Pri surfovaní po internete so narazil na zaujímavý dokument o „riešení“ židovskej otázky na Slovensku. Myslím, že bude zaujímavý pre ľudí, ktorých táto otázka zaujíma a nemôžu si dokument prečítať v originále. Na lepšie pochopenie som ho opatril poznámkami, ktoré vysvetľujú niektoré podrobnosti a identifikujú aktérov.
Uvedený dokument je časťou výpovede D. Wislicenyho pred tribunálom Medzinárodného vojenského súdneho dvora v Norimbergu v procese s hlavnými vojenskými zločincami, ktorú predniesol 3. januára 1946. Žalobca výpoveď použil ako dôkazový materiál proti Ernestovi Kaltenbrunnerovi ako bývalému šéfovi Bezpečnostnej polície a Bezpečnostnej služby RSHA. Oproti napr. výpovediam D. Wislicenyho pred Národným súdom v Bratislave ju možno považovať za objektívnejšiu, lebo v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k jeho ovplyvneniu slovenskými vyšetrujúcimi a súdnymi orgánmi. Zaujímavá je najmä tým, že odhaľuje pozadie a pohnútky niektorých aktérov, ktoré viedli k deportácii židovského obyvateľstva zo Slovenska roku 1942, ako aj všeobecnú ľahostajnosť k dôsledkom vlastného konania.
Dokument som preložil z anglického originálu, ktorý sa nachádza na internetovej stránke http://www.yale.edu/lawweb/avalon.htm v kompletnom znení, aj častí, ktoré sa dotýkajú pôsobenia Wislicenyho v Grécku a v Maďarsku. Pri preklade som doň zasahoval iba minimálne, keď bolo jasné, že ide o evidentný omyl pri prepisovaní. V hranatých zátvorkách kurzívou sú zaznamenané poznámky zapisovateľa. Oblé zátvorky sú doplnenia, ktoré bolo treba dopísať pri preklade, aby bol text zrozumiteľný. Iné zásahy sa nevykonali.
PLK. AMEN[1]: Ďalším svedkom, ktorý bol povolaný prokurátorom, je Dieter Wisliceny. Tento svedok bude vypočúvaný podplukovníkom Smithom W. Brookhartom, Jr.
[Svedok, Vysliceny, sa postavil]
PREDSEDA[2]: Ako sa voláte?
DIETER WISLICENY /Svedok/: Dieter Wisliceny.
PREDSEDA: Budete opakovať túto prísahu: „Prisahám pri Bohovi Všemohúcom a Vševedúcom, že budem rozprávať čistú pravdu a nič len pravdu a nič nepridám.“
[Svedok opakuje prísahu.]
PREDSEDA: Prosím hovorte pomaly a robte prestávku medzi otázkami a odpoveďami.
PPLK. SMITH W. BROOKHART, JR. /Zástupca procesného radcu za Spojené štáty/: Koľko máte rokov?
WISLICENY: Mám 34 rokov.
PPLK. BROOKHART: Kde ste sa narodili?
WISLICENY: Narodil som sa v Regulovkene vo Východnom Prusku[3].
PPLK. BROOKHART: Boli ste členom NSDAP[4]?
WISLICENY: Áno, bol som členom NSDAP.
PPLK. BROOKHART: Odkedy?
WISLICENY: Vstúpil som do NSDAP najskôr roku 1931, potom bola preregistrácia a definitívne som vstúpil roku 1933.
PPLK. BROOKHART: Boli ste členom SS[5]?
WISLICENY: Áno, vstúpil som do SS roku 1934.
PPLK. BROOKHART: Boli ste členom Gestapa[6]?
WISLICENY: Roku 1934 som vstúpil do SD[7].
PPLK. BROOKHART: Akú hodnosť ste dosiahli?
WISLICENY: Roku 1940 som bol povýšený na SS Hauptsturmführera[8].
PPLK. BROOKHART: Poznáte Adolfa Eichmanna[9]?
WISLICENY: Áno, poznám Eichmanna od roku 1934.
PPLK. BROOKHART: Za akých okolností (ste sa spoznali)?
WISLICENY: Vstúpili sme do SD približne v rovnakom čase, roku 1934. Do roku 1937 sme boli spolu v tej istej sekcii.
PPLK. BROOKHART: Ako dobre poznáte Eichmanna osobne?
WISLICENY: Poznáme sa vzájomne veľmi dobre. Dôverne sme si tykali a tak isto poznám jeho rodinu veľmi dobre.
PPLK. BROOKHART: Aká bola jeho pozícia?
WISLICENY: Eichmann bol v RSHA[10] šéfom oddelenia Amt IV, Gestapo.
PPLK. BROOKHART: Myslíte oddelenie IV alebo pododdelenie, a, ak áno, ktoré pododdelenie?
WISLICENY: Viedol oddelenie IVA4. Toto oddelenie zahrňovalo dve pododdelenia: jedno pre cirkvi a druhé pre židovské záležitosti.
PPLK. BROOKHART: Máte pred sebou diagram ukazujúci pozíciu pododdelenia IVA4b v RSHA.
WISLICENY: Áno.
PPLK. BROOKHART: Vyhotovili ste tento diagram?
WISLICENY: Áno, urobil som tento diagram osobne.
PPLK. BROOKHART: Zobrazuje správne organizačné zloženie ukazujúc oddelenie zaoberajúce sa židovskými problémami?
WISLICENY: Áno, toto bol približne personál oddelenia na začiatku roku 1944.
PPLK. BROOKHART: Hovoriac o tejto schéme a zozname vedúceho personálu, ako je uvedené v dolnej časti listiny, boli ste osobne oboznámený s každou osobou menovanou v nej?
WISLICENY: Áno, poznal som všetkých osobne.
PPLK. BROOKHART: Čo bola hlavná misia (oddelenia) IVA4b RSHA?
WISLICENY: Toto oddelenie IVA4b sa zaoberalo židovskou otázkou pre (potreby) RSHA. Eichmann mal špeciálne moci od gruppenführera Müllera[11], šéfa Amt IV, a od šéfa Bezpečnostnej polície[12]. Bol zodpovedný za tak zvané riešenie židovskej otázky v Nemecku a vo všetkých krajinách okupovaných Nemeckom.
PPLK. BROOKHART: Boli odlišné obdobia aktivity dotýkajúce sa židov?
WISLICENY: Áno.
PPLK. BROOKHART: Opíšete tribunálu približné obdobia a rozličné typy aktivity?
WISLICENY: Áno. Do roku 1940 všeobecná politika v rámci sekcie bola riešiť židovskú otázku v Nemecku a v oblastiach okupovaných Nemeckom prostriedkami plánovanej emigrácie. Druhá fáza, po (uvedenom) dátume bolo sústredenie všetkých židov v Poľsku a na ostatných územiach okupovaných Nemeckom na východe do ghiett. Toto obdobie trvalo približne do začiatku roku 1942. Tretie obdobie bolo tak zvané „konečné riešenie“ židovskej otázky, ktorým bola plánovaná exterminácia a deštrukcia židovskej rasy; toto obdobie trvalo do októbra 1944, keď Himmler vydal nariadenie zastaviť ich ničenie.
[Urobila sa prestávka.]
PPLK. BROOKHART: Kedy ste sa dostali prvýkrát do spojenia s oddelením IVA4 RSHA?
WISLICENY: Bolo to roku 1940. Náhodou som sa stretol s Eichmennom…
PPLK. BROOKHART: Aké bolo vaše postavenie?
WISLICENY: Eichmann navrhol, aby som išiel do Bratislavy ako poradca pre židovskú otázku[13] k slovenskej vláde.
PPLK. BROOKHART: Následne ako dlho ste boli v tomto postavení ?
WISLICENY: Bol som v Bratislave do jari 1943; potom skoro rok v Grécku a neskoršie od marca 1944 do decembra 1944 som bol s Eichmannom v Maďarsku. V januári 1945 som opustil Eichmannovu sekciu.
PPLK. BROOKHART: Vo vašom úradnom spojení s oddelením IVA4 stretli ste sa s akýmkoľvek nariadením, ktoré smerovalo k annihilácii všetkých židov?
WISLICENY: Áno, stretol som sa s takým nariadením poprvýkrát u Eichmanna v lete 1942.
PPLK. BROOKHART: Poviete tribunálu, za akých okolností a čo bolo podstatou nariadenia?
WISLICENY: Na jar 1942 okolo 17 000 židov bolo odvezených zo Slovenska do Poľska ako robotníci. Bola to otázka dohody so slovenskou vládou. Slovenská vláda ďalej požadovala, či by tiež rodiny týchto robotníkov nemohli byť odvezené do Poľska. Zo začiatku Eichmann odmietol túto požiadavku.
V apríli alebo na začiatku mája 1942 Eichmann mi povedal, že odteraz môžu byť takisto celé rodiny odvezené do Poľska. V máji 1942 bol Eichmann osobne v Bratislave a diskutoval záležitosť s kompetentnými členmi slovenskej vlády. Navštívil ministra Macha[14] a potom predsedu vlády profesora Tuku[15]. Vtedy uistil slovenskú vládu, že s týmito židmi sa bude ľudsky a slušne zaobchádzať v poľských ghettách. Toto bolo špeciálne želanie slovenskej vlády. Ako výsledok tohto uistenia bolo okolo 35 000 židov vyvezených zo Slovenska do Poľska. Slovenská vláda napriek tomu urobila pokusy pozrieť sa, či s týmito židmi bolo v skutočnosti zaobchádzané humánne[16]; najmä sa pokúšala pomôcť takým židom, ktorí prestúpili na kresťanstvo. Predseda vlády Tuka ma opakovane žiadal, aby som ho navštívil a vyjadroval želanie, aby bolo dovolené slovenskej delegácii navštíviť oblasti, do ktorých slovenskí židia – ako sa predpokladalo – mali byť poslaní. Odovzdal som toto želanie Eichmannovi a slovenská vláda mu tiež poslala nótu v tejto záležitosti. V tom čase dal Eichmann vyhýbavú odpoveď.
Potom na konci júla alebo začiatkom augusta odišiel som ho navštíviť do Berlína a úpenlivo požiadať opätovne, aby zabezpečil požiadavku slovenskej vlády. Upozornil som ho, že v zahraničí kolujú chýry tvrdiace, že všetci židia v Poľsku sú vyvražďovaní. Upozornil som ho, že pápež intervenoval u slovenskej vlády v ich prospech. Radil som mu, že taký postup, ak je skutočne pravdivý, by seriózne poškodil našu prestíž, to je prestíž Nemecka v zahraničí. Pre všetky tieto príčiny som ho naliehavo žiadal, aby dovolil inšpekciu v (tejto) otázke. Po dlhej diskusii mi Eichmann povedal, že požiadavka navštíviť poľské ghettá nemôže byť absolútne splnená za žiadnych okolností. V odpovedí na moju otázku „prečo?“ povedal, že väčšina z týchto židov už nie je dlhšie nažive. Pýtal som sa ho, kto vydal takú inštrukciu a on ma odkázal na nariadenie Himmlera. Úpenlivo som ho prosil, aby mi ukázal také nariadenie, pretože som nemohol veriť, že v skutočnosti existuje na písme. On…
PPLK. BROOKHART: Kde ste boli v tom čase? Kde ste boli v čase tohto stretnutia s Eichmannom?
WISLICENY: Toto stretnutie s Eichmannom sa konalo v Berlíne, Kurfürstenstrasse 116, v Eichmannovom úrade.
PPLK. BROOKHART: Pokračujte s odpoveďou na predchádzajúcu otázku. Pokračujte s diskusiou o okolnostiach a nariadení.
WISLICENY: Eichmann mi povedal, že mi môže ukázať toto nariadenie v písomnej podobe, aby upokojil moje svedomie. Vybral malý zväzok dokumentov zo svojho trezora, prevrátil (zopár) strán a ukázal mi list od Himmlera šéfovi Bezpečnostnej polície a SD[17]. Podstata listu bola zhruba nasledovná:
Führer nariadil konečné riešenie židovskej otázky; šéf Bezpečnostnej polície a SD a inšpektor koncentračných táborov[18] boli poverení vykonaním tohto tak zvaného konečného riešenia[19]. Všetci židovskí muži a ženy, ktorí boli schopní pracovať, mali byť dočasne vyňatí z tohto tak zvaného konečného riešenia a použití na práce v koncentračných táboroch. List bol podpísaný Himmlerom osobne. Nemohol som sa nijako pomýliť, pretože Himmlerov podpis mi bol dobre známy. Ja…
PPLK. BROOKHART: Komu bolo nariadenie adresované?
WISLICENY: Šéfovi Bezpečnostnej polície a SD, to je úradu šéfa Bezpečnostnej polície a SD.
PPLK. BROOKHART: Bola akákoľvek iná adresa na tomto nariadení?
WISLICENY: Áno, inšpektor koncentračných táborov. Nariadenie bolo adresované obom týmto úradom.
PPLK. BROOKHART: Nieslo nariadenie akúkoľvek klasifikáciu z bezpečnostných dôvodov?
WISLICENY: Bolo klasifikované ako „tajné.“
PPLK. BROOKHART: Aký bol približný dátum tohto nariadenia?
WISLICENY: Toto nariadenie bolo datované aprílom 1942[20].
PPLK. BROOKHART: Kým bolo podpísané?
WISLICENY: Himmlerom osobne.
PPLK. BROOKHART: A vy ste osobne skúmali toto nariadenie v Eichmannovom úrade?
WISLICENY: Áno, Eichmann mi dal tento dokument do rúk a videl som nariadenie osobne.
PPLK. BROOKHART: Položili ste akúkoľvek otázku ohľadom významu slov „konečné riešenie“, ktoré sa použilo v tomto nariadení?
WISLICENY: Eichmann pokračoval, aby mi vysvetlil, čo sa týmto myslelo. Povedal, že plánovaná biologická annihilácia židovskej rasy na východných územiach sa zakrývala touto koncepciou označením „konečné riešenie“. V ďalšej diskusii o tejto otázke tie isté slová „konečné riešenie“ sa opäť a opäť objavovali znova.
PPLK. BROOKHART: Povedali ste niečo Eichmannovi v súvislosti s mocou, ktorá mu bola daná týmto nariadením?
WISLICENY: Eichmann mi povedal, že v rámci RSHA on osobne bol poverený vykonaním tohto nariadenia. Za týmto účelom dostal plnú moc od šéfa Bezpečnostnej polície; on sám bol osobne zodpovedný za vykonanie tohto nariadenia.
PPLK. BROOKHART: Urobili ste akýkoľvek komentár Eichmannovi o jeho plných mociach?
WISLICENY: Áno. Bolo mi úplne jasné, že toto nariadenie znamenalo smrť pre milióny ľudí. Povedal som Eichmannovi, „Boh uchovaj, aby naši nepriatelia nikdy nemali možnosť urobiť to isté nemeckému ľudu“, v odpovedi na čo mi Eichmann povedal, aby som nebol sentimentálny; je to führerovo nariadenie a musí byť vykonané.
PPLK. BROOKHART: Viete, či sa toto nariadenie uplatňovalo a vykonávalo v Eichmanovej sekcii?
WISLICENY: Áno.
LT. COL. BROOKHART: Ako dlho?
WISLICENY: Toto nariadenie platilo do októbra 1944. Vtedy vydal Himmler opačné nariadenie, ktoré zakazovalo annihiláciu židov.
PPLK. BROOKHART: Kto bol šéfom Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti v čase, keď bolo nariadenie poprvýkrát vydané?
WISLICENY: Bude to Heydrich.
PPLK. BROOKHART: Pokračoval program podľa tohto nariadenia rovnakou silou za Kaltenbrunnera[21]?
WISLICENY: Áno; nebola žiadna redukcia alebo zmena v žiadnej forme.
PPLK. BROOKHART: Odhadnite, ak viete, ako dlho Kaltenbrunner poznal Eichmanna.
WISLICENY: Z rôznych vyjadrení Eichmanna som sa dozvedel, že Kaltenbrunner a Eichmann sa vzájomne poznali veľmi dlhý čas. Obaja pochádzali z Linca a keď sa Kaltenbrunner stal šéfom Bezpečnostnej polície, Eichmann vyjadril svoje uspokojenie. Povedal mi vtedy, že pozná Kaltenbrunnera osobne veľmi dobre a že Kaltenbrunner bol veľmi dobre spriaznený s jeho rodinou v Linci.
PPLK. BROOKHART: Zmieňoval sa Eichmann niekedy o svojom priateľstve a vzťahu s Kaltenbrunnerom ako o takom, ktoré mu pomáhali?
WISLICENY: Áno, opakovane hovoril, že keby mal niekedy akékoľvek vážne problémy, mohol by ísť hocikedy osobne ku Kaltenbrunnerovi. Nemusel to robiť veľmi často, keďže jeho vzťahy s jeho bezprostredným nadriadeným, gruppenfuehrerom Müllerom[22], boli veľmi dobré.
PPLK. BROOKHART: Boli ste prítomný, keď sa Eichmann a Kaltenbrunner stretli?
WISLICENY: Áno; raz som videl, ako srdečne Kaltenbrunner gratuloval Eichmannovi. Bolo to vo februári 1945 v Eichmannovom úrade v Berlíne. Kaltenbrunner prichádzal na obed každý deň na Kurfürstenstrasse 116; tam sa šéfovia stretávali pri svojom obedňajšom jedle s Kaltenbrunnerom; a to bolo pri jednej takej príležitosti, že som videl, ako srdečne Kaltenbrunner gratuloval Eichmannovi a ako sa vypytoval na zdravie Eichmannovej rodiny v Linci.
PPLK. BROOKHART: V spojení s administráciou svojho úradu viete, v akom rozsahu Eichmann predkladal záležitosti Heydrichovi a neskôr Kaltenbrunnerovi na schválenie?
WISLICENY: Rutinný postup od Eichmanna ku Kaltenbrunnerovi išiel cez gruppenführera Müllera. Podľa mojej vedomosti správy Kaltenbrunnerovi boli vyhotovované v pravidelných intervaloch Eichmannom a predkladali sa mu. Tiež viem, že v lete 1944 vyhotovil osobnú správu pre Kaltenbrunnera.
PPLK. BROOKHART: Mali ste príležitosť skúmať spisy v Eichmannovom úrade?
WISLICENY: Áno; Mal som pravidelne príležitosť skúmať spisy v Eichmannovom úrade. Viem, že zaobchádzal so špeciálnou starostlivosťou s akýmkoľvek spisom, ktorý sa dotýkal otázok jeho vlastnej špeciálnej úlohy. Bol v každom ohľade skutočný byrokrat; okamžite zaznamenával do spisov každú diskusiu, ktorú mal hocikedy s hociktorým zo svojich nadriadených. Vždy mi zdôrazňoval, že najdôležitejšou vecou bolo pre neho, aby bol krytý svojimi nadriadenými po každý raz. Vyhýbal sa všetkej osobnej zodpovednosti a dobre sa staral, aby bol krytý svojimi nadriadenými – v tejto veci Müllerom a Kaltenbrunnerom – keď to bola otázka zodpovednosti za jeho akcie.
PPLK. BROOKHART: V prípade typickej správy, ktorá išla z Eichmannovej sekcie cez Müllera, Kaltenbrunnera k Himmlerovi – videli ste kópie takýchto správ v Eichmannových spisoch?
WISLICENY: Áno, samozrejme, bolo veľa takých kópií v spisoch. Pravidelný postup bol nasledovný: Eichmann mal návrh spracovaný špecialistom alebo ho vyhotovil sám; tento návrh šiel ku gruppenführerovi Müllerovi, šéfovi jeho sekcie; Müller buď podpísal tento návrh sám alebo ponechal podpísanie Eichmannovi. Vo väčšine prípadoch, keď správy boli určené Kaltenbrunnerovi a Himmlerovi, Müller ich podpisoval sám. Akonáhle boli správy podpísané Müllerom bez akejkoľvek zmeny vrátili sa do Eichmannovho úradu, kde sa vyhotovil čistopis a kópia. Čistopis sa potom vrátil Müllerovi na podpis a potom bol postúpený buď Kaltenbrunnerovi alebo Himmlerovi. V jednotlivých prípadoch, keď správy boli určené Himmlerovi, Kaltenbrunner ich podpisoval sám. Osobne som videl kópie s Kaltenbrunnerovým podpisom.
PPLK. BROOKHART: Vráťme sa teraz do oblastí a krajín, v ktorých boli prijaté opatrenia zasahujúce židov. Vyjadrite, o ktorých krajinách máte osobnú znalosť o takýchto operáciách?
WISLICENY: Predovšetkým mám osobnú znalosť o všetkých opatreniach prijatých na Slovensku. Tiež poznám všetky podrobnosti o evakuácii židov z Grécka a špeciálne z Maďarska. Ďalej poznám určité opatrenia prijaté v Bulharsku a v Chorvátsku. Prirodzene, počul som o opatreniach prijatých v ostatných krajinách, ale nebol som schopný získať jasný obraz o situácii z osobného pozorovania alebo z podrobných správ.
PPLK. BROOKHART: Dotýkajúc sa prípadu Slovenska už ste referovali o 17 000 špeciálne vybratých židov, ktorí boli odoslaní zo Slovenska. Poviete tribunálu o ostatných opatreniach, ktoré nasledovali ohľadom židov na Slovensku?
WISLICENY: Už predtým som sa zmienil, že týchto prvých 17 000 židovských robotníkov nasledovalo okolo 35 000 židov vrátane celých rodín[23]. V auguste alebo na začiatku septembra 1942 táto akcia na Slovensku skončila[24]. Príčinou toho bolo, že veľký počet židov bolo chránených – buď prezidentom alebo rôznymi ministerstvami (vydanými) – špeciálnymi povoleniami zostať v krajine. Ďalšou príčinou mohla byť neuspokojivá odpoveď, ktorú som dal slovenskej vláde v replike na jej požiadavku na inšpekciu židovských táborov v Poľsku. Tento stav trval do septembra 1944; od augusta 1942 do septembra 1944 neboli žiadni židia vysídlení zo Slovenska. Od 25 000 do 30 000 židov stále zostávalo v krajine.
PPLK. BROOKHART: Čo sa stalo s prvou skupinou 17 000 špeciálne vybratých robotníkov?
WISLICENY: Táto skupina nebola annihilovaná, ale všetci boli zamestnaní na nútených prácach v osvienčimskom a lublinskom koncentračnom tábore.
LT. COL. BROOKHART: Ako to viete?
WISLICENY: Poznám tento detail, pretože veliteľ Osvienčimu Höss[25] mi v tejto veci urobil narážku v Maďarsku roku 1944. Povedal mi toho času, že týchto 17 000 židov bolo jeho najlepšími robotníkmi v Osvienčime.
PPLK. BROOKHART: Aké bolo meno tohto veliteľa?
WISLICENY: Veliteľom Osvienčimu bol Höss.
PPLK. BROOKHART: Čo sa stalo s približne 35 000 členov rodín židovských robotníkov, ktorí boli tiež poslaní do Poľska?
WISLICENY: Bolo s nimi zaobchádzané podľa nariadenia, ktoré mi ukázal Eichmann v auguste 1944. Časť z nich bola ponechaná nažive, ak boli schopní pracovať; ostatní boli zavraždení.
PPLK. BROOKHART: Ako to viete?
WISLICENY: Viem to od Eichmanna a, samozrejme, tiež od Hössa počas rozhovorov v Maďarsku.
PPLK. BROOKHART: Aká časť z tejto skupiny zostala nažive?
WISLICENY: Höss toho času v rozhovore s Eichmannom, na ktorom som bol prítomný, uviedol číslo židov, ktorí prežili z vybratých na prácu, na okolo 25 až 30 percent.
PPLK. BROOKHART: Hovoriac teraz o 25 000 židoch, ktorí zostali na Slovensku do septembra 1944, viete čo sa stalo s týmito židmi?
WISLICENY: Po vypuknutí slovenského povstania na jeseň 1944 hauptsturmführer Brunner[26], jeden z Eichmannových asistentov bol vyslaný na Slovensko. Za pomoci nemeckých policajných síl a tiež pomocou slovenského žandárstva[27] Brunner zhromaždil týchto židov vo viacerých táboroch a transportoval ich do Osvienčima. Podľa Brunnerovho vyhlásenia dotýkalo sa to okolo 14 000 osôb. Mala skupina, ktorá zostala v tábore Sereď, bola – nakoľko viem – poslaná do Terezína na jar 1945.
PPLK. BROOKHART: Čo sa stalo tejto skupine židov potom, čo bola deportovaná zo Slovenska, táto skupina 25 000 (ľudí)[28]?
WISLICENY: Domnievam sa, že ich tiež postihlo tak zvané konečné riešenie, pretože Himmlerovo nariadenie, ktoré zrušilo túto akciu, bolo vydané až niekoľko týždňov neskôr[29] ….
PPLK. BROOKHART: Zhrňujúc za krajiny Grécko, Maďarsko a Slovensko – približne koľko židov bolo zasiahnutých opatreniami Bezpečnostnej polície a SD v týchto krajinách, o ktorých máte osobnú vedomosť?
WISLICENY: Na Slovensku to bolo okolo 66 000, v Grécku okolo 64 000 a v Maďarsku viac ako pol milióna.
PPLK. BROOKHART: V krajinách Chorvátsko a Bulharsko, o ktorých máte určité znalosti, koľko židov bolo teda postihnutých?
WISLICENY: V Bulharsku podľa mojich znalosti okolo 8 000; v Chorvátsku viem len o 3 000 židoch, ktorí boli privezení do Osvienčimu zo Záhrebu v lete 1942. …
LT. COL. BROOKHART: Vo vzťahu k židom, o ktorých máte osobnú vedomosť, koľko bolo vystavených konečnému riešeniu, to je, bolo zavraždených?
WISLICENY: Presné číslo je pre mňa veľmi ťažko určiť. Mám len jednu bázu pre možný odhad, ktorou je konverzácia medzi Eichmannom a Hössom vo Viedni, v ktorej povedal, že len veľmi málo z tých poslaných z Grécka do Osvienčimu bolo schopných na prácu. Zo slovenských a maďarských židov bolo (?) schopných na prácu. Je preto pre mňa veľmi ťažko dať zodpovedajúci sumár. ….
[1] Jeden z asistentov hlavného žalobcu Spojených štátov amerických Roberta H. Jacksona.
[2] Lord Geofrey Lawrence
[3] Obec v súčasnom Poľsku.
[4] Nazionalsozialistische deutsche Arbeiterpartei (Národnosocialistická nemecká robotnícka strana) – nacionalistická strana v Nemecku. Od začiatku 20. rokov dvadsiateho storočia sa pod vedením A. Hitlera profilovala ako totalitná vodcovská strana. Roku 1933 prevzala moc v Nemecku a zaviedla v ňom totalitný režim, ktorý dostal podľa nej meno – nacizmus.
[5] Schutzstaffel (Obranné oddiely) – pôvodne elitné jednotky v rámci SA (Sturmabteilung – Útočný oddiel) ako paramilitaristickej organizácie nacistickej strany. Po Noci dlhých nožov (1934) sa profilovali ako elita strany a boli hlavným nástrojom politickej represie nacistického režimu. Neskôr sa z nich vyčlenili tzv. Waffen SS (Zbrane SS), ktoré vytvárali riadne vojenské jednotky nacistickej strany.
[6] Gestapo (Geheime Staatspolizei – Tajná štátna polícia) – politická polícia nacistického štátu, ktorá bola hlavným nástrojom nacistickej persekúcie v Nemecku i na okupovaných územiach. Vznikla roku 1936 z Politickej polície.
[7] Sicherheitsdienst der Reichsführer SS (Bezpečnostná služba ríšskeho vodcu SS) – bezpečnostná služba v rámci nacistickej strany.
[8] Ekvivalent k vojenskej hodnosti kapitán.
[9] Adolf Eichmann vedúci oddelenia v Gestape, hlavný organizátor „konečného riešenia“ židovskej otázky. Po vojne sa skrýval v Latinskej Amerike, kde bol vypátraný Mosadom, deportovaný do Izraela, roku 1961 odsúdený na trest smrti a popravený.
[10] Reichssicherheitshauptamt (Hlavný úrad ríšskej bezprečnosti) – vznikol v októbri 1939 ako úrad združujúci všetky štátne a stranícke bezpečnostné a policajné služby (s výnimkou vojenského spravodajstva) pod vedením Heinricha Himmlera ako reichsführera SS a generála polície.
[11] SS gruppenführer Heinrich Müller – šéf Gestapa. Gruppenführer je hodnosť ekvivalentná vojenskému stupňu generálmajor.
[12] SiPo (Sicherheitspolizei) – v tom čase SS Obergruppenführer (generálplukovník) Reinhard Heydrich.
[13] Masové nasadenie poradcov do rôznych inštitúcií slovenského štátu, hoci niektorí poradcovia fungovali na Slovensku už od jari 1939, výsledkom salzburských rokovaní z leta roku 1940 medzi predstaviteľmi SR a nemeckej ríšena čele s Tisom a Hitlerom. Bližšie pozri: Suško, L., Systém poradcov v nacistickom ovládaní Slovenska v rokoch 1939-1941, in Historické štúdie 23/1979, ss. 5 – 25.
[14] Alexander Mach, minister vnútra Slovenskej republiky a hlavný veliteľ Hlinkovej gardy.
[15] Vojtech Tuka, predseda vlády a minister zahraničných vecí Slovenskej republiky.
[16] Táto požiadavka slovenskej vlády nebola nikdy splnená a ako vyplýva z ďalšej výpovede D. Wisliczenyho, jej nesplnenie bolo jednou z hlavných príčin uviaznutia deportácií.
[17] SS obergruppenführer R. Heydrichovi
[18] SS gruppenführer Theodor Eicke
[19] V nemeckom originále Endlösung. O tomto tzv. riešení židovskej otázky sa dohodlo na porade u R. Heydricha, ktorá sa konala 20. januára 1942 pri jazere Wannsee neďaleko Berlína.
[20] Uvedený dátum by mohol vysvetľovať zmenu postoja Eichmanna k tak zvaným rodinným transportom, ako to Wisliczeny uvádza vyššie.
[21] Ernest Kaltenbrunner, rakúsky nacista, po atentáte na R. Heydricha roku 1942 jeho nástupca v Hlavnom úrade ríšskej bezpečnosti. Odsúdený Norimberským tribunálom na trest smrti a popravený roku 1946.
[22] Viď poznámka 8.
[23] Podľa I. Kamenca (Deportácie židovských občanov zo Slovenska roku 1942, in Tragédia slovenských Židov, Banská Bystrica 1992, s. 93) bolo roku 1942 deportovaných zo Slovenska 57 628 židovských osôb, z ktorých prežilo približne 300 – 800. Niektorí autori uvádzajú počet preživších číslom okolo 2000.
[24] Posledný transport zo Slovenska bol vypravený 20. októbra 1942, hoci už od polovice leta 1942 transporty viazli aj vzhľadom na rastúci odpor domácich i zahraničných oponentov deportácií.
[25] Rudolf Höss, v rokoch 1936 – 1940 dôstojník SS v koncentračných táboroch Dachau a Sachsenhausen, v rokoch 1940 – 1944 veliteľ koncentračného tábora Osvienčim. Po vojne odsúdený na trest smrti v Poľsku a popravený.
[26] Alois Brunner, pracovník Gestapa v Eichmannovom oddelení zodpovedný za deportácie židov vo Francúzsku. V septembri 1944 poslaný na Slovensko s cieľom obnoviť deportácie židov. Napriek odporu slovenských úradov a po priamom zásahu Himmlera v Bratislave sa transporty v októbri 1944 obnovili.
[27] V tomto prípade ide asi o príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.
[28] Tu treba poznamenať, že údaj uvedený vyššie Wislicenym je bližšie k počtu deportovaných zo Slovenska počas SNP, pretože asi polovici na Slovensku prítomným židom sa podarilo za pomoci domáceho obyvateľstva ukryť a vyhnúť sa tragickému osudu. Rovnako z deportovaných sa podarilo prežiť približne polovici, čo bolo nepomerne viac ako v prípade deportovaných roku 1942.
[29] V ďalšej výpovedi opisuje Wisliczeny svoju poslanie v Grécku a Madarsku.
Pán Hrnko,
Som prekvapený, že na teno Váš, podľa mňa jeden z najcennejších príspevkov, doteraz za takmer tri týždne nikto nereagoval. Predpokladajúc, že Váš preklad je „verný“, Wisliceného výpoveď v Norimberku, kde nemohol mať žiadny záujem „prikrášliť“ Slovákov dosvedčuje, že:
1. Prezident DrTiso, ani vláda prvej Slovenskej republiky, v čase, keď začali transporty do Poľska, nemohli o tzv. konečnom riešení židovskej otázky vedieť,
2. Že domáhanie sa kontroly usadenia slovenských židov v Poľsku a nakoniec zastavenie transportov po ich odmietaní Nemcami len dosvedčuje, že slovenská vláda o tomto riešení nemohla vedieť,
3. Nepriamo dáva za pravdu tým, ktorí tvrdia, že poplatok 500 DM platených Slovenskom Nemcom (skôr pre rodinu, ako jednotlivca) bol na uľahčenie začiatkov v novej krajine a nie ako „dobrovoľný poplatok“ za odvezenie,
4. Že po zastavení transportov bolo na Slovensku ešte 25000 židov, pravdepodobne nositeľov prezidentských výnimiek,
5. Že Augustové povstanie malo, mimo iného za následok aj životy ďaľších 14000 plus slovenských židov (odtransportovaných Nemcami) pripísaných komunistickými (aj židovskými) historikmi na vrub vtedajšej vláde.
Predpokladám, že odteraz už proti nepravdivým popisom udalosti toho obdobia v dejinách Slovákov, ako historik nebudete mlčať.
Prajem príjemný víkend
Milan
Tiež som sa čudoval, že to zostalo bez ozveny. Preklad je presný, možno si to overiť na stránke projektu Avalon, kde sú dokumenty aj k Norimberskému súdu.
Pán Hrnko,
ozvena bola a aj s upresnením pôvodného zdroja Vami uvedených textov:
http://www.yale.edu/lawweb/avalon/imt/proc/01-03-46.htm
strana 354 z 3 Jan. 46
V diskusii na prop.sk boli uvedené cielene:
http://www.prop.sk/diskusia/index.php?subpage=forum&s=posts&f=1&t=876&page_is=12
„“ … ponúkam aj trochu iné vysvetlenie, prečo sa o židovskom holocauste hneď po vojne nehovorilo!:
pre 1,5 mil zavraždených Nemcov pri ich vyháňaní židmi z Poľska.
pre 40.000-250.000? českými židmi zamordovanými Nemcami pri ich „vysídľovaní“ z Bohémie a Mähren.
ako aj za:
http://www.prop.sk/eisenhoverov.html
„…ťažko sa vyhnúť záveru, že Dwight Eisenhower je vojnovým zločincom epických proporcií. Jeho politika (DEF) usmrtila viac Nemcov v mieri, než koľko celkovo zahynulo na vtedajšej európskej scéne…“
generál George Patton
Nepatríte k výnimkám, pretože viac než 1 milión sedemstotisíc nemeckých vojnových zajatcov zomrelo v dôsledku zámernej exterminácie hladom, vyčerpanosťou a onemocneniami na rozkaz generála Dwighta Davida Eisenhowera (Američan židovského pôvodu).
Generál Eisenhower mesiac pred skončením II. svetovej vojny vydal rozkaz ohľadom zaobchádzania s nemeckými zajatcami a v tom rozkaze sa nachádza aj toto konštatovanie: „Zajatecké tábory nebudú poskytovať prístrešok, ani iné pohodlia.“ Stephen Ambrose, ktorý napísal Eisehowerovu biografiu a ktorému umožnili prístup aj k jeho osobným listom konštatuje, že osobne navrhol exterminovať po vojne celý nemecký generálny štáb a tísíce ďalších osôb.
Poznajúc Pattona z histórie, zrejme tie rozkazy veľkou mierou ignoroval a možno za svoju náhlu smrť za veľmi čudných okolností mohol vďačiť práve skutočnosti, že o nehanebných Eisenhowerových táboroch DEF vedel svoje.
My sme celé roky vinili Rusov zo smrti 1,7 milióna nezvestných nemeckých vojnových zajatcov.
…
( je jasné, že to nenariadil samotný Eisenhower, že to šlo od najvyšších miest!)
mohlo toto byť príčinou toho ticha?
A naopak, okolie nám nevie „odpustiť“ naše správanie sa počas vojny, ako aj po nej, že sme neboli „besní a usilovní,inisiatívni ako naše okolie“ pri riešení „nemeckej otázky“.
i Osterreicher sú ticho:
WISLICENY: Z rôznych vyjadrení Eichmanna som sa dozvedel, že Kaltenbrunner a Eichmann sa vzájomne poznali veľmi dlhý čas. Obaja pochádzali z Linca a keď sa Kaltenbrunner stal šéfom Bezpečnostnej polície, Eichmann vyjadril svoje uspokojenie. Povedal mi vtedy, že pozná Kaltenbrunnera osobne veľmi dobre a že Kaltenbrunner bol veľmi dobre spriaznený s jeho rodinou v Linci.
( Aj Hitler bol od Linca , je jasné, že Rakušania boli určení “na špinavü robotu” …)
http://www.hrnko.sk/2008/07/01/vypoved-dietera-wislicenyho/
http://www.yale.edu/lawweb/avalon/imt/proc/01-03-46.htm
strana 354 z 3 Jan. 46
„“
Ináč k tejto téme je istotne cenným zdrojom aj:
Tatjana Tönsmeyer: Das Deutsche Reich und die Slowakei 1939-1945. Politischer Alltag zwischen Kooperation und Eigensinn, Paderborn: Schöningh 2003, 387 S., ISBN 3-506-77532-4,
Rezensiert von:
Emilia Hrabovec
Institut für Osteuropäische Geschichte, Universität Wien
…
Ähnliches gilt für die „Judenfrage“, in der Tönsmeyer eine weitgehende autochthone slowakische Bereitschaft zu antijüdischen Maßnahmen konstatiert. Gleichzeitig hebt sie jedoch die Wichtigkeit der Aktivitäten des Beraters Wisliceny hervor, um die ursprünglich religiös definierte antijüdische Gesetzgebung der Slowakei auf eine dem deutschen Beispiel angepasste Rassengrundlage zu stellen. Die Verfasserin weist darauf hin, dass von der deutschen Gesandtschaft in der Slowakei die Belassung Wislicenys auf seinem Posten auch nach dem Abbruch der Deportationen im Herbst 1942 gefordert wurde, weil seine „vorzeitige“ Abberufung nicht nur den „vollständigen Stillstand in Judenfragen“, sondern die „Gefahr einer heimlichen Rücknahme der antijüdischen Maßnahmen“ hätte bedeuten können.
…
Am Anfang ihrer wissenschaftlichen Tätigkeit übernahm sie noch die in der Historiografie tradierte, allein aufgrund der Gründungskonstellation des Staates aufgestellte, jedoch empirisch nicht überprüfte These von der Slowakei als unselbstständigem „Marionettenstaat“. Nun revidiert sie selbstkritisch ihren Befund und kommt aufgrund eines gründlichen Quellenstudiums zu dem Schluss, dass die slowakischen Akteure keineswegs blinde „Befehlsempfänger“, sondern sehr wohl fähig waren, sich zumindest innenpolitisch beachtliche Handlungsspielräume zu schaffen.
…
;
Otokar, Váš príspevok je svedectvom, ako sa dá strieľať od pása, stačí len niekoho označiť za žida už to ide. Vôbec si nemyslím, že tí, čo sa vrhli na Nemcov po skončení druhej svetovej vojny boli židia. Keby sa analyzovali charaktery ľudí, ktorí si po poslednom výstrele začali vyrovnávať účty s Nemcami v Čechách, určite by sme zistili, že väčšina z nich boli zaslúžili „árijci“ a dobrí donášači gestapa, ktorí si zrazu potrebovali zabezpečiť alibi. Som „unesený“ tým, ako ľahko sa dá niečo pripísať židom len tak, že sa o niekom povie, že bol (je) žid. Dal som si tú námahu a asi za pol hodinu na internete som zistil, že D. Eisenhover pochádzal z anabaptistickej nemeckej rodiny, ktorá sa z Nemecka vysťahovala do Ameriky približne v tom istom čase, ako ich náboženskí súverci – habáni – na Slovensko. Takže, ako to bolo? Je pravdou to, čo sa tu píše o jeho postupe proti nemeckým zajatcom, alebo je to taká istá pravda ako jeho „židovský“ pôvod? Cesta vysvetľovať niekoho konanie z jeho kolektívnej príslušnosti je slepou ulicou. Nikde sa ňou nemožno dostať, len do problémov. Nemôžem povedať, že všetci Belgičania sú pedofili len preto, že sa tam „blysol“ nejaký Dutroux. Uvedený príspevok som preložil do slovenčiny, lebo ho považujem za dôležitý z hľadiska pochopenia toho, čo sa v 40. rokoch u nás dialo; nie preto, aby som ním niekoho obviňoval. Dejiny a úlohu jednotlivcov v nich treba vykladať, nie ich súdiť a odsudzovať. Na to sú súdy.
Vážený pán Hrnko.
Máte pravdu v tom „strieľaní od pása“, za čo sa Vám ospravedlňujem. Mnou vložený príspevok boli „prirýchle“ kópie z niekoľkých cudzích príspevkov k Vašej téme.
V nich som mal slovo „žid“ nahradiť primeranejším slovom „deprivant“.
Nie je zvláštne, prečo slovenčina dodnes nemá slovo „jevrej“, ako pojem pre „dobrého žida“, čo by „zmiernilo“ tekéto vyjadrenia a odstránilo aj prípadné nedorozumenia?
I táto absencia v slovenčine má svoju logiku …
„Výberom Boha, si vyberáme osud“ – Publius Vergilius Maro.
„Kto oláda prítomnosť, ten ovláda minulosť. Kto ovláda minulosť, ten ovláda budúcnosť“ G.Orwell
„Strom poznáte po ovocí“
Platí to univerzálne, teda i v mnou skôr uvedených prípadoch.
Čítal som niečo okolo „divokého odsunu“ a až „prisilne“ to pripomínalo dostatočne spracované „besnenenia“ židobolševikov v Rusku, či na Ukrajine.
Ponúka sa otázka: Prečo sa takéto „beštiálnosti“ nediali po vojne na Slovensku, naopak v Poľsku boli ešte výraznejšie?
A prečo sa o tejto „dobe temna“ tak málo písalo, píše?
Niekedy aj krstné meno je už veľavravné. Dávajú ho spravidla rodičia podľa „svojich svetonáhľadových predstáv“.
DAVID Eisenhower : „Pane Bože, ako nenávidim Nemcov …“píše v liste svojej manželke, september 1944, je myslím dostatočne výrečné a korešpondujúce jeho „kresťanskému?“ vierovyznaniu!
Z jeho životopisu (Stephan Ambrose): „ V každoročnom almanachu vojenskej akadémie West Point z roku 1915 je uvedená charakteristika absolventov: „Eisenhower – neznášanlivý švédsky žid (jevrej)“.
Viete si predstaviť, ako by sa vnímalo, keby sa uvádzalo „žid“ Eisenhower nechal v tábodoch zahynúť 1,5 milióna nemeckých zajatcov? („Oko za oko? Zub za zub?“)
Duch Orwella „1984“ v prepise a manilupácie histórie nie je predsa nič nové!
A aj keby bol jeho pôvod všade vymazaný, podľa mojich poznatkov k historickým osobnostiam mal jednoznačne všetky príznaky „židovských génov“.
V rešeršoch ste mi bol príkladom a pri jeho vierovyznaní som šiel o niečo ďalej a narazil až na samovysvetľujúce: „The United Zion Church“ – kam spadajú nielen anabaptisti, ale napríklad aj uhorskí pietisti! A protestantov združovali (či zákulisne riadili) kalvíni.
Známy je významný „evanjelik“ (pietista) Matej Bel, ktorý bol na výslní, slobode a iný významný „evanjelik“ (luterán) Daniel Krman hnil v tom čase vo väzení!
A tu obzvlášť výrazne vystupuje podstata z citátu:
„Výberom svetonáhľadu, si vyberáme svoj ľudský osud“.
„Svojho Boha si vyberáme podľa svojho vnútra“.
Napríklad teraz je práve mediálne aktuálna „sága kalvínskeho rodu“ Báthoryovcov s mottom: „Tót nem ember“.
(s významovo podobným mottom je možné sa stretnúť aj u iných vierovyznaní)
Otokar,
ja si ctím každý názor, ale v princípe som proti tomu, aby sa ľudia posudzovali podľa svojej kolektívnej príslušnosti, najmä, keď ide o zodpovednosť za nejaké konanie. Určite, existuje kolektívna podmienenosť konania, ale vychádzam z kresťanskej náuky, že Boh nám dal slobodnú vôľu. Každý človek je v konečnom dôsledku zodpovedný za svoje konanie sám. On a nikto iný nemôže rozhodnúť, či si vyberie tú alebo onú cestu. Som si istý, že ľudia ako Begin, Šamir, Karadžič alebo Mladič si svoju cestu vybrali dobrovoľne a určite ich podporovalo veľa Izraelcov a židov, resp. Srbov. Ale za ich politiku nie sú zodpovední Izraelci (židia), resp. Srbi, ale len oni sami. Ak Eisenhover robil, čo je napísané v tom článku, je za to zodpovedný ako Eisenhover, nie ako anabaptista alebo čokoľvek iné. To som chcel povedať. Niekedy je síce pravdou, že ľudia konajú ako dav, ale zodpovední za toto konanie je každý z nich osobitne.
Pán Hrnko,
v princípe sa i ja stotožňujem s Vašimi myšlienkami, názormi.
Lenže história bola a je až pričasto „písaná krvou“ z dôvodov práve „kolektívnej nezodpovednosti“ psychologicky vychádzajúcej práve z „filozofie“ nimi účelovo zvoleného božstva.
A za „kolektívnu nezodpovednosť“ iné víťazné kolektívy spravidla uďeľujú „kolektívny trest“, čo ako historik viete ďaleko lepšie dokladovať, ako ja.
To čo uvádzate platí obecne pre normálnych jedincov, v normálnej dobe.
Ale už nie pre skupiny združované podstatou skupinového altruizmu pri ich vzájomných bojoch o moc, o nadvládu.
Tu vždy najviac trpia tisíce, milióny spravidla úplne nevinných normálnych ľudí.
Nezdá sa mi vhodné ako príklady uvádzať mená osôb, ktoré sami nepriznali svoju vinu, alebo sa sami „nechválili“ svojimi „činmi“, resp. neboli právoplatne odsúdené.
Históriu píšu víťazi a tí súdia porazených.
V prípade Srbov , podľa mňa, za „zvláštnych“ politikmi účelovo určených „pravidiel“.
Ani ja som neposudzoval činy Davida Eisenhovera ako činy anabaptistu.
Jeho vierovyznanie mi cez „skupinový altruizmus anabaptistov“ len potvrdilo mne známe zákonitosti vyššej sociológie a pomohlo nájsť psychologické pozadie jeho osobného zvráteného konania. Aj keď si myslím, že to bola zas len „kolektívne“ politické rozhodnutie zo zákulisia a zrejme to ani nemuseli byť anabaptisti.
Podstata psychológie ľudského konania je daná jeho „krvou“, genetikou a tá sa nemení.
Nik si nemôže vymeniť kožu, môžeme meniť len kabát.
Myslím, že sa velmi mýlite, a že vede vás i touha po jakémsi falešném očištění. Ale kdo už by nevěděl pravdu o „Konečném řešení židovské otázky“, když ne hlava státu? A i kdyby nevěděl, tak vyvlastnění a vyobcování, odstěhování do pracovních táborů celých rodin, včetně starců, žen a dětí… To se vám zdá hodno činu vašeho hrdiny a jeho spoluobčanů – vašich předků? Obohatit se bezpracně na úkor druhých? Mít užitek ze smrti nevinných mužů, žen a dětí?
V odkaze jsem dal článek, kde je video o tom, jak jsme my a aj vy árizovali a jak na to dodnes mnozí vaši bývalí gardisti s láskou vzpomínají!
Je mi líto těch Slováků, kteří jsou schopni sebereflexe, umí svou minulost vstřebat a poučit se z ní, že musí žít s vámi, pohrobky nacismu a odporné nacionalistické zvůle, která se snaží za každou cenu překroutit dějiny vlastního národa, samozřejmě k jeho škodě.
Veľavážený priateľ,
neviem, kto je autorom myšlienky „Len pravda nás oslobodí“, ale myslím, že ju používal aj T. G. Masaryk. Sú vo svete ľudia, ktorí popierajú holokaust a snažia sa o revíziu výkladu dejín v tomto smere. Ja k nim určite nepatrím a a plne sa podpíšem aj pod vaše tvrdenie, že „vyvlastnění a vyobcování, odstěhování do pracovních táborů celých rodin, včetně starců, žen a dětí…“ bolo neodpustiteľným zločinom, za ktorý nesú niektorí naši predkovia jednoznačne vinu. Tá vina má politický, právny i čisto kriminálny charakter. Pri jej triedení musíme však diferencovať, kto niesol akú! To, že ju hľadáme, je nielen naša povinnosť, ale aj povinnosť pred budúcnosťou, aby sa niečo podobné v budúcnosti neopakovalo. Dokument je dokument, rozpráva svojou rečou, a tak ho treba aj chápať. Pri zatajovaní faktov a bielení histórie sa sadia semená budúceho Zla. Bez poznania nemôže byť žiadna sebareflexia.
Teraz som si pozrel vami odporúčanú stránku. Skončil som s ňou hneď v tom momente, keď som narazil na známu fotomontáž zo začiatku 50. rokov, na ktorej má byť údajne hajlujúci Tiso. Žiadny dobrý úmysel nemôže sledovať stránka, ktorá sa začína falšovaním faktov. Uvedená snímka je náležite upraveným výstrihom z fotografie J. Tisa na turičnom zhromaždení 5. júna 1938 v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí. Tiso, samozrejme, nehajluje ale zavretou rukou a vztýčeným ukazovákom živo gestikuluje. Podotýkam, že išlo zhromaždenie z príležitosti 20. výročia podpísania Pittsburskej dohody a o tom, žeby sa ČSR za pár mesiacov zosypala a v republike by získali „oberhand“ nacisti nebolo ani chýru, ani slychu. Teda v princípe Tiso vtedy nemohol hajlovať. Ale keď nie sú fakty, tak si ich vyrobíme… Myslíte, že tak má postupovať hľadanie pravdy?
p.Hrnko ,mozno nebudete so mnou suhlasit,ale az ma zamrazilo pri citani prispevku p.Roberta R. Totalna ignoracia /ne/pochopenia vasho prispevku a danej reality,ktoru/ako ste poukazali v odpovedi na jeho prispevok/my neignorujeme a neodmietame.Ale tolko hrubych slov,povedal by som az „splasok“ na nasu adresu som v takomto relat. kratkom prispevku este nezazil.Pripomenme si blok Mapa VM a p.Kropacka,resp. p.Mirka,-boli tak trochu zadubeni,neochotni uznat co-to z riadnych argumentov,ale aspon inteligentni a scitani. Ale tento pozdrav z Ciech…neberiem! P.S. ospravedlnujem sa za niektore interpunkcne znamienka,ale blbne mi klavesnica. Howgh.Marcel KE
Pán Robert,
prečítajte si výpoveď Wisliceniho na Norimberskom procese ešte raz (najlepšie v angličtine) z ktorej je zrejmé, že o konečnom riešení v roku 1942 nevedele vtedy dokonca ani on – tak ako to mali vedieť ostatní.
Vaša reakcia je len ťažko skrývateľná snaha o krytie doterajšieho úmyselného falšovania histórie.
Na podobné reakcie je najlepšie nereagovať a odkázať na horeuvedené svedectvo….
K súvisiacej téme 3 pracovných táborov (Sereň, Nováky a Sklené Teplice) ktoré bývajú novinármi označované ako koncentračné:možno niekoho bude zaujímať aj informácia uvedená na informačnom paneli v jeruzalemskom pamätníku holokaustu – Yad Vashem Archiv…tu y nich citujem: .Abba Avraham Frieder, rabbi of the Nova Mesto community, was one of the leaders of the Working Group. In 1942 – 1944, he initiated the establishment of work camps for Jews in Slovakia to prevent their deportation to the death camps. Rabbi Frieder took advantage of his special connetions with the Slovakian Minister of Education, Jozef Sivak, to transmitrequest and receive information that helped save Jews. In addition, he tracked the fate of those deported to Poland and sought as much as posible to maintain contact with them. Frieder survived the war, but his wife and daughter perished. Z uvedenej informácie – teda z tabule prezentovanej návštevníkom pamätníka Yad Vaschem v Jeruzaleme vyplývajú iné informácie, ako sú verejnosti často tlmočené novinármi (koncentračné tábory, atď…). Keďže momentálne (2015) sa chystá pamiatková úprava a vytvorenie múzea na pôde bývalého tábora v Novákoch, určite by nebola na škodu spolupráca slovenských historikov a odborných pracovníkov z Jeruzaleme – aby informácie na muzeálnych tabuliach – tam,aj tu – boli totožné.
Prepáčte – opravujem, tretí pracovný tábor bol v kúpeľných budovách v areáli termálnych kúpeľoch Vyhne (teda nie Sklené Teplice, ako som omylom uviedol).
1. Autorov odkaz na „http://www.yale.edu/lawweb/avalon.htm“ nie je na konkrétny dokument, ale na veľmi rozsiahlu stránku.
2. Tzv. konferencia Wannsee je pomenovaná podľa adresy budovy („…ulice…“) – prvotne nie podľa jazera.
Dúfam, p.Hrnko, že ste určité fakty a domnienky situácie v Slovenskom štáte konzultoval s historičkou Jaroslavou Roguľovou, špecialistkou na dejiny Slovenského štátu. Niekedy ju pozve aj Slovenská televízia na debaty o historii Slovenského štátu. Je to naša najlepšia a najfundovaniejšia historička v tomto smere.
Možno som niečo prehliadol, ale keďže som sa vo svojej vedeckej práci venoval predovšetkým dejinám slovenského štátu,ďalej sledujem, čo sa o tomto období píše. na práce pani Roguľovej som však doteraz nenarazil.Takže nie.