Medzi nami a Maďarmi. Ako ďalej?

V poslednej dobe sa opäť začala veľmi intenzívne premieľať maďarská otázka na Slovensku a slovensko-maďarské vzťahy. Odhliadnuc od niektorých nie príliš „vydarených“ vyjadrení notorických „expertov“ na slovensko-maďarské vzťahy na slovenskej strane, muziku tvrdí najmä novozvolený predseda SMK P. Csály. Svoje vnútrostranícke problémy spojené s poklesom popularity strany, totálnou stratou dôvery SMK v radoch slovenských voličov, ktorú sa vo vzťahu k SMK podarilo v určitej miere získať predchádzajúcemu predsedovi SMK B. Bugárovi, sa snaží riešiť prehĺbením radikalizácie strany a najmä vytváraním pocitu ohrozenia v radoch príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku zo strany väčšinovej populácie. Toto maľovanie čerta na stenu nemožno prehliadať a ani ho bagatelizovať. Jednoducho slovenská politika bude musieť vziať na vedomie, že odchodom B. Bugára z vedenia sa bude SMK pod Csákyho komandom radikalizovať, lebo na rozdiel od konzistentnej, umierneno-nacionalistickej politiky predchádzajúcej špičky SMK bezkoncepčný nový predseda s našepkávačom M. Durayom bude tvrdiť nôtu na nebezpečnom javisku krajného nacionalizmu.

Slovenská politika si bude musieť všímať omnoho intenzívnejšie činy a politickú ideológiu SMK, aby správne vedela reagovať a najmä vysvetľovať niektoré tendencie ako domácej, tak aj svetovej verejnosti. Treba správne dešifrovať, čo sa myslí a čo sleduje konkrétnymi politickými vyhláseniami a krokmi v konečnom dôsledku. V žiadnom prípade nám nepomôžu silné reči, v ktorých sa často zamieňa kritika niektorých prejavov maďarskej politiky s paušálnymi útokmi na Maďarov ako takých, zhadzovanie ich národného cítenia a národných symbolov. Už baťko Mináč svojho času povedal, že kopanie do národných symbolov je ako kopanie do prirodzeného. A rovnako aj bolí. Národnosť pri tom vôbec nie je určujúca.

Tadiaľto cesta určite nevedie a žiaden úspech nám na takejto ceste ani nehrozí! Skôr naopak. Európa má dosť rôznych národných treníc, nepotrebuje žiadne nové ohnisko sporov a v prípade, žeby sa neprimerane vyostrili vzťahy medzi nami a Maďarmi, za zodpovedného by bol označený ten, komu zostane v rukách Čierny Peter pôvodcu. Treba jasne a bez obalu povedať všetkým, že štvavé reči sa omnoho ľahšie dokazujú ako štvavé skutky. Preto by si všetci slovenskí politici – ak majú čo len elementárnu zodpovednosť voči slovenskému národu – mali uvedomiť, čo hovoria, kde hovoria a ako hovoria o tak citlivej otázke, akou je vzťah medzi dvoma národmi na úrovni štátov a vzťah k národnosti vo vnútri štátu.

Ak by sme sa pozreli na spolužitie Slovákov a Maďarov bez ideologických okuliarov, tak musíme konštatovať, že v tomto spolužití vlastne nieto materiálnych príčin na vznik iných ako bežných konfliktov, ktoré sú normálne vo vzťahoch medzi dvoma odlišnými živými entitami. Ak by sme chceli skúmať pokrvnú príbuznosť, zistili by sme, že za posledných 1100 rokov spolužitia v rámci jedného geopolitického priestoru tvoríme vlastne geneticky a rasovo jedno spoločenstvo, v ktorom sú rovnako zastúpené všetky vlny osídlenia a nájazdov na toto územie v minulosti. Niet takého ostrova na území Slovenska alebo Maďarska, na ktorom by sa dal extrahovať Maďar nemajúci slovenských predkov a vice versa. Rovnako neexistujú žiadne výrazné kultúrne odlišnosti (náboženstvo, folklór, zvyky, nátura….), ktoré by mohli vytvárať potenciálny zdroj napätia. Dokonca musíme priznať, že medzi Slovákmi a Maďarmi neexistuje ani ekonomická konkurencia. Dolniaky a Horniaky sa vždy v minulosti ekonomicky dopĺňali a rovnako sa dopĺňajú aj dnes.

Ak môžeme dnes konštatovať, že na zmiešaných územiach ľudia žijú pokojne, tak to je najmä dôsledkom kultúrnej totožnosti, ktorá nevytvára konflikty známe napr. z Balkánu, a taktiež neexistencie konkurencie v ekonomickej sfére na národnostnej báze, ktorá napr. vytvárala konflikty medzi Čechmi a Nemcami v českom pohraničí v medzivojnovom období. Ale nesmieme si nechať vnútiť tézu, že pokojné spolužitie Slovákov a Maďarov na zmiešaných územiach rušia Slováci zo severu, ktorú propaguje vedenie SMK a po nich to opakujú aj niektoré nezorientované slovenské masmédia. Táto téza je hlboko nepravdivá. Spolužitie medzi Slovákmi a Maďarmi je bezkonfliktové na celom území Slovenska. Počul hádam niekto o tom, žeby v Žiline, v Tatrách alebo hocikde inde na Slovensku mal niekto niekedy problémy len preto, že je Maďar? Nemám takú vedomosť a ako rodený Žilinčan viem, že každú sobotu boli na trhu Maďari netrpezlivo očakávaní, pretože prinášali čerstvú a kvalitnú zeleninu. To, že to dnes už nie je celkom tak, nezapríčinili „neznášanliví“ Slováci, ale supermarkety, ktoré ich konkurenčne vytlačili. Solventnejším Žilinčanom dodnes prekáža, že už Maďari z Dolniakov na trh do Žiliny nechodia tak intenzívne ako v minulosti.

Čertovo kopýtko v tvrdení, že Slováci a Maďari na zmiešaných územiach nemajú problémy a že ich pokojné spolužitie narúšajú Slováci zo severu, sa dá pri pozornej analýze krokov SMK ľahko dešifrovať. Veď je to také ľahké, veď sa to tu ponúka ako  kaviár na zlatom podnose: Stačí len odpojiť územia zmiešané od čisto slovenských a je po probléme. Už tu žiadne problémy v spolužití nebudú. Asi takýmto smerom putujú myšlienky ideológov SMK, keď propagujú túto tézu. Ale problém v tom nie je. Spolužitie Maďarov a Slovákov je bezkonfliktné na celom území Slovenska. To, čo je však imanentné každému Slovákovi, je hlboká nedôvera v ciele a smerovanie maďarskej politiky ako na štátnej úrovni v Maďarsku, tak ich menšinovej podoby vo vnútri slovenského štátu. Slováci nemajú žiadnu istotu, že sa maďarská politika od dôb Uhorska a admirála Horthyho vo vzťahu k ním zmenila. To je náš kľúčový problém, nie spolužitie na individuálnej báze.

Nepoviem nič neznáme, keď skonštatujem, že väčšina Slovákov nechápe a ani nemôže chápať maďarskú politiku voči Slovensku, a preto jej principiálne nedôveruje. Na jednej strane si všetci rozumní ľudia na oboch stranách Dunaja uvedomujú, že cesta konfliktu nie je výhodná pre budúcnosť nášho regiónu ani pre jednu stranu. Ba vytvorením schengenskej hranice sa medzi Slovenskom a Maďarskom ohľadom priepustnosti hranice etabloval stav, ktorý tu bol pred rokom 1918. Jedinou výnimkou je, že na rozdiel od tých časov dnes na území Slovenska je politická moc v rukách všetkých občanov, a nielen v rukách privilegovanej, úzkej vrstvy maďarských džentríkov. Už nikto nikomu nebráni, aby sa presúval, kam chce, aby žil, kde chce, a aby si slobodne mohol vybrať krajinu svojho srdca. A aj keď sa pozrieme sine ira et studio na reálnu možnosť užívať menšinové práva v Slovenskej republike, musíme konštatovať, že okrem bežných politických „polievočiek“ neexistuje taká oblasť, ktorá by mala vyvolávať nespokojnosť príslušníkov maďarskej menšiny u nás. Napriek tomu sú Slováci viac-menej sústavne atakovaní ako zo strany politikov maďarskej menšiny doma, tak aj zo strany reprezentantov maďarskej vlády z údajného nerešpektovania menšinových práv Maďarov. K tomu ešte pristupuje aj neochota kritického pohľadu širokých vrstiev maďarskej spoločnosti, najmä však maďarských politických reprezentantov na vlastnú minulosť a snaha kriticky sa vyrovnať s dávnejšou i nedávnou spoločnou históriou. Niektoré pokusy zo slovenskej strany urobiť to – napr. pokus vytvoriť roku 1990 spoločnú medziparlamntnú komisiu historikov alebo známa ponuka predsedu SNR P. Hrušovského na zbavenie sa historických stereotypov – boli z druhej strany prijaté s chladným odmietnutím.

Prečo je tomu tak, si môže každý len domyslieť. Ako to vplýva na bežného slovenského občana slovenskej národnosti, netreba špeciálne vysvetľovať. Maďarskí predstavitelia na tejto i na druhej strane Dunaja nie sú ochotní vcítiť sa do chápania minulosti a súčasnosti vzájomných vzťahov bežným Slovákom. Práve naopak. Často nezmyselným obhajovaním neobhájiteľného (spomeňme si na obhajobu národnostného zákona z r. 1868 bývalým ministrom zahraničných vecí G. Jeszenszkým; na sústavne vyvolávanie ducha Trianonu; na obhajobu Horthyho režimu a jeho politiky voči Slovensku atď.) vyvolávajú oprávnenú otázku, kam vlastne smeruje maďarská politika? Zriekla sa svojich zámerov voči Slovensku z minulosti? Chápe vôbec Slovákov ako partnerov, alebo ich naďalej povýšenecky prezerá ako za posledných cca. 200 rokov? Majú sa jej báť alebo ju majú ignorovať?

Veľa otázok, ale málo odpovedí. Tak by sme mohli charakterizovať maďarskú politiku voči Slovensku. Ale aká je vlastne slovenská politika voči Maďarsku, resp. maďarskej menšine na Slovensku? Tu treba otvorene konštatovať, že na rozdiel od maďarskej koncepcii voči nám, ktorú tušíme, ale len ťažko ju vieme identifikovať, Slovensko na tomto poli trpí úplným nedostatkom akejkoľvek koncepcie. Slovensko nemá ucelenú koncepciu národnostnej politiky, ktorú by rešpektovali všetky slovenské politické strany a ktorá by sa na štátnej úrovni aj presadzovala. V žiadnom normálnom štáte sa nemôže stať, žeby sa čelní politici v snahe presadiť svoje parciálne ciele v súperení s konkurenčným politickým zoskupením spájali s uzavretou nacionalistickou stranou etnickej menšiny proti svojím oponentom a vyšli jej až tak v ústrety, že narúšajú balans v štáte medzi právami a povinnosťami časti obyvateľstva a celku. Toto sa však na Slovensku v dávnej i nedávnej minulosti stalo nejedenkrát.

Avšak pri neexistencii politických limitov vo vzťahu k štátu, čo je na Slovensku chronickou pandémiou a v rámci Vyšehradskej štvorky úplnou raritou, to však možné je. Slováci, ak chcú prežiť ako úspešný štátotvorný národ, musia konečne opustiť svoj macošský vzťah k inštitúcii svojho vlastného štátu. Musia už konečne stanoviť ciele, ktoré chceme ako štátny národ dosiahnuť, a limity nášho konania, ktoré by sme vo vzťahu k sebe a svojmu národu nemali prekročiť. Do tohto obzoru nepochybne patrí aj štátna národnostná politika.

Štátna národnostná politika sa musí zbaviť všetkého romantizmu a všetkých nereálnych cieľov. Ak chcú byť Slováci úspešní ako štátotvorný národ, musia si predovšetkým osvojiť tézu, že ich úspech musí byť úspechom všetkých občanov Slovenska. Spokojný občan je predpokladom úspechu akéhokoľvek štátu. V konečnom dôsledku štát je tu na to, aby reguloval vzťahy medzi občanmi vo vnútri a chránil ich navonok. Práve z týchto príčin musíme vziať na vedomie, že cca. 15 % občanov Slovenska sa hlási k inej ako slovenskej národnosti. Slováci nemajú politickú silu a ani silu kultúrnej príťažlivosti, aby týchto občanov asimilovali. Pritom treba povedať, že takýto cieľ si slovenské politické elity ani nikdy v minulosti nedali (ak odhliadneme od politiky reslovakizácie po druhej svetovej vojne, ktorá však nevznikla na domácej slovenskej pôde a bola na Slovensko introdukovaná). Preto slovenská politika musí v dlhodobých horizontoch počítať s prítomnosťou príslušníkov menšín na slovenskom území a zabezpečiť im taký rozvoj, aby sa na území nimi obývanom cítili ako doma. To by mal byť princíp, na ktorom by sa mala vytvoriť koncepcia štátnej menšinovej politiky!

Avšak občiansky princíp je založený na vyvážeností práv a povinnosti. Musí sa preto spätne od príslušníkov menšín vyžadovať politická integrácia do ústroja štátu. Nie národnostná separácia, nie getoizácia alebo izolácia v národnostných enklávach (ktoré v skutočnosti na Slovensku neexistujú), ale politická integrácia do štátu by mali byť celospoločenskými cieľmi občanov Slovenska. Práva príslušníkov národnostných menšín nesmú pôsobiť proti celistvosti štátu. To je ten flexný bod, ktorý musí byť rozhodujúci pre štátnu menšinovú politiku. Nemôže existovať stav, ktorého sme často na Slovensku svedkami, že niektorí menšinoví politici požadujú len práva, a nevyvažujú ich rovnakou horlivosťou na strane plnení si občianskych povinností. Ba dokonca ani nie sú ochotní odkryť politické karty, s ktorými hrajú. A keď im náhodou niektorá vypadne z ruky (P. Csáky), vehementne tvrdia, že im nepatrí. Tadiaľto cesta k spokojnosti prevažnej väčšiny občanov Slovenska nevedie.

Slovensko za posledných 15 rokov dokázalo, že má všetky predpoklady existovať ako samostatný štát. Najmä ekonomické úspechy môžu niekomu zaslepiť oči a vytvárať dojem, že všetko na Slovensku je v poriadku. S takýmto posudkom sa nedá súhlasiť. Stále sú ešte sféry, v ktorých máme čo doháňať, aby sme obstáli v konkurencii s okolitými štátmi, ktorú treba chápať ako permanentnú. Jednou sférou, ktorá nám doposiaľ chýba, je všeobecná a reálna štátna menšinová politika. Táto politika musí stanoviť prístup štátu k príslušníkom národnostných menšín a zároveň aj podmienky realizácie ich práv a povinnosti. Bez takto stanovených kritérií nemôžeme byť v dlhodobej perspektíve úspešní, lebo pri každej krízovej situácii, ktoré sa budú systematicky vyskytovať už zo samej prirodzenosti veci, budeme tápať ako dnes v úplne banálnej veci, akou sú učebnice vlastivedy.