Nová zbierka dokumentov k slovenským dejinám

Suško, L. (editor), Das Deutsche Reich und die Slowakische Republik 1938 – 1945. Dokumente, Band I, Von München bis Salzburg 1938 – 1940, Dokumente und Essay, Buch 1, Lúč, Bratislava 2008; Das Deutsche Reich und die Slowakische Republik 1938 – 1945. Dokumente I., , Von München bis Salzburg 1938 – 1940, Dokumente und Essay, 2. Buch/ 2. kniha, Slovensko v jeseni 1944, Lúč, Bratislava 2008

Slovenská historiografia v poslednom období výrazne postúpila v publikovaní základných dokumentov o dejinách Slovenska. K mnohým „populárnejším“ súborom dokumentov sa v poslednej dobe pripojili aj edície, ktoré na základe hlbokého štúdia spĺňajú najvyššie kritéria vedeckosti a sú založené na širokej heuristike. Len na ilustráciu spomeniem edície L. Deáka, P. Petrufas, F. Vnuka a niektorých mladších historikov z Ústavu dejín pamäti národa. Priam k titanskému dielu (pre jednu osobu) pristúpil slovenský historik trvalo žijúci v Nemeckej spolkovej republike Ladislav Suško. Rozhodol sa pokračovať tam, kde v prvej polovici 60. rokov minulého storočia začali exilový historik M. S. Ďurica a český historik V. Prečan – v publikovaní základných dokumentov k slovensko-nemeckým vzťahom v rokoch 1938 – 1945 z nemeckých archívov. Už prvé dva zväzky, ktoré vyšli vlani (r. 2008), presvedčivo dokazujú, že do rúk širokej nielen slovenskej, ale aj svetovej historickej i laickej verejnosti sa dostáva dielo, ktoré principiálne prehovorí do dejín dodnes stále vášnivo diskutovaného obdobia po Mníchovskej dohode roku 1938 a najmä do obdobia existencie prvého novodobého samostatného slovenského štátu. Keď človek zoberie tieto dva zväzky do rúk, až sa nechce veriť – pri všetkých drobných chybičkách a nedostatkoch – že v rukách sa mu ocitá dielo jedného človeka. Treba len veriť, že L. Suškovi nevyprchá elán a vydrží mu zdravie a že celú zamýšľanú edíciu dovedie do úspešného konca. Slovenská historická veda by tak získala mimoriadne dielo, ktoré v takomto rozsahu má určite len máloktorá, neraz aj vyspelejšia historická veda, ako je naša.

V prvej knihe v prvom zväzku okrem uvedenia do problematiky heuristiky publikuje autor aj rozsiahlejšiu esej, ktorou ozrejmuje potenciálnym záujemcom otázku slovenského autonomizmu. Túto esej pokladám za veľmi užitočnú, lebo nielen v laickej verejnosti, ale často aj v odborných kruhoch v zahraničí panujú zakorenené predstavy o podstate slovenského zápasu za dosiahnutie rovnoprávnosti a rovnosti v rodine stredoeurópskych národov, zápasu za získanie samosprávy, teda zápasu o možnosť rozhodovať o svojom osude na základe vlastnej vôle, ktoré majú veľmi ďaleko od skutočnosti a ktoré sú len odrazom čechoslovakistickej propagandy. Nepochopenie vývinu v rokoch 1918 – 1938 potom nedáva možnosť pochopiť a najmä správne vyložiť roky 1938 – 1945 v slovenských dejinách; treba však otvorene povedať, že si za to môžeme do značnej miery aj sami. Myslím si, že naše videnie rokov 1938 – 1945 (v širšom zmysle aj obdobie predtým po roku 1918) musí podstúpiť zásadnú revíziu bez toho, aby sa pripojilo k revizionistickému prúdu súčasnej historiografie najnovších dejín. Pretože hľadanie pravdy a vysvetľovanie slovenských dejín zo „slovenskej“ optiky, nemôže byť chápané ako revizionizmus.

Dokumenty obsiahnuté v tomto zväzku pochádzajú zväčša z Politického archívu Zahraničného úradu, ktorý sa momentálne nachádza v Berlíne, v minulosti však bol uložený v Bonne. Mnohé z tu uverejnených dokumentov, najmä dotýkajúcich sa obdobia od Mníchova do marca 1939 boli už uverejnené v Ďuricovej práci La Slovacchia e le sue relazzioni politiche con la Germania (Padova 1964) a v sérii Akten zur deutschen auswärtigen Politik (Bonn – Bochum, 50. a 60. roky minulého storočia), čo autor aj uvádza, ale boli – či už v nemeckom origináli alebo v slovenskom preklade – uverejnené aj inde. Myslím si, že toto opätovné „prepublikovanie“ je potrebné, lebo sa tým dosahuje komplexnosť zväzku. Ďalším zdrojom sú kotúče filmov, ktoré z ukoristených nemeckých dokumentov vyrobil Národný archív USA v Alexandrii (Va) a sú zverejnené pod signatúrou T-175, kotúče č. 564 – 570. V tomto prípade nejde o materiály z proveniencie Zahraničného úradu, ale z rôznych úradovní SD, najmä z Viedne. Trochu ma prekvapilo, že autor nepoužil aj ďalšie kotúče z Alexandrijského archívu, najmä T-501, kotúče 296 a 297 a niektoré ďalšie kotúče zo série T-77, na ktorých sa nachádza napr. denník Nemeckej vojenskej komisie z roku 1939 a veľa záznamov súvisiacich s riešením otázky okupácie západného Slovenska wehrmachtom, vrátane otázok ochranného pásma a vťahovanie Slovenska do vojny s Poľskom roku 1939. Odporúčam autorovi, ak by náhodou niekedy pristúpil k vydávaniu dodatkov, aby tieto materiály neopomenul, pretože majú kľúčový význam k pochopeniu vytvárania vzťahu slovenského štátu k Nemeckej ríši od 14. marca až do polovice novembra 1939.

Každý, kto pracuje s nemeckými dokumentmi z rokov druhej svetovej vojny, sa stretáva s otázkou, čím nahradiť nezachované dokumenty, ktoré sa stratili počas bojových operácií na území Nemecka na konci druhej svetovej vojny a je len ťažko predpokladať, žeby sa opäť našli. Niektorí autori to riešia tým, že si pomáhajú inými archívmi. Aj L. Suško pristúpil k takémuto postupu a popri materiáloch Politického archívu ZÚ, ktoré  hovoria o činnosti oficiálnej nemeckej diplomacie, používa aj materiály z proveniencie Sicherheitsdienstu SS (SD SS), najmä z viedenskej úradovne SD (SD Leitabschnitt Wien). Má to svoje klady, lebo dopĺňa  chýbajúce materiály vzniknuvšie na základe práce diplomatov, ale na druhej strane pochádzajú od zložky, ktorá získavala spravodajské informácie iným spôsobom, od iných ľudí (často v politickom spektre Slovenska okrajových) a často mala záujem nie totožný so záujmom Zahraničného úradu. Omnoho bližšie k pozícii Zahraničného úradu majú záznamy z činnosti Nemeckej vojenskej komisie, avšak tie v tomto zväzku využité – ako som už spomenul – neboli. L. Suško určite vykonal rozsiahlu heuristickú prácu aj v Slovenskom národnom archíve, kde sa nachádza taktiež hodne dokumentov, ktoré by sa dali využiť pod čiarou, lebo najmä v prvých dňoch po vyhlásení slovenského štátu hodne hovoria o vzťahoch vlády v Bratislave k celému komplexu otázok súvisiacich s nemeckou politikou v tomto čase. Mnohé z nich sú aj v nemčine. Ale bol by som rád, keby toto editor nechápal ako výčitku, lebo si uvedomujem, aké obrovské penzum práce musel vykonať, aby vytvoril takéto dielo.

Ďalšou otázkou, ktorú si treba položiť v súvislosti s publikáciou takéhoto zamerania, je otázka medzníka, vymedzujúceho začiatok a koniec určitého úseku, aby tvoril ucelený celok. Medzník by mal byť nespochybniteľný a malo by byť aj jasné, prečo sa stáva takýmto zlomovým bodom. Pri vymedzení ukončenia prvého zväzku je všetko jasné. Salzburské rozhovory na konci júla 1940 boli skutočným medzníkom, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil ďalší vývin na Slovensku v rokoch druhej svetovej vojny. Problematickejší je však začiatok. Všeobecne sa za takýto medzník považuje Mníchovská dohoda z 29. – 30. septembra 1938. Mníchovská dohoda je však vo zväzku až dokumentom č. 2. Prvým dokumentom je správa nejakého Bürgera 24. augusta 1938 o snahe ovplyvniť delegáciu Slovenskej ligy na jej ceste cez Viedeň do Londýna. Avšak z hľadiska vymedzenia problematiky, táto správa nepredstavuje žiadny významný zdroj informácie, ktorý by hovoril o nejakej zásadnej zmene nemeckej politiky voči Slovensku práve v tomto okamihu. Uvedenie tohto dokumentu však navodzuje otázku, čo môžeme chápať ako zásadný dátum v politike Berlína vo vzťahu k Slovensku. Vieme, že otázka Slovenska v politike Berlína až do roku 1938 nehrala žiadnu rolu. Kedy však Slovensko túto rolu začalo hrať? Bola to snaha ovplyvniť A. Hlinku prostredníctvom delegácie K. H. Franka z februára 1938? Alebo to bola iná udalosť?

Osobne som veľmi málo študoval nemecké dokumenty pred septembrom 1938, a preto ani neviem posúdiť, ako v nich je problematika zastúpená. Keď už sa v diele objavil uvedený dokument z augusta 1938, určite by sa žiadalo uverejniť aj príslušnú pasáž Hitlerovej reči z 12. septembra 1939, kde sa zmienil aj o Slovákoch. Možno však chápať túto reč za určitú zmenu ríšskej politiky? A čo predchádzajúce rozhovory s admirálom Horthym? Ťažko povedať. Pri štúdiu vojnových dokumentov sa mi však podarilo natrafiť na dokument zo 16. júna 1939 v štábe Hlavného veliteľstva wehrmachtu (OKW), ktorý podľa môjho názoru zásadne ovplyvnil politiku Berlína voči Slovensku v čase od marca až do augusta 1939. Dokument sa priamo netýkal Slovenska, ale hovoril o geopolitickom význame začlenenia Čiech a Moravy/Sliezska do ríše. Dokument zahrňuje do česko-moravského priestoru aj územie Slovenska až po Váh (T 77, roll 721) a zdôvodňuje, prečo by to tak malo byť. Aj toto by mohol byť medzník pred Mníchovom, ktorý vypovedá o politike Nemecka vo vzťahu k Slovensku. Ale aj to je len domnienka, lebo podrobné štúdium tejto záležitosti by určite umožnilo zistiť čas, kedy nacisti začali Slovensko chápať ako samostatný subjekt, ktorý by bolo možné použiť pri ovládnutí stredoeurópskeho priestoru.

V prvom zväzku publikuje autor celkovo 546 dokumentov. Väčšinou ide o dokumenty, keby sme ich mali klasifikovať, tak by sme musel povedať prvej triedy, z ktorých sú už niektoré známe, ale sú tu aj takéto dokumenty, ktoré sa dostali na verejnosť po prvýkrát. Najmä tieto – a nie je ich málo – si  myslím značne posunú naše poznanie dopredu a pri správnej interpretácii aj narušia naše „zabehané“ pohľady na udalosti uvedených rokov a ich aktérov. Samozrejme, sú tu aj dokumenty s nie veľkou výpovednou hodnotou a aj také, ktoré v takomto diele nemuseli byť (napr. viacero dokumentov dotýkajúcich sa likvidácie ukrajinskej školy v Bratislave, ktoré priamo nesúvisia s otázkou nemecko-slovenských vzťahov. Len ťažko by mohol človek v stručnej recenzii vyhodnotiť všetky dokumenty. Mňa však zaujali najmä tie dokumenty, ktoré sú úplne nové a do značnej miery narušili aj moje už „usadené“ názory na niektoré otázky. Nenájdeme tu dokumenty, ktoré by nejako zásadným spôsobom narušili už pomerne dobre v slovenskej historickej tvorbe spracované obdobie medzi Mníchovom a 14. marcom 1939. Ide celkovo o 167 dokumentov, z ktorých už mnohé boli uverejnené u Ďuricu a vo fotokópiách sú prístupné ako v Prahe, tak aj v Bratislave (knižnica HÚ SAV). Z ďalších publikovaných dokumentov má však zaujali dokumenty, z ktorých by sme mohli vytvoriť pracovne nazvané kauzy TUKA, ĎURČANSKÝ a MACH. Práve v osvetlení zástoja týchto aktérov v spletitých slovensko-nemeckých vzťahoch sa – z môjho pohľadu – najviac posúva vedomosť o politickom vývine na Slovensku v sledovanom období. Z hľadiska vývinu nemecko-slovenských vzťahov v období medzi marcom a septembrom 1939 mi tu však chýbajú viaceré dokumenty, ktoré do takéhoto výberu určite patria. Ide o celý komplex záznamov z rokovania Nemeckej vojenskej komisie so slovenskými predstaviteľmi o štatúte ochranného pásma, samotná zmluva o ochrannom pásme z 12. augusta 1944 a na ňu nadväzujúce niektoré ďalšie dohody. Práve zmluva o ochrannom pásme bol dokument, o ktorý sa opierali mnohé politické zámery, najmä v súvislosti s prípravami vojenského vystúpenia proti Nemcom na konci druhej svetovej vojny či už v kruhoch gen. F. Čatloša alebo okolo Vojenského ústredia SNR.

Výber dokumentov L. Suška podáva zaujímavý pohľad na V. Tuku, jednu z kľúčových osobností slovenského politického vývinu v rokoch druhej svetovej vojny, najmä do roku 1942. V našej historiografii je zobrazovaný viac-menej staticky ako jednoznačný a bezvýhradný podporovateľ nacistického Nemecka, ktorý celý čas v spolupráci s A. Machom bojoval proti umiernenému krídlu J. Tisa. Zverejnené dokumenty však hovoria o niečom úplne inom. Prvýkrát sa jeho meno objavuje v dokumente č. 34 niekedy z novembra 1938, kde ho K. Sidor (podobne ako seba) zaraďuje k stúpencom plnej samostatnosti Slovenska. Vzápätí ho však nemecký agent prof. Rabl označuje za toho, kto by mohol slovensko-nemecké rozpory využiť v prospech Maďarska (dok. 39). Aj o niečo neskôr, decembri 1938 ho nemecký chargé d´Affaires v Prahe označuje spolu s Machom za stúpenca pripojenia k Maďarsku (české vplyvy). Ale už na konci januára 1939 (dok. 77) hodnotí prof. Rabl Tuku ako vodcu krídla pledírujúceho za úplnú samostatnosť, hoci nevedel odhadnúť jeho vplyv v slovenských roľníckych masách. Pravdepodobne veľkú pozornosť u nacistov si Tuka vyslúžil až založením Nemecko-slovenskej spoločnosti 30. januára 1939, ktorá mu pravdepodobne aj otvorila cestu k Hitlerovi, ktorá sa uskutočnila 12. februára 1939 (dok. č. 84). Odvtedy sa Tuka objavuje v dokumentoch ako človek podávajúci nemeckých orgánom svoje názory na politický vývin a informujúci ich o svojich politických zámeroch. Pritom názory, ktoré prezentoval značne vybočujú z obrazu, aký všeobecne o Tukovi v slovenskej historiografii i vo verejnosti panuje. V jednom z ďalších dokumentov, v ktorom sa Tuka objavuje (dok. 261) ho už anonymný informátor označuje za osobu, ktorá „bezpochyby chce svoju krajinu držať bezpodmienečne pri Nemecku“. Komplexnejší obraz o Tukovi dáva nepodpísaný záznam z rozhovoru z 25. apríla 1939, v ktorom Tuka vykladá svoje politické ciele a názory na niektoré osobnosti a HG. Okrem jasného priklonenia sa k autoritatívnym formám vlády prekvapuje jeho veľký dešpekt k Hlinkovej garde a k jej mnohým predstaviteľom. Rovnako prekvapuje aj jeho názor na postavenie nemeckej národnostnej menšiny na Slovensku, o ktorom sa nedá povedať, žeby jej bol príliš naklonený. V takomto duchu určitej ambivalentnosti pokračujú aj ďalšie informácie, v ktorých sa hovorí o postojoch V. Tuku. Podľa ich obsahu sa nedá povedať, žeby V. Tuka bol v tomto období príliš povoľným nástrojom nemeckej politiky na Slovensku. Tieto Tukove postoje vrcholia na jar 1940 a najmä zo správ, ktoré do svojho ústredia posielal E. Frauvenfeld, ktorý prišiel na Slovensko ako špeciálny Ribbentropov vyslanec pre oblasť propagandy 13. marca 1940 (prvú správu poslal 27. marca 1940, dok. č. 449), ukazujú, ako v tomto hektickom období rozpútania vojny na Západe vtedy už premiér V. Tuka v svojich názoroch kolíše. Až do júna 1940 z týchto rozhovorov vôbec nevyplýva, žeby bol nejakým rozhodným bojovníkom proti F. Ďurčanskému, resp. prezidentov J. Tisovi. Práve naopak, často Ďurčanského bránil a o A. Machovi sa vyjadroval s veľkým dešpektom. Túto pozíciu zrazu opustil a už začiatkom júna 1940 (dok. č. 510) vyslancovi von Killingerovi tvrdil, „že on túto politiku (Ďurčanského – pozn. A. H.) nikdy neschvaľoval, a preto sa nachádzal v ťažkom protirečení k Ďurčanskému“. Víťazstva Nemcov na západnom fronte ho asi definitívne utvrdili, že vsadil na „správneho koňa“ a v ďalších dokumentoch už skĺzavanie na jedno-jednoznačné pozície, teda na pozície, podľa ktorých sa vytvoril obraz o V. Tukovi. Bude zaujímavé sledovať tento vývin v nasledujúcich zväzkoch.

Osoba Ferdinanda Ďurčanského je v publikovaných dokumentoch v tomto zväzku veľmi frekventovaná. Oficiálny Berlín sa s ním zoznámil už počas rokovaní v Komárne (dok. č. 13), keď sa prostredníctvom F. Karmasina snažil dostať k rozhodujúcim osobnostiam tretej ríše, aby s nimi mohol rokovať o maďarských požiadavkách. Odvtedy ho v Berlíne považovali za pronemeckého politika. Prvé pochybnosti ohľadom jeho osoby sa objavili zanedlho po začatí druhej svetovej vojny (dok. č. 382) v súvislosti s dezerciou niektorých pracovníkov diplomacie k Spojencom, čo vyvolalo celkovú nedôveru k pracovníkom slovenského ministerstva zahraničných vecí. V tomto dokumente vyslanec H. Bernard nezabudne pripomenúť, že z radov týchto diplomatov nemožno celkom vylúčiť ani ministra Ďurčanského, „ktorý je hnaný horúčkovitou ctižiadostivosťou robiť samostatnú zahraničnú politiku.“ Pritom sa spomínajú niektoré hriechy z 1. septembra 1939, ktoré len potvrdzujú už mnou v minulosti vyslovené konštatovanie, že napriek poskytnutiu územia Slovenska nacistom na útok proti Poľsku sa snažil o kvadratúru kruhu, t.j. nedovoliť zatiahnutie SR do konfliktu. Od tohto okamihu sa už podozrenia voči Ďurčanskému sústavne stupňujú, čomu v mnoho prispeli aj aktivity A. Macha, ale najmä ľudí motajúcich sa okolo neho, na ktorých často nemal vôbec dosah. Všetky tieto dokumenty vyznievajú vo vzťahu k Ďučanskému zo slovenského pohľadu celkom priaznivo, avšak musíme si uvedomiť, že Ďurčanský vysoko precenil svoje možnosti a možnosti SR a podcenil silu a reálnu váhu politického protivníka (ináč to veľmi pripomína podľa zverejnených dokumentov osud A. Dubčeka a hádam aj niektorých politikov zo súčasnosti). Ďurčanský sa síce zbadal (dok. č. 515), ale aj v tomto prípade vinil za nepriazeň voči svojej osobe „rôzne neautorizované nemecké osoby“, ktoré sa túlajú po Slovensku a dodávajú do Berlína o ňom falošné správy. Jeho koniec bol neodvratný už niekedy v marci 1940, keď sa prevalili vzťahy vyslanca B. Galvánka k Britom v Ríme a Berlín len čakal, kedy si rozviaže ruky v dôsledku skončenie „Čudnej vojny“. Všetky jeho prehrešky zhrnul špeciálny nemecky vyslanec M. von Killinger v svojej správe Zahraničnému úradu (dok. č. 510, 511, 512).

A. Mach je v uvedenej knihe zaznamenaný hádam v najväčšom počte dokumentov. Treba povedať, že tieto dokumenty nevydávajú o ňom príliš priaznivé svedectvo, omnoho horšie ako napr. o V. Tukovi. Aj ľudia z jeho blízkeho okolia, nehovoriac už o nemeckých informátoroch nemali o ňom príliš veľkú mienku. Vykresľovali ho ako nestáleho, málo schopného so sklonmi k bohémskemu životu. To by však nebolo to najhoršie. Jeho aktivity, najmä však aktivity jeho najbližšieho okolia cca od marca – apríla do júna 1940 vykazujú znaky, ktoré sa v každom suverénnom znaku hodnotia ako vlastizrada (pozri napr. dok. 486, 503). Práve táto pozícia ho vyniesla do kresla ministra vnútra. Preto sa nemožno čudovať, keď omnoho neskôr podával prezidentovi demisiu, tak J. Tiso ju neprijal s poznámkou, že nech ju podá tomu, kto ho do tejto funkcie ustanovil.

Záverom k tomuto dielu dokumentov treba ešte spomenúť prípravu salzburských rozhovorov. Keď si človek prečíta plány, ktoré sa robili v Zahraničnom úrade v Berlíne a porovná ich s výsledkom, ktorý na Slovensku všetci chápali ako tvrdý, surový zásah do slovenských pomerov, musí konštatovať, že slovenský štát nakoniec obstál ešte dobre, lebo aspoň v princípe si zachoval svoju síce obmedzenú, ale predsa len suverenitu. Do osvetlenia salzburských rozhovorov z 28. júla 1940 zväzok nepriniesol nič nové. Nemecké dokumenty už asi nebudú vo väčšom rozsahu. Aj tu by hádam bolo možné zachované dokumenty konfrontovať s dokumentmi z našich archívov. Síce asi neexistuje slovenský záznam z týchto rozhovorov, ale v Slovenskom národnom archíve existuje list F. Ďurčanského prezidentovi Tisovi, v ktorom sa bráni proti útokom, že nedodržiava sľuby zo Salzburgu. A v tomto liste je celkom zaujímavo opísaný rozhovor slovenského ministra zahraničných vecí s von Ribbentropom i sľuby, ktoré mu ohľadom svojej budúcnosti „mimo politiky“ dal.

Druhý zväzok Suškových dokumentov uvádzaný ako druhá kniha s podtitulom Slovensko v jeseni 1940 publikuje nemecké dokumenty v slovenskom preklade a ďalšie zaujímavé dokumenty zo slovenských archívov. Obsahuje celkovo 287 dokumentov, z ktorých 50 bolo už publikovaných v Prečanovi. Sám autor túto publikáciu chápe ako doplnenie priekopníckeho diela V. Prečana, najmä tam, kde vtedajšia heuristika (60. roky minulého storočia) neumožňovala z rôznych dôvodov rozšíriť pramennú bázu. Ide najmä o dokumentáciu Pohotovostnej skupiny H, ktorá bola hlavným nástrojom teroru proti povstalcom, o čom si viedli – s nemeckou dôslednosťou – poctivé záznamy posielané do centrál SD SS. V tejto časti publikácie môže prípadný používateľ len rozšíriť svoje analytické poznanie situácie na povstaleckom území, neskôr na celom území Slovenska, kde tieto špeciálne nacistické oddiely pôsobili.

Najcennejšou časťou tohto zväzku sú však dokumenty od č. 269. Editor tú využíva rôzne pramene, tzv. druhotného pôvodu, ktoré vznikli najmä pre policajné potreby a potreby retribučného súdnictva. Takéto pramene môžu výrazne rozšíriť poznanie o skúmanom období, avšak od historika vyžadujú veľmi dôslednú kritiku prameňa. V každom prípade ich publikovanie je v slovenskej historiografii určité nóvum a treba ho privítať.

Záverom možno konštatovať, že ponúkané dielo si zaslúži pozornosť každého záujemcu o dejiny Slovenska v rokoch druhej svetovej vojny. Dáva možnosť výrazne prehĺbiť a najmä spresniť interpretáciu dejín slovenského štátu v jeho prvom, priaznivejšom období a ukazuje na nevyhnutnosť používania archívov mimo územia našej krajiny. Slovensko v tom období nežilo vo vzduchoprázdne a politický vývin, konanie jednotlivých aktérov i výsledky politického snaženia často vôbec nezáviseli od vôle slovenského obyvateľstva a jeho politických predstaviteľov. Aby sme všetko toto poznali, potrebujeme viac takých diel, aké nám predstavil L. Suško. Už teraz sa treba tešiť na ďalšie zväzky.

53 Responses

  1. Avatar otokar 14. apríla 2009 / 12:55

    János Nepomuk Jozsef Mailáth : Geschichte der Magyaren
    Viaczväzkové dielo z rokov cca 1850
    Autor rozlišuje
    magyarische Sprache, slawische Sprache … Slaven, Ungarn, Magyaren

  2. Avatar otokar 14. apríla 2009 / 13:00

    Geschichte der Magyaren
    János Nepomuk Jozsef Mailáth

    Memoria Hungarorum et Provinciaium scriptis editis notorum –
    … magyarische Geschichte in Ungarn

    Nie je to zvláštne, že v 19-tom storočí sa vedelo rozlišovať medzi –
    … der Geschichte der Magyaren in Ungarn …
    … Testament ins magyarische Sprache übersetzt …

    Matej Bel – Exercitatio de vetere literature Hunno-Scythica, Leipzig 1718

  3. Avatar ria 4. augusta 2009 / 17:56

    Čítali ste pán Hrnko knihu Devingrad? Čo si o tom myslíte?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *