Zápisky generála Rudolfa Viesta (Exil 1939 – 1944), na vydanie pripravil D. Tóth, Ministerstvo obrany SR, Bratislava 2002, 334 s.

            Po takmer sedemdesiatich rokoch od napísania sa konečne slovenskej odbornej i širokej verejnosti dostali do rúk zápisky generála Rudolfa Viesta, popredného slovenského účastníka česko-slovenského zahraničného odboja pod vedením E. Beneša v Paríži a Londýne, člena vládnej delegácie pre oslobodené územia a druhého veliteľa povstaleckých vojsk počas Slovenského národného povstania. Je chvályhodnou zásluhou ministerstva obrany, že sa zaslúžilo o toto vydanie práve v dnešných časoch, keď vydanie hodnotnejšieho, nekomerčného diela sa stáva nočnou morou každého potenciálneho autora.

            Životný osud Rudolfa Viesta je klasickým obrazom životných osudov slovenského národa prvej polovice 20. storočia, keď mnohí Slováci hľadali jeho miesto v rodine európskych národov alebo lepšie povedané, kládli si otázku zmyslu jeho ďalšieho jestvovania. Pred rokom 1918 mnohí kapitulovali na vlastnú slovenskú etnicitu a snažili sa osvojiť si panujúcu ideológiu jednotného maďarského národa v Uhorsku, jednoducho sa maďarizovali. Po roku 1918 však mnohí tí, ktorí kládli tvrdý odpor maďarizácii sami z opojenia nad získanou slobodou podľahli novej slovenský národ fumigujúcej ideológii – čechoslovakizmu. Rodina Viestovcov patrila ku klasickému príkladu takejto transformácie. Jej príslušníci sa aktívne angažovali v slovenskom národnom živote v časoch Uhorska, po vzniku prvej ČSR sa mnohí z nich stali aktívnymi stúpencami čechoslovakizmu (Treba však poznamenať, že prvorepublikový čechoslovakizmus nie je možné stotožniť s arogantným čechoslovakizmom stalinského razenia, ktorý nám v určitom zmysle prežíva dodnes). Patril medzi nich aj Rudolf Viest, ktorý sa narodil 24. septembra 1890 v Revúcej v remeselníckej evanjelickej rodine. Po absolvovaní vyššej priemyselnej školy začas pracoval v stavebnej kancelárii významného slovenského architekta M. M. Harminca, potom absolvoval vojenskú základnú službu ako jednoročný dobrovoľník. To sa už chýlila prvá svetová vojna, ktorá zmenila osudy nielen jednotlivcov, ako bol R. Viest, ale celých národov. Už v prvých dňoch vojny roku 1914 bol zmobilizovaný, odoslaný na východný front, kde sa v novembri 1914 nechal zajať Rusmi. Aktívne sa zapojil do organizovania česko-slovenských légií v Rusku a ako legionár sa zúčastnil mnohých bojov najmä s boľševikmi. Z Ruska sa vrátil až roku 1920 v hodnosti majora.

            V prvej Česko-Slovenskej republike ako jediný Slovák urobil v armáde skutočnú kariéru a roku 1938 pôsobil v hodnosti divízneho generála. Jeho kariéra je zvlášť vypukla v porovnaní s tým, že ďalšia hodnosť, ku ktorej sa dopracovali slovenskí dôstojníci do roku 1938 (teda za 20 rokov existencie vraj spoločného štátu) v počte dvoch, bola až podplukovník. Pri napredovaní v kariére mu bezo sporu napomáhalo krajné čechoslovakistické presvedčenie, ktoré v jeho prípade podobne ako v prípade Juraja Slávika nebolo konjunkturálne, ale skutočné. História ukázala, že čechoslovakistická línia v slovenskej politike bola slepou uličkou, neživotnou konštrukciou, ktorá hatila skutočný rozvoj slovenského národa a kalila pomer vo vzťahu medzi Slovákmi a Čechmi. Viest sa jej držal aj po tom, čo žalostne skolabovala v dôsledku medzinárodného tlaku na konci roku 1938 a začiatkom roku 1939. Hoci ho slovenská vláda prevzala do slovenskej armády, osobné presvedčenie, ale aj averzia proti nacistom a Nemcom ho neurobila jej lojálnym príslušníkom. Vnútorne sa nestotožnil nielen s režimom slovenského štátu, ale vôbec s myšlienkou samostatného Slovenska ako takou. Preto už v prvých mesiacoch po 14. marci rozmýšľal o odchode do zahraničia a jeho rozhodnutie odísť definitívne spečatilo zatiahnutie slovenského štátu do príprav na útok proti Poľsku. Dňa 29. augusta 1939 odišiel ako člen delimitačnej komisie na rokovanie do Budapešti a odtiaľ sa už nevrátil. Cez Rumunsko, Juhosláviu a Taliansko odišiel do Francúzska, kde sa dal k dispozícii formujúcemu sa česko-slovesnkému zahraničnému odboju. Stal sa členom Národného výboru, neskôr dočasnej česko-slovenskej vlády, riadnej česko-slovenskej vlády až roku 1944 zamierili jeho cesty na Slovensko, kde zohral svoju poslednú aktívnu vojenskú a politickú úlohu, ktorá skončila tragicky v nemeckom zajatí a dodnes neobjasneným zmiznutím na konci druhej svetovej vojny.

            Už počas prvých dňoch v emigrácii sa rozhodol viesť si denník o svojej činnosti, aby si v budúcnosti mohol pripomínať jednotlivé deje a skutočnosti tak, ako ich vnímal bezprostredne v čase, keď sa stali. Pravdepodobne zamýšľal po vojne napísať pamäti, čo mu však osud nedovolil. Vznikli tak štyri zošity zápiskov, ktoré zahrňujú obdobie od septembra 1939 do 17. augusta 1944. Či si podobné zápisky robil aj po tomto dátume, nie je známe, respektíve sa nenašli alebo ich sám zničil po ústupe do hôr. Zápisky dávajú svedectvo o mnohých aspektoch prebiehajúcich dejov, ktorých bol pozorovateľom alebo aktérom. Mnohé sa dotýkajú významných svetových, najmä vojenských udalosti. Zaznamenáva si priebeh bojov na frontoch, významné politické udalosti svetového významu, ale predovšetkým udalosti v rámci česko-slovenského odboja, ktoré komentuje zo svojho uhla pohľadu a tak ich aj vníma.

            Treba povedať, že jeho pohľad je pohľadom presvedčeného čechoslovakistu a jeho komentáre musia byť z tohto zreteľa aj hodnotené. Napríklad vzťah Viesta k Hodžovi a jeho aktivitám, ktorý rozvádza vo viacerých záznamoch, ale aj v akomsi ročnom vyhodnotení, ktorým sa publikovania zápiskov začína (ss. 59 – až 69), je vyslovene neobjektívny a zo súčasného pohľadu a znalosti vecí len ťažko obhájiteľný. Pritom objektívne vzaté, ak malo byť Česko-Slovensko obnovené, tak sa nemohlo vrátiť do situácie, ktorá ho priviedla do nešťastia, do kolapsu. To Viest nepochopil a rovnako ako Beneš ani nechcel pochopiť. A neišlo len o vzťah slovensko-český, ale aj napr. o vzťah k ZSSR a k povojnovým realitám, ktoré mali nastať. Historický vývin ukázal, že pokus vrátiť Česko-Slovensko do pomerov spred roku 1938 po roku 1945 priamo nasmeroval obnovenú republiku pod Stalinovu čižmu, do pomerov, z ktorých sa ani dnes nemôžeme celkom spamätať. A výsledok: Rozvrátená ekonomika, rozvrátená morálka, rozvrátené národne vedomie a Česko-Slovenská republika, ktorú si tak vrúcne želal, ktorej bol tak hlboko oddaný, sa aj tak stala minulosťou. Som presvedčený, že budúce generácie slovenských historikov, ktoré nebudú zaťažené aktuálnym prežitkom česko-slovenského štátu, si budú klásť otázku, čo všetko muselo zaplatiť Slovensko (a rovnako Česko) za to, aby sa  cca o 45 rokov predĺžila agónia štátu, ktorý bol už po roku 1938 vo vedomí väčšiny Slovákov mŕtvou kapitolou ich histórie a ktorý bol v dôsledku medzinárodného vývinu i v dôsledku zlyhania slovenskej politickej elity v rokoch 1939 – 1945 opäť obnovený.

            Viestove zápisky však možno pokladať za významný zdroj poznania a dokreslenia dejín česko-slovenského zahraničného odboja. Samozrejme, treba k ním pristupovať kriticky a s vedomím, že pohľad na prebiehajúce udalosti zo strany generála Viesta je výrazne determinovaný jeho vnútorným presvedčením. Takže jeho tvrdenia napr. o Žilinskej dohode, o komárňanských rokovaniach s Maďarmi roku 1938, charakterizovanie Osuského, Sidora, Hodžu, Prídavka a mnohých iných nemožno brať ako bernú mincu. Sú to názory angažovaného človeka, a treba povedať výrazne ideologicky angažovaného človeka, takže skutočné hodnotenie musí podliehať historickej kritike a porovnávaniu s inými prameňmi. Na tomto mieste musím vysloviť poľutovanie, že zostavovatelia a autori úvodnej state a poznámok nepristupovali k Viestovým tvrdeniam kriticky, že sa nedokázali odpútať pri hodnotení popisovaných dejov a faktov zo zorného uhla autora zápiskov. Uvediem len niekoľko príkladov.

            Sotva je obhájiteľné tvrdenie, ktoré uvádzajú autori životopisnej črty, že „v čase pôsobenia na čs. vyslanectve vo Varšave (r. 1927) sa dostal  pplk. Viest do konfliktu so skupinou slovenských extrémistických politikov vedených M. Sokolom, ktorí si tu počínali protičeskoslovensky“. Ak by niekto opísal túto udalosť, že „extrémny čechoslovakista pplk. Viest sa vo Varšave zrazil so skupinou umiernených slovenských nacionalistov na čele s M. Sokolom, ktorí odmietali oficiálny čechoslovakizmus“, určite by bol bližšie k historickej pravde, ako autori. Zaujímavo vyznieva aj opis memoranda, ktorým sa skupina bývalých česko-slovenských legionárov obracala na slovenský snem, aby zostal verný ČSR. „V memorande, podpísanom 11 československými legionármi, boli poslanci jasne upozornení na historické dôsledky svojho konania… Jedenásť prezieravých statočných vyzvali snem slovenskej (sic!) krajiny, aby nekonal proti ČSR.“ (s. 14) Uvedené tvrdenie vyznieva kuriózne (rovnako ako mnohé ďalšie opisy tohto „historického“ memoranda v prácach iných historikov), keď si to zrovnáme s Viestovým tvrdením na s. 54: „Podpísaný spis sme hneď odniesli (Granatier a ja) do snemu a odovzdali ministrovi Vančovi a predsedovi snemu. Vtedy už bolo v sneme po hlasovaní.“ (podčiarkol A. Hrnko). Teda o akom apeli sa to hovorí? Veď jeho autori prišli po Kačinej svadbe a jeho hodnota nebola väčšia ako hodnota úvodníka zo včerajších novín. Rovnako neobjektívne je aj z Viesta prevzaté hodnotenie zástoja J. Tisa (s. 13 – 14) na komárňanských rokovaniach s Maďarmi v októbri 1938 najmä, keď objektívny výskum (pozri napr. práce L. Deáka) ukazuje pravý opak.

            Tieto neobjektívne hodnotenia zostavovateľov v úvode sa potom často opakujú aj v poznámkach, ktorými je opatrený text samotných zápiskov. Čo si môže napr. objektívny historik myslieť o tvrdení, že „početnú nemeckú menšinu v ČSR Hitler využíval na destabilizáciu štátu. Robil to prostredníctvom SDP, ale aj nespokojných slovenských nacionalistov etablovaných najmä v HSĽS a SNS.“ (s. 102), alebo „slovenský štát na čele s predsedom vlády J. Tisom kládol svoje základy na pronacistickej orientácii“ (s. 103), alebo „Slovensko bolo jediným slovanským štátom, ktorý od začiatku vojny participoval na protipoľskom ťažení“ (s. 103) Pri poslednom tvrdení sa natíska otázka, či sa od začiatku nepodieľal na tomto ťažení aj ZSSR (už 23. 8. 1939 si Stalin a Ribbentrop rozparcelovali Poľsko a vtedy slovenská vláda iba tušila, že konflikt Varšava – Berlín môže skončiť vojnou). Alebo žeby ZSSR nebol slovanský štát? A propos, koľko ešte ďalších štátov bolo zapojených do poľského ťaženia? Rovnako nezmyselné sú tvrdenia, ktoré sa objavujú ako vo Viestových zápiskoch, tak aj v poznámkach, že podstatou sporu Beneš – Osuský, Beneš – Hodža boli osobné nezhody a súperenie o vodcovstvo v odboji. Podstatou sporu bola predovšetkým otázka charakteru budúceho obnoveného česko- slovenského štátu a vzťah k demokratickým hodnotám západného sveta. A tu sa diametrálne líšili. V tomto kontexte smiešne vyznieva tvrdenie v poznámke na s. 104, že Beneš mal jasnú koncepciu „opretú o ideály Západu“, keďže základom sporu oboch pravicových slovenských politikov s Benešom a jeho ekipou (dokonca Benešov tajomník bol agentom NKVD) bol aj jeho neobyčajne vrúcny vzťah k ZSSR.

Treba sa jednoducho vzdať tvrdení, ktoré sú v dôsledku prevahy českej marxistickej historickej spisby zakorenené vo vedomí odbornej verejnosti i vedomí laikov; treba sa  zbaviť starých ideologických konštrukcií a pristupovať k veciam sine ira et studio. Len tak môžeme rozvíjať objektívne poznanie, len tak môžeme skutočne pochopiť zložitosť našich dejín, ktoré niekoľko storočí nesú v sebe vnútornú schizofréniu, nejaký zakorenený kurucko-labanský syndróm, v dôsledku ktorého sa nevieme zjednotiť na základných národných hodnotách a záujmoch a aj si ich obraňovať. K pochopeniu našej súčasnosti sa môžeme dostať len pochopením našej minulosti. K tomu nám môže výrazne pomôcť štúdium prameňov. Jeden z takýchto významných prameňov sa prostredníctvom recenzovanej publikácie dostáva k čitateľovi. V každom prípade nemožno vydanie Viestových zápiskov nehodnotiť vysoko pozitívne. Žiaľ, zostavovatelia neobjektívnym a nekritickým prístupom k publikovanému prameňu neodviedli to, čo by sa od nich očakávalo.

 

                                                                      

6 Responses

  1. Avatar Milan 10. mája 2008 / 13:26

    Pán Hrnko,
    dobrý článok. Rád by som však vedel Vaše zdôvodnenie nasledovnej vety (na konci piateho odstavca):
    ….“ktorý bol už po roku 1938 vo vedomí väčšiny Slovákov mŕtvou kapitolou ich histórie a ktorý bol v dôsledku medzinárodného vývinu i v dôsledku zlyhania slovenskej politickej elity v rokoch 1939 – 1945 opäť obnovený“.
    Ide mi o to „zlyhanie“.
    Mohli by Ste to rozviesť?
    Ďakujem
    Milan 10/5

  2. Anton Hrnko Anton Hrnko 10. mája 2008 / 20:41

    Myslím, že súhlasíte so mnou, že čechoslovakizmus bol mŕtvo narodené dieťa, ktoré bolo držané na božom svetle aj časťou, najmä evanjelickej slovenskej inteligencie, ktorá si tým zabezpečovala posty z milosti Prahy. Od začiatku 30. rokov sa tento systém na Slovensku rúcal a bol opúšťaný aj tými, ktorí z neho profitovali. Žilinská dohoda ho vlastne pochovala. Politické zlyhanie slovenskej reprezentácie bolo v tom, že vládna nedokázala zabezpečiť pretrvanie štátu, lebo nevybudovala vzťahy k Spojencom a do konca zostala na strane porazených; a odbojová v tom, že to obrovské vypätie slovenskej armády a partizánov nedokázala prevteliť do nespochybniteľného ústavného poriadku, ktorý by zabezpečil Slovákom rovnoprávnosť. Slovenská politická elita v týchto rokoch zlyhala ako celok, nám je treba len vysvetliť prečo a poučiť sa z toho pre budúcnosť.

  3. Avatar Ivan 11. mája 2008 / 14:20

    Dobrý deň, musím vám vyjadriť poďakovanie za váš pohľad na dejiny a je potrebné tento váš blog spropagovať. Myslím si, že máte veľmi pekné články. Prajem veľa úspechov aj do budúcnosti a dúfam, že sa neurazíte ak budem odkazy na vašu stránku rozširovať aj ďalej.

    Hlavne vám prajem, aby ste nikdy neprestali publikovať a vždy mali nové nápady, no a aby vás neprajníci neodradili, lebo to, čo robíte, je záslužná činnosť!

  4. Avatar anna 8. apríla 2011 / 15:00

    Vážený pán Hrnko,
    čítam veľmi rada Vaše príspevky. Gen. Viest bol čechoslovakista, ako by aj nie, keď bol legionárom a Masarykovým stúpencom, jemu slúžil a bol mu oddaným vojakom. Prežil všeličo, nuž sa držal toho, čomu veril dlhé roky, lebo už raz bojoval – za vznik Československa. Bol zrejme presvedčený, že iba tak malé dva národy spoločne prežijú. To v ňom ostalo… Ťažko je nám súdiť, zaslúži si hlbokú úctu všetkých Slovákov. Ktovie, či by sme už neboli dávno „vyhladení?“ Veď čo sa deje dnes? Nová amplitúda dejín… Vďaka za Vašu stránku. Anna

  5. Avatar Marian Kramárik 4. novembra 2013 / 10:15

    Dobrý deň pán Hrnko, nie som historik.
    Od začiatku roka sa zaoberám vyhľadávaním zápiskov niektorých spolubojovníkov môjho dedka z 3. str. pluku
    J. Žišku z Trocnova. Preštudoval som ich veľa ale žiadny ucelený zápisník od slovenského vojaka. Dedko si niečo zaznamenal ale to sú iba útržky z ich odchodu z Vladivostoku, zastavenie sa v San Francisku po preplávanie Panamského prieplavu.
    Dnes som si náhodou prečítal Váš názor spred 5-tich rokov.
    Mám otázku, resp. otázky :
    – Kedže spomínate Viestove zápisky, sú v nich zaznamenané aj jeho udalosti z pôsobenia na Sibíri až po návrat do vlasti? Ak áno ako a kde by som sa mohol k ním dostať?
    – popri Vášom bádaní rôznych materiálov nestretol ste sa náhodou so zápiskami ďalších slovenských vojakov z vyššie uvedeného pluku, ktorí sa vylodili v Terste 9. augusta 1920 ? V tomto pluku bol aj gen. Svoboda.
    Mám viaceré opisy návratov najskôr lodou Mont Vernon a neskôr Amerika, ale iba od českých vojakov a veliteľov.
    Ďakujem Vám za akúkoľvek odpoveď.

    Marian Kramárik
    Trenčín

    PS: Topiaci sa aj slámky chytá.

  6. Anton Hrnko Anton Hrnko 4. novembra 2013 / 23:08

    Pán Kramárik,
    uvedená publikácia obsahuje len denníky R. Viesta z obdobia druhej svetovej vojny. Légiami sa priamo nezaoberám. Skúste sa obrátiť na Vojenský historický ústav, tam by o tom mohli vedieť viac.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *