Koniec trojjedinej ústavy

Keď Slováci a Česi v zahraničnom odboji pripravovali počas prvej svetovej vojny nový spoločný štát, dohodli sa, že štát bude založený na princípe rovný s rovným a že bude zabezpečená samospráva Slovenska. Vodca českého zahraničného odboja a neskorší česko-slovenský prezident T. G. Masaryk často opakoval frázu, že štáty sa udržiavajú myšlienkou, na ktorej vznikli. Z tohto pohľadu – ak by sme Masarykov citát brali ako bernú mincu – celý vývin v Česko-Slovensku po roku 1918 až do roku 1993 mohol vyústiť len tam, kde vyústil. Česká strana nikdy nebola ochotná budovať spoločný štát so Slovákmi na princípe rovný s rovným a pri rešpektovaní princípu samosprávy Slovenska, hoci sa k tomu po obnovení štátu roku 1945 zaviazala i výslovne. Niet jasnejšieho svedectva o spomenutej skutočnosti, ako história ústavného vývinu v spoločnom štáte.

Už prvá ústava v spoločnom štáte z roku 1920 bola popretím všetkých princípov, dokonca i mierových zmlúv z Versailles, na ktorých česko-slovenský štát vznikol. Bola vyhlásená v mene neexistujúceho „československého“ národa a všetku politickú moc presunula do Prahy. Slovenské snahy o naplnenia ducha dohôd z rokov vojny a odboja boli pranierované ako maďarónstvo, neštátotvorná činnosť, rozvracanie štátu. Aj v dôsledku nesprávnej národnostnej politiky skolabovala prvá republika na dôsledky Mníchova z roku 1938. Pokus o vyriešenie slovensko-českého vzťahu v spoločnom štáte prijatím ústavného zákona o autonómii Slovenska z novembra 1938 prišiel neskoro a ako všetky dovtedajšie sľuby Slovensku nebol z českej strany prijatý úprimne. Preto prvá republika zanikla pod náporom z vonka a predposledný klinec do jej rakvy zatĺkol tzv. Homolov puč z 9. marca 1939.

V dôsledku víťazstva Spojencov v druhej svetovej vojne, ktorí si za jeden zo svojich vojnových cieľov dali aj reštituovanie predmníchovského stavu, bola roku 1945 Česko-Slovenská republika obnovená. Dialo sa to za zvukov sľubov o princípe rovný s rovným, za sľubov budovania spoločného štátu českého a slovenského národa. Všetky tieto sľuby vypršali v troch pražských dohodách a v prijatej Ústave 9. mája z roku 1948, ktorá síce bola vyhlásená v mene českého a slovenského národa, ale slovenská samospráva bola veľmi obmedzená. A to nielen ústavne, ale aj fakticky, lebo všetka moc bola v rukách úzkej skupiny straníckeho politbyra a čelní slovenskí komunisti sa ako „buržoázni nacionalisti“ ocitli vo väzeniach a len o vlások unikli absolútnym trestom. Avšak ani to nestačilo. Roku 1960 prijalo Národné zhromaždenie ČSR novú ústavu, ktorá zaviedla nielen socializmus, nielen vedúcu úlohu KSČ, ale aj fakticky zrušila akúkoľvek slovenskú samosprávu. Slovensko sa v rámci spoločného štátu dostalo do pozície horšej, ako bolo pred rokom 1927. Pritom prezident A. Novotný sa vôbec netajil, že jeho cieľom je vytvoriť „jednotný československý lid“, v mene ktorého bola aj ústava prijatá.

Tento opätovný útok na slovenskú národnú identitu zo strany českej politickej elity nezostal bez odozvy. Široké slovenské masy sa dali do pohybu a tento pohyb bol jedným z najvýznamnejších zdrojov pokusu o demokratizáciu socializmu, nie celkom správne označovaného ako Pražská jar. Hoci pokus o vytvorenie „socializmu s ľudskou tvárou“ zanikol pod pásmi sovietskych tankov, niečo sa predsa podarilo. Dňa 27. októbra 1968 prijalo Národné zhromaždenie ČSSR v mene českého a slovenského národa ústavný zákon o česko-slovenskej federácii č. 143/1968 Zb., ktorým po päťdesiatich rokoch došlo k skutočnému slovensko-českému vyrovnaniu. Tento zákon rozdelil dovtedy unitárny štát na dve samostatné republiky a možno povedať, že v určitých momentoch mal až konfederatívne prvky. Ústavný zákon v čl. 142 predvídal vypracovanie definitívnych ústavných pomerov v štáte prijatím národných a na ne nadväzujúcu federálnu ústavu.

Jednou z prvých obetí normalizácie ako už tradične v slovensko-českých vzťahov v spoločnom štáte sa stála federácia. Obnovená centralizácia bola ústavne zakotvená v ústavnom zákone č. 175/1970 Zb., ktorý síce nezlikvidoval podstatu, ale silne obmedzil rozhodovacie právomoci v neprospech republík. Aj nefederalizovanie KSČ malo za dôsledok, že federácia bola len formálna a v štáte sa dôsledne obnovil predchádzajúci centralizmus. Politická moc v normalizačnom období bola však dosť opatrná v štátoprávnych otázkach. Síce postupne okliešťovala právomoci republík, ale na podstatu nesiahala. Preto aj odsúvala prípravu ústav republík a federácie, lebo predpokladala, že postupne opadne ostražitosť Slovákov a vo vhodnej chvíli sa všetko vráti do starých centralistických pomerov aj ústavnoprávne. Pražské ústredie preto privítalo prijatie novej „všeľudovej“ ústavy v Sovietskom zväze roku 1977, ktorá deklarovala jednotný „socialistický sovietsky národ“. Hoci tento pojem bol v Česko-Slovensku poriadne zdiskreditovaný, bolo badateľné, že určité kruhy v štáte sa ho ujali ako modelu pre ČSSR.

Nástup perestrojky v ZSSR roku 1985 poriadne zaskočil normalizačné kruhy v Prahe a ešte viac tých, ktorí dúfali, že odďaľovaním naplnenie čl. 142 z ústavného zákona č. 143/1968 Zb. sa im podarí eliminovať „slovenský faktor“ v Česko-Slovensku. Perestrojka okrem iného totiž priniesla veľkú vlnu nacionalizmu do Sovietskeho zväzu. Porobené národy žiadali rovnoprávnosť, vznikali národnostné rozpory a bolo len otázkou času, kedy sa národnostná otázka dostane na program dňa aj v ČSSR. Pražské centrum, teda česká politická elita, si uvedomilo, že premeškalo dôležitý okamžik na odbúranie výdobytkov federalizácie Česko-Slovenska z roku 1968 pre Slovensko. Preto chcelo – i vo vedomí toho, že skôr, či neskôr normalizačný režim skončí – využiť jeho existenciu na odstránenie ústavných prvkov, ktoré by Slovákom zaručovali v nových pomeroch odrazovú plochu na vznášanie národných požiadaviek.

Preto už v marci 1986 vyhlásil XVII. zjazd KSČ program prípravy novej ústavy ČSSR, ktorá mala zjednotiť všetky „dovtedy roztrúsené“ dokumenty. Znenie aktuálnej Ústavy však hovorilo o potrebe nie jednej, ale troch ústav, teda samostatné ústavy pre republiky a ústavu pre federáciu. V tomto duchu sa rozbehli aj debaty o príprave nových ústav. Stranícke vedenie, v ktorom sa už v tomto momente presadili české nacionalistické skupiny, však nenechalo nič na náhodu. Postupne odvolalo, resp. odstránilo z federálnych i slovenských národných orgánov ľudí, ktorí by mohli robiť prekážky, a začalo pripravovať tzv. trojjedinú ústavu, ktorá by bola ústavou federácie i ústavou národných republík. Cieľom tejto trojjedinosti bolo v podstate presunutie všetkej ústavodarnej právomoci na centrálny parlament a tým vlastne vytvoriť z republík len administratívne celky, ktoré by mali odvodené právomoci od centra a to by im ich kedykoľvek mohlo zúžiť, resp. rozšíriť. Poznajúc však prax v slovensko-českých vzťahoch, je jasné, akou cestou by sa uberal ďalší ústavný vývin v štáte.

Na Slovensku sa o podobe nových ústavných pomerov rozpútala pomerne široká diskusia. Zapájali sa do nej právnici, spisovatelia, historici, ekonómovia i politológovia. Zákulisný vývin však išiel tvrdo smerom k trojjedinosti. Stranícke orgány v priebehu rokov 1987 – 1988 boli postupne očistené od osôb, ktoré sa javili ako prekážka pre obnovu pražského centralizmu. Roku 1988 bol za predsedu Komisie na prípravu ústavy menovaný federálny Slovák M. Čalfa, ktorý prejal na seba ódium pretlačenia trojjedinej ústavy. Na rokovanie národných rád pripravil roku 1989 ústavný zákon o prijatí ústavy, ktorý likvidoval poslednú prekážku na obnovenie pražského centralizmu v podobe čl. 142 ústavného zákona č. 143/1968 Zb.

Napriek silnému odporu slovenskej verejnosti sa tento návrh dostal na rokovanie národných rád 31. októbra 1989. Kým v Českej národnej rade prešiel bez problémov, v Slovenskej národnej rade sa o ňom rozpútala tvrdá zákulisná diskusia. Pod nátlakom najmä M. Čalfu a aj predsedu SNR V. Šalgoviča, kde padali hrozby o straníckych trestoch a iných opatreniach proti tým, čo by návrh neschválili, zmanipulovaná SNR nakoniec návrh ústavného zákona o spôsobe prijatia novej ústavy prijala. Stala sa tak jedným z mála parlamentov na svete, ktoré dobrovoľne odovzdali svoje kompetencie orgánu, na ktorého činnosť nemala žiaden dosah.

Našťastie, skôr, ako sa mohol tento ústavný zákon prerokovať vo Federálnom zhromaždení ČSSR, prišli udalosti z novembra 1989 a trojjedinú ústavu definitívne pochovali. Niežeby nová česká politická elita nemala záujem o opätovnú centralizáciu štátu (výrečným svedectvom je menovanie M. Čalfu za federálneho premiéra údajne ako reprezentanta Slovenska), ale jednoducho nemala na to silu. Demokracia prišla v pravý čas, aby ochránila Slovákov od boja za to, čo už ich predkovia dávno dosiahli. Slovenská národná rada už na svojom prvom ponovembrovom zasadnutí 6. decembra 1989 zrušila svoje uznesenie o návrhu ústavného zákona o prijatí ústavy a 1. marca 1990 prelomila svoju dovtedajšiu ústavodarnú nečinnosť. Prijatím ústavného zákona o štátnom znaku, štátnej vlajke a štátnej pečati sa vydala na cestu k plnej národnej suverenite. Keďže ani nová politická moc v Česku sa nechcela držať spomenutého princípu z Masarykovho hesla, bolo prirodzené, že skončili nielen pokusy o trojjedinú ústavu, ale aj štát, ktorý nedokázal naplniť ciele svojho vzniku.

4 Responses

  1. Avatar martin 27. mája 2008 / 8:31

    nemôžem si pomôcť, my Slováci sme ozaj „nezmari“… :)vždy si nájdeme dajaký spôsob…

  2. Pingback: Паради
  3. Anton Hrnko Anton Hrnko 11. júna 2011 / 20:41

    ΠΟЧЕМУ ВЫ ИНТЕРЕСУЕТЕСЬ?

  4. Avatar lacooravec 20. júna 2011 / 20:39

    Áno, p. Hrnko! Presne, ako píšete, nerozumiem, prečo nikto na tento článok nereaguje! Veď predsa je tu jasná pravda povedaná a nerozumiem, prečo sa ľudia boja k jasnej veci vyjadriť! Predsa Slovensko na svoj vznik malo jednoznačne zákonité práva a tak sa stalo de jure a aj de facto, chvalabohu SLOVENSKO! Prosto ščastie! Nikto zo Slovákov sa nemá prečo hanbiť, skôr, má byť na čo hrdý!!!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *