Jazyková politika zohrávala, zohráva a bude zohrávať v našom priestore vždy veľmi významnú úlohu. Treba povedať, že už pri vstupe Slovákov do európskych dejín problematika jazyka tvorila kľúčovú, vitálnu otázku štátnej suverenity a nezávislosti. Vždy, keď sa otázka jazyka ako politikum objavila v našich dejinách, išlo predovšetkým o ontologickú podstatu slovenského národa, nie o jazyk ako taký. Knieža Rastislav neposlal svojich poslov do Ríma a neskôr do Carihradu primárne preto, aby mu pomohli pokresťančiť slovenský ľud. V jeho dobe to už nebol hlavný problém. Obyvateľstvo Veľkej Moravy bolo s najväčšou pravdepodobnosťou pokrstené – podľa posledných archeologických nálezov v Bojnej[1]– najmenej jednu, ak nie dve generácie pred jeho nastúpením na trón. Pozvaním kresťanskej misie z Byzantska mu išlo predovšetkým o odpútanie sa od bavorskej hierarchie a tým o posilnenie vlastnej suverenity. Zavedenie staroslovenčiny do liturgie nebolo preto v prvom rade otázkou vieroučnou – veď aj bavorskí a aquilejskí misionári museli základy viery vysvetľovať ľudu v jeho jazyku; latinčina sa používala len v liturgii (a tí, čo sme zažili predkoncilovú liturgiu vieme, že nám latinčina nerobila žiadne problémy). Zavedenie staroslovenčiny do liturgie malo za cieľ vyčleniť Veľkú Moravu z právomoci bavorského episkopátu a zriadením samostatnej cirkevnej provincie posilniť suverenitu štátu. To sa nakoniec zriadením Moravsko-panonskej cirkevnej provincie nakoniec aj podarilo. Neskoršiu stratu záujmu Svätopluka I. o staroslovenskú liturgiu môžeme chápať aj v tých súvislostiach, že po zriadení samostatnej cirkevnej provincie bol už bezprostredný vplyv bavorského episkopátu eliminovaný a jazyková otázka nehrala až takú dôležitú úlohu; skôr preň vytvárala problémy pri jeho expanzívnej politike na západ. Continue reading