1920 sa tam mali ocitnúť „v rámci slobody pohybu a opcie“ ?! Apponyi vo svojich memoároch opisuje ako ho čsl. úrady odmietli vpustiť do krajiny aby si zo svojho panstva z Eberhardu (Malinovo) vzal čo i len oblek… Pokus komárňanských robotníkov vrátiť sa „v rámci slobody pohybu a opcie“ v noci z 30. apríla na 1. mája 1919 domov do mesta okupovaného českým vojskom skončilo masakrou 250-tich z nich…

    Kým Vy si neviete predstaviť štát, ktorý by nechal na mieste v štátnej správe človeka, ktorý odmieta uznať jeho existenciu, ja si naopak neviem predstaviť, ako môže demokratický štát páchať násilie na vlastných občanoch, brať ich za rukojemníkov a pod. Ak štátna moc nie je legitimovaná vôlou občanou, potom ide o tyraniu a nie demokraciu, či nie ? Neviem, ako v USA, ale v histórii Uhorska to je to veru veľmi neobvyklé – len si spomeňte, či chcel po r. 1867 niekto od učiteľov českých gymnázií pozakladaných na Slovensku po r. 1848/49 sľub vernosti štátu ako podmienku zotrvania (!) v krajine…

    Za druhé. Vyhnanie Čechov v r. 1938 by som na Vaśom mieste neilustroval príkladmi z ďalekej Indie. Jednak si nespomínam, či by sa boli Indovia niekedy prehlásili za indickú vetvu jednotného britského národa, rovnako si nie som istý, či „indický národ“ ďakuje za svoju existenciu Britom. Ak už silou mocou chcete paralely, oveľa trefnejšie by ich bolo čerpať z príbehu o Frankenstejnovi, či Jurrassic Parku 🙂

    Za tretie. Či je nejaká moc okupačná, alebo nie, to prenechajte na posúdenie tých, ktorých pod ňou žili. Isté je, že späťpripojenie južného Slovenska k Maďarsku sa dialo v súlade so sebaurčovacím právom dotknutého obyvateľstva a na základe medzinárodnej arbitráže, s výsledkom ktoraj vopred súhlasili obe strany. Isté je tiež, že v čase „okupácie“ južného Slovenska tam naďalej nerušene hospodárila minimálne polovica slovenských a moravských kolonistov – a to bola tá najexponovanejšia zložka obyvateľstva ktorej usádzanie tam bolo organizované čsl. štátnou mocou. Čuduj sa svete, neboli nikam „odśíbovaní“ napriek tomu, že dokonca existoval na to právny titul – slov.-maď. dohoda o prevzatí kolonistov späť.
    Už aký právny titul by potrebovali Maďari v r. 1918, 1945 alebo hocikedy inokedy, aby neboli posielaní „za Dunaj“? Naopak, neexistoval žiadny právny titul kohokoľvek odkiaľkoľvek vyháňať, a dodaje že ani precedens v uhorskej histórii. Vaše hlbokomyseľné úvahy o Titovej „chybe“ sú veľavravné. Nuž môžem Vás len ubezpečiť, že Josif Vissarionovič takéto chyby nerobil a zdá sa, že Vaše prefeerncie Vás opäť prezradili 🙂

    Za štvrté: Moje čísla sú „good enough“ a doložiteľné prameňmi – fantazírovanie prenechávam členom Vášho krúžku… Len si spomeňte ako ste sa nedávno sekol s počtami „slovenských“ povstalcov v hurbanovských výpravách 🙂

    Za piate: Ak slovenské úrady posielali Židov do Poľska v dobrej viere, nuž potom sa vskutku ničím nelíšili od deportácií Maďarov po vojne. Ak ich však vedome posielali na istú smrť, potom by to mohol zrovnávať iba totálny ignorant – v tom máte úplnú pravdu. Obe smutné epizódy sa vśak určite nelíšili v jednom, že v oboch prípadoch sa „preídľovalo“ na základe medzištátnej zmluvy…

  15. Anton Hrnko Anton Hrnko 10. októbra 2009 / 22:49

    Kedves Morse pártelvtárs,
    ja možno – ako hovoríte – pokračujem v starej sovietskej škole, ale za vaše názory by sa nehanbil ani B. Hóman, F. Szálasi, A. Jaross a podobné výkvety maďarskej vraj „historiografie“. Kde títo páni skončili vám asi nemusím hovoriť, ale ako sa dívam na vás, ich učenie je večnejšie živé ako to, ktoré sa bolo treba trojnásobne učiť.

    Vydávať dobrovoľný odchod ľudí zo Slovenska (Horniaky v zmysle maďarského výrazu Félvidék už neexistovali) za vyhnanie a dávať ho do súvisu s holokaustom, to môže skutočne len dobrý študent B. Hómana etc. Neviem, čo je na tom čudné, ak vláda nechce pustiť na svoje zvrchované územie nejakého Oponického, ktorý si stihol ešte aj meno pomaďarčiť, keď jej suverenitu neuznával. V takom Rakúsku ešte aj dnes platí zákon proti Habsburgovcom a žiaden príslušník Domu Habsbursko-Lotrinského nesmie vstúpiť na jeho územie, pokiaľ nepodpíše vyhlásenie o zrieknutí sa členstva v Dome a nezriekne sa nárokov na trón. A to Habsburgovci neboli nejakí pomaďarčení šľachtici, ale rod, ktorý vytvoril Rakúsko.
    Nepoznám taký štát, či už s legitímnou lebo nelegitímnou mocou, ktorý by túto moc nevyužil, keď sú ohrozené jeho základy a jeho suverenita. Či to už bolo na Tien-an-men, v Kronštadte, v Berlíne, Chicagu, v Los Angeles alebo trebárs v Komárne.
    Ak chceme hovoriť o Frankensteinoch alebo Jurskom parku, tak tam by som začal Kazinczym, pokračoval Szécsenyim, Kossúthom a celou plejádou frankensteinov z rodu maďarizátorov, ktorí chceli pretvoriť ináč geopoliticky rozumný mnohonárodný štát na maďarskú veľmoc, ktorá keď bude mať 15 miliónov Maďarov, bude sa pred ňou triasť Európa (myslím, že takéto niečo sa snívalo jednému z týchto frankensteinov, akémusi Andrassymu). Práve táto politika frankensteinizmu doviedla Maďarov tam, kde roku 1918 skončili. Môže nám ich byť ľúto, ale ako som dnes čítal v novinách od akéhosi Csákyho, každý národ má takú vládu, akú si zaslúži.
    Nuž, samozrejme, súdim, lebo sa ma to týka. Aj moja zem bola okupovaná. A o tom, či je niečo okupované, alebo pričlenená, resp. navrátené, nerozhoduje Morse, ani maďarská vláda, ani Horthy, ani jeho paladin Szálasi. O tom rozhoduje medzinárodné právo. A medzinárodné právo hovorí, že Maďarsko nebolo výlučným nástupníckym štátom po bývalom Uhorsku, ako sa Rusko stalo po bývalom ZSSR. Maďarsko bolo len jedným z piatich rovnocenných nástupníckych štátov. Ani piaď územia Slovenska mu z hľadiska medzinárodného práva nikdy nepatrila, preto mu nemohla byť ani vrátená. Keďže Mníchov (a v rámci neho aj Viedenská arbitráž) boli vyhlásené za nulitné, nemožno z hľadiska medzinárodného práva uvedené územie označiť ináč ako okupované. Žiadne tralalačky na spôsob Horthy – Hóman preto nemôžu nič zmeniť na podstate veci, aj keď si možno pani Morvaiová i Morse myslia možno iné. O kolonistoch dávajú výrečné svedectvo aj mnou recenzované pramene o Viedenskej arbitráži. To, že tam časť kolonistov prežila (podstatná bola vyhnané z večera do rána už v čase obsadzovania dotyčných územní Horthyho soldateskou), bolo len dôsledkom politiky slovenskej vlády, ktorá z zabraté statky kolonistov hrozila rozparcelovaním veľkostatkov maďarského agenta J. Esterházyho. Len preto, že sa dala prednosť záujmom statkára a maďarského agenta Esterházyho pred rýchlym etnickým vyčistením okupovaného územia, nedošlo k úplnému vyhnaniu kolonistov. Klamanie je asi hlavnou devízou žiakov B. Hómana, Horthyho a Szálasiho.
    Nie je mi známe, žeby som sa v niečom sekol, ak nepočítam výmysly nejakého Morseho.

  16. Avatar morse 12. októbra 2009 / 23:00

    Milý Kvítku,

    tieto diskusie žiaľ nevedú k poznaniu o tom, v čom sa naše názory líšia, keďže tie Vaše sú krajne protiriečivé. Občas sa zdá, že ste antifašista, ako za mlada… Pre Szálasiho (nevedno prečo tohoto rodeného Košičana slovensko-rusínsko-nemecko-maďarsko-arménskeho pôvodu nepovažujete za Slováka) máte len tie najpríkrejšie slová, akosi Vám však nenapadne celkom zrejmá paralela medzi ním a Tisom, hoci na Szálasiho svedomí je „len“ asi 12 tis. židovských životov, kým na Tisovom asi 5 krát viac.. Spomínate aj Jarossa, ale nezdá sa Vám ani trochu divné, že kým on podľa zásluh odvisol, jeho slovenský proťajšok si užíval dôchodku na chatke v Harmónii v kľude a harmónii 🙂
    Prežijúc svoj život v Českolovensku znenazdajky vraj nepoznáte štát, ktorý by nebránil svoju suverenitu násilím. Len si spomeňte si na roky 1938, 1968… Bolo mnoho dobrých príležitostí hájiť si suverenitu, ale streľba do civilistov 12. feb. 1919 v Bratislave, 4 marca v Kladne, Kadani, Karlových Varoch, 16. marca v Košiciach, 30. apríla v Komárne to určite neboli.
    Čo sa Jurassic parku týka, veru neviem či by som našiel lepšiu ilustráciu tohoto príbehu než prípad českých profesorov so slovenskými dinosaurami 🙂

    Ak už silou mocou chcete zistiť ako je to s tou „Vašou zemou“, nuž zoberte si výpis z katastra a navštívte katastrálny úrad. S veľkou pravdepodobnosťou postupujúc dozadu v čase narazíte na záznam „konfiškát podľa zák. …“ a vedľa nemecké, alebo maďarské meno. A ďalej Vám už nepomôže žiadne „medzinárodné právo“, veď viete rovnako dobre ako ja, že podľa práva rímskeho bezprávie nemôže byť zdrojom práva a krádežou nemôžete nadobudnúť majetkové práva nazvite ju hoci konfiškovaním, vydržaním, znárodnením, arizáciou, odplatou za Bielu horu, ako sa len páči 🙂

    Fantazírovaním o kolonistoch a rozparcelovaní majetku gr. Esterházyho (50 ha ?! – alebo že by ho prezieravo vyňali z čsl. pozemkovej reformy?) sa opäť ocitáte v roztodivnom virtuálnom svete Vášho krúžku – vzájomným ohlupovaím a odkazovaním sa veru nepostúpite ani o piaď, len sa zbytočne strápňujete… 🙂

  17. Avatar Martin 13. októbra 2009 / 9:21

    A smrdí, a smrdí, a smrdí…

    Pán Hrnko, čo keby ste nám všetkým urobili láskavosť a vykonali na tomto fóre deratizáciu?Viem, že je to v rozpore s Vaším prístupom k slobode prejavu, ale už to tu myslím presiahlo rozumnú medzu.

    Kedysi ste v jednej svojej odpovedi spomínali, že toto fórum si platíte sám a chcete jeho prostredníctvom diskutovať o slovenskej histórii. Chvályhodný zámer, naozaj. Ale je jeho súčasťou aj poskytovanie priestoru na prezentáciu iredentistických zvratkov niektorých duševne narušených jedincov???

  18. Avatar Martin 13. októbra 2009 / 9:23

    A smrdí, a smrdí, a smrdí…

    Pán Hrnko, čo keby ste nám všetkým urobili láskavosť a vykonali na tomto fóre deratizáciu?Viem, že je to v rozpore s Vaším prístupom k slobode prejavu, ale už to tu myslím presiahlo rozumnú medzu.

    Kedysi ste v jednej svojej odpovedi spomínali, že toto fórum si platíte sám a chcete jeho prostredníctvom diskutovať o slovenskej histórii. Chvályhodný zámer, naozaj. Ale je jeho súčasťou aj poskytovanie priestoru na prezentáciu iredentistických zvratkov niektorých jedincov???

  19. Avatar Martin 13. októbra 2009 / 9:38

    Pán Hrnko, prečítal som si teraz jeden príspevok pána Jozefa v inej diskusii na tomto blogu. A zdá sa mi to dobrý nápad. Takže, prosím, vymažte moje dva predchádzajúce príspevky a

    AJ JA sa prihováram za tú zvláštnu rubriku na Vašom blogu. Mohla by mať nasledovný nadpis:

    „Morseho šplechy alebo denník utláčaného Maďara“.

  20. Avatar otokar 13. októbra 2009 / 17:24

    Morse-úrko… píšeš: “Pre Szálasiho (nevedno prečo tohoto rodeného Košičana slovensko-rusínsko-nemecko-maďarsko-arménskeho pôvodu nepovažujete za Slováka) máte len tie najpríkrejšie slová, ..” –ale veď to je práve tak ako s Košútom, či Petrovičom, alebo sa mýlim?
    Výhlásili sa za Maďarov, presnejšie povedané “Maďarov voľbou – Wahlmagyar”.
    Nuž teda: “Kto chce kam, pomôžme mu tam”…
    Na druhej strane ale nie je známe, že by niektorý z nich niekedy o sebe povedal, či napísal :
    “Som Uhor” “ Ich bin ein Ungarn” “I am Hungarian”, „JE SUIS HONGROIS“
    Za Slováka sa môže prihlásiť skoro každý, kto vie slovensky.
    (Za Cigáňa už to nie je také ľahké, strážia si svoje korene).
    Neviem odkiaľ máš tú štatistiku, ale našiel som niečo iné:

    Z novín Kultúra k Ešterházymu:

    Vážený pán poslanec Mikloško!
    Je pre nás zarážajúce, s akou úctou ste prevzali vyznamenanie v Budapešti s vysvetlením, že gróf Eszterházy nehlasoval za tzv. židovský kódex v Slovenskom sneme. Áno, nehlasoval za, no nehlasoval ani proti. Popri ňom nehlasovali i viacerí ďalší poslanci, ktorí opustili sálu. (Bolo nám ľúto, že tak neurobili všetci.)
    No zamyslite sa, akú veľkú priazeň a vplyv mal gróf Eszterházy u Henleina a u Nemcov, keď i za jeho prítomnosti počas viedenskej arbitráže ukrojili kus slovenskej zeme, kde žilo iba niekoľko stoviek tisíc Maďarov, no zato takmer milión Slovákov.
    Svoj vplyv mohol gróf Eszterházy využiť, keď sa vyvážalo 500 000 maďarských židov do koncentračných táborov a keď 180 000 z nich vystrieľali na brehoch Dunaja. Videli sme to v tej dobe v kinách a doteraz sme na tie obrazy nezabudli.
    Oveľa menej ako záslužný skutok Eszterházyho ste nedávno ocenili slovenskú organizáciu Spravodliví medzi národmi, organizáciu združujúcu vyše 400 slovenských občanov vyznamenaných za záchranu židov. Keď jeden z poslancov našej Národnej rady SR chcel navrhnúť, aby sa zákonom rozšírila pamiatka holokaustu aj o pamiatku záchrancov – ”spravodlivých medzi národmi”, Vy a pán poslanec Šebej ste spôsobili, že sa o doplňujúcom návrhu opozície vôbec nerokovalo. Pritom Spravodliví medzi národmi urobili viac ako gróf Eszterházy, riskovali a neraz i obetovali svoje životy, aby zachránili slovenských židov. Gróf Eszterházy iba nezodvihol ruku, vediac, že za to nemusí očakávať žiaden postih.
    Pýtam sa vás preto verejne, pán poslanec, máte nejaké námietky voči tejto organizácii?
    Anna Bandžáková-Kuchárová
    predsedníčka Slovenskej organizácie Spravodliví medzi národmi

    Pre Hungarians je príznačné, že zločinca Horthyho označujú ešte aj dnes ako „zveľaďovateľa vlasti“-gyarapitója! ( Orgovánsky masaker 1919, Čierna kniha o Kečkeméte,Črty z Horthyho pekla , prípad novinára Béla Somogyiho)
    Vyhnanie vyše 100.000 Slovákov muselo z južného Slovenska doslova ujsť pred Hunagriens honvédmi.
    V roku 1941 dal Horthy písomný príkaz na vyvraždenie – masaker cca 6.000 civilistov v Novom Sade. Srbov,Židov,Cigáňov v zime po niekoľko dní hnali ľudí,vyzlečených donaha, k prierubám vysekaným v ľade, kde ich strieľali. Niektorým ženám pred popravou odrezali prsníky!
    Ale Goeblesovská propagada funguje u Hungariens dodnes.
    Nasadzovanie pracovných oddielov za vojny do prvej línie za „účelom získania dovolenky“ po likvidácii svojho mužstva …
    Maďari na základe dekrétu z 12.júla 1941 vyviezli prvých 18.567 židov z Maďarska na Ukrajinu oblasti ohybu Donu, kde z nich bol asi 16.000 bol vyvraždených. Takto bolo nasadených zhruba 50.000 mužov, väčšinou židov, ľavicových orientovaných a nemálo Slovákov z južného Slovenska! Bolo ich takto zlikvidovaných cca 42.000!
    A toto všetko sa stalo do marca 1944!, pričom Horthy bol „akože“ zosadený až v októbry 1944. Ale za toto potom nenesú zodpovednosť zlí szálasiovci!?

    Horthy je symbol „bieleho krvavého teroru“ a jeho ukrutností, hun-garo fašizmu, okupácie častí iných štátov, deportácie a vraždenie židov, plánovanú a beštiálnu likvidáciu ne-memberov na východnom fronte. Symbolizuje totalitu a vojenskú expanziu, neľudskosť,násilie,šovinizmus,politický rasizmus.
    Horthy je symbol najtemnejších stránok dejín tohto najkrvavejšieho storočia. Symbolom prakticky všetkého, čo je v priamom protiklade s európskym civilizačným snažením v duchu kresťanstva a humanity.
    V očiach primnohých Hungarianov toto však nie je podstatné. Čo tam po morálnych zásadách a zničených ľudských životoch – hlavné je,že v ich očiach sa Horthy pokúsil opäť posadiť Hungariánov v strednej Eu na koňa. A tak sa opäť účelovio gumujú dejiny a z trasoviska historického alibizmu,podľa ktorého za všetko môžu len tí druhí, sa vynára nepoškvrnená podobizeň veľkého „zveľaďovateľa vlasti“.
    Udržiavanie Horthyho kultu je v hungarianskej spoločnosti súčasťou živenia nebezpäčných nádejí na „veľkú revíziu“ hraníc v strednej EU. Len aby nemuseli priznať, že veľkú revíziu potrebuje niečo iné – hungariánska duša, neschopná vlastnými silami rázne sa zbaviť revanšistických tieňov minulosti. Veď raz príde deň a Hungarians sa opäť pokúsi vyšvihnúť do sedla v strednej EU. „Es kom der Tag!“ Európa už si zabudla na koniec tridsiatich rokov?

    Americký historik holokaustu Randolph L. Braham v knihe o maďarskom holokauste, vydanej v roku 1994, doslovne napísal, že aj „komandá SS boli prekvapené, s akým entuziazmom boli ich maďarskí spoločníci v zbrani pripravení ,riešiť´ židovskú otázku.“ Nehovoriac o ďalšej Brahamovej téze z jeho neskôr vydanej práce, ako sa mnohé oficiálne osobnosti súčasnej maďarskej politiky, vedy a kultúry vrátane členov vlády a poslancov usilujú zatajiť protižidovské masakre a „očistiť“ maďarské dejiny vojnových rokov od viny za smrť maďarských Židov. Braham dokonca používa pojem „Geschichtssäuberer“ (očisťovatelia dejín). Stretávame sa s tým v slovenských dejinách po roku 1989 (ale aj predtým)? Dozaista nie. Slovenský parlament sa ospravedlnil štátu Izrael za tragédiu 57 000 slovenských židovských občanov. Maďarský parlament to dosiaľ neurobil…

  21. Anton Hrnko Anton Hrnko 13. októbra 2009 / 20:54

    Keď po bitke pri Lipsku roku 1913 reštaurovali Bourbonovcov vo Francúzsku, lišiak Talleyrand na spôsoby, ktorými sa pokúšali vládnuť v obnovenom kráľovstve poznamenal: Nič nepochopili, z ničoho sa nepoučili. Zákonite prišla reštaurácia a aj keď sa na anglických bodákoch opäť vrátili, ich moc vydržala len dovtedy, kým francúzsky ľud opäť nevzal opraty svojho osudu do svojich rúk a roku 1830 ich poslal definitívne do kráľovskej výslužby.

    Na to, čo tu Morse splieta, sa nedá povedať nič iné len to, čo povedal Talleyrand: Nič nepochopil a z ničoho sa nepoučil. Ak môžu Maďari niekomu ďakovať za svoje národné tragédie v 20. storočí, tak presne takýmto ľuďom, ktorí od roku 1721-22 (M. Benčík alias Bencsík) až dodnes nepochopili, že jurské parky typu Anonymus, Košút, Horthy, Szálasi, Morse sú v strednej Európe zoči voči tu usadlým národom na rovnakej kultúrnej úrovni a s hlbším zakorenením v minulosti absolútne nerealizovateľné. Mohli občas ukazovať svetu, aké majú svaly, ale na činku, ktorú chceli podvihnúť, nemali. Preto aj tak dopadli. Ak budú pokračovať v tejto politike napínania svalov a vystatovať sa, že niet takej činky, ktorú by nezdvihli (pozri Morseho príspevky), koledujú si o ďalší malér. Nikto im tu nechce uberať kyslík, nikto im nechce brániť, aby sa mohli rozvíjať ako Maďari, ale nikto si tu ani nedá skákať po hlave, ako sa im to chvíľu darilo v rokoch 1867 – 1918. To, že za toto hlúpe skákanie po hlavách svojich spoluobčanov draho zaplatili, je len výsledok starého porekadla, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Toľko moja diskusia s p. Morsem. Nemá zmysel ho tu nejakým spôsobom diskriminovať, veď on sa diskriminuje sám.

  22. Avatar otokar 27. októbra 2009 / 9:39

    Bitka pri Lipsku 1813, nie 1913, malá nepozornosť.
    Zúčastnil sa jej aj sám veľký „Prvý Magyar Sečanský“ ktorý nepísal u knihu o „uhorskom jazyku“, ani o „magyarskom jazyku“ , ale o „jazyku húnskom“, písal o „Húnii“
    Pán Hrnnko,
    ste čudný patrón slovenskej histórie

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *