Ako som prežíval rok 1968

 Pomaly sa blíži 40. výročie okupácie Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy. Keď si spomeniem, ako pre nás ako deti sotva dvadsať rokov po vojne bola druhá svetová vojna neskutočne ďalekou minulosťou, predpokladám, že aj pre dnešnú mladú generáciu je rok 1968 neskutočne vzdialenou minulosťou. Touto kratučkou črtou by som im chcel pripomenúť udalosť, ktorá tak fatálne ovplyvnila osudy ich otcov a dedov.

Keď sa spustila lavína zmien po januári 1968, hoci som mal len 13 rokov, akosi prirodzene ma to strhlo do víru udalosti. Široko sme komentovali dianie, nadchýnali sme sa Dubčekom, podporovali sme federáciu. Z čista jasna sa naším nepriateľom číslo jeden stal prezident A. Novotný, o ktorom sa šírili rôzne fámy, ako sa správal v Martine, ako vraj rečnil na Kysuciach o tom, že ich treba zalesniť – vraj práce je dosť na Ostravsku a pod. Bolo len prirodzené, že po jeho odstúpení z funkcie prezidenta sa jeho prezidentské portréty v triedach stáli predmetom všeobecného posmechu, čím si niektorí vyslúžili aj pokarhanie zo strany učiteľov za to, že tieto obrazy vraj zložili zo stien neoprávnene. Je celkom možné, že prezident A. Novotný natoľko znevážil v očiach Slovákov funkciu, ktorú zastával, že sa jej vážnosť už nikdy na Slovensku nepodarilo plne obnoviť. Jednoducho, každý videl prebiehajúce zmeny po svojom a každý sa k nim postavil, ako vedel. Živo si pamätám prvomájový sprievod ulicami Žiliny, ktorý bol hádam najúprimnejšou demonštráciou, akú som kedy vo svojom živote zažil. Ľudia sa striasli strachu, verili v lepšiu budúcnosť, verili svojim vodcom a zdá sa, prvýkrát a súčasne posledný, verili aj KSČ. Tento sprievod sa mi vryl do pamätí najmä nadšeným komentárom moderátora sprievodu, keď popod okno dnes už nejestvujúceho domu, z ktorého bol sprievod moderovaný, išiel transparent s veľmi jednoduchým nápisom: ČSR – ČSSR – ČSSFR.

V 68. roku som sa prvýkrát stretol aj s opisom komunistického prenasledovania z povojnového obdobia. Všeobecné politické uvoľnenie prinieslo do škôl mnohé veľavravné drobnosti. Napr. učitelia sa začali žiakov pýtať, či sú v triede žiaci českej národnosti, ktorí by chceli navštevovať v Žiline českú školu. Napočudovanie boli, hoci sme ich nikdy nepočuli povedať čo i len jedno české slovo. Pýtali sa nás aj, aké chceme navštevovať nepovinné predmety. Obnovila sa výučba – podotýkam dobrovoľná – náboženstva aj vo vyšších triedach základnej školy, nielen ako príprava k prvému svätému prijímaniu. Bolo viac-menej prirodzené, že sme niektorí začali navštevovať hodiny náboženstva. Z môjho pohľadu to bolo niečo nové, keď som sa mohol verejne prihlásiť k tomu, čo sa aj v takej tvrdej katolíckej rodine, akou bola naša, moc navonok nedemonštrovalo. Teraz sme to mohli otvorene urobiť a akosi aj tým predchádzajúcim  „presvedčeným“ to neprekážalo.

Náboženstvo nás začal učiť človek, ktorý začiatkom päťdesiatych rokov prešiel peklom vtedajších väzníc a táborov pre katolícke duchovenstvo. Po absolvovaní hodiny náboženstva pre tých, ktorí sme mali záujem, potom dlho rozprával o svojich zážitkoch, o príčinách, prečo to tak bolo, kto bol za to zodpovedný, a prečo treba podporovať zmeny, ktoré sa uskutočňujú. Priam dychtivo som hltal jeho rozprávanie a v našich detských dušiach to vyvolávalo prirodzenú spoluúčasť s tými, ktorí trpeli, najmä, keď medzi obeťami prenasledovania boli aj niektorí kňazi, ktorých sme poznali už predtým ako milých a spravodlivých dušpastierov. Tieto rozprávania sa mi natrvalo vryli do pamäti a treba povedať, že do značnej miery sformovali moje ďalšie postoje k životu a ľuďom.

Koniec školského roka nepriniesol pre nás očakávané prázdninové uvoľnenie. Politická atmosféra hustla. Na dospelých sme videli, ako im narastajú starosti. Na žilinskom letisku sa utáborila silná jednotka Sovietskej armády, ktorá nie a nie odísť z nášho územia, hoci sa spojenecké cvičenie už dávno skončilo. Pamätám sa, ako sa starší brat, ktorý vtedy slúžil v Českých Budějoviciach, rozčuľoval počas dovolenky, že tieto vojská sú ešte na našom území. Vraj im v kasárňach povedali, že už sú dávno preč. Neboli. Keď aj neskôr odišli, neboli sme dlho bez nich. Jedno prázdninové ráno vstúpil otec do našej izby, zobudil nás a povedal:

„Už sú tu!“

„Kto je tu?“, spýtal sa starší brat

„No predsa Rusi! Nepočujete tie lietadlá. Odkedy som vstal, neustále lietajú. Nie je minúty, aby tu nejaké neletelo.“

A skutočne. Jedno za druhým sa na východnej strane objavovali ťažké transportné mašiny a za veľkého hukotu mizli niekde na západe. Táto skutočnosť nami veľmi otriasla. Každý reagoval po svojom. Starší ľudia, pamätajúci vojnu, vzápätí vytvorili rady pred obchodmi s potravinami a začali nakupovať. My, mladí sme začali hľadať tých „Rusov“. Kdeže sú? Šírili sa najfantastickejšie správy. Žiadna sa však nepotvrdila. „Rusi“ prišli do Žiliny až okolo štvrtej poobede. Po zuby ozbrojení a rovnako vystrašení ako my. Na rozdiel od iných slovenských miest sa však v Žiline správali pomerne korektne. Nedošlo k žiadnym incidentom a už k večeru bolo vidieť, že sovietski vojaci balia zbrane z pohotovostnej polohy. Vraj došlo k nejakej dohode medzi miestnymi orgánmi a velením sovietskych vojsk. Odvtedy až do stiahnutia sovietskych vojakov z miest parkovali „ruské“ tanky na námestí pred Domom odborov s vybitými zbraňami, iba na noc sa vydávali krúžiť mestom a za veľkej „radosti“ miestnych občanov vydržali na týchto okružných jazdách až do rána.

Pre všetkých bol tento vojenský prepad novou skúsenosťou. Vytrhol nás z detských hier a sotil do nepríjemnej skutočnosti. Náš odpor sa prejavoval rôznymi formami. Najčastejšie písaním rôznych hesiel, kde sa to len dalo. Ako „zobák“ som pre starších zabezpečoval farbu. Netrvalo dlho a v okolí zmizli všetky dopravné značky. Hádam desiatky hodín sme strávili tým, že sme sovietskym vojakom vysvetľovali, že u nás žiadnej kontrarevolúcie niet. Nevedeli sme pochopiť, prečo sme sa útoku nebránili. Zachovajte pokoj a rozvahu ako hlavné heslo týchto dní sa nám nejako nepozdávalo. Potom prišlo vytriezvenie. Kapitulácia za kapituláciou a to sa nám bridilo. Ani podpísanie ústavného zákona o česko-slovenskej federácii nás akosi nenadchlo, hoci celý prvý polrok roku 1968 bola federácia v našom vedomí centrálnym punktom.

Okupácia Česko-Slovenska a nasledujúci vývin, ktorý bol sériou kapitulácií pred hrubou silou, mnou hlboko otriasol. Hoci sa to dnes možno nezdá, ale v čase môjho detstva bola v Žiline veľmi silná povstalecká tradícia. Odpor proti cudzej okupácii, ktorý sa roku 1944 začal práve v Žiline a pokračoval tvrdými bojmi pri Strečne, bol v širokých vrstvách obyvateľov mesta vysoko hodnotený. Aspoň ja si to tak pamätám. Aj otec hovorieval, že v povstaní nebojovali za to, čo prišlo po vojne, ale preto, lebo naša krajina bola napadnutá a našou povinnosťou sa bolo brániť. Preto potupná kapitulácia pred „Rusmi“ vyvolala vo mne silný odpor. Pravdepodobne už vtedy sa vo mne vytváral ľahostajný postoj k česko-slovenskej štátnosti, ktorý sa štúdiom histórie len ďalej prehlboval. Kontradikcia – Slováci sa bránili tak v tridsiatom deviatom ako aj štyridsiatom štvrtom a Česko-Slovensko kapitulovalo tak v tridsiatom ôsmom ako aj v šesťdesiatom ôsmom – bola taká silná, že ma už odvtedy nikdy neopustila. Sám som si to zdôvodňoval a v rôznych debatách stále používal myšlienku, že s porazeným generálom „jednajú“ ako s generálom, ale so zbabelým generálom ako so zbabelcom. Celý normalizačný režim, ktorý tak „geniálne“ nadväzoval na mníchovanstvo, bol najmä o tom. Zbabelosť, neochota niečo obetovať pre svoj štát a za svoju slobodu, rýchla ochota spolupracovať s okupačnou mocou a dôsledné podriadenie sa cudzej vôli boli tými dôležitými skutočnosťami, ktoré nás tak výrazne odlišovali napr. od Maďarov a Poliakov a nedovoľovali nám byť hrdými na svoj štát, najmä keď v tom štáte napriek federalizácii nedošlo k skutočnému slovensko-českému vyrovnaniu.

 

1 Response

  1. Avatar Rusin 29. novembra 2008 / 21:31

    „1970 – 1974 – štúdium na Gymnáziu Horný Val v Žiline, odbor prírodovedný, ukončenie maturitou s vyznamenaním/“ Ten co prepadol z RUSTINY nemohol byt vyznamenany alebo ano ?

    1974 – 1979 – štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, odbor Filozofia (občianska náuka) – História. Roku 1978 štátna záverečná skúška z odboru Filozofia. 1979 ukončenie štúdia štátnou záverečnou skúškou A co skuska z Marxizmu -Leninizmu??? Predpokladam NEPROSPEL.Ale ako sa dala robit obhajoba diplomovky bez skusky z ML s tak aktivnym odporom k okupacii v case najtvrdsej normalizacie????
    1979 – 1980 – základná vojenská služba v Mikulove (neustanovený na funkciu) a v Chebe (veliteľ čaty, ČVO 101). Roku 1980 vyradený do zálohy v hodnosti podporučík v zálohe / Klasicky ABSIK povyseny za aktivny odpor proti okupacii do hodnosti podporucika.Iste este ziju pamatnici ktory si pametaju historikove prednasky na PSM o okupantoch.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *