Panslavizmus na Slovensku v minulosti a dnes

Môj príspevok nie je štúdiou o uvedenom probléme, ktorý je veľmi komplexný a vyžadoval by si určite dlhodobejšie štúdium problematiky ako v našich, tak aj zahraničných archívoch a podstatne širší priestor. Chcel by som v ňom len poukázať na niektoré fenomény, ktoré sprevádzajú slovanstvo od jeho historického objavenia sa na politickej mape Európy na konci antiky a v ranom stredoveku až po súčasnosť, ale najmä na tú skutočnosť, prečo práve na Slovensku sa objavila myšlienka slovanskej vzájomnosti najskôr ako nový kultúrny fenomén a neskôr i ako politické hnutie smerujúce k zjednoteniu Slovanov.

Slovanstvo vystúpilo z temnôt dejín na politickú scénu náhle a na tak rozsiahlom sídelnom území, že to aj dodnes vyvoláva teoretické spory o jeho etnogenéze i pôvode. V každom prípade na obsadenie územia od stredného Nemecka až po Volgu a od Baltského mora až po Peloponéz bolo treba obrovskú natálnu silu, a preto – podľa môjho názoru – skôr než sa Slovania objavili v dobových análoch muselo dochádzať k silnej slovanskej infiltrácii na územia nominálne osídlené inými kmeňmi a etnikami. Následne mnohé z etník obývajúce neskoršie rozsiahle územia osídlene Slovanmi buď odtiahli do iných oblastí alebo boli asimilované.

V čase formovania sa európskych národných štátov v priebehu 8. až 12. storočia dochádzalo aj k vytváraniu národných štátov Slovanov. Netreba opomínať tú skutočnosť, že práve naši predkovia boli medzi západnými Slovanmi prví, ktorý dozreli do štádia, v ktorom zanikali kmeňové formy politickej správy a vznikali národné, feudálne štáty. Podľa môjho názoru rozhodujúcu úlohu tu zohrala skutočnosť, že sídla starých Slovákov boli ako na územiach bývalých rímskych provincií, tak aj v tzv. barbariku. Starí Slováci tak boli jedným zo sprostredkovateľov zvyškov neskoroantickej civilizácie do slovanského sveta. Prispela k tomu aj misia solúnskych bratov na Veľkú Moravu, ktorá sa pokladá za zrod slovanskej, najmä pravoslávnej vzdelanosti a kultúry. Možno už v tomto období vznikali medzi Slovákmi tendencie vidieť slovanstvo v súvislostiach prekračujúcich rámec národného ohraničenia. To je, samozrejme, len konštrukcia, ale netreba zabúdať, že cyrilo-metodská tradícia masívne oživovaná najmä v procese rekatolizácie v 18. storočí výrazne podnietila úvahy o slovanstve a stála pri zrode tzv. barokového slavizmu.

V procese vzniku národných štátov v strednej Európe na seba tvrdo narazili nielen germánstvo a slovanstvo, ale aj jednotlivé slovanské národy navzájom. Stret s germánstvom viedol k dlhodobým vojnám, ktoré mali často vo vzťahu k slovanskému osídleniu na územiach v oblasti Labe a západného Pobaltia vyhladzovací, genocídny charakter a v dejinách sú známe pod nemeckým heslom Drang nach Osten. Tlak Germánov smerom na východ však málokedy vytvoril spojenectvo tamojších slovanských kmeňov a národov na báze príbuznosti, ale omnoho častejšie sa vytvárali účelové spojenectvá, v ktorých hrali omnoho dôležitejšiu úlohu momentálne záujmy jednotlivých slovanských a nemeckých kniežat. Práve súperenie medzi jednotlivými slovanskými kniežatstvami a pretrvávanie pohanstva medzi baltskými Slovanmi do hlbokého stredoveku umožnilo v severozápadnej časti slovanského sveta postupnú germanizáciu až do tej miery, že do novoveku reálne, s možnosťou plnej štátnej a národnej realizácie prežili len dva slovanské národy – Česi a Poliaci. Menšie tamojšie slovanské skupiny ako Lužickí Srbi, pobaltskí Slovinci a Kašubovia sa zachovali viac-menej vo forme etnografických skupín s veľmi nejasnou perspektívou.

Ale aj keď sa pozrieme na históriu poľskej a českej štátnosti od ich vzniku v 9. a 10. storočí až po dnešok, zistíme, že obe tieto štátnosti sa výrazne vymedzovali nielen voči germánstvu na západe, ale aj vzájomne voči sebe. Od okupácie Moravy Poliakmi v polovici 10. storočia existuje medzi Čechmi a Poliakmi trvalý konkurenčný zápas najskôr o Moravu, neskôr o Sliezsko, ktorý bol sprevádzaný častými vojnami, naposledy roku 1918 a roku 1938, keď sa Česi a Poliaci stretli v ozbrojenom zápase o zvyšky Sliezska zostavšie v moci Habsburgovcov po sedemročnej vojne v polovici 18. storočia.

Vnútroslovanské spory, ktoré by sme mohli nazvať osudové, však nevznikli len vo vzťahu Čechov a Poliakov. Od tatárskeho vpádu na Rus sa postupne rozrastal spor Poliakov s východnými Slovanmi, najmä Rusmi, ktorý v nezmenenej intenzite pretrváva dodnes a bol sprevádzaný mnohými krvavými vojnami, ktoré mali charakter nielen národný (rusko-poľský, resp. ukrajinsko-poľský), ale aj náboženský (pravoslávie verzus katolicizmus). Od doby tzv. smuty po smrti Ivana IV. Hrozného (koniec 16. a začiatok 17. st.) sa medzi Ruskom a Poľskom odohralo viacero konfliktov, ktoré smerovali z oboch táborov k anihilácii druhej strany, minimálne jej štátnosti. V týchto zápasoch a bojoch nezostali stranou ani Ukrajinci, čoho výsledkom bolo aj fatálne rozdelenie Ukrajiny na východnú (proruskú, pravoslávnu) a západnú (nacionalistickú, gréckokatolícku, protipoľskú i protiruskú). Táto obojstranná poľsko-ruská averzia je aj v súčasnosti najostrejším vnútroslovanským sporom, čo sa s pravidelnosťou prejavuje najmä pri poľskom každoročnom pripomínaní katynskej tragédie, ktoré však nesmeruje k pozitívnemu prekonávaniu minulosti, ale k jatreniu dodnes nezahojených rán. Ruskou odpoveďou bolo roku 2005 zavedenie, resp. obnovenie bývalého cárskeho sviatku 4. novembra, ktorý pripomína zdrvujúcu porážku Poliakov roku 1612 pod Moskvou a koniec tzv. smuty.

Ani južnoslovanský svet nie je bez osudových sporov a nepriateľstiev, ktoré korenia hlboko v minulosti a o ktorých nemožno povedať, žeby nehrozili aj dnes prerásť do fatálnych sporov a vojen. Konflikty, ktorých sme boli svedkami v 90. rokoch minulého storočia na území bývalej Juhoslávie, neboli zmrazené len od konca druhej svetovej vojny, ako by sme sa mohli domnievať. Všetky majú svoj pôvod hlboko v stredoveku a súviseli s vytváraním národných štátov Srbov (pravoslávni), Chorvátov a Bosniakov (katolíci). Najmä chorvátsky tlak na Bosniakov, medzi ktorými ako katolíkmi sa presadilo heretické hnutie bogomilov z pravoslávneho Bulharska, zapríčinil ich príklon k Turkom po ich invázii na Balkán a masový prestup na islam. Bosniaci sa tak stali významným nástrojom osmanského ovládania balkánskych národov, čo sa spätne prejavilo v nevraživosti Srbov a Chorvátov voči nim. Sústavná vojna, ktorú viedli najmä Srbi proti Osmanom, sa nemohla neprejaviť v ich vzťahu k Bosniakom. Títo im to odplácali rovnakou mincou, a tak ako v prvej, tak aj v druhej svetovej vojne boli Bosniaci (moslimovia) výrazným spojencom okupačných armáda pri ovládaní srbského teritória. Toto nepriateľstvo sa znova rozhorelo po rozpade bývalej Juhoslávie pred cca dvadsiatimi rokmi a nemožno povedať, žeby sa aj po Daytonskej mierovej zmluve nejako zmenšilo.

Keď sa teda pozrieme na dejiny a súčasnosť slovanstva, musíme sine ira et studio konštatovať, že slovanstvo ako jednotný fenomén existovalo len pre jeho nepriateľov, ináč bolo vnútorne silne znepriatelené a jednotlivé slovanské národy mali konflikty nielen s mimoslovanskými národmi, ale aj v rámci ináč jazykovo veľmi príbuznej rodiny Slovanov. V takomto prostredí vzájomnej nevraživosti bolo skôr raritou, že vzniklo hnutie slovanskej vzájomnosti, dokázalo zasiahnuť väčšou alebo menšou intenzitou všetky slovanské národy a našlo aj vyjadrenie v politickom hnutí – panslavizme, ktoré sa veľmi rýchlo stalo strašiakom Európy,. Nebol to však reálny strašiak, ale bol skôr v podobe, keby sme nepriateľa nemali, tak si ho vytvoríme (s výnimkou – samozrejme – jeho uplatnením v rámci cárskej expanznej politiky).

Myšlienka slovanskej vzájomnosti nemohla vzniknúť v prostredí slovanských národov, ktoré na seba narážali v stáročných konfliktoch a je pomerne mladá. Aj J. Kollár sa sťažoval v svojich prácach, že veľkí slovanskí myslitelia renesancie a baroka v svojich prácach ani v náznakoch nespomenuli slovanskú otázku. Vznikla v prostredí slovanských národov, ktoré v čase veľkej premeny feudálnych národov na moderné buržoázne národy nedisponovali nástrojmi štátu, čo sa prejavilo v národno-emancipačnom procese ako veľký handicap. Najmä Slováci zohrali pri tvorbe myšlienky slovanskej vzájomnosti výraznú, ak nie rozhodujúcu úlohu.

Slováci žili v 18. storočí kompaktne v 17 hornouhorských župách a rozptýlení prakticky po celom území Uhorska. V 18. storočí boli v Uhorsku popri latinčine jedine nemčina a slovenčina jazykmi, ktorými sa bolo možné dohovoriť vo všetkých kútoch kráľovstva. Prebúdzajúca sa maďarská kultúrna a politická elita na túto skutočnosť žiarlila a cítila sa ňou ohrozená. Nemožno sa preto čudovať, že koncentrovaný nápor maďarizácie od konca 18. st. smeroval najsilnejšie práve proti Slovákom. Útoky proti Slovákom na sneme roku 1721-1722, ktoré vyplývali práve z tejto žiarlivosti, vyvolali na slovenskej strane sériu obrán, v ktorých sa postupne profilovala slovenská národná ideológia. Bola založená okrem iného na myšlienke autochtónnosti Slovákov na území, ktoré obývali, ale aj na príslušnosti k veľkej rodine slovanských národov. Práve táto „veľkosť“ slovanstva mala dodať silu – a otvorene treba povedať, že aj dodala – Slovákom popasovať sa o svoje národné práva a národné sebaurčenie.

Prečo sa práve u Slovákov v tomto období stala myšlienka slovanstva takou substantívnou časťou národnej ideológie (z literatúry to poznáme pod označením barokový slavizmus), nie je dodnes uspokojivo zodpovedané. Domnievam sa však, že určitú úlohu pri tom mohol zohrávať aj vzťah Slovákov k českému jazyku a českej kultúre. Už od 15. storočia používali Slováci ako národný jazyk viac alebo menej slovakizovanú češtinu a len postupne prechádzali na kultúrne formy domácich nárečí, čo im samozrejme nezabraňovalo kultúrne čerpať od Čechov. Bolo to jednoduchšie ako vlastná tvorba a cez Čechy prenikali na Slovensko moderné prúdy zo západu omnoho rýchlejšie. (Ostatne, tento vzťah k českej kultúre ako menej namáhavý spôsob dostania sa k vrcholovej svetovej tvorbe bez vyvinutia vlastného tvorivého úsilia zostal na Slovensku dodnes.) Tento bezproblémový kultúrny transfer mohol vyvolávať ilúzie, že by to mohlo fungovať nielen v jednosmerke Čechy – Morava – Slovensko, ale aj všeobecne medzi Slovanmi.

Výrazným zlomom v postavení Slovákov v Uhorsku bol výsledok odporu uhorských privilegovaných vrstiev proti jozefínskym reformám. Nemali by sme zabúdať na skutočnosť, že prvá moderná národotvorná elita (bernolákovci) pochádzala práve z vlasteneckých kňazov, vychovávaných v jozefínskom Generálnom seminári na Bratislavskom hrade. Jozef II. si uvedomoval dôležitosť duchovnej nadstavby pri organizovaní štátu a medzinárodné väzby katolicizmu na Vatikán, vtedy baštu „ancient regime“ pokladal za prekážku reforiem. Nechcel síce reformáciu, ale v jeho politike sú jasné črty transmontanizmu, známe najmä z Francúzska. Do tejto politiky zapadala aj štátna výchova kňazov v generálnych seminároch, čím sa sledoval väčší vplyv štátu na cirkev a znižovanie vplyvy hierarchie zo zahraničia. S jozefínskymi reformami bola spojená i prvá kodifikácia spisovnej slovenčiny, keďže súčasťou osvieteneckých reforiem bolo aj vzdelávanie v materinskom jazyku. Táto kodifikácia vlastne smerovala k tomu, aby sa slovenčina v zmysle týchto reforiem mohla stať vyučujúcim jazykom v národných (ľudových) školách.

Smrťou Jozefa II. dostala koncepcia vzdelávania v národnom jazyku vážnu trhlinu. Jozef II. ako stúpenec centralizovaného, absolutistického, osvieteneckého štátu si uvedomoval potrebu jednotnej administratívy ríše, a preto zaviedol nemčinu ako vnútorný administratívny jazyk. Administratívna germanizácia nesledovala asimiláciu obyvateľstva ríše, ale najmä uhorská šľachta v nej videla útok na svoje privilégia. Po určitom váhaní na sneme roku 1791, ktorý sa mal vyrovnať s jozefínskymi reformami, prijala najmä na nátlak strednej vrstvy prvé maďarizačné zákony. Na rozdiel od jozefínskej germanizácie, ktorá nemala brániť rozvoju národných jazykov a kultúr, maďarizácia si dala za cieľ úplne inú úlohu – eliminovať a postupne vytlačiť nemaďarské jazyky z verejného života a maďarizovať Uhorsko, v ktorom Maďari v tom období predstavovali okolo jednej tretiny obyvateľov. Tomu slúžilo aj faktické odovzdanie dejín mnohonárodnostného politického „Natio Hungarica“ etnickým Maďarom. Maďarská stredná šľachta si jednoducho privlastnila politické dejiny Uhorska a vlastne tak vyvlastnila dejiny ostatným nemaďarským národom. Oficiálna historiografia postupne vytláčala nemaďarské národnosti z oficiálnych dejín Uhorska a uhorské dejiny vykladala ako výlučne maďarské dejiny. Je signifikantné, že kým v 18. storočí sa proti týmto tendenciám ozvali i najvyšší predstavitelia šľachty na Slovensku, na začiatku 19. storočia sa slovenská šľachta vo svojej väčšine tomuto trendu podriadila a začala sa asimilovať do maďarstva.

Nástup, samozrejme najskôr pozvoľnej maďarizácie výrazne obmedzil účasť slovenských spoločenských tried na slovenskom národnom obrodení. V tom období zväčša germanizovaná vysoká a maďarizujúca sa stredná šľachta stratili záujem o tento proces. Na jednej strane by sme to mohli považovať za výhodu, keďže slovenské národné hnutie získalo podstatne demokratickejší charakter, ale na druhej strane treba vidieť, že každé spoločenské hnutie, či už kultúrne alebo politické, potrebuje zdroje na svoju existenciu. Odklonenie sa tých, ktorí tieto zdroje mali, od slovenského národného pohybu, znamenalo výrazné sťaženie kultúrnych i politických aktivít Slovákov. Slováci strácali možnosť bez pomoci zvonka realizovať svoje zámery v kultúrnej i politickej oblasti. Nepovie sa nič prevratného, keď konštatujem, že už založenie Ústavu reči a literatúry slovenskej na bratislavskom evanjelickom lýceu by bolo nemožné, keby podstatnú časť finančných prostriedkov na jeho zriadenie nedali Srbi. I v ďalších rokoch sa na financovaní kultúrnych a politických aktivít Slovákov podieľali ako Srbi, Chorváti a Česi, tak neskôr od konca 19. st. Rusi a najmä americkí Slováci. Netreba si myslieť, že v tejto pomoci bol nejaký čistý altruizmus alebo väčšia dávka pocitu slovanskej vzájomnosti. Každý zo sponzorov slovenského národného pohybu tým presadzoval aj svoje vlastné záujmy, avšak pre Slovákov bol tento záujem substantívny a je úplne logické, že viedol k prehĺbenie predchádzajúceho povedomia slovanskej spolupatričnosti medzi nimi. Tým sa vlastne Slováci v svojej národnej ideológii dostali na prah myšlienky všeslovanskej vzájomnosti.

Napoleonské vojská rozniesli po Európe myšlienku modernej národnej štátnosti. Predchádzajúci legitimistický feudálny systém sa ocitol v troskách, európske národy hľadali novú legitimitu na existenciu štátu. I malé národy, bez dlhšej historickej existencie vlastného štátu sa usilovali o vznik vlastnej národnej samosprávy. Pre strednú Európu mal fatálny význam pohyb v Nemecku. Veľkolepé oslavy na hrade Wartburg roku 1817 pri príležitosti 300. výročia reformácie, ktorých hlavným nábojom bola myšlienka zjednotenia Nemecka (pangermanizmus) inšpiroval, ale aj vystrašil stredoeurópske národy. Zoči-voči narastajúcemu nemeckému nacionalizmu si museli odpovedať na existenčné otázky susediace slovanské národy. Najmä Česi, ktorí historicky patrili do Svätej rímskej ríše národa nemeckého, cítili bezprostredné ohrozenie. A práve v tomto momente začali mať záujem o Slovákov, ktorých evanjelická časť v dôsledku historického vývinu mala silnú afinitu k Čechom. V tom spočíva aj masívna podpora slovenských evanjelických vzdelancov – P. J. Šafárika, J. Kollára a iných, ktorá v podstate zvrátila ich cestu k utvrdeniu sa v slovenskej národnej osobitosti i pritiahla ich do českého politického a kultúrneho orbitu. Ako Kollár, tak aj Šafárik si uvedomovali etnickú odlišnosť Slovákov a Čechov, ale podľahli tlaku z Prahy, ktorá v osobitej ceste Slovákov a Čechov zoči-voči nemeckému a už začínajúcemu maďarskému tlaku videla oslabovanie. Myšlienka všeslovanskej vzájomnosti v kultúrnej oblasti tak, ako ju rozpracoval J. Kollár a do ktorej podstatnou mierou prispel P. J. Šafárik a F. Palacký, bola len čiastočne výsledkom vnútroslovenského ideologického prúdenia. Podstatne sa na jej tvorbe podieľala aj obava Čechov o ich vlastnú budúcnosť v susedstve rozpínajúceho sa pangermanizmu.

Kollárova myšlienka kultúrnej jednoty Slovanov a uznávanie len štyroch hlavných slovanských kmeňov boli síce neživotné, ale rozprúdili v radoch slovanských vzdelancov široké diskusie a vlastne aj upozornili, že taký fenomén ako slovanstvo je reálnym faktorom v Európe, ale predovšetkým v Habsburskej monarchii. A boli to opäť Česi, stimulovaní nemeckou túžbou po zjednotení, ktorí začali vidieť v slovanstve v monarchii faktor, ktorý by mohol riešiť ich „životnú“ otázku. Na tomto mieste je hádam treba povedať, že vlastne priklonenie sa Kollára a Šafárika k myšlienke jednotného česko-slovenského kmeňa oddialila sformovanie sa slovenského národného programu o jednu generáciu a práve táto jedna generácia Slovákom chýbala v nasledujúcich zlomových rokoch pri presadzovaní ich vlastných národných požiadaviek (1848-49, 1867-67, 1918, 1938), a tak sme vlastne vždy v rozhodujúcich momentoch európskych dejín o „kúsok“ boli pozadu.

Mladé štúrovské hnutie síce vyrastalo na myšlienke všeslovanskej kultúrnej vzájomnosti, avšak jej nepodľahlo. Ľ. Štúr si ako prvý na Slovensku uvedomil, že bez politickej práce, bez etablovania sa Slovákov ako politického národa nie je možné rozmýšľať o národnej budúcnosti ani v iných sférach. Ak chcel však politický pracovať, musel mať aj politický program, ktorý by reagoval na reálny stav vecí a kládol si reálne politické ciele. Pri takto položenej otázke sa v jeho mysli Kollárove konštrukcie zrútili ako domček z karát. Preto odvrhol ďalšie používanie rôznych variantov „českoslovenčiny“, ktoré neboli ani modernou češtinou a ani nemohli pôsobiť zjednocujúco na Slovensku. Urobil kopernikovský obrat, odmietol ako bernolákovčinu, tak aj neživotnú historickú češtinu<!–[if !supportFootnotes]–>[1]<!–[endif]–> a vytvoril spisovný jazyk, o ktorého užitočnosti dokázal presvedčiť i katolícku väčšinu národa. Jazyková reforma bola však len prostriedkom na vypracovanie novej národnej ideológie založenej na akceptovaní existujúceho faktu, ktorým bola jazyková i kultúrna odlišnosť Slovákov od Čechov i ostatných slovanských národov a ktorý si preto vyžadoval samostatnú, nezávislú slovenskú politiku.

V predvečer revolúcie 1848 – 1849 sa Ľ. Štúr so svojimi spolupracovníkmi pustil do horúčkovitej politickej práce s jediným cieľom – získať pre Slovákov uznanie ich osobitosti a získanie samosprávy. V tomto zápase neodmietal spoluprácu so slovanskými národmi, ale zo začiatku si kládol výlučne slovenské ciele. Tak bol koniec koncov sformovaný i program slovenskej revolúcie 1848 v Žiadostiach slovenského národa. Najvýraznejšie sa to však prejavilo v jeho odmietnutí austroslavizmu i myšlienky vytvorenia jedného celku z Čiech, Moravy a Slovenska na pražskom slovanskom zjazde v júni 1848.

Napriek enormnému, aj vojenskému úsiliu Slovákov v revolúcii 1848 – 1849, Slováci nezískali uznanie svojej osobitosti a ani nijakú formu samosprávy. Štúr rozčarovaný zistil, že protivníci slovenskej osobitosti sú omnoho silnejší, aby sa proti nim Slováci mohli presadiť vlastnými silami. Práve toto sklamanie a poznanie ho viedlo k tomu, že v diele Slovanstvo a svet budúcnosti sa programovo prihlásil k slovanskej politickej vzájomnosti, k panslavizmu. Práve toto dielo sa stalo bibliou panslavizmu, hoci na Slovensku vyšlo až v 90. rokoch minulého storočia. A hoci Štúr v svojom diele predpokladal, že nevyhnutným predpokladom pre oslobodzovaciu misiu Ruska vo vzťahu k porobeným slovanským národom musí byť jeho všeobecná demokratizácia, ideológom ruského imperializmu práve táto maličkosť Štúrovho diela nechýbala. A hoci panslavizmus u Štúra predpokladal rovnoprávnosť všetkých slovanských národov s Rusmi, v ruskej podobe sa pretvoril na hegemóniu cárskeho Ruska.

Štúrove myšlienky z jeho posledného obdobia nemali veľký vplyv na formovanie slovenskej politiky v poslednom období jej samostatného vystúpenia v Uhorsku – v memorandovom období. Vtedajší slovenskí politici na čele s Š. M. Daxnerom, J. Franciscim a V. Paulíny-Tóthom nadväzovali na revolučného Štúra. Stále verili na vyrovnanie s Maďarmi alebo aspoň na podporu Viedne pri riešení slovenskej otázky. Rakúsko-maďarké vyrovnanie (1867) ich však z tohto vyliečilo. Chceli sa opäť obrátiť na Čechov, avšak tí, pokiaľ verili na trializmus, nechceli provokovať Maďarov a nechali Slovákov na samých seba. Opäť sa ukázalo, že slovanská vzájomnosť je len pre tých slabších. Avšak v tomto období už nastúpil ruský tlak na morské úžiny medzi Čiernym a Stredozemným morom, pri ktorom Rusko začalo využívať panslavizmus ako nástroj svojej politiky pri postupe na Balkán. Objektívne však musíme povedať, že bez zásahu Ruska by sa balkánske národy len ťažko vymanili z osmanskej poroby. Panslavistické myšlienky preto nadobúdali priamu podporu u obyvateľstva balkánskych slovanských národov, najmä pravoslávnych. Dochádzalo dokonca k výraznému presadzovaniu sa myšlienky slovanskej jednoty, čo najmarkantnejšie vyjadruje heslo vtedajších Černohorcov – Nás a Rusov je 150 miliónov. Oslabené slovenské národné hnutie preto zákonite siahalo k myšlienke slovanskej vzájomnosti ako politickému programu sledujúcemu národné oslobodenie. A keď sa po neúspechu trializmu aj Česi vrátili k reálnej politike, opätovne sa hralo v slovenských politických kruhoch aj s česko-slovenskou vzájomnosťou.

Dnes sa len ťažko dá uvažovať, ako by vypadala mapa Európy a postavenie Slovákov a Čechov v nej, ak by cárske Rusko nezmietla revolúcia a nevyradila ho z možnosti rozhodovať o nej po prvej svetovej vojne. V každom prípade pestovaná česko-slovenská vzájomnosť pomohla Slovákom dostať sa z maďarského jarma. Nebolo to síce to, čo Slováci od nového štátu očakávali, ale presne ako predpokladal americký Slovák M. Jankola, stačila nám jedna generácia, aby sme mohli v omnoho lepšej kondícii ako za Uhorska pokračovať v svojej ceste za sebaurčením. Môžeme teda povedať, že napriek tomu, že sa ilúzie našich predkov o „slovanskej vzájomnosti a bratstve“ nenaplnili, slovanská orientácie slovenskej politiky priniesla svoje ovocie v podobe národného oslobodenia.

Väčšinový náhľad Slovákov o prospešnosti slovanského rozmeru slovenskej politiky sa zachoval aj po skúsenostiach s čechoslovakizmom, nevídaným poľským útlakom Slovákov na zabraných územiach severnej Oravy a severného Spiša a aj napriek skúsenostiam z bratskej pomoci „veľkého ruského brata“. V súčasnej modernej dobe je slovenskou komparatívnou výhodou, že sme napr. aj počas vojny na Balkáne dokázali udržať rovnako dobré vzťahy so všetkými bojujúcimi stranami. Myslím si, že práve touto našou schopnosťou sme dokázali pre celé európske spoločenstvo národov zohrať veľmi dôležitú úlohu pri mediácii tohto konfliktu, resp. konfliktov. Slovensko i z hľadiska svojej minulosti sa nemôže zrieknuť slovanského rozmeru svojej politiky, avšak nesmieme zabúdať, že naši „slovanskí bratia“ v prvom rade sledujú vlastné záujmy a až potom zohľadňujú tradičné priateľstvá a „bratstva“. Aj my musíme „slovanskú politiku“ rozvíjať v súlade s našimi národnými záujmami a táto politika by mala byť zbavená resentimentov.

<!–[if !supportFootnotes]–>[1]<!–[endif]–> Musíme si byť vedomí faktu, že čeština používaná slovenskými evanjelikmi nebola aktuálna forma hovorenej alebo písanej češtiny v Čechách. Bola to v Čechách dávno mŕtva bibličtina len nepatrne poslovenčená.

95 Responses

  1. Avatar otokar 17. júla 2009 / 7:30

    Pán Opolid,
    tá CaM tradícia je aj na Slovensku silne falzifikovaná – kolonizovaná katolicizmom, kalvinizmom, čo vysvetľuje skoro všetko.
    Vaše úvahy k tradícii sú ľahko vyvratiteľné tzv. sv.Štefánskou Uhorskou kráľovskou korunou (UKK)
    – jej históriou, pokiaľ ju budeme považovať za vierohodnú.
    UKK má tri vývojové fázy.
    Prvá fáza sa začína dobou jej vzniku, pričom dôveryhodné historické záznamy tej doby, t
    ýkajúce sa UKK sú len útržkovité a končí sa medzi rokmi 883/884 až 1170.
    Táto koruna pozostáva zo zlatej obruče, na ktorej bolo upevnených 10 emailových obrázkov – ikon.
    Na hornej strane vpredu je ikona Krista a Pantokrata.
    Na obruči je 6 ikon archanjelov Michala a Gabriela,vojenských svätcov Juraja a Demetera a lekárskych svätcov Kozmu a Demiána.
    Vzadu na hornej strane obruče bola ikona Panny Márie Bohorodičky.
    ( komenár: patrónky Slovákov, podľa pána M.Tkáča sa tak volalo aj sv.št. kráľovstvo – keď ešte k nemu nepatrilo Uhorsku – samostatný uhorský erb sa dostal pod jednu stzrechu až za Ž.Luxenburského
    sk.wikipedia.org/wiki/Žigmund_(SRR) v pravo hore, Panónia je v ľavom dolnom rohu
    Žigmund Luxemburský (* 14. február 1368, Norimberg alebo Praha – † 9. december 1437, Znojmo)
    Albrecht Dürer (* 21. máj 1471, Norimberg – † 6. apríl 1528 Norimberg)
    Keď si pozriete dátumy, tak je celkom možné, že ešte aj v dobe, keď bol tento obraz maľovaný bolo Uhorsko samostatné!
    )

    Na zadnej strane obruče sú symetricky umiestnené dve ikony panovníkov.
    Keďže na týchto ikonách sú grécke nápisy, ana jednej aj dve slovanské slová, táto koruna sa volá grécka.

    Druhá fáza koruny sa začala rokom 1170, keď na grécku časť bola pridaná horná časť v podobe kríža s ikonami Krista a apoštolov Petra, Ondreja, Jakuba, Tomáša, Pavla, Filipa, Jána a Bartolomeja.
    Pri tomto zásahu do koruny obraz Pantokrata čiastočne prekryl obraz apoštola Barolomeja a obraz Panny Máarie Bohorodičky čiastočne prekryl obraz apoštola Tomáša.
    Na tejto časti koruny sú nápisy v latinčine, preto sa táto časť volá latinská koruna.

    Pán Opolid,
    toto dokazuje, že byzantský rít tu pretrvával ďaleko dlhšie, než aj naši historici uvádzajú,
    skôr zavádzajú, lepšie povedané nás vodia za nos až klamú.
    Čiže minimálne do konca 12-teho storočia pretrvávla tradícia CaM u vrchnosti v Panónii.
    A ako to bolo u ľudu na Dolnom a Hornom Uhorsku,
    kde v horách tie tradície pretrvávajú ďaleko dlhšie,
    sa dá tušiť napr. aj Černovskou tragédiou, kde vysvetenie kostola ukončilo históriu gréckeho rítu v tejto doline.
    Tan mal byť grécko-katolícky, ale mohol byť aj iný.
    Všeobecne o období reformácie sa od našich historikov katolického či kalvínskeho razenia ťažko niečo dozvieme.

    Pre vysvetlenie k Uhorsku:
    Dolné Uhorsko bolo definované z pohľadu Habsburgovcov z Viedne, nie z Budy!
    Banska Štiavnica bolo Dolnouhorské mesto! Horné Uhorsko bol Spiš, Gemer a ďalej na východ až po Bukovinu. Tento pojem sa neskôr zámerne významovo zemnil na celú Panóniu, čo sa premietlo aj do nového erbu Uhorského kráľovstva.

  2. Avatar Opolid 17. júla 2009 / 16:28

    Takže Hlinka byl dle vašeho výkladu Černovej buď a) grekokatolik nebo b) maďaron.
    Nějak nevím co má dokázat váš výklad o UKK ve vztahu k přežívání CaM tradice a jeho dalšímu přenosu.
    Kritickým bodem Vašich úvah je hledání ztraceného ráje-pokud bychom přijali komplexně Vaši teorii, tak vzniká problém-kam se tato celá kultura poděla- reálně bychom museli mít tisíce opisů ve staroslověnštině, tisíce kostelů a v neposlední řadě by to musela být slovenština, která by nastoupila na místo maďarštiny na konci 18. stol, protože s takto širokou základnou by nebylo možné aby se slovenština=uherština takto propadla, přičemž nezanechala žádné památky. I když je pravda že zanechala- viz dokumenty ve slovakizované češtině a samozřejmě díla mnoha slováků zmíněných v tom článku v Kultúre, která byla vytvořena a vydána v čechách- nebylo to třeba tím co je zmíněno v té dobové citaci nějakého angličana- že jazyk užívaný v čechách používá i bezejmený slovanský lid v uhrách. No a jsme zas u otázky vzájemnosti,která ovšem nemusí být národní či politickou jednotou viz Švýcaři, Rakušané a Němci.
    Jinak Grekokatolický ritus byl slovenské území přenesen valašskou kolonizací (valachy a rusíny), přičemž toto obyvatelstvo se v některých obcích poměrně rychle asimilovalo se slováky (viz např. studie o náboženském cítění na východním slovensku)-ostatně i grekokatolické kostely jsou novější než katolické kostely na uvedeném území, takže tudy kontinuita nevede.

  3. Avatar otokar 17. júla 2009 / 17:05

    Pán Opolid,
    ospravdelňujem sa za nie celkom jasnú formuláciu: v černovej výstabou katolíckeho kostola skončila éra gréckeho rítu.
    Výklad UKK dokazuje, že byzantský rít pretrval u vládnúcej vrstvy v Panónii do roku cca 1170.
    Tých podporných argumentov je viac, ale toto nie je miesto pre ich výklad.
    Pán opolid po tých stratených dokumetoch sa „zľahla zem v časoch kalvínskej reformácie“.
    Všetko, čo sa im dostalo do rúk popálili!
    To, čo ostalo pohltili inkvizičné plamene protireformácie.
    Maďarčina na území Uhorska vôbec nefiguroval, bola tu len latinčina.
    Počiatky maďarčiny ako úradnej reči prišli z Viedne – náhrada za latinčinu.
    Tá tzv. slovakizovaná čsština je niečo úplne iné. Maštudujte si luteránstvo v Uhorsku a vôbec základný princíp lutherovej,Melanchtonovej veľkej refomácie.

  4. Avatar Opolid 17. júla 2009 / 17:48

    různé vlivy na UKK mohou odkazovat různé kulturní vlivy, ale nemusí dokazovat gerecký ritus (viz. P.M. Czenstochowská), ale nevylučuji. Nicméně nám stále chybí důkaz o kontnuálním přežití na území SK.
    I kdyby došlo k pálení knih, tak pokud by Uherský jazyk= slovenský jazyk byl v podobě v jaké se jej snažíte vylíčit, tak by ani pálení kacířských knih maďary nemohlo jeho pozici ohrozit- zkrátka by Uhři používali slovenštinu pro kalvínská díla, navíc by žádný umělý jazyk neměl nejmenší šanci obstát proti jazyku živému a tak rozkošaťenému.
    K té Černové- můžete uvést nějaký zdroj Vašeho tvrzení- je to dost zásadní informace.

  5. Avatar otokar 17. júla 2009 / 20:54

    Pán Opolid,
    ten záblesk reálneho pohľadu na dejiny vám neako vyhasína!
    Prosim Vás, kráľovská koruna predsa nie je o kultúre, alebo neakých kultúrnych vplyvoch!
    to je čisté mocenské politikum! a tu realizované cez náboženstvo!
    Koho symboly sú na korune, ten je u moci!
    Aby ste pochopil kontinuitu, tak si naštudujte dejiny luteránstva a kalvinizmu v Uhorsku a možno pochopíte.
    Doporučujem francúzske zdroje, alebo ich preklady.
    Uvedomte si, že celá stredoveká história Uhorska je boj o jeho zlato!
    o mocenské ovládnutie karpatskej kotliny!
    a v takom duchu uvažujte.
    K černovej vám nič neponúknem, nie je to v mojej kompetencii, ale keď pohľadáte, atk isto nájdete.
    Poradím typ – dobová francúzska tlač.

  6. Anton Hrnko Anton Hrnko 17. júla 2009 / 22:47

    Veľavážený Otokar,
    zdá sa mi, že napriek tomu, že máte asi veľa naštudovaného, mnoho toho neviete. Predovšertkým neviete správne po slovensky vykať. Uvediem jednu básničku od J. Smreka, ktorá vám možno pripomenie, ako sa správne po slovensky vyká:
    Pane, vy ste bol,
    tak vraví každý vôl,
    ale mohli by vedieť už aj voly,
    že správne po slovensky je,
    pane, vy ste boli!
    2. Máte chaos aj vo svätcoch. Nebudem s vami polemizovať o vašich názoroch o sv. Štefanovi, o sv. Cyrilovi a sv. Metodovi, nemá to zmysel, Len vás chcem upozorniť, že v cirkevnom kalendári sú dvaja sv. Štefanovia – sv. Štefan Kráľ uhorský (20. august) a sv. Štefan Prvý mučeník (26. december). Dóm vo Viedni je zasvätený Prvému mučeníkovi, teda s danou problematikou nemá nič spoločné. Nuž a patrocínium sv. Štefana Kráľa je aj v takej čisto slovenskej obci ako je Stupava; takže nič, čo by sa priečilo uznávaniu svätca aj medzi Slovákmi.
    3. Už dávno som nečítal toľko hlúposti, koľko napísal M. Tkáč v posledných článkoch v LT a Kultúre. Nič o tom nevie okrem načítania niekoľkých starých prác a prác rôznych šarlatánov a pustí sa do písania. Potom to aj tak dopadne, že názov Uhorsko vyloží zo slovného spojenia U hôr. Nuž ale nevysvetlí, prečo v západných a východných slovenských nárečiach a v češtine je Uhersko, v poľštine Wiengry a v ruštine Vengrija, nemecky Ungarn, latinsky (H)ungaria. Nuž a potom ho začnú vykladať ďalší laici, ktorí ho pokladajú za autoritu (tú však nezískal ako historik).
    Čo povedať. Každý by sa mal držať svojho kopyta a nefantazírovať o tom, čomu nerozumie. Ja tiež nemiešam karty v atómovej fyzike, hoci o tom viem aspoň toľko, koľko Tkáč z histórie.

  7. Avatar Opolid 18. júla 2009 / 8:59

    Uvážíme-li že současná Sv. Štěpánská koruna je výrazně pozdějšího data, obdobně jako např. Koruna sv. Václavská, tak důkaz čehokoliv pomocí této koruny je nejednoznačný (uvážíme-li že vznikla aby nahradila původní ztracenou korunu).
    Zbytek vyjádřil pan Hrnko velmi přesně. Ostatně proč by to bylo U Hor a ne třeba přímo slovo úhor (neúrodná zem- což na potisí s vysokou hladinou spodní vody a tedy krajinu nevhodnou k zemědělství vcelku dobře pasuje).

    Jinak k důsledkům panslovanské politiky- její všeslovanská podoba je utopický směr, založený na mýtech o holubičí povaze slovanstva. Ostatně už formování raněstředověkých slovanských států bylo založeno a konforntaci s ostatními slovany viz. polský a český přínos k likvidaci polabských slovanů, výboje Boleslava Chrabrého.
    Na druhou stranu pokud je slovanská vzájemnost využita z čistě pragmatických důvodů a na zásadě rovnosti, pak může přinášet velmi dobré výsledky- viz působení společných slovensko-českých jednotek v Kosovu, vznik společného battlegroupu atd., protože umožňuje spojit síly tam kde je to účelné a výhodné což třeba obrana a armáda je, protože ani jeden stát není tak bohatý aby si mohl dovolit ufinancovat armádu (a dnes i jen její části) na potřebné úrovni.

  8. Avatar Rusin 19. júla 2009 / 18:24

    „Pane, vy ste bol,
    tak vraví každý vôl,
    ale mohli by vedieť už aj voly,
    že správne po slovensky je,
    pane, vy ste boli!“
    Kto takto rozpoznal voly
    pri najlepsej vôli
    urcite sam bol
    VOL !

  9. Avatar Milanxyz 25. júla 2009 / 20:46

    Pán Hrnko,
    Nejak Ste sa pustili do Otokara, hádam len nie preto, že v svojom príspevku citoval M Tkáča, ktorý by podľa Vás nemal nemal vrtať do histórie, pretože ju neštudoval. Naviac Ste mu pripomenuli starú ľudovú múdrosť že „každý by sa mal držať svojho kopyta“.
    To by bolo v poriadku, keby ste sa toho kopyta držali sám, lebo ako sa hovorí vodu kázať a víno piť sa nepatrí.
    Stačí si nalistovať na Vaše CV a čo tam človek májde?
    Na UK ste študovali odbor Filozofia – História, pričom filozofia Vám bola asi bližšia, lebo z nej ste robili prvú štátnu záverečnú skúšku a o rok neskôr skúšku z histórie obhájením diplomovej práce „Pozadie Berlínskej krízy roku 1961“
    Zaiste uznáte, že to bola skôr politická, ako historická téma, ale taká bola vtedy doba.

    Ani ďaľšie roky pokračovania v štúdiach neboli iného zamerania. V študijnom pobyte v HÚ SAV ste sa zamerali na dejiny Slovenska v rokoch druhej svetovej vojny a vedeckú ašpirantúru ste ukončili v roku 1985 obhajobou kandidátskej dizertačnej práce „Politický vývin a antifašistický odboj na Slovensku 1939 – 1941“
    Skrátka, Vaše šesť ročné štúdium dejín Slovenska v rokoch druhej svetovej vojny, asi päťročného obdobia v histórii národa ste ukončili politickou dizertačnou prácou, za ktorú ste
    získali vedeckú hodnosť kandidáta historických vied (CSc.)
    Vyzerá to divné, ale taká bola vtedy doba.

    Aj počas ďaľších päť rokov ako vedecký pracovník Historického ústavu SAV oddelenia dejín kapitalizmu, z toho posledné dva roky ako vedúci oddelenia dejín antifašistického odboja ste asi mali pramálo do činenia s dejinami Slovákov.

    Od roku 1990 mimo ročného pôsobenia v oddelení najnovších dejín, mala Vaša kariera čisto politický charakter. Čiže, keď to zhrnieme, celé Vaše štúdium aj doterajšia prax bola zameraná viac na politický, ako na historický charakter miniskulného obdobia našich dejin.
    Ale to Vám vôbec nebráni v tom, aby ste písali o rannej histórii nášho národa.
    Skrátka, nedržíte sa svojho „kopyta“.

    V jednom zo svojich príspevkom ste napísali, že Vy sa venujete starším dejinám Slovákov, len tak „popri zamestnaní“ v svojom voľnom čase. To treba oceniť, lebo Váš výskum môže upozorniť na veci, ktoré doteraz historikom unikli.
    Na druhej strane, prečo si ale myslíte, že M.Tkáč by sa nemohol podobným spôsobom venovať starej histórii Slovákov? Či len historici s podobným politickým pozadím majú právo skúmať našu históriu?
    Zaiste nie.
    A keď už sme pri tom „kopyte“. Slovenský národ rozpolťujú názory na 1.Slovenskú republiku vďaka zachovávaniu politicky korektného komunisticko-českého pohľadu na ňu, tvrdošijne pretláčaného historikmi ako Kováč, Kamenický, Zavacká a ďaľší. Nemyslite si, že by bolo lepšie, keby ste rannú históriu Slovákov aspoň na čas ponechali tým, čo ju viacej študovali a vrátili sa k svojmu „kopytu“ 1.Slovenskej republike?
    Viacej pravdy by histórii toho obdobia národu iba pomohlo.

  10. Avatar Opolid 26. júla 2009 / 13:59

    Problém není v tom kdo co může, ale problém je v tom že historie je věda, která není exaktní ve smyslu výsledku (ten se může lišit) ale díky tomu že je to věda tak cesta k tomu výsledku musí bát vědecká-tj. prameny, zkoumání pramenů, logické myšlenkové postupy a výsledek. No a pokud toto v článku o historii chybí, tak je to čisté mýtopisectví, které však nemá s historií nic společného.

  11. Anton Hrnko Anton Hrnko 26. júla 2009 / 20:51

    Milan, vôbec som sa nepustil do Otokara len preto, že sa zastal M. Tkáča. Ide len o to, aby sústavne neopakoval do kolečka veci, ktoré sú absolútne irelevantné a v svojej podstate hlboko nepravdivé. Každý, kto absolvoval dvojpredmetové štúdium vie, že hlavným predmetom sa štúdium končí. Metodológia histórie je rovnaká pre staré i nové dejiny. Rozdiel je len, že k novším dejinám je viac prameňov, a preto je zložitejšie dopracovať sa k celostnému obrazu. Kritika prameňa a jeho vyhodnocovanie je však rovnaká. M. Tkáča si ľudsky vážim a vážim si aj jeho prácu, ale v tých posledných článkoch jednoducho strelil vedľa Takto sa história nemôže robiť! Jednoducho, slovenská medievistika (skúmanie stredoveku) je jednou z najlepšie rozvinutých častí našej historiografie a tieto naivné predstavy ani len nevzala na vedomie, lebo majú podobný charakter ako hľadanie kostí Pramaďara (Bendegúz).

  12. Avatar otokar 27. júla 2009 / 17:54

    Pán Hrnko,
    nemám veľa času.
    Máte čiastočne pravdu so Štefánsdómom, tam som pozabudol na „pôvodcu“ práve tak,
    ako si to nie vždy uvedomujú na 99% aj iní a aj veriaci, ktorým sa ale zámerne „podsúvajú“ v double úlohe sv.Štefánske božstvá.
    Na druhej strane apoštolský svätý, uhorský kráľ dostal po akom svätom svoje cirkevné meno?
    Teda to prepojenie cez meno tu je jednoznačné.
    Maďarský svätý Štefan nie je svätým Slovákov a nikdy ani nebol, tí majú svojich v preambule dnešnej ústavy.
    Ten „chaos“ má niekto na svedomí a bude to aj z radov tzv. slovenských historikov a nie je to chaos len u svätcov.
    Tých príkladov by som Vám vedel vymenovať viacero.
    Preto aj Vaše ospravedlňovanie maďaróna Bernoláka s uhorským sv.Štefanom je práve to vyrábanie chaosu.

    Príklad k histórii 19.-teho storočia vyšla pekná kniha: Die Habsburgermonarchie und die Slowaken 1849-1867, Dušan Kováč, Arnold Suppan, Emilia Hrabovec, Bratislava 2001.

    Pokiaľ viem, tak tento team mal prístup aj do tajných vatikánskych archívov.
    A teraz sa opäť pýtam:
    „Ako je možné, že profesionálni historici zatajili a dodnes zatajujú katolícke oslavy príchodu sv. Cyrila a Metoda, ktoré sa uskutočnili v Ríme roku 1863?“
    Pritom „amatér“ cituje oznamy o týchto oslavách v Ríme z rôznych dobových aj katolíckych tlačí?!
    Nakoniec, stačil už aj len VJ Gajdošom výskum k Franzovi Lisztovi, teda navštíviť Univerzitnú knižnicu v Bratislave!
    Už aj preto si cením a vážim práce ďalšieho „amatéra“ pána Tkáča a často súhlasím s jeho názormi a pohľadmi.
    Musím povedať, že aj u Vás, ale občas v zmysle „zámerného zavádzania chaosu v pojmoch“ by som Vás videl niekde inde.
    Uhor=Maďar je jeden z vašich najväčších hriechov.

    Položím Vám opäť otázku:
    Ako sa nazívali obyvatelia Uhorských miest s nemeckým materinským jazykom v ich materinskom jazyku?
    Aby som to časovo ohraničil, tak v časoch okupácie Panónie Turkami.

    Ďalšie otázky:
    Bola Banská Štiavnica Dolno-uhorské mesto v čase založenia Banskej akadémie Máriou Teréziou, alebo nebola?
    A kedy sa Banská Štiavnica presťahovala z Dolného Uhorska na Horné Uhorsko?
    Prečo sa našimi historikmi spravidla uvádza Carihrad namiesto Konstantinopol?
    Kto a kedy zlúčil cirkev lutherovu pod cirkev evanjelickú?
    Prečo sa historikmi zásadne nedodržiava jej stáročné tradičné oddelenie od cirkvi evanjelickej, kalvínskej, protestantskej v histórii Uhorska?

    Domnievam sa, že Vaše odpovede na tieto otázky budú čiastočnou odpoveďou k pôvodcom „chaosu“ v našej histórii.

    s úctivým pozdravom
    otokar

  13. Anton Hrnko Anton Hrnko 27. júla 2009 / 20:36

    Milý Otokar,
    viete, ono s tým zatajovaním je to tak, že zatajiť možno len to, čo človek vie. Priznám sa bez mučenia, že kým nevyšla Demkova kniha, som nič o oslavách r. 1863 v Ríme nevedel. Či vedeli ostatní slovenskí historici, neviem, ale skôr predpokladám, že nie, lebo v zahraničí sa moc v minulosti neštudovalo a cirkevná tematika sa priam obchádzala, aby sa človek nedostal do krížku s režimom. Žili ste tam, viete, ako to bolo. Na druhej strane mohlo nás to trknúť, lebo v bazilike St. Clemente v Ríme je z tohto obdobia nádherná kaplnka na počesť sv. C. a M.
    Čo sa týka pojmov, tam máte samozrejme chaos jednak z toho, že nechcete uznať to, čo vám píšem, alebo sa v nich nevyznáte. Napr. dolnouhorská Banská Štiavnica?! Pojem Dolné a Horné Uhorsko sa totiž ako každý pojem vyvíjal. V čase okupácie Maďarska Turkami Uhorsko bolo len dnešné Slovensko a časť Zadunajska (dnešný Burgendland). Pre Viedeň bolo Dolným Uhorskom to, čo bolo bližšie k Viedni (podobne ako Dolné Rakúsko) a Horným Uhorskom bolo to vzdialenejšie, t.j. dnešné východné Slovensko. Tak bolo organizovaná aj vojenská správa (obrana) krajiny. Do dolnouhorského, novozámockého kapitanátu patrili slovenské župy na západ od Liptova a Gemera a do hornouhorského, košického kapitanátu patrili župy na východ od Spiša a Abovsko-Turnianskej župy až po Sedmohradsko. Takže tak sa mohlo stať, že Banská Štiavnica bola raz v Dolnom a raz v Hornom Uhorsku. Samozrejme, pojmy treba vykladať zakaždým podľa existujúcich reálií – to je to, čo sa vám tu snažím vtĺcť do hlavy, ale sa mi to nedarí.

  14. Avatar otokar 28. júla 2009 / 17:51

    Pán Hrnko,
    na uskutočnenie tých osláv v Ríme v roku 1863 prišiel VJ Gajdoš tu na Slovensku, nato nepotreboval ísť do Vatikánu!
    Kľúčové dokumenty sú v BA univerzitnej knižnici a tam predsa nie je len cirkevná tématika,
    pretože aj práce o Bernolákovi boli jeho veľká téma. A z Gajdoša sa čerpalo poctivo aj za socializmu.

    Úryvok z knihy M.Demka ako existujúce reálie:
    „Vševlad J. Gajdoš urobil prekvapivý záslužný čin aj tým, že sa zaoberal spracovať a zhrnúť skladby Franza Liszta, ktoré majú vzťah k slovanstvu. Je samozrejmé, že v čase totality nemal podklady ani možnosti, aby sa dopracoval k vedomiu o Lisztovi, ktoré máme dnes. Jeho úvaha na tému „Slovanské skladby Františka Liszta“ majú tým viac osobitý význam, keď nakoniec nám dávajú obraz o posune vedomia o Lisztovi. Pre našu tému je zaujímavé, že už pred nejakými desaťročiami Vševlad Gajdoš komentuje a popisuje 1000-ročné oslavy príchodu sv. Cyrila a Metoda, a tieto oslavy v Ríme v roku 1863, ktorú čerpal už z citovaného maďarského muzikológa Raabeho.

    …Komentár:
    Dokument leží v Bratislave v mestskom archíve. Gajdoš sa venoval na viacerých miestach otázke Cyrila Metoda a Liszta, keď na pôde Slovenska v tejto otázke je zásadným autorom. Ako som upozornil, Gajdoš sa nechal pomýliť Lisztovou dcérou Cosimou, ktorá klamlivo tvrdila, že materinským jazykom Franza Liszta bola nemčina. V súčasných dokumentoch, ktoré predstavujeme zo strany Slovenska a Liszta ako Slováka, znamená definitívne doloženie Lisztovej identity, ktorá ťažko môže pripustiť iný výklad pohľadu. Tým viac sme sklamaný, že k tejto kresťanskej téme a pôsobeniu Franza Liszta na Cyrilo-metodských oslavách bolo vydaná na Slovensku biografia o Gajdošovi, ktorá okrem viacerých svojráznych výkladoch a nepresností nepoužila vo svojej obsiahlej práci ani jeden autentický dokument Gajdoša. Ak na jednej strane oslavy Cyrila a Metoda v Ríme a s participáciou Franza Liszta boli v tejto práci o Gajdošovi úplne zamlčané, tak na druhej strane osobnosť Gajdoša v jeho zápase s totalitou nebola náležite vyjadrená, keď Gajdoš zápasil aj s iným problémom a tým bol zápas s maďarským etnikom, ktoré po obsadení Československa Varšavským paktom získalo domináciu v kultúre, a teda keď maďarský muzikológovia a znalci nepripustili Slovákov – ako aj Gajdoša prebojúvať slovenské záujmy v hudobne vede, ako to videl Gajdoš. Aj preto Gajdoš nebol pripustený na Lisztovu konferenciu v Bratislave v roku 1973 a podobne na pôdu muzikológie a univerzít. Avšak s Gajdošovým menom sa spája aj iný otázka a teda porozumenie 19.storočiu, ktoré s celým svojím dielom vyjadroval aj v súvislosti s problematickým prekladom Úhor – Maďar, čo sa nespomenulo v tejto vydanej práci.

    Vydaná práca pod titulom Vševlad Jozef Gajdoš:
    „V tichu kláštorov a knižníc“, ktorá akoby nemala autora, (bol to výber z diela viacmenej – oficiálnych – cenzurovaných článkov z čias totality),
    vyšla pod záštitou a podpory KDH, Pavla Hrušovského a Štafana Bankoviča, Františka Mikloška, ale aj J.M.Rydla, ktorý bol spolu s Klárou Meszárošovou aj recenzetom tejto knihy. Úvod napísal J.Paštéka. …“

    Aj takto sa dnes pracuje, takto sa vytvára chos neargumentujte, že to nebolo zámerné!

    Poviam Vám, dal ste mi podnet pozrieť si opäť dielo pani Habovštiakovej k Bernolákovi.
    Cyrilo-metodejskou tradíciou sa to tam len tak hemží!
    To som vtedy asi len tak zbežne ako samozrejmosť „prehliadal“.
    Pritom som ale nikde nenašiel v ktorom diele sa Bernolák vôbec zmieňoval o CaM!
    Možno som to prehliadol.
    Môj výklad existujúcej reálie takto je:
    Pani Habovštiakova touto prácou retušovala Bernoláke maďarónstvo – jeho sv.Štefánsku=maďarskú orientáciu!
    Neviem či to robila z vlastnej iniciatívy, alebo na príkaz zhora.
    Takto to ja „vykladám“ v rámci exitujúcich reálií.
    Až by som sa mýlil, tak Vás poprosím o opravu a Váš výklad…

  15. Avatar otokar 28. júla 2009 / 18:00

    Pán Hrnko,
    veľmi dobre obaja vieme, ako je to s „vývojom geografických pojmov“ u Maďarov!
    Ide o zmenu identity, tak ako aj u osobných mien.
    Béla Kohn sa zmenil na Béla Kún.
    Czermanik na Jánoš Kádár.
    A Uhorsko, kde v mestách žili len Slováci a Nemci sa zmenilo na Magyarországh.
    Veď práve preto nemajú dodnes ekvivalent pojmu Uhorsko!
    Tu sa u nich akosi ten vývoj pojmov zastavil a to už pekne dlho!
    Prosim Vás, celé to je kamufláž zakryť podstatu a tá je ukrytá v tých dvoch dobových erboch.
    Erbom Panónie a samostatným erbom Uhorska!
    Potrebovali schovať Panóniu a prekryť ju pojmom Dolné Uhorsko.

  16. Avatar otokar 30. júla 2009 / 8:54

    Pán Hrnko,
    ešte k tým „slovenským historikom“, ktorí mali problém študovať Vatikánske zdroje.
    Ten internet je skutočne k nezaplateniu.

    http://radiovaticana.org/slo/Articolo.asp?c=163727

    V priestoroch Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme funguje od roku 1991 Slovenský historický ústav a odvtedy sa začal aj systematickejší výskum fondov a zbierok Tajného vatikánskeho archívu. Historické pramene v ňom skúma aj historička – prof. Emília Hrabovec, dekanka Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity a tiež jediná Slovenka, ktorá je členkou Pápežského výboru pre historické vedy.

    Myslím, že ten ústav tam už je ďaleko dlhšiu dobu a nesie od začiatku rovnaké pomenovanie.
    Naivná otázka: A to tí, asi aj Slováci aj historici z ústavu, nevedli, čo sa dialo v Ríme-Vatikáne v roku 1863?
    Zistiť, čo tam skúmal „Slovenský historický ústav“ od roku 1991 nechám už na Vás.
    Po kolegiálnej linke je to často jednoduchšie.
    prajem príjemný deň
    otokar

  17. Avatar otokar 30. júla 2009 / 11:33

    Pán Hrnko,
    ešte pár gefundov od našich historikov, katolíckych špecialistov.
    Stálo by za to mrknúť sa, čo tam asi bude napísané k rokom 1860-1863-1867.

    Die Habsburgermonarchie und die Slowaken 1849-1867. [Hrsg.]: Kováč, Dušan – Suppan, Arnold – Hrabovec, Emilia. Br., Academic Electronic Press 2001. 152 s., index.
    1849-1867; Habsburská monarchia; Slováci, Habsburská monarchia;

    Hrabovec, Emilia : Zwischen Nation und Religion, Thron und Altar: Der slowakische Katholizismus in der „Ära Bach“. In: Die Habsburgermonarchie und die Slowaken 1849-1867. [Hrsg.]: Kováč, Dušan – Suppan, Arnold – Hrabovec, Emilia. Br., Academic Electronic Press 2001, s. 79-109.
    štát; cirkev; religiozita; národ; katolicizmus slovenský;

    Hrabovec, Emilia : Pribinove slávnosti v Nitre a vypovedanie nuncia Ciriaciho z Česko-Slovenska 1933. Studia Historica Tyrnaviensia 5, 2004, s. 73-96. Rés. nem. s. 96-97 Die Feste von Pribina in Nitra (Neutra) und die Austreibung der Nuntius Ciriaci von der Tschechoslowakei 1933.
    Nuncius; 1933; Slávnosti Pribinove; Československo; Pribinove slávnosti; Nitra; Ciriaci Petro [20. stor.];

    Hrabovec, Emilia : Die Ernennung Moyzes‘ zum Bischof der Diözese von Banská Bystrica/Neusohl (1850). Der Donauraum 37, 1997, č. 3, s. 13-21.
    biskupi; Banská Bystrica; Moyzes Štefan [1797-1869];

  18. Avatar Opolid 30. júla 2009 / 20:53

    Už jsem z toho trochu jelen ale stále nějak nemohu pobrat proč pane Otakare stále omíláte oslavy roku 1863 (ačkoliv to souvisí s panslovanstvím, protože tyto oslavy proběhli u všech slovanských národů v habsburgské monarchii-i když podnět k oslavám dal Bedřich z Furstemberka:))).

  19. Avatar otokar 31. júla 2009 / 9:23

    veď práve, že „prebehly“ u (skoro) všetkých slovanských národov.
    Zvláštne na tých oslavách boli termíny, kedy prebehli u ktorého národa a hlavne ako sa zapojili umelecké a politické, či cirkevné kruhy do týchto osláv.
    U iných slovanských národov boli v termíne k 5.7.1863, len u Slovákov neboli.
    napr: http://svetlo.farnost.com/svetlo.php?rocnik=2006&tyden=26
    “ …
    Také v Římě vydal kardinál Patrizi 28. prosince 1862 zvláštní list k jubilejnímu roku a zahájil oslavy již 1. ledna 1863 v chrámu sv. Jeronýma. Na památku tohoto jubilea byla v Římě založena jihoslovanská kolej. Římské
    oslavy vyvrcholily 5. července 1863 pontifikální mší sv. hlaholskou u sv. Jeronýma a latinskou mší sv., kterou sloužil kardinál Bazzari. Při této mši zpívala papežská kapela a slavný skladatel Franz Liszt (1811–1886) hrál na varhany. Ten také složil k této příležitosti hymnus o sv. Cyrilu a Metoději na slova M. Puciče. Tento hymnus byl tehdy zpíván poprvé. (Tkadlčík, str. 34)
    1. Vojtěch Tkadlčík, Cyrilometodějský kult na křesťanském Západě, Matice cyrilometodějská, Olomouc 1995.
    …“

    Otázka je: Prečo neboli tieto oslavy u Slovákov ako u všetkých ostatných slovanských národov?
    To je práve tá téma panslavizmu.
    Čo napísal Kollár, Šafařík, Papalacký a ďalší z iných slovanských národov k tejto veľkej téme.
    Ako reagovali skladatelia na tieto oslavy u všetkých slovanskách národov.
    Poznámka: Zaujímavé tiež je, že na Morave bola založená Matica Cyrilometodějská a na Slovensku Moyzes zmenil pôvodný názov Dom Cyrila a Metoda na Maticu slovenskú.

  20. Avatar otokar 31. júla 2009 / 10:12

    Pán Opolid,
    zabudol som dodať to podstatné k cyrilo-metodskej tradícii a teda aj prečo rok 1863:
    ústava SR

    PREAMBULA

    My národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť,
    v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy,
    vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie…..

  21. Avatar Opolid 31. júla 2009 / 19:19

    Je otázkou jestli v našem kulturním okruhu je to skutečně velké téma- uvážíme-li že působili 20 let pak bylo jejich dílo odvrženo (viz vyhnání žáků) a následně jsou zmínky o občasném velmi omezeném a politicky motivovaném kříšení odkazu. Což ostatně dokazuje i ta zmínka v ústavě SR-vpodstatě bez jakékoliv kontinuity.

  22. Avatar otokar 3. augusta 2009 / 7:54

    Pán Opolid,
    položil ste si podobnú otázku z Júl 31, 2009 o 19:19 aj u „Matice cyrilometodějské“?
    Podľa Vás, „nepreháňajú“ to s tou tématikou CaM!

    Domnievate sa, že arcibiskup Rudolf si pri príležitosti svojej intronizácie v r. 1818 v Olomouci objednal omšu Miss solemnis u Beethovena, ktorá pripadala na výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na Moravu,
    bez vážneho dôvodu k tejto téme?
    Domnievate sa, že aj Schubert, Michael Haydn, Jozef Haydn, Bella, Franz Liszt, Hummel boli skutočne prostoduchí a nevedeli nič o tradícii CaM, keď komponovali veľkolepé diela k tejto tématike?

    Viete mi uviesť, ktorí „Český“ či „Maďarský“ umelec sa venoval tejto tématike v roku osláv milénia ich príchodu na Veľkú Moravu?

  23. Avatar otokar 3. augusta 2009 / 15:53

    Veľavážený pán Hrnko,
    mám poznatok, že niektoré osoby z akademických kruhov Slovenska dnes už stratili schopnosť správne používať výrazy „Uhor a Magyar“.
    V zmysle európskeho súdružského internacionalizmu používajú pri prekladoch Hongrois zásadne Maďar, maďarský a.p.
    Niekedy obdivujem Vašu schopnosť „správne určiť“, kedy treba použiť výraz „Uhor a kedy Maďar“.
    Pritom sám v zmysle Bernoláka uvádzate že „Uhor je Maďar“, a že sv.Štefan bol „uhorský svätý“.
    Nechápem, prečo ste u sv.Štefana nepoužil „maďarský svätý“, teda presne tak, ako to zaviedol Bernolák, ako to chápu Maďari a všeobecne aj ako to chápe takmer celá cudzina.

    Pán Hrnko,
    viete mi uviesť odkaz na príručku, návod, smernice, alebo aj Váš osobný odborný návod,
    kedy treba interpretovať Ungarn, ungarisch ako Uhor, uhorský a kedy ako Maďar, maďarský?
    Taktiež by ma zaujímalo, či mi viete uviesť, ako sa sami nazívali obyvatelia Ober-Ungarn s materinským jazykom nemeckým v ich vlastnom jazyku?

  24. Anton Hrnko Anton Hrnko 3. augusta 2009 / 19:52

    Nie je dôležité, čo ja viem. Hlavné je, aby ste to vedeli vy. A ako vás tak sledujem, viete to najlepšie. Tak o čom ešte debatovať.

  25. Anton Hrnko Anton Hrnko 3. augusta 2009 / 19:52

    Nie je dôležité, čo ja viem. Hlavné je, aby ste to vedeli vy. A ako vás tak sledujem, viete to najlepšie, tak o čom ešte debatovať.

  26. Avatar Milanxyz 4. augusta 2009 / 16:21

    Pán Hrnko,
    blíži sa 65. výročie „Augustového povstania“. Nepíšem „Slovenského“, ani „národného“, lebo verím, že to nebolo ani jedno, ani druhé.
    Vzhľadom k tomu, že to obdobie naších dejín ste toľko študovali, bolo by na čase, aby ste nám o ňom „naliali čistého vína“, t.j. aby to bol článoček v zmysle príspevku „Opolita“, že „…cesta k tomu výsledku musí být vědecká-tj. prameny, zkoumání pramenů, logické myšlenkové postupy a výsledek.“
    Kováčovských, Kamenických, Zavackých a im podobných „historikov“ hodnotení sa už národ prejedol.

  27. Avatar Opolid 4. augusta 2009 / 18:08

    Milane je otázkou co od uvedeného tématu čekáte , ale to téma je již vcelku dobře popsané od mnoha historiků ,kteří nejsou ani marxisti ani ľudáci. A při pohledu do kalendáře, zbierky zákonov apod. je jasné že se nějak převratného hodnocení nedočkáte.

  28. Avatar Milanxyz 4. augusta 2009 / 20:08

    Milý Opolid,
    nemyslím si, že Martin Lacko v svojom čerstvom diele o povstaní spĺňa Vaše vyššie spomínané kritéria o historikovi, ktorého práca by mala byť plne „vědecká – tj. prameny, zkoumání pramenů“ a mať „logické myšlenkové postupy”. Iných autorov, „kteří nejsou ani marxisti ani ľudáci“ nepoznám.
    Mohli by ste niekoho pošepnúť?
    Na druhej strane veľmi závažné a dosiaľ nezodpovedané otázky týkajúce sa Povstania nájdete na http://www.voltaire.netkosice.sk.
    Stojí to za to sa s nimi oboznámiť.
    A čo sa týka histórie, tak tú v kalendároch, ani v zbierke zákonov nehľadám.

  29. Avatar Opolid 5. augusta 2009 / 5:46

    Kniha M. Lacka je velmi dobrým počinem pro úvod do tématu.
    Ostatně otázky vyslovené na Voltaire mi připadají velmi inspirované M. Lackem-a nelze na ně odpověďet na úrovni článku na blogu.
    Jinak k tématu existují monografie v různých sbornících (např. ze setkání mladých historiků), které obsahují celou řadu nových a překvapivých zjištění.
    Nehledat historii v kalendáři a sbírce zákonů je velké opominutí.
    No a abych zústal u tématu tohoto článku, tak připomínám, že dnes vznikají různé práce na téma vztahů Slovensko-SSSR nebo Slovensko-Chorvatsko v letech 199-45, nebo Slovensko-Polsko.

  30. Avatar Milanxyz 6. augusta 2009 / 9:23

    Milý Opolid,
    otázky zhrnuté vo Voltaire-ovi „visia“ v slovenskej histórii od 21. augusta 1944, kedy (podľa M Lacka) „partizáni a miestny revolučný národný výbor vyhlasujú obnovenie ČSR“.
    Čiže povstanie za zvrhnutie vlastnej štátnosti, inými slovami „puč“.
    Čo sa týka údajných monografii „z setkání mladých historiků“ a ktoré údajne „obsahují celou řadu nových a překvapivých zjištění“ chcem poznamenať iba toľko, že tieto „prekvapivé zistenia“ sa nejak nedostávajú k širšej verejnosti. Je zaujímavé, že na takéto stretnutia neboli pozývaní slovenskí historici žijúci mimo Slovenska.
    Naviac chorobou slovenskej historiografie je to, že bola odchovaná na českej čechoslovakistickej ideológii Palackého, Polívku, Niederleho a Chaloupeckého, ktorí boli učiteľmi učiteľov terajšej generácie slovenských profesorov histórie prednášajúcich na našich univerzitách.
    Netvrdím, že im netreba dať kredit, ale ako komunisti voľakedy hovorili „dôveruj a preveruj“.

  31. Avatar Opolid 6. augusta 2009 / 15:39

    No a jsme z Prahy dome, Vám nejde o ucelený popis tehdejších událostí, ale chcete, aby vám někdo autoritativně potvrdil váš názor získaný četbou Ďurici a Vnuka. K širší veřejnosti se nedostává mnoho věci kromě iPhonů, MTV a slibů blahobytu, ale sborníky z těchto akcí jsou volně dostupné na internetu.
    Jinak se dá vést dlouhá debata zda to byl puč proti slovenské státnosti, nebo velice úspěšná snaha slovenskou státnost zachovat, ale tato debata patří pod úplně jiné články.

  32. Anton Hrnko Anton Hrnko 6. augusta 2009 / 21:27

    Odporúčam obom prečítať môj komentár k Otakarovmu príspevku pod článkom Projekt sa dokončuje. Tu len toľko, že SNP je tak zložitou udalosťou, že sa nedá odbaviť len tým, že to bol puč proti slovenskému štátu alebo že to bolo celonárodné povstanie proti nacistickým okupantom a ich domácim pomáhačom. Roku 1989 som na túto tému napísal rozsiahly článok do LT. Ak sa mi ho podarí nájsť a transformovať do elektronickej podoby, posnažím sa ho tu publikovať; prípadne doplniť, lebo od r. 1989 už uplynulo trochu času a poznatky sa tiež rozšírili. Ale myslím si, že princíp, ktorý som tam rozvinul, že povstanie nebolo proti štátu, ale za zachovanie idey slovenskej štátnosti v nových pomeroch, myslím, že je obhájiteľný aj dnes. Treba si uvedomiť jednu vec: Vtom čase už bola ČSR medzinárodne uznaná a obnovila by sa s povstaním alebo aj bez neho. Otázkou zostáva, či by niečo z myšlienky slovenskej štátnosti zostalo, ak by Beneš dostal Slovensko do svojej moci tak, žeby žiadna slovenská politická reprezentácia nemohla slovenský povojnový vývin spoluurčovať. V histórii neplatí keby. Všetko za slovkom keby je už len konštrukcia, ktorá môže byť pravdivá alebo totálnou hlúposťou. Som však presvedčený, že bez SNP by nemohla bť ani federácia roku 1968, ani mirové, pokojné rozdelenie roku 1993.

  33. Avatar Milanxyz 8. augusta 2009 / 12:20

    Milý Opolid,
    Z čoho usudzujete, že mne nejde o ucelený popis vtedajších udalosti? Z toho, že popri politicko-korektných historikoch čítam aj Vnuka a Ďuricu?
    A čo Vy máte proti tým dvom menovaným? Nespĺňajú Vaše predpoklady na vierohodných historikov?
    Viete, mne je len ťažko dať dokopy Benešové výkriky z Londýna (Tiso musí viset) s „úspešnou snahou zachovania slovenskej štátnosti“.

    Pán Hrnko,
    teším sa na Vaš článok, na Váš pokus obhájiť ľudské i materiálne škody spôsobené povstaním, ako aj následné transporty tisícov zostavších slovenských židov do koncentračných táborov (v tom čase sa už vedelo o vyvražďovaní), ako nutnú obetu na „zachovanie idey slovenskej štátnosti v nových pomeroch“.
    A budem rád, keď pridáte zhodnotenie, ako sa tá idea slovenskej štátnosti v nových pomeroch zachovala.
    Ináč, vo Vašom článku: Projekt sa dokončuje ma upútalo nasledovné:
    „Je to veľmi zaujímavé obdobie ako pre spracovateľa, tak aj pre čitateľa. Slovenská armáda bola v tomto období nasadená na frontové línie v takom rozsahu a tak ďaleko od materského územia, že potom už nikdy sa to neopakovalo a dúfajme že už ani nebude opakovať.“
    Tuším teraz, v čase (zdánlivého) mieru a pokoja naše jednotky na Blízkom východe tento „rekord“ prekonali.

  34. Avatar Opolid 10. augusta 2009 / 17:15

    Myslíte, že slovenská státnost byla závislá pouze na ľudove straně a Tisovi?

  35. Avatar Milanxyz 11. augusta 2009 / 17:52

    Milý Opolid,
    slovenská štátnosť rozhodne nebola závisla len na ľudovej strane a prezidentovi Dr J Tisovi. Fakt je ale ten, že jedine táto strana a prezident ju podporovali až do konca.
    Z ostatného obyvateľstva sa do augustového protištátneho povstania vo veľkej miere zapojili čechoslovakisti v armade a v občianskych spolkoch s podporou evanjelického obyvatelstva napojených na Beneša, a komunisti napojení na Moskvu.
    Najzaujímavejšie na tejto smunej epizóde naších dejín je fakt, že kým za komunistov sa povstanie vysvetľovalo ako boj proti fašizmu, v dnešných časoch sa táto idea pretavila na boj za „zachovanie slovenskej štátnosti“, hoci aspoň od Vianoc v 43-tom sa vedelo, že hlavným cieľom povstalcov je obnovenie spoločnej republiky, teda fakticky zánik slovenskej samostatnosti.

  36. Avatar Opolid 11. augusta 2009 / 20:07

    Rovnice samostatnost=státnost je jednoduchá, ale nemusí být jediná. I když toto schéma je nejzažitější, ale nakonec je to nešťastné protože vytváří „mezery“ v dějinách, které se zde neustále vrací a probírají (viz Velká Morava, Uhersko, ČS).
    Jinak bych vás doplnil,že povstání začalo jako čechoslovakistický puč a změnilo se v bolševicko-nacionalistický puč.

  37. Avatar Milanxyz 14. augusta 2009 / 16:51

    Pán Opolid,
    tomu, „že povstání začalo jako čechoslovakistický puč a změnilo se v bolševicko-nacionalistický puč“ celkom nerozumiem. Najmä tvrdeniu, že sa zmenilo na „bolševicko-nacionalistický“.
    Mohli by ste to hlbšie vysvetliť?

  38. Avatar Opolid 15. augusta 2009 / 22:32

    po uchopení moci se SNR nechovala jako orgán podřízený Benešovi, ale vystupovala v roli úplného a jediného suveréna na Slovensku-tj. žádná kontinuita s 1.ní republikou ale zcela jasné vymezení- na Slovensku vládne pouze a jedině SNR a nikoli Beneš.

  39. Avatar Opolid 15. augusta 2009 / 22:34

    No a bolševický-kde byli komunističtí vůdci povsání vpři jeho vypuknutí-všude jinde jen ne v BB

  40. Avatar Milanxyz 16. augusta 2009 / 8:33

    Pán Hrnko,
    myslím si, že posledné dva príspevky pána Opolita si priam žiadajú Vau odpoveď, lebo tá doba bola Vašou štúdijnou látkou. Dúfam, že nebudete naďalej zotrvávať v ústraní a nechávať historicko-politické debaty nás, papučových historikov bez doplnenia.

  41. Anton Hrnko Anton Hrnko 16. augusta 2009 / 20:16

    V prvom rade treba súhlasiť, že teória kontinuity ČSR je blud. SNR sa skutočne vyhlásila za jediného suveréna na Slovensku! Preto SNP nemožno označiť za puč, ale za prevrat. SNR však musela reagovať na to, že od r. 1942 bolo medzinárodne Česko-Slovensko uznané mocnosťami, ktoré vyhrávali vojnu. Na ich stranu sa prihlásila aj SNR. Musela preto aj reagovať na túto skutočnosť, čo vyriešila filištínsky – medzinárodne uznala ČSR, ale označila Ústavu z r. 1920 na Sk za neplatnú a vnútropoliticky sa označila za suveréna a svoje dekréty vydávala v zmysle platných noriem Slovenskej republiky. Označiť toto za NACIONALIZMUS a BOĽŠEVIZMUS je prihlásenie sa k čechoslovakistickému chápaniu spoločných dejín Slovákov a Čechov, lebo to popiera všeobecne uznávaný princíp práva národov na sebaurčenie. Problém povstania nebolo samotné povstanie, lebo najmenej 90% účastníkov povstania išlo doň z presvedčenia, že bojujú proti Nemcom, ktorí sa pokúsili okupovať SR (aj môj otec išiel do povstania s týmto presvedčením). Problém povstania je v tom, že Slováci nedokázali v rokoch 1945 – 1947 uhájiť to, čo so zbraňou v ruke v povstaní obhájili – národnú suverenitu. Ale to je iná téma.

  42. Avatar Opolid 16. augusta 2009 / 21:13

    A co je na nacionalismu tak špatného že musí být zvýrazněn? Proč najednou ten odsudek tohoto vnímání. A proč SNR, která měla vliv na vypuknutí SNP stejný jako sklizeň pomerančů v Ugandě? A ve světle konce a průběhu povstání je otázka jestli to bylo skutečně uhájeno (kým a kde?).

  43. Avatar otokar 29. augusta 2009 / 11:59

    Pán Opolid hovorí: Júl 31, 2009 o 19:19
    Je otázkou jestli v našem kulturním okruhu je to skutečně velké téma- uvážíme-li že působili 20 let pak bylo jejich dílo odvrženo (viz vyhnání žáků) a následně jsou zmínky o občasném velmi omezeném a politicky motivovaném kříšení odkazu. Což ostatně dokazuje i ta zmínka v ústavě SR-vpodstatě bez jakékoliv kontinuity.

    &&&&&
    ponúkam k zamysleniu ohľadom tradície a kontinuity pasáž z poslednej knihy M.Demka:

    Kresťanské vzťahy medzi Chorvátmi a Čechmi sa dátujú od príchodu chorvátskych mníchov do Prahy v čase panovania Karla IV, teda v 14. storočí, keď sa zároveň otvorila aj otázka samotného pôvodu pojmu Čecha (či prekladu Bohém – Čech).

    Ide tu o kultúrno – náboženské vzťahy z obdobia Karla IV k Francúzsku,
    špeciálne k arcibiskupskému centru Reims, kde sa zachovala slovanská tradícia a slovanská biblia v jazyku „Slavon“, ktorá pochádza z Ruska z roku 1051.

    Tým, že Anna Jaroslavna vnučka sv. Vladimíra sa 14. mája 1051 vydala za francúzskeho kráľa Henricha I, keď nakoniec aj sám pápež Nikola II uznal tento vzťah,
    konsekventne museli všetci panovníci skladať prísažne ruky,
    tak na francúzsku ako na slovanskú bibliu takmer do obdobia Napoleóna.

    V tejto tradícii vďaka pozícii Karla IV sa tieto rusko-francúzske vzťahy a slovanské otázky dostávali do Prahy, čím sa vytvárali podmienky aj k iným vzťahom, tak na poli hudby ako aj náboženských dejín. Myslíme tu na nie zanedbateľnú tématiku sv. Sigismunda, ktorí vďaka Karlovi IV sa dostal dokonca za spolupatróna Čiech spolu so sv. Václavom. (5) A keď otázka sv. Sigismunda a jeho pozostatkov vo Švajčiarskom Einsiedelne predstavuje paradoxálny vzťah k Slovensku, keď sa stalo toto miesto pútnickým miestom práve pre Slovákov bez vysvetlenia? Inou historickou súvislosťou je angažovanie sa samotného syna Karla IV – Sigismund (Žigmund, teda kráľ Žigmund Luxemburský, cisár Nemecký, kráľ Český, Uhorský), o ktorom sa zmieňuje aj Franz Liszt vo svojom literárnom diele, keď ako historik datuje do tohto obdobia príchod Bohémov, teda aj Maďarov do Strednej Európy.
    Tieto debaty, na ktoré reagovala tiež aj slovanská literárna tvorba, boli živé celým 19. storočím.

    Teda aj český panovníci skladali prísahu na bibliu, ktorú nám zanechala tradícia Cyrila a Metoda.
    Alebo, že by som sa mýlil?
    Som si takmer istý, že nik z našich historikov o tejto biblii v jazyku „Slavon“ nemal šajnu a samozrejme ani Vy.

  44. Avatar Palo 18. júla 2010 / 12:23

    Veľmi zaujímavý a výborne napísaný clánok. Škoda, že sa takto komplexne a pomocou skutočných príčin akcií-reakcí v našej histórií neprezentujú dejiny na stredných a základných školách. Poznať príčiny prečo sme takí a onakí ako súčasť národa i ako celok národ je základný kameň na sebaurčenie jednotlivca a aktivačná energia k uvedomovaniu si zdravej národnej hrdosti a smerovaniu napred k lepšiemu.

  45. Avatar Ondrej Tarovský 23. februára 2016 / 2:45

    Ja som zistil, že „originál“ maďari sami seba pôvodne nazývali …..magormi a o podľa ih mytologického predka Magora . teda aj územie ktoré obsadili by sa malo správe volať…. Magorsko !!!!! Kedže viacerými vyskmnými skupinami boli zistené či skôr neboli zistené žiadné ugrofínské gény a ani centrálno ázijské môžeme naších južných susedov oficiálne premenovať na psedomadarov. ( už je vo vede pojem avari a pseudoavari…) Najlepšou znalkyňou genetiky a medicíny ugrofínov na svete je dnes pani Osipova z Novosibírska, osobne ju poznám. Keby sa podarilo nám zorganizovať jej pozvanie a prednášku….

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *