Moja účasť na nežnom prevrate

Od roku 1989 uplynie pomaly už 20 rokov. Keď som ako tak začal vnímať svet (teda mal som 10 rokov), bolo od skončenia druhej svetovej vojny tiež dvadsať rokov. Vtedy sa mi to zdalo ako niečo, čo bolo neskutočne ďaleko v minulosti. Posledných 20 rokov ubehlo, ako môj otec hovoril, ako by človek bičom pleskol. Mnohí už o uvedených rokoch napísali pamäti, spomienky, úvahy. Ponúkam časť svojich textov, ktoré som napísal o svojej politickej angažovanosti. Možno budú pre niekoho zaujímavé, možno mnohé veci ozrejmia. V každom prípade musím konštatovať, že moje deti, ktoré mali vtedy 10 a 4 roky o situácii pred 1989 nevedia takmer nič. A tak to je správne. Ani my sme vlastne po dvadsiatich rokoch o vojne nič nevedeli, lebo sme ju priamo nezažili.

Rok 1989 začínal v napätej atmosfére. V predchádzajúcom roku v marci sa podarilo niečo, čo sa dovtedy nepodarilo v bývalom Česko-Slovensku od pohnutých rokov tzv. Pražskej jari. V Bratislave sa pod vedením katolíckych aktivistov uskutočnila prvá masová demonštrácia, ktorá sa skončila trápnym polievaním ulíc za poriadneho dažďa. Pamätám sa, ako ma pri tejto príležitosti nasrdilo, keď pri komentovaní tejto udalosti z Prahy sa niekto z vtedajšej vládnej garnitúry pred zahraničnými novinármi vyjadril, ako keby išlo o nejakú exotickú záležitosť, vyplývajúcu z divokého charakteru provinčných Slovákov. Podobné charakteristiky sa už neobjavili, keď sa rovnaké „divoké“ záležitosti začali množiť aj na druhej strane Moravy. Výročie republiky, udalosti 17. novembra, medzinárodný deň ľudských práv – to všetko boli príležitosti, ktoré nejakým spôsobom vytvárali pozadie toho, čo sa malo stať v tomto roku.

V marci sa konali výročné členské schôdze KSS, ktoré mali voliť aj nové výbory ZO. V Historickom ústave SAV sa v tomto období sformovala pomerne silná skupina mladých, ktorá už nechcela kráčať po starom. ZO KSS na našom pracovisku patrila k tzv. priamo riadeným základným organizáciám komunistickej strany. To znamenalo, že o základných otázkach rozhodovalo priamo oddelenie školstva a vedy ÚV KSS. Dôležitou otázkou v tomto prípade bola voľba predsedu ZO KSS. Na oddelení školstva a vedy vtedy šéfoval J. Ševc a jeho zástupcom bol J. Migaš. Hoci obaja vedeli, aká je situácia v ZO, že nimi presadzovaná predsedkyňa K. K. nie je prijateľná pre ľudí, ktorí už nechcú ťahať preťaženú káru nezmyselných normalizačných problémov, zaťažujúcich nielen celú spoločnosť, ale aj objektívne bádanie v historickej vede, napriek tomu ju vehementne presadzovali. Na výročnú schôdzu prišli obaja, čo nebolo zvykom, lebo aj svojou prítomnosťou chceli zdôrazniť, že ÚV KSS naďalej bude pracovať tak ako dovtedy. Ich zámer nevyšiel. Konečné hlasovanie pre K. K. dopadlo 13 : 13. Staré sa síce bránilo, nové však nezastavilo.

Za toto hlasovanie celý nasledujúci rok zazeralo na nás oddelenie školstva a vedy ÚV KSS ako na vzbúrencov. Pri každej príležitosti nám dávali na vedomie, že sme si dovolili niečo viac, ako sme si dovoliť mohli. Napriek tomu sme si presadili svoje. Predsedom sa stal šikovný pragmatik K. S., ktorý pristúpil k veciam z praktickej stránky. Tak v ZO, ako aj v celom ústave sa atmosféra veľmi uvoľnila. Nastalo veľké upratovanie. Staré normalizátorské kádre odišli do úzadia, nové nastúpili. V rámci zmien som sa aj ja stal vedúcim oddelenia. Celý rok sa na našom ústave pracovalo tak, že keď prišla revolúcia na konci roku 1989 v celej spoločnosti, my sme už svoj november mali za sebou. Urobilo sa len zopár kozmetických zmien a Historický ústav SAV bol pripravený plniť svoje úlohy v nových spoločenských pomeroch.

S prichádzajúcim letom roku 1989 stúpala horúčava nielen v meteorologickom zmysle slova. Objavila sa výzva Niekoľko viet. Orgány komunistickej strany sa snažili mobilizovať proti nej nielen členskú základňu. Bezvýsledne. Členstvo strany v svojej prevažnej väčšine už nechcelo podporovať rútiaci sa normalizačný moloch, nehovoriac už o tom, že väčšina spoločnosti toho už mala ako v tom vtipe o rozdiele medzi Česko-Slovenskom a Švédskom skutočne dosť.10 V tejto situácii som sa niekedy uprostred leta stretol na Štúrovej ulici

—-

10/ Vtedy bol rozšírený vtip, v ktorom občan Česko-Slovenska hovoril Švédovi, že život v ČSSR je taký istý, ako vo Švédsku. „Ako to myslíš“, pýtal sa Švéd. „No pozri“, hovorí mu občan Čsko-Slovenska, „vy máte kráľa Gustáva, my prezidenta Gustáva, vy máte koruny ako menu, my máme tiež koruny ako menu…“ „Ale my máme všetkého dosť“, skočí mu do reči Švéd. „Veď ale aj my už máme všetkého dosť“, pokojne dokončil občan ČSSR.

s B. Zalom. Boris bol mojim kolegom z katedry filozofie, kde sme päť rokov spolu študovali a aj po skončení fakulty sme sa občas stretli na kus reči.

„Kam ideš“ – spýtal sa ma ako obvykle, keď sme sa náhodou stretli.

„Reku tu do mäsiarov dať si niečo pod zub. Ešte som dnes nejedol.“

„A vieš čo? Idem s tebou“ – celkom nezvyklo sa ku mne pripojil.

Postavili sme sa do radu a len tak nezávisle sme sa rozprávali o našej práci. Boris pracoval vtedy v nejakom ústave, lebo kvôli kádrovému profilu ho nemohli prijať na katedru filozofie, kde bezo sporu vzhľadom k svojim schopnostiam i študijným výsledkom patril. Po vystaní radu a nakúpení jedla sme si na Borisovu žiadosť stali trochu stranou a keď sme začali jesť, zrazu zmenil reč. Vraj, aký mám názor na jestvujúcu situáciu. Odpovedal som, že ďalej to už takto nejde, že musia nevyhnutne nastať zmeny, ináč sa naše zaostávanie len ďalej prehĺbi a upadneme na úroveň rozvojových krajín.

„A si ochotný aj niečo pre tieto zmeny urobiť“ – spýtal sa náhle.

„Že váhaš“ – odpovedal som. – „Veď nad ničím iným nerozmýšľam, len ako tento marazmus poslať do minulosti. Keď sa pozrieš po okolí, tak vidíš, že toho už má každý dosť.“

„Dobre“ – povedal. A tak rýchlo, ako začal s touto témou, tak ju aj skončil.

Neskoršie, po rokoch som sa ho opýtal, či sa pamätá na tento náš rozhovor a čo to malo znamenať. Samozrejme, že sa pamätal. Vraj vtedy už bol zaangažovaný do príprav zmien, ktoré nastali v novembri 1989 a že mal za úlohu získavať pre tieto zmeny ľudí, ktorí by boli ochotní ísť do toho. Moja odpoveď, že som ochotný, mu vraj stačila a že so mnou počítal. Na otázku, prečo ma potom neoslovili, keď k tomu prišlo, už nevedel odpovedať. Z hľadiska štátoprávnej orientácie špičiek, ktoré sa podieľali na prevrate z novembra 1989, bude však asi odpoveď jednoznačná. Veď aj B. Zala svojou jednoznačnou národno-štátnou orientáciou medzi nich nezapadol. Vyštvali ho nielen odtiaľ, ale aj z jeho sociálno-demokratickej strany, čím sa pre Slovensko nadlho zabil skutočný sociálny demokratizmus, ktorý by nemal len ideový sociálno-demokraticky náter ako dnešná Volfova strana, ale aj slovenský národný obsah, čo by mala mať každá slovenská politická strana. Aj dnes, v slobodnom slovenskom štáte je súčasnej vládnej politickej reprezentácii prihlásenie sa k obhajobe národno-štátnych záujmov dôvodom, aby hocikoho zbavila pracovnej knižky v dôležitejšom štátnom úrade. Jednoducho, nielenže nepochopili pulz vtedajšej doby, ktorá ich vyniesla do čela národa, ale aj teraz, keď sa znovu dostali na čelo štátu, sa mstia tým, ktorí dobu pochopili a načas ich odstavili od vesla.

Ale vráťme sa k letu roku 1989. Bolo plné očakávaní, všade okolo nás sa to rútilo, len u nás sa na povrchu zdanlivo nič nedialo. Pod povrchom to však pulzovalo naplno. Z iniciatívy J. Bobáka, ktorý vtedy pracoval v Matici slovenskej, sme sa podujali „oživotvoriť“ miestne odbory Matice slovenskej ako záujmové združenia, ktorých zameranie by bolo pestovanie slovenskej národnej kultúry a slovenského národného povedomia na miestnej úrovni. To bol oficiálne deklarovaný zámer. Niekde v pozadí sa však niesol úmysel zorganizovať rovnako zmýšľajúcich ľudí mimo kontroly všemocnej komunistickej strany. Už vtedy sme poukazovali na to, že štruktúry Csemadoku sú pripravené hocikedy sa zmeniť na bázu politickej strany (pri mojich debatách v Národnom archíve s A. Vargom, ktorý bol zamestnaný v študovni, mi to bez váhania potvrdil už dávno pred rokom 1989), kým v slovenskom prostredí mimo KSS neexistuje žiadna báza, na ktorej by sa dalo politicky vystúpiť v prípade krachu komunistického režimu. Aj tzv. nekomunistické strany boli len odvarom toho, čím boli obdobné strany v českých krajinách, a ako sa ukázalo, boli absolútne neakcieschopné. Tento nedostatok sa ukázal aj v tom, že napr. Maďarská nezávislá iniciatíva bola schopná celoštátne vystúpiť už na druhý deň po 17. novembri, avšak Verejnosť proti násiliu bola schopná vystúpiť až 20. 11. 1989 a prvú demonštráciu zorganizovať až o päť dní, aj to spočiatku na východnom Slovensku vzniklo Občianske fórum, ktoré nechcelo počúvať Bratislavu, ale podriaďovalo sa Prahe. Teda myšlienka organizovať miestne odbory Matice slovenskej bola správna, žiaľ, prišli sme s ňou už trochu neskoro, aby sme dokázali ovplyvniť beh udalostí hneď, ako sa začali rozvíjať.

Hoci skupina ľudí v Bratislave, ktorá sa snažila založiť bratislavský miestny odbor, bola asi tridsaťčlenná, celú tortúru vybavovania a registrovania znášal J. Bobák a ja som ho pri tom sprevádzal. Keď sme niekedy v októbri 1989 získali na Miestnom národnom výbore v Bratislava 1 povolenie registrácie, víťazoslávne sme s ním išli k „baťkovi“ Mináčovi, ktorý vtedy ako predseda Matice slovenskej sídlil vo Františkánskom kláštore. Ako sme tak stúpali hore schodmi od Kláštornej vinárne k pracovni predsedu Matice, J. Bobák, ktorý už vtedy bol nekompromisným stúpencom slovenskej štátnej samostatnosti a ťažko znášal nečinnosť slovenskej politickej reprezentácie pri obhajovaní slovenských národno-štátnych záujmov, poukazujúc na príklady z jednotlivých republík Sovietskeho zväzu, kde sa tieto záujmy presadzovali už aj v rámci tamojších komunistických strán, poznamenal:

„Toto bude naša Slovenská národná strana. Na báze miestnych odborov ju založíme.“

Nedá sa povedať, že myšlienka Slovenskej národnej strany by mi bola cudzia aj napriek tomu, že v tomto období som zďaleka nerozmýšľal o tom, žeby sa spoločný štát mal rozdeliť. Uvedomoval som si všetky jeho nedostatky, ale stále som myslel, že sa budú dať riešiť vzájomnou dohodou a vyrovnaním. Ale ani vo sne ma vtedy nenapadlo, že od založenia, respektíve obnovenia Slovenskej národnej strany nás delí len niekoľko mesiacov.

Udalosti od konca leta začali nadobúdať omnoho rýchlejšie obrátky. Nečakane sa začal exodus východných Nemcov, ktorí sa masovo usadzovali v budovách západonemeckých veľvyslanectiev vo východoeurópskych krajinách a požadovali slobodný odchod do západného Nemecka. V Maďarsku náhle skolaboval režim a začiatkom novembra 1989 zanikla Maďarská socialistická robotnícka strana a vznikla Maďarská socialistická strana, ktorá sa prihlásila k ideám sociálnej demokracie. Vzápätí maďarský parlament zrušil Maďarskú ľudovú republiku a vytvoril Maďarskú republiku. Nasledovalo otvorenie maďarsko-rakúskych hraníc a prúdy východonemeckých utečencov sa prevalili do Rakúska. Honeckerov režim sa dostal pod tlak masových demonštrácií, najmä v Lipsku. Dňa 10. 10. 1989 odstúpil komunistický Matuzalem T. Živkov a vzápätí kapituloval aj východonemecký režim. Najskôr 18. 10. 1989 odstúpil E. Honecker a jeho miesto zaujal E. Krenz, no aj ten nevydržal tlak zdola a 8. 11. 1989 NDR zrušila obmedzenia v cestovaní svojich občanov. Berlínsky múr sa zrútil a H. Kohl otvorene začal hovoriť o znovu zjednotení Nemecka. Európou sa valila vlna revolúcií, ktorá nemohla nezasiahnuť aj našu krajinu. Žiaľ, nevyužili sme ponúkanú možnosť byť medzi prvými. Naša revolúcia bola v podstate posledná, po Česko-Slovensku nasledovalo už len Rumunsko. Naša „strana a vláda“ mala iné problémy. Na pléne ÚV KSČ i na zasadaní ÚV KSS a Federálneho zhromaždenia v tom čase boli najdôležitejšími bodmi otázky životného prostredia. To, že sa v krajine už nedalo žiť a že by sa bolo treba prednostne zaoberať touto otázkou, stranícke vedenie pod taktovkou M. Jakeša akosi málo zaujímalo.

Dňa 16. novembra 1989 bol štvrtok. Štvrtky boli tzv. ústavné dni. Bolo povinnosťou každého pracovníka byť vtedy na pracovisku, lebo sa konali rôzne schôdze, vybavovala sa bežná agenda, vymieňali sa názory. V tento deň poobede sa konala stranícka schôdza, na ktorej sme prijímali aj nového kandidáta na členstvo v strane. Po oboznámení sa s kandidátom sa rozprúdila diskusia. V. M. vysoko hodnotil najmä tú skutočnosť, že kandidát na členstvo vstupuje do strany práve teraz, keď si niekto myslí, že s KSČ je koniec.

„Ale pokiaľ sa nám budú hlásiť noví členovia, nie je to s nami až tak zle“ – poznamenal.

Zle to však bolo. Neviem z akého dôvodu, ale pre niečo som sa ponáhľal po schôdzi domov, takže som nešiel s priateľmi ani na obligátne pivo, aby sme mohli rozobrať najnovší vývin doma i vo svete. Vtedy sa práve pripravovala schôdzka Reagan Gorbačov na Malte, ktorá – ako sa neskôr ukázalo – bola finálnym bodom studenej vojny. Autobus do Stupavy vtedy odchádzal spoza Univerzity Komenského na Vajanského nábreží o 17,20 hod. Sotva sa pohol, z Kúpeľnej ulice sa vynoril dlhý zhadený zástup mladých ľudí, ktorí sa držali za ruky a smerovali po Vajanského nábreží k Šafárikovmu námestiu. Vzadu v autobuse zaznel výkrik nejakej tetky:

„Preboha, detičky, čo to robíte, veď vám môžu ublížiť.“

V tom momente mi bolo jasné, že sa deje niečo vážne. Asi o 24 hodín začala aj v Prahe Nežná revolúcia, revolučný prevrat v celom štáte, ktorý ma vytrhol – môžem povedať s pokojným svedomím, že nie celkom v súlade s mojou vôľou a najmä proti vôli mojej rodiny – z pozície kabinetného vedca do úlohy politika v centre spoločenského diania na niekoľko rokov. Pôvodne som vôbec nechcel byť aktívnym politikom, ale keď som videl, ako nová moc trestuhodne zo slovenského hľadiska prehliada jednu z nosných tém demokratizácie – riešenie postavenia Slovenska – a na druhej strane, ako pražské centrum aj po zásadnom politickom zlome pokračuje v ceste odbúravania federácie, čo bolo vyjadrené aj tým, že do čela federálnej vlády bol vymenovaný M. Čalfa, ten istý Čalfa, ktorý zaštítený straníckou legitimáciou likvidoval v predchádzajúcom režime štátoprávne postavenie Slovenska, nemohol som zostať stranou.

V piatok 17. novembra bolo v Bratislave pomerne pokojne. Až večer zo západných médií som sa dozvedel o udalostiach na Národní třídě v Prahe. Celý víkend som dychtivo počúval správy zo všetkých dostupných zdrojov. Na okolí Bratislavy to bola najmä viedenská televízia a špeciálne ja som už skoro dvadsať rokov pravidelne počúval Hlas Ameriky. V Prahe vzniklo Občianske fórum, vzápätí sa na Slovensku ozvala Maďarská nezávislá iniciatíva. Len samostatný celoslovenský orgán sa akosi neozýval. Až v pondelok 20. 11. 1989 sa ozvala Verejnosť proti násiliu a ozvali sa aj študenti.

V tento deň som krúžil po Bratislave a snažil som sa dozvedieť toho čo najviac. Zúčastnil som sa na zhromaždení študentov vo vestibule hlavnej budovy Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí, neskoršie, ale to si už nepamätám, či to bolo v ten istý deň, ma J. Bobák zaviedol na obdobné zhromaždenie študentov a profesorov Vysokej školy výtvarných umení na vtedajšej Jiráskovej, zanedlho premenovanej na Ventúrsku. Bratislava tých dní bola plná napätia, tu a tam sa konali zhromaždenia. Pri pomníku Hviezdoslava sa konalo zhromaždenie študentov. Hovorilo sa najmä o zásahu na Národnej tříde v Prahe, ale aj o slobode, demokracii, ľudských právach.

Vedenie strany a štátu bolo ako paralyzované. Federálna vláda i národné vlády síce prijali akési uznesenia k prebiehajúcim udalostiam, ale tie boli tak impotentné, že nemohli osloviť nikoho. Aj uznesenie Predsedníctva ÚV KSČ z pondelka 20. 11. 1989 bolo úplne odtrhnuté od skutočnosti. Podobne vyznelo aj utorkové vystúpenie M. Jakeša v televízii. Udalosti bežali iným smerom. Pre mňa nastalo obdobie, ktoré by som nazval obdobím tvorenia vyhlásení. V novembri a decembri 1989 nevyšlo z prostredia Historického ústavu SAV žiadne vyhlásenie či už v mene ZO KSS, organizácie VPN na pracovisku alebo v mene historikov, ktoré by som nebol zostavoval práve ja.

Na stredu 22. novembra 1989 zvolala VPN prvú masovú demonštráciu v Bratislave na námestie SNP na 16. hodinu. Predpoludním tento deň som si mohol ešte v televízii pozrieť zhromaždenie vojakov, na ktorom najmä veliteľ tankovej brigády z Příbramy sľuboval vernosť strane a vláde, čo sa dalo chápať aj ako vyhrážanie sa použitím armády. Poobedie som strávil v Historickom ústave na Klemensovej ulici. Deň predtým bolo stretnutie L. Adamca s predstaviteľmi občianskych iniciatív. V Pravde o ňom bol uverejnený článok pod veľavravným titulkom Socializmus budeme chrániť. Uvádzalo sa v ňom, že „vláda ČSSR je pritom pripravená prijať akúkoľvek radu od kohokoľvek, ak to prispeje k obnove našej socialistickej spoločnosti. Socializmus však budeme chrániť, o tom nemožno diskutovať.“11 Vôbec

—-

11/ Pravda, 22. 11. 1989

nebolo jasné, ako sa režim zachová. Preto poobedie, ktoré som v samote pracovne strávil, bolo viac-menej časom úvah o tom, ako sa v tejto situácii správne zachovať. Jednoznačne som si povedal, že takto sa už žiť nedá, že krajina potrebuje zmenu a že túto treba podporiť podľa možnosti a schopnosti. Tesne pred 16. hodinou som sa vybral na Námestie SNP

Z Klemensovej ulice, kde sídli Historický ústav SAV, na Námestie SNP je asi 10 minút pomalou chôdzou. Za ten čas človeku prebehne hlavou neskutočne veľa myšlienok, najmä, keď je sám. Príde tam dostatok ľudí? Bude demonštrácia pokojná? Nezasiahne polícia? Nezasiahne armáda? Čo budem robiť potom? Tieto myšlienky mi nechodili po rozume len tak náhodou. Jednak vojaci na spomínanom zhromaždení nevyzerali nejako mierumilovne a jednak keď som navštevoval vojenskú katedru, učil nás jeden dôstojník, ktorý sa sústavne chvastal, že v šesťdesiatom deviatom počas demonštrácií z príležitosti prvého výročia sovietskej okupácie Česko-Slovenska velil pohotovostnej zásahovej jednotke, ktorá bola pripravená zasiahnuť, ak by polícia nezvládla svoju úlohu. Jeho najväčším tromfom bolo, že nech potom vyskakujú pred nabitými samopalmi. Blížiac sa k Ligapašáži napätie v mojom vnútri vrcholilo. Ponorený do pochmúrnych myšlienok som kráčal práve cez pasáž, keď ma zrazu ráznym krokom predbehol mládenec s veľkým transparentom s portrétom Alexandra Dubčeka. Vtedy zo mňa spadli všetky obavy a sebavedomo som vykročil za miznúcim demonštrantom. Veď kto by sa hrdo nechcel postaviť pod transparent A. Dubčeka. Ako som obiehal Prior, už som videl hustnúce davy valiace sa jedným smerom. Všetci sme išli k tribúne na námestí pod pomníkom SNP, ktorý Bratislavčania tých čias familiárne nazývali Rozvadená rodina. Kto mohol vtedy tušiť, že popri ceste k demokracii sa na tribúne zhromažďovali ľudia, založivší subjekt – VPN, z ktorého hniezda zanedlho vyletia mláďatá na dlhé roky rozvadiace celé Slovensko. Vtedy sme však všetci chceli zmenu a nadchýnali sme sa rôznymi nezmyslami, ktorými nás kŕmili neúnavní moderátori i rečníci. Vlny nadšenia vyvolávali rôzne triviálne heslá alebo tvrdenia typu, že počas včerajšej demonštrácie poklesla kriminalita v Bratislave o 75 percent.12 Vtedy

—–

12/ M. Kňažko s týmto tvrdením vyšiel na zhromaždení 27. 11. 1989, Smena, 28. 11. 1989

sa nikto nezamýšľal, či to bolo v dôsledku toho, že aj polícia nepracovala, alebo taktiež podsvetie sa pripravovalo na nové pomery. Kľúče však štrngali a národ bol na krátko skutočne zjednotený.

Od prvej demonštrácie som sa potom pravidelne zúčastňoval všetkých ďalších zhromaždení, ktoré v novembri a začiatkom decembra na námestí SNP organizovala VPN. Len na prvej som sa zakaždým obzeral dole, smerom ku Kamennému námestiu, či sa tam nebodaj neobjavia nejaké tanky alebo policajti. Na ostatných panovala neobyčajne uvoľnená až povznesená nálada. Priam zážitkom bolo Dvorského zaspievanie piesne Najkrajší kút na zhromaždení v sobotu 25. 11. 1989. K slzám som bol dojatý, keď po prvýkrát po rokoch vystúpil na tribúnu 23. 11. 1989 Alexander Dubček. Tí, čo ho poznali zo šesťdesiateho ôsmeho, celých dvadsať rokov čakali na tento okamžik. Mnohí chceli pokračovať socializmom s ľudskou tvárou a Dubček stelesňoval ich predstavu. K nám sa však dral dravý kapitalizmus najvoľnejšej súťaže. To však nikto ešte nevedel. Pri pohľade na zhromaždené davy som si všímal najmä to, či sú tu i slovenské národné zástavy. Veľmi som bol potešený, že už na prvej manifestácii niekto vztýčil slovenskú zástavu hneď kúsok od tribúny. K nezapomenuteľným zážitkom patrila manifestácia v nedeľu 26. 11. 1989. V tento deň, v ktorom sa z tribún v Prahe i v Bratislave vyhlásila požiadavka na zrušenie čl. 4 ústavy o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a požiadavka na uskutočnenie skutočne slobodných volieb, čo mal na druhý deň podporiť aj vyhlásený generálny štrajk, v Bratislave prvýkrát toho roku snežilo. Husté sneženie miešajúce sa s hustnúcimi davmi na námestí SNP vytváralo nádhernú, až neskutočnú atmosféru. Počas celého novembra 1989 nebolo azda vznešenejšej súhry počasia a nálady ľudí, ktorí sa zhromaždili vo vidine krajšieho zajtrajška.

Ako som už spomenul vyššie, november 1989 sa na Historickom ústave SAV uskutočnil už v priebehu jari a leta roku 1989, takže aj založenie iniciatívy VPN na pracovisku bolo viac-menej formálne, aby sme nevyzerali ako nejakí konzervatívci. Napriek tomu už 23. 11. 1989 sme založili vépeenku aj u nás. Na jej čele stála H. Bunčáková. Keď však bolo treba napísať nejaké vyhlásenie, alebo k niečomu zaujať stanovisko, bol som obyčajne o to požiadaný ja. Tak vzniklo tento deň aj prvé vyhlásenie VPN na ústave, ktoré som dokonca osobne zaniesol na koordinačný výbor tohto formujúceho sa hnutia. V tomto vyhlásení, ktoré malo nadpis Stanovisko pracovníkov Ústavu historických vied SAV k spoločenskej situácii v Československu sa okrem iného uvádzalo, že „je najvyšší čas dôsledne uvádzať aj u nás zásady socialistickej spoločenskej prestavby do života nielen v hospodárskej, ale rovnako i v politickej sfére. Toto nevyhnutne vyžaduje radikálne prehĺbenie demokratizačného procesu, zaručenie občianskych a ľudských práv všetkých vrstiev spoločnosti, sociálnej spravodlivosti, ktoré treba patrične a jasne zakotviť v nových ústavách a demokratických voľbách. Stým súvisí i potreba dôsledne realizovať princípy československej federácie ako základu spolužitia slovenského a českého národa i národností žijúcich na našom území, v politickej oblasti, v hospodárstve, vede, kultúre a školstve.“13

—–

13/ Osobný archív.

Vôbec prvým dokumentom vznikajúceho občianskeho hnutia bolo vyhlásenie z 20. novembra, ktoré bolo len všeobecné, odmietalo násilie a vyzývalo k dialógu. Náznakom programu mohli byť len záverečné konštatovania, že „dnes, na prahu posledného desaťročia tohto tisícročia sa aj pre našu krajinu otvára reálny priestor pre demokraciu a cestu za dôstojným životom, ktorú už nastúpili okolité krajiny. Je pre nás neprijateľné, aby naša krajina so svojimi demokratickými tradíciami a miliónmi tvorivých ľudí ostala ostrovom stagnácie a úpadku.“14 Aj toto vyhlásenie je svedectvom toho, že v čase týchto prevratných zmien nebola

—–

14/ Osobný archív.

na Slovensku sformovaná taká opozícia, ktorá by vedela okamžite vypracovať, resp. mala pripravený dopredu nejaký konkrétny program. Na ten sme si počkali až do 25. 11. 1989, keď bolo zverejnené Programové vyhlásenie občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov. Program bol zosumarizovaný do dvanástich bodov a sympatické na ňom bolo, že bol zostavený ako program pre Slovensko. Už prvý bod musel osloviť všetkých tých, ktorí sme v minulosti vystupovali za slovenskú suverenitu. „Žiadame slobodnými voľbami vytvoriť zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament slovenského národa, v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky našej spoločnosti,“ prihováral sa jasnou rečou. Ale aj ostatné časti, požadujúce občianske slobody a práva, boli veľmi sympatické. Len či by sa aj dnes ešte niektorí z autorov prihlásili k článku, v ktorom žiadajú „dôslednú odluku cirkvi od štátu“.15 Oproti programovým tézam Občianskeho fóra

—–

15/ Tamže.

boli síce stručnejšie, tie však neboli písané ako české, ale československé, teda federálne. Slovenskej otázky sa dotýkali len v jednej konfúznej vete, ktorá hovorila, že „Československo bude pri zachovaní princípu federatívneho usporiadania štátu rovnoprávnym zväzkom oboch národov a všetkých národností.“16 Aj dne sa táto veta ťažko chápe, lebo štát mohol byť buď

—–

16/ Práca, 27. 11. 1989

unitárny alebo zložený, teda zväzkom dvoch republík, čo v oboch prípadoch nevylučovalo občiansku rovnosť a rovnoprávnosť všetkých národností. Ale ako chceli tvorcovia tohto programu budovať „zväzok národov a všetkých národností“, vedeli hádam len oni sami alebo už vtedy to vedeli veľmi dobre.

Masový pohyb, ktorý v treťom týždni novembra roku 1989 zachvátil hádam aj najzastrčenejšie mestečko v Česko-Slovensku, donútil nakoniec konať aj vedenie KSČ, ktoré sa evidentne dostalo mimo hlavný prúd udalostí. V piatok 24. 11. 1989, teda až po týždni, sa zišiel ÚV KSČ, aby zhodnotil situáciu a urobil závery. Vedenie strany si však pravdepodobne pri hodnotení situácie moc práce nedalo. Ináč by nemohli zvoliť po odstúpení M. Jakeša za nového prvého tajomníka absolútne neznámeho a asi aj málo akčného K. Urbánka. Tento človek sa do histórie posledných rokov Česko-Slovenska zapísal hádam len tým, že v dobe, keď už každý rozhľadenejší človek v Európe musel vedieť, že zjednotenie Nemecka je len otázkou času, ostro zaútočil na aktíve v Prahe proti kancelárovi H. Kohlovi. „So znepokojením sme prijali“- vyhlásil – „dnešné vystúpenie kancelára Kohla, ktorý vyhlásil trojstupňový program znovu zjednotenia Nemecka… Chceme zdôrazniť, že plne stojíme za povojnovým usporiadaním Európy.“17 Ešte aj dnes si pamätám, ako ma rozčúlil tento prejav, plne odtrh-

—–

17/ Pravda 29. 11. 1989

nutý od reality. V tomto momente bolo jasné, že vtedajšia KSČ už nepredstavuje žiadnu politickú perspektívu, lebo stratila elementárnu schopnosť vidieť a hodnotiť skutočnosť. Ani len spôsob transformácie na maďarský spôsob už neprichádzal do úvahy. Táto strana totálne prepadla, špeciálne na Slovensku, kde sa ju v pôvodnom stave už nepodarilo revitalizovať. A zanedlho zapadol prachom aj K. Urbánek, ktorý asi ani nič nepokazil, ani sa mu nič nepodarilo, ale vec „socializmu“, ktorú po svojom ustanovení do funkcie chcel tak vehementne brániť, prehral na celej čiare.

Taktovku nad udalosťami vtedy už prevzali iné sily. Ak niekto dnes tvrdí, že Nežná revolúcia bola len eštebáckym prevratom, tak minimálne od nedele 26. 11. 1989 už išli veci ďaleko nad rámec palácového prevratu, respektíve palácového odovzdávania moci. V tento deň občianske iniciatívy vyhlásili generálny štrajk, ktorý sa mal s požiadavkou zrušenia článku Ústavy o vedúcej úlohe strany a zabezpečenia slobodných a demokratických volieb konať v pondelok medzi 12. a 14. hodinou. V tento deň sa ráno okolo 10. hodiny konala aj schôdza ZO KSS na Historickom ústave SAV, ktorá mala zaujať stanovisko k udalostiam. Na tejto schôdzi sa v celej nahote prejavila úplná názorová rozpoltenosť strany. Kým jedna časť, prevažne starší, avšak nielen oni, rozprávali o zachovaní „výdobytkov socializmu“, druhá časť hovorila v súlade s požiadavkami VPN a jeden člen odovzdal legitimáciu. Nakoniec mi pripadla úloha zostaviť stanovisko ZO KSS. S týmto som potom spolu s H. Bunčákovou, ktorá mala stanovisko VPN na pracovisku, tiež mnou zostavené, odišiel na zhromaždenie pracovníkov SAV na Patrónke. Keď som sa toto stanovisko pokúsil predniesť, zožal som dávku piskotu, okrikovania a nadávok, ako keby som za všetky neduhy predchádzajúceho režimu mohol len ja a nikto iný. Vtedy sa ma ujala M. Vašáryová, ktorá bola na mítingu prítomná, a začala ma obhajovať:

„Nechajte ho prehovoriť“ – volala do rozvášneného davu – „nebuďme takí, ako tí pred nami. Dnes má každý právo prehovoriť.“

Dav sa troch upokojil, takže som mohol čítať:

„Posledné udalosti ukázali, že strana sa nachádza v ťažkej a hlbokej kríze. Je dezorientovaná, nemá jasný program, stratila akcieschopnosť a ocitla sa v politickej defenzíve. Korene príčin tohto stavu siahajú do tzv. konsolidačného obdobia…“ – hovoril som pomalým, ale jasným hlasom. Ako som zhromaždených ľudí oboznamoval s obsahom, postupne tíchli. Keď som hovoril o tom, že uskutočnené kádrové zmeny nie sú dostatočné, začali sa ozývať súhlasné výkriky, ktoré pri konštatovaní, že „súhlasíme s názorom, že KSČ nemôže svoje postavenie vedúcej úlohy odvodzovať zo zakotvenia tohto princípu v Ústave, ale v každodennom zápase o podporu a dôveru ľudu, ktorého vyjadrením budú aj slobodné voľby“18 – začali mi ľudia tlieskať a prevolávať: Tak je! Samozrejme vo vyhlásení som neopo-

—–

18/ Citované z originálneho dokumentu. Osobný archív.

menul spomenúť aj potrebu ako federálnej, tak aj národných ústav, čo už vyvolalo búrlivý súhlas. Vcelku som teda zabodoval. Vracajúc sa z Patrónky späť do ústavu som pociťoval nesmiernu úľavu a šťastie. Ako sme počúvali v rozhlase, štrajk mal masovú odozvu. Bolo jasné, že komunistický režim definitívne padol, že sloboda je predo dvermi.

Výsledky generálneho štrajku nenechali na seba dlho čakať. Už na druhý deň, 28. 11. 1989 dosiahli predstavitelia OF a režimu dohodu, že v najkratšom možnom termíne sa zrušia články Ústavy, ktoré zabezpečujú vedúcu úlohu strany v spoločnosti a najneskôr 3. 12. 1989 bude vymenovaná nová federálna vláda.19 Udalosti nadobudli rýchly spád. V stredu, 29. 11.

—–

19/ Práca, 29. 11. 1989

1989 sa zišlo Federálne zhromaždenie, ktoré predmetné články Ústavy vypustilo.20 Cesta

—–

20/ Pravda, 30. 11. 1989

k zmene režimu bola otvorená. Nezaháľalo sa ani na Slovensku. Neskôr mi myslím, Ľ. Feldek hovoril, že na Slovensku bol čl. 4 Ústavy zrušený skôr než v Prahe, ale objektívne sa to nemám nijakým spôsobom potvrdené. Čo je však potvrdené, sú rýchle zmeny, ktoré na Slovensku prebehli. V. Šalgovič sa vzdal postu predsedu SNR a na jeho miesto bol už 30. 11. 1989 zvolený v Košiciach už vtedy populárny R. Schuster.21 Na slovenskej politickej scéne sa objavi-

—–

21/ Pravda, 1. 12. 1989

la silná osobnosť, ktorá bola aj dostatočne rozhodná, aby v rozhodujúcich okamžikoch dokázala konať samostatne, a tým do značnej miery aj stlmiť výstrelky politických amatérov a naivistov zo vzniknutých občianskych iniciatív.

Podľa dohody federálnej vlády a OF bola 3. 12. 1989 vymenovaná nová federálna vláda. Netrvalo dlho a táto vláda na čele s L. Adamcom bola dezavovaná najskôr vystúpením študentov a 4. 12. 1989 aj spoločným vyhlásením OF a VPN.22 L. Adamcovi nezostávalo nič

—–

22/ Práca, 5. 12. 1989

iné ako sa zaďakovať. Urobil tak 7. 12. 1989 a vedením vlády bol dočasne poverený M. Čalfa.23 O deň nato uverejnila Pravda návrh zásad novej ústavy, ktoré predložilo Občianske fó-

23/ Pravda, 8. 12. 1989

rum. Po prvýkrát z českej strany bolo jasne sformulované, že „základom ČSR je princíp suverenity, rovnosti a štátnosti českého a slovenského národa. Českému a slovenskému národu sa zaručuje právo na sebaurčenie vrátane práva na odtrhnutie… Princípy zvrchovanej Českej a Slovenskej republiky ústia do logickej požiadavky ich potvrdenia prijatím vlastných ústav týchto republík, ktoré si samostatne a svojprávne upravia svoje vnútorné vzťahy.24

—–

24/ Tamže.

Zdalo by sa, že štátoprávne otázky, ktoré tak lomcovali zainteresovanou slovenskou verejnosťou celý rok 1989, konečne našli na českej strane adekvátnu odozvu. Vzápätí sa ukázalo, že to bolo len intermezzo. Už vymenovanie M. Čalfu za nového federálneho premiéra 10. 12. 1989 vo mne vyvolalo značné prekvapenie. M. Čalfa vôbec nebol nejaký radový komunista. Ak by sa veci boli vyvíjali podľa želania komunistickej nomenklatúry, určite bol predurčený na ten istý post, ktorý dostal od OF. Kládol som si otázku, prečo potom Čalfa? Ako som nad tým rozmýšľal, tak som rozmýšľal a vychádzalo mi z toho len jedno. M. Čalfa má dôveru českej politiky preto, lebo v predchádzajúcom období bol ochotný podieľať sa ako Slovák na presadzovaní českej politiky voči Slovensku proti jeho elementárnym záujmom. Toto bola moja analýza, ktorú som si urobil okamžite po tom, ako som videl M. Čalfu preberať úrad. Bolo veľmi komické, keď pri sľube predsedu federálnej vlády začal hovoriť po česky a zrazu, uvedomiac si, že má hrať Slováka, prešiel do kostrbatej slovenčiny, ktorá evidentne nebola jeho hlavnou komunikačnou rečou už mnoho rokov. Ako ukázal ďalší vývin, pri svojej úvahe som nebol asi ďaleko. Vzápätí nato sa objavila správa v tlači, že aj komisia, ktorá pripravovala novú ústavu, svoju prácu odovzdala vláde.25

—–

25/ Pravda, 13. 12. 1989

Moju nedôveru k Čalfovi ešte viac vzbudilo jeho interview pre Literárny týždenník, v ktorom jasne deklaroval, čo si zo slovenskej kultúry najviac cení a čo z nej pozná. „Pokiaľ ide o Slovensko, nemôžem zaprieť korene, ktoré sa napájajú čistou vodou slovenskej zeme. Mimoriadne mám rád pozdišovskú keramiku, mám jej plný byt, vo svojom okolí som jej nadšeným propagátorom… Takisto mám rád ľudové výrobky, napr. črpáky.“26 Čo už o to, aj ja

—–

26/ Literárny týždenník 1, 5. 1. 1990

mám rád keramiku a taktiež jej mám plný byt. Ale napriek tomu si myslím, že sú aj vyššie hodnoty na Slovensku ako črpáky, lebo ďalej ním menované kultúrne zdroje, z ktorých vychádza a na ktorých stavia boli len česká literatúra, a s výnimkou maliara Kompánka, české umenie. Ale to nebolo to hlavné, čo ma na rozhovore s M. Čalfom najviac iritovalo. Bolo to jeho očividne nepravdivé tvrdenie ohľadom prípravy tzv. trojjedinej ústavy. „Medzičasom“ – uvádza – „sme pripravovali novú ústavu a môžem povedať, že to mala byť demokratická ústava. Mali sme tri varianty, uvažovalo sa o tom, že bude federálna, česká i slovenská. No práve slovenská reprezentácia tvrdila, že stačí jedna ústava.“27 Neveril som vlastným očiam, že

—–

27/ Tamže.

nový predseda federálnej vlády, ktorý sa v Bratislave vyhrážal straníckymi trestami tým, ktorí oponovali ním predkladanej trojjedinej fraške, môže povedať takúto nepravdu. Okamžite, ako som si to prečítal, som si sadol za písací stroj a napísal článok Úprimnosť nadovšetko. V článku som požadoval, že by „mal udať mená slovenských reprezentantov, ktorí pre svoj národ žiadali zrušenie elementárneho práva každého národa – práva na sebaurčenie.“28 A v ďalšom som pokračoval v odsudzujúcej analýze tohto kroku. Zakončil som tým, že v našich dejinách to nie je nič nového, že aj v minulosti Praha využívala na likvidovanie oprávnených slovenských požiadaviek prostredníctvom nastrčených Slovákov. „K bratskému českému národu sa obraciam: Neverte týmto ľuďom. Nechcite už v Prahe tých, ,co tam dělají Slováky´! Bude to lepšie pre vás i pre nás a nepochybne tiež pre náš spoločný štát.“29

—–

28/ Literárny týždenník 3, 19. 1. 1990

29/ Tamže.

Medzihra

Vymenovaním novej federálnej vlády pod vedením M. Čalfu, ktorá sa nazvala vládou národného porozumenia, i vymenovaním slovenskej vlády M. Čiča skončila v Česko-Slovensku revolučná fáza vývinu. To, že sa na čele federálnej vlády objavil človek, ktorý v mojich očiach symbolizoval predchádzajúci útok na štátoprávne postavenie Slovenska a snahu o jeho degradovanie na administratívny celok, znamenalo vzbudenie nedôvery voči tým, ktorí to pripustili. Kým do prvých decembrových dní roku 1989 som plne podporoval vépeenku, od tohto okamžiku som sa na toto širokospektrálne a najmä široko amatérske hnutie díval s veľkou rezervou. Táto rezerva sa ešte vystupňovala, keď po abdikácii prezidenta G. Husáka, došla na pretras otázka jeho nástupcu. Niežeby som si nevedel predstaviť skutočnosť, že to nebude A. Dubček, ale spôsob, ako rýchlo a nečestne ho dokázala VPN dezavovať, ma priam zarazil. Ešte nedávny hrdina bratislavského zhromaždenia a oslavovaný vodca na Letenskej pláni v Prahe, sa zrazu stal podozrivý komunista v tom momente, ako sa o ňom začalo hovoriť ako o možnom kandidátovi na prezidentský prestol. Spoločné vyhlásenie OF a VPN z 12. 12. 1989, v ktorom sa tvrdilo, že Dubček nemôže byť prezidentom, lebo v predchádzajúcich rokoch sa politicky neangažoval a nepredstavuje žiaden program,30 ma priam šokovalo. A nie-

—–

30/ Smena, 16. 12. 1989

len mňa. Predsa len som bol svedkom udalostí z roku 1968 a Dubček bol pre mňa symbolom vzdoru proti všetkému tomu, čo sa u nás dialo počas normalizačných rokov.

Treba popravde povedať, že v týchto dňoch ma ani vo sne nenapadlo, žeby som sa mal politicky angažovať. Chcel som len burcovať k tomu, aby sme historickú chvíľu pre náš národ opäť nejakým spôsobom neprepásli a konečne docielili definitívne ukotvenie našej národnej štátnosti v integrujúcej sa Európe na princípe vlastnej suverenity. Niekomu sa môže zdať, že štátoprávna otázka nebola tým najdôležitejším bodom programu, ktorý nastoľovala doba. Osobne si však myslím a myslel som si to aj vtedy, že bez jej riešenia nebolo možné pokročiť ani v riešení ostatných spoločenských problémov. Vždy by tu nad nami visela ako Damoklov meč a stále by sme sa o ňu podkýňali a nemohli pristúpiť k ďalším rovnako naliehavým otázkam. Okrem iného aj preto, že to nebol len nejaký izolovaný slovenský jav, ale že hnutie za uplatnenie národnej suverenity neplnoprávnych národov zasiahlo celý priestor východnej Európy a my sme nemohli byť výnimkou. Ak si niekto myslel, že všeobecná túžba po uplatnení vlastného práva na zvrchovanosť sa práve na Slovensku nepresadí, hlboko sa mýlil a nasledujúci vývin to jednoznačne preukázal.

Ako som už vyššie poukázal, od raného detstva som bol silne národne cítiaci, avšak nikdy som sa nepovažoval za nacionalistu a v skutočnosti ním ani nie som. Požadoval som len to, alebo lepšie povedané myslel som si, že nám patrí to isté, čo každému inému vyspelému európskemu národu. Dosiahnutie definitívnej podoby zakotvenia slovenskej štátnosti som si vždy predstavoval ako našu národnú realizáciu, ktorá nemôže nikoho ohroziť a nemôže byť ani na niekoho úkor, pravda, ak z nášho nesamostatného postavenia neopodstatnene, teda nerecipročne nekoristil. Samozrejme, som a bol som presvedčený, že nám to ani nikto nemôže brániť. Keďže som videl, že nový establišment, je v tejto otázke prinajmenšom rezervovaný, snažil som sa ho na túto otázku zo začiatku upozorňovať rôznymi vyhláseniami, pod ktoré som sa nepodpisoval len ja, ale aj mnohí ďalší moji kolegovia. Až keď som videl, že nová moc neberie naše upozornenia do úvahy, ale naopak, vybrala sa úplne opačnou cestou, som sa zapojil aj do aktívnej politiky. O tom však neskôr.

Niekto si môže myslieť, že už v tomto období som bol orientovaný jednoznačne proti- česko-slovensky a štátne osamostatnenie Slovenska som považoval ako conditio sine qua non. Vec sa nedá takto postaviť, aj ja som prešiel určitým vývinom v nazeraní na túto otázku. Išlo mi predovšetkým o slovenskú suverenitu, aby sme si svoje veci mohli usporiadať podľa vlastnej a suverénnej vôle a, pokiaľ by nás v tomto zásadnom bode nikto neobmedzoval, pokojne sme mohli byť v štátnom zväzku s Českom. O tom svedčí aj vyhlásenie My, slovenskí historici, ktoré som skoncipoval na začiatku decembra 1989 a ktoré podpísali viacerí poprední slovenskí historici. Dotýkalo sa dvoch základných vecí – nového ústavného poriadku a obnovenia cti slovenských národných symbolov. „Budúcnosť našej republiky je v dôslednej demokratizácii“ – hovorilo sa vo vyhlásení – „čo predpokladá aj dôslednú federáciu, silnú Slovenskú socialistickú republiku a silnú Českú socialistickú republiku, ktoré vytvoria silnú Československú federatívnu socialistickú republiku.“31 Popri požiadavke, aby sa vypracovali aj ústavy republík, sa v ňom ďalej hovorilo: „Žiadame vrátenie cti slovenským národným symbolom – štátnemu znaku s dvojkrížom na trojvrší a slovenskej zástave, ktoré by mali byť prejavom suverénnej národnej štátnosti, a zároveň rovnoprávne zakomponovanie slovenského národného symbolu do štátneho znaku federácie.“32 Teda, ako vidieť ani náznak tendencií k se-

—–

31/ Osobný archív, správa o vyhlásení uverejnená v Pravde, 3. 12. 1989. V plnom znení uverejnený v Literárnom týždenníku 50, 15.12. 1989

32/ Tamže.

cesii, ak niekto uplatnenie suverenity národa na jeho vlastnom území za secesionizmus nepokladá.

V danej dobe som pokladal zo svojho hľadiska za najdôležitejšie dve otázky, do ktorých riešenia som z pozície svojich vedomostí a postavenia mohol zasiahnuť a chcel som sa v nich angažovať. V prvom rade to bola otázka štátoprávneho postavenia Slovenska a s tým súvisiacich problémov názvu štátu a štátnej symboliky, v druhom rade – a to už bola vec konkrétnejšia – uplatnenie princípu dôslednej federalizácie aj na poli organizácie vedy, ktorá bola vtedy riadená a teda aj financovaná asymetricky. Nerešpektovala sa federálna štruktúra štátu. Kým české vedecké organizácie boli všetky označené ako československé a riadené federálne, slovenské vedecké inštitúcie boli síce označené ako slovenské, riadené čudným spôsobom, ale predovšetkým z Prahy i zo zahraničia chápané ako provinčné, čo prinášalo so sebou rôzne nevýhody, medzi iným i to, že nemali bezprostredný, ale len sprostredkovaný styk so svetovou vedou. Neskôr k týmto dvom otázkam pristúpila tretia, ale tá ma už bezprostredne vtiahla na politickú scénu a pôvodne zamýšľaný teoretický prínos do prebiehajúcich zmien sa zmenil za každodenný politický zápas na niekoľko rokov. Touto otázkou bol náhle, pre slovenskú spoločnosť nečakane otvorený problém spolužitia majoritného národa s menšinovým obyvateľstvom.

V otázke organizácie vedy som sa mohol verejne vyjadriť už na zhromaždení pracovníkov SAV, ktoré na 7. 12. 1989 zvolalo Fórum vedeckých a výskumných pracovníkov. Dopoludnia tento deň sa zaplnila hlavná sála dnešného Istropolisu vedeckými a výskumnými pracovníkmi, ktorí sa chceli vysloviť k prebiehajúcim zmenám a zaujať k nim stanovisko. Organizátori sa prejavili ako absolútni demokrati, nemali žiadnu organizovanú diskusiu. Kto chcel, mohol sa posadiť do radu pod javiskom a podobne ako u holiča posúvať sa po jednotlivých stoličkách, až kým sa preň neuvoľnilo miesto pri rečníckom pulte. Dlho som váhal, či sa mám aj ja usadiť, ale keď sa blížil záver diskusie, nabral som odvahu a presadol som si do radu čakajúcich. Moje vystúpenie sa dotýkalo jednej základnej veci – organizácii vedy striktne podľa organizácie štátu, teda federalizovať akadémiu. Požadoval som, aby bola vytvorené Česká akadémia vied, ktorá by bola partnerom Slovenskej akadémie vied. Federálna akadémia vied by sa potom zmenila na učenú spoločnosť, ktorá by už nemala vedecké ústavy. Moje argumenty zjavne rozčúlili niekoho v pléne, ktorý mi začal oponovať, že od organizácie vedy vôbec nezávisí postavenie slovenskej vedy. Nezostal som mu dlžný odpovede a ako vzor som poukázal na obdobné postavenie československých a slovenských spisovateľov, kde za československých boli považovaní spisovatelia českí a slovenskí spisovatelia sa pokladali za píšucich v nárečí, teda a priori ako autori nižšej úrovne. A toto priamo vyplývalo z organizácie spisovateľského života, nie z kvality jednotlivých autorov.

Tieto myšlienky som mohol presadzovať po zvolení za člena Akčného výboru Slovenskej historickej spoločnosti, v ktorom boli podobné názory výrazne väčšinové. Už na jeho prvom zasadnutí 3. 1. 1990 sme prijali uznesenie, v ktorom sme požadovali vytvorenie samostatného zastúpenia slovenských historikov v medzinárodných organizáciách, pretvorenie Československej historickej spoločnosti na českú, ktorou aj skutočne bola, a vytvorenie samostatných katedier slovenských dejín33, lebo sme boli azda jediným národom v Európe, kto-

—–

33/ Archív SHS, zápisnice výboru 1990

rý na svojich univerzitách nemal katedry vlastných národných dejín, ak – samozrejme – odhliadneme od Čechov. Tí však československé dejiny vždy chápali ako dejiny české a občas k nim pridali nejaký apendix, že na Slovensku to bolo obdobne. V určitej podobe sa potom tieto myšlienky objavili aj v uzneseniach mimoriadneho zjazdu SHS, ktorý sa konal, ako som uviedol, 30. 1. 1990.34

—–

34/ Historický časopis 38, 1990/4, s. 620-621

Za kľúčovú otázku, ktorú som považoval za prioritnú pre Slovensko už dávno pred tým, než Nežná revolúcia umožnila o nej otvorene a bez zábran diskutovať, som naďalej pokladal vyriešenie vzťahu medzi slovenským a českým národom, ktorý v čase normalizácie napriek federalizácii upadol do starých paternalistických vzťahov centra a provincie. Aj keď zverejnenie návrhu téz ústavy Občianskeho fóra bolo určitým prísľubom k pozitívnemu riešeniu, bolo stále veľa momentov, ktoré radili byť opatrným. Nestotožňoval som sa s názorom J. Čarnogurského, ktorý sotva čo prišiel do Prahy, vyhlásil, že „z niekoľkých týždňov pôsobenia v Prahe mám takú skúsenosť, že pokiaľ Slovensko príde s dostatočne konkrétnou predstavou o tom, čo chce, je schopné túto svoju predstavu presadiť. Slovensko nedokáže presadiť svoje predstavy, ak sú príliš všeobecné a nie sú dostatočne vykryštalizované.“35 Nepáčila sa my už sama

—–

35/ Verejnosť, 20. 1. 1990

myšlienka, žeby sme niekam mali chodiť so svojimi predstavami a tam si pýtať povolenie na ich realizáciu. Skôr by som dal prednosť jasnému rozdeleniu kompetencií, aby sme si v zmysle subsidiarity mohli svoje veci riešiť doma a sami. Pritom J. Čarnogurský zabudol vysvetliť, kto bude rozhodovať o tom, či daná predstava je dostatočne konkrétna a vykryštalizovaná. Tam bol problém asi omnoho viac závažný, ako prípadný charakter predstavy. A jeho tvrdenie v tom istom článku, že problém federácie je v nedostatku faxov, už ponechávam bez komentára.

Silne som bol rozhnevaný, akým spôsobom sa riešila otázka nástupníctva po G. Husákovi. Niežeby som si vtedy nevážil V. Havla, ale aj dnes si myslím, že celá záležitosť sa mala vyriešiť bez urážok a znevažovania A. Dubčeka. Stalo sa a je pravdepodobné, že už vtedy došlo k prvému naštrbeniu povesti V. Havla na Slovensku. Po voľbe, ktorá sa uskutočnila koncom decembra 1989 v nechutne zastrašenom komunistickom parlamente aklamačne a jednomyseľne, urobil prezident V. Havel niekoľko za sebou nasledujúcich krokov, ktoré znamenali jeho úplný prepad v „národne orientovaných“ kruhoch na Slovensku. Predovšetkým hneď po voľbách sa ukázal ako prezident český, a nie ako prezident česko-slovenský. Od novembrových udalostí sa v Bratislave očakávalo, že V. Havel ako nespochybniteľný vodca Nežnej revolúcie príde aj do druhého hlavného mesta štátu. Nestalo sa tak. Preto ako studená sprcha zapôsobilo, že za cieľ svojej prvej návštevy v postavení hlavy štátu si nezvolil hlavné mesto druhého konštitučného národa, ale sa vybral do Berlína a Mníchova riešiť z jeho pohľadu asi omnoho závažnejšie česko-nemecké vzťahy. Signál to bol viac ako veľavravný. V štáte, ktorého sa stal prezidentom, nepokladal slovenskú otázku asi vôbec za nosnú. Ináč nie je možné vysvetliť ani to, že po návrate z Nemecka pokladal za veľmi dôležité navštíviť 3. 1. 1990 severnú Moravu36 a až potom, viac ako o týždeň sa objavil v Bratislave.

—–

36/ Práca, 4. 1. 1990

Návšteva prezidenta Havla v Bratislave 12. 1. 1989 sa zapísala do slovensko-českého spolužitia zvláštnym spôsobom. Už vtedy bol celý štát zaplavený množstvom zločincov, ktorí sa na základe jeho amnestie dostali bez akýchkoľvek predbežných opatrení z väzení. Ľudia boli zhrození z toho, čo sa vzápätí začalo diať, a nevedeli si vysvetliť racionálny účel takéhoto rozhodnutia. Napriek tomu bol Havel v Bratislave nadmieru očakávaný, lebo sa predpokladalo, že prednesie k Slovákom nejakú zásadnú reč, v ktorej načrtne budúcnosť slovensko-českých vzťahov, budúcnosť česko-slovenského štátu a ako si on predstavuje česko-slovenské spolužitie. Už jeho prvé slová na slovenskej pôde vyvolali údiv, keď síce oprávnene, ale úplne nenáležite označil Petržalku za králikáreň. Veď aj vtedy bolo veľa ľudí, ktorí by radi bývali aj v týchto králikárňach, nehovoriac o tom, že odvtedy sa v rámci sociálneho programu nepostavilo fakticky nič. Poobede o 16. hodine sa konalo zhromaždenie občanov na Námestí SNP, presne na tom mieste, kde by ho určite mnohí Bratislavčania privítali s radosťou už počas novembrových dní roku 1989. Na námestí sa pred 16. hodinou zhromaždili desaťtisíce Bratislavčanov i ľudí zo širokého okolia, ktorých nie celkom diplomaticky nechali čakať na prezidenta viac, ako to bolo únosné. Dodnes sa pamätám, aký údiv v celom zhromaždení vyvolalo Havlovo vystúpenie. Namiesto zásadného prejavu, ktorý sa od neho očakával, sa ukázal ako úplne nepripravený na príhovor k Slovákom a začal improvizovane žartovať. Aj slovenské noviny dokázali z celého jeho asi troj- až päťminútového vystúpenia pred zmrznutými a očakávajúcimi občanmi zaznamenať len nasledovné: „Čakali sme vážne slová, sľuby, dôkazy, siahodlhý referát – všetko, na čo sme boli zvyknutí. A on zrazu rozpráva o čiapke. Tej, ktorú si chcel dať na hlavu, ale poradca mu to neodporúčal, vraj sa to prezidentovi nepatrí.“37 To mal síce pravdu, ale zároveň mu mal poradiť, čo sa patrí. A pre prezidenta fede-

—–

37/ Práca, 13. 1. 1990

rálneho dvoj štátu sa určite patrilo prihovoriť sa k občanom jedného z konštitučných národov pripraveným prejavom, a nie si z nich robiť blázna.

Zo zhromaždenia s prezidentom Havlom som išiel nadmieru znechutený a pokojne možno povedať, že do krvi urazený. V mojich očiach a určite aj v očiach mnohých tých, ktorí sa na jeho príchod do Bratislavy tešili a zhromaždili sa v centre Bratislavy, aby si ho vypočuli, úplne prepadol. Mnohí začali byť ostražitejší nielen voči pánovi Pražského hradu, ale aj tým, ktorí ho reprezentovali na Slovensku. Tu niekde začala erózia autority politického hnutia VPN, ktorá sa načas spomalila načerpaním novej krvi tým, že medzi seba pred voľbami nabrali ešte prednedávnom nimi samými odsudzovaných „komunistov“ ako A. Dubček, M. Číč a pod. Ďalšie vystúpenie prezidenta V. Havla, v ktorom pred Federálnym zhromaždením navrhol nový názov štátu a jeho novú symboliku, už vyvolalo na Slovensku vášnivú polemiku a vyše trojmesačné nechutné ťahanice. O tom však neskôr.

December roku 1989 by som mohol nazvať časom hľadania. Ako mnohí ďalší aj ja som opustil rady KSČ. Dňa 7. 12. 1989 sa konečne zišlo ustanovujúce zhromaždenie Miestneho odboru Matice slovenskej v starom meste, ktorého úradné povolenie založiť sme získali ešte pred novembrovými udalosťami. O týždeň nato, 14. 12. 1989 som sa v budove rozhlasu zúčastnil na ustanovujúcom zhromaždení Strany demokratického socializmu, ktorú organizoval I. Cibula. Vraj na tomto zhromaždení prvýkrát verejne v Bratislave vystúpil V. Mečiar. Osobne si na to nepamätám a predmetná strana ma vôbec neoslovila. Na 18. 12. 1989 bolo do auly Strojníckej fakulty SVŠT zvolané zhromaždenie, na ktorom mal verejne vystúpiť poslanec snemu prvej Slovenskej republiky P. Čarnogurský, otec bratov Čarnogurských, ktorí už vtedy hrali v slovenskej politike popredné husle. S viacerými svojimi kolegami z Historického ústavu SAV sme sa so záujmom vybrali vypočuť starého pána. Aula bola preplnená, všetci čakali, aké posolstvo chce novej generácii odovzdať tento bard slovenskej politiky, posledný žijúci poslanec Snemu Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945. Ako každá debata o prvom slovenskom štáte vtedy i dnes veľmi skoro skĺzla na tzv. riešenie židovskej otázky. P. Čarnogurský – ako všetci apologéti týchto rokov – sa nešťastne pustil do vysvetľovania a obhajovania tohto „riešenia“. Vtedy som nevydržal a vstúpil do diskusie. Vyzval som ho, aby neobhajoval neobhájiteľné, že tzv. riešenie židovskej otázky na Slovensku možno síce vysvetľovať, ale v žiadnom prípade ho nemožno obhajovať, že zločin zostane zločinom, aj keď úmysly k tomu nemusia smerovať.

Po skončení besedy mi niektorí moji kolegovia dohovárali, že som na starého pána nemal byť taký ostrý. Nemyslel som si to vtedy a z hľadiska následného vývinu si to nemyslím ani dnes. Vždy som pokladal protižidovské a akékoľvek rasistické prejavy za scestné, bol som tak vychovávaný svojimi rodičmi a i sám tak vychovávam svoje deti. Ale to bol len jeden dôvod. Nemenej závažná bola aj skutočnosť, že som očakával rozhodujúci okamžik riešenia slovenskej otázky a prípadné masové rozšírenie antisemitských a rasistických nálad, by nám to mohlo vážne skomplikovať cestu k národnej suverenite. Vývin ukázal, že som sa nemýlil. Vzápätí po tom, ako Slováci rezolútnejšie zatlačili smerom k získaniu väčšej národnej suverenity, zaplavila sa najmä Bratislava, ale do značnej miery aj iné slovenské mestá antisemitskými a protirómskymi nápismi. Pokladal som to vtedy a pokladám to aj dnes za provokácie síl, ktoré neboli naklonené slovenskej suverenite a týmto spôsobom sa jej snažili zabrániť, respektíve sťažiť jej realizáciu. Ako pomocný argument možno uviesť jednak periodicitu objavovania sa týchto odsúdenia hodných skutkov (vždy, keď na Slovensku o niečo išlo), jednak to, že po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa ich výskyt minimalizoval na mieru, ktorá je porovnateľná s výskytom týchto hanebností v okolitých štátoch. Napriek tomu som pokladal za potrebné proti takýmto prejavom netolerancie vzniesť protest, ktorý by nebol len mojím osobným. Pripravil som vyhlásenie, ktoré si osvojilo Predsedníctvo Slovenskej historickej spoločnosti a vydalo v svojom mene 9. 2. 1990. Okrem iného sa v ňom hovorilo, že „napriek tomu, že u týchto nápisov nepredpokladáme slovenskú autentickosť, predsa však cítime potrebu vyjadriť poľutovanie, že urážajú našich spoluobčanov židovského a rómskeho pôvodu. Veríme, že bezpečnostné orgány a prokuratúra pôvodcov týchto nápisov vypátra a bude voči nim postupovať so všetkou prísnosťou zákona.“38

—–

38/ Archív SHS, zápisnice výboru 1990, Práca, 10. 2. 1990

Prvé dni roku 1990 priniesli Slovensku niekoľko nepríjemných prekvapení, ktoré na počudovanie boli vyvolané novým politickým establišmentom, respektíve ich tento nechal bez povšimnutia. Už som spomínal rozladenie, ktoré vyvolala ignorantská návšteva novozvoleného prezidenta V. Havla. Nedlho potom sa rozpútala zo strany niektorých pomýlených vodcov VPN kampaň proti dostavbe budovy SNR na Hradnom kopci a ohľadom jej budúcnosti sa objavovali malomyseľné návrhy od jej zbúrania až po jej premenu na stredoeurópsku univerzitu, sponzorovanú G. Sorosom. Ešte ani nedozneli slová novoročného posolstva zvoleného prezidenta a už sa otvorila Pandorina skrinka národnostných vzťahov, na uvedenie ktorých do každodenného politického života neboli Slováci absolútne pripravení. Po novotnovskom období zo 60. rokov, keď sa vo vtedajšom Česko-Slovensku slovo Slovák pokladalo div nie za nadávku a všemožne boli menšinám na Slovensku udeľované nadpráva, sa prijatie ústavného zákona 144/1968 Zb. o národnostiach pokladalo za dostatočné zabezpečenie práv menšín. V slovenskej spoločnosti boli všeobecne známe skutočnosti, že Kádarove vedenie v Budapešti zasahuje do menšinovej problematiky u nás a že na takýto zásah u Husáka bol prepustený aj M. Duray, ktorý publikovaním diela Kutyasoritó, obviňujúceho Slovákov div nie z genocídy maďarskej menšiny, vyvolal veľké rozladenie. Ak mal mať v tomto období niekto oprávnene pocit, že bol v česko-slovenskom štáte ukracovaný v svojich právach, tak to určite nemohli byť príslušníci maďarskej menšiny. A práve agresívny vstup Durayových stúpencov na slovenskú politickú scénu vzbudil v majoritnom obyvateľstve najskôr pobúrenie, neskôr silnú, podráždenú proti reakciu.

V stredu 3. 1. 1990 sa pred nepripravenou slovenskou verejnosťou odohrala vo večerných hodinách na televíznej obrazovke nechutná televízna diskusia podpredsedu vlády A. Vargu (MNI) s dovtedy málo známymi predstaviteľmi menšín. Slovenský divák, ktorý bol od novembra 1989 kŕmený frázami o tom, že sa nerovnoprávne postavenie Slovenska vo federalizovanej totalite, nemôžu Česi ale komunistický režim, sa s hrôzou dozvedal, že slovenský národ v predchádzajúcom období páchal genocídu na menšinách, žijúcich na Slovensku. Táto televízna debata vyvolala lavínu rozhorčenia, ktorú sa už nepodarilo zastaviť. Napočudovanie predstavitelia VPN nepostihli závažnosť tejto otázky a zdalo sa dokonca, ako keby jej sekundovali. Vo Verejnosti vystúpil na ochranu údajných práv menšín J. Langoš, ktorý úplne z cesty dôvodil, že „v maďarsky hovoriacej obci, kde žije len niekoľko slovenských rodín, nemôžu Slováci žiadať svojho poslanca len preto, že patria k väčšinovému národu.“39

—–

39/ Verejnosť, 19. 1. 1990

Nepovedal prečo to tak má byť, ani kde je v tom demokracia, keď sú tam zastúpení a nemôžu spolurozhodovať. Oveľa závažnejšie však bolo spoločné vyhlásenie VPN a Maďarskej nezávislej iniciatívy (MNI) z 21. 1. 1990, ktoré prinajmenšom svedčilo o absolútnej ignorancii predstaviteľov VPN, keď boli také niečo schopní a ochotní podpísať. „Príslušnosť k národu je základným ľudským právom. (sic!) Národom, národným menšinám a etnickým skupinám prislúchajú kolektívne práva (?). Z týchto kolektívnych práv vyplývajú každému ich príslušníkovi práva individuálne“ – hovorilo sa vo vyhlásení a jedným dychom sa pridávalo: „Na základe kolektívnych práv národov, národných menšín a etnických skupín im prislúcha samospráva (?) vo všetkých záležitostiach, týkajúcich sa ich výlučne ako aj rovnoprávne spolurozhodovanie vo všetkých záležitostiach, týkajúcich sa aj ich.“40 Nemožno ani dnes uveriť, že niekto zodpoved-

—–

40/ Verejnosť, 23. 1. 1990, v zátvorkách poznámky autora

ný za budúci vývin Slovenska sa mohol podpísať pod takýto dokument otvorene ohrozujúci územnú celistvosť krajiny a národnú zvrchovanosť nad územím Slovenska. Evidentne v dobe, keď sa rôzne veľmoci oháňali ochranou svojich životných národných záujmov a i menšie mocnosti a mocnostičky sa k tomu pridávali aspoň deklaráciami vlastnej suverenity, vodcovia slovenskej nežnej revolúcie neboli ochotní ani len vziať na vedomie, že aj Slováci majú nejaké vitálne záujmy, z ktorých nie je možné robiť trhací kalendár. V tejto situácii sa nemožno čudovať, že i pohrobkovia ukrajinských separatistov, ktorí roku 1938 hlásali agresívnu koncepciu Karpatskej Ukrajiny až po Poprad a v zmenených podmienkach roku 1945 pripojenie územia tzv. Priaševčiny k ZSSR, ohlásili vytvorenie Ukrajinskej národnej rady Priaševčiny a získali prísľub podpory zo strany Občianskeho fóra.41

—–

41/ Pravda, 16. 1. 1990

Ale ani to nebolo všetko. Svoj príspevok do presolenej polievky pridala aj federálna vláda, ktorá sa v rozpore s platnou ústavou uzniesla, že vytvorí federálne ministerstvo pre národnosti,42 a zahanbiť sa nedal ani prezident republiky V. Havel, ktorý 23. 1. 1990 prednie-

—–

42/ Pravda, 13. 1. 1990

sol pred Federálnym zhromaždením svoje nekompetentné návrhy na nový federálny štátny znak, na zmenu názvu federálneho štátu, na znaky jednotlivých republík a zmenu ich názvu.43

—–

43/ Pravda, 24. 1. 1990

Povedal by som, čo téma, to závažnejšia otázka a každá vyžadovala zo strany historika ak nie memorandum, tak aspoň fundované stanovisko. Celý januára roku 1990 som spisoval rôzne vyhlásenia, písal zásadné články, obracal som sa listami na popredných ústavných činiteľov. Myslím, že najľahšie bolo odvrátiť hrozbu likvidácie novostavby budovy SNR. Z neskorších rozprávaní zamestnancov viem, že to nebolo ľahké. Koordinačné centrum VPN sa správalo ako bývalý ÚV KSS a názorom tohto telesa sa obával oponovať aj ináč suverénny R. Schuster. Keď tam povedali premeniť na stredoeurópsku univerzitu, tak sa neodvážil neponúknuť ju G. Sorosovi, ktorý bol vtedy na návšteve v Bratislave. Našťastie ten mal dosť zdravého rozumu, aby po zbežnej obhliadke zistil, že na jeho zámer sa jednoúčelovo stavaná budova nehodí a ponuku odmietol. Vtedy celkom vážne hrozilo zastavenie stavby a tým i nesmierne škody pre štát. Ako dar zhora preto zodpovední pracovníci kancelárie SNR prijali viacero mojich a Cuperových článkov, v ktorých sme snahu na zmenu účelu budovy odsúdili, ale najmä Apel na slovenskú verejnosť, ktorý som napísal 23. 1. 1990 a získal podeň podpisy tridsiatich ôsmych popredných slovenských historikov. V apeli sa vyzývala slovenská spoločnosť, „aby sa nedala zaviesť lacnými a niekedy až samoľúbymi a škodoradostnými argumentmi proti umiestneniu Slovenskej národnej rady v jej novopostavenej budove. Predsedníctvo SNR vyzývame, aby dokončilo budovu v pôvodnom projekte.“44 A ďalej sme už len konštatovali, že „my slovenskí historici a ostatní vedeckí pracovníci sme proti akémukoľvek znevažovaniu najvyššieho orgánu štátnej moci na Slovensku – Slovenskej národnej rady. Za takéto znevažovanie pokladáme aj pokusy zbaviť SNR jej účelovej budovy.“45 Pri koncipovaní tohto vyhlásenia i niektorých mojich článkov v tejto otázke som

——

44/ Osobný archív, Apel na slovenskú verejnosť

45/ Tamže.

vychádzal z premisy, že medzi štátne symboly, symboly parlamentnej demokracie patria aj budovy parlamentov. Kto strieľa na budovu parlamentu, nestrieľa len do nejakej stavby, ale aj do inštitúcie, ktorú ona reprezentuje. Skrátka niekto v pozadí si predstavoval Slovensko ako provinciu, ktorá parlament nepotrebuje, a vo VPN sa našlo zopár nevedomých horlivcov, ochotných slepo sa pustiť do rúcania najskôr budovy parlamentu a možno neskoršie by sa pridali aj k likvidácii tejto inštitúcie. Naše vystúpenie zabralo. Stavba sa nezastavila a aj vďaka tomu môže dnes suverénny slovenský parlament sedieť v dôstojnej budove.

Pomerne ľahko sa nám podarilo zamedziť aj tomu, aby sa na Slovensku obnovila činnosť Ukrajinskej národnej rady Priaševčiny. Pokus o revitalizáciu tohto telesa sme chápali ako útok na územnú celistvosť Slovenska (pôvodne roku 1945 UNRP vznikla s týmto cieľom), ktorý bol o to nebezpečnejší, že podobné „konkurentky“ SNR by si podľa tohto vzoru určite zriadili aj iné menšiny a vytvorili si tak autonómiu via facti, čo by určite pokoj na Slovensko neprinieslo.

Najskôr som sa pokúšal presvedčiť o neprípustnosti tolerovania takýchto „aktivít“ predstaviteľov KC VPN. Už na druhý deň po zverejnení zámeru založiť UNRP som navštívil F. Gála na Jiráskovej ulici. Pokúšal som sa mu vysvetliť históriu tohto problému a nebezpečenstvo pre Slovensko, ak by sa to tolerovalo. Vypočul si ma, ale zjavne mu moje argumenty nič nehovorili a nepripadali závažné. Naopak, konštatoval, že je demokracia a nech si zakladá, kto čo chce. Preto som sa rozhodol spolu s J. Bobákom vypracovať rozsiahlejšie memorandum o predmetnej otázke v jej histórii a o nebezpečenstve, ktoré z toho hrozí pre slovenskú súčasnosť. V memorande, datovanom dňom 18. 1. 1989, sa stručne popísala problematika vzniku a činnosti UNRP v rokoch 1945 – 1950, problematika vzťahu Ukrajincov, Rusínov a gréckokatolíckych Slovákov. V závere sa konštatovalo, že „otázka obnovy UNRP, a tým aj problému autonómie, bola novo nastolená v rokoch 1968 – 1969. Opäť to vyvolávalo nacionálne a konfesionálne rozbroje. Možno reálne očakávať, že v súčasnosti by to opäť vyvolávalo krízovú situáciu. K samotnému názvu len toľko, že v SSR môže existovať len jedna národná rada a to Slovenská. Pokusy o obnovu UNR nemožno teda chápať ináč ako snahu o spochybnenie suverenity a územnej celistvosti SSR.“46 S týmto memorandom som sa vybral na Slovenskú národnú radu, aby som ho odovzdal jej predsedovi. R. Schuster ma odkázal na podpredsedu J. Širotňáka, ktorému som ho odovzdal a v dlhšom rozhovore aj vysvetlil, o čo ide. Podpredseda SNR rýchlo pochopil a prisľúbil, že sa na zhromaždení Ukrajincov-Rusínov v Prešove zúčastní a urobí opatrenia, aby nedošlo k spochybneniu suverenity slovenského parlamentu. V skutočnosti sa tam zúčastnil a 20. 1. 1990 bol namiesto UNRP založený Zväz Ukrajincov-Rusínov,47 ktorý sa nevymykal z radu obdobných kultúrnych ustanovizni našich spoluobčanov inej národnosti.

—–

46/ Osobný archív, list predsedovi SNR zo dňa 18. 1. 1989

47/ Pravda, 22. 1. 1990

Revolučná doba vždy prináša situácie, keď sa veci riešia via facti, a nie striktne podľa zákona. Vytváranie fait accompli častejšie modeluje výsledok, ako legislatívna činnosť, ktorá často zaostáva za potrebami, alebo jednoducho nemá na existujúci jav vôbec právnu normu. Formou vytvárania hotových skutočností sa uberal aj vývin po novembrových udalostiach v Česko-Slovensku. Pomimo iných, menej dôležitých záležitostí sa takýto vývin začínal uberať aj v otázke vzťahu federácia – republiky. To, čo nestihla Čalfova komisia na prípravu ústavy dotiahnuť legislatívne, sa federál pod Havlovým a Čalfovým vedením snažil likvidovať cez dokonané skutočnosti. Česi nikdy nepokladali republikovú vládu za reprezentanta ich národných záujmov, vždy za takúto pokladali federálnu vládu. Preto atak proti republikovým kompetenciám sa v Česku stretal s pochopením, ako huby po daždi sa rozmáhali „československé“ organizácie so sídlom v Prahe a od konca druhej svetovej vojny rešpektovaný stav, že politické zoskupenia a odbory od východu aj od západu pôsobili len po Moravu, sa veľmi rýchlo stal minulosťou. Táto situácia sa diala za vytrvalého mlčania nových reprezentantov „národnej vôle“ Slovenska, až to dopálilo Predsedníctvo Slovenskej národnej rady, ktoré vo svojom vyhlásení z 8. 2. 1990 na túto skutočnosť otvorene upozornilo.48 Možno nebudem ďaleko od pravdy, keď vyslovím domnienku, že práve toto vyhlásenie bolo podnetom na to, aby sa zorganizoval pokus na odstránenie Schustera z postu predsedu SNR. Neskôr sa dostaneme aj k tomu.

—–

48/ Pravda, 9. 2. 1990

Musím povedať, že od začiatku roku 1990 som s veľkou nedôverou sledoval vyvíjajúcu sa situáciu a so svojimi obavami som sa zdôveril aj viacerým svojim kolegom. Niektorí ma požiadali, aby som vypracoval nejaký dokument, ktorý by sme zaslali čelným predstaviteľom štátu a v ktorom by sme ich upozornili na veci vzbudzujúce obavy. Spolu s kolegom J. Žatkuliakom som 18. 1. 1990 vypracoval štvorstránkový dokument, ktorý podpísalo 38 popredných slovenských historikov a ktorý som s ním osobne doručil niekedy okolo 20. 1. 1990 priamo predsedovi slovenskej vlády M. Čičovi. Dokument bol neskôr publikovaný v Smene 26. 1. 1990 pod názvom Opäť sa rozhoduje o osude Slovenska.

V dokumente sme sa prihlásili k zmenám, ktoré začali po Nežnej revolúcii, ale zároveň sme konštatovali, že „nie však všetko, čo sa u nás deje, vyvoláva len optimizmus. Sú veci, ktoré vyvolávajú vážne znepokojenie o osud Slovenska v našom štáte, napriek vyhláseniu pána prezidenta V. Havla na Nový rok. Už len preto, že sa do funkcií na rôznych úrovniach a v rôznych sférach dostávajú ľudia, ktorí nie sú odborníci alebo kompetentní ich zastávať. Preto si Vám dovoľujeme vysloviť svoje obavy o realizáciu a podobu federatívneho usporiadania nášho štátu v súčasnom politickom dianí, o stav, v ktorom sa nachádza slovenská národná štátnosť. Zatláča sa základný ústavný princíp nášho štátu, a to, že Československo je spoločným štátom dvoch národov – Čechov a Slovákov, ktoré sa dobrovoľne združili do spoločného štátneho útvaru. Vznikajú ale organizácie, spolky a politické strany, ktoré nerešpektujú federáciu, nevytvárajú si republikové organizácie….. Nie sme síce proti celoštátnemu pôsobeniu mládežníckeho a odborového hnutia, ale tak, aby ich organizačné štruktúry zodpovedali federatívnemu usporiadaniu nášho štátu. Z doterajších skúseností vieme, ako ťažké je ich potom zmeniť, ako je zložité zastaviť rozbehnutý mechanizmus… Preto považujeme za potrebné, aby sa všetky politické strany už v tomto čase, na začiatku príprav na voľby, vyjadrili k usporiadaniu nášho štátu a objasnili si sféry svojho pôsobenia aj v rámci jeho územného členenia.“49 V ďalšom sa v dokumente vyjadruje stanovisko k symbolom štátu, k národnostnej otázke, k územnému členeniu. Na záver sa upozorňuje predseda vlády, že „v dnešnej prevratnej dobe sa opäť rozhoduje o osude Slovenska na dlhšie obdobie. Nedopusťme, aby sme sa opäť dostali do nerovnoprávneho, asymetrického postavenia. Vláda SSR a SNR by mala zaujať v týchto otázkach jednoznačné stanovisko a toto aj urýchlene publikovať.“50

—–

49/ Osobný archív, Memorandum predsedovi vlády z 18. 1. 1990, tiež Smena, 26. 1. 1990

50/ Tamže.

Neviem, aký vplyv malo toto memorandum a či vôbec nejaký malo na spomínané vyhlásenie Predsedníctva SNR, v každom prípade sme ho okrem osobného doručenia M. Čičovi zaslali na vedomie aj R. Schusterovi, A. Dubčekovi a V. Havlovi. Rozhovor s M. Čičom bol veľmi príjemný. Nielenže nám lahodilo, že nás prijal predseda vlády, ale bolo vidieť, že tento človek má mimoriadny záujem o tieto otázky, že im rozumie, a taktiež mu mu príliš nelahodilo faktické porušovanie kompetencii národnej vlády federálom. Pýtal sa nás, aký postup by sme teda my zvolili, aby k týmto veciam nedochádzalo. Ale táto otázka bola zjavne nad našu vtedajšiu predstavivosť, aby sme mohli podať návrh nejakého konkrétneho postupu. Len sme zdôrazňovali, že pre budúcnosť Česko-Slovenska bude lepšie, ak sa s takýmito zásahmi prestane, lebo cestu vidíme v posilňovaní republikových kompetencií, nie v ich odbúravaní. A ešte jednu vec. Na publikovanie nášho memoranda v tlači bol veľmi silná odozva, takmer na sto percent pozitívna. Časť ohlasov, ktorá prišla či už na Historický ústav SAV, alebo do redakcie Smeny mám uloženú v osobnom archíve. Aj dnes ma jej čítanie utvrdzuje v tom, že naše obavy o osud slovenskej štátnosti v tomto období neboli neopodstatnené a pociťovali ich širšie vrstvy spoločnosti.

Nástup

Vystúpenie prezidenta V. Havla pred Federálnym zhromaždením 23. 1. 1990 sa stalo v mojom živote výrazným medzníkom. Prezident v tento deň predložil návrh ústavného zákona, podľa ktorého sa mali zmeniť názvy republík a federácie, štátne znaky republík a federálny štátny znak.51 Oba návrhy boli v podstate nekompetentné, lebo podľa čl. 142 ústavného zákona 143/1968 Zb. o československej federácii ústavné pomery republík si mali tieto riešiť samé. Zmeny názvu Slovenskej republiky a Českej republiky i ich štátnych znakov patrili podľa tohto článku už do kompetencie národných rád. Teda prezident pokračoval v koncepcii trojjedinej ústavy spred novembra 1989, hoci napriek vtedajšej enormnej snahe M. Čalfu a jeho predstavených z ÚV KSČ ústavný článok 142 nebol z ústavy vypustený. A samozrejme, heraldické stvárnenie federálneho znaku bolo úplne pomýlené. Návrh, ktorý dával znak Moravy do srdcovej polohy – a teda toto územie označil za štátne najdôležitejšie – nemohol nevzbudiť široký údiv. Okrem toho slovenský erb bol výtvarne spracovaný zle a nevychádzal zo žiadneho archeotypu, dovtedy na našom území používaného.

—–

51/ Smena, 24. 1. 1990, 25. 1. 1990

Deň po zverejnení prezidentových návrhov, 24. 1. 1990 som bol opäť na Úrade vlády SSR. Predseda vlády vymenovával komisiu historikov na analýzu rokov 1968 – 1970 na čele s J. Jablonickým, do ktorej som bol zaradený aj ja a v ktorej som mal na starosti problematiku Slovenskej národnej rady. V každom prípade to bolo ocenenie mojej práce ako historika a rád som to prijal. (Neskôr, v apríli 1990 som bol vymenovaný aj do komisie historikov, ktorú na spracovanie problematických úsekov našich dejín zriadila SNR, a predtým ešte, buď vo februári alebo začiatkom marca 1990 do komisie SNR pre prípravu Ústavy SR na čele s K. Plankom). Táto práca bola iste zaujímavá, ale okolnosti ma ťahali iným smerom. V týchto dňoch som začal radikálnejšie meniť aj nazeranie na štátoprávny vzťah medzi Slovenskou a Českou republikou. Znepokojujúcich signálov bolo tak veľa, že som začal byť skeptický vo vzťahu k federatívnemu usporiadaniu. Vyjadril som to v diskusii, ktorú 23. 1. 1990 zorganizoval I. Cibula v redakcii Literárneho týždenníka, ale ktorá bola publikovaná až v júli. „Najskôr by sa mali vypracovať národné ústavy pre republiky“ – konštatoval som – „kde by sa povedalo, čo do kompetencie republiky patrí. Myslím si, že federácia sa prežila. Treba začať odznova. Minimum je konfederácia, resp. únia.“51a

—–

51a/ Literárny týždenník, 27. 7. 1990

Nedlho po zverejnení prezidentových návrhov sa mi ohlásil R. Zelenay, vtedy jeden z čelných predstaviteľov VPN, a požiadal ma, či by som ho vo veci prezidentových návrhov nenavštívil. Stretli sme sa potom niekoľkokrát v jeho byte spolu s L. Vrteľom a akademickým maliarom L. Čisárikom, aby sme rozhodli, ako sa postaviť nielen k týmto návrhom. Dohodli sme sa, že štátny znak, ktorý navrhoval prezident ako pre SR, tak aj pre federáciu je neprijateľný. Odmietli sme aj návrhy prof. J. Nováka, ktorý pri návrhu slovenského znaku chcel vychádzať z najstaršieho zachovalého archeotypu s veľmi malým, až nepatrným trojvrším, tak isto erb používaný v prvej Slovenskej republike so zašpicatenými kopcami. V podstate sme R. Zelenayovi odporučili ten variant slovenského erbu, ktorý bol neskôr aj prijatý. Vychádzali sme z toho, že v slovenskej tradícii bol vždy veľký vzťah práve k trojvršiu, a preto by malo byť primerane veľké. Federálny znak sme navrhovali polený na heraldicky pravej strane s českým levom a na ľavej strane so slovenským dvojkrížom na trojvrší. Ako krajnú možnosť sme považovali aj štít štvrtený, ale v každom prípade bez symbolu Moravy, ktorý by zasahoval do slovenskej časti poľa erbu. Podobne sme sa dohodli aj na názve federálneho štátu, ktorý sme si vedeli predstaviť v akejkoľvek podobe, ale v každom prípade so spojovníkom medzi slovami Česko a Slovensko. K tomuto som R. Zelenayovi pripravil rozsiahly teoretický materiál z oblasti histórie, ktorý mu mal slúžiť ako podklad pre argumentáciu. Tento materiál potom aj v širokej miere použil – ako som to mohol sledovať – pri rokovaniach vo Federálnom zhromaždení. Niektoré jeho časti som neskôr publikoval.

Na 30. 1. 1990 bolo zvolané mimoriadne valné zhromaždenie Slovenskej historickej spoločnosti. Pripravoval ho už spomínaný Akčný výbor SHS, ktorého som bol členom. Teda na tomto snemovaní, ktoré sa konalo v aule Univerzity Komenského, som sedel za predsedníckym stolom. Vtedy ma niekto požiadal, či by som nenapísal nejaké stanovisko k prezidentovým návrhom na zmenu štátneho znaku a názvu republiky, ktoré by sa prijalo na valnom zhromaždení. Dodnes mám v svojich materiáloch rukou písaný koncept vyhlásenia SHS, ktorý som písal počas prednášania hlavných referátov v predpoludňajšom sedení. Po začatí popoludňajšieho sedenia som v rámci diskusie vystúpil ako prvý a predniesol pripravené vyhlásenie. V zápisnici z valného zhromaždenia sa hovorí: „PhDr. Anton Hrnko, CSc. predniesol návrh na stanovisko k názvu nášho štátu, nového štátneho znaku a zriadenia federálneho ministerstva pre národnosti. Po doplňujúcich otázkach a diskusii boli jeho návrhy schválené a bolo rozhodnuté zaradiť ich do uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia.“52 Nepamätám sa na diskusiu, či boli aj nejaké výhrady, avšak v archíve SHS sa nachádza jeden list, v ktorom traja členovia SHS z Topoľčian oznámili svoje vystúpenie zo SHS na základe toho, že valné zhromaždenie môj návrh prijalo.53 Vo vyhlásení sme sa priklonili k názvu Česko-Slovensko ako jedinému historicky opodstatnenému, ďalej sme podporili vytvorenie nového federálneho znaku ako znaku štiepeného na dve polovice v pravej strane so znakom Česka a v ľavej so znakom Slovenska. Odmietli sme tiež vytvorenie federálneho ministerstva pre národnosti, lebo sme to chápali ako zasahovanie do slovenskej suverenity. „Vzniká tým paradoxná situácia, že slovenský národ uznáva subjektivitu národností na Slovensku, ale jeho vlastná subjektivita sa spochybňuje,“ končilo naše stanovisko.54

—–

52/ Archív SHS, mimoriadne valné zhromaždenie 30. 1. 1990

53/ Tamže, korešpondencia 1990

54/ Historický časopis, 38, č. 4, s. 622

Stanovisko z rokovania valného zhromaždenia SHS spolu s uzneseniami sme rozposlali všetkým čelným ústavným činiteľom ako na Slovensku, tak aj vo federácii. Predsedovi Slovenskej národnej rady sme ho spolu s prof. R. Marsinom, predsedom výboru SHS, doručili osobne. V pondelok 5. 2. 1990 nás R. Schuster prijal okolo 11. hodiny v prijímacej sále predsedu SNR na Župnom námestí. Oboznámili sme ho so závermi snemovania slovenských historikov i s naším stanoviskom k problematike štátnej symboliky. Po dlhšom rozhovore sa R. Schuster obrátil na nás s otázkou:

„Páni historici, chcem sa vás spýtať, či to, čo ste mi tu o štátnych symboloch povedali, je absolútne nespochybniteľné, či nás niekto nebude môcť za to napadnúť?“

„Pán predseda“ – povedal R. Marsina – „je nespochybniteľné, že týmto symbolom sa označovalo územie dnešného Slovenska vyše 700 rokov, Slováci ho vždy považovali za svoj symbol a ani nikto zvonka, keď ho v polovici minulého storočia vyhlásili za svoj národný znak, to nespochybnil.“

„Pán predseda“- dodávam – „všetko to, čo sa popísalo o našom znaku, že bol znakom klérofašistického slovenského štátu je holý nezmysel. Ten znak sa za slovenského štátu nepoužíval preto, že bol klérofašistickým, ale že bol slovenským. Samotný znak za to nemôže, to by sme mohli potom obviňovať takýmto spôsobom aj bývalú ČSR, alebo Česko-Slovensko do roku 1960.“

„A čo si myslíte“ – pýtal sa opäť R. Schuster – „kto by mal prijať zákon o štátnych symboloch Slovenskej republiky?“

„Myslíme si“ – vyhŕkli sme svorne – „že by to mala byť Slovenská národná rada.“

„Myslíte si“ – zdupľoval opäť predseda národnej rady – „že ani znak a ani to, že to príjme SNR, nebude môcť nikto spochybniť?“

„Určite nie“- zopakovali sme opäť svorne.

„Tak dobre, tak teda do toho ideme“ – utrúsil R. Schuster na záver poznámku, ktorej význam som pochopil až omnoho neskôr, keď celá procedúra schvaľovania názvu Slovenskej republiky i jej štátnej symboliky bola zavŕšená.

Celý február roku 1990 sa schyľovalo k búrke. Nepolitická politika, ako ju predstavovala VPN sa zjavne prežila. Asi si to uvedomovali aj na Jiráskovej (Ventúrskej) ulici, lebo čoraz intenzívnejšie vstupovali do praktickej politiky. Začali sa odvolávačky a menovania poslancov do prechodného revolučného parlamentu. Za okrúhlym stolom sa dohodlo, koľko a koho odvolať a koho na uprázdnené miesta. Tí realistickejší sa sami vzdali, tí natvrdlejší museli byť odvolaní plénom. Taká bola revolučná doba. Na 1. marca bola zvolaná schôdza SNR, ktorá mala prijať nový názov republiky i nové štátne symboly – národný znak a národnú zástavu. Štúrova spoločnosť, ktorú niekedy na konci leta 1989 založil V. Repka a s ktorou som od decembra 1989 sporadicky spolupracoval, zvolala na tento deň zhromaždenie pred budovu SNR, aby túto iniciatívu slovenského parlamentu podporili aj občania. Pozvanie som prijal, veď sám som sa na vypracovaní novej symboliky podieľal svojou odbornou radou.

Už od 8. hodiny rannej sa začali na Župnom námestí zhromažďovať ľudia, ktorí niesli rôzne transparenty, zástavy a slovenské znaky. Osobne neviem, žeby sa zo strany organizátorov plánovala nejaká akcia, ktorá by bola namierená proti procedúre výmeny predsedu národnej rady. Už keď som prišiel pred budovu SNR, som zbadal, že demonštrácia je o inom. Medzi ľuďmi sa začala šíriť fáma, že R. Schustera chce vystriedať J. Budaj, človek neistej minulosti, pravdepodobne Maďar. Na ľudí, ktorí sem prišli z oblasti Nových Zámkov, Šurian, Komárna a iných juhoslovenských miest to pôsobilo ako studená sprcha. Pôvodne mierumilovne plánovaná akcia sa pod vplyvom ľudí, ktorí sa veľmi dobre vyznali v okolí i v schéme budovy SNR, rýchlo zmenila na vášnivú manifestáciu proti Budajovi a na podporu R. Schustera. Poslanci vo vnútri rokovacej sály sa dostali pod silný tlak verejnosti, na ktorý v tom období ešte nevedeli reagovať. Návrh J. Dubníčka na odvolanie R. Schustera z postu predsedu SNR za týchto okolností, najmä potom, keď navrhovateľ zvýraznil ľudské hodnoty a politické schopnosti odvolávaného, nemohol prejsť. SNR preto neodvolala R. Schustera a nevymenovaný poslanec J. Budaj sa musel uspokojiť s postom prvého podpredsedu a predsedu výboru pre životné prostredie.55 VPN utrpela na Slovensku prvú vážnu porážku, ktorá signalizovala, že s jej politikou nie je niečo v poriadku.

—–

55/ Smena, 2. 3. 1990

Na druhej strane v tejto búrlivej atmosfére zaniklo niečo, čo bolo pre ďalší vývin na Slovensku nesmierne dôležité a čo si ani mnohí vtedajší aktéri vôbec neuvedomili. Aj ja som si to uvedomil až asi o dva mesiace, keď bola 27. 4. 1990 vstavovaná komisia historikov Slovenskej národnej rady. Na otvorenie zasadnutia komisie prišiel aj R. Schuster. Hneď po vstupe do veľkej zasadačky SNR na Župnom námestí som ho zastavil a oslovil.

„Tak ako pán predseda“ – prihovoril som sa mu ako starý známy – „boli naše rady ohľadom štátneho znaku a názvu republiky užitočné? Chcel by som vám poďakovať, že ste takto postupovali.“

„Júúúj“ – prikrčil sa R. Schuster, ako by ho chcel niekto biť – „ani mi nespomínajte. Keby ste vedeli, čo som si ja v Prahe za to vytrpel. Vraj čo sme si to dovolili. Zvozili ma úplne pod čiernu zem.“

Áno, význam 1. marca 1990 bol v niečom inom, nielen v tom, že Praha neuspela v demontáži jedného razantného človeka a v jeho nahradení svojou poslušnou figúrkou (aspoň v Prahe si to o J. Budajovi určite mysleli).56 Najväčší význam 1. marca bol v tom, že Slovenská národná rada v tento deň definitívne prelomila svoje faktické postavenie provinčného zastupiteľstva a v zmysle ústavného zákona o československej federácii č. 143/1968 Zb. sa ujala svojej ústavodarnej funkcie. Prijatie ústavného zákona o štátnych symboloch Slovenskej republiky bolo ústavným aktom, ktorý definitívne pochoval čalfovskú trojjedinosť. Pokojne ho možno nazvať malým vyhlásením zvrchovanosti Slovenska. Preto aj reakcia Prahy na udalosti z 1. 3. bola taká podráždená.

—–

56/ Podľa neskorších rozprávaní blízkych spolupracovníkov J. Budaja z tých časov, J. Budaj sa pôvodne nechcel uchádzať o post predsedu SNR, ale podvolil sa tlaku V. Havla. O tom musí svoje svedectvo však vydať on.

Z výsledkov rokovania SNR 1. marca 1990 bola sklamaná najmä VPN. Politici z Jiráskovej nedokázali správne zhodnotiť situáciu, nevystihli podstatu problémov, ktoré boli pre slovenského občana nosné. Komentár vo Verejnosti o týchto udalostiach pod názvom Kto vlastne zvíťazil? musel bežného slovenského človeka ak nie uraziť, tak určite aspoň vyvolať v ňom otázku, prečo si z neho robia blázna. Podľa tohto komentára na českej i federálnej úrovni už nieto v zodpovedných funkciách komunistov, „naproti tomu na Slovensku je predseda vlády SSR komunista, predseda SNR komunista, obaja predstavitelia starých mocenských štruktúr. To má byť naše slovenské vykročenie k demokracii?“57 Ľudia by museli mať skutočne slabú pamäť, aby si nevedeli zapamätať, ako to je napr. s nekomunistickým štatútom M. Čalfu alebo iných podobných „nestraníkov“. Ale ani zhromaždenie Povedzme si pravdu, ktoré zvolala VPN na Námestie SNP na 6. 3. 1990 a ktoré vošlo do povedomia oponentov politiky VPN tým, že sa na ňom minister vnútra V. Mečiar vyhrážal politickým oponentom prázdnymi väznicami, nepridalo na dôvere politikom z Jiráskovej ulice.

—–

57/ Verejnosť, 2. 3. 1990

Omnoho závažnejší pre ďalší vývin Slovenska bol záver, ktorý si zo svojej očividnej prehry vyvodili niektorí čelní funkcionári VPN. Podobne ako mnohí slovenskí reprezentanti centralizmu v minulosti, rezignovali na skĺbenie svojich politických záujmov a cieľov so záujmami a cieľmi väčšiny spoločnosti, aby si svoje postavenie uchovali ich reprezentovaním, a obrátili sa s požiadavkou o pomoc do Prahy, ktorá by zo svojej moci zabezpečila ich pozíciu, keďže postavenie v slovenskej spoločnosti strácali. Na 8. 3. 1990 si pozvali z Prahy M. Čalfu, aby s ním prerokovali otázku, ako sa presadiť za pomoci federálu, keď to už vlastnými silami nezvládali. „Dohodli sme sa“ – komentoval výsledky rokovaní M. Čalfa – „že spoločne s predsedom vlády M. Čičom posúdime, či by sme nemohli vo federálnej vláde prijať určitú smernicu, aby sa dosiahla výmena kádrov na Slovensku.“58 Čalfove vyjadrenie zdupľoval aj reprezentant VPN, ktorý hovoril „o spoločnom postupe federálnej vlády a občianskych iniciatív na urýchlenie kádrových zmien na Slovensku.“59

—–

58/ Práca, 9. 3. 1990

59/ Tamže.

Medzi časom sa do popredia záujmu celej česko-slovenskej spoločnosti dostala otázka nového názvu pre spoločný federálny štát. Udalosti za Moravou, ale najmä sústredený tlak slovenských poslancov vo Federálnom zhromaždení, požadujúci taký názov republiky, ktorý by už v sebe implicitne obsahoval vyjadrenie, že federálny štát je štátom zloženým, dvojnárodným, vyvolal veľmi silnú a podráždenú reakciu v českom prostredí. Všetci sme vtedy vedeli ako v Bratislave, tak aj v Prahe, že nejde o nejaký spojovník, o nejaké nepodstatné gramatické úpravy, ale o podstatu slovensko-českého spolužitia. Rozhodovalo sa o tom, či Slovensko obháji svoju politiku emancipácie, či november 1989 priniesol aj definitívne ukotvenie štátotvornej subjektivity slovenského národa, alebo či sa definitívne presadí centralistický model tohto spolužitia na platforme etatistického čechoslovakizmu, ktorý by dovnútra rešpektoval určitú etnickú osobitosť Slovákov, ale uprel by im štátotvornú subjektivitu. Česká spoločnosť zámerne vychovávaná a udržiavaná v ilúzii českej superiority, v ilúzii etatistického čechoslovakizmu, v stotožňovaní českého s československým, nebola schopná, alebo sa to aspoň tak zdalo, pochopiť, o čo „tým Slovákom ide“. Olej do ohňa vášnivo prilievali aj rôzni „slobodní“ žurnalisti, ktorí slovenské požiadavky zosmiešňovali, zhadzovali a zámerne prekrúcali ich obsah. Tvárili sa urazene a v pozadí ich nehoráznych tvrdení trčala ako slama spod sedliakových čižiem rečnícka otázka, čo si to vlastne dovoľujeme do názvu ich štátu vkladať nejakú pomlčku. Pritom pred verejnosťou zámerne zamieňali gramatické pojmy, lebo nielen slovenčina, ale aj čeština ako každý civilizovaný jazyk striktne rozlišuje medzi pomlčkou a spojovníkom. Ale prečo hovoriť o spojovníku, mohol by vzniknúť dojem, že nás má cez Moravu spájať. Radšej sa budeme oháňať pomlčkou, to predsa vyvoláva dojem oddelenia, separácie. A Slováci sa asi chcú separovať. Sú rodení separatisti, ba možno aj niečo horšie. Z Prahy sa potom tieto názory šírili do celého sveta, takže nakoniec podľa písania svetovej tlače sa nadobúdal dojem, že nejaká etnická skupina Slovákov vo východnej časti Česko-Slovenska sa rozbitím republiky snaží likvidovať demokraciu a odmieta svetom uznávaného humanistu V. Havla. V tejto kampani sa zo strany českých žurnalistov vylialo na Slovákov toľko špiny, že to muselo pobúriť každého čo len trochu národne uvedomelého Slováka.

Závažnosť problému, ktorý vznikol návrhom V. Havla na zmenu názvu štátu, si uvedomovali aj mnohí čelní predstavitelia VPN. Napr. M. Zemko vo Verejnosti prízvukuje: „Nebudem sa tajiť názorom, že pôvodné znenie (názvu) štátu je síce tradičné, ale zodpovedá práve tradícii, ktorú sa už desaťročia snažíme prekonať – tradícii unitárneho československého štátu a národa … Ja len dodávam, že skutočná federácia musí byť zrejmá aj z názvu štátu a nebolo by rozumné toto rozhodnutie odkladať.“60 Ale jedna vec bolo správne vec zadefinovať a druhá ju aj presadiť oproti rozdráždenému „českému levovi“, ktorý oprašoval všetky staré mýty počnúc inferioritou Slovákov a končiac otrepanými frázami o doplácaní na Slovensko. Na to vo vedení VPN pravdepodobne chýbala nielen vôľa, ale u mnohých možno predpokladať aj stotožnenie sa s cieľmi politiky Prahy.

Keď som v jednom momente pokladal pohár za pretečený, napísal som do Smeny článok Nehoráznosť na pokračovanie. Na tvrdenia o doplácaní a o tom, že žiaden národ vo svete neurobil taký pokrok ako Slováci v Československej republike za pomoci Čechov, som poznamenal, že „dejiny nieže poznajú aj dynamickejšie rozvíjajúce sa národy ako slovenský (mnohé národy Afriky, keď sme my mali Kollára a Štúra, boli ešte v dobe kamennej a dnes sú možno aj vyspelejšie a nikto im pri tom neupiera právo niesť vlastné meno), ale sú aj svedectvom toho, že slovenský národ urobil tento pokrok práve v boji s oficiálnou ideológiou a politickou praxou, ktorá ho fumigovala a podľa toho, čo sa dialo vo výboroch Federálneho zhromaždenia, aj naďalej fumigovať chce. Dejiny však nepoznajú taký národ, ktorý by sa silou mocou držal druhého národa, len preto, aby mohol naň doplácať.“61 Potvrdil som legitímnosť slovenskej požiadavky, aby sa názov Česko-Slovensko písal so spojovníkom a záverom som položil otázku: „Keď sa zamyslíme nad tým, s akou urputnosťou sa niektorí českí reprezentanti pustili do boja proti zavedeniu spojovníka, musíme si nutne dať otázku, aký má ešte zmysel naše spolužitie. Veď v čom sa nám ešte v tomto štáte ustúpi, aké naše legitímne záujmy sa nám ešte podarí presadiť, keď sa nám nechce ustúpiť ani v tom najzákladnejšom – aby sme pred svetom mohli vystupovať pod svojím vlastným menom?!“62

—–

60/ Verejnosť, 27. 3. 1990

61/ Smena, 22. 3. 1990

62/ Tamže.

Celá kafkovská atmosféra tých dní bola ešte umocnená tým, že v čase, keď „bratskí českí žurnalisti“ i reálni federálni politici upierali Slovákom čo i len právo vystupovať pred svetom pod vlastným menom, sa na východ od nás rozhorel zápas za samostatnosť baltských republík a federálne česko-slovenské orgány vydávali vyhlásenia na jeho podporu. Priam provokujúce muselo byť stanovisko federálneho ministerstva zahraničných vecí, v ktorom sa na adresu pohybov v Pobaltsku konštatovalo, „že československá politika rešpektuje a podporuje právo všetkých národov na sebaurčenie, slobodu a demokraciu, ako aj vlastné nezávislé usporiadanie.“63 Azda sa natíska len poznamenať, že všetkých okrem národa slovenského.

—–

63/ Smena, 20. 3. 1990

Medzitým sa prevarená kaša začala vylievať z hrnca. Vo výboroch Federálneho zhromaždenia sa odohrávali nechutné scény, ktoré len zhruba vyjadrovali skutočnosť, do akej vážnej krízy sa dostalo slovensko-české spolužitie v spoločnom štáte. Podľa starých receptov z obdobia prekvitajúceho centralizmu sa k veci postavili aj tzv. federálni Slováci, ktorí sa jednoznačne priklonili na českú stranu. Ich názor je zhmotnený v uznesení federálnej vlády, ktorá sa 26. 3. 1990 vyjadrila, že súhlasí len s takou zmenou názvu štátu, ktorá vypustí z neho slovo „socialistická“.64 Ambivalentný postoj v tejto veci, taký typický aj pre neskoršie obdobie, prezentoval V. Havel. Na jednej strane v liste Federálnemu zhromaždeniu navrhol ako kompromisný názov Republika česko-slovenská, kde už skutočne nemohli byť žiadne „gramatické výhrady“, a prízvukoval, že „slovenský národ právom chce mať svoju identitu a to z dôvodov, ktoré Česi snáď nechápu, ale ktoré by však pochopiť mali… Apelujem teda na českých poslancov, aby v záujme zachovania našej federácie a v záujme udržania prestíže vo svete, v záujme spolužitia našich dvoch národov sa s touto pomlčkou zmierili.“65 Vzápätí však svoj návrh dezavoval tým, že predložil FZ aj alternatívny názov Československá federatívna republika, teda bez odióznej „pomlčky“,66 aby jeho ústretový krok poslanci vo Federálnom zhromaždení náhodou nezobrali vážne.

—–

65/ Smena, 29. 3. 1990

66/ Tamže.

Rokovanie o predmetnom návrhu ústavného zákona sa odohrávalo pred očami celého národa vo štvrtok 29. 3. 1990. Federálna vláda i skupina poslancov, ktorá navrhovala názov Federácia Českej a Slovenskej republiky (mne sa ináč najviac pozdával), svoje návrhy stiahli. Rokovalo sa potom iba o dvoch návrhoch prezidenta – teda o názve Republika česko-slovenská a názve Československá federatívna republika. Po trápnych ťahaniciach nakoniec urobili federálni poslanci to najhoršie, čo vôbec urobiť mohli. Prijali názov dvojitý – pre Česko a svet Československá federatívna republika a pre Slovákov ten istý názov, ale so spojovníkom. Keby písal J. Hašek príbehy dobrého federálneho poslanca, nemohol by vymyslieť lepšiu satiru. Toto rozhodnutie Federálneho zhromaždenia vyvolalo takú prudkú reakciu na Slovensku, že v základoch otriaslo celú stavbu federálneho štátu, a svojím spôsobom určilo ďalšie curriculum vitae mnohým angažovaným ľuďom.

Vo štvrtok 29. 3. 1990 podvečer sme mali zhromaždenie na Hviezdoslavovom námestí pri Hviezdoslavovej soche. Na záver prišla poburujúca správa, akým spôsobom rozhodol federálny parlament. Asi dvesto sa nás rozhodlo ísť proti tomu protestovať pred budovu Slovenskej národnej rady na Župné námestie. Okolo siedmej sa nás tam postupne zišlo hádam okolo päťsto. Námestím sa ozývali hlasné prejavy nesúhlasu a odsúdenia. Nakoniec sme sa dohodli, že zvoláme na druhý deň pred budovu parlamentu protestné zhromaždenie. V. Miškovský mal zabezpečiť úradné oznámenie a niekto navrhol mňa, aby som to išiel oznámiť prostredníctvom televízie. Skupinka asi 20 ľudí sme sa vybrali dole námestím SNP k budove bývalej Tatra banky, kde vtedy sídlila redakcia spravodajstva Slovenskej televízie. Po chvíli hlasného prejavovania názorov pred budovou sa vo dverách objavil S. Košický, hlavný redaktor redakcie spravodajstva alebo vedúci zmeny. Neviem presne, akú mal vtedy funkciu. Vysvetlili sme mu, čo chceme. Ako bolo vtedy ľahké dostať sa do hlavnej spravodajskej relácie, svedčí skutočnosť, že ani nie o 10 minút sme už boli uistení, že budeme mať v Aktualitách vystúpenie naživo. Ale veci majú niekedy prozaickejší priebeh. Napriek tomu, že moji spoločníci i S. Košický chceli, aby som zhromaždenie zvolal ja, technické problémy neumožňovali, aby sa to urobilo na záznam. Predo mnou vyvstala otázka čisto praktická, ako sa dostať domov do Stupavy. Teda buď čakať na priamy vstup do Aktualít do pol desiatej a ísť domov až posledným autobusom pred polnocou, alebo prenechať tú česť niekomu inému. Odolal som naliehaniu a dal prednosť autobusu, ktorý odišiel zanedlho, a tak pozvanie na demonštráciu pred budovu SNR predniesol v Slovenskej televízii už ani nepamätám kto.

Ráno, v piatok 30. 3. 1990 to pred budovou SNR vrelo ako v úli počas najlepšej znášky. Prišiel som neskoršie, takže som sa už pre veľké davy nemohol dostať k dverám, kde boli čelní predstavitelia vtedy sa formujúcej SNS. Len z druhej strany ulice som sledoval, čo sa deje. Vášne dosiahli vrcholu, keď sa R. Zelenay snažil podať z balkóna SNR včerajšie uznesenie federálneho parlamentu ako úspech Slovenska. Určite sám nevedel, prečo zožal také odmietnutie, keď subjektívne cítil určite veľkú zásluhu, lebo popravde povedané v Prahe sa bil za slovenskú vec ako lev. Zhromaždenie neutíchalo, ale sústavne naberalo na intenzite. Neviem, čo sa dialo vpredu, ale réžiu celého asi držali V. Miškovský, M. Gregor a M. Andel. Tí nakoniec pravdepodobne aj rozhodli, že zvolajú na poobedie protestné zhromaždenie na Námestie SNP. Na toto zhromaždenie som už nešiel. V skutočnosti som toho mal dosť už ráno. Pozeral som si jeho priebeh v televízii a musím povedať, že nemal som z neho najlepší dojem. Treba však povedať, že toto zhromaždenie a neskôr ostré odsúdenie nepremyslenej konverzie zbrojárskeho priemyslu boli tými činiteľmi, ktoré dláždili cestu SNS k volebnému úspechu vo voľbách roku 1990.

Pod tlakom zdola zareagovali aj najvyššie ústavné orgány SR – vláda a parlament. V spoločnom vyhlásení konštatovali, že „sme presvedčení, že názov republiky vyjadruje a predurčuje štátnu formu a spôsob spolužitia oboch našich národov. Preto názov našej krajiny ako federácie dvoch suverénnych republík musí túto skutočnosť jednoznačne rešpektovať. Prijaté rozhodnutie Federálneho zhromaždenia nezodpovedá tejto zásade… Sme presvedčení že jedna federálna republika by nemala mať dva názvy.“67 A v závere vyhlásenia požadovali názov prehodnotiť. Ozvali sa aj niektoré osobnosti. Bezprostredná reakcia dvoch z nich natrvalo poznamenala ich ďalší osud. Vyjadrenie F. Gála, v ktorom zdôraznil, že je „presvedčený o tom, že heslá ako samostatný slovenský štát a iné by boli prehrou a stratou všetkého, čo sme v posledných mesiacoch vybojovali,“68 ho na dlhú dobu odsúdilo do úlohy pária slovenskej cesty k demokracii. Možno sa mu to vtedy nezdalo, ale spôsob, ako to vyjadril pred kamerou Slovenskej televízie, ako keby túžba Slovákov po samostatnosti bola nejakým neodpustiteľným zločinom, ho dostal do pozície, v ktorej bol predurčený na prehru v každom strete o otázkach slovenskej politiky. Na druhej strane si svoj dočasný hrob vykopal aj J. Budaj. Jeho vyjadrenie, že sa objavila nová otázka – samostatnosť Slovenska a konštatovanie: „Možno, že od tejto chvíle sa bude hovoriť aj o tomto variante. Prečo nie?,“69 určite pobúrilo najvyššie orgány pražských centralistov. Neviem, aké vysvetlenie má J. Budaj, ale ja som presvedčený, že práve od tohto vyjadrenia viedla priama cesta k tomu, že ho jeho spolupracovníci označili za spolupracovníka ŠtB, donútili ho sa priznať70 a po júnových voľbách roku 1990 odstavili na ľad.

——

67/ Smena, 31. 3. 1990

68/ Tamže.

69/ Tamže.

70/ Je to ináč rarita, ale J. Budaj bol jediným politikom, ktorý sa po označení za spolupracovníka ŠtB aj priznal.

Federálny parlament nakoniec 20. 4. 1990 po porade čelných ústavných funkcionárov u prezidenta a po dohode predsedníctiev FZ, SNR a ČNR a po opätovnom dohodovacom konaní prehodnotil svoje stanovisko a pod sústredeným tlakom zo Slovenska prijal nový názov spoločného štátu – Česká a Slovenská Federatívna Republika. Aj tu boli nechutné ťahanica, ktoré vyvrcholili tým, že českí poslanci presadili popri veľkom Č a S aj veľké F a R. Ale nič to nemení na tom, že dočasne sa slovensko-české vzťahy upokojili a umožnili stranám rozpútať volebnú kampaň. Prijatý názov federálneho štátu až na to veľké F a R sa do slova a do písmena zhoduje s tretím článkom inauguračného vyhlásenia Slovenskej národnej strany, ktoré bolo publikované v Smene 28. 2. 1990. Píše sa v ňom, že chceme „presadzovať, aby sa princíp rovnoprávnosti Slovákov a Čechov plne odrážal v názve a symbolike nášho štátu a ústavných zákonoch, jediným správnym názvom spoločného štátu môže byť iba Česká a Slovenská federatívny republika.“71 Nedá sa dnes posúdiť, či existuje nejaký súvis medzi zverejnením tohto vyhlásenia a prijatým názvom štátu. Slovenská národná strana v tomto období nebola parlamentnou stranou, a tak jej zástupcovia nemohli priamo vplývať na konečné rozhodnutie. Nemožno však neuviesť, že napriek tomu, že nebola v parlamente, si mohla zaknihovať prvý svoj úspech a presadenie jedného z dôležitých bodov svojho programu.

Smer Slovenská národná strana

Dňa 31. januára 1990 som mal narodeniny. Rovných 35 rokov. Avšak fľašu šampanského, ktorú som mal na túto príležitosť pripravenú v chladničke som so svojou manželkou otvoriť nemohol. Bol som pozvaný na deviatu hodinu večer do televízie na debatu o Slovenskom národnom povstaní. Ako bolo vtedy zvykom – v károvanom pulóvri som sa dostavil do štúdia v Mlynskej doline. Téma nanajvýš zaujímavá, zloženie účastníkov taktiež. Neviem už presne, kto tam všetko bol, ale po mojej pravici sedel bývalý prokurátor a priamy účastník A. Rašla, oproti sedel taktiež priamy účastník, navrátivší sa emigrant a dlhoročný exilový politik M. Kvetko. Debata bola zaujímavá, osobne som bol v televízii v priamom prenose prvýkrát. Asi som divákov zaujal svojím priamym a otvoreným vystupovaním, najmä vyargumentovaným oponovaním niektorým tvrdeniam A. Rašlu. Po odvysielaní relácie som dostal veľa súhlasných listov a môžem povedať, že ešte po rokoch si na toto moje vystúpenie ľudia spomínali i na to, že som mal oblečený károvaný pulóver.

Nezostalo len pri tom. Asi o týždeň alebo dva ma vyhľadali v Historickom ústave SAV dve mladé ženy, učiteľky z Nových Zámkov – K. Martišová a L. Benčová. Hovorili mi, že ma videli v televízii a že sa im páčilo, ako som obhajoval slovenskú pravdu. Preto ma prišli osloviť, či by som im nevedel pomôcť v ich trápení. Veľmi sugestívne zobrazovali dianie na slovenskom juhu, kde sa zrazu začali cítiť ako neželaná menšina. Vtedy som pochopil aj vyjadrenie J. Langoša o tom, že dve tri slovenské rodiny v obci, v ktorej je maďarská väčšina, nemôžu žiadať poslanca. O čo teda išlo?

Už som hovoril, že opozičné štruktúry v radoch maďarskej menšiny budovali už dávno v socializme Csemadok ako kostru budúcej politickej strany. Preto mohla Maďarská nezávislá iniciatíva vystúpiť ako organizovaná zložka s celoplošnou sieťou štruktúr už 18. 11. 1989. Štruktúry VPN začali vznikať až po 20. novembri a to spôsobom postupného šírenia od centra do územia. Keďže došlo k určitej symbióze VPN a MNI, často ústredie VPN považovalo za svoju organizačnú zložku v teréne bunku MNI. Toto mohlo bez problémov fungovať však len dovtedy, kým nezačali organizované personálne zmeny v orgánoch miestnej verejnej moci. Slováci na južnom Slovensku zrazu zistili, že všetky staré štruktúry sú len slovenskej národnosti a i ten najskompromitovanejší predstaviteľ starej moci maďarskej národnosti bol dobrý, ak súhlasil s programovými cieľmi MNI.

Spočiatku sa Slováci na Juhu snažili dovolať pravdy na KC VPN. Keď tam nenašli otvorené uši, začali masovo zakladať Miestne odbory Matice slovenskej a cez ne sa domáhať vypočutia v matičnom ústredí. Matica sa, samozrejme, ujala riešenia ich problémov a začal veľký tlak na orgány štátu, ktorý bol neskôr spojený s tzv. matičným návrhom jazykového zákona. A práve tieto dve učiteľky ma prišli pozvať, či by som neprišiel na ich zhromaždenie do Šurian, plánované na sobotu 3. 3. 1990. Nemohol som a nevedel som povedať nie. Zanedlho mi prišla aj oficiálna písomná pozvánka, ktorú poslal Okresný výbor MS a Zväz slovenských učiteľov z Nových Zámkov.

V sobotu 3. 3. 1990 bol krásny slnečný deň. Na južnom Slovensku sa už nezadržateľne hlásila o slovo jar. Do Šurian som dorazil ešte pred začatím oficiálneho programu. V obci som bol prvýkrát, tak som si ju poprezeral. Blízko kultúrneho domu sa hrdo vypínala socha M. R. Štefánika, ktorú už stihli reinštalovať na pôvodné miesto. Celá akcia začala pochodom a položením venca pri pamätníku M. Kokošovej, ktorú horthyovskí žandári zastrelili po polnočnej omši na Vianoce roku 1938. Potom sme sa presťahovali do hlavnej sály kultúrneho domu. Po krátkom kultúrnom programe boli pozvaní hostia požiadaní, aby zaujali miesto na javisku. Nepamätám sa už, kto všetko tam bol. Program moderovala E. Garajová, prítomný bol minister školstva L. Kováč, sedel tam J. Bobák, bol som tam ja, celkovo asi sedem až deväť ľudí. Sála praskala vo švíkoch. Všetci, ktorí prišli, sa evidentne do nej nezmestili. Mnohí boli na chodbách a pred budovou, kam sa diskusia prenášala ampliónmi.

Postupne vystupovali jednotliví rečníci, ktorí sa prihovárali zúčastneným. Každý chcel počuť niečo povzbudzujúceho, že s praktikami, ktoré presadzuje MNI za tichej podpory KC VPN, sa skoncuje. Každá povzbudzujúca myšlienka bola odmenená frenetickým potleskom. Vystúpil som aj ja. V svojom prejave som sa zameral na zdôvodnenie niekoľkých myšlienok. Predovšetkým som zdôraznil, že Slováci na Slovensku nemôžu byť pokladaní za menšinu nikde na území Slovenska, aj keď môžu byť miestne v menšom počte, ako je zastúpenie menšinového obyvateľstva. Odmietol som, akékoľvek úvahy o možnosti autonómie pre menšiny a v tej súvislosti som vyjadril aj myšlienku, že na Slovensku nemôže byť nijaká iná národná rada, len Slovenská národná rada. Taktiež som sa postavil proti možnosti, žeby malo byť zriadené federálne ministerstvo pre národnosti, lebo záležitosti menšín patria do suverénnej právomoci národnej republiky. Moje vystúpenie bolo často prerušované frenetickým potleskom, niekedy dokonca vo forme „standing ovation“. Už vtedy som si v podvedomí uvedomoval, aké nebezpečné by to bolo, keby človek podľahol tlaku davu a uveril v svoju vyvolenosť. Neskoršie som mal možnosť spoznať viacero osudov ľudí, ktorí podľahli lákaniu „hosana“ a neuvedomili si, že vzápätí môže prísť „ukrižuj“. Hovorilo sa o nich, že podľahli nebeskej chorobe – začali si myslieť, že sú bohovia. Ich osud bol skrz-naskrz tragický, niekedy tragikomický. A najmä vyliečenie bolo pre nich kruté.

V prestávke bolo prerokované a pripravené tzv. Šurianske memorandum. Koncept memoranda pripravil v spolupráci s Okresným výborom Matice slovenskej v Nových Zámkoch a Zväzom slovenských učiteľov J. Bobák po tom, ako som ho nakontaktoval na spomínané dve zástupkyne týchto organizácií. Pamätám sa, že počiatočná rozsiahla návrhová komisia sa neosvedčila, a tak záverečnú redakciu robil J. Bobák so mnou. Šurianske memorandum zaujalo stanovisko k mnohým pálčivým otázkam vtedajšieho spoločenského vývinu. Podstatné boli však dva body. V jednom sa žiadalo, „aby v pripravovanej Ústave Slovenskej republiky bola Slovenská republika kodifikovaná ako republika suverénneho slovenského národa, ktorej územie tvorí jednotný a nedeliteľný celok“ a v druhom sa vzniesla požiadavka prijať „zákon o slovenskom jazyku ako o štátnom, úradnom jazyku na území Slovenskej republiky.“72 Ako vidno, v Memorande Slovákov z juhu, ako sa oficiálne tento dokument nazýval, sa vôbec nenachádza ono odiózne spojenie „bez výnimky“. Osobne som bol odporcom akýchkoľvek takýchto striktných obmedzení, ktoré by nedávali možnosť variantných riešení. Ono slovíčko sa tam dostalo až v procese tvorenia zákona na pôde Matice slovenskej a možnými autormi sú J. Cuper alebo J. Prusák.

Vypracované memorandum bolo zhromaždením prijaté s nadšením. Po skončení oficiálnej časti sa zozadu predierala smerom k javisku skupinka ľudí, nesúca na tyči okrúhly emblém Slovenskej národnej strany. Na čele kráčal M. Stano, za ním S. Pánis, V. Miškovský a J. Molnár.

„Pán Hrnko“ – oslovil ma M. Stano – „práve teraz zakladáme Slovenskú národnú stranu. Budeme sa pravidelne stretávať na Hviezdoslavovom námestí pri soche Hviezdoslava. Neprišli by ste niekedy medzi nás?“

„Nóóó“ – odpovedám váhavo – „a aké sú vaše ciele?“

„Veď príďte, uvidíte, tam sa porozprávame.“

„No teda dobre! A kedy to mávate?“

„Každý štvrtok sa tam stretávame, môžete prísť hocikedy.“

Vtedy som vôbec netušil, že práve tento rozhovor určí môj osud na dlhých deväť rokov, že ma vytrhne od kabinetnej vedy, ktorú som mal tak rád a ani v duchu som nebol ochotný pripustiť, žeby som sa jej mal vzdať. Vytrhol ma aj od rodiny, ktorá inštinktívne cítila, že keď sa budem venovať veciam verejným, nebudem mať toľko času venovať sa jej. Kým som sa prepracoval k rozhodnutiu zapojiť sa do aktívnej politiky, musel som prelomiť dve veľké línie odporu. Prvou bolo moje vnútorné JA, ktoré za žiadnych okolností nechcelo zanechať historickú vedu. Bolo podporované aj vyjadreniami mojich kolegov, žeby bolo škoda, ak by som ju opustil. Druhou bola moja rodina, ktorá sa ma nechcela vzdať. Nápor zvonka bol však silnejší. Línie odporu nevydržali a zrazu som sa ocitol v kolotoči, z ktorého sa dlho-predlho nedalo vystúpiť.

Osudy šurianskeho memoranda boli priam typické pre obdobie začiatku roka 1990. Nová politická moc, reprezentovaná KC VPN, sa správala ako pštros. Čo nechcela vidieť, jednoducho ignorovala. Najviac, na čo sa zmohla, bolo, že sa celé zhromaždenie v Šuranoch pokúsila zosmiešniť a dať mu úplne iný obsah, aký skutočne malo. Neodškriepiteľným svedectvom o tom i o biede vépeenkárskej žurnalistiky, bol článok M. Šimečku Slovenčina v Šuranoch vo Verejnosti, ktorý hrubo skreslil nielen zameranie zhromaždenia, ale špeciálne si dal záležať na dezinterpretácii môjho vystúpenia.73 Nemohol som to nechať bez povšimnutia a reagoval som na to v článku Hovoril som iné, ktorý opublikoval Literárny týždenník.74

—–

73/ Verejnosť, 9. 3. 1990

74/ Literárny týždenník, 13/90, 30. 3. 1990

Nezadlho po Šuranoch, 8. 3. 1990 som sa objavil na zhromaždení SNS pri Hviezdoslavovom pomníku v Bratislave, ktoré formálne zorganizovala Štúrova spoločnosť. Pred asi 1000 až 2000 zhromaždenými som si prvý raz zarečnil na otvorenom priestranstve. Míting – ako sa vtedy náhle rozšírilo toto anglické slovo, ktoré úplne vytlačilo poctivé slovenské slovo zhromaždenie – bol úspešný. Aj Pravda sa o ňom zmienila veľmi pozitívne. „Historik A. Hrnko sa dotkol niektorých sporných otázok histórie Slovenska. Prestávky medzi vystúpeniami rečníkov spestril spev piesni z meruôsmych rokov. Míting sprevádzalo pokojné ovzdušie bez náznakov šovinizmu, ktorý sa usilujú neprajníci pripísať Štúrovej spoločnosti.“75 Prijal som preto pozvanie aj na ďalšie zhromaždenie o týždeň. Po jednom takomto zhromaždení ešte v marci ma oslovil fotograf M. Gregor, či by som neprišiel medzi nich na Štefánikovu ulicu do budovy odborov a nepomohol im pri organizovaní strany a príprave programu na voľby. Vtedy tvorilo jadro SNS asi sedem ľudí a strana sa masovo rozrastala a doplňovala najmä o tých, ktorí opúšťali sotva založené KDH, rozčarovaní z jeho postoja k otázke slovenského národného programu. Musím povedať, že vo februári 1990 som aj ja s nádejou pozeral na vznikajúce KDH a očakával som práve od politikov okolo J. Čarnogurského, že nadviažu na tie pozitívne prvky slovenského katolicizmu tak výrazne stelesnené v hesle Za Boha a národ. Sklamal som sa. KDH nadviazalo síce na ľudovú stranu, ale v tých prvkoch jej programu, ktoré boli vyše 5O-ročným vývinom doma i vo svetových kresťansko-demokratických stranách dávno prekonané. Klerikálna ideológia z konca 30. rokov a k tomu ešte vyklieštená o národný pilier mohla sotva koho osloviť. Starina mi jednoducho nevoňala a navyše svoj národný program sformovali tak nejasne a tak nesúčasne (celý východný blok sa otriasal pod náporom národných hnutí nesamostatných národov za ich štátnu suverenitu), že to bolo až podozrivé. Preto som pozvanie od SNS prijal.

—–

75/ Pravda, 10. 3. 1990

Niekedy v polovici marca som prišiel do budovy SOR na Štefánikovej ulici, aby som teda videl, čo to vlastne tá SNS je a čo si stanovila za svoj politický cieľ. V zasadačke na druhom poschodí sa postupne zišlo okolo deväť-desať ľudí. Pamätám si M. Gregora, S. Pánisa, M. Andela, V. Miškovského, A. Adamicu, J. Molnára a V. Sojku. Sotva sa začalo rokovanie, ešte sa nepristúpilo ani k programu a hoci som bol prizvaný ako hosť, ktorý im mal pomôcť s prípravou volebného programu, strhla sa náramná hádka medzi M. Adelom a M. Gregorom o vedúci post v strane. Z celého toho som bol zmätený, v duchu som sa sám seba pýtal: Pane Bože, kde som to prišiel? Len V. Sojka, ktorý sedel v kúte pri okne sa na mňa spokojne a s úsmevom pozeral a posunkami mi naznačoval: Len pokoj, nevšímajte si to! Hádka však neutíchala. Práve naopak, naberala na intenzite. Zapojil sa do nej i S. Pánis a J. Molnár. Cítil som sa ako nahý v tŕní. Nevedel som, čo mám robiť. Zaďakovať sa a odísť? Vypariť sa bez rozlúčky? Čo ďalej? Len V. Sojka ďalej naznačoval: Len pokoj, pokojne seďte!

Zo Štefánikovej, kde sa vlastne vôbec neprikročilo k programu, kvôli ktorému bola schôdzka zvolaná, som odchádzal s veľmi zmiešanými pocitmi. Nebyť pokračujúcej frašky okolo názvu federálneho štátu, asi by som už neprišiel ani na ďalšie zhromaždenie na Hviezdoslavovo námestie. Ale to, čo sa odohralo vo Federálnom zhromaždení okolo prerokovania ústavného zákona o zmene názvu ČSSR, ma definitívne vyliečilo z ilúzií, že spolužitie s Čechmi v jednom štáte bude môcť byť harmonické bez existencie silnej národnej strany. Z existujúcich politických strán sa ani jedna neprofilovala tak, aby mohla slovenský národný záujem presadzovať až do krajnosti. Pritom za krajnosť som už vtedy pokladal také riešenie, ktoré by pri nevôli českej strany rešpektovať plne suverenitu a pôvodnosť Slovenskej republiky v rámci zloženého štátu smerovalo k plnej samostatnosti. Takejto strany nebolo v rámci tých politických zoskupení, ktoré už sedeli v parlamente. Jedinou možnou alternatívou bola nová strana a tou sa mi javila Slovenská národná strana. Povedal som si, že sa musím pokúsiť o to, aby táto strana získala váhu a prezentovala sa ako strana slušných ľudí, spojených myšlienkou slovenskej suverenity a obhajovaním slovenských národných záujmov tak dovnútra, ako aj navonok. Tejto myšlienke som zasvätil niekoľko nasledujúcich rokov a myslím si, že v mnohých smeroch som uspel, nie všetko sa mi však podarilo tak, ako som chcel.

Zápas o slovenskú suverenitu a súčasne zápas o profiláciu SNS ako strany odvodzujúcej svoju legitimitu od jej predchodkýň s totožným menom bol skutočne titanský a stál ma nemálo síl. Bol som obviňovaný z prílišného radikalizmu, z krajného nacionalizmu, z rozbíjačstva republiky na jednej strane z federalistických politických kruhov, na druhej strane sa mi vytýkalo opatrníctvo, tolerancia voči politickým protivníkom, prílišný demokratizmus a liberalizmus z opačnej strany. Vnútorne som uznával legitimitu všetkých smerov slovenskej politiky, či už boli orientované federalisticky alebo za národno-štátnu suverenitu. Ak niekto obhajoval federáciu, pokladal som to za jeho legitímne právo. Rovnaké práva som ale árendoval aj pre stúpencov samostatnosti. Faktom zostáva, že od začiatku apríla 1990 až do svojho nie celkom uváženého odchodu zo SNS vo februári 1994 som bol jednou z kľúčových postáv tejto strany, výrazne som ovplyvnil jej profil a podstatne sa pričinil o naplnenie jej programových cieľov.

Hneď od konca marca 1990 som sa horúčkovite pustil do budovania strany a jej programu. V strane neboli len jaloví radikáli. V samom jej jadre pôsobil už od začiatku mladý a rozhľadený V. Miškovský, uvážlivý a pragmatický V. Sojka, vzdelaný radikál J. Molnár, ale pragmaticky sa správali aj M. Andel a A. Adamica. Osobne som ako svoj handicap považoval svoje bývalé členstvo v KSČ, a preto som sa netlačil do popredia. Teraz viem, že to bola najzásadnejšia chyba. Uvoľnil som tým miesto rôznym quási nestraníkom, ktorí by vliezli do hocakej strany, len aby sa dostali ku nejakému korýtku a mohli z neho koristiť. Ako sa neskoršie ukázalo, mnohí z týchto „nestraníkov“ boli v minulom režime tak skompromitovaní, že ich ani do KSČ nechceli vziať. Svojím pôsobením v čele SNS ju neskôr tak poškodili, že sme za to dosť stratili, a veľmi dlho nám trvalo, kým sa ich podarilo odstaviť na vedľajšiu koľaj. Dnes to vyzerá ako neskutočné, ale v prvých aprílových dňoch roku 1990 sme mali hlavný problém, ako dostať na kandidátske listiny SNS dostatočný počet ochotných, nieto ešte vzdelaných a rozhľadených kandidátov. V stiesnených pomeroch malej kúpeľne na druhom poschodí budovy SOR, aby sme sa vyhli mase ľudí, ktoré navštevovali sústavne dve miestnosti ústredia strany, sa na kolene uzatvárali kandidátske listiny, často neobsahujúce ani polovičné množstvo zákonom povoleného počtu kandidátov. Súčasne s tým V. Miškovský rozbiehal vydávanie novín Slovenský národ, ktorých sa nám podarilo do volieb vydať päť čísel. Aktuálna publicistika bola popri tvorbe programu strany a účasti na mítingoch mojou hlavnou úlohou. Menej som sa staral do organizačných vecí a spočiatku práve tieto boli veľkou slabinou strany. Strana vznikala zdola, skôr spontánne ako dôsledok nejakej premyslenej stratégie.

Už v prvom čísle Slovenského národa som naznačil, ktorým smerom sa bude uberať naša štátoprávna koncepcia. Pri stanovovaní úlohy nových parlamentov, najmä SNR, som konštatoval: „Jej poslanci by mali pri príprave novej ústavy SR a ústavy česko-slovenskej federácie zdôrazňovať ústavodarnosť národných parlamentov, trvať na zásade, že iba národné parlamenty, snemy alebo rady, to už je jedno, ako sa budú nazývať, že iba tieto inštitúcie môžu časť svojich práv postúpiť orgánu obdobnému dnešnému Federálnemu zhromaždeniu. Nie naopak.“76 Pritom som predpokladal, že Slovenská republika bude subjektom medzinárodného práva, a preto som navrhoval aj samostatnú vonkajšiu politiku. „Určitým riešením by bol vznik ministerstva pre vonkajšie vzťahy na úrovni národnej republiky.“77 Ak by mala byť zachovaná nejaká forma spolužitia s Českou republikou, nadstavbou takéhoto zväzku by bol podľa našej koncepcie parlament tvorený z delegatúry parlamentov národných republík zostavených na paritnom systéme s oddeleným hlasovaním.78 Netajím, vzor sme videli minimálne vo vzťahu Predlitavska a Zalitavska v niekdajšom Rakúsko-Uhorsku. V článku Čo nechceme a čo chceme, ktorý však vyšiel až po voľbách som bol ešte konkrétnejší. „Nechceme sa separovať. Našu vlastnú zvrchovanosť na slovenskom národno-štátnom území pokladáme za základný predpoklad dobrých vzťahov s okolitými národmi a štátmi a za cestu ku skutočnému zbližovaniu. Chceme, aby v budúcej konfederácii slobodných európskych národov tvorilo Slovensko zvrchovaný národno-štátny celok. Pokúsme sa dovtedy spolu s českým národom vytvoriť vo svojich vzájomných vzťahoch predobraz tejto konfederácie. Nechceme byť sami, chceme byť zvrchovaní.“79

—–

76/ Slovenský národ 1/90, bez dátumu.

77/ Tamže.

78/ Tamže.

79/ Slovenský národ 5/90, 14. 6. 1990

Popri príprave na voľby sa darilo aj s budovaním štruktúr strany. Horšie to bolo s ústredím, kde sa sústavne stupňoval konflikt medzi M. Andelom a M. Gregorom, ktorý hrozil prerásť do samovražednej deštrukčnej podoby. V danej situácii bolo treba voliť nejakú cestu riešenia. Nakoniec sa väčšina ústrednej rady postavila na stranu M. Andela, ten však v obave, žeby jeho kandidatúra mohla byť príčinou rozkolu na post predsedu nekandidoval. Vznikla tak akútna situácia, koho na čelo strany. Napriek tomu, že snem bol zvolaný do Žiliny na 19. 5. 1990, nepodarilo sa dovtedy túto situáciu vyriešiť. Nikto sa akosi nemal k tomu, aby povedal ja to budem, voľte mňa. Boli pokusy zabrániť vstupu M. Gregora na snem, avšak nakoniec sa od toho upustilo.

Snem v Žiline 19. 5. 1990 nebol skutočným snemom, na ktorý by prišli delegáti registrovaných členov. Bolo to skôr zhromaždenie členov a sympatizantov strany, ktorí na vlastné náklady do Žiliny prísť mohli. Týmto ľuďom zväčša nešlo o to, kto bude na čele strany. Zvolili by každého, koho by im ústredie navrhlo. Keďže sa však ústredie nevedelo dohodnúť, prevzal réžiu do svojich rúk pozývateľ zo Žiliny J. Slota. Vyhlásil, že všetko je len otázka toho, že v Bratislave sa nevedia dohodnúť, takže sa dohodne ostatnú Slovensko a navrhol V. Morica. V danej situácii sa to zdalo ako vykúpenie. Strana konečne dostala svojho vodcu a spokojne sme mohli kráčať k neobyčajnému volebnému výsledku. V. Moric bol na sneme zvolený takmer jednohlasne.

Po žilinskom sneme SNS sa zdalo, že konečne budeme môcť prikročiť k riešeniu pálčivých otázok. V. Moric bol rád, keď sme sa mu spolu s V. Miškovským ponúkli na najtesnejšiu spoluprácu. Vysvetlili sme mu, akú si asi predstavujeme stranu, aká by mala byť, čo by mala reprezentovať, ako by sme sa mali správať nie preto, žeby mohla utrpieť SNS, ale preto, že by tým mohol utrpieť celý slovenský národno-emancipačný proces, v ktorom sme vtedy už hrali dôležitú úlohu. Zo začiatku sa zdalo, že V. Moric toto chápe a ako vzdelaný človek sa bude správať v určitých rámcoch a medziach. Čoskoro sa však prejavili, najmä po víťazných voľbách, všetky jeho negatívne vlastnosti. Utrpel ťažký úder nebeskej choroby, uveril v svoju predurčenosť a začal sa správať ako utrhnutý z reťaze. Zrazu sa začal cítiť bezpečne len v revúcom dave, pri pokojnej tvorivej práci sa stále niečoho obával, stále odniekadiaľ čakal útok. Prvým prejavom jeho stihomamu bolo šachovanie s nábytkom v kancelárii, aby náhodou niekto z okolitých striech náhodou nezaútočil. Kýval som nad tým hlavou, nepáčilo sa mi to. Najhoršie však bolo, že absolútne nedokázal dodržať, na čom sme sa spoločne dohodli. Keď sme sa dohodli na A, sväto-sväte na to prisahal a sotva sa otočil k nám chrbtom už bolo všetko ináč. Veľmi rýchlo to viedlo k sporom, neskôr ku konfliktom, ktoré už v júli 1990 dostali vyhranený ideologický charakter. Skrátka ťahal SNS smerom, ktorým sme my ťahať nechceli.

Voľby

Napriek nedostatku času, ktorý sme mali od zaregistrovania Slovenskej národnej strany (7. 3. 1990), i napriek problémom s napĺňaním kandidátok sa dá povedať, že na voľby sme boli dobre pripravení. Udalosti okolo návrhu na zmenu názvu štátu, nezmyselná, až trestuhodne uskutočnená konverzia zbrojárskeho priemyslu na Slovensku, cik-cakovitá politika KDH v štátoprávnej otázke, ktorej asi nerozumel ani J. Čarnogurský, nám nahrávali voličov bez toho, aby sme vôbec niečo robili. A my sme sa k tomu ešte činili jedna radosť. Boli sme jedinou stranou, ktorá nielen odsúdila konverziu, ale sa aj ujala Slovákov z juhu pri obhajobe ich legitímnych práv. Nemožno nevidieť aj tú skutočnosť, že tu pôsobil silný medzinárodný impulz pri presadzovaní koncepcie zvrchovanosti.

Ešte pred začatím volebnej kampane SNS spolu s Nezávislou stranou Slovákov a Stranou slobody uzavreli dohodu o vytvorení tzv. Slovenského národného bloku. Cieľom bolo vytvorenie platformy na presadzovanie národno-štátnych záujmov vo volebnej kampani a po voľbách v budúcom parlamente.80 Nebol som stúpencom takejto spolupráce. Dôvodil som tým, že bloky sa utvárajú vtedy, keď sa ide spoločne do volieb, nie vtedy, keď daná politická strana má svoju osobitú kandidátku a vo voľbách sa bude správať ako náš potenciálny protivník, lebo predstavuje totožný alebo obdobný program. Po neúspechoch mítingov Strany slobody na Námestí slobody som v tom videl aj snahu, ako sa dostať do povedomia práve cez naše zhromaždenia, ktoré boli stále údernejšie a zo dňa na deň masovejšie. V apríli a v máji roku 1990 sa na nich pred sochou P. O. Hviezdoslava zúčastňovalo pravidelne nad desaťtisíc občanov. Nebol som vypočutý. Vraj záujem je, aby slovensky orientované strany boli čo najsilnejšie. Nakoniec to skončilo tým, že po incidente počas návštevy V. Havla na Slovensku, kde prišiel ako nadstranícky prezident bezostyšne podporovať kandidátku jednej strany, sa Strana slobody od SNS veľmi nepekným, až podrazáckym spôsobom dištancovala. Nepomohlo jej to. Do parlamentu sa nedostali, ale nám to určite uškodilo.

—–

80/ Pravda, 27. 4. 1990

Návšteva V. Havla na Slovensku 4. 6. 1990 patrí k tým jeho akciám, ktoré nemali príliš čo do činenia s postavením prezidenta ako nadstraníckej hlavy štátu a možno ani s demokratickým zápolením o hlasy voličov. Svoju nepochybnú autoritu v tomto prípade postavil na stranu tej politickej sily na Slovensku, ktorá sa len záhadnou transfúziou politikmi s autoritou, bývalými vysokými štátnymi a straníckymi funkcionármi prebrala z faktickej klinickej smrti. Už predtým sa OF a VPN vyhlásili za prezidentské strany81 a „nadstranícky prezident“ sa preto vydal robiť kampaň pre VPN na Slovensko. Už v Trnave bol zaznamenaný prvý incident, keď V. Havel, prechádzajúc autom cez mesto, odmietol splniť žiadosť tamojších jeho stúpencov, aby sa tam zastavil čo len na desať minút. Ľudí to vraj tak rozčúlilo, že masovo naň zanevreli (v Trnave sme mali jeden z najlepších volebných výsledkov). Ak niekto z ústavných činiteľov prvý spochybnil raison d´etre a zmysel česko-slovenského spolužitia, tak to určite bol práve V. Havel. Nielenže – ako som už uviedol – svoju prvú cestu vo funkcii hlavy štátu nasmeroval do Nemecka, ale v Komárne sa v čase, keď sa objavili prvé slovensko-maďarské nedorozumenia, keď maďarský prezident M. Szuros písal prezidentovi ČSFR o údajnom nedodržiavaní menšinových práv Maďarov na Slovensku, keď sa maďarský premiér J. Antall vyhlásil za premiéra 15 miliónov Maďarov, vyjadril v prospech práv maďarskej menšiny, ktoré vôbec nikto na našom území nespochybňoval.. Nenapadlo ho však povedať, že pri vydobýjaní tohto územia pre Česko-Slovenskú republiku položili životy viacerí českí legionári, nenapadlo ho navštíviť ich hroby, nenapadlo ho povedať, že si Praha tieto obete váži a aj v budúcnosti je integrita štátu conditio sine qua non. Mnohí Slováci si potom kládli otázku, načo je ešte potrebný česko-slovenský štát, keď si Praha viac rozumie s Budapešťou ako s Bratislavou. Na zhromaždeniach v Komárne i v Bratislave sa potom odohrali incidenty, pri ktorých nekultúrnym spôsobom rušili mítingy prezidenta organizované skupinky, ktoré sa ovešali symbolikou SNS.82

—–

81/

82/ Verejnosť, 5. 6. 1990

Už v čase, keď bolo oznámené, že V. Havel príde na Slovensko a bude mať zhromaždenie v Bratislave, sme prijali určité opatrenia. Jeho návštevu sme zhodnotili ako neprípustnú kortešačku pre VPN, počas ktorej sa môžu odohrať provokácie proti SNS na jej zdiskreditovanie. Mali sme s tým už skúsenosti, preto naša opatrnosť bola namieste. Na môj nátlak ústredná rada prijala uznesenie, v ktorom pod sankciou najvyššieho straníckeho trestu zakázala všetkým čelným a známym funkcionárom strany akúkoľvek účasť na prezidentových mítingoch. Obrazne povedané, nikto z členov SNS, najmä však z funkcionárov strany sa nemal priblížiť k týmto zhromaždeniam na menšiu vzdialenosť ako dva kilometre. Všetci to rešpektovali až na jedného – M. Gregor sa objavil na titulných stránkach väčšiny slovenských denníkoch, ako v afekte rušil Havlovo zhromaždenie ako v Komárne, tak aj v Bratislave. Trest ho neminul. Ako jediný kandidát SNS bol práve za túto nedisciplinovanosť stiahnutý v zákonnej dobe z kandidátnej listiny strany a odvolaný zo všetkých straníckych funkcií. Na môj nátlak a nátlak V. Miškovského i proti vôli V. Morica SNS nakoniec vydala stanovisko, v ktorom sa od celej akcie dištancovala a odsúdila ju. Samozrejme aj tých, ktorí to chceli pripísať na vrub SNS.83 Bolo to vlastne poslednýkrát, čo sa V. Moric podvolil mienke väčšiny. Po voľbách to už odmietal urobiť.

—–

83/ Verejnosť, 6. 6. 1990, Osobný archív, Stanovisko SNS z 5. 6. 1990

Z nášho pohľadu možno povedať, že sme urobili všetko, aby sme vo voľbách uspeli. Vnútorne sme boli presvedčení, že v prípade, ak by naša kandidátka neuspela, odveta zo strany stúpencov „autentickej federácie“ by na seba nenechala dlho čakať. Príliš sme už zahryzli do jadra unitaristickej koncepcie budovania česko-slovenského štátu, aby nám mohlo byť odpustené. Spomínam si, že keď sme sa po skončení volebnej kampane zavreli spolu s M. Andelom a V. Miškovským do už opisovanej kúpeľne položartom, polovážne som poznamenal:

„Nuž teraz nás, páni, čakajú buď dva roky alebo tri roky“.

„Ako to myslíš?“ – spýtal sa M. Andel.

„Asi tak“ – poznamenal som so smiechom – „Ak uspejeme, pôjdeme na dva roky do parlamentu a ak neuspejeme, tak na tri roky do basy.“

Všetci sme sa schuti zasmiali, ale ani v duchu sme si nepomysleli, že náš výsledok bude taký presvedčivý. Útoky na nás boli veľmi tvrdé. Spájali nás so starými štruktúrami, veľmi obľúbeným sloganom bol nápis SNS = ŠtB, dehonestovali nás ako nacionalistov, šovinistov, fašistov. Netreba nevidieť aj tú skutočnosť, že ani nie pred trištvrte rokom prihlásenie sa k myšlienke samostatnej slovenskej štátnosti bolo trestným činom propagácie fašizmu a podobných hnutí. Za tejto situácie získanie skoro pol milióna hlasov, teda takmer 14% všetkých odovzdaných platných volebných lístkov, bolo neobyčajným úspechom. Nemôžem nepovedať, že popri V. Miškovskom, Š. Kvietikovi a M. Andelovi som mal na tomto úspechu leví podiel práve ja. Neskôr, po volebnom neúspechu vo voľbách roku 1992, nás V. Moric obviňoval, že to je môj a Miškovského výsledok, že keď bol on na čele strany, to bolo ináč. V skutočnosti podiel Morica na výsledku volieb roku 1990 bol fakticky minimálny. Príliš krátko bol na čele strany, aby sa mohol vôbec zorientovať, nieto ešte niečo ovplyvniť. V podstate nastúpil do rozbehnutého vlaku, v ktorom už všetko fungovalo, všetko bolo pripravené, len dovtedajšie kolektívne vedenie bolo odovzdané do rúk neprevereného kormidelníka.

Výsledky volieb do Slovenskej národnej rady v dňoch 8. a 9. 6. 1990 boli pre mnohých prekvapujúce. Všeobecne sa očakávalo, že najsilnejšou politickou silou bude Kresťanskodemokratické hnutie (KDH). Práve volebnou kampaňou, v ktorej vsadilo na dogmatické a dávno prežité prvky kresťanských politických ideológií a na strašenie Slovákov samostatnosťou (príznačný bol Čarnogurského výrok – otázka, či je Komárno na Slovensku, v ktorom spochybnil slovenské hranice v prípade osamostatnenia), si KDH značne poškodilo a získalo len 648 782 hlasov. Nečakaným víťazom sa stala Verejnosť proti násiliu (VPN) s 991 285 hlasmi. Tretím najsilnejším subjektom so 470 984 hlasmi a najsilnejšou politickou stranou sa stala Slovenská národná strana. Do parlamentu sa dostali ešte KSS (450 855), Spolužitie-MKDH (292 636), Strana zelených (117 871) a Demokratická strana (148 567).83 Dve posledné strany však nedosiahli päťpercentnú hranicu a do slovenského snemu sa dostali len preto, lebo volebný zákon na Slovensku bol pre prvé voľby mäkší a stanovoval len trojpercentnú hranicu.

—–

83/ Voľby 1990. Slovenská národná rada, Bratislava 1990, s. 9

Sotva sa zavreli volebné miestnosti v prvých slobodných voľbách po viac ako päťdesiatich rokoch a už sa ukázalo, že jeden hráč hral falošnými kartami. Prepukla aféra Budaj, ktorá patrí určite k jednej z najšpinavejších afér v ponovembrovom vývine. No nielen to. Kandidátske listiny VPN boli priam prešpikované pochybnými indivíduami, takže v zákonnej lehote odstúpilo z nich až 35 kandidátov, pravdepodobne v súvislosti s lustráciami.84 Ináč ako podvod na voličoch sa to nazvať nedá, lebo sám F. Gál pripustil, že o týchto skutočnostiach vedeli minimálne od 5. 6. 1990.85 Dodnes mi nie je celkom jasné, čo sa touto akciou na zdiskreditovanie J. Budaja sledovalo. Či išlo o naivitu niektorých čelných predstaviteľov VPN, ktorí pred politickým pragmatizmom dali prednosť ideologickej čistote, či o celkovú diskreditáciu slovenskej politiky ako takej, jej znehodnovernenie pred svetom alebo o čo vlastne. Aktéri, ktorí v nej boli zaangažovaní, nikdy o nej svedectvo nevydali. Zostávajú len domnienky. Aj moja domnienka, že to súviselo s výrokmi Budaja počas „pomlčkovej vojny“, je len konštrukcia.86

—–

84/ Pravda, 11. 6. 1990

85/ Tamže.

86/ Podľa nepriameho svedectva z júla 1990 jedného blízkeho Budajovho spolupracovníka, Budaj o svojom záväzku z minulosti hovoril s Havlom už vo februári, keď sa rozhodovalo o jeho kandidatúre na post predsedu SNR. Vtedy to údajne nevadilo.

Prekvapivý výsledok volieb poriadne zamiešal karty tým, ktorí si mysleli, že poťahujú liace slovenskej politiky. Zrazu vyvstal problém, kto bude premiérom. Podľa toho, s čím sa mi neskôr zdôveril F. Mikloško, vedenie VPN predpokladalo, že voľby vyhrá KDH a ono postaví aj premiéra. Na úlohu, ktorú malo náhle riešiť po víťazných voľbách, údajne vôbec neboli pripravení. Urýchlene začali rozmýšľať, koho by mohli postaviť na tento post. Nikto sa akosi nemal k tomu. Z trojice kandidátov – M. Kusý, S. Stračár a V. Mečiar, s ktorými uvažovali – nakoniec víťazne vzišiel V. Mečiar. Údajne prejavil najviac vôle k moci a nikto v KC VPN mu nebol schopný povedať nie. Skoro symbolicky, v stredu 13. 6. 1990 určilo KC VPN svojho kandidáta na post premiéra – V. Mečiara.87

——

87/ Pravda, 15. 6. 1990

Zanedlho po tomto menovaní, pravdepodobne v pondelok 18. 6. 1990, ale pripúšťam aj záver predchádzajúceho týždňa (zápis mám v archíve, ale bez dátumu) nás dezignovaný premiér pozval na rokovanie do svojho úradu, na Ministerstvo vnútra SR. Po porade v ateliéri u M. Stana v Prievoze sme sa spolu s M. Andelom a V. Miškovským vydali na rokovania. V. Mečiar nás prijal v kancelárii ministra, myslím, že prítomný bol aj V. Borodovčák. Veľmi obšírne – ako to má V. Mečiar vo zvyku – nás oboznámil s aktuálnou situáciou. Vraj KDH nechce ísť do federálnej vlády, ale len do slovenskej. V takej situácii by vraj bola možná menšinová vláda, či by sme ju podporili. Zdôvodnil nám, prečo podľa neho nie je možné samostatné Slovensko, ale na druhej strane vraj vidí možnosť v posilňovaní právomocí slovenskej vlády. M. Andel zdôraznil, že nie sme za samostatný štát zajtra, ale že ako minimum požadujeme samostatnú kultúrnu a ekonomickú politiku. Nakoniec nám V. Mečiar predstavil svoj názor, ako by malo byť zložené predsedníctvo SNR. Vraj podľa volebných výsledkov by mal byť predsedom vlády on, teda VPN, predsedu parlamentu by mal zastávať I. Čarnogurský (KDH), my by sme mali mať jedného podpredsedu a proporčne predsedov výborov. Dohodli sme sa aj na ďalšom spôsobe spolupráce.88

—–

88/ Osobný archív, Zápis zo stretnutia s p. Mečiarom

Musím sa priznať, že Mečiar urobil na nás dobrý dojem. Skutočne sme si mysleli, že na základe výsledkov volieb máme nárok na primerané proporčné zastúpenie. Keď nám ho Mečiar sľúbil, boli sme spokojní a tak isto sa nám pozdávala jeho cesta postupného preberania kompetencií. Veď kde je napísané, že raz sa takto neprevezme aj kompetencia posledná a nad federáciou sa zavrie voda – uvažoval som v duchu. Dôveru v tento postup vyvolávali aj vyjadrenia dezignovaného premiéra. „Federácia, ku ktorej sa hlásime“ – povedal pre Verejnosť – „má už rôzne prívlastky. … Samozrejme, keď sa hovorí o federácii, myslí sa na vzťahy dvoch republík. Tým, že sa staviame za slovenskú štátnosť, našim priateľom v Čechách iba pripomíname, že rovnako významná je pre nich aj ich štátnosť…. Je nesporné, že chceme mať spoločnú hlavu štátu, ktorou bude prezident ČSFR. Otázne je, či by sme nemali mať viceprezidenta… Ďalej je nám jasné, že budeme mať dvojkomorový parlamentný systém, no v budúcnosti sa to môže riešiť aj inakšie. Môže sa to napríklad riešiť na báze národných rád slovenskej a českej.“89 Teda naskrze veci, ktoré museli viesť k posilneniu významu Slovenska ako štátu. Prijateľné boli aj kompetencie, ktoré v tomto rozhovore prisúdil federálu.90

—–

89/ Verejnosť, 20. 6. 1990

90/ Tamže.

Avšak náš optimizmus veľmi skoro vypršal. Už na prvom zasadnutí politického grémia novozvoleného parlamentu bolo nášmu zástupcovi (M. Andelovi) oznámené, že vládna koalícia, ktorá sa medzičasom i po zásahu Občianskeho fóra z Prahy91 vytvorila z VPN, KDH a DS, nemá záujem o konštituovanie predsedníctva na princípe pomerného zastúpenia strán. Vrchnostenský sa nám povedalo, že Predsedníctvo SNR bude mať 25 členov, že predsedom bude F. Mikloško, prvým podpredsedom I. Čarnogurský, ďalšími podpredsedami zástupca DS, KDH, MNI a VPN, že bude jedenásť výborov, z ktorých VPN bude mať 6, KDH 4, DS 1 a veľkodušne nám dovolia do predsedníctva dovoliť za SNS, KSS, Spolužitie a SZ po jednom členovi bez kresla. Neskôr ani to nebola pravda, lebo na ustanovujúcu schôdzu prišla koalícia s návrhom len na 21-členné predsedníctvo. Neviem, v ktorej hlave sa zrodil nápad vylúčiť na Slovensku opozíciu z kontrolných funkcii v parlamente, či to napadlo „humanitných a rozhľadených demokratov“ z KC VPN, alebo či to bol pokyn z Prahy, ktorá musela určite byť šokovaná z volebného výsledku SNS.

—–

91/ Pravda, 21. 6. 1990

V dejinách národov, štátov, inštitúcií i v osudoch jednotlivcov sú určité ťažiskové body, od ktorých sa odvíja ich ďalší vývin a ktoré ich trvalo poznačujú. Ak sa v týchto ťažiskových bodoch položí dobrý fundament, dobrý precedens, aj ďalší vývin sa uberá pozitívnym smerom. Ak sa však založí nedobrý príklad, nastanú problémy. Týmto ťažiskovým bodom slovenského parlamentarizmu, v ktorom sa založili nedobré precedensy pre budúcnosť, bola ustanovujúca schôdza Slovenskej národnej rady 26. 6. 1990. Nikto nezmyje z vtedajších čelných predstaviteľov novo formujúcej sa povolebnej koalície, ale najmä z prvého predsedu prvého slobodne zvoleného slovenského snemu F. Mikloška vinu za to, že organizovali a pripustili vylúčenie demokraticky zvolenej opozície z účasti na parlamentnej kontrole prostredníctvom proporčného zastúpenia v Predsedníctve SNR a v primeranom počte funkcií vo výboroch. Napriek tomu, že tak nekonali novozvolené Federálne zhromaždenie ani Česká národná rada, predstavitelia koaličných strán na Slovensku sa rozhodli nepripustiť efektívne zastúpenie predstaviteľov opozície v orgánoch parlamentu. Zo zástupcov viac ako 44 percent voličov tak urobili páriov slovenskej politiky a vytvorili tak precedens, ktorý nakoniec vyústil až do konfliktu s Európskym parlamentom. Vtedy však z toho neobviňovali F. Mikloška, ani tlač o tom nepísala, že predpoklady k tomu sa vytvorili už v júni 1990.92

—–

92/ Neskôr mi F. Mikloško vysvetľoval, že k tomuto opatreniu pristúpili preto, lebo nevedeli, čo to v nových politických silách prichádza do parlamentu, nevedeli vraj, ako sa zachováme. Demokracia však nie je v tom, že odmietnem uznať to, čo nepoznám. Veď keď sa pozrieme na ďalší vývin, nepoznali sa ani sami medzi sebou. Jednoducho v túžbe po nekontrolovateľnej moci – asi na našepkávanie Prahy – vylúčili opozíciu z polohy štátotvornosti a vyhlásili ju za protištátnu a nedali jej primerané zastúpenie. Kukučie vajcia, ktoré tým zasadili do slovenského hniezda sa nám džubú dodnes.

Opozičné sily v parlamente sa s touto do neba volajúcou protidemokratickou politikou nechceli zmieriť. Na pôde parlamentu sa rozhorel už na ustanovujúcej schôdzi tvrdý zápas o demokraciu na Slovensku, respektíve, aby sa nevytvorili pre budúcnosť precedensy, ktoré by demokraciu mohli ohrozovať. Do obhajoby práva opozície sa zapojili svojimi vystúpeniami M. Andel, M. Ftáčnik, L. Asványi a mnohí ďalší. Osobne som vystúpil skoro prorockým prejavom, v ktorom som zdôraznil, že „stojíme dnes pred historickou úlohou vytvoriť vôbec prvý slobodne zvolený parlament slovenského národa a jeho orgány… preto je naša zodpovednosť omnoho väčšia, ako v prípade normálneho ustanovenia, respektíve povolebného obnovenia zákonodarného zboru. Musíme si najskôr uvedomiť túto zodpovednosť a až potom pristúpiť k hlasovaniu o predložených návrhoch na zloženie predsedníctva a ostatných orgánov Slovenskej národnej rady tak, aby sme sa za to pred históriou nemuseli hanbiť. A najmä, aby sme nevytvorili pre budúcnosť taký precedens, ktorý nebude mať s demokraciou nič spoločného…. vytvárame precedens pre budúcnosť, vytvárame obraz našej budúcej demokracie. Odmietnime už v zárodku nedemokratický princíp potierania menšiny a jej obmedzovania vo veci vplyvu na politické dianie….. História nám hovorí, že táto cesta nevedie k úspechu. Práve naopak.“93

Márne boli naše snahy, márne naše vyzývanie. Odpoveďou nám bolo len tupé odmietnutie, alebo označenie pomerného zastúpenia za prežitok totalitného režimu. Pregnantne to formuloval poslanec M. Kusý, ktorý vyhlásil: „My sme tu predsa pomerné zastúpenie mali štyridsať rokov. Štyridsať rokov tu bolo dôsledné pomerné zastúpenie, ktoré začínalo už pri výbere kandidátov na poslancov. Vyberalo sa pomerné percento robotníkov, pomerné percento dojičiek, pomerné percento zástupcov jednotlivých politických strán z Národného frontu a to sa premietalo, ako dobre viete, aj do predsedníctiev zastupiteľských orgánov.“94 Moja poznámka, že naša požiadavka sa „nezakladá na výbere nejakého aprioristického pomerného zastúpenia, ale zakladá sa na slobodne prejavenej vôli slovenských voličov,“95 narazila takisto na hluché uši.

—–

93/ Stenografická správa o schôdzi Slovenskej národnej rady, 1. schôdza, Bratislava, jún 1990, s. 38-40

94/ Tamže, s. 45

95/ Tamže, s. 46

Nič sa nezmenilo. Naše snaženia o vytvorenie demokratického precedensu pri kreovaní orgánov národnej rady zostali bezvýsledné. Podľa princípu víťaz berie všetko sa opozícii ušlo v predsedníctve len symbolické jedno miesto za každú stranu. Teda opozícia bola v orgánoch Mikloškovho parlamentu odsúdená len na úlohu štatistu bez akéhokoľvek vplyvu, ktorý jej bol zverený výsledkom volieb. A nielen to. Ak by si niekto myslel, že systém nerešpektovania návrhu politickej strany na zaradenie ňou vybratej osoby do funkcie pre ňu určenej bol vymyslený až na povestnej novembrovej schôdzi roku 1994, mýlil by sa. Aj toto má svoj precedens na ustanovujúcej schôdzi prvého slobodne zvoleného slovenského parlamentu. Koaličná väčšina odmietla vtedy zvoliť na symbolické miesto KSS v predsedníctve komunistami navrhovaného P. Weissa. Toto miesto zostalo neobsadené až dovtedy, kým KSS nekapitulovala a nenavrhla na post KSS v Predsedníctve SNR M. Ftáčnika. Tak sa kládli základy a precedensy slovenského parlamentarizmu, ktoré svojimi dôsledkami strašia dodnes. Okrem parlamentu som na túto skutočnosť reagoval aj článkom v Slovenskom národe Demokracia na spôsob VPN+KDH. V závere článku som konštatoval, že „ naša strana chcela prevziať časť zodpovednosti za demokraticky vývoj našej spoločnosti, Žiaľ, nová väčšina si myslí, že všetko zvládne sama. Za takýchto okolností, nemôžeme a nechceme brať politickú zodpovednosť za našu budúcnosť. Myslíme si, že slovenský volič je natoľko inteligentný, že to pochopí. A tiež si myslíme, že po afére Budajgate už aj mnoho pochopil. Pochopil, že bol podvedený a že ho chcú ďalej podvádzať.“96 Udalosti v národnej rade sme nekomentovali len my. Komentovala aj druhá strana. Príznačný bol komentár vo Verejnosti, v ktorom autor len transformoval argumenty profesora Kusého. „Majú sa strany koalície vzdať svojich práv na delegovanie zástupcov do najvyšších funkcií v parlamente? Neskončilo by to neskôr tak, ako kedysi, keď národný front menovite navrhoval poslancov za všetky možné spolky, ktoré vegetovali pod jeho strechou.“97 Nuž slobodná slovenská žurnalistika sa začala formovať taktiež. Spôsobom, ktorého sa nemôže zbaviť dodnes. U našich ani brvno v oku, u tých druhých aj smietky, ktoré tam vôbec neboli.

—–

96/ Slovenský národ, 8/90, 5. 7. 1990

97/ Verejnosť, 27. 6. 1990

Posledným aktom súvisiacim s voľbami bolo prednesenie programového vyhlásenia vlády V. Mečiara. Možno povedať, že v časti, ktorú sme ako strana bojujúca za slovenskú štátnu suverenitu pokladali za dôležitú, spĺňalo vládne vyhlásenie minimálnu hranicu volebného programu SNS. „Súčasný vývoj vo svete“ – písalo sa v programe Mečiarovej vlády – „je charakterizovaný rozvíjaním a završovaním rozvoja národných spoločenstiev a súčasne s tým s rôznou intenzitou rozvíjania integračných tendencií. V súlade s tým bude vláda vytvárať podmienky pre plný demokratický a slobodný vývoj Slovenska. Jednou z podmienok je, aby sa zásadným spôsobom prehodnotil vzťah Slovenskej republiky k Českej republike a spoločnej federácii. Tento problém nechápeme len ako zápas o kompetencie, ale výraz realizovania práva národa na sebaurčenie. Za základ budúceho riešenia považujeme primárne práva republík, ktoré federácii postupujú tie činnosti, ktoré sú pre ich spoločný vývoj výhodné…. Všetky aspekty rozhodovania federálnych orgánov je nutné vykonávať na báze zákona a konsenzu oboch republík.“ Popravde povedané, aj my sme chceli prehodnocovať, aj my sme považovali kompetencie republík za primárne. Čo sme však pokladali za prežité, bola samotná federácia. Ako slobodne zvolený poslanec slovenského snemu som bol prvý, ktorý verejne, jasne a nedvojzmyselne na pôde parlamentu vyhlásil, že federácia sa prežila a požadoval som aj vyhlásenie slovenskej zvrchovanosti už v diskusii o vládnom vyhlásení prednesenom 29. 6. 1990. „Osobne sa nazdávam, a so mnou aj moji politickí priatelia, že federácia sa prežila. Treba hľadať iný, efektívnejší vzťah dvoch hlavných subjektov našej spoločnej štátnosti. Vzájomný vzťah Českej a Slovenskej republiky by sa mal uberať cestou upevňovania konfederačných prvkov k únii dvoch suverénnych a zvrchovaných národných štátov, ktoré by v prípade vytvorenia nejakej širšej európskej konfederácie mohli vstúpiť do nej ako dva samostatné subjekty…. Ako prvý slobodne zvolený slovenský parlament by sme mohli vyhlásiť Slovenskú republiku za zvrchovaný a suverénny národno-štátny celok slovenského národa v rámci česko-slovenského zväzku. Vyhlásenie o zvrchovanosti a suverenite Slovenskej republiky by malo viesť k obdobnému vyhláseniu zvrchovanosti a suverenity Českej republiky. A potom by nebolo treba vytvárať nejaké kompetenčné zákony, ktoré by rozdelili právomoci medzi federáciu a republiky. Všetky obdobné pokusy viedli nakoniec do slepej uličky centralizmu. Myslím si, že jedinou cestou k vytvoreniu skutočného pevného a trvalého priateľského vzťahu medzi Českou republikou a Slovenskou republikou by bolo podpísanie štátnej zmluvy, teda nejakej novej Pittsburskej dohody… Táto štátna zmluva by mohla plne nahradiť spoločnú ústavu.“99

—–

98/ Stenografická správa o schôdzi Slovenskej národnej rady, 2. schôdza, Bratislava, júl 1990, s. 3+-32

99/ Tamže, s. 145-146

Ako vidno, keď neskôr J. Čarnogurský vyhlasoval, že je autorom myšlienky štátnej zmluvy, nebolo to v súlade s realitou. Prvý som túto myšlienku predniesol už v rozprave k vládnemu vyhláseniu v júli 1990. Keď sa neskôr KDH ujalo tejto myšlienky a začalo cez Predsedníctvo SNR rokovať o nej s českou stranou, nemohlo byť úspešné. Totiž bez aktu, ktorý som požadoval urobiť ako prvý krok – teda bez vyhlásenia slovenskej štátnej suverenity to nebolo dosť dobre možné. Česká strana oponovala existujúcou federáciou a v podstate mala pravdu. Rokovanie nakoniec uviazli na paškvile, ktorý nebol ani zmluvou, ani dohodou a ktorý nakoniec neschválilo ani Predsedníctvo SNR. Z dlhodobejšieho pohľadu nemožno nevidieť, že okamžité rozdelenie by azda stálo Slovensko menej ako dvojročné preťahovanie, počas ktorého sa česká strana na rozdelenie intenzívne pripravovala a čelní predstavitelia KDH a VPN namiesto obdobného postupu zatiaľ strašili Slovákov hororom osamostatnenia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.