Rokovanie o ochrannom pásme a zatiahnutie slovenského štátu do vojny s Poľskom

Uvedenú štúdiu som napísal ešte v čase, keď sme povinne písali marxisticky. Dávam ju na posúdenie návštevníkom môjho blogu, aby si urobili vlastný názor na to, či pre nás (konkrétne mňa) bolo dôležitejšie dodržiavať marxistický úzus (ako tvrdí pán Hromík), alebo hľadanie pravdy.

Otázka utvorenia ochranného pásma (Schutzzone) na území západného Slovenska po vzniku slovenského štátu patrí medzi najčastejšie témy prác našich i zahraničných historikov, ktoré sa týkajú satelitného pomeru tohto štátu k nacistickému Nemecku.[1] Napriek tomu sú ešte určité nejasnosti, ktoré súvisia so zodpovedaním otázok, za akým účelom bolo toto pásmo utvorené a ako konečné upravenie štatútu ochranného pásma vplývalo na prehlbovanie kolaborácie ľudáckeho re­žimu s nacistickým Nemeckom; najmä, ako súviseli s jeho zapojením do agresívnej vojny proti Poľsku.

Dnes už možno s určitosťou povedať, že utvorenie ochranného pásma vyplývalo z plánov nacistických vojenských kruhov na utvorenie strate­gickej hranice nemeckej ríše po obsadení česko-moravského priestoru a bolo súčasťou celkových strategických plánov nacistického vedenia pri rozvíjaní agresie nemeckého imperializmu. Vojenské kruhy tretej ríše už dávno pred Mníchovom uvažovali o včlenení českého priestoru do nacistickej ríše. Zo 16. júna 1938 pochádza rozsiahly elaborát, vypraco­vaný v štábe wehrmachtu, pod názvom Geopolitický význam včlenenia Čiech a Moravy/Sliezska do ríše[2] V ňom zvažujú všetky výhody i nevý­hody začlenenia českých krajín do nemeckej ríše z hľadiska strategic­kého i z hľadiska vojnového hospodárstva (Wehrwirtschaft). Zároveň je tento elaborát aj prvým známym dokumentom, v ktorom sa do českých krajín zahrňuje aj časť Slovenska až po Váh. Okrem strategických príčin sa zohľadňovali i ekonomické otázky. Zo strategického hľadiska by sa tak ríšska hranica podstatne skrátila a získala by výhodnú polohu za hrebeňmi oblúku Západných Karpát. Zároveň sa bralo do úvahy aj to, aby plánovaný kanál Odra-Dunaj neprechádzal cudzím územím. Z eko­nomických dôvodov sa zohľadňovalo najmä to, že Česko bude mať po obsadení nedostatok potravín, a preto by bolo vhodné, aby aj juhosloven­ský obilninársky kraj bol pripojený k zamýšľanému protektorátu. Po Viedenskej arbitráži síce význam Slovenska západne od Váhu ako obil­nice poklesol, no strategický význam ríšskej hranice na východných úpätiach Malých Karpát, Bielych