Arbiter elegancie, alebo „inzitné“ mudrovanie

Tento článok som napísal pred desiatimi rokmi v polemike s D. Kováčom v Historickej revue. Vtedajšia redakcia ho odmietla uverejniť, tak som ho publikoval v časopise Kultúra. Dávam do pozornosti čitateľom, aby porovnali, čo sa za dané obdobie zmenilo. Prakticky nič. Stále tu máme toho istého arbitra elegancie.

V starom Ríme za dôb cisára Néra žil istý Petrónius, ináč autor nezabudnuteľnej satiry Hostina u Trimalchióna, ktorý sa vyznačoval neobyčajne vytríbeným vkusom, a preto si vyslúžil prídomok arbiter elegancie. Nič nemohlo byť vo svete umenia alebo literatúry pekné a hodnotné bez toho, aby o tom Petrónius nepovedal, že to pekné a hodnotné je. V priebehu dejín sa o pozíciu „Petrónia“ usilovali s väčším, alebo menším úspechom mnohí skutoční, menovaní alebo samozvaní arbitri elegancie nielen v oblasti umenia, ale aj v iných, napr. vedných odboroch. Neobišlo to, samozrejme, ani históriu. Mnohí na slovo vzatí odborníci, ale aj vedátori so slabším heuristickým zázemím sa snažili a stále snažia s bohorovnou neomylnosťou vyslovovať konečné súdy o tom, ako to vlastne bolo. Keď sa im niekto snaží protirečiť, zošlú naňho hromy-blesky, len argumenty im akosi nepostačujú. Ich najčastejším argumentom je konštatovanie neodbornosti oponenta, alebo obvinenie z „inzitnosti“, ako to v poslednom, májovom čísle Historickej revue urobil najnovší slovenský samozvaný „Petrónius“ Dušan Kováč.

Nuž ale poďme po poriadku. V súvislosti s diskusiou o zaradení 28. októbra do zoznamu pamätných dní Slovenskej republiky vyslovil v rozhovore pre Historickú revue č. 10/1999 historik Ladislav Deák niekoľko zaujímavých postrehov na tému 28. versus 30. október 1918. V nich nespochybnil význam 28. októbra 1918 ako dňa vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky, ale oproti tejto udalosti zvýraznil pre Slovákov omnoho väčší význam 30. októbra 1918, dňa Martinskej deklarácie, ktorou sa Slováci aktívne, z vlastnej vôle vyslovili za svoje sebaurčovacie právo a pripojili sa k vyhlásenej ČSR. Teda, zjednodušene povedané, L. Deák tvrdí, že kým 28. október 1918 je dňom vyhlásenia česko-slovenského štátu z českej strany, 30. október 1918 je relevantným štátoprávnym aktom zo slovenskej strany, a preto v hierarchii pamätných dní slovenského národa by mal byť nadradený nad 28. október.

Na tieto názory reagoval v 2. čísle tohoročnej Historickej revue historik D. Kováč, ktorý v princípe považuje za jediný štátoprávny akt konštituovania prvej Česko-Slovenskej republiky 28. október 1918 a Martinskej deklarácii neprisudzuje konštitutívnu dôležitosť, ale zaraďuje ju do radu rôznych ďalších významných a menej významných politických vyhlásení, ktorých bolo v súvislosti s formovaním česko-slovenského štátu a jeho vyhlásením 28. októbra 1918 veľké množstvo. A celú konštrukciu završuje tvrdením, že roku 1918 neišlo o samourčenie dvoch národov – Slovákov a Čechov, ale o samourčenie „československého národa“. To má byť podľa neho jediná a nespochybniteľná pravda, lebo inej pravdy niet. Pritom okrem neuveriteľne rozvinutých argumentov čechoslovakistických politikov z medzivojnového obdobia, neuviedol na podporu svojich tvrdení žiadny argument, ktorý by vyplynul z analýzy situácie alebo dokumentu.

Na tieto tvrdenia zareagovali vo 4. čísle menovaného časopisu ako L. Deák, tak aj moja maličkosť. V svojom príspevku som síce nešiel do hĺbky problematiky, ale teoreticky som spochybnil niektoré tvrdenia, na ktorých postavil D. Kováč svoje argumenty. Samozvaný Petrónius slovenskej historiografie však v piatom čísle Historickej revue označil diskusiu s Deákom za „nevedúcu k ničomu“ a moje argumenty niekoľkokrát za „omnoho inzitnejšie“ ako Deákove. (Len neviem, prečo píše sústavne „inzitný“, keď podľa pravidiel slovenského pravopisu je insitný. Žeby mal už problémy nielen so slovenskou históriou? Nie je totiž ťažko nájsť jazyk, z ktorého si požičal pravopis.). Pritom priznačné, hodné arbitra elegancie, nadpísal svoj príspevok titulkom Naposledy k 28. alebo 30. októbru. Zabudol však, že dnes už len málokto príjme staré pravidlo Roma(Kováč) locuta, causa finita. Okrem toho svoj článok do časopisu Historická revue nezaradil cez jeho redakciu, ale prostredníctvom majiteľa. Keďže takýto svojský prístup majiteľa k redakcii nebol priekopnícky, celá redakcia na čele so šéfredaktorom odstúpila. Nie je isté, či Historická revue bude ešte vychádzať, a preto som sa rozhodol preniesť diskusiu o problematike Martinskej deklarácie na stránky tohto časopisu. Myslím si totiž, že naše najnovšie dejiny stoja za to, aby sme im venovali širokú pozornosť. Lebo aj cez ich pochopenie budeme môcť zaujať ako národ zvnútornený vzťah k našej súčasnej samostatnej štátnosti.

Skôr než pristúpim k meritu veci, chcel by som ešte zaujať stanovisko k niektorým otázkam, v ktorých som v diskusii spochybnil niektoré Kováčove názory a ktoré priamo nesúvisia s otázkou Martinskej deklarácie. Predovšetkým je to otázka existencie alebo neexistencie Slovenska ako geografického celku pred rokom 1918. Kováč v svojej prvej replike tvrdí, „že vznikom Česko-Slovenska vzniklo aj Slovensko, ktoré dovtedy ako samostatný administratívny a geograficky celok nejestvovalo.“ V poznámke na túto Kováčovú vetu som napísal, že „je síce pravdou, že Slovensko pred rokom 1926 nebolo administratívne vyčlenené, ale to neznamená, že neexistovalo a jeho existenciu si v jednotlivých obdobiach uvedomovali nielen jeho obyvatelia, ale i bližšie a vzdialenejšie okolie“. Ďalej som uviedol celú plejádu názvov, pod ktorými sa Slovensko ako geografický celok uvádzalo, najmä od 15. storočia – Slovenská zem, Slováky, Slovensko, Windische Länder, Slowakei, Tótország, Sclavonia. Nuviedol som samozrejme Horné Uhorsko, Oberungarn, Félvidék, Horniaky, lebo tieto geografické pojmy, ku ktorým sa pojem Slovensko často uvádzal ako synonymum, neobsahovali slovenské etnonymum.

D. Kováč namiesto toho, aby sa zamyslel nad svojím tvrdením, v poslednej replike len zopakoval už uverejnenú tézu, výrazne podopretú zvýšeným tónom, ale ako predtým argumentačne veľmi slabú: „Lenže, pán Hrnko, práve roky meruôsme i memorandisti sú najlepším dôkazom toho, že Slovensko ako administratívny a geograficky celok neexistovalo. Znamená to, že ani v memorande, ani v inom dokumente neexistovali vymedzené hranice tohto celku. Ani nehovoriac o tom, že takéto hranice nevošli do života…Pretože ja som nikde nenapísal, že pred rokom 1918 neexistoval pojem Slovensko, ale že neexistoval samostatný administratívny a geografický celok.“ Nuž teda, pán Kováč, skutočne je to tak, že geograficky existuje len to, čo má vymedzené hranice? Geografický pojem je aj Tramtária, ale k tomuto pojmu nie je možné na mape priradiť žiadne územie. Veď predsa k pojmu Slovensko, ktorý sa v prameňoch intenzívne používa od 15. storočia, je predsa možné pričleniť celkom konkrétne územie, aj keď nie administratívne vyčlenené presnými hranicami. S takýmito územiami, ktoré nemajú presne určené hranice, sa na mape stretávame dodnes, nehovoriac o tom, že čím ďalej do minulosti aj administratívne a štátne hranice sú viac a viac neurčité. To skutočne si pán Kováč myslí, že geografickými celkami sú len administratívne alebo ináč vymedzené územia? A čo také pojmy ako Polabie, Pobaltie, Považie, Besarábia, Záporožie alebo Kurdistan neoznačujú určité geografické celky, ktoré nie sú presne vymedzené?

Pán Kováč, pojem Slovensko nebol bezobsažným pomenovaním, nebol žiadnou fiktívnou Tramtáriou. Za týmto pojmom sa skrývalo celkom konkrétne územie. A tak Štúrovci, ako aj memorandisti si jeho existenciu veľmi dobre uvedomovali (napr. J. M. Hurbam: Na Slovensku je náš domov, národ náš v ňom pánom), a preto ho chceli či už vo forme Slovenského veľkokniežatstva (Štúrovci) alebo vo forme Hornouhorského slovenského okolia nielen geograficky, ale aj administratívne vyčleniť z administratívne jednotného Uhorska. Rovnako ho žiadali predstavitelia zahraničného a domáceho protihabsburského odboja vyčleniť z Uhorska a pričleniť k česko-slovenskému štátu. To, že v týchto rokoch nefiguroval pojem Slovensko ako jednoznačne vymedzené územie, nemení nič na skutočnosti, že geograficky existovalo celkom konkrétne a slovenská politická reprezentácia sa ho snažila vymedziť aj administratívne. Hádam nám pán Kováč nechce nahovoriť, že keď výkonný výbor Slovenskej národnej strany 24. mája 1918 žiadal utvorenie „samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska“ alebo Masaryk vo Washingtonskej deklarácii požadoval právo pre Čechov, „aby byli spojení se svými slovenskými bratry ze Slovenska“, že im išlo len o spojenie pojmov, a nie o spojenie celkom konkrétnych geografických celkov, z ktorých však Slovensko nemalo administratívne ani ináč vymedzené hranice. Koniec koncov ani Morava a Sliezsko nevstúpili do česko-slovenského štátu v tých geografických hraniciach, ktoré mali za Rakúsko-Uhorska. K Morave boli pričlenené obce z Dolného Rakúska a Sliezsko sa rozdelilo medzi ČSR a Poľsko. Treba si len ujasniť, čo je administratívny a čo geografický celok, a potom sa možno púšťať do diskusie.

Druhým zásadným pojmom, ktorý si treba ujasniť, je pojem národa v jeho rôznych obsahoch, v čom je – podľa môjho názoru – aj kľúč k pochopeniu problematiky 28. alebo 30. októbra, respektíve 28. a 30. októbra. V tejto súvislosti som podotkol, že je principiálny rozdiel medzi západným (anglosaským) a stredoeurópskym (napísal som naším) chápaním tohto pojmu. Anglosasi chápu pojem národ výlučne v zmysle politický národ. Teda národom v ich chápaní je spoločenstvo, ktoré tvorí štát bez ohľadu na jeho etnické zloženie. Táto definícia národa bola síce v strednej Európa známe, však bol na nej založený aj uhorský národnostný zákon z roku 1868, ale všeobecne odmietaná. Od Nemecka na východ sa uplatnila a všeobecne bola akceptovaná definícia, ktorú som nazval etno-sociálnym chápaním národa – teda za národ sa považovalo spoločenstvo nie vymedzené štátnymi hranicami, ale kritériami pôvodu a niektorých nadstavbových prvkov, najmä jazyka. Možno je použitý termín nepresný, možno použiť aj pojem kultúrny národ (Angličania používajú pojem peoples). Pri takto vymedzených pojmoch národa som v predmetnom článku tvrdil, že v rozhodujúcich dokumentoch z tohto obdobia sa používal vedome termín národ v oboch významoch (nation, peoples), ba dokonca, že na prechodnú dobo boli Slováci ochotní akceptovať česko-slovenský politický národ za predpokladu, žeby sa mohli ako kultúrny národ v novom štáte plne uplatniť. Toto – myslím – nie je problém analýzou dokumentov jednoznačne dokázať a nižšie sa o to aj pokúsim. Len neviem, prečo ma v tejto súvislosti obvinil Kováč z nečasového a dávno prekonaného herderianstva, keď jeho ideový vzor T. G. Masaryk bol jednoznačným stúpencom Herderovej koncepcie národa a u Slovákov bola táto koncepcia ešte zvýraznená tézou, že národ je viac ako štát. Teda jednoznačné popretie etatistickej koncepcie národa (nation).

Kováč namiesto toho, aby si aspoň poriadne prečítal, čo píšem, odbavil moje poznámky skutočne vedeckými argumetmi typu „Hrnkovo chaotické mudrovanie“ a vkladá mi do úst to, čo som vôbec nepovedal. Nie v roku 1918 boli Slováci sformovaní ako kultúrny národ, ale – a to som tam spomenul – za takýto sa sformovali ako prevážna väčšina európskych národov (peoples) už v priebehu 8. – 10. storočia a celú ďalšiu históriu sa ako takí aj prejavovali. Za chaotické a podľa Kováčových slov „inzitné“ mudrovanie by som skôr považoval jeho tvrdenia, že „požiadavka samourčovacieho práva je požiadavka politická. Čo s tým má etnosociálne spoločenstvo. V skutočnosti bola situácia celkom iná. Slováci boli omnoho ďalej. Slováci sa už začali formovať ako moderný politický národ. Znamená to, že u nich prebiehala národná agitácia za politický program už od Štúrových čias. Tento proces však nebol zavŕšený, ale prerušený a deformovaný. Ako politický národ sa Slováci doformovali až v rokoch prvej ČSR…“ a ďalej tvrdí, že Slováci roku 1918 nepostavili otázku samourčenia, eo ipso roku 1918 sa svojho samourčenie domáhal a domohol len „československý“ národ.

Nuž ťažko diskutovať s niekým, kto nepoužíva pojmy v zaužívanej podobe, ale vymýšľa im vlastný obsah. Politický národ predsa nie je taký národ, ktorého politická reprezentácia kladie politické požiadavky. Politické národy (anglicky nations) sú predsa spoločenstvá sformované do štátu, na rozdiel od kultúrnych národov (anglicky peoples), ktoré nemusia byť zorganizované do štátneho ústroja.. Príslušnosť k politickému národu je občianska, kdežto ku kultúrnemu národu je príslušnosť kultúrna, resp. etnická (spoločný jazyk, spoločné územie, spoločný pôvod, spoločná kultúra atď.). Politický národ sa neformuje, politický národ vzniká so vznikom štátu, a teda sa deklaruje. Deklaráciou vznikol napr. americký politický národ a vo výpočte by sme mohli pokračovať. Podobne, od polovice minulého storočia sa predstavitelia slovenského kultúrneho národa viackrát pokúšali deklarovať ako politický národ (prvýkrát 19. septembra 1848). Avšak až do 6. októbra 1938 sa im to nepodarilo presadiť, lebo okolité národné spoločenstvá to neuznali a dokázali tomu zabrániť. Reakciou na snahy Slovákov deklarovať sa ako politický národ zo strany uhorskej vlády (a neskôr aj československej) bol pokus likvidovať aj slovenský kultúrny národ (maďarizácia, čechoslovakizmus), čo samozrejme viedlo slovenskú politickú reprezentáciu k odporu a hľadaniu východísk. Takýmto východiskom sa na konci prvej svetovej vojny ukazovalo založenie spoločného česko-slovenského štátu. Tvrdím a pokúsim sa to dokázať rozborom dokumentov z roku 1918, že v tomto roku sa vznikom Česko-Slovenskej republiky realizovali dve osobité samourčovacie práva (české a slovenské) a že Martinská deklarácia z 30. októbra 1918 je rovnocenným štátoprávnym (konštitučným) aktom s vyhlásením Národného výboru z 28. októbra 1918, a teda z hľadiska Slovákov a dnešnej skutočnosti omnoho dôležitejší. Pritom ešte podotýka, že slovo národ – ako som už povedal – sa v dokumentoch roku 1918 používa zámerne v oboch významoch (raz ako politický, raz ako kultúrny) a hlavní aktéri týchto udalostí si toho boli vedomí.

Rozoberme si teda, čo sa nám snaží nahovoriť o roku 1918 D. Kováč. Predovšetkým tvrdí, že roku 1918 sa realizovalo len jedno právo na sebaurčenie a to právo „československého“ národa. Z toho mu automaticky vychádza, že jediným relevantným štátoprávnym aktom bol výlučne 28. október 1918, ostatné akty boli len politické, bez štátoprávnych dosahov. V konečnom dôsledku teda, že do česko-slovenského štátu vstupoval vnútropoliticky i medzinárodnoprávne len jeden subjekt a to „československý“ národ. Konkrétne hovorí, že slovenskí politici „na jeseň 1918 ju (otázku samourčenia) mohli postaviť aj ako požiadavku samourčovacieho práva slovenského národa. Lenže tak neurobili. Môžeme ich za to odsudzovať, no nezmeníme fakt, že tak neurobili.“ Pri takto postavenej otázke si musíme položiť prvú základnú otázku: Bol slovenský národ prostredníctvom svojich politických reprezentantov roku 1918 subjektom dejín, alebo len ich objektom? Vstúpil do česko-slovenského štátu z vlastného rozhodnutia, alebo tam bol „vstupený“. Podľa Kováčových názorov mi vychádza, že asi zastáva druhý variant.

Plnú absurditu týchto tvrdení možno pochopiť, až keď ich domyslíme do dôsledkov. Ak by sme prijali tézu o jedinom štátoprávnom akte ustanovenia nového štátu, tak by sme popreli nielen objektívnu realitu existencie dvoch subjektov zúčastňujúcich sa na tvorbe Česko-Slovenskej republiky, ale by sme sa dostali aj do absolútne absurdnej situácie, že nielen bežní občania, ale ani slovenská politická reprezentácia nevedela, že sa Slovensko stalo súčasťou nového štátu. To znamená, že sme sa doň dostali bez jasne prejavenej vôle ako objekt kohosi rozhodnutia, ktorý na to nemal žiadne poverenie. Každý súdne uvažujúci človek musí predsa uznať, že ani reálna, nieto fiktívna existencia jedného národa žijúceho vo viacerých štátoch nezadáva automatické právo na vytvorenie jednotného štátu bez vôle a poverenia dotknutej vetvy (Len sa treba pozrieť, ako skončil pokus Slovincov v tom istom čase zjednotiť celý národ do Juhoslávie. Korutánski Slovinci povedali dokonca v referende, že nie, a dodnes sú v Rakúsku). Veď predsa pred 28. októbrom 1918 neexistoval česko-slovenský národ ani objektívne (formálne), ani subjektívne (povedomím vlastnej existencie), ani v etnickej, ani v politickej forme. Túto skutočnosť si veľmi dobre uvedomovali všetci aktéri roku 1918, len Kováč ju nechce brať na vedomie. Dá sa dokázať analýzou mnohých dokumentov a vyjadrení spred roka 1918 i po ňom, že aktéri udalosti nehovorili v mene existujúceho česko-slovenského národa, ale v mene (politického) česko-slovenského národa, ktorý sa má vytvoriť. Pre ilustráciu odcitujem len z Kyjevského zápisu z 29. augusta 1916, v ktorom sa hovorí, že „Česi a Slováci, súc si vedomí, že úzko spjatí navzájom ako životnými záujmami, tak i kultúrou a menovite krvnými zväzkami, želajú si vyvinúť sa v jednotný politicky nedielny a slobodný národ“ (podčiarknuté A.H.). Teda nie sú, ale želajú si. A to je podstatný rozdiel.

Aj kardinálny dokument tohto obdobia, zákon Národného výboru z 28. októbra 1918 je výrečným svedectvom, že najskôr bolo treba stvoriť štát a až potom bolo možné hovoriť o „československom“ národe. Tento zákon vôbec nemá – na rozdiel napr. aj od Martinskej deklarácie – klasickú štruktúru konštitučných zákonov a deklarácií. Nehovorí v poradí kto – v mene koho – čo vytvára – čo tým sleduje, ale z tohto pohľadu úplne nelogický začína vyjadrením „Samostatný štát československý vstúpil do života“. Až v druhom odstavci hovorí, že Národný výbor koná v mene „československého národa“. Logika tohto vyhlásenia je práve v tom, že aspoň formálne mohol (politický) „československý národ“ vzniknúť až po ustanovení česko-slovenského štátu. A toho si boli predstavitelia Národného výboru veľmi dobre vedomí. Nemohli preto vyhlásiť štát v mene objektívne i subjektívne neexistujúceho národa. Najskôr ten národ (politický) musel vzniknúť, až potom bolo možné v jeho mene konať.

Druhou kardinálnou otázkou, ktorá tesne súvisí s prvou, je to, či Slováci postavili roku 1918 otázku svojho vlastného samourčenia, alebo prijali vznik česko-slovenského štátu ako súčasť „československého“ národa a bez vlastnej, osobitej politickej vôle a osobitých politických cieľov. Pre Kováča je odpoveď na túto otázku jasná. Slováci podľa neho sa domáhali len samourčenie „československého“ národa, otázku svojho zapojenia do nového štátu nestavali ako otázku osobitého subjektu s vlastnou politickou vôľou. Preto je Martinská deklarácia politickým, nie štátoprávnym aktom a jediným štátoprávnym aktom je vyhlásenie Národného výboru z 28. októbra 1918.

Osobne som presvedčený, že takýto výklad je v príkrom rozpore s existujúcimi faktami. Všetky relevantné dokumenty hovoria jasnou rečou, že slovenskí politickí predstavitelia konali v mene slovenského národa ako subjektu dejinného procesu, že v týchto rokoch jasne a nedvojzmyselne postavili otázku sebaurčenia Slovákov ako kultúrneho a v určitých modifikáciách aj politického národa. Odhliadnuc od amerických Slovákov, ktorí vznik spoločného štátu chápali jednoznačne ako vznik súštatia dvoch politických národov, domáca politická reprezentácia musela mnohé veci stavať opatrnejšie. Jej hlavným cieľom nebolo stavanie vzdušných zámkov, ale vôľa za každých okolností dostať slovenský národ zo zväzku uhorského štátu. K tomu prispôsobili aj svoju taktiku, ale nemožno povedať, že roku 1918 nepostavili otázku slovenského národa ako otázku samostatného subjektu, domáhajúceho sa svojho samourčovacieho práva. Ale nechajme hovoriť dokumenty.

Mohol niekto jasnejšie formulovať otázku samourčovacieho práva, ako je to sformulované v uznesení výboru Slovenskej národnej strany z 24. mája 1918, kde sa konštatuje: „Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska“. Alebo Ferdiš Juriga, keď 19. októbra 1918 v svojej snemovej reči žiadal samourčovacie právo pre slovenský národ, tak nestaval otázku samostatného samourčovacieho práva pre Slovákov? Podľa Kováča áno, lebo v zápise z 30. októbra zo zasadania Slovenskej národnej rady sa svorne vyslovovali všetci za „československý národ“. Zabúda však pri tom, v akom význame treba pojem „československý národ“ vykladať. Pomôcť by mu mohla Martinská deklarácia, ale to by sa nad ňou musel zamyslieť. Som presvedčený, že pojem „československý národ“ v tejto zápisnici treba chápať vo význame politický národ. Teda, ak Juriga dôrazne žiadal, aby sa všetci osvedčili za jednotný „česko-slovenský národ“, tak tým myslel jednotný česko-slovenský štát. Nič viac a nič menej. Predsa nemožno predpokladať, že politik, ktorý pár dní pred tým a na druhý deň potom žiada samourčovacie právo pre Slovákov, by dokázal robiť takéto politické kotrmelce v najzákladnejšej otázke celého svojho politického života.

Avšak najlepším dôkazom toho, že deklaranti v týchto hektických časoch zmiešali pojmy politický národ a kultúrny (etnický) národ je samotná Martinská deklarácia. Deklaranti to urobili len preto, lebo ich českí partneri prostredníctvom Dérera vyzvali, aby nevydávali žiadne vyhlásenia a príliš nezdôrazňovali slovenskú osobitosť. Z taktických dôvodov (za každú cenu z Uhorska) sa podriadili návrhu nezdôrazňovať príliš slovenskú osobitosť, ale to neznamená, že sa nerozhodli konať samostatne ako predstavitelia osobitého subjektu a v jeho mene. Keby tak nekonali a podriadili sa radám českých politikov, tak by predsa žiadnu deklaráciu nevydali.

Čo teda hovorí Martinská deklarácia. Predovšetkým je klasickou deklaráciou s jasnou postupnosťou od kto, v mene koho, čo vytvára a čo tým sleduje. A tu je jasné, že „zastupitelia všetkých slovenských politických strán“ vystupujú v mene jasne vymedzeného subjektu – „slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa“ (nie v mene príslušníkov česko-slovenského národa na Slovensku, ale v mene vetvy, teda subjektu, ktorý o pár viet ďalej nazývajú aj slovenským národom). Takto definovaní zástupcovia „slovenskej vetvy“ rušia právo uhorskej vlády rozhodovať o osudoch „česko-slovenského národa“ bývajúceho v hraniciach Uhorska a prisudzujú toto právo výlučne Slovenskej národnej rade s cieľom, vyjadrenom v presvedčení, „že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyvinovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.“

Dá sa takéto konfúzne používanie slova „národ“ vysvetliť ináč, ako tým, že raz sa používa vo význame politický národ a druhýkrát vo význame kultúrny národ? A k tomu ešte v ten istý deň posiela M. Dula do Prahy telegram, v ktorom opäť zdôrazňuje staré stanovisko SNS, že „Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vyindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu – pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska.“ Nuž a kliniec všetkému dávajú závery z následnej porady z 31. októbra 1918. Tam už Juriga žiada „zabezpečiť osobnosť nášho národa teritoriálne, je za sebaurčenie“ a zdôrazňuje na adresu jednotného česko-slovenského národa, že „tu sa jedná o taktické ohľady, žiada vyjadriť právnu osobnosť národa Slovenského“. A záver? – O desať rokov upraviť pomery medzi legitímnymi zástupcami Slovenska a Česka. Teda ako? Postavili roku 1918 Slováci otázku svojho samourčenia alebo nie? Konali ako samostatný subjekt, alebo nie? Myslím, že odpoveď nemôže byť iná ako pozitívna. Preto aj Martinskú deklaráciu nemožno chápať ináč, ako štátoprávny akt, ktorým sa Slováci pripojili k vzniknutému česko-slovenskému štátu. Pripojili sa k nemu z vlastnej a jasne prejavenej vôle s tým, že od nového štátu očakávali, že sa v ňom budú môcť realizovať zo začiatku ako kultúrny národ, neskôr ako národ politický. O tom bolo úsilie slovenskej politickej reprezentácie v týchto prelomových rokoch.

To, že Martinskú deklaráciu všetci zúčastnení aktéri i česká politická reprezentácia chápali ako štátoprávny akt, a nie ako jedno z politických vyhlásení svedčia aj jej ďalšie osudy. Je všeobecne známe, že M. Hodža po príchode z Viedne súc si už vedomý vyhlásenia česko-slovenského štátu, znenie Deklarácie upravil a originál zničil. Len na základe neskorších svedectiev sa dá usudzovať o tom, čo vypustil a čo upravil, ale nedá sa to urobiť jednoznačne. Napriek tomu nikdy nikto Deklaráciu nespochybnil, pretože by spochybnil samotný akt opustenia Uhorska. Ale aj zápasy o tzv. tajnú klauzulu Martinskej deklarácie svedčia o nesmiernom štátoprávnom význame tohto dokumentu. Veď podstatou sporu bola otázka, či Slováci vstúpili do nového štátu natrvalo, alebo len podmienečne. Bez toho, žeby sa Deklarácii nepripisoval štátoprávny obsah a dosah, ale bola by len jedným z mnohých politických vyhlásení, by boli tieto spory, ktoré vyvrcholili zúrivým útokom na Tuku po publikovaní jeho štátoprávnej úvahy Vacuum Iuris, úplne bezpredmetné.

D. Kováč vstúpil do slovenskej historickej vedy publikáciou Od Dvojspolku po anšlus, 1. zv. V tejto práci dokázal, že historické remeslo ovláda. Škoda, že nenapísal aj druhý zväzok tejto práce. Určite by slovenskú vedu obohatil o kvalitné dielo. Jeho pokusy ideologicky vykladať slovenské dejiny z pozícií dávno prekonaného čechoslovakizmu, do čoho sa pustil v poslednom období, nemožno akceptovať. Nemožno ich akceptovať z dvoch dôvodov: Jednak ako každá ideologická pozícia sa veľmi rýchlo dostávajú do rozporu s faktami, jednak týmto spôsobom sa dnes na slovenské dejiny nepozerajú už ani zaujatí, nieto objektívni českí historici. Ak chce byť niekto pápežskejší ako pápež, nemožno mu v tom brániť. Veď je demokracia. Nikto si však nemôže nárokovať na konečnú pravdu. Petrónius bol možno prínosom pre estetiku v antike. Jeho pozícia sa do modernej doby nehodí.

7 Responses

  1. Avatar Milan 10. mája 2008 / 8:40

    Pán Hrnko,
    Z toho, čo som od Vás čítal, toto je tuším Váš najlepši. Zaujal ma hneď na začiatku, lebo úvod Vášho článku obsahuje zrnko pravdy. Pravda pravdivá, s rešpektom by sa malo dívať na názory iných a neprisvojovať si absolutórium. Tak sa mi Vaše slová zapáčili, že ich tu zopakujem:
    “Mnohí na slovo vzatí odborníci, ale aj vedátori so slabším heuristickým zázemím sa snažili a stále snažia s bohorovnou neomylnosťou vyslovovať konečné súdy o tom, ako to vlastne bolo. Keď sa im niekto snaží protirečiť, zošlú naňho hromy-blesky, len argumenty im akosi nepostačujú. Ich najčastejším argumentom je konštatovanie neodbornosti oponenta, alebo obvinenie z „inzitnosti“…..“
    Veru múdre slová, ale keď si spopmerniem na niektoré Vaše príspevky na adresu niekoho, čo má iný názor na to, „ako to vlastne bolo“, tak sa mi zdá, že Ste na horeuvedené vlastné presvedčenie pozabudli.

    Niekoľko príkladov na osvieženie pamäti:
    “Pán Hromník, šetrite slovami, budete zaujímavejší.“ Mar 17, 2008

    “Pán Hromník, diskutovať sa dá len s človekom, ktorý o veciach niečo vie a je schopný chápať tvrdenia opačnej strany.“ Mar 10, 2008

    “Nuž, veľavážený pán Hromník, vidím, že slovenské porekadlo Prázdny sud najviac duní! je hlboko pravdivé. Okrem Vašej hlbokej neznalosti problematiky…
    No a nezmysly typu, že kto nepozná drávidské jazyky v Indii nemôže pochopiť slovenské dejiny, to sa nedá ani pokladať za vážny názor.“ Mar 12, 2008

    “Pán Hromník, Z neznalosti dejepisu vás usvedčuje aj to, že hovoríte o nejakom vystúpení Konštantína v Benátkach…. Ale na čo vám to vysvetľovať, keď vašou hlavnou metódou je strieľanie od pása.“ Mar 17, 2008

    “Pán Hromnik,…. Ináč tie Vaše reči sú len bla-bla-bla. Už som Vás usvedčil, že v jazykovede ste riedky …. Vaše výplody sú znôškou nenávistného ohovárania, neznalosti a nabubrenej bohorovnosti. Nemám záujem diskutovať …. s vymysleninami, ktoré vydávate za fakty. Uspokojte sa s tým, že sa do tých vecí nevyznáte a že Vás pri takomto štýle nemôže nikto brať vážne… Vaše “neodborárske” písanie je najmä neodborné a v svojej podstate zbytočné, lebo neposunie poznanie ani o centimeter, ale zapráší web značnou sumou zbytočných slov.“ Mar 26, 2008

    “Pán iný Stano, pozrel som si Vami vychvaľovanú stať unde orti estis. Žiaľ, musím povedať (a nech sa na mňa p. Hromnik nehnevá), uvedená stať nemá žiadnu vedeckú hodnotu. Určite, treba dať pred p. Hromnikom klobúk dolu, ak sa naučil drávidskú tamilčinu. Ale jej používanie neznesie najmenšie vedecké kritérium, lebo z indoeurópskej a slovanskej etymológie nevie prakticky nič.“ Mar 28, 2008

    “….niekto tu stále vymýšľa termíny ako Veľkoslovenská ríša (namiesto Veľkomoravská ríša) a myslí si, že to svet zožerie. Je to dopredu prehratý zápas a zbytočné úsilie. Namiesto, aby sme presvedčili svet, že Veľká Morava je začiatok slovenskej štátnosti, budeme márniť úsilie vo vopred prehratom zápase. ….O to ide! O nič menej a o nič viac. Ale tu sa nás stále niekto pokúša zatiahnuť na bojisko, na ktorom je každý boj vopred prehratý! A teraz už len skúmať, či to je z naivity, alebo je za tým niečo viac?!“ Mar 29, 2008

    “Všetci na svete sú hlupáci a nevzdelanci, niektorí aj odborári. Jediný, čo všetko vie okrem chrobáka Truhlíka, je obyvateľ Kapského Mesta spod Stolovej hory.“Apr 3, 2008

    „My sa predsa nemôžeme odkloniť od objektívnej vedy a tvrdiť, že už Adam bol Slovák, pardon Sloven. Je to nezmysel, ako väčšina zmätených názorov p. Hromníka. …V podstate, nech sa na mňa p. Hromník nehnevá, sú to bludy…. Je to v princípe šarlatánstvo, podobné ako niekedy bola “árijská fyzika”….. Len toľko na margo príspevkov p. Hromníka, nech sú akokoľvek rozsiahle.“Apr 7, 2008

    “Pokladám za absolútnu zvrhlosť a nezodpovednosť nerešpektovať tento pevný bod našej identity – to jest, že naše meno doma i vo svete je Slovák (Slovak). Zavádzať termín na naše pomenovanie, ktorý zanikol pred viac ako 600 rokmi, ktorý žiaden slovenský ideológ a politik v minulosti nepoužil, je rovný úsiliu o oživenie mamuta. …Dnešné európske národy od severu na juh vznikali v rozmedzí od 8. do 11. storočia a vtedy vznikol aj náš národ. Nepotrebujeme blúzniť o 3800 ročnej histórii (taká sa nedá dokázať ani archeologicky a písomné spravy o našich bezprostredných predkoch sú až z konca 5. storočia. Nech to pán Hromník robí zo zanietenia alebo z potreby rozvracať slovenské historické povedomie, objektívne treba povedať, že je to na škodu.“Apr 29, 2008

    „Nám stačí poznať našu vlastnú históriu a byť si jej vedomí. Pochybné výplody typu, aké tu producíruje p. Hromník, len rozvracajú historické vedomie a v prípade, že by sme sa ich ujali, stali by sme sa smiešnymi. Len neviem, či nás chcú smiešnymi urobiť pp. Hromník, Veteška a iní zo zámeru, alebo to robia z neznalosti. Keď však čítam zanietenosť p. Hromníka, tak som skôr presvedčený, že to robí z maďarónskeho zámeru“.Máj 3, 2008

    Nehnevajte sa, ale uvedené výňatky Vášho hodnotenia prác iného historika, Dr Hromníka mi v spojitosti s Vaším článkom pripomínajú to známe porekadlo „Vodu kázať, víno piť“. Čitateľ by právom očakával väčšiu toleranciu k názorom iných. Milan 9.5.08

  2. Avatar Dr. Cyril A. Hromnik 10. mája 2008 / 15:01

    Komentuje Dr. Hromník: …zrušené… osobné útoky, ktoré nemajú nič spoločné s vecou.

  3. Anton Hrnko Anton Hrnko 10. mája 2008 / 20:32

    Milan, nech mi je prepáčené, ale u p. Hromníka nevidím nič, čo by bolo hodné skutočnej vecnej diskusie. Ja som sa spočiatku snažil diskutovať, ale zo strany p. Hromníka je to od začiatku len osočovanie a nadávanie. Rozdiel medzi ním a Kováčom je v tom, že Kováč fakty pozná, ale ich vysvetľuje – podľa mňa – nesprávne a dá sa s ním diskutovať. P. Hromník si fakty vymýšľa alebo spája oheň s vodou a myslí si, že oheň môže ďalej horieť a voda zostane studená. Pokus z mojej strany povedať mu, že to nie je možné, skončil tým, že mi tu sústavne nadáva. Ja aj keď použijem na stranu D. Kováča ostrejšie slovo, neútočím na jeho osobnú integritu človeka, ale polemizujem len s jeho tvrdeniami. Keď mi on povie, že mám insitné názory, ja mu poviem, že sa do veci nerozumie, ale to je všetko. Ďalej je to už len o vecnej diskusii v súlade s faktami. Ale akým znakom príbuznosti drávidskej tamilčiny so slovenčinou môže byť to, že sa tam povie tassar a znamená to tesár. O príbuznosti jazyka musí hovoriť systém, nie slovo. Koľko slovenských slov je v maďarčine, ale napriek tomu sú to nie príbuzné jazyky, hoci sa vzájomne ovplyvňovali, lebo susedili. Ale tamilčina so slovenčinou – nehnevajte sa – ani nesusedí a ani nepatrí k jej príbuzným. Od počiatku sveta až do dnes ich kontakty môžu byť len sporadické a nemohli zasiahnuť systém. A keď si prečítate príspevky p. Hromníka, musíte vidieť, že tam je len žlč a riedke, násilne spájané fakty, ktoré objektívne nemôžu súvisieť. Držme sa pri zemi.

  4. Avatar Dr. Cyril A. Hromnik 10. mája 2008 / 22:28

    Komentuje Dr. Hromník: S. Hrnko, vy sa bojíte historickej skutočnosti, ktora presahuje vaš maličký začarovaný kruh …znalosti, tak si myslíte, že ju môžete vymazať. D Kovac to zrejme zistil uzavno a ponechal vas na vedlajsej kolaji. ……. Nemá to väčšiu hĺbku než welcome, welcome, welcome, ktorým naše deti vítal ….Nedivím sa, že nedozrel ani na historických Slovákov zapierajúce stanoviska Dušana Kováča. Ono sa to nedá dosiahnuť bez znalosti starej ba i prastarej Slovenskej Megalé-Maravskej histórie Slovenov. Dr. Hromník 10My2008 CT

    Môj komentár: slová, slová,nič len slová. A okrem toho jedovatá slina. Tri bodky som dal tam, kde je slovník nehodný kočiša. (A.Hrnko)

  5. Avatar Dr. Cyril A. Hromnik 14. mája 2008 / 9:59

    S. Hrnko: Od druhej vety vašich odpovedi na moje príspevky ste sa vyjadrovali ako …… Nedivte sa, že žnete čo ste si nasiali.

    Máte plnú pravdu, som úplný imbecil, neviem preto, prečo sa so mnou zahadzujete. (A. Hrnko)
    By Dr. Cyril A. Hromnik on Máj 5, 2008
    Nasledujúce bolo zcenzorovane:
    1. Odpovedá Dr. Hromník:
    ……

    ……
    1…….
    CT 14My08

    Slová. Nič len slová a ešte k tomu vulgárne. Dal som za ne trojbodky. (A. Hrnko)

  6. Avatar Dr. Cyril A. Hromnik 14. mája 2008 / 11:08

    Hromník, okrem toho, že ste diletant a vulgárny, ste aj podlý. Nemám slov. (A: Hrnko)

  7. Avatar martin 24. mája 2008 / 8:54

    Rád by som sa tu opýtal (možno to už niekde bolo spomenuté), či pán Dr. Cyril A. Hromník má svoj vlastný blog…

    Myslím, že namiesto permanentného napádania (páni, vaším protivníkom nie je ten druhý, ale ľudia ako Kováč a spol…, ak ste si nevšimli…)by bolo lepšie prezentovať svoje názory, a možno objavy na vlastnom blogu…

    Ja osobne by som to uvítal…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *