Letz, R., Mulík, P., Bartlová, A.: Slovenská ľudová strana v dejinách 1905 – 1945, Matica slovenská, Martin 2006.

Recenzia publikácie z dielne Matice slovenskej.

 
           
Roku 2005 sa konala v Bratislave vedecká konferencia o (Hlinkovej) Slovenskej ľudovej strane, politickej sile – hnutiu, ktoré výrazne ovplyvnilo dejiny Slovenska v prvej polovici 20. storočia a takmer štyridsať rokov bolo dominantnou silou v slovenskom politickom živote. Napriek tejto skutočnosti dodnes neexistuje komplexný a nezaujatý pohľad na tento slovenský politický fenomén a práce, ktoré sa snažili pokryť uvedený úsek slovenských dejín a miesto ľudovej strany v nich (K. Čulen, J. Kramer, I. Staněk (?), I. Dérer, I. Daxner, čiastočne aj J. K. Hoensch), mali buď propagandistický charakter, alebo slúžili na potieranie slovenských politických snažení. V období panovania marxistického čechoslovakizmu objektívne a nezaujaté skúmanie dejín ľudovej strany bolo praktický nemožné, už slovo ľudák sa chápalo ako synonymum „klérofašizmu“ a prakticky sa vyradilo z aktívnej slovnej zásoby tým, že na označenie príslušníkov ľudových strán vo svete sa začal používať upravený bohemizmus „ľudovci“. V čiastkových prácach v druhej polovici 60. rokov a potom v druhej polovici 80. rokov a neskôr sa síce podarilo prelomiť všeobecný negatívny postoj k politickej činnosti (H)SĽS, avšak generálne možno povedať, že dodnes sa nepodarilo slovenskej historiografii podať vyčerpávajúci a objektívny pohľad na zástoj ľudáctva v slovenských dejinách. Je to jednak tým, že stále nedorástla nová generácia historikov, zbavená bývalých prokurátorsko-sudcovských postojov k tomuto úseku našich dejín, a jednak tým, že napriek štátoprávnym zmenám slovenské dejiny sú stále politickým zápasom a ich výklad závisí viac od politických postojov autorov ako reči faktov. Preto načim privítať uvedenú publikáciu, ktorá výrazným spôsobom môže pomôcť odpolitizovaniu výkladu novodobých slovenských národných dejín a pripraviť cestu k syntetickým dejinám Slovenskej ľudovej strany.

            Úvodnou a najdlhšou štúdiou zborníku je príspevok R. Letza Hlinkova slovenská ľudová strana (Pokus o syntetický pohľad). Letz začína rozborom politickej situácie v Uhorsku v deväťdesiatych rokoch 19. storočia, keď boj proti liberalizačným cirkevným zákonom prijatým v Uhorskom sneme podnietil vznik uhorskej Ľudovej strany (Néppárt; 1895). V tejto súvislosti treba poznamenať, že vznik ľudových strán nebol len reakciou na konkrétnu politickú situáciu v tej ktorej krajine, ale že súvisel s celkovým prerodom katolíckej cirkvi na konci 19. storočia. Konkrétne politické témy (v Uhorsku cirkevné zákony) boli len kryštalizačným jadrom, ktoré slúžilo na pritiahnutie más. Hlavným a zásadným bolo, že Svätá stolica po dlhom váhaní opustila svoj názor na „ancient regime“ a plne akceptovala nové spoločenské zriadenie a priamo vyzvala na uplatnenie katolíckych doktrín v politických stranách a v politickom živote.

            Autor správne postihol, že zakladatelia Néppártu M. Esterházy a F. Ziči našli v prvých rokoch hlavnú bázu na národnostne zmiešaných územiach. Bolo to aj z toho dôvodu, že dopady šovinistických „liberálnych“ vlád Uhorska v predchádzajúcom období bolo najviac cítiť práve tam. Masy pauperizovaného slovenského roľníctva vystavené sociálnemu a národnostnému útlaku boli v podstate odsúdené buď na utrpenie alebo emigráciu za more, preto privítali program Néppártu ako nádej na zmenu. Rozvírenie politického života v Uhorsku v súvislosti so vznikom Ľudovej strany razom zmietlo predchádzajúcu politickú pasivitu vedenia Slovenskej národnej strany a práve angažovanosť katolíckych más bola hlavným dôvodom obnovenia politickej aktivity. Autor túto skutočnosť, myslím si, dostatočne postihol rovnako ako limity ústretovej národnostnej politiky vedenia Néppártu. Práve skúsenosť A. Hlinku s volebnými aktivitami v Ružomberku viedli k jeho definitívnemu odklonu od uhorskej Néppárt roku 1901, lebo sa ukázalo, že národnostný program tejto strany (čl. 13) je len zásterkou, za ktorou je rovnaký maďarský šovinizmus ako v iných vtedajších maďarských politických stranách.

Skúsenosti, ktoré slovenskí politickí vodcovia získali v zápasoch pri vytváraní katolíckeho politického prúdu v Uhorsku, boli rozhodujúce pre ďalší politický vývin na Slovensku. Predstavitelia slovenského politického života ovládli techniku mobilizácie masy, čím sa výrazne zlepšili ich šance na politické presadenie sa. Od začiatku 20. storočia sa už nestalo, aby v Uhorskom sneme nebola slovenská politika zastúpená aspoň minimálne. Od týchto skúseností, skúseností zo zápasu proti cirkevným zákonom a zápasom o získanie zastúpenia v sneme viedol priamy smer k pokusom o osamostatnenie sa slovenských ľudákov od Néppártu. Autor správne poznamenáva, že hlavným sporným bodom slovenských ľudákov s ústredím v Budapešti nebola len národnostná otázka, ale aj odpor vedenia strany k všeobecnému hlasovaciemu právu. Nedemokratický volebný systém v Uhorsku (verejnosť voľby, majetkový a vzdelanostný cenzus, ktorý pripúšťal len 6% dospelej populácie k volebným urnám) bol totiž hlavnou zábezpekou nadvlády šovinistických maďarských vládnych kruhov nad nemaďarskou väčšinou obyvateľstva krajiny. Rozpory medzi ústredím v Budapešti a slovenskými ľudákmi narastali až do tej miery, že na konci roku 1905 sa konštituovala samostatná Slovenská ľudová strana. Táto strana výrazne uspela vo voľbách do snemu r. 1906, neskôr však už svoj úspech v takej miere nezopakovala. Dôvodov bolo veľa, medzi nimi i odpor vysokej cirkevnej hierarchie, perzekúcia orgánov moci i rozpory vo vnútri slovenského politického spektra, ktoré bolo už silno diferencované. Udržať všetky tieto sily a frakcie pod jednou strechou SNS bolo stále zložitejšie, a tak roku 1913 došlo k opätovnému etablovaniu Slovenskej ľudovej strany. Napriek postihnutiu hlavných vývojových trendov autorom súvisiacich so vznikom SĽS a jej etablovaní sa v slovenskej politike treba povedať, že je v tejto oblasti nutné ešte veľa urobiť, aby sa otázka preskúmala do hĺbky.

Druhou časťou Letzovej štúdie je pokus o načrtnutie hlavných vývojových trendov v politickej angažovanosti ľudovej strany v rokoch prvej Česko-Slovenskej republiky. Táto problematika je príliš rozsiahla a kriticky stále málo spracovaná, aby sa v nej dali postihnúť syntetizujúco všetky nuansy. Autorovi sa podarilo pomerne plasticky zachytiť hlavné línie činnosti (H)SĽS v medzivojnovom období i jej miesto v slovenskom politickom živote. Avšak zdá sa mi, že mohol aj na základe dnes už prebádaných skutočností ísť hlbšie. Bolo by treba predstaviť sociálnu bázu strany, jej miesto v stranícko-politickom systéme v prvej ČSR, ktorý bol ináč pre slovenského „homo politicus“, ale ešte viac pre jednoduchého voliča zo začiatku úplná terra incognita, niečo, čo bolo implantované zvonka. Rovnako pre bádateľa musí byť zaujímavé ambivalentné (dokonca viac násobne) postavenie ľudovej strany. Na jednej strane sa táto politická sila zúčastnila – a pomerne aktívne vo vzťahu k ostatným slovenským politickým táborom – na vytvorení nového česko-slovenského štátu, považovala tento štát za dlhodobú strešnú konštrukciu pre všestranný život slovenského národa, na druhej strane etablovaná štátna moc sa zo začiatku nie príliš citlivo postavila voči hodnotám, ktoré vyznávala nielen (H)SĽS, ale aj väčšina slovenského národa. K tomu ešte veľmi skoro sa okolo pražského centra vytvorila mocenská skupina, ktorá samu seba vyhlásila za „štátotvornú“ a ostatné politické strany, vrátane (H)SĽS, označila za neštátotvorné, deštrukčné, maďarónske etc. Politickí vodcovia ľudovej strany, najmä však A. Hlinka a J. Tiso preukázali veľkú dávku prezieravosti, že dokázali po celých dvadsať rokov udržať – samozrejme za veľkých obetí – jasný a zrozumiteľný štátotvorný program a neskĺzli či už do krážov iredenty alebo protištátnej deštruktívnej činnosti, ktorá by ich umožnila politicky diskvalifikovať a prípadne zlikvidovať. Naše poznanie práve v týchto sférach by malo napredovať, lebo stále nám tu budú strašiť závery z politických pamfletov Dérera, Kramera, Daxnera a iných. Veď len o takej Tukovej afére z konca dvadsiatych rokov by bolo možné napísať niekoľko monografií, ktoré by mohli objasniť fungovanie ľudovej strany i vzťahu štátnej moci k nej, ochotnej použiť akékoľvek metódy na elimináciu nepohodlného politického súpera. Treba však aj pozitívne hodnotiť autorov prínos pri poukázaní na kontinuitu slovenského národného programu z Uhorska, ktorý sa v medzivojnovom období realizoval najmä prostredníctvom (H)SĽS.

Treťou a najrozsiahlejšou časťou Letzovho príspevku je časť venovaná autonómii a obdobiu prvej Slovenskej republiky. Je to najdôležitejšie a zároveň najdramatickejšie obdobie ako dejín HSĽS, tak aj slovenských národných dejín. Tu treba prízvukovať tú skutočnosť, že bez ohľadu na hlavného mocenského činiteľa tých dôb (nacistické Nemecko) ľudová strana a ňou vedený slovenský národ sa neodvratne blížil k dosiahnutiu svojich štátoprávnych cieľov. Zásah Nemecka do vývinu v ČSR nebol určujúci z hľadiska výsledku, ale len urýchlil jeho dosiahnutie, na druhej strane však tento výsledok zaťažil stigmou nástupu krajnej pravice k moci v Európe a formoval vnútropolitický režim smerom k autoritatívnemu spôsobu vládnutia. Vlastne sa dá povedať, že ambivalencia cieľov a okolností naďalej pretrvávala a z hľadiska ďalšieho dejinného progresu zabrzdila slovenský národný vývin na celých 50 rokov.

Celý komplikovaný vývin v rokoch vojny Letz pomerne dobre zachytil, avšak opäť vyvstávajú otázky, ktoré bude v budúcnosti treba zodpovedať. Napr. ako sa zmenil charakter strany tým, že sa dostala k moci? Možno hovoriť napr. roku 1943, keď HSĽS mala cca 200 – 300 tisíc členov o kontinuite so stranou z obdobia pred r. 1938, keď tých členov mala štyrikrát menej? Ako táto nová masa členov, často z bývalých marxistických a centralistických strán ovplyvnila charakter ľudovej strany, najmä však organizácií s ňou spojených voľne? Myslím tu napr. na Hlinkovu gardu, v ktorej sa dokázali, niekedy veľmi efektívne sústrediť politické sily oponujúce tradičným kresťansko-sociálnym hodnotám HSĽS. Na záver si budeme musieť položiť aj otázku, či bolo možné prežitie tento politickej sily v povojnovom období? Osobne si myslím, že v demokratických politických pomeroch by tomu nebolo možné zabrániť. Pretože z kresťansko-sociálnych strán nielen HSĽS skĺzla pod vplyvom nástupu fašizmu v európskych pomeroch k autoritatívnym formám vlády. V demokratických pomeroch sa však tieto strany boli schopné po vojne obnoviť a zaradiť do demokratických politických systémov. Ale táto časť slovenského politického spektra bola hlavnou prekážkou obnovujúceho sa čechoslovakizmu, preto drakonické zúčtovanie s jej predstaviteľmi po vojne treba skúmať aj z tohto pohľadu. Možno by stála za to aj analýza „nedôrazného“ postoja prezidenta E. Beneša proti nastupujúcej komunistickej totality a nakoľko sa v tejto „nedôraznosti“ zračilo presvedčenie, že v demokracii už nebude možno obnoviť ideu čechoslovakizmu. Ak chcel čechoslovakizmus presadiť svoje ciele, musel sa zrieknuť demokracie. Aj z tohto pohľadu by sme sa mali pozrieť na povojnový vývin v obnovenom Česko-Slovensku, kde české meštiacke politické strany hanebne spolupracovali s komunistami na likvidácii demokracie na Slovensku, čím si podpílili konár, na ktorom sedeli.

Zaujímavým príspevkom je stať V. Daniša o podiele evanjelikov na vzniku SĽS. Je všeobecne známe, aj keď sa to často  nezdôrazňuje, že HSĽS nikdy nebola čisto katolícka strana. Už pri zakladaní SĽS a pri jej účasti vo voľbách aktívne pôsobilo viacero vplyvných evanjelikov. Práve táto spolupráca umožnila získať vplyv na masy, aj keď často protivníci slovenského národného pohybu sa raz viac, inokedy menej úspešne snažili medzi slovenských evanjelikov  a katolíkov vrážať klin.

Štúdia A. Bartlovej Česko-slovenský štát – katolícka cirkev – HSĽS patrí k jej starším prácam a je pokusom o náčrt tejto problematiky, ktorá po vzniku Česko-Slovenskej republiky nebola nikdy jednoduchá. Medzi Vatikánom a Habsburským rodom bola po stáročia veľmi špecifická spolupráca a Habsburgovci patrili k najhorlivejším šíriteľom a obhajcom katolíckej viery v Európe. Keďže česká politika sa potrebovala vyprofilovať najmä vo vzťahu k Habsburgovcom a počas národného obrodenia sa opierala najmä o romantizujúcu ideológiu husitského protestantizmu, katolícka cirkev sa stala hneď po prevrate terčom nebývalých útokov, ktoré viedli až k vzniku odštiepeneckej Československej cirkvi katolíckej. Pokus o prenesenie tohto „kulturkampfu“ na Slovensko narazil na odpor a vyvolal prvú vážnejšiu krízu v slovensko-českých vzťahoch. Treba však povedať, že záujem o nájdenie formy komunikácie medzi česko-slovenským štátom a Vatikánom existoval na oboch stranách. Riešenie takých otázok ako vymenovanie nových biskupov, zaokrúhlenie diecéz podľa štátnych hraníc, odluka cirkvi od štátu, platy duchovných boli dôležité pre obe strany. Avšak nie vždy bola dostatočná politická ochota. Výsledky preto neboli za celé obdobie existencie prvej ČSR dostatočne uspokojivé. Samozrejme, že (H)SĽS aktívne do týchto otázok vstupovala a snažila sa obhajovať záujmy katolíckej cirkvi. Podpísanie a schválenie Modu vivendi bolo jedným z výsledkov krátkej aktivistickej politiky HSĽS.

O ambivalentnom postavení HSĽS v medzivojnovom období v prvej Česko-Slovenskej republike podáva výrazne svedectvo aj štúdia A. Magdolenovej Memorandá a manifesty ľudákov v medzivojnovom období. Všetky tieto apely a výzvy od začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia až do Mníchovskej dohody zostali bez minimálnej odozvy pražských vládnych kruhov. Dalo by sa povedať, že HSĽS viedla jednostranný dialóg s hluchým, ktorý si nevedel a predovšetkým nechcel uvedomiť, že od slovensko-českého vzťahu bude závisieť aj medzinárodná „hodnota“ republiky. Príspevok A. Magdolenovej je svedectvom o slepote politických vodcov predmníchovskej ČSR.

N. Rolková sa podujala v štúdii Smerovanie Slovenskej ľudovej strany v rokoch 1905 – 1939 na podklade jej programových dokumentov analyzovať hlavné programové dokumenty od prvého programu z roku 1906 až po rok 1938. Pomerne dobre rozobrala programové dokumenty zo začiatku storočia i dokumenty po vzniku republiky. Zdá sa mi však, že bolo treba urobiť ešte o jeden krok viac: Bolo sa treba pokúsiť určiť na základe hlavných programových bodov charakter strany a taktiež sociálne skupiny, ktoré takýto program mohol osloviť a oslovoval.

Neobyčajne zložitou problematikou vzťahov vo vnútri HSĽS sa vo svojej štúdii Rozpory v HSĽS v 20. rokoch 20. storočia zaoberá M. Hertel. Je všeobecne známe, že HSĽS programovo i organizačnou štruktúrou bola viac hnutím ako politickou stranou. Rôzne prúdy od krajne pravicových s obdivom k pravicovým autoritatívnym režimom (napr. V. Tuka), cez kresťanskodemokratické a kresťansko-sociálne  až po vyslovene ľavicovo radikálne (napr. K. Murgaš, A. Mach) spájala jednak myšlienka boja za slovenskú národnú osobitosť a jednak autorita A. Hlinku. Je len samozrejme, že v takomto širokom spektre pod jednou strechou museli vznikať a vznikali politické, ale i čisto osobné spory, ktoré boli okrem toho intenzívne živené aj zvonka politickými odporcami slovenského autonomistického programu. Rozmotať sa v týchto vzťahoch je veľmi zložité, o čom svedčí i uvedená štúdia. Niektoré spojenectvá, ktoré sú tu zdokumentované na základe policajných hlásení, sa zdajú až veľmi málo pravdepodobné. Autor odviedol skutočne dobrú heuristickú prácu, napriek tomu si musíme dať otázku, do akej miery sú policajné hlásenia dôveryhodným zdrojom a čím a ako by sa dala ich výpovedná hodnota potvrdiť alebo spochybniť.

M. Holák sa venuje vo svojom príspevku Hlinkova slovenská ľudová strana počas parlamentných a prezidentských volieb roku 1935 veľmi významnej etape, dalo by sa povedať jednému z kľúčových bodov politiky HSĽS v medzivojnovom Česko-Slovensku – voľbe prezidenta republiky roku 1935 po odstúpivšom T. G. Masarykovi. Ako parlamentné voľby, tak aj voľby prezidenta sa už odohrávali v období silného ohrozenia republiky a od toho, ako sa podarí zostaviť vládu a kto sa stane hlavou štátu, závisela budúcnosť štátu. Netreba zabudnúť, že voľby vyhrala Henleinova Sudetonemecká strana a že len nedemokratické mandátne čísla pre jednotlivé volebné kraje zabezpečili relatívne víťazstvo agrárnej strany. Pražské centrum chcelo od ľudovej strany dve veci – vstup do vlády a podporu E. Beneša za prezidenta. Nebolo však ochotné za oba tieto ústupky nič obetovať. Ako autor dostatočne zdokumentoval, HSĽS k voľbe E. Beneša presvedčili predovšetkým cirkevné kruhy, predovšetkým však úlohu šedej eminencie zohral český prelát J. J. Rückl so širokými stykmi vo Vatikáne. HSĽS sa dala prehovoriť ako cirkevnými kruhmi, tak aj sľubmi, ktoré Beneš široko rozdával. Nakoniec, aj napriek určitým pochybnostiam ľudáci svoje hlasy Benešovi dali. Ten však – ako vždy predtým – svoje sľuby nesplnil.

Do zákulisia rokovaní o vytvorení spoločnej kandidátky ľudákov a národniarov do volieb do Národného zhromaždenia RČS uvádza čitateľov J. Roguľová v štúdii Cesta Slovenskej národnej strany a Hlinkovej slovenskej ľudovej strany k volebnému paktu v rokoch 1934 – 1935. Táto problematika vo svojej všeobecnosti od zámerov na vytvorenie koalície až po voľby a následné rozladenie z ich výsledku je v slovenskej historiografii pomerne známa. Menej známymi sú už okolností a zákulisie zápasu o získanie SNS na stranu ľudákov, o krížení sa záujmov politických, ale aj čisto osobných. O tom informuje heuristicky bohato zdokumentovaná a argumentačne vyvážená práca autorky.

Pôsobením Československej strany ľudovej na Slovensku (tzv. mičuráci) a jej vzťah k HSĽS načrtáva v svojom príspevku M. Pehr. Od začiatku až do konca tejto strany išlo organizátorom tejto strany len o jedno – eliminovať vplyv HSĽS na slovenské katolícke masy a tým podvrátiť myšlienku autonómie. Takto konštruovaná strana, pôsobiaca celoštátne s hlavnou bázou na katolíckej Morave síce dokázala zabezpečiť M. Mičurovi poslanecký mandát v parlamente a zopár teplých miest v štátnej správe pre jeho stúpencov, ale to bolo všetko. Po vyhlásení autonómie to bola najtrápnejšia politická skupina, ktorá rýchlo splynula s HSĽS a jej členovia sa dostali až do najvyšších funkcií (M. Mičura, T. J. Gašpar).

V minulosti často ostrakizovanou otázkou bola spolupráca vedenia HSĽS s predstaviteľmi politických špičiek nemeckej menšiny v ČSR a špeciálne na Slovensku. Otázkam genézy týchto kontaktov sa v svojom príspevku venuje M. Schvarc. Táto problematika – zdá sa mi – je však trošku širšia, ako to postihuje autor. Na Slovensku sa nikdy nepodarilo nemeckú menšinu plne zglajšaltovať, najmä v tomto období nie, keďže najmä na Spiši a Gemeri mala pomerne veľký vplyv maďarónska Spišsko-nemecká strana (ZDP) a jej vedenie sa až do úradného zákazu vzpieralo uznať vodcovstvo KdP (DP). Ale aj po tomto zákaze si predseda ZdP zachoval vplyv a úzko spolupracoval s umierneným krídlom HSĽS. Rovnako v niektorých oblastiach (Handlová, Bratislava, Medzev) si medzi nemeckým obyvateľstvom zachovali vplyv komunisti. Aj keď autor upresňuje, že ho zaujíma len vzťah KdP (DP) a HSĽS, tieto otázky nemožno obchádzať, lebo splošťujú pohľad na zástoj nemeckej menšiny na Slovensku v tomto období.

V príspevku Vplyv katolíckej sociálnej náuky na politiku HSĽS rozoberá P. Mulík dôležitú otázku zdrojov sociálnej politiky ľudovej strany a najmä transformáciu katolíckej sociálnej náuky do konkrétnej sociálnej politiky po získaní politickej moci. Je všeobecne známe, že základom, ideologickým zdôvodnením koncepcií sociálnej politiky HSĽS boli najmä encykliky Rerum novarum a Quadragessimo anno. Po získaní politickej moci začali ľudáci okamžite zavádzať mnohé teoretické koncepcie do praxe, avšak veľmi skoro narazili na limity, určené závislým postavením slovenského štátu od nacistického Nemecka. P. Mulík sa v svojej štúdii venuje najmä tým otázkam, ktoré sa ľudovej strane podarilo do sociálneho systému presadiť. Táto otázka je však komplexnejšia. Nacistom či už nemeckým alebo ich domácim epigónom však sociálna náuka katolíckej cirkvi nevoňala, a preto robili hodne prekážok pri jej uvádzaní do života. Najznámejším v tomto ohľade je osud koncepcie stavovského štátu, ktorá sa nakoniec roku 1942 presadila len vo veľmi oklieštenej podobe a to aj len v rámci HSĽS. Preto by bolo vhodné pri ďalšom rozvíjaní tejto témy.

Skutočne len úvodom do problematiky možno chápať príspevok O. Podolca HSĽS v pozícii štátnej strany (1938-1945). Táto problematika sa samozrejme nedá postihnúť na pár stranách textu, pretože jej pokrytie by si vyžadovalo obsažnú monografiu. Už len spôsob, akým sa HSĽS dostala do pozície „jediného politického zástupcu slovenského národa“, je veľmi príznačný. Túto pozíciu HSĽS dosiahla najskôr via facti, až neskôr bola potvrdzovaná ústavou a zákonmi. Pritom zákony neregulovali len postavenie strany, ale aj niektoré jej organizačné súčasti (napr. HG, HM, stavy), a často si tieto zákony vynútil viac aktuálny stav politického zápasu medzi tzv. radikálmi a umiernenými, ako snahu presadzovať mocenský monolit strany. Okrem toho existuje celý komplex zákonov, ktoré sa dotýkajú postavenia strany, hoci nehovoria priamo o nej. Sú to napr. zákony o obecnej samospráve, ale aj mnohé ďalšie.

M. S. Ďurica sa v svojej štúdii Hlinkova slovenská ľudová strana v hodnotení nemeckých diplomatov a tajných agentov 1938 – 1945 venuje  téme, ktorú už spracoval viac krát. Slovensko pôvodne nebolo v zornom uhle nacistických centrál v Berlíne. Do ich pozornosti sa dostalo až vtedy, keď rozpracovávali spôsoby ovládnutia územia ČSR. Najmä po anšluse Rakúska sa veľmi intenzívne do sledovania vývinu vo východnej časti republiky zapojili viedenské centrály. Je len samozrejme, že HSĽS ako dominantná a neskôr výlučná politická sila na Slovensku neunikla pozornosti a hodnoteniu z rôznych zorných uhlov. Je teda samozrejmé, že z týchto uhlov boli do nacistických centrál posielané aj správy. M. S. Ďurica je určite človekom, ktorý preštudoval asi najviac nemeckých archívov a najviac takýchto správ. To, že tieto správy neboli z ich pohľadu vo vzťahu k HSĽS priaznivé, je všeobecne pochopiteľné. Na druhej strane treba k nim pristupovať s náležitou heuristickou kritickosťou a sústavne ich konfrontovať s inými prameňmi.

Životopisné črty štyroch generálnych tajomníkov HSĽS v rokoch 1939 – 1945 obsahuje príspevok J. Šlesara. K. Janas sa zas venuje problematike činnosti ľudovej strany v regióne na príklade Považskej Bystrice. Posledným príspevkom v publikácii je štúdia Ľudová strana a život slovenských katolíkov v procese sekularizácie od F. Čechovej. Pri spracovaní tejto témy autorka najskôr rozoberá teoretické otázky sekularizácie a v rámci toho i postavenie kňazov v rôznych spoločenstvách. Pomerne zaujímavou časťou príspevku je opis miesta a úlohy kňaza v slovenskej spoločnosti a zdôvodnenie tohto postavenia. Pokračovanie jej štúdia týmto smerom môže byť progresívnym. Prílohou publikácie sú zoznamy poslancov a funkcionárov HSĽS až po úroveň okres.

Recenzovaná publikácia je dôstojným príspevkom k jubileu vzniku Slovenskej ľudovej strany. Mnohé veci, ktorým sa venuje, boli v takejto podobe nastolené po prvýkrát. Je treba pokračovať v parciálnych štúdiách o činnosti ľudovej strany, o jej mieste v politickom systéme i vo všeobecných dejinách slovenského národa. Treba dúfať, že výsledkom týchto štúdií bude skôr či neskôr kvalitná monografia, ktorá  podá prvý komplexný náčrt dejín (Hlinkovej) Slovenskej ľudovej strany.

 

 

                                                                          

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.