Ešte raz slovo o slove Slovák

Keďže okolo môjho príspevku kritizujúceho názory Dr. D. Kováča sa rozvinula rozsiahla diskusia, ktorá zachádzala do rôznych rovín mojich predchádzajúcich článkov a mnohí kritici mojich čiastkových názorov sa neobťažovali preštudovať komplexne, pripravil som tento sumár mojich názorov na túto otázku s tým, že zároveň odkazujem aj na pramene, o ktoré sa opieram.

V našej odbornej i populárnej literatúre sa akosi nevieme zhodnúť na pomenovaní nášho etnika v jednotlivých historických obdobiach a stále akosi tápame, keď máme pomenovať našich predkov pred 13. storočím. Jedni používajú termín Slovák už na pomenovanie obyvateľov Samovej ríše a vysluhujú si tým označenie za nacionalistických, resp. romantických historikov. Iní by najradšej termínom Slovania nazývali obyvateľov severnej časti Uhorska div nie až do 15. storočia a tvária sa, akoby len hodnoverné objavenie slová Slovák v písomných prameňoch znamenalo, že Slováci skutočne začali existovať. Myslím si, že takáto nejednotnosť by mala skončiť, že by bolo treba používať jednotnú terminológiu, ktorá by nebola výsledkom romantického alebo národne nihilistického fantazírovania, ale bola by založená buď na faktoch alebo hodnoverných hypotézach. Len týmto spôsobom môže byť naša historiografia najstaršieho obdobia národných dejín všeobecne prijímaná a akceptovaná aj vo svete. Otázka pomenovania Slovákov má rovinu jazykovednú, historickú – a samozrejme, ako všetko na Slovensku – aj politickú.

Aj keď nie som vyslovený špecialista na stredoveké dejiny Slovenska a na historickú slavistiku, tieto témy ma vždy výsostne zaujímali a intenzívne som ich študoval už v minulosti. Môj pohľad teda nemôže byť úplne pohľadom zvnútra, pohľadom naslovovzatého exaktného bádateľa, medievistu, ale je pohľad z boku, ktorý tiež môže byť niekedy užitočný. A rovnako si myslím, že naša historická veda vôbec nezužitkovala v dostatočnej miere výsledky slovenskej historickej jazykovedy, ktorá už pred niekoľkými desaťročiami jasne dokázala, že slovenčina je autochtónny slovanský jazyk s priamymi väzbami na praslovančinu[1].

Ako východisko mojej analýzy použijem dve nesporne kvalitné publikácie, ktoré určitým spôsobom završujú bádania v predchádzajúcej etape výskumu počiatkov našich dejín v oblasti archeológie a etymológie. Ide o prúcu B. Chropovského The Slavs[2] a Š. Ondruša Odtajnené trezory slov[3]. V nesporne kvalitnej publikácii B. Chropovského ma hneď pri zbežnom listovaní zarazila veta „Within a relatively short time“ – píše autor – „he (Svätopluk) established a big empire, ruling over the Czechs, Serbs, Slavic tribes in the Danube region and later those along the Tisza[4].“ Priznám sa, nebola to maďarská transkripcia mena rieky Tisa, čo ma na nej zarazilo. Podľa anglického slovníka je to správne. Zarazilo ma predovšetkým to, že autor používa jasné, moderné etnonymá pre dve spoločenstvá – Česi a Srbi (lužickí) a nejasný termín slovanské kmene v Podunajsku na označenie Slovanov, žijúcich na historickom Slovensku. Pritom v danom období sa Slovania na území Čiech nachádzali ešte v štádiu pred integračnom, kde kmeň Čechov bol iba jedným z viacerých kmeňov obývajúcich územie Českej kotliny[5]. Ani lužickí Srbi ešte neprekonali kmeňové štádium svojho vývinu[6]. Avšak uvádzané „slovanské kmene“ v Podunajsku už najmenej 90 rokov boli vintegrované do štátnych útvarov (Moravské a Nitrianske kniežatstvo, neskôr Veľká Morava) a kmeňovú štruktúru dávno zavrhli[7]. Je jednoducho nemysliteľné, aby vyspelé spoločenstvo organizované do štátu, nedokázalo seba identifikovať, aby nemalo svoje vlastné etnonymum, ktoré by pokladalo výlučne len za svoje pomenovanie. B. Chropovský si evidentne nevedel rady s tým, ako pomenovať slovanské etnikum na historickom Slovensku a volil podľa môjho názoru nenáležité termíny vo všetkých troch prípadoch (Česi, Srbi, slovanské kmene). Neskôr sa pokúsim vysvetliť prečo.

Rovnako vo veľmi zaujímavej knižke Š. Ondruša som narazil na jednu nezrovnalosť, ktorá súvisí so slovom Slovák. Pri vysvetľovaní, ako treba prepisovať staroslovanského jať do slovenčiny, tvrdí: „Iba my Slováci máme fonému ä, preto treba praslovanské jať písať a vyslovovať ako ä, nie ako ě, resp. je“[8]. Tomuto tvrdeniu, s ktorým plne súhlasím, však nezostáva verný. V ďalšej kapitole pri označení jazyka a etnika, ktoré sa usadilo v oblasti Podunajska v období medzi 5. a 10. storočím, píše, že ho treba nazývať Slovien, resp. sloviensky a jeho jazyk slovienčina[9]. Pritom termíny Slovien, sloviensky, slovienčina sú len nedávnou „barličkovou“ reakciou na český novotvar staroslověnský z konca 19. storočia, ktorým sa česká slavistika chcela zbaviť dovtedy používaného termínu staroslovenský, lebo sa jej zdalo nenáležité označovať takýmto termínom jazyk a etnikum Veľkej Moravy. V jej nazeraní to vyvolávalo príliš veľké asociácie na existujúcich Slovákov a tí predsa v ich koncepcii dejín už zaváňajúcej veľkočešstvom nemohli mať históriu staršiu, ako mali Česi[10]. Zavedenie tohto termínu do slavistiky malo od začiatku nacionalistický osteň, konkrétne osteň protislovenský. Som presvedčený, že práve preto by v slovenskej historickej spisbe tento termín nemal mať miesto ani s háčikom na e, ani v jeho „poslovenčenej“ podobe s dvojhláskou ie.

Slavisti rozdelili dejiny vývinu slovanských jazykov do troch veľkých dejinných úsekov. Do obdobia praslovanského, keď sa niekedy v treťom alebo druhom tisícročí pred Kristom vyčlenil z praindoeurópčiny praslovanský jazyk, ktorý sa potom v piatom storočí po Kristovi rozčlenil na jednotlivé nárečové oblasti. Začalo druhé obdobie, ktoré by sa podľa môjho názoru v logickej nadväznosti na termín „praslovanský“ malo nazývať nie staroslovienskym, ale staroslovanským. Bolo by to aj v plnej zhode s medzinárodnou terminológiou, ktorá sa používa v iných jazykoch (altslawisch v nemčine, Old Slavonic v angličtine i staroslavjanskij v ruštine). V tomto období sa ešte v rámci jednotného slovanského jazyka začali formovať osobitné nárečia, z ktorých sa v desiatom storočí definitívne sformovali samostatné slovanské jazyky tak, ako ich poznáme dnes[11]. Začína obdobie, trvajúce dodnes, ktoré by sme analogicky mohli oproti termínu staroslovanské nazvať novoslovanským[12]. V 10. storočí sa teda sformovali samostatné slovanské jazyky, to znamená, že v tomto období museli byť sformované aj spoločenstvá, ktoré týmito jazykmi ako osobitými, samostatnými entitami komunikovali. Od 10. storočia by sa teda nemal vyskytnúť spor o tom, či použiť termín Čech, Poliak, Slovák atď.

Na Slovensku však nezodpovedanou otázkou zostáva, ako pomenovať bezprostredných predkov Slovákov, ktorí boli etnickými nositeľmi veľkomoravskej štátnosti. V spleti rôznych teórií o sebe, ktoré sme od druhej polovice minulého storočia hádam ako jediný národ na svete v takom rozsahu prevzali – ako sa ľudovo povie aj s chlpmi – od svojich susedov, akosi nevieme nájsť jednotný slovník. To, o čo sa snažil najmä P. Ratkoš v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, teda dokázať existenciu veľkomoravskej národnosti[13], sa neujalo. Aj sám P. Ratkoš v svojich neskorších prácach používa termín „Slovieni, sloviensky“[14]. Podľa môjho názoru aj kvôli tomu, že rozsiahle teritórium Svätoplukovej ríše po jeho výbojoch do Česka, Vislanska a Lužice nebolo etnicky homogénne, ba dokonca ani nie homogenizujúce sa. Na druhej strane jadro Veľkej Moravy – teda pôvodné Moravské a Nitrianske kniežatstvo – bolo už etnicky kompaktné a aj jednotne pomenované v prameňoch. Napriek tomu, že jazykovými a kultúrnymi potomkami, zachovavšími si pôvodnú etnicitu z jadra Veľkej Moravy sú výlučne Slováci, v slovenskej odbornej i populárnej spisbe sa neprijalo jednoznačné pomenovanie našich bezprostredných predkov z obdobia 9. až 11. storočia. Jedni používajú termín Slováci bez prívlastku, iní zasa termín Sloveni, ďalší Slovieni a ešte ďalší sa uspokoja s termínom Slovania. Veď hej, tí poslední tým nikomu neuškodia a ani sa nepomýlia. Naši predkovia boli určite Slovania. Ale ako by to skutočne malo byť? Ako nazvať našich predkov, ktorí určite od usadenia sa v Karpatskej kotline nemali žiadne problémy pri označení seba a pri odlíšení sa od ostatných neslovanských i slovanských kmeňov?

Rozhodne si myslím, že by sa na toto obdobie našich dejín už nemalo používať všeobecne slovo Slovan. Slovanské prostredie bola tak diferencované a rozložené na tak rozsiahlom území, že jednoducho nemohlo nebyť diferencované na rôzne kmene, ktoré nieže nepociťovali príbuznosť s inými slovanskými kmeňmi, ale často boli s nimi aj vo vojnovom stave. Rovnako odmietam etymologicky absolútne neopodstatnené slovo Slovien. Ak prijmeme teórie slovenských jazykovedcov, že slovenčina ako samostatný slovanský jazyk má praslovanské korene, musíme zároveň prijať aj tvrdenie, že od praslovanského do novoslovanského obdobia musela mať aj svojho nositeľa. Žiaden jazyk sa predsa nemôže vyvíjať vo vzduchoprázdne, môže existovať a existuje len vtedy, ak sa používa na komunikáciu. Tento nositeľ musel žiť na konkrétnom území a už v období, keď sa jeho reč začala nárečovo odlišovať od ostatných Slovanov, musel týchto chápať ako „iných“. Minimálne v takom rozmere, ako dnes Záhoráci chápu ako iných napr. Spišiakov. Profesor J. Stanislav sa na svoju dobu vo fenomenálnej knihe Slovenský juh pokúsil vymedziť rajón, v ktorom sa slovenčina ako jazyk sformovala. Je to v podstate oblasť zahrňujúca niekdajšie jadro Veľkej Moravy s časťou Dolného Rakúska od Enže smerom po Dunaji až po Viedenský les, odtiaľ viedla južná hranica tohto územia smerom do Panónie k Neziderskému jazeru, k pohoriu Mecseg v Maďarsku, a ďalej smerom na východ k Dunaju, za Dunajom k Čongrádu a potom až do Rumunského Bihárska[15]. V súvekých neslovanských prameňoch sa toto obyvateľstvo nazývalo Slavi, Sclavi, Sclavíni, obyčajne s prívlastkom „moravskí“, resp. „nitrianski“. V dobových slovanských prameňoch sa označujú Sloväni, kde fonéma ä označuje staroslovanské jať. A z tohto by sme mali vychádzať pri hľadaní správneho pomenovania našich predkov pred desiatym storočím.

Historickú neoprávnenosť používania termínu Slovien vidím v tom, že v šírom slovanskom svete od Vladivostoku po Odru a od Baltiku po Stredozemné more hláska jať v slove Slovän, zanikla len troma, možno štyrmi spôsobmi. U západných Slovanov zväčša na a (á) – Slovák, Slovan, Slovácko, slovácky, Slowacja, u južných zväčša na e – Slovenac, Slovenia, slovenski, jugoslovenski = juhoslovanský a u východných na ja – slavjanin, slavjanskij atď. Iba v slovenčine zanikla podľa jednotlivých nárečí všetkými troma spôsobmi. V západoslovenských nárečiach prevažne na a (á) – Slovák, Slovan, slovácky (nárečia na východnej Morave patria do nárečovej subštruktúry slovenčiny, nie češtiny napriek tomu, že ich nositelia majú české národné povedomie), v stredoslovenskej oblasti prevažne na e – Slovenka, Slovensko, slovenský a vo východoslovenskej čiastočne aj ako ja – Slovjak. Možnože názov obce Slovany v Turci, ktorá sa do roku 1946 nazývala Sloväny[16], zakonzervoval aj štvrtý spôsob zániku hlásky jať v slovenčine. Ale toto je už vyslovene jazykovedný problém. Ani v jednom prípade, teda hláska jať nezanikla ako ie, a preto používať termín Slovien nemá žiadne historické opodstatnenie.

Nevhodnosť jeho používania je ešte vypuklejšia pri preklade do cudzieho jazyka, kde nemá slovo Slovien pre cudzinca žiadnu konotáciu ani na slovo Slovan, ani na slovo Slovák. Nutne uňho vznikajú otázky, aký je vzťah Sloviena k Slovanovi a Slovákovi? Prečo pre príslušníka toho istého etnika v rôznom čase používať rôzne označenia? A hneď je pochybnosť, či ho nechceme zavádzať. Rovnako používanie slova Sloven vytvára obdobné problémy, najmä však v adjektívnych formách vzniká otázka, načo ho vôbec zavádzať, keď slovenský od Slovák je totožné so slovenský od Sloven. Za takejto situácie (s používaním termínov Sloven, Slovien) sa potom nemôžeme čudovať, že maďarský historik Gy. Gyorffy nechce vidieť na Slovensku ani v 13. storočí Slovákov a hľadá nejakých bližšie nešpecifikovaných Szlovének[17], teda v našej reči Slovenov, ale pri preklade do hocakého západného jazyka dostaneme z toho Slovincov.

Pri zodpovedaní otázky, ako teda nazvať vyspelé etnikum, ktoré vytvorilo veľkomoravskú štátnosť a bolo bezprostredným predkom moderných Slovákov (aj moravských), je treba vyriešiť ešte jeden problém. Problém, s ktorým si dodnes nikto uspokojivo nevedel rady – je to časté zamieňanie slova Slovák so slovom Slovan a naopak až do konca 18. storočia a to až do takej miery, že niekedy je vôbec ťažko zistiť, kedy autor myslel Slovan všeobecne a kedy Slovák konkrétne. Myslím si, že tí, ktorí uvažujú smerom, že Slovania žijúci na strednom Dunaji boli nejakí všeobecní Slovania, ktorí sa nevedeli alebo nepotrebovali vymedziť vo vzťahu k ostatným Slovanom, neuvažujú správne. Je nemysliteľné, aby sa niektoré v čase a priestore sformované etnikum, dokonca etnikum sformované do štátu, nevedelo, alebo nepotrebovalo vymedziť vo vzťahu k ostatným príbuzným i menej príbuzným etnikám, ktoré žili v susedstve a takto vymedzené boli. Skôr by bolo treba hľadať analógie v ostatnom svete a všimnúť si, ako vznikali spoločné mená pre veľké skupiny jazykovo príbuzných „národov“.

Je nesporné, že v čase, keď sa Slovania dostali do styku s antickým svetom a tento si ich začal intenzívne všímať, žili už vo veľmi veľkom počte na rozsiahlom území strednej a východnej Európy. Je prakticky nemysliteľné, aby etnikum na tak rozsiahlom území bolo súčasťou jedného kmeňa. Musí sa nutne predpokladať, že bolo organizované do mnohých kmeňov, ktoré mali svoje vlastné kmeňové územie i vlastné mená už v praslovanskom období. V spomínanej knižke profesor Š. Ondruš podáva veľmi hodnoverné etymologické vysvetlenia jednotlivých názvov slovanských kmeňov a národov[18]. Kardinálnou otázkou pre vysvetlenie častého zamieňania slov Slovák a Slovan je to, či tieto kmeňové a neskôr národné pomenovania vznikli v oblasti slovanskej pravlasti a odtiaľ si ich nositelia rozniesli do nových vlastí, alebo svoje kmeňové pomenovania získali prišelci až na nových územiach po usadení. Z niektorých Ondrušových náznakov vyplýva, že sa skôr prikláňa k téze, že ich získali až po usadení na nových územiach[19]. Ja by som si v tejto súvislosti dovolil vysloviť vážne pochybnosti vzhľadom na existujúce historické pramene, logické úvahy i na niektoré analógie.

Predovšetkým si treba uvedomiť, že termín Slovan či už v gréckej alebo latinskej podobe sa vyskytol pomerne neskoro[20] a pomenovania rôznych slovanských kmeňov zas pomerne skoro, dokonca v niektorých prípadoch skorej, ako sa definitívne usadili v svojej terajšej vlasti. V dobe sťahovania národov boli jednotlivé kmene, alebo ich časti strhávané inými kmeňmi a často sa príslušníci pôvodne jednotného kmeňa ocitli tisícky kilometrov od svojich pôvodných sídiel i svojich bývalých súkmeňovcov. V histórii je veľmi dobré zmapovaný napr. pohyb volžských Bulharov, ktorých časť sa dala strhnúť na cestu až k dolnému Dunaju a do dnešného Bulharska a Macedónska, kde splynuli s tamojším slovanským obyvateľstvom, a ktorých druhá časť zamierila k severnému Kaukazu, kde dodnes žijú ich potomkovia rozprávajúci pôvodnou turkitskou rečou[21]. Je veľká pravdepodobnosť, že podobné procesy sa odohrávali aj na slovanskom území, najmä keď niektoré pohyby slovanských kmeňov sa dajú aj historický doložiť.

Tak napr. Avari po príchode do Dunajskej kotliny v druhej polovici šiesteho storočia, kde v okrajových častiach už bolo stabilizované slovanské osídlenie, pravdepodobne dotiahli so sebou aj ďalšie slovanské etniká – Chorvátov, Srbov, Dulebov a možno aj iných, lebo sa v súvislosti s nimi spomínajú v dobových prameňoch. Počas slovanského povstania na začiatku 7. storočia sa tieto kmene oslobodili a odtiahli z Dunajskej kotliny. Chorváti za Drávu a do Dalmácie, Srbi do oblasti dnešného Kosova, kde vytvorili neskôr svoj prvý štát (Rašku), ale aj do oblasti Lužice, kde dlho predstavovali silný mocenský faktor a ich pozostatky dodnes žijú vo východnom Nemecku. Rovnako si myslím, že juhočeskí Dulebovia sa v tom istom čase rozdelili na tých, ktorí zostali v oblasti Neziderského jazera, a tých, čo sa presťahovali do nových sídel v Českej kotline. Možno aj Chorváti v oblasti Cidliny v Čechách sa tam dostali práve v tomto období z Podunajska[22]. Teda prikláňam sa skôr k názoru, že veľký rozptyl rovnakých pomenovaní slovanských kmeňov súvisí s ich pôvodnou kmeňovou príslušnosťou v pravlasti, ako k tomu, žeby analogické názvy vznikali za analogických situácií v ich novej vlasti. Je neľahko prijať tvrdenie, že uprostred Polabskej nížiny (Cidlina, Pardubice) by mohlo vzniknúť pomenovanie Chorvát (Vrchár), alebo Duleb v južných Čechách ako opozitum k Čech v okolí Prahy (Dolniak versus Horniak), keď musíme akceptovať pravidlo, že Horniak je tam, odkiaľ voda prichádza, a Dolniak tam, kam voda odteká[23]. Keďže mi z napísaného vychádza, že Slovania boli rozdelení na kmene s vlastnou identitou už vo svojej pravlasti, dochádzam k záveru, že slovo Slovan (v staroslovančine Slovän) bolo pôvodne len pomenovanie jedného z kmeňov alebo kmeňových zväzov Praslovanov, že v praslovanskom jazyku nemalo význam všeobecného pomenovania všetkých vtedajších Slovanov[24].

Ako sa potom mohlo stať, že sa od najstarších čias spisomňovania používalo na označenie Slovanov ako takých? Myslím si, že aj tu treba vychádzať z analógií. Predovšetkým si treba uvedomiť, že vo vnútri spoločenstiev, ktoré rozprávajú podobným jazykom vo väčšine prípadov nevzniká potreba spoločného pomenovania. Vymedzenie my – oni sa deje na báze kmeňovej príslušnosti a príslušníci cudzieho kmeňa sú vždy oni, aj keď rozprávajú podobným jazykom. Napr. pre dórskych Sparťanov boli achajskí periokovia a heilóti oni, akokoľvek rozprávali príbuznou rečou (hoci v Grécku neskôr vzniklo celogrécke povedomie – helénstvo)[25]. Aj medzi rôznymi germánskymi kmeňmi, z ktorých sa vytváral nemecký národ, vznikla potreba spoločného etnického pomenovania až v 10. storočí (deutsch), hoci zvonka ich už spoločným menom označovali (Germani, Teutóni, Nemci a pod.). Teda až v čase, keď sa Východofranská ríša zmenila po otovských reformách na Nemecké (Franské) kráľovstvo a na Svätú ríšu rímsku, vznikla aj vnútorná potreba nepoužívať len kmeňové pomenovania, ale aj spoločné pomenovanie pre všetkých jej obyvateľov[26].

Potreba pomenovať jazykovo príbuzné spoločenstvá spoločným názvom vzniká skôr zvonka a v tom prípade sa najčastejšie použije názov kmeňa, ktorý žije najbližšie k pomenovateľovi, je medzi jazykovo blízkymi najsilnejší, alebo nejakým iným spôsobom zasiahol do dejín pomenovateľa. Tak napr. Rimania pomenovali celé spoločenstvo Helénov podľa jedného bezvýznamného helenského kmeňa, ktorý bol usadený najbližšie k Rímu na ceste do Neapola[27]. Tento názov sa prostredníctvo latinčiny rozšíril do celého civilizovaného sveta a hoci sa to ani dnešným Helénom nepozdáva, v podstate si nemôžu pomôcť. Rovnako vpád Kimbrov a Teutónov do Itálie zanechal také stopy, že latinčina začala používať slovo teutonicus na označenie zaalpských Germánov a taliančina ich dodnes označuje termínom Tedesco – Nemec. Pre náš prípad sa mi však zdá najpriliehavejšia analógia vo francúzskom Alemagne – Nemec. Alemani sú jeden z germánskych kmeňov (podobne ako Sasi, Bavori, Švábi atď), ktorý sa usadil v oblasti západného Bavorska, v Alsasku a priľahlých oblastiach Švajčiarska. Švajčiarska „tiitch“ je v podstate alemanským nárečím. Podľa tohto kmeňa nazvali Francúzi všetkých Nemcov. Alemani však ako etnografická skupiny nemeckého národa prežili dodnes. A vôbec nemajú problémy s určením vlastnej individuality len preto, že niekto všetkých ostatných Nemcov nazýva taktiež Alemanmi.

Som hlboko presvedčený, že niečo podobné sa odohralo aj pri vzniku pomenovania Slovan na označenie veľkej skupiny príbuzným jazykom hovoriacich kmeňov na rozsiahlych územiach Európy. Antický svet jednoducho siahol po názve najbližšieho slovanského kmeňa a ten použil na pomenovanie všetkých ostatných. Zo slovanských dobových prameňov poznáme širokú škálu kmeňových mien a pomenovanie Slovän sa vyskytuje medzi nimi tiež a to na štyroch miestach – v oblasti Novgorodu, v oblasti Pomoranska, v oblasti Trácie a Macedónska a v oblasti stredného Dunaja[28]. Medzi nimi žilo mnoho ďalších kmeňov, z ktorých napr. Chorváti sídlili v Čechách, severne od Tatier, v Slavónii a Dalmácii; Srbi na juhoslovanskej Morave, ale aj v Sasku a Lužici; Dulebovia na Volyni, v okolí Neziderského jazera, v oblasti srbského Belehradu i v južných Čechách atď[29]. Boli to pravdepodobne trácki a macedónski Sloväni, z ktorých pomenovania vzniklo všeobecné slovo Slovan v gréčtine a latinčine. Z týchto jazykov sa potom rozšírilo do ostatných európskych a neskôr aj svetových jazykov, aj slovanských. Tým však, že sa v iných jazykoch používalo slovo Slovan na pomenovanie celého spoločenstva jazykovo príbuzných „národov“, nevznikol žiaden tlak – rovnako ako u germánskych Alemanov – na to, aby sa pôvodní Sloväni (t.j. dnešní Slováci, Slovinci a Slowinzen = po druhej svetovej vojne zaniknuvší slovanský ľud v Pomoransku) premenovali. Jednoducho svoje etnické pomenovanie si niesli ďalej, pokiaľ sa im podarilo pretrvať. To, že dnes toto pomenovanie nesú len Slováci a Slovinci (Slovenci), je dôsledkom vývinu vo vnútri ostatných slovänských (slovanských) kmeňov. Slovania v Trácii a Macedónii sa dostali pod nadvládu turkitských Bulharov a od nich prevzali aj svoje moderné pomenovanie. Novgorodskí Slovania sa v integrovali do ruského národa a pomoranskí Slovania zostali na štíte teutónskeho Drang nach Osten a protimenšinovej poľskej politiky, ktorá pomoranských Slowinzov po zabratí ich územia na základe Postupimskej dohody ako nežiaducich Nemcov vyhnala do západného Nemecka, kde sa definitívne asimilovali.

Podunajskí Sloväni (Slovania) v rozmedzí medzi 5. – 10. storočím sa jazykovo vyčleňovali z praslovanského jazyka a formovali s v moderných Slovákov. Ich pôvodné kmeňové vedomie sa postupne menilo na vedomie národné. Určite pritom asimilovali príbuzné slovanské i neslovanské etniká, ktoré sa nachádzali na územiach nimi ovládanými (napr. Avarov na území dnešného Maďarska). Svoje etnické meno nezmenili napriek tomu, že sa medzi časom v ostatných jazykoch stalo všeobecným pomenovaním pre všetkých Slovanov a cez latinčinu sa spätne v tomto význame dostalo i do ich jazyka.

Ako každé slovo v jazyku, aj etnické pomenovanie Slovákov sa vyvíjalo podľa určitých jazykových zákonitostí. Podobný vývin môžeme zaznamenať aj v iných jazykoch. Napr. latinské slovo teutonicus sa v taliančine zmenilo na tedesco. Pritom vôbec netreba pochybovať o tom, že teutonicus a tedesco pomenúvavá tú istú entitu. Tak sa z pôvodného Slovänin vytvorilo slovo Slovan a neskôr Slovák. Udialo sa to zánikom neprogresívnej koncovky –(ä)anin a jej zmeny na –an, -ák (-iak). Je celý rad slov, ktorý tento zánik demonštrujú a pritom nikto nepochybuje, že predstavujú pomenovanie toho istého objektu – z Pražanina sa stal Pražan, z kresťanina kresťan, z Poľanina Poliak a pod. Počas tohto zániku pravdepodobne slovenčina riešila aj konkrétne pomenovanie Slovänin vo význame Slovák a Slovänin vo význame Slovan použitím alternatívnej koncovky. Je možné, že alternatíva s –ák sa vytvorila v inonárodnom prostredí (asi českom), lebo v ostatných odvodeninách má slovo s použitím koncovky –ák mierne pejoratívny nádych (Pražák, Rakúšak, Moravák, ale aj Poľák). Z toho možno vyplýva aj dlhodobé kolísanie pri použití slov Slovan/Slovák v konfúznom význame. V ženskej a adjektívnej podobe sa však zachovali slová Slovenka, slovenský. Podunajskí Slovania jednoducho svoju firmu nepremaľovali. Od svojho usídlenia v Karpatskej kotline až dodnes nesú svoje pôvodné meno, samozrejme, v podobe, ktorá vyplynula z jazykového vývinu. Preto použitie slova Slovák na označenie našich predkov pred 10. storočím pokladám za úplne oprávnené. Avšak s jednou podmienkou. Musíme odlíšiť obdobie, keď sa spoločenstvo jazykovo vyčleňovalo a zároveň transformovalo zo spoločenstva kmeňového do spoločenstva národného.

To však nie je až také zložité. Aj tu treba použiť analógiu a pozrieť sa, ako to riešia iní, alebo aj my sami vo vzťahu k iným etnikám. Nikoho dnes nezarazí, keď napríklad naši západní susedia použijú na obdobie svojho formovania v národ termín Staročesi alebo staročeský. Rovnako obdobný termín používajú aj Poliaci, Rusi i Bulhari. Dokonca P. Ratkoš zaviedol tento termín (starí Maďari, staromaďarský) na odlíšenie etnicky pestrého kočovného spoločenstva, ktoré sa usadilo na konci 9. storočia v Dunajskej kotline, od sformovaného národného spoločenstva Maďarov[30]. Čo nám bráni v tom, aby sme používali termín starý Slovák, staroslovenský na pomenovanie našich bezprostredných predkov tak, ako to robia mnohé iné národy okolo nás? Najmä, keď tento termín sa do 19. storočia v slovenčine, kým nezaúradoval český novotvar slověnský, bežne používal. Nič! Len vlastná bezradnosť a strach z toho, čo na to povedia Česi, čo na to povedia Maďari, čo na to povedia iní! Len aby sme v hanbe nezostali! Avšak, že v hanbe žijeme, že dezorientujeme sami seba i našu mládež, to nám už akosi nevadí. Táto nemohúcnosť je dôsledkom toho, že sme prijali za svoje všetko to, čo si o nás vymysleli naši „bratia“ a susedia. Pomenovať našich susedov v 9. storočí termínom Čech, Srb alebo Maďar, to nám nevadí. Dokonca ani známi kozmopoliti a arbitri elegancie proti tomu neprotestujú a ani neobjednávajú vyjadrenie vyšších a vysokých komisárov až niekde v ďalekom Bruseli. Použitie rovnakej šablóny na pomenovanie v rovnakom čase omnoho vyspelejšieho etnika však vzbudí nenávistné reakcie a obviňovanie ak nie z nacionalizmu, tak aspoň z romantizmu.

Som presvedčený, že každý historik, ktorý pracuje s písomnými materiálmi z obdobia, keď bola takmer výlučnou diplomatickou rečou latinčina, musí použitý termín Sclavus, Slavus podrobiť obsahovej a vecnej kritike. Výsledkom tejto kritiky musí byť vyjasnenie, či autor používajúci tieto slová myslí Slovanov ako takých alebo Slovanov konkrétnych, v našich zemepisných šírkach Slovákov. Keď som vzal do rúk preklad Anonymovej kroniky Gesta Hungarorum, ktorú pripravil na vydanie V. Múcska[31], práve pri preklade slova Sclavi som objavil nedôslednosť.

Čím je teda toto dielo tak zaujímavé, že aj napriek úplnej nespoľahlivosti výkladu popisovaných udalostí, si zaslúži našu pozornosť? Osobne si myslím, že práve tým, čím v skutočnosti je – podľa môjho názoru je politickým traktátom dvanásteho storočia, vzniklo na politickú objednávku a slúžilo konkrétnemu politickému cieľu. V dejinách historiografie to nie je nič nezvyčajné. Od antiky cez stredovek až po dnešné dni používanie historických argumentov, písanie historických diel často slúžilo a aj v budúcnosti bude slúžiť na podporu konkrétnych politických snažení, konkrétnych politických cieľov. Používali sa na zdôvodňovanie toho, prečo daná realita má byť taká, aká je, resp. prečo sa má zmeniť. To, že si historici pri písaní obdobných diel často vymýšľali alebo prispôsobovali fakty, nie je taktiež žiadnou raritou[32]. Mnoho príkladov by sme našli aj v našej nedávnej minulosti a dovolím si tvrdiť, že aj v našej tranzitívnej prítomnosti.

O politickom charaktere spisu svedčia už úvodné zdôvodnenia napísania „kroniky“. Autor priamo píše: „Veď by bolo náramne nedôstojné a neprimerané, keby sa (ten) tak veľmi vznešený národ maďarský len tak, ako by vo sne, dopočul o svojom pôvode a o svojich udatných činoch a skutkoch z nepravdivých povestí vidiečanov a z táravého spevu igricov“[33] . Teda nie to je pravda to, čo rozprávajú druhí (a pravdepodobne tým sledujú aj iné ciele), ale pravdivé je len to, čo píše magister P. Samozrejme, z toho potom vyplýva, že oprávnené sú len tie politické ciele, ktoré sleduje pisateľ „kroniky“. Ak nám to pripomína niektoré tvrdenia súčasníkov, môžeme si byť takmer istí, že ich primárnou úlohou nie je poznávanie minulosti, ale nachádzanie historických zdôvodnení pre aktuálnu politickú prax. Prečo si teda neposvietiť na Anonymove dielo z tejto stránky?

Prenesme sa teda do 12. storočia a zauvažujme, aké politické zmeny mohli vyvolať potrebu zdôvodňovať výlučnú supremáciu etnických Maďarov v Uhorsku a podriadenosť ostatných, podľa Anonyma podmanených národností, špeciálne Slovákov. Lebo keď si kroniku dôkladne preštudujeme, zistíme, že podľa opisovaných dejov jeho Hetumoger (starí Maďari) porážajú všetky národy, s ktorými sa stretli, ale len Slováci (Sclavi) – či už zo strachu alebo po prehratej bitke – sa im podriaďujú. Aká to mohla byť politická udalosť, ktorá by vyžadovala aj ideologické zdôvodnenie supremácie maďarskej, s najväčšou pravdepodobnosťou centralistickej moci? Takouto udalosťou mohol byť len definitívny zánik vyše tristoročného politického útvaru na území Slovenska v prvých desaťročiach 12. storočia, ktorým bolo Nitrianske kniežatstvo[34].

Zánik každého politického celku, najmä takého, ktorý len pred niekoľkými desaťročiami (najmä za panovania kniežaťa Bela) viedol dokonca samostatnú zahraničnú politiku a razil vlastnú mincu, znamená vždy stratu pozícií pre mnohých významných ľudí. Zaniknú funkcie pri dvore, v úradoch, vo vojsku a najmä v centre dôjde v dôsledku presunu politickej moci na iné miesto aj k hospodárskemu úpadku. Niet vhodnejšej pôdy na šírenie „nepravdivých povestí vidiečanov alebo táravého spevu igricov“, ako vytvorenie situácie, pri ktorej značná časť vysokopostavených činiteľov príde o svoje postavenie. Veď si len spomeňme, ako aj celých 40 rokov po zániku Slovenskej republiky roku 1945 vymierajúci ľudáci s pietou spomínali na roky jej jestvovania a neprestali dostupnými prostriedkami usilovať o jej obnovenie.

