Už dávnejšie vyšli tri zväzky dejín slovenského letectva počas druhej svetovej vojny. Toto dielo si zaslúži pozornosť čitateľov, a preto uverejňujem svoju recenziu, ktorá vyšla v Historickom zborníku MS v roku 2004. Myslím si, že je stále aktuálna.
Rajninec, J., Slovenské letectvo 1939 – 1944, zv. 1, Ministerstvo obrany SR, Bratislava1997, 158 s.
Šumichrast, P., Klabník, V., Slovenské letectvo 1939 – 1944, zv. 2, Magnet-Press Slovakia, Bratislava 2000, 157 s.
Stanislav, J., Slovenské letectvo 1944 – 1945, zv. 3, Magnet-Press Slovakia, Bratislava 2003, 246 s.
Slovenská historiografia si bude musieť ešte hodne dlho počkať, kým aspoň v hrubých rysoch pokryje svojimi prácami nielen niektoré takmer nedotknuté úseky slovenských politických dejín, ale aj mnohé vecné problémy alebo špecifické témy. Nie všetko sa dá zhodiť na nepriaznivé okolnosti v minulosti, keď sa „nedalo“ alebo „nechcelo“ venovať sa určitým tématickým a vecným problémom. Po roku 1989 sa už na tieto faktory nemôžeme vyhovárať, napriek tomu treba otvorene povedať, že oproti okolitým historiografiám stále zaostávame ako množstvom produkcie, tak aj šírkou tématického záberu. Ba, dalo by sa povedať, aj metodologicky a zbytočnými, v iných rozvinutých historiografiách sotva mysliteľnými svojskými problémami. Značná časť slovenskej obce historikov sa stále snaží deformovaný prístup nazerania na slovenské dejiny z obdobia pred rokom 1989, poznamenaný netolerantným stalinským uniformizmom (alebo tiež ináč povedané povinným videním slovenských dejín z okien pražských politických a vedeckých inštitúcií) povýšiť na etalón jedine správneho pohľadu na slovenské dejiny. Dokonca i samotný termín „slovenské dejiny“ niektorí jednotlivci spochybňujú a snažia sa ho v predchádzajúcich intenciách nahradiť výlučne termínom „dejiny Slovenska“. Nuž a tak, ako sa kedysi značkovali jednotlivci mimo hlavného prúdu prívlastkami ako „nemarxistickí“, resp. buržoázno-nacionalistickí“, dnes sa pre nich nachádzajú epitetá ako „ľudácki“, „neoľudáckí“ alebo jednoducho „nacionalistickí“ historici. Je doslova smiešne, v normálnej spoločnosti historikov nemysliteľné, ak niekto z „akademickej“ obce označí jeden z prvých a nevyhnutných krokov emancipujúcej sa slovenskej historiografie po roku 1989, t. j. snahu, aby sa im láskavo dovolilo vystupovať pod vlastným menom (slovenské dejiny), div nie za nacionalistickú úchylku.[1]
V takomto prostredí nezmyselných sporov a nedostatku vzájomnej komunikácie sa nemožno čudovať, že naša historická veda je na okraji záujmu spoločnosti a stále finančne i personálne poddimenzovaná. Neplní totiž svoju základnú spoločenskú úlohu, ktorou je udržiavanie inštrumentálnej kolektívnej pamäti národa, resp. spoločenských vrstiev, sociálnych skupín a tried. Z toho potom vyplýva nie príliš veľký záujem o jej produkciu u tých, čo by ju mali financovať, a často ani u tých, ktorým by mala byť určená. Preto skutočne poteší, keď vznikne dielo, ktoré monograficky spracuje sine ira et studio nejakú ucelenú tému zo slovenskej národnej minulosti, najmä, ak je to dielo kvalitné, na ktorom možno stavať do budúcnosti. Roku 2003 sa vydaním posledného, tretieho zväzku o dejinách slovenského letectva v rokoch 1939 – 1945 zavŕšil jeden z projektov, ktorý vznikol na pôde Ministerstva obrany SR a bol ním aj finančne sponzorovaný. Popri stále nedokončených vojenských dejinách Slovenska (zatiaľ vyšli 4 zväzky), vydaní memoárov generála Viesta a ďalších publikácií tak MO SR výrazne prispelo k posunutiu poznania v oblasti, ktorá v minulosti nebola príliš spracovávaná.
Predmetné tri zväzky dejín jednej z významných súčasti brannej moci počas existencie prvej samostatnej Slovenskej republiky dávajú pomerne ucelený pohľad na slovenské letectvo v rušnom období tesne pred a počas druhej svetovej vojny, najmä, čo sa týka vzniku, organizácie a bojového nasadenia na rôznych frontoch tejto vojny či už pri obrane územia slovenského štátu v marci 1939, v ťažení proti Poľsku na jeseň toho istého roku, na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu v rokoch 1941 – 1944, počas Slovenského národného povstania alebo v záverečnej fáze druhej svetovej vojny na strane Sovietskeho zväzu v bojoch pri oslobodzovaní znovu sa tvoriaceho Česko-Slovenska. Autori vynaložili skutočne značné úsilie, preskúmali množstvo archívnych dokumentov domácej i zahraničnej proveniencie a nezabudli ani na orálnu históriu. Vzniklo tak dielo, ktoré si zaslúži pozornosť ako odbornej, tak i laickej verejnosti. Je preto škoda, že uvedené tri zväzky boli vydané len ako interná tlač pre potreby ministerstva obrany, a tak sú vlastne pre širšie skupiny záujemcov nedostupné.
Autorom prvého zväzku je amatérsky nadšenec Juraj Rajninec, ktorý sa problematike slovenského letectva ako technik venoval už v čase, keď objektívne spracovávanie tém z obdobia prvej Slovenskej republiky nepatrilo k príliš vítaným aktivitám. Žiaľ, predčasná smrť mu neumožnila zavŕšiť dielo podľa jeho predstáv. Svoju prácu rozdelil na niekoľko kapitol, ktoré priliehavo uvádzajú opisovanú problematiku. V kapitole Čas zrodu sa venuje skutočným začiatkom samostatného slovenského letectva, ktoré sa zrodilo hneď po vyhlásení samostatného slovenského štátu slovenským snemom na poludnie 14. marca 1939. Popisuje jeho materiálno-technické a personálne vybavenie, ktoré bolo odrazom teritoriálneho rozmiestnenia česko-slovenského letectva v pomníchovskom období a poznačené zabavením značnej jeho časti nacistickým Nemeckom na území okupovanom v marci 1939. V tejto hektickej dobe vznikli len prvé predpoklady na vytvorenie novej organizácie letectva. Sotva sa začalo s jeho budovaním a bol vymenovaný prvý veliteľ tohto druhu zbraní, služobne a hodnostne najstarší slovenský letec mjr. Ján Ambruš, už muselo letectvo zasiahnuť proti nevyprovokovanej agresii horthyovského Maďarska v tzv. Malej vojne. Táto otázka je predmetom druhej kapitoly Krst ohňom. Objektívne tu podáva všetky problémy, s ktorými slovenské letectvo zápasilo pri stretnutí so silnejším a všestranne lepšie pripraveným protivníkom. Napriek tomu, i vzhľadom na vynikajúcu morálku a bojové odhodlanie prekonalo tento úsek svojej histórie so cťou. Popisuje bojové nasadenie slovenských letcov, ich vzdušné súboje, útoky na maďarské pozemné jednotky, straty, ako aj najtragickejšiu udalosť celej vojny – vôbec prvé bojové nasadenie bombardovacieho letectva v strednej Európe, ktoré zasiahlo predovšetkým civilné ciele v Spišskej Novej Vsi. Autor skutočne plasticky i s priliehavými ilustráciami popisuje túto udalosť, ktorá bez oficiálneho vyhlásenia vojny zo strany Budapešti priniesla prvé vojnové strádanie i prvé obete do dovtedy relatívne pokojného prostredia Karpatskej kotliny.
V nasledujúcich dvoch kapitolách s priliehavým názvom Čas polarizácie a Ťaženie proti Poľsku sa autor venuje zložitému obdobiu vytvárania skutočného základu neskoršej organizácie letectva prvej Slovenskej republiky a jeho použitím vo vojne proti Poľsku v septembri 1939. Nevyhol sa ani takým témam, ako bolo objasnenie úletov niektorých jednotlivcov, ktorí sa nestotožnili s novou štátoprávnou realitou. Popisuje i otázku dezercie prvého veliteľa slovenských vzdušných zbraní pplk. Ambruša, zdá sa však, že je v tejto otázke jednostranný. Plne sa spolieha na popísanie udalosti podľa neskorších výpovedí J. Ambruša bez snahy tieto údaje objektivizovať. Pomerne málo známe sú letecké operácie zo Slovenska a nad Slovenskom počas ťaženia proti Poľsku, takže v práci sa môže čitateľ dozvedieť nielen o zložení a činnosti slovenského letectva, ale aj o aktivite poľského leteckého prieskumu nad Slovenskom v prvých dňoch vojny a pôsobení nemeckej Luftwaffe zo Slovenska proti Poľsku, hoci epizodické, ale predsa zaujímavé.
Jadrom tejto nedokončenej práce sú nasledujúce kapitoly Čas budovania a V poli. Tieto časti sú určené najmä tým, ktorí majú hlbší záujem o organizáciu vzdušných zbraní v Slovenskej republike, o materiálno-technické vybavenie, o budovanie strojového parku, o výcvik atď. Nechýbajú schémy a tabuľky a v neposlednom rade rozsiahla obrazová príloha farebných modelových zobrazení typov lietadiel i s príslušnou kamuflážou, ktoré boli zavedené v slovenskom letectve v tomto období. Skutočný bojové nasadenie však slovenské letectvo zažilo po vypuknutí nemecko-sovietskej vojny, keď bolo spolu s pozemnými silami nasadené do bojov na východnom fronte. Autor dopodrobna opisuje organizáciu nasadených jednotiek, nasadené stroje, bojové úspechy, resp. neúspechy slovenských letcov v tomto neľútostnom boji. Posledné dve kapitoly sú už len rámcové – dotýkajú sa zavedenia nových lietadiel na východnom fronte a činnosťou letectva pri Zaisťovacej divízii. J. Rajninec mal určite zámer tieto kapitoly napísať vyvážene, ale osud chcel, aby práca zostala nedokončená. V každom prípade celý zväzok je úctyhodnou prácou, najmä, keď si uvedomíme, že jeho autor bol neprofesionálnym historikom.
To, že autor je neprofesionálny historik, našlo odraz najmä v tých pasážiach publikácie, v ktorých sa dotýkal všeobecnej histórie. Vytknúť možno nepresné, presne opačné opísanie dôvodov odkladania podpísania ochrannej zmluvy Nemeckom 23. marca 1939 (s. 15), statické chápanie ochranného pásma (s. 16), nepresné uvádzanie nemeckých vojenských orgánov na Slovensku do historických súvislostí (s. 17) – v apríli 1939 nevznikla Nemecká vojenská a nemecká letecká misia – tie vznikli až v novembri 1939, ale Nemecká vojenská komisia. Rovnako okolnosti zapojenia sa slovenskej armády do ťaženia proti Poľsku boli omnoho zložitejšie, naž uvádza autor (s. 42). A ešte jednu, dosť závažnú pripomienku k jednej maniére, ktorá preniká v súčasnosti nielen do odbornej, ale aj novinovej publicistiky. Ide o slovakizáciu maďarských miestnych názvov z územia dnešného Maďarska, ktoré majú svoje prastaré slovenské mená. Napríklad používanie nezmyselného názvu Miškolc alebo Miškolec (s. 27; s týmto termínom som sa dokonca stretol v anglickom sprievodnom texte k výstave L. Medňanského v SNG) namiesto správneho Miškovec. V týchto záležitostiach mohol však azda viac urobiť redaktor, ktorý uvedenú publikáciu pripravoval do tlače.
Autormi druhého zväzku, ktorý vyšiel roku 2000 sú Peter Šumichrasť a Viliam Klabník. Obaja sú profesionálni historici a to sa nespochybniteľne prejavilo na rozsahu záberu tematiky i kvalitou spracovania. Na rozdiel od predchádzajúceho zväzku sa autori omnoho viac opierajú o dokumenty z Vojenského historického archívu, najmä z fondov ministerstva obrany a Veliteľstva vzdušných zbraní. To im umožnilo omnoho precíznejšie, niekedy až úplne detailne popísať problematiku, ktorá súvisela s organizovaním slovenského letectva, s jeho výcvikom ako doma, tak aj na leteckých výcvikových základniach v Nemecku a Dánsku. Rovnako podrobne sa môže čitateľ zoznámiť s problematikou materiálno-technického a strojového vybavenia slovenského letectva ako v zázemí, tak aj na východnom fronte, kde bolo slovenské letectvo nasadené jednak na podporu Zaisťovacej divízie ako skupina vzdušných zbraní a jednak priamo na nemecko-sovietskom fronte, kde sa vystriedali dve garnitúry bojovej letky č. 13. Tie, samozrejme, rovnako ako obe divízie potrebovali aj kuriérnu a poštovú službu, ktorú taktiež vykonávalo slovenské letectvo. Autori rozdelili svoju publikáciu celkovo do šesť kapitol, ktoré vecne aj chronologicky popisujú organizáciu slovenského letectva a plány na jeho ďalšie budovanie, výcvik pilotov i pozemného personálu, modernizáciu a nákup lietadiel, frontové nasadenie a taktiež činnosť slovenského letectva pri obrane domáceho vzdušného priestoru proti spojeneckým náletom od roku 1944. Pomerne zaujímavou a doteraz pomerne málo známou a takmer nespracovanou témou je výcik tzv. padákových strelcov, čo bola špeciálna jednotka výsadkárov, ktorá potvrdila svoje kvality najmä v bojoch počas Slovenského národného povstania.
Rovnako veľmi zaujímavá je 3. kapitola, ktorá popisuje strojové vybavenie slovenského letectva, typy a kvalitu jednotlivých lietadiel a samozrejme aj ich osud v pohnutých rokoch druhej svetovej vojny. V 4. kapitole sa zaoberajú autori nasadením slovenského letectva na východnom fronte. Podrobne popisuje bojové úspechy i neúspechy slovenských letcov v rokoch 1942 – 1943, ktorí bojovali síce na nesprávnej strane, ale predovšetkým kvalitne a statočne. Zaujímavý je pritom fenomén „úletov“ na sovietsku stranu, čo by pre pilota nebol vôbec žiaden problém, ale ktoré sa prakticky nevyskytli. Tento fakt je výpovedajúcim sám za seba. Naopak, medzi slovenskými letcami sa nachádzali aj také osobnosti ako Ján Režňák (32 zostrelov) a Izidor Kovárik (29 zostrelov), ktorí sa umiestnili na popredných miestach v tabuľkách bojovej úspešnosti medzi vojenskými pilotmi druhej svetovej vojny.
Pomerne tragicky skončila pre slovenské letectvo epizóda, ktorá sa popisuje v 5. kapitole a ktorá súvisí s aktivitami slovenských letcov proti spojeneckým leteckým silám, ktoré po obsadení Bari v južnom Taliansku na konci roku 1943 začali masovo najskôr prelietavať, neskôr aj bombardovať slovenské územie. Spočiatku „oťukavacie“ lety slovenských pilotov v ústrety spojeneckým leteckým zväzom sa zmenili na hotový masaker slovenských lietadiel, ktoré sa dostali i pod vplyvom nálady po bombardovaní bratislavskej Apólky do bojového stretu s americkým letectvom 26. júna 1944.
Posledná 6. kapitola hovorí o záverečnej fáze existencie letectva Slovenskej republiky, kde sa s jeho silou a bojovými skúsenosťami počítalo v prípravách na Slovenské národné povstanie. Treba povedať, že tieto prípravy sa nezvládli, čo sa nakoniec prejavilo aj tým, že letci z piešťanského letiská odišli do Banskej Bystrice „pešo“ bez toho, žeby vôbec zostavšie stroje zničili, ale aj tým, že najkvalitnejšia časť letectva pri východoslovenskej armáde odletela do ZSSR, a tak vlastne znemožnila účinné použitie slovenského letectva na obranu povstaleckých vojsk. To, čo zostalo vojenskému veleniu SNP, tak predstavovalo len nepatrný zlomok toho, čo v oblasti letectva bolo na Slovensku k dispozícii.
Autori druhého zväzku zvládli problematiku skutočne na dobrej úrovni a treba ich za ich prácu pochváliť. Rovnako za obrazovú prílohu lietadiel a vojenských vyznamenaní, domácich i zahraničných. Čo však pôsobí trochu neorganicky a a značne nezmyselne, je uvádzanie vojenských hodností v texte v pôvodnom jazyku (ale s výnimkou ruštiny a češtiny, kde používajú slovenské ekvivalenty). Vojenské hodnosti sú tak univerzálne, že pri ich preklade sa nemožno pomýliť, takže by stačila tabuľka ekvivalentov, ktorá aj tak je v prílohe publikácie. Zložité vypisovanie vojenských hodností pôsobí v texte výslovne rušivo. Čiastočne, ale v inej podobe sa táto maniera vyskytuje aj v treťom zväzku.
Autormi posledného zväzku, ktorý začína tam, kde predchádzajúci skončil – prípravami na Slovenské národné povstanie, sú Ján Stanislav a Viliam Klabník. Z hľadiska kvality je určite najkvalitnejšou časťou trilógie o slovenskom letectve v druhej svetovej vojne, je heuristicky vynikajúco podložená a vidieť, že autori túto problematiku spracovávajú už dlhé roky. Je možno povedať, že problematika slovenského letectva v záverečnej fáze vojny, rovnako ako činnosť spojeneckého a nemeckého letectva nad Slovenskom, ktorá súvisela s ozbrojeným bojom v SNP, je vzhľadom na možnosti autorom spracovaná skutočne vyčerpávajúco. Autori rozdelili celý zväzok na 9 kapitol, z ktorých prvé dve sa zaoberajú situáciou v slovenskom letectve pred vypuknutím SNP, úvahami o jeho mieste v prípadnom ozbrojenom vystúpení a plánmi na jeho bojové nasadenie proti Nemcom. V tejto časti je aj hádam doteraz najpodrobnejší popis udalosti, ktoré viedli k odzbrojeniu východoslovenskej armády a úletu skupiny vzdušných zbraní do ZSSR, ktorý doteraz poznám. Napriek tomu si myslím, že v otázke zlyhania príprav povstania v tejto zložke slovenskej armády ešte nebolo povedané posledné slovo. Bude sa opäť treba pozrieť na prípravy Golianovho vojenského ústredia, najmä na jeho personálnu politiku, kde zohrávala pri výbere ľudí do odbojových štruktúr pravdepodobne väčšiu úlohu lojalita k Benešovi a jeho predstavám o budúcnosti Slovenska, než ochota zapojiť sa do odboja a vojenské schopnosti. Pritom určite výrazne prítomná bola aj snaha eliminovať ľudí lojálnych samostatnej slovenskej štátnosti z možnosti získania „politických zásluh“ po skončení vojny. Len keď sa zhodnotí situácia pred vypuknutím a počas prvých dní povstania aj z tohto pohľadu, budeme môcť posunúť túto otázku ďalej.
Tretia až ôsma kapitola práce sa venuje problematike bojového použitia letectva počas Slovenského národného povstania. Skutočne heroickú kapitolu tu zohrala kombinovaná letka pod velením npor. Šingloviča, ktorá napriek zastaralým typom strojov začala operovať nad povstaleckým územím, vykonávať prieskumnú i bojovú činnosť. Jej činnosť a všetky aspekty s ňou súvisiace sú dotiahnuté, dalo by sa povedať, až do podoby drobnokresby. Použitie dvojplošníkov v tejto fáze vojny bolo skutočnou raritou a zostrel maďarského junkersa na začiatku povstania je vo svetových manuáloch uvádzaný ako posledný úspešný víťazný vzdušný boj druhej svetovej vojny, vybojovaný dvojplošníkom. Autori túto skutočnosť však neuvádzajú. Rovnako vojnovým unikátom bolo bojové nasadenie prvého čsl. stíhacieho leteckého pluku, ktorý vyše mesiaca operoval v hlbokom tyle nepriateľa. Táto operácia čsl. letcov bola skutočne zvláštnym príspevkom do dejín letectva počas druhej svetovej vojny.
V publikácii sú rámcovo spracované aj otázky súvisiace s činnosťou Luftwaffe nad povstaleckým územím a otázky súvisiace s pomocou západných spojencov povstaniu. Táto problematika však bude ešte vyžadovať podrobnejšie štúdium v archívoch oboch západných spojencov. Prvé lastovičky takéhoto výskumu sa už objavili a ukazuje sa, že to bude záležitosť veľmi zaujímavá, ktorá pravdepodobne mala väčší vplyv na priebeh povstania, ako sa doteraz predpokladalo.
Posledná kapitola je venovaná príprave a bojovému nasadeniu 1. ČSZLD v bojoch na východnom fronte pri oslobodzovaní ČSR, najmä v bojoch o Moravskú bránu. Zvláštna – a treba povedať, že zaslúžená pozornosť – sa pri tom venuje slovenským letcom. Záver publikácie opäť tvoria farebné obrazové prílohy jednak schematických nákresov lietadiel s ich obvyklou kamuflážou a jednak vyznamenaní, ktoré sa v danej etape udeľovali letcom.
Záverom by som ešte chcel zopakovať, že uvedené tri zväzky skutočne posúvajú znalosti o histórii slovenského letectva v rokoch pred a počas druhej svetovej vojny. Sú výrazným a kvalitným príspevkom do vojenských dejín Slovenska a treba dúfať, že v tejto oblasti aj v budúcnosti budú vznikať takéto kvalitné diela.
Dr. Anton Hrnko, CSc.
[1] Manová, E., Problémy a nové prístupy historiografie na Slovensku po roku