Mýty, legendy a stereotypy v slovenskom historickom

V slovenskej spisbe sa už od začiatku 90. rokov minulého storočia sústavne omieľa, že najmä zo slovenského pohľadu píšuci historici sa snažia vytvoriť nové mýty. Tou tvorbou mýtov sa rozumie to, ak niekto spochybňuje desaťročiami vytvorené koncepcie pohľadu na naše dejiny v Prahe, resp. v Budapešti. Dalo by sa povedať, že na Slovensku je už celá generácia „búračov mýtov“, ktorí však nedokázali nič iné len proti jedným mýtom stavať druhé mýty. Pred pár rokmi bola v Historickej revue debata na túto tému, do ktorej som prispel aj ja. Myslím, že článok je ešte stále aktuálny.

V slovenskej publicistike, ale aj v odborných kruhoch sa z času – načas objavia tvrdé odsúdenia mýtov a legiend pri interpretácii našich národných dejín, ktorých sa dopustí raz ten, raz onen historik alebo publicista. Keď sa človek zamyslí nad mnohými takýmito odsúdeniami a bližšie si rozoberie nielen predmet kritiky, ale aj východiská, z ktorých jej autor vychádza, neraz musí konštatovať, že často ide len boj proti jednému mýtu z pozície obhajoby druhého mýtu. Klasickým príkladom z nedávnej minulosti bola tvrdá kritika znenia preambuly slovenskej Ústavy z radov mnohých publicistov i profesionálnych historikov, pretože vraj obsahuje nepravdivý, mýtický výklad slovenskej histórie. Keď si však bližšie všimneme postoje oných kritikov, zistíme, že ich odpor proti tvrdeniam o „stáročných zápasoch za národnú identitu a štátnu samostatnosť“ nevyplýval ani tak z odporu proti historickej nepravde, lebo z tejto pozície sa záležitosť nerozoberala, ale z toho, že boli stúpencami iného mýtu o „Veľkej Morave ako prvom spoločnom štáte Čechov a Slovákov“.

Úloha mýtu a legendy (na rozdiel od stereotypu) v poznaní histórie vyplýva podľa môjho názoru priamo z podstaty historického bádania a výskumu. Historická veda na rozdiel od exaktných vied má totiž celkom iné spoločenské poslanie. Svojím spôsobom historické bádanie má zabezpečovať udržiavanie kolektívnej pamäti širších spoločenských vrstiev, tried a národov. A tak, ako v individuálnej pamäti aj s vývinom „osobnosti“ kolektívnych individualít sa menia nároky na to, čo z histórie treba poznať a ako sa na minulosť dívať. V podstate nielen každá spoločenská individualita, ale aj každá generácia tej samej individuality má svoj prístup v postoji k histórii a hľadá v nej potvrdenie svojej prítomnosti. Preto vôbec neprekvapuje, že najranejšie prejavy v ľudskej civilizácii vo vzťahu k poznaniu minulosti boli výlučne v podobe mýtov a legiend. Mýty a legendy nahradzovali exaktné historické bádanie tam, kde takéto bádanie nebolo možné. Otázkou je, či mýtus a legenda ako také po vzniku exaktného poznania zanikli, resp. či nemajú vôbec miesto pri tvorbe historického vedomia spoločnosti. Podľa môjho názoru nie. S mýtmi a legendami sa stretávame vo všetkých moderných historiografiách a často mýty vytvárajú aj tí, ktorí slovne proti ním najviac vystupujú. Som presvedčený, že práve mytologizovaný pohľad na minulosť má rozhodujúcu úlohu pri vytváraní historického vedomia. Historické vedomie je totiž subjektívno-objektívny vzťah, na ktorého vytváraní sa suché, akademické poznanie podieľa len obmedzenou mierou. Omnoho viac ho ovplyvňujú tí, ktorí v minulosti hľadajú (podobne ako indivíduum vo svojej pamäti) pevné body na zdôvodnenie súčasnosti a východiská pri formovaní budúcnosti. Možno mnohí so mnou nebudú súhlasiť, ale práve tu vzniká priestor pre vytváranie mýtu a legendy ako aplikácie výsledkov historického bádania. Pritom často dochádza k obchádzaniu výsledkov objektívneho výskumu alebo ku koncentrácii len na určitú časť zo sumy poznatkov a k zatlačaniu poznatkov, ktoré do daného mýtu nezapadajú. Pokúsim sa uviesť niekoľko príkladov.

Pri zdôvodňovaní supremácie Maďarov v Uhorsku vznikol mýtus zaujatia vlasti. Tento mýtus do značnej miery podložený objektívnym poznaním však narazil na autochtónne teórie národov, ktorých sa maďarská supremácia dotýkala. Bolo treba podkopať tvrdenia napr. Slovákov, že oni boli o 500 rokov skôr v Karpatskej kotline (resp., že tu boli autochtónni) ako Maďari a že Maďarov pohostinne prijali do svojich sídiel. Preto vznikol mýtus o trojitom zaujatí vlasti (Huni – Avari- Maďari). A hoci objektívna veda nevie žiadnym spôsobom dokázať v čase príchodu starých Maďarov do Dunajskej kotliny prítomnosť ani jedného jediného živého Avara, maďarská historická veda sa tohto mýtu drží, snaží sa ho udomácniť v historických vedách aj iných národov a mohli sme sa s ním stretnúť aj na výstave Európa okolo roku 1000 na Bratislavskom hrade. Jednoducho tento mýtus je súčasťou historického vedomia Maďarov a nikto, žiaden maďarský odborník ho nebude popierať, naopak, bude všemožne hľadať aj tie najmenšie blšky, ktoré by mu mohli poskytnúť nejaký oporný bod pre exaktné potvrdenie.

Ale poďme do najsúčasnejšej súčasnosti a rovno na Slovensko. Po takmer 60 rokoch boli prevezené na Slovensko pozostatky M. Hodžu, popredného slovenského politika z medzivojnového obdobia. Tento akt nebol politický samoúčelný. Liberálne orientovaná časť slovenského politického spektra sa pokúša nájsť svoje opodstatnenie nielen aktuálne, ale aj historicky. Konečne pochopila, že každá národná politika, aby mohla mať budúcnosť, musí mať nielen prítomnosť, ale aj minulosť. Nuž a svoju minulosť chce vidieť v slovenských politikoch so svetovým rozhľadom, medzinárodne akceptovaných a uznávaných. Netrvalo dlho a na svete bol mýtus o M. Hodžovi, ktorý je podľa môjho názoru plne legitímny, aj keď nehovorí o Hodžovi ako komplexnej osobnosti. Hodža totiž nebol len človekom so svetovým rozhľadom, ktorý videl ďalej ako mnohí iní nielen slovenskí, ale aj európski politici, nebol len človekom akceptovaným a uznávaným, ale bol aj nositeľom vlastností, ktoré dnes priam ničia Slovensko – korumpoval a nechal sa korumpovať, iné tvrdil na Slovensku voličom a iné robil v Prahe ako politik atď., atď. Je však jasné, že tento negatívny obraz nie je potrebný, preto sa jednoducho opomenie, nezdôrazní. Ale z hľadiska potrieb spoločenskej vrstvy, ktorá chce budovať na jeho pozitívnych stránkach, je tento obraz plne legitímny. Tak ako sú legitímne mýty a legendy pri tvorbe historického vedomia. Mýty a legendy sú len jednou formou aplikácie poznatkov historickej vedy do spoločenskej praxe.

Za mýty a legendy však nemožno pokladať pokusy o falzifikáciu dejín, ktorých úlohou je vytvoriť falošný obraz o minulosti s cieľom niekoho poškodiť, vymazať z dejín alebo uprieť mu právo na minulosť, eo ipso, teda aj právo na prítomnosť. S veľkým prekvapením som musel konštatovať, že takýmto spôsobom bola postavená česká časť výstavy Európa okolo roku 1000. Autor libreta zámerne nepoužíval zaužívaný termín Veľkomoravská ríša, ale Moravská ríša (v nemčine Mährisches Reich, hoci aj tam je zaužívaný termín Grossmährisches Reich) s jasným cieľom stotožniť tento štátny útvar s dnešnou Moravou ako súčasťou Česka. A vytýčenému zámeru bol podriadený aj výklad vzťahu dnešného Slovenska k tejto ríši, ktorý je úplne okrajový a v celej časti sa ani len nespomína Nitrianske kniežatstvo. (To sa spomína v maďarskej časti, aj to v nemeckej podobe Nitraland a v úvodzovkách). Nuž de gustibus non est disputandum. Len neviem, prečo sa takého odsúdenia u nás dočkali tí, ktorí sa pokúšajú zaviesť termín Veľkoslovenská ríša, keď tu obdobný pokus dostal dokonca požehnanie Rady Európy.

Úplne opačné postavenie ako mýtus a legenda majú v historickom bádaní stereotypy. Nepatria tam rovnako ako do vzťahu muža a ženy. Stereotypy vždy bránili pokroku a v historickom bádaní sú skôr obhajobou prekonanej minulosti ako existujúcej súčasnosti. Ako som už spomenul, každá generácia ľudstva hľadá v minulosti predovšetkým svoje potvrdenie a vytvára si k nej vlastný vzťah. V normálne fungujúcej a vyvíjajúcej sa spoločnosti prebieha proces zmeny pohľadu na minulosť prirodzene, evolučne, je reprezentovaný rôznymi „školami“ i generačne. V spoločnostiach vykoľajených alebo revolučných dochádza buď k zakonzervovaniu predchádzajúcich stereotypov, brániacich „ancient regime“, alebo k odvrhnutiu všetkého starého a pokusom o revolučne vytvorený nový pohľad. V našej súčasnosti prežívajú dva stereotypy – čechoslovakistický a marxistický. Podľa môjho názoru oba tieto stereotypy nielenže bránia vytvoreniu generačného pohľadu na minulosť zbaveného bývalých štátoprávnych väzieb, ale v konečnom dôsledku bránia i politickej stabilizácii Slovenska ako nezávislého štátu. Ale to je omnoho širší problém, aby sa dal vyjasniť v krátkom príspevku.