Čo trápi Slovenskú akadémiu vied alebo tiež, ako maďarizovať slovenčinu

Človek by predpokladal, že v dnešnej ťažkej finančnej kríze bude vážených akademikov zaujímať najmä to, ako čo najrýchlejšie prekonať finančné a hospodárske ťažkosti, aby si slovenský občan mohol konečne vydýchnuť a povedať si: „Uch, a je to za nami.“ Myslím si, že na takúto prácu vážených „akademikov“ má slovenský občan právo, veď ich platí zo svojich daní. No trápenie slovenského občana nie je asi to, čo zaujíma niektorých našich „vedeckých“ pracovníkov. Ako som sa dopočul, na 13. marca 2009 zvolal podpredseda SAV Dušan Kováč konzílium, ktoré sa má zaoberať otázkou písania mien historických postáv z uhorských dejín v slovenčine. No podľa všetkého sa tam nepredpokladá diskusia o upevnení princípov tohto písania v duchu slovenčiny, lebo návrh prof. PhDr. Slavomíra Ondrejoviča, DrSc., riaditeľa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, ktorý má byť predmetom rokovania, navrhuje všetko vrátiť späť do obdobia, ktoré sa vytvorilo po vzniku ČSR a trvalo približne do začiatku 70. rokov minulého storočia. Vtedy sa na toto písanie uplatňoval dôsledne úzus zavedený v maďarčine v druhej polovici 19. storočia. Cieľom prijatia tohto úzu bolo oddeliť Slovákov od ich histórie a napomôcť tak ich prikloneniu sa ku koncepcii jednotného „československého“, ergo českého národa. Slovákom bolo treba ich históriu odcudziť, preto sa im vnútila maďarská forma mien, aby aj z grafiky písania bolo vidieť, kto bol v Uhorsku pán.

Nečudujem sa pánovi D. Kováčovi, že ho trápia práve tieto veci. Predsa ako nositeľ najvyššieho štátneho vyznamenania Maďarskej republiky musí za toto ocenenie aj nejakú prácu vykonávať. Už asi nestačí, že zrušil pobočku Historického ústavu SAV v Budapešti, ktorej úlohou bolo v zmysle medzištátnej dohody získavať neobmedzene dokumenty zo spoločnej histórie, keďže spisová rozluka po vytvorení samostatného Česko-Slovenska sa neuskutočnila (ozaj a mal na to právo? To môže riaditeľ jedného ústavu SAV zrušiť inštitút, ktorý je zriadený na základe medzivládnej zmluvy?). Čudujem sa však riaditeľovi ústavu, ktorý nesie meno Ľudovíta Štúra, že sa na takéto niečo prepožičiava. To skutočne nie je v slovenskej jazykovede iný problém, ako je písanie historických mien? Veď renomovaní historici a jazykovedci to už v 70. a 80. rokoch minulého storočia vyriešili a historická obec až na niekoľko večných kverulantov to akceptovala. Ak to niekto neakceptoval, tak sú to najmä neodborníci v periodikách, ktorí sa riadia starým maďarským heslom: „Koho chleba ješ, toho pesničku spievaj!“ To, že pre týchto ľudí nie je svätý ani matkin hrob, na to sme si už zvykli. Ale prečo by sme to mali akceptovať?

To vážne nemá Jazykovedný ústav do čoho „pichnúť“, aby sa zaoberal takýmito vecami? To ho netrápi všeobecný úpadok jazykovej kultúry národa, najmä tej zložky, ktorá si práve jazykom zarába na svoj chlieb? Netrápia ho prenikanie bohemizmov a germanizmov ako v syntaxe, tak aj v slovnej zásobe do jazyka až v takej miere, že človek často musí uvažovať, či ten jazyk, ktorým ten ktorý redaktor alebo verejný činiteľ hovorí, je ešte slovenčina alebo nejaký slovensko-česko-anglický pidgin? To ho netrápi, že v slovenčine vymierajú predložky a okrem predložky pre sa už takmer žiadna nepoužíva? To ho nezaujíma, že v slovenčine sú prakticky vytláčané väzby s nezhodným prívlastkom a nahrádzané krkolomnými predložkovými väzbami, že sa porušujú zákony flexie atď., atď.? To je skutočne najdôležitejšou otázkou – podľa môjho názoru – už dávno vyriešené písanie historických mien zo slovenskej histórie? To si niekto myslí, že keď už mnohí, ktorí tento princíp písania presadili, pomreli, je možné vrátiť koleso späť?

Každý, kto sa púšťa do tejto otázky, si musí uvedomiť, že keď sa uvedená problematika riešila, nešlo o poslovenčovanie maďarčiny, ale o odmaďarčovanie slovenčiny. Odstúpenie od tohto princípu v pravidlách slovenského pravopisu by sa nemohlo chápať ináč, ako pomaďarčovanie slovenčiny. Išlo by presne o to, čo sa tu hovorí v súvislosti s názvami obcí a miest v maďarskom jazyku – išlo by o vytváranie hybridného jazyka (presne to sa deje aj pri vynechávaní prechyľovania ženských mien, pri programovej likvidácii flexie v tomto prípade). Myslím si, že slovenský daňový poplatník si platí slovenských jazykovedcov preto, aby mu chránili jeho jazyk, nie aby z neho vytvárali hybrid a pidgin. Na to až toľko prostriedkov nemáme!

PhDr. Anton Hrnko, CSc.

13 Responses

  1. Avatar morse 16. apríla 2009 / 0:06

    Identita je Vám náramne zvláštna vec. Nedá sa uchopiť rukami, ani kúpiť, tobôž ukradnúť. Ona jednoducho len tak levituje v mysliach ľudí, núti ich robiť pre nich nevýhodné rozhodnutia, brať na seba riziko a čeliť a nepoddať sa násiliu. Individuálne identity sú vystavané na základe kolektívnych identít, sú v nich zakódované mravné posolstvá odovzdávané z generácie na generáciu a pre väčšinu predstavujú vec nesmiernej hodnoty. Ale nájdu sa i takí – a zďaleka nielen bývalí politruci – ktorí by sa tej svojej najradšej zbavili. A aby im azda nebolo ĺúto, najradšej by identity zbavili aj tých ostatných… http://morsesadomnieva.blogspot.com/2009/04/ako-madarizovat-slovencinu-alebo-hrncek.html

  2. Avatar milanxyz 16. apríla 2009 / 16:47

    Ale, ale pán „morse“,
    teda Vám prechyľovacie koncovky k ženským priezviskám pripádajú „komické“, „zvláštnosti akoby z iného sveta“? A čo je Vám na nich také komické?
    Ako to vlastne je, keď na jednej strane tvrdíte, že (dodržiavanie prechyľovacích koncoviek) je „samozrejme nie zo zlého úmyslu“, ale vraj preto, „lebo tak káže zákon, prípadne aspoň nejaký ministerský obežník.“
    Podľa Vás sú teda nemenovaní „aktéri podobných zásahov“ nielen „horliví národovci, ale údajne aj „zbabelci na pohľadanie“, ktorí „svoje pravé pohnútky“- predpokladám, že uplatňovanie prechyľovania – „dôsledne skrývajú“ a vraj „dobre vedia prečo…“
    Nenapísali ste síce prečo, ale poriadne ste ma ohúrili tvrdením, že „kedysi nositeľov uhorských priezvisk nenútili k zmene mena“, čo je vyložená lôž, lebo opak je pravdou. Dôkazom sú nespočetní Slováci, prisťahovalci do USA s uhorským pasom.
    Ale pre Vás lôž je asi tá pravá pracovná metóda, lebo na tejto lži je založené celé Vaše „vedecké rozjímanie“.
    Váš „prelet“ históriou k roku 1977 je naozaj veľmi „zaujímavý“, len jeho hodnota je možno dobrá pre maďarských spoluobčanov, ale historicky tak nulová. Vy, „morse“, nadávate do „zbabelcov na pohľadanie“ tým, ktorí sa snažia uplatňovať jazykové zásady, ale sám na vlastnom blogu sa hanbíte, alebo nebodaj bojíte uviesť pod svoje výtvory svoje meno, tvrdíte, že Komisia pre historické termíny pri Historickom ústave SAV bola založená len preto, že „bol veľký“ „spoločenský dopyt po protimaďarských provokáciách“?
    A čo Vám vadí na tom, že „už na prvom zasadnutí komisie sa pozornosť zvrtla na problematiku písania uhorských šľachtických priezvisk“? A prečo „zvrtla“? Vami spomínané priezviska jednoznačne dokazujú ich slovenský pôvod. Pomaďarčený, ale rozhodne nie maďarský.
    Výraz „uhorské obdobie slovenských dejín (do roku 1918)“ nie je žiadným „ojedinelým intelektuálnym výkonom“, ale pravým pomenovaním toho obdobia v slovenských dejinách, ktorých začiatok podľa posledných výskumov siaha až do doby bronzovej, dlhé štyri tisícročia pred príchodom Maďarov. Nazývať obdobie po r. 1918 „slovenským obdobím uhorských dejín“ môže len chorý mozog prislušníka iredentistickej organizácie „64 žúp“, ku ktorého zmýšľaniu žiaľbohu nemáte veľmi ďaleko.
    Aby ste precítili „celú tragickosť uhorských dejín“ a až „aký útlak to musel byť“, Vám radím, aby ste si prečítali nemaďarských autorov tej doby a kedže viete písať/čítať po slovensky, diela slovenských klasikov tohto obdobia by Vám nemali robiť problémy.
    A čo sa týka článku pána Hrnka, myslím, že svojím príspevkom ste úplne – ako hovorí to dobré slovenské porekadlo – vedľa jak tá jedľa“.

  3. Anton Hrnko Anton Hrnko 16. apríla 2009 / 19:50

    Po prečítaní Morseho príspevku aj na jeho blogu musím povedať, že jeho znalosti sú výrazne selektívne a pamäť ho vodí len tam, kde sa mu hodí. Neviem, kde napr. Maďari prišli na to, že prvý uhorský kráľ sa volal Szent István. Človek môže prečítať všetky uhorské pramene do 14. st. a s týmto menom sa tam nestretne. Všade uvádzajú len Sanctus Stephanus a to sa na Istvána nepodobá ani vzdialene. Ako sa im podarilo z mena Johanes de Zapolia urobiť Szápolyayho Jánosa to nezistí ani Pánbožko. A podobne by sa to dalo písať dookola a stále viac. Ale už keď je tak zbehlý v slovenských reáliách, určite pozná aj spomienky Andreja Kmeťa, ktorý sa prvý raz stretol s maďarizačnou politikou, keď ho otec zapisoval do Gymnázia. Učiteľ, ktorému otec diktoval meno Andrej Kmeť, ho automaticky zapísal Kmety András. Tak nech nám tu nehovorí niečo, čoho by sme neboli v Uhorsku svedkami. Rovnako mu odporúčam Majtánov zoznam názvov obcí od r. 1773 do roku 1997 a pozrie sa najmä na to, koľko slovenských obcí v rokoch 1867 až 1910 stratilo svoje slovenské mená a stali sa z nich Lajosfalvy a podobné atrapy. Nech sa pozrie aj na svoje brvno v oku, a potom nech hľadá triesky v očiach druhých. Apropo, koncovka ová. Nuž slovenský jazyk je flexívny a v tomto prípade to treba chápať nie ako nejakú zmenu mena, ale výlučne ako prvý pád ženského mena. Prečo by sa práve ženské mená nemali v slovenčine skloňovať? Preto, že to chce nejaký Morse? Spomeňme si len na to, ako výskajú, že použitím názvu napr. Žilina v maďarskom texte je prznením maďarčiny. A používanie ženského mena v nesklonnej podobe nie je prznením slovenčiny? Veď aj maďarčina používa pádové koncovky, ktoré sú súčasťou vlastného mena. Prečo by v maďarčine mohlo byť Biróhoz a v slovenčine by bolo prznením maďarského mena, keby sme to preložili k Biróovej? Vie mi to niekto vysvetliť? Najmä redaktori a hlavní redaktori slovenských médií? Takže, kedves fiamocskam Morse, nemyslíte si, že my sa v prameňoch nevieme orientovať! Vaše selektívne vedomosti sú na smiech.

  4. Avatar Misco 16. apríla 2009 / 23:55

    Asi sa budeme učiť pravopis nových slov… Ale tentoraz nie tých vybraných alebo cudzích, ale našich vlastných – maďarizovaných.

  5. Avatar Morse 19. apríla 2009 / 8:20

    To Misco:
    Áno synu, asi sa budete musieť učiť pravopis týchto „nových slov“ – PRIEZVISK. Neviem síce, ako si sa tomu vyhýbal až doteraz (možno sa u Vás oný matičný zoznam falzifikovaných priezvisk podával priamo s materinským mliekom…), ale odteraz tu bude takáto škandalózna prax… Napríklad stretneš v meste nejakú dobrú babu a na počudovanie nie Ty jej povieš ako sa ONA volá, ale ona Tebe…
    Ja samozrejme viem, aké bolo pre našinca v minulosti ťažké zdolať cudzí jazyk, alebo sa aspoň naučiť Otčenáš po maďarsky, pre niektorých to znamenalo ťažkú psychickú traumu odovzdávanú potom z generácie na generáciu…

  6. Avatar hugo 23. apríla 2009 / 15:45

    mohol by som vedieť morseho stránku, ktorú ste tu spominali?

    dakujem

  7. Avatar Jaro 28. apríla 2009 / 9:47

    Pan Hrnko,

    viete o najnovsich vyskumoch z oblasti genetiky, podla ktorych vyplyva, ze medzi Slovakmi je vacsi podiel ugrofinskych genov, ako medzi samotnymi dnesnymi Madarmi? Slovaci ich maju asi 4%, zatial co Madari 1 az 3%.

    Nezdaju sa Vam byt v tomto svetle slovensko madarske spory nezmyselne, ked sme z genetickeho hladiska na tom takmer rovnako (mozno my sme este o nejake to percento vacsi geneticki madari, ako samotni dnesni madari)?

    http://martinmalobicky.blog.sme.sk/c/47207/Kto-sa-skryva-vSlovakoch-Nase-geny-cast-2.html

  8. Avatar marián tkáč 28. apríla 2009 / 13:40

    Súhlasím s názorom A. Hrnka, pokiaľ ide o písanie historických mien ale aj názvov.
    Napríklad také UHORSKO… Sasinek tvrdí: „že názov Uhor znamená Maďara a prinesený bol k Dunaju až Arpádovcami, to je blud. Ten názov úž dávno pred Arpádom slýchaný bol v Európe“. Uhorsko je „pojem geografický, dávno známy v strednej Európe pred príchodom Maďarov“. Napokon nijaký z ich kmeňov sa nevolal „Uhor“, ich mená boli takéto: Nyék, Megyer, Kürt-Gyarmat, Tarján, Jenö, Kér a Keszi. „Uprostred stredoveku franskí kronikári označovali Uhorsko ako slovanskú krajinu“. To je téma! Pojem UHORSKO Maďari nepriniesli, ale len naň naďabili podobne ako na PANÓNIU. V najstaršej uhorskej legende Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka, napísanej najneskôr v roku 1068 sa ani raz nespomína Uhorsko, iba Panónia a Štefan sa 30 rokov po svojej smrti nazýva KRÁĽOM PANÓNOV!
    Zdá sa, že prichádza čas obhajovať pravdu. Nič iné, len pravdu, MT

  9. Anton Hrnko Anton Hrnko 28. apríla 2009 / 21:46

    Jaro, áno poznám to. Je to logické, lebo na hraničnom území sa mohli najlepšie udržať. Podľa francúzskej školy demografie nížiny sú vždy vyľudňované nájazdníkmi, epidémiami a vojnami. Horstva sú vždy genetickou bankou, ktorá saturuje vyľudnenú nížinu. Možno sa budete čudovať, ale sám sa pokladám za úprimného stúpenca maďarsko-slovenského vyrovnania, pretože z hľadiska genetickej príbuznosti sme si najbližšie národy v priestore a táto blízkosť je aj mentálna. Samozrejme, prekážkou tohto zblíženia je agresívna politika „maďarstva“ od polovice 19. st., ktorá je prekážkou tohto zblíženia (myslím si, že ani nacionalistická politika Slovákov nechce viac, ako uznanie rovnakého miesta pod slnkom pre všetkých tu v strednej Európe, že nie je protimaďarská v zmysle etnickej neznášanlivosti, ale len v zmysle nesúhlasu s maďarským revizionizmom. Preto takejto politike oponujem, ale cieľom nemá byť neprimeraná výhoda Slovákov na úkor Maďarov, ale len skutočná rovnosť a rovnoprávnosť.) Slováci by popreli vlastné dejiny, keby chceli niekoho utláčať.

  10. Avatar Vendelín 18. mája 2010 / 18:32

    Pán Hrnko, pomôžete mi??? Ako sa volá starší historik, môže mať cez 80-ku, býval v Bratislave pod Slavínom, jeho doménou bola antika, Grécko a starý Rím??? niečo sa mi marí ,neviem či nie je Váš menovec Anton??? Ďakujem za pomoc

  11. Anton Hrnko Anton Hrnko 18. mája 2010 / 20:57

    V tom vám asi nepomôžem. Poznám len jediné meno historika, ktorý sa zaoberal na Slovensku antikou a mohol by zodpovedať veku – Miroslav Okál (1913 – 1997).

  12. Avatar lacooravec 7. júna 2010 / 0:26

    p.Hrnko! Súhlasím, že medzi horami, zvlášť, keď kone boli najrýchlejšie dopravné prostriedky a Slovač žila izolovane voči vonkajšiemu svetu, tak sa obyvateľstvo dokázalo ubrániť, trebárs aj voči Tatárom a aj neskôr Turkom. Ono, také horské národy nájazdníkom vždy odolajú, koristníci na určitom území môžu vydržať maximálne rok, potom strovia úrodu, vyhubia pôvodné obyvateľstvo, nemajú čo žrať, tak sa pohnú ďalej…A Maďarov po návrate od Lechu bolo príliš málo, aby založili kráľovstvo…Tu zohralo jednoducho Slovenské veľkodušné myslenie úlohu, pre Slovenov v podstate na stáročia zničujúce, prijali sme cudzí jazyk v našej vyššej šľachte a tam je celý problém: Slovenská šľachta sa pomadarčila rečou, aj keď si bola a doteraz si je vedomá, že slovenskosť je ich základom. Nuž, čo už? Nastupujeme, my páriovia a dúfam, že nesklameme!! Sme tu predsa od vekov!!! A ešte k Uhrom, Panóncom a podobne..Jednoducho, niet o čom debatovať..Všetci sme tu MY SLOVENE! Všetci sme tu tak ich potomkami a buďme na to hrdí, dokonca aj rečou..voľbou??? Maďari!!!.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *