Dielo, ktoré treba prečítať

Nie tak dávno sme v Literárnom klube Zväzu slovenských spisovateľov slávnostne privítali publikáciu Slovenské dejiny I, s podtitulom Od príchodu Slovanov po rok 1526. Autorom práce, ktorú vydalo ako prvý zväzok plánovaného štvorzväzkového radu o slovenských dejinách Literárne informačné centrum, je uznávaný slovenský medievista, univerzitný profesor Matúš Kučera. Práca vypĺňa miesto, ktoré za dvadsať rokov od prevratu roku 1989 nebol schopný predložiť verejnosti nikto z tzv. profesionálnych historikov, oslovujúcich slovenskú verejnosť z masových médií a pasujúcich sa za jediných správnych interpretov slovenských dejín. Ide o učebnicu, určenú predovšetkým vysokoškolským študentom slovenských dejín, ale s chuťou ju môže prečítať každý, kto o túto problematiku má záujem. Profesor Kučera totiž nie je len suchopárny historik – vedátor, ale aj brilantný štylista a literát, takže človek čítajúci predložený prvý zväzok slovenských dejín ani nevníma, že cieľom práce je predovšetkým vedecké podanie slovenskej histórie, nie potešenie z literárne kvalitného textu. Autor plne tým napĺňa tézy starých historikov, o ktorých nám ako študentom histórie zanietene prednášal, že história nie je len vedou, ale aj – a to rovnakou mierou – aj umenie.

Profesor Kučera rozdelil svoje dielo do šiestich hláv (I – VI), pričom okrem úvodnej hlavy, v ktorej sa venuje teoretickým otázkam slovenských dejín, používa zaužívanú periodizáciu, uplatňujúcu sa aj vo všeobecných európskych dejinách, hoci v konkrétnych dátumoch oproti európskej periodizácii sú určité odchýlky vyplývajúce z nerovnomerného vývinu v jednotlivých európskych regiónov. O prvom diele možno tak povedať, že ho autor venuje slovenskému stredoveku (476 – 1526), ktorý z hľadiska ekonomicko-spoločenského poriadku reprezentuje raný feudalizmus, resp. jeho korene a jeho presadenie sa ako novej formy organizácie európskej spoločnosti (to je hlava I – III) a vrcholný feudalizmus, počas ktorého ešte vtedajšie Uhorsko a dnešné Slovensko držalo krok so všeobecným vývinom v Európe (hlava IV – VI). Avšak už posun dátumu konca stredoveku u nás (rok 1526) oproti zaužívanému koncu stredoveku v Európe západne od nás (1492), signalizuje vzďaľovanie sa nášho priestoru od všeobecného vývinu v západnej Európe, kde začalo uvoľňovanie feudálnych vzťahov na rozdiel od našich krajín, kde došlo formou druhého nevoľníctva k posilneniu feudalizmu. Fatálne dôsledky tohto vývinu – predpokladám – budeme mať možnosť sledovať v ďalšom zväzku učebnice, ktorú – dúfam – skoro uvidíme na pultoch slovenských kníhkupectiev.

V prvej hlave sa autor venuje teoretickým otázkam slovenských dejín a tomu, ako sa pohľad na dejiny a ich predmet v jednotlivých slovenských generáciách menil. Som rád, že profesor Kučera tak jednoznačne deklaruje právo jednotlivých generácií na vlastný výklad dejín, ale najmä povinnosť historikov pri písaní svojich diel predkladať diela, ktoré majú a musia odpovedať na otázky, ktorými daná spoločnosť žije. Mnohí slovenskí historici si neuvedomujú, alebo nechcú uvedomiť, že dejiny pre dejiny nemajú zmysel. Osobne sa nazdávam – a už som to aj niekoľkokrát napísal – že dejiny sú predovšetkým kolektívnou pamäťou národa a v spoločnosti plnia tú istú úlohu ako v individuálnom živote ľudská pamäť. Bez poznania dejín aj podľa J. M. Hurbana sme iba hromada „koží otrockých“. Preto aj dejiny, ktoré neodpovedajú na otázky doby, nemajú zmysel. Každá spoločnosť predsa musí vedieť, odkiaľ sme prišli, o čo sa snažili naši predkovia, predchádzajúce generácie, čo dosiahli, čo sa im podarilo, v čom pochybili, aby sme vedeli, kam máme kráčať, o čo sa máme snažiť, čomu sa máme vyhnúť… Niet lepšej dokumentácie uvedeného ako rozbor jednotlivých koncepcií a názorov slovenských historikov od osvieteneckého obdobia až po dnešok. Túto hlavu by si mal prečítať každý záujemca o slovenské dejiny, každý študent histórie, aby vedel o vzťahu historik – spoločnosť a „neblúznil“ o nejakej čistej historickej vede podobnej fyzike alebo matematike. Keď bude pozorne čítať, tak tam nájde aj odpoveď na to, prečo nemôže existovať spoločná učebnica dejín, napr. učebnica, ktorá by bola jednotným výkladom našich spoločných dejín s Maďarmi, ale rovnako to platí aj o Čechoch. Dejiny sú predsa výsledkom ľudského snaženia, sú tam víťazi a porazení. Porazení žijú dovtedy, dokiaľ sa na svoju porážku dívajú vlastnými očami. Ako náhle by prevzali výklad víťaza, zanikajú. Klasickými príkladmi na toto tvrdenie sú napr. latinizácia Galie, Hispánie alebo Dácie, ale tiež prežitie Helénov, Izraelitov atď.

Druhá hlava je pod príznačným názvom Slovania a stredoveký svet. Venuje sa v nej postupnému zániku antiky a nástupu novej stredovekej civilizácie, ktorá na antiku aj nadväzovala, ale predovšetkým ju prekonávala najmä v ideologickej rovine (kresťanstvo). Ale čo bolo rovnako dôležité, bolo rozšírenie tejto novej civilizácie do najposlednejšieho kúta Európy. Kto sa jej prispôsobil, prežil, kto nie, zanikol. Nuž a v tomto šírení novej civilizácie nezostali bokom ani Slovania, podľa môjho názoru najmä Slováci, ktorí svojím usídlením sa v oblastiach bývalých podunajských rímskych provincií i mimo nich transformovali výdobytky neskorej antiky do ostatného slovanského sveta. Táto skutočnosť sa takmer nezdôrazňuje, ale slovenská historická veda by sa na to mohla viac zamerať.

Je potešiteľné, že M. Kučera nepostavil svoju prácu na klasickej koncepcii „príchodu Slovanov“ na naše územie, ale sa zmienil aj o teóriách o pravlasti Slovanov v oblúku Karpát. Iste, teória príchodu má svoje silné stránky, ale na druhej strane treba povedať, že okrem jazykovedcov sa možnému kontinuálnemu prebývaniu Slovanov na našom území pred 5. storočím takmer nikto nevenuje. Hádam by stálo za to venovať sa intenzívnejšie aj týmto otázkam, aj keď by nakoniec mohol byť výsledok negatívny.

Pomerne obšírne sa autor venuje otázkam slovansko-slovenského osídlenia nášho územia, otázkam Samovej ríše a Wogstisburgu, ktorý podľa svojich starších teórií kladie do oblasti Bratislavskej brány. Hádam by bolo vhodné (najmä, keď ide o učebnicu) spomenúť aj ostatné teórie a medzi nimi i najnovšiu z dielne nebohého V. Sedláka a J. Steinhübela, ktorí dávajú Wogastisburg na Dunaj oproti riečke Aist (antická Agasta) v Hornom Rakúsku.

Kľúčovými časťami druhej hlavy sú však súvislosti so vznikom Staromoravského a Nitrianskeho kniežatstva a ich zjednotenia do Veľkej Moravy ako prvého štátneho útvaru starých Slovákov. Podrobne, vecne a presne rozoberá všetky otázky súvisiace s týmto štátom, jeho rozmachom i neskorším zánikom. Plasticky opisuje boje za zachovanie suverenity Veľkej Moravy, ale aj Svätoplukovu expanziu do okolitých slovanských krajín i do oblasti záujmu vtedajšej Východofranskej ríše. Neopomína samozrejme ostatné stránky života veľkomoravskej spoločnosti, upevňovania kresťanstva, ekonomického života i spoločenskej nadstavby. Nemožno opomenúť popísanie zmyslu a významu byzantskej misie sv. Cyrila a Metóda, ale ani skutočnosť, že treba rozlišovať medzi Veľkomoravským štátom a Svätoplukovou Veľkomoravskou ríšou. Táto skutočnosť je dôležitá najmä preto, že sa upiera slovenskosť Veľkej Moravy ako štátu s poukazom, že však jej súčasťou boli aj iné slovanské národy a kmene (Česi, Vislania, lužickí Srbi etc.). Zabúda sa, že tieto národy a kmene neboli účastné vo Veľkej Morave, ale boli dočasne pripojené k tomuto štátu počas panovania kráľa Svätopluka, ktorý vytvoril na báze Veľkej Moravy Veľkomoravskú ríšu. A tá, treba po pravde povedať, už bola multietnická. Preto používanie termínu (starí) Slováci na obyvateľstvo Veľkej Moravy je plne oprávnené, lebo tento štát tvorili len dnešní Slováci a Moravania (z nich sa veľká časť dodnes pokladá za etnografických Slovákov a to práve na tých územiach, kde bolo jadro tohto štátneho útvaru).

Tretia hlava pod názvom Slovensko ako súčasť ranostredovekého uhorského štátu, ako aj štvrtá hlava nazvaná Spoločnosť, štát a kultúra na Slovensku v 13. a 14. storočí patria svojou prepracovanosťou k najhodnotnejším častiam učebnice. Vidieť, že tieto časti slovenských dejín patria k srdcovým záležitostiam autora, lebo práve otázkam rannostredovekého Uhorska profesor Kučera venoval najväčšiu časť svojho vedeckého života. Pozorný čitateľ sa veľmi veľa dozvie o spoločenských, ekonomických a kultúrnych pomeroch na slovenskom území, ktoré z väčšej časti patrilo do Nitrianskeho kniežatstva (vojvodstva) ako v tom čase významnej súčasti formujúceho sa uhorského štátu. V tejto súvislosti, ale to čaká asi na nasledujúcu generáciu slovenských historikov, by bolo hádam treba omnoho viac ozrejmiť úlohu Nitrianskeho kniežatstva pri zakladaní uhorského kráľovstva. Mne sa totiž zdá, že táto úloha bola omnoho dôležitejšia, ako sa všeobecne pripúšťa. A vôbec, počas vlády Karola IV. v Čechách vznikla koncepcia „translatio regio“, presunutia moci z Moravy do Čiech. Keď prišli starí Maďari do strednej Európy, geopoliticky už bola rozdelená. Po bitke pri Lechu (955) a následnom pacifikovaní situácie na strednom Dunaji vznikla otázka legitimity moci. Takto nejako treba chápať váhanie pápeža Silvestra, komu tu dať kráľovskú korunu, či Boleslavovi Chrabrému alebo Štefanovi I. Pravdepodobne išlo o „korunu“, teda územie bývalej Veľkej Moravy. To, že ju dostal nakoniec Štefan, možno v legitimistickej koncepcii chápať aj tak, že pápežská kúria uznala Uhorsko za nástupnícky štát po Veľkej Morave. Táto otázka by si samozrejme zaslúžila samostatné preskúmanie a opätovné prehodnotenie existujúcich prameňov.

V rovnakom duchu pokračuje autor aj pri popisovaní obdobia vrcholiaceho feudalizmu za posledných Arpádovcov a Ajouovcov. Nevynecháva ani postavu Matúša Čáka Trenčianskeho, kde predpokladá jeho slovensko-slovanský pôvod. Na podporu tejto teórie by snáď patrilo uviesť, že aj samotné meno Čák je najskôr slovenského pôvodu (prof. Š. Ondruš) a významovo súvisí pojmami typu vyvýšenina, hrb atď. Po skončení feudálnych rozbrojov za Karola Róberta, ale najmä za vlády jeho syna Ľudovíta I. Veľkého prežívalo Uhorsko svoj zlatý vek. Rástli mestá, stavali sa prekrásne gotické stavby, rozvíjalo sa baníctvo, najmä baníctvo drahých a farebných kovov, ktoré sa nemohlo neodraziť na celkovom spoločenskom ovzduší v krajine. Celkový rast o bohatnutie miest sa nemohlo neprejaviť aj na sebavedomí mešťanov, čo neobišlo ani národnostnú problematiku. Práve v tomto období sa začínajú najmä slovenskí mešťania prebúdzať aj v národnostnej oblasti a svoje sebavedomie dávajú jasne najavo (napr. v Žiline roku 1381). O tomto všetkom autor pútavo píše, i keď treba povedať, že niektoré oblasti by zniesli aj obšírnejší výklad.

Posledné dve hlavy (piata – Vláda dynastie Luxemburgovcov v Uhorsku. Husiti a Slovensko; a šiesta – Slovensko v období 1437 – 1526) by hádam mohli tvoriť aj jednu hlavu, lebo v princípe zachytávajú obdobie postupného úpadku kráľovstva (s výnimkou určitej rekonvalescencie počas prvého obdobia vlády Mateja I. Korvína), ktorý vyvrcholil vojenským debaklom uhorských vojsk pri Moháči. Aj toto obdobie má svoje nepomerne pozitívne stránky, ktoré súviseli s emancipáciou slovenského meštianstva a preniknutím vtedajšej slovenčiny (vo forme napodobňujúcej spisovnú češtinu) do širokých spoločenských sfér. Myslím si, že s fenoménom husitstva sa bude musieť slovenská historiografia ešte popasovať, lebo je to určite mnohodimenzionálny fenomén s mnohými dôsledkami ekonomickými, vojenskými, náboženskými i národnopolitickými. V týchto hlavách sa zdá, ako by autorovi už trochu vypršal zápal, takže niektoré veci sú tu len načrtnuté; možno, že by sa im mohlo venovať viac priestoru.

Záverom možno konštatovať, že predložený prvý zväzok slovenských dejín z pera profesora M. Kučeru spĺňa všetky kritéria na vysokoškolskú učebnicu a že študenti v ňom budú mať dobrý základ na štúdium našich národných dejín. Predsa mi však nedá, aby som nespomenul, že mám o niečo odlišnejší názor na slovenské dejiny ako profesor Kučera. Myslím si, že do slovenských dejín nepatrí len slovanská história územia Slovenska. Sám konštatuje na prvých stránkach tejto publikácie, že predkovia Slovákov neprišli do neobývanej krajiny. Slovania neboli prvými kultivátormi územia od Tatier k Dunaju a Tise. Plynule nadviazali na obyvateľstvo, ktoré tu sídlilo od neolitickej revolúcie a pokračovali v ich civilizačnom úsilí. Toto územie nikdy neopustili všetci obyvatelia, takže novo pridúvši asimiláciou predchádzajúcich generácií aj geneticky boli pokračovateľmi tunajšieho obyvateľstva (genetika to v podstate potvrdzuje). Preto si myslím, že do slovenských dejín patria celé dejiny ľudskej civilizácie na území Slovenska. Takže okrem II., III., IV…. zväzku Slovenských dejín bude treba napísať aj nultý zväzok, aby boli naše národné dejiny kompletné.

115 Responses

  1. Avatar otokar 21. októbra 2009 / 14:37

    Pán Hrnko, ( Október 16, 2009 o 23:15)
    s tými “konvenciami” v názvoch to taktiež nie je tak “jednoduché”.
    Sú konvencie určené politicky, mocensky a konvencie ľudové.
    Víťaz, kolonizátor určuje čo a ako sa bude oficiálne volať.
    Tak to bolo a je aj s maďarizáciou.
    Maďarská moc rozhodla, že Uhor bude Maďar.
    Teda nie ľud a jeho pomenovanie bolo potlačené.
    Dosť slušne poznám aj 150-ročnú históriu “onogur”. Je to švindel práve tak, ako aj ostatné maďarské sebaklamy. Novovzniknutí “Maďari” potrebovali získať uhorskú históriu a tak, ako páni Uhorska, tak si ju aj prisvojili cez zámenu Uhor-Maďar a pôvodným autochtónnym obyvateľom Uhrom (Slovákom) priradili výhradne len pomenovanie Slovák.
    Pritom všetky mne známe postavy histórie boli Hongrois – Hungarus, Panónus bez ohľadu, akú materinskú reč mali (nemeckú, slovenskú s maďarskou som sa nestretol).
    Staré grécke zdroje píšú aj o Maďaroch v antike a uvádzajú ich na mapách!
    Der Völker ungarischer Zunge … Urgeschichte, Religion, Cultur …
    Gergely Dankovszky
    http : // books.google.at/books?id=JYkAAAAAcAAJ&pg=PA4&#v=onepage&q=&f=false

    Poznám zbežne históriu Romanovcov a ich výrobu “ruskej”-romanovskej histórie. V roku 1996 bola “omylom” publikovaná pôvodná “Radzilovská letopis” – sfalšovaná extra pre Petra I, ktorá neskôr slúžila za základ tzv. Nestorovej “Povesti vremennych let”. Tam sa píše: “Ugri vyšli z Ugorie …. A založili Ugosku zemlju pri Dunaje…” Sú to zdroje spísané až o 500 rokov neskôr, ako udolosti, ktoré opisujú, naviac dodatočne upravné pre politické účely! Teda sú to rozpávky podobné od Anonyma. Teda “Uhri” vyšli z Ugórie, túlali sa po “rusi” prešli cez “Magna Maďžáriu – Magna Vengriu” až sa usadili. Po tomto ich “usadení sa” dostali “náhodou” pomenovanie “Uhor-Uhri”…. a podľa tohoto pomenovania dostala pomanovanie aj zem kde sa usadili “uhorská zem, zem Uhrov”…. Pritom oni sami (Madzjari) sa nenazívali Uhri a dodnes si vo vlastnej reči nevedia “spomenúť” odkiaľ vyšli “túlať sa”
    – Z Ugórie, z Uhorie, z Uhorska a kadiaľ prechádzali, cez “Magna Vengriu, Magna Madžáriu”!… No uznajte, nie je to prinajmenšom zvláštne?
    Viete odpovedať na jednoduché otázky: “Prečo maďarčina dodnes nemá pojem pre Uhor, Uhorsko?” “Prečo dodnes nerozlišuje medzi Maďarskom a Uhorskom?” Pritom jeden čas ho mala a potom sa nenávratne stratil!(1822)
    “Prečo principiálne nemôžu mať pojem Uhor, Uhorsko?!

    Pán Hrnko, je to priezračná maďarizačná politika.
    Už viackrát som Vás požiadal o vyjadrenie sa k “etnickým Maďarom”.
    Ostalo to vždy bez Vašej faktickej odpovede!
    Odborník na “etnickú” hudbu v Hungary Hongrois Franz Liszt vydal v tejto oblasti umenovedné dielo:” Des Bohémiens et de leur Musique en Hongrie” 1859,1881
    Toto málo známe dielo bolo viackrát falšované.
    Keď si položite otázku: „Kto a prečo falšoval odborníka na hudbu F.Liszta?“
    Tak odpoveď bude, že „Maďari“ falšovali, pretože F.Liszt preukázal pôvod etnickej hudby v Uhorsku a tá nebola „maďarská“, ale bola to iná etnická uhorská hudba.
    Môj záver je: Keď „Maďari“ nemali etnickú hudbu, tak ako etnikum nemohli existovať, pretože každé etnikum sa popri vlastnom materinskom jazyku vyznašuje aj jedinečnou etnickou hudobnou kultúrou!

    To, že existovali písomnosti v „uhorskom“ jazyku a, že aj podaktorí hovorili po „uhorsky“ ešte neznamená, že tu bolo etnikum s materinským jazykom „maďarským“.
    Mnohí písali latinsky a aj hovorili latinsky
    a nikoho nenapadne uvádzať, že tu žilo latinské etnikum.

    Pán Hrnko, Vedeli ste, že „Turci“ zaviedli „maďarčinu“ ako tajnú komunikačnú reč?
    Neskôr sa stala korešpondenčnou rečou a vo vrchole „osmanskej moci v Panónii“ ju zaviedli na 80 rokov aj ako reč diplomacie s „katolíckou“ cisárskou Viedňou, ktorej hlavný „kostol- Stephansdom“ mal na špici namiesto kríža „turecký polmesiac“!
    Cisársky dvor si dával za tým účelom školiť pisárov do Istambulu.
    Mnohé z dopisov v maďarčine mali odosielateľa a prijímateľa, ktorí vôbec nevedeli po maďarsky! Tu korešpondenciu vybavovali za nich v maďarčine školení pisári.

    Viete tu vysvetliť, prečo “Turci” nezaviedli “tureckú reč” ako úradnú reč, aj ako reč diplomacie?

  2. Avatar otokar 21. októbra 2009 / 14:40

    Pán Hrnko, ( Október 16, 2009 o 23:15)
    s tými “konvenciami” v názvoch to taktiež nie je tak “jednoduché”.
    Sú konvencie určené politicky, mocensky a konvencie ľudové.
    Víťaz, kolonizátor určuje čo a ako sa bude oficiálne volať.
    Tak to bolo a je aj s maďarizáciou.
    Maďarská moc rozhodla, že Uhor bude Maďar.
    Teda nie ľud a jeho pomenovanie bolo potlačené.
    Dosť slušne poznám aj 150-ročnú históriu “onogur”. Je to švindel práve tak, ako aj ostatné maďarské sebaklamy. Novovzniknutí “Maďari” potrebovali získať uhorskú históriu a tak, ako páni Uhorska, tak si ju aj prisvojili cez zámenu Uhor-Maďar a pôvodným autochtónnym obyvateľom Uhrom (Slovákom) priradili výhradne len pomenovanie Slovák.
    Pritom všetky mne známe postavy histórie boli Hongrois – Hungarus, Panónus bez ohľadu, akú materinskú reč mali (nemeckú, slovenskú s maďarskou som sa nestretol).
    Staré grécke zdroje píšú aj o Maďaroch v antike a uvádzajú ich na mapách!
    Der Völker ungarischer Zunge … Urgeschichte, Religion, Cultur …
    Gergely Dankovszky
    http : // books.google.at/books?id=JYkAAAAAcAAJ&pg=PA4&#v=onepage&q=&f=false

    Poznám zbežne históriu Romanovcov a ich výrobu “ruskej”-romanovskej histórie. V roku 1996 bola “omylom” publikovaná pôvodná “Radzilovská letopis” – sfalšovaná extra pre Petra I, ktorá neskôr slúžila za základ tzv. Nestorovej “Povesti vremennych let”. Tam sa píše: “Ugri vyšli z Ugorie …. A založili Ugosku zemlju pri Dunaje…” Sú to zdroje spísané až o 500 rokov neskôr, ako udolosti, ktoré opisujú, naviac dodatočne upravné pre politické účely! Teda sú to rozpávky podobné od Anonyma. Teda “Uhri” vyšli z Ugórie, túlali sa po “rusi” prešli cez “Magna Maďžáriu – Magna Vengriu” až sa usadili. Po tomto ich “usadení sa” dostali “náhodou” pomenovanie “Uhor-Uhri”…. a podľa tohoto pomenovania dostala pomanovanie aj zem kde sa usadili “uhorská zem, zem Uhrov”…. Pritom oni sami (Madzjari) sa nenazívali Uhri a dodnes si vo vlastnej reči nevedia “spomenúť” odkiaľ vyšli “túlať sa”
    – Z Ugórie, z Uhorie, z Uhorska a kadiaľ prechádzali, cez “Magna Vengriu, Magna Madžáriu”!… No uznajte, nie je to prinajmenšom zvláštne?
    Viete odpovedať na jednoduché otázky: “Prečo maďarčina dodnes nemá pojem pre Uhor, Uhorsko?” “Prečo dodnes nerozlišuje medzi Maďarskom a Uhorskom?” Pritom jeden čas ho mala a potom sa nenávratne stratil!(1822)
    “Prečo principiálne nemôžu mať pojem Uhor, Uhorsko?!

    Pán Hrnko, je to priezračná maďarizačná politika.
    Už viackrát som Vás požiadal o vyjadrenie sa k “etnickým Maďarom”.
    Ostalo to vždy bez Vašej faktickej odpovede!
    Odborník na “etnickú” hudbu v Hungary Hongrois Franz Liszt vydal v tejto oblasti umenovedné dielo:” Des Bohémiens et de leur Musique en Hongrie” 1859,1881
    Toto málo známe dielo bolo viackrát falšované.
    Keď si položite otázku: „Kto a prečo falšoval odborníka na hudbu F.Liszta?“
    Tak odpoveď bude, že „Maďari“ falšovali, pretože F.Liszt preukázal pôvod etnickej hudby v Uhorsku a tá nebola „maďarská“, ale bola to iná etnická uhorská hudba.
    Môj záver je: Keď „Maďari“ nemali etnickú hudbu, tak ako etnikum nemohli existovať, pretože každé etnikum sa popri vlastnom materinskom jazyku vyznašuje aj jedinečnou etnickou hudobnou kultúrou!

    To, že existovali písomnosti v „uhorskom“ jazyku a, že aj podaktorí hovorili po „uhorsky“ ešte neznamená, že tu bolo etnikum s materinským jazykom „maďarským“.
    Mnohí písali latinsky a aj hovorili latinsky
    a nikoho nenapadne uvádzať, že tu žilo latinské etnikum.

    Pán Hrnko, vedeli ste, že „Turci“ zaviedli „maďarčinu“ najprv ako tajnú komunikačnú reč?
    Neskôr sa stala všeobecnou korešpondenčnou rečou a vo vrchole „osmanskej moci v Panónii“ ju zaviedli na 80 rokov aj ako reč diplomacie s „katolíckou“ cisárskou Viedňou, ktorej hlavný „kostol- Stephansdom“ mal na špici namiesto kríža „turecký polmesiac“!
    Cisársky dvor si dával za tým účelom školiť pisárov do Istambulu.
    Mnohé z dopisov v maďarčine mali odosielateľa a prijímateľa, ktorí vôbec nevedeli po maďarsky! Tu korešpondenciu vybavovali za nich v maďarčine školení pisári.

    Viete tu vysvetliť, prečo “Turci” nezaviedli vlastnú “tureckú reč” ako úradnú reč a aj ako reč diplomacie?

  3. Avatar Milanxyz 21. októbra 2009 / 16:54

    Pán Hrnko,
    pri opätovnom prečítaní Vášho článku a posledného príspevku mi v ňom niečo veľmi „nepasuje“.
    Podľa výskumov prof. Feráka, o ktorých nemám dôvod pochybovať, viac ako 80% Slovákov zdedilo gény po predkoch, ktorí žili v strednej Európe už asi 6000 rokov pred Kristom. Podľa neho sme teda v tejto „disciplíne“ európskymi rekordérmi.
    Ako si potom vysvetliť Vaše tvrdenie v článku, že „predkovia Slovákov neprišli do neobývanej krajiny. Slovania neboli prvými kultivátormi územia od Tatier k Dunaju a Tise. Plynule nadviazali na obyvateľstvo, ktoré tu sídlilo od neolitickej revolúcie a pokračovali v ich civilizačnom úsilí. Toto územie nikdy neopustili všetci obyvatelia, takže novo pridúvši asimiláciou predchádzajúcich generácií aj geneticky boli pokračovateľmi tunajšieho obyvateľstva (genetika to v podstate potvrdzuje)“.
    Mám tomu rozumieť tak, že naši Zablatenci (aby som použil výraz prof. Kučeru), ktorí prišli okolo 5-ho storočia do obývanej krajiny, ktorej vyspelé pôvodné obyvateľstvo ich privítalo s otvoreným náručím, aby nakoniec to pôvodné obyvateľstvo Zablatenci úplne asimilovali a „geneticky boli pokračovateľmi tunajšieho obyvateľstva“.
    Kedže my máme až 80% génov predkov, ktorí žili v strednej Európe už asi 6000 rokov pr.Kr., má to znamenať, že naši privandrovalí predkovia, Zablatenci, počas nasledujúcich pätnásť storočí úplne vymenili gény?
    Je to vôbec možné?
    Nie sme my, Sloveni/Slováci, popravde potomkovia toho obyvateľstva, „ktoré tu sídlilo od neolitickej revolúcie“? Nezdá sa Vám to viac pravdepodobné?
    Nezdá sa Vám, že teória o sťahovaní národov začína dostavať vážne trhliny?

  4. Avatar otokar 21. októbra 2009 / 17:05

    Pán Milanxyz,
    skoro priama odpoveď je uvedená tu:
    Anton Hrnko hovorí: Október 11, 2009 o 16:18
    „…Existuje však vývin jazykov, ktorý dokazuje porovnávacia jazykoveda. Indoeurópske jazyky, medzi ktoré patrí aj sanskrit, aj slovinčina, aj nemčina a angličtina, sa delia do dvoch veľkých skupín – centicka a satnická (podľa toho, ako sa v nich pomenúvavá číslica 100 (centum, sat). Slovanské jazyky a sanskrit patria do satnickej, preto je medzi nimi viac príbuznosti ako sanskritu a napr. angličtiny. Neexistuje žiaden priamy súvis medzi sanskritom a dnešnou slovinčinou okrem toho, že oddelenie týchto jazykov je bližšie v histórii (cca 5000 rokov dozadu), než došlo k oddeleniu napr. tohto indoeurópskeho prajazyka od jazykov, z ktorých neskôr vznikli jazyky germánske, románske a keltské.

    Napr. k oddeleniu Slovanov a Germánov došlo cca 9000 rokov dozadu….“

    vtedy došlo k PRVOTNÉMU, trvalému usadeniu sa Slovenov niekde a tzv „Germánov“ inde.
    (Aleman a German sú rozdielne pojmy)
    Pritom nezabúdajte, že pojem Germán zahrňuje aj ľud hovoriaci slovanským dialektom, napr. v berlínskom parlamente až do Bismarka!
    Teda do pólky 19-teho storočia bola lužická srbština oficiálna reč popri nemčine!

  5. Anton Hrnko Anton Hrnko 21. októbra 2009 / 21:43

    Otokar,
    to, že veľa píšete, neznamená, že máte aj pravdu.

  6. Avatar otokar 22. októbra 2009 / 18:49

    Pán Hrnko,
    ja si nenárokujem „patent na rozum“, ale mojou snahou je „Priblížiť sa k pravde“,
    tak ako píše pán Ďurica Milan S.

    Náš základný rozpor a hlavný problém je v v prekladoch z latinčiny Hungarus, ako aj Uhor-Maďar a uhorský jazyk.
    Zo zatykačov uvádzate: „…hovorí, slovensky, nemecky, uhorsky…“
    Malo by tam ešte byť, že hovorí aj po latinsky.
    Aj ja hovorím viacerými jazykmi, ale mám len jeden meterinský.

    Znovu upozorním, že maďarčina bola zavedené kalvínmi aj ako liturgický jazyk, namiesto katolíckej latinčiny, teda „prostý ľud“ sa ju učil povinne v kalvínskych kostoloch.
    Teda mnohé osoby mohli ovládať maďarský jazyk a pritom neboli Maďarmi.
    Bolo veľa Hungarusov, ktorí nemali maďarčinu ako materinský jazyk (do 20.storočia) a bolo ešte viac Hungarusov, ktorí vôbec nepoznali maďarský jazyk.
    Bolo veľa Uhrov, ktorí nemali „kalvínsku uhorštinu“ ako materinský jazyk (do 20.storočia) a bolo ešte viac Uhrov, ktorí vôbec nepoznali „kalvínsku uhorštinu“ do 19-teho storočia.

    r. 1708 – list hlavného vojvodcu Berčéniho Rákócimu o víťazstve pri Dojči /v maďarčine/: … Vajda lonni nem engedett: „Na szablye!“ úgy meggázolták okot, az mint írja, …
    Tak veliteľ vojska velil v „uhorštine“ Maďarom?
    Či Maďari hovorili pred 300 rokmi po slovensky „Na šabľe!“?
    Pán Hrnko,
    spýtajte sa u odborníkov na Kazinczyho prácu „znovuobnovovania“ maďarčiny a extra na príbeh o vytvorení slova „rukavice“.

    sv.štefánske insígnie majú aj „apoštolské rukavice“.

    Čo to môže byť za „jazyk“, ktorý nemal v slovnej zásobe slovo pre „národné“ kráľovské rukavice?!

    Pouvažujte, ako mohli tí Vaši „etnickí Maďari“ vymenovávať v materinskej reči maďarské kráľovské insígnie?

  7. Avatar Dr. Cyril A. Hromník 23. októbra 2009 / 13:53

    Pán Martin, ak ste to doteraz chápali tak, „že MY SME SLOVENI. Iba sa naše meno mierne zmenilo v mužskom tvare na Slováci,“ tak ste to chápali správne. Ja som neponúkal a neargumentoval nič iného. Ak však napriek tomu, že naše ženy boli aj sú Slovenky, naše deti boli aj sú slovenské, naš jazyk bol aj je slovenský a naša zem bola aj je Slovenská a Slovensko, chcete uplatniť meno Slovák, čo je len nedávnou prezývkou udelenou slovenským mužom Čechmi a Maďarmi niekedy po 14. storočí, aj na našich predkov zvaných „Sloveni“ v stredoveku a hlavne v dobe slovenskej „Megalleh Marava,“ tak nás ako slovenský národ vymažete z histórie Európy. Takúto národnú sebevraždu by len uvítali Maďari a hlavne Češi, ktorí si už maličkou ale vychytralou ortografickou zmenou našho pôvodného mena Sloveni na česky znejúce Slověni našú stredovekú históriu prisvojili, aj keď sa od nás skrz bratovražedného praotce Čecha oddelili nejakých 300-350 rokov pred prvými zaznamenanými vládcami Slovenskej Maravy, ba dokonca aj nejakých 200 rokov pred slovenskou Samovou ríšou.
    Avšak nejde tu len o vzdanie sa mizernej histórie slovenských Zablatencov, ktorých prof. M. Kučera aj pán Hrnko vidia vstupovať do srdca Európy z Pripjaťských močiarov len v 5.-6. storočí. Ide tu aj o nevedno aké staré korene slovenskej Megalleh Maravy, ktorej meno je tak staré, že mu dnes nikto nerozumie. Ide tu aj o nejakých 3000 rokov histórie pred Kristom, behom ktorej doby monoho alternatívnych mien (viď Veneti, Skyti, atď) sa nám prilepilo na chrbát, ale naše pôvodne meno Sloveni, napriek všetkým nástraham a peripetiam dôb, pretrvalo. Naše ženy sa ho nikdy nevzdali a bola to pravdepodobne služba našich mužov v rôznych cudzích armádach, čo nás zaťažilo prezývkou Slovák a Slováci. Trvaním na tejto prezývke (na ktorú sme si celkom zvykli) vo všetkých dobách a za všetkých okolnosti sa raz môžeme pripraviť nielen o naše Slovenky ale aj o naše Slovensko. Češi už majú naše Moravské Slovácko a Maďari len čakajú na vhodnú príležitosť na pohltenie dejepiseckou sebevraždou z histórie vymazaného naddunajského ´Szlovácka´.
    Nakoniec, pán Martin, Slováci žiadnym spôsobom nepotrebovali asimilovať Slovenov. Slováci sú, ako aj vždycky boli, Sloveni. Len naše popletené a po iných sa opičiace dejepisectvo Zablatencov má s touto slovenskou identitou potiaže. Či snaď, keby vám niekto v zlosti alebo opovržlivosti dal pejoratívnu prezývku ´marciňák´, museli by ste Martina asimilovať, alebo museli si pozmeniť genealógiu vašho rodokmeňa na ´marciňakov´, aby ste si boli istý, že sa stále jedná o toho istého Slovena/Slováka?

  8. Avatar otokar 23. októbra 2009 / 17:38

    Pán Hromník,
    i ďalším argumentom je možné vyvrátiť „dejepisectvo Zablatencov“.
    Homérovú Odyseu sa podarilo kompletne prečítať, až keď Dankowsky a Passov v nej identifikovali zhruba 400 slovenských slóv.
    Podľa konsenznej chronológie Homér žil zhrube 850 rokov pnl, jeho viac ako 700 stranový epos sa ústne tradoval a bol spísaný až 400 rokov po jeho smrti. Teda niekedy okolo 450 pnl.
    Ponúka sa hneď otázka :
    Ako to, že slovenský jazyk pomohol výrazmi antickej gréčtine Homéra?
    To gréčtina nemala dostatok vlastných slóv?
    Alebo je možné, že slovenčina bola staršia, ako gréčtina v oblasti, kde žil a tvoril Homér a gréčtina prebrala staršie slovenské slová.
    Tieto slovenské slová dokazujú prítomnosť Slovenov v oblastiach Grékov, čo je v priamom rozpore s teóriou soudruha Šafaříka a jeho nasledovníkov o sťahovaní národov a príchode Slovanov v 5.st.
    Die Griechen als Stamm- und Sprachverwandte der Slawen‎
    von Gergely Dankovszky, Gregor Dankovszky – 1828 – 80 Seiten
    Vollständige Ansicht
    http :/ / books.google.at/books?id=fOgIAAAAQAAJ&pg=PA13&

    No a keď si už pozriete Dankowskeho, tak rozhodne doporučujem pozrieť si aj jeho rozkošnú prácu na tému: „Der Völker ungarischer Zunge … Urgeschichte, Religion, Cultur …“
    Von Gergely Dankovszky
    http: // books.google.at/books?id=JYkAAAAAcAAJ&pg=PA4&#v=onepage&q=&f=false
    je tam Ptolemajov popis,geografické umiestnenie Magyarov.
    Takže externé meno „Magyar“ bolo známe už v dobách Ptolemaia VI. s.400 a nebolo len interné, ako nás tu naši poniektorí nesčítaní páni historici presviedčajú!
    Tá Ptolemaiová mapa má cez 2000 geografických údajov a popis viac než 7000!
    Podobne sa o nich zmieňuje aj ďalší antický historik Constantinus Porphirogen

  9. Anton Hrnko Anton Hrnko 23. októbra 2009 / 20:40

    Páni, len si tu voľkajte. Ale mohli by ste aj čítať to, čo píšu druhí, napr. ja v hore uvedenej recenzii, kde je aj nasledovný odstavec: „Je potešiteľné, že M. Kučera nepostavil svoju prácu na klasickej koncepcii „príchodu Slovanov“ na naše územie, ale sa zmienil aj o teóriách o pravlasti Slovanov v oblúku Karpát. Iste, teória príchodu má svoje silné stránky, ale na druhej strane treba povedať, že okrem jazykovedcov sa možnému kontinuálnemu prebývaniu Slovanov na našom území pred 5. storočím takmer nikto nevenuje. Hádam by stálo za to venovať sa intenzívnejšie aj týmto otázkam, aj keď by nakoniec mohol byť výsledok negatívny.“ To je jedna stránka veci, druhá stránka veci je, že už aj niektorí Maďari „dokázali“, že už Sumeri boli Maďari. Ale o takéto dôkazy nikto nestojí. Pán Hromník môže hocikedy (ináč Vás pozdravuje Igor C.) tvrdiť, že Skýti, Kelti, Markomani atď boli Sloveni (v mojom chápaní starí Slováci), ale to musí dokázať. Nestačí len tvrdiť. No, a koniec koncov, genetika nevypovedá v podstate nič o kultúrnom habite, nič o etnicite usadlej populácie. To, že (mám o tom síce silnú pochybnosť) podľa týchto tvrdení 80% slovenskej populácie nesie gény ešte z obyvateľov tohto priestoru z doby kamennej, nič nehovorí o etnickom zložení tohto obyvateľstva. Smiešne tieto tvrdenia sú najmä v tom, že tí istí čo sa oháňajú týmito tvrdeniami, zároveň tvrdia, že súčasní Maďari majú len 5% staromaďarských génov. Tzn., že 95% z 10 miliónov Maďarov má tie isté gény ako ostatné obyvateľstvo strednej Európy, a predsa nie sú ani Slovania, ani Nemci, ale – čert ho vezmi – sú to Maďari. Už tu vidíme, že genetika nemá nič spoločné s etnicitou. Tak to je teraz, tak to bolo v minulosti a tak to bude aj v budúcnosti. Takže vychádzajme z toho, že v 5. st. na území Slovenska boli už určite slovanskí predkovia Slovákov. Pritom je nespochybniteľné, že značná časť Slovanov sa sem v tomto období nasťahovala, ale nenasťahovala sa do prázdneho priestoru, ale do priestoru osídleného roľníckym obyvateľstvom, o ktorom vieme, že kultúrne nadväzovalo na lužickú kultúru doby bronzovej, že v severných oblastiach Slovenska vytvorilo samostatnú púchovskú kultúru. O etnicite tohto obyvateľstva (na rozdiel od Keltov na juhozápade Slovenska a na nich nadväzujúcich Germánov) na základe doterajších výskumov nevieme povedať nič konkrétne len to, že v 6. storočí už bolo slovanské a začalo sa vyvíjať v osobitý slovanský národ – Slovákov – a tento vývin sa zavŕšil v 10. st.

  10. Avatar Milanxyz 24. októbra 2009 / 9:17

    Áaach pán Hrnko,
    Ďaľšie ťažko stráviteľné sústo. Tvrdíte naledovné:
    „Takže vychádzajme z toho, že v 5. st. na území Slovenska boli už určite slovanskí predkovia Slovákov.“ Teda sú to „slovanskí predkovia Slovákov“, ktorí sa hlásili za Slovenov, ale to im nesmieme priznať, preto pokračujete:
    „Pritom je nespochybniteľné, že značná časť Slovanov sa sem v tomto období nasťahovala“. Napriek tomu, že o tomto „nespochybniteľnom“ sťahovaní ďaľších „Slovanov“, podľa prof. Kučeru „Zablatencov“ niet žiadnych dôkazov, prakticky títo „Zablatení Slovania“ sa prisťahovali už k tam usadeným „slovanským predkom Slovákov“, čiže – pokiaľ by tá barličkami podopretá teória sťahovania národov bola pravdivá – prakticky sa jedná to isté etnikum.
    To dokonca potvrdzujete aj nasledovným:
    (Tá značná časť „Zablatencov“, ktorá sa do Karpatského priestoru prišmodrila) „ale nenasťahovala sa do prázdneho priestoru, ale do priestoru osídleného roľníckym obyvateľstvom, o ktorom vieme, že kultúrne nadväzovalo na lužickú kultúru doby bronzovej“. Inými slovami, keď tvrdíte, že korene „slovanských predkov Slovákov“ siahajú až do doby bronzovej (kým niekto neobjaví, že sú aj staršie), prečo to potom treba znehodnocovať nejakým nikde nepotvrdeným „sťahovaním národov“?

    Ako potom môžte tvrdiť, že „O etnicite tohto obyvateľstva (…) na základe doterajších výskumov nevieme povedať nič konkrétne len to, že v 6. storočí už bolo slovanské…“
    Takže tí „slovanskí predkovia Slovákov“, ktorí podľa Vás už pred 5-tým storočím obrábali pôdu na Slovensku a v Panónii, to neboli Slovania?
    Pravdu by ste mali len v tom prípade, keby ste pripustili, ako to tvrdí Dr Hromník, že to boli Sloveni, aj ich predchodcovia až do doby bronzovej.
    Lenže to to Vám Vaše doterajšie presvedčenie nedovolí pripustiť.

    Nuž čo, hovorí sa, že zvyk je železná košeľa.

    Aspoň že ste mi na príklade Maďarov vysvetlili etnicitu obyvateľov USA, veď nakoniec v tom kotli príslušníkov mnohých rás a národov, kde podľa Vás „genetika nemá nič spoločné s etnicitou“ US Američania musia byť vzorom etnicity.

  11. Anton Hrnko Anton Hrnko 24. októbra 2009 / 15:33

    Ach, ach, ach,
    to, že si k menu pripájate xyz, neznamená, že konečné slovo je vaše. Na to, aby ste popreli fakt sťahovania národov, vám odvolávanie sa na p. Hromníka nestačí. Sťahovanie národov, je nespochybniteľný fakt, doložený ako v dobových kronikách, tak aj archeologicky. Góti, Huni, Avari, Vandali, Slovania, Heruli, Alani, Langobardi… a mohol by som pokračovať ďalšími a ďalšími sú zachytení v kronikách, v ktorých je monitorovaný ich pohyb, ale dá sa tento pohyb dokumentovať aj archeologicky. To, že napr. na Balkáne boli pred Slovanmi Gréci, Trákovia, Macedónci (nie dnešní slovanskí), Ilýrovia a ďalšie etniká, hádam nepopierate. Alebo aj to boli nezablatení Slovania? Prosím vás, zobudte sa! Napr. cesta Vandalov sa dá zaznamenať zo Škandinávie cez východné Slovensko, Gáliu a Hispániu až do Tuniska. Odtiaľ napadli roku 410 Rím a zapísali sa na veky medzi vandalov, respektíve všetkým ostatným vandalom dali meno. Dulebi, Srbi, Chorváti, Sklavíni (teda Sloveni, Slovania?) putovali po celej Európe, dostali sa do Anatólie, Egypta, na Peloponéz, do oblasti Beneventa (stredná Itália) až do Kordóbskeho kalifátu. Myslíte si, že keď poputovali toľký svet, že Slovensko obišli? Ha – ha – ha!!! Myslíte si, že keramiku pražského typu po Európe roznášali kupci z oblasti dnešného Bieloruska? Prečo vyspelejšiu keramiku púchovskej kultúry na Slovensku nahradila primitívna keramika pražského typu? To si nemohli doviesť 8000 rokov žijúci Sloveni na Slovensku lepšiu a kvalitnejšiu keramiku z Itálie alebo Byzantska? To museli zrovna kupovať ten čmejd z Bieloruska? Je ľahko tvrdiť nezmysly, ťažšie je ich dokázať!

  12. Avatar Dr. Cyril A. Hromník 24. októbra 2009 / 18:25

    Ak mame brať vážne tvrdenie pána Hrnka, že z Pripjaťských močiarov novoprišlí slovácki Zablatenci už ako “Dulebi, Srbi, Chorváti, Sklavíni (teda Sloveni, Slovania?) putovali po celej Európe, dostali sa do Anatólie, Egypta, na Peloponéz, do oblasti Beneventa (stredná Itália) až do Kordóbskeho kalifátu,“ potom jediný “nespochybniteľný fakt“ v odpovedi pána Hrnka pánu Milanovi je, že viacej nezmyslov sa do jedného paragrafu nedá natrepať, a preto sa nimi zaoberať ani nestojí za to.

  13. Anton Hrnko Anton Hrnko 24. októbra 2009 / 20:27

    Ešte by som rád vedieť, kde som písal, že menovaní príslušníci slovanských kmeňov vyšli z Pripjaťskych močiarov?

  14. Avatar Dr. Cyril A. Hromník 24. októbra 2009 / 22:45

    Pán Otakar, ta adresa na Von Gergely Dankovszky neodpovedá. Prosím vás pošlite mi správnu adresu. Vopred ďakujem.

  15. Avatar Dr. Cyril A. Hromník 25. októbra 2009 / 7:51

    Pán Jozef, píšem s oneskorím, ale…

    Pán Jozef: Pokiaľ ide o pôvod a význam mena Sloveni, nemôžem vám to tu dostatočne vysvetliť, pretože by to bolo príliš dlhé a musím brať ohľad na zrejme prianie vlastníka tohoto blogu, pána Hrnka, aby sa tu debatovalo, nie aby sa tu publikovali dlhé traktáty. Prečítajte si môj článok “Sloveni: Unde orti estis? Slováci, kde sú vaše korene?”, Proglas 10(1), máj 1999, s. 36-39. Trochu inú verziu najdete aj v poľskom časopise Slavia Antiqua, 39, 1998, pp. 283-292. V skrátke, ”Sloveni! Boli aj sú ˇVelebníci Vlasatého Boha´ a pomenovali ich tak dravidskí obchodníci na Dunaji a im príbuzní dravidskí prospektori, baníci a kovorobci v Slovenskom rudohori, kde už aj meno rudohorie je dravidského pôvodu.

    Ohľadom vašej druhej otázky neviem na čo sa obraciate, keď píšete o Dravidskom etniku „spomínaným vo Vašom manuskripte Marava-Markomani…“ Na taký manuskript si nespomínam. Poviem vám však, že správne chápete, keď vyslovujete domnienku, že „Komati“ na rieke Komati River, a v Komatipoort-e boli súčasťou toho istého dravidského etnika, ktoré obohatilo aj našu SLOVENSKÚ (definitívne nie ´slovácku´) kultúru a históriu. Na tuto tému vám už dal celý zoznam mojich prác p. Milan 31..augusta, ktory tu pripájam.

  16. Avatar Jozef 25. októbra 2009 / 10:59

    Dobrý deň p. Hromník

    Veľmi pekne Vám ďakujem za odpoveď.
    Tiež veľmi rád by som si prečítal najskôr p. Milanom mi poslaný a teraz Vami potvrdený zoznam Vašich prác, ale verte mi nepodarilo sa mi zatiaľ nikde, ani na internete, na Vaše práce “ natrafiť „.
    Ak Vás znovu môžem poprosiť, dajú sa niekde tieto práce kúpiť, “ zohnať „, alebo aspoň zapožičať v knižnici ?
    Respektíve aké etnikum ( ľudia ) to teda boli Tí „Komati“, ktorých meno pretrvalo a je stále vložené aj v súčastných názvoch rieky a mesta ( inak našiel som toto mesto v Južnej Afrike, neďaleko akejsi „atómky“ a letiska, kde asi musela byť, alebo i je ťažba zlata ? neviem či tam žili, alebo niekde inde ? ) a čím boli, kovotepci, obchodníci ?

    K tomu „spomínananému Vášmu manuskriptu Marava-Markomani…“, viem že autorom je p. Oskár CVENGROSCH ( zdalo sa mi ale ako keby nielen vychádzal z Vami spomínaného Vášho článku “Sloveni: Unde orti estis? Slováci, kde sú vaše korene?”, naväzoval naň, ale i bol „ideovo“ prepojený a vyložene niesol Váš rukopis ).

  17. Avatar Martin 25. októbra 2009 / 13:18

    Dobrý deň, pán Hromník. Skôr než zareagujem na váš príspevok adresovaný mne, dovolím si tu uverejniť nasledovný odkaz:

    http://www.jsm.snj.sk/nastup/Sloveni,%20unde%20orti%20estis.pdf

    Našiel som ho náhodou na internete, je to Váš článok o Slovenoch a myslím, že si tu zaslúži byť. A som si istý, že ani pánovi Hrnkovi to nebude vadiť.

    „Pán Martin, ak ste to doteraz chápali tak, „že MY SME SLOVENI. Iba sa naše meno mierne zmenilo v mužskom tvare na Slováci,“ tak ste to chápali správne. Ja som neponúkal a neargumentoval nič iného.“

    V tom prípade sme si asi nerozumeli. Alebo ja som neporozumel Vám. Som rád, že to chápem správne.

    „…tak nás ako slovenský národ vymažete z histórie Európy. Takúto národnú sebevraždu by len uvítali Maďari a hlavne Češi, ktorí si už maličkou ale vychytralou ortografickou zmenou našho pôvodného mena Sloveni na česky znejúce Slověni našú stredovekú históriu prisvojili,…“

    Pán Hromník, nepohybujem sa v odborných kruhoch, takže neviem aká je situácia medzi historikmi ale z tých populárno-náučných príspevkov, ktoré poznám a ktoré sa hojne publikujú, sa nemôžem zbaviť dojmu, že Čechov vôbec Slov(ä/e/ie)ni netrápia. Oni ich vôbec nepotrebujú, aby nám niečo ukradli, pán Hromník. Oni jednoducho píšu o štáte Morava, obyvateľov nazývajú Moravanmi, neskôr v priebehu českých dejín k tomu pridajú konštatovanie, že Moravania sa stali súčasťou českého národa a je vymaľované. Zaobídu sa bez Slovákov, aj bez Slov(ä/e/ie)nov. Pochybujem, že u Maďarov je to lepšie. Skôr naopak.

    Ja plne rozumiem, čo sa mi snažíte povedať. Obávate sa toho, že tým, že nebudeme ďalej skúmať Slovenov (ale uspokojíme sa so Slovákmi) sa vzdáme prísľubu na niečo hodnotné, čo by sme mohli v budúcnosti objaviť. Moja otázka znie: je nevyhnutné chápať to takto vyhranene? Skutočne znamená použitie pojmu (starí) Slováci vzdanie sa pojmu Sloveni??? Ja si to nemyslím, pán Hromník. Ja chápem pojem (starí) Slováci ako pojem pre širokú verejnosť. Pre nás, obyčajných ľudí. Čím to je pán Hromník, že z článkov našich historikov (plných „predkov dnešných Slovákov“) mám pocit, akoby som čítal o CUDZÍCH ľuďoch??? Prečo z toho slovného spojenia ostáva taká pachuť? A prečo to rovnako cítia aj iní ľudia, nielen ja? Prečo, aj keď viem, že Sloveni a Slováci sú to isté, tak sa mi omnoho lepšie (prirodzenejšie) čítajú články, kde sa hovorí o Slovákoch???A nie nejakých „predkoch“? Priznám sa, že si neviem nato odpovedať.

    Nemala by byť otázka zachovania pojmu Sloven a ďalšieho skúmania jeho genézy hlavne doménou odbornej verejnosti (historikov)? Mne sa nechce veriť, že slovenskí historici, ktorí presadzujú pojem (starí) Slováci sú ochotní vzdať sa Slovenov. Nechce sa mi veriť, že toto by bol ochotný urobiť napríklad majiteľ tohto blogu. Ja naozaj chápem (starých) Slovákov ako pojem pre verejnosť. Vy pán Hromník ste pravdepodobne presvedčený o tom, že naša história sa stane našou, až keď o tom, že je naša presvedčíme, všetkých okolo, čo chcete urobiť skrze dedičstvo a pomenovanie Slovenov a jeho prenesenie na Slovákov. Vôbec to nepovažujem za nepotrebnú vec. Ani najmenej.Skôr naopak.

    Ja si len myslím, že rovnako dôležité je, aby ju ako IBA A LEN našu prijali naši ľudia. A naši ľudia ju tak neprijmú dovtedy, dokiaľ budú čítať o „predkoch dnešných Slovákov“ – a je jedno, či to budú Sloveni, alebo Slovieni – ale až potom, keď budú čítať SAMI O SEBE. Čiže o Slovákoch.

    Ale možno by sa to dalo aj inak. Už neviem presne kde na internete som čítal článok nejakého historika, ktorý písal dôsledne a zakaždým o:

    „…..Slováci (vtedy nazývaní Sloveni)…..“. A musím priznať, že sa mi tento prístup veľmi pozdával, dobre sa to čítalo. Žiadni „predkovia dnešných Slovákov“, žiadni „slovanskí obyvatelia Slovenska“,…

    Bol by možný taký prístup???

  18. Avatar otokar 26. októbra 2009 / 19:38

    Pán Hromník,
    boli tam len pridané „medzery“ v linku

    http://books.google.at/books?id=fOgIAAAAQAAJ&pg=PA13&#v=onepage&q=&f=false
    von Gergely Dankovszky, Gregor Dankovszky – 1828 – 80 Seiten
    Vollständige Ansicht
    http :/ / books.google.at/books?id=fOgIAAAAQAAJ&pg=PA13&

    “Der Völker ungarischer Zunge … Urgeschichte, Religion, Cultur …”
    Von Gergely Dankovszky
    http: // books.google.at/books?id=JYkAAAAAcAAJ&pg=PA4&#v=onepage&q=&f=false

    (Túto „techniku“ používam za účelom vyhnutia sa „schvaľovaniu príspevku“)

  19. Avatar otokar 26. októbra 2009 / 19:59

    “Der Völker ungarischer Zunge … Urgeschichte, Religion, Cultur …”
    Von Gergely Dankovszky
    http://books.google.at/books?id=JYkAAAAAcAAJ&pg=PA4&#v=onepage&q=&f=false
    Pre úplnosť zopakujem:
    Anton Hrnko hovorí:
    Október 15, 2009 o 20:39

    Otokar,
    ešte raz a naposledy: Pomenovanie Uhor, Hungarus, Wiengr, Venger, Uher, Hungarian pochádza z pomenovania staromaďarského zväzu a v 9. st. znelo Ong6r6, kde 6 symbolizuje staroslovanskú polosamohlásku mäkký jer. Môžeme sa sporiť o tom, z čoho tento názov vznikol, ale určite nebol pomenovaním obyvateľstva alebo územia dnešného Slovenska pred príchodom Maďarov. Toto územie sa v rôznych vtedajších jazykoch volalo Morava, Veľká Morava, Slovenskaja zemľja, Slovenčina a jeho obyvateľmi boli podľa vtedajšieho svojho pomenovania Sloveni, ktorí sa dnes volajú Slováci. Etnických Maďarov bolo v Uhorsku od jeho začiatkov habadej, inak by nemal kto maďarizovať slovenské názvy už v najstarších listinách vydávaných v uhorskej kráľovskej kancelárii. Tiež by v listine Ondreja II. z roku 1217 pre Hronský beňadik nemohlo byť napísané: “,,,zo svojej kráľovskej moci rozhodol, že ľudia z akéhokoľvek národa, Sasi, Maďari, Slováci alebo iní, ktorí sa už usadili alebo chcú usadiť na zemi patriacej kláštoru v Svätom Beňadiku nad Hronom majú natrvalo užívať tie isté slobody a výsady ako naši hostia v Pešti, Stoličnom Belehrade alebo Budíne…” V originále listiny je pomenovanie etník v latinčine Saxones, Hungari a Sclavi. Myslím, že mi dáte za pravdu, že termínom Saxones v kráľovskej kancelárii mysleli Nemcov, pod termínom Sclavi sa neskrýval nikto iný ako Slováci a pod termínom Hungari nemohol byť nikto iný ako Maďari. Treba ešte niečo viac? Nechcite, aby som zopakoval ono biblické: Má oči a nevidí, má uši a nepočuje.
    ————————————————————-
    Ruské zdroje, ktoré som uvádzal píšu o Madžjarjach, ktorí v zdrojoch o Pešenegoch (Polovci=tatari=kozáci) uvádzajú, že spolu s Madžjarmi šli ozbíjať Ugriu!
    Dankowska nám podobne ponúka aj iné zdroje k pôvodu Maďarov, ako sú Vaše!

    A nakoniec, pred časom som si pozrej tých „Vašich gaunerov“ zo zatykačov hovoriacich, vo Vami podanom preklada zrejme z latinčiny, aj „uhorským“ jazykom.
    V tej vymovanej skupine jazykov chýba cigánska, latinská a aj jidiš jazyková skupina.

    tzv. „Gaunerschprache“ má svoje „etnicko-sociologické“ zákonitosti.
    Do 19.st. bola prevažne jidiš, potom zigeunerisch a ináč 0% magyarisch.
    Teda pod „uhorský“ sa kľudne môže schovať ako jidiš, tak zigeuneriš.
    Tento stav sa začal meniť v prvej polovici 19.st.
    Magyariš Gauner sa výrazne „polepšili“ zastúpením výrazov ku koncu 19.st.
    Teda na základe Gaunerschprache sa dá usudzovať aj o „etnickom“ pôvode dotyčného kriminálnika.
    Viete mi vysvetliť túto „gaunerskú“ anomáliu u Magyár Nemzet?
    Najprv nič, žiadne zastúpenie, a potom zrazu až počas nástupu maďarizácie rapídny nárast maďarských gauner výrazov?

  20. Anton Hrnko Anton Hrnko 26. októbra 2009 / 20:56

    Neviem ani ju nebudem vysvetľovať. Stopäťdesiat rokov prekonané dielo predsa nemôže byť zdrojom informácii o dnešku, keď je veda niekde úplne inde. Môžem sa nad tým len usmiať a robiť si svoju robotu ďalej. Nebudem predsa vyvracať to, čo je hlúposť. Na to je môj čas drahý. Viszontlátasra.

  21. Avatar otokar 27. októbra 2009 / 10:06

    Pán Hrnko,
    ste čudný patrón slovenskej histórie.
    Na jednej strane vyzývane k „odhungarizovaniu“ dejín Uhorska a potom takto hystericky reagujete na iné zdroje, ktoré ukazujú históriu bez vplyvu maďarizačných zásahov.

    Tá „gaunersprache“ je určitým sociologickým obrazom danej doby a vôbec nič neuvádza o dnešku.
    Ukazuje cez jazyk z úradných výsluchov gaunerov aj ich tzv. „etnické“ zastúpenie u gaunerov.
    V danom prípade sa skupiny gaunerov negrupovali z „maygarov“, až do nástupu „magyarisation“.
    Ináč povedané zatykače na gaunerov 16.-19.st hovoriacich aj „uhorským jazykom“ nepatrili osobám s materinským jazykom „magyarským“, pretože by sa to zaručene odrazilo v úradných protokoloch z výsluchov!
    Pokiaľ viete uviesť novšie práce k protokolom z výsluchov gaunerov 16-19.st, rád si ich pozriem.
    Určite by bolo zaujímavé prečítať si jazykovedné diela k vplyvom maďarčiny na slovenský jazyk v 16.-19.st.
    Podobne by bolo mimoriadne zaujímavé prečítať si niečo ako takéto „rozdielne jazykové komunity žili“ v spoločnom prietore do 19.st. U Nemcov nebolproblém, pretože luteráni boli jednotní vo viere a často zdielali spoločné bohoslužby. Naviac tzv.Germánsky priestor bol silne slovanský. Jazyk Lužických srbov bol v berlínskom parlamante až do Bismarka – rokovacou rečou. Slovenskí luteráni chodili na štúdiá do slovansko-nemeckého priestoru.

    Neviem, kde je tá Vaša „veda dnes“, ale som si istý, že sa týmito „inými zdrojmi“ vôbec nezapodievala, pretože je ešte stále pod silným vplyvom kolonizátorov.
    Preto sa tá „veda“ preventívne vôbec nezapodiavala napríklad ani s Hongrois Franz Lisztom, nehovoriacim jazykom „Natio Magyarica“.

    Do tzv. „slovenskej vedy“ boli v zásade pripustení len „oddaní a spoľahliví“, alebo neschopní „hlupáci“, u ktorých bol predpoklad, že nie sú v stave nič nové „objaviť“, nič nové priniesť a teda žiadnym spôsobom by namali ohroziť koloniálnu moc kádarovcov v spojení so „starším dozerajúcim bratom“.

  22. Avatar otokar 27. októbra 2009 / 19:12

    Pán Hrnko, (• Anton Hrnko hovorí: Október 15, 2009 o 20:39 )
    termínom „Sclavi, Sclavus, Esclavonos“ sa od 6.st?? a minimálne až do konca 18.st. označoval obyvateľ Sclavonie = Esclavonie=Slavónie=Slavónska!
    A nie obyvateľ Horného a Dolného Uhorska=Hungarie, ako sa nás aj Vy snažíte tu presvedčovať! Panónia mala obyvateľa Panónec, Panónius! Toto označenie používal aj Bohemus JA Komenský a bolo v platnosti až do odštartovania maďarizácie!
    Neviem, či si uvedomujete dôležitosť tohoto faktu, ako aj jeho interpretáciu!
    Naviac nielen geografické termíny menili svoje umiestnenie v priestore a čase, ale aj pomenovanie etník bolo “skákavé”.
    Napr. slovo “Tot” označovalo ešte koncom 18.st: Dalmaticus, Illiricus, Sclavonicus, ale opäť nie obyvateľa Horného a Dolného Uhorska – Hungarusa a taktiež ani obyvateľa Pannónie – Pannonusa neoznačovalo!

  23. Anton Hrnko Anton Hrnko 27. októbra 2009 / 19:18

    Prosím Vás,
    naučte sa základy historickej terminológie a potom tu prispievajte. Nebudem diskutovať ďalej s človekom, ktorý mi chce uprieť nos medzi očami.

  24. Avatar otokar 27. októbra 2009 / 19:52

    Pán Hrnko,
    to nie je o „naučených“ termínoch, ale o historických dokumentoch a ich praxi!

    Tá „historická terminológia“ je často len o politických dohodách, ktoré niekto niekde prijal a zaviedol do praxe.

    Slovo „tot“ na strane 525 slovníka Molnara zo Senca a jeho význam – maďarky, latinsky, nemecky

    Tót, Sclavus,Dalmata,Illyricus. Ein Sclavonier,Damatier,Illyrier
    Totország, Dalmatia,Sclavonia,Illyrica,Illyrium. Dalmatien,Sclavonien,Illyrien
    Totorszaghi, Dalmaticus,a.Sclavonicus,a.Illyricus. a Dalmatisch, Sclavonisch,Illyrisch

    http ://diglib.hab.de/wdb.php?dir=drucke/kb-70-2&pointer=532

    (Pán Hromník – odstráňte si medzaru za hhtp)

    Pán Hrnko, alebo toto nie je podľa Vás historický zdroj?
    To Vám mám aj na historickej mape ukázať, kde bola Sclavónia, Dalmátia a Illyria?

  25. Avatar Jozef 27. októbra 2009 / 20:02

    Prepáčte asi to nejde

    tak zadajte trebárs

    NOVÉ ÚDAJE A PRIPOMIENKY K ŽIVOTOPISU A URČENIU
    HROBU J. A. KOMENSKÉHO
    OTO KOLLÁRIK

  26. Anton Hrnko Anton Hrnko 27. októbra 2009 / 22:20

    Ľudovít I. Veľký vydal roku 1381 listinu pre obyvateľov Žiliny, ktorá je privilégiom „pro Slavis“. To vydal pre žilinských Dalmatíncov, či čo? Anonymus píše, že Nitru bránili proti starým Maďarom Boemi a Slavi. Aj tu to boli Dalmatínci? Zobuďte sa a nadýchajte sa. Nie slovník nejakého jedinca, ale tisícky dokumentov od 11. st. dotýkajúce sa území Slovenska sú tou terminológiou, o ktorej som hovoril. Môžete ešte roky písať, že nemám nos medzi očami, ale verte, ja ho tam mám.

  27. Avatar otokar 28. októbra 2009 / 8:39

    Pán Hrnko,
    ja som reagoval len na Vašu interpretáciu : „Sclavi“ a nie na „Slavi“!
    (A.Hrnko-píše: …V originále listiny je pomenovanie etník v latinčine Saxones, Hungari a Sclavi ..)
    Dokumenty do začiatku „magyarisation“ – kalvínskej reformácie aj ja ináč vnímam, teda aj interpretujem, ako tie, u ktorých je predpoklad, že môžu byť zasiahnuté týmto maďarizačným vplyvom!
    A ešte niečo „Dalmatier“ nie je „Slavonier“ i keď v kalvínskej terminológii sú už obaja „Tot“-i.
    Preklady pôvodných termínov, názvov, pomenovaní dovoľujú prekrásne žonglovanie s ich obsahom.
    Pri prihliadnutí k dobe, miestu, osobe pisateľa, účelu dokumentu sa dá niekedy „usúdiť“, čo tým asi chcel „básnik povedať“.
    U dokumentov s maďarizačným nádychom ich v zásade skoro vždy možno v provom rade považovať za falzifikát a až po vylúčení falza k nemu pristupovať v inom kontexte.
    Ešte raz, absencia slova Uhor, Uhorsko v maďarskom jazyku je zásadný slovenský problém v histórii Slovákov v Uhorsku!
    A napokon, „zobuďte sa a nadýchajte sa“, i ja mám nos medzi očami.

  28. Avatar Jozef 28. októbra 2009 / 11:10

    Dobrý deň p. Otokar

    Chcem sa Vás teda opýtať či p. Oto KOLLÁRIK má pravdu s určením národnosti J.A.KOMENSKÉHO, alebo nie

  29. Avatar otokar 28. októbra 2009 / 12:49

    Pán Jozef,
    nepoznám tú prácu a teda ani neviem aké kritériá dotyčný autor použil pre „stanovenie“ národnosti JS Komenského.
    Keď niekto môže byť „Wahlmagyar“, prečo by nemohol byť Wahlbohém“?
    Ja osobne viem len toľko, že ten pán, ako keby „vypadol z oka“ pražskému rabínovi Lövimu.
    S pohľadu „vyššej sociológie“ neboli takýto potomkovia u istých skupiniek žiadnou výnimkou.
    (napr. podobný prípad bol aj TGM)
    Nakoniec aj osobnostný profil JA K, či „životná dráha“ má „učiteľské – kňažské“ genetické charakteristiky.
    Posledný biskup Jednoty bratskej.
    Vstup do Švédska mu nebol povolený pre jeho „novátorské“ názory (revolučno-disidentské).

  30. Avatar Jozef 29. októbra 2009 / 1:47

    Dobrý večer p. Otokar

    Keďže ako sám uvádzate túto “ prácu „, ani “ kritéria “ autora ktoré použil pri stanovení národnosti J.A.Komenského nepoznáte, dovolím si citovať z nej jedno

    “ iné “ kritérium,

    ktoré určite budete poznať a iste aj akceptovať ( veľa krát Ste ho už v predchádzajúcich diskusiách používal a odvolával Ste sa naň i v predchádzajúcej odpovedi na moju otázku ) t.j. kritérium “ stanovenie národnosti vlastnou, osobnou, dobrovoľnou, voľbou “

    citujem z “ práce “ :

    V stredoveku, keď sa výskyt priezvisk objavuje zriedkavo alebo vôbec nie, sa písalo len krstné meno spolu s názvom rodiska, z ktorého príslušná osoba pochádzala.V období humanizmu a
    renesancie od konca 15. do začiatku 17. storočia a ešte aj začiatkom nasledujúceho obdobia (manierizmus, barok) si uvádzali plebejci a mešťania svoje meno v poradí: krstné meno, priezvisko a adjektivum odvodené od rodiska, resp. i národnosť.
    Naproti tomu šľachtici — nobilita vrátane nižšej šľachty (zemianstva), v prípade zdedenia šľachtického titulu, si už pri narodení automaticky písali krstné meno, priezvisko a predložkový prídomok.
    Plebejci a mešťania, ktorí šľachtický titul získali až v priebehu svojho života, si spočiatku písali krstné meno, priezvisko a rodiskové adjektivum, po získaní šľachtického erbu a predložkového prídomku rodiskové adjektivum spravidla odpadlo a na jeho miesto nastúpil predložkový prídomok.
    Čiže, keď sa v uvedenej dedikácii sám J. A. Komenský (plebejec či mešťan v období baroka) vlastnoručne napísal ako „Jan Amos Segeš Nivnický“ (pričom miesto uvedeného priezviska pôvodne napísal „Ko“, chcel písať Komenský, no hneď to prečiarkol), je aj z hľadiska
    historického absolútne pravdivé, že sa narodil v Nivnici, a nie v Komni, alebo v Uhorskom Brode, i keď je pravda,
    že „Jan Amos Segeš Nivnický, po otci zvaný Komenský“ väčšinu mladosti prežil v Uhorskom Brode, kde sa jeho otec Martin Segeš Komenský uvádza ako „člen Jednoty bratrské,
    člen cechu nákladnického a majitel domu, polností a vinic“. Rodisko Jána Amosa potvrdzuje i ďalší záznam (zápis) v matrike „Nasavskej akadémie“ v Herborne z 30. marca 1611 s menom Ján Amos Nivnický a 19. júna 1613 v Heidelbergu ako Johannes Amos Nivanus Moravus. Úvahy
    iného druhu nemajú nijaké opodstatnenie ani historický a reálny podklad.

    Český spisovateľ, národný umelec Miloš V. Kratochvíl vo svojom životopisnom románe Život Jana Amose, ktorého niektoré zásadné otázky prekonzultoval s tým istým vedeckým ústavom, uvádza, že: „Martin (t. j. otec Jána Amosa — O. K.) sám pocházel z nedaleké Komné, kam se rodina přestěhovala ze Slovenska“ (s. 9). Na tej istej strane okrem toho tvrdí, že Ján Amos sa narodil v Nivnici „ve velkém, bytelném mlýně . . .“, kde ,,Janův otec Martin působil . . . jeden čas ve službách majitelů panství pánů z Kunovic“, kým Marta Bečková v tejto veci nemá absolútnu
    istotu. Do značnej miery ako M. Bečková argumentuje i univ. prof. PhDr.Josef Polišenský, DrSc. vo svojej monografii Jan Amos Komenský: „Je možné, ale není to nijak prokázané, že jméno Segeš prozrazuje, že šlo o rodinu, která přišla na Moravu ze sousední uherské Horní země.

    Objavený vlastnoručný zápis v náčrtku dedikácie J. A. Komenského k svojmu plánovanému spisu
    Panorthosia patriae (Všenáprava vlasti), zverejnenom v konvolúte materiálov k dielu Clamores Eliae (Výzvy Eliášove, 1665—1670): „Milé matce mé vlasti, zemi moravské, jeden z věrných synů jejích Jan Amos Segeš Nivnický, po otci zvaný Komenský .. .“, ktorý potvrdzuje staršie
    výsledky bádania bojkovického dekana Jána Jelínka z roku 1910, že pôvodné meno Komenskovcov v Komni bolo Segeš.4 Keďže výskyt rodu Segeš podľa výsledkov výskumu českých bádateľov, univ. prof. MUDr. et RNDr. J. A. Valšíka, DrSc. a doc. dr. B. Němca je na západnom Slovensku (v Pobedime, Drahovciach a ešte v ďalších ôsmich, resp. i viacerých obciach) značne zastúpený, môžeme oprávnene predpokladať, že jeho predkovia
    Segešovci pochádzali práve z tohto územia.

    Marta Bečková píše:
    vlastní svědectví Komenského, explicitně uvádějící např. v dedikaci spisu Schola ludus (Opera didactica omnia III, nestr., za sl. 830): ,Moravus ego natione, lingua Bohemus‘ (Moravan národností, jazykem Čech).“

    koniec citácií.

    Teda môj záver z uvedených citácií danej “ práce “ je že :

    Jan Amos Segeš Nivnický, ( Johannes Amos Nivanus Moravus ), po otcovi zvaný Komenský, narodený v Nivnici, ktorého otec
    Martin Segeš Komenský pochádzal z Komné kam sa rodina Segešovcov presťahovala zo Slovenska ( zo susednej uhorskej Hornej zeme ), bol vlastnou voľbou :

    Moravus ego natione, lingua Bohemus‘ ( Moravan národnosťou a jazykom Čech ).

    Teda teraz sa opäť obrátim s otázkou na Vás

    Akceptujete a aj podľa Vás je predchádzajúci záver, že J. A. Komenský bol vlastnou voľbou :
    Moravan národnosťou a jazykom Čech ?,

    alebo je to podľa Vás inak.

    Na záver chcem dodať že, existuje veľmi veľa zaujímavých otázok ktoré mi víria v hlave a na ktoré by som si želal Vašu odpoveď, v súvislosti s touto témou, ale ak je to z vašej strany možné potreboval by som odpoveď zatiaľ práve len na túto jednu.

    Ak, ale máte čas a chuť sa pozrieť aj na “ prácu „, ktorú nepoznáte odporučím Vám zadať priamo do vyhľadávača túto adresu

    http://www.snk.sk/swift_data/source/NbiU/Biograficke%20studie/15/bs15_9_36.pdf

    a takto to už “ funguje „.

  31. Avatar otokar 29. októbra 2009 / 9:42

    Pán Jozef,
    viete koľko ne-biologických „otcov“ i dnes chodí po svete a sú hrdí na svoje potomstvo?

    Pán Hrnko,
    nielen Vami odporúčaného diela pána Kučeru by som nielen Vám, ale ostatným doporúčal prečítať si poslednú knihu pána M.Demka:
    „Cyrilo-metodské oslavy v Ríme roku 1863 a Franz Liszt.”, 2008.
    za prečítanie stojé aj:
    „Franz Liszt – startený syn Slovenska“ , 2003
    no a na nete sa dá čiastočne čítať francúzska:
    „Franz Liszt: compositeur slovaque“, L’AGE D’HOMME, 2003, ISBN 2825117897, 9782825117897
    http ://books.google.at/books?id=B0ByeKmNc_oC
    (http medzera pred dvojbodkou)

    Prvá a zdá sa, že doteraz jediná??? „recenzia“ k poslednej knihe je na:
    http ://www.luno.hu/content/view/8529/57/
    (http medzera pred dvojbodkou)
    Cyrilo-metodské oslavy v Ríme r. 1863 a Franz Liszt

    Nová kniha o Franzovi Lisztovi a jeho angažovanosti na tisícročných oslavách Cyrila a Metoda v Ríme roku 1863 predstavuje objaviteľské dielo, ktorého základná myšlienka bola uvedená už v prvej autorovej knihe, ale doposiaľ nenašla docenenie.

    Môžeme hovoriť o knihe storočia?

    Nebudem podčiarkovať, že takýto objav nás zaväzuje k rigoróznemu prehodnoteniu nášho pohľadu nielen na históriu 19. storočia, ale aj snahu adaptovať tieto pohľady do nášho stredoeurópskeho, predovšetkým slovenského prostredia.

    Kniha predstavuje a dokumentuje v skutočnosti niekoľko nových objavných skutočností a vzťahov, ku ktorým nemôže žiadna vedecká či kultúrna ustanovizeň nezaujať stanovisko.

    Je pravdou, že doteraz k otázke Liszta, ktorého Miroslav Demko predstavuje ako Slováka, sa neozvala žiadna vedecká inštitúcia, alebo rigorózna-vedecká kritika, tým viac je úlohou Slovenska aby sme sa mohli opýtať, kto má skutočnú zodpovednosť riešiť tieto otázky.

    Je nepredstaviteľné, aby sa takto nezodpovedne nereagovalo na tak vážne otázky. Tým, že tematika Franza Liszta sa nedostáva do masmédií, keď na pôde univerzít ako cez Berlínsky múr sa dokonca nesmelo verejne o tejto slovenskej téme hovoriť. Na druhej strane vidíme, že tematika Franza Liszta nie je nikomu ľahostajná. Zápas o túto osobnosť sa, prirodzene, dostáva na pôdu iných otázok bez toho, aby nás o tom slovenské hudobné centrá dokázali informovať.

    Dnes už vieme, že ak Nemci sem-tam predstavujú Liszta ako Nemca a aj samotní Maďari zdanlivo dali súhlas, že Liszt sa môže predstavovať vo svete ako Róm či františkán, tak otázka Liszta ako Slováka má zostať nekonečným tabu? Ak si všimneme úvahu Mariána Tkáča „Čie bolo Uhorsko?“ (Literárny dvojtýždenník 3. 6. 2009), je to tiež v nadväznosti s týmito úvahami k 19. storočiu, ktoré nie je dodnes na Slovensku poznané, nakoľko nebolo ani komplexnejšie vedecky spracované.

    Nová kniha o participácii Franza Liszta na Cyrilo-metodských oslavách v Ríme roku 1863 však nastoľuje odrazu niekoľko nových otázok, ktoré nám autor naznačuje novým spôsobom, s novými pohľadmi, ktoré nás stavajú pred úlohu skutočného prehodnotenia celých kultúrnych a literárnych dejín Slovenska.

    Dá sa povedať, že je to dodnes snáď najmarkantnejšie literárno-kritické dielo, ktoré odkrýva tak prekvapujúcim a novým spôsobom hudobné, náboženské, vôbec kultúrne vzťahy národov strednej Európy, obzvlášť vzťahu Slovákov k tradícii sv. Cyrila a Metoda.

    Autor nás prekvapuje doloženými príkladmi, novými vzťahmi, asociáciami aj v náboženských kontextoch k hlavnej téme, teda k tradícii Cyrila a Metoda, ktoré zostávali v úzadí až dodnes.

    Ako som uviedol, práve samotná vedecká dokumentatívnosť a kritičnosť je silnou stránkou autora. Zvlášť ak si uvedomíme, že aj svetoví znalci, muzikológovia či literáti, zjavne nie vždy dostatočne kriticky pracovali s týmito dokumentmi, čo mne pripadá niekedy ako úmyselné sa vyhýbanie, či zamlčiavanie týchto dôležitých udalostí a doložených dokumentov k Slovensku, ale aj k slovanskému svetu.

    Práve táto zásada akceptovania všetkých výrokov, pochopenie a výklad ich samotnej podstaty dovoľovala Dr. Demkovi vstúpiť oveľa hlbšie do celkovej problematiky. Ak sme napríklad dodnes chápali tradíciu sv. Cyrila a Metoda na Slovensku len ako tradíciu náboženskú, tak v knihe M. Demka sa po prvýkrát v histórii vôbec objavuje nová dimenzia súvislostí aj so známymi svetovými skladateľmi, ako: Haydnom-Haydnovcami, Beethovenom, Schubertom, Bellom a podobne.

    Tieto objavné vzťahy pôsobia viac ako prekvapujúco. Veď ak autor dokladá vzťah Beethovena k cyrilo-metodskému, slovanskému svetu, je to nová kapitola aj k beethovenovej Missi Solemnis a následný obraz utrpenia a problémovosti okolo tohto svetového skladateľa. Dnes vidíme, že tieto závažné súvislosti boli tak dlhú dobu zamlčované. Snáď môže niekto namietať, že tieto zatajovania neboli snáď práve na úkor Slovenska?

    Autor knihy Miroslav Demko sa týmto spôsobom definitívne podpísal nielen pod otázku vzťahu Liszta a Cyrila a Metoda, ale zdá sa, že aj k pod otázkou hlavne posledného obdobia Beethovenovho života a tvorby. Súčasne naznačuje, do akej miery práve Beethovenov životopis nemohol byť úplný a to práve z dôvodov vynechania súvislostí s Beethovenovou Missa Solemnis v nadväznosti na tradíciu sv. Cyrila a Metoda, ich vzťahu k Moravanom – Slovákom. Tým je zrejmé a tak pochopiteľné, že Liszt nie náhodou propagoval Beethovena, Schuberta a nakoniec aj Bellu a iných, ktorí mali k tejto tradícii a vo vzťahu k Slovensku mimoriadnejší význam.

    Na druhej strane autor vo svojej knihe dokladá, do akej miery vzťah Bernoláka či Kollára nebol pozitívny k sv. Cyrilovi a Metodovi, ako sa tomu chcelo veriť dodnes. Tým je ale zjavné, že pod takýmto zorným uhlom môžeme vidieť slovenskú literatúru úplne ináč a jasnejšie. Autor jasne konštatuje, že Liszt stojí prirodzene na najvyššom mieste v slovenskej kultúre. Liszt vo svojom geniálnom postrehu sa akoby vzďaľoval od Slovákov, ktorí viac bojujú na pôde primárnych problémov, ako je napríklad právo na jazyk.

    Dielo dokladá príklady a kritériá, keď aj porovnanie Liszta s Bernolákom alebo Kollárom nás v týchto nových kritériách musí prekvapovať a udivovať. Tým sa len dokumentuje, že otázka sv. Cyrila a Metoda bola a je centrálnou otázkou slovenských dejín, ktorá sa musela vytrieť nielen z učebníc.

    Ďalšou otázkou, ktorá nás musí zaujímať, je spôsob manipulácie či skutočného zatajovania udalostí okolo týchto osláv a osobnosti Franza Liszta v spojitosti a v dobrom vzťahu s pápežom Piusom IX., o čom sa v európskej tlači evidentne veľmi nepísalo. A keď, tak len veľmi stručne, aby sa takto slovanská otázka v spojení s Cyrilom a Metodom nedostala moc do popredia. Prečo tomu tak bolo si nemusíme zvlášť vysvetľovať, keď víťazné revolučné a veľké národy, akými boli talianský, maďarský, nemecký, mali pred sebou len jedného nepriateľa, a to bol práve rímsky pápež?

    Názory pápeža Piusa IX. na politické či kultúrne ciele malých národov, akým bolo aj slovenský, sa zhodovali s názormi Franza Liszta. Tieto malé národy nedokázali a ani nemohli realizovať svoje národné, politické či kultúrne ciele. Kniha nám predstavuje tieto dva svety na pôde Európy, keď pod heslom „národné prebudenie“ sa chápalo „prebudenie“ len pre niektoré skôr veľké národy a keď v týchto kontextoch aj oslavy Cyrila a Metoda, zostali úplne v úzadí. Konflikt medzi slovanskými národmi v „zápase o prioritu“, teda komu má patriť tradícia Cyrila a Metoda len dokresľuje celú problematiku európskeho zápasu aj na poli kultúry. Len tak sa mohlo stať, že oslavy sv. Cyrila a Metoda v Ríme mali zapadnúť do zabudnutia. Dnes však vieme, do akej miery práve otázka Cyrila a Metoda v spojitosti s Lisztom a pápežom, ktorý bol obeťou európskych národných revolúcií, zapadá do nového dialógu, s ktorým sa musí nielen slovenská, ale aj európska kultúrna tradícia vyrovnať.

    Finálne sa takto ukazuje, že od Beethovena až k Lisztovi bola naznačená nová koncepcia kulturologických súvislostí na poli hudobnom i náboženskom v spojení so slovenskými dejinami. Týmto sa slovenská tematika k cyrilo-metodskému dedičstvu stáva európskou témou, ktorú autor naznačuje z rôznych hľadísk.

    Dávam do zvláštnej pozornosti, ako pán Demko uvádza, že žiadne mesto sveta sa nemôže hrdiť počtom a spôsobom realizácií Missi Solemnis a iných podobných veľkolepých oratórií, ako práve Bratislava. Táto skutočnosť nás oprávňuje konštatovať, že európske vzťahy ku Slovensku boli v minulých storočiach na vysokej úrovni, ale boli následne prekazené na jednej strane slovanofilskými záujmami, ako aj protislovenskými záujmami zo strany susedných národov už aj z konkurenčných dôvodov.

    Vznikom samostatného Slovenska táto téma dostáva novú platformu v európskej kultúre, ktorá zároveň nastoľuje nové súradnice a kritériá kultúry, tak aktuálne v Európskej únii. Tým viac sa pre nás stáva táto kniha alfou a omegou pri prehodnotení celej slovenskej kultúry v 19. storočí. Z obsahu tohoto objavného diela je zrejmé, že nám ponúka kľúče k riešeniu v prehodnocovaní pohľadov na našu históriu, a to nielen očami historikov, ale aj z pohľadu ústavných činiteľov, teda aj zo štátnického pohľadu.

    Táto priekopnícka práca dáva jedinečnú príležitosť nadviazať na jej podnety v ich rozpracovaní až do koncepcie slovenskej štátnej ídey, podobne ako ju majú vypracované všetky okolité národy a len u nás Slovákov, absentuje.
    Peter Hanic

    Pán Hrnko, poznáte tieto knihy?
    čítal ste niektorú z nich?
    To je ináč písaná história a hlavne odhalená tá „falšovaná“!

  32. Avatar Jozef 29. októbra 2009 / 11:19

    Dobrý deň p. Otakar

    Ďakujem za odpoveď, ak to čo Ste mi napísal budem za odpoveď považovať, alebo sa dočkám aj neakej inej ?.

  33. Anton Hrnko Anton Hrnko 29. októbra 2009 / 21:34

    Otakar,
    takže len zbežne som sa pozrel do Slovenského diplomatára, v druhom zväzku sa termín Sclaui vyskytuje v troch listinách z 13. st. a dotýka sa raz obce Sek v Nitrianskej stolici, kde je termín Sclaui použitý ako opozitum k Teutonicus Swk, teda nemecký Sek. Určite nepredpokladáte, že v tá druhá obec sa nevolala Dalmatínsky, ale Slovenský Sek. Ďalšie dva dokumenty sa dotýkajú obce Trsťany na Spiši, kde takisto nemožno predpokladať, že tam menovaní Sclaui nie sú Dalmatínci. V regestari zo 14. st. sú taktiež spomínaní Sclaui, napr. v podobe Gargo Sclavonicus, určite na Spiši nebol Slavónsky, ale Slovenský Hrhov. A tak by sme mohli pokračovať, ale načo….

  34. Avatar otokar 30. októbra 2009 / 11:24

    Pán Hrnko,
    opäť neviem prečo tu motáte Dalmáciu.
    Obaja vieme, že pomenovania a.p. sú len konvencie, ktoré spravidla určujú, určovali mocní sveta.
    Keď poviem idem do „Prahy“, môže to byť aj na Slovensku a podobne napr aj :“idem do Čiech“, pretože existuje aj obec Čechy aj obec Praha na Slovensku.
    Podobne obaja vieme, že pomenovania menili v čase nielen svoje miesto, ale často aj základný obsah, zmysel.
    Niekde sa to dialo omylom a niekde, niekedy aj úmyselne.
    Ale ináč,napr. dodnes sa mi nepodarilo nájsť neakú maďarskú mapu, kde by bolo pomenovanie Uherský Brod, či Uherské Hradište v „uhorskom“ jazyku – teda po Vašom v maďarčine bolo preložené do maďarčiny ako Magyarbrod, či Magyargradiszt (??).

    A to čo som vyššie uviedol ohľadom slovníka Molnára, to isté uvádza vo svojom Orbis Pisctus aj súdruh JA Komenský.
    On v geografii nepoznal Uhorsko, ale len Magyarországh a Uhri boli Maďari.
    Slovákov nepoznal, Sclavóniu poznal, vedel kde je, ako aj Esclavóncov.

    Naviac v Sarošpotuku preložil ľudové piesne do latinčiny, dal im pomenovnie „Hungariae“ no a dnes sú to „oficiálne maďarské ľudové piesne“, touto hokus-pokus technikou prekladov!
    (V Amerike nedávno neaký „dobrák – usilovný hlupák“ pokračoval v jeho šľapajách, polatinčil slovenské ľudovky no a za čas sa to objaví, ako maďarské ľudovky)
    Aj takto sa vyrába história.

  35. Avatar otokar 30. októbra 2009 / 12:15

    Jozef hovorí: Október 29, 2009 o 1:47 – Komenský či Segeš ,
    „… Akceptujete a aj podľa Vás je predchádzajúci záver, že J. A. Komenský bol vlastnou voľbou :
    Moravan národnosťou a jazykom Čech ?,..“

    Je to práve tak ako u Lacikám Košútovie, či Alex Petrovič, Béla Kohn-Kun, Cermanek-Kádár, Uljanov-Lenin.
    Sú isté skupinky, ktorým nerobí problém zmena identity zmenou mena.
    Niekede dobrovolne, niekedy nasilu.
    Ferenc Liszt z origin Franciscus List, Franz Liszt.
    Bohemiens – Čech, Hungarus – Magyar.
    Je možná aj iná alternatíva u jednotlivcov, ako akceptovanie?
    Podstatné je vedieť o tejto zmene identity.
    Pannonus A.F.Kollár isto nebol Magyar
    Hungarus J Jessenius podobne nebol Magyar.
    Hungarus Matej Bel taktiež nebol Magyar.

    Pannonia – Magyarországh, Uhorsko – Magyarországh atď – to už je iné cafe, tam už treba spytovať svedomie politikov a ich prisluhovačov, historikov!

  36. Avatar otokar 30. októbra 2009 / 12:33

    Anton Hrnko hovorí: Október 29, 2009 o 21:34

    ja som sa pre zmenu
    “ len zbežne som sa pozrel do “ najnovších zahraničných zdrojov , teda nemaďarského pôvodu a tam sú iné informácie!
    Napr o „Ungarii“ – boli DVE UNGARIE a na dvoch rozdielnych geografických miestach!
    Malá a Veľká Ungaria.
    Jedna pri Dunaji, z ktorej sa v 15.st stalá cez reč Poľanov-Poliakov „Vengria“, ale i tá bola geograficky prakticky len na území Pannónie!
    V rýchlosti sa mi nepodarilo najsť, ako sa volalo územie dnešného Slovenska- Uhorska z čias Márie Terézie.
    Jedno je isté, že j Durer na obraze Z.Luxenburského si nevymýšľal, Panónia mala Erb „Arpádovcov“ a Uhorsko erb dnešného Slovenska.
    Premalovávačom histórie, „soudruhúm z Hungárie to delé jisté potíže uklidit tenhle vzácnej vobraz před zraky veřejnosti“.
    No a historikom na Slovensku problém toto akceptovateľne vysvetliť, či ináč, lepšie povedané, v danom prípade je lepšie hrať sa na „mŕtvych chrobákov“.

  37. Avatar otokar 30. októbra 2009 / 12:40

    Zabudol som ešte doplniť, že podobne boli aj dve Maďjarie, Magarie, Madžarie na rôznych miestach.
    Z čoho sa dá logicky usúdiť, že ako „Ugor, Venger tak i Magyar“ sú pomenovania osôb na základe ich geografického sídla a nie, ako sa nám to i Vy a tzv. „vedecká pravda SAV“ snažíte kalerábovať do hláv.
    Je prakticky vylúčené, aby sa dvom rôznym vzdialeným geografickým miestam „náhodou“ priradili rovnaké pomenovania podľa „náhodou“ neakých viacerých(7) okolo sa potulujúcich „nomádskach kmeňov“ a práve podľa jedného z nich (onogur)!

  38. Anton Hrnko Anton Hrnko 30. októbra 2009 / 22:18

    Ak tu niekto kalerábuje len preto, že vie čítať, tak som to určite nie ja. Prestaňte tu už, prosím Vás, stále dookola omieľať tie nezmysly. Unavuje ma to. Najskôr tvrdíte, že termín Sclavus sa nepoužíval na Slovákov, keď Vám to doložím z dokumentov, tvrdíte niečo iné. Samozrejme, že v Uhorsku sa používali dva erby (s dvojkrížom a tzv. arpádovské brvná). Aj to je pravda, že sa erb s dvojkrížom chápal ako erb dnešného Slovenska a časti severného Maďarska, ktoré bolo niekedy Nitrianskym kniežatsvom. Aj to je pravda, že v jednej z pápežských listín zo začiatku 11. st. sa hovorilo o Uhorsku ako o Sclavonii (myslím, že k roku 1006); že sa používal na Uhorsko pomenovanie Panónia. Aj to je pravda, že v 13. st. sa hovorilo o Maďaroch, o Veľkom a Malom Maďarsku, ale v latinskom texte sa používa termín Ungaria, Ungarus a hovorí sa tam, že Maďari (Ungari) prišli pred rokmi z Veľkého Maďarska (Ungaria) a že ich jazykom (Lingua Ungarica) sa stále rozpráva vo Veľkom Maďarsku (Ungaria). Tak už, prosím Vás, skončíte s tými nezmyslami, aspoň na tomto fóre.

  39. Avatar Martin 31. októbra 2009 / 12:21

    Dobrý deň, pán Hrnko. Našiel som na internete dva zdroje, ktoré sa venujú etnogenéze Slovákov a Slovanov (Slovákom hlavne ten prvý), tak si myslím, že by na tomto blogu mohli nájsť svoje miesto. Prípadne, keby ste sa rozhodli k nim povedať slovko – dve (či už komentár, alebo výhrady), bolo by to fajn…

    http://www.sav.sk/journals/hum/full/hum197b.pdf

    http://www.angelfire.com/tx5/texasczech/Slav%20Origins/Sixth%20and%20Seventh%20Centry%20Slovaks.htm

  40. Avatar otokar 3. novembra 2009 / 20:56

    Pán Hrnko,
    pokiaľ tvrdíte, že terminus „Sclavus“ sa v dokumentoch rozumie „Slovák“ či „Slováci“, tak potom nevidím žiaden dôvod, prečo existoval a podnes existuje problém s pánom „Hongrois-om Franz Listom“, ktorý nevedel po maďarsky a posledné roky sa podpisoval „Sclavus“, resp „Sclavissimo“.
    Keď „Sclavus“ je Slovák, tak Hongrois Franz Liszt bol Slovák a teda aj Hongrois je Slovák

  41. Avatar otokar 3. novembra 2009 / 21:00

    Pán Hromník,
    Mozila FireFox prehliadač reaguje na uvedený link bezproblémovo a podobne aj MS IE 6.
    Keď Vám to z neakého dôvodu nefunguje, skuste ísť na google.com – books a zadajte vyhľadať … Dankovszky. Mal by ste dosť pomerne veľkú ponuku titulov k výberu.

  42. Anton Hrnko Anton Hrnko 3. novembra 2009 / 21:36

    Martin,
    prečítal som si tie články. Myslím si, že dnes je už aj prof. Marsina v svojich názoroch o niečo ďalej, ako bol roku 1997. On je samozrejme odborník na stredovek par excelence, ale ja mám určitú pochybnosť až o tak neskorom dokonštituovaní slovenskej etnicko-národnej jednoty. Myslím si, že už Veľká Morava integrovala celý slovenský etnický priestor, nie až Uhorsko.

    Otokar,
    v čom je problém? Veď ja som už hodne dávno na tomto blogu konštatoval, že výskumy p. Demka sú pozoruhodné, skôr pravdivé ako nie, ale že som túto vec neštudoval, tak sa k nej nebudem meritórne vyjadrovať. Podstata môjho nesúhlasu s niektorými Vašimi názormi bola v tom – aspoň ja som ju tak chápal – že nechcete uznať kontinuitu Maďarov v Uhorsku od jeho založenia, že termín Uhor nemá nič spoločného s ľudovou etymológiou U hôr a že tento termín sa pokladal duálne – vo význame obyvateľ Uhorska, ale aj Maďar. Otázku etnicity F. Liszta (Lista)považujem v tejto otázke za irelevantnú, lebo v čase jeho života bola najväčšia významová dichotómia tohto pojmu. Preto aj slovenčina, aby si jasne vymedzila pojmy, prestala používať termín Uhor v etnickom zmysle a zaviedla na príslušníka maďarského národa výlučne pomenovanie Maďar. V ostatných jazykoch (s výnimkou češtiny) toto vymedzenie neprebehlo dôsledne, takže táto pojmová dichotómia stále trvá. To je všetko a nesúvisí to s recenziou práce M. Kučeru.

  43. Avatar otokar 5. novembra 2009 / 8:15

    Pán Hrnko,
    z iných zdrojov aj k pojmu „Uhor“.
    Rozhodne nielen Vám, ale i ostatným doporučujem poriadne si prečítať, preštudovať aktuálny ruský z roku 2008.
    Tento zdroj zjevne nebol v područí „hungarizácie – kolonizácie“, či správnejšie povedané „maďarizácie“ a teda ho netreba „odmaďarizovať“, ako sám na inom mieste navrhujete.

    Obzvlášť doporučujem str.74 – „Uhri sa neodlišujú od nich ani výzorom ani jazykom“ od Slovanov-Sclavania.

    Тюркская этнонимия древнеевропейских народов‎ – Стр. 95
    Дроздов Юрий Николаевич 2008
    … что половцы, печенеги, гепиды, литва и старые пруссы происходят от
    тюркскоязычных кимбров и готов. Вельский же подчеркивает, что половцы, печенеги
    и …
    http ://books.google.ru/books?id=v-vNeNVEMXoC&source=gbs_navlinks_s

    Общие термины и выражения
    Адам Бременский аль-Масуди арабских ас ас-сакалиба аффикс большой будет булгар буртасах века венеты вероятно Восточной восходит к корневой вот времени Вторая составляющая галлы Гельмольд Геродот говорили города готов греческой группы гунны данном контексте древнейших древнетюркское слово других Европы есть звук Здесь земли имеет имело имени имя Иордан Исходное название киммерийцев корневой части глагола
    Лаврентьевская летопись
    латиноязычных латинской транскрипции летописи могло может моря муж мужчина название этого племени называли население них обитали образом огласовки один одно отмечал Первая составляющая переводе с тюркского печенегов письменных источниках племенное название племя Последняя составляющая Поэтому правителя региона реки род русов русский савроматы самого сарматы свионов своей севернее семантикой Семантическое скифских скифы

    склавены

    славянах следует словене современной сообщения составные части делится составные части можно сочинении средневековья стали страны Судя Там территории Третья составляющая тюркского языка тюркскоязычным народом указывает
    Унгарии
    фонетический вариант слова форму
    хазар
    части можно разделить части это слово этнической этноним этнонима этнотермин этнотерритории является

    Pri týchto termínoch z úvodnej stránky stačí „kliknúť“ a hneď Vám ponúkne na výber miesta výskytu predmetného termínu.

  44. Avatar otokar 9. novembra 2009 / 18:26

    Pán Hrnko,
    neskoro som sa dozvedel, že aj jeden “uctiavaný veľavážený slovenský akademik” mal teraz prezentáciu svojej poslednej knihy, pričom patrí k skupine, ktorá nepozná, či nepoznala slová “Uhor, uhorský” a verejne ich svojho času prezentoval ako “Maďar a maďarský”! – v tom je problém. Bol by som Vás poprosil, keby ste sa tej prezentácie zúčastnil, dotyčnému “akademikovi” vysvetliť, že Hongrois nebol kedysi Magyar!
    Tu sa nejedná ani tak o “študovanie” problematiky otvorenej pánom Demkom, ako skôr o postoj k týmto novým poznatkom. A keď už uvádzate, že sú tieto jeho “výskumy pozoruhodné, skôr pravdivé ako nie”, tak by ste snáď vedel aj uviesť kde máte pochybnosť o ich “pravdovosti”, keď je zrejmé, že ste niektoré práce pána Demka čítal.

    Pán Hrnko, pred pár rokmi by ma ani nenapadlo púšťať sa do diskusie ku „kontinuite Maďarov“, pretože tento problém som jednoducho nepoznal. Nielen moje vzdelanie, ale i výchova v rodine a škole nebola k týmto otázkam primerane kritická.
    Keď som si prečítal Jerguš Ferko: „Maďarské sebaklamy“,tak mi to začalo byť čudné, ako je to s tými „Maďarmi“.
    Keď som si neskôr zadovážil knihu P.Lendvai: Die Ungarn, tak sa mi tomu nechcelo veriť. No a nakoniec záhady okolo „Maďara“ Liszta od pána Demku a náväzne na to moje vlastné hľadanie týchto „maďarských záhad“ ma priviedli k presvedčeniu, že kontinuita Maďarov je len politická fikcia.
    Dnes už vôbec nemám dôvod uznať kontinuitu Maďarov, pretože podľa mňa žiadne neexistovala, to nakoniec dokazuje aj genetický výskum.
    Je to len politikmi cielene dlhodobo dobre organizovaný maďarský sebaklam a pre ostatných nerozhľadených len rafinovaná dobre zamaskovaná lož.
    K odhaleniu tohoto faktu postačuje kriticky si prečítať pár kníh a porozmýšľať sedliackym rozumom nad „záhadami okolo Magyarov“: Paul Lendvai „Die Ungarn“, Bekšič „Maďarizácia a pomaďarčovanie“, Jerguš Ferko „Maďarské sebaklamy“, Habovštiaková „Bernolákovo jazykovedné dielo“, ako aj napr. posledné knihy pána Handžárika.
    Podobne aj utajovajnie niektorých kritických kníh k Maďarom, či dokonca ich falšovanie je veľavravné!
    1.) Jediným vedeckým dôkazom existencie Maďarov je ich jazyk, pretože archeologický výskum z ich histórie nič nepotvrdil.
    2.) Nik zo šľachty nehovorí po maďarsky. Z rokovania uhorského parlamentu 1811.
    3.) Všetky známe osobnosti si „znovuobnovovali“ svoju maďarskú materinskú reč!
    4.) Maďari nezanechali žiadne jazykové a iné stopy. Franz Löher „Die Magyaren und andere Ungarn‎“ 1874.
    5.) Maďari nespievali a netancovali, nemali vlastnú etnickú kultúru. Franz Liszt 1881.
    6.) Františkánske spevníky boli len z jednej tretiny v maďarčine. Gajdoš.
    7.) Dielo Mikloschich: Die slavische Elemente im Magyaren Sprache – je utajované, sprostredkované cez práce Milana Ivanku.
    8.) Diela Hongrois Franza Liszta boli falzifikované, alebo nevydávané.
    9.) Otrokoczi – píše o maďarskom, ako o jazyku silne ovplyvnenom hebrejským jazykom
    10.) Zatajuje sa, že maďarský jazyk zaviedli ako tajnú korešpondenčnú reč tzv. Turci.
    11.) Zatajuje sa, že neskôr sa stala oficiálnou diplomatickou rečou tzv. Turkov s Viedňou.
    12.) Márne hľadám v minulosti „Maďarov“, osoby s maďarskou materinskou rečou .
    Nakoniec som aj Vás požiadal uviesť meno aspoň jedného „etnického Maďara“ do 1. pólky 19.storočia.
    Ani jedna známa osobnosť histórie z 19.st nemala maďarčinu ako materinskú reč a zdá sa, že sa ju všetci v dospelosti dodatočne učili pod eufenizmom „znovuobnovovania si zabudnutej materinskej reči“.
    13.) Uzákonenie maďarského jazyka ako úradného jazyka 1790 a následný problém s jeho praktickým použitím, keďže mu údajne chýbalo príliš veľa slóv z každodenného života.
    Za tým účelom nasledovalo zostavenie odborných teamov k „znovuobnovovaniu“ maďarského jazyka.
    Založenie odborného akademického ústavu, vydávanie odborných príručiek k novým slovám!

    Prosim Vás, pán Hrnko,
    viete mi uviesť, ktorý živý jazyk potreboval v minulosti pre svoje praktické denné využívanie negramotným ľudom „akademikov“, aby ich vlastný materinský jazyk bol použiteľný v praktickom každodennom živote?????!!!!

    „Výroba maďarčiny“ bol podľa mňa aj dôvod „technického“ odkladu vydania Bernolákovho „Maďarizátora – Slovára“. S hebrejskou maďarčinou by u panónskych Slovákov, ako hlavného cieľa primárnej maďarizácie, nemohol uspieť a naviac bez primeraných každodenných slóv už tobôž nie!
    Už len na základe posledného uvedeného, mám pádny dôvodov konštatovať, že pomenovanie „Maďar“ je výmyseľ pre zmenu identity podobne, ako sa diala, deje zmena identity osoby zmenou mena napríklad u Kádára, či Petroviča a mnohých iných.
    Slovo „Maďar, Magyar“ pre Uhrov a zahraničie bolo nevyhnutné dočasné riešenie k realizovaniu rošády významu pojmu „Hungarus, Ungarn, Uhor“.
    Preto sa napríklad ani Košút, Petrovič a iní zásadne v 19.st neprezentovali pod pojmom „Uhor,Ungarn“, ale výhradne len ako „Magyar“. Kdežto po Trianone už boli prezentovaní ako „Ungarn, Hongrois“. Takouto zámenou si „prisvojili“ celú históriu „Uhorského kráľovstva“, keď všetky historické dokumenty s pojmom „Hungarus, Hungarie“ sú dnes chápané, ako „maďarské, ungarische“. Za tým účelom museli v minulosti pôvodnému nositeľovi označenia „Uhor,Hungarus“ priradiť pomenovanie „Slovák,Sclavus“, aby sa pojem „Uhor“ uvolnil pre použitie na označenie osoby „Magyar“.
    A zdá sa, že sa táto rošáda predbežne skoro podarila, a to aj „zásluhou odborných kruhov“ zo Slovenska, cez premyslenú cielenú kolonizáčnú personálnu politiku ich „akademického“ osadenstva.

  45. Anton Hrnko Anton Hrnko 9. novembra 2009 / 21:45

    Kvač! Študovali ste, ale zle. každý kultúrny jazyk potreboval a potrebuje akademické zušľachťovanie. Ale neviem, kde, z ktorého neba spadlo v 18. st. 3 milióny ľudí hovoriacich maďarsky. Táto polemika je neznyselná. nebudem v nej pokračovať, lebo existuje niečo ako porovnávateľná jazykoveda, ktorá vie vystopovať jazyk hlboko do minulosti. A čuduj sa svete najväčším zdrojom štúdia starej slovenčiny je práve maďarčina, lebo zachovala slovenské slová tak, ako ich v 10. st. prevzala. Ale to je ťažko vysvetľovať človeku, ktorý nechce počúvať.

  46. Avatar otokar 10. novembra 2009 / 8:23

    Pán Hrnko,
    ako to vysvetlíte, že slovenčina či nemčina bez podpory „akademikov“ mala slovnú zásobu nepotrebujúcu doplnenie slóv, zato maďarčina údajne až 15000?!
    Ako to vysvetlíte, že maďarčina nemala potrebné slová pre vymenovanie uhorských kréľovských insígnií?
    Údajne nemala aj slovo „rukavice“!!!
    3.milióny? a to Vy veríte týmto „maďarským rozprávkam“?
    čistá falšovaná štatistika, tak ako všade inde.
    To číslo je pravdepodobne počet poddaných pod kalvínmi, teda počúvajúcich kalvínske bohoslužby v kalvínskej „latinčine“! Bola predsa povinnosť poddaných prijať vieru svojho pána.
    A ako sa odrazila maďarčina na nemčine?
    Ako študovali „starú nemčinu“ z podkladov z maďarčiny?

  47. Avatar otokar 10. novembra 2009 / 8:26

    je predsa zásadný rozdiel vedieť, či hovoriť maďarsky a mať maďarčinu ako materinský jazyk.
    Kto mal maďarčinu ako materinský jazyk?
    Kto zo šľachty hovoril vôbec po maďarsky?

  48. Avatar otokar 10. novembra 2009 / 18:48

    Pán Hrnko,
    ešte jedna malá poznámka.
    Od kedy potrebovali Hongrois tlmočníkov pri rokovaniach s Poliakmi, Rusmi, Bohémcami, Chorvátmi a.p.?
    Podľa môjho „prieskumu“ do 19.st neboli pri rokovaniach prítomní.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *