Po VI. Zväzku Vojenských dejín Slovenska (1945-1968), ktorý bol predstavený čitateľskej verejnosti v septembri minulého roku, začiatkom januára tohto roku bol slávnostne uvedený do života ministrom obrany J. Baškom aj V. zväzok (vročenie 2008). Autorský kolektív na čele s Františkom Cséfalvaym sa v ňom venuje rokom 1939 – 1945. Bolo to veľmi zložité obdobie, keď sa na jednej strane vojenské dejiny Slovenska po prvýkrát v moderných dejinách stali súčasťou slovenských štátnych dejín, na druhej strane sú však stále spojené aj s pôsobením Slovákov v ozbrojených zložkách, ktorých politické a vojenské ciele boli nezlučiteľné s existenciou samostatného slovenského štátu (pročesko-slovenský domáci a zahraničný odboj; pôsobenie slovenských vojakov – v zmysle medzinárodného práva neobčanov horthyovského Maďarska – v maďarskej armáde a pod.). Autori mali neľahkú úlohu všetky tieto aspekty skĺbiť a vytvoriť tak ucelené dielo. Až na tú skutočnosť, že žiadnym spôsobom sa nedotkli pôsobenia slovenských vojakov v maďarskej armáde, ktorej prebehlíci i zajatci sa tiež stávali príslušníkmi česko-slovenských zahraničných jednotiek v ZSSR, možno povedať, že predložili slovenskej verejnosti dielo hodné povšimnutia.
Autori zvolili tradičnú koncepciu, ktorá je prítomná i v ostatných zväzkoch vojenských dejín, ale aj obdobných ďalších syntetizujúcich prác o období existencie slovenského štátu, keď začínajú stručným náčrtom politických dejín štátu, ďalej rozoberajú vojenskú otázku, potom pristupujú k popisom prejavom nespokojnosti v ozbrojených silách, neskôr odboja a kapitolu končia popisom otázok súvisiacich s ozbrojenými silami česko-slovenského zahraničného odboja. Približne v tejto štruktúre publikácia obsahuje päť kapitol, ktoré vymedzením zodpovedajú všeobecne prijatej periodizácií dejín Slovenska v rokoch druhej svetovej vojny.
V prvej kapitole Branná moc Slovenského štátu v období upevňovania režimu sa venujú problematike vojenstva v rokoch 1939 – 1941. Je to obdobie, keď po zániku ČSR vznikla branná moc nového štátu vo veľmi zložitej situácii, keď na jednej strane nacistické Nemecko obsadilo západnú časť Slovenska, kde sa nachádzala rozhodujúca časť vojenských zásob, a na druhej strane na východné Slovensko zaútočili horthyovské vojská. Myslím si, že práve táto časť s celou svojou zložitosťou by si zaslúžila väčšiu pozornosť, lebo práve v tomto období sa rozhodovalo o tom, aké vojenské sily bude mať Slovensko – či niečo podobné, ako bolo vládne vojsko v protektoráte, alebo skutočnú armádu s bojovou hodnotou. To, že sa vtedajším vojenským a politickým silám vtedajšieho slovenského štátu (odporúčal by som to písať s malým s, lebo oficiálnym názvom bola Slovenská republika) podarilo uchovať skutočnú armádu, malo mnohé ďalšie implikácie vrátane toho, že sa slovenskí vojaci ocitli na strane wehrmachtu ako vo vojne proti Poľsku, ZSSR, že boli nasadení v Taliansku, ale aj toho, že mohli odbojové zložky rátať so slovenským vojakom ako faktorom antifašistického hnutia. V každom prípade potenciálny čitateľ si tu nájde dostatok informácií o slovenskej armáde, ale i o „slovenskej“ problematike pri budovaní česko-slovenského vojska na západe.
Druhá kapitola V pakte Osi Berlín – Rím – Tokio sa autori venujú obdobiu po napadnutí ZSSR nacistickým Nemeckom roku 1941 až do rozhodujúcej bitky na východnom fronte pri Stalingrade, teda k obratu vo vojne na prelome rokov 1942 – 1943. Je to veľmi zaujímavé obdobie ako pre spracovateľa, tak aj pre čitateľa. Slovenská armáda bola v tomto období nasadená na frontové línie v takom rozsahu a tak ďaleko od materského územia, že potom už nikdy sa to neopakovalo a dúfajme že už ani nebude opakovať. Ako sa s týmto fenoménom vyrovnali domáci politickí a vojenskí činitelia, ale predovšetkým jednoduchí vojaci odpovedá aj predložený text. Primeraná pozornosť sa venuje aj zahraničnému odboju, ktorý bol posilnený o vojenské jednotky v ZSSR.
V tretej kapitole Strategický prelom vo vojne sa popisuje najmä kríza režimu a kríza slovenského „štátneho“ vojenstva. Pre slovenských vojakov bola vojna proti ZSSR nepopulárna a z ich pohľadu nezmyselná. Keď k tomu prišli strategické porážky nemeckej vojnovej mašinérie na frontoch, nemohlo to nemať vplyv na politickú i vojenskú sféru na Slovensku. Nielen režim, ale aj jeho ozbrojená moc sa dostali do krízy, čo viedlo k tom, že sa množili dezercie, ale i prechody celých jednotiek na druhú stranu. Ozbrojená moc sa stávala nespoľahlivou, čo je podstatnou časťou tejto kapitoly.
Určite najvýznamnejšou etapou dejín Slovenska v rokoch vojny bolo Slovenské národné povstanie, čomu sa venuje štvrtá kapitola. Bolo vyvrcholením antifašistického zápasu slovenského ľudu a bolo významným nielen z hľadiska slovenských vojenských dejín, ale vôbec z hľadiska dejín európskej rezistencie. Tento druhý moment by hádam bolo treba viac zdôrazniť, lebo niektoré vojenské operácia SNP boli unikátne – napr. takmer dvojmesačné pôsobenie letectva v tyle nacistických vojsk. Je chvályhodné, že autori sa neobmedzili len na opis vojenských a politických udalostí, ale že sa venovali aj otázkam organizovania civilného života v zápolí bojujúcich armád, čo je pri takýchto vojenských operáciách, akou bolo SNP, veľmi dôležité na udržanie kompaktnosti frontov.
Posledná kapitola V posledných mesiacoch vojny rieši otázky nacistického okupačného režimu, agónie politického systému prvej Slovenskej republiky, popisuje bojové operácie oslobodzovacích armád na Slovensku a, samozrejme, zániku slovenského štátu a obnovy ČSR. Súčasťou kapitoly je aj pôsobenie Slovákov v ozbrojených silách antihitlerovskej koalície.
Záverom možno konštatovať, že slovenskej verejnosti sa dostalo dielo o vojenských dejinách Slovenska, ktoré syntetizuje doterajšie poznatky o uvedenej problematike. Zároveň treba privítať, že toto dielo vzniklo vzhľadom na prieťahy, ktoré boli pri jeho zostavovaní. Nazdávam sa, že Vojenský historický ústav nemusel mať obavy z publikovania tohto diela, veď nikto nechcel dokonalé dielo, ktoré uzavrie výskum a interpretáciu tohto úseku slovenských dejín. Výskum pokračuje a anotované dielo je len jedným kamienkom v jeho mozaike.
Pán Hrnko,
je to o vojenskej histórii, histórii aj Slovákov, čo by mala byť aj Vaša parketa
Vojenské dejiny Slovenska , Segeš …
Pešie a husárske pluky boli zložené prevažne zo Slovákov!
Veliacia reč bola nemčina od roku 1754
Vojenské predpisy z 1760 :
„Pritom tež wzdiczki ze swogmi kamaradami z kompagni, anebo z/czelim rwegimente zustawagiczima, rownasobnim spusobem, gak z pechotu, z kongiczku, gránicz a z trupami pomahagiczima, w/pokogi a w/dobrim rozswassenjm žiti a k/bitki a k/wadenj priczinu nech neda“
Mal by som prosbu, dať mi odpovede na otýzky:
1.) Od kedy sa stala maďarčina veliacou rečou v Uhorsku? ( 1867?)
2.) Ako to bolo s príchodom nováčikov, ktorí mali materinskú reč maďarčinu po roku 1760?
Dostali aj títo odvedenci vojenské predpisy v maďarčine?
Keď bola jednotná veliaca reč CaK armády nemčina, Slováci dostali vojenské predpisy v dobovej slovenčine. (vyššie uvedená ukážka)
Tu by som poprosil odkaz na viedenský archív, nie na Budapešť!
3.) Koľko bolo evidovaných „Maďarov“ v CaK vojsku?
Zaujímajú ma hlavne husári – jazda. (Štatistiky CaK by mali byť presné.)
4.) Koľko husárov-Maďarov sa zúčastnilo bitky pri Lipsku v roku 1814?
Za odpovede vopred ďakujem
otokar
Ad 1) Vojenské predpisy už od doby Mateja Korvína vychádzali aj v ľudových jazykoch. V c.k. armáde bola až do roku 1918 zavedená prax, že veliacou rečou nad úroveň pluku bola nemčina, v plukoch bola veliacou rečou reč väčšiny mužstva; plukovník bol povinný sa ju naučiť, ak ju neovládal. To, že vojenské dejiny slovenské neuvádzajú maďarské texty, neznamená, že neexistujú. Napr. prvá zachovaná (známa) vojenská prísaha v slovenčine je zo začiatku 18. st. a používala sa pre slovenských vojakov Rákociho vojsk. Samozrejme, takéto prísahy boli vo všetkých vtedajších uhorských jazykoch, teda aj maďarskom.
Ad 2) Neviem, ale keď existovali v slovenčine, určite existovali aj v maďarčine.
Ad 3) Kedy? V ktorej vojne? V ktorom roku?
Ad4) Neviem. Asi dosť.
1.) v maďarčine som našiel prvé náznaky až z roku 1848
2.) odkiaľ beriete tú istotu? Viete o neakých aj v latinčine?
3.) 4.) toto nie sú odpovede hodné profesionála!
Veľa vážený pane,
nie som vševed a ani som sa zaňho nevydával. Vždy som sa však riadil princípom, že ak o niečom neviem, neznamená to, že to neexistuje.
Veľa vážený pane,
ani ja nie som vševed a ani sa zaňho nevydávam.
Ale riadim sa popri Vašom princípe aj orwellovskými princípmi.
A pretože diskutujeme o histórii, minulosti , tak by som si dovolil upresniť Váš výrok v zmysle pána Orwella.
Ak aj o niečom z histórie viem, (teda lepšie povedané, myslím si, že niečo viem,)
to ešte neznamená, že to niečo aj skutočne existovalo!
Jawohl, a sme doma. Historici sa len málokedy sporia o ničom, či to bolo alebo nie. Jednotlivý fakt (napr. že bola Veľká Morava v rokoch medzi 833 a + – 907) sa nespochybňuje nikým a nikde. O čom sa historici sporia, je výklad týchto faktoch, o to, čo je nadstavbou nad faktografiou a skutočná história. Nuž a tu je licencia, ktorá by síce mala byť na faktoch závislá, ale spočíva na postoji historika a jeho interpretácii faktov. Preto hľadanie nejakej pravdivej histórie je nezmysel, lebo v skutočnosti je len interpretáciou faktov. Preto je úplne iný výklad SNP účastníkmi povstania od tých, proti ktorým povstanie bolo nasmerované. Preto žiadať rovnaký výklad slovenského štátu od Dr. Kamenca a prof. Vnuka je úplný nezmysel. Môžu sa zhodnúť na faktoch, ale na výklade asi nie. Preto má každá nasledujúca generácia právo vykladať dejiny zo svojho pohľadu, zo svojich potrieb. Dôležitý je len, aby sa držali faktov a nefalšovali ich, aby si dejiny vylepšovali a mohli si ich vykladať podľa svojho chcenia a nie podľa skutočnosti. Toho sme boli v minulosti veľmi často svedkami a žiaľ, dnes sa tomu tak isto nevyhýbame (napr. posledne zverejnená fotografia prezidenta Tisa upravená podľa potreby: Keďže nevieme nájsť J. Tisa ako hajluje, tak si nejakú fotku, kde má zdvihnutú ruku, upravíme, aby to vyzeralo, že hajluje – nachádza sa to aj v publikácii jedného známeho historika o vojnovej Bratislave a prednedávnom to bolo aj v tlači). To už nie je licencia výkladu, to je falšovanie dejín.