Tempora mutantur: Žilina mojich mladých liet

Človeka chytí občas nostalgia a vtedy sa najčastejšie vracia do svojich mladých liet. Spomienky na detstvo, na mladosť je to najkrajšie, čo človek v sebe nesie. Staré časy sa už nikdy nevrátia, no každý si ich nosí v svojej pamäti. Pamäť však odchádza s človekom a len Littera scripta manet. Preto som napísal túto krátku črtu. Možno niekomu z mojich vrstovníkov v Žiline niečo pripomenú, čo už je nenávratne preč.

Z Budatína je do Žiliny, čo by kameňom dohodil. Aj preto medzi nami „Budatíncami“ a z druhej strany Váhu rovnako dobre hádžucimi „Žilincami“ sa často vymieňali vzdušnou cestou okruhliaky, ktorých na oboch stranách rieky bolo vždy nadostač. Nejeden z nás sa po takejto názorovej výmene mohol popýšiť čerstvou modrinou na chrbte alebo vyčnievajúcou hrčou na hlave. Konfrontácia medzi mestom a dedinou mala aj takúto podobu. No viac ako konfrontácia prebiehala medzi nami symbióza, ktorá nakoniec z niekdajšej samostatnej obce Budatín, pýšiacej sa svojím jedinečným zámkom, vytvorila predmestie dnes už skoro stotisícovej Žiliny.

Žiť vidieckym životom ani nie 15 minút pešej chôdze od centra búrlivo sa rozrastajúceho mesta bolo veľmi zaujímavé. Najmä, keď človek mohol pozorovať, ako postupne vyprchávali v našej obci charakteristické zvyky vidieka a presadzoval sa mestský spôsob života bez hospodárskych zvierat, bez tradičných zabíjačiek, bez rolí a práce na nich. Zo života Budatínčanov sa postupne vytrácali rôzne zábavy tak typické pre slovenský vidiek. Prvé, o čo sme prišli po administratívnom pripojení k mestu, bolo samostatné futbalové mužstvo. Odolnejšie boli dedinské zvyky ako chodenie maškár na fašiangy, šibačka na Veľkú noc a chodenie na noc do hory na Ducha, čo bol jedinečný turičný zvyk, ktorý sa pestoval len na našej strane Váhu a ktorý nepoznám v iných oblastiach Slovenska. Aspoň som sa s ním nestretol. Ale aj tieto zvyky postupne mizli tak, ako v záhradkách pred domom vystriedali zeleninu kvetinové záhony. Z nášho pohľadu bola Žilina jediným mestom a keď sa niekto vybral hocikde na druhú stranu Váhu, povedal, že ide do mesta. Bolo to v úplnom rozpore s tým, ako sme sa orientovali vo vlastnej obci, lebo keď niekto z hociktorého miesta išiel do centra, povedal, že ide do Budatína. Hovorili sme tak aj my, hoci sme bývali od centra obce sotva 200 metrov.

Žilina bola mestom so všetkým, čo k tomuto pojmu patrilo. Naša púť do mesta sa začínala prekročením Váhu. V čase, keď som začal vnímať svet (cca rok 1960), práve dosluhoval provizórny most, postavený na mieste starého oblúkového železného mosta, ktorý na konci vojny zničili ustupujúci nemeckí vojaci. Jeho úlohu prebral dnes už kompletne prestavaný a rozšírený nový most, len nepatrne vzdialený od mosta predchádzajúceho. Zo starej mostovej konštrukcie zostal po odstránení dočasnej drevenej mostovky a dočasného dreveného piliera jeden kamenný pilier, ktorý bol spojený s brehom veľkým oceľovým oblúkom  a ďalšími železnými časťami, odolavšími deštrukčnej sile výbuchu na konci vojny. Na týchto pozostatkoch sme často dokazovali svoju odvahu a nebojácnosť. Kto prešiel ponad Váh na pilier do stredu rieky po nosnej šíne postojačky, si vždy našiel uznanie medzi rovesníkmi. Najodvážnejší dokázali prejsť postojačky aj cez oblúk, ja som k ním však nepatril. Celá železná konštrukcia mosta aj s pilierom prežila až do nedávnej doby, keď bola odstránená v súvislosti s výstavbou vodného diela Žilina. Hoci sa medzi nami šuškalo, že sa neodviezla do zberu z vojenského hľadiska, najviac poslúžila práve na protivojnové ciele. Počas okupácie Česko-Slovenska Sovietskou armádou roku 1968 sa veľké plochy šín i oblúkov stali vďačným podkladom na protiokupačné heslá. Nápisy ako Tovarišči idite damoj alebo Tondo – Biľak jedna chasa v Ilave je voľná basa upozorňovali okoloidúcich, že aj Budatínčania sú proti sovietskej okupácii a konzervatívnym silám. Vzhľadom na neprístupnosť konštrukcie tieto heslá vydržali hlboko do normalizácie a znechutení žilinskí normalizátori museli nakoniec požiadať ich tvorcu, aby ich za odplatu premaľoval.

Po prekročení mosta sa človek širokým oblúkom dostal pred fabriku Slovena. Táto pekná, úhľadná budova i s krásnym parčíkom plným storočných gaštanov dodnes dáva svedectvo o tom, ako „zlí“ kapitalisti „neplánovite a odľudštene“ dokázali žilinskú súkenku esteticky zladiť s okolím. Pre našu rodinu ponáhľajúcu sa v nedeľu do kostola bol práve tento priestor značne problémovým. Často sa tam totiž odohrávali dialógy medzi mojimi rodičmi, ktorí obaja pracovali v Slovene, a ich známymi, ktorých význam som pochopil až omnoho, omnoho neskôr. Pri stretnutí určitých ľudí, totižto na otázku, kam idú, neodpovedali ako zvyčajne – do kostola, ale začali nervózne vysvetľovať, že ešte nekúpili mäso na nedeľnú polievku, a preto idú na tržnicu nejaké zohnať. Potom nasledovalo mrmlanie otca, že vraj ešte toho nám bolo treba stretnúť. Aj to patrilo k realite konca 50. a začiatku 60. rokov. A hoci moji rodičia sa nikdy netajili so svojou katolíckou vierou, pred istými ľuďmi si radšej zahryzli do jazyka.

Ďalším úzkym miestom, tento krát však z bezpečnostného hľadiska, bol „viadukt“, cestný podchod popod železnicou, ktorý v čase mojej ranej mladosti vypadal trochu ináč ako dnes. Nelemovali ho po oboch stranách terajšie široké podchody, ale chodci museli absolvovať cestu popod viadukt po uzulinkom chodníku popri ceste preplnenej večne sa ponáhľajúcimi a dymiacimi automobilmi. To, že tento stav zapríčinil mnoho ľudských tragédií, nakoniec primälo žilinských radných, že na konci 60. rokov prebúrali  povedľa cestného podjazdu aj dva spomínané chodníky pre peších.

Za viaduktom sa pre nás „Budatíncov“ otváralo skutočné mesto. Ako v rozprávke sa nám núkali tri cesty. Doľava sa išlo na stanicu. Pre nás, ktorí sme necestovávali, alebo cestovávali len veľmi málo, mala stanica mnoho iných neopakovateľných magnetov. Predovšetkým jej dva novinové stánky oplývali neobyčajným množstvom rôznych novín, časopisov, balíčkov známok a iných vtedy „prepotrebných“ vecí, na ktoré často putovali aj peniaze, ktoré boli určené do kostolného zvončeka. Za mojich mladých čias, keď ma už naši posielali do kostola samého, nebolo nedele, žeby som sa nebol zastavil pri týchto stánkoch a nerozmýšľal, čo by sa dalo z ponúkaných vzácností nakúpiť za ušetrené peniaze. Stanica okrem toho lákala aj svojimi bufetmi, ktoré boli vždy o čosi lepšie zásobené ako tie ostatné a kde sa tiež dali minúť zvončekové peniaze. Také „dobroty“ ako zemiakový cukor alebo brauzelky (teda dvojzložkové šumienky) dnešnej mládeži už sotva čo hovoria. Mimo iného, obe tieto dobroty stali neuveriteľných 20 halierov.

Kto si vybral strednú cestu, dostal sa do dnešného Mestského, vtedy Sedláčkovho parku. Park svojimi krásnymi gaštanmi pútal a dodnes púta pozornosť počas celého roka, najmä však začiatkom mája, keď z lepkavých pukov vyrašia bohaté biele kvety. Cesta do prvomájového sprievodu, ktorý bol vtedy viac-menej povinný, bola teda aspoň čiastočne spríjemnené kochaním sa v mori gaštanových kvetov. V strede parku bola besiedka, v ktorej za mojich mladých čias často vyhrávala promenádna muzika. Ale tak, ako sa počas prvých rokov normalizácie stratilo žilinské korzo, stratili sa aj promenádne muziky. V parku boli aj dva pomníky. Jeden venovaný  oslobodeniu mesta, ktorý tam dodnes stojí, druhý, zo strany nášho príchodu, postavený pravdepodobne k 20. výročiu povstania (pamätám sa, že sme ako trieda boli nakomandovaní na jeho odhalenie) bol venovaný partizánskemu veliteľovi A. Sedláčkovi, ktorého tu na konci roku 1944 verejne popravili nacisti. Táto postava však bola vo vedomí Žilinčanov veľmi kontroverzná. Už vtedy kolovali o ňom rôzne historky, viac negatívne ako pozitívne, a tak asi prirodzene po páde totalitného režimu došlo k odstráneniu tohto pomníku i k premenovaniu parku.

Kto prešiel až na druhú stranu parku, dostal sa priamo na žilinské korzo. A tu sa dalo zabočiť tak naľavo, ako aj napravo. Predtým však bolo ešte jedno miesto, ktoré stálo za zastavenie. Tam, kde sa nachádza dnešný žilinský Prior, stával komplex budov a za nimi detský parčík s hojdačkami, pieskoviskom a inými detskými atrakciami. A na rohu, hneď vedľa parčíka bol mliečny bar, ktorý sa málokedy vyhol našej návšteve, keď sme náhodou išli okolo. Vtedajšie žilinské jogurty v sklenených pohároch a s lekvárom navrchu boli lahôdkou, ktorú len ťažko možno zrovnať s dnešnými výrobkami obdobného názvu. No nielen jogurt, ale aj jahody so šľahačkou a iné mliečne špeciality mali práve tu najlepšie. Keď musel mliečny bar ustúpiť výstavbe obchodného domu, presťahovala sa predajňa na druhú stranu dnešného Hlinkovho námestia, ale to už nebolo ono. Oproti priestrannej predajni na starom mieste v stiesnených pomeroch postupne chradol, až zanikol.

Približne na tom istom mieste, kde dnes rozprestiera náruč Berákov A. Hlinka, stal dom s balkónom, z ktorého sa moderoval prvomájový sprievod roku 1968. Bol to azda jediný Prvý máj v Žiline, na ktorý nikto nikoho nenútil ísť a ktorý napriek tomu bol navštívený ako hádam žiaden iný z celej histórie žilinských Prvých májov. Ako dnes si pamätám krásne počasie, obrovské nadšenie i ústredné heslo, ktoré bolo vyjadrené na transparente nasledovným poradím skratiek: ČSR – ČSSR – ČSSFR! Všetci sme vtedy chceli slobodu, neutralitu i federáciu. Nadšenie sa však začalo kaliť už na začiatku leta, keď sa na žilinskom zväzarmovskom letisku približne v priestoroch dnešného sídliska Vlčince usadila silná vojenská jednotka Sovietskej armády a za nič na svete sa jej nechcelo od nás odísť z už dávno skončeného vojenského cvičenia. Nakoniec síce odišli, ale netrvalo dlho a prišli zas. Po zuby ozbrojení a mnohí vystrašení rovnako ako my. Do Žiliny prišli až okolo 16. hodiny, ale popravde treba povedať, že sa správali slušne. Hovorilo sa, že došlo k nejakej dohode medzi miestnymi úradmi a veliteľom, ktorý vraj v Žiline pôsobil počas SNP, a už navečer 21. augusta sovietski vojaci zložili ostro nabité zbrane z pohotovostnej polohy. So svojimi tankami sa usadili na námestie pred Dom odborov, presne tam, kde sa dnes nachádza hlboká jama budúceho „Auparku“, a počas niekoľkých nasledujúcich dní tam nečinne odpočívali za stáleho obťažovania miestneho obyvateľstva, ktoré sa ich snažilo presvedčiť, že u nás žiadnej kontrarevolúcie niet. Iba na noc prerušili svoje leňošenie a so svojimi „železnými maringotkami“ začali krúžiť až do rána po žilinskej ulici s priliehavým názvom Veľká okružná. Netreba pritom zvlášť poznamenať, že na veľkú radosť tých, ktorí tam bývali.

Tretia cesta, ktorá sa pre nás z druhej strany Váhu otvárala hneď za viaduktom, bola azda najkratšou spojnicou medzi Budatínom a centrom mesta. A hoci bola najkratšia, málo kedy sa používala na prechádzky. Obyčajne sme sa po nej náhlili buď do kostola, na poštu alebo do niektorého úradu, nachádzajúcich sa na ulici Marxa-Engelsa, ktorú však nikto zo Žilinčanov nemenoval inak ako Pod Kálovom. Počas mojich gymnaziálnych štúdií na začiatku 70. rokov som sa denno-denne za každého počasia náhlil práve po tejto ceste do školy a zo školy, neskôr, obyčajne v piatok večer, aj do Topoľčianskej pivárne, ktorá sa nachádzala hneď na začiatku spomínanej ulice Marxa a Engelsa. Dnes už v priestoroch bývalej pivárne kraľuje jedna zo všemocných bánk, avšak začiatkom normalizačného obdobia bola práve táto piváreň miestom, kde sa stretávali pri dobrom pive gymnazisti vyšších ročníkov, študenti Vysokej školy dopravnej so svojimi profesormi i s miestnou žilinskou intelektuálnou elitou. Pre Žilinčanov v tej dobe bola práve Topoľčianska piváreň niečím podobným ako pre Bratislavčanov vo svojich najlepších rokoch Štefánka. Z množstva vtedajších osobností, pravidelne ju navštevujúcich, mi utkvel v pamäti najmä Fedor Ruppelt, bývalý vysoký činovník evanjelickej cirkvi i slovenskej politiky v 40. rokoch, ktorý svojím dôstojným výzorom i zdravým úsudkom na svoj vysoký vek vzbudzoval u nás všeobecnú vážnosť.

Ako kedysi všetky cesty viedli do Ríma, tak aj spomínaná trojica ulíc za viaduktom – každá síce inde – narazili na žilinské korzo. Žilinské korzo začínalo hneď pri stanici ulicou, ktorú žiaden rodený Žilinčan nenazval vtedy a ani dnes ju nenazýva ináč ako „Masaryčka“. S názvom tejto prekrásnej žilinskej „Bahnohoffstrasse“ to bolo tak, že sa pomenovávala oficiálne vždy podľa aktuálneho počasia, ale Žilinčania ju volali po svojom. V čase, keď sa postavila, niesla hrdý názov Kossúth Lajos utca. Je jasné, že po vymanení sa z maďarského jarma tento názov nemohol prežiť. Nuž dostala názov po prezidentovi – osloboditeľovi T. G. Masarykovi. Vznikom slovenského štátu pre oficialitu mesta prestal názov ulice nadlho vyhovovať a odvtedy sa napriek húževnatej konzervatívnej upiatosti Žilinčanov sústavne premenovávala. Dnes nesie hrdé meno Národná, ale či pre obyvateľov mesta prestane byť „Masaryčkou“, ukáže až čas.

Na „Masaryčke“ pulzoval vždy veľmi čulý život. Kto chcel niečo kúpiť, nikdy túto ulicu neobišiel. Od klincov až po luxusné odevy tu bolo dostať vždy všetko aj za panovania najoriginálnejšieho netrhového socializmu. Pre mňa ako malého chlapca boli fascinujúce tri obchody, ktoré prežili všetky režimy, ale neprežili budovanie dnešného kapitalizmu najvoľnejšej súťaže. Hneď na začiatku ulice zo strany mesta bola veľká predajňa kníh, v ktorej bolo možné dostať hádam každú knihu vydanú vo vtedajšom Česko-Slovensku. Kúsok smerom na stanicu bola predajňa starožitností, kde som chodil obdivovať to, na čo som nikdy nemal a ani som nedúfal, že niekedy budem mať. A hneď naproti bola žilinská „Ryba“, v ktorej predávali najčerstvejšiu a najlepšiu tresku v širokom okolí. Na konci ulice, hneď oproti stanici bol hotel Polom a v jeho suterénnom priestore bufet Polom, kam nás občas v nedeľu po kostole zobral otec na nejakú tú maškrtu. Pol litra piva za 70 halierov, alebo dvanástky za korunu päťdesiat dnes už patrí do ríše rozprávok starej matere.

Každý návštevník, ktorý prišiel do Žiliny vlakom po prejdení Masaryčky prišiel na dnešné Hlinkovo námestie, ktoré v čase mojej mladosti vypadalo úplne ináč. Tam, kde stojí dnes Prior bol blok obytných domov s obchodmi, oproti malý parčík, do ktorého sa asi v 60. rokoch postavila fontánka s dvoma dievčatami, ktorá však behom osemdesiatych rokoch tak spustla, že mesto dalo na jej mieste postaviť fontánu novú. Pred parčíkom boli zástavky autobusov, kde stáli hádam všetky mestské linky až dovtedy, kým sa mestskí radní nerozhodli vylúčiť dopravu s námestia Pod farou, ako sme tento priestor nazývali. Priznám sa, že vôbec neviem, ako sa toto námestie volalo pred tým, než spolu s Berákovou sochou dostalo aj nový názov. Ale ani ten výzor, ktorý si ja pamätám, nebol príliš pôvodný. Ešte za prvej republiky a začiatkom slovenského štátu tam stála budova bývalého mestského pivovaru, ktorý svojím pivom šíril slávu mesta Žiliny niekoľko storočí. Zanikol po vzniku prvej ČSR ako viacero slovenských pivovarov v konkurencii s českým pivom a dodnes pripomína slávu žilinského piva len Pivovarská ulica, ktorá vedie z Hlinkovho námestia popod Horný Val do priestoru dnešného mestského úradu.

Farské schody a Hradčany, ako Žilinčania nazývajú architektonickú úpravu okolo farského kostola, boli vždy pýchou nášho mesta. Niet hádam pohľadnice zo Žiliny, na ktorej je viac obrázkov, aby medzi nimi chýbal záber na farský kostol a jeho okolie. „Hradčany“ boli a pravdepodobne aj sú miestom, kde sa stretávali zaľúbenci, alebo kam si ľudia chodievali odpočinúť pohľadom na ľudské mravenisko, ktoré sa tadiaľto tlačilo a predbiehalo v každom čase a počasí. Farské schody boli po napadaní čerstvého snehu vynikajúcou šmýkačkou až dovtedy, kým mesto neurobilo ich dnešnú protišmykovú úpravu. Cez úzku Farskú uličku sa človek dostal na žilinské hlavné námestie, ktoré sa dnes volá Mariánske, za našich čias nieslo názov Dukla, ale pre bežného občana to bolo prosto námestie, alebo hlavné námestie. Žilinské hlavné námestie patrí svojím spôsobom k slovenským unikátom. Je to jediné námestie na Slovensku, ktoré je po celom svojom štvorcovom obvode i v dvoch vybiehajúcich uliciach zastavané domami s podlubím, ktoré Žilinčania nevolajú inak ako laubne. Pôvodne gotické námestie, mnohokrát prestavované, dostalo svoj posledný obraz po veľkom požiari na konci minulého storočia, keď sa namiesto zrútených štítov postavili ploché strechy smerom do námestia, ale najmä necitlivým postavením administratívnej budovy na jeho východnej strane. Architekt Weinwurm sa v tomto prípade netrafil ani tvarom, ani materiálom (travertín). O charaktere zástavby námestia sa vždy diskutovalo. Debaty bežali najmä, čo s nepodarkom na východnej strane. Nikto sa nechcel dotknúť „věhlasu“ slávneho architekta, až prišiel mešťanosta J. Slota, ktorý prijal asi jediné správne riešenie, a stavbu dal zbúrať.

Dnes sa námestie opäť prestavuje, prijalo sa opatrenie, aby sa odstránili núdzové ploché strechy a pristúpilo sa k obnovovaniu pôvodných štítov. Zároveň sa otvorili obchodné priestory do vnútra domov, takže človek sa len čuduje, čo všetko bolo pred nami v minulosti schované a utajené. Napriek stavebnému boomu, ktorý dnes zachvátil celé námestie, niečo tam predsa chýba. Naša stredoeurópska civilizácia je založená na tradícii. Sú veci, ktoré prežívajú cez rôzne režimy a za rôznych situácií. Mnohé z domov na námestí v poslednom období so zmenou vlastníka, zmenili aj pôvodnú náplň. Často tým zanikol aj genius locí, ktorý bol na miesto naviazaný. Nikto mi nemôže povedať, že tam, kde generácie Žilinčanov chodili na dobré pezinské víno je dnes výhodnejšie predávať zeleninu. A chýba aj bufet U kráľa, ktorý sa nachádzal hneď vľavo, ako sa na námestie vyšlo z Farskej ulice. Bufet U kráľa bol jediným miestom v Žiline, možno aj na celom Slovensku, ktorý už v 60. rokoch možno predbehol aj New York. Veď tu už vtedy platilo „24 hours open“. V každú dennú aj nočnú hodinu tu bolo možné dostať vynikajúce spišské párky s horčicou a chrenom, pivo, ba v zime aj varené víno. Pamätám sa, s akou chuťou sme si po ceste domov z lekcie nemčiny v Dome odborov dávali túto pochutinu pri stene, na ktorej bol namaľovaný veľký rytier na koni a nápis v gotickom písme: Každý rytier, čo dobre bojoval, tu U kráľa hodoval.

V centre námestia, ktoré je dnes už úplne prestavané, bol taktiež parčík s nízkou kovovou ohradou a jednoduchou fontánou, pri ktorej sa často zastavovali korzujúci na odpočinok, alebo len tak na kus reči. Úplne v strede parčíku stála a dodnes stojí socha imakulaty (Panny Márie), ktorú tam mešťania postavili po jednom z morov, ktoré v minulosti naše mesto často navštevovali. O tejto soche nám rodičia často rozprávali, ako sa ju po smrti Stalina vtedajší červení mocipáni snažili odstrániť z pôvodného miesta. Vraj sa z moci úradnej mala naša starodávna Žilina premenovať na Stalinovo (nikdy som to neoveroval) a reprezentantka starého „tmárstva“ mala ustúpiť nadživotnej soche zvečneného vodcu svetového proletariátu. Vraj sa postavilo aj lešenie, vraj sa ju aj niekto z tohto lešenia pokúšal vyvrátiť, ale že mal smolu. Spadol a dolámal sa. Vraj sa už druhý odvážlivec nenašiel a po „vyjasnení“ toho, aký bol Stalin nehodným dedičom Lenina, sa od ďalšieho odstraňovania upustilo. Neviem, čo je na tom pravdy, ale ešte v čase, keď som navštevoval gymnázium na Hornom Vale, nachádzal sa vedľa Burianovej veže malý podstavec, kam sa mala socha imakulaty z námestia presťahovať.

V čase mojej ranej mladosti stáli ešte kompletne ulice Horný a Dolný Val, ktoré boli postavené na hranici stredovekého mesta a ako veniec ho obklopovali. Prízemne, nízke domčeky boli najskôr vydané napospas sociálne neprispôsobivým ľuďom a na konci 60. rokov nemilosrdne zrovnané so zemou bez akéhokoľvek projektu čo s takto získaným územím. Mesto sa tým nenávratne zbavilo jednej časti svojej minulosti a dodnes tento priestor nie je uspokojivo vintegrovaný do mestského organizmu. Stále tam chýba niečo a obe ulice zostali napol zbúraniskom.

Korzo pokračovalo cez Bottovu ulicu pred Dom odborov a na Bulvár. V Bottovej ulici od nepamäti sídlil, ale už nesídli, pohrebný ústav, ktorý sme familiárne nazývali U Pandulu. Jeho vývesná tabuľa bola miestom, pri ktorom sa zastavil skoro každý prechádzajúci, aby sa dozvedel, kto ďalší opustil naše rady a vydal sa na večnosť. Žilina síce už vtedy bola na slovenské pomery dosť veľké mesto, ale nie až také veľké, aby sa vždy nenašiel niekto, kto nebožtíka, alebo aspoň jeho známych nepoznal. Aj takýmto smutným spôsobom sa upevňovala spolupatričnosť občanov k svojmu mestu a k svojim spoluobčanom. Z Bottovej ulice sa vyšlo na námestie pre Domom odborov, ktoré sa začalo dotvárať do jeho dnešnej podoby na konci 60. rokov. Najskôr sa začal stavať hotel Slovakia, potom sa postavila rovno do stredu veľká hlava Lenina. Stavba hotela však pokračovala dosť nešťastne. Nedodržaním bezpečnostných opatrení sa jedno krásne septembrové popoludnie presne stred stavby zrútil. Vraj sa ani Lenin na to nemohol dívať. Ale ani on to nemal veľmi na ružiach ustlané. Sotva ho inštalovali, už sa našiel nejaký recesista, ktorý mu ušil z vrecoviny a nasadil veľkú šiltovku, presne takú, akú nosieval. Žilinčanov ani v tých najhorších dobách neopúšťal humor.

Bulvár patril k novým častiam Žiliny, ktoré boli postavené už za éry socializmu. Aj keď vzorom pre jeho výstavbu bola stalinská sovietska architektúra, na česť a chválu našich architektov slúži, že dokázali celému komplexu dať ľudský rozmer a prispôsobiť ho mestu tak, že vôbec nepôsobí cudzo. Za ním už začala povestná kábévečka, ktorá vŕšila jedny Hliny na druhé, pribúdali Vlčince, Solinky a bohvie čo ešte, ale to už nie je moja Žilina. Moja Žilina končila na Bôriku a pri Celulózke. Dnes sa to zdá možno úsmevné, ale v 60. a začiatkom 70. rokov najvýznamnejšou spoločenskou udalosťou, ktorá dokázala pohnúť tisícky Žilinčanov, bol Filmový festival pracujúcich. Každoročne koncom júna a začiatkom júla sa navečer hrnuli stovky, ba tisíce mladých i postarších do amfiteátru na Bôriku, kde sa pod holým nebom premietali súťažné filmy. Pre nás to bola doba, v ktorej sme museli dokazovať šikovnosť a vynaliezavosť, ako sa dostať do amfiteátru, keď vo vrecku nebolo na zmrzlinu, nieto ešte na vstupenku. Z roka na rok to bol vynaliezavejší zápas medzi ochrankou a kina chtivými dobrodruhmi.  Aj to patrilo ku koloritu mesta mojej mladosti. Dnes už amfiteáter nestojí. Zanikla i tradícia festivalov. Škoda.

Žilina mojej mladosti bola mestom, kde mal človek možnosť stráviť svoj voľný čas tisícorakým spôsobom. Leží na sútoku Kysuce a Rajčianky s Váhom, obopínajú ju vence hôr plné rôznych zákutí, „kde príde-li hosť, priam tisíc vánkov privanie“, ak sa mám vyjadriť ústami klasika. Hoci Váh už v tom čase vykazoval vysoký stupeň znečistenia, oba prítoky ešte na konci 50. rokov mali krištáľovo čistú vodu. Pamätám sa, že ešte ako malí chlapci sme nemali žiadny problém z Kysuce sa napiť. Žili v nej raky i pstruhy až po ústie do Váhu. Preto sa nemožno čudovať, že počas pekných letných dní sa na brehoch Kysuce zhromažďovali tisícky Žilinčanov, ktorí si tam prišli oddýchnuť alebo sa ochladiť v studenej horskej rieke. Park pri Budatínskom zámku alebo veľká lúka medzi Brodnom a Budatínom, zvaná Machov sa najmä v nedeľu popoludní zapĺňali až do prasknutia. Industrializácia Kysúc však urobila svoje. Už v prvej polovici 60. rokov zmizli z rieky raky, vzápätí sa stratili pstruhy, ale ubúdali aj jalce a mreny. Na konci 70. rokov, teda za necelých dvadsať rokov sa z tejto horskej riavy stala nechutná stoka, do ktorej sa už málokto odvážil vstúpiť. Zmizla aj väčšina rýb. Aj takéto podoby nadobúdala „modernizácia“ na Slovensku.

Hoci Žiline hovoria „cudzinci“ mesto pod Dubňom, Dubeň bol vždy náš, budatínsky. Chránili sme si toto teritórium ako vlčia svorka svoj revír. Aj Dubeň bol miestom, kde prebiehala konfrontácia mesta s dedinou. Ale pohľad na mesto z jeho hrebeňa je nezaplatiteľný. Pri pohľade zhora sa človek naň díva ako na svoju vlastnú dlaň. Váh, napravo Budatínsky zámok, za riekou štadión, stanica, staré mesto, Nová Žilina, Malá Praha, Celulózka a dosť. Všade inde boli v tom čase polia, lúky a pasienky. Dnes tam stoja paneláky, nové štvrte, nové sídliska. Človek si často kladie otázku, či všetko to, čo sa tam postavilo, muselo byť také, alebo mohlo byť aj inakšie. Človeku sa nostalgicky cnie za tým minulým, i za „budatínskou tribúnou“, miestom na úpätí Dubňa, kde sa schádzali fanúšikovia futbalu, ktorí nemali alebo nechceli platiť vstupné na zápasy miestneho futbalového klubu. Ale ziskuchtiví kapitáni žilinského futbalu prešli cez rozum aj týmto fanúšikom. Vysadili medzi Váh a štadión hustú topoľovú aleju, ktorá bezplatnú tribúnu veľmi rýchlo uzatvorila.

Každé mesto má svoj vlastný genius locí. Pri výpočte toho, čo ma púta s mojím rodiskom, kde už vyše tridsať rokov nežijem, ho nemožno nespomenúť. Celú svoju históriu bola Žilina spojená so slovenským národným pohybom. Už hlboko v stredoveku (1381) si tu Slováci vydobyli svoje národné práva, účtovali a úradovali v svojom jazyku, rozvíjali slovenskú národnú kultúru. Narodil sa tu nejeden slovenský národovec, udiali sa tu významné udalosti v histórii národa. Napriek maďarizácii si mesto svoj slovenský charakter zachovalo, bolo centrom slovenských národných snažení i po roku 1918. To, že v Žiline bola obnovená činnosť autonomistickej Slovenskej ľudovej strany, že tu bola podpísaná Žilinská dohoda, vôbec nebolo náhodou. Rodený Žilinčan má národovectvo v krvi. Od útleho detstva som bol vychovávaný ako v rodine, tak i v širšom prostredí k uvedomelej slovenskosti, ktorá bola súčasťou výchovy hneď na druhom mieste. Prvé miesto zaujímala katolícka mravouka.

Keď som na konci 70. rokov odchádzal zo Žiliny, zdalo sa mi, že tento spôsob nazerania na svet tak pregnantne vyjadrený heslom Za Boha a národ, ktorý sa asi nie celkom správne spája s ľudáctvom, v radoch Žilinčanov ustupuje do úzadia. Predsa len značne postúpila sekularizácia slovenského života a nová vedúca vrstva mesta vznikala symbiózou domáceho obyvateľstva s tými, ktorých vychovávala Vysoká škola dopravná s federálnou klientelou profesorov i študentov. Oproti rokom mojej mladosti sa mi Žilina 80. rokov zdala internacionálnejšia, viac kozmopolitná. Vývin po roku 1990 však ukázal, že to bol len vonkajší náter. Pravdepodobne tak, ako z myslí Žilinčanov nie je možné vykoreniť „Masaryčku“, nie je ich možné zbaviť ich romantického národovectva. Asi je to tak v poriadku, lebo dedičstvo otcov by sme mali odovzdať svojim deťom síce v modernej podobe, ale zachované. Lebo len ten, kto si ctí seba a svojich predkov, si môže ctiť druhých a ich historické dedičstvo.

2 Responses

  1. Avatar Misco 3. júna 2008 / 16:30

    Vďaka za článok, je to fajn dozvedieť sa aj také „všedné“ veci z minulosti mesta, ktoré tiež dobre poznám. Moja cesta návštevníka viedla obyčajne od autobusovej alebo vlakovej stanice po Masaryčke, ktorá je dnes trochu prepchatá reklamnými pútačmi, potom sa otvorí dolné námestie s Hlinkom, farským kostolom a parkom, ďalej po farských schodoch a cez Mariánske na Štúrovo námestie. Tam vždy z jedného obchodíku zneli nahrávky klasických rozprávok pre deti a ich zvuk sa strácal v parku, ktorý nie tak dávno padol kvôli Auparku. Cesta pokračovala bulvárom a končila sa mestskou knižnicou.

    Žilina má veľmi pekné staré mesto, s množstvom reštaurácií, kaviarní a najrôznejšich obchodíkov, bolo by škoda púšťať sem veľkých „developerov“.

  2. Anton Hrnko Anton Hrnko 3. júna 2008 / 19:52

    Misco, stopercentne súhlasím. A trpím, keď sa v Topoľčianskej pivárni rozťahuje banka, keď sa v Pezinskej vinárni predáva zelenina a keď sa z námestia pred Domom odborov stáva Aupark (teda v preklade lužný, močaristý park). Neviem, či tam boli niekedy močiare, ale taká hovädzina, aká sa tam buduje, tam určite nepatrí.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *