Spravodlivosť je zobrazovaná ako dáma so zaviazanými očami, ktorá v rukách drží váhy. Na ich misky sa majú postupne klásť na jednu stranu všetky priťažujúce, na druhú poľahčujúce okolností. To, čo nakoniec preváži, sa pokladá za spravodlivé i pravdivé. Avšak je slepá. Preto často nevidí, kto a s akým zámerom pokladá na misky spravodlivosti argumenty, ktoré nakoniec váhy naklonia na tú alebo onú stranu. Skutočná spravodlivosť predpokladá pristupovať k veciam sine ira et studio. Ale to je v našich pomeroch veľký problém. Na váhy spravodlivosti sa nakladie toľko rôznych súdov a pseudosúdov, že len ťažko je dopátrať sa skutočnej pravdy. Pri hodnotení osobností slovenskej minulosti sa slepota pani Justície využíva priam programovo. Niekedy je veľmi ťažko dopátrať sa k spravodlivému odsudku dejín za konanie jednotlivcov v prelomových okamžikoch slovenskej minulosti. K týmto dodnes nie uspokojivo zhodnoteným osobnostiam bezo sporu patrí aj plukovník generálneho štábu (plk. gšt.) Viliam Talský, ktorý sa narodil 28. septembra 1904 v obci Vígľaš neďaleko Zvolena.
Nová Česko-Slovenská republika po roku 1918 zdanlivo otvorila možnosti presadiť sa v štátnej službe aj Slovákom. Mnohí to skúsili, ale výsledky napriek lojalite k štátu boli pomerne skromné. V štátnej službe nového štátu sa dokázalo uplatniť len veľmi málo Slovákov. Nehovoriac o tom, že Slováci národne uvedomelí a odmietajúci ideológiu čechoslovakizmu mali dvere do štátnej služby takmer úplne zatvorené. Samozrejme, nebola to ich vlastná neschopnosť, ale programová politika ústrednej vlády v Prahe, ktorá všemožne bránila prenikaniu slovenského živlu do štátnej služby, najmä na vyššie štátne funkcie. Zvlášť kritická bola situácia v rezorte obrany, kde roku 1938 bolo Slovákov menej ako šafranu. Na samotnom ministerstve národnej obrany v Prahe v tom období z 1 300 zamestnancov bolo len 6 Slovákov, čo predstavovalo 0,46 %. Zo 139 česko-slovenských generálov bol len jeden Slovák (gen. R. Viest), čo predstavovalo 0,72%. Zo 436 plukovníkov nebol ani jeden Slovák, z 1041 podplukovníkov boli iba 3 Slováci a z 1429 majorov bolo 11 Slovákov. Robiť kariéru v takejto armáde bolo pre Slovákov skutočne viac ako odvaha. Na túto cestu sa roku 1925 vydal aj mladý V. Talský.
Po absolvovaní Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave roku 1926 pôsobil v rôznych veliteľských funkciách a ani po absolvovaní Vysokej válečnej školy v Prahe roku 1936 sa mu veľké perspektívy v česko-slovenskej armáde neotvárali. Po štrnástich rokoch služby ho zastihol rozpad Česko-Slovenska v hodnosti štábneho kapitána. Vznik Slovenskej republiky v marci 1939 mu otvoril široké pole pôsobnosti a rýchly postup v hodnosti i kariére. Už na jeseň 1939 bol v hodnosti majora a ako štábny dôstojník s primeraným vzdelaním našiel široké uplatnenie, najmä na Hlavnom vojenskom veliteľstve ako súčasti Ministerstva národnej obrany pod velením generála prvej triedy F. Čatloša. Od roku 1943 dokonca získal v hodnosti plukovníka generálneho štábu funkciu náčelníka štábu Hlavného vojenského veliteľstva, čo bolo na úrovni námestníka ministra.
Hoci zo začiatku obdivoval nemecké vojenské umenie a, samozrejme, bol ovplyvnený grandióznymi nemeckými víťazstvami v prvej fáze vojny, veľmi rýchlo spoznal charakter nacistického režimu a už od roku 1942 spolupracoval s niektorými odbojovými skupinami, najmä ľavicovým agrárnikom J. Ševčíkom. Táto spolupráca sa orientovala najmä na odovzdávanie spravodajsky dôležitých informácií, ktoré mohli byť využité v prospech odboja. Jeho hodnota a význam pre protinemecký odboj sa zvýšili, keď bol začiatkom augusta 1944 vymenovaný za zástupcu veliteľa Východoslovenskej armády, ktorá predstavovala svojou bojovou hodnotou najvýznamnejšiu súčasť slovenskej armády a s ktorou sa ako s kľúčovou ozbrojenou silou počítalo vo všetkých plánoch na prevrat alebo povstanie na Slovensku. Počítal s ňou generál Čatloš a počítalo s ňou aj Vojenské ústredie v Banskej Bystrici na čele s pplk. J. Goliánom.
Ako človek dlho spolupracujúci s odbojom sa V. Talský do zorného uhla ilegálnej Slovenskej národnej rady dostal po tom, ako londýnska vláda menovala náčelníka štábu Pozemného vojska v Banskej Bystrici pplk. J. Goliana za veliteľa Vojenského ústredia. Podriadenie Goliana Slovenskej národnej rade v apríli 1944 bolo sprevádzané aj tým, že akceptoval plk. V. Talského a plk. J. Imra za svojich zástupcov. Táto kombinácia však nemala žiaden úspech, lebo plukovníci Imro a Talský sa dívali na Goliana s dešpektom a nepovažovali ho za autoritu. Na druhej strane ich národné presvedčenie bolo príčinou, že ich čechoslovakistické skupinky na Slovensku sústavne ohovárali a zhadzovali ako alibistov. Podľa všetkého ani Golianove vedenie Vojenského ústredia s Talským až do jeho vymenovania za náčelníka štábu Východoslovenskej armády veľmi nepočítalo a hoci bol formálne Golianovým zástupcom, kľúčovej porady SNR a Vojenského ústredia v Čremošnom v júli 1944 sa nezúčastnil. Takže ani nepoznal konkrétne plány na prípadne vojenské vystúpenia slovenskej armády.
Plk. Talský, naopak, bol plne informovaný o Čatlošových plánoch na vojenský prevrat. Zúčastnil sa spolu s generálom A. Malárom a kpt. J. Stanekom porady s mjr. Lisickým, ktorý mal dopraviť Čatlošovo memorandum Sovietom. Je veľmi pravdepodobné, že Talský v tomto období horúčkovito komunikoval so všetkými, ktorí nejakým spôsobom na tej, či onej strane pripravovali protinemecké vystúpenie. Týždeň pred začatím Slovenského národného povstania sa intenzívne pohyboval medzi Prešovom, Bratislavou a Banskou Bystricou. Bol v spojení s Čatlošom, Malárom i Golianom. Či dostal poverenie od Goliana veliť Východoslovenskej armáde, je dnes veľmi ťažko určiť, ale skôr nie, ako áno. Golian pravdepodobne do poslednej chvíle počítal s generálom Malárom a po Talskom mu do Prešova poslal aj heslo, ktorým sa mal začať ozbrojený odboj proti Nemcom.
Vypuknutie protinemeckého povstania 29. augusta 1944 preverilo prípravy jednotlivých odbojových zložiek na túto akciu i schopnosti mnohých veliteľov. Stav príprav vo Východoslovenskej armáde bol úplne nevyhovujúci. Hoci sa na strednom Slovensku už intenzívne bojovalo, štáb Východoslovenskej armády zostal nečinný. Generál Malár odletel do Bratislavy a velením poveril plk. Talského. Plk. Talský sa neujal velenia, nevydal zodpovedajúce rozkazy, ale snažil sa nadviazať kontakt so štábom maršala I. A. Koneva. Preto aj s celou letkou slovenských stíhačov 31. augusta 1944 odletel do ZSSR. Táto nepochopiteľná laxnosť zapríčinila nielen stratu najhodnotnejších vzdušných síl, ktoré nemohli brániť povstalecký vzdušný priestor, ale aj rozpad Východoslovenskej armády. Talský sa síce výsadkom 17. septembra vrátil na východné Slovensko, avšak z niekdajšej rozhodujúcej slovenskej vojenskej sily nezostalo fakticky nič. Nemecká ozbrojená moc pomerne bezproblémovo jednotky zbavené velenia odzbrojila a internovala. Zajatý bol aj generál Malár, ktorý sa naivne vrátil do Prešova mysliac si, že naň tam čaká neporušená armáda.
Odzbrojenie Východoslovenskej armády gen. J. Golian jednoznačne pripísal za vinu plk. Talskému a vyhrážal sa mu poľným súdom a zastrelením. Do akej miery to však bolo jeho vlastným zlyhaním, je otázkou, ktorou sa slovenská historická veda bude zaoberať ešte dlho. Faktom zostáva, že zo strany Vojenského ústredia sa urobilo na získanie tejto ozbrojenej sily len veľmi málo. Z hľadiska jej významu a bojovej hodnoty možno povedať, že trestuhodne málo. Preto aj vyhrážanie na adresu zlyhavšieho plk. Talského bolo vlastne len zakrývanie vlastných nedostatkov.
V. Talský po neúspechu zorganizovania významnejšieho odbojového hnutia zo zvyškov Východoslovenskej armády v tyle nepriateľa prešiel opätovne na druhú stranu frontu. Vstúpil do Česko-Slovenského armádneho zboru a prevzal velenie tretej brigády. S ňou sa zúčastnil bojov na východnom Slovensku až po operáciu začiatkom roka 1945, ktorou bol načas oslobodený Liptovský Mikuláš. Neunikol však pomste tých, ktorí svoje zlyhanie radi zakryli prenesením zodpovednosti na druhých. Na požiadanie SNR bol zbavený velenia 3. brigády a zatknutý. Iróniou osudu sa dostal pred Národný súd spolu s ministrom národnej obrany gen. F. Čatlošom. Za svoj dlhoročný odbojový postoj bol roku 1947 ako kolaborant odsúdený týmto tzv. súdom na 15 rokov väzenia. Celá absurdita súdu bola v tom, že mu ako zradu na povstaní pričítali aj to, že informoval generála Malára o hesle na začatie povstania, hoci to mal asi prikázané od Goliana. A ešte väčšou iróniou bolo, že minister národnej obrany generál F. Čatloš, ktorému by sa v zmysle vtedajších retribučných „zákonov“ skutočne dala pripísať nejaká tá kolaborácia, bol tým istým súdom odsúdený len na 5 rokov. Keďže sa mu do trestu započítala aj internácia, priamo zo súdu odišiel na slobodu. V tomto prípade bola spravodlivosť skutočne slepá.
Plk. V. Talský však vo väzení dlho nepobudol. Vo väzení ťažko ochorel a vzhľadom na chorobu bol zanedlho prepustený na slobodu. Zomrel pošpinený a zbavený cti roku 1953. Nikoho nezaujímali jeho antifašistické postoje, ani jeho prínos pri budovaní slovenskej armády, tej armády, ktorá dokázala viesť jedno z najväčších bojových vystúpení proti nacistom v tyle spojeneckých frontov bez výraznejšej podpory zvonka. V týchto bojoch na otvorených frontoch vytrvala rovné dva mesiace, nikdy nekapitulovala a jej jednotlivé zložky po prechode do hôr znepokojovali nacistické vojska až do konca vojny.
Pán Hrnko,
nemohol som si nevšimnúť, že Vaša štúdia sa okrajove dotýka veľmi chúlostivého obdobia v slovenskej histórii, ktoré by sa konečne malo začať zobrazovať bez predchádzajúcich zaujatostí. Preto si myslím, že Vám chýba širšie rozvinutie niekoľkých podstatných okolností:
1. Slovami, že (V. Talský) „sa do zorného uhla ilegálnej Slovenskej národnej rady dostal po tom, ako londýnska vláda menovala náčelníka štábu Pozemného vojska v Banskej Bystrici pplk J. Goliana za veliteľa Vojenského ústredia….(v apríli 1944)“, Ste vlastne potvrdili, že Povstanie organizovala ilegálna vláda v Londýne na čele so samozvaným prezidentom Benešom, ktorá pomocou čechoslovakistov („národné presvedčenie (plk Talského a plk Imru) bolo príčinou, že ich čechoslovakistické skupinky na Slovensku sústavne ohovárali a zhadzovali“) pod zámienkou boja proti Nemcom povstali za obnovenie Československa, teda proti vlastnej štátnosti. Inými slovami, nakoľko Benešovým cieľom bol zánik Slovenskej republiky, povstanie za týmto účelom sa nedá kvalifikovať ináč, ako vlastizrada.
2. Vaše hodnotenie, že „plk. Talský … bol plne informovaný o Čatlošových plánoch na vojenský prevrat. Zúčastnil sa spolu s generálom A. Malárom a kpt. J. Stanekom porady s mjr. Lisickým, ktorý mal dopraviť Čatlošovo memorandum Sovietom“ potvrdzuje zatiaľ málo spomínaný fakt, že slovenská armáda mala vlastné plány na umožnenie rýchleho prechodu Červenej armády cez Slovensko, s minimálnymi obeťami na ľudských životoch, ako aj škôd na Slovensku. Tomu mal nápomôcť aj pomerne malý počet príslušníkov nemeckej armády na Slovensku, ktoré však predčasné vypuknutie povstania zmenilo.
3. Vo Vašom článku tiež chýba zmienka o tom, že generálny štáb slovenskej arnády nakoniec vyslal do Moskvy kuriera s plámni o zaistení dukelského priesmyku prešovskou posádkou na urýchlený prechod Sovietov, že tento kurier (por. Feriančík, Ferianec?) síce preletel k Sovietom, ale Benešoví ľudia mu údajne znemožnili stretnutie s vedením ČA, čize zamedzili prípadnej spolupráci vlády SR so Sovietmi, čo zaiste veľmi hralo do kariet obnovovateľom zjednoteného Československa.
4. S prihliadnutím na Váš výrok k mojím iným pripomienkam, že „objektívna pravda neznesie premaľovávanie“ a na horeuvedené skutočnosti v bode1., nezdá sa Vám, že označenie augustového povstania ako „Slovenské národné povstanie“ je ideologicky premaľovaná objektívna pravda?
Že povstanie vypuklo predčasne je z Vašej štúdii jasné. ČA bola ešte ďaleko a preto ani prešovská posádka nebola na bojové nasadenie pripravená. Zaujímavé teda je, prečo sa povstanie začalo v tak nevhodný čas a na čí príkaz.
5. Píšete, že: „Hoci sa na strednom Slovensku už intenzívne bojovalo, štáb Východoslovenskej armády zostal nečinný“. Vašej štúdii chýba bližší popis, aké boli plány povstalcov a čo mal plk Talský, ktorý zjavne „sedel na dvoch stoličkách“ v tom prípade robiť. Možno, že odletel ku Konevovi žiadať urýchlenú pomoc pre povstalcov. Ktovie, to by nemala byť ťažkosť zistiť v našich, alebo ruských archívoch.
Iróniou plk Talského bolo to, že ho odsúdili práve tí, ktorým napriek svojej vojenskej prísahe potajomky pomáhal. Škoda len, že Ste Vašu štúdiu ukončili ideologickým budovateľským pátosom, aký kedysi pri premaľovávaní našej histórie hral prim.
Milan,
veď nikto nepopiera, že v danej dobe tu bolo veľa záujmov a veľa hráčov chcelo ovládnuť šachovnicu. Roku 1943 sa udiali veľmi závažné veci. Nemci prehrali pri Stalingrade, boli vytlačení z Afriky a Spojenci sa vylodili na Sicílii. Následne kapitulovalo Taliansko. Každému (kto nebol úplne slepý) bolo jasné ako vojna skončí. Pre slovenský štát sa tým uzavierala perspektíva, lebo v tomto období už všetky spojenecké mocnosti uznávali E. Beneša za legitímneho predstaviteľa Čechov a Slovákov. Samozrejme, že bývali horliví konjukturalisti prezliekali kabáty a hľadali cestu, ako sa prejsť na druhú stranu. Medzi vojakmi bolo najľahšie hľadať si nového najvyššieho veliteľa a zameniť horlivú službu na východnom fronte za deklarovanie vernosti Benešovi.
Boli samozrejme aj takí, čo chceli preskočiť na spojeneckú stranu s armádou a aj so štátom (F. Čatloš, A. Malár a ďalší). Je prirodzené, že sa im to Beneš, ktorý bol o týchto aktivitách informovaný, zamedziť.
Boli aj politici ako G. Husák, ktorí boli presvedčení, že sa Slovensko nevyhne opätovnému včleneniu do republiky, a robili všetko preto, aby tam nevošlo ako Benešova obeť, ale minimálne ako partner. V histórii keby neplatí, ale som si istý, že nebyť SNP, Slováci by dopadli v obnovenej republike nie veľmi dobre. Je predsa známe, čo urobili Česi s Nemcami. Myslíte si, žeby s bezbranným Slovenskom mali viac zľutovania? Už len tá skutočnosť, že minimálne rok (do druhej pražskej dohody) Praha nevládla na Slovensku priamo, ale moc bola v rukách slovenských orgánoch vyšlých z povstania, hodne zachránilo. Jednoducho, Beneš na konci vojny (veď dnes je už skoro isté, že bol platený Stalinom) bol tak silný, že keby Slovensko zostalo porazenou krajinou, bolo by mu vydané na milosť a nemilosť. Je iné, ako povstalecká generácia dokázala v rokoch 1945 – 1948 ubrániť pozície, ale založila to, že sa dalo o SNP v komunistickom Česko-Slovensku oprieť ako o štátoprávny program (podobne ako v prvej republike o Pittsburskú dohodu) a dala sa vybojovať federácia. Bez federácie z r. 1968 by sme sotva dosiahli samostatnosť roku 1993.
Preto si myslím, že Slovenské národné povstanie nebolo bojom proti vlastnému štátu. Aj môj otec bol v povstaní a tvrdil mi, že on nebojoval ani za Beneša, ani za Tisa. On bojoval proti Nemcom, lebo nás napadli a my (teda Slováci) sme sa predsa museli brániť.
SNP nemožno paušálne zmietnuť zo stola ako povstanie proti štátu. Som presvedčení, že väčšina jeho účastníkov až tak hlúpa nebola. Samozrejme, boli v ňom rôzne skupiny – od benešovcov až po komunistov snívajúcich o pričlenení k ZSSR. Ale väčšina z účastníkov boli prostí vojaci ako môj otec, ktorí vedeli, že keď nás napadli, tak sa musíme brániť. Preto si myslím, že to bolo národné povstanie.
Pán Hrnko,
súhlasím s Vami, že po porážke Nemcov pri Stalingrade a vylodení sa Spojencov na Sicílii, výsledok vojny sa dal predvídať, len si myslím, že Vaše hodnotenie, že „boli samozrejme aj takí, čo chceli preskočiť na spojeneckú stranu s armádou a aj so štátom (F. Čatloš, A. Malár a ďalší)“ nie je vzhľadom na okolností korektné.
Tu sa hádam žiada dodať nasledovné:
1. Predpokladám, že súhlasíte so mnou, že vyhlásenie samostatnosti bolo v tom čase jedinou cestou zachovania národa.
2. Predpokladám, že súhlasíte so mnou, že Ochranná zmluva s Nemeckom bola vynútena spoločnou maďarsko-poľskou hrozbou na rozdelenie Slovenska.
3. Predpokladám, že súhlasíte so mnou, že v snahe obmedziť počet nemeckých vojakov na Slovensku, slovenská vláda musela vykonať aj opatrenia, s ktorými v podstate nesúhlasila.
4. Predpokladám, že pripustíte aj to, že slovenskej vláde bola nacistická ideológia cudzia, ale pretože Slovensko bolo v strede nemeckých mocenských záujmov, nedalo sa prenikaniu nacistickej ideológie zabrániť.
5. Predpokladám, že pripustíte aj to, že po Stalingrade slovenská vláda v snahe prežit s národom nielen ťažké dni nemeckého ústupu, posudzovala aj možnosti blízkej budúcnosti.
6. Predpokladám, že súhlasíte so mnou aj v tom, že slovenská vláda mala v záujme najmenších strát na ľuďoch a majetkoch vypracovaný plán na umožnenie ľahkeho prechodu fronty cez naše územie, čiže Vaše tvrdenie o akomsi „preskočení na spojeneckú stranu s armádou a aj so štátom“ nepredstavuje skutočný stav okolnosti, najmä keď uvážime, že Slovensko nebolo v nemeckej sfére z vlastného záujmu.
Zaiste by bolo zaujímavé poznať Benešové jednania za obnovu spoločnej republiky, ako aj účastníkov slovenskej strany v týchto rokovaniach. Pripadá mi divné, že na jednej strane tvrdíte, že „boli aj politici ako G. Husák, ktorí …. robili všetko preto, aby tam (Slovensko) nevošlo ako Benešova obeť, ale minimálne ako partner“, keď v skutočnosti komunisti jednak s jeho plánmi súhlasili a po 48-mom Čechom vo všetkých rozhodnutiach ustúpili. Tí sa im nakoniec odvďačili tým, že ich za ich „služby“ na obnovení česko- československej republiky pozatvárali.
Pokračujete: „V histórii keby neplatí, ale som si istý, že nebyť SNP, Slováci by dopadli v obnovenej republike nie veľmi dobre. Je predsa známe, čo urobili Česi s Nemcami. Myslíte si, žeby s bezbranným Slovenskom mali viac zľutovania?“
Nuž je známe, že Beneš chorobne nenávidel Slovákov najmä preto, že dokázali žiť samostatne a už z Londýna sľuboval, že dá všetkých čo sa pričinili o samostatnosť povešať, ale pochybujem, žeby bol natoľko šialenec, žeby chcel Slovákov z ich vlasti vysťahovať ako Nemcov z Čiech. Podľa akého práva si mohol nárokovať Slovensko ako korisť? Divím sa Vám, že niečo také vôbec pripúšťate. Zaiste by bolo zaujimavé prečítať si úvahu niekoho fundovaného o tom, ako by sa asi vyvinula situácia, keby žiadni Slováci neboli počas vojny s Benešom spolupracovali. Prepáčte, že Vás, napriek Vášmu pôsobeniu v Historickom ústave SAV v oddelení, ktoré toto obdobie našej histórii skúma za takého nepovažujem, lebo Vaše vyjadrenia k tejto problematike sa mi nezdajú dostatočne objektívne.
Tvrdíte, že povstanie nebolo bojom proti vlastnému štátu, lebo aj Váš otec „bol v povstaní a tvrdil mi, že on nebojoval ani za Beneša, ani za Tisa. On bojoval proti Nemcom, lebo nás napadli a my (teda Slováci) sme sa predsa museli brániť.“ Prosím Vás, ako historika, kedy nás Nemci „napadli“? Nebolo to tak, že prišli na stredné Slovensko až potom, keď martinská posádka zavraždila nemeckú misiu cestujúcu cez Slovensko, včítane civilistov? Nebolo to až potom, keď sa prezidentovi Tisovi vyčínanie partizánov (záškodníkov – veď dovtedy robili len záškodnícke akcie) vymklo z ruk a nemohol Nemcov ďalej presvedčiť, že si s tým sám poradi?
Tiež tvrdíte, že „SNP nemožno paušálne zmietnuť zo stola ako povstanie proti štátu“, lebo Ste presvedčený, že „väčšina jeho účastníkov až tak hlúpa nebola.“ Súhlasím, hlúpa nebola, ale mohla byť zvedená. Mnohí z nich možno nevedeli, že rozhlas v Bystrici volal ľudi povstať proti Nemcom lžou, že nám zajali prezidenta, že vojaci z posádok ktorých českí velitelia sa pridali k povstaniu nemali na výber, že na povstaleckom území bola vyhlásená mobilizácia a každy, kto do nej zapadol, pokiaľ včas neodišiel, musel ísť k povstalcom, že v Bystrici vyvesovali československé vlajky a vyvolávali heslá o zjednotení s Čechmi (čo je nakoniec aj vyryté v pamatníku Povstania).
Vaše tvrdenie, že pretože „ väčšina z účastníkov boli prostí vojaci ako môj otec, ….. preto si myslím, že to bolo národné povstanie“ mi pripomína episódu jednej našej známej, ktorú sme roky márne presviedčali, že komunizmus (napriek niekoľkým kladom) bol v podstate aspoň takým, keď nie horším systémom ako fašizmus.Tvrdohalo vytrvávala na svojom, že komunizmus bol dobrý, lebo aj jej dedko bol komunista a on bol dobrý človek.
Tak mi pripadá aj Vaše hodnotenie povstania v auguste v 44-tom. Milan9/4
Milan,
historik musí vidieť veci, keď chce hodnotiť niekoho, ako to on videl a o čo sa snažil, a potom, čo z toho vzniklo. Keď súhlasím s Vašimi 6 bodmi (v princípe s nimi súhlasím), nemôžem potom povedať nasledovné: „…nevošlo ako Benešova obeť, ale minimálne ako partner“, keď v skutočnosti komunisti jednak s jeho plánmi súhlasili a po 48-mom Čechom vo všetkých rozhodnutiach ustúpili“.
Je to absolútne nehistorický pohľad. Husák na jednej strane musel oponovať väčšine svojich, ktorí snívali o pripojení Sk k Sovietskemu zväzu, a jednak vidieť politiku veľmoci, ktorá smerovala k vydaniu Sk do rúk Beneša. Podobne ako Tiso volil menšie zlo, ktorým v danom momente bol Beneš. To, že sa im po vojne ich myšlienky nepodarilo realizovať, lebo ich Gottwald presvedčil, že „najskôr revolúcia, potom federácia“ (Koľkokrát nás na túto návnadu Česi lapali a mnohých aj lapili?), bol jeho omyl už z obdobia po vojne, nie cez SNP. Tvrdo za to však aj zaplatil. A nerobme si ilúzie, Benešovci by nás zvalcovali bez povstania podobne ako Nemcov!
No neviem, ako poznáte plány z dielne národných socialistov, a tam sa niečo hovorí, ako „riešiť“ slovenskú otázku. Vrele odporúčam prečítať si Memorandum Čsl. strany národno-socialistickej z r. 1946.
Normálny vojak nevidel všetky súvislosti. Ten videl len to, že niekto nepozvaný prišiel do jeho krajiny a veliteľ mu povedal, že treba vlasť brániť. A on ju bránil až dovtedy, kým ho Nemci nezajali. Z jeho strany a zo strany väčšiny zo 60 000 vojakov, ktorí bránili svoju vlasť, nikto neuvažoval tak ako Vy. Vo vojne hynuli denne desaťtisíce ľudí, bolo to síce tragické a proti všetkým zvyklostiam vojny, čo sa stalo v Martine, ale som si istý, že zo slovenských vojakov bojujúcich proti Nemcom to nikto nevedel. A už vôbec nevedeli, žeby to mal byť podnet na to, aby okupovali ich vlasť.
Neviem, či ste čítali Husákovo Svedectvo o SNP, vydanie z roku 1964. Tam píše, že tvrdenie o tom, že Bystrica bola zaplavená čsl. vlajkami je klamstvom, lebo on videl v celej BB okrem jednej čsl. zástavy výlučne slovenské a spojenecké zástavy.
A nebojte sa, nie som žiaden dogmatik. Ani naivný obhájca komunistického režimu. Ale nehnevajte sa, keď poviem, že ako pre Tisa, tak aj pre Husáka boli vonkajšie pomery to, čomu sa museli prispôsobiť. Tiso sa snažil čo možno s najmenšími stratami prejsť cez vojnu. Ako sa mu to podarilo, o tom ešte bude dlho vynášať súdy história. Myslím, že po r. 1970 bol do rovnakej pozície postavený Husák. Žiaľ Bohu, už Ribbentrop povedal Tisovi v Salzburgu r. 1940, že pre 300 nemeckých divízií Sk nie je žiaden problém. Rovnako pre 300 sovietskych divízií nebolo Č-Sl. žiaden problém. Ale žiť sa muselo. Nemohli všetci do kotolne alebo do emigrácie. Historici v budúcnosti, keď opadne táto ideologická záplava, musia povedať, že Tiso bol lepší ako Tuka a Husák lepší ako Biľak alebo Kolder. Alebo povedia, neexistuje menšie zlo, existuje len zlo ako také a spolu s básnikom zvolať: „vôľ nebyť, ako byť otrokom!“ Myslíte si, že toto by bola cesta, ktorou sme sa mali uberať?
pán Hrnko, so záujmom som si prečítal aj článok aj polemiky. Znie to istotne lepšie a zaujímavejšie, ako to, čo sa človek dočíta v denných dávkach tlače. Mám však jednu zásadnú pripomienku – sám obhajujete názor, že „…Z hľadiska čisto metodologického dejiny sa píšu vždy od súčasnosti do minulosti, teda z hľadiska súčasných potrieb sa dívame na minulosť, snažíme sa ju pochopiť a vysvetliť. Objektívne totiž existuje len súčasnosť a náš pohľad na minulosť…“ Aj keď ja s takýmto názorom úplne nesúhlasím – pretože takáto optika skresľuje pochopenie pohnútok vtedajších ľudí, prečo konali tak ako konali (iné morálne kritériá, etika, kultúrne prostredie determinujú iný prístup ku konaniu a riešeniu problémov)- v tomto „vašom vlastnom pohľade na vec“ jednoducho neobstojí váš názor na SNP, ako na udalosť, ktorá akosi „zmiernila“ pohľad víťazných spojeneckých mocností na Slovensko, poťažmo ho „zachránila“ ako také,= ja z toho chápem súčasne, umožnila mu kontinuitu, aj keĎ to tak priamo nepíšete. Ak si totiž vezmeme ako príklad susedné Maďarsko, asi sa so mnou zhodnete, že snáď neexistoval na konci 2.sv. vojny štát s beznádejnejším statusom, prAvda okrem porazenej Veľkonemeckej ríše 🙂 – národný štát s puncom odvekých šovinistov (a to aj bez Szálasziho, s nedávnou históriou rakúskouhorského vyrovnania a preťahovania sa s Rakušanmi o moc v Rak.Uh), spojencov Hitlera do samého konca Ríše (bojovali aj o Berlín a najmenej dve maď.armády skončili v zajatí až v Nemecku), a nakoniec, samozrejme bez nejakého „povstania“, ktoré by nejak explicitne deklarovalo, že v maďarsku existuje demokratická opozícia, ktorej sú vlastné rovnaké ciele ako spojeneckým víťazným veľmociam-protihitlerovskej koalícii….ak by som teraz zobral vašu optiku na metodológiu na písanie dejín, tak sa pýtam : „Kde je Maďarsko teraz? S takouto karmou, biľagom..“ a zároveň si môžem rovno odpovedať“…“no predsa úplne v tej istej pozícii, ako Slovensko – štát v EU, takmer rovnaký establishment, rovnaké problémy, rovnaká s…a …“ 🙂 odpusťte mi za vulgarizmus.
Pán Hrnko, zaujíma váš názor, vaša reakcia
s úctou
Palo
…mozno by Slovaci do povojnoveho nestastneho ceskoslovenska nevstupili az tak ako partner, ale viac ako porobeny narod (nic viac by sa vsak nestalo, lebo gottwaldovi ludia -slovaci-a dtto SK ludia z kominterny uz tak ci tak fungovali s jasnym cielom tak isto, ako napr. madarski lavicovi internacionalisti typu Sandor Rado…aby sa presadili vo vladach povojnovych stalinovych satelitov), ale dnes by mozno Slovaci mali ovela rovnejsie chrbtice a menej televiznych debat, medzi „dobrymi a zlymi historikmi“, potazmo aj historikmi evanjelikmi vs. katolikmi. Husaka a Clementisa pozrala vlastna masineria, skor ci neskor = v podmienkach idealov ktorym sluzili nesplnili ani jeden pomyselny ciel – csl.federacia po 68om bola menej suverenny stat ako slovakstat 39-44.
Tiez sa pripajam k Milanovym pochybnostiam ohladne zmyslu formulacie „Nemci nas napadli, tak prosti ludia sa pripojili k povstaniu“, co mi dosvedcili viaceri pamatnici. Padakovi agenti zo ZSSR (ako vtedy nazyvali partizanskych velitelov z Kyjeva) sa predsa zacali vyskytovat v hojnej miere (minimalne nato, aby sa o tom pisalo aj v novinach), uz zjari 1944, ale Nemci este stale respektovali slovensku suverenitu (nedavno bola krasna konferencia v muzeu SNP v BB na temu nemecky vyslanec Elard Ludin, dalej publikacia vid http://www.snm.sk/?lang=svk&org=15§ion=publ&id=64). Az masivny postup CA na frontach (snaha udrzat tylove uzemie Slovenska sposobilym pre nemecky ustup) a udalosti najprv v Ruzomberku a vo Vrutkach sposobili okamzity prichod okupacnych nemeckych vojsk – bez pytania si povolenie na takyto akt. Nebol tym spustacom veru slovensky slobodny vysielac v BB, ani Tisova kvazi ziadost ako krycia scenka…Prave v mobilizacii bola skryta zlotrilost a zneuzitie obycajneho prosteho cloveka, pretoze vtedajsi eticky kodex a zakony nepovolovali nejake vynimky z mobilizacie (dezercia = polny sud = …), navyse mobilizaciu moze vyvolat len nejaka statna autorita, v tomto pripade najvyssie armadne velenie, budi to dojem ze usilie je na najvyssich miestach koordinovane,… ako sa v tomto mohol prosim vas zorientovat vtedajsi obcan slovenskej republiky vo veku 18+, ktory podliehal mobilizacii? Je jasne, ze taky narukovat musel a sam poznam pribeh cloveka, ktory 2x dezertoval v priebehu jedneho dvoch rokov – najprv z vychodneho frontu, v deziluzii z tamojsioch udalosti, aby sa doma musel zapojit pod hrozbou polneho sudu do povstania (lebo jeho velitelia sa medzitym vratili domov a zapojili do snp),a potom este aj po potlaceni snp v horach na prasivej (!) pod vystrahou polneho sudu a zastrelenia ho donutili k „navratu“ k rozprasenej neexistujucej jednotke vojaci II.paradesantneho zboru gen.Prikryla, tak isiel opacnym smerom a pri prvej prilezitosti zdrhol do doliny domov …takych osudov ludskych bol asi bezpocet a predstavte si, co mal taky clovek povedat ex post s odstupom casu, v podmienkach realneho socializmu csl. socialistickej republiky svojim detom a vnucencom – preco som ja bojoval v SNP? Samozrejme ze odpovie podobne ako vas stary otec, vo vsetkej ucte – nic ine v takej situacii nema zmysel…tazko to moze asi dnesny clovek pochopit.
Paľo, asi sme sa dobre nepochopili. Ja nehovorím, že dejiny robí historik. Ja len hovorím, že dejiny sú niečo, čo už bolo, čo sa nevráti a že v skutočnosti existuje len prítomnosť. Samotný dejinný proces je nemenný a pri jeho skúmaní sú základom fakty, teda to, čo sa stalo. Ale poznanie faktov, to ešte nie je poznanie histórie. Najdôležitejšou prácou je vysvetľovanie týchto faktov a dávanie ich do súvislosti. A tu je to, o čom hovorím. Kde je dôležitý pohľad z dneška, pohľad našej generácie. Preto v historiografii platí princíp, že čím je udalosť vzdialenejšia je pohľad na ňu a jej vysvetľovanie objektívnejšie. Predsa je tu fakt, že 29. augusta 1944 vypuklo SNP. A teraz sa dívajme na vysvetľovanie – Povstanie proti vlastnému štátu (táto koncepcia asi najviac vyhovovala Benešovi); Povstanie proti fašizmu (najlepšie sa hodila komunistom); Povstanie za rovnoprávne postavenie slovenského národa v rodine európskych národov; Č-Sk sme prijali len ako nutné zlo (Husák r. 1963)… A mohol by som pokračovať. Čo je pravdou? Pravdepodobne každý z týchto výkladov pri určitom pohľade obsahuje zrnko pravdy. Ale žiaden z nich nie je celou pravdou! Celú pravdu o mnohých záležitostiach súvisiacich s Č-Sk, prvou SR, socializmom, prevratom z r. 1989 sa budeme dozvedať len postupne až po tom, keď sa náboj r. 1993 úplne vytratí. Keď všetci Slováci budú považovať za svoj štát SR a budú to pokladať za vrchol národného snaženia. Potom budeme môcť o svojich dejinách týchto rokov začať rozprávať s objektívnou pravdou zo slovenského hľadiska. Ale to neznamená, že tento výklad príjmu Česi, Maďari alebo Nemci. Naším problémom číslo 1 pri výklade slovenských dejín je to, že mnoho slovenských historikov sa na našu minulosť stále díva cez oči Prahy a Budapešti a pokusy o slovenský pohľad považujú za falšovanie histórie!!!! No a na druhej strane -a vidieť to aj z debaty na mojom blogu (prapredkovia), že často sa snažia presadiť aj ľudia, ktorí by už z Adama chceli urobiť prvého Slováka a historické fakty sú im nepotrebné, lebo so schopní si ich vymyslieť koľkokoľvek. Prvým predpokladom vytvorenia pravdivého obrazuo našej minulosti je držanie sa faktov!
PS. Ja mám predsa už nad 50. V povstaní sa zúčastnil môj otec, dedo bojoval v prvej vojne. Ináč otec bol zmobilizovaný pred Mníchovom a svoju vojenskú anabázu skončil 30. apríla 1945. Za ten čas stihol okupáciu západného Slovenska nacistami v 1939, bombardovanie Sp. N. Vsi Maďarmi v marci 1939, nálety spojeneckého letectva na zbrojovky v PB a Dubnici, povstanie, zajatie, Domobranu a opäť odboj. Bol protilietadlový delostrelec, veliteľ batérie PLK. Nebol žiaden mladík (r. 1915) a vedel, za čo bojoval.
To mal byť asi vtip: Beneš platený Stalinom?!?
Pýtam sa: My Slováci už nikdy nebudeme mať iných historikov len takých, ako sú Kováč a Hrnko?
Článok z Pravdy 11. 2. 2008
Nenapísal som ho ja. Obyčajne nevtipkujem nemiestne! Chcelo by sa povedať, že bez vetra sa ani lístok nepohne. Napriek tomu som nepovedal bol, iba, že je to skoro isté..
Bol Edvard Beneš sovietskym agentom?
11. februára 2008 7:25
Československý prezident Edvard Beneš už pred vojnou spolupracoval so sovietskou výzvednou službou. Po vojne bol preto vydierateľný a vo februári 1948 umožnil Klementovi Gottwaldovi a komunistom prevziať všetku moc v štáte. Vyplýva to z informácií, ktoré zverejnila ruská rozviedka. Historici však o ich dôveryhodnosti pochybujú. Beneš už pred vojnou úzko spolupracoval so sovietskym rezidentom Piotrom Zubovom, uvádza sa na internetovej stránke Služby vonkajšej rozviedky Ruskej federácie.
V januári 1948 sa Zubov z poverenia Stalina a Molotova vybral do Prahy, kde rokoval s chorým prezidentom. Mal ho presvedčiť, aby neprekážal Gottwaldovi pri preberaní moci v Československu. „Zubov túto úlohu úspešne splnil,“ tvrdí na webe Vladimir Karpov, odborník na dejiny sovietskej tajnej služby. Zubov dostal za svoje služby Leninov rad a o štyri roky zomrel.
Michal Štefanský z Vojenského historického ústavu v Bratislave pripomína, že s touto senzáciou vyšiel ako prvý Pavel Sudoplatov, bývalý zástupca šéfa sovietskej výzvednej služby. Jeho pamäti vydali v roku 1994 v USA a o dva roky aj v Rusku. „Informácia o Benešovi vydieranom sovietskymi agentmi už vtedy vyvolala značný rozruch, dosiaľ ju však nepotvrdil nijaký iný zdroj,“ dodáva Štefanský.
Zubov mal Benešovi pri ich poslednom stretnutí na Hradčanoch pripomenúť dôverné styky s Kremľom a Ľubjankou (sídlo NKVD – KGB) v minulosti. Dokonca ho mal vydierať s použitím potvrdenky o 10-tisíc dolároch, ktoré prevzal jeho sekretár, keď v roku 1938 odchádzal do exilu. Prezidenta tiež upozornil na jeho účasť pri príprave vojenského puču v predvojnovej Juhoslávii. Do tajnej operácie mal byť zasvätený aj Stalin. Moskva sa zastrájala, že tieto a ďalšie pre Beneša nepríjemné fakty zverejní, ak jej nepôjde poruke počas nadchádzajúcej vládnej krízy v Prahe, spomínal Sudoplatov.
V sieti tajných agentov
Ani historička Jelena Serapionovová z Ruskej akadémie vied, ktorá sa zaoberá povojnovými dejinami Československa a jeho vzťahmi so ZSSR, nevie zatiaľ jednoznačne posúdiť, či ide „o šokujúce odhalenie, výmysel alebo vedomú dezinformáciu“. Zároveň však považuje za „celkom hodnoverné“, že Beneš poskytoval vedeniu Sovietskeho zväzu pred vojnou aj počas nej určité informácie. Je všeobecne známe, že už v roku 1937 odovzdal Stalinovi tajnú informáciu o maršalovi Tuchačevskom ako nemeckom agentovi. Išlo o podvrh, ktorý vyfabrikovala nemecká tajná služba. Talentovaný vojvodca doplatil na ňu životom a stalinské represálie vtedy zasiahli značnú časť sovietskej generality.
Sudoplatov a Zubov cestovali do Prahy v čase, keď tu už pôsobila početná agentúrna sieť sovietskej výzvednej služby. Podľa zistení českého historika Karla Kaplana celú sieť riadili dvaja spravodajskí dôstojníci, ktorí vystupovali pod menami Chozjanov a Tichonov. Prvý z nich bol počas vojny v Londýne sovietskym rezidentom Čičajevom. V tom čase spolupracoval so šéfom Benešovej exilovej spravodajskej centrály Františkom Moravcom. Teraz mali sovietski agenti svojich ľudí medzi špičkami ŠtB, ktorú riadila KSČ. Český historik František Hanzlík považuje v tejto súvislosti za fatálnu chybu prijatie zákona o Zbore národnej bezpečnosti v lete 1947. „V schválenej podobe zákon znemožňoval demokratickú kontrolu tajných služieb,“ vysvetľuje Hanzlík.
Gottwald vystriedal Beneš
Pred 60 rokmi v tomto čase už bolo zrejmé, že Československo smeruje k vyvrcholeniu vnútropolitickej krízy. Okolo 10. februára vyzdvihlo vedenie KSČ ďalšie požiadavky na znárodňovanie priemyslu, pozemkovú reformu, zvyšovanie miezd, s ktorými demokrati nemohli súhlasiť. Ministerstvo vnútra, ktoré ovládali komunisti, nachystalo premiestňovanie nepohodlných policajných šéfov z pražských obvodných riaditeľstiev. Protesty predstaviteľov nekomunistických strán boli len hádzaním hrachu na stenu. „Gottwald ešte zvažoval, či má požiadať Stalina, aby sa v Rakúsku pohli sovietske vojská na zastrašenie Beneša, ale v tejto situácii by išlo o zbytočný krok,“ upozorňuje Štefanský. Opozícia podľa neho nesprávne odhadla taktiku a stratégiu komunistov, podcenila ich.
Beneš mlčal, minister zahraničných vecí Jan Masaryk sa tváril, že nič strašné sa nedeje. Mohlo teda nasledovať rozuzlenie v podobe politického prevratu, nazývaného potom Víťazným februárom. Ministri za demokratické strany podali demisiu, Beneš ju prijal a Gottwald doplnil vládu komunistami. Aby si o pár mesiacov neskôr sadol do kresla prezidenta.
A čo keby prišli Nemci na Slovensko pomôcť pochytať kyjevské výsadky partizánov, Veličko a ďalší. Povstanie by nebolo a všetci by boli spokojní. Teda organizátori povstania, lebo ho nemohli pripraviť hoci chceli. Bola spokojná aj Bratislava. Ale čo je hlavné neboli by tu tisícky mŕtvych prostých ľudí, NEbola by D U K L A. . Tokajík, Ostrý Grúň atď.
V histórii neplatí čo keby. V dejinách sa veci stali tak, ako sa stali. Bez alebo s Veličkom etc. by asi vývin išiel cestou k vystúpeniu proti Nemcom. Vedel o tom Tiso, vedel o tom Čatloš a boli si toho vedomí aj Husák etc. Len to – ako ináč všetko v histórii – vypálilo ináč, ako si to predstavovali.
Pán Hrnko príkladom môže byť Slovenská národná strana. Ale prečo to vypáli ináč, ako si to predstavovali ? To má odpovedať história, lebo história má byť učiteľkou múdrosti, ak historické práce toto zanedbávajú – tak načo je história ako veda? Je vôbec veda ? Vždy všetko vypáli ináč ako si to predstavujeme. Tak načo plánovanie, príprava. Iný príklad, bežný : vznikne požiar, zhorí dom, príde odborník a zisťuje príčinu, kde bola chyba, elektroinštalácia, komín a pod. V histórii SNP to neplatí? A nie len SNP.
Bohužiaľ história nie je veda. Bez objektívnej analýzy minulých dejov a vyhodnotení možných alternatív a pomenovaní chýb je bezcenná. História musí zodpovedať aj otázku: “ čo by bolo keby“.