Parlament v slovenských dejinách

Roku 1995 som vydal účelovú publikáciu pre NR SR o dejinách parlamentu ako inštitúcie na Slovensku. Tento text som v súčasnosti upravil a doplnil o dve prílohy – významní politici a predsedovia slovenských parlamentov (zatiaľ neúplný) a historické budovy na Slovensku, kde zasadali parlamenty. Tento text by mal byť podkladom novej publikácie. Poskytujem ho na verejnú kritiku.

Slovenská republika, krajina, ktorá sa 1. januára 1993 objavila na politickej mape Európy ako nezávislý a suverénny štát, má dlhú a zaujímavú históriu. Z hlbín dejín, o ktorej dávajú svedectvo len bohaté archeologické nálezy, sa do písanej histórie dostala táto krajina, dnes nazývaná Slovensko, už okolo roku narodenia Krista. V 5. až 6. storočí zaujali jej územie slovanské kmene, ktorých potomkovia ju odvtedy trvalo obývali a boli dominantnou časťou jej populácie, hoci nie vždy rozhodovali suverénne a nezávisle o jej osude.

Boli časy, keď rímsky pápež oslovoval veľkomoravského panovníka Svätopluka I., staroslovenského suveréna nad naším územím, titulom, ktorý bol vo vtedajšej diplomacii z jeho strany vyhradený len na titulovanie franských a byzantských kráľov a cisárov. Slováci vo svojich dejinách však zažili aj časy, keď dočasní správcovia tohto územia arogantne vyhlasovali, že Slovák nie je človek a slovenského národa niet.

Boli časy, keď zo Slovenska prúdili tony zlata, striebra, medi a ostatných farebných kovov do všetkých končín Európy, keď tu prekvitala kultúra a vzdelanosť, keď sa budovali krásne mestá, zámky a kaštiele. Slováci však prežili aj ničivé vpády Avarov, starých Maďarov, Tatárov i Turkov. Prežili roky strádania – niekedy až do takej miery, ako na prelome 19. a 20. storočia, keď sa v dôsledku sociálnej biedy a národného útlaku takmer tretina slovenskej populácie vysťahovala do zámoria, najmä do USA. Tak sa v tomto období zaradili na druhé miesto hneď za Írov v počte vysťahovalcov zo svojho územia v pomere k obyvateľstvu krajiny, ktoré ostalo vo vlasti.

Hoci súčasný suverénny slovenský parlament – Národná rada Slovenskej republiky – má len krátku históriu, dejiny nášho parlamentu vychádzajú z tých istých koreňov, majú tie isté tradície ako parlamenty okolitých národov, s ktorými Slováci kratšie či dlhšie žili v spoločnom štátnom útvare alebo s ktorými susedia. Slovenské parlamentné tradície majú svoje začiatky už v staroslovanskom zastupiteľskom systéme, kde popri kmeňovom kniežati existovali rady starších, poradné zbory suveréna, ako aj zhromaždenia slobodných a privilegovaných príslušníkov kmeňa alebo kniežatstva, ktoré sa v slovanskom prostredí nazývali rôzne – dumy, veče, sobory alebo snemy.

O starobylosti tohto systému zastupiteľstva svedčí tiež fakt, že vo všetkých jazykoch stredoeurópskych Slovanov vychádza historický názov kolektívnej zastupiteľskej inštitúcie z toho istého jazykového koreňa, z ktorého pochádza aj slovenské slovo snem. Pritom potrebu osobitého národného parlamentu Slováci v moderných dejinách pocítili až v období všeobecnej modernizácie európskej politickej štruktúry pri prechode od feudalizmu k modernej spoločnosti, ale najmä potom, keď sa parlamenty spoločných štátov stali nástrojmi útlaku Slovákov a nadvlády nad nimi, nie reprezentantmi ich politickej vôle.

Dejiny zápasov za suverénny slovenský parlament majú už 160 rokov. Od sformovania požiadavky na vyčlenenie Slovenska z jednotného uhorského štátu a vytvorenia jeho zákonodarného snemu (parlamentu) Ľ. Štúrom a jeho stúpencami prešiel tento zápas rôznymi peripetiami. Zaznamenal výrazné úspechy, no aj trpké prehry, či sklamania. Slováci však nikdy nekapitulovali. Aj v období najväčšieho národného útlaku, ponižovania národnej dôstojnosti a zosmiešňovania ich národných snažení sa vždy našli odhodlaní ľudia, ktorí aj za cenu osobných obetí a utrpenia presadzovali myšlienku suverénneho parlamentu pre Slovensko. Túžby celých generácií slovenského národa sa zhmotnili v Deklarácii Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky zo 17. júla 1992, v Ústave Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 a v následnom vyhlásení samostatnej a suverénnej Slovenskej republiky 1. januára 1993.

Slovenská republika a jej Národná rada si pripomínajú nielen 15 rokov vlastnej samostatnej existencie, ale aj medzníky svojej modernej histórie: 1848 – 1918 – 1938 – 1948 – 1968 – 1989. Mali svoje rôzne príčiny, podobu i dôsledky.

***

Dejiny slovenského parlamentu, jeho prehistória i tradície, na ktoré nadväzuje, sú neoddeliteľne späté s dejinami slovenského národa a územia, na ktorom Slováci po stáročia žili. Každá generácia, každé ďalšie tunajšie etnikum – či už Maďari, Nemci, Rusíni, Ukrajinci, Chorváti, Poliaci alebo Rómovia – prispeli svojím dielom k budovaniu nášho spoločného domova, Slovenskej republiky, ako aj jej inštitúcií.

Predložená publikácia si vo svojej textovej časti nenárokuje byť podrobným opisom dejín Slovenska a jeho parlamentarizmu. Chce prístupnou formou sprostredkovať ucelený pohľad na najdôležitejšie historické úseky slovenských politických dejín, na parlamentné tradície, z ktorých vychádzal zápas Slovákov za ich vlastný parlament a ktorých sa aj dnešný slovenský parlament cíti dedičom.

Väčšina súčasných západo- a stredoeurópskych parlamentov má svoje ideové a často aj priame historické korene v období formovania sa nových štátov na území zanikajúcej Západorímskej ríše a ďalších kútoch Európy, kde sa presadila latinská vzdelanosť a orientácia na západné kresťanstvo na čele s rímskym pápežom. Vo svojej podstate sa vyvinuli z neskoroantických tradícií, ktoré splynuli so zaužívanými formami kmeňových zhromaždení slobodných príslušníkov spoločenstva. Na týchto zhromaždeniach sa volili kmeňové kniežatá a prijímali sa aj zásadné rozhodnutia pre život kmeňa.

Z neskoroantických zastupiteľských inštitúcií sa prichádzajúce „barbarské“ kmene a národy stretli najmä s rímskym senátom. V tomto období mal už vyše tisícročnú históriu a prešiel zložitým vývojom. Smeroval od inštitúcie reprezentujúcej najvýznamnejších a najbohatších občanov Ríma, ktorí prerokúvali najvýznamnejšie otázky štátneho života, pripravovali návrhy zákonov a uznesení, vymenúvali vysokých štátnych úradníkov, až k poslušnému nástroju cisárov, ktorý síce formálne naďalej vykonával svoje právomoci, v skutočnosti však, v lepšom prípade, iba potvrdzoval rozhodnutia suverénov.

Dôležité bolo, že rímsky senát fungoval ešte dlho po zániku Západorímskej ríše, a tak mohol bezprostredne inšpirovať nových pánov jej územia. Určitá renesancia antických myšlienok republikánskych inštitúcií sa začala po vyhlásení nezávislosti USA a v napoleonskom Francúzsku, keď sa formálne prevzalo mnoho zastupiteľských prvkov do moderného európskeho parlamentarizmu (napríklad dvojkomorový parlament v podobe senátu a národného zhromaždenia). Toto už druhotné nadviazanie na antické tradície výraznou mierou ovplyvnilo podobu novovekých európskych parlamentov a je prítomné dodnes.

Zrodenie inštitúcie parlamentu

(Od najstarších čias do roku 1526)

Územie v oblúku Karpát – ohraničené na severe Tatrami, na juhozápade tokom stredného Dunaja a na juhovýchode tokom Tisy – patrilo od mladšej doby kamennej k intenzívne osídleným oblastiam Európy. V priestore dnešnej Bratislavy sa od pradávna stretávali dve diaľkové cesty transeurópskeho významu, ktoré spájali Stredomorie s oblasťou Baltského mora (tzv. Jantárová cesta) a západnú Európu s Východom (tzv. Dunajská cesta). Slovensko lákalo aj svojím nerastným bohatstvom. Stredoslovenské hory oplývali hojnosťou mede, striebra a zlata, ktoré sa intenzívne využívali už od doby bronzovej. Najväčší rozvoj dosiahla tunajšia ťažba drahých a farebných kovov v období vrcholiaceho feudalizmu v 13. a 14. storočí.

No nielen drahé kovy priťahovali rôzne kmene a národy, aby sa tu usadili. Územie Slovenska bolo bohaté aj na ložiská železnej rudy, vyskytovalo sa tu jediné európske nálezisko drahého opálu, rozsiahle lesy poskytovali drevo na stavby i pre hutníctvo a úrodné nížiny a terasy riek zase dostatok pôdy na poľnohospodárske účely. Nemožno sa preto čudovať, že sa Slovensko často stávalo cieľom vojenských invázií, ale na druhej strane aj územím, na ktorom v toku dejín prekvitali rôzne civilizácie a žili rôzne národy. Tie po sebe zanechali nielen bohaté pozostatky hmotnej kultúry – ich civilizačný prínos je zhmotnený aj vo všeobecnom skultúrnení stredoeurópskeho priestoru. Archeologické výskumy pritom svedčia o civilizačnej kontinuite, o nadväzností jednotlivých kultúr od doby bronzovej až po dobu slovanskú, to znamená až po dnešok.

Z temnôt staroveku, keď o intenzívnom osídlení Slovenska prinášajú svedectvo len bohaté archeologické nálezy, sa územie Slovenska dostáva do doby historickej v mladšej dobe železnej. Vtedy rozsiahle oblasti Strednej Európy osídlili keltské kmene a svojou vitalitou a schopnosťami ich doviedli do neobyčajného civilizačného rozkvetu. Ich spôsoby spracovania železa, rozsiahla železiarska industria, vzory rôznych železných nástrojov trvalo poznamenali ďalší vývin na našom území. Stretávali sme sa s nimi stáročia po tom, čo sa Kelti stratili nielen zo Slovenska. Keltom patrí na našom území niekoľkonásobný primát. Nielenže ako prví v tejto oblasti začali stavať mestá a žiť v nich – vybudovali aj prvé osídlenie mestského charakteru na teritóriu dnešnej Bratislavy –, ale ako prví tu razili aj mince zo striebra a čiastočne tiež zo zlata. To samo osebe svedčí o rozvinutom hospodárskom, ako aj politickom živote na Slovensku v tomto období.

Rozkvet keltskej civilizácie na Slovensku sa skončil náhle a tragicky. Kelti sa stali obeťou sústredeného vojenského tlaku Dákov z oblasti dnešného Rumunska, Germánov zo severu a taktiež Rimanov, ktorí za vlády cisára Augusta expandovali do oblasti stredného Dunaja a vytvorili tu na prelome letopočtov dve svoje provincie – Panóniu a Noricum. V tomto období sa stal Dunaj hranicou medzi Rímskou ríšou, známou ako Limes Romanus, a tzv. Barbaricom, kde sa usadili prevažne germánske kmene. Na juhozápadnom Slovensku to boli kmene Markomanov a Kvádov.

Viac ako štvorstoročný dotyk s antickou Rímskou ríšou priniesol na územie Slovenska nový civilizačný pokrok. Germánske kmene usídlené najmä na juhozápadnom Slovensku striedavo buď kooperovali, alebo bojovali s Rimanmi. Rimania sa pokúšali upevniť hranicu na Dunaji aj tým, že sa snažili politicky organizovať naddunajské kmeňové spoločenstvá. Už v 1. storočí po Kristovi vytvorili na juhozápadnom Slovensku tzv. Vaniovo kráľovstvo. Neskôr často vysielali légie, ktoré mali toto územie podrobiť. Nikdy sa im to však úplne nepodarilo. Zanechali po sebe množstvo hmotných pamiatok v podobe vojenských i civilných stavieb a ďalších prejavov hmotnej kultúry, ale aj v podobe nápisov, z ktorých najznámejší je nápis na skalnom brale Trenčianskeho hradu z roku 179.

Rímske panstvo na strednom Dunaji sa zrútilo v prvej polovici 5. storočia pod náporom sťahovania národov, ktoré vyvolala invázia Hunov do východnej a strednej Európy. Germánski Kvádi už začiatkom tohto storočia odtiahli smerom na Západ a na území Slovenska ich vystriedali ďalšie germánske kmene, ktoré utekali pred Hunmi. Na prechodné obdobie sa Slovensko stávalo útočiskom Vizigótov, Herulov i Langobardov, spolu s nimi sa tu už nachádzali aj prví Slovania.

Všeobecne sa predpokladá, že od polovice 5. storočia v súvislosti s príchodom Hunov do Karpatskej kotliny, najmä počas vlády ich panovníka Attilu (434 – 453), sa objavili v tomto priestore aj prvé slovanské kmene. Územie Slovenska zaujali v niekoľkých vlnách v priebehu 5. a 6. storočia. Slovania sem prichádzali viacerými smermi. Spoza Karpát cez horské priesmyky a Moravskú bránu osídľovali najmä východné a západné Slovensko, pozdĺž Dunaja a cez Potisie najmä južné a stredné Slovensko. Po odchode Langobardov roku 568 z oblasti stredného Dunaja do Itálie sa v sídlištnej štruktúre Slovenska natrvalo stali dominantnou zložkou Slovania, priami predkovia dnešných Slovákov.

V čase príchodu do oblasti stredného Dunaja sa Slovania nachádzali v stave rozkladu rodovej spoločnosti. Politicky sa organizovali do kmeňov, v ktorých zohrávali významnú úlohu kmeňové kniežatá, rodoví náčelníci a rodová aristokracia. V Karpatskej kotline sa udomácňovali najmä kmene Slovienov – Slovenov, z názvu ktorých sa v procese jazykového vývinu vytvorilo aj súčasné etnonymum Slovák, Slovenka. V dotyku s pozostatkami neskoroantickej civilizácie i pod tlakom vonkajšieho nepriateľa, ktorého predstavoval od polovice 6. storočia avarský kmeňový zväz, sa začal medzi slovanskými kmeňmi usídlenými v oblasti stredného Dunaja rozvíjať integračný proces. Jeho prvým vrcholom bolo vytvorenie Samovej ríše v rokoch 623 – 624, najstaršieho známeho štátneho útvaru západných Slovanov.

Samova ríša, ktorá sa nachádzala na okraji avarského panstva približne na území dnešného Slovenska, Dolného Rakúska, Moravy a Čiech a ktorá zasahovala svojím vplyvom i na územie slovanských Srbov na území dnešného východného Nemecka, dokázala odvrátiť nielen hrozbu avarskej poroby, ale v rokoch 631 – 632 aj odraziť vojenský útok Franskej ríše vedenej kráľom Dagobertom. Hoci Samova ríša nemala dlhé trvanie, roku 659 sa po smrti panovníka Sama pravdepodobne rozpadla a mnohé tunajšie kmene sa dostali do závislosti od Avarov a štátotvorný proces u Slovanov na strednom Dunaji sa začal rozvíjať intenzívnejšie.

Od polovice 7. storočia až do konca 8. storočia písomné pramene mlčia o udalostiach, ktoré sa odohrávali v priestore stredného Dunaja. Len na základe archeologických pamiatok môžeme uvažovať o intenzívnom zahusťovaní osídlenia dnešného Slovenska, o postupnom slabnutí avarského vplyvu a o vytváraní politickej organizácie, opretej o mohutné hradiská, ktoré boli opevnené zemnými valmi a palisádami. V staroslovenskej etnickej oblasti vznikli dve významné politické centrá, okolo ktorých sa začala vytvárať štátna organizácia.

Jedno sa nachádzalo na juhozápadnom Slovensku. Jeho ústredným hradiskom bola dnešná Nitra, ktorá sa spomína už roku 828 ako Nitrava, keď tamojšiemu kniežaťu Pribinovi († 861) vysvätil salzburský arcibiskup Adalrám kresťanský kostol. Druhým centrom bolo územie juhovýchodnej Moravy s priľahlými časťami Dolného Rakúska a západného Slovenska. Nitrianske a Moravské kniežatstvá boli už štátne útvary s rozvinutým politickým systémom, založeným na báze feudálnych vzťahov. Na ich čele stálo knieža, ktoré svoju politickú moc opieralo o dedičné vlastníctvo pôdy a o vojenskú družinu, žijúcu z výnosov práce obyvateľstva na kniežacej pôde. Za to knieža a jeho vojenská družina organizovali krajinu a zabezpečovali ju proti prípadnému vonkajšiemu vojenskému útoku.

Štátotvorný proces na našom území, ktorý sa urýchlil po výpravách Karola Veľkého na konci 8. storočia proti Avarom do oblasti stredného Dunaja, zavŕšila expanzia moravského kniežaťa Mojmíra I. (? – 846) do Nitrianska roku 833. Knieža Pribinu vyhnali z jeho kniežatstva. Spojením týchto dvoch útvarov vznikol prvý slovanský štát mimo územia bývalej Rímskej ríše, ktorý do dejín Európy vstúpil pod názvom Veľká Morava. Územie tohto štátu sa rozprestieralo na východ od Českomoravskej vrchoviny a rieky Kamp v Dolnom Rakúsku až po Východoslovenskú nížinu v oblasti rieky Tisa. Severnú hranicu tvoril oblúk Karpát a južnú hranicu Dunaj s tým, že oblasť Zadunajska v okolí Ostrihomu patrila pravdepodobne už do predveľkomoravského Nitrianskeho kniežatstva.

Nový štátny útvar musel o svoju nezávislosť a suverenitu od začiatku tvrdo zápasiť najmä s Franskou ríšou, neskôr po zmluve z Verdunu (843) s Východofranskou ríšou. So striedavými úspechmi sa podarilo najmä následníkovi Mojmíra I. Rastislavovi (846 – 870) upevniť veľkomoravský štát a obhájiť jeho suverenitu. Úsilie vymaniť sa spod ideologickej a politickej nadvlády Východofranskej ríše viedla Rastislava k povolaniu byzantskej misie na Veľkú Moravu. Tá prišla na naše územie roku 863. Hoci Veľká Morava v tomto období bola už v prevažnej miere kristianizovaná íro-škótskymi a franskými misionármi, príchod byzantskej misie na čele s Konštantínom Filozofom a jeho bratom Metodom znamenal jednoznačný kultúrny a politický prelom. Konštantín vytvoril nové slovanské písmo – hlaholiku – a staroslovanskú reč povýšil na liturgický a diplomatický jazyk. Jeho brat Metod zase vybudoval na Veľkej Morave cirkevnú štruktúru. Podarilo sa mu získať súhlas pápeža na zriadenie samostatnej veľkomoravskej cirkevnej provincie na čele s arcibiskupom. Vytvoril tak nevyhnutný predpoklad na to, aby veľkomoravský štát mohol byť z hľadiska súvekých požiadaviek skutočne suverénny a nezávislý.

Najväčší rozkvet zaznamenala Veľká Morava za panovania Svätopluka I. (871 – 894), ktorý dokázal obhájiť nezávislosť štátu proti franskej expanzii a zaradiť ho medzi popredné mocnosti vtedajšej Európy. Za jeho vlády sa dovŕšila feudalizácia vzťahov a začala sa aj expanzia do okolitých slovanských oblastí. Svätopluk postupne pripojil k svojmu štátu Čechy, Vislansko, Sliezko, Lužicu, Zadunajsko a Potisie. Jeho expanzia mala aj negatívne stránky. Značne vyčerpala ekonomické a ľudské zdroje štátu, čo malo za následok rozvrat krajiny po jeho smrti roku 894.

Na panovnícke miesto nastúpil jeho syn Mojmír II. (894 – 907), ktorý však nebol schopný zabrániť vnútornému rozkladu a konfliktu so svojím bratom Svätoplukom II. Okrem toho v Dunajskej kotline sa roku 896 objavil nový mocenský faktor v podobe staromaďarského kmeňového zväzu. Veľkomoravský štát síce spočiatku dokázal odvrátiť ničivé vpády staromaďarských kočovníkov, avšak okolo roku 907 definitívne vojensky podľahol. Ústredná politická moc sa rozložila a územie Slovenska sa dostalo do faktickej závislosti od staromaďarských náčelníkov.

Politická organizácia Veľkej Moravy vykazovala podobnú štruktúru, s akou sa neskôr stretávame aj v ranofeudálnom uhorskom štáte. Hlavou štátu bol panovník, ktorého domáce pramene označovali slovom knieža. V súvekých latinských prameňoch sa nachádza označenie dux, princeps, regulus (malý kráľ) a najmä vo vzťahu k Svätoplukovi I. aj slovo rex (kráľ). Jeho zástupcom bol nádvorný špán (palatín) a panovnícku moc v širšom priestore vykonávali špáni (župani) ako vojenskí velitelia a civilní správcovia území – žúp. Naďalej existovalo aj kniežatstvo v Nitre, ktoré z moci suveréna spravovalo údelné knieža, následník trónu. Predpokladá sa, že existovali aj kniežacia rada a zhromaždenie privilegovaných vrstiev (snem), ich jestvovanie však nie je doložené v súvekých prameňoch.

Veľká Morava zohrala a stále zohráva v dejinách Slovenska mimoriadny význam. Bola prvým štátnym útvarom, v ktorom predkovia Slovákov rozhodovali sami a suverénne o svojom štátnom bytí a osude. Preto v ďalšom období pri formovaní štátoprávnych cieľov sa Slováci často odvolávali práve na Veľkú Moravu, v ktorej videli svoj prvý národný štát a z existencie ktorej historicko-právne odvodzovali aj svoje aktuálne štátoprávne nároky. Táto tradícia je na Slovensku taká silná, že odvolanie na ňu sa nachádza aj v preambule Ústavy Slovenskej republiky prijatej 1. septembra 1992.

Deštruktívny zásah staromaďarských kmeňov do vývinu v oblasti Dunajskej kotliny mal rozhodujúci význam na tomto území po celé ďalšie milénium. Rozvrat ústrednej moci v oblasti stredného Podunajska umožnil staromaďarským náčelníkom nielen presídliť do oblasti Potisia, Zadunajska a Podunajskej nížiny ohrozené staromaďarské obyvateľstvo, ktoré utekalo z území okolo dolného Dnepra pred Polovcami, ale aj organizovať lúpežné výpravy do západnej Európy, Itálie a Byzantska. Postupne sa k nim pridávali aj miestni staroslovenskí veľmoži, ktorí po rozvrate vládnej štruktúry veľkomoravského štátu uznali ich dominantné mocenské postavenie. A tak ešte pred historickou porážkou starých Maďarov roku 955 na rieke Lech pri Augsburgu, ktorá ich prinútila vzdať sa ďalších lúpežných nájazdov do západnej Európy a zanechať kočovný spôsob života, dochádzalo k symbióze domáceho staroslovenského elementu s novoprídeným obyvateľstvom. Tá sa stala určujúcou črtou nasledujúcich storočí.

Pod tlakom vonkajších okolnosti sa aj staromaďarská spoločnosť postupne feudalizovala, prijala kresťanstvo a na báze pretrvávajúcich politických štruktúr prešla na konci 10. storočia do ranofeudálneho štádia vývinu. Výrazom toho bolo aj založenie uhorského štátu a korunovanie jeho prvého panovníka Sv. Štefana (1000 – 1038) za kráľa pápežom Silvestrom roku 1000. Uhorský štát, podobne ako České kráľovstvo a Poľsko, v pozitívnom zmysle nadviazal na veľkomoravskú tradíciu – či už vo vnútornej alebo v zahraničnej politike, ale najmä čo sa týka charakteru politickej moci a vnútornej organizácie štátu. Pri jeho zrode od začiatku asistovali domáci slovenskí veľmoži i domáci cirkevní hodnostári.

Táto skutočnosť je najvýraznejšie zreteľná v štátoprávnej a správnej terminológii maďarského jazyka, ktorá obsahuje značné množstvo terminologických výpožičiek z jazyka starých Slovákov. Zreteľná je však aj v tom, že na rozdiel od Moravy, ktorá sa dostala pod doménu českých panovníkov a ktorej správne centrá v tomto období zanikali násilnou deštrukciou, ranouhorské správne centrá sa budovali v tých istých lokalitách, v ktorých sa nachádzali aj veľkomoravské správne centrá. A to bez toho, že by bola výraznejšie narušená ich sídlisková kontinuita. Staroslovenské centrálne hradiská v Bratislave, Nitre, na Vyšehrade, v Tekove, Ostrihome, Čingove alebo v Zemplíne a mnohé menšie správne strediská zostali významnými správnymi centrami aj v ranouhorskom štáte.

Arpádovská dynastia staromaďarského pôvodu, bohatými sobášmi spriaznená s okolitými slovanskými veľmožskými rodmi a dynastiami, vládla v Uhorsku počas prvých troch storočí jeho existencie. Spočiatku udržiavala aj pôvodnú veľkomoravskú tradíciu, podľa ktorej následník trónu spravoval údel v Nitre. Táto tradícia zanikla až za kráľa Kolomana (1095 – 1116) začiatkom 11. storočia, čím sa uzavreli dejiny Nitrianskeho údelného kniežatstva utvoreného koncom 8. storočia. Odvtedy bolo Slovensko súčasťou jednotného Uhorského kráľovstva a netvorilo v ňom žiaden osobitný politický celok. Jeho etnická a geografická odlišnosť od ostatného Uhorska bola vyjadrená aj tým, že na rozdiel od prevažne Maďarmi obývaného nížinatého Dolného Uhorska, sa v písomných prameňoch o ňom hovorí ako o Hornom Uhorsku, Pars Superior, Oberungarn alebo Felvidék. V neoficiálnych prameňoch sa však, najmä v neskoršom období, vyskytujú aj názvy Slovenská zem, Slovensko, Slováky, Slowakei, Sclavonia.

Politicky sa Uhorsko organizovalo ako absolutistická monarchia. Avšak už prví panovníci z arpádovského rodu zvolávali Uhorskú kráľovskú radu, ktorú si ako poradný orgán vytvorili z najvýznamnejších hodnostárov krajiny. Privilegované vrstvy sa neskôr zúčastňovali na tzv. generálnych kongregáciách, na ktorých mohli prednášať svoje návrhy a sťažnosti. Priamu účasť na kongregáciách mali zaručenú predstavitelia vysokej šľachty a kléru a každá župa na ňu mohla vyslať dvoch až troch zástupcov. Kongregácie sa konali každoročne na Rákošskom poli pri Pešti, východnej časti dnešného hlavného mesta Maďarska Budapešti. Už samotný názov miesta konania kongregácií, ktorý je staroslovanského, preduhorského pôvodu (rákoš = zhromaždenie), svedčí o pozitívnom nadväzovaní uhorského štátu na predchádzajúce tradície, respektíve o výraznom podiele miestneho slovenského obyvateľstva a jeho elity pri formovaní nového štátu.

Významnú úlohu pri vytváraní stavovského snemu v Uhorsku malo vydanie Zlatej buly Ondreja II. (1205 – 1235) roku 1222. Bula zrovnoprávnila všetky vrstvy privilegovanej šľachty a obmedzovala v niektorých otázkach kráľovskú moc. Súčasne mala zamedziť aj svojvôľu veľmožov, ktorí si na úkor moci kráľa vytvárali vlastné mocenské domény. Aj naďalej však všetka zákonodarná moc zostávala v rukách panovníka. Súperenie vo vnútri vládnucej triedy prispelo aj k premene stavovských kongregácií na skutočný zákonodarný snem v Uhorsku.

Prvý takýto snem sa zišiel na sklonku panovania arpádovskej dynastie v Uhorsku počas vlády kráľa Ondreja III. (1290 – 1301) v Budíne roku 1298. Na sneme získala prevahu nižšia šľachta, ktorá sa ho pokúšala využiť na upevnenie oslabenej centrálnej kráľovskej moci a na zamedzenie svojvôle veľmožov. Túto skutočnosť vyjadrovali uznesenia snemu – zákony. Sám kráľ musel prijať do svojej kancelárie stálych radcov z radov biskupov, barónov a šľachticov, ktorých mu určil snem. Bez ich súhlasu nemohol vydať žiadne závažnejšie rozhodnutie. Zároveň sa snemu priznala zákonodarná právomoc najmä pri voľbe panovníka, v otázkach daní a vo vojenstve.

Uhorský snem zohral už zanedlho významnú úlohu, keď roku 1301 vymrela arpádovská dynastia. V následníckych otázkach mal rozhodujúcu úlohu a výrazne prispel k tomu, že roku 1307 obsadila uhorský kráľovský trón anjouovská dynastia (Karol Róbert a následne jeho syn Ľudovít I.). V nasledujúcom období úloha uhorského stavovského snemu závisela od sily, respektíve slabosti ústrednej vlády. Ak mal panovník dostatok vlastných príjmov a nepotreboval zvyšovať dane, jeho závislosť od snemu bola malá. A hoci sa Anjouovci (1307 – 1385) dostali na uhorský trón najmä zásluhou snemu, prakticky ho počas svojej vlády nezvolávali. Uhorský snem získaval na vážnosti najmä v obdobiach s oslabenou ústrednou vládou, alebo keď panovník potreboval na svoju nákladnú zahraničnú a vojenskú politiku dodatočné finančné prostriedky. Tak to bolo v rokoch po vymretí Anjouovcov, za vlády kráľa Žigmunda Luxemburského (1387 – 1437), v čase bojov o uhorský trón po jeho smrti, ale aj za vlády Jagelovcov v Uhorsku medzi rokmi 1490 až 1526.

Pôvodne v uhorskom sneme zasadali veľmoži, zástupcovia stoličnej šľachty a kléru. Od roku 1405 sa jeho rokovaní zúčastňovali aj zástupcovia slobodných kráľovských miest. Ich úloha na rozhodovaní bola však veľmi malá, pretože spoločne mali – až do zániku feudalizmu – iba jeden hlas. V pôvodne jednotnom telese sa na prelome 15. a 16. storočia zo širšej kráľovskej rady vyvinula horná snemovňa, ale k jej formálnemu odčleneniu došlo až oveľa neskôr. Horná snemovňa pripravovala podklady na rokovania snemu, ktoré na zasadnutí prerokúvala a schvaľovala dolná snemovňa. Na rozdiel od panovníka, ktorý svoju moc vykonával prostredníctvom dekrétov, uhorský snem svoje uznesenia vydával vo forme constitutiones, teda zákonov. Až do roku 1792 vydával snem všetky svoje tlače výlučne po latinsky a latinčina bola v mnohonárodnom uhorskom štáte hlavnou úradnou a diplomatickou rečou.

Uhorský stavovský snem nemal vo svojich začiatkoch stále sídlo. Najčastejšie sa stretával na otvorenom priestranstve, na tzv. Rákošskom poli pri Pešti. Na čas rokovania snemu prišli šľachtici zo všetkých kútov Uhorska k jednému z hlavných miest krajiny obyčajne v plnej zbroji, postavili si tam stany, hodovali, zabávali sa rytierskymi hrami a popri tom aj schvaľovali dôležité krajinské nariadenia a zákony. Tradícia snemovania na Rákošskom poli pretrvala veľmi dlho a zachovala sa aj v slovenskej ľudovej slovesnosti. Avšak už aj v období pred rokom 1526 zvykol uhorský snem rokovať tiež v Bratislave, v Temešvári a iných mestách.

V politickom živote sa na celouhorskej úrovni len veľmi málo prejavovalo etnické zloženie krajiny. Už zakladateľ uhorského štátu Sv. Štefan varoval pred etnickými spormi a v odporúčaní pre svojho syna Imricha vyjadril presvedčenie, že krajina „jednej reči by bola nerozumná a krehká“. Prví uhorskí panovníci si uvedomovali mnohonárodné zloženie štátu a vo svojich nariadeniach ho aj rešpektovali. Aby zamedzili prípadným etnickým rozporom používali až do roku 1792 ako výlučnú úradnú reč snemu latinčinu, pritom však nepotláčali používanie miestnych národných jazykov v obecnej i regionálnej komunikácii. Univerzálna latinčina, ktorá sa používala ako komunikatívny jazyk v najvyšších orgánoch štátu, pomáhala vytvoriť nadetnické spoločenstvo, „Natio Hungarica“ – politický uhorský národ, ktorý zahrňoval privilegované vrstvy bez rozdielu etnickej príslušnosti. Ich hlavnou právnou oporou bola spomínaná Zlatá bula, ktorá dávala práva privilegovaným vrstvám bez rozdielu národnosti. Národné vedomie Slovákov sa tak mohlo plynulo vyvíjať od veľkomoravských čias. Sporadicky sa jeho prejavy objavovali v písomných prameňoch a kronikách už od najranejších dôb, najmä vo forme rôznych legiend o najmocnejšom veľkomoravskom panovníkovi Svätoplukovi I.

Kontinuita Nitrianskeho kniežatstva s raným arpádovským údelom, ako aj s pohraničným vojvodstvom s centrom v Nitre určite pomáhali šíreniu týchto legiend. K rastu sebavedomia miestneho obyvateľstva určite prispelo tiež vytvorenie domény mocného feudála Matúša Čáka Trenčianskeho (†1321) v prvých dvoch desaťročiach 14. storočia, ktorá zahrňovala takmer celé stredné a západné Slovensko a v spojenectve s východoslovenskými Omodejovcami istý čas celé Slovensko. Tento feudál, ktorého nazývali súveké pramene „pánom Váhu a Tatier“, ovládal teritórium, ešte dlho po jeho smrti nazývané Matúšovou zemou, a viedol na svojich doménach vyše jedno desaťročie nezávislú vnútornú a zahraničnú politiku. Opieral sa najmä o drobnú a strednú slovenskú šľachtu. Spájal sa s moravskou šľachtou v odboji proti uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi a českému kráľovi Jánovi Luxemburskému. Aj k tradícii „Matúšovej zeme“, ako samostatnej politickej jednotky, sa hlásila najmä obrodenecká slovenská inteligencia v 19. storočí, ktorá v nej chcela vidieť pokračovanie slovenskej štátnosti a získať tak historické oprávnenie na vytvorenie osobitnej samosprávnej slovenskej krajiny v rámci Uhorska.

Politicky sa slovenský element začal veľmi skoro prejavovať nielen v slobodných kráľovských mestách, ale aj v ďalších mestách a mestečkách. Mestotvorný proces na Slovensku výrazne akceleroval najmä od druhej tretiny 13. storočia. Prvým výsadným mestom na území Slovenska so zachovaným privilégiom sa stala Trnava, ktorej výsadná listina pochádza z roku 1238. Na mestotvornom procese sa spolu s domácim obyvateľstvom výrazne podieľali i nemeckí kolonisti, ktorých panovník pozval nielen s cieľom posilniť sídelnú štruktúru, ale aj ako nositeľov nových, progresívnejších technológií v remesle i poľnohospodárstve. Novo vznikajúce mestá získali od panovníka rozsiahle výsady, ktoré boli už vtedy bežne zakotvené v nemeckom práve na západ od Uhorska a ktoré napomáhali všeobecnému rozvoju obchodu, remesla i poľnohospodárstva. Medzi najdôležitejšie patrili napr. spoločné odvádzanie daní panovníkovi, oslobodenia od rôznych poplatkov i právo na slobodnú voľbu richtára a mestskej rady, čo samo osebe vytváralo podmienky na rozvoj lokálneho politického života.

Nemeckí kolonisti, najmä na Spiši (Kežmarok, Levoča) a strednom Slovensku (Banská Štiavnica, Kremnica), ktorí vzhľadom na svoje vzťahy s materskou krajinou i vzhľadom na ovládanie nových technológií veľmi rýchlo v spoločenstve zakladateľov mesta sociálne poskočili oproti domácemu slovenskému a maďarskému elementu, často využívali tieto privilégiá na ovládnutie mestských rád a na ďalšie hospodárske výhody. To samozrejme vzbudzovalo odpor u domáceho obyvateľstva, ktoré požadovalo rovnoprávne postavenie v mestách, a vyvolávalo politické spory s národnostným zafarbením. Prvým takýmto známym sporom, ktorý je svedectvom o osobitnej politickej aktivite Slovákov, bol konflikt medzi nemeckými hosťami a slovenskými starousadlíkmi v Žiline. Spor musel vyriešiť až panovník Ľudovít Veľký (1342 – 1382), ktorý vydal kráľovskou listinou roku z 1381 privilégium pre žilinských Slovákov, zaručujúce im rovnoprávne postavenie v mestskej rade a pri voľbe richtára údajne tak, ako to bolo pri založení mesta.

V nasledujúcich storočiach sa tieto politické aktivity množili vo všetkých etnicky zmiešaných mestách v Uhorsku. Počas celého stredoveku uhorský snem prísne eliminoval jazykové a národnostné spory v mestách a vystupoval za jazykovú rovnoprávnosť Slovákov a Maďarov s nemecky hovoriacimi mešťanmi. Táto politika snemu prispela svojím dielom k rozvoju slovenského meštianstva, ktoré následne od 15. storočia postupne prenikalo do mestských rád väčšiny miest na Slovensku a získavalo v nich významné postavenie. Uplatňovalo tam svoju politickú vôľu a zavádzalo do administratívy miest, právnych dokumentov a verejného politického života aj domáci jazyk – najskôr slovakizovanú češtinu a neskôr miestne kultúrne slovenské dialekty. Najstaršou takouto dochovanou písomnou administratívnou a právnou pamiatkou používania domáceho jazyka je Žilinská kniha.

Žilinská kniha sa začala písať v druhej polovici 14. storočia, keď panovník prinútil mesto zrieknuť sa Tešínskeho práva, keďže to nebolo udomácnené v Uhorsku. Odvolacia súdna inštitúcia, mesto Tešín, ležalo mimo územia štátu v neďalekom Sliezsku, ktoré vtedy patrilo pod zvrchovanosť českého kráľa. Mesto Žilina preto prevzalo Magdeburské právo zo stredoslovenského mesta Krupina a jeho nemecká verzia sa stala prvým zápisom v žilinskej mestskej knihe. Táto slúžila na záznamy rôznych rozhodnutí richtára a mestskej rady, zápisy súdnych výrokov a majetkových presunov. Zo začiatku sa písala po nemecky, avšak od polovice 14. storočia sa v nej plne uplatnila vtedajšia slovenčina, do ktorej sa preložilo aj Magdeburské právo. Podobný proces poslovenčovania administratívy miest možno následne pozorovať na celom území dnešného Slovenska.

Bratislava po prvýkrát hlavným mestom štátu a sídlom parlamentu

(1526 – 1780)

Vnútorný vývin Uhorska za slabej vlády Jagelovskej dynastie (1490 – 1526) nezadržateľne smeroval ku katastrofe na Moháčskom vojnovom poli, kde osmanské vojská tureckého sultána Süleymana I. (1520 – 1566) na hlavu porazili vojská uhorského kráľa Ľudovíta II. (1516 – 1526), ktorý na úteku zahynul. Ani smrteľné nebezpečenstvo, ktoré pre uhorský štát znamenala Osmanská ríša, nedokázalo zjednotiť rozvadené uhorské stavy a odstrániť ťažké politické konflikty vo vnútri vládnucich vrstiev. Po smrti kráľa Ľudovíta boli v krajine zvolení dvaja panovníci a obaja korunovaní dokonca tým istým biskupom. Medzi Ferdinandom I. Habsburským (1526 – 1564), ktorého za kráľa zvolil na základe vzájomných dohôd medzi Habsburgovcami a Jagelovcami uhorský snem v Bratislave už na jeseň 1526, a Jánom Zápoľským (1526 – 1540), ktorého v tom istom období zvolila za kráľa časť tzv. národnej šľachty, sa rozhorel vyčerpávajúci dlhoročný zápas o trón.

Tzv. národná strana sa v boji proti Ferdinandovi I. opierala aj o tureckého sultána, čo bolo pre Uhorské kráľovstvo osudovejšie než samotná porážka pri Moháči. Uhorsko sa stalo terčom viacerých ničivých výprav osmanských vojsk, ktoré si na pomoc proti Ferdinandovi pozval Ján Zápoľský. Nakoniec sultán Süleyman okupoval jeho centrálnu časť a roku 1541 z nej zriadil osmanskú provinciu – ejálet – s centrom v Budíne. Sedmohradské kniežatstvo sa plne osamostatnilo, fakticky však prijalo vazalstvo voči tureckému sultánovi. Kráľovské Uhorsko, ktoré udržal vo svojej moci Ferdinand I. a jeho následníci z rodu Habsburgovcov, sa tak zúžilo na dnešné Slovensko, na úzky pruh Zadunajska priliehajúci k rakúskym provinciám Habsburgovcov, a na Chorvátsko.

Nová situácia, vytvorená tureckou okupáciou centrálnych častí Uhorska, vyvolala potrebu presídliť ústredné orgány štátu z ohrozených oblastí. Cirkevná správa sa presunula z Ostrihomu do Trnavy, sídlom ostrihomského arcibiskupa, najvyšších štátnych orgánov a korunovačným mestom uhorských kráľov sa stala Bratislava.

Ustanovenie Bratislavy za nové hlavné mesto Uhorska (1541) a jej určenie za miesto úschovy korunovačných klenotov (1608) nebolo náhodné. Bratislava v stredoeurópskom priestore vždy zohrávala významnú úlohu. Už v období keltského panstva na strednom Dunaji stálo v oblasti dnešného hradu a starého mesta keltské mesto – oppidum, ktoré dominovalo na priľahlom území juhozápadného Slovenska. Bola sídlom keltských kniežat, ktoré tu razili aj známe keltské mince – biateky.

Rimania taktiež využívali polohu Bratislavy pri dunajskom brode pri zabezpečovaní svojej hranice a spravovaní území nad Dunajom. Po príchode Slovanov do tejto oblasti si Bratislava udržala svoje dominantné postavenie a politickú funkciu. Počas veľkomoravského obdobia stálo na jej teritóriu v priestoroch dnešného hradu mohutné hradisko s kniežacím palácom i murovaným kostolom. Z tohto obdobia pochádza aj prvá písomná zmienka o Bratislave, keď sa roku 907 v jej blízkosti odohrala rozhodujúca bitka medzi bavorskými vojskami a staromaďarskými kmeňmi, ktorá potvrdila mocenské postavenie starých Maďarov v strednej Európe. V súvekom písomnom prameni sa mesto nazýva Breslawaspurg, teda hrad Braslava.

Starí Uhri využili centrálnu polohu Bratislavy na upevnenie svojej moci na strednom Dunaji. Už v ranom období uhorského štátu tu umiestnili regionálne správne orgány. V čase panovania Sv. Štefana obnovili v Bratislave razbu mincí. Niektoré z nich majú v kolopise zachovaný aj najstarší staroslovenský názov mesta – Braslava. Z tohto názvu je odvodené nemecké pomenovanie mesta – Pressburg. Maďarský názov mesta – Pozsony – má iné pozadie. Podľa jedných vedcov je odvodený od slovenského mena Božan, podľa druhých je v ňom ukryté staré rímske meno Pisonium, Posonium. V oboch prípadoch sa však tento názov dostal do maďarského jazyka cez slovenčinu.

Súčasný názov Bratislavy je novodobou rekonštrukciou, ktorá vznikla v prvej tretine 19. storočia. Významný slavista Pavol Jozef Šafárik si myslel, že názov je odvodený od českého osobného mena Břetislav, a preto odporučil rekonštrukciu pôvodného názvu mesta podľa neho a nazval Bratislavu Břetislav na Dunaji. Popredný slovenský politik a kodifikátor súčasnej spisovnej slovenčiny Ľudovít Štúr tento názov poslovenčil a zaviedol formu Bratislava, ktorá je oficiálnou od roku 1919.

Toto nové hlavné mesto krajiny sa stalo aj sídlom uhorského snemu, ktorý len ojedinele zasadal aj na iných miestach. Na území dnešného Slovenska to bolo dvakrát v Banskej Bystrici (1542 a 1543) a dvakrát v Trnave (1545 a 1547). V Bratislave uhorský snem zo začiatku zasadal v hostinci v dnešnom Zelenom dome na Hlavnom námestí, neskôr preň postavili aj samostatnú budovu (tzv. Štátny dom; Országház, Staathaus). Od konca 18. storočia až do roku 1848 sídlil v budove Uhorskej kráľovskej komory na Michalskej ulici.

Po formálnej stránke uhorský snem aj v tomto období zastupoval len privilegované vrstvy krajiny, vysokých svetských a cirkevných feudálov, stoličnú šľachtu a jeden hlas naďalej patril slobodným kráľovským mestám. Jeho faktické rozdelenie na dve komory (tabule) bolo kodifikované zákonným článkom 1/1608, keď bola zriadená tabuľa magnátov a prelátov a tabuľa nižšej šľachty, duchovných a výsadných miest. Kým v hornej komore zasadali uhorskí magnáti a preláti osobne a predsedal jej palatín (zástupca kráľa), v dolnej komore zasadali zástupcovia stolíc, zvolení zo stoličných privilegovaných vrstiev v tzv. reštauráciách (stoličných voľbách), zástupcovia nižších cirkevných inštitúcií a reprezentanti miest. Keďže hlasovanie pri reštauráciách bolo verejné, často sa vyskytovali prejavy nátlaku a korupcie.

Obdobie po roku 1526 bolo v dejinách Slovenska veľmi zložité. Slovensko sa na takmer dve storočia dostalo do susedstva rozpínavej Osmanskej ríše, čo samo osebe prinášalo sústavné vojny, drancovanie a pustošenie najmä v oblasti Podunajskej nížiny a stredoslovenských banských miest. Bezprostredné ohrozenie Slovenska Turkami skončilo až roku 1685, keď cisárske vojská dobyli posledný oporný bod Turkov na slovenskom území – Nové Zámky.

V čase tureckej expanzie sa na Slovensku rozšírili reformačné myšlienky a reformácia Lutherovej proveniencie. K bojom s Turkami pribudli náboženské spory, pretože Habsburgovci zostali pevnými stúpencami katolíckej viery. Stret reformácie s protireformáciou, na pozadí ktorého sa odohrával zápas absolutizmu s obhajobou stavovských práv a slobôd, sa často končil v občianskych vojnách – stavovských povstaniach, ktoré ešte viac prispievali k zmätkom a politickej neistote. Nemenším problémom sa stávali národnostné spory v mestách, ktoré podmienilo jednak tamojšie usadzovanie sa etnických Maďarov, utekajúcich pred Turkami z Dolnej zeme, jednak tlak prevažne slovenského etnického zázemia miest, ovládaných nemeckým patriciátom.

Uhorský snem sa pravidelne zaoberal otázkami súvisiacimi s obranou krajiny proti Turkom. Schvaľoval mimoriadne finančné prostriedky a opatrenia na obranu proti osmanskému nebezpečenstvu, na stavbu pevností, na udržiavanie vojenskej hotovosti. Taktiež schvaľoval všetky mierové zmluvy, ktoré uzatvárali Habsburgovci s Vysokou Portou.

Veľmi významnú úlohu zohral uhorský snem počas náboženských zápasov a stavovských povstaní. Habsburgovci, ktorí vo svojich doménach presadzovali spolu s rekatolizáciou aj absolutizmus, sa v Uhorsku nikdy nedokázali jednoznačne presadiť. Uhorská šľachta zaujímala jednotný postoj v otázkach zachovania jej stavovských výsad, ktoré pre ňu kodifikovala Zlatá bula Ondreja II., najmä výsady nescudziteľnosti (avicity) a nezdaniteľnosti. V dôsledku toho s ňou Habsburgovci dokázali dosiahnuť maximálne kompromis. Museli uznať obmedzenú náboženskú slobodu a akceptovať aj politickú váhu uhorských stavov, reprezentovanú snemom. A to aj napriek tomu, že uhorský snem na zasadnutí v Šoproni roku 1681 prijal Habsburgovcov za dedičnú kráľovskú dynastiu a tzv. pragmatickou sankciou z rokov 1722 – 1723 potvrdil túto dedičnosť aj v ženskej línii.

V národnostných otázkach počas celého 16. a 17. storočia sa snem snažil všemožne zachovať národnostný mier v mestách. Dokonca roku 1608 prijal tzv. korunovačný článok, ktorý nariaďoval v mestách rovnoprávnosť Nemcov, Maďarov a Slovákov. Keďže sa aj naďalej takéto spory vyskytovali, snem často prijímal uznesenia, v ktorých hrozil najprísnejšími trestami pre tých, čo by sa ich pokúšali v mestách vyvolávať. Táto situácia sa v uhorskom sneme začala meniť v prvej polovici 18. storočia. Za začiatočný prejav národnostného napätia v uhorskom sneme niektorí bádatelia považujú zavraždenie vyslancov slovenskej Turčianskej stolice na sneme v Ónode roku 1707, zvolanom počas posledného stavovského povstania v Uhorsku vedeného Františkom II. Rákocim (1703 – 1711).

V priebehu 18. storočia sa definitívne rozpadla univerzalistická, nadnárodná koncepcia výstavby uhorského štátu. Stredoveká myšlienka „Natio Hungarica“, založená na stavovskej solidarite bez ohľadu na národnosť, zanikla. Nová, rodiaca sa koncepcia Uhorska, ktorá vyrastala z transformácie idey stredovekej stavovskej myšlienky na novodobú ideu etnického maďarského národného štátu, musela nevyhnutne viesť k odporu ostatných národných spoločenstiev. Najmä, ak v tomto období tvorili etnickí Maďari len asi 1/3 obyvateľstva Uhorského kráľovstva a nemaďarské národy dovtedy požívali rešpekt vo svojej osobitosti. Konflikty, ktoré v teoretickej rovine prebiehali počas celého 18. storočia, našli svoje zhmotnenie v zákonodarstve snemu po roku 1790 a vyvrcholili násilnou maďarizáciou v nasledujúcom období.

Teoretické spory o budúci charakter uhorského štátu sa začali v súvislosti s rokovaním snemu v rokoch 1722 – 1723. V ideologickej rovine Slovákov označili za porobené etnikum, ktoré vraj malo ostať vo „večitom poddanstve“ Maďarov. Proti tejto tzv. podmaniteľskej koncepcii uhorských dejín vystúpili mnohí vtedajší slovenskí vzdelanci ako Matej Bel, Samuel Timon, Ján Baltazár Magin, Juraj Sklenár, Juraj Papánek a mnohí ďalší. Medzi nimi aj zástupcovia drobnej a strednej šľachty, ktorí bránili rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku. Pritom vychádzali z faktu, že Slováci boli autochtónnym obyvateľstvom krajiny, ktoré žilo na svojom území dávno pred príchodom Maďarov. S výnimkou Juraja Sklenára sa všetci sebavedomo prihlásili k veľkomoravskej tradícii. Vo vzťahu k Maďarom prezentovali tzv. zmluvnú, alebo pohostinnú teóriu, podľa ktorej ich Slováci pohostinne, na základe zmluvy prijali do svojich sídiel. Z toho potom vyplynula koncepcia uhorského štátu ako domoviny všetkých jeho obyvateľov bez ohľadu na národnú príslušnosť.

Žiaľ, táto koncepcia začala ustupovať do úzadia a postupne sa presadzovala koncepcia Uhorska ako maďarského štátu. Univerzalistický princíp „Natio Hungarica“ sa transformoval na „Natio Magyarica“. Uhorská šľachta vo svojej väčšine postupne akceptovala túto novú, maďarsko-nacionalistickú koncepciu budovania Uhorského štátu. Dokonca i spätne vykladala históriu „Natio Hungarica“ ako dejiny maďarského národa, čoho sa maďarská historiografia vo veľkej miere drží dodnes.

Už v tomto období sa sformovali základné prvky slovenskej národnej ideológie, ktoré zdôrazňovali slovanskosť Slovákov, ich osobitú kmeňovitosť (v modernej terminológii národnú osobitosť), autochtónnosť na území, ktoré obývali, a z toho vyplývajúcu politickú rovnosť a rovnoprávnosť s ostatnými národmi Uhorska. Prejavom ich rastúceho sebavedomia bolo aj uskutočnenie jazykovej reformy, prijatie prvej kodifikácie spisovného slovenského jazyka (1787) a vydanie slovenskej gramatiky (1790) Antonom Bernolákom.

Osvietenecké reformy cisára Jozefa II. (1780 – 1790), ktoré mali pretvoriť habsburskú monarchiu na moderný centralizovaný štát, narazili na tvrdý odpor uhorských stavov. Jozef II., ktorý nezvolával ani uhorský snem a ani sa nedal korunovať za uhorského kráľa, sa svoje reformy pokúšal podoprieť aj zavádzaním nemeckého jazyka do štátnej správy (od roku 1784). Výsledok tejto „germanizácie“ bol presne opačný. Uhorská šľachta, ktorá sa po smrti Jozefa II. chcela dôsledne „vysporiadať“ s reformami siahajúcimi na jej privilégia, pristúpila k fatálnemu opatreniu. Odmietnuc „germanizáciu“ na zasadnutí snemu v Bratislave v rokoch 1790 až 1792 prijala prvé dva maďarizačné zákony, ktoré naznačili ďalší vývoj uhorského mnohonárodného štátu až do jeho zániku roku 1918. V rozpore s predchádzajúcou tradíciou sa uhorský snem stal hnacím motorom maďarizácie a útlaku nemaďarských národov Uhorska.

Slovenský národný program a uhorský snem

(1780 – 1918)

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia prebiehali v strednej Európe zložité procesy premeny starého feudálneho poriadku na modernú spoločnosť. Pod vplyvom Francúzskej revolúcie, napoleonských vojen, pod vplyvom myšlienok francúzskych osvietencov a nemeckej klasickej filozofie sa rodila nová kvalita spoločnosti, ktorá odmietala legitimistické, dynastické koncepcie organizácie štátu. Čoraz intenzívnejšie sa presadzovali myšlienky suverenity ľudu a myšlienky sebaurčenia národov. V Nemecku a Taliansku sa rodili masovo podporované hnutia za zjednotenie krajiny a vytvorenie národných štátov. Táto situácia nemohla nemať vplyv na národy mnohonárodnej habsburskej monarchie. Už za vlády Márie Terézie (1740 – 1780) a Jozefa II. (1780 – 1790) sa vo verejnom živote začali intenzívne používať živé jazyky ľudu, reformovali sa národné jazyky tu žijúcich národov a v závere 18. storočia sa rozvinul proces, ktorý stredoeurópske národy pomenovali vo svojej historiografii ako národné obrodenie.

Východisková situácia rôznych národných spoločenstiev v Uhorsku nebola rovnaká. V najvýhodnejšej situácii sa nachádzalo maďarské národné spoločenstvo, ktoré najmä prostredníctvom strednej šľachty postupne ovládlo uhorský stavovský snem. Predstavitelia tejto spoločenskej vrstvy si boli vedomí nevyhnutnosti spoločenských a sociálnych premien krajiny, zároveň si však chceli aj v nových pomeroch zabezpečiť dominantné mocenské postavenie. Za prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa si zvolili maďarský jazyk a maďarizáciu, v ktorej videla vzdelaná vrstva šancu dlhodobo si zachovať nadradené postavenie aj po zásadných politických zmenách.

V prostredí strednej a drobnej šľachty a nastupujúceho meštianstva sa ešte ako dozvuk jozefínskych reforiem a Francúzskej revolúcie sformovala v polovici deväťdesiatych rokov 18. storočia mnohonárodná skupina tzv. uhorských jakobínov. Vo svojich plánoch chcela prebudovať Uhorsko na federatívnu republiku slobodných a suverénnych národov, kde aj Slovensko malo predstavovať jednu samostatnú provinciu. Hlavný prúd v štáte sa však neuberal týmto smerom. Poprava vedúcich predstaviteľov tejto skupiny, medzi ktorými bol vodca Chorvát Ignác Martinovič a hlavný ideológ hnutia Slovák Jozef Hajnóci, v Budíne roku 1795, akoby chcela predznamenať ďalší vývin v krajine. Stredná a drobná šľachta, ako vedúca zložka nastávajúcich premien, plne prepadla veľkomaďarskému šovinizmu, ktorý si vytýčil cieľ nielen modernizovať krajinu, ale ju aj dôsledne pomaďarčiť.

Táto expanzívna maďarizačná politika musela nevyhnutne naraziť na odpor nemaďarských národov a národností Uhorska, ktoré tvorili výraznú väčšinu obyvateľstva. Najväčší odpor kládli Chorváti, ktorí sa mohli oprieť o historickú tradíciu svojej vlastnej štátnosti a relatívne samostatnú správu v rámci Uhorska. Podobne Srbi a Rumuni sa mohli oprieť o vlastné organizácie, z ktorých najväčšiu váhu mala pravoslávna cirkev. Bez akéhokoľvek politického zázemia, v ktorom by mohli realizovať svoj národný život, sa nachádzali Nemci, Rusíni a Slováci. Tieto národné spoločenstvá boli aj najviac vystavené maďarizačnému tlaku.

Najmä Nemci tomuto tlaku podľahli a v priebehu 19. storočia sa rýchlo maďarizovali. Slováci sa vydali na cestu odporu a hľadania vlastnej štátoprávnej formy, v ktorej by sa ako národ mohli uplatniť. Myšlienka samosprávy sa tak stala určujúcim princípom slovenského národného pohybu v Uhorsku na celé ďalšie obdobie slovenských dejín. Hoci predstavitelia maďarského reformného hnutia na adresu vedúcich slovenskej reprezentácie vyhlasovali, že „pre vašu k zemi pripútanú chudobu a váš malý počet sa vám to nikdy nepodarí“ (Ľudovít Košut vodca maďarského radikálneho reformného krídla na adresu Ľudovíta Štúra), Slovákom sa postupne, aj napriek tvrdému maďarizačnému tlaku, nakoniec podarilo realizovať vytýčené politické ciele.

Hlavným nástrojom, prostredníctvom ktorého sa v Uhorsku presadzovali reformné programy, sa v prvej polovici 19. storočia stal uhorský snem. Keďže feudálna reakcia reprezentovaná viedenským cisárskym dvorom nenachádzala dostatok sily, aby mu odolávala, pokúsil sa ho cisár František I. (1792 – 1835) po roku 1812 nezvolávať. Nakoniec však musel kapitulovať a po obnovenom zasadnutí snemu v rokoch 1825 – 1827 sa zaviazal zvolávať ho každé tri roky. V dejinách uhorského snemu má zasadnutie z rokov 1825 – 1827 mimoriadny význam. Bolo to posledné rokovanie snemu, na ktorom sa odmietlo upevňovanie maďarizácie. Zároveň na ňom vodca umierneného reformného hnutia gróf Štefan Sečéni (I. Széchényi) presadil založenie Uhorskej (Maďarskej) akadémie vied, ktorá sa v ďalšom období výrazne podieľala na teoretickom zdôvodňovaní tak reforiem, ako aj maďarizácie.

Po roku 1830 uhorský snem veľmi intenzívne pokračoval v prijímaní zákonov, ktoré vo všetkých spoločenských, politických a ekonomických oblastiach reformovali krajinu. Žiaľ, jeho národnostná politika bola z roka na rok šovinistickejšia. Oproti umiernenému reformnému prúdu reprezentovanému grófom Š. Sečénim sa sformoval radikálny prúd na čele s Ľudovítom Košutom (L. Kossuth). V národnostných otázkach sa však odlišovali len formou, nie cieľom – kým umiernený prúd si predstavoval vytvorenie maďarského národného štátu z Uhorska postupnou kultúrnou a jazykovou asimiláciou nemaďarských národov a národností, radikáli sa vyznačovali netrpezlivosťou a maďarizáciu sa snažili všestranne urýchľovať. Uhorský snem už na zasadnutí v rokoch 1839 – 1840 stanovil povinnosť používať maďarčinu v celom verejnom živote a na zasadnutí v rokoch 1843 – 1844 uzákonil maďarčinu ako výlučný štátny a úradný jazyk.

Slovenské národné spoločenstvo nebolo v čase nástupu maďarizácie pripravené plne sa jej postaviť na odpor. Slovákom chýbala jednotná národná ideológia, chýbalo im výrazné a nespochybniteľné národné centrum. Vplyvom spoločenskej situácie na konci feudalizmu došlo navyše k výraznému odnárodneniu privilegovaných šľachtických a meštiackych vrstiev. Báza národného života sa tak zúžila na drobnú šľachtu, nižší klérus, meštianstvo menších miest a najmä široké roľníctvo. To do značnej miery deformovalo národnú štruktúru, v ktorej výrazne absentovali najvyššie spoločenské vrstvy a vysoká svetská inteligencia. Hlavným motorom národného života sa tak stala najmä inteligencia v kňazských povolaniach, čo bolo typické pre Slovákov až do polovice 20. storočia.

Okrem nepriaznivých vonkajších okolností Slováci zápasili aj s mnohými vnútornými problémami. Predovšetkým to bola jazyková otázka. Na začiatku tohto obdobia síce uskutočnil Anton Bernolák jazykovú reformu, tá však nebola prijatá všeobecne. Najmä u slovenských evanjelikov dominovala ako spisovný jazyk čeština Kralickej biblie, ktorá bola nielen vzdialená od domáceho hovorového jazyka, ale aj od vtedajšej živej češtiny. Jazyková otázka určovala potom aj národnú orientáciu. Kým slovenskí katolíci sa hrdo hlásili k slovenskej národnej osobitosti, slovenskí evanjelici – vedomí si málopočetnosti Slovákov v porovnaní s ostatnými okolitými národmi – zastávali spočiatku ideu česko-slovenského národného zjednotenia. Boli presvedčení, že len po splynutí Čechov a Slovákov sa podarí zachovať ich špecifickosť, že oba príbuzné národy tak ľahšie odolajú vonkajšiemu tlaku.

V prvých dvoch obdobiach národného obrodenia až do nástupu štúrovskej generácie sa preto národnoobranný zápas viedol dvojkoľajne, a teda aj menej efektívne. Napriek tomu už v tomto období mnohí slovenskí vlastenci na katolíckej aj evanjelickej strane vykonali veľa práce v národnobuditeľskej oblasti. Stúpenci Bernolákovej reformy spisovného jazyka – bernolákovci – už roku 1792 založili vydavateľsko-vzdelávací spolok Slovenské učené tovarišstvo a najmä cez rozsiahlu ľudovýchovnú prácu oslovovali široké masy roľníckeho ľudu. Naproti tomu, slovenskí evanjelici získali významnú bázu národnobuditeľskej práce v založení Katedry reči a literatúry slovenskej na evanjelickom lýceu v Bratislave roku 1803, najmä zásluhou Jura Palkoviča a Bohuslava Tablica.

Aj druhá generácia slovenských obrodencov na čele s Jánom Kollárom a Pavlom Jozefom Šafárikom na evanjelickej strane a Martinom Hamuljakom na katolíckej strane výrazne prispela k rozvoju národného života. Oproti predchádzajúcemu obdobiu, keď jazyková orientácia bola prekážkou užšej spolupráce medzi katolíkmi a evanjelikmi, nastal v tomto období výrazný posun. Napriek tomu, že obe konfesie si ponechali svoju jazykovú a národnú orientáciu, roku 1834 vznikol v Budíne Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej ako prvá celonárodná a nadkonfesijná kultúrna organizácia Slovákov.

Veľký význam pre ďalší vývin národného života malo založenie Spoločnosti česko-slovanskej roku 1829 na bratislavskej Katedre. Pri Spoločnosti sa sformovala nová mladá generácia Slovákov na čele s Ľudovítom Štúrom, Michalom Miloslavom Hodžom a Jozefom Miloslavom Hurbanom. Prvotne literárna a národnobuditeľská práca evanjelickej slovenskej mládeže v Bratislave prerástla pod tlakom maďarizácie do výraznej politickej aktivity. Vedúca osobnosť tohto zoskupenia Ľudovít Štúr (1815 – 1856) sformuloval novú, modernú národnú ideológiu, založenú na princípe národnej osobitosti a demokratického politického sebaurčenia. Ako prostriedok národného zjednotenia uskutočnil roku 1843 zásadnú jazykovú reformu, ktorá vyzdvihla na národný spisovný jazyk najrozšírenejšie stredoslovenské kultúrne nárečie. Spisovná slovenčina sa stala dominantným politikom, na ktorom sa postupne zjednotili všetky smery národného hnutia.

Jazyková reforma bola však len prvým krokom na ceste k politickej emancipácii slovenského národa. Rok po jazykovej reforme sa z iniciatívy Ľudovíta Štúra v Liptovskom Sv. Mikuláši sformoval prvý celonárodný kultúrny a politický spolok Tatrín pod vedením Michala M. Hodžu a od roku 1845 začal Ľ. Štúr vydávať prvé slovenské politické noviny Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatranský. Na ich stránkach rozvinul širokú obhajobu slovenského národného programu, ktorý nesmeroval len k obhajobe národných práv Slovákov, ale najmä k prebudovaniu Uhorska na moderný štát. Etablovaniu slovenčiny a rozvíjaniu národno-kultúrneho vedomia Slovákov v nemalej miere poslúžili tiež Hurbanove almanachy Nitra (2. ročník z roku 1844 bol prvým dielom v novej slovenčine) a vedecký časopis Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru.

Keďže politická rétorika bez ostatnej politickej práce nemohla priniesť úspech, rozhodol sa Ľ. Štúr preniesť slovenskú otázku na pôdu uhorského snemu. Roku 1847 získal poslanecký mandát za mesto Zvolen. Ako „vyslanec“ posledného uhorského stavovského snemu, ktorý sa zišiel v Bratislave na prelome rokov 1847 – 1848, dôsledne obhajoval národnú rovnoprávnosť v Uhorsku, zrušenie poddanstva a všeobecnú demokratizáciu života. Na snemových rokovaniach vystúpil celkom sedemkrát a bol aj pri vyhlasovaní marcových zákonov roku 1848. Tie sa stali nielen posledným aktom uhorského snemu v Bratislave pred jeho presídlením do Pešti, ale aj začiatkom revolúcie v Uhorsku.

Vzplanutie revolúcie v Uhorsku roku 1848 bolo odrazom všeobecnej situácie v Európe. Uhorsko naliehavo potrebovalo spoločenskú transformáciu – zrušenie poddanstva, demokratickú politickú reformu, ale najmä riešenie národnostnej otázky, ktorá sa v posledných rokoch v dôsledku maďarizácie vyvinula ako mimoriadne pálčivá. Hegemónom maďarského revolučného pohybu sa však stala stredná šľachta, nositeľka predchádzajúcich maďarizačných snáh, čo výrazne limitovalo možnosti úspechu revolúcie. Čiastkové demokratické premeny, bez zabezpečenia občianskej rovnosti a rovnakých práv všetkých národov Uhorska, nemohli uspokojiť predstaviteľov výraznej väčšiny obyvateľstva krajiny. Pokračovanie maďarizačnej politiky zo strany revolučných orgánov maďarského hnutia prirodzene viedlo k rozsiahlemu národnostnému konfliktu, ktorý mal fatálne dôsledky na osud revolúcie.

Predstavitelia slovenského národného života reagovali na revolučné zmeny vypracovaním prvého uceleného národného politického programu, ktorý bol sformulovaný 10. mája 1848 na zasadnutí v Liptovskom Sv. Mikuláši. Tento program, známy pod názvom Žiadosti slovenského národa, deklaroval slovenský národ ako zvrchovaný národ s vôľou žiť samobytným národným životom v uhorskej krajine, reformovanej na princípe rovnosti všetkých v nej žijúcich národov. Žiadosti vytýčili požiadavku vytvorenia osobitého územného celku pre Slovákov s vlastným snemom, súdnictvom, úradným jazykom, s vlastným národným školstvom a symbolmi. Jednotu Uhorska mal zabezpečiť spoločný snem uhorských národov, do ktorého by poslancov na pomernom princípe delegovali zo svojich radov jednotlivé národné snemy.

Reakcia predstaviteľov maďarskej revolučnej vlády na čele s Ľ. Košutom nenechala na seba dlho čakať. Vzápätí po zverejnení mikulášskych Žiadostí vydala na vodcov slovenskej revolúcie Jozefa Miloslava Hurbana, Ľudovíta Štúra a Michala Miloslava Hodžu zatykač a sľúbila finančnú odmenu za ich dolapenie. Na Slovensku vyhlásila štatárium a začala s prenasledovaním stúpencov národného pohybu. Jeho poprední predstavitelia odišli preto do Prahy, kde sa v júni 1848 zúčastnili na Slovanskom zjazde – zjazde slovanských národov habsburskej monarchie. Na ňom bola predostretá, okrem iného, koncepcia prebudovania monarchie na federáciu s dominantným postavením slovanských národov, ktoré tvorili početne najväčšiu časť jej obyvateľstva. Na výroky niektorých českých politikov, aby si slovanské národy vytýčili cieľ zachovanie Rakúska, Štúr sebavedome vyhlásil: „Naším cieľom má byť zachovanie Rakúska?… Rakúsko stálo a my sme hynuli. Pádom Rakúska nepadneme my.“ Tieto prorocké slová akoby predznamenali ďalší vývin habsburského mocnárstva, ktoré – ako sa ukázalo už počas revolúcie – nebolo schopné zabezpečiť rovnoprávne občianske postavenie pre väčšinu obyvateľov ríše.

Nepriateľský postoj maďarskej revolučnej vlády voči demokratickému hnutiu nemaďarských národov v Uhorsku nezadržateľne spel do všeobecného národnostného konfliktu. Postupne za svoje národné práva vojensky vystúpili Chorváti, vojvodinskí Srbi a taktiež sedmohradskí Rumuni. Slováci v tomto pohybe nezostali bokom. Dňa 16. septembra 1848, v čase pred odchodom dobrovoľníkov na Slovensko, sa vo Viedni v hoteli na Paniglgasse na 200-členom zhromaždení ustanovila historicky prvá Slovenská národná rada (SNR), ako vrcholný orgán národnej reprezentácie pripravujúci slovenské povstanie a ako budúci orgán revolučnej správy Slovenska.

Na jej čele stálo trojčlenné politické vedenie (Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža). Vedúci predstavitelia slovenského politického života chceli svojím vystúpením čo najintenzívnejšie osloviť slovenské obyvateľstvo, a preto prijali úzus, že predsedom rady bude vždy ten, ktorý je na povstaleckom území doma a teda najznámejší. Pred verejnosť predstúpila Slovenská národná rada v Nitrianskej stolici na západnom Slovensku. Prvým predsedom SNR sa teda stal všestranný Jozef M. Hurban, ktorý tu dlhý čas pôsobil (od roku 1843 ako farár v Hlbokom) a do povedomia sa dostal na základe svojej mnohorozmernej národno-politickej činnosti. Vedenie SNR tvorili ešte traja vojenskí velitelia Bedřich Bloudek, František Zach a Bernard Janeček, jej tajomníkmi sa stali Bohuslav Nosák a Daniel J. Bórik. Rozhodnutia vojenských členov národnej rady museli odsúhlasiť jej politickí členovia.

V mene Slovenskej národnej rady, ktorá sa následne usadila v Myjave v dome Anny Koléniovej, vyhlásil Ľ. Štúr na niekoľkotisícovom zhromaždení už 19. septembra 1848 nezávislosť Slovenska od Uhorska a vyzval na celonárodné povstanie. SNR sa deklarovala ako najvyšší reprezentatívny orgán Slovákov. Dňa 21. septembra sa členovia SNR a dobrovoľníci presídlili do Brezovej pod Bradlom. Po neúspechu prvej vojenskej výpravy zo septembra 1848, pripravila SNR nové vojenské vystúpenia na prelome rokov 1848 – 1849, ale najmä na jar a v lete roku 1849. Obe výpravy Slovenského povstania už organizovala v spolupráci s cisárskou Viedňou, ktorá sľubovala – na rozdiel od revolučnej Pešti – národnostnú rovnoprávnosť.

Slovenská národná rada sa stala prvým, hoci revolučným, národným politickým orgánom, základom slovenskej autonómnej správy. Charakterom bola SNR hybridným telesom, lebo vo svojej podstate spájala funkciu zastupiteľského a výkonného orgánu štátnej moci. Predstavitelia SNR si uvedomovali túto jej povahu a v štátoprávnych úvahách pokladali za hlavný cieľ svojho zápasu zriadenie osobitného územného celku (korunnej krajiny) – Slovenska – s vlastným zákonodarným snemom a vlastnou administratívou, ktoré by nadviazali na jej činnosť.

Nové pomery si vyžadovali spresňovanie slovenského štátoprávneho programu. Spolupráca s Viedňou, ktorá v národnostných otázkach zaujímala ústretovejší postoj, si priam vynucovala nanovo sformulovať otázku slovenského postavenia v monarchii. Na národnom zhromaždení v Martine 10. marca 1849 padlo rozhodnutie vyslať k novému panovníkovi Františkovi Jozefovi I. (1848 – 1916) deputáciu, ktorá mu mala predložiť koncepciu budúceho postavenia Slovenska v monarchii. Podľa predstáv slovenských národovcov sa malo Slovensko vyčleniť z Uhorska v podobe samostatnej korunnej krajiny – slovenského veľkokniežatstva, malo mať priame zastúpenie na ríšskom sneme, vlastný provinciálny snem a v krajine sa malo zaviesť všeobecné úradovanie v slovenčine.

Panovník však medzitým vyhlásil 4. marca 1849 tzv. oktrojovanú ústavu, ktorá zabezpečovala jednotu Uhorska. Ani modifikované slovenské požiadavky, ktoré mali garantovať rovnoprávnosť Slovákov, sa neuplatnili. Po porážke revolúcie v monarchii boli prvé výhonky slovenskej samostatnosti zlikvidované. Slovenská národná rada zanikla a podobný osud stihol aj prvú slovenskú armádu – Slovenský dobrovoľnícky zbor, ktorý slávnostne rozpustili 21. novembra 1849 v Bratislave na dnešnom Námestí slobody.

Revolučné roky 1848 – 1849 nepriniesli Slovákom vytúžené národné oslobodenie. Napriek vynaloženému úsiliu, vo svojom národnom a štátoprávnom programe – podobne ako ostatné národy monarchie – neuspeli. Po porážke revolúcie sa v monarchii obnovil absolutizmus, ktorý reprezentoval nový minister vnútra Alexander Bach. Uhorsko sa zachovalo ako jednotný celok, avšak stoličnú organizáciu nahradili novovytvorené dištrikty, z ktorých dva sa takmer kryli s dnešnými hranicami Slovenska. Slováci získali len drobné ústupky v štátnej správe, kde sa obmedzene mohol používať slovenský jazyk. Vodcovia slovenskej revolúcie sa dostali pod policajný dohľad agentov viedenskej vlády a všeobecne sa rozšírilo heslo, že Viedeň odmeňovala verných Slovákov tým, čím trestala rebelujúcich Maďarov. Odbojný duch, ktorý revolučné vystúpenie prinieslo, však zostal, aby v nových pomeroch začal znova presadzovať národný program.

Výsledky revolúcie rokov 1848 – 1849 boli pre predstaviteľov slovenského národného pohybu všestranným sklamaním. Napriek určitým pozitívnym vývojovým trendom, sa národnoemancipačný pohyb dostal do útlmu. Rozčarovaní vodcovia slovenskej revolúcie hľadali východisko v rôznych mesianistických víziách. Aj revolučný demokrat Ľ. Štúr rezignoval na možnosť reformy habsburskej monarchie, na možnosť, že by sa dokázala premeniť na spravodlivý domov všetkých jej národov, najmä slovanských. V tomto rozpoložení napísal svoju prácu Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorej načrtol víziu oslobodenia Slovanov za pomoci cárskeho Ruska. Tá bola v úplnom rozpore s jeho predchádzajúcou demokratickou politickou filozofiou. Hlboko sklamaný z porevolučného vývinu nakoniec Ľ. Štúr začiatkom roka 1856 podľahol ťažkému zraneniu po nešťastnej nehode na poľovačke.

Štúrov demokraticky predrevolučný a revolučný program zostal základňou, na ktorej Slováci budovali svoje národnoštátne koncepcie. Prihlásili sa k nemu všetky nasledujúce generácie Slovákov bez ohľadu na ideovú a politickú orientáciu. V slovenskej spoločnosti sa stalo nemennou konštantou, že štátoprávne riešenie postavenia Slovákov je nevyhnutným predpokladom ich hospodárskeho, politického a kultúrneho napredovania.

Porevolučný vývin v habsburskej monarchii išiel cestou upevňovania viedenského centralizmu a absolutizmu. Viedenský dvor urobil v tomto období posledný pokus o zachovanie monarchie ako jednotného a nedeliteľného štátu. Aby však mohol udržať ríšu s obrovskými sociálnymi, kultúrnymi a národnostnými rozdielmi, musel vynakladať veľké prostriedky na jej vnútornú správu, najmä na rozsiahlu, prebujnenú byrokraciu a policajný aparát. Ríšu to neúmerne vyčerpávalo a pri prvej vážnejšej kríze, ktorou boli porážky rakúskych vojsk v Taliansku roku 1859, sa systém absolutizmu zrútil. Panovník František Jozef I. musel odvolať nenávideného ministra vnútra A. Bacha. Októbrovým diplomom z roku 1860 a Februárovým patentom z roku 1861 prisľúbil obnoviť ústavný život. Vďaka tomu sa už v marci 1861 konali voľby do obnoveného uhorského snemu, v ktorých sa však v dôsledku nedemokratického volebného zákona presadil len jeden kandidát navrhnutý národne orientovanými slovenskými kruhmi – Rusín Adolf Ivanovič Dobriansky. Ani jeho mandát však nacionalistická snemová väčšina neuznala.

Obnovený ústavný poriadok umožnil oproti predchádzajúcemu obdobiu opäť naplno rozvinúť národnopolitický život. Už v marci 1861 začali vychádzať nové slovenské politické noviny Pešťbudínske vedomosti, neskoršie transformované na Národné noviny. Vedúcimi politickými osobnosťami Slovákov sa v tomto období stali bývalý Štúrov spolupracovník Štefan Marko Daxner a dobrovoľnícky kapitán zo Slovenského povstania 1848 – 1849 Ján Francisci. Boli hlavnými tvorcami nového politického programu národno-emancipačného hnutia, ktorý schválilo v dňoch 6. a 7. júna 1861 celonárodné zhromaždenie v Turčianskom Sv. Martine ako Memorandum národa slovenského.

Memorandum žiadalo zákonom uznať osobitosť slovenského národa, zabezpečiť rovnoprávnosť jeho jazyka, ale najmä potvrdiť túto osobitosť v konkrétnom priestore, ktorý sa mal vyčleniť v podobe autonómie Hornouhorského slovenského okolia. Zhromaždenie rozhodlo, že memorandum sa predloží uhorskému snemu, pretože sa očakávalo, že bude, okrem iného, riešiť aj národnostnú otázku. Snemu ho predložila osemčlenná delegácia 26. júna 1861.

Uhorský snem sa však predloženým Memorandom už nezaoberal. Po zásadných nezhodách medzi viedenským dvorom a parlamentom v Pešti, ovládaným maďarskou nacionalistickou strednou šľachtou, ho panovník rozpustil. Memorandový výbor sa preto rozhodol predložiť dokument panovníkovi. Stalo sa tak 12. decembra 1861. Delegácia k cisárovi vedená biskupom Štefanom Moysesom priložila k pôvodnému memorandu aj návrh Privilégia pre slovenské Okolie, v ktorom sa v ucelenej forme sformulovali vtedajšie štátoprávne predstavy a požiadavky Slovákov.

Podľa návrhu Privilégia malo Okolie tvoriť 16 okresov vymedzených etnickou slovensko-maďarskou hranicou. Hlavným mestom mala byť Banská Bystrica, kde by sídlil aj slovenský snem (parlament). Do jeho kompetencie by spadali otázky vnútornej politiky, hospodárstvo, kultúra, osveta a sociálne veci. Samozrejme, predpokladalo sa, že snem by mal primerané kompetencie v oblasti financií a určovaní daňových kvót. Uvažovalo sa tiež, že Okolie bude mať svoju výkonnú správu – snemový výbor na čele s predsedom snemu. Vo vnútri Okolia sa požadovala samostatná štruktúra súdov a slovenčina ako úradný jazyk.

Viedenské memorandum aj s návrhom Privilégia zostalo zo strany vládnucich kruhov monarchie bez odozvy. Hmatateľným výsledkom národného pohybu Slovákov v tomto období tzv. provizória, bolo založenie Matice slovenskej ako celonárodnej ustanovizne roku 1863 a zriadenie troch slovenských stredných škôl – gymnázií v Turčianskom Sv. Martine, Revúcej a Kláštore pod Znievom.

Vonkajšie okolností pretrhli sľubne sa rozvíjajúci národnopolitický život. Porážka Rakúska vo vojne s Pruskom roku 1866 prinútila cisársku Viedeň hľadať širšiu bázu pre svoje mocenské postavenie v monarchii. Namiesto toho, aby sa oprela o prevažnú väčšinu obyvateľstva ríše a presadila národnostnú rovnoprávnosť, dohodla sa s feudálno-šľachtickými kruhmi v Pešti a roku 1867 pristúpila na rakúsko-maďarské vyrovnanie. Ním si viedenský dvor podelil moc v ríši s maďarskou nacionalistickou šľachtickou oligarchiou. Rakúska ríša sa zmenila na duálnu cisársko-kráľovskú monarchiu – Rakúsko-Uhorsko.

Uhorský snem sa stal plne suverénnym parlamentom vo všetkých otázkach okrem zahraničných, vojenských a spoločných finančných záležitostí. O týchto veciach rozhodovali spoločné paritné delegácie uhorského snemu a rakúskej ríšskej rady. Rakúsko-maďarským vyrovnaním sa do plnej kompetencie Uhorska dostali aj národnostné otázky. V duchu predchádzajúcej šovinistickej politiky sa s nimi uhorský snem aj veľmi rýchlo vysporiadal. Národnostným zákonom z roku 1868 ustanovil Uhorsko za jednotný a nedeliteľný maďarský národný štát. Jednotlivcom – občanom s inou materinskou rečou než maďarskou zákon síce formálne garantoval určité jazykové práva, aj tie však ostali len na papieri a nikdy sa neuviedli do praxe. Oficiálnou politikou štátu sa stalo nielen kultúrne, ale aj duchovné a jazykové pomaďarčenie. Celá štátna mašinéria sa v nasledujúcich rokoch zapojila do plnenia tohto cieľa s použitím všetkých prostriedkov na jeho dosiahnutie.

Počnúc vyrovnaním sa v Uhorsku začala maďarizačná kampaň, ktorej cieľom bola urýchlená premena mnohonárodného uhorského štátu na etnický maďarský štát. V tejto kampani zohral uhorský snem výrazne negatívnu úlohu. Predstavitelia nemaďarských národností spočiatku národnostný zákon svorne odmietli, lebo nesúhlasili s nerešpektovaním existencie inej než maďarskej národnosti. V neskoršom období, keď sa táto koncepcia realizovala násilným odnárodňovaním a likvidovaním priestoru pre národné jazyky, bojovali aspoň o to, aby sa zákon v praxi dodržiaval, aby sa rešpektovali aspoň základné jazykové práva Nemaďarov.

Program maďarizácie výrazne brzdil všeobecné demokratizačné procesy, ktoré sa v danom období odohrávali vo väčšine štátov Európy. Keďže nemaďarské obyvateľstvo štátu bolo až do zániku Uhorska v početnej prevahe, vládnuce kruhy nikdy nepristúpili k zásadným politickým reformám. V platnosti ostal starý volebný zákon z roku 1848, podľa ktorého sa kandidáti do snemu – jeho dolnej komory – volili v jednomandátovom volebnom okrese. Voľby boli verejné, každý volič musel pred volebnou komisiou deklarovať, koho volí. Zároveň platil obmedzujúci majetkový a vzdelanostný cenzus, takže maximálny počet voličov nikdy neprekročil 5 až 7 % celkovej populácie.

Rakúsko-maďarské vyrovnanie roku 1867 v Uhorsku výrazne zabrzdilo všeobecný demokratizačný proces prebiehajúci v habsburskej monarchii po páde Bachovho absolutizmu. Kým v západnej časti monarchie, v Predlitavsku bola roku 1867 prijatá tzv. decembrová ústava, zaručujúca základné demokratické práva, vrátane združovacieho, zhromažďovacieho práva, ako aj slobodu slova a tlače, vo východnej časti, v Zalitavsku (Uhorsku) sa rok vyrovnania niesol v znamení razantného nástupu maďarizácie, spojenej, respektíve možnej jedine za podmienky výrazného obmedzenia demokratických práva a slobôd občanov, keďže väčšinu obyvateľstva krajiny tvorili Nemaďari. Čoraz väčšmi sa tak otvárali nožnice miery slobody politického, ekonomického a kultúrneho vývinu medzi oboma časťami monarchie.

Kým v Predlitavsku sa zaviedlo všeobecné, rovné a priame volebné právo s tajným hlasovaním už od roku 1905, uhorská vládna reprezentácia v obave o svoje výsadné postavenie takúto volebnú reformu nikdy nepripustila. Navyše, počas volieb v Zalitavsku sa odohrávali rôzne násilnosti, prenasledovanie opozičných, najmä národnostných kandidátov a ich voličov, časté bolo aj strieľanie žandárov do zhromaždení stúpencov nežiaducich kandidátov. Aj maďarská opozícia videla radšej v poslaneckej snemovni zástupcu „maďarskej“ vládnej koalície než opozičného národnostného poslanca. Proti spôsobom uskutočňovania volieb preto len málokedy protestovala a nechávala ich bez povšimnutia.

Slovenské národné hnutie sa v pomemorandovom období začalo diferencovať na základe otázky, či má v národnom programe figurovať požiadavka vytvorenia slovenského Okolia, teda samosprávneho politického celku slovenského národa v Uhorsku. Predstavitelia tzv. Starej školy so sídlom v Turčianskom Sv. Martine na čele so Š. M. Daxnerom a J. Franciscim trvali na zriadení Okolia, pretože štátoprávne riešenie postavenia slovenského národa pokladali za základ odstránenia všetkých ostatných problémov Slovákov. Ako opozícia proti Starej škole sa sformovala tzv. Nová škola na čele s Jánom Palárikom. Jej predstavitelia sa domnievali, že štátoprávne požiadavky, ktoré vychádzali z predpokladu územného rozčlenenia tisícročného štátu, predstavujú hlavnú prekážku slovensko-maďarského vyrovnania, a preto sa požiadavky Okolia zriekli. Požadovali len zabezpečenie faktickej rovnoprávnosti Slovákov, ich široké jazykové a kultúrne práva.

Obe zoskupenia pokladali za samozrejmé, že svoje politické požiadavky budú presadzovať aj na pôde uhorského snemu. Už vo voľbách roku 1865 kandidovali v 25 volebných obvodoch celého Slovenska. Aj v týchto voľbách však uspel len jeden kandidát. Úspešnejší boli slovenskí kandidáti roku 1869, keď boli do snemu zvolení traja predstavitelia Novej školy (Ján Uhliarik, Zoltán Zmeškal, Peter Matuška) a jeden poslanec za Starú školu (Viliam Pauliny-Tóth). Aby si v budúcnosti slovenskí kandidáti zlepšili svoje volebné vyhliadky, založili roku 1871 Ústredný volebný výbor, ktorý mal programovo koordinovať budúcich slovenských kandidátov. V tomto čase, po konsolidácii moci nových vládnych vrstiev v Uhorsku po vyrovnaní, sa už rozbiehala maďarizačná politika naplno – uhorská vláda dala zhabať propagačné materiály výboru. Napriek tomu vo voľbách roku 1872 boli zvolení traja zástupcovia Slovákov.

Nová vlna vládneho teroru proti národnostiam sa prejavila už aj mimo politického života. Roku 1874 boli na základe vykonštruovaných obvinení zatvorené všetky slovenské gymnázia a rok nato aj Matica slovenská. Začal sa tým proces násilnej asimilácie Slovákov, deštrukcie ich kultúrnych ustanovizní a školstva. Po likvidácii stredného školstva, prišlo na rad aj základné – z pôvodných niekoľko tisíc slovenských ľudových škôl zostalo pred zánikom Uhorska sotva niekoľko stovák.

Slovenská politická scéna reagovala na zvýšený tlak maďarizácie, ktorá sa prejavila aj brachiálnym násilím proti jej predstaviteľom, vyhlásením politickej pasivity. Nová škola ako politický prúd usilujúci sa o vyrovnanie s Maďarmi zanikla. Dominantné postavenie na niekoľko nasledujúcich desaťročí získali predstavitelia Starej školy, ktorí ju začiatkom 70. rokov transformovali na Slovenskú národnú stranu. Tá zotrvala vo svojom programe na požiadavkách Memoranda, najmä však na požiadavke štátoprávneho vyčlenenia slovenského národa z Uhorska v podobe slovenského Okolia. Vedúcou osobnosťou strany bol až do začiatku prvej svetovej vojny Svetozár Hurban-Vajanský, syn J. M. Hurbana.

Slovenská národná strana sa vo svojej politike opierala o konzervatívne slovenské meštiacke a roľnícke vrstvy. Postupne rezignovala na možnosť slovensko-maďarského vyrovnania a hľadala cestu, ako Slovákov vymaniť spod vlády šovinistických šľachticko-statkárskych maďarských kruhov. Najmä po udalostiach na Balkáne v súvislosti s oslobodzovaním tamojších slovanských národov za pomoci cárskeho Ruska sa posúvala čoraz viac na pozície mesianizmu očakávajúc, že oslobodenie Slovákov príde vďaka všeobecnému európskemu revolučnému vzplanutiu a za pomoci Ruska.

Už v polovici 90. rokov sa však sformovali v rámci slovenského národného hnutia dva výrazné politické prúdy, ktoré odmietli politickú pasivitu a ktoré následne zásadným spôsobom ovplyvnili ďalší politický vývin na Slovensku. Prvým bol prúd klerikálno-ľudový, jeho poprednými predstaviteľmi boli najmä drobní dedinskí katolícki kňazi, ktorí si najintenzívnejšie uvedomovali dôsledky sociálneho a národnostného útlaku slovenského ľudu. Ako prví pochopili aj potrebu zanechať volebnú pasivitu a aktívne presadzovať slovenské politické požiadavky na pôde uhorského snemu. Pred koncom 19. storočia preto vstúpili aktívne do volebných zápasov, najprv v spolupráci s maďarskou Ľudovou stranou (Néppárt), neskôr samostatne v rámci Slovenskej národnej strany. Pod heslom Za tú našu slovenčinu dokázali mobilizovať široké slovenské vrstvy a získať ich podporu v boji proti národnému útlaku. Vedúcimi osobnosťami tohto prúdu boli najmä Ferdinand Juriga, ktorý sa už roku 1905 pokúsil založiť samostatnú Slovenskú ľudovú stranu, a najmä Andrej Hlinka.

Druhým výrazným prúdom, ktorý sa sformoval v rámci Slovenskej národnej strany, boli tzv. hlasisti, skupina mladých ambicióznych intelektuálov zoskupená okolo časopisu Hlas. Ich ideovým vodcom bol český profesor Karlovej univerzity v Prahe Tomáš Garrigue Masaryk. Hlasistická skupina odsudzovala mesianizmus martinského centra Národnej strany, najmä jeho pasivitu a rusofilstvo. Vedomá si vtedajšej slabosti slovenského národného hnutia propagovala najmä čo najužšiu spoluprácu s Čechmi a spoločný boj s nimi za národné oslobodenie.

Spolupráca s Čechmi z minulých období ochladla najmä po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, keď sa českí politickí predstavitelia usilovali zmeniť rakúsko-maďarský dualizmus na rakúsko-maďarsko-český trializmus. Aj oni však po neúspechu svojich politických koncepcií v rámci Rakúska rezignovali na reformu habsburskej monarchie a hľadali spojencov v boji za národnú emancipáciu. Táto skutočnosť našla vyjadrenie v prehlbujúcej sa slovensko-českej spolupráci. V úvode 20. storočia akcelerovala, nakoniec vyústila do založenia česko-slovenského štátu. Hlavnými predstaviteľmi hlasistov boli Pavol Blaho a Vavro Šrobár.

Začiatkom 20. storočia sa prehĺbili všetky rozpory vo vnútri Rakúsko-Uhorska. Počas celého prvého desaťročia narastala kríza dualizmu, prehlbovali sa rozpory medzi Viedňou a Budapešťou, a prehlbovali sa aj národnostné trenice v rámci oboch častí monarchie. V Uhorsku sa stupňoval národnostný útlak, avšak aj odpor národov, ktoré od národnostného kongresu roku 1895 navzájom intenzívnejšie spolupracovali. Slovenská politická aktivita sa prejavila taktiež trvalým zastúpením na uhorskom sneme, hoci zvolenie národného kandidáta stálo nesmierne úsilie, množstvo finančných prostriedkov a vyvolávalo politické perzekúcie voči poslancom a ich voličom. Najväčší úspech v histórii uhorských volieb zaznamenali slovenskí kandidáti roku 1906, keď získali mandát až siedmi slovenskí kandidáti (Ferdinand Juriga, František Skyčák, František Jehlička, Martin Kollár, Pavol Blaho, Milan Hodža a Metod Matej Bella). Aj toto číslo je svedectvom nedemokratickosti uhorských volieb. Podľa počtu obyvateľov mali totiž Slovákov v uhorskom sneme zastupovať 45 až 50 poslanci.

Zanedlho po voľbách z roku 1906 sa odohrala aj Černovská tragédia, ktorá vydala výrazne svedectvo o skutočnom charaktere vtedajšieho uhorského režimu. Jedného z vrcholných predstaviteľov slovenského politického hnutia – kňaza Andreja Hlinku – odsúdili v súvislosti s predvolebnou kampaňou, v ktorej podporoval kandidáta národnej strany, na dva roky štátneho väzenia. Ešte predtým si pod jeho vedením a za jeho finančného prispenia postavili jeho rodáci v Černovej pri Ružomberku nový kostol. Požadovali, aby kostol posvätil ten kňaz, ktorý sa o jeho vybudovanie najviac pričinil. Cirkevná vrchnosť však rozhodla inak. Do obce na vysviacku poslala maďarónskych kňazov, ktorých si občania neželali. Snažiac sa násilne posvätiť kostol, prizvala si cirkevná vrchnosť na pomoc žandársku asistenciu. Občania chceli neželanej vysviacke zabrániť, v dôsledku čoho došlo 27. októbra 1907 k streľbe do bezbranných farníkov. Zahynulo pri nej 14 ľudí a niekoľko desiatok ďalších bolo zranených. Černovská tragédia otriasla celou vtedajšou Európou. Na obranu Slovákov vystúpili viacerí významní európski myslitelia ako Bjørnstjerne Bjørnson, Robert Seton-Watson a ďalší.

Napriek diferenciácii slovenského politického tábora, vytvoreniu samostatnej Slovenskej sociálnodemokratickej strany, Slovenskej ľudovej strany, sformovaniu slovenského liberálneho prúdu okolo hlasistov a skupiny slovenských agrárnikov na čele s Milanom Hodžom, sa v posledných rokoch pred prvou svetovou vojnou dokázali národné sily aj koncentrovať. Slovenskí politickí predstavitelia si boli vedomí nastávajúcich prevratných zmien a chceli byť na ne pripravení. Na prelome rokov 1913 a 1914 sa opätovne pokúsili založiť Slovenskú národnú radu ako politickú reprezentantku národnej vôle Slovákov. Znovu malo ísť o reprezentatívny orgán hybridného charakteru. Jej politickým cieľom malo byť vytvorenie slovenského politického územno-právneho celku so zákonodarným snemom, vládou a súdnictvom. V dôsledku vzplanutia vojny SNR síce nerozvinula svoju činnosť, vytvorila však predpoklady na presadenie politickej vôle národa v rozhodujúcich dejinných okamihoch.

Vypuknutie prvej svetovej vojny vytvorilo novú kvalitu v slovenskom národnoemancipačnom hnutí. Pre tlak Budapešti ohlásila slovenská politická reprezentácia hneď na začiatku vojny zastavenie politickej práce. Toto opatrenie malo dvojaký význam. Predovšetkým chránilo slovenských predstaviteľov pred prípadnými mocenským zásahmi. Na druhej strane zas umožňovalo Slovákom odmietať akékoľvek politické vyhlásenia, najmä vyhlásenia lojality voči Uhorsku, ktoré od nich budapeštianska vláda neustále požadovala, obzvlášť naliehavo v závere vojny. V tomto období sa centrum politických úsilí Slovákov prenieslo do zahraničia, kde sa po predchádzajúcich vlnách vysťahovalectva nachádzali početné slovenské krajanské komunity. Najsilnejšou bola komunita v USA, kde podľa súvekých odhadov žilo okolo milióna Slovákov (na Slovensku ich vtedy žilo približne 2,5 milióna).

Masové slovenské vysťahovalectvo do Spojených štátov amerických sa začalo v 80. rokoch 19. storočia. Kvôli sociálnej biede a národnostnému útlaku odchádzali desaťtisíce Slovákov do zámoria a usadzovali sa najmä v priemyselných oblastiach okolo New Yorku, v Pensylvánii a Illinois. V nových demokratických pomeroch sa veľmi rýchlo organizovali na báze fraternalistických spolkov a okolo fár. Zatiaľ čo v Uhorsku silnel tlak maďarizácie, likvidovala sa slovenská tlač, kultúrne ustanovizne a školstvo, v USA prekvitala národná tlač, kultúra a aj vzdelanie. Národne vlažná masa sa v tomto prostredí veľmi rýchlo aktivizovala a začala politicky pôsobiť aj smerom k domovu. Už roku 1907 sa roztrieštené slovenské národné spolky zlúčili do jednotnej organizácie – Slovenskej ligy v Amerike na čele so Štefanom Furdekom, ktorá v nasledujúcom období zohrala kľúčovú úlohu v zahraničnom národno-emancipačnom boji Slovákov. Slovenská liga vypracovala roku 1914 politický program s požiadavkami slovenského národa – Memorandum o krivdách a požiadavkách slovenských.

Už úvodné výstrely prvej svetovej vojny aktivizovali predstaviteľov Slovenskej ligy. Boli si vedomí, že sa vynára šanca na národné oslobodenie, ktorú Slováci nemôžu premeškať. Zároveň vedeli, že Slováci musia nájsť spojencov, s ktorými by mohli svoj boj úspešne zavŕšiť. Hneď na začiatku rezignovali na akúkoľvek formu slovenskej budúcnosti v rámci Uhorska. Za najperspektívnejšiu pokladali spoluprácu s Čechmi, ktorých zápas korešpondoval so slovenských úsilím; Slovákom boli aj etnicky najbližší a počtom najprijateľnejší. Nadviazali preto spojenie s Českým národným združením, s ktorým začali spolupracovať a vytvárať predpoklady na spoločný postup. Pomerne rýchlo sa dohodli na spoločnom programe – 25. októbra 1915 podpísali v Clevelande dohodu o spoločných politických cieľoch. Dohoda zakotvovala ideu vybudovania spoločného federatívneho štátu, v ktorom by malo Slovensko vlastný snem, štátnu správu, kultúrnu slobodu a štátny slovenský jazyk.

Do spoločného odboja proti Rakúsko-Uhorsku vystúpili počas prvej svetovej vojny na strane vtedajších mocností aj ďalší politickí predstavitelia Slovákov a Čechov. Pod vedením Tomáša G. Masaryka, Edvarda Beneša a Slováka Milana Rastislava Štefánika sa v Paríži roku 1916 konštituovala Česko-Slovenská národná rada (ČSNR), ktorá sa v spolupráci s ostatnými krajanmi v USA, Taliansku a Rusku stala rozhodujúcim činiteľom zahraničného odboja. S využitím rozsiahlych osobných kontaktov generála M. R. Štefánika ČSNR nielen sformovala silné česko-slovenské vojenské jednotky – légie, ktoré úspešne bojovali po boku dohodových vojsk, ale dokázala u predstaviteľov Dohody aj diplomaticky presadiť vytvorenie spoločného štátu Slovákov a Čechov na troskách habsburskej monarchie. Vedúci predstaviteľ ČSNR T. G. Masaryk podpísal 30. mája 1918 s predstaviteľmi Slovenskej ligy novú, tzv. Pittsburskú dohodu. Tá mala garantovať Slovákom, že nebudú v novom štáte majorizovaní (prehlasovaní) Čechmi, že získajú plnú politickú a kultúrnu autonómiu s vlastným snemom a vlastným súdnictvom. Túto dohodu podpísal T. G. Masaryk opätovne na konci roka 1918 už ako zvolený prezident nového štátu.

Približujúci sa koniec vojny aktivizoval aj domácu politickú scénu. Od začiatku roka 1918 prebiehali intenzívne rokovania medzi poprednými slovenskými a českými politickými činiteľmi. Aj v radoch domácej slovenskej politickej reprezentácie dozrievalo presvedčenie, že budúcnosť Slovenska a Slovákov sa môže zabezpečiť len mimo rámca Uhorska. Zreteľne to vyjadril na zasadaní výkonného výboru Slovenskej národnej strany 30. mája 1918 Andrej Hlinka, keď vyhlásil: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“

Slovenská politická reprezentácia pracovala na urýchlenom obnovení Slovenskej národnej rady. Ešte pred jej úplným konštituovaním vystúpil v mene SNR jediný aktívny slovenský poslanec uhorského snemu F. Juriga na jeho zasadaní 19. októbra 1918. V mene slovenského národa vyhlásil, že zaň už viac nie je oprávnený rozhodovať uhorský snem, ale iba SNR. Zároveň ohlásil rozchod Slovákov s Uhorskom.

Prijatie dohodových mierových podmienok vládou Rakúsko-Uhorska vyvolalo rozsiahly transformačný proces na území celej ríše. Dňa 28. októbra 1918 vyhlásil Národný výbor v Prahe Česko-Slovenskú republiku. Nezávisle od tohto aktu sa v Turčianskom Sv. Martine stretla 30. októbra 1918 novokonštituovaná Slovenská národná rada ako vrcholná reprezentantka slovenského národa. Jej hlavným iniciátorom a nakoniec aj predsedom bol vedúci predstaviteľ Slovenskej národnej strany Matúš Dula. V mene slovenského národa deklarovala SNR rozchod s Uhorskom a vytvorenie Česko-Slovenskej republiky. Deklaráciou slovenského národa sa prihlásila k myšlienke národného sebaurčenia. Definitívne sa ňou skončila akákoľvek právomoc uhorského snemu na Slovensku a v slovenských dejinách sa začala odvíjať nová historická etapa, v ktorej sa rozhodovalo o forme národného bytia.

Pražský parlament a slovenská otázka

(1918 – 1939)

Vytvorenie česko-slovenského štátu roku 1918 malo nesmierny význam pre ďalší rozvoj slovenského národného života. Po vyše polstoročnej tvrdej maďarizácii bol domáci slovenský politický a kultúrny život značne decimovaný. Slovenskí politickí predstavitelia sa preto rozhodli opustiť Uhorsko za každú cenu. Ich pozícia bola na rozdiel od pozície českej politickej reprezentácie, ktorej rakúske úrady po prevrate roku 1918 vydali moc v českých krajinách dobrovoľne a bez odporu, omnoho zložitejšia. Budapeštianske vládne kruhy neboli ochotné zrieknuť sa Slovenska. Práve naopak, za každých okolností chceli Slovensko udržať vo svojej moci. Slovenská národná rada síce deklarovala sebaurčovacie právo Slovákov a po celom území Slovenska zriaďovala svoje odbočky, faktická moc však zostala v rukách budapeštianskej vlády. Slovensko bolo treba násilne, vojensky vydobyť, čo sa uskutočnilo za pomoci ozbrojených zborov z českých krajín a zahraničného česko-slovenského vojska.

Od prvých novembrových dní roka 1918 sa rozpútal niekoľkomesačný zápas o Slovensko, ktorý sa uzavrel až v letných mesiacoch 1919. Dohodové mocnosti, ktoré uznali právnu existenciu Česko-Slovenska ešte pred skončením prvej svetovej vojny a teda uznali aj sebaurčovacie právo Slovákov a Čechov na základe 10. bodu Wilsonovej deklarácie z januára 1918, mali neľahkú úlohu pri zabezpečovaní pokoja v stredoeurópskom priestore. Odpor budapeštianskej vlády zlomila až 25. decembra 1918 spojenecká nóta, ktorá vytýčila aj dočasnú demarkačnú líniu medzi vznikajúcim Slovenskom a Maďarskom. Demarkačná čiara a neskoršie medzinárodne určená hranica (Trianonskou mierovou zmluvou z roku 1920) neboli vymedzené svojvoľne – v najväčšej možnej miere rešpektovali etnografické, geopolitické, dopravné a hospodárske podmienky oboch novovytvorených štátov. Na oboch stranách hranice zostali približne rovnako veľké etnické menšiny druhej krajiny. Hranicu obsadili česko-slovenské vojenské jednotky do konca januára 1919. Na oslobodzovaní územia sa podieľal okrem českých ozbrojených zborov a neskôr príslušníkov talianskych légií aj – podobne ako roku 1848 – sformovaný slovenský dobrovoľnícky zbor, Pluk slovenskej slobody. Významnú úlohu zohrali tiež miestne slovenské národné gardy.

Skončenie vojenského obsadzovania neprinieslo koniec pokusov zo strany Budapešti o revíziu pomerov. Po víťazstve boľševickej revolúcie v Maďarsku okupovala na jar 1919 maďarská Červená armáda značnú časť Slovenska a na jeho území vyhlásila tzv. Slovenskú republiku rád. Česko-slovenské vojsko samozrejme kládlo tvrdý odpor a mimoriadna situácia na Slovensku sa predlžovala. Po vojenskej stránke sa pomery na jeho území konsolidovali až v druhej polovici roka 1919, keď na nátlak Dohody opustili maďarské vojská jeho okupované časti a stiahli sa za demarkačnú čiaru.

Národný výbor v Prahe, ktorý 28. októbra 1918 vyhlásil Česko-Slovenskú republiku a de facto sa premenil na prvú česko-slovenskú vládu, tiež nebol nečinný. Aj on mal záujem na tom, aby sa otázka upevnenia politickej moci nad Slovenskom čo najrýchlejšie vyriešila. Už 6. novembra 1918 vymenoval dočasnú vládu pre Slovensko na čele s Vavrom Šrobárom. Tá sa ujala moci v Skalici, ale jej časový a mocenský horizont bol obmedzený. Dňa 14. novembra 1918 sa v Prahe na základe zákona Národného výboru č. 37/1918 ustanovilo Dočasné národné zhromaždenie, ktoré vymenovalo aj novú česko-slovenskú vládu. Začiatkom decembra 1918 sa zriadilo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska ako orgán pražskej vlády. Od 12. decembra 1918 sídlilo v Žiline a jeho úlohou bolo vykonávať moc česko-slovenskej vlády na slovenskom území. Dňa 4. februára 1919 sa ministerstvo presťahovalo do Bratislavy, čím sa de facto povýšila na hlavné mesto Slovenska.

Slovenská národná rada už v novembri 1918 vydala Ohlas k slovenskému národu, v ktorom vyzývala na zriadenie miestnych národných rád, a jej činnosť pokračovala vydávaním nariadení. Nakoniec sa však nestala základom novej domácej slovenskej politickej moci, nestala sa základom slovenských autonómnych orgánov, ako sa to prisľúbilo Slovákom v zahraničnom odboji v Pittsburskej dohode. Slovenská politická reprezentácia nechcela komplikovať aj tak zložité medzinárodné postavenie nového štátu a plne sa podriadila vedeniu Prahy očakávajúc, že v budúcnosti, po konsolidácií pomerov sa s Prahou bude dať seriózne dohodnúť. Bez väčšieho protestu prijala preto prenos kompetencie zo Slovenskej národnej rady na Dočasné národné zhromaždenie v Prahe v oblasti zákonodarnej moci na Slovensku a reakciu nevyvolalo ani rozpustenie Slovenskej národnej rady Ministerstvom s plnou mocou pre správu Slovenska 20. januára 1919. Slovákov mal reprezentovať tzv. Klub slovenských poslancov v pražskom parlamente pod vedením Matúša Dulu, ktorý bol akýmsi diskusným fórom a ktorý po krátkom účinkovaní v roku 1920 zanikol.

Na celých ďalších 20 rokov sa presunula zákonodarná moc zo Slovenska do Prahy. V revolučnom období po vyhlásení štátu málokto na Slovensku predpokladal, že to, čo sa chápalo ako dočasné riešenie, sa stane trvalým právnym stavom. Keď sa však stali zámery novej českej elity vo vzťahu k Slovensku zreteľnými a ukázalo sa, že z jej strany ide o jeho mocenské ovládnutie bez zreteľa na osobité záujmy Slovákov, začala sa nová etapa boja Slovákov za samosprávu Slovenska a, samozrejme, aj za vlastný národný parlament so zákonodarnou právomocou.

Dočasné národné zhromaždenie vykonávalo úlohu revolučného parlamentu až do prijatia Ústavnej listiny Republiky československej z 29. februára 1920, publikovanej pod č. 121/1920 Sb. z. a n., a do vypísania všeobecných volieb v apríli toho istého roku. Nebolo voleným parlamentom – poslancov zastupujúcich české krajiny vymenovali z českých poslancov ríšskej rady a krajinských snemov Čiech, Moravy a Sliezska. Zo Slovenska vyberal poslancov zhromaždenia Vavro Šrobár v spolupráci so Slovenskou národnou radou, malo ísť o predstaviteľov národného hnutia. To však bola len teória. V praxi asi jednu štvrtinu členov osobitného Klubu slovenských poslancov tvorili Česi a aj Šrobárov výber bol veľmi svojvoľný. Navyše, v Dočasnom národnom zhromaždení, ktoré malo 256 poslancov, zasadalo v slovenskom klube najskôr iba 41 poslancov, neskôr po zvýšení počtu členov parlamentu na 270 poslancov 54 členov. Česká časť dočasného parlamentu bola dostatočne reprezentatívna a delila sa na politické kluby podľa straníckej príslušnosti; vymenovaní slovenskí poslanci tvorili spoločne len jeden už spomínaný klub.

Už zloženie prvého revolučného parlamentu odrážalo problémy, ktoré sprevádzali prvú Česko-Slovenskú republiku počas celej jej existencie. Predovšetkým to bola majorizácia slovenskej politickej vôle tým, že sa nerešpektovali skutoční zástupcovia slovenského národa, ale politická menšina, ktorú za reprezentantov Slovenska vybrala Praha. Vybraní členovia revolučného parlamentu neodzrkadľovali politické, náboženské ani sociálne zloženie obyvateľstva Slovenska. Väčšinou stáli na pozíciách pražského centralizmu, ktorý nebol nikdy ochotný rešpektovať osobitú politickú vôľu Slovákov a na Slovensku sa nemohol oprieť o výraznejšiu slovenskú sociálnu vrstvu.

Táto skutočnosť sa odrazila už v čase príprav ústavy nového štátu. Na Slovensku pretrvávalo od prijatia Memoranda národa slovenského z roku 1861 silné politické hnutie za také štátoprávne riešenie slovenskej otázky, ktoré by garantovalo autonómiu Slovenska s jeho vlastnou politickou štruktúrou a zákonodarným snemom – to bolo v konečnom dôsledku obsiahnuté aj v Clevelandskej a Pittsburskej dohode. Stúpenci takejto koncepcie mali však v revolučnom parlamente len nepatrné zastúpenie. Už po vzniku štátu to vyvolávalo konflikty, keďže nová administratíva na Slovensku, riadená z Prahy, nechcela rešpektovať domáce pomery a názory. V slovenskom poprevratovom politickom živote sa nemohol uplatniť ani vedúci predstaviteľ Slovákov v zahraničnom odboji M. R. Štefánik. Za dodnes nevyjasnených okolností zahynul 4. mája 1919 neďaleko Bratislavy pri havárii lietadla, ktorým sa vracal domov z Talianska. V tejto situácii sa hlavný predstaviteľ vznikajúceho autonomistického hnutia A. Hlinka rozhodol riešiť nakopené problémy tým, že odišiel v lete 1919 do Paríža, aby na tamojšej mierovej konferencii žiadal samostatné zastúpenie Slovákov. S týmto pokusom nielenže neuspel, ale po návrate domov ho česko-slovenské úrady dokonca internovali.

Ústavu nového štátu neprerokúval vo februári 1920 riadne zvolený česko-slovenský parlament, ale revolučné Dočasné národné zhromaždenie. Ústava kodifikovala názov spoločného štátu – Československá republika, ktorý však nezodpovedal princípu rovnosti štátotvorného slovenského a českého národa, ani medzinárodným dokumentom. Na ústavodarnej činnosti sa nijako nepodieľali – popri nedostatočnej reprezentácie Slovákov – ani predstavitelia národnostných menšín, ktoré tvorili vyše tretiny obyvateľstva krajiny. To od začiatku komplikovalo politický život v štáte, ktorý sa počas svojho trvania nikdy úplne neskonsolidoval. Dominantná česká politická reprezentácia ponúkla síce neslovanským menšinám široké menšinové práva, nebola však ochotná rešpektovať slovenskú osobitosť ani splniť záväzky, ktoré Slovákom dala počas boja za slobodu. Slovenskí poslanci stáli v tomto bode pred zložitou voľbou, keď nechceli riskovať existenciu nového štátu. Tomu, že nakoniec hlasovali za ústavu, predchádzalo dňa 19. februára 1920 vyhlásenie šiestich poslancov Slovenskej ľudovej strany pred Ústavnoprávnym výborom snemu v tom zmysle, že „sa síce oni vyjadrili, aby návrhy ústavných zákonov jednohlasne boli prijaté… s týmto však nijako nezadávajú svoju žiadosť ohľadom samosprávy Slovenska s legislatívnym snemom. A želajú si, aby to pre budúcnosť zabezpečené bolo.“

Nová ústava vychádzala z fikcie jednotného „československého národa“ a jednotného „československého jazyka v dvoch zneniach“. V podstate vytvorila z česko-slovenského štátu unitárnu republiku, v ktorej sa o všetkých dôležitých i menej dôležitých veciach rozhodovalo v Prahe podľa vôle predstaviteľov českých vládnucich kruhov. Novokonštituovaný parlament – Národné zhromaždenie – sa skladal z dvoch komôr, a to z poslaneckej snemovne a senátu. Podľa ústavy sa do poslaneckej snemovne volilo 300 poslancov a do senátu 150 senátorov. V zákonodarnej úlohe bola rozhodujúca poslanecká snemovňa, suspenzné právo senátu (vetovať zákony) bolo len relatívne. Po opätovnom schválení v poslaneckej snemovni sa musel zákon vyhlásiť. Voľby do poslaneckej snemovne sa mali konať každých 6 rokov, aktívne volebné právo dostali všetci občania starší ako 21 rokov. Volebné obdobie senátu bolo stanovené na 8 rokov, preto sa vek na aktívne (26 rokov), ako aj pasívne (45 rokov) volebné právo bol stanovil na vyššiu hranicu. V skutočnosti sa však voľby do poslaneckej snemovne a do senátu konali počas celého obdobia existencie prvej ČSR vždy spolu.

Podľa ústavy mali poslanci voľný mandát. Strany si ich však rôznymi spôsobmi pripútavali, aby dodržiavali stranícku disciplínu. Najčastejším bol záväzok vzdať sa mandátu pri nerešpektovaní vôle klubu. Z tejto situácie vyplynulo aj zriadenie tzv. päťky, t.j. mimoústavného orgánu predsedov piatich najsilnejších politických strán, ktorý vopred rozhodoval o všetkých závažných otázkach. Bez jeho vôle parlament nemohol nič prijať a ani neprijal. Po formálnej stránke bola Česko-Slovenská republika parlamentnou demokraciou štátom, fakticky jej demokracia v mnohých oblastiach pokrivkávala. Najvýraznejšie sa to prejavovalo práve v otázke Slovenska a Slovákov, ktorí v novom štáte neboli ani národnosťou, ani národom. Svoje politické požiadavky preto nemohli oprieť ani o vnútorné právo, ani o medzinárodné záväzky, ktoré ČSR na seba prevzala. V parlamente síce získali rozhodne silnejšie politické zastúpenie ako za Uhorska, keďže v ňom však netvorili osobitnú jednotku, v hlasovacej mašinérii nikdy nemohli presadiť svoju politickú vôľu.

Podľa ústavy a nového volebného zákona sa voľby do Národného zhromaždenia konali na princípe rovného, priameho a tajného hlasovania. Poslanecká snemovňa i senát sa zostavovali na pomernom princípe bez percentuálneho obmedzenia, takže každá strana, ktorá dostala vo voľbách počet hlasov rovnajúci sa volebnému číslu získala aspoň jeden mandát. Rovnosť hlasov bola iba teoretická. Pri stanovovaní počtu poslancov pre viacmandátové obvody sa vychádzalo z tzv. volebného čísla (počet zapísaných voličov majúcich v danom volebnom kraji hlasovacie právo potrebných na jeden mandát), ktoré však nebolo rovnaké vo všetkých krajoch. V centrálnych častiach českých krajín s prevahou českého obyvateľstva stačilo na jeden mandát 20 000 – 25 000 zapísaných voličov, v okrajových územiach s početnými menšinami a vo východnej časti republiky (Slovensko a Podkarpatská Rus) bolo treba na jeden mandát niekedy až 50 000 – 55 000 zapísaných voličov. To výrazne obmedzovalo rovnosť vo volebnom práve a zabezpečovalo českým politickým stranám vždy dostatočnú väčšinu pri zostavovaní vlády. Zároveň to umožňovalo ignorovať oprávnené požiadavky Slovákov i príslušníkov národnostných menšín.

Voľby do Národného zhromaždenia sa konali v apríli 1920. Na Slovensku to boli vôbec prvé demokratické voľby, ktoré boli všeobecné, rovné a s tajným hlasovaním. Zároveň to boli prvé voľby, v ktorých mohli uplatniť svoje volebné právo aj ženy. V dôsledku povojnových sociálnych otrasov v celej republike ich vyhrali sociálni demokrati. Na Slovensku získala silné zastúpenie aj autonomistická Slovenská ľudová strana a centralistická agrárna strana. V ďalších voľbách, ktoré sa konali v rokoch 1925, 1929 a 1935 sa volebné preferencie na Slovensku ustálili. Relatívne najsilnejšou stranou bola Slovenská ľudová strana stojaca na pozíciách Pittsburskej dohody, ktorá sa pred voľbami roku 1925 premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). Pravidelne získavala hlasy okolo tretiny voličov na Slovensku (50 – 55 % hlasov etnických Slovákov). Z centralistických strán mala pomerne silnú pozíciu agrárna strana s asi šestinou hlasov, menej úspešnými bývali sociálni demokrati a komunisti, na okraji voliteľnosti sa nachádzali národní socialisti, národní demokrati a Slovenská národná strana. Silné zastúpenie zo Slovenska mávali aj maďarské menšinové strany.

Z hľadiska rozvoja národného života bola prvá Česko-Slovenská republika pre Slovákov dozaista prínosom. Pomerne v krátkom čase sa odstránili nánosy maďarizácie, rozvíjalo sa slovenské národné školstvo všetkých stupňov, nebývalý rozmach zaznamenala slovenská kultúra a vzdelanosť, ktorú podporovali najmä Matica slovenská obnovená roku 1919, ako aj Spolok sv. Vojtecha a Živena. Pre vzdelanosť slovenského národa bol dôležitý vznik Univerzity Komenského v Bratislave. Roku 1920 bolo otvorené Slovenské národné divadlo a roku 1926 začal vysielať bratislavský rozhlas. Slovenská politická reprezentácia však nemala v prvých rokoch po prevrate dostatok sily, aby sa Slovensko realizovalo aj v štátoprávnej rovine. Táto skutočnosť sa najnegatívnejšie prejavila v hospodárskej sfére.

Menej rozvinutý slovenský priemysel, ktorý sa v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia úspešne rozvíjal pod ochrannými krídlami uhorských industrializačných zákonov, bol bez akejkoľvek záštity vystavený tvrdej ekonomickej konkurencii zo strany silnejšieho a rozvinutejšieho českého priemyslu, požívajúcemu navyše protekciu ústrednej vlády v Prahe. Túto konkurenciu nemohol vydržať. V čase, keď v Európe nastávalo všeobecné hospodárske oživenie, dochádzalo k rozsiahlemu odbúravaniu slovenského priemyslu, skutočnej dezindustrializácii krajiny. Okolo 600 priemyselných podnikov bolo zrušených a zatvorených, množstvo robotníkov stratilo prácu. Za tejto situácie sa priemyselný potenciál krajiny dostal na úroveň z roku 1913 až začiatkom roka 1938. To bolo však najmä zásluhou meniacej sa medzinárodnej situácie, keď si obrana krajiny vyžiadala vybudovanie nových zbrojných kapacít v tyle štátu. Hospodárska politika štátu viedla k druhej vysťahovaleckej vlne, v ktorej opustil Slovensko ďalší štvrťmilión obyvateľov.

Slovenskí politici, ktorí hľadali riešenie tejto situácie, videli cestu v naplnení pôvodného programu česko-slovenského národnoemancipačného odboja tak, ako ho zakotvila najmä Pittsburská dohoda z roku 1918. Spory o jej autenticitu a politicko-právnu záväznosť tvorili pozadie tvrdého zápasu Slovákov za ich plnohodnotné národné uplatnenie v novom štáte. V tejto situácii bolo obzvlášť zarážajúce, že aj jej osnovateľ a signatár v jednej osobe, prezident T. G. Masaryk, spochybnil jej záväznosť a odmietol sa zasadiť za jej realizáciu. Preto sa boj za autonómiu Slovenska, ako napĺňanie memorandového programu v nových štátoprávnych pomeroch, stal najintenzívnejším politickým pohybom na Slovensku počas celej existencie prvej ČSR. Za prioritný cieľ pokladal ústavný spôsobom decentralizácie Česko-Slovenska a zriadenie slovenského zákonodarného snemu s rozsiahlymi kompetenciami v oblasti kultúry, školstva, zdravotníctva, priemyslu a poľnohospodárstva.

V januári 1923 boli zrušené staré, historické územné členenie Slovenska. Zanikli malé župy a územie Slovenska sa administratívne rozčlenilo na šesť veľžúp, ktoré mali byť vzorom aj pre západnú časť republiky (Bratislavskú, Nitriansku, Považskú, Zvolenskú, Podtatranskú a Košickú župu). Tam sa však táto reforma nikdy neuplatnila a kontinuálne pokračovali v svojej existencii staré krajiny (Čechy, Morava a Sliezsko). V tom čase mala na Slovensko pozitívny účinok medzinárodná dohoda medzi Česko-Slovenskom a Svätou stolicou z roku 1927 pod názvom Modus vivendi. Hovorila o úprave hraníc cirkevných diecéz podľa štátnych hraníc a okrem iného obsahovala konkrétny prísľub zriadenia slovenskej cirkevnej provincie na čele s arcibiskupom. Na to však muselo Slovensko čakať ešte celé štyri desaťročia, realitou sa stala roku 1977.

Zápas za autonómiu sa odohrával v dvoch rovinách. V ideologickej rovine sa myšlienka autonómie propagovala ako liek na všetky neduhy Slovenska. V praktickej politike sa zápas realizoval najmä na pôde pražského snemu. Právne sa opieral Pittsburskú dohodu. Prejavoval sa predkladaním návrhov ústavných zákonov o autonómii Slovenska. Celkovo predložili zástupcovia autonomistických strán Národnému zhromaždeniu tri návrhy – v rokoch 1922, 1931 a 1938. Vo všetkých troch sa vychádzalo z idey rozdelenia kompetencií medzi ústredný parlament a autonómny snem, pričom vzorom bolo zrejme rakúsko-maďarské vyrovnanie. Mimo parlamentu sa objavil aj návrh Vojtecha Tuku, ktorý smeroval k zväzku štátov v podobe personálnej únie. Túto koncepciu rozhodujúci predstavitelia autonomistického hnutia odmietli.

Národné zhromaždenie sa až do Mníchovského diktátu roku 1938 nikdy vážne nezaoberalo slovenskými návrhmi na autonómiu. Odmietlo ich bez toho, aby zvážilo, aký dosah môže mať neriešenie slovenskej otázky pre samotnú existenciu spoločného štátu. Zarážajúce to bolo najmä na začiatku 30. rokov, keď sa už všeobecne vedelo, že pražský centralizmus nie je dlhodobo udržateľný a že proti jeho pretrvaniu sú už aj predstavitelia centralistických strán na Slovensku, najmä ich mladá generácia. Výrazným signálom tejto zmeny postojov bolo Trenčiansko-teplické stretnutie mladej slovenskej generácie roku 1932.

Podľa výsledkov volieb nemala centrálna vláda, okrem rokov 1927 – 1929, nikdy na Slovensku väčšinovú podporu. Slovenskí opoziční poslanci boli vo výraznej prevahe nad poslancami, ktorí podporovali vládu. Slovensko si teda v prvej ČSR nevládlo, ale vládlo sa mu. Krátke obdobie rokov 1927 až 1929, keď vo vládnej koalícií pôsobili slovenskí ľudovci a agrárnici (Jozef Tiso, Marek Gažík, resp. Milan Hodža, Anton Štefánek, Juraj Slávik a ďalší), prinieslo jeden výdobytok v postavení Slovenska, ktorú autonomistickí predstavitelia nazvali „zábleskom autonómie“. Zákonom č. 125/1927 sa v celej ČSR 1. januárom 1928 zaviedlo krajinské zriadenie. Na jeho základe bolo Slovensko prvýkrát od začiatku 12. storočia vyčlenené ako samostatný administratívny celok – Slovenská krajina – s jednotnou, centrálne riadenou administratívou.

Na čele administratívnej správy stál krajinský prezident, vymenúvaný prezidentom republiky, ktorý sa zodpovedal ministrovi vnútra. Obmedzenú samosprávu krajiny predstavovalo krajinské zastupiteľstvo, ktoré sa z dvoch tretín volilo a z jednej tretiny ho vymenúvala vláda, aby tak mohla korigovať výsledky volieb v prospech vládnych strán. Krajinské zastupiteľstvo malo zákonom zakázané rokovať o politických veciach a jeho uznesenia boli len odporúčaním pre krajinského prezidenta.

Zavedenie krajinského zriadenia nebolo dostatočným riešením, a preto neodstránilo politický tlak na zmenu pražského centralizmu a štátoprávne preusporiadanie krajiny. Veľká hospodárska kríza zo začiatku 30. rokov odhalila všetky neuralgické body unitarizovaného „československého“ štátu. Zo slovenskej strany neustále silnelo volanie po zásadných zmenách. V januári 1931 bol založený Národohospodársky ústav Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Mladá generácia centralistických strán, najmä agrárnici združení okolo časopisu Zem – tzv. zemisti (Imrich Karvaš, Peter Zaťko, Jozef Lettrich), by sa uspokojila s administratívnou autonómiou, ku ktorej by viedla cesta cez posilňovanie právomocí krajinského zastupiteľstva. Predstavitelia zjednoteného autonomistického bloku (1932), Hlinkova slovenská ľudová strana a Slovenská národná strana (pod vedením Martina Rázusa), čoraz nástojčivejšie požadovali štátoprávne riešenie postavenia Slovenska.

Od druhej polovice 30. rokov 20. storočia sa ČSR dostávala do zložitého medzinárodného postavenia. Rastom agresivity nacistického režimu v Nemecku, ktorému v protičesko-slovenskej politike výrazne sekundoval aj Horthyho režim v Maďarsku, a aktivizáciou domácej Sudetonemeckej strany ako tzv. piatej kolóny bola ohrozená priamo existencia štátu. Táto situácia si vyžadovala vytvorenie širokej spoločnej platformy Slovákov a Čechov. Voľby roku 1935 mali preto veľký dosah na ďalší vývin Slovenska. Predsedom česko-slovenskej vlády sa stal slovenský agrárnik Milan Hodža, ktorý sa, hoci sledoval svoje ciele, čoraz viac prikláňal k autonomistom. Na Slovensku ostala najsilnejšou politickou stranou HSĽS, ktorá viedla od roku 1935 intenzívne rokovania o vstupe do vlády. To mohlo – ako sa predpokladalo – posilniť medzinárodné postavenie štátu. Za HSĽS tieto rozhovory viedol podpredseda strany a predstaviteľ umierneného krídla Jozef Tiso.

Prvé výsledky týchto rozhovorov sa v Národnom zhromaždení prejavili už pri voľbe nového prezidenta po odstúpení T. G. Masaryka. Za prísľub štátoprávneho riešenia slovenskej otázky sa HSĽS rozhodla v parlamente podporiť na post prezidenta Masarykovho dôverníka Edvarda Beneša, čím v danej situácii v podstate rozhodla o výsledku volieb. Toto rozhodnutie sa z hľadiska Slovenska ukázalo ako fatálny krok. E. Beneš neustúpil zo svojho radikálneho čechoslovakizmu ani v čase bezprostredného ohrozenia Česko-Slovenska zo strany Hitlerovho Nemecka. Nielen že nebol ochotný splniť svoje sľuby z obdobia prezidentských volieb, ale nechcel urobiť ani niektoré zásadné ústupky (ústavné uznanie Slovákov za národ a slovenčiny za štátny jazyk rovnocenný češtine), ktoré by kolaps štátu oddialili. Keďže sa až do podpísania Mníchovskej dohody z 29. septembra 1938 nepristúpilo k štátoprávnemu vyrovnaniu medzi Slovákmi a Čechmi, ČSR vstupovala do medzinárodnej krízy nielen opustená spojencami, ale aj zmietaná vnútornými rozpormi.

Mníchovský diktát zásadným spôsobom ovplyvnil politickú situáciu v stredoeurópskom priestore. Česko-Slovensko ním stratilo celé české pohraničie, obývané nemeckou menšinou. Slovensko následnou, už v Mníchove predpokladanou Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 prišlo o zhruba štvrtinu územia s približne 850 tisíc obyvateľmi, z toho bolo okolo 290 tisíc Slovákov. Rozhodnutie veľmocí zároveň znamenalo aj krach nového demokratického spoločenského systému, ktorý nedokázal ubrániť hranice štátov, a nezamedzil nástupu autoritárskych spôsobov vlády.

V tejto situácii zaznamenávame aj prvý pokus o ústavné riešenie vzťahu Slovákov a Čechov v rámci jedného štátu. V čase, keď sa riešila známym spôsobom nemecká, maďarská a poľská otázka v ČSR, nemohlo sa nepristúpiť k riešeniu slovenskej otázky. Predstavitelia HSĽS – už po smrti A. Hlinku, ktorý zomrel v auguste 1938 – zvolali na 5. októbra 1938 do Žiliny výkonný výbor strany. Na jeho následné rozšírené rokovanie 6. októbra 1938 sa dostavili aj ostatní zástupcovia významných slovenských politických strán s výnimkou sociálnych demokratov a komunistov. Tí síce do Žiliny prišli, ale na zasadnutie ich nepozvali. Výsledkom rozhovorov bolo podpísanie Žilinskej dohody, ktorá žiadala okamžitú realizáciu autonómie Slovenska a vymenovanie päťčlennej autonómnej slovenskej vlády s plnou výkonnou kompetenciou na Slovensku – s výnimkou zahraničnej politiky, obrany a spoločných financií. Pražská vláda akceptovala Žilinskú dohodu už nasledujúci deň a vymenovala aj prvú slovenskú autonómnu vládu na čele s Jozefom Tisom. V jeho vláde boli Pavol Teplanský, Ferdinand Ďurčanský, Matúš Černák a Ján Lichner.

Politická dohoda o vytvorení autonómnej Slovenskej krajiny sa realizovala prijatím ústavného zákona č. 299/1938 Sb. z. a n. z 19. novembra 1938. Podľa tohto zákona sa rozdelili zákonodarné a výkonné kompetencie medzi ústredný parlament – Národné zhromaždenie a krajinský parlament – Snem Slovenskej krajiny, a medzi ústrednú vládu a autonómnu krajinskú vládu. Slovenskí poslanci v Národnom zhromaždení sa mali prizývať na hlasovanie len v prípadoch, keď sa rokovalo o spoločných veciach. Inak malo Národné zhromaždenie pôsobiť už de facto len ako český krajinský snem. Podľa ústavného zákona o autonómii vo veciach dotýkajúcich sa Slovenska získal plnú zákonodarnú právomoc Snem Slovenskej krajiny, volený všeobecným, priamym, rovným a tajným hlasovaním. Voľby sa mali konať podľa platného volebného zákona, teda na princípe pomerného zastúpenia politických strán. Avšak v zmenených pomeroch k tomu už nedošlo.

Zriadenie zákonodarného Snemu Slovenskej krajiny, prvého skutočného slovenského parlamentu takmer po storočnom zápase Slovákov za štátoprávne vyjadrenie ich osobitosti, sa uskutočnilo v zložitých medzinárodných súvislostiach, ktoré predznamenali jeho osud, nie vždy určovaný vôľou jeho reprezentantov. Prvé a zároveň aj posledné voľby do tohto snemu sa konali 18. decembra 1938. Volil sa len vhodením jednej, spoločnej kandidátky, ktorú predložila Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty, ako sa táto strana premenovala po fúzii pravicových strán na Slovensku. Do snemu bolo zvolených 63 poslancov, z toho 50 zástupcov HSĽS. Zvyšok tvorili zástupcovia bývalých centralistických strán, ktoré sa zlúčili s HSĽS, jedného zástupcu dostala strana maďarskej a dvoch strana nemeckej menšiny. Na svojom prvom historickom zasadnutí sa Snem stretol 18. januára 1939, keď bol za jeho predsedu zvolený umiernený člen HSĽS, právnik Martin Sokol. Za svojej krátkej existencie stihol ešte vo februári 1939 prijať vládne programové vyhlásenie a vysloviť tak dôveru prvej slovenskej ústavnej autonómnej vláde na čele s J. Tisom. Snem bol tiež rozhodujúcim ústavným činiteľom, ktorý 14. marca 1939 vyhlásil štátnu samostatnosť Slovenska.

Slovenský snem v prvom samostatnom štáte

(1939 – 1945)

Slovenská politická reprezentácia od rozpadu habsburskej monarchie do roku 1938 v zásade neuvažovala o riešení slovenskej otázky mimo rámca česko-slovenského štátu či súštátia. Predpokladala, že po jeho štátoprávnej prestavbe a po česko-slovenskom vyrovnaní bude dostatočne zabezpečovať záujmy oboch národov – tak v domácej politike, ako aj na medzinárodnej scéne. Mníchovská dohoda a následná Viedenská arbitráž značne spochybnili budúcu schopnosť okypteného štátu zaručiť nerušené vonkajšie podmienky existencie slovenského národa v danom štátoprávnom položení. V rámci celkového spoločenského otrasu preto sa hneď po Mníchove aktivizovali na Slovensku politické prúdy, ktoré začali propagovať myšlienku úplného štátoprávneho oddelenia Slovákov a Čechov. Rozhodujúce slovenské politické kruhy však naďalej považovali spoločný štát za záruku toho, že sa Slovensko nestane objektom politických obchodov, ale najmä, že sa nestane obeťou agresie horthyovského režimu v Maďarsku. Na základe skúseností s predvojnovým Uhorskom a s vyčíňaním horthyovskej okupačnej správy na odtrhnutých územiach južného Slovenska po Viedenskej arbitráži sa slovenská spoločnosť tohto rizika obávala najviac.

Koncom 30. rokov sa nemecký nacistický režim pustil do realizácie expanzívnych plánov. Postupnými krokmi si upevňoval svoje mocenské postavenie a stupňoval svoju agresiu. To by sa nemohlo udiať, keby rozhodujúce svetové veľmoci neviedli voči Berlínu politiku appeasementu – nezasahovania, teda keby neustupovali pred jeho agresiou. Hitler postupne obsadil demilitarizovanú zónu v Porýní, okupoval Rakúsko a Mníchovský diktát mu vydal na milosť a nemilosť aj Česko-Slovensko. V týchto vonkajších pomeroch sa uskutočňovala zásadná prestavba česko-slovenských vzťahov po prijatí Žilinskej dohody a ústavného zákona o autonómii Slovenska.

Hromadiace sa spory medzi centrálnou pražskou vládou a autonómnou slovenskou vládou signalizovali, že ústup českej politickej reprezentácie z pozícií centralizmu nebol úprimný a že v Prahe stále zotrvávali vplyvné politické zoskupenia na ideách čechoslovakizmu. Umiernené krídlo HSĽS na čele s J. Tisom to však považovalo za prechodné javy. Na Slovensku sa pritom nevedelo o oveľa závažnejších okolnostiach. Koncom novembra 1938 sa v nemeckých plánoch na ďalší postup v strednej Európe objavila koncepcia, v ktorej sa nepočítalo so zachovaním česko-slovenského štátu. Na jej základe sa od začiatku januára 1939 rozohrávala široká spravodajská hra, ktorej cieľom bolo v konečnom dôsledku rozbitie ČSR a okupovanie jej západnej časti.

Súčasťou tejto hry bolo aj rozoštvávanie pomníchovskej politickej reprezentácie v Česko-Slovensku. Na jednej strane dávali v Prahe nezakryto najavo, že nebudú mať námietky proti násilnej likvidácii autonómie, a zároveň na Slovensku podporovali radikálne zoskupenia okolo V. Tuku. Išlo o bývalého poslanca za HSĽS, ktorého roku 1929 odsúdili na základe zákona na ochranu republiky za novinový článok požadujúci autonómiu Slovenska v 10. roku existencie ČSR za vlastizradu; do novembra 1938 bol internovaný v západných Čechách. Rozhodujúce slovenské politické kruhy sa v tejto situácii pokúšali neurobiť žiadne unáhlené akcie, ktoré by narušili rovnováhu v štáte vytvorenú na základe Žilinskej dohody. Bez toho, žeby získali garancie voči Maďarsku, neboli ochotné púšťať sa do radikálnych rozhodnutí.

Za týchto okolností zapôsobila veľmi negatívne vojenská akcia centrálnej vlády z 9. marca 1939, ktorá sa pripravovala už od 12. februára 1939 a ktorá vošla do slovenských dejín pod názvom Homolov puč. Nový prezident republiky Emil Hácha v ten deň nelegitímnym spôsobom odvolal Tisovu autonómnu vládu, na Slovensku vyhlásil výnimočný stav a nechal ho vojensky okupovať česko-slovenskou armádou a žandárstvom, ktoré bolo predisponované z Čiech a Moravy. Mnohých popredných slovenských politikov ozbrojená moc zatkla a internovala mimo územia krajiny.

Vojenský prevrat na Slovensku sa skončil úplným fiaskom, zanechal však hlbokú ryhu vo vzťahoch Slovákov a Čechov. Dôkazom jeho neúspechu bolo aj to, že už 12. marca 1939 vymenoval prezident na návrh predsedníctva snemu novú autonómnu vládu na čele s Karolom Sidorom. Plne sa jej podarilo obhájiť autonómiu voči politickej intrige Prahy. Sidorova vláda skrížila aj plány Nemcov, ktorí od nej očakávali okamžité vyhlásenie samostatného slovenského štátu podľa predstáv Berlína. Práve naopak, táto vláda urobila všetky kroky, ktoré smerovali k zlepšeniu slovensko-českého pomeru a k uprednostneniu suverénnej slovenskej politickej vôle.

V dramatickej situácii pozval A. Hitler 13. marca 1939 do Berlína zosadeného slovenského premiéra Jozefa Tisu, ktorý po dohode s politickým vedením krajiny toto pozvanie prijal. V asi hodinovom rokovaní mu Hitler vykreslil, čo postihne Slovensko, ak nevyhlási samostatnosť. Nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop pritom akoby mimochodom spomenul maďarské vojenské jednotky, ktoré sa mali sústreďovať okolo slovenských hraníc. Napriek všetkým hrozbám J. Tiso odmietol požadované vyhlásenie slovenskej samostatnosti z berlínskeho rádia, ako to od neho vymáhal Ribbentrop. Trval na tom, že jediným oprávneným orgánom, ktorý by mohol urobiť takýto akt, je Snem Slovenskej krajiny. Z Berlína odchádzal J. Tiso s ultimátom, že snem musí vyhlásiť samostatnosť do 12. hodiny nasledujúceho dňa, inak bude Slovensko ponechané svojmu osudu, čo v preklade znamenalo okupáciu horthyovským Maďarskom.

Po dohode zvolal prezident republiky E. Hácha slovenský snem na 14. marca 1939. Po krátkej rozprave, v ktorej vystúpil K. Sidor, úradujúci predseda slovenskej autonómnej vlády, a J. Tiso, informujúci o rozhovoroch v Berlíne, sa snem rozhodol krátko po 12. hodine vyhlásiť samostatný slovenský štát. Predsedníctvo snemu stanovilo, že akt hlasovania sa vykoná aklamačne – povstaním. Následne predsedníctvo snemu vymenovalo novú vládu na čele s J. Tisom, v ktorej sa prvýkrát od svojho návratu z internácie objavil v politickej funkcii aj predstaviteľ radikálneho krídla HSĽS V. Tuka ako podpredseda vlády. Hrozba okupácie Slovenska Maďarskom nebola iba teoretická. Ukázalo sa to už 23. marca 1939, keď horthyovská armáda vtrhla bez vypovedania vojny na východné Slovensko a obsadila asi 20-kilometrový pás územia. Stalo sa tak napriek tomu, že Budapešť uznala slovenský štát de iure už nasledujúci deň po jeho vyhlásení.

Slovenská republika bola riadne medzinárodne akceptovaným štátom, ktorý de iure alebo de facto uznalo 29 európskych a mimoeurópskych krajín – s výnimkou USA všetky, ktoré sa v danej dobe považovali za veľmoci. Vnútorný režim štátu bol determinovaný dominantným postavením Nemecka v stredoeurópskom priestore, pričom slovenský štát mal s Nemeckom tzv. ochrannú zmluvu z 19. a 23. marca 1939. Zmluva značne obmedzovala nezávislosť slovenskej zahraničnej politiky – a ako sa ukázalo neskôr – umožňovala aj priame intervencie do vnútorných pomerov v krajine. Navyše, 1. septembra 1939 vypukla druhá svetová vojna.

Podľa Ústavy Slovenskej republiky (úst. z. č. 185/1939 Sl. z.) z 21. júla 1939 bol slovenský štát republikou, v ktorej zákonodarnú moc vykonával Snem Slovenskej republiky, volený na päťročné volebné obdobie. V skutočnosti sa parlamentné voľby nikdy nekonali a Snemom Slovenskej republiky sa stal pôvodný krajinský snem. Prípadná obmena poslancov po zániku mandátu sa vykonávala vymenúvaním prezidentom republiky z kandidátskej listiny vo voľbách do krajinského snemu z decembra 1938.

Zásady Ústavy prvej Slovenskej republiky vychádzali čiastočne z portugalskej a rakúskej ústavy, ako aj z pápežských encyklík Rerum novarum (1891) a Quadragesimo anno (1931), pričom sa v nej uzákoňoval stavovský princíp. Mala viacero autoritatívnych, korporatívnych prvkov, ale v značnej miere zachovávala aj ústavné princípy predchádzajúceho obdobia. Na čele štátu stál prezident, ktorý vymenúval vládu na návrh predsedníctva snemu. Vláda sa formálne zodpovedala snemu, zároveň ju však snem už v prvých zákonoch splnomocnil vydávať vládne nariadenia s mocou zákona. Tie musel snem schváliť do troch mesiacov, inak stratili právnu účinnosť. Dňa 26. októbra 1939 zvolil snem na slávnostnom zasadnutí prezidenta Slovenskej republiky – stal sa ním dovtedajší predseda vlády Jozef Tiso, ktorý bol od septembra 1939 aj predsedom HSĽS.

Napriek splnomocneniu, ktoré snem udelil vláde pri vydávaní legislatívnych noriem s mocou zákona, v prvom období existencie slovenského štátu – až do salzburských rokovaní v lete 1940 medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou – si snem udržal svoju autoritu. V tomto období bol rozhodujúcim činiteľom, ktorý bránil nástupu radikálnych politických činiteľov k moci v štáte, ako aj presadzovaniu nedemokratických autoritatívnych prvkov jeho režimu. Po salzburských rokovaniach, ktoré boli hrubým zásahom do vnútorných pomerov v slovenskom štáte zo strany Nemecka, snem svoju politickú váhu rýchlo strácal. Pod silným zahraničnopolitickým a vnútropolitickým tlakom udelil vláde rozsiahle splnomocňovacie práva, ktoré jeho politický vplyv výrazne obmedzili. V tomto období sa „zákonodarná“ právomoc preniesla na vládu. Vládnym nariadením s mocou zákona bola aj najproblematickejšia legislatívna norma slovenského štátu – tzv. židovský kódex zo septembra 1941. Pokus snemu obnoviť svoju autoritu po zatlačení radikálnych, pronemeckých síl roku 1942 prišiel neskoro a v zmenenej politickej situácii po rozhodujúcich víťazstvách Spojencov na prelome rokov 1942 a 1943 zostal bez odozvy.

Klesajúca váha Snemu Slovenskej republiky, zapájanie tohto štátu do vojnových ťažení Hitlerovho Nemecka bez súhlasu snemu, ktorý bol jedine oprávnený vyhlasovať vojnu alebo povoľovať vyslanie vojsk do cudziny, vyvolávalo značnú dezilúziu v širokých vrstvách slovenskej spoločnosti. Najmä nepopulárna vojna proti Sovietskemu zväzu prispela k rozvoju širokého odboja na Slovensku. Zapojilo sa doň aj veľa poslancov snemu, začas s ním spolupracoval aj predseda snemu M. Sokol. Jeho predstavou bolo, najmä potom ako spojenecké mocnosti uznali de iure vládu E. Beneša v Londýne a za vojnový cieľ si vytýčili aj obnovenie Česko-Slovenskej republiky, že slovenský snem v príhodnom čase zruší svoje rozhodnutie z marci 1939 o vyhlásení samostatnosti Slovenska.

To však nekonvenovalo bývalému česko-slovenskému prezidentovi E. Benešovi, ktorému sa obratnou politikou podarilo už v lete 1941 získať od Spojencov uznanie existencie jeho jednotného „Československa“ a prísľub jeho obnovenia po porážke Nemecka. Benešova predstava o ňom, ktorá spočívala v plnej reštitúcii predmníchovských pomerov vrátane fikcie čechoslovakizmu, sa výrazne vzďaľovala od predstáv rozhodujúcich slovenských politikov a značne emancipovanej slovenskej spoločnosti. Beneš dokázal z Londýna bez škrupúľ eliminovať federalizačné predstavy Milana Hodžu a Štefana Osuského. Ani drvivá väčšina poslancov slovenského snemu nenašla cestu do spojeneckej povojnovej Európy, keďže nové Benešovo „Československo“ nesľubovalo rešpektovať ani ich minimálne predstavy o partnerskom spolužití Slovákov a Čechov. Minimom, na ktoré by v rámci existujúcej medzinárodnej situácie boli ochotní pristúpiť, bolo rešpektovanie Žilinskej dohody a následných ústavnoprávnych zmien.

Koncom roka 1942 sa dostal slovenský štát do morálnej a politickej krízy. Medzinárodnoprávne uznanie Česko-Slovenskej republiky Spojencami, rozhodujúce porážky nemeckých armád v Afrike a v Sovietskom zväze, rozklad oficiálnych vládnych štruktúr vytvárali živnú pôdu na široký odboj. V jeho začiatkoch roku 1939 v ňom figurovali prevažne stúpenci predvojnového Česko-Slovenska, neskôr jeho hlavnú bázu tvorili ľavicové zoskupenia okolo ilegálnej Komunistickej strany Slovenska, ako aj občianske odbojové organizácie, ktoré odmietali čechoslovakizmus a svoju politickú budúcnosť stavali na národnej individualite Slovákov a na jej presadzovaní.

Myšlienka vytvoriť celonárodný orgán pod názvom Slovenská národná rada, ktorý by spojil národné sily, sa uplatnila aj v zahraničnom odboji proti nacistickej dominancii nad Slovenskom. Ako exilové orgány odboja pôsobili v rokoch druhej svetovej vojny s rozličným programovým zameraním Slovenská národná rada v Paríži a Slovenská národná rada v Londýne. SNR v Paríži sa pod vedením Milana Hodžu ustanovila v novembri 1939, po necelých dvoch mesiacoch sa však stala súčasťou Česko-Slovenskej národnej rady. Jej cieľom bolo obnovenie spoločného štátu s Čechmi, avšak na princípe federácie dvoch autonómnych národných celkov (slovenského a českého). Na prelome rokov 1943/1944 vznikla ako orgán časti slovenskej emigrácie SNR v Londýne na čele s Petrom Prídavkom, ktorej úsilím bolo zachovať slovenskú štátnosť vo federalizovanej strednej Európe aj po skončení vojny. Po roku 1948 sa Slovenská národná rada v Londýne pod vedením Karola Sidora transformovala na Slovenskú národnú radu v zahraničí. Táto sa roku 1960 stala súčasťou Slovenskej oslobodzovacej rady.

O politické odpútanie od nepríjemného spojenca sa pokúšali aj rôzni vysokí predstavitelia vládneho tábora. Inšpiráciu nachádzali najmä v príklade maršala Badoglia v Taliansku, ktorý vo vhodnom okamihu v lete 1943 uskutočnil štátny prevrat a pokúsil sa Taliansko previesť na stranu Spojencov. Aj v slovenskom vládnom tábore sa hľadal vhodný generál, ktorý by bol schopný zabezpečiť takýto prevrat. Uvažovalo sa najmä s ministrom národnej obrany, generálom Ferdinandom Čatlošom. Počas roka 1944 vypracoval generál Čatloš rozsiahly plán, zhrnutý v memorande, ktoré zaslal sovietskemu vojenskému veleniu. Tieto plány však narážali na zásadný problém, ktorým bola otázka ďalšej existencie alebo neexistencie slovenského štátu, a aj preto boli neúspešné. Sovietske vedenie sa postavilo k vojenským plánom SNR rezervovane.

Medzinárodná situácia, najmä postoj anglo-americko-sovietskej koalície, a z nej vyplývajúce domáce okolnosti, spochybňujúce možnosť zaručiť optimálne podmienky na národnú existenciu, nedávali Slovenskej republike v danej podobe nádej na úspech. Odbojová politická reprezentácia sa musela vyrovnať s viacerými zásadnými politickými otázkami, najmä s problémom povojnového postavenia Slovenska. Rozhodujúce domáce politické odbojové kruhy síce akceptovali spojeneckú vôľu obnoviť Česko-Slovenskú republiku, ale rozhodne odmietli jej centralistickú, čechoslovakistickú štruktúru, ktorú presadzovala Benešova londýnska česko-slovenská vláda.

Na jeseň 1943 dospel domáci odboj k zásadnej politickej dohode, ktorú podpísali jeho predstavitelia na Vianoce 1943. Vianočná dohoda ustanovila Slovenskú národnú radu, zloženú z predstaviteľov občianskeho a komunistického odboja (Jozef Lettrich, Gustáv Husák, Ján Ursíny, Ladislav Novomeský, Matej Josko, Ivan Horváth a Karol Šmidke), ako vrcholný odbojový orgán, ktorý mal vo vhodnom okamihu prevziať na Slovensku zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc. Pripravovala ozbrojené povstanie proti domácemu režimu, najmä však proti jeho závislosti od Berlína. Cieľom povstania bolo previesť krajinu medzi spojenecké mocnosti, poprípade zamedziť priamu okupáciu nacistickými vojskami. V štátoprávnej oblasti si Slovenská národná rada vytýčila koncepciu obnoveného Česko-Slovenska ako štátu dvoch rovnoprávnych národov – Slovákov a Čechov, z ktorých by si každý spravoval svoje veci osobitne; spoločné veci sa mali spravovať na princípe rovnosti. Hoci sa vo Vianočnej dohode a ani v nasledujúcich dokumentoch ilegálnej SNR nikde nehovorilo o federácii, deklarovaná koncepcia vzťahov na princípe rovný s rovným ju implicitne obsahovala.

Ilegálna Slovenská národná rada od začiatku roka 1944 organizovala spolu so svojím vojenským ústredím na čele s pplk. Jánom Golianom ozbrojené vystúpenie, ktoré chcela skoordinovať s vojenskými akciami Spojencov. Napriek úsiliu sa jej to nepodarilo a povstanie vypuklo predčasne – 29. augusta 1944 po tom, čo sa nemecké vojská pokúsili okupovať územie slovenského štátu. V čase od 29. augusta 1944 do 28. októbra 1944 odolávali povstalci na území predstavujúcom asi jednu tretinu slovenského štátu útokom nemeckého Wehrmachtu a jednotiek SS, ktorých sila postupne narástla až na šesť divízií. Na konci októbra a začiatkom novembra 1944 obsadili Nemci rozhodujúce povstalecké centrá, ozbrojený odpor na Slovensku však vytrval až do konca druhej svetovej vojny. Čo do dĺžky povstaleckých bojov, masy vojenského nasadenia i krutosti bojových akcií patrilo Slovenské národné povstanie, ako slovenský ozbrojený boj nazýva súčasná historiografia, k najväčším ozbrojeným vystúpeniam v nacistami okupovanej Európe.

Na oslobodenom povstaleckom území sa popri vojenských ústredných orgánoch už začiatkom septembra 1944 etablovali aj ústredné politické orgány. Slovenská národná rada vydala Deklaráciu Slovenskej národnej rady, ktorou prevzala na Slovensku všetku zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc. Odmietla domáci režim a prihlásila sa k boju antihitlerovskej koalície. Z pôvodnej ilegálnej odbojovej organizácie sa Slovenská národná rada v priebehu povstania zmenila na revolučný parlament, ktorý sa skladal z predsedníctva a pléna. Predsedníctvo i plénum, ktoré sa ustanovilo vymenovaním 5. septembra 1944, boli zložené na paritnom princípe z ľavicovej a občianskej zložky odboja. Pôvodne malo 41 členov (20 ľavica, 20 občiansky blok a armádu reprezentoval povstalecký veliteľ generál J. Golian), neskôr sa počet členov pléna zvýšil na 50. V zmysle úzkostlivo dodržiavanej parity politického zastúpenia v SNR bol aj predsednícky post v SNR zdvojený. Za občiansku zložku predsedal revolučnému parlamentu Vavro Šrobár, za ľavicovú časť bol predsedom komunista Karol Šmidke.

Slovenská národná rada pôsobila legálne až do 21. októbra 1944, keď uznesením č. 40/1944 preniesla svoje kompetencie na predsedníctvo SNR a prešla do ilegality. Jej jednotliví členovia sa rôznymi spôsobmi dostávali za front a tam od februára 1945 obnovovali činnosť SNR. Ku kľúčovým predstaviteľom ľavicovej časti SNR patrili Gustáv Husák, Karol Šmidke, Ladislav Novomeský, k občianskej zložke zasa Vavro Šrobár, Ján Ursíny a Jozef Lettrich. Výkonnú moc na povstaleckom území reprezentoval Zbor povereníkov ako orgán SNR. Odmietnutie pojmu minister a jeho nahradenie termínom povereník, ktorým sa nová politická moc chcela dištancovať od niekdajšieho autonomistického hnutia vedeného HSĽS, nebolo v nasledujúcom období šťastné. Po skončení vojny, najmä však na konci 50. a 60. rokov 20. storočia umožnilo pražskému komunistickému centru úplne oslabiť postavenie slovenských národných orgánov aj tým, že manipulovalo s pojmami.

Slovenská národná rada ako revolučný orgán prijímala najmä legislatívne opatrenia, ktoré mali napomôcť ozbrojenému boju slovenského ľudu. Svojimi základnými dokumentmi sa síce prihlásila k medzinárodne uznanému Česko-Slovensku, nebola však ochotná podriadiť sa Benešovmu vedeniu vo vnútropolitických otázkach. Obhajovala svoju suverenitu a na pokusy londýnskej exilovej vlády obnoviť na Slovensku predmníchovské pomery reagovala pomerne ostro uznesením z 29. septembra 1944. Odmietla v ňom možnosť nerešpektovať šesťročný oddelený vývin na Slovensku a v Česku, pričom konštatovala, že „skutočným vývojom v dôsledku potrieb zahraničného a domáceho odboja boli prekonané mnohé podstatné princípy ústavy z roku 1920 … sme preto toho názoru, že ústava ako celok toho času nemôže byť podkladom vnútropolitickej úpravy pomerov ČSR“. Pod vojenským tlakom sa zužovalo oslobodené územie a reálne hrozilo nebezpečenstvo jeho zániku. V Londýne usúdili, že v takom prípade nebudú musieť rešpektovať vôľu SNR. Predsedníctvo slovenského revolučného parlamentu preto prijalo 16. októbra 1944 nové uznesenie, v ktorom konštatovalo, že „SNR vykonáva, poťažne bude vykonávať celú zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na celom území Slovenska v jeho predmníchovských hraniciach, a to bez ohľadu na to, či jednotlivé časti Slovenska budú oslobodené vlastnými silami alebo spojeneckými armádami“.

Bojujúce Slovensko v tomto zložitom období, keď muselo nielen tvrdo brániť svoju slobodu navonok, ale aj vo vnútri obhajovať svoje právo na suverenitu, plne obstálo. Na oslobodenom slovenskom území sa etablovala politická moc podriadená Slovenskej národnej rade. V mierových pomeroch však tá istá politická reprezentácia v konfrontácii s obnovenou pražskou mocou neobstála. Príliš zahľadená do svojich straníckych cieľov nedokázala obhájiť to, čo vybojovala so zbraňou v ruke.

Povojnové osudy slovenského snemu a jeho poslancov boli tragické. V rámci retribučného zákonodarstva bol Snem Slovenskej republiky vyhlásený za inštitúciu, členstvo v ktorej bolo trestné. Všetkých poslancov postavili pred retribučný Národný súd a súdili podľa veľmi prísnych, niekedy úplne nezmyselných paragrafov. Predsedu snemu odsúdil tento súd na 10 rokov väzenia.

Šesťročná skúsenosť so samostatným štátom priniesla slovenskému národu množstvo skúseností. Predovšetkým sa ukázalo, že chýry o hospodárskej nesebestačnosti Slovenska, o doplácaní na Slovensko, boli len propagandou. Aj v zložitej politickej situácii sa Slovensko ukázalo hospodársky sebestačné, dokonca jeho ekonomika výrazne prosperovala. Práve v tomto období sa zmenilo z poľnohospodársko-priemyselnej na priemyselno-poľnohospodársku krajinu. Zároveň podalo dôkaz, že Slováci disponujú dostatočným intelektuálnym potenciálom, ktorý je schopný zvládnuť všetky náročné funkcie spojené s riadením moderného štátu a ekonomiky. No na druhej strane, vonkajšie pomery vtlačili vnútornému režimu nedemokratický charakter. Práve táto skutočnosť dávala v neskoršom období odporcom slovenského štátoprávneho programu zámienku označovať pohyb za uplatnenie slovenského národa vo vlastnom štátnom útvare za separatizmus, neoľudáctvo, za niečo, čo sa protiví všeobecnému demokratizačnému a humanizačnému pokroku. V ďalších rokoch sa preto Slováci museli vyrovnať aj s týmto problémom.

V obnovenom Česko-Slovensku. Nové zápasy za staré ciele

(1945 – 1989)

Postupujúcim oslobodzovaním Slovenska z východu, na ktorom sa zúčastňovali sovietske, česko-slovenské, rumunské jednotky, slovenskí partizáni a vojaci, sa na danom území obnovovala Česko-Slovenská republika. V zmysle uznesenia predsedníctva SNR zo 16. októbra 1944 sa všetka vládna a výkonná moc dostávala do rúk Slovenskej národnej rady, ktorá začala svoju činnosť na východnom Slovensku už vo februári 1945. Londýnska vláda – hoci nerada – musela tento stav rešpektovať. Jej predstavitelia predpokladali, že bude dočasný, a preto sa odmietali zaviazať do budúcnosti akýmkoľvek právne relevantným dokumentom. Postavenie slovenských národných orgánov záviselo od politických dohôd, ktorých plnenie zase viac-menej záviselo od momentálnych politických záujmov zúčastnených strán a pomeru síl medzi nimi.

Slovenská národná rada najpregnantnejšie vyjadrila svoje štátoprávne názory v manifeste zo 4. februára 1945. Prihlásila sa k federatívnej forme spolužitia Slovákov a Čechov v novom spoločnom štáte, v ktorom by oba národy mali vlastné parlamenty a vlády kompetentné riešiť ich vnútorné otázky. Existoval by popri nich aj spoločný parlament a vláda riešiace záležitosti spoločného záujmu. To bol aj dostupný vrchol slovenských štátoprávnych úsilí, ku ktorému sa dopracovala domáca odbojová politická reprezentácia. Predostreli ich ako Demokratická strana – najmä Ján Ursíny a Jozef Lettrich, tak aj slovenskí komunisti – Karol Šmidke a Gustáv Husák – v pléne SNR v máji 1945. Nenašli však dostatok razancie, aby ich do všetkých dôsledkov presadzovali.

V ďalšom behu udalostí slovenská strana už len ustupovala. Česká strana, aj prostredníctvom Klementa Gottwalda vo vedení Komunistickej strany Československa, to využívala, na zvyšovanie tlaku na Slovensko, ktorý mal eliminovať Slovákmi vytýčené štátoprávne programy a tiež potierať obnovenie idey slovenskej štátnosti v nových pomeroch. Tejto politike napomáhala aj všeobecná medzinárodná situácia a stanovisko veľmocí, ktoré akceptovali Benešovu tézu právnej kontinuity jednotnej republiky a nevyhnutnosti jej obnovy, ako aj jeho výklad momentálnej situácie. Ten účelovo a deformujúco spájal slovenský štátoprávny program so slovenským separatizmom, pričom nechcel vidieť oprávnené nároky slovenského národa pri riešení vzájomného štátoprávneho pomeru.

Už Košický vládny program, ktorý mal stanoviť ciele vlády Národného frontu Čechov a Slovákov z apríla 1945, neakceptoval federatívny model vzťahov vo vnútri štátu. Potvrdzoval iba existujúci asymetrický stav, keď slovenským autonómnym orgánom chýbal náprotivok v podobe samostatných českých orgánov. Slovensko síce v rámci tohto vzťahu disponovalo širokou autonómiou a aspoň krátkodobo tu platili nariadenia SNR, pričom centrálna vláda odmietla pre Slovákov neprijateľnú fikciu jednotného „československého národa“, to však bolo všetko. Ani autonómia, ani deklarovaný princíp rovný s rovným sa nestal ústavnoprávnou zárukou. Prakticky všetko dôležité sa odohrávalo na pôde Národného frontu, v ktorom nemali pre slovenskú otázku pochopenie ani nekomunistické české politické strany.

Ďalšie postavenie slovenských národných orgánov sa odvíjalo od politických dohôd. Prvá pražská dohoda z 2. júna 1945 neobsahovala ustanovenie o federatívnom usporiadaní štátu a potvrdila jeho asymetrický model. V dekréte prezidenta republiky č. 47/1945 o zriadení Dočasného národného zhromaždenia sa v značnej miere stanovila výlučná zákonodarná právomoc tohto zboru na celom území štátu bez ohľadu na dohovory so Slovenskou národnou radou. To sa výrazne prejavilo najmä po ustanovení národného zhromaždenia v októbri 1945. Druhá a tretia pražská dohoda z roku 1946 právomoci slovenských orgánov ešte viac oklieštili a v konečnom dôsledku otvorene podriadili Slovenskú národnú radu a jej Zbor povereníkov pražskej vláde. SNR síce mohla uplatňovať určitú obmedzenú legislatívnu moc formou nariadení, ale o jej samostatnej zákonodarnej iniciatíve už nebolo možné hovoriť. Upieral sa jej aj štatút provinčného parlamentu.

Novým zákonodarným telesom sa stalo Dočasné národné zhromaždenie, ktoré sa ako jednokomorový celoštátny parlament prvýkrát zišlo v októbri 1945. Jeho úlohou bolo schváliť prezidentské dekréty, ktoré vydal E. Beneš v čase vojny a bezprostredne po nej, potvrdiť prezidenta vo funkcii a pripraviť voľby do Ústavodarného národného zhromaždenia. Dočasné národné zhromaždenie vzniklo na základe trojstupňových volieb cez národné výbory a malo 300 poslancov. Podľa dekrétu prezidenta č. 47/1945 a vládneho nariadenia č. 48/1945 síce jednu tretinu poslancov tvorili zástupcovia zo Slovenska a bez ich väčšinovej vôle nemohlo dôjsť k ústavnoprávnej zmene jeho postavenia, v praxi však dočasný parlament o týchto otázkach ani nerozhodoval. Tento orgán skončil svoju činnosť voľbami 26. mája 1946.

Parlamentnými voľbami roku 1946 vstúpila Česko-Slovenská republika do novej etapy povojnového vývinu. Na ich základe sa vytvorilo Ústavodarné národné zhromaždenie ako jednokomorový parlament s 300 poslancami. Slovensko v ňom zastupovali už iba 69 poslancami, hoci formálne zostala v platnosti klauzula o zákaze majorizácie Slovákov v otázke postavenia Slovenska. Ústavodarné národné zhromaždenie malo obmedzený mandát na dva roky a jeho hlavnou úlohou bolo pripraviť novú ústavu pre Česko-Slovenskú republiku.

Voľby roku 1946 boli len čiastočne slobodné. Konali sa síce teoreticky na princípe všeobecného, rovného a priameho volebného práva, v praxi sa však vyznačovali rôznymi nedemokratickými obmedzeniami. Zúčastniť sa ich mohli iba príslušníci slovanského obyvateľstva republiky, a to len tí, ktorí neboli obvinení alebo odsúdení za tzv. kolaborantstvo. Pritom výklad tohto pojmu bol veľmi široký a spadali podeň aj stúpenci samostatného štátu. Kandidátku mohli podať len strany združené v Národnom fronte, t.j. tie, ktoré sa samé vyhlásili za jediné demokratické. Ostatné, aj tradičné, strany boli z volebného zápasu vylúčené. Vylučovala sa tiež akákoľvek politická aktivita mimo rámca tejto novej politickej inštitúcie, ktorá navyše zakazovala aj opozičný postoj v jej vnútri. To malo v nasledujúcom období negatívne dôsledky najmä pre politiku Demokratickej strany.

Výsledky volieb preto len približne odzrkadľovali politické rozvrstvenie spoločnosti, najmä na Slovensku. Z účasti na nich bola vylúčená politická pravica a politické zoskupenia, ktoré v minulosti akoukoľvek formou presadzovali myšlienku slovenskej samostatnosti. Najmä v dôsledku toho vo voľbách vyhrala na Slovensku výrazným spôsobom Demokratická strana (DS) po podpísaní tzv. aprílovej dohody z konca marca 1946, ktorá zaručovala miesto v politike aj predstaviteľom mnohopočetných slovenských katolíkov. Tí boli po zákaze HSĽS de facto vylúčení z verejného života. Demokratická strana mala teda v rámci Národného frontu garantovať pokračovanie politiky založenej na princípoch predchádzajúceho autonomizmu, ako aj na princípe rovnosti medzi slovenským a českým národom.

Na podklade výsledkov volieb do Ústavodarného národného zhromaždenia, v ktorých získala Demokratická strana 62 % hlasov a Komunistická strana Slovenska len 30, 37 % hlasov, sa obnovila v septembri 1946 aj Slovenská národná rada. Nevolila sa teda priamo. Slovenský Národný front na základe výsledkov volieb vymenoval za jej členov kandidátov strán, na ktorých sa oba hlavné politické subjekty Slovenska zhodli. Tento systém umožnil komunistom odblokovať každého potenciálneho člena SNR, ktorý by im nevyhovoval, čo v praxi veľakrát využili. Najmä vtedy, keď sa slovenskí komunisti po odstavení povstaleckého krídla ocitli v podriadenom postavení voči vedeniu KSČ v Prahe. Aj preto je len ťažko možné považovať SNR v tomto čase za skutočnú reprezentantku slovenských voličov. Stovka kresiel v SNR sa rozdelila v pomere 63 DS, 31 KSS, 3 Strana práce (SP) – od septembra 1946 premenovaná na Sociálnu demokraciu na Slovensku (SD) – a 3 Strana slobody (SSl). Výraznú prevahu v SNR mali teda predstavitelia Demokratickej strany, ktorá nominovala na post predsedu SNR Jozefa Lettricha.

Fakt, že voľby v českých krajinách dopadli úplne opačne ako na Slovensku – víťazom sa stala Komunistická strana Československa (KSČ) – vyústil do tvrdého centralistického útoku proti kompetenciám SNR (tretia pražská dohoda). Na jeseň 1947 po odhalení vykonštruovaného tzv. protištátneho sprisahania sa na nátlak pražskej vlády, ktorá disponovala v tomto smere rozhodujúcimi právomocami, pristúpilo k rekonštrukcii výkonnej moci na Slovensku – Zboru povereníkov – v prospech KSS. Tento predobraz následného februárového štátneho prevratu podporili aj všetky české nekomunistické strany. Pred vyšším záujmom, ktorým mala byť koncentrovaná obrana štátu pred možným uchopením moci komunistami a zavedením totalitného režimu, dali prednosť úzkym českým nacionalistickým záujmom smerujúcim k likvidácii slovenskej autonómie. Tým na celoštátnej úrovni značne oslabili pozície, z ktorých sa dalo odolávať mocenským ambíciám KSČ, a uľahčili komunistický prevrat v Prahe.

Spoločenská a politická kríza v Česko-Slovensku, ktorá existovala v celom období po bipolárnom rozdelení povojnového sveta a pridelení sfér vplyvu, vyvrcholila koncom februára 1948 mocenským zvratom, organizovaným Komunistickou stranou Československa. Česko-Slovenská republika sa po tom, čo si od nej Sovietsky zväz vedený Jozefom V. Stalinom vynútil odmietnutie Marshallovho plánu hospodárskej obnovy, sa ocitla v sovietskej záujmovej sfére. Začala sa tzv. stalinizácia krajiny. V priebehu niekoľkých dní komunisti rozvrátili predchádzajúci spoločenský systém a v celom unitarizovanom štáte zaviedli totalitný politický režim. Napriek proklamovanému internacionalizmu, ktorému uverili aj viacerí poprední slovenskí komunisti, sa nový česko-slovenský režim správal voči Slovensku rovnako centralisticky a unitaristicky, ako všetky predchádzajúce. Na rozdiel od nich však znemožnil akúkoľvek opozíciu, zlikvidoval akékoľvek prvky samosprávy či spolkového života, systematicky potláčal ľudské práva a slobody, a to aj masovými politickými perzekúciami. Tým boli vystavení nielen prívrženci vlastnej štátnosti, ale dokonca takmer všetci vedúci predstavitelia niekdajšieho civilného a vojenského odbojového hnutia na Slovensku. Prvý politický proces sa viedol voči podpredsedovi vlády za DS Jánovi Ursínymu, nasledovali procesy s ďalšími funkcionármi DS Jánom Kempným, Milošom Bugárom a Jozefom Staškom, neskôr tiež s Imrichom Karvašom či Petrom Zaťkom. Veľký politický proces sa uskutočnil s katolíckymi biskupmi Jánom Vojtašákom, Pavlom P. Gojdičom a Michalom Buzalkom. Postihnuté boli všetky sociálne vrstvy a skupiny.

Presadzovanie slovenských politických záujmov sa veľmi skoro vyhlásilo za slovenský buržoázny nacionalizmus. V tomto duchu sa viedli politické procesy s komunistami Gustávom Husákom, Ladislavom Novomeským, Danielom Okálim či Ladislavom Holdošom. Obvinenie z nacionalizmu postihlo stovky príslušníkov slovenskej inteligencie a v novom štáte sa stalo vlastizradným zločinom, ktorý sa najmä v prvej polovici 50. rokoch 20. storočia, trestal často aj rozsudkom smrti (napríklad Vladimír Clementis).

Už nová ústava republiky – Ústava 9. mája, ktorá bola prijatá krátko po komunistickom prevrate a uverejnená pod č. 150/1948, dávala tušiť ďalší vývoj slovenskej otázky v spoločnom štáte. Neprijala koncepciu federatívnej štruktúry štátu, ale len formu obmedzenej autonómie tak, ako to stanovila tretia pražská dohoda, ktorú dokonca v centralizačnom trende prevyšovala. Najvyšším orgánom zákonodarnej moci bolo ústavou kodifikované Národné zhromaždenie ako jednokomorový parlament s 300 poslancami volenými na 6 rokov – na základe jednotnej kandidátnej listiny Národného frontu, ktorý bol iba prevodovou pákou komunistickej strany. Slovenskú osobitosť mala reprezentovať Slovenská národná rada s obmedzenou zákonodarnou pôsobnosťou „pokiaľ na zabezpečenie plného rozvoja hmotných a duchovných síl slovenského národa (veci) požadujú osobitú úpravu a pokiaľ nejde o veci, pri ktorých je potrebná jednotná úprava zákonom“. Teda žiadne presné vymedzenie kompetencií, len vágna formulácia, ktorá umožňovala svojvoľný výklad. Podľa ústavy mala mať SNR 100 poslancov volených na 6 rokov. Slovenská národná rada začala pracovať vo svojom 1. funkčnom období. V systéme formálnych, nedemokratických volieb sa obnovovala počnúc rokom 1954, keď sa do nej po prvý raz volilo priamo. Následne pôsobila do roku 1960 vo svojom 2. volebnom období.

Napriek množstvu ustanovení prevzatých z predchádzajúceho obdobia, Ústava 9. mája bola najvyšším zákonom štátu len formálne, ako všetky ďalšie „socialistické“ ústavy. Skutočná moc v republike sa skoncentrovala do rúk nekontrolovateľnej straníckej byrokracie, ktorá ovládala všetky sféry života. Aj formálna autonómia Slovenska sa mohla uplatniť len do takej miery, do akej si to želal stranícky aparát v pražskom politbyre. Podľa tzv. zmocňovacieho zákona z roku 1950 mohla vláda prijímať nariadenia bez súhlasu Národného zhromaždenia. Parlamentarizmus sa z politickej scény vytratil. Formálne rozširovanie alebo zužovanie právomocí Slovenskej národnej rady v 50. rokoch nemenilo podstatu totalitného režimu, ktorý sa voči Slovensku správal centralisticky, nerešpektujúc jeho potreby a osobitý národný charakter. Navyše, SNR v tomto čase prakticky nemala predstaviteľov, ktorí by sa intenzívnejšie zasadzovali za slovenské záujmy.

Slovenská národná rada v rokoch 1950 až 1953 prakticky nezasadala. Výkonné orgány štátu, podriadené uzneseniam KSČ, dominovali nad jeho zastupiteľskými orgánmi. Rozšírenie právomocí slovenských národných orgánov ústavným zákonom z roku 1956 len nakrátko vytvorilo ilúziu o posune riešenia slovenskej otázky. Avšak totalitný režim, najmä po revolučných udalostiach v Maďarsku, priniesol ďalšie kolá perzekúcií.

Ani obmedzená slovenská autonómia, ako ju zakotvila Ústava 9. mája, tak neprežila obnovený nápor pražského centralizmu na konci 50. rokov. V novej, tzv. socialistickej ústave, ktorú prijalo Národné zhromaždenie 11. júla 1960 a ktorá vyšla pod č. 100/1960, sa uzákonil zmenený názov štátu v podobe „Československá socialistická republika“. Popri ústavnom zakotvení vedúcej úlohy KSČ v článku 4 ústava výrazne likvidovala právomoci Slovenskej národnej rady a výkonný orgán Zbor povereníkov úplne zrušila. Týmto aktom sa Slovensko na začiatku 60. rokov 20. storočia ocitlo v najhoršom štátoprávnom postavení v Česko-Slovensku od roku 1927. V koncepcii približovania, splývania, národov a národností, ako ju prezentoval prezident Antonín Novotný, sa naplno uplatnili staré a na Slovensku prežité formy čechoslovakizmu. Centrálne, bez prvkov samosprávy, sa riadila kultúra aj ekonomika.

Slovenská národná rada sa mala podľa ústavy, podobne ako Národné zhromaždenie, voliť na štyri roky. Počet poslancov SNR, podmienky výkonu volebného práva do SNR i spôsob uskutočňovania volieb a odvolávania poslancov SNR sa mal stanoviť zákonom SNR. Slovenská národná rada po júnových voľbách pôsobila v rokoch 1960 – 1964 vo svojom 3. volebnom období. De facto sa zmenila na orgán, ktorý o ničom nerozhodoval, nič nemohol ovplyvniť. Mala vplyv na prerozdelenie zhruba 3 % rozpočtových prostriedkoch, ktoré sa užili na Slovensku. V cynickej protislovenskej hegemoniálnej politike vtedajšieho straníckeho vedenia sa zašlo tak ďaleko, že sa zo štátneho znaku odstránil stáročný symbol Slovenska v podobe dvojkríža na troch vŕškoch a tento symbol sa označil za fašistický so všetkými dôsledkami, ktoré by vyplynuli pre jeho ďalšie používanie.

Táto nacionalistická politika pražského straníckeho vedenia sprevádzaná všeobecnou ekonomickou recesiou, narazila na Slovensku na značný a stále rastúci odpor. Najmä pri príprave a v priebehu osláv 20. výročia Slovenského národného povstania roku 1964, ako aj pri výročiach národných dejateľov Ľudovíta Štúra a Jozefa M. Hurbana, či pri storočnici Matice slovenskej, sa sformovala na Slovensku široká opozícia vo vnútri komunistickej strany i mimo nej, ktorá požadovala radikálne, symetricky partnerské riešenie slovenskej otázky v Česko-Slovensku v štátoprávnej a tiež ekonomickej rovine. Prispelo k tomu zvolenie Alexandra Dubčeka za prvého tajomníka Ústredného výboru KSČ, ďalej čiastočné rehabilitácie, zjazdy novinárov a spisovateľov, ako aj nástup časopisu Kultúrny život. Práve široký odpor Slovákov proti pražskému centralizmu bol jedným z hlavných hnacích motorov spoločenského vývinu, ktorý viedol k pokusu o reformu komunistického režimu v Česko-Slovensku a ktorý vošiel do histórie, aspoň v zahraničí, pod nie celkom výstižným názvom Pražská jar. Vzhľadom na charakter a rozsah spoločenských reforiem však išlo o česko-slovenskú jar. Vedúcou osobnosťou demokratizačného procesu v celom štáte sa stal popredný slovenský politik A. Dubček.

Demokratizačný proces, ktorý sa začal v januári 1968, vtiahol do politického života po mnohých rokoch opäť široké vrstvy spoločnosti. Na Slovensku sa to prejavilo najmä aktivizáciou emancipačných síl, ktoré odmietali pokračovanie centralistického kurzu a spolu so všeobecnou demokratizáciou požadovali aj demokratizáciu vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi formou federalizácie štátu. Prejavy národného „prebudenia“ na prvomájových manifestáciách, na púťach na Bradlo k mohyle Milana Rastislava Štefánika, nová úcta k národným dejateľom a symbolom boli svedectvom toho, že Slováci majú ambíciu skoncovať so svojím nerovnoprávnym postavením v štáte a zásadne prebrať správu svojich vecí do vlastných rúk.

O slovo sa hlásili tí, ktorí boli pre svoje zástoje k slovenskej otázke a k obrane ľudských práv a slobôd postihnutí politickými perzekúciami, a zároveň tí, ktorí chceli riešiť sociálne a ekonomické postavenie Slovenska v pomere k českým krajinám rovnocenne (Viktor Pavlenda, Hvezdoň Kočtúch). Slovenská spoločnosť, aj vzhľadom na svoje historické skúsenosti, mala záujem reformovať verejnú správu a obnoviť spolkový život. Obnovila sa spolková časť poštátnenej Matice slovenskej na čele s predsedom L. Novomeským, vznikol rad nezávislých združení vrátane Slovenskej spoločnosti na ochranu ľudských práv, upravilo sa postavenie cirkví a národnostných menšín.

Prvý iniciatívny krok na ceste nového usporiadania štátoprávnych pomerov urobila Slovenská národná rada so svojím zastupujúcim predsedom Ondrejom Klokočom, ktorá 15. marca 1968 prijala uznesenie požadujúce federalizáciu štátu. Hoci to vyvolalo značné polemiky s odôvodnením, že najskôr treba republiku demokratizovať a až potom federalizovať, nastolený problém nebolo možné – aj vzhľadom na širokú masovú podporu – ignorovať. Ako zásadná politická otázka sa riešenie štátoprávneho vzťahu medzi Slovákmi a Čechmi zahrnulo aj do Akčného programu KSČ, ako aj vládneho vyhlásenia z apríla 1968 a prijali sa tiež nevyhnutné legislatívne opatrenia. Ústavným zákonom č. 77/1968 Zb. o príprave federatívneho usporiadania ČSSR z 24. júna 1968 sa konečne 10. júla 1968 vytvorila Česká národná rada ako národnopolitický orgán, ktorá bola v spolupráci so Slovenskou národnou radou, pôsobiacou vo svojom 4. volebnom období, poverená plnením úloh spojených s prípravou procesu.

Slovenská národná rada na zasadnutí 27. júna 1968 predostrela svoj Akčný program, ktorý sa komplexne zaoberal vtedajším postavením i perspektívami Slovenska. Okrem iného sa v ňom uvádzalo: „S riešením štátoprávneho usporiadania vzťahov našich dvoch národov je úzko spätý proces demokratizácie celého nášho verejného a politického života. Prehĺbenie spoločenskej i politickej funkcie práva a socialistickej zákonnosti, dôsledná ochrana práv a slobôd občanov stávajú sa jednou zo základných úloh súčasného úsilia o renesanciu ideí socializmu a socialistického humanizmu, bez ktorého plný demokratický život socialistickej spoločnosti a štátu je nemysliteľný.“ Zmena štruktúry štátnej moci sa stala nevyhnutnou.

Prípravu federalizácie štátu, v kontexte s ostatnými sférami reforiem, však sprevádzali vážne spory najmä na pôde odbornej vládnej komisie Gustáva Husáka. Podmieňovali ich rozdielne štátoprávne koncepcie slovenskej a českej národnopolitickej reprezentácie. V zásade sa dotýkali princípu rovnosti (parity) v predpokladanej Snemovni národov Federálneho zhromaždenia, ktorá by bola zostavená z rovnakého počtu zástupcov oboch národných republík. Zároveň išlo o rovnocenné postavenie Snemovne ľudu a Snemovne národov. Tým sa mal dosiahnuť zákaz majorizácie (prehlasovania) jedného národa druhým. O princíp svojprávnosti republík sa však viedol tuhý zápas. Slovenská reprezentácia (Karol Laco, Vojtech Hatala) trvala na originálnej suverenite národných republík, ktoré mala časť svojich kompetencií delegovať federácii, respektíve jej orgánom. Značná časť českej reprezentácie volila opačný postup. Obe strany sa však zhodli na základnom momente – federalizácia štátu nebola možná bez celkovej demokratizácie pomerov (politického systému), a naopak.

Podobne ako pri predchádzajúcom pokuse o štátoprávne vyrovnanie medzi Slovákmi a Čechmi roku 1938, aj v tomto prípade zasiahli do daného procesu veľmi nepriaznivo vonkajšie okolnosti. Dňa 21. augusta 1968 sa začala okupácia Česko-Slovenska vojskami štátov Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom, ktorá sa účelovo odôvodňovala ako potreba potlačiť „kontrarevolúciu“ v štáte. Proces federalizácie sa takto zavŕšil v podmienkach cudzej hegemónie, čo výrazne ovplyvnilo postoje k tomuto aktu na oboch stranách. Navyše Sovietsky zväz federalizáciu odmietal a presadzoval princíp „demokratického centralizmu“. To bol faktor, ktorý onedlho zohral rozhodujúcu úlohu v procese „normalizačnej“ slovenskej a českej spoločnosti. Pokus o nový model socializmu „s ľudskou tvárou“ sa nevydaril.

Ústavný zákon o česko-slovenskej federácii č. 143/1968 Zb. z októbra 1968 výrazne prispel k riešeniu štátoprávnej otázky a demokratizoval vzťahy medzi slovenským a českým národom. Napriek všetkému bol výrazným vkladom do česko-slovenskej jari. Zvlášť dôležitá bola skutočnosť, že prvý raz od roku 1918 zakotvil medzi oboma národmi princíp rovnosti.

Prijatím tohto zákona sa realizoval jeden z prioritných slovenských politických cieľov, ktorým bolo vytvorenie skutočného zákonodarného snemu kompetentného v základných otázkach národného bytia. Ústavný zákon, tak ako bol koncipovaný, vytváral vyváženú štruktúru zákonodarnej a výkonnej moci medzi ústredným parlamentom a ústrednou vládou a parlamentmi a vládami republík. Mnohé z týchto federatívnych, ba niekedy až konfederativných ustanovení, žiaľ, ostali len na papieri. Rozhodujúcu moc v štáte mala totiž naďalej centralisticky organizovaná KSČ. Dôležitým výdobytkom však bolo ustanovenie, podľa ktorého tvorili po prvý raz v histórii zložený štát dva subjekty – Slovenská socialistická republika a Česká socialistická republika. Predpokladalo sa aj prijatie ich samostatných ústav.

Podľa konštrukcie ústavného zákona č. 143/1968 sa vytvoril spoločný parlament – Federálne zhromaždenie – a osobitné parlamenty – Slovenská národná rada a Česká národná rada. Federálne zhromaždenie sa skladalo z dvoch komôr – Snemovne ľudu (200 poslancov) a Snemovne národov (150 poslancov). Kým do snemovne ľudu sa volilo celoštátne v pomere k počtu voličov, do snemovne národov sa volilo v každej republike po 75 poslancov. V špeciálnych zákonoch, ktoré sa dotýkali základných záujmov štátu, sa potom vyžadovalo potrebné kvórum nielen v snemovni ľudu, ale aj v snemovni národov, a to oddelene v českej časti a v slovenskej časti. Zákaz majorizácie bol základným princípom, na ktorom bola vybudovaná konštrukcia federácie a ktorý neskôr umožnil pokojné rozdelenie federácie.

Suverenitu Slovákov reprezentovala Slovenská národná rada volená na štyri roky v jednomandátových obvodoch. Počet jej poslancov sa zvýšil definitívne na 150 (u ČNR bol stanovený na 200), k pôvodným sa kooptovali do potrebného počtu noví. Voľby do všetkých zborov sa mali uskutočniť podľa zákona č. 83/1968 Zb. najneskôr do konca roka 1969. Vzhľadom na aktuálny vývoj sa však konali až v novembri 1971, pričom následne začalo plynúť Slovenskej národnej rade 5. volebné obdobie. Pôvodný ústavný zákon č. 143/1968 priznával SNR značné zákonodarné a kontrolné právomoci a dával jej aj kompetenciu upraviť si ústavné pomery na Slovensku vlastnou ústavou (čl. 142). Kým hlavou federálneho štátu bol prezident, jednotlivé republiky mali kolektívnu hlavu štátu, ktorú tvorilo predsedníctvo národnej rady.

Sovietska okupácia Česko-Slovenska zásadným spôsobom ovplyvnila aj ďalší ústavnoprávny vývin v krajine. Nastúpený proces tzv. normalizácie veľmi rýchlo pochoval úmysly zákonodarcov. Štátne orgány zasiahli na jeseň 1969 politické čistky; obe národné rady a Federálne zhromaždenie po nich odvolali svoje vyhlásenia z konca augusta 1968 proti okupácii štátu. Normalizačný režim obnovil predchádzajúce stranícke byrokratické rozhodovanie vrátane straníckeho centralizmu a vrátil sa k praktikám potláčania slovenských štátoprávnych ambícií. V tomto prostredí sa obnovil aj predchádzajúci pražský centralizmus a unitarizmus, takže federácia už vo svojom zárodku stratila zmysel a postupne degenerovala na dlhodobé diskusie o tom, kto na koho dopláca. Obnovený pražský centralizmus veľmi rýchlo zlikvidoval ústavnoprávny podklad na širokú autonómiu republík a rozhodujúce právomoci koncentroval opäť do Prahy. Stalo sa tak už ústavným zákonom č. 125/1970 Zb. a následnou sériou ústavných zákonov, ktoré federáciu čoraz viac okliešťovali. Už po štvrtý raz sa v spoločnej histórii zopakoval postup, ktorý smeroval k likvidácii pôvodných sľubov a záväzkov, k eliminovaniu politickej vôle Slovákov zo strany silnejšieho.

V normalizačnom režime bolo len ťažko možné prejaviť nesúhlas s nastúpenou cestou. Nehrozili už síce brutálne tresty z päťdesiatych rokov, ale Damoklov meč straty zamestnania pri súčasnom perzekučnom postihu celej rodiny boli dostatočnou hrozbou, ktorá udržiavala vynútenú poslušnosť ľudu. Zákonodarné zbory sa pravidelne obnovovali v zrežírovaných, bábkových voľbách, v ktorých kandidáti Národného frontu získavali 99 % hlasov. Zákonodarná iniciatíva národných rád bola potlačená, často schvaľovali iba vlastné návrhy zákonov, ktoré nemali primárny význam pre chod republík. V úzadí však prebiehal zápas o zachovanie aspoň základných výdobytkov federácie, na ktoré si predbežne v Prahe netrúfali siahnuť – t.j. zákazu majorizácie a možnosti republík samostatne si upraviť ústavné pomery.

Táto situácia sa zásadne zmenila po nástupe perestrojky v Sovietskom zväze roku 1985, ktorá priniesla uvoľnenie pomerov. Rast národnostného napätia v ZSSR, ktoré perestrojka odkryla, a tlak tamojších nerovnoprávnych národov na väčšiu samostatnosť až po realizáciu sebaurčovacieho práva primäli k horúčkovitej aktivite aj ospalú Prahu. Navyše, najmä v oblasti ľudských práv a slobôd, sa ocitla pod tlakom helsinského procesu. Politika vedenia KSČ, z ktorého postupne odišli prakticky všetci zástancovia vyváženej federácie, nesmerovala k uvoľneniu vnútropolitických pomerov, ale naopak, k úsiliu využiť ešte posledné roky totality na odstránenie decentralizačných pozostatkov ústavného zákona č. 143/1968. Dovtedy tabuizovaná otázka novej ústavy, respektíve ústav, sa začala intenzívne nastoľovať. Najmä otázka čl. 142, ods. 2, ktorý vyžadoval v štáte tri ústavy – federálnu a republikové, vzbudila široké odborné a verejné diskusie. Túto koncepciu však odmietlo centralistické vedenie KSČ (Miloš Jakeš, Alois Indra, Ladislav Adamec a ďalší).

Výsledkom bolo, že sa prijala „spásonosná“ koncepcia tzv. trojjedinej ústavy, ktorá mala byť tak federálnou, ako aj republikovou ústavou. To vyvolalo silné protesty na slovenskej strane, ktorá v tomto postupe oprávnene videla odstránenie základného výdobytku federalizačného ústavného zákona. V tvrdých polemikách a stretoch sa nakoniec pražskému centru podarilo presadiť pomocou straníckej disciplíny tesne pred revolúciou roku 1989 koncepciu trojjedinej ústavy i návrhy na vypustenie čl. 142, ods. 2 ústavného zákona č. 143/1968. Tieto predstavy sa však už nepodarilo dotiahnuť do ústavnej podoby.

Návrh ústavy zakotvoval centralistické usporiadanie štátu. V oblasti politického systému výraznejšie neprekročil rámec ústavy z roku 1960 a zároveň nedokázal eliminovať negatívne dôsledky zákonov z decembra 1970. Slovenská národná rada preto onedlho zrušila uznesenie o spôsobe prijatia tzv. trojjedinej ústavy, v ktorej bolo zahrnuté dokonca aj zrušenie ústavného zákona o česko-slovenskej federácii.

Nežná revolúcia v novembri 1989 zmietla všetky plány novodobých konzervatívcov a centralistov zo stola. Popri požiadavke na odstránenie komunistickej diktatúry sa na Slovensku od samého začiatku požadovalo aj nové riešenie slovenskej otázky a vzťahu dvoch konštitučných národov v spoločnom štáte alebo mimo neho. Po predchádzajúcich skúsenostiach pražským centralizmom a čechoslovakizmom pristupovala nová slovenská politická reprezentácia, ale aj široké vrstvy obyvateľstva k tejto otázke spočiatku značne opatrne, avšak od jari 1990 s rastúcou vehemenciou a sebavedomím. Všetky predchádzajúce české politické elity bez ohľadu na ideologickú orientáciu sa vo vzťahu k Slovensku správali centralisticky, neakceptujúc a potierajúc jeho osobitý národný charakter a politickú vôľu. S napätím sa čakalo, aké stanovisko zaujme k slovenskej otázke nová, demokratická česká politická reprezentácia. Jej postoj bol pre slovenskú spoločnosť značným sklamaním, lebo jej prevažná časť nebola schopná prekročiť tieň minulosti.

Nikto na Slovensku si neželal návrat k politickému a štátnemu centralizmu, čechoslovakizmu, ani k nerovnoprávnemu postaveniu bez suverénneho práva slovenského národa rozhodovať o svojej budúcnosti podľa vlastných predstáv. Osudy mnohých slovenských politikov i politických zoskupení preto v rozhodujúcej miere záviseli od toho, ako sa postavili k riešeniu slovenskej otázky v nových pomeroch. Každý cítil, že nová éra prinesie principiálnu odpoveď aj na otázku, či zásady slovenskej politiky, vytýčené v polovici 19. storočia Ľ. Štúrom, sú životné, alebo sa ich treba zrieknuť. Vývoj potvrdil, že boli správne. Ukázalo sa, že bez zásadného štátoprávneho riešenia nie je možné realizovať demokratickú politiku a vôľu národa, nie je možné dospieť k skutočnému riešeniu slovenskej otázky.

Politickí vodcovia slovenského politického života od revolúcie 1848 do vzniku zákonodarného parlamentu a predsedovia slovenských parlamentov

Ľudovít Štúr (* 28. október 1815, Uhrovec – † 12. január 1856, Modra)

Poslanec Uhorského snemu za mesto Zvolen v rokoch 1847 – 1848.

Čelný predstaviteľ slovenského politického života v polovici 19. storočia. Pochádzal z rodiny učiteľa a po skončení Evanjelického lýcea v Bratislave a krátkom pôsobení vo funkcii zastupujúceho profesora študoval na Univerzite v Halle v Nemecku. Tam sa oboznámil s filozofiou Hegela a Herdera a na jej základe vypracoval politický program  slovenského národa, ktorý bol založený na princípe slovenskej národnej osobitosti. Preto spolu s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom uzákonil novú formu slovenského spisovného jazyka (1843), založil slovenské politické noviny (1845), pokúšal sa založiť celoslovenskú, nadkonfesnú organizáciu (Tatrin) a uchádzal sa o miesto poslanca na Uhorský stavovský snem (1847). Aktívne sa zapojil do formovania slovenského národného programu v revolúcii 1848 – 1849, zúčastnil sa revolučných bojov a založil prvú Slovenskú národnú radu, ktorej fakticky spolupredseda. Po skončení revolúcie bol postavený pod policajný dozor a s prikázaným pobytom v Modre. Zomrel na následky zranenia pri poľovačke.

Jozef Miloslav Hurban  (* 19. marec 1817, Beckov – † 21. február 1888, Hlboké)

Prvý predseda SNR v rokoch 1848 – 1849.

Jeden z najvýznamnejších slovenských politikov 19. storočia, kňaz, spisovateľ, organizátor kultúrneho a spoločenského života, novinár. Pochádzal z rodiny evanjelického farára. Po ukončení Evanjelického lýcea v Bratislave sa zapojil do slovenského politického života, spolukodifikátor Štúrovej spisovnej normy slovenčiny. Patril k najaktívnejším slovenským politickým predstaviteľom v revolučných rokoch 1848 – 1849. Po založení SNR v septembri 1848 sa stal jej prvým predsedom a vodcom Slovenského povstania proti vláde Uhorska, ktorá odmietla uznať práva nemaďarských národov krajiny (väčšiny obyvateľstva) a za jediný národ v Uhorsku vyhlásila národ maďarský. Po revolúcii bol postavený pod policajný dozor. Pokračoval vo vykonávaní funkcie farára v Hlbokom. Po páde Bachovho absolutizmu sa opäť politicky angažoval, ale vedúcu úlohu v národe už prevzala mladšia generácia. Po maďarsko-rakúskom vyrovnaní sa stal objektom šikanovania maďarských úradov, ktoré neskončilo ani jeho smrťou.

Michal Miloslav Hodža (* 22. september 1811, Rakša – † 26. marec 1870, Tešín, Sliezsko)

Spolupredsedajúci člen prvej SNR v rokoch 1848 – 1849.

Pochádzal z roľníckej rodiny. Teologické štúdia ukončil na Evanjelickom lýceu v Bratislave a vo Viedni. Pôsobil ako evanjelický kňaz. Spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom sa podieľal na tvorbe modernej slovenskej národnej ideológii. Zúčastnil sa aktu uzákonenia spisovnej slovenčiny (1843) a bol iniciátorom reformy, ktorá ju opäť priblížila češtine (1852). Spolu s Ľ. Štúrom zakladal Slovenské národné noviny (1845) i celonárodný kultúrny spolok Tatrín (1844). V revolúcii 1848 – 1849 patril k najumiernenejšej línii slovenskej politiky. V septembri 1848 bol medzi zakladajúcimi členmi SNR a jeden z jej spolupredsedov. Po revolúcii pôsobil začas ako úradník Liptovskej stolice, neskôr v rôznych pozíciách v evanjelickej cirkvi. Podieľal sa na zakladaní Matice slovenskej a bol členom jej výboru. Kvôli neutíchajúcim útokom zo strany maďarskej džentry, ktoré začali hneď po revolúcii 1848, nakoniec roku 1867 emigroval do Tešína, kde zakrátko zomrel.

Viliam Pauliny-Tóth (* 3. jún 1826, Senica – † 6. máj 1877, Martin)

Poslanec Uhorského snemu 1869-1872.

Hlavný predstaviteľ tzv. starej školy v matičnom období slovenských dejín. Pochádzal z rodiny evanjelického farára, avšak veľmi skoro osirel. Študoval na viacerých miestach, avšak maturoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Zúčastnil sa revolúcie 1848 – 1849 a po jej skončení pôsobil ako úradník. Bol významným slovenským spisovateľom a angažovaným politikom. V matičnom období stal na programe Memoranda národa slovenského z roku 1861, ktoré požadovalo štátoprávne riešenie slovenskej otázky v Uhorsku. Bol zakladateľom a redaktorom Národných novín a po založení Slovenskej národnej strany (1871) sa stal jej prvým predsedom.

Pavol Mudroň (*9. decembra 1835 – †9. marca 1814, Tešín, Sliezsko)

Viacnásobný neúspešný kandidát do Uhorského snemu.

Bol popredným predstaviteľom slovenského politického života v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. Právo vyštudoval v Bratislave a vo Viedni. Pôsobil ako advokát. Po smrti V. Paulínyho-Tótha roku 1877 prevzal funkciu predsedu Slovenskej národnej strany. Bol tvorcom slovenskej politiky, najmä jej konzervatívneho krídla vyše 30 rokov. Po neúspechoch vo voľbách v sedemdesiatych rokoch 19. storočia, ktoré boli zapríčinené najmä terorom vládnej moci, vyhlásil slovenskú volebnú pasivity, v ktorej SNS vytrvala vyše 20 rokov. S nástupom mladej generácie na začiatku 20 storočia SNS obnovila svoju volebnú aktivitu a P. Mudroň sa podieľal na organizovaní volieb. V dôsledku machinácií vládnych strán sa však on osobne do parlamentu nikdy nedostal. V politike reprezentoval koncepciu vytvorenia osobitého samosprávneho celku pre Slovensko – Slovenské okolie.

Andrej Hlinka (* 27. september 1864, Černová (Ružomberok) – † 16. august 1938, Ružomberok)

Člen SNR 1918 – 1919, poslanec Národného zhromaždenia 1918 – 1938.

Pochádzal z rodiny vážskych pltníkov. Po ukončení kňazského seminára v Spišskej kapitule bol vysvätený za rímsko-katolíckeho kňaza. Od roku 1905 až do smrti bol farárom v Ružomberku. Už v seminári poukazoval na národnostný útlak, neskôr prešiel do radov radikálnych odporcov maďarizácie, za čo bol niekoľkokrát väznený. Politicky začal v maďarskej Néppárt, avšak veľmi skoro sa s ňou rozišiel. V Slovenskej národnej strane predstavoval katolícku (ľudovú) orientáciu. Už pred prvou svetovou vojnou sa viackrát pokúšal založiť samostatnú Slovenskú ľudovú stranu, čo sa mu definitívne podarilo roku 1918. Ako reprezentant politickej vôle najväčšej časti slovenského obyvateľstva – katolíckych roľníkov – vehementne vystupoval roku 1918 za odchod Slovákov z Uhorska a za vytvorenie spoločného štátu s Čechmi. Z českej politiky bol však sklamaný a veľmi skoro prešiel do politickej opozície proti centralistickej politike Prahy. Bol vodcom slovenského autonomistického hnutia v prvej Česko-Slovesnkej republike, ktorému vtlačil významnú pečať svojej osobnosti. Zomrel roku 1938, tesne pred naplnením svojho politického cieľa.

Ferdinand (Ferdiš) Juriga (* 12. október 1874, Gbely – † 23. november 1950, Bratislava)

Poslanec Uhorského snemu 1905 – 1918, člen Slovenskej národnej rady 1918 – 1919, poslanec národného zhromaždenia 1918 – 1929.

Svojská osobnosť slovenskej politiky i cirkevných dejín Slovenska. Pochádzal z roľníckej rodiny. Teologické štúdia absolvoval v Ostrihome a vo Viedni. Od roku 1905 pôsobil ako katolícky farár vo Vajnoroch (roku 1930 ho Vatikán suspendoval z kňazstva). Ako radikálny stúpenec slovenského národného programu sa už roku 1905 pokúšal založiť samostatnú Slovenskú ľudovú stranu. Ako poslanec Uhorského snemu vystupoval proti maďarizačnej politike. Bol veľkým stúpencom a propagátorom slovenského folklóru. Do slovenských dejín sa nezmazateľne zapísal svojím vystúpením na pôde Uhorského snemu 19. októbra 1918, v ktorom v mene Slovenskej národnej rady vyhlásil nekompetentnosť tohto snemu prijímať rozhodnutia v mene slovenského národa a požadoval preň neobmedzené samourčovacie právo. Na deklaračnom zhromaždení v Martine sa prihlásil rozhodne k vytvorenie spoločného štátu s Čechmi, avšak požadoval po určitom časovom úseku opätovné prehodnotenie vzájomného vzťahu (tzv. tajná klauzula deklarácie). Po roku 1918 bol poslancom Národného zhromaždenia, na pôde ktorého sa preslávil duchaplnými a vtipnými poznámkami. Po spore s A. Hlinkom roku 1929 vypadol z aktívnej politiky.

Milan Hodža (* 1. február 1878, Sučany – † 27. jún 1944, Clearwater USA)

Poslanec Uhorského snemu 1905 – 1906, poslanec Národného zhromaždenia 1918 – 1938, zakladateľ a predseda Slovenskej národnej rady v Paríži 1939 – 1940.

Narodil sa v národne uvedomelej remeselníckej rodine, vyštudoval právo na univerzitách v Kluži, Budapešti a vo Viedni. Predstaviteľ liberálneho agrárneho prúdu slovenskej politiky, žurnalista. Do politického života sa zapojil na začiatku 20. storočia ako striktný odporca maďarskej národnostnej politiky v Uhorsku, patril do úzkeho kruhu následníka tróny Františka Ferdinanda, ktorý plánoval reformovať Rakúsko-Uhorsko zlomením moci a vplyvu maďarskej džentry. Po vzniku Česko-Slovenskej republiky sa veľmi rýchlo dostal medzi najvplyvnejších slovenských politikov; patril medzi umiernených stúpencov čechoslovakizmu. Koncom tridsiatych rokov 20. storočia si začal uvedomovať ďalšiu neudržateľnosť čechoslovakizmu i centralistickej politiky Prahy vo vzťahu k Slovensku. Po Mníchove 1938 odišiel do emigrácie, kde sa pokúšal nájsť stúpencov obnovy Česko-Slovenskej republiky na princípe rovnoprávnych vzťahov Slovákov a Čechov. V zápase o vedenie zahraničného odboja podľahol E. Benešovi, ktorý v ňom presadil čechoslovakistickú líniu bez ohľadu na to, že nemala žiadnu, resp. minimálnu podporu na Slovensku. Zomrel náhle ešte pred skončením vojny.

Martin Rázus (* 18. október 1888, Liptovský Mikuláš – † 8. august 1937, Brezno)

Poslanec Národného zhromaždenia 1929 – 1937.

Pochádzal z rodiny garbiarskeho robotníka. Po absolvovaní teologických štúdií doma a vo Veľkej Británii pôsobil ako evanjelický kňaz v rôznych obciach Slovenska, posledne v Brezne. Bol známym spisovateľom a básnikom. Do politiky vstúpil ako predstaviteľ národne orientovanej evanjelickej vrstvy slovenskej spoločnosti roku 1920. Roku 1929 sa stal predsedom Slovenskej národnej strany, ktorá reprezentovala autonomistickú politiku. Podieľal sa na prekonávaní politického konfesionalizmu a stál pri vzniku tzv. Autonomistického bloku pred voľbami roku 1935. Ako poslanec vystupoval v smere rozhodnej potreby prebudovania česko-slovenskej štátnosti pri zabezpečení legislatívnej autonómie pre Slovensko.

Martin Sokol (* 9. november 1901, Medzibrod – † 16. december 1957, Banská Bystrica)

Poslanec Národného zhromaždenia 1935 – 1938, predseda Snemu Slovenskej krajiny (1939) a Snemu Slovenskej republiky (1939 – 1945).

Po vyštudovaní práva na Bratislavskej univerzite pracoval ako generálny tajomník Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Patril k jej umierneným, pročesko-slovenským predstaviteľom, ktorí boli presvedčení, že slovensko-české vzťahy možno úspešne rozvíjať v rámci jedného štátu za predpokladu autonómneho postavenia Slovenska v spoločnom štáte. Po vyhlásení autonómie a voľbách do prvého slovenského snemu bol zvolený za prvého predsedu Snemu Slovenskej krajiny a túto pozíciu si udržal po vyhlásení slovenského štátu a zmene názvu na Snem Slovenskej republiky. Bol rozhodným odporcom nacizmu a vo vnútornej politike podporoval umiernené politické krídlo HSĽS na čele s prezidentom Jozefom Tisom. Ako stúpenec česko-slovenského štátu sa v rokoch vojny stýkal aj s predstaviteľmi opozície a odboja, ale bol rozhodným odporcom obnovenia unitárneho Česko-Slovenska. Po vojne bol odsúdený na 10 rokov väzenia.

Vavro Šrobár (* 9. august 1867, Lisková – † 6. december 1950, Olomouc)

Predsedom SNR v rokoch 1944 – 1946.

Významný slovenský politik, lekár, univerzitný profesor. Narodil sa v mnohopočetnej roľníckej rodine. Po vylúčení zo všetkých škôl v Uhorsku kvôli svojmu slovenskému národnému presvedčeniu ukončil gymnázium v moravskom Přerove a Lekársku fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Ako slovenský národovec bol silne podporovaný českými finančnými kruhmi. Do politického života sa zapojil roku 1906 v súvislosti s kandidatúrou na post poslanca Uhorského snemu. Ešte predtým začal vydávať časopis Hlas, ktorý sa stal hlásateľom česko-slovenskej spolupráce na princípoch čechoslovakizmu. Roku 1918 sa ako jediný Slovák zúčastnil na prevrate v Prahe a zostavil prvú slovenskú vládu v Skalici. Neskôr prijal poverenie pražskej vlády a vykonával funkciu ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. V tejto funkcii vystupoval ako verný prívrženec čechoslovakistického smeru. V rokoch 1918 – 1938 bol viacnásobným ministrom, poslancom a senátorom. Počas vojny pôsobil v intenciách Benešovej politiky v protištátnom odboji, čo mu slovenská vláda mlčky tolerovala. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania prišiel do Banskej Bystrice a pokúšal sa odboj usmerniť v Benešovom duchu, čo sa mu však nepodarilo. Po vytvorení povstaleckej Slovenskej národnej rady bol jeden z jej dvoch predsedov za „občiansky blok“. Túto funkciu vykonával až do volieb roku 1946. Po roku 1948 vstúpil do komunistickej vlády na čele s K. Gottwaldom ako minister unifikácie. V tejto funkcii aj zomrel.

Karol Šmidke (* 21. január 1897 Vítkovice, Česko – † 15. december 1952, Bratislava)

Predseda SNR 1944 – 1946 a 1948 – 1950.

Pochádzal z úradníckej sliezskej rodiny s nevyhraneným národným cítením. Po návrate z Bosny po prvej svetovej vojne sa zapojil do komunistického hnutia na Slovensku. Roku 1935 bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia. Po vyhlásení slovenského štátu roku 1939 odišiel na Moravu, odkiaľ zakrátko emigroval z poverenia ilegálnej KSČ do Moskvy. Tam absolvoval viacero stranícko-politických a spravodajských kurzov a pracoval v Moskovskom rozhlase. Roku 1943 bol poslaný ilegálne na Slovensko, kde pomáhal obnovovať rozbitú ilegálnu sieť KSS. V spolupráci s G. Husákom a L. Novomeským vytvorili piaty ilegálny Ústredný výbor KSS a začali pripravovať ozbrojené povstanie proti domácemu režimu a jeho nemeckému spojencovi. Ilegálne odbojové hnutie ho vyslalo do Moskvy, aby dohovoril prípadnú spoluprácu slovenského odboja so sovietskym vedením. Jeho misia bola neúspešná a v septembri 1944 sa vrátil na povstalecké Slovensko. Bol druhým spolupredsedom SNR za komunistickú stranu. Túto funkciu vykonával až do volieb roku 1946. Roku 1946 – 1948 vykonával funkciu predsedu Zboru povereníkov a následne opäť funkciu predsedu SNR. Ako národne vlažnému, ale presvedčenému o správnosti svojej politiky v rokoch 1943 – 1949 padlo veľmi ťažko obvinenie zo slovenského buržoázneho nacionalizmu, kvôli ktorému sa roku 1950 bol nútený vzdať funkcie predsedu SNR. Zomrel sklamaný ešte ten istý rok.

Jozef Lettrich (* 17. jún 1905, Turčianske Teplice-Diviaky – † 29. november 1968, New York)

Po ukončení právnickej fakulty roku 1929 bol zamestnaný ako právnik a advokát. Vstúpil do agrárnej strany a predstavoval v nej novú, mladú generáciu, ktorá odmietala vtedy už mŕtvy čechoslovakizmus, ale zostávala stúpencom spoločného štátu s Čechmi. Po vyhlásení slovenského štátu roku 1939 zaujal opozičné, až odbojové postoje orientované na politiku M. Hodžu. Roku 1943 vstúpil ako člen skupiny okolo J. Ursíniho do rokovaní s mladou generáciou komunistov na čele s G. Husákom o vytvorení spoločného odbojového orgánu, ktorý by mal zabezpečiž prechod Slovenska do povojnovej Európy. Vzhľadom na medzinárodnú situáciu táto odbojová skupina – Slovenská národná rada – akceptovala myšlienku obnovy Česko-Slovenskej republiky na princípoch rovný s rovným. Po vypuknutí povstania sa stal členom povstaleckej SNR. Po skončení vojny sa stal predsedom Demokratickej strany (1945 – 1948) a na jej kandidátke bol roku 1946 zvolený do Národného zhromaždenia a menovaný do SNR. Ako predstaviteľ najsilnejšej strany sa stal roku 1946 predsedom SNR a túto funkciu vykonával až do februára 1948, keď sa jej bol nútený po komunistickom prevrate vzdať. Odišiel do emigrácie, kde sa zapojil do organizácie Rada slobodného Československa.

František Kubač (* 3. december 1887, Sereď – † 15. jún 1958, Bratislava)

Predseda SNR v rokoch 1950 – 1958

Pochádzal z roľníckej rodiny. Po vyučení za obuvníka vo Viedni pracoval v rôznych príležitostných zamestnaniach ako poľnohospodársky a stavebný robotník, neskôr ako obuvník v Seredi. Po prvej svetovej vojne sa zapojil do ľavicového robotníckeho hnutia, vstúpil do komunistickej strany a zakladal jej organizácie v Seredi a na okolí. V rokoch vojny sa zapojil do ilegálneho komunistického hnutia a zúčastnil sa Slovenského národného povstania roku 1944. Po skončení druhej svetovej vojny vykonával funkciu predsedu Okresného národného výbor a bol poslancom Slovenskej národnej rady. Po komunistickom prevrate roku 1948 sa stal najskôr podpredsedom a roku 1950 po odstránení predstaviteľov „slovenského buržoázneho nacionalizmu v KSČ“ predsedom Slovenskej národnej rady.

Ľudovít Benada (* 28. august 1899 Mikulčice – † 13. jún 1973 Bratislava)

Predseda SNR v rokoch 1958 – 1960.

Pochádzal z roľníckej rodiny z moravskej dediny Mikulčice blízko slovenských hraníc. Po presťahovaní na Slovensko patril medzi radikálnych prívržencov komunistického hnutia a jeho zakladateľským osobnostiam. Organizoval  početné hospodárske štrajky. Veľmi skoro sa stal profesionálnym funkcionárom KSČ. Pôsobil ako tajomník Krajského, resp. Oblastného výboru KSČ v Banskej Bystrici (1929-1931). Po vyhlásení slovenského štátu sa zapojil do ilegálneho komunistického hnutia. Bol členom I. ilegálneho ÚV KSS a po vyslobodení z väzenia ďalej pracoval v ilegálnom hnutí a zapojil sa do SNP. Po oslobodení pôsobil vo vedúcich straníckych a štátnych funkciách. Ako prísediaci senátu Národného súdu sa zúčastnil pojednávania s prezidentom Slovenskej republiky J. Tisom a ako poverený sudca mu vyhlasoval rozsudok spolu so zamietnutím udelenia milosti.

Rudolf Strechaj (* 25. júl 1914, Čachtice – † 28. júl 1962, Bratislava)

Predseda SNR 1960 – 1962

Pochádzal z robotníckej rodiny. Ako vyučený tlačiar už v mladosti vstúpil do sociálnodemokratickej strany, avšak veľmi skoro, roku 1935 prestúpil do KSČ. Počas rokov vojny pôsobil v ilegálnom komunistickom hnutí, za čo bol zatvorený do väzenia na 3 roky. Po vypuknutí Slovenského národného povstania 1944 vstúpil do partizánskej skupiny v oblasti Vtáčnika, kde pôsobil ako politický komisár. Po vojne pracoval v komunistickom hnutí na regionálnej úrovni, ale vystúpenie proti „slovenským buržoáznym nacionalistom v KSČ“ mu otvorilo cestu do celoštátnej politiky. V rokoch 1953 až 1960 pôsobil vo funkcii predsedu zboru povereníkov, po zmene roku 1960 až do svojej smrti vykonával funkciu predsedu SNR. Bol prototypom pre hlavnú postavu románu L. Mňačka Ako chutí moc.

Jozef Lenárt (* 3. apríl 1923, Liptovská Porúbka – 11. február 2004, Praha)

Predsedom SNR v rokoch 1962 – 1963.

Jozef Lenárt pochádzal z robotníckeho prostredia. Vyštudoval strednú chemickú školu a pracoval v Baťových závodoch vo Svite. Od roku 1943 pracoval v ilegálnej Komunistickej strane Slovenska a v roku 1944 sa aktívne zúčastnil SNP. Po skončení vojny pôsobil vo viacerých politických funkciách a v hospodárskej sfére. Absolvent Vysokej školy ÚV KSSZ v Moskve. Od roku 1960 bol poslancom Národného zhromaždenia a SNR. Po náhlom úmrtí R. Strechaja prevzal funkciu predsedu SNR, ale vzápätí bol vymenovaný za predsedu vlády ČSSR. V tejto funkcii pôsobil až do roku 1968 ako verný spojenec prezidenta a prvého tajomníka ÚV KSČ A. Novotného. Počas rokov normalizácie (1970 – 1989) vykonával funkciu prvého tajomníka ÚV KSS v Bratislave. Bol hádam jediný funkcionár KSČ na Slovensku, ktorý bez ujmy pôsobil vo vysokých straníckych funkciách od roku 1948 až do roku 1989.

Michal Chudík (* 29. septembra 1914, Polomka – † 2005)

Predseda SNR v rokoch 1963 – 1968.

Pôvodne robotník, v rokoch 1937 – 1945 príslušník finančnej stráže. Počas slovenského štátu sa zapojil do ilegálneho komunistického hnutia. Po skončení druhej svetovej vojne pracoval v aparáte SNR, neskôr ako povereník výživy a zásobovania. Po absolvovaní Vysokej školy politickej sa roku 1949 stal predsedom Krajského národného výboru v Košiciach. V tejto funkcii pôsobil až do roku 1955, keď bol vymenovaný za prvého podpredsedu Zboru povereníkov a následne povereníkom poľnohospodárstva. Po krátkom pôsobení vo funkcii ministra sa roku 1963 stal predsedom SNR. Bol verným stúpencom čechoslovakistickej politiky prezidenta Antonína Novotného. Pod jeho vedení SNR stratila posledné atribúty orgánu, ktorý o niečom mohol rozhodovať. Ako človek spätý s predchádzajúcim režimom musel roku 1968 opustiť funkciu predsedu SNR a po prechodnom období, na začiatku normalizácie prešiel do diplomatickej služby.

Ondrej Klokoč (* 17. august 1911, Hnúšťa-Hačava – † 26. marec 1975, Bratislava)

Predseda SNR v rokoch 1968 – 1975.

Po ukončení Učiteľského ústavu v Banskej Bystrici roku 1933 pôsobil ako učiteľ na rôznych pôsobiskách. Po vyhlásení slovenského štátu sa zapojil do ilegálneho odboja. Bol jedným z hlavných organizátorov ozbrojeného boja na Gemeri počas Slovenského národného povstania. V tomto období bol predsedom OV KSS a Revolučného národného výboru v Hnúšti, ako aj členom povstaleckej SNR. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry. V rokoch 1949-1950 pôsobil ako predseda Krajského národného výboru v Banskej Bystrici, neskôr, v rokoch 1950-1951 ako vedúci tajomník KV KSS v Banskej Bystrici a šéfredaktor Pravdy.  Roku 1968 sa stal predsedom SNR a funkciu vykonával až do svojej smrti roku 1975.

Viliam Šalgovič (* 12. decembra 1919, Ružindol – †6. februára 1990, Bratislava)

Predseda SNR v rokoch 1975 – 1989.

Pochádzal z roľníckej rodiny. Po vyučení pracoval ako typograf. Ako príslušník slovenskej armády na východnom fronte dezertoval na Sovietsku stranu. Prešiel spravodajským výcvikom v sovietskych spravodajských školách a bol pridelený ako spravodajský pracovník  k Česko-slovenskému armádnemu zboru v ZSSR. Ako spravodajca zboru bol vyslaný na územie Slovenska, kde sa odmietol podriadiť veleniu 1. česko-slovenskej armády na Slovensku. Po skončení vojny pracoval ako dôstojník zlopovestného Obranného spravodajstva pod vedením B. Reicina. Roku 1946 sa stal poslancom SNR, neskôr roku 1948 poslancom Národného zhromaždenia. V 50. rokoch dvadsiateho storočia začal pôsobiť vo vysokých straníckych funkciách, roku 1968 sa stal námestníkom ministra vnútra ČSSR a v tejto funkcii sa podieľal na príprave vojenskej intervencie šiestich krajín Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. Do funkcie predsedu SNR bol zvolený po smrti O. Klokoča a vykonával ju až do revolúcie roku 1989, keď bol prinútený sa jej vzdať. Nedlho potom spáchal samovraždu.

Rudolf Schuster (* 4. január 1934, Košice)

Predseda SNR v rokoch 1989 – 1990.

Po absolvovaní Slovenskej vysokej školy technickej pracoval v rôznych povolaniach. V rokoch 1974–1979 pracoval na národnom výbore mesta Košice ako podpredseda pre služby, v rokoch 1979–1983 ako prvý podpredseda pre ekonomiku a v rokoch 1983–1986 sa stal prvý raz primátorom mesta Košice. V rokoch 1986–1989 bol predsedom Východoslovenského krajského národného výboru v Košiciach, od 30. novembra 1989 do 30. júna 1990 bol predsedom Slovenskej národnej rady, v rokoch 1990–1992 pôsobil ako veľvyslanec ČSFR v Kanade a v rokoch 1993–1994 pracoval na Ministerstve zahraničných vecí v Bratislave. V rokoch 1994–1999 pôsobil po druhý raz vo funkcii primátora mesta Košice, v rokoch 1998–1999 bol zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (od októbra 1998), pôsobil tiež ako člen Výboru pre kultúru a médiá (6. november 1998–16. marec 1999), člen Výboru pre ľudské práva a národnosti (od 16. marca 1999 do 29. mája 1999) a člen Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby. V priamych voľbách v dňoch 15. a 29. mája 1999 bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, inaugurácia prebehla 15. júna 1999 a zvolený bol na funkčné obdobie v rokoch 1999–2004.

František Mikloško (* 2. jún 1947, Nitra)

Poslanec SNR v rokoch 1990 – 19092 a NR SR od roku 1992.

Vyštudoval matematiku na Univerzite Komenského roku 1971. Následne, až do roku 1983 pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV, odkiaľ musel odísť kvôli politickému presvedčeniu. Angažoval sa v katolíckom disente, kde sa mu podarilo zorganizovať viacero úspešných protirežimových vystúpení. Najvýznamnejším sa stal tzv. Slovenský Veľký piatok, ktorý zorganizoval na Veľkú nor roku 1988 a na ktorom slovenskí veriaci dali jasne najavo svoj nesúhlas s cirkevnou politikou štátu. Aktívne sa zúčastnil na prevrate roku 1989 a ako predstaviteľ Verejnosti proti násiliu sa po voľbách roku 1990 stal predsedom Slovenskej národnej rady. Z tejto pozície sa snažil brzdiť požiadavky na väčšiu samostatnosť slovenských národných orgánov v rozhodovaní v rámci federácie. Bol jedným z hlavných architektov zmluvy z Mílov, ktorá bola odpoveďou stúpencov centralizovanej federácie na požiadavky na väčšiu autonómiu, resp. samostatnosť Slovenska. Zmluva neprešla v Predsedníctve SNR a tým skončila aj jeho kariéra v rámci VPN. Pred voľbami roku 1992 prestúpil do KDH, za ktoré bol viackrát zvolený za poslanca NR SR. Roku 2008 vystúpil z KDH a podieľal sa na založení novej strany.

Ivan Gašparovič, CSc. (* 27. marec 1941, Poltár)

Poslanec SNR – NR SR v rokoch 1992 – 2002. Od roku 2004 prezident Slovenskej republiky.

Po absolvovaní Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na jej katedre trestného práva. Roku 1990 bol vymenovaný za generálneho prokurátora Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a funkciu vykonával až do roku 1992, keď funkciu musel opustiť po nezhodách s prezidentom Václavom Havlom. Následne vstúpil do slovenskej politiky v radoch HZDS a po voľbách roku 1992 bol zvolený za predsedu slovenského parlamentu. Funkciu vykonával až do roku 1998. Pod jeho vedením bola prijatá deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky i Ústava Slovenskej republiky. Po vyhlásení samostatnosti sa stal prvým predsedom parlamentu samostatnej Slovenskej republiky. Roku 2002 po nezhodách s vedením HZDS opustil jeho rady a pokúšal sa založiť nový politický subjekt. Roku 2004 kandidoval za prezidenta Slovenskej republiky a v druhom kole bol zvolený ako v poradí tretí prezident novodobej Slovenskej republiky.

Jozef Migaš (*7. január 1954, Pušovce)

Predseda SNR v rokoch 1998 – 2002.

Vyštudoval filozofiu na Štátnej univerzite v Kyjeve. Po návrate na Slovensko učil na Vysokej škole politickej ÚV Komunistickej strany Slovenska a pracoval vo vrcholovom aparáte KSS. Po zmenách roku 1989 sa podieľal na prerode KSS na Stranu demokratickej ľavice a pracoval v jej aparáte. V rokoch 1995 – 1996 pôsobil ako veľvyslanec SR v Kyjeve. Odtiaľ sa vrátil do štruktúr SDĽ, aby sa vzápätí stal jej predsedom. Úspech vo voľbách roku 1998 ho vyniesol do funkcie predsedu NR SR. Svojou neprincipiálnou politikou a spojenectvom s pravicovými politickými stranami úspešne rozložil volebnú základňu strany. SDĽ vo voľbách roku 2002 totálne prepadla, keďže nezískala ani potrebný počet hlasov na získanie štátneho príspevku. Následne sa funkcie predsedu vzdal a odišiel pracovať do súkromnej sféry.

Pavol Hrušovský (* 9. jún 1952, Veľká Maňa, okres Nové Zámky)

Poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR v rokoch 1990 – 1992, poslanec NR SR od roku 1992, predseda NR SR v rokoch 2002 – 2006.

Štúdia práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave ukončil roku 1978. Do politiky vstúpil v súvislosti so zmenami roku 1989. Patril k zakladajúcim členom Kresťanskodemokratického hnutia. Po odstúpení Jána Čarnogurského z funkcie bol roku 2000 zvolený za predsedu KDH. Patrí medzi politikov s výrazne euroskeptickým postojom k prehlbujúcej sa európskej integrácii. Po opätovnom víťazstve pravicových strán roku 2002 bol zvolený za predsedu SNR. Z tejto pozície presadzoval najmä cirkevno-politické otázky, čím sa dostával do sporu s liberálnejšou časťou koalície pravicových síl. Táto politika vyústila do rozpadu pravicovej koalície a jej porážky vo voľbách roku 2006.

Pavol Paška (* 23. február 1958)

Predseda NR SR od roku 2006.

SÍDLA PARLAMENTOV NA SLOVENSKU

V priebehu vekov sídlilo alebo zasadalo na Slovensku viacero parlamentov štátov, ktorých bolo Slovensko súčasťou, najmä v hlavnom meste Slovenska v Bratislave. Opomenúc Snemovú budovu (Országház, Staathaus), ktorá stála medzi ulicami Laurinskou a Gorkého v Bratislave a ktorá bola zbúraná po vzniku Česko-Slovenskej republiky, až do postavenia dnešnej budovy Národnej rady Slovenskej republiky snemy a parlamenty, pôsobiace na území Slovenska zasadali vždy v provizórnych budovách. Tie sa upravili tak, aby v nich mohli poslanci vykonávať svoju prácu a plniť si svoje úlohy. Avšak ani Snemová budova nebola skutočným sídlom parlamentu, lebo v nej zasadal iba sporadicky.

Uhorský snem zasadal na viacerých miestach na Slovensku – Trnava, Topoľčany, Košice, ale po obsadení Dolnej zeme Turkmi, keď cisár Ferdinand I. Habsburský určil roku 1531 Bratislavu za hlavné mesto kráľovského Uhorska, od roku 1536 rokoval takmer vždy v Bratislave. V Bratislave však rokoval už viackrát aj predtým a miestom jeho sedení bol tzv. Zelený dom, ktorý vlastnilo mesto, mal priestrannú sálu a používal sa zväčša na rokovania, zábavy a ako viecha. Po roku 1536 zasadal snem v priestoroch Uhorskej kráľovskej komory, ktorá sídlila najskôr v prenajatých domoch na Michalskej a Ventúrskej, neskôr tieto domy štát odkúpil a nakoniec na pozemkoch, na ktorých stáli, postavil súčasnú budovu Uhorskej kráľovskej komory. Tam snem rokoval až do roku 1848, keď sa premiestnil do Pešti (Budapešti).

Po vzniku Česko-Slovenskej republiky boli snahy o zriadenie zákonodarného snemu pre Slovensko dlho odmietané. Až roku 1928 bolo uvedené do života krajinské zriadenie a vytvorené bolo aj krajinské zastupiteľstvo. Jeho pôsobnosť bola však značne obmedzená a malo vyslovený zákaz rokovať o politických záležitostiach. Napriek tomu potrebovalo rokovacie priestory a bola mu pridelená budova bývalého Župného domu, ktorý bol adaptovaný na jeho potreby. Župný dom sa tak stal na dlho sídlom zastupiteľských zborov Slovenska. Roku 1939 sa doň nasťahoval Snem Slovenskej krajiny (Snem Slovenskej republiky) a po druhej svetovej vojne Slovenská národná rada. Slovenská národná rada ako revolučný parlament začala však zasadať 1. septembra 1944 v budove banky v Banskej Bystrici, do Bratislavy sa presťahovala cez Košice až v máji 1945. Provizórium v Župnom dome trvalo až do roka 1994, keď sa slovenský parlament presťahoval do svojej dnešnej účelovej budovy na Vodárenskom vrchu v Bratislave.

Zelený dom v Bratislave

Uhorský snem zo začiatku nemal svoje stále sídlo. Najčastejšie sa stretával na Rákošskom poli pri Pešti, kde si účastníci rozložili svoje stany, zabávali sa rôznymi rytierskymi hrami a súbojmi, hodovali a popri tom aj snemovali, zväčša pod holým nebom. Uhorský snem však občas zasadal aj na iných miestach, medzi nimi aj v Bratislave už predtým, než turecké nebezpečenstvo a okupácia Budína a Pešti Turkmi po porážke pri Moháči roku 1526 prinútili panovníka sem snem presťahovať na vyše 300 rokov. Prvým sídlom, kde sa snem schádzal na zasadanie bol Zelený dom na rohu Zelenej a Sedlárskej ulice.

Podľa mestských kníh Zelený dom (Grünstüblhaus) existoval v Bratislave už v 15. storočí. Bol postavený na mestskom pozemku pôvodne v gotickom štýle a až do konca 18. storočia patril mestu. Jeho názov pochádzal zo slávnostnej siene, ktorú mesto využívalo na zasadnutia svojho zastupiteľstva a prenajímalo ju aj župe, poprípade ďalším osobám, ktoré potrebovali veľký priestor. V bežných dňoch sa používala ako viecha a hostinec. Hala bola vyzdobená zelenými ornamentmi, preto ju mešťania v nemeckom jazyku nazývali Günstübl a podľa nej celý dom (Günstüblhaus) a aj ulicu (Günstüblgasse, t.j. Ulica domu so zelenou sieňou). Slovenskí mešťania vzhľadom na nepraktickosť úplného prekladu používali zjednodušený názov Zelený dom, Zelená ulica.

Súčasná podoba Zeleného domu v svojej hmote zachováva pôvodnú gotickú dispozíciu i s troma podlažiami, avšak vznikla až po prestavbe po veľkom požiari roku 1647. Jeho čelná fasáda je orientovaná na Hlavné námestie a v podstate zachováva svoju neskoro- renesančnú podobu obohatenú o klasicistický štít z 18. storočia a kovový balkón z 20. storočia.

Palác Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave

Dnešná barokovo-klasicistická podoba Uhorskej kráľovskej komory nezachytáva jej pôvodný výzor z čias, keď sa štátna pokladnica na príkaz kráľa Ferdinanda I. roku 1531 presťahovala do Bratislavy. Na jej mieste stal starší meštiansky dom, ktorý si štát najskôr prenajal a neskôr, roku 1549 kúpil. V dome bola popri inom zriadená aj veľká rokovacia sieň, v ktorej mal zasadať snem. Postupne však budova svojou kapacitou nestačila a panovník ju nariadil v polovici 18. storočia prestavať. Okrem pôvodných pozemkov prikúpil ešte aj susedný pozemok a dvorný architekt Ján B. Martinelli vypracoval prvý projekt jej výstavby novej budovy pre štátne úrady v Bratislave. Pôvodné budovy sa čiastočne asanovali a čiastočne sa začlenili do projektu. S výstavbou sa začalo roku 1751 a o 20 rokov projekt upravoval viedenský architekt František A. Hillebrandt, ktorý jednotlivé objekty komory zjednotil aj s priľahlými objektmi na Ventúrskej ulici.. Dokončená budova však už svojmu hlavnému účelu slúžila len veľmi krátko. Panovník Jozef II. rozhodol roku 1783 o prenesení centrálnych úradov z Bratislavy do Budína, takže od tohto roku už slúžila budova len snemu a rôznym ďalším inštitúciám, najmä justičným. Slovenský kartograf J. M. Korabinský vo svojom diele popisujúcom Bratislavu z roku 1780 napísal o novej budove, že „Kráľovská uhorská dvorná komora sa rozkladá na 540 siahach. Táto masívna a nádherná stavba bola postavená na mieste štyroch domov pod vedením dvorného inžiniera Hillebranda a staviteľa komory Römischa. Na čelnej fasáde sa môžu napočítať štyri rady so 60 oknami. Nad portálom je pekný balkón a nad ním nápis so zlatými písmenami na čiernom mramore.“

Podľa výskumov odborníkov na zasadanie snemu slúžila tá časť budovy Uhorskej kráľovskej komory, ktorá susedí s Ventúrskou ulicou. Ide najmä o dnešnú časopiseckú študovňu Univerzitnej knižnice, ktorá v súčasnosti sídli v objektoch bývalej Uhorskej kráľovskej komory, a v priestoroch v zadnom trakte toho istého krídla, kde sa dnes nachádzajú kancelárske priestory knižnice. V menšej zasadacej miestnosti (dnešnej časopiseckej čitárni) poslanci sedávali v štyroch radoch usporiadaných do podoby písmena U. V druhej, omnoho väčšej zasadacej sieni v zadnom trakte objektu na Ventúrskej ulici, kde boli odstránené stropy druhého a tretieho podlažia, zasadali poslanci sediac v šiestich radoch v tvare roztiahnutého písmena U.

Odstránenie podlaží vo väčšej zasadacej sieni vytvorilo jednak dojem mohutnosti, jednak umožnilo na druhom a treťom podlaží vytvoriť galérie, z ktorých mohli záujemcovia sledovať zasadania snemu. V tejto miestnosti sa konalo aj posledné rokovanie uhorského stavovského snemu, na ktorý bol za mesto Zvolen zvolený za poslanca aj Ľudovít Štúr. Práve v tejto miestnosti odzneli jeho snemové vystúpenia, v ktorých požadoval všeobecné demokratizačné zmeny v Uhorsku i rovnoprávnosť jeho národov. Tu boli prijaté aj známe marcové zákony z roku 1848, ktoré zrušili v Uhorsku poddanstvo. Následne sa snem presťahoval do Pešti. Budova komory bola adaptovaná na potreby krajského súdu, ktorý tam sídlil až do konca druhej svetovej vojny. Po druhej svetovej vojne bola budova prestavaná pre Univerzitnú knižnicu, ktorá tam sídli dodnes.

Stará budova Slovenskej národnej rady v Bratislave

Stará budova Slovenskej národnej rady bola pôvodne postavená ako kláštorná budova cirkevného rádu Najsvätejšej Trojice (trinitárov), ktorí prišli do Bratislavy na konci 17. storočia. Usadili sa na predmestí pred Michalskou bránou a na mieste staršieho cintorína si postavili kláštor v barokovom štýle. Súčasťou kláštora bol aj honosný chrám Najsvätejšej trojice, ktorý bol postavený na mieste niekdajšieho kostola sv. Michala Archanjela, zbúraného pri príprave mesta na možné obliehanie Turkmi. Stavba sa vliekla niekoľko desaťročí a definitívne bola ukončená roku 1752. Po zrušení kláštora cisárom Jozefom II. v osemdesiatych rokoch 18. storočia došlo k prestavbe pôvodne kláštornej budovy, čím dostala výrazne klasicistickú podobu. Neskoršie bola budova bývalého kláštora odovzdaná Bratislavskej župe, ktorá ju adaptovala pre potreby Župného zastupiteľstva. Po zrušení žúp roku 1928 bola budova prispôsobená pre potreby Krajinského zastupiteľstva Slovenskej krajiny. Po etablovaní Snemu Slovenskej krajiny bolo krajinské zastupiteľstvo zrušené a snem sa nasťahoval do jeho rokovacích priestorov. V priestoroch Župného domu sa konali ako ustanovujúce zasadnutie Snemu Slovenskej krajiny 18. januára 1939, tak aj zasadnutie 14. marca 1939, keď bol vyhlásený Slovenský štát. Odvtedy sa v tejto budove konali všetky zasadnutia Snemu Slovenskej republiky až na zasadnutie 26. októbra 1939, na ktorom bol zvolený J. Tiso za prezidenta Slovenskej republiky. Toto zasadnutie sa konalo v priestoroch Auly Univerzity Komenského v Bratislave. Po druhej svetovej vojne sa do Župného domu nasťahovala Slovenská národná rada, ktorá ho využívala až do roku 1994. Následne bol prebudovaný na konferenčné centrum NR SR.

Sídlo SNR v Banskej Bystrici počas Slovenského národného povstania

Počas SNP sídlila povstalecká SNR v paláci Obchodnej a priemyselnej komory na Skteckého ul. 10. Dvojpodlažný secesný dom bol postavený na začiatku 20. storočia. Najmä v rokoch prvej ČSR sa v ňom konali dôležité rokovania o hospodárskom rozvoji Pohronia. Od 1. septembra 1944, keď SNR prevzala všetku zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na Slovensku, tu zasadalo pôvodne 13, neskôr 41-členné plénum a pracovalo Predsedníctvo SNR a Úrad Predsedníctva SNR. Povstalecká SNR v budove pôsobila do 23. októbra 1944 a za toto obdobie schválila 40 zákonov. Výkonnú moc vykonávala SNR prostredníctvom 9, neskôr 11 povereníctiev

Nová budova Slovenskej národnej rady

Žiaľ, tu sa mi zatiaľ nepodarilo získať žiadne údaje.

11 Responses

  1. Avatar o 7. augusta 2008 / 19:41

    Zdravím Vás pán Hrnko.
    Z úvodu Vášho článku: “ …V 5. až 6. storočí zaujali jej územie slovanské kmene, ktorých potomkovia ju odvtedy trvalo obývali a boli dominantnou časťou jej populácie, hoci nie vždy rozhodovali suverénne a nezávisle o jej osude.
    ..“
    Domnievam sa, že by bolo načase prehodnotiť túto bohemistickú Šafaříkovskú „koncepciu“ a triezvo vyvrátiť jej nelogičnosť.
    – španielske zdroje uvádzajú existenciu slovanských kráľovstiev na úpätí Pyrenejí ešte v 4.-5.-tom storočí.
    – v období 9.-teho storočia bola reč „slavon“ rozšírená od Baltiku po Čierne more.
    – názvy švajšiarskych horstiev, dolín a riek majú slovanský pôvod.
    – Venétiu založili Slovania
    !!!

  2. Avatar otokar 7. augusta 2008 / 20:14

    “ … Každá generácia, každé ďalšie tunajšie etnikum – či už Maďari, Nemci, Rusíni, Ukrajinci, Chorváti, Poliaci alebo Rómovia …“

    Neviem prečo ste vynechal jevrejov a židov? Tí predsa taktiež významne prispeli pozitívne, ale i negatívne.

    Pojem „etnikum“ neprináleží politickému národu Maďarov z pohľadu spred Trianonu.
    Maďari nemali etnickú kultúru, teda neboli etnikom v období ani Hungárie ani Maďarie (od 1840).

    „.. na čele s rímskym pápežom.“
    a čo obdobia, keď bolo pápežov viac?

    “ .. s rímskym senátom.“
    Západorímska ríša sa rozpadla skôr, ako začali vznikať iné štátne útvary a tie mali predsa potom vzor v Byzancii, Konstantinopole.

    „.. Dôležité bolo, že rímsky senát fungoval ešte dlho po zániku Západorímskej ríše, a tak mohol bezprostredne inšpirovať nových pánov jej územia. ..“

    °Inšpiroval° lúpežné bojové skupiny, aby si zotročili mocensky neobsadené územia aj s obyvateľstvom, Frankovia, Bójovia, Mogori ..!

    “ Rímske panstvo na strednom Dunaji sa zrútilo v prvej polovici 5. storočia pod náporom sťahovania národov, ktoré vyvolala invázia Hunov do východnej a strednej Európy. “
    – Rímske panstvo sa zrútilo predovšetkým vnútorne na prirodzenú ľudskú degeneráciu vládnúciyhc vrstiev.
    – to nebol nápor °sťahovania národov°, ale stopy zanechávajúci pohyb bojových lúpežných skupín, ktoré nevedeli čeliť Húnom, po územiach už dlho osídlených Slovanmi.

  3. Anton Hrnko Anton Hrnko 7. augusta 2008 / 22:34

    Otokar,
    je nepovažujem židov až do vzniku sionizmu za etnikum. Podľa môjho skromného názoru židia boli náboženskou komunitou. Preto aj píšem slovo žid s malým ž. Etnikom (národom) sú Izraelci, resp. Judejčania počas existencie štátu Izrael a Judea v staroveku a moderného štátu Izrael.
    Každý národ má aj svoju etnicitu. Preto aj Maďari, aj Slováci sú na území Slovenska etnikami s tým, že Slováci sú tu národom a Maďari národnosťou. V stredovekom Uhorsku bola národom len šľachta bez rozdielu etnicity.
    Ostatné sú záležitosti, kde ide skutočne iba o uhol pohľadu.
    Čo sa týka času príchodu Slovákov na naše územie, môžem si o tom myslieť čokoľvek, ale nespochybniteľné je len jedno – od 5. storočia sme tu boli dominantným etnikom.

  4. Avatar martin 8. augusta 2008 / 11:25

    Rómovia – prispeli svojím dielom k budovaniu nášho spoločného domova, Slovenskej republiky, ako aj jej inštitúcií???

    Čím prosím Vás???

  5. Avatar otokar 8. augusta 2008 / 13:04

    Pán Hrnko,
    „…Každý národ má aj svoju etnicitu…
    V stredovekom Uhorsku bola národom len šľachta bez rozdielu etnicity….“

    Nie je tu rozpor?
    Platí to aj pre dnešný politický národ?

    Prenesme sa do nedávnej minulosti.
    Hungária či Maďária 19.st.
    Z nižšie uvedenj jednoduchej definície významu cudzieho slova „etnikum“ a analogicky „etnicita“ niečo vyplýva:
    „“ etnikum
    skupina ľudí, ktorých spája spoločný pôvod, zvláštne kultúrne znaky, predovšetkým jazyk, tradície a mentalita; etnická skupina „“

    Otázka:
    1.) mal Natio Magyarica – spoločný pôvod v Maďárii či Hungárii? (nemal)
    2.) mal Natio Magyarica – zvláštne kultúrne znaky?, tradície?, mentalitu??? (nemal)

    19.storočie je práve z tohoto pohľadu veľká čierna diera a ešte černejšia je vzdialenejšia minulosť!

    „Cudzie etniká na stredovekom Slovensku“
    (Miloš Marek)- zaujímavá kniha s mnohými zašmodrchanými vyjadreniami obchádza „pôvod etnicity“ „Maďarov“.

  6. Anton Hrnko Anton Hrnko 9. augusta 2008 / 20:55

    Martin, napríklad muzikou. Nie všetci Cigáni boli a sú takí ako tí, ktorí žijú v osadách na východnom Slovensku. Ak Vám nie je známe, tak napr. významným slovenským národovcov v matičnom období bol cigánsky primáš Piťo. Ale nie je to len o tom.

  7. Anton Hrnko Anton Hrnko 9. augusta 2008 / 21:03

    Otokar, nie je v tom rozpor. Každý šľachtic mal nejakú etnicitu. Nejaký jazyk bol jeho materinským. Ale bez rozdielu materinského jazyka, každý uhorský šľachtic bol príslušníkom „Natio Hungarica“.
    „Natio Magyarica“ mal taktiež svoj pôvod. Vznikol amalgáciou starých Maďarov, tzn. kmeňového zväzu uhrofínskeho a turkitského pôvodu s usadlým obyvateľstvom Panónskej nížiny, ktoré bolo zväčša slovenské a čiastočne aj rumunské, chorvátske, slovinské a nemecké. Možno povedať, že z hľadiska pokrvnej príbuznosti sú nám Maďari najbližším príbuzným.

  8. Avatar otokar 11. augusta 2008 / 13:11

    Pán Hrnko,
    skúste sa ako historik pozrieť po „materinskom jazyku“ členov zo skupiny „amalgácie starých Maďarov“.
    Ja sa ako amatér pokúšam k niečomu dopátrať a zatiaľ bezvýsledne.
    „Nik zo šľachty nehovoril po maďarsky“ – bola napríklad sťažnosť grófa Séchényiho v Hungary parlamente!
    Aj Vami spomenutý popravený „Slovák Hajnóci“ z martanovičovho revolučného spolku tzv.Hungary jakobínov bol osobný tajomník otca „Prvého Maďara“ – grófa Séchényiho!

    Spýtal by som sa Vás:
    Viete si predstaviť, že by neaký „Maďar“ mal za osobného tajomníka Slováka?
    Ja nie!
    A teda Séčenyovci rodovo vychádzali zo slovenských koreňov zákonite ovládali aj „ungarische Landsprache“ = slovenčinu aj z tohoto dôvodu, ako aj z dôvodu nechodiť všade po svojich panstvách s tlmočníkmi!
    Podobne ako Košút- druhý najväčší Maďar“ a či tretí Petrovič nemal materinskú reč maďarčinu!

  9. Avatar martin 11. augusta 2008 / 13:51

    Ďakujem pán Hrnko za info ohľadom cigánskeho príspevku k Slovenskej histórii…

    Ohľadom otokarovej otázky by som sa rád niečo spýtal.V jednej knižke už dávnejšie som čítal, že v roku (tuším) ?1790? maďarský spisovateľ Ráth Matyás navrhoval za úradnú reč slovenčinu. Údajne to odôvodňoval tým, že mala rozvinutú slovnú zásobu v oblasti duchovnej, hospodárskej i právnej. Predpokladám, že to bolo myslené tak, že bola rozvinutejšia v porovnaní s maďarčinou.

    Mohli by ste prípadne k tomuto dačo povedať 1-2 vetami???

    Ďakujem…

  10. Anton Hrnko Anton Hrnko 11. augusta 2008 / 22:23

    Uvedenú informáciu podáva J. Škultéty v práci Nehaňte ľud môj. Vlastne išlo o riešenie otázky, ktorú dal uhorskej delegácii Jozef II., keď oponovali jeho zavedeniu administratívnej germanizácie v Habsburskej ríši. Uhorská delegácia chcela, aby sa v Uhorsku ako vnútorná reč úradov zaviedla „reč vlasti“. Jozef II. sa ich opýtal, ktorá že to má byť, keď ich tam máte päť. Nuž a delegácia sa nevedela dohodnúť, ktorá by to mala byť. Ráthov návrh bol v podstate racionálny, mal to byť slovanský jazyk, najlepšie slovenčina, lebo ináč sa Uhorsko vystaví nebezpečenstvu, že bude roztrhané okolitými slovanskými štátmi. Čo sa vlastne aj za čosi viac ako sto rokov stalo.

  11. Avatar otokar 30. decembra 2008 / 10:41

    Pán Hrnko,
    cisársky dvor vo Viedni už mal bohaté skúsenosti s „maďarčinou“, ako „úradnou rečou“, ako aj korešpondenčnou a diplomatickou rečou medzi Buda – Sedmohradským pašalíkom a cisárskym dvorom v časoch tureckého panstva.

    Turecký paša oslovoval Bethlena v maďarčine „Maďarský kráľ“ a cisára vo Viedni „Môj priateľ“.

    Bolo by zaujímavé keby sa niekto kompetentný „prehrabal“ vo Viedenských archívoch, čo bolo v tých dobách „Ungarn – Uhorsko“ a čo bolo „Magyarorság“.

    Teda, ako sa chápala politická geografia v tých dobách, keď Dolné a Horné Uhorsko bolo v podstate dnešné Slovensko.
    Pritom maďarčina, ako diplomatická a korešpondenčná reč dominovala v pašalíku, a tento pašalík musela i maďarčina v rozkvete primerane označovať ako „maďarské kráľovstvo“.

    Rozhodne to nemohlo byť Uhorsko a nemohla to byť ani „maďarčina“ v žiadnom prípade ako „uhorská reč“ (Ungarische Sprache), ktorou sa korešpondovalo s pašalíkom a v pašalíku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *