Revolúcia, morálka, politika

Revolúcia. Náhla, často neočakávaná zmena vo vývoji spoločnosti, ktorá zásadným spôsobom ovplyvní nielen jej celkový osud, ale aj osudy každého jednotlivca. Prichádza s heslami rovnosti, bratstva, slobody, spravodlivosti, rovnoprávnosti… Na začiatku vyvoláva veľké vzopnutie más, ktoré očakávajú rýchlu zmenu k lepšiemu a veria, že tí druhí, tí prichádzajúci budú lepší než tí minulí, odchádzajúci. Ľudstvo v svojich dejinách bolo svedkom mnohých revolúcií, ktoré pod príťažlivými heslami krajšieho života získali na svoju stranu väčšinu spoločnosti a ktoré po odstránení starej mocenskej štruktúry prerástli do krvavých kúpeľov s hekatombami obetí v mene pokroku a revolúcie. Boli aj také, ktoré prišli nenápadne, takmer nepozorovateľne, ale rovnakým spôsobom zásadne ovplyvnili ďalší beh udalosti. Aj tá naša spred dvadsiatich rokov prišla neočakávane, hoci sme ju všetci čakali a takmer všetci si ju aj želali. Nebola násilná, skôr taká našská – čo sme si, to sme si, teraz sa pomerme.

Revolúcia prichádza s ideálmi a vznáša sa na nich, je nimi priam tlačená dopredu. Predovšetkým je to presvedčenie, že my, revolucionári sme lepší ako tí, proti ktorým vystupujeme. Hesla typu Nie sme ako oni (čím sa myslí, samozrejme, že sú lepší) sú hnacou silou, ktorá tlačí za vodcov revolúcie široké masy ich podporovateľov. V momente nástupu revolúcie sú o úprimnosti tohto hesla presvedčení ako revolucionári, tak aj masy ich podporovateľov. Revolúcia sa valí ako nezadržateľná lavína, metie starý poriadok až postaví svojich vodcov do čela spoločnosti, ktorí musia ukázať, čo z tých hesiel pretrvalo a čo bolo len na mobilizáciu más. Revolúcia je však citlivá na neúprimnosť, na nedostatok morálky. Táto skutočnosť vošla do povedomia sloganom, že revolúcia požiera svoje deti. V skutočnosti im však zrátava ich morálne poklesky spojené s „ochutnaním moci“.

Pred česko-slovenskou spoločnosťou roku 1989 stála zásadná výzva doby v podobe otázky, ako ďalej. Každému bolo jasné, že nie tak, ako doposiaľ. Spoločensko-ekonomický model z predchádzajúceho obdobia sa vyčerpal a nikto už nechcel rozmýšľať o tom, či sa dá alebo nedá reformovať. Režim totiž nezlyhal len ekonomicky a politicky, ale predovšetkým morálne. Samozvaná vedúca sila vtedajšej spoločnosti, Komunistická strana Československa skolabovala predovšetkým morálne. Nielenže nedokázala reagovať na výzvu doby, ale do svojho čela povýšila morálne zlyhavších ľudí, ktorí zruinovali posledné nádeje občanov, že pod vedením tejto strany je možné niečo zmeniť. A meniť toho bolo treba veľa. Nielen nekomunistická väčšina spoločnosti, ale aj rozhodujúca časť členov strany prestala vnímať stranícke a štátne vedenie vtedajšieho Česko-Slovenska ako subjekt schopný reformovať, respektíve posunúť spoločnosť akýmkoľvek smerom. Nikto neveril tomu, že bývalí koryfeji normalizácie, najzadubenejšie komunistické kádre môžu hocičo spraviť v prospech spoločnosti. Tým sa vedenie strany a štátu vyradilo predovšetkým morálne, takže v zlomovom období sa nenašiel nikto, kto by nad jeho odchodom čo i len „slzu vyronil“. Práve morálny prepad komunistických špičiek bol tým faktorom, ktorý zabezpečil viac-menej pokojný prechod moci vo vtedajšom Česko-Slovensku do rúk novej, tvoriacej sa politickej elity.

Občania Česko-Slovenska očakávali od novej moci predovšetkým riešenie nahromadených ekonomických, sociálnych a politických problémov. Málokto mal však predstavu, ako tieto otázky riešiť. To, čo nastalo neskôr vo forme divokej privatizácie a následného výpredaja slovenských zlatých sliepok do zahraničia, si len málokto mohol predstaviť. Samozrejme, ruka v ruke s takýmto „tureckým“ hospodárstvom rapídne poklesol sociálny štandard desiatok tisícov slovenských občanov, ktorí naivne uverili, že západný luxusný život k nám priletí ako tie povestné pečené holuby. Politika „uťahovania opaskov“ sa tak nadlho stala hlavným nástrojom riešenia nerovnováhy medzi vyrobenými (časom sprivatizovanými) zdrojmi a dopytom spoločnosti. Je skutočne svetovým unikátom, ako pokojne, stoicky slovenský občan celé roky znášal túto politiku a svojou neochotou na vzburu vlastne najvýraznejšie prispel k tomu, čo sme nazvali začiatkom tohto tisícročia slovenským ekonomickým zázrakom. Ak si niekto za uplynulých 20 rokov zaslúži absolutórium, tak je to jednoduchý slovenský občan, ktorý dokázal pretrpieť všetky poklesky a úlety slovenských politikov, a tak zásadne prispel k tomu, že je Slovensko dnes tam, kde je. Ak sa bude niekedy stavať pomník revolúcii z roku 1989, tak by mal zobrazovať jednoduchého slovenského občana, ktorý svojím postojom napriek mnohonásobným zlyhaniam našich politikov umožnil transformáciu našej spoločnosti a nenechal ju padnúť do všeobecného chaosu, aký vidieť v mnohých postsocialistických krajinách.

Z pohľadu revolucionára i bežného občana sa politická transformácia zdala najjednoduchšou. V ekonomike – predsa len – bolo mnoho takmer neriešiteľných problémov. Príklad (o tom, že komunisti urobili z rybníka rybaciu polievku a reforma má z tejto polievky opäť urobiť rybník), ktorý sa v začiatkoch ekonomickej transformácie uvádzal, bol názorný a pochopiteľný. Ale čo politika? Veď to bolo také jednoduché! Odstránia sa komunisti, prídu noví, morálne čistí politici a bude všetko v poriadku. Hotový raj na zemi. Avšak práve s morálkou nastupujúcej elity boli najväčšie problémy.

Veľmi skoro sa ukázalo, že konkrétne (politické, ekonomické, národné…) záujmy sú vyššie, ako akékoľvek morálne ohľady. Nech mi je odpustené, ale morálne začala „nežná revolúcia“ zlyhávať veľmi skoro. Prvým mementom boli nechutné útoky na A. Dubčeka v súvislosti s voľbou nového prezidenta federácie po demisii G. Husáka. Omnoho väčším zlyhaním bol však novozvolený prezident V. Havel, ktorý už svojimi prvými krokmi dal najavo, že chce byť predovšetkým český prezident a na Slovensko sa díva len očami Masaryka, Beneša a im podobným. Neviem, či to bol jeho nápad, alebo mu to niekto poradil, ale tým, že ako novozvolený prezident federácie dvoch podľa Ústavy suverénnych republík svoju prvú návštevu nevenoval druhému subjektu federácie, ale odišiel na návštevu Berlína a po návrate ešte predtým než odišiel do Bratislavy zašiel do Ostravy, značne rozkolísal davy svojich stúpencov na Slovensku. A tú trápnosť, na ktorej sa podieľal 13. januára 1990 počnúc označením bývania väčšiny Bratislavčanov za králikárne a končiac zosmiešnením cca 30 000 ľudí na námestí SNP počas manifestácie na počesť jeho príchodu, možno zlatými písmenami zapísať medzi prvotné príčiny rozladenia medzi Slovákmi a Čechmi, vedúcimi k rozdeleniu.

„Nežná revolúcia“ roku 1989 nám otvorila cestu k tomu, aby nové politické elity robili veci lepšie a v prospech občana. Treba však povedať, že nové elity sa nechytili tejto možnosti a nepovýšili morálku nad politiku, ako to sľubovali davom, rúcajúcim zvonením kľúčov starý režim. Šialené amnestie, hlúpa a v svojej podstate hlboko protinárodná konverzia zbrojného priemyslu, odmietanie vypočuť si mienku širokých más na štátoprávne otázky, podriadenie sa jednoznačne komandu Prahy v očiach slovenskej verejnosti vyvolalo taký morálny relativizmus, že zakrátko od novembra 1989 sa aktéri „nežnej“ na Slovensku dostali na rovnakú úroveň ako predstavitelia starého režimu, ba – dá sa povedať – ešte nižšie. Slovenský občan sa cítil podvedený a inštinktívne hľadal nejakú morálnu oporu, ktorá by mu dala záruku. Vtedy aj dnes tí, čo žalostne stratili podporu slovenského občana, hovoria o „boľševickom puči“ a podobných nezmysloch. Pravdou však zostáva, že slovenský občan len hľadal morálnejšiu politiku, ktorá by mu  zabezpečila realizáciu predovšetkým jeho záujmov. To, že pri tomto hľadaní často naletel tým, ktorí sa viac za morálnych vydával, ako nimi skutočne boli, nie je jeho vinou. Slovenský občan v svojej podstate zostal tým, čím vždy bol a čo je na ňom krásne: Verí a chce veriť, že veci môžu ísť lepšie. Žiaľ, slovenská politika len málo dorástla na jeho požiadavky.

Darmo nám dnes rôzni kompradorskí politici a ešte viac žurnalisti vykresľujú slovenského občana ako nevzdelaného tupca, ktorý ani nevie pochopiť, koho má voliť. Slovenský občan vie veľmi dobre koho nemá voliť a kto nie je zárukou toho, že bude vládnuť v jeho mene. To, že uveril aj takým, ktorí si jeho vieru nezaslúžili, je fakt. Ale na druhej strane volebné výsledky v predchádzajúcich voľbách ukazujú, že im to na druhej strane vždy vedel spočítať. Dlho mu trvalo, kým o niektorej svojej vláde mohol povedať, že táto vláda by mohla konečne vládnuť v jeho mene. Nemožno však od neho očakávať, že túto svoju dôveru dá raz a na vždy. Politik musí svoju „zmluvu“ s občanom obnovovať trvalo. Bez tohto obnovovania totiž upadá morálka. A bez morálky niet skutočnej politiky. Iba politikárčenie. A toho sme si už na Slovensku za posledných 20 rokov užili až-až.

Čo nám teda priniesla „nežná“ revolúcia. Predovšetkým zrodila slovenského občana, ktorý sa po stáročiach odstrkovania jeho predkov od spravovania vlastných osudov rozhodol spravovať svoju krajinu vlastnými silami. Vyhlásenie slovenskej samostatnosti roku 1993 bolo plne v duchu novembrových očakávaní a v tejto otázke možno jednoznačne povedať, že tieto očakávania boli aj splnené. Priniesol po určitých turbulenciách aj vynikajúce vzťahy s Českou republikou, s českým národom, ktoré boli zakomponované do novembrových požiadaviek roku 1989. Priniesol iný spoločensko-ekonomický poriadok, ktorý sme postupne zvládli.  Aj prijatie eura svedčí o tom, že sme pri jeho uplatňovaní boli úspešnejší ako naši susedia. Slovenská spoločnosť však stále čaká na obnovenie morálky v politike aspoň do tej miery, aby slovenský občan mohol povedať aj keď s výhradami, že vláda v Bratislave je slovenská vláda, teda jeho vláda. Aj v tejto otázke sme sa – podľa môjho názoru – už konečne odrazili odo dna.

5 Responses

  1. Avatar otokar 15. septembra 2009 / 16:31

    Pán Hrnko,
    mal by ste sa radšej venovať úvahám k histórii.
    To nebola „nežná revolúcia“, ale dobre zorganizovaná „nežná kontrerevolúcia“ židobolševikmi.
    Píšete: “ Priniesol iný spoločensko-ekonomický poriadok, ktorý sme postupne zvládli. “
    Správne malo byť “ Priniesol iný spoločensko-ekonomický neporiadok, ktorý poniektoré skupinky šikovne zvládli vo svoj prospech „.

  2. Avatar Maxo 16. septembra 2009 / 20:47

    Dobrý večer, chcel by som poslať príspevok, ale neviem, kde sa mám zaregistrovať. Je tu len možnosť prihlásiť sa.
    Ďakujem.

  3. Avatar Maxo 16. septembra 2009 / 22:17

    Ďakujem. Ku konkrétnemu článku som chcel vyjadriť svoj názor v tom zmysle, že najlepšou alternatívou pre Slovensko, aspoň čo si ja myslím, je politika, ktorá smeruje od stredu do ľava, keďže ste urobili v článku aj taký synchrónny prierez politickými dejinami na Slovensku.
    Ak by som to zhrnul v skratke a skúsil sám odpovedať na otázku : „Čo nám priniesla nežná revolúcia? Dala nám možnosť slobodne sa rozhodnúť, ale aj napriek tomu sme urobili viacero chýb, hlavne v rokoch 1994-2006. Uvedomujem si, že k liberalizácii trhu muselo postupne prísť, ale takým spôsobom, ako sa to dialo počas Mečiarovej divokej privatizácie(’95-’98) až po rozpredaj štátneho majetku reinkarnovanými neoliberalistami do zahraničia(2001-2006), tak to už nemalo obdobu. Toto sa už, dúfam, nikdy nezopakuje. Som konečne rád, že môžem slobodne dýchať a vláda ma nezaťažuje nezmyselnými reformami, ktorých cieľom nebolo zlepšenie kvality, ale vyhadzovanie peňazí za niečo, čo je garantované ústavou ako právo občana využívať bezplatne. Som ďalej rád, že konečne nás vo svete zastupujú diplomati, ktorí na jednej strane dokážu prezentovať Slovensko a udržiavať priateľské kontakty s okolitými štátmi, ale na druhej strane prezentujú Slovensko ako sebavedomú krajinu, ktorá sa nepotrebuje robiť kolenačkovú politiku. Je to, samozrejme, môj názor.

  4. Avatar otokar 17. septembra 2009 / 15:51

    Prečo si myslím, že tá „nežná revolúcia“ bolo len dobre zorganizované divadlo za účelom presunu 40 rokov budovaného spoločného majetku do súkromných rúk jednotlivcov, či zahraničných spoločností.
    Privatizácia, ako odplata za znárodňovanie.

    Týmto udalostiam predchádzala tzv. „sviečková demonštrácia“, ktorá bola odsúhlasená na ÚV a zorganizovala ju ŠTB za pomoci svojich agentov z radov disidentov.
    Dôkazom boli príkazy riaditeľov organizácií sádliacich v strede Bratislavi v okolí Hviezdoslavového námestia k odchodu pracovníkov po 14:00 v deň, keď sa organizovala spomenutá „demonštrácia“.
    Bolo to dobre zorganizované divadielko, pretože nič nebránilo štátnej moci zabrániť uvedenej demonštrácii. Prostriedkov a ľudí mali nadostač.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *