Omyly (?) Dušana Kováča

Tento článok je len upravenou podobou nižšie uvedených komentárov k rozhovoru s D. Kováčom. Takto bol publikovaný v Literárnom týždenníku.

            V nedávnom vydaní týždenníka Plus 7 dní uverejnila K. Šelestiaková rozhovor s historikom Dušanom Kováčom. Človek by si myslel, že po jeho neúspešnom politickom útoku na premiéra R. Fica zo začiatku januára tohto roku, ktorý maskoval obhajobou historickej „pravdy“ proti jej falšovateľovi  v kresle predsedu slovenskej vlády, si dá pokoj. Ale nie, nestačilo mu vyjadrenie 34 slovenských historikov (z toho 17 univerzitných profesorov), medzi ktorými je absolútna väčšina prvotriednych odborníkov na uvedené obdobie, ale za účinnej pomoci majiteľov slovenskej tlače, šíri svoje – mierne povedané – medzerovité a selektívne znalosti z histórie Slovákov ďalej. Avšak čím viac sa snaží svoje názory podoprieť argumentmi, tým viac sa ukazuje, že v danej oblasti sa mu akosi nedarí.

Dá sa súhlasiť s doktorom Kováčom, že moderné vlastenectvo je založené na poznaní, ale aj na prekonávaní dejín. Žiaľ, on by ich chcel len prekonávať, lebo ich poznanie nie je len slabou stránkou Slovákov ako takých, ale zdá sa, že aj mnohých profesionálnych slovenských historikov. Aj jeho odpor proti inštrumentalizácii dejín nie je na mieste. Samozrejme, treba odmietnuť projekciu dejín v podobe, kde nič nie je, tak si to vymyslím, avšak osobne si neviem predstaviť, žeby sa dejiny skúmali len tak mirnix-dirnix, teda len pre čisté poznanie. Naopak, inštrumentalizácia historického poznania je to najpodstatnejšie v poznaní minulosti, nie však prispôsobovanie (teda falšovanie) dejín potrebám nejakého Veľkého Brata, ale používanie dejín ako kolektívnej pamätí na orientovanie sa v spleti protichodných síl a záujmov v súčasnosti. Veď odpoveď na otázky odkiaľ sme prišli, čo sme dosiahli, čo sa nám v minulosti podarilo, kde sme chybili, je významným pomocníkom na určenie toho, kde sme a kam by sme mali ísť. Dejiny pre dejiny nemajú žiaden zmysel.

D. Kováč opäť, úplne neopodstatnene hovorí o tendenciách falšovania dejín a prstom ukazuje na tých, ktorí už nechcú opakovať staré čechoslovakistické frázy (silne posilnené v 50. rokoch stalinizmom) o Veľkej Morave ako o prvom štáte Čechov a Slovákov. Je evidentné, že uvedená fráza nevyvolala v ňom potrebu tvrdiť, že  sa „vyrábajú Slováci“. To ho napadlo až vtedy, keď sa niektorí historici snažia z tejto frázy vyňať to, čo patrí len Slovákom. No, tu je Kováč úplne vedľa. Starých Slovákov tu predsa nikto nevyrába. Oni sú totiž historickým faktom.

Každý normálne rozmýšľajúci človek musí uznať, že historickým faktom je, že od konca piateho storočia v Karpatskom oblúku žil slovanský ľud, ktorý je biologickým i jazykovým predkom dnešného slovenského národa. To je dokázané ako archeologicky, tak aj historiografiou. Tento ľud sa na začiatku 9. storočia zorganizoval do štátu a jasne sa vymedzil oproti ostatným slovanským kmeňom a národom. Vo vlastnom jazyku, ktorý v tom období už smeroval k zmene na samostatný slovanský jazyk – slovenčinu (udialo sa to v polovici 10. storočia) sa vtedy (v 9. storočí ) nazýval Slovänin, Sloväne. V prirodzených a jazykovedcami popísaných jazykových zmenách sa tento názov zmenil na Slovák, čo bol len nepatrný posun, keďže koncovka -änin v maskulíne zanikla a nahradila ju koncovka -an, -ák. Archeológia a ani historické pramene nehovoria nič o usídlení sa nejakého iného ľudu na území Slovenska, ktorý by zmenil podstatu osídlenia. Slováci sú priamymi a jedinými etnickými potomkami obyvateľstva Veľkej Moravy. O Moravanoch sa to nedá povedať, lebo v priebehu storočí svoju etnicitu zmenili na českú. Starý uhorský kronikár Anonymus uvádza medzi obyvateľmi Karpatskej kotliny v čase príchodu starých Maďarov nasledujúce slovanské národy: Ruténi (=Rusíni), Poloni (=Poliaci), Boemi (=Česi), Korutánci (= Slovinci), Ráci (=Srbi), Horváti (=Chorváti). A ešte jednu náciu – Sclavi. Nuž, nech pán doktor Kováč povie, či len predkovia Slovákov (ktorí mali aj štát s hranicami) boli takí praštení mechom, že sa nevedeli identifikovať sami so sebou, ale len s veľkou Sláviou. Veď tomu nemôže sám veriť. Tí Sclavi boli, resp. mohli byť jedine Slováci. Drobná jazyková zmena v ich názve z 14. storočia, ktorá dokonca v ostatných formách (femininum, adjektívum, názov krajiny) neprebehla, ale zostala nezmenená, nezmenila nič na podstate, že Sloväni je len dobový názov etnicko-národnej skupiny, ktorá sa dnes volá Slováci. Preto nie uvádzanie termínu starí Slováci je falšovanie dejín, ale jeho popieranie.

            D. Kováč ďalej tvrdí, že si nevie predstaviť, žeby súčasný francúzsky prezident Sarkozy niekde rečnil a povedal, že historicky doložení Frankovia sú starí Francúzi a Karol Veľký bol ich kráľom. Takto vraj hovoril Mussolini, takto hovoril Hitler. To je vraj totalitné myslenie, v demokracii to však nemôže fungovať.

            Muž silné slová, avšak opäť len ukazujú , že slovenské dejiny sú mu cudzie. A nie len ony. Zdá sa, že aj o francúzskych toho vie veľmi málo. Aj posledné francúzske dieťa totiž vie, že Frankovia neboli románskym národom (kmeňom). Boli to Germáni a v galo-románskom prostredí dnešného Francúzska boli dobyvatelia. Vládli vo Francúzsku, podieľali sa na etnogenéze Francúzov, ale neboli Francúzi (podobne ako frankofónni Normani v Anglicku o niekoľko storočí neskôr). Masa Francúzov bola nimi až do rozdelenia ríše vo Verdune (843) ovládaná. Ale ako možno vie, možno nevie, prísaha Karola II. Holého v „rodnom“ jazyku sa pokladá za prvý zápis vo francúzštine. On je zakladateľom rodu, z ktorého vznikli neskôr Capetovci. A až Róbert Capet založil prvú francúzsku dynastiu. Keby bol dôsledne študoval nacionalizmus, ako sa aj v tomto rozhovore prezentoval, musel by vedieť, že Francúzi svoj národ nikdy nedefinovali etnicky. Francúzmi v ich chápaní boli vždy príslušníci francúzskeho štátu, nielen tí, čo hovorili francúzsky. Teda zrod francúzskeho národa bol totožný so zrodom francúzskeho štátu. Ale žeby sa Francúzi nehlásili k svojej franskej minulosti, to mi je veľká novinka. Stačí sa dostať do úplného centra Paríža na námestie pred Notre Dame a pozrieť si, kohože to tam tí Francúzi uctievajú? Predstavte si, je tam obrovská socha Karola Veľkého (Charlesmagne). Žeby ho tam mali len na parádu? Asi nie! Veď všetci francúzski králi si odvodzovali svoj pôvod práve od neho.

Za úplne zvrátené považujem aj neustále útoky na jánošíkovskú legendu. V tomto D. Kováč nie je sám, ale ako historik by mal vedieť, že táto legenda nie je totožná s legendou Robina Hooda v Anglicku, alebo Cartoucha vo Francúzsku. Tieto dve legendy sú len legendami o lupičoch gentlemanoch. Keby poriadne študovali slovenské dejiny, určite by vedeli, že súčasná slovenská politická ideológia vychádza zo Štúrovho programu. Boli to práve Štúrovci, ktorí povýšili ľudovú legendu Jánošíka na symbol boja za slobodu, rovnoprávnosť a sociálnu spravodlivosť. K tomuto symbolu – k Jánošíkovi – sa hlásili ako čsl. legionári počas prvej svetovej vojny, tak aj odbojové hnutie za druhej svetovej vojny. Za jánošíkovskú myšlienku umierali ľudia v boji za národné a sociálne oslobodenie! Myslíte si, že je to možné zo slovenských dejín vygumovať s jednoduchým poukázaním na to, že išli do boja pod falošnou myšlienkou, že zomierali za jednoduchého zbojníka? Nie Jánošík zbojník, ale Jánošík legenda bol tým činiteľom, ktorý hýbal slovenské masy. Myslím si, že boj za ľudskú slobodu a sociálnu spravodlivosť je stále ešte na programe dňa, a preto aj jánošíkovská legenda má svoje miesto v našom živote. Z Ficovej strany nejde o prihlasovanie sa k zbojníkovi, ale k národnej tradícii boja sa slobodu a sociálnu rovnosť. A v tom s ním plne súhlasím.

D. Kováč sa vo svojom ťažení proti premiérovi R. Ficovi niekedy správa ako správny pštros. O čom nevie, to podľa neho neexistuje. Do tejto kategórie zapadajú aj jeho tvrdenia, že podpisovatelia výzvy historikov termín (starí) Slováci v svojich prácach doteraz nepoužívali, resp., že sa vôbec nepoužíval. D. Kováč buď nepozná historickú literatúru, alebo sa o problém začal zaujímať až vtedy, keď to povedal R. Fico. Termín (starí) Slováci sa používa veľmi dlho a mnohí z tých, ktorí predmetnú výzvu podpísali, ho používali taktiež. Odporúčam do skvelej pozornosti D. Kováča napr. Školský atlas československých dejín z r. 1970, práce R. Marsinu a iných (keď o sebe pomlčím, lebo som taký istý novovekár ako D. Kováč, a teda nemám do toho čo rozprávať. Iba on môže!) Práveže termín starí Slováci mu začal vadiť až vtedy, keď ho použil R. Fico a bolo to treba zniesť zo sveta. Až vtedy sa pustil do boja s veternými mlynmi, bezmyšlienkovite, bez toho, aby sa pozrel, ako to v skutočnosti je. Ale ako hovorí  básnik –  “zahatajte páni, ak máte nádeju.”

Historik D. Kováč je v kurze. Je v kurze u majiteľov tlačených médií, ktorí sú v spore s premiérom R. Ficom, dokonca si zahral aj v reklame. To všetko je, samozrejme, jeho vec. Preto nemá zmyslu polemizovať so všetkými prezentovanými názormi. Napriek tomu, nemôžem nezaujať stanovisko k jeho výzve – tvrdeniu, že treba ísť do prameňov a tam nie je nič napísané o (starých) Slovákoch. Nuž, mňa v historickom proseminári učili, že pramene treba hodnotiť kriticky. T. j. nečítať len to, čo je tam napísané, ale aj to, čo chcel autor povedať a ako to povedal. Nuž a keď až do 19. storočia všetky pramene písané latinsky prekladali termín Slovák do latiny ako Slavus (Sclavus), musím prehodnotiť celú minulú spisbu, kedy autor hovoril a Slovanoch a kedy o Slovákoch. A porovnať to aj s inými prameňmi. Tak napr. v Moravsko-panonských legendách poslovia Rastislavovi jasne hovoria, že „my Sloväni sme prostá čeľaď“. Nehovoria, my Česi, my Bulhari, my Srbi, my Chorváti (všetci tí už boli v danom období písomne podchytení a pochybujem, že Rastislav hovoril za Čechov alebo Bulharov, či iných Slovanov). Slovania na VM už boli diferencovaní od ostatných Slovanov a treba povedať, že už v pravlasti museli byť Slovania tak diferencovaní, že nemohlo existovať žiadne spoločné povedomie. Ani medzi Germánmi nebolo, ako sa to snaží nahovoriť D. Kováč. Frankovia určite nepociťovali žiadnu totožnosť nielen s Anglami a Sasmi, ale ani s Bavormi, Alemanmi, Durynkami a inými. To by sme nesmeli vedieť, s akou krutosťou si Frankovia podriaďovali Sasov a Bavorov.

Najsmiešnejšie na celom rozhovore vyznievajú Kováčove návrhy, aby sa používal termín Nitrančania, že Slovania na našom území mali nitriansku identitu. Je to značný posun v Kováčovom myslení, keď našich predkov ešte v rozhovore v januári pokladal za neidentifikovaných Slovanov, ktorých reč bola bližšia k dnešnej ruštine a ukrajinčine. Len nechápem, keď už im prisúdil osobitú identitu, prečo pre ňu vymýšľať niečo, čo je absolútne irelevantné. Anonymus hovorí, že Nitru pred starými Maďarmi bránili Boemi et Sclavi. Český historik V. Chaloupecký, ktorý sa silou mocou snažil vygumovať Slovákov ako samostatné etnikum (národ), preložil uvedené latinské spojenie ako Čechoslováci. Ako vidieť, D. Kováč má iné riešenie Česi a Nitrančania (alebo Nitravania?). Cieľ je však totožný, nech sa na mňa môj priateľ D. Kováč nehnevá.