Na druhej strane však aj opačná strana cíti potrebu zdôvodniť túto zmenu nielen mocensky, ale aj ideologicky. Proti prejavom, ktoré ju spochybňujú, treba bojovať všetkými prostriedkami. Dialo sa to v minulosti a vidíme, že sa to deje aj dnes. Preto bolo treba napísať politický traktát s výrazným maďarským etnickým podfarbením, lebo „táravé spevy igricov“ mali na Nitriansku určite etnicky slovenský charakter. A možno sa taktiež odvolávali na historickú tradíciu, ktorá len tak rýchlo nevymizne. Veď napr. Poliaci aj 100 rokov po zániku svojho štátu v dôsledku trojitého delenia neprestali usilovať o jeho obnovenie. Pri použití uvedenej analógie z najnovšieho obdobia by sme spismi napísanými proti snahám ľudákov v zahraničí z pročesko-slovenských pozícií mohli zaplniť celú knižnicu.

Samozrejme, každý môže povedať, že na uvedené tvrdenia nie sú v prameňoch, ba ani v samotnej kronike žiadne dôkazy. A už vôbec je nenáležité robiť porovnávania dvoch od seba tak vzdialených období. Iste, treba priznať, že to môže pôsobiť nehodnoverne. Ani priame dôkazy na uvedené hypotézy sa v diele nenájdu. Na základe celkového ducha diela a iných dobových dokumentov však možno všeličo vyvodiť a domyslieť. Predovšetkým zaujímavé je to, že pravdepodobne najsilnejšie kniežatstvo, ktorého územie si starí Maďari podriadili, nezískali výbojom, ale sobášom Arpádovho syna Zsolta s dcérou jeho kniežaťa Menumorota[35]. Z našich poznatkov vieme, že najmocnejším štátnym útvarom v tomto priestore bola Veľká Morava. On však kladie toto kniežatstvo do Sedmohradska. Prečo? Nemá to byť práve podkopanie historického práva Nitrianskeho kniežatstva? Neboli o tomto „táravé spevy igricov“? Ostatne na toto poukázali už slovenskí osvieteneckí historici.

Ďalším faktorom je, že z mnohých dobových dokumentov sa dá vypozorovať trvalo prítomný určitý partikularizmus medzi horným a dolným Uhorskom, ktorý nebol vyjadrený len tým, že tieto dve územia mali svoj samostatný erb[36] aj v čase unitárneho štátu, a ktorého stopy možno nájsť v uhorských dejinách od jeho vzniku až do tureckého záboru južnej časti Uhorska po roku 1526. Už sv. Štefan zhromaždil proti Kopáňovmu povstaniu vojsko na sever od Dunaja a jeho hlavnou oporou bola šľachta Nitrianskeho kniežatstva na čele so slovenskými šľachticmi Huntom a Poznanom[37]. Tento partikularizmus bol prirodzený, pokiaľ existovalo údelné kniežatstvo a viedlo to aj k častým stretom medzi ústredným panovníkom a údelným kniežaťom až nakoniec kráľ Koloman údel na začiatku 12. storočia zrušil[38].

A práve tu mohla vzniknúť živná pôda pre napísanie obdobného politického traktátu, lebo – ako sa zdá – rozdielna politická orientácia šľachty na Horniakoch a Dolniakoch pokračovala. A nie je ju možné pozorovať len bezprostredne po zániku kniežatstva (čo mohlo byť tiež jedným z argumentov pre zástancov tvrdenia, že kronika mohla vzniknúť za vlády Bela II.), ale aj neskôr. Určite nebolo náhodou, že feudálne dŕžavy Matúša Čáka a Omodejovcov vznikli v geopolitických rozmeroch bývalého Nitrianskeho kniežatstva. Rovnako odlišnú politickú orientáciu hornouhorskej šľachty zaznamenáva niekoľkokrát v svojom historickom diele Ján z Turca aj o 200 rokov po napísaní Kroniky neznámeho magistra P. Na jednom mieste priamo píše, že „kráľ Žigmund mohutne podporovaný jednak vojskom ľudu svojej krajiny a jednak silnými šíkmi šľachty horných častí uhorskej krajiny (horné oblasti uhorskej krajiny mu totiž zostali verné)“[39] Tento akoby partikularizmus zostal aj po Žigmundovej smrti, keď dnešné Slovensko pod Jiskrovým kapitanátom podporovalo nároky Habsburgovcov a Dolná zem pod gubernátorstvom J. Huňadyho bola v rukách „národnej“ šľachty[40]. Nie som si istý, či by sme nenašli rovnaké rozdelenie uhorskej šľachty aj pri voľbe Ferdinanda Habsburského a Jána Zápoľského za uhorských panovníkov v rovnakom čase. Možno by stálo za námahu preskúmať túto otázku.

Turecké vojny a okupácia maďarskej nížiny Osmanmi priniesli uhorským stavom iné starosti. Je však nanajvýš zaujímavé, že čosi dvadsať rokov po Karlovackom mieri z roku 1699, ktorý definitívne skončil s érou osmanskej okupácie, a desať rokov po skončení povstania F. Rákociho, počas ktorého na sneme v Onóde roku 1707 pre odlišné politické postoje zavraždili vyslancov Turčianskej stolice, vystupuje s podobným programom ako Anonymus proti Slovákom M. Benčik. Pritom sa oprel o rovnaké nezmysly, aké svojou kronikou pustil do obehu práve magister P. Myslím si, žeby bolo načim opäť sa zamyslieť, akú úlohu hrala pri rôznych prejavoch feudálneho partikularizmu v Uhorsku práve národnostná otázka. Otvorený bojovný maďarský nacionalizmus magistra P. by nám mohol napovedať, že mohla hrať omnoho väčšiu úlohu, akú sme schopní dnes pripustiť.

Ďalšou zaujímavou stránkou Anonymovej kroniky popri – z nášho dnešného pohľadu na stredoveké dejiny nezvyčajnom nacionalizme autora – je, že, hoci veľmi dobre zorientovaný v reáliách svojej doby, medzi potomkami Hetumoger uvádza výlučne dolnozemskú šľachtu (magnátske rody) a to aj takú, ktorá vzhľadom na svoje slovanské mená (Bogat, Čák) mohla mať celkom iný pôvod. Žiadnym spôsobom neuvádza hornouhorských magnátov ako napr. Hunt-Poznanovcov a ich vetvu Svätojurských grófov, ktorí v jeho dobe patrili medzi popredné rody Uhorska s rozsiahlymi majetkovými dŕžavami. Prečo? Boli šíriteľmi „táravého spevu igricov“? Alebo bol ich pôvod tak jasný, že zaradiť ich medzi Arpádových druhov bolo absolútne nemožné? Nevedno. A možno z oboch príčin.

Všetci autori, ktorí sa zaoberali Anonymovým dielom, zhodne tvrdia, že magister P. bol veľmi dobre zorientovaný v uhorských reáliách a geografii krajiny v dobe, v ktorej žil. Skutočne, jeho zemepisné znalosti sú tak dobré, že možno predpokladať, že mnohé miesta, ktoré opisuje, poznal aj z autopsie. A tu dochádzam k hlavnému bodu, prečo som sa podujal týmto zaoberať. Myslím si, že táto kronika potvrdzuje moje tvrdenie o tom, že slovo Slovän, Slovan, Slovák sú len vývojovými prvkami toho istého pojmu v rôznych etapách vývinu jazyka a pôvodne označovali konkrétne slovanské kmene. V dobových latinských dokumentoch bol jeho pendantom termín Sclavus alebo Slavus.

Keď si pozorne prečítame Anonymovu kroniku, musíme konštatovať, že magister P. nepozná všeobecné pomenovanie Slovanov, dokonca aj Slovincov nazýva Korutáncami a že termín Slovan (Sclavus) používa výlučne na pomenovanie Slovákov v ich vtedajších etnických sídlach. Uvedenú skutočnosť nie je ťažko dokázať. Anonymus pri opisovaní putovania svojich Hetumogor spomína množstvo názvov národov a kmeňov, s ktorými sa starí Maďari na putovaní do novej vlasti stretli alebo s ktorými viedli vojny. Ich lokalizácia však viac zodpovedá stavu z 12. storočia ako dobe, keď starí Maďari do Dunajskej kotliny prišli. Popri rôznych neslovanských etnikách pozná Rusov (Ruteni), Bulharov (Bulgari), Poliakov (Poloni), Čechov (Boemi), Srbov (Rac), Chorvátov (Crovati) a Slovincov (Carinthini). Srbov a Chorvátov však uvádza len cez názov ich krajiny. Okrem toho pozná ešte národ, ktorý v latinskom texte nazýva Sclavi (celkovo 14krát) a ktorý prekladateľ do slovenčiny prekladá päťkrát ako Slováci a zvyšok ako Slovania[41].

A tu sme pri koreni veci. Myslím si, že prekladateľ mal termín Sclavus vždy preložiť ako Slovák a to z dvoch dôvodov: Po prvé, okrem hore menovaných národov, ktoré Anonymus spomína už žiaden iný slovanský národ v tomto priestore nežil a nemohol žiť. A po druhé, lokalizácia miest, kde Anonymus umiestňuje ľud označený termínom Sclavi, sa plne zhoduje s výsledkami, ku ktorým dospel vo svojej, na dobu vzniku vynikajúcej práci Slovenský juh Ján Stanislav. Anonymove dielo je vlastne dobovým potvrdením Stanislavových výskumov[42].

Pozrime sa teda, kde magister P. umiestňuje národ pod menom Sclavi. Prvýkrát ich spomína na str. 39, keď vysvetľuje pôvod názvu Maďarov v podobe Hungari. Tam ich umiestňuje do Panónie, avšak text sa dá vysvetliť aj tak, že ich umiestňuje do okolia hradu Uh (Užhorod). Druhýkrát (s. 49) ich opäť všeobecne popri Valachoch (Rumunoch), Bulharoch a pastieroch Rimanov opäť označuje za obyvateľov Panónie. Opäť na s. 53 ich umiestňuje do medziriečia medzi Tisou a Dunajom. Na s. 55 ich nachádza ako obyvateľov okolia Mukačeva. Na s. 71 sa s nimi stretávame opäť v Sedmohradsku, na str. 79 v Gemeri, na str. 83 v oblasti Nitry, na str. 89 v oblasti Csongrádu a na s. 103 v Zadunajsku. Keď Anonymom uvádzané lokality porovnáme s výskumami profesora Stanislava, zistíme len to, že tam, kde profesor Stanislav nachádza Slovákov na základe jeho jazykovedných výskumov, tam ich umiestňuje pravdepodobne aj na základe svojej vlastnej autopsie taktiež neznámy notár kráľa Belu.

A o tom, že magister P. bol dobre informovaný o etnickom zložení Uhorska v svojej dobe a slabšie o politických pomeroch v dobe, ktorú popisoval, svedčí aj jeho opis udalosti pri dobývaní Zadunajska. Anonymus píše: „Porazili národy Slovanov a Panóncov, spustošili ich dŕžavy a obsadili ich. Početnými vpádmi však vyplienili aj pohraničné oblasti murských Korutáncov.“ Múcska k tomuto tvrdeniu uvádza v poznámke 200, že „tu sa pravdepodobne stala chyba pri opisovaní Anonymovho textu alebo sa pomýlil priamo už Anonymus, keď písal svoj text. V Reginovej kronike, jednom z prameňov využívaných Anonymom, je totiž pri roku 889 uvedený text … ,(Maďari) útokmi krutých vpádov vnikli do končín Korutáncov, Moravanov a Bulharov“[43]. Osobne sa nazdávam, že tu vôbec nešlo ani o zlý prepis, ani o Anonymov omyl. Len magister P. nepoznajúc reálie 9. storočia nevedel, prečo by mali byť v Zadunajsku Moravania a Bulhari, a tak upravil Reginov text podľa aktuálneho stavu z 12. storočia. A, samozrejme, tu vôbec netreba pochybovať, že Sclavmi neboli nejakí neidentifikovaní Slovania, ale jednoznačne Slováci. Preto aj preklad mal hovoriť, že „porazili národy Slovákov a Panóncov“.

Som presvedčený, že slovenská historická veda bude musieť prehodnotiť svoju terminológiu pri prekladoch latinských slov Sclavus a Slavus z obdobia raného stredoveku a byť dôsledná pri ich prekladoch do slovenčiny. Keďže domáci autori poznajú všetky slovanské národy v tomto priestore podľa ich mena, nemožno uvedené slová prekladať do slovenčiny všeobecným termínom Slovan. V dobe Anonyma a domnievam sa, že i v čase sťahovania národov už neexistovali „Slovania“ s jednotným povedomím. Existovali len konkrétne slovanské kmene a od 10. storočia slovanské národy s vyvinutým kmeňovým (národným) povedomím. To možno povedať rovnako o Čechoch, Srboch, Chorvátoch, Poliakoch… a rovnako o Slovákoch. Preto treba v oblasti horného a centrálneho Uhorska používať pri preklade latinského Slavus, Sclavus termín Slovák, v Slavónsku Slavonec a v Korutánsku Slovinec. A určite nie len v období raného stredoveku.

Záverom môžem konštatovať to, že slovanské obyvateľstvo na území dnešného Slovenska od 10. storočia je treba jednoznačne označovať termínom Slovák. A takto prekladať aj v dobových prameňoch termíny Sclavus, Slavus, ak sa nimi pomenúva obyvateľstvo na slovenskom etnickom území v jeho pôvodnom teritoriálnom rozsahu – teda aj na Dolnej zemi, podkarpatskej Ukrajine a v Bihársku. Tento termín treba používať aj na označenie obyvateľstva Slovenska pred 10. storočím, nazdávam sa však, že s vymedzením starý, teda presne starí Slováci. Aj pri tomto sa možno oprieť o Anonyma. On totiž, na rozdiel od mnohých aj súčasných maďarských historikov vôbec nepochybuje, že tí Slováci, ktorých on v 12. storočí poznal z autopsie, sú tými istými Slovákmi, ktorých si „podrobili“ jeho Hetumoger na začiatku 10. storočia. Takže Anonymovu kroniku môžeme pokladať aj za dobové dielo, ktoré potvrdzuje sídelnú kontinuitu dnešných Slovákov s tými, ktorí na omnoho širšom území ako dnes, obývali územie Karpatskej kotliny aj pred príchodom starých Maďarov.

Je zaujímavé, že mnohých historikov, najmä tých, ktorí sa uvedenou problematikou nezaoberajú, zrazu napadlo vydať sa do ťaženia proti používaniu termínu starí Slováci[44]. Na tento termín by sme sa však mali dívať sine ira et studio. Treba vychádzať z formálnej logiky a uvedomiť si, že etnogenéza a kreovanie národa je dlhodobý proces a má niekoľko fáz počnúc usadením sa na určitom území, integrácia tohto územia, vytvorenie spoločného povedomia atď. Pritom vždy existuje určitý hegemón, ktorý celému vytvorenému spoločenstvu nevnúti len svoj jazyk, ale aj meno. A tu sme pri koreni veci. Ako nazvať integrujúce sa spoločenstvo pred zavŕšením etnogenézy? Ako nazvať slovanské etnikum na území Slovenska v čase jeho vydeľovania z praslovanského a západoslovanského substrátu? V tomto prípade nemožno požívať čisto lingvistické kritéria, ale musia sa zohľadniť aj kritéria geopolitické a to najmä štátoprávne. Vo všeobecnosti sa v anglosaskom chápaní za národ považuje etnikum (ľud – people) organizovaný v štáte. Je pravdou, že v stredoeurópskom priestore sa národ chápe skôr v lingvistickom význame, ale moment štátnosti sa nedá odmyslieť. Nie je možné totiž predpokladať, že v hraniciach, v ktorých sa uplatňuje štátna moc, neexistuje povedomie spolupatričnosti. So vznikom štátu skutočne vzniká aj národ, teda skupina ľudu so spoločným vedomím. Pri argumentácii, že vo Veľkej Morave boli aj predkovia Čechov, Poliakov, Lužických Srbov, sa zabúda na to podstatné, že územia, kde žili predkovia týchto národov, boli územia pripojené a ich obyvateľstvo pokladalo veľkomoravské posádky za okupantov, nie za svojich súkmeňovcov. Vôbec k nim nepociťovali bratskú prítulnosť, spoločenstvo jazyka a mravov. Práve naopak, Česi pri prvej príležitosti (po smrti kráľa Svätopluka) povstali proti veľkomoravskej prítomnosti, vyhnali veľkomoravské posádky a spojili sa s Nemcami[45]. Hádam niet jasnejšieho svedectva, ako spoločný postup českých kniežat s Nemcami proti Veľkej Morave, že v 9. storočí sa už Česi cítili jasne vymedzení proti Veľkomoravanom .

Kto však boli títo Veľkomoravania, k akému súčasnému národu ich možno etnicky priradiť? Jazykovo je to jasné. Boli to predkovia Slovákov. Pôvodný rajón slovenčiny, teda rajón, kde sa slovenčina v polovici 10. storočia vyčlenila ako samostatný jazyk, sa rozprestieral od Českomoravskej vrchoviny až po dnešné Bihársko v Sedmohradsku a od hrebeňov Západných Karpát až po južné Maďarsko[46]. Je to približne to územie, na ktorom sa rozprestieralo jadro Veľkej Moravy bez pripojených území Čiech, južného Poľska a Lužického Srbska. Na tomto území existoval ranofeudálny štát viac ako jedno storočie – Moravské a Nitrianske kniežatstvo sa pravdepodobne sformovali ako samostatné entity ešte v avarskej sfére vplyvu a samostatnosť získali najneskôr po porážke Avarov cisárom Karolom Veľkým roku 795. Žiaľ, Veká Morava skolabovala ešte pred zavŕšením národnotvorného (v zmysle lingvistickom a štátoprávnom) procesu Slovákov. Územie jadra Veľkej Moravy bolo rozdelené a obyvateľstvo s výnimkou Slovákov asimilované či už do maďarského, nemeckého (rakúskeho) alebo českého národa. Hádam nič nesvedčí o pravdivosti predchádzajúcej vety lepšie ako existencia moravských Slovákov, ktorých asimilácia do českého národa bola zavŕšená až v 20. storočí. Pretože z hľadiska priestorového bolo slovanské etnikum sformované do štátneho celku značne rozsiahlejšom ako súčasné Slovensko a hranice súčasného Slovenska vytvorilo až Uhorsko pokladám za vedecky opodstatnené používanie termínu starí Slováci na veľkomoravských Slovanov a termín Slováci zúžiť len na Slovákov, ktorí zostali v Uhorsku a moravských Slovákov na východnej Morave.

Je vyslovene smiešne, keď dnes najmä archeológovia a regionálni historici často uvádzajú, že to a to mesto bolo založené v 13. storočí z nemeckých osadníkov a miestneho slovanského obyvateľstva. Aké slovanské obyvateľstvo mohlo okrem Slovákov v 13. storočí žiť na území napr. Trnavy? Keby som však napísal, že Trnava vznikla príchodom germánskych osadníkov a ich zlúčením s domácim slovenským obyvateľstvom, to by bolo kriku! Ale s prekvapením nie pre druhú časť tohto tvrdenia! V takom stave je naša „profesionálna“ historiografia. Žiaľ!!

Suma sumarum musím povedať, že slovenská „profesionálna“ história je dosť dlžná slovenskému obyvateľstvu v otázkach etnogenézy Slovákov. Do tohto problému patrí aj vyjasnenie si základných pojmov. Nemôžeme byť donekonečna nesvojprávni. Musíme dať jednoznačnú odpoveď na otázku, či sme tu od 15. storočia ako pozostatok husitských výbojov, ako tvrdili maďarská a časť českej historiografie, alebo sme potomkami Slovanov, ktorí sa stali na území dnešného Slovenska dominantnou zložkou už od konca 5. storočia. Ak máme opakovať len to, čo tvrdia iní, a neprehodnotiť to, čo už o našich národných dejinách vieme, sme tu zbytoční. Historiografia je disciplína, ktorá nemá definitívne pravdy, ale je inštrumentálnou pamäťou národa. A národ túto pamäť potrebuje. A už vôbec nie je pravda, že obyvateľov Veľkej Moravy termínom starí Slováci označujú len M. S. Ďurica, „ktorý ospevuje slovenský štát a jeho prezidenta Tisa“, a niektorí matiční historici. Celé generácie slovenských historikov a literátov od 16. storočia až do vzniku ČSR nepísali ináč. Stačí si len prečítať básne Jána Hollého, ktoré sú literárnym sprítomnením poznatkov vtedajšej historickej vedy, a pochopíme. Až po vzniku prvej ČSR sa všetko zmenilo a toto stáročné chápanie slovenských národných dejín sa označilo za romantizmus. Veď predsa starší brat sa nemohol sformovať v národ o celé storočie neskôr ako mladší. Do koncepcie čechoslovakizmu to jednoducho nepasovalo.