Panslavizmus na Slovensku v minulosti a dnes

Môj príspevok nie je štúdiou o uvedenom probléme, ktorý je veľmi komplexný a vyžadoval by si určite dlhodobejšie štúdium problematiky ako v našich, tak aj zahraničných archívoch a podstatne širší priestor. Chcel by som v ňom len poukázať na niektoré fenomény, ktoré sprevádzajú slovanstvo od jeho historického objavenia sa na politickej mape Európy na konci antiky a v ranom stredoveku až po súčasnosť, ale najmä na tú skutočnosť, prečo práve na Slovensku sa objavila myšlienka slovanskej vzájomnosti najskôr ako nový kultúrny fenomén a neskôr i ako politické hnutie smerujúce k zjednoteniu Slovanov.

Slovanstvo vystúpilo z temnôt dejín na politickú scénu náhle a na tak rozsiahlom sídelnom území, že to aj dodnes vyvoláva teoretické spory o jeho etnogenéze i pôvode. V každom prípade na obsadenie územia od stredného Nemecka až po Volgu a od Baltského mora až po Peloponéz bolo treba obrovskú natálnu silu, a preto – podľa môjho názoru – skôr než sa Slovania objavili v dobových análoch muselo dochádzať k silnej slovanskej infiltrácii na územia nominálne osídlené inými kmeňmi a etnikami. Následne mnohé z etník obývajúce neskoršie rozsiahle územia osídlene Slovanmi buď odtiahli do iných oblastí alebo boli asimilované.

V čase formovania sa európskych národných štátov v priebehu 8. až 12. storočia dochádzalo aj k vytváraniu národných štátov Slovanov. Netreba opomínať tú skutočnosť, že práve naši predkovia boli medzi západnými Slovanmi prví, ktorý dozreli do štádia, v ktorom zanikali kmeňové formy politickej správy a vznikali národné, feudálne štáty. Podľa môjho názoru rozhodujúcu úlohu tu zohrala skutočnosť, že sídla starých Slovákov boli ako na územiach bývalých rímskych provincií, tak aj v tzv. barbariku. Starí Slováci tak boli jedným zo sprostredkovateľov zvyškov neskoroantickej civilizácie do slovanského sveta. Prispela k tomu aj misia solúnskych bratov na Veľkú Moravu, ktorá sa pokladá za zrod slovanskej, najmä pravoslávnej vzdelanosti a kultúry. Možno už v tomto období vznikali medzi Slovákmi tendencie vidieť slovanstvo v súvislostiach prekračujúcich rámec národného ohraničenia. To je, samozrejme, len konštrukcia, ale netreba zabúdať, že cyrilo-metodská tradícia masívne oživovaná najmä v procese rekatolizácie v 18. storočí výrazne podnietila úvahy o slovanstve a stála pri zrode tzv. barokového slavizmu.

V procese vzniku národných štátov v strednej Európe na seba tvrdo narazili nielen germánstvo a slovanstvo, ale aj jednotlivé slovanské národy navzájom. Stret s germánstvom viedol k dlhodobým vojnám, ktoré mali často vo vzťahu k slovanskému osídleniu na územiach v oblasti Labe a západného Pobaltia vyhladzovací, genocídny charakter a v dejinách sú známe pod nemeckým heslom Drang nach Osten. Tlak Germánov smerom na východ však málokedy vytvoril spojenectvo tamojších slovanských kmeňov a národov na báze príbuznosti, ale omnoho častejšie sa vytvárali účelové spojenectvá, v ktorých hrali omnoho dôležitejšiu úlohu momentálne záujmy jednotlivých slovanských a nemeckých kniežat. Práve súperenie medzi jednotlivými slovanskými kniežatstvami a pretrvávanie pohanstva medzi baltskými Slovanmi do hlbokého stredoveku umožnilo v severozápadnej časti slovanského sveta postupnú germanizáciu až do tej miery, že do novoveku reálne, s možnosťou plnej štátnej a národnej realizácie prežili len dva slovanské národy – Česi a Poliaci. Menšie tamojšie slovanské skupiny ako Lužickí Srbi, pobaltskí Slovinci a Kašubovia sa zachovali viac-menej vo forme etnografických skupín s veľmi nejasnou perspektívou.

Ale aj keď sa pozrieme na históriu poľskej a českej štátnosti od ich vzniku v 9. a 10. storočí až po dnešok, zistíme, že obe tieto štátnosti sa výrazne vymedzovali nielen voči germánstvu na západe, ale aj vzájomne voči sebe. Od okupácie Moravy Poliakmi v polovici 10. storočia existuje medzi Čechmi a Poliakmi trvalý konkurenčný zápas najskôr o Moravu, neskôr o Sliezsko, ktorý bol sprevádzaný častými vojnami, naposledy roku 1918 a roku 1938, keď sa Česi a Poliaci stretli v ozbrojenom zápase o zvyšky Sliezska zostavšie v moci Habsburgovcov po sedemročnej vojne v polovici 18. storočia.

Vnútroslovanské spory, ktoré by sme mohli nazvať osudové, však nevznikli len vo vzťahu Čechov a Poliakov. Od tatárskeho vpádu na Rus sa postupne rozrastal spor Poliakov s východnými Slovanmi, najmä Rusmi, ktorý v nezmenenej intenzite pretrváva dodnes a bol sprevádzaný mnohými krvavými vojnami, ktoré mali charakter nielen národný (rusko-poľský, resp. ukrajinsko-poľský), ale aj náboženský (pravoslávie verzus katolicizmus). Od doby tzv. smuty po smrti Ivana IV. Hrozného (koniec 16. a začiatok 17. st.) sa medzi Ruskom a Poľskom odohralo viacero konfliktov, ktoré smerovali z oboch táborov k anihilácii druhej strany, minimálne jej štátnosti. V týchto zápasoch a bojoch nezostali stranou ani Ukrajinci, čoho výsledkom bolo aj fatálne rozdelenie Ukrajiny na východnú (proruskú, pravoslávnu) a západnú (nacionalistickú, gréckokatolícku, protipoľskú i protiruskú). Táto obojstranná poľsko-ruská averzia je aj v súčasnosti najostrejším vnútroslovanským sporom, čo sa s pravidelnosťou prejavuje najmä pri poľskom každoročnom pripomínaní katynskej tragédie, ktoré však nesmeruje k pozitívnemu prekonávaniu minulosti, ale k jatreniu dodnes nezahojených rán. Ruskou odpoveďou bolo roku 2005 zavedenie, resp. obnovenie bývalého cárskeho sviatku 4. novembra, ktorý pripomína zdrvujúcu porážku Poliakov roku 1612 pod Moskvou a koniec tzv. smuty.

Ani južnoslovanský svet nie je bez osudových sporov a nepriateľstiev, ktoré korenia hlboko v minulosti a o ktorých nemožno povedať, žeby nehrozili aj dnes prerásť do fatálnych sporov a vojen. Konflikty, ktorých sme boli svedkami v 90. rokoch minulého storočia na území bývalej Juhoslávie, neboli zmrazené len od konca druhej svetovej vojny, ako by sme sa mohli domnievať. Všetky majú svoj pôvod hlboko v stredoveku a súviseli s vytváraním národných štátov Srbov (pravoslávni), Chorvátov a Bosniakov (katolíci). Najmä chorvátsky tlak na Bosniakov, medzi ktorými ako katolíkmi sa presadilo heretické hnutie bogomilov z pravoslávneho Bulharska, zapríčinil ich príklon k Turkom po ich invázii na Balkán a masový prestup na islam. Bosniaci sa tak stali významným nástrojom osmanského ovládania balkánskych národov, čo sa spätne prejavilo v nevraživosti Srbov a Chorvátov voči nim. Sústavná vojna, ktorú viedli najmä Srbi proti Osmanom, sa nemohla neprejaviť v ich vzťahu k Bosniakom. Títo im to odplácali rovnakou mincou, a tak ako v prvej, tak aj v druhej svetovej vojne boli Bosniaci (moslimovia) výrazným spojencom okupačných armáda pri ovládaní srbského teritória. Toto nepriateľstvo sa znova rozhorelo po rozpade bývalej Juhoslávie pred cca dvadsiatimi rokmi a nemožno povedať, žeby sa aj po Daytonskej mierovej zmluve nejako zmenšilo.

Keď sa teda pozrieme na dejiny a súčasnosť slovanstva, musíme sine ira et studio konštatovať, že slovanstvo ako jednotný fenomén existovalo len pre jeho nepriateľov, ináč bolo vnútorne silne znepriatelené a jednotlivé slovanské národy mali konflikty nielen s mimoslovanskými národmi, ale aj v rámci ináč jazykovo veľmi príbuznej rodiny Slovanov. V takomto prostredí vzájomnej nevraživosti bolo skôr raritou, že vzniklo hnutie slovanskej vzájomnosti, dokázalo zasiahnuť väčšou alebo menšou intenzitou všetky slovanské národy a našlo aj vyjadrenie v politickom hnutí – panslavizme, ktoré sa veľmi rýchlo stalo strašiakom Európy,. Nebol to však reálny strašiak, ale bol skôr v podobe, keby sme nepriateľa nemali, tak si ho vytvoríme (s výnimkou – samozrejme – jeho uplatnením v rámci cárskej expanznej politiky).

Myšlienka slovanskej vzájomnosti nemohla vzniknúť v prostredí slovanských národov, ktoré na seba narážali v stáročných konfliktoch a je pomerne mladá. Aj J. Kollár sa sťažoval v svojich prácach, že veľkí slovanskí myslitelia renesancie a baroka v svojich prácach ani v náznakoch nespomenuli slovanskú otázku. Vznikla v prostredí slovanských národov, ktoré v čase veľkej premeny feudálnych národov na moderné buržoázne národy nedisponovali nástrojmi štátu, čo sa prejavilo v národno-emancipačnom procese ako veľký handicap. Najmä Slováci zohrali pri tvorbe myšlienky slovanskej vzájomnosti výraznú, ak nie rozhodujúcu úlohu.

Slováci žili v 18. storočí kompaktne v 17 hornouhorských župách a rozptýlení prakticky po celom území Uhorska. V 18. storočí boli v Uhorsku popri latinčine jedine nemčina a slovenčina jazykmi, ktorými sa bolo možné dohovoriť vo všetkých kútoch kráľovstva. Prebúdzajúca sa maďarská kultúrna a politická elita na túto skutočnosť žiarlila a cítila sa ňou ohrozená. Nemožno sa preto čudovať, že koncentrovaný nápor maďarizácie od konca 18. st. smeroval najsilnejšie práve proti Slovákom. Útoky proti Slovákom na sneme roku 1721-1722, ktoré vyplývali práve z tejto žiarlivosti, vyvolali na slovenskej strane sériu obrán, v ktorých sa postupne profilovala slovenská národná ideológia. Bola založená okrem iného na myšlienke autochtónnosti Slovákov na území, ktoré obývali, ale aj na príslušnosti k veľkej rodine slovanských národov. Práve táto „veľkosť“ slovanstva mala dodať silu – a otvorene treba povedať, že aj dodala – Slovákom popasovať sa o svoje národné práva a národné sebaurčenie.

Prečo sa práve u Slovákov v tomto období stala myšlienka slovanstva takou substantívnou časťou národnej ideológie (z literatúry to poznáme pod označením barokový slavizmus), nie je dodnes uspokojivo zodpovedané. Domnievam sa však, že určitú úlohu pri tom mohol zohrávať aj vzťah Slovákov k českému jazyku a českej kultúre. Už od 15. storočia používali Slováci ako národný jazyk viac alebo menej slovakizovanú češtinu a len postupne prechádzali na kultúrne formy domácich nárečí, čo im samozrejme nezabraňovalo kultúrne čerpať od Čechov. Bolo to jednoduchšie ako vlastná tvorba a cez Čechy prenikali na Slovensko moderné prúdy zo západu omnoho rýchlejšie. (Ostatne, tento vzťah k českej kultúre ako menej namáhavý spôsob dostania sa k vrcholovej svetovej tvorbe bez vyvinutia vlastného tvorivého úsilia zostal na Slovensku dodnes.) Tento bezproblémový kultúrny transfer mohol vyvolávať ilúzie, že by to mohlo fungovať nielen v jednosmerke Čechy – Morava – Slovensko, ale aj všeobecne medzi Slovanmi.

Výrazným zlomom v postavení Slovákov v Uhorsku bol výsledok odporu uhorských privilegovaných vrstiev proti jozefínskym reformám. Nemali by sme zabúdať na skutočnosť, že prvá moderná národotvorná elita (bernolákovci) pochádzala práve z vlasteneckých kňazov, vychovávaných v jozefínskom Generálnom seminári na Bratislavskom hrade. Jozef II. si uvedomoval dôležitosť duchovnej nadstavby pri organizovaní štátu a medzinárodné väzby katolicizmu na Vatikán, vtedy baštu „ancient regime“ pokladal za prekážku reforiem. Nechcel síce reformáciu, ale v jeho politike sú jasné črty transmontanizmu, známe najmä z Francúzska. Do tejto politiky zapadala aj štátna výchova kňazov v generálnych seminároch, čím sa sledoval väčší vplyv štátu na cirkev a znižovanie vplyvy hierarchie zo zahraničia. S jozefínskymi reformami bola spojená i prvá kodifikácia spisovnej slovenčiny, keďže súčasťou osvieteneckých reforiem bolo aj vzdelávanie v materinskom jazyku. Táto kodifikácia vlastne smerovala k tomu, aby sa slovenčina v zmysle týchto reforiem mohla stať vyučujúcim jazykom v národných (ľudových) školách.

Smrťou Jozefa II. dostala koncepcia vzdelávania v národnom jazyku vážnu trhlinu. Jozef II. ako stúpenec centralizovaného, absolutistického, osvieteneckého štátu si uvedomoval potrebu jednotnej administratívy ríše, a preto zaviedol nemčinu ako vnútorný administratívny jazyk. Administratívna germanizácia nesledovala asimiláciu obyvateľstva ríše, ale najmä uhorská šľachta v nej videla útok na svoje privilégia. Po určitom váhaní na sneme roku 1791, ktorý sa mal vyrovnať s jozefínskymi reformami, prijala najmä na nátlak strednej vrstvy prvé maďarizačné zákony. Na rozdiel od jozefínskej germanizácie, ktorá nemala brániť rozvoju národných jazykov a kultúr, maďarizácia si dala za cieľ úplne inú úlohu – eliminovať a postupne vytlačiť nemaďarské jazyky z verejného života a maďarizovať Uhorsko, v ktorom Maďari v tom období predstavovali okolo jednej tretiny obyvateľov. Tomu slúžilo aj faktické odovzdanie dejín mnohonárodnostného politického „Natio Hungarica“ etnickým Maďarom. Maďarská stredná šľachta si jednoducho privlastnila politické dejiny Uhorska a vlastne tak vyvlastnila dejiny ostatným nemaďarským národom. Oficiálna historiografia postupne vytláčala nemaďarské národnosti z oficiálnych dejín Uhorska a uhorské dejiny vykladala ako výlučne maďarské dejiny. Je signifikantné, že kým v 18. storočí sa proti týmto tendenciám ozvali i najvyšší predstavitelia šľachty na Slovensku, na začiatku 19. storočia sa slovenská šľachta vo svojej väčšine tomuto trendu podriadila a začala sa asimilovať do maďarstva.

Nástup, samozrejme najskôr pozvoľnej maďarizácie výrazne obmedzil účasť slovenských spoločenských tried na slovenskom národnom obrodení. V tom období zväčša germanizovaná vysoká a maďarizujúca sa stredná šľachta stratili záujem o tento proces. Na jednej strane by sme to mohli považovať za výhodu, keďže slovenské národné hnutie získalo podstatne demokratickejší charakter, ale na druhej strane treba vidieť, že každé spoločenské hnutie, či už kultúrne alebo politické, potrebuje zdroje na svoju existenciu. Odklonenie sa tých, ktorí tieto zdroje mali, od slovenského národného pohybu, znamenalo výrazné sťaženie kultúrnych i politických aktivít Slovákov. Slováci strácali možnosť bez pomoci zvonka realizovať svoje zámery v kultúrnej i politickej oblasti. Nepovie sa nič prevratného, keď konštatujem, že už založenie Ústavu reči a literatúry slovenskej na bratislavskom evanjelickom lýceu by bolo nemožné, keby podstatnú časť finančných prostriedkov na jeho zriadenie nedali Srbi. I v ďalších rokoch sa na financovaní kultúrnych a politických aktivít Slovákov podieľali ako Srbi, Chorváti a Česi, tak neskôr od konca 19. st. Rusi a najmä americkí Slováci. Netreba si myslieť, že v tejto pomoci bol nejaký čistý altruizmus alebo väčšia dávka pocitu slovanskej vzájomnosti. Každý zo sponzorov slovenského národného pohybu tým presadzoval aj svoje vlastné záujmy, avšak pre Slovákov bol tento záujem substantívny a je úplne logické, že viedol k prehĺbenie predchádzajúceho povedomia slovanskej spolupatričnosti medzi nimi. Tým sa vlastne Slováci v svojej národnej ideológii dostali na prah myšlienky všeslovanskej vzájomnosti.

Napoleonské vojská rozniesli po Európe myšlienku modernej národnej štátnosti. Predchádzajúci legitimistický feudálny systém sa ocitol v troskách, európske národy hľadali novú legitimitu na existenciu štátu. I malé národy, bez dlhšej historickej existencie vlastného štátu sa usilovali o vznik vlastnej národnej samosprávy. Pre strednú Európu mal fatálny význam pohyb v Nemecku. Veľkolepé oslavy na hrade Wartburg roku 1817 pri príležitosti 300. výročia reformácie, ktorých hlavným nábojom bola myšlienka zjednotenia Nemecka (pangermanizmus) inšpiroval, ale aj vystrašil stredoeurópske národy. Zoči-voči narastajúcemu nemeckému nacionalizmu si museli odpovedať na existenčné otázky susediace slovanské národy. Najmä Česi, ktorí historicky patrili do Svätej rímskej ríše národa nemeckého, cítili bezprostredné ohrozenie. A práve v tomto momente začali mať záujem o Slovákov, ktorých evanjelická časť v dôsledku historického vývinu mala silnú afinitu k Čechom. V tom spočíva aj masívna podpora slovenských evanjelických vzdelancov – P. J. Šafárika, J. Kollára a iných, ktorá v podstate zvrátila ich cestu k utvrdeniu sa v slovenskej národnej osobitosti i pritiahla ich do českého politického a kultúrneho orbitu. Ako Kollár, tak aj Šafárik si uvedomovali etnickú odlišnosť Slovákov a Čechov, ale podľahli tlaku z Prahy, ktorá v osobitej ceste Slovákov a Čechov zoči-voči nemeckému a už začínajúcemu maďarskému tlaku videla oslabovanie. Myšlienka všeslovanskej vzájomnosti v kultúrnej oblasti tak, ako ju rozpracoval J. Kollár a do ktorej podstatnou mierou prispel P. J. Šafárik a F. Palacký, bola len čiastočne výsledkom vnútroslovenského ideologického prúdenia. Podstatne sa na jej tvorbe podieľala aj obava Čechov o ich vlastnú budúcnosť v susedstve rozpínajúceho sa pangermanizmu.

Kollárova myšlienka kultúrnej jednoty Slovanov a uznávanie len štyroch hlavných slovanských kmeňov boli síce neživotné, ale rozprúdili v radoch slovanských vzdelancov široké diskusie a vlastne aj upozornili, že taký fenomén ako slovanstvo je reálnym faktorom v Európe, ale predovšetkým v Habsburskej monarchii. A boli to opäť Česi, stimulovaní nemeckou túžbou po zjednotení, ktorí začali vidieť v slovanstve v monarchii faktor, ktorý by mohol riešiť ich „životnú“ otázku. Na tomto mieste je hádam treba povedať, že vlastne priklonenie sa Kollára a Šafárika k myšlienke jednotného česko-slovenského kmeňa oddialila sformovanie sa slovenského národného programu o jednu generáciu a práve táto jedna generácia Slovákom chýbala v nasledujúcich zlomových rokoch pri presadzovaní ich vlastných národných požiadaviek (1848-49, 1867-67, 1918, 1938), a tak sme vlastne vždy v rozhodujúcich momentoch európskych dejín o „kúsok“ boli pozadu.

Mladé štúrovské hnutie síce vyrastalo na myšlienke všeslovanskej kultúrnej vzájomnosti, avšak jej nepodľahlo. Ľ. Štúr si ako prvý na Slovensku uvedomil, že bez politickej práce, bez etablovania sa Slovákov ako politického národa nie je možné rozmýšľať o národnej budúcnosti ani v iných sférach. Ak chcel však politický pracovať, musel mať aj politický program, ktorý by reagoval na reálny stav vecí a kládol si reálne politické ciele. Pri takto položenej otázke sa v jeho mysli Kollárove konštrukcie zrútili ako domček z karát. Preto odvrhol ďalšie používanie rôznych variantov „českoslovenčiny“, ktoré neboli ani modernou češtinou a ani nemohli pôsobiť zjednocujúco na Slovensku. Urobil kopernikovský obrat, odmietol ako bernolákovčinu, tak aj neživotnú historickú češtinu<!–[if !supportFootnotes]–>[1]<!–[endif]–> a vytvoril spisovný jazyk, o ktorého užitočnosti dokázal presvedčiť i katolícku väčšinu národa. Jazyková reforma bola však len prostriedkom na vypracovanie novej národnej ideológie založenej na akceptovaní existujúceho faktu, ktorým bola jazyková i kultúrna odlišnosť Slovákov od Čechov i ostatných slovanských národov a ktorý si preto vyžadoval samostatnú, nezávislú slovenskú politiku.

V predvečer revolúcie 1848 – 1849 sa Ľ. Štúr so svojimi spolupracovníkmi pustil do horúčkovitej politickej práce s jediným cieľom – získať pre Slovákov uznanie ich osobitosti a získanie samosprávy. V tomto zápase neodmietal spoluprácu so slovanskými národmi, ale zo začiatku si kládol výlučne slovenské ciele. Tak bol koniec koncov sformovaný i program slovenskej revolúcie 1848 v Žiadostiach slovenského národa. Najvýraznejšie sa to však prejavilo v jeho odmietnutí austroslavizmu i myšlienky vytvorenia jedného celku z Čiech, Moravy a Slovenska na pražskom slovanskom zjazde v júni 1848.

Napriek enormnému, aj vojenskému úsiliu Slovákov v revolúcii 1848 – 1849, Slováci nezískali uznanie svojej osobitosti a ani nijakú formu samosprávy. Štúr rozčarovaný zistil, že protivníci slovenskej osobitosti sú omnoho silnejší, aby sa proti nim Slováci mohli presadiť vlastnými silami. Práve toto sklamanie a poznanie ho viedlo k tomu, že v diele Slovanstvo a svet budúcnosti sa programovo prihlásil k slovanskej politickej vzájomnosti, k panslavizmu. Práve toto dielo sa stalo bibliou panslavizmu, hoci na Slovensku vyšlo až v 90. rokoch minulého storočia. A hoci Štúr v svojom diele predpokladal, že nevyhnutným predpokladom pre oslobodzovaciu misiu Ruska vo vzťahu k porobeným slovanským národom musí byť jeho všeobecná demokratizácia, ideológom ruského imperializmu práve táto maličkosť Štúrovho diela nechýbala. A hoci panslavizmus u Štúra predpokladal rovnoprávnosť všetkých slovanských národov s Rusmi, v ruskej podobe sa pretvoril na hegemóniu cárskeho Ruska.

Štúrove myšlienky z jeho posledného obdobia nemali veľký vplyv na formovanie slovenskej politiky v poslednom období jej samostatného vystúpenia v Uhorsku – v memorandovom období. Vtedajší slovenskí politici na čele s Š. M. Daxnerom, J. Franciscim a V. Paulíny-Tóthom nadväzovali na revolučného Štúra. Stále verili na vyrovnanie s Maďarmi alebo aspoň na podporu Viedne pri riešení slovenskej otázky. Rakúsko-maďarké vyrovnanie (1867) ich však z tohto vyliečilo. Chceli sa opäť obrátiť na Čechov, avšak tí, pokiaľ verili na trializmus, nechceli provokovať Maďarov a nechali Slovákov na samých seba. Opäť sa ukázalo, že slovanská vzájomnosť je len pre tých slabších. Avšak v tomto období už nastúpil ruský tlak na morské úžiny medzi Čiernym a Stredozemným morom, pri ktorom Rusko začalo využívať panslavizmus ako nástroj svojej politiky pri postupe na Balkán. Objektívne však musíme povedať, že bez zásahu Ruska by sa balkánske národy len ťažko vymanili z osmanskej poroby. Panslavistické myšlienky preto nadobúdali priamu podporu u obyvateľstva balkánskych slovanských národov, najmä pravoslávnych. Dochádzalo dokonca k výraznému presadzovaniu sa myšlienky slovanskej jednoty, čo najmarkantnejšie vyjadruje heslo vtedajších Černohorcov – Nás a Rusov je 150 miliónov. Oslabené slovenské národné hnutie preto zákonite siahalo k myšlienke slovanskej vzájomnosti ako politickému programu sledujúcemu národné oslobodenie. A keď sa po neúspechu trializmu aj Česi vrátili k reálnej politike, opätovne sa hralo v slovenských politických kruhoch aj s česko-slovenskou vzájomnosťou.

Dnes sa len ťažko dá uvažovať, ako by vypadala mapa Európy a postavenie Slovákov a Čechov v nej, ak by cárske Rusko nezmietla revolúcia a nevyradila ho z možnosti rozhodovať o nej po prvej svetovej vojne. V každom prípade pestovaná česko-slovenská vzájomnosť pomohla Slovákom dostať sa z maďarského jarma. Nebolo to síce to, čo Slováci od nového štátu očakávali, ale presne ako predpokladal americký Slovák M. Jankola, stačila nám jedna generácia, aby sme mohli v omnoho lepšej kondícii ako za Uhorska pokračovať v svojej ceste za sebaurčením. Môžeme teda povedať, že napriek tomu, že sa ilúzie našich predkov o „slovanskej vzájomnosti a bratstve“ nenaplnili, slovanská orientácie slovenskej politiky priniesla svoje ovocie v podobe národného oslobodenia.

Väčšinový náhľad Slovákov o prospešnosti slovanského rozmeru slovenskej politiky sa zachoval aj po skúsenostiach s čechoslovakizmom, nevídaným poľským útlakom Slovákov na zabraných územiach severnej Oravy a severného Spiša a aj napriek skúsenostiam z bratskej pomoci „veľkého ruského brata“. V súčasnej modernej dobe je slovenskou komparatívnou výhodou, že sme napr. aj počas vojny na Balkáne dokázali udržať rovnako dobré vzťahy so všetkými bojujúcimi stranami. Myslím si, že práve touto našou schopnosťou sme dokázali pre celé európske spoločenstvo národov zohrať veľmi dôležitú úlohu pri mediácii tohto konfliktu, resp. konfliktov. Slovensko i z hľadiska svojej minulosti sa nemôže zrieknuť slovanského rozmeru svojej politiky, avšak nesmieme zabúdať, že naši „slovanskí bratia“ v prvom rade sledujú vlastné záujmy a až potom zohľadňujú tradičné priateľstvá a „bratstva“. Aj my musíme „slovanskú politiku“ rozvíjať v súlade s našimi národnými záujmami a táto politika by mala byť zbavená resentimentov.

<!–[if !supportFootnotes]–>[1]<!–[endif]–> Musíme si byť vedomí faktu, že čeština používaná slovenskými evanjelikmi nebola aktuálna forma hovorenej alebo písanej češtiny v Čechách. Bola to v Čechách dávno mŕtva bibličtina len nepatrne poslovenčená.

95 Responses

  1. Avatar otokar 28. mája 2009 / 17:45

    Zdravím Vás pán Hrnko,
    podnetný a zaujímavý článok evokuje rad otázok.
    Prečo práve u Slovákov, a nie len na Horno-Dolnom-Uhorsku, či v Panónii?
    Viete uviesť príklady vplyvu českej kultúry na Uhrov v Uhorsku?
    čo sme kultúrne čerpali od Čechov?
    A aj kedy sme ich začali nazývať Čechmi namiesto Bohémci? Bohemiens?
    Úplne ste vynechali otázku vplyvu náboženstva.
    Ste jeden z prvých zdrojov, ktorý uvádza výrazný vplyv Srbov na Slovákov, ako ich finančne podporovali pri emancipácii.
    Ale neuviedli ste, že Štúrovci boli vyzbrojení do povstania prakticky len za peniaze zo srbských darov, príspevkov.
    (ospravedňujem sa, že len tak na rýchlo. je toho viac,
    najmä Kollár a Šafařík – českí agenti za „čechoslovakizmus“ oni vyrobili panslavizmus atď
    oni pribrzdili našu emancipáciu …)

  2. Anton Hrnko Anton Hrnko 28. mája 2009 / 21:54

    Otokar, dohodnime sa, že termín Bohém v danom období bol niečo podobné ako Uhor. V latinských textoch sa ním chápali obyvatelia Čiech, ale aj etnickí Česi. Vždy to treba podobne ako Hungarus prekladať v kontexte. Termín Čech ako etnické pomenovanie obyvateľa Čiech (nie Česka) sa začal používať až s prenikom češtiny do písomných prameňov. Je ich vlastným etnickým pomenovaním. Etymologický (podľa prof. Ondruša) vychádza zo staroslovanského čech, čach, čachol znamenajúce vrch, vrchol, vrchár; ja dodávam, že aj hrb, hrbáč. Pravdepodobne toto pomenovanie súvisí s legendou o hore Říp. Je starým kmeňovým pomenovaním Slovanov v stredných Čechách a keďže to boli oni, ktorí zjednotili Slovanov v Českej kotline, preniesli ten názov aj na ostatných Slovanov odtiaľ (napr. Chorvátov, Dulebov a iných, ktorí tam pred zjednotením dokázateľne žili). Po založení Karlovej univerzity v Prahe (1348) sa veľmi rýchlo dialekt stredných Čiech stal koiné pre všetkých Čechov, Moravanov, Poliakov a Slovákov. Cez tento jazyk, samozrejme, prúdili aj kultúrne hodnoty – napr. do začiatku 19. st. mohli Slováci čítať bibliu len v češtine (hoci už v 18. st. ju do slovenčiny preložili kalmadúni). To je kultúrna hodnota sama o sebe, nebudem ďalej rozvíjať. Poliaci už v 15. st. prešli na poľštinu, čomu určite napomohlo aj založenie Jagelonskej univerzity v Krakove. Slováci nemali takéto jednoznačné centrá, preto postup k jazykovému zjednoteniu bol zložitejší. Čistú češtinu – češtinu králickej biblie – používali na Slovensku len na vieroučné účely luteráni. Používali to podobne ako katolíci latinu. Nebolo potrebné tomu rozumieť. Dôležitý bol obrad. V profánnom živote sa používal jazyk, ktorý vznikol na báze češtiny, ale bol prispôsobený domácim nárečiam. Domnievam sa, že tento prispôsobený jazyk, ktorý sa postupne vyvinul do troch kultúrnych jazykových foriem slovenčiny (západnú, strednú a východnú), považovali domáci vzdelanci za slovenčinu. Vznikom Generálneho semináru na Bratislavskom hrade, ktorý mal vychovávať vlasteneckých kňazov pre celé Slovensko sa vytvorilo definitívne centrum, ktoré mohlo vytvoriť celoslovenský jazyk. Bernolák použil západoslovenský dialekt preto, lebo sa už dlho cibril na Trnavskej univerzite a netreba zabúdať, že v jeho dobe a v jeho chápaní ním hovorilo najviac Slovákov (vrátane moravských). Zavedenie strednej slovenčiny Štúrom pravdepodobne súviselo aj s tým, že reprezentanti Slovákov v tomto období už kapitulovali na integráciu aj moravských Slovákov do slovenského národa a obmedzili sa na Slovákov v uhorských hraniciach (Štúrova „reálpolitik“).
    Srbi skutočne výrazne pomohli Slovákom pri zakladaní bratislavského Ústavu reči a literatúry slovenskej, keďže na Slovensku sa vtedy na Slovensku vyzbieralo 19 zlatých a Srbi venovali 500. Bez tohto vkladu by asi ústave nemohol existovať.

  3. Avatar Morse 30. mája 2009 / 21:41

    Prečo nás Panslávi predali Rusom ?

    „Tak oni sú študent a hovoria po slovensky ? … Ja som slúžil a bojoval s Kossúthovými honvédmi, tam som sa naučil náš rodný uherský jazyk, ktorým hovorím tak dobre, ako bársktorý minister.“… „Aha už viem !“ pokračoval môj vyhliadnutý hostiteľ. „Oni sú ten pansláv, oni patria k tým zločincom, čo chcú našu krajinu predať Rusom! Preto oni chodia po svete, aby zbierali peniaze na svoju vlastizradnú prácu, mátli ľuďom hlavy a verbovali ich do svojho tábora. A či sa Slovákom nevedie v Uhersku dobre? Či nemajú dosť chleba, aby sa dosýta najedli? Či nemôžu po slovensky čítať a písať? …. Ja im niečo poviem. Takí vlastizradcovia, ako sú oni, si nezaslúžia nič lepšie, len aby im poriadny človek navliekol drôtenú smyčku na krk. Tak sme my pod Kossúthom posielali na druhý svet tých panslávov, hurbanistov, čo držali s Rusmi a išli im zapredať našu drahú vlasť, našu krajinu“ (Štefan Janšák, Posledný suplikant, Tatran Bratislava 1973 s. 141)

    V úryvku z knihy spomienok hlasistu Janšáka vidíme snahu autora ilustrovať svoju syntetickú fikciu o „krvežíznivosti“ košútistov (dedinský kováč ani dávno po revolúcii nechce prichýliť čechoslovakistického študenta na nocľah), v skutočnosti však evokuje tú najsamozrejmejšiu otázku: Odkiaľ mohol analfabetický dedinský prosták tak presne odhadnúť charakter i pohnútky týchto ľudí ? A súčasne mu môžeme iba závidieť jeho optimizmus – nepochybne žil vo viere, že sa „Panslávom“ ich nízke dielo nepodarí, kým my už vieme, že opak je pravdou. Dokonca sme denno-denne konfrontovaní s produktom tejto konšpirácie – s dôkladne vyrabovanou, hlboko neslobodnou, nešťastnou a zdemoralizovanou masou našou spoluobčanov na čele so žobráckou lumpeninteligenciou vskutku unikátnych kvalít.

    Viac na http://morsesadomnieva.blogspot.com/2009/05/preco-nas-panslavi-predali-rusom.html

  4. Anton Hrnko Anton Hrnko 30. mája 2009 / 22:39

    Na hlúposti a povýšeneckú slovakofóbnu hatírku sa neoplatí míňať litery!

  5. Avatar Misco 31. mája 2009 / 20:22

    Som čakal, kedy sa ozveš Morse :)))

  6. Avatar otokar 8. júna 2009 / 7:08

    Pán Hrnko
    termín Uhor sa nedá zrovnať s termínom Bohém a to ani zďaleka!
    Uhor je originál, autochtónny, kdežto Bohém je predsa niečo iné.

  7. Avatar otokar 8. júna 2009 / 7:10

    ospravedlňujem sa, od klasikov: „ujko báči“ som zabudol pripísať

  8. Anton Hrnko Anton Hrnko 9. júna 2009 / 21:08

    Otakar, prečo je to iné? V oboch prípadoch ide o názov obyvateľa krajiny v širšom zmysle bez ohľadu národnosti, ale v užšom zmysle aj názov nosnej národnosti v cudzom jazyku.

  9. Avatar otokar 15. júna 2009 / 19:41

    Pán Hrnko.
    Ako dnes môžeme preložiť do svetových jazykov Kollárovú báseň,
    ktorá nesie presne tieto znaky terminologickej dvojzmyselnosti:

    „Podivný světe, jakovéto hry
    Provodí s námi někdy Buh!
    Já mám dvě vlasti, Čechy a Uhry,
    Zde bydlí tělo mé, tam duch.“

    Akým spôsobom sa mohla až dodnes prekladať táto Kollárová báseň, ak vezmeme do úvahy práve názvy „Čech“ a „Uhor“?
    Nič nám nebráni, že aj podľa súčastného prekladu a bernolákovskej jazykovej koncepcie je Ján Kollár Maďarom? ( z novej knihy M.Demku C-M oslavy v Ríme 1863 a Franz Liszt)
    Na druhej strane F.Liszt má zdokumentovaných 140 vyhlásení „som Uhor“ – prevažne vo francúzštine! Pričom je taktiež doložené, že nehovoril vôbec po maďarsky a nemecky vedel zle, pretože jeho matka ani otec nemal nemčinu ako „materinskú reč“.

  10. Anton Hrnko Anton Hrnko 15. júna 2009 / 20:19

    Otokar, ale Kollárova báseň nehovorí ani o občanovi, ani o nácii. Hovorí o dvoch krajinách – Čechy, Uhry (Uhorsko). Báseň v tomto zmysle je bez problémov preložiteľná, keď prijímateľ bude vedieť, že vtedajšie Uhorsko nie je totožné s dnešným Maďarskom. Vy sa stále kĺžete po povrchu; treba ísť ad fontes (k prameňom) a tam zistíte, že Uhor v užšom slova zmysle (=Maďar) nevymyslel Bernolák, ale v slovenčine sa tento termín používa už od 15. storočia aj ako príslušník Uhorska, aj ako Maďar. Vždy treba však podľa kontextu zistiť, kedy je čím! Keď F. Liszt hovoril o sebe, že je Uhor – a nebol Maďar – je to normálne; týchto „normálnosti“ bolo vo vtedajšom svete veľa a nikto sa nad nimi nečudoval. Nechcime však znásilňovať pojmy!

  11. Avatar otokar 15. júna 2009 / 21:04

    Pán Hrnko,
    píšete: “ keď prijímateľ bude vedieť, že vtedajšie Uhorsko nie je totožné s dnešným Maďarskom. „.
    Prepáčte, ale viete vy vôbec, čo je to Hungary do Trianonu a Hungary po Trianone?
    Prepáčte, ale viete vy vôbec, čo je to Magyarorsagh do Trianonu a Magyarorsagh po Trianone?
    Ja v tých slovách nevidím žiaden rozdiel a takto to je v každom jazyku s výnimkou Slovenska:
    Uhor, Maďar.
    Pán Hrnko maďarizácia začala za kalvínov v Sedmohradsku, keď ani „Maďari“ ešte nevedeli že sú Maďari.
    Séčeny napísal knihu Húnsky jazyk a premenoval ju neskôr na Húnia. Viete o čom je tá kniha?

    Pán Hrnko,
    slovo „Uhor“ nám narobilo veľa starostí, robí ich stále a neprestane robiť pokiaľ:
    „nebude maďarizovaný posledný Slovák“, ako povedal neaký vzdelaný a uctievaný pán politik pred Trianonom.
    Alebo sa s týmto slovom konečne nespraví poriadok a to najskôr na slovenskej strane a neskôr i na medzinárodnom poli.

    K predposlednému vyjadreniu:
    Slovo „Uhor“ vo význame pomenovania obyvateľa krajiny bolo zaužívané v Uhorsku – teda na území aj dnešného Slovenska pre slovensky hovoriace obyvateľstvo.
    Nemci občas použili „Teutsch-Unger“, „Teutsch-Ungar“ a.p.
    V žiadnom prípade sa tu nejednalo o „ názov nosnej národnosti v cudzom jazyku.“, bolo to vlastné pomenovanie v rámci vlastného geografického pojmu – tu „Ungar auf Deutsch“.
    Podobne aj „Böhmen in Böhmen“.
    Pretože Nemci boli taktiež Hungarus, tak aj nemčinu treba považovať za vlastné označenie a nie „v cudzom jazyku“.
    U rakušanov vedú ugro-fíni už neaký rôčik projekt: Der „Hungarus“ sprach Deutsch
    Preto Uhor v cudzom jazyku bol len Hongry, Hongrois a už vôbec nie Magyar.

    Pozrite si slovník od Albert Molnar Szenciensi – tam nájdete pomenovanie pre obyvateľa v rámcoch známeho geografického členenia:
    pre Hungaria – Hungarus,
    pre Pannonia – Panonus,
    pre Hunnia – Hunnus,
    pre Sclavonia – Sclavus,
    pre Illiria – Illiricus,
    pre Dalmacia – Dalmaticus,
    pre Bohemia – Bohemus,
    pre Moravia – Marvus…
    čo je tam zaujímavé, existujú aj skupinové pomenovania:
    Tót je: Dalmaticus, Illiricus, Sclavonicus
    Magyar je: Hunnus,Pannonus,Hungarus!
    Je to slovník z prelomu 17.-18.-teho storočia!
    Ale nepodarilo sa mi tam nájsť pomenovanie pre Slovákov.
    Keďže Pannonia ani Hunnia nie je Hungaria, tak je možné priradenie jedine Hungarus pre pomenovanie obyvateľa Banskej Štiavnice z čias Márie Terézie a to bolo na území Unter-Ungarn – Dolného Uhorska.
    Sú známe osobnosti s poznámkou pôvpdu Pannonus, Hungarus, Bohemus, Helvetus, Marvus …

    Pán Hrnko, Bernolák si vybral za základ „slovenčinu“ panónskych Slovákov a nie Dolnouhorských Slovákov – západoslovenských Slovákov.
    – spýtajte sa pani Habovštiakovej.
    Pannonia bola predurčená k maďarizácii ako prvý cieľ, pretože na uhorských luteránov si „netrúfali“ z dôvodu kalvínsko-luteránskych sporov.
    Práve Bernolákov „Slovár…“ bola základná nevyhnutná pomôcka k maďarizácii, bez slovníka sa totiž žiaden jazyk nedá efektívne vyučovať.
    Slovo „Maďar“ -fyzická osoba je všeobecne známe až od konca 18.teho storočia a v niektorých jazykoch dokonca až od čias Košúta – pretože dovtedy nik živého Maďara ako fyzickú osobu nevidel!

  12. Avatar otokar 19. júna 2009 / 14:43

    Pán Hrnko,
    Uhor ako Maďar od „súdruha maďaróna“ Bernoláka:

    Antonio Bernolak:„Divus rex Stephanus Magnus, Hungarorum Apostolus, Tyrnaviae, 1782
    Táto Bernolákova dizertačná práca a jeho prvá vedecká orientácia sa v našej literatúre v týchto súvislostiach dodnes neprehodnocovali od čias Daniela Rapanta. Je zaujímavé, že o tejto práci bola prvýkrát zmienka na pôde až v roku 1978.
    ( a ináč „dynamické ticho“ až do vydania novej knihy M.Demka!)

    Zbožňovanie Štefana Bernolákom je v slovenskej literatúre neobvyklým činom, zdá sa vo svojej poetičnosti ťažko porovnateľným dielom.
    Bernolák v tomto latinskom diele jednoznačne chápe Uhrov ako výlučne maďarský národ, kde zaujímavým spôsobom akoby nechcel vidieť, že na pôde Uhorska žiju aj iné národy.
    Jeho latinské pasáže nám môžu znieť neobvykle silno:
    „Preto sa k tebe, už ako pokorný prosebník, obraciam, sv. kráľ Štefan. K tvojím sa vrhám kolenám!….Bude on (dom) žiť v úcte kultu pre zveľadnenie slávy veľkého apoštola Uhrov a v žiare tohto zemského okruhu, bude dosvedčovať, že pokiaľ bude stáť svet, meno sv. kráľa Štefana, ktorého (sláva) nemá nikdy prestať, bude vrytá zlatými písmenami do sŕdc Uhrov“.
    S akým porozumením dnes môžeme, tým viac aj s odstupom času, pristupovať k Jozefovi Ignácovi Bajzovi, ktorý až profeticky predvídal, čo znamená Bernolákovský preklad Uhor-Maďar, a keď je úplne evidentné, že Bajza poznal aj túto prácu Bernoláka.
    Bernolák, ktorý ako sa zdá zneužil naivitu mladých ľudí na Slovensku a takmer nespôsobilo zaútočil na Bajzu kvôli týmto evidentne centrálnym otázkam sú pre nás výrečným dokumentom.
    Bernolák si nebral servítku na ústa, keď odpovedal Bajzovi:
    „čo sú to za potwori, Uhro-Slováci, kterích (Bajza ) spomíná?… Wšak celému svetu wec gest (je) známá, že
    skrz toto méno Slowáci ne iní,
    než tí, čo v uherskég kragine bívagú, obzvlášté ména magú (majú), gako k.p. Horwáti, Poláci, Rusňáci, Česi, Morawci etc. Tak to slowo Uhro–Slowákom zbitečne pridáwá.“

    Ako hodnotiť dnes tento Bernolákov výrok, ktorý je až príliš výpovedný?
    Dejinné akty sú nekompromisné a my nemôžeme vynechať skutočnosť, že Bernolák v skutočnosti sa nie len Bajzovi, ale svojim slovníkom sa dopustil aj klamstva (kde potvrdil, že Bajza mal oprávnene nedôveru k Bernolákovi…!!).
    ..“
    citované z novej knihy:
    „Cyrilo-metodské oslavy v Ríme r.1863 a Franz Liszt“
    KAPITOLA II.
    SLOVANSKÉ LITERÁRNE POZADIE A JEHO NEÚČASŤ
    V HUDOBNO-KULTÚRNYCH ZÁPASOCH?
    Bernolák ako protipól k Bajzovi, Beethovenovi a Lisztovi.

  13. Anton Hrnko Anton Hrnko 20. júna 2009 / 21:57

    Otokar,
    nechcem Vás urážať, ale aj rozmýšľate nad tým, čo píšete, alebo len píšete?!
    1. Ako Vám je určite známe, Bernolák bol kňaz. Keď písal dizertáciu o uhorskom svätom, tak ju písal asi ako kňaz. Keďže bola v latinčine, určite písal termín Hungarus, ktorý mal – ako som vyššie povedal aj širší, aj užší význam. V tomto prípade písal o Uhroch, nie Maďaroch. Ale nemusíte maž žiadnu pochybnosť, že termín Uhor (z ktorého je aj latinské Hungarus, nemecké Ungarn etc.) je pôvodným slovanským označením staromaďarských prišelcov do oblasti stredného Dunaja. Svedčia o tom aj ďalšie slovanské varianty tohto slova napr. po poľsky Wiengerz, rusky Venger atď., ktoré znamenajú jednoznačne Maďar. Tie hlúposti, ktoré posledne vypustil aj M. Tkáč, že slovo Uhorsko nemá spojenie s termínom Uhor = Maďar, vyplývajú z hlbokej neznalosti vecí a čudujem sa, že sa ako laik s úplnou neznalosťou vecí do takýchto vecí púšťa, a ešte viac sa čudujem, že mu to niekto publikuje. Bernolák vo svojom slovníku neurobil nič iné, len popísal realitu, ktorá je – ako som už povedal – v stovkách, možno tisíckach dobových dokumentoch. Keď sa v dobových zatykačoch písalo, že hľadaný rozpráva slovensky, česky a uhorsky, určite pod termínom uhorsky sa myslelo maďarsky. Skôr slovo Maďar je v slovenčine novotvar z 18. st., lebo predtým sa v slovenských textoch nevyskytovalo.
    A čo sa týka polemiky s Bajzom, tak tam mal Bernolák stopercentnú pravdu. Skutočne pojem Uhroslovák bol totálny nezmysel, lebo termín Slovák stačil na to, aby každý vedel, o koho ide. Slovákmi (Slovenmi) sme sa volali pred Uhorskom a voláme sa tak i po ňom. Prečo by sme mali mať nejaký prívlastok len preto, že sme chvíľu (cca 1000) boli v Uhorsku, ktoré sa tak volalo preto, lebo hegemónom pri jeho zakladaní boli starí Maďari. Ináč túto debatu pokladám za totálne neplodnú, lebo vyťahujete veci, ktoré slovenská historická veda už dávno vysvetlila a niet k tomu už nič možné povedať. Preto už o veci údajného madarónstva Bernoláka nemienim debatovať. Nemienim donekonečna vysvetľovať, čo už iní vysvetlili (J. Tibenský, M. Vyvíjalová, P. Horvát, A. Špies atď.) dávno a omnoho lepšie ako ja.

  14. Avatar otokar 23. júna 2009 / 18:45

    Zdravím pán Hrnko,
    žiadne strachy, čítam nielen svoje, ale a aj širokospektrálne premýšľam o cudziom.

    Položil ste si niekedy otázku:
    „Prečo taký kultivovaný, vycibrený a honosný jazyk, akým je maďarčina dodnes nemá výraz pre „Uhorsko“?“
    Prečo nevie rozlíšiť Uhor : Maďar?“

    A prečo tak exaktne to vedia rozlišovať poniektorí Slováci na rozdiel od poniektorých „titulovaných“ a platených z daní?

    Prečo v zdrojoch z 18.-19.st. sa u mnohých autorov v rôznych jazykoch nájdu aj Hungarus, ..Ungar.. aj „Magyar“?
    K Bernolákovi v jeho spore s Bajzom Vám asi uniklo, čo bola podstata ich dlhoročného sporu.
    Bernolák tvrdil Uhor=Magyar, Bajza ináč Uhor = Slovák.

    Je možné, že v citovanom texte z knihy pána Demka došlo k chybe, a vypadlzmienka o „Uhor“ pre Slovákov, v zmysle Bajzovho sporu s Bernolákom o toto slovo „Uhor“, keď Bernolák vyrobil Uhor = Maďar.
    To asi potom, čo „Maďari prileteli z Marsu“.
    A pán Bajza sa pokúsil upresniť – rozšíriť pojem Uhor – obyvateľ Uhorska (čo Maďari dodnes nerozličujú) o „novopríšelcov – Maďarov“ na Uhro-Slovák, Uhro-Maďar, Uhro-Nemec a.p.
    / v zmysle prekladu aj občas používaného „Teutsch-Ungar“/
    Moja citácia odpovedá novej knihe.

  15. Avatar otokar 29. júna 2009 / 17:07

    Pán Hrnko k Vášmu predošlému vstupu: Anton Hrnko hovorí: Jún 20, 2009 o 21:57

    Aké “zázraky” sa dajú robiť “kvalifikovaným” prekladom!
    http://www.pushkinskijdom.ru/Default.aspx?tabid=4869
    По мнозѣхъ же временѣхъ сѣлѣ суть словени по Дунаеви, кде есть нынѣ
    Угорьская земля и Болгарьская. …
    В год 6406 (898). Шли угры мимо Киева горою, которая прозывается теперь Угорской, и пришли к Днепру, стали вежами: ходили они так же, как теперь половцы. И, придя с востока, устремились через великие горы, которые называются Угорскими, и стали воевать с жившими там. Сидели ведь тут прежде славяне, а затем землю Волынскую захватили волохи. А после угры прогнали волохов, унаследовали ту землю и поселились вместе со славянами, покорив их себе; и с тех пор прозвалась земля Угорской.
    Pri pozornom čítaní Ván isto neujde neaké čudné zmotávanie sa pri putovaní tých „Ugrov“.
    A s tým menom je to potom tktiež úplne ináč – to meno si „priniesli“ so sebou od Ugrie do Ugorskej a naviac kupodivu si ho nepriniesli vo svojej „meterskej reči“.
    Nik ich nevidel, teda nik ich nepomenoval až do usadenia sa!
    http://books.google.ru/books?id=rf4IAAAAQAAJ&printsec=titlepage
    http://books.google.ru/books?id=rf4IAAAAQAAJ&pg=RA3-PA589&source=gbs_toc_r&cad=0_0

    Раздел 20 – Vojenský encyklopedický lexikón 1847

    Святослава , Дунаю , Руссы Maдяры

    Všetky známe jazyky a aj ruský jazyk 19.st vedel rozlišovať Ugor-Uhor a Maďar!

    Našiel som aj odkaz na vznik „cudzieho“ pomenovanie „UNGER“ v nemčine!
    Je taktiež umelo, na želanie, zavedené koncom 18.storočia!

  16. Avatar otokar 29. júna 2009 / 17:19

    Pán Hrnko, nemýlite sa u Bernoláka?
    Písal Bernolák skutočne o „uhorskom“ , alebo o „maďarskom“ sv. Štefanovi?
    Keby bol sv. Štefan „uhorský svätý“, tak prečo je táto jeho „úspešná prvotina“ tak dokonale utajená?
    A to najprv skoro 200 rokov a na dôvažok aj po jej zjavne neplánovanom „objavení“ ostala zo strany tzv. „slovenských“ inštitúcií a jej „kapacít“ ešte stále pred verejnosťou utajená!
    Nenašiel som o nej nikde ani zmienky!
    Bernolák bol maďarskými jakobínmi, jezuitmi vyškolený agent do slovenského katolíckeho prostredia za účelom ich maďarizácie a presadenia Uhor=Magyar.

  17. Avatar otokar 29. júna 2009 / 17:21

    otokar hovorí:
    ??? Váš komentár čaká na schválenie. ???
    Jún 29, 2009 o 17:07
    Pán Hrnko k Vášmu predošlému vstupu: Anton Hrnko hovorí: Jún 20, 2009 o 21:57
    Aké “zázraky” sa dajú robiť “kvalifikovaným” prekladom!
    .pushkinskijdom.ru/Default.aspx?tabid=4869
    По мнозѣхъ же временѣхъ сѣлѣ суть словени по Дунаеви, кде есть нынѣ
    Угорьская земля и Болгарьская. …
    В год 6406 (898). Шли угры мимо Киева горою, которая прозывается теперь Угорской, и пришли к Днепру, стали вежами: ходили они так же, как теперь половцы. И, придя с востока, устремились через великие горы, которые называются Угорскими, и стали воевать с жившими там. Сидели ведь тут прежде славяне, а затем землю Волынскую захватили волохи. А после угры прогнали волохов, унаследовали ту землю и поселились вместе со славянами, покорив их себе; и с тех пор прозвалась земля Угорской.
    Pri pozornom čítaní Ván isto neujde neaké čudné zmotávanie sa pri putovaní tých „Ugrov“.
    A s tým menom je to potom tktiež úplne ináč – to meno si „priniesli“ so sebou od Ugrie do Ugorskej a naviac kupodivu si ho nepriniesli vo svojej „meterskej reči“.
    Nik ich nevidel, teda nik ich nepomenoval až do usadenia sa!
    books.google.ru/books?id=rf4IAAAAQAAJ&printsec=titlepage
    books.google.ru/books?id=rf4IAAAAQAAJ&pg=RA3-PA589&source=gbs_toc_r&cad=0_0
    Раздел 20 – Vojenský encyklopedický lexikón 1847
    Святослава , Дунаю , Руссы Maдяры
    Všetky známe jazyky a aj ruský jazyk 19.st vedel rozlišovať Ugor-Uhor a Maďar!
    Našiel som aj odkaz na vznik “cudzieho” pomenovanie “UNGER” v nemčine!
    Je taktiež umelo, na želanie, zavedené koncom 18.storočia!

  18. Avatar otokar 29. júna 2009 / 17:24

    ospravedňujem sa za duplikát – nedalo mi otestovať „kontrolu“. Robil by som to isté.
    Prajem príjemný večer
    otokar

  19. Anton Hrnko Anton Hrnko 29. júna 2009 / 21:41

    Otokar, ja som tu niekde napísal, ale sa mi to nezobrazilo.
    1. Slovo Uhor pochádza zo slovanského pomenovania kočovníkov, ktorí na prelome 9. a 10. st. dorazili na stredný Dunaj a ovládli mocensky toto územie. Pôvodne znelo Ợgьrь, kde Ợ je nosové o a ďalej sú tam dva mäkké jery. Podľa jerového pravidlá nepárné jery od zadu v slovenčine zanikal, párne sa menili na o v strednej slovenčine, na e v západnej a východnej slovenčine a v češtine. Nosové o sa menilo na u. Preto máme v slovenčine Uhor, Uher a v češtine Uher. V poľštine sa to podľa rovnakých pravidiel zmenilo na Więngerz, v ruštine na Venger. Zo slovenčiny názov prešiel do latinčiny Ungarus (neskôr s predsunutým h Hungarus) a nemčiny Ungar(n). Z týchto jazykov to prešlo do ostatných európskych jazykov v ich vlastných podobách. Až do 18. st. sa týmto slovom označoval v slovenčine ako Uhor, tak aj Maďar. Až v 18. st. začala slovenčina rozlišovať medzi Uhor a Maďar. Slovo Maďar je v slovenčine novotvar z 18. st., keď v slovenčine vznikla potreba rozlišovať medzi obyvateľom Uhorska a etnickým Maďarom. Rovnako niekoľko storočí predtým došlo k rozlíšeniu Slovan – Slovák, keď zanikalo slovo Slovenin, ktoré sa dovtedy používalo i ako všeobecné pomenovanie Slovanov i ako konkrétni Slovania – Slováci.
    2. Nemienim ďalej s vami debatovať o maďarónstve Bernoláka. Je to totálny nezmysel. Dokonca ani inkriminovanú časť Slowára, na ktorú sa to odvolávate, nenapísal on, ale asi 10 rokov po jeho smrti kanonik J. Palkovič. O jeho maďarónstve taktiež nemôže byť ani reč. Je to všetko hlúposť a o hlúpostiach nemienim debatovať. Odporúčam v tejto veci prečítať Škultétyho Stopäťdesiatrokov slovenského života. Finito. O tejto otázke už ani slovo.

  20. Avatar otokar 30. júna 2009 / 7:07

    Pán Hrnko,
    1. žiadni kočovníci nedorazili na stredný Dunaj,
    boli to lúpežníci a najatá žoldnierska banda.
    neboli to Aziati – boli totiž bradatí.
    Slovo Maďar je nové skoro vo všetkých jazykoch, pretože ako fyzické osoby Maďari do konca 18.st. neexistovali.
    Slová Ugor, Hungaria boli skôr v hebrejčine ako v latinčine.
    2.
    Vy ste ešte nikdy nepočul o „revolucionároch“ preoblečených za kňazov?
    Vzorový pokračovateľ tejto „technológie manipulácie más cez kresťanstvo“ , Vincenzo Gioberty 1801-1852, vznik tzv. Kresťanskej demokracie.

  21. Anton Hrnko Anton Hrnko 30. júna 2009 / 20:38

    Ad 1. Voda, samá voda.
    Ad 2. Nie, ja sa sprisahaneckými teóriami nezaoberám, ja sa držím faktov.

  22. Avatar otokar 1. júla 2009 / 7:09

    Ad 1. podľa akého zdroja bolo zistené kto kedy odkiaľ a kam šiel?
    Koľko mu trvala cesta a s ktorými inými etnikami sa stratol?
    boli to Aziati a boli bradatí?
    Ad 2. tak skúste nájsť odpoveď prečo bola táto disertation pôvodne zatajená, a neskôr opäť zamlčovaná?

  23. Avatar otokar 3. júla 2009 / 11:02

    (otokar hovorí: Júl 3, 2009 o 10:46 omylom nesprávne umiestnené)

    Pán Hrnko,
    v samotnom článku chýbajú dve zásadné európske hnutia – „panlatinizmus“ a „panmaďarizmus“. Ten prvý ohraničený na územie dnešného Talianska označený domácim pojmom „Risorgimento“ a ten druhý ohraničený územne na „maďarizáciu“.
    U oboch vystupovali dejatelia „sťa rodní bratia“ Garibaldy a Košút.
    Týto sa často súdružsky,revolucionársky navštevovali a často sa „zaskakovali pod menom toho druhého“.
    Panslavizmus bol na jednej strane obranný pokus Slovákov pred maďarizáciou a pre Čechov, Chorvátov snaha o preukázania príslušnosti do Slovanstva. Pričom v skutočnosti len maskovali svoje politicko, náboženské odtrhnutie sa od pôvodiny Venétov, spoločného pôvodu, spoločnej reči, spoločnej tradície aj vo viere.

    Chýba mi Vaša odpoveď :
    Prečo sa u Bernoláka zatajovala jeho dizertačná práca na tému sv.Štefana?
    To prvé obdobie by sa dalo ospravedlniť „zapadnutím v archívoch“, ale prečo aj to druhé obdobie od jej „objavenia“ v roku 1978!?
    Žiaden „akademik“ o tejto práci nič nikde neuviedol.

    A k téme uctievania svätých Vám položím podobné otázky:
    Prečo sa u Beethovena zatajuje súvislosť s témou sv. Cyrila a Metoda – vierozvestcov, u jeho svetoznámej „Miss Solemnis“?
    Prečo ani Palacký, Kollár ani Šafařík k téme sv.CaM nič nenapísali?
    Prečo „obrozenci“ Antonín Dvořák (1814-1894) ani Smetana, Bedrich (Friedrich) (1824 – 1884) k téme sv.CaM nič neskomponovali?
    Keď Bohémia, Bohémci „jsou hlavní větev Slovanství“!

  24. Avatar Opolid 3. júla 2009 / 20:12

    Pane Otakare,
    nastolil jste tu celou řadu otázek, ale nějak se nemohu dovtípit co tím chcete říci.
    K čemu by tyto spiklenecké teorie a vámi zmiňovaní agenti měly sloužit?
    Kdo si dal v 18 stol tu práci, že podle vašich teorií
    a) Vytvořil maďary a ještě jim dal do vínku tak odlišný a unikátního jazyk
    b) zároveň angažoval agenty Bernoláka, Kollára a Šafaříka aby svým dílem zlikvidovali vše slovenské:).
    c) zapříčinil, že češi a chorvati mluví slovanskými jazyky, ale dle vaší teorie nepatří do skupiny slovanských národů

    K CaM tradici
    O jakou tradici CaM se to jednalo když už Svatopluk vyhnal jejich žáky ze svého území a tedy i Slovenska?
    O jakou tradici víry se to jednalo?

  25. Anton Hrnko Anton Hrnko 3. júla 2009 / 22:15

    Otakar, aj otázky treba vedieť klásť. Vy kladiete otázky už aj s odpoveďou a odo mňa chcete len potvrdenie. V dejinách je množstvo faktov, niektoré sú dôležité, niektoré menej dôležité a mnohé úplne ničotné. Nemajú žiaden zmysel. Každý vysokoškolský študent napíše diplomovú prácu. No som hlboko presvedčený, že 99 % týchto prác nemalo iný zmysel, len ukončenie školy. Aj ja som napísal diplomovku. Myslím si, že ako záverečná práca študenta bola dobrá. Ale určite si ju nevykazujem medzi svojimi prácami; nepriniesla nič prevratné, aby sa ňou bolo treba ďalej zaoberať. Rovnako to bude asi aj z teologickou prácou študenta Bernoláka. V princípe má asi Opolid pravdu. Toto nie sú veci, ktorými sa treba zaoberať, lebo sú vyriešené a v svojej podstate ničotné.

  26. Avatar otokar 6. júla 2009 / 17:44

    Vážený pán Opolid,
    v mojich otázkach prakticky bez odpovedí nechcem nič viac a nič menej, len predbežne ukázať na schyzofréniu v narábaní s pojmom Hungarus z latinčiny s cieľom začať korekciu na
    akademickej pôde.
    V 19.st. nájdete neúrekom dokumentov, kníh, ktoré dôsledne, či menej dôsledne (závislé od politickej orientácie autora) rozlišujú medzi Uhor a Maďar a to prosím vo všetkých bežných jazykoch.
    Dnes prakticky už len Slováci rozlišujú medzi Uhorskom a Maďarskom.
    Maďarský jazyk z politických príčin dôsledne odporuje zavedeniu pojmu Uhor, Uhorsko.
    A preto sa niet čo čudovať, že volajú po návrate Magyarországh, ako ich to učia v hraniciach z 19.st..
    Samozrejme maďarská diplomacia dosiahla úslechu, že už ani Rakušan, Nemec,… nerozlišujú medzi Ungarn, Hongry, Hongrois a Magyar!

    Pre ukážku zopakujem jednoduché fakty:

    Geschichte der Magyaren
    János Nepomuk Jozsef Mailáth
    Memoria Hungarorum et Provinciaium scriptis editis notorum –
    … magyarische Geschichte in Ungarn
    Nie je to zvláštne, že v 19-tom storočí sa vedelo rozlišovať medzi –
    … der Geschichte der Magyaren in Ungarn …
    … Testament ins magyarische Sprache übersetzt …
    János Nepomuk Jozsef Mailáth : Geschichte der Magyaren
    Viaczväzkové dielo z rokov cca 1850
    Autor rozlišuje: magyarische Sprache, slawische Sprache … Slaven, Ungarn, Magyaren

    1708
    Dictionarium Ungarico-Latino-Germanicum
    Hungaro – Latino – Deutsch
    Magyar = Ungarus, Hungarus, Hunnus, Panno, Pannonius = Die Ungar, Hunn, Pannonier
    (Uhor , Hún , Panónec)
    Magyarország = Hungaria, Ungaria, Pannonia = Ungarn, Pannonien
    Magyarországi = Hungaricus, Ungaricus, Pannonicus = Ungarisch, Pannonisch
    Magyarsag = Ungarismus, Item, Gens Ungarica = Die Ungarische Nation
    Tót = Sclavus, Dalmata, Illyricus = Ein Sclavonier, Dalmatier, Illyrier
    Totország = Dalmatia, Sclavónia, Illyrica = Dalmatien, Sclavónien, Illyrien
    Totorszagi = Dalmaticus, a. Sclavonicus, a. Illyricus = Dalmatisch, Sclavonisch, Illyrisch
    Czeh = Bohemus = Ein Böheim
    Czehországh = Bohemia = Böhmen
    keď tam nieto ani zmenky o Slovákoch, ani stopy.
    tak potom priradenia Panonnier, Ungar by mali byť vhodné pre Slovákov – ako obyvateľ Uhorska a Panónie.
    Taktiež neviem, kam zaradiť oblasť Húnniu – ako i jej obyvateľov Húnov z tohoto slovníka.

    Die Ungarische Sprache, sowohl, in Wörten und in der Ausprache, als auch in der Abänderung und Belegungen derselben, mit den Ebräischen so genau übereinstimmet.
    Dieses hat besonderes Franciscus Foris Otrokocsi in seinem Buch „Origines Hungariae“,Prt.I.cap.VII.p.281 u.f. mit vieler Mühe und Zeit auf seine sehr gelehrte und gründliche Art dargetan und mit vielen Beyspielen erwiesen.
    Maďarčina je totiž výslovnosťou, mnohými slovami, skloňovaním a časovaním totožná s hebrejčinou.
    Toto preukázal obzlášť pán Franciscus Foris Otrokocsi vo svojej latinsky pásanej knihe
    „Origines Hungariae“,časť.I.kap.VII.s.281, ktorý vynaložil veľkú námahou a veľa času na dôkladný spôsob preukázania s mnohými príkladmi.

    Arad a jeho tajomstvá etnických Maďarov
    revolúcia 1848-49
    Medzi trinástimi aradskými tzv. “maďarskými martýrmi” bol jeden Nemec pochádzajúci z Nemecka, jeden rakúsky Nemec, dvaja uhorskí Nemci, jeden Chorvát, jeden banátsky Srb, dvaja Maďari arménskeho pôvodu a päť “rýdzich Maďarov”.
    Z týchto piatich rýdzich Maďarov ani jeden nevedel rozprávať po maďarsky, ani maďarčine nerozumel.
    Tak to uvádza P. Lendvai vo svojej knihe Die Ungarn.
    Literárny dvojTýždenník 7-8-2008 27.2.08
    Anton Hrnko v článku: ” Ako si chránime svoje poklady.”Str 4. uvádza:
    „…
    Je zaujímavý napr. údaj z 18. a začiatku 19.storočia, podľa ktorého len Slováci a Nemci žili vo všetkých mestách Uhorska. …„
    …..
    “Když jsme se dozvěděli, že Uhři vtrhli do Itálie, moc jsme toužili, Bůh je naším společným svědkem, uzavřít s těmito Slovany mír slibujíc …” (oficiální dopis bavorských biskupů papeži Janovi IX. z roku 900, viz. Magnae Moraviae Fontes Historici, III, Brno 1969, str. 242)
    …..
    “Když přidáme k slovanskému území Uhersko, jak někteří chtějí, protože se jeho obyvatelstvo neliší ani zvyky, ani jazykem, rozrůstá se rozloha slovanské řeči tak hodně, že ji téměř není možno odhadnout” (Helmoldova Kronika z 12. století- Helmoldi presbyteri chronica slavorum, in: Magnae Moraviae Fontes Historici, I, Brno 1966, str. 254) porov. Helmolda kněze buzovského Slovanská kronika, Praha 1947, str.

    Paul Lendvai “Die Ungarn”
    Str.223 : ” Protokol z komisie z roku 1811,” medzi šľachtou nebolo nikoho, kto by vedel Ungarisch “!
    Historik Béla Grúnwald poukazuje na skutočnosť, to že Ungarn nemá žiedne ungarische hlavné mesto.
    Gróf Széchenyi 12.10.1825 na zasadaní Magnátov v Bratislave úplne nečakane viedol svoju reč v ungarisch, pričom všetky svoje poznámky a denníky si viedol v östereichisch…
    Str.226: “Gróf Széchenyi, bol nielen preto jedinečný fenomén a jeho vpolitický vzostup pôsobí ako neopakovateľný zázrak v ungarische histórii, pretože tento scestovaný artistokrat NEVEDEL zo začiatku vôbec UNGARISCH ani hovoriť ani písať”
    Ferenc Kazinczy bol obnovovateľ ungarische reči.
    V 1842 pri otvotrení ním financovanej akadémie sa neštítil použitiu násilného Magyarisierung (prečo nie Ungarisierung ?) vo svojej zahajovacej reči.

    Prajem dobrý večer

  27. Avatar otokar 6. júla 2009 / 17:46

    Doplnok:

    Rohoň roku 1796, 10 rokov po tom, keď predal Ribayovi Joannidesov Dvojí spis, v Záhrebe vydal básnicku skladbu Palma, quam Dugonics, similesque Magyari Slaviae eripere attentarunt vindicata, v ktorej písal o slovanských slovách v maďarskom jazyku, o spolupatričnosti Slovanov – rozumej najviac Slovákov – s Maďarmi.

    Ako duchaplný filológ vysvetľoval pojem uhorský, hungarus, čo v maďarčine neexistuje.
    “Et Magyar invitus denique foedus init: Sic Slavus-Magyarus populum coalescit in unum / Annis qui nexus jam prope mille viget. Regnicolas si nunc recte numerare velitis, Slavorum numerus, credite, major erit. Utraque compositis sic pacis natio rebus consociata dehinc Hungara dicta fuit.
    – A Maďar – chtiac-nechtiac uzavrel družbu so Slovanmi. – Zlúčia sa v jeden národ a to platí už 1 000 rokov.
    Keď chcete počítať občanov krajiny, počet Slovanov, verte mi, bude väčší.
    !!! Obidva národy sa potom nazývali hungarus…” !!!
    A nasleduje známy svätoštefanský čin, ale potom účasť Slovanov na spoločnej sláve Regnum Hungariae: Quae tamen a Stephani gens Hungara tempore primi egit, in his Slavos parte carere nego.
    Ako všetko to chýba z dejín vzdelanosti našich národov, ešte viac chýba až nepriateľské vystúpenie slávneho básnika Mihálya Vörösmartyho proti Rohoňovi.
    Chýba to až natoľko, že protirohoňovská báseň sa určite diplomaticky nedostala ani do kritického vydania Vörösmartyho diel, ktoré vydala Maďarská akadémia vied.
    Obraz Budína z roku 1714 podľa národností bol takýto:
    všetkého obyvateľstva bolo 8.952, z toho
    4.660(52%) bolo Nemcov, 3.690(41%) bolo Slovákov , 415 (5%) bolo Maďarov.
    Budín mal veľmi dlho ráz výlučne nemecko-slovenský (*ako väčšína Uhorských mies*)
    Maďarských bohoslužieb a škôl tam vôbec nebolo.

  28. Avatar otokar 6. júla 2009 / 17:48

    A teraz ukážka otázky k používaniu pojmu Hungarus z praxe:

    Hungarus Matias Bel bol Maďar či Uhor, aká bola jeho materinská reč?
    Čo nám to vlastne napísal:
    „Recta pronuntiatio ea est, quae in locis a Bohemis, Moravis, Polonis et Hungaris disjunctis est in usu…“?
    Viete vysvetliť toto spojenie jazykov?
    Nemýlila sa táto uhorská hviezdička, alôebo žeby bol maďarská hviezdička?
    Hungarus Jan Jessenius bol Maďar či Uhor a aká bola materinská reč?
    Hongrois Franz Liszt bol Maďar či Uhor, keď vôbec nevedel po „maďarsky“ a aká bola materinská reč?
    Hungarus Lajoš Košút bol Maďar či Uhor, keď sa všade predstavoval výhradne len ako Magyar a aká bola materinská reč?
    Hungarus Alexander Petöfi bol Maďar či Uhor a aká bola materinská reč?
    Hungarus Štefan Séčény bol Maďar či Hún, keď uvádzal jazyk Natio Magyarica ako húnsky jazyk a aká bola materinská reč?
    Hungarus Alberto Molnár Szenciensi bol Maďar či Uhor a aká bola materinská reč?
    Pannonus Janus Pannonius bol Maďar či Panónec a aká bola materinská reč?

  29. Avatar Opolid 6. júla 2009 / 19:14

    Nicméně co to dokazuje? O tom že slovenské dějiny jsou dějinami uherska není pochyb na druhou stranu je třeba mít na paměti že dějiny uherska jsou i dějinami maďarskými- jakékoliv pokusy o výlučné přivlastnění nebo vytěsnění těchto dějin nikam nevedou. Slovensko bylo integrální součástí Uherska-nemělo odlišné postavení v rámci Uherského státu (narozdíl od Chorvatska), proto na větě „Recta pronuntiatio ea est, quae in locis a Bohemis, Moravis, Polonis et Hungaris disjunctis est in usu“ není nic divného nepochopitelného či nevysvětlitelného.
    Je ošidné brát dnešní Herderovské pojetí národa státu a území a snažit se jej aplikovat do minulosti- viz ten Jan Jessenius- protestant, narodil se ve Slezsku,působil v Německu a Praze zemřel jako jeden z 26 českých pánů (kteří spolu hovořili německy).
    K tomu výčtu osobností byl A.Hitler němec nebo rakušan?

  30. Avatar otokar 7. júla 2009 / 10:48

    Pán Opolid,
    územie Kingdom of Hungary zahrňovalo územia:
    Hungaria, Ungaria, Pannonia,Hunnia
    kde žil:
    Hungarus,Ungarus,Pannonus a Hunnus
    (nezahŕňam Sclavoniu,Illiriu, Dalmatiu).
    Súhlasím, že tá veta: “Recta pronuntiatio ea est, quae in locis a Bohemis, Moravis, Polonis et Hungaris disjunctis est in usu” nie je nič zvláštneho, teda že výslovnosť v jazyku Bohenicus,Moravicus,Polonicus je podobný Hungaricus (nie som latinár), ale význam pri preklade je, že tieto jazyky sú si príbuzné
    a teda uhorský jazyk je príbuzný s bohémskym.
    To sa Vám už asi páčiť nebude!
    Ján Jesénius bol luterán, teda iného vierovyznania, ako Ján Kollár!
    Pôvodom z : Jan war der Sohn von Balthasar Jesenský, einem slowakischen Adeligen aus der Turz (Ort „Welke Jaseno“, heute Teil von Turčianske Jaseno) im Königlichen Ungarn, der vor den Türken von Buda nach Breslau geflüchtet war.
    A v Prahe bolo viac luteránov, ktorí hovorili aj slovensky, nielen nemecky.
    Hitler bol rakúsky nemec.

  31. Avatar Opolid 7. júla 2009 / 17:45

    Problém příbuznosti bohemského (tj. patrně českého) a hungaricus (patrně slovenského jazyka) je jasný. Dokonce v 16-17 století byl slovenský jazyk naprosto dominantním jazykem Uherského království, protože to se zmenšilo pouze na část vpodstatě dnešního Slovenska. Je otázkou jestli vámi proklamovaná Hungaria je pojem výlučně se vztahující na Slovensko a Slováky, což si já osobně nemyslím, protože proč by v tom případě v případě výsadních listin slovenským městům panovník jmenoval i Sclavi. Obdobně šlechta se považovala za NAtio Hungarica ale víme že používala různé jazyky v závislosti na svém původu či okolí.Myslím že ta otázka není řešitelná pouhým mechanickým dosazením Hungarus=Slovák nebo Hungarus=Maďar ale je nutno pečlivě studovat celý kontext zmínky zvlášť před rokem 1800.
    Ostatně pokud by pojem slovák byl takto starobylý tak je otázka jak bychom se vyrovnali s řečí Rostislavova poselstva proč použili výraz Sclav a ne Hungarus.

  32. Avatar Opolid 7. júla 2009 / 17:49

    Oprava v poslední větě samozřejmě že místo „slovák“ se jedná o Uher

  33. Anton Hrnko Anton Hrnko 7. júla 2009 / 20:35

    Otakar, táto debata je neplodná. Netreba len veľa vedieť a vychrliť to tu z nejakých príručiek. Treba to vedieť aj vyložiť. A práve výklad je vaša veľmi slabá stránka. Množstvo faktov bez vnútornej kritiky vám zatvára oči a nevidíte potom skutočnosť. To je asi posolstvo Opolidových príspevkov, s ktorými sa viac – menej stotožňujem.

  34. Avatar otokar 8. júla 2009 / 10:52

    Pán Hrnko,
    veď práve ten „správny“ výklad očakávam práve u Vás.
    „JE SUIS HONGROIS“…. MAIS JE NE PARLE PAS HONGROIS
    Poprosím Vás vyložiť túto známu vetu Franza Liszta
    ( „JE SUIS HONGROIS“ je zdokumentované v rôznych dielach 140-krát!)

    Pán Opolid, Júl 7, 2009 o 17:45,
    zdá sa že sa neše názory približujú, Vy už viete rozlišovať
    medzi Hungarus, ktorý nehovoril po maďarsky
    a Hungarus s „maďarčinou“ – a možno ibez nej, -tzv. Natio Magyarica,
    alebo „Wahlmagyar.“ – Maďar voľbou.

    PS: Treba aj veľa vedieť, aby sa dalo vedieť aj vyložiť!
    V opačnom prípade sa aj z podaktorých „profesionálov“ stávajú „insitní historici“,
    pokiaľ za tým nie je „vyšší záujem“, spravdidla slušne platený.

  35. Avatar otokar 8. júla 2009 / 16:48

    Anton Hrnko hovorí: Jún 15, 2009 o 20:19

    „… Vy sa stále kĺžete po povrchu; treba ísť ad fontes (k prameňom) a tam zistíte, že Uhor v užšom slova zmysle (=Maďar) nevymyslel Bernolák, ale v slovenčine sa tento termín používa už od 15. storočia aj ako príslušník Uhorska, aj ako Maďar. Vždy treba však podľa kontextu zistiť, kedy je čím! Keď F.
    Liszt hovoril o sebe, že je Uhor – a nebol Maďar – je to normálne; …“

    Pán Hrnko,
    tak poďme „ad fontes (k prameňom)“ a následne do dnešnej praxe:
    z prameňov:
    Výrok Franza Liszta znel:
    “JE SUIS HONGROIS”…. MAIS JE NE PARLE PAS HONGROIS

    a teraz z praktickej aplikácie výkladov
    v európe národov aj pre slovenské deti – Spoznávajme Európu:

    ec.europa.eu/publications/young/letsexplore2008/sk.pdf
    europa.eu/europago/explore/chapter_details.jsp?chapter=7&page=2

    zvoľte si krajinu a nalistujte si :
    europa.eu/europago/explore/index.htm
    Poznejte Evropu!
    ( výber jazyka)
    europa.eu/europago/explore/welcome.jsp
    Fedezzük fel Európát!
    Explore Europe
    by topic!
    europa.eu/europago/explore/chapters.jsp

    začnime u hu :
    40 ismerős arc, A-től Z-ig

    a dočítame sa že :

    Liszt Ferenc
    magyar
    Zeneszerző (1811–1886): a világ legnehezebbjeinek tartott számos zongoramű, például a Transzcendens etűdök szerzője.

    DE: 40 berühmte Europäer von A-Z
    Franz Liszt
    Ungarn
    Komponist (1811-1886): Er schrieb einige der schwierigsten Klavierstücke, darunter die Etudes d´exécution transcendante.

    CZ: Čtyřicet známých tváří od A do Z
    Franz Liszt
    Maďarsko
    Výtvarník: známý svým „impresionistickým“ stylem malování, včetně několika sérií Lekníny.Hudební skladatel (1811-1886): složil některé z nejobtížnějších skladeb pro klavír, včetně Transcendentních etud.

    IT: Quaranta volti famosi, dalla A alla Z
    Franz Liszt
    Ungheria
    Compositore (1811-1886): è l’autore di alcune delle pagine per pianoforte più impegnative mai scritte, come gli Studi trascendentali.

    SK: Štyridsať známych tvárí od A po Z
    Franz Liszt
    Maďarsko
    Hudobný skladateľ (1811 – 1886): zložil niektoré z najťažších svetových klavírnych skladieb vrátane Transcendentálnej štúdie.

    EN: Forty famous faces, A to Z
    Franz Liszt
    Hungary
    Composer (1811-86): he wrote some of the world’s most difficult piano music, such as the Transcendental Studies

    Pán Hrnko, takto vyzerá „prax“ po „správnom váklade“!
    A teraz mi odpovedzte: „Kto sa kĺže po povrchu?“!

  36. Avatar Opolid 8. júla 2009 / 19:30

    Pane Otakare, přikláním se k názoru pana Hrnka. Tyto příspěvky k ničemu nevedou.
    Věta JE SUIS HONGROIS”…. MAIS JE NE PARLE PAS HONGROIS o ničem nevypovídá.Dokonce se jeví jako pravděpodobnější překlad jsem maďar ale nemluvím maďarsky, než jsem Uher ale nemluvím maďarsky a nakonec i lépe než jsem Uher ale nemluvím uhersky (dle vašeho schématu Uhorčina=slovenčina), neboť v době kdy List žil již a) došlo k výraznému uvědomnění si etnika a národa a to zejména v intelektuálních kruzích- proč by tedy nepronesl že mluví slovensky, nebo že naopak mluví uhersky (což by potvrzovalo vaš teorii U=S).
    b) Maďaři byli jistým miláčkem intelektuální evropy- viz revoluce a ohlasy napříč evropou.
    Ačkoliv existují články o výlučné slovenskosti Liszta, obávám se že většina tvrzení na podporu tohto závěru je podmíněna přáním, a ve svém důsledku si až protiřečí- proč by Liszt-syn slovenského národovce obeznámený s hnutím štůrovců a pansláv (rusofil) nepoužil výraz slovák, slovenština.,a nakonec to končí až krkolomným překladem díla Totentanz jako slovenský tanec. Na skutečně podloženou studii Liszta a slovenského vlivu si budeme muset ještě počkat.

  37. Anton Hrnko Anton Hrnko 8. júla 2009 / 21:09

    Otakar,
    a čo tu robím celý čas? Snažím sa vám vysvetliť, že všetky písomné pramene, pojmy a termíny treba vysvetlovať v danej súvislosti, a nie podľa ľubovôle. Chápanie termínu dnes, nemôžeme implantovať do iného storočia pred nami a takisto chápanie z 19. storočia nemôžeme implantovať na 15. st. a pod. Keď narazím na latinsky termín Slavus, musím si správne vyložiť celý text a na základe toho potom termín preložiť. Keď niekto napíše, že v Dubrovníku sa používala lingua slavica, tak viem, že sa myslí slovanská reč, nie slovenská. Keď iný napíše, že Ľudovít Veľký roku 1381 vydal privilégium pre hostes nostri slavici in civitate nostre Solna, vieme, že to vydal pre slovenských mešťanov zo Žiliny. Takto treba vysvetľovať aj pojmy bohemus, hungarus, panonius etc. Vnútorná kritika prameňa je základom akéhokoľvek výkladu. Preto tie vaše splietaniny hore sú nezmyselné, lebo kladú vedľa seba texty, ktoré vznikli v rôznych dobách, v rôznych podmienkach a s rôznymi cieľmi. Preto ich nemožno jednako vykladať. Každý sa musí vyložiť individuálne a až na tom základe sa dá transformovať do iného jazyka. Aj zo súčasných jazyk sa prekladá významovo, nie kalkami, teda doslovne. Slovák tlmočí, Angličan interpretuje. Avšak anglické slovo interpreter preložíme ako tlmočník, nie interpret, lebo to v slovenčine znamená niečo úplne iné.

  38. Avatar otakar 9. júla 2009 / 9:15

    Zdravím Vás páni,
    v 19.st všetky jazyky vrátane francúzskeho rozlišovali Hongrois a Magyar.

    Hongrois Franz Liszt dôsledne rozlišoval Uhor : Magyar ,
    keď úsmevne korešpondoval o „maďarizovanej mazurke“
    ( Mazourka un peu magyarisée – trochu maďarizovaná mazurka).

    Dokument:
    Revue internationale de musique‎ , 1952 – Seite 36
    Liszt à M. et M““ … un peu magyarisée par la cadence. … Votre très
    affectionné et dévoué F. Liszt. Liszt à M. et M™* …

    „JE SUIS HONGROIS“…. MAIS JE NE PARLE PAS HONGROIS
    „Som Helvetus, ale nehovorím po helvétsky“
    „Som Hungarus, ale nehovorím po hungarsky“
    „Som Slovák, ale nehovorím po slovensky!“

  39. Avatar otakar 9. júla 2009 / 9:22

    Pán Opolid,
    práce vyšli a jedna je aj čiastočne čitateľná priamo na nete.

    „Franz Liszt: compositeur slovaque“, L’AGE D’HOMME, 2003,
    ISBN 2825117897, 9782825117897
    /books.google.com/books?id=B0ByeKmNc_oC

    „Franz Liszt – startený syn Slovenska“ , 2003
    „Cyrilo-metodské oslavy v Ríme roku 1863 a Franz Liszt.”, 2008.

    Domnievate sa, že „Geschichten Säuberung“,
    či orwllovské prepisovanie histórie je vynález 20.teho storčia?

  40. Avatar otokar 9. júla 2009 / 9:24

    #
    otakar hovorí:
    Váš komentár čaká na schválenie.
    Júl 9, 2009 o 9:15

    Zdravím Vás páni,
    v 19.st všetky jazyky vrátane francúzskeho rozlišovali Hongrois a Magyar.

    Hongrois Franz Liszt dôsledne rozlišoval Uhor : Magyar ,
    keď úsmevne korešpondoval o “maďarizovanej mazurke”
    ( Mazourka un peu magyarisée – trochu maďarizovaná mazurka).

    Dokument:
    Revue internationale de musique‎ , 1952 – Seite 36
    Liszt à M. et M”“ … un peu magyarisée par la cadence. … Votre très
    affectionné et dévoué F. Liszt. Liszt à M. et M™* …

    “JE SUIS HONGROIS”…. MAIS JE NE PARLE PAS HONGROIS
    “Som Helvetus, ale nehovorím po helvétsky”
    “Som Hungarus, ale nehovorím po hungarsky”
    “Som Slovák, ale nehovorím po slovensky!”
    #
    otakar hovorí:
    Váš komentár čaká na schválenie.
    Júl 9, 2009 o 9:22

    Pán Opolid,
    práce vyšli a jedna je aj čiastočne čitateľná priamo na nete.

    “Franz Liszt: compositeur slovaque”, L’AGE D’HOMME, 2003,
    ISBN 2825117897, 9782825117897
    /books.google.com/books?id=B0ByeKmNc_oC

    „Franz Liszt – startený syn Slovenska“ , 2003
    „Cyrilo-metodské oslavy v Ríme roku 1863 a Franz Liszt.”, 2008.

    Domnievate sa, že “Geschichten Säuberung”,
    či orwllovské prepisovanie histórie je vynález 20.teho storčia?

  41. Avatar Opolid 9. júla 2009 / 16:26

    Předpokládám, že jste ty práce četl neboť se výrazně shodují s vašimi názory, ale to ještě neznamená že jsou tyto názory správné (viz konstrukty okolo termínu Bohemci a teorie o tom kterak Šafařík, Kollár a Palacký ukradli někomu historii ). Ostatně i to že v nějaké diskuzi se objevila zmínka o tom že na uvedenou knihu nevyšla doposud žádná recenze o něčem svědčí- viz reakce jistého historika co situoval Velkomoravskou říši do Srbska a když s ním polemizovali tak jim řekl, jen pište své kritiky, protože budu mít vyšší citační index.

  42. Avatar otokar 9. júla 2009 / 17:08

    Pán Opolid,
    áno tie práce som čítal a nielen tie a nielen z oblastí, ktorých sa tie menované týkajú.
    Keďže považujete zhodu mojich názorov s týmito prácami, tak predpokladám, že ste ich taktiež čítal.
    Môžeme o „správnosti“ v nich uvedených názorov i takto podiskutovať.

    Neviem, ktoré konštrukcie máte na mysli a nespomínam si, kde som uvádzal niečo „o kradnutí historie“ v súvislosti s uvedenými menami.

    Viem jedno, že 19.te storočie poznalo Magyar a Hongrois ako dve kategórie a dnes v 21. st je už len jedna kategória Magyar!
    A tá sa zavádza aj na históriu ďaleko pred 19.te storočie, čo už považujem za kradnutie histórie.

    Chýbajúce recenzie nielen na francúzsku z roku 2003 majú zrejme prostý dôvod
    – odhaľuje radu iných autorov ako manipulátorov životopisu a práce Franza Liszta.
    – má vážne dôsledky na pojem Hongrois, pretože dokazuje dnešnú absenciu pojmu Magyar!

    Slovenská z roku 2003 bola zo strany oficiálnej muzikológie „recenzovaná“ so zvláštnym maďarským prístupom.

    K tej „správnosti!:
    Položím nové,staré otázky:
    Prečo boli a sú doposiaľ zamlčované tieto oslavy tisácročia príchodu CaM na Moravu v Ríme v roku 1863 za účasti Franza Liszta?
    A to u národa, ktorý má túto tradíciu zakotvenú aj v ústave!?
    (Posledná kniha uvádza oficiálne dokumenty, že tie oslavy boli a že sa týchto osláv zúčastnil aj Franz Liszt. Je tam uvedené aj že sa týchto osláv zúčastnil minister Bach!)
    Toto zamlčovanie je veľavravné, nemyslíte?

    Nepatrím k nekritickým čitateľom a sám sa pokúšam preverovať si veci u zdroja.
    Tu je výsledok – aj táto práca je citovaná u Demka:
    Nedělnj: swátečne a přjležitostné kázně a řeči k napomoženj pobožné …‎ – Seite 701 702
    von Ján Kollár – 1844
    str. 702 – „Ze my negsme Luteráni ale Ewangelici.“
    books.google.at/books?id=ZBc-AAAAYAAJ&pg=PA702

    Církevné listy‎
    1864
    boj proti unii. …
    „Kdyby Kalwíni nebyli maďari,mohlibychom se s nimi spojiti, ale takhle..“
    books.google.at/books?id=p60qAAAAYAAJ&pg=PP207

    prajem príjemný večer

  43. Anton Hrnko Anton Hrnko 9. júla 2009 / 20:46

    Páni, ale článok je o panslavizme, nie o etymológii a ani nie o národnosti F. Liszta.

  44. Avatar otokar 10. júla 2009 / 13:30

    Pán Hrnko,
    ale ten panslavizmus je o jeho tvorcoch, dejateľoch.
    Porozumieť histórii toho obdobia bez poznania skutočnej , nie navonok proklamovanej identity nikam nevedie.
    Históriu robia a neskôr píšu, prepisujú a falšujú opäť len ľudia a o nich .
    Niekto profesionálne, niekto za peniaze.

    Ale k panslavizmu:
    predpokladám, že čítate Kultúru.
    V poslednej č.13-2009 v článku od pána Ďuricu:
    Vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi.
    Mýtus o tisícročnej porobe Slovákov v Uhorsku.

    je k dejateľom panslavizmu uvedených veľa užitočných informácií:
    Kollár, Šafárik, Palacký a nakoniec aj Dobrovský.
    Chýba už len Mickiewič.
    Čo sa týka kultúrnych vplyvov, tak sú tam aj uvedené dostatočné príklady na moju otázku:
    otokar hovorí: Máj 28, 2009 o 17:45
    „Pán Hrnko, …..Viete uviesť príklady vplyvu českej kultúry na Uhrov v Uhorsku?
    čo sme kultúrne čerpali od Čechov?..“

    Tie výrečné pasáže pána Ďuricu sú i mojim konštatovaním, i ja mám podobné poznatky.

    Konštatujem, že Kollár, ako evanjelik, bol v spriahnutí s kalvínmi proti luteránom.
    Kto vychoval Košúta a Petroviča?
    Ako je možné, že vydržal 30 rokov pôsobiť nerušene v Pešti medzi Slovákmi?

    (Za prečítanie stojí i článok pána Tkáča.
    „… autonómna oblasť – vyjadrená vlastným erbom ešte aj dnes na eurominciach“
    … Arpádovci …“
    – moja poznámka boli predsa v Panónii a tá predsa mala vlastný erb!
    Otázka:
    Viete mi uviesť, ako sa volali územia prislúchajúce k erbom na obraze Žigmunda Luxemburského
    od Durera? )

    S obsahom Otvoreného listu… taktiež plne súhlasím.
    Pán Hnrko, nedá my nespýtať sa Vás:
    Ako by toto chápal Maďar či Nemec pri preklade do ich jazykov:
    „uhorské obdobie slovenských dejín“ či „maďarské obdobie slovenských dejín“?

    … Zápas o spisovnú slovenčinu bol vždy zápasom o slovenskú identitu…

    Toto je dôležitá veta aj pre maďarizáciu slovenskéhu juhu – školská autonómia, jazykový zákon!
    Otázka: Neviete náhodou koľko slovenských detí z juhu nemôže navštevovať slovenskú školu v mieste svojho bydliska?
    I takto pokračuje maďarizácia!

  45. Avatar otokar 10. júla 2009 / 13:32

    Pán Hrnko,
    niečo z onej doby 1863 k panslávom z poslednej knihy M.Demka:

    Str.132. Dokument č. 31
    Rím. – Dľa „P.L“ v Ríme v slovanskom chráme sv.Hieronyma (San Girolama degli Schiovoni) u prítomnosti mnohých slovanských biskupov odbývala sa slávnosť ku cti sv. Cyrilla a Methoda.
    Povestný hudobný skladateľ List, následkom na neho učineného požiadania, krásnu hymnu Cyrillo-Methodejskú složil. Sláva!!
    Či sa neboja v Ríme, že ich slavožrúti za
    panslávov
    držať budú, keď ctia Svätých o cirkev a Slovanstvo zaslúžilých?

    Zdroj:
    Cyril a Metod, XIII, 1863, č. 27, str. 216 ods. Rím – List (15) V Budíne tlačou královského Uhorska univerzity 1863, s.11.
    Komentár:
    Je impozantnou skutočnosťou, ak Andrej Radlinský píše Franza Liszta bez „z“, teda len List.
    Musíme si dať otázku, že tak ako Slováci, aj ako Andrej Radlinský mohli síce vedieť, že Franz Liszt bol Slovák ,jim pôvodným menom List, ale politicky bolo nemožné sa postaviť na obranu Liszta a otvoriť túto tému Lisztovej identity.
    Dodnes nebolo náležité historicky objasnené a zdôraznené, že hovoriť a písať o Lisztovi – Slovákovi nebolo politicky možné.

  46. Avatar otokar 10. júla 2009 / 13:38

    Pán Hrnko,
    považujem za dôležité v tej dobe vnímať aj Slovákov – Ne-Panslávov v ich postojoch k tomuto česko-chorvátskemu hnutiu.
    A keďže pán Opolid má pochybnosti s slovenskom pôvode F.Liszta, tak som spojil jeho požiadavku s témou z Vašeho článku.

    ….
    Vieme, že Franz Liszta vlastnoručne upravoval text básne Meda Puciča pre svoju hymnickú predlohu svojej skladby. Tento jeho akt a precízny zásah na poli jazykohistorického z hľadiska Cyrilo-metodskej Moravskej tradície je najvážnejším aktom v slovanskej tradícii vôbec, ktorá bola definitívne odobrená pápežom Piusom IX.. Týmto aktom sa Slováci definitívne zapísali ako dediči Moravskej tradície v dymenziách kresťanského významu na pôde Moravy, ale aj vôbec na pôde západoeurópskych Slovanov.
    Dokument bol zachovaný a komentovaný aj maďarským muzikológom Raabem, ktorý sa s neistotou domnieval a pýtal či preklad tohto textu do nemčiny bol realizovaný Mlinariem? Zdá sa byť nepochopiteľné, že Raabe, tento eminentný znalec Liszta, nedokázal rozpoznať Lisztov rukopis tohto Lisztovho hymnusu Slavimo-Slavno-Slaveni. Nie je príliš obtiažne porovnať znaky Lisztovho písma (die o uhľadené vzorové písmo) s iným dokumentom, tak samotný hymnus Franza Liszta je prelomovým dokumentom jeho skutočnej identite Slováka.

    Aj preto tento dokument sa nedostával do európskej literatúry a do tlače.

    Lisztovo záverečné pôsobenie v Ríme počas Cyrilo-metodských osláv znamená súčasne s týmto slávnostným hymnusom aj jeho osobné prehlásenie, že je Slovákom.
    Dokument s originálnym textom v úprave Liszta výslovne podčiarkuje, že moravský jazyk je vlastne slovenský jazyk, a Slovensko v kontexte Moravy je vlastne to isté.

    To bol práve dôvod prečo aj celé koncepcie

    PANSLÁVOV

    tak Kollára, či Šafárika, alebo aj iných,

    spôsobovali od čias Haydna či Beethovena konflikty a literárne zápasy, aby takto odtlačili oblasť hudby, ktorá to presadzovala.

    Len veľmi zriedka sa na pôde Slovenska objavovali aj kritickejšie hlasy aby tejto k centrálnej téme a práve k Lisztovi sa mohlo verejnejšie spoločensky vyjadrovať.
    Môžeme konštatovať, že práve Liszt a Cyrilo-metodské oslavy sú v súčasnej dobe kritériom pre masmédiá na Slovensku, ktoré dodnes nepripustili túto tému!
    Doba totality zo svojimi zásadami v skutočnosti prispela propagovaniu Liszta ako Maďara, pričom otázka Cyrilo-metodských osláv v súvislosti s Lisztom sa stala absolútne neprijateľnou.
    Tým sa uškodilo práve Slovákom, ktorí nedokázali samozrejme ani pochopiť závažnosť tejto problematiky.
    Medzi zriedkavé články v súvislosti s Lisztom a slovanských vierozvestcov patril stručný, ale dosť výstižný článok V. Kubíčka, ktorý v katolíckych novinách v roku 1987 popisuje beznádejnú snahu o tejto udalosti (teda vzťahu Liszta a Cyrila a Metoda) pričom sa nakoniec zase našlo únikové riešenie – ako už mnohokrát, medzi Slovincami a Slovákmi.
    V tomto prípade nie Slováci ale Slovinci majú niečo spoločného s touto otázkou.
    Ako píše Kubíček: „Keď sa však UNESCO (Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru) propagoval činnosť sv. Metoda a boli v roku 19á5 svetové oslavy, prišla táto skladba zo Sheffieldu z Anglicka od nadšencov cyrilo-metodského kultu. Teraz je aj u nás v Matici slovenskej a inde.“ Jendo je isté, že konflikt a zápas o Cyrila a Metoda na Slovensku nebol uvedený do školského systému tak, aby sa dal aplikovať aj vo vzťahu k Franz Liztovi a tiež oslave cyrilo-metodského výročia v Ríme v roku 1863.
    Dodnes nerealizované súsošie patrónov Európy, teda sv. Cyrila a Metoda v hlavnom meste v Bratislave je v dôsledku aj zamlčaním významnej udalosti z roku 1863.
    Zdá sa byť logické, že následne po takýchto citovaných udalostiach by mohli vyplávať nielen náboženské, ale aj iné kultúrne skutočnosti, napríklad otázka Franza Liszta, ako centrálnej kultúrnej osobnosti Slovenska.

    Zvláštnou otázkou v otázke identity Liszta je potvrdenie jeho materinského jazyka, čo Liszt potvrdil vo svojom hymnickom. (13)
    Ak môžeme konštatovať, že Lisztova angažovanosť k týmto slovanským oslavám je zároveň
    aj definitívnym potvrdením jeho slovenskej identity, slovanské súvislosti pre Liszta boli určite zaujímavou, ale aj zložitejšou témou, ktorá nie vždy našla pochopenie u neslovanských národov. Slovenský muzikológ Vševlad Gajdoš sa zamyslel svojim spôsobom nad otázkou slovanskej hudby v tvorbe Liszta. Aj keď nemal kompletnejšie zahraničné informácie dopracoval sa k vynikajúcim výsledkom o Lisztovi. Okrem toho vo svojich prácach a výpiskoch: „Výpisky z Cyrila a Metoda ročník XIII., 1863“, prekvapivo v dobe totality naznačil úplne nové vzťahy a súvislosti, ktoré neboli dovtedy spracované.
    Gajdoš spracovával dokumentáciu k tradícii sv. Cyrila a Metoda a vo finálnej podobe si povšimol aj oslavy sv. Cyrila Metoda v Ríme z roku 1863, na ktorých participoval aj Liszt. V citovaných štúdiách použil katolícke noviny z roku 1863.

    Komentár: 13. V otázkach Lisztovej jazykovej identity Slováka a teda aj slovenského jazyka nachádzame v dokumentáciách obrovské množstvo priamych, či nepriamych dôkazov.
    Ide o delikátnu a jazykovednú otázku, že ak Liszt sa vyjadruje a je schopný čítať, porozumieť alebo hovoriť v poľskom, ruskom, srbskom alebo inom slovanskom jazyku, je to zvláštnosť a fenomén práve u Slovákov.
    Ak Česi nedokážu porozumieť jazyku Srbov alebo Poliaci Slovincom tak práve Slováci vo svojom geografickom centre majú tieoto schopnosti.
    Ak nieje v našej práci priestor do akej miery významné osobnosti 19.storočia sa vyjadrili o Lisztovi ako o Slovanovi, alebo kde a ako Liszt popisoval v slovančine jednotlivé deje a udalosti tak je tiež pravdou,
    že pri úmrtí svojho otca Adama Liszta vo Francúzsku a svojom povzdychu „Dobrý Bože“ dokumentoval Adam Liszt svoj vzťah k Bohu slovenskom jazyku.
    (Alan Walker: Fraz Liszt, T. I., Edit.: Fayard, Paris 1989, s. 482). Autor (Walker) sa domnieval, že išlo o poľský jazyk bez toho, aby si uvedomil, že aj Slováci majú rovnaký výraz.)

    Str.128-129
    Kópia originálu prekladu Liszta , z Weimaru: Goethe- und Schiller-Archiv Weimar GSA 59/164:
    úprava textu vlastnou rukou Franza Liszta, ktorú zachoval maďarský muzikológ Raabe.
    Ide o úpravu Pucičovej predlohy a preklad do nemčiny.
    V detaile dokumentu, v štvrtom verši dochádza k úprave a upresneniu jazyka národa:
    „Slovenskym jazykom…“, kde Franz Liszt upresňuje,
    komu patril jazyk sv.Cyrila a Metoda.
    Je to jeden z najdôležitejších dokumentov k cyrilo-metodskej tradícii a Lisztovi.
    ….
    „“
    prajem príjemný deň
    otokar

  47. Avatar Opolid 10. júla 2009 / 21:13

    Nekritická slovanská vzájemnost se stala předmětem kritiky už v polovině 19. stol- viz K.H. Borovský.
    Na druhou stranu vezmemeli do úvahy Otakarem doporučený článek v Kultúre o vlivu slováků na čechy, pak nám nezbývá než konstatovat, že je skutečně otázkou zdali byl Štúrův krok skutečně jediným správným a možným, a nebo to spíš byl krok víceméně sektářský, který vidělil skupinku věrných aby se nemusel potýkat s politickou konkurencí. Nakonec totiž se spíše vyplnili slova Kollárova-že vydělením slovenštiny došlo k ještě většímu zmenšení jejího vlivu (a to byl podle mého soudu krok, který zapříčilnil ztrátu oné generace) a jen díky zásahu z venčí toto neskončilo na počátku 20 stol.katastrofou.

  48. Avatar otokar 16. júla 2009 / 15:38

    Pán Hrnko,
    panslavizmus bolo hnutie, ktoré bez napojenia na jakobínov v Uhorsku úplne stráca reálne pozadie a možnosť jeho komplexného pochopenia.

    Ale ešte k úlohe svätých v dejinách Európy.
    Keďže ste reagoval, tak ako ste regoval, predpokladám, že ste ateista a teda ako ateistický historik ste sa asi úlohou svätých v dejinách nielen Uhorska, Slovákov a Maďarov vôbec nezapodievatal.
    To ja, ako amatér, považujem za zásadnú chybu.
    Potreba mať neakú vieru je u ľudí geneticky predurčená – samozrejme nie samotné vierovyznanie. To poznali už tvorcovia náboženstiev a preto primerane pastiersky preparovali svätých pre svoje ovečky. Ľudí všeobecne, nielen z Uhorska, môžete ľahko zatriediť poznajúc ich vzťah k svätým, k vierovyznaniu.
    Kto koho uctieval?
    Máme tu uctievačov sv.Cyrila a Metoda: Beethoven (zatajované!), bratia Haydnovci (zatajované!), Schubert, JL Bella, Franz Liszt (zatajované!), … františkáni…
    Máme tu uctievačov sv.Štefana: Bernolák (zatajované!), Košút, Petrovič, Sečeni, Mošoni …kalvíni …
    „Výberom svojho Boha si vyberáš svoj osud.“
    „Pokiaľ máš možnosť, tak si svojich svätých, ako svoje vzory a patrónov, vyberáš podľa svojej duše.“

    Bez znalosti úlohy svätých nemôžete správne interpretovať dobu Bernoláka a Liszta, panslavizmu, maďarizmu, panlatinizmu – Risorgimento v plnej dimenzii.
    A u Bernolákovej dizertácii ju práve tak nevhodne podceniť.
    To vyhodnotenie Bernolákovej dizertácie urobili už iní pred Vami
    a preto ju na 200 rokov zatajili a zatajujú dodnes.
    Vôbec to nie je tak, ako ste skôr uviedol.
    Teda sv.Štefan nebol uhorský svätý, ale maďarský svätý
    a sv.Cyril a Metod boli svätí Slovákov.
    V Bohémii bol pokus cez tradíciu týchto svätých si nárokovať aj na históriu Veľkej Moravy.
    Skúste však vymenovať osobnosti tej doby, ktoré z ich radov orientovali svoju tvorbu na sv.CaM a obzvlášť v dobe vrcholiacich osláv k výročiu ich príchodu – 1863.
    Nenájdete nikoho!
    Napr. Fridrich Smetana komponuje „prohnanou nevěstu“.
    U Dobrovského šlo skôr o historické poznámky.

    Neviem či „dvorný“ skladateľ Košúta, Mošoni skomponoval neaké dielo zasvätené na sv.Štefana , ale predpokladám že áno a podobne si myslím, že aj PO Hviezdoslav v časoch svojho mladíckeho maďarského blúznenia napísal k tomuto svätému neakú prácu.
    Mošoni bol obdoba Verdiho u Garibaldiho a mal zásadné ideologické rozpory práve s Franzom Lisztom orientovaného na sv.CaM.
    Franz Liszt totálne ignoroval sv.Štefana.
    Luteráni nemajú svätých, neviem či ich majú evangelisti Kollár a.p., ale keby mali, tak Kollár garantovane pôjde myšlienkovou líniou sv.Štefana. Kalvíni si z politických dôvodov ponechali niektoré mená svätých.
    Zvážte, akú šancu na úspech mala delegácia Slovákov (1861) na čele s Moyzesom u cisárskeho dvora, keď vieme, že cisársky dvor sa chodieval modliť do „Stephansdómu“, kostola zasvätenému sv.Štefanovi? Pritom dnes vieme, že Moyzes zmenil aj pomenovanie „Domu sv. Cyrila a Metoda“ na Maticu slovenskú!

    Predpokladám, že pre pána Opolid Júl 3, 2009 o 20:12 dávam týmto odpoveď aj na otázku k tradícii CaM.

  49. Avatar Opolid 16. júla 2009 / 16:42

    Pán Otakar- CaM tradice popisovaná v Katolických novinách je stará tak 150 let. Do té doby byl CaM pokládán za „heretickou úchylku“. Která nezanechala hlubší stopu-viz ignorance zmínek o slovanské liturgii a písmu v latinských pramenech, ačkoliv v té době již tyto památky např. z území čech existovali (Svatováclavská legenda, Poustevník Ivan apod.). Ostatně již Svatopluk všechny žáky vyhnal a dosadil správné a pravověrné katolíky (čímž pominul i vliv např. irských mnichů)
    Pak se následně tato tradice občas vynořila ze zapomnění, ale vždy uměle s nějakým politickým cílem-viz snaha Uherska, České koruny a Polska o získání Arcibiskupství ve 14 stol.
    Kdyby byla ta tradice tak starobylá a silná, tak bychom měli území slovenska (ale i např. Moravy) pokryté kostely skoro jen CaM a každý druhý muž by se jmenoval C nebo M.
    Nicméně CaM tradice je tradicí panslovanskou- spojila totiž západní, jižní a východní slovany byť za ne zcela jednoduchých okolností. Po vyhnání od západních slovanů se žáci vrátili do Bulharska, neboť tam se používal stejný jazyk jaký používali a patrně i velká část vyhnaných C aM žáků byla „bulharského“ původu. Malá část působila i po vyhnání žáků, ale spíš v okajových částech říše (sv. Prokop) než přímo v centru dění VM.
    Později došlo opět k navázání styků (např. Sázavský klášter, nebo Břevnovský klášter) a nakonec celou řadu písemných památek z našeho území nalezli badfatelé v opisech právě u jižních nebo východních slovanů.

  50. Avatar otokar 16. júla 2009 / 18:00

    Pán Opolid,
    prepáčte, ale to máte asi poznatky z českých čítaniek pre stredoškolákov, je tam zjavná Šafaříkovská línia, tradíciu posunúť k Bulharom.
    CaM tradícia nebola katolického rítu, ale byzantského – na to by ste namal pri vhodnocovaní zabúdať.
    Neverte tomu, keby to tak bolo, tak tie oslavy by sa v Ríme asi nekonali!
    A konali sa preto, že tam bol vzdelaný, dobrý a citlivý pápež Pius IX s pochopením aj pre malé národy, akým Slováci po nástupe humanizmu, nacionalizmu a fašizmu v ich okolí ostali.
    Mám cítenie pre všiváreň a tou je aj zatĺkanie týchto osláv v roku 1863 i samotnou katolíckou cirkvou na Slovensku a to aj za účasti prominentných historikov s prístupom do tajných archívov vo vatikáne.
    K tomu, čo sa udialo pred XI storčím neexistujú originálne dokumenty.
    Často sú to len priania a mýty.
    orwellovské falšovanie a prepisovanie histórie nie je novodobá záležitosť.

    Príklad: v časoch inkvizície boli heretici upaľovaní.
    Ale len jeden bol upáleny na hranici.
    Otázka je prečo tento jeden bol upálený na hranici?
    A na akej hranici bol vlastne upálený?
    Bol upálený na hranici medzi pravoslávým a katolicizmom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *