Pôsobenie Nemeckej vojenskej misie na Slovensku v rokoch 1939 – 1944

    

           Dňa 14. marca 1939 tesne po dvanástej hodine napoludnie vyhlásil Snem Slovenskej krajiny pod tlakom medzinárodnej situácie a zvážiac všetky okolností samostatný slovenský štát. Snahou poslancov bolo nájsť východisko zo situácie, ktorú v svojej podstate vytvorila Mníchovská dohoda štyroch veľmocí z 29. septembra 1939 a následná kapitulácia česko-slovenského štátu pred veľmocenským diktátom. Logika pomníchovského vývoja priviedla vtedajšiu slovenskú politickú reprezentáciu do stavu, v ktorom sa nemohla rozhodovať medzi viacerými možnými alternatívami ďalšieho postupu, ale len prijať alebo neprijať diktát rozhodujúcej stredoeurópskej mocnosti – nacistického Nemecka. Slovenská politická pravica, ktorej práve rozpad dovtedajšieho spoločenského poriadku napomohol realizovať jej politický cieľ – legislatívnu autonómiu Slovenska – a ktorej pomníchovský vývoj umožnil uchopiť všetku moc v krajine, sa rozhodla prijať diktát z Berlína a svoj fatálny krok uskutočnila v presvedčení, že je to jediná cesta ako zabezpečiť politickú samostatnosť Slovenska a jeho územnú integritu. Avšak už prvé dni po vyhlásení samostatnosti ukázali, že ako politická samostatnosť, tak aj územná integrita krajiny sú veci, ktoré budú plne  závisieť od blahosklonnosti budúcej „ochraňujúcej“ mocnosti.

            Nacistické Nemecko totiž svoju podporu samostatnému slovenskému štátu, ktorého vyhlásenie si ultimatívnym spôsobom priam vynútilo,  bralo čisto utilitárne – len do tej miery, nakoľko  slovenská samostatnosť mohla poslúžiť jeho dobyvateľským cieľom. V danom okamžiku potreboval Berlín zdôvodniť okupáciu českých krajín vnútorným rozkladom štátu, ale do budúcna sa vôbec necítil viazaný sľubmi, ktoré čelní predstavitelia tretej ríše dávali slovenským činiteľom, keď ich nútili vyhlásiť nezávislosť od Prahy. Pri plánovaní svojich ďalších agresívnych krokov v polovici marca 1939 intenzívne zvažovali viacero alternatív a jednou z nich bolo aj použitie Slovenska ako výmenného objektu na získanie ústupkov od Poľska v prípade slobodného mesta Gdansk a poľského koridoru. Až keď sa ukázalo, že Poľsko nepristúpi na nacistický nátlak, odstúpil Berlín od kalkulácií na delenie Slovenska medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko a začal považovať Slovensko za dlhodobejší útvar v svojej záujmovej sfére. Táto situácia sa plne prejavila aj vo vojenskej oblasti. Postupné upevňovanie pozície slovenského štátu menilo i charakter slovensko-nemeckých vojenských vzťahov. Definitívne zaradenie Slovenska do sústavy nemeckých satelitov v strednej Európe potvrdilo i vyslanie Nemeckej vojenskej misie na Slovensko na jeseň roku 1939.

            Už na druhý deň po vyhlásení slovenského štátu nemecká branná moc okupovala rozsiahle územie na západnom Slovensku. Táto skutočnosť sa často vysvetľuje ako odpoveď Berlína na nedodržanie sľubu predstaviteľov slovenskej vlády, ktorí mali požiadať nemeckú ríšu o ochranu. V skutočnosti však išlo o realizáciu pôvodného plánu časti nacistického establišmentu, najmä wehrmachtu, ktorý požadoval prenesenie hranice zamýšľaného protektorátu Čechy a Morava do údolia Váhu. O tom svedčí mnoho faktov, najmä však vytvorenie colnej hranice na Váhu, zriadenie stanovíšť pasovej kontroly a jej realizovanie na novej hranici, prevzatie policajnej a správnej moci nemeckou armádou na obsadených územiach a predovšetkým výnos A. Hitlera zo 16. marca 1939 o zriadení protektorátu, v ktorom sa jeho územie vymedzuje „územím okupovaným nemeckou brannou mocou v marci 1939“. V zastretej forme požiadavku na odtrhnutie okupovaného územia na západ od Váhu predostrel Hitler aj J. Tisovi a slovenskej delegácii vo Viedni, kde ich pozval 17. marca 1939 na rokovania o budúcich vzťahoch medzi slovenským štátom a treťou ríšou. Tiso však akékoľvek ďalšie okypťovanie slovenského územia a priori odmietol. Keďže Hitler ešte nemal jasno o reakcii Poľska na jeho plány, súhlasil v tzv. ochrannej zmluve z 19. a 23. marca 1939 s kompromisom, ktorým bolo vytvorenie tzv. ochranného pásma vymedzeného východným svahmi Malých Karpát, Bielych Karpát a Javorníkov. Akonáhle však rokovania s Poľskom koncom marca 1939 uviazli na mŕtvom bode, Nemecko okamžite zmenilo postoj k slovenskému štátu. Už 27. marca 1939 stiahlo nemecké colné, pasové a policajné orgány z údolia Váhu späť za slovensko-moravskú hranicu a súhlasilo s regulovaným a kontrolovaným správaním sa nemeckých ozbrojených síl na okupovanom území. Dovtedajšie drancovaniu podobné správanie sa wehrmachtu na Slovensku mala upraviť dohoda. Za tým účelom začiatkom apríla 1939 vyslalo na Slovensko styčného dôstojníka mjr. H. Beckera.

            Príchod mjr. Beckera privítala slovenská administratíva s veľkým uľahčením, pretože práve jeho príchod odstránil dovtedy nekontrolované rabovanie vojenských skladov a vývoz vojenského materiálu zo Slovenska. Neskoršie odhady stanovili hodnotu vojenského materiálu, ktorý wehrmacht ilegálne vyviezol zo Slovenska na vyše 5 miliárd korún slovenských. Od tohto okamžiku sa zbrojný materiál aspoň evidenčne opäť dostal pod kontrolu slovenských orgánov a začali sa rokovania o konečnom usporiadaní vojenských a vojensko-politických pomerov na Slovensku.  Aby sa tieto rokovania uľahčili, bola 4. mája 1939 zriadená Nemecká vojenská komisia (Deutsche Militärkomision) na čele s generálporučíkom F. Barckhausenom. Jej úlohou bolo vyriešenie otázky výzbroje  a výstroja bývalej česko-slovenskej armády, otázky slovenského zbrojného priemyslu, zlikvidovanie chemických zbraní (yperitu) vo vlastníctve slovenskej armády, otázky rozsahu a štatútu vytvoreného „ochranného pásma“ a početného stavu slovenskej armády. Postup Nemeckej vojenskej komisie pri rokovaniach so slovenskými vládnymi predstaviteľmi a miera ich ústretovosti sú určitým spôsobom obrazom nejasnosti celkovej politiky nemeckej ríše vo vzťahu k Slovensku na jar roku 1939, v ktorej sa prelínali dve zásadné koncepcie – koncepcia budovania slovenského štátu ako vzorového vazala, tzv. politika vizitky (Visitenkarte), ktorá mala najmä krajinám juhovýchodnej Európy ukazovať výhody spolupráce malých štátov s nacistickým Nemeckom a koncepcia využitia Slovenska ako potenciálneho výmenného artiklu pri rokovaniach s Poľskom a Maďarskom.

            Kým v období približne do začiatku leta 1939 boli obe alternatívy na rovnakej úrovní, aj podmienky, ktorých splnenie požadovala Nemecká vojenská komisia, boli tvrdé a v podstate pre slovenskú stranu neprijateľné. Napr. v otázke „ochranného pásma“ sa požadoval taký štatút, ktorý by ho fakticky vyňal z akejkoľvek právomoci slovenskej vlády a slovenská suverenita nad týmto územím by bola viac ako iluzórna. Aj v otázke početného stavu slovenských ozbrojených síl, s ktorým úzko súvisel osud zbrojného materiálu bývalej česko-slovenskej armády, boli podmienky Berlína viac ako tvrdé. Požadoval len symbolickú armádu v počte 25 000 mužov a všetok ostatný „nadpočetný“ vojenský materiál sa mal vydať nemeckému wehrmachtu. Avšak začiatkom leta, keď sa s konečnou platnosťou nacistické Nemecko rozhodlo riešiť spor s Poľskom vojenskou cestou, postoj Nemeckej vojenskej komisie sa  výrazne zmenil a bol podstatne ústretovejší. Rokovania nakoniec vyústili do zmluvy o ochrannom pásme z 12. augusta 1939 a následných niekoľko dohôd, ktoré vyriešili ako otázku štatútu ochranného pásma, tak aj otázku početného stavu slovenskej armády v podstate podľa predstavy slovenskej vlády. V ochrannom pásme bola v princípe zachovaná suverenita slovenského štátu s tým, že nemecký wehrmacht si tam ponechal iba vojenské výsostné práva v rozsahu bežnom na vojenských základniach na cudzom území. Aj otázka početného stavu slovenskej armády sa vyriešila podľa predstavy slovenskej vlády, keď sa síce stanovil mierový počet armády na 25 000 mužov, avšak vojnové počty boli stanovené na 125 000 mužov a slovenskej vláde bola ponechaná výzbroj pre 125 000 mužov a ďalší zbrojný materiál pre 25 000 mužov ako náhrada spotreby. Zároveň sa Nemecko zaviazalo prezbrojiť slovenskú armádu modernými zbraňami, čas a spôsob si však vyhradilo. Cena, ktorú za to slovenský štát zaplatil, bolo jeho vtiahnutie do agresívnej vojny proti Poľsku a účasť jeho armády na rozpútaní druhej svetovej vojny.

            Podpísanie zmluvy o ochrannom pásme a príprava agresie proti Poľsku zmenili aj charakter vzťahov vo vojenskej oblasti. Na konci augusta 1939 sa na Slovensku opäť objavili nemecké vojská, avšak už nie ako okupanti, ale formálne mali v zmysle ochrannej zmluvy chrániť severnú hranicu štátu proti možnému napadnutiu zo strany Poľska. Aj napriek tomu, že slovenská vláda dostala od nemeckej vlády prísľub, že slovenské ozbrojené sily nebudú použité mimo územia Slovenska, pohyb značného počtu nemeckých vojsk i slovenská mobilizácia vyžadovali vojenskú súčinnosť. Veliteľ nemeckého vojenského zoskupenia, ktoré operovalo na území Slovenska, generálplukovník W. List vymenoval 27. augusta 1939 za styčného dôstojníka pri slovenskom MNO generálporučíka E. Engelbrechta. Predseda vlády J. Tiso o dva dni nato vymenoval za styčný orgán pri 14. armáde bývalého krajinského prezidenta J. Šimka. Ten sa však 12. septembra 1939 funkcie vzdal a iniciatívne sa ju ponúkol vykonávať generálporučík F. Barckhausen, vedúci Nemeckej vojenskej komisie.

            Vypuknutie druhej svetovej vojny zásadne zmenilo vojenské vzťahy medzi treťou ríšou a slovenským štátom. Napriek prísľubom, že slovenská armáda nebude použitá mimo územia Slovenska energický generál Engelbrecht prikázal generálovi F. Čatlošovi, ministrovi národnej obrany, aby slovenské jednotky zaútočili na Poľsko východne od Tatier a v priestore Duklianskeho priesmyku. Čatloš jeho rozkaz vyplnil, hoci nemal na takéto konanie žiadne politické poverenie. Tým sa Slovensko stalo priamym účastníkom vojny, čo malo ďalekosiahle dôsledky pre jeho budúcnosť. Na jednej strane si upevnilo svoju pozíciu v nacistami ovládanej časti Európy a upevnilo sa aj vnútropoliticky ako štát, na druhej strane týmto aktom výrazne spojilo svoj osud s osudom nacistického režimu v Nemecku a značne si oslabilo svoju pozíciu v západných demokratických krajinách, čo malo pre jeho budúci osud fatálne dôsledky.

            Upevnenie pozícií slovenského štátu vo sfére vplyvu tretej ríše nemohlo nemať vplyv na vzťahy vo vojenskej a vojensko-politickej oblasti. Úloha Nemeckej vojenskej komisie v podstate skončila podpísaním dohôd z polovice augusta 1939 a jej existencia sa stala bezpredmetnou. Skončením bojových operácií zanikla aj potreba nemeckého styčného generála pri MNO. Generál W. Engelbrecht zakončil svoje pôsobenie na Slovensku slávnostným vyznamenávaním slovenských vojakov za účasti generála Čatloša a formujúcej sa slovenskej generality v Spišskej Novej Vsi začiatkom októbra 1939. Poslednou úlohou Nemeckej vojenskej komisie bolo dojednanie dohody o vyslaní Nemeckej vojenskej misie (Deutsche Militärmission) na Slovensko. Dohoda bola podpísaná 9. októbra 1939 a na jej základe vznikli na Slovensku ako súčasti Nemeckej vojenskej misie dve zložky – Nemecká misia pre pozemné vojsko (Deutsche Heresmission) a Nemecká letecká misia (Deutsche Luftwaffemission), ktoré začiatkom novembra 1939 prevzali plne svoje úlohy pri slovenskom ministerstve národnej obrany. Generál F. Barckhausen ukončil svoje poslanie na Slovensku k 31. októbru 1939 a bývalý styčný dôstojník mjr. H. Becker prevzal funkciu nemeckého vojenského atašé na nemeckom vyslanectve, ktorú vykonával až do konca vojny a v ktorej dosiahol hodnosť plukovníka.

            Na čele oboch zložiek Nemeckej vojenskej misie (DMM) stál predstavený v hodnosti generála. Vedúcim Nemeckej misie pre pozemné vojsko (DHM) sa stal 5. novembra 1939 generálporučík P. von Otto, ktorý túto funkciu vykonával až do začiatku roku 1942. Jeho úlohou bolo pomáhať pri budovaní slovenskej armády podľa nemeckého vzoru. Obdobnú úlohu mala aj Nemecká letecká misia (DLM), na čele ktorej stál od roku 1939 až do roku 1944 generál J. Keiper. Reforma v tomto duchu sa uskutočnila prakticky už v roku 1940, keď vo februári bol prijatý nový branný zákon. V máji 1940 sa zriadila Vojenská akadémia, ktorej úlohou bola príprava nových dôstojníkov pre potreby slovenských ozbrojených síl. Pri Ministerstve národnej obrany sa vytvorilo Hlavné vojenské veliteľstvu (hlavný vojenský veliteľ bol až do roku 1944 minister obrany generál F. Čatloš), ktoré bolo obdobou nemeckého Hlavného veliteľstva brannej moci (OKW). Od 1. októbra 1940 bolo zriadené Veliteľstvo Pozemného vojska v Banskej Bystrici a Veliteľstvo vzdušných zbraní pôsobiace od roku 1942 v Trenčíne. Aj štruktúra nižších organizačných jednotiek slovenských ozbrojených síl sa budovala podľa nemeckého nemeckého vzoru. Domáce mierové vojsko bolo rozdelené na vojsko zbraní a vojsko služieb a členené na dve divízie.

            Nová situácia v slovensko-nemeckých vzťahoch nastala po začatí nemecko-sovietskej vojny v júni 1941. Bez riadneho vypovedania vojny sa na tejto agresii už od 23. júna 1941 podliehali aj vojenské jednotky slovenskej armády. Iniciatívny predseda vlády V. Tuka spolu s ministrom národnej obrany F. Čatlošom v snahe predbehnúť Maďarsko sa poponáhľali vyslať do vojenských operácií armádne zoskupenie, ktoré v lete 1941 predstavovalo silu vyše 50 000 mužov v bojovom nasadení v poli. Tento počet bol vzhľadom na slovenské pomery silne predimenzovaný a na žiadosť prezidenta J. Tisa nemecké velenie súhlasilo s redukovaním počtov slovenských jednotiek v poli na dve divízie (Rýchla a Zaisťovacia) v celkovom počte asi 16 000 mužov.

            Vyslanie a udržiavanie slovenských jednotiek na východnom fronte vyvolalo nové potreby aj vo vojenských slovensko-nemeckých vzťahov. Jednotky bolo treba zásobovať stravou, výzbrojou a muníciou. Bolo treba bezprostredne riešiť otázky operačného použitia a nasadenie, vzťahové otázky medzi slovenskými a nemeckými vojakmi na fronte, vzťahy operačnej podriadenosti a mnoho ďalších otázok, ktoré už vojenská misia v podobe, v akej bola budovaná pre potreby mierovej armády, nebolo schopná plniť. Rozkazom náčelníka OKW poľného maršala W. Keitela z 18. marca 1942   sa preto pri slovenskom Ministerstve národnej obrany vytvorila funkcia nemeckého generála (Deutscher General beim slowakischen Verteidigunsministerium). Zaujímavé na celej záležitosti je, že slovenská strana nebola ochotná akceptovať Nemcami navrhovanú dohodu o vytvorení tejto funkcie a rokovania o nej preťahovala fakticky až do je zrušenia v septembri 1944. Nemeckému generálovi, ktorý bol zároveň vedúcim DHM, boli podriadené všetky nemecké vojenské orgány pôsobiace na území Slovenska (s výnimkou veliteľa ochranného pásma) – Nemecká misia pri pozemnom vojsku, Nemecká letecká misia, nemecký spojovací dôstojník, nemecký dopravný dôstojník, dôstojník spravodajskej služby a intendant nemeckej brannej moci na Slovensku. Podliehal bezprostredne náčelníkovi OKW a mal služobné postavenia veliteľa divízie v zaradení veliteľa vojenského okruhu, ktorým bolo celé územie Slovenska. Za prvého nemeckého generála pri slovenskom MNO bol vymenovaný generálporučík F. Schlieper.

            Generál Schlieper bol mimoriadne energický vojak a dokázal si vydobyť u slovenskej generality značný rešpekt. To však fungovalo iba dovtedy, pokiaľ nemecké vojská postupovali na východ. Akonáhle sa ale pomery zmenili, jeho energická povaha sa veľmi rýchlo dostala do konfrontácie s odpútavajúcimi tendenciami slovenského ministra národnej obrany generála F. Čatloša. Po definitívnom zvrate vojny a prevzatí strategickej iniciatívy Spojencami v lete roku 1943 začali medzi oboma generálmi narastať konflikty. Dôvodov bolo niekoľko. Predovšetkým totálnym fiaskom skončila pôvodne veľkolepá Čatlošova ponuka z mája 1943 na zabezpečenie osádok pre protiletecké kanóny ríšskej protivzdušnej obrany (tzv. Flakhelfer). Z ponúkaných 10 500 mužov bola na jeseň 1943 schopná zabezpečiť sotva 2 500 mužov, ale aj tí sa nakoniec vzbúrili a odmietli sa prezliecť do nemeckých uniforiem. Nemecká strana na to celý nábor zastavila. Omnoho zložitejšia situácia sa však vyvinula v poľných jednotkách na východnom fronte. Nemecké ukrutnosti proti civilnému obyvateľstvu a porážky na frontoch totálne rozložili bojovú morálku v oboch divíziách. Množili sa dezercie a keďže dezertovaní vojaci obyčajne skončili v česko-slovenských jednotkách, slovenská vláda sa začala obávať propagandistického dopadu zlyhania divízií. Čatloš naliehal na Schliepera, aby nemecká strana súhlasila so stiahnutím oboch divízií na Slovensko. To sa samozrejme nestalo a Čatlošova obava sa potvrdila, keď v októbri 1943 pri Melitopoli prebehlo okolo 2700 slovenských vojakov k Červenej armáde. Nastalo vzájomné obviňovanie a konflikt Čatloša a Scliepera vyvrcholil v máji 1944, keď náčelník OKW poľný maršál Keitel žiadal od Čatloša, aby na základe jeho údajného sľubu postavil 10 slovenských stavebných práporov na opevňovacie práce v predhorí Karpát.

            Čatloš poprel takýto sľub a obvinil nemeckého generála, že zavádza a dezinterpretuje jeho postoje. Pozícia Schliepera sa stala neudržateľná a OKW začalo rozmýšľať o jeho vystriedaní. Keitel sa rozhodol pre generála Engelbrechta, ktorý už roku 1939 pôsobil na Slovensku najskôr ako veliteľ okupačnej armády, neskôr ako veliteľ ochranného pásma a nakoniec ako styčný dôstojník pri MNO. Generál Čatloš už v zajatí svojich plánov na prechod na stranu Spojencov nemohol pripustiť, aby sa tento skúsený a energický nemecký generál dostal do blízkosti jeho štábu. Jeho skúsenosť z roku 1939 bola viac ako živá, a preto sa rezolútne postavil proti. Napriek tomu, že menovanie generála Engelbrechta schválil už aj A. Hitler, Čatlošovi sa podarilo jeho menovanie torpédovať. Až 1. augusta 1944 nastúpil do funkcie nemeckého generála pri slovenskom MNO generál A. von Hubicky. Jeho úloha sa však stala úplne efemérnou. Zápas generála Čatloša s generálom Schlieperom v rozhodujúcich okamihoch príprav Slovenského národného povstania úplne znefunkčnil úrad nemeckého generála pri slovenskom MNO a značne prispel k tomu, že nemecké orgány podcenili procesy prebiehajúce v slovenskej armáde i varovné informácie generála Schliepera o nich.

            Vypuknutie Slovenského národného povstania skončili éru satelitného postavenia slovenského štátu v mocenskej sfére nacistického Nemecka. Predchádzajúce formy ovládania zlyhali a tretia ríša pristúpila k priamej okupácii Slovenska. Tým zanikla i opodstatnenosť orgánov zabezpečujúcich formálnu vojenskú spoluprácu medzi slovenským štátom a nemeckou ríšou. Rozkazom poľného maršala W. Keitela z 26. septembra 1944 bola funkcia nemeckého generála pri slovenskom MNO zrušená, tým zanikli i funkcie Nemeckej vojenskej misie. Ich funkcie prevzal nemecký veliteľ na Slovensku (Deutscher Komandant in der Slowakei) ako predstaviteľ okupačnej moci. Orgány slovenského štátu síce na okupovanom území formálne ďalej pôsobili, ale ich výkonná moc bola pod kontrolou nemeckých ozbrojených síl. Nemeckým veliteľom na Slovensku sa stal 13. septembra 1944 SS Gruppenfuhrer H. Hofle. To však je už iná história.

 


           

1 Response

  1. Avatar emean 15. decembra 2008 / 12:43

    …Nová situácia v slovensko-nemeckých vzťahoch nastala po začatí nemecko-sovietskej vojny v júni 1943 PREKLEP ma byt 1941

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *