Roku 2001 bolo 100. výročie narodenia maďarského menšinového politika v prvej ČSR a v rokoch prvej SR Jánosa Esterházyho. Pri tejto príležitosti bol v maďarskom parlamente slávnostný akt, na ktorom si prevzal medailu J. Esterházyho vtedajší podpredseda slovenskej vlády P. Csáky. Predtým si už túto medailu od maďarskej vlády (parlamentu?) prevzal aj bývalý predseda SNR F. Mikloško. Oba tieto akty pokladám za hanebné vo vzťahu k občanom SR. Keďže stále sa stretávame s okiadzaním tohto agenta Horthyho vlády, publikujem tento krátky článok, ktorý som napísal ako reakciu na uvedenú oslavu.
Tvrdenia. ktoré sú uvedené nižšie, sú založené na vydaných prameňoch, vedeckých a odborných publikáciách. ktoré sú bežne prístupné a každý si ich môže overiť. Aby nevznikol dojem. že osoba Esterházyho je slovenskými historikmi zámerne znevažovaná, uvádzam najmä práce maďarských historikov, ktoré nezvratne potvrdzujú, že tento politik bol agentom maďarskej vlády, konal podľa jej pokynov, aktívne a dobrovoľne kolaboroval s nacistickým Nemeckom, podieľal sa na rozbíjaní územnej celistvosti Slovenska, iniciovaní protižidovského zákonodarstva a odstraňovaní demokratického zriadenia v našej krajine. Z dôležitých prác dávam do pozornosti najmä:
Diplomaciai irátok Magyarorszagon kulpolitikaja (zbierka dokumentov o maďarskej zahraničnej politike v rokoch pred a počas druhej svetovej vojny, editor Magda Adam(ová), vydané vo viacerých zväzkoch v Budapešti)
Alianz Horthy Hitler Mussolini (nemecký výťah z predchádzajúceho diela, vydané v Budapešti)
Lórant Tikovszky: Južné Slovensko v čase okupácie (práca maďarského historika, vyšla v Bratislave roku 1971)
János Esterházy vstúpil do politiky ako kresťansko-sociálny politik v prvej ČSR. Bol predsedom Maďarskej kresťansko-sociálnej strany na Slovensku a bol pos1ancom Národného zhromaždenia. Sám sa pokladal za silného antisemitu už od najútlejšej mladosti (Tilkovszky). Ako poslanec Národného zhromaždenia bol zároveň agentom maďarskej vlády (pod krycím menom Tamás Matyás alebo č. 221 (Adamová). Poslúchal jej príkazy s cieľom likvidovať územnú celistvosť Slovenskej krajiny a pripojenia Slovenska a Podkarpatskej Rusi k Maďarsku. V svojej politike sa nechal inšpirovať’ Sudetonemeckou stranou K. Henleina a na priamy pokyn maďarskej vlády zlúčil roku 1936 svoju stranu s Maďarskou národnou stranou A. Jarossa (popraveného v Maďarsku po vojne za vojnové zločiny) do Zjednotenej maďarskej strany. Strana, ktorá mala výrazne totalitný charakter, konšpiratívne spolupracovala so všetkými nepriateľmi česko-slovenského štátu (vrátane nacistického Nemecka a jeho piatej kolóny v ČSR – Sudetonemeckou stranou/SdP) s cieľom jeho zničenia a pričlenenia Slovenska k Maďarsku. Neobstojí argument, že spolupracovala aj s HSĽS, keďže HSLS s ňou nemala žiadne tajné dohody, ich spolupráca neprekročila obvyklé parlamentné kontakty a HSĽS nikdy nebola konšpiratívne spojená s cudzou mocou a pred Mníchovom roku 1938 žiadnym spôsobom nepracovala proti česko-slovenskému štátu a jeho zákonom. Boľševickým výmyslom je aj údajné podpísanie dohody o spolupráci medzi Hlinkom, Henleinom a Esterházym. Nielenže neexistujú na to žiadne dokumenty, ale maďarské diplomatické pramene svedčia o úplnom opaku.
V čase vrcholiacej mníchovskej krízy ako poslanec Národného zhromaždenia ČSR na pokyny cudzej vlády sa výrazne angažoval z cieľom rozbitia územnej celistvosti Slovenskej krajiny a jej pripojenia k cudziemu štátu. Jeho cesty do Varšavy a Ríma boli zamerané na podkopávanie pozícií Slovenska na medzinárodnom fóre, aby bolo čo najviac okyptené a znemožnila sa mu samostatná existencia mimo rámca veľkého Maďarska. Bezo sporu to boli najmä jeho aktivity. ktoré podnietili „arbitrov” vo Viedni k pričleneniu Košíc s ich takmer čisto slovenským okolím k horthyovskému Maďarsku. Ako poslanec č-sl. štátu vítal Horthyho v Košiciach. Vo všetkých uvedených prípadoch sa dopustil zločinu vlastizrady v spojení s cudzou mocou podľa zákona na ochranu republiky z roku 1923 a podľa tohto zákona bola posudzovaná aj jeho vina v týchto trestných skutkoch.
Už v čase autonómie, ale aj neskoršie, keď ako predseda fašistickej Maďarskej strany pôsobil ako poslanec slovenského snemu, vystupoval ako hovorca maďarskej vlády na Slovensku. Jeho niektoré zásahy v prospech Slovákov na južnom Slovensku neboli motivované, ako to chcú nahovoriť slovenskej verejnosti predstavitelia SMK, humanizmom (Esterházyho výroky zaznamenané pri rôznych príležitostiach svedčia o skutočnom postoji k Slovákom), ale boli dôsledkom retorzií uplatňovaných recipročne slovenskou vládou voči jeho osobe a majetku, ak maďarská vláda diskriminovala Slovákov.
Ako jediný dôvod, ktorý má exkulpovať J. Esterházyho za všetko to, čo spáchal voči svojej vlasti a jej ľudu, sa uvádza jeho nehlasovanie za ústavný zákon o vysťahovaní židov. Údajne bol proti. Vraj ako jediný slovenský poslanec bol proti deportáciám. Len nikto neuvádza, kedy a kde. Žiadne jeho verejné odsúdenie deportácií nejestvuje. Čudujem sa najmä ministrovi spravodlivosti J. Čarnogurskému. ktorý by o tom mal niečo vedieť, že mlčí. Veď to hol práve jeho otec Pavol Čarnogurský, ktorý organizoval odchod niektorých poslancov snemu z hlasovacej sály a podobne ako Esterházy teda za tento zákon nehlasovali. Prečo necháva špiniť’ pamiatku svojho otca, dokonca svojím najbližším spolupracovníkom F. Mikloškom. Ani Esterházy nehlasoval proti, iba prosto nehlasoval a svet sa o tom dozvedel prostredníctvom gardistickej tlače, ktorá toto nehlasovanie široko rozmazala na rozdiel od podobného postoja niektorých slovenských poslancov. Nemal ani takú odvahu, aby to verejne zdôvodnil, len pred zasadaním to oznámil predsedovi snemu Sokolovi a jeho zdôvodnenia boli čisto maďarónske (Tilkovszky).
Ako to bolo však v skutočnosti? Bol za alebo proti Židovskému kódexu (podotýkam, je to úplne iná „právna“ norma, ako hore spomínaný ústavný zákon! ! ! Je všeobecne známe (Tilkovszky), že Esterházy ešte v čase, keď sa na Slovensku len pripravovali prvé protižidovské opatrenia, tlačil na maďarskú vládu, aby prijala urýchlene protižidovské zákony čo možno najtvrdšie a že on bude na Slovensku pôsobiť’ (ak by náhodou slovenská vláda chcela prijať protižidovské opatrenia), aby tieto boli čo najmiernejšie, aby maďarské boli tvrdšie. Zavodnenie: Ak bude maďarské protižidovské zákonodarstvo tvrdšie, budú mať lepšiu šancu od Hitlera získať celé Slovensko. Humanizmus ako vyšitý!
Pod tlakom nacistického Nemecka sa na Slovensku prijímali už od roku 1939 protižidovské opatrenia. Spočiatku na náboženskom základe — vládne nariadenie s mocou zákona č. 63/39, neskôr na rasovom základe, napr. Židovský kódex (tiež vládne nariadenie s mocou zákona, september 1941). Aby sme mohli vystopovať postoj J. Esterházyho k týmto opatreniam, treba si ujasniť spôsob, ako sa prijímali. Väčšinou išlo o vládna nariadenia s mocou zákona, ktoré mali podobný charakter ako zákonné opatrenia predsedníctva FZ ČSSR alebo národných rád. Po prijatí vo vláde boli predložené plénu Snemu SR, ktoré sa mohlo k ním vyjadriť do 3 mesiacov. Ak ich plénum nezrušilo, stávali sa po 3 mesiacoch riadnymi zákonmi. Ani raz sa nestalo, že by takéto nariadenie bolo plénum snemu zrušilo, alebo bolo takéto nariadenie na sneme napadnuté. Teda ani Esterházy, hoci sa pravidelne zúčastňoval rokovaní snemu, keď sa takéto nariadenia prijímali, nevzniesol protest alebo nežiadal hlasovať o zrušení takéhoto nariadenia. Tzv. Židovský kódex zo septembra 1941 bol vydaný na základe zmocnenia vlády snemom zo septembra 1940, aby do jedného roka prijala nevyhnutné opatrenia na vyriešenie židovskej otázky. Esterházy za toto zmocnenie hlasoval a nesie teda za Židovský kódex priamu zodpovednosť. Jediný ústavný činiteľ, ktorý s ním vyslovil obmedzený nesúhlas hol prezident Tiso, ktorý si najskôr vymienil zaradenie dvoch paragrafov o možnosti výnimiek a potom toto vládne nariadenie nepodpísal, hoci mu to ústava predpisovala (podobne ako Dubček nepodpísal lustračný zákon). Nie je známe žiadne verejné vystúpenie Esterházyho, v ktorom by protestoval proti prijatiu Židovského kódexu.
Deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska do nacistických vyhladzovacích táborov začal Tuka po dohode s Ribbentropom v marci 1942. Dialo sa to nezákonne na základe ustanovení Židovského kódexu, ktoré hovorili o tom, že židov je možné nútene nasadiť na práce. Prvé transporty boli skutočne zdôvodňované tým. že židia idú na práce do Nemecka. Neskôr sa zavodňovali potrebou zlučovania rodín. Tuka sa vehementne snažil dať deportáciám placet zákonnosti, a preto požadoval prijatie ústavného zákona o vysídlení židov. Morálnu a právnu stránku nezákonných deportácií si však intenzívne uvedomovali aj mnohí odporcovia deportácií, medzi nimi aj poslanci. Rozhodli sa preto využiť Tukovu iniciatívu na likvidovanie najtvrdších opatrení Židovského kódexu. V danej situácii to nedokázali ináč, len hlasovaním za skutočne nemorálny ústavný zákon a vysťahovaní židov, teda politikou menšieho zla. Tento ústavný zákon mal síce v prvom článku ustanovenie, že žida možno z územia Slovenska vysťahovať, ale všetky ostatné ustanovenia hovorili, za akých okolností to nie je možné vykonať. Zákon rovnako nesankcionoval dovtedajšie deportácie. Historickou pravdou zostáva, že tento ústavný zákon najskôr zmienil deportácie a na jeho základe sa neskôr zastavili. Pred účinnosťou zákona bolo deportovaných asi 45 000 občanov židovského pôvodu, po jeho účinnosti ešte asi
Z hľadiska všeobecnej humanity treba odsúdiť všetky neľudské a diskriminačné opatrenia, či už sa dejú na základe hrubej sily, alebo zdanlivo „zákonnou” cestou. Na budovaní zdanlivo „zákonnej” cesty diskriminácie židovského obyvateľstva sa plne podieľal aj J. Esterházy. Jeho jedno hlasovanie pochybnej morálnej ako aj vecnej hodnoty ho nemôže zbaviť viny za to, že dobrovoľne a aktívne pripravoval podmienky na to, aby sa diskriminácia jednej skupiny slovenského obyvateľstva mohla stať skutočnosťou. Napomáhaním revizionistickej politike Maďarska priamo pomáhal Hitlerovi ovládnuť strednú Európu, čím nesie plnú zodpovednosť za všetko, čo sa stalo na Slovensku po Mníchove 1938. Preto bol aj na základe ustanovení nariadenia SNR č. 33 odsúdený Národným súdom za vnútornú zradu a kolaboráciu. Ak si toto nechce uvedomiť časť slovenskej politickej reprezentácie, je to nielen jej tragédia, ale tragédia celého slovenského národa. Je to odmietnutie antifašistickej tradície slovenskej politiky, pošpinenie pamiatky tisícok obeti boja proti fašizmu a Slovenského národného povstania, áno, toho Slovenského národného povstania, ktorého deň vypuknutia je dodnes štátnym sviatkom Slovenskej republiky.
Akt v maďarskom parlamente bol aktom urážajúcim celý slovenský národ, lebo ho chce vykresliť ako národ xenofóbny, antisemitský zdôrazňujúc „vysoké morálne kvality’ Esterházyho, ktorý vraj ako jediný pozdvihol hlas proti deportáciám židovského obyvateľstva“. Toto tvrdenie nie je len nepravdivé, ale je bohapustou lžou a zapadá do podobných tvrdení z tej istej kuchyne, že jediným garantom demokracie na Slovensku a jej najstabilnejším prvkom je SMK. Jeho konečným cieľom je zbavenie Slovákov morálneho práva na sebaurčenie poukazovaním na ich údajnú inferioritu a sklony k ne-demokracii a diskriminácii iných národností. To, že to je v hlbokom rozpore s pravdou a skôr pripomína známe Zlodej kričí, chyťte zlodeja, im asi vôbec nevadí. Len aby sa to dostalo do decizívnych kruhov v Európe, ktoré často nemajú čas overiť si skutočnosti. A proti tomu sa treba rozhodne postaviť. Rozhodne a jednoznačne.
Výborná analýza. Ešte by som však chcel dodať – aj keď to zdanlivo s témou nesúvisí – že Maďari často zabúdajú resp zamlčujú, ako sa v horthyovskom Maďarsku nakladalo so Židmi a že Maďari začali s deportáciami týchto chudákov v lete roku 1944 keď už bolo úplne jeasné, že ich po transporte čaká smrť. A ktorých nedeportovali, bez milosti strieľali sami nilašovci alias Šípové kríže napríklad ako v Budapešti na brehu Dunaja a hádzali ich telá do rieky. Keby sa Maďari neboli takto správali, tak by nebolo bývalo treba záchranných akcií Raoula Wallenberga. Zato majú plné ústa humanizmu Eszterházyho a jemu podobných – Mikloško, Hrušovský o tom nevedia nič a napríklad Hrušovský by sa za svoje „ospravdelňovanie“ v maďarskom parlamente mal hanbiť! Prispel tým len k postoju maďarských šovinistov, že slovenská ovca vždy ohrozovala maďarského vlka.
ty si teda debil, Slovaci zacali deportovat Zidov pretoze nevedeli co ich caka? blbost
Takze, Janos Esterhazy v podstate mal moznost ako cesko-slovensky obcan budovat demokraciu a on sa rozhodol, ze ako agent horthy-madarskej zaostalosti radsej demokraticke Cesko-Slovensko spolu z Henleinom a Hitlerom dokope, ano? Dakujem, neprosim. Ako si aj len pologramotny clovek moze predstavovat, ze takato, v najlepsom pripade problematicka postava moze byt prijatelnou pre Slovensko a DEMOKRATOV mi je uplne zahadne…nechapem…..a k tomu saskovaniu sa Miklosko pridal??? Co ho vtedy opustil akykolvek instinkt pre dolezitost a dostojnost demokratickych tradicii????
Až teraz, po letnej dovolenke, som si prečítal akúsi oligofrénnu reakciu na môj dodatok k článku A. Hrnka. A tak odpisujem s oneskorením, hoci takáto reakcia by si ani odpisovanie nezaslúžila:
1/ V prvom rade si vyprosím, aby ste mi tykali.
2/ V druhom rade, podľa toho čo píšete, je úplne jasné, že o židovských zákonoch v Horthyho Maďarsku a a na Slovensku (1938-1945) neviete nič. Naštudujte si to a potom píšte do blogov. Howgh.
3/ Ja som sa Vám nepredstavil, takže Vám Vaše priezvisko debil ani nebudem revanšovať.
Esterházyho, raz je cenený tak vysoko, je možné a dokonca aj nutné podrobiť prísnemu morálnemu súdu. Aby však z toho neznikol paškvil, ako v tomto prípade, prihováral by som sa, aby sa volili správne referenčné body a azda by nezaškodilo, keby aj osoba hodnotiaceho sa vedela legitimovať určitou mravnou integritou. Ale budiž, propagandistov si človek nevyberá 🙂
1. Zazlievať J. E., že sa snažil dostať južné Slovensko s maďarskou menšinou preč z ČSR, kam ju „privrzli“ proti jej vôli, je neseriózne. Bolo to nielen jeho právo, ale asi aj povinnosť.
2. Ako človek vychovaný v duchu uh. kódexu cti nemohol a zrejme ani nechcel mať nič spoločné s ČSR, ktoré malo lož (o samourčení, o českosl. národe a ďalšie) založenú v samotnom svojom fundamente a ktoré vyhlasovalo za cnosť vojenskú zradu (legionári), spolčenie sa s nepriateľom (Masaryk a spol.), alebo konšpiráciu proti zákonnej vláde (maffia).
3. Nazývať ho agentom, je minimálne nevkusné. Bol on agentom azda viac, než Beneš v čase atentátu na Heydricha ?, alebo j. e. arcibiskup Sokol pred r. 1989 ?
4. Na „rozbití Československa“ má Esterházy navlas podobnú úlohu ako Hlinka, len výrazne menšiu vinu: Maďari nepodpisovali Československu žiadny reverz typu Martinskej deklarácie. Neboli to Maďari, kto sa 14. 3. 1939 dohodli s Hitlerom o rozbití ČSR, neboli to Maďari, ktorí spolu s Hitlerom rozpútali 2. sv. vojnu (naopak, prichýlili poľských utečencov)
5. Či je správne nazývať Horthyho režim fašistickým, je otázne. K ľudáckemu bol režim šípových krížov asi bližšie. Nazývať E. stranu fašistickou je zjavný anachronizmus.
6. Zdôrazňovať E. antisemitizmus (vraj podľa vlastného vyjadrenia) vo svetle jeho postoja pri hlasovaní o úst. zák. o vysť. žid. je úplnou stratou súdnosti: ak E., tento od rodu zaťažený antisemita, sa dokázal vzoprieť, ako je možné, že svätí muži slovenského snemu, donedávna loyálni občania demokratickej ČSR, tak nedokázali ? Veď ho smelo s nimi porovnajme – s mons. Vojtaššákom napríklad 🙂
7. „Morálnu a právnu stránku nezákonných deportácií“ si vraj uvedomovali mnohí poslanci a tí využili úst. zákon o vysť. žid. na zmiernenie žid. kódexu… Ako keby sa Židom mohlo stať niečo horšie než vysťahovanie do Osvienčimu.
A Tiso, tento svätý muž so svojim „obmedzeným nesúhlasom“ ? Koľkým Židom zachránili prez. výnimky život ? Ostalo azda čo i len jedno miesto v oných dobytčích vagónov neobsadené ?
Čo veta to perla (podľa úst. zákona o vysť. žid. sa vraj deportácie aj zastavili a podobné nezmysly).
p. Hrnko, kvietok môj, bez urážky, ale týmto článkom ste v určitom zmysle dosiahol dno. Veď na internete toto bude v rôznych vyhľadávacích servroch uložené do konca sveta ! Azda by nezaškodilo trošku viac sebaúcty, keď už nič iné :-)…
Morse úr,
keď už hovoríme o mravnosti, treba vedieť, že Esterházy bol poslanec Národného zhromaždenia a ako taký zložil prísahu vernosti republike. Prisahať republike a zároveň byť agentom cudzej vlády je v každom štáte a v každom režime zločin vlastizrady, patrí do prvej hlavy trestného zákona a všade sa trestá najprísnejšími trestami. To po prvé. Zároveň si vyprosím Vašu impertinenciu na adresu mojej morálnej integrity. A to ďalšie, tie žvásty ste si tiež mohli odpustiť. Bojovať za demokraciu proti nedemokratickému, etnocídnemu režimu Uhorska nemôže byť považované za zradu. Esterházymu a ani žiadnemu Maďarovi v ČSR nikto nesiahal na ich národnosť, práve naopak. Spájať sa však s tým najčernejším politickým prúdom, aký vôbec európska história zrodila a vydávať to za povinnosť, na to už musí byť poriadna žumpa, z ktorej toto vyjde. Bod 3 patrí do tej istej žumpy, ako to predošlé.
Bod 4 je absolútna hlúposť. Hlinka zomrel v auguste 1938 a do Mníchova 1938 nie je ani náznak toho, žeby HSĽS mienila rozbiť ČSR. O poslancovi, ktorý prisahal vernosť tomuto štátu, sa to povedať nedá. Mníchov vytvoril inú situáciu a podmienil iné chovanie.
Ohľadom bodu 5 odporúčam prečítať článok opäť. Ak nemáte beľmo na očiach, tak pochopíte, o čo tam išlo. A tie vyjadrenia sú od maďarského historika a z maďarského archívu. A Vojtaššákovi sa ďaleko vyhnite, lebo sa zapájate do bahna boľševických lží, ktoré boli o ňom vytvorené a ktoré sú asi tak pravdivé ako to, že sv. Štefan bol černoch.
A čo sa týka ústavného zákona o vysťahovaní židova, na základe ktorého sa deportácie zastavili, Vás odkazujem na židovského historika Y. Jelinka. Niečo si naštudujte, ale otvorenými očami a nepredpojatou mysľou, a potom niečo píšte. Potom to nebudú bolondoságok, ako mi inde prízvukujete.
p. Hrnko, kvietok môj,
1. S tými agentmi a vlastizradcami doporučujem narábať opatrne (v dome obesenca… :-)). V tejto krajine skladali a porušovali prísahy premnohí a veľmi rôznym režimom a ako som bol napísal, ČSR=zrada per definitium. Koniec koncov vy by ste bol najpovolanejší vysvetliť ako SNS hájila integritu Uhorska, ktorú mala do r. 1918 na 1. mieste svojho programu. Hoci začínam chápať aj Vašu dialektiku, keď „boj za demokraciu proti etnocídnemu režimu“ Uhorska zradou byť nemôže. Samozrejme rovnako nie je ani agent ako agent v krajine, kde je min. predsedom Fierlinger, alebo ministrom zahr. vecí Chňoupek. Darmo, história je triedna veda 🙂 a nepochybne Vy ste ten, kto povie, kedy je porušenie prísahy vlastizradou a kedy, vďaka „zmeneným podmienkam“ :-), už nie.
2. Píšete „Spájať sa však s tým najčernejším politickým prúdom, aký vôbec európska história zrodila a vydávať to za povinnosť, na to už musí byť poriadna žumpa, z ktorej toto vyjde…“ Tu sa už len dohodnite s kolegom Bobákom, ktorý politický prúd je ten nejčernejśí, a ktorá žumpa najhlbšia. Je pritom evidentná Vaša snaha spájať Esterházyho s fašizmom (svojrázne si tento pojem vykladajúc). E. mal jasný mandát od svojich voličov naplniť ich samourčovacie právo a podľa toho konal. Vystupoval proti Beneśovi, nacistom, ľudákom i Szálasimu, väznilo ho Gestapo i NKVD i „ľudovo-demokratické“ Československo. Prečo sa tak bránite porovnaniu s jeho súčasníkmi ? Veď Vojtaššák je ideálna referenčná persóna: podpísal Martinskú deklaráciu i Žilinskú dohodu, nebol antisemitom, arizoval Friedov podiel na bald. kúpeĺoch, z najlepších pohnútok udal min. 1 Žida, SNP považoval za švindel, trpel v komunistickom väzení. Týmto porovnaním som sa razom ocitol v boľševickom bahne ? Pritom tí boľševici boli k Vojtašśákovi výrazne zhovievavejší než k Esterházymu 🙂 Neobávate sa citovaním „maďarského historika“ Tilkovszkého ocitnúť v rovnakom boľševickom bahne ?
3. Píšete „Hlinka zomrel v auguste 1938 a do Mníchova 1938 nie je ani náznak toho, žeby HSĽS mienila rozbiť ČSR…“ Vážne si nespomínate na stretnutia Hlinka-Henlein-Esterházy v Ružomberku vo febr. 1938 o spoločnom postupe ? Stáli vari ich účastníci na platforme obrany ČSR ? Nespomínate si ani na jeho výrok „Povedzte národ, ktorý by odmietol samostatnosť ?“
Snaha rozbiť ČSR pred Mníchovom by sa mala posudzovať prísnejšie, nez jej faktické rozbitie pol roka po Mníchove? Vari Československo rozbili v Mníchove a nie v Bratislave 14. marca 1939 ?
4. To, že študujete Y. Jelínka Vám slúži ku cti. Ja som uňho síce nikde zmienku o blahodárnom vplyve úst. zák. o vysť. žid. na ukončenie ich deportácií v okt. 1942 nenašiel, ale ak ma poučíte, rád si to prečítam.
Aranyos kicsi gyerekem,
splietate piate cez deviate, ale nič pozitívne Vám z toho nevychádza. Zložte si veľkomaďarské okuliarky a pozrite sa na svet sine ira et studio (bez hnevu a zaujatia). To, že si maďarská politika v Uhorsku v 19. st. vytýčila za cieľ „zrušiť“ v ňom národnosti a vytvoriť etnicky čistý maďarský štát v úplnom rozpore s odkazom sv. Štefana (krajina jednej reči je nerozumná a krehká – imbecile et fragile), je fakt, na tom sa nič nedá zmeniť. To, že sa to Slovákom, Rusínom, Rumunom, Srbom, Chorvátom, Slovincom, Talianom a Nemcom, ktorí roku 1910 aj napriek sfalšovaniu štatistiky tvorili väčšinu obyvateľov Uhorska, nepáčilo, je tiež fakt. To, že dôsledky tejto uhorskej „spravodlivosti“ pociťujú Maďari ako tragédiu, je tiež fakt, ale s tým dodatkom, že si to zavinili sami. Porovnávať Uhorsko, kde roku 1910 malo volebné právo 6% dospelej populácie,alebo horthyovské Maďarsko, kde to bolo podobné, s Česko-Slovenskom, kde bolo všeobecné volebné právo a kde sa rešpektovali individuálne i kolektívne práva menšín, je somárstvo (szamarság). To, že kolektívne práva menšín boli po nástupe nacistov zneužité na rozpútanie vojny a že maďarské menšiny sa popri nemeckých menšinách na tom aktívne podieľali, je tiež fakt. Preto medzinárodné spoločenstvo po r. 1945 postavilo menšinovú politiku na individuálnych právach a tak je to správne. Nesnažte sa zmiešavať hrušky s jablkami. Nič z toho nebude.
Osobne som zástancom slovensko-maďarského vyrovnania a som hlboko presvedčený, že sme ako pokrvne najbližšie národy v Karpatskej kotline odsúdení na spoluprácu. Bez nej sa nikde nepohneme a bude nás ťahať k zemi ako kameň uviazaný ku krku. Ale bez toho, aby sme si vyčistili minulosť, to nepôjde. Uznávam, že ani Slováci neboli vždy anjeli a že Maďari sú len tí čerti. Tak to nebolo. Ale ak hovoríme o vyrovnaní, mal by začať ten, kto spor vyvolal a kto je väčší. Slováci v novodobej histórii nikdy Maďarov neohrozovali v ich národnom bytí, čo sa naopak povedať nedá. Kým Slováci nezískajú pocit, že tých posledných stopäťdesiat rokov Uhorska sa už nikdy nezopakuje, nemôže nikto od nich žiadať, aby sa prestali báť.
p. Hrnko, kvietok môj,
som celkom rád, že sa mi Vás podarilo preladiť na takú zmierlivú nôtu (len aby ihla neočakávane nepreskočila späť na pesničku o odvekom nepriateľovi slov. národa :-).
Asi by som chcel veľa, ale chýba konštatácia, že následný vývoj predsa len potvrdil, že ŕuská hrozba bola reálna, časť národnostn. reprezentácií nelojálna. Tak či onak, Uhorsko sa zaslúžilo o zachovanie nepočešteného slov. svojbytného etnika, za uhorské peniaze a s ohľadom na uh. záujem sa kodifikoval slov. spis. jazyk (Bernolák, Czambel). V následníckych štátoch sa nie vždy podarilo zachovať liberálny režim Uhorska v oblasti mestských, cirkevných (českí evanjelici), národnostných (Chorváti) samospráv, nepodarilo sa prežiť bez rôznych tých jazykových zákonov a bez protižidovských pogromov, bez etnických čistiek, atď.
Motív strachu, ktorý na záver spomínate, bol tiež neznámy v Uhorsku: Takto vnímal „brutálnu násilnícku maďarizáciu“ súčasník:
„… Za svoju minulosť sa nehanbím. Bol som tým, čím boli všetci nadaní Spišiaci, či už Nemci alebo Slováci. Stať sa Maďarom znamenalo stať sa inteligentom. O Slovákovi inteligentovi nebolo chýru. Cítil som sa byť Maďarom.
Keď vo viedenskom parlamente žiadali 14 hornouhorských stolíc pripojiť k Čechám, bol u mňa nebohý Štefan Mišata i s terajším námestovským farárom. Ja som sa ho pri obede opýtal: čo on na to ako známy Slovák? On mi odpovedal, že je to nemožnosť z náboženského aj z hospodárskeho stanoviska.“
(Mikulášsky kanonik dr. Jozef Kožár v „Slováku“ v auguste 1930)
A to, že to Vy dnes vnímate inak, pramení odtiaľto: „…pokým ide o maďarčinu, veľmi mnoho zavinila Čechmi až príliš umele pestovaná nenávisť proti všetkému maďarskému, ktorú nenávisť všetkými možnými prostriedkami vštepovali i do slovenskej mládeže, čo študovala už pod ich vedením…“ Ľudovít Novák, Jazykovedné glosy k československej otázke (Matica slovesnká Martin 1935)
Z celého toho mora hlúpostí, ktoré si tu natrieskal, maďar, ma zaujala jedna:
„1. Zazlievať J. E., že sa snažil dostať južné Slovensko s maďarskou menšinou preč z ČSR, kam ju “privrzli” proti jej vôli, je neseriózne. Bolo to nielen jeho právo, ale asi aj povinnosť.“
Nepriamo dačo o tomto padlo aj v našom parlamente…len tak pre zaujímavosť…
Dátum zadania: 21. 3. 2001
Zadávateľ: Dušan Slobodník
Adresát: podpredseda vlády pe európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Pál Csáky
Otázka: Bol zločinom proti demokracii návrh J. Esterházyho, aby sa po likvidovaní Československa Slovensko stalo „autonómnou oblasťou“ Maďarska? Prečo ste o tom nič v prejave v Budapešti nepovedali?
Dátum odpovede: 22. 3. 2001
Zodpovedal: minister výstavby a regionálneho rozvoja SR István Harna
Odpoveď:
Vážený pán poslanec: „Predovšetkým sa chcem ospravedlniť,“ hovorím teraz v mene pána vicepremiéra Csákyho, „predovšetkým sa chcem ospravedlniť, že nemôžem odpovedať na vašu otázku osobne, a to z dôvodu mojej vopred naplánovanej a vládou odsúhlasenej služobnej cesty do Írskej republiky. Čo sa týka obsahu vašej otázky, rád by som s vami polemizoval ohľadne dôveryhodnosti zdrojov vašich informácií. Taktiež si nemyslím, že silné slová môžu napomôcť vecnému dialógu v danej problematike. Som toho názoru, pán poslanec, že moje vystúpenie dňa 11. marca 2001 v Budapešti bolo vyvážené a korektné. Spomienková slávnosť, ktorá bola organizovaná mimovládnou organizáciou, mala dôstojný priebeh. Ani na tejto slávnosti, ani po nej v tlači zo strany účastníkov neodznelo ani jediné slovo, ktoré by nebolo v súlade s princípmi demokracie či s demokratickými normami Európskej únie. Vo svojom vystúpení v Budapešti som hovoril aj o tom, že ako každý politik i János Esterházy sa mohol občas mýliť. Som však rozhodne toho názoru, že jeho hlasovanie proti deportácii Židov 15. mája 1942 si zasluhuje pozitívne hodnotenie.“
Doplňujúca otázka: Ja verím, že o otázke spomienkových osláv Esterházyho ešte v tomto parlamente bude veľa rečí a, samozrejme, pán minister Harna nemôže odpovedať za podpredsedu vlády Csákyho, ktorý sa uchyľuje ako vždy ku klamstvám.
***Ja som citoval z knihy, ktorú vydala dcéra Jánosa Esterházyho Alica v roku 1995 v nemčine vo Viedni pod názvom „Graf János Esterházy“, kde sa výslovne na strane 125 hovorí, že navštívil János Esterházy Varšavu, kde rozprával sa s ministrom zahraničných vecí Bekom. A ten vyslovil názor, že po likvidácii Česko-Slovenska sa poľsko-maďarské hranice spoja.*** Pán János Esterházy počas svojho pobytu vo Varšave sa rozprával aj s pánom Dorulovičom, ktorý bol zástupcom ministra zahraničia. A tam je čierne na bielom napísané, slová pána Esterházyho, že áno, uvažuje sa o spojení poľsko-maďarskej hranice a Slovensku sa predpokladá možnosť, lepšie povedané nevyhnutnosť stať sa autonómnou oblasťou Maďarska.*** Takže myslím si, že to bolo hrubé narušenie demokracie a že to bol zločin proti demokracii taký istý, ako spáchal Henlein svojimi tézami z Karlových Varov. A myslím si, že z tohto by sa nemal pán Csáky vymknúť, pretože jediné, čo povedal o Jánosovi Esterházym v Budapešti, ja mám text, samozrejme, jeho prejavu, bolo, že bol neuveriteľne naivný a že sa dopúšťal aj chýb, ale akých konkrétne chýb a či toto je chyba… (Zaznel zvuk časomiery.)
Nuž, zdá sa mi, že mu nešlo IBA o južné Slovensko…Čo ty na to maďar…???
Martine, synu,
„…maďarskej hranice a Slovensku sa predpokladá možnosť, lepšie povedané nevyhnutnosť stať sa autonómnou oblasťou Maďarska.*** Takže myslím si, že to bolo…“ takto to tam je napísané ? ako to zasa cituješ ?!
Aranyos kicsi gyerekem,
to, že som otvorený diskusii a pokladám za potrebné zdôrazniť, že sme s Maďarmi odsúdený na dobré susedské a občianske vzťahy, neznamená, že sa stotožňujem s Vašimi názormi, ktoré sú zo slovenskej strany, ale aj z hľadiska všeobecného pokroku demokracie pomýlené. Viete, keď Vám niekto šľapne na krk a nedá Vám dýchať, určite sa obzeráte okolo, aby Vám ho niekto pomohol od Vás odsotiť. Nebyť toho, žeby Maďari nezačali s pomýlenou politikou násilnej maďarizácie, nikdy by sa Slováci nezačali pozerať za hranice Uhorska. Veď si len pozrite Mikulášske žiadosti z roku 1848 a Memorandum z roku 1861. Ani v jednom nebolo ani náznaku panslavizmu, oba tieto dokumenty stáli na pozícii Uhorska. A aká bola odpoveď Maďarov? V prvom prípade zatykače a štatárium, v druhom prípade posmech. Čudujete sa potom našim predkom, že volili tak ako volili?! A s tým strašiakom panslavizmu nebudte smiešny. Nemiešajte dohromady Rusov a režim, ktorý Rusku vnútil bohvie kto. A Vaše porovnania sú ešte k tomu ahistorické. Takže, chlapček môj zlatý, zamyslíte sa nad sebou!
p. Hrnko, kvietok môj,
musím povedať, že sa mi páči na Vašich názoroch, hoci pomýlených, že sú zreteľne formulované a tak sa dajú elegantne vyvrátiť.
Vy tvrdíte (na rozdiel od slov. historiografie, ktorá to síce vsugerúva, ale nikdy nevysloví nahlas), že „Nebyť toho, žeby Maďari nezačali s pomýlenou politikou násilnej maďarizácie, nikdy by sa Slováci nezačali pozerať za hranice Uhorska“.
Ja zasa tvrdím, že ČSR by vznikla aj v tom prípade podľa rovnakého scenára a v rovnakých hraniciach, akurát by v ČSR slov. národ neustál čechoslovakistický tlak, lebo v podmienkach autonómie v rámci Uhorska by bol k r. 1918 už kompletne počeštený. (Stále sa zabúda, že v slov. školách otvorených po r. 1850 sa na popud J. Kollára vyučovala čeština).
Píšete: „A aká bola odpoveď Maďarov?“. Schválne si pozrite, kedy bolo Štatárium vyhlásené (totiž pred vystúpením v lipt.mik. a nijako nesúviselo so Slovákmi, keďže bolo vyhlásené v reakcii na protižidovské pogromy).
Termín panslavizmus používam len z toho dôvodu, že nijako inak neviem odlíšiť Slovákov loyálnych k uhorskej korune (viď Dr. Jozef Kožár citovaný vyššie) od rôznych tých martinčanov (SNS), ružomberčanov (Hlinka a spol), skaličanov (Hlasisti a pod.).
Ja sa Vašim predkom nečudujem, ja sa čudujem Vám. Viete rovnako dobre ako ja, že Vaši predkovia nevolili nijako, a viete aj ako by boli volili, keby sa ich bol niekto spýtal, či chcú preč z Uhorska.
Čudoval by som sa im len v tom jedinom prípade, keby boli evanjelikmi – potomkami českých exulantov po Bielej hore, prípadne Srbov, či Rumunov utekajúcich do Uhorska pred Turkami. Potom, ako ich Uhorsko ako utečencov prichýlilo, sa mu odvďačili presne podľa maďarského príslovia, ktoré uvádzam v dneśnej lekcii.
Kurz maďarčiny pre propagandistov a dvorných historikov. Lekcia 3.
Engedd be a tótot és kizavar a házadból.
Vpusti Slováka dnu a vyženie Ťa z domu.
Féle Magyar, féle tót, féle voda, féle víz. Po slovensky ani koza, ani cap. Asi také sú Vaše názory. Ak tie vaše znôšky slov pokladáte za argumenty, tak sú úbohé. To by som nesmel vidieť na plagátoch vylepovaný zatykač na Hurbana, Štúra a Hodžu, to by nesmeli odsúdiť na smrť za „panslavistické“ štvanie ľudí ako Daxner, Kráľ etc. Skrátka, nehľadajte triesku v našom oku, vyberte si zo svojho brvno. Potom môže byť aspoň nejaká diskusia.
Ech p. Hrnko, kvietok môj,
samozrejme že cieľom tejto diskusie nie je presvedčiť jeden druhého: Vám sa to nemôže podariť kvôli chabým argumentom, mne zasa z Vašej tak povediac existenčnej zaujatosti. Historik by mal byť bohatý a nezávislý človek :-), štátny zamestnanec môže byť iba apologétom štátu, v ktorom a z ktorého žije. V tejto nerovnej partii nám zostáva iba byť podľa možnosti vecní… V západnej historiografii je zvykom, že autor čitateľovi svoje závery nenatíska, zhromažďuje fakty, interpretuje ich a snaží sa v konfrontácii s inými názormi dokázať svoju pravdu. Vy a Vaši kolegovia to robíte presne naopak, snažíte sa indoktrinovať obecenstvo rôznymi klišé a starostlivo skrývate pred nimi nielen existenciu protichodných názorov, ale aj fakty samotné…
Keďže na rozdiel od Vás som sa na položené otázky snažil odpovedať, vrátim sa k poslednej o zatykači na Hurbana a spol. a hrdelnom treste pre Daxnera a Kráľa. Predovšetkým viete rovnako dobre ako ja, že všetci uvedení páni sa dožili staroby bez ujmy. Štúr nesedel vo väzení ani deň, Hurban ani po r. 1867. Na druhej strane, keďže Vám notoricky chýbajú záchytné body, dovoľte odcitovať výjav z činnosti hurbanovských povstalcov v Starej Turej od Rapanta: „Notársky pomocník Ján Bottfay, ktorý chcel zachrániť mestskú pokladničku je dokaličený (boli mu odťaté ruky a nohy) a hodený do ohňa“…
Šulek a Holuby – obesení pri Hlohovci… a dalo by sa toho písať až až. Aranyos kicsi gyerekem, nie o fikciách, ale o pravde sa bavme. Štúra, Hurbana a Hodžu neobesili len pre to, že sa im nedostali do rúk. A Alexander Alexandrovič Petrovič spokojne dožil na Sibíri, dokonca aj básne písal (škoda, že v ruštine). Možno, keby niečo napísal aj v svojej adoptívnej reči maďarčine, nevyhlásili by v Maďarii objaviteľa jeho pobytu po skončení revolúcie za blázna. Už sa s tým musíme zmieriť, každý, kto sa v Maďarii snaží o písanie pravdy, nemôže byť nič iné iba blázon
p. Hrnko, kvietok môj,
takže došlo i na Šuleka a Holubyho … ale Vy by ste mohol v zozname popravených pokračovať dlho, len nechcete 🙂 Hmmm, no podľa mňa môžu byť vo Vašom dlhom zozname až 4 mená, presne toľko rozsudkov bolo vykonaných v súvislosti so „slovenským povstaním“. Opäť jeden referenčný bod: Hurban odhadoval, že mal v zbrani 14.000 ľudí. Na oplátku by ste mi mohol vysvetliť jednu záhadu: Prečo sa z uvedených 4ch spomínajú vždy len práve títo dvaja ?
Pán Morse vy ste bol,
tak hovorí každý vôl.
Ale mali by to vedieť už aj voli,
že správne po slovensky je,
pane, vy ste boli.
(J. Smrek)
K samotnej veci. Počas 2. výpravy slovenských dobrovoľníkov sa začiatkom decembra 1948 udiala prvá bitka pri Budatíne, po ktorej dobrovoľnícke vojsko ustúpilo smerom na Čadcu. Gorgoyho vojaci chytili šesť údajných dobrovoľníkov a 16. 12. 1848 ich v Budatíne na vŕšku (ja som Budatínčan) popravili. Pozri M. Dohnany Slovenské povstanie; pre lenivejších http://www.kysuce.sk/cl/25/kysuce-v-devatnastom-storoci.html. Už teraz to je osem. Ale môžem pokračovať ďalej aranyos kicsi fiamocskam.
p. Hrnko, kvítek múj,
už nikto by sa na výuku slovenčiny nehodil lepšie, než Ján Smrek, ktorý priamo s materinským mliekom učil sa po slovensky že „Hrad přepevný jest Pán Bůh náš…“ :-).
Czambel si prvý všimol, že Slováci sa z nejakého dôvodu hanbia za svoj rodný jazyk a miesto neho používajú tzv. spisovnú slovenčinu, čo je fakticky čeština (tvrdil Czambel). Isté je, že po slovensky sa nepovie BOL ale BOU, s tzv. tvrdým L.
Čo sa týka Šuleka a spol., pozeral som sa u Rapanta a naozaj, číslo 4 nie je správne, odsúdených štatariálnymi súdmi a popravených bolo 6 osôb. Tieto počty sa však vzťahujú zrejme k obdobiu po prvej výprave (18.9-28.9.1848). Zmienku o vojakmi (?) obesených 6 slov. bojovníkoch 16. 12. 1848 som nenašiel u Dohnányho ani Rapanta, ale aj keby tam boli, azda súhlasíte, že nebyť decembrovej výpravy, počty popravených, aj vzhľadom na Kossuthovu amnestiu, by neprekročili oných 6 osôb.
Aranyos kicsi gyerekem,
vidím, že slovenčina je Váš ďalší obľúbený predmet popri histórii, ktorému nerozumiete. To, že luteráni používali ako bohoslužobnú reč biblickú češtinu, neznamená, že v normálnej komunikácii nerozprávali slovensky. Je síce pravdou, že Štúr zaviedol do svojej spisovnej normy z niektorých stredoslovenských nárečí tzv. patalizované ł, ktoré písal ako u, ale nikdy predtým a ani nikdy potom sa v spisovnej norme nepoužívalo, pretože väčšina slovenských nárečí túto hlásku nepozná. Už Hattalova a Hodžova reforma ju odmietla.
Všetky slovanské jazyky vykajú v množnom čísle, iba čeština kombinuje vy s časovaním v jednotnom čísle. V češtine ide o skríženie dvoch spôsobov vykania – talianskeho v tretej osobe jednotného čísla (Lei parla – doslovne ona hovorí) a takzvaného plurálu majesteticus z latiny (voi parlat – vy hovoríte), ktoré sa v minulosti popri nemeckom onikani v tomto jazyku používali.
Nemám teraz k dispozícii Dohnanyho Dejiny slovenského povstania, ale ak sa dobre pamätám, tak pri opise bitky pri Budatíne o tejto poprave píše.
Nuž, a z hľadiska ďalšieho života by som nechcel byť v koži tých ostatných odsúdených (napr. Daxnerovcov a spol.), ktorým tesne pred popravou oznámili, že sa poprava konať nebude; alebo v pozícii J. Kráľa, ktorého odsúdeného na smrť šikovali po maďarských väzeniach; alebo odsúdeného stupavského kaplána Juračku, ktorého odsúdeného na smrť oslobodil z peštianskeho väzenia s mnohými ďalšími až bán J. Jelačič.
Ale načo tá enumerácia? Jeden alebo sto, to je predsa irelevantné. To, že Košútov režim sa správal voči Slovákom agresívne, je fakt. To, že Slováci proti tomu povstali, je tiež fakt. 6iadne vykrúcačky to nezmenia. Niekto múdry povedal, že len pravda nás môže oslobodiť. Pre budúcnosť slovensko-maďarských vzťahov si tu pravdu musíme povedať a nemožno skutky, ktoré sa stali relativizovať. V slovensko maďarských vzťahoch nejde o povestný spor o tom, čo bolo skôr, či vajce alebo sliepka. Obaja vieme, kto bol iniciátorom roztržky a kto bol jej obeť. Len si to treba priznať a toto priznanie nerelativizovať skutkami. Potom sa to môže rozbehnúť (teda naše vzájomné vzťahy) správnym smerom. Keď si iniciátor prizná svoje pochybenie, môže sa očakávať, že svoje zlyhania môže oľutovať aj obeť. Ináč to nie ej môžné.
p. Hrnko, kvítek múj,
ani v najmenšom nespochybňujem slovenskosť evanjelikov, akurát v otázke slov. jazyka by som bral opatrne ich súdy, práve vzhľadom na ich český kultúrny a jazykový background. A či je „BOU“ po slovensky, alebo nie, nemôžete odvodzovať z Hattalovej kodifikácie, keďže tá, ako je známe, mala byť práve mostom späť ku češtine.
Je určite mrzuté čakať na popravu, ktorá sa nakoniec nekoná, jedinou útechou odsúdeným mohlol byť azda fakt, že čakaniu na popravu predchádzal súd, takže vcelku poznali príčinu svojho trápenia (nie každému to bolo v ďalšom dopriate, ale to je opäť otázka o správnom volení referenčných bodov)…
(Česko)Slovenská historiografia za mnohé roky vybudovala nesmierny terminologický aparát za účelom štylizovania „Slovákov“ do role obete. Nikto z Vašich predchodcov a súčasníkov činných na tomto bohumilom diele nie je fanúšikom enumerácií, ani porovnávania, ani citovania (iba ak seba navzájom). Pritom čísla sú jedným z nemnohých faktov, ktoré sú v histórii ako-tak nemenné, lebo interpretácie sa menia podľa potreby toho-ktorého režimu.
Preto, kvítek múj, len mi pekne dohľadajme tých šesť obetí nad Budatínom, nech nám tu nestrašia v špajzi 🙂 A že bol Kossuthov režim voči Slovákom agresívy, je absurdné už aj z toho dôvodu, že na inom mieste tvrdíte, že Kossuth a „Petéfy“ boli Slováci. Už len vzhľadom na nízke zastúpenie Slovákov v Hurbanových oddieloch a nízku početnosť týchto oddielov v porovnaní so Slovákmi bojujúcimi na strane Kossutha, podobné tvrdenie neobstojí, rovnako ako neobstojí ani vo vzťahu k ďaľším desaťročiam, nech už interpretujete akokoľvek voľne, koho za Slováka podľa aktuálnej potreby považujete a koho nie (ešte by vysvitlo, že tí zemania, odrodilci, maďaróni, judáši a janičiari tvorili väčšinu národa a potom vy, ako demokrat, by ste mal problém :-))
Ten niekto, kto povedal, že pravda nás (MôŽE ?) oslobodiť, by len ťažko rozumel veľmi špecifickej tzv. „Slovenskej pravde“, preto je dobré rozpovedať nielen túto pravdu samotnú, ale aj pravdu o jej hlásateľoch…
Igen, pravda je len to, čo hlásajú janičiari a odrodilci a la Ľudovít Košút (košút v slovenčine znamená to isté, čo škopec v češtine, teda vyškopený baran)a Sášenka Alexandrovič Petrovič. Ináč v Turčeku sa traduje, prečo Košút znenávidel Slovákov. Údajne počas prázdnin sa vyťahoval nad svojimi domácimi sedmoslivkárskym príbuznými, tak mu tí zo špásu podpílili mostík nad hnojovkou, v ktorej sa aj v svojej zemianskej mentienke poriadne vykúpal. Z močovky ho vytiahla jeho staršia sesternica (tiež Košútová), ktorá sa neskôr vyjadril, že keby bola vedela, čo sa z neho vykľuje, ešte by ho tam do tej močovky potlačila.
Uznávam, že za všetky zlá sveta sú zodpovední len Slováci, a Maďari sú nevinné obete ohovárania neprajných Slovákov. Nie je pravda, že Šulek a Holuby boli obesení Maďarmi, ale naopak spáchali samovraždu, aby sa mohli z toho obviňovať Maďari. Kušút nevydal na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač; to je podvrh slovenských nacionalistov, ktorí tých chceli pdmínovať sakašviliovské demokratické úsilie tohto pomaďarčeného slovenského velikána. Nie je pravdou, že horthyovská soldateska hádzala Slovákov a židov v Novom Sade pod ľad na Dunaji. To títo nepriatelia maďarského národa tam sami naskákali, aby sa mohol poškvrniť čistý štít Horthyho režimu v Maďarsku. A už samozrejme nie je pravda, že Maďari od roku 1918 aspoň 5x vtrhli vojensky na Slovensko. To je len zlá interpretácia Slovákov. Veď oni sem išli hľadať hríby.
p. Hrnko, kvítek múj,
vidíte, a už ste sa aj vrátili k svojmu ja z leta 1990. Nevábne, zato autentické. Ešte sme si ani nestihli vyjasniť okolnosti odsúdenia apopravy 6 účastníkov septembrovej výpravy (z ktorých stále vytrvalo spomínate iba dvoch – rozsudky ostatných sú zrejme OK :-)) a vy už sa voľnými asociáciami presúvate sa hen až do Nového Sadu. Keďže ani v prípade Holubyho a spol. Vás súdny proces príliš nezaujal, zrejme ani súdnej dohre udalostí v Novom Sade neprisudzujete veľký význam…
Pravda v tom, že Maďari mali aspoň 5x vtrhnúť vojensky na Slovensko, sa nedá než nesúhlasiť, veď len napr. v r. 1918-1919 vytlačili Čechov min. 2x (prvý raz Károlyi po znovuobsadení Trnavy a druhý raz Béla Kun v júni 1919) a aj v r. 1944 maďarskí účastníci SNP nepochybne porušili suverenitu SR. Na druhej strane by ste mal rovnako usilovne počítať aj česko-slovenské vpády na býv. Horniaky: september 1848, december 1848, jún 1849, 1×1918, 1×1919 (ofenzíva na Miskolc proti Červeným, čo skončilo stratou 2/3 Slovenska). Vydanie územia SR Nemcom počas vojny bola tiež nepochybne vojenská zrada a pozývací list z aug. 1968 by som tiež považoval za agresiu proti suverenite ČSR to je 7x a to som ešte nespomenul účasť na rozpútaní 2. sv. vojny po boku Nemcov napadnutím na Poľsko, čo bola tiež nepochybne vlastizrada a tým útok na suverenitu SR…
Máte v tom chaos a okrem toho to píšete aj zlou slovenčinou.
🙂
pán Anton Hrnko, obdivujem Vašu trpezlivosť, pán Morse je príkladom historického eklektika, posledný príspevok p. Morseho rozosmial všetkých nás študentov histórie, odporúčam zviazať a vydať v nakladatestve ľudového humoru!
Dobrý večer všetkým tu „účinkujúcim“. Prečítal som si celú Vašu diskusiu i články p. Hrnka o Devíne a nežnom prevrate. Čo sa týka diskusie, až som ostal prekvapený, ako dokáže profesionálny historik, respektíve nedokáže, vecne argumentovať, byť v nadhľade, nad vecou. Namiesto toho „uhýba“ pred argumentami, vyberá si, ktoré sa mu hodia, útočí na osobu oponujúceho, oháňa sa nepružne stále tým istým. Potom laik, ktorý mu v tejto diskusii najčastejšie oponoval, vychádza z nej ako ten s väčším rozhľadom, väčšou dôveryhodnosťou. Asi bude na tom niečo pravdy, že len veľký charakter odolá úsloviu: čí chleba ješ, toho pieseň spievaš. Skôr človek nezávislý od niekoho, neplatený niekým, čo i skryte, bude človekom a historikom objektívnym.
Až sa čudujem, ako sempatický človek môže tak povrchne niečo hodnotiť. Predovšetkým je pravda, že niekedy použijem štipľavejšiu odpoveď smerujúcu na osobu, ale len vtedy, keď sústavným omieľaním toho istého a toho samého, bez znalosti a bez vedomostí a bez ochoty počúvať argumenty druhej strany sa nedá ináč odpovedať. Takéto paušálne hodnotenie bez poukázania na konkrétnu odpoveď, konkrétny argument, alebo podľa vás pseudoargument je to isté, ako keď poviem, že všetko, čo ste napísali, je hlúposť.
To som len vyjadril bezprostredný môj pocit po prečítaní si včera spomínaných článkov a diskusie. Preto tam nebolo nič konkrétne a žiaden argument. Na človeka pôsobí nielen sila argumentov, ale aj celková atmosféra a vyznenie článku. Stáva sa, že niekedy podanie argumentov, hoci ani nie nejako silných a presvedčivých, potlačí a „prebije“ argumenty síce silné, ale nie dobre „predané“. Inak od Vás celkom slušná reakcia, ale nie som ja od toho, aby som to súdil.
Pán Morse on Sep 9, 2008
bol ste si niekedy pozrieť cintoríny na južnom Slovensku?
A všimol ste si aj zoznamy padlých na oltár ich “maďarskej vlasti”?
Porovnajte počty padlých s pamätníkov aj z obcí, kde si Eštrerkázyho vôbec nectili a zistíte, akého Božieho dobrodenia sa im dostalo, že nemuseli mať tú česť slúžiť Ešterkázymu a Hortymu.
Tie zoznamy majú možno len štvrtinový rozsah oproti rovnakým u Ešterkazyho obdivovateľov. Neviem, prečo sa ústav pamäti národa nezapodieva aj okupáciou južného Slovenska, utrpením Slovákov, Rómov aj Židov pod čižmou Ešterkázyho a Hortyho.
Z novín Kultúra k Ešterkázymu:
Vážený pán poslanec Mikloško!
Je pre nás zarážajúce, s akou úctou ste prevzali vyznamenanie v Budapešti s vysvetlením, že gróf Eszterházy nehlasoval za tzv. židovský kódex v Slovenskom sneme. Áno, nehlasoval za, no nehlasoval ani proti. Popri ňom nehlasovali i viacerí ďalší poslanci, ktorí opustili sálu. (Bolo nám ľúto, že tak neurobili všetci.)
No zamyslite sa, akú veľkú priazeň a vplyv mal gróf Eszterházy u Henleina a u Nemcov, keď i za jeho prítomnosti počas viedenskej arbitráže ukrojili kus slovenskej zeme, kde žilo iba niekoľko stoviek tisíc Maďarov, no zato takmer milión Slovákov.
Svoj vplyv mohol gróf Eszterházy využiť, keď sa vyvážalo 500 000 maďarských židov do koncentračných táborov a keď 180 000 z nich vystrieľali na brehoch Dunaja. Videli sme to v tej dobe v kinách a doteraz sme na tie obrazy nezabudli.
Oveľa menej ako záslužný skutok Eszterházyho ste nedávno ocenili slovenskú organizáciu Spravodliví medzi národmi, organizáciu združujúcu vyše 400 slovenských občanov vyznamenaných za záchranu židov. Keď jeden z poslancov našej Národnej rady SR chcel navrhnúť, aby sa zákonom rozšírila pamiatka holokaustu aj o pamiatku záchrancov – ”spravodlivých medzi národmi”, Vy a pán poslanec Šebej ste spôsobili, že sa o doplňujúcom návrhu opozície vôbec nerokovalo. Pritom Spravodliví medzi národmi urobili viac ako gróf Eszterházy, riskovali a neraz i obetovali svoje životy, aby zachránili slovenských židov. Gróf Eszterházy iba nezodvihol ruku, vediac, že za to nemusí očakávať žiaden postih.
Pýtam sa vás preto verejne, pán poslanec, máte nejaké námietky voči tejto organizácii?
Anna Bandžáková-Kuchárová
predsedníčka Slovenskej organizácie Spravodliví medzi národmi