Koniec prvej slovenskej národnej armády

Dňa 21. novembra 1849 na bratislavskom Firšnáli (Fürstenalle – Kniežacia aleja; dnešné námestie Slobody) zneli bubny, pochodovali vojaci, viali zástavy. Na svoj posledný nástup sa zhromažďoval slovenský dobrovoľnícky zbor pod velením baróna H. Lewartowského. Tento zbor pod politickým vedením Slovenskej národnej rady na čele s J. M. Hurbanom, Ľ. Štúrom a M. M. Hodžom sa sformoval v jarných mesiacoch roku 1849 v Skalici a v lete toho istého roku sa vydal na pochod cez Záhorie do Stupavy a odtiaľ cez Svätý Jur smerom na Pohronie a do oblasti banských miest, kde zabezpečoval tylo rakúskym a ruským vojskám víťazne postupujúcim proti zvyškom košútovských honvédov.

Myšlienka vytvoriť slovenskú národnú armádu vznikla v lete 1848, keď sa stávalo stále zrejmejším, že uhorská revolúcia sa rozpadla na vzájomne znepriatelené národné hnutia. Slováci v svojom základnom revolučnom programe z mája 1848 – v mikulášskych Žiadostiach slovenského národa deklarovali svoju vôľu po slobodnom živote v demokratickom štáte založenom na národnej rovnoprávnosti. Tieto požiadavky, ako aj požiadavky všetkých ostatných nemaďarských národov však tvrdo narazili na neústupčivosť uhorskej vlády, ktorá si vytýčila za jeden zo svojich revolučných cieľov aj maďarizáciu krajiny. Budapeštianska vláda sa dostala postupne do sporu s vojvodinskými Srbmi, Chorvátmi i sedmohradskými Rumunmi. Aj predstaviteľom slovenského národa odkázala, že im v ničom neustúpi a zatykačmi na nich im priamo vypovedala boj.

Slovenskí vlastenci hodenú rukavicu prijali. V spolupráci s ostatnými slovanskými hnutiami v Uhorsku, najmä s Čechami, Srbmi a Chorvátmi zorganizovali prvú dobrovoľnícku výpravu do Uhorska v septembri 1848. Pod vedením Slovenskej národnej rady, ktorá bola sformovaná 16. septembra 1848 vo Viedni, prekročili 18. septembra 1848 moravsko-uhorskú hranicu a vpadli na myjavské kopanice. V Myjave na ľudovom zhromaždení nasledujúci deň vyhlásila Slovenská národná rada nezávislosť Slovákov od uhorskej vlády a vyzvala na ozbrojený odboj. Po počiatočných úspechoch i víťaznej bitke pri Brezovej sa však výprava dostala do krízy aj v súvislosti so zmenou prístupu viedenskej vlády k národnostným hnutiam a slovenské jednotky boli vytlačené na Moravu, kde ich odzbrojila cisárska armáda.

Druhú dobrovoľnícku výpravu zorganizovala SNR začiatkom decembra 1848 (tzv. zimná). Na slovenské územie vstúpila zo Sliezska a po dvoch bitkách pri Budatíne prenikla cez Žilinu do Turca a prešla takmer celým Slovenskom až po Košice. V početných zrážkach dokázali slovenskí dobrovoľníci všestrannú schopnosť bojovať za národné záujmy, prejavovali hrdinstvo a vyslúžili si úctu. Druhá výprava sa stiahla ku Skalici v apríli 1849, keď maďarské vojská začali ofenzívu proti cisárskym armádam v Uhorsku. Tam sa stala bázou, na ktorej bol postavený tretí dobrovoľnícky zbor, v tomto prípade už skutočná slovenská národná armáda.

Maďarská ofenzíva na jar 1849 vytvorila priaznivé podmienky na sformovanie nového dobrovoľníckeho zboru. J. M. Hurban pôvodne zamýšľal vytvoriť armádu v počte aspoň 20 000 mužov, avšak postupne sa meniaca situácia to neumožnila. Rakúsky dvor požiadal o pomoc proti košútovským maďarským vojskám ruského cára a postupne strácal záujem o revolučné národné vojská. Hoci tretia výprava dosiahla plánované vojenské ciele, postupne začala cisárskemu dvoru prekážať. V auguste 1849 pri Világoši maďarské vojská kapitulovali pred Rusmi a viedenský dvor už nepotreboval spojencov z radov národnosti. V Uhorsku i celej monarchii zaviedol absolutistickú vládu a v mnohom sa pokúšal oklieštiť predchádzajúce demokratické výdobytky. Vtedy sa rozhodol aj rozpustiť slovenskú dobrovoľnícku armádu. A tak asi 1200 slovenských vojakov sklamaných z politického vývinu nastupovalo k svojmu poslednému vojenskému nástupu práve v Bratislave.

Cisársky dvor sa chcel ukázať ako veľkorysý. Všetkým dôstojníkom ponúkol službu v armáde, dokonca v rámci armády sľúbil vytvoriť samostatný slovenský prápor. Všetci však odmietli. Do boja nešli preto, aby si budovali osobnú kariéru, ale preto, aby pomohli svojmu národu k slobodnému životu. A táto perspektíva sa v danej situácii nerysovala. Preto sa rozišli. Od baróna Lewartowského síce dostali „glejt“, ktorý im mal umožniť lepšie sa zaradiť do života, avšak s upevňovaním reakčného Bachovho režimu sa im aj tieto stávali na prekážku.

Napriek nedosiahnutiu politických cieľov slovenského národa v revolúcii 1848-1849 malo organizovanie slovenského dobrovoľníckeho zboru nesmierny význam. Slováci ukázali, že sú schopní bojovať za svoje národné práva, že sa vedia chopiť zbrane, keď treba bojovať za slobodu, demokraciu a ľudské práva. Medzi dobrovoľníkmi sa popri rakúskych a českých dôstojníkoch výrazne uplatnili aj veliteľské schopnosti dôstojníkov slovenskej národnosti. Mená ako J. Francisci, M. M. Daxner, J. Bakuliny, M. Dohňany a ďalší navždy zostanú zapísaní v dejinách slovenského vojenstva. Len je smutné, že na námestí Slobody nič nepripomína to, že tu po skončení svojich bojových úloh bola nastúpená prvá skutočne slovenská národná armáda. Nebolo by od veci práve na tomto mieste dnes, keď prichádza okrúhle výročie týchto udalosti umiestniť symbolický hrob neznámeho vojaka, ktorý by pripomínal všetkých slovenských vojakov padlých v boji za národnú slobodu a demokraciu.

3 Responses

  1. Avatar martin 24. mája 2008 / 8:05

    dovolím si upozorniť na chybu v 3. odseku, v 3. riadku „septembri 1948″…

  2. Avatar Šľak 24. marca 2011 / 22:05

    Veľmi dávno som čítal takú milú príhodu. Vraj keď niekedy pochodovali slovenskí vojaci (bohužiaľ si už nespomeniem kde a kedy) tak pán Jozef Škultéty (už veľmi staručký) dal dole z hlavy klobúk na znamenie úcty. A keď sa ho okolostojaci spýtali, prečo to urobil, že môže nachladnúť, tak im povedal, že to na znamenie úcty. A keď mu namietli, že predsa slovenskí vojaci už tadiaľ pochodovali, tak povedal:

    „To boli slovenskí vojaci, ale toto je slovenská armáda.“

    Ale veru naozaj neviem čoho sa to týkalo. Ale je dobre, že armáda sa na Slovensku teší veľkému rešpektu. Tak by to malo byť. A možno to s tým nejako súvisí, neviem.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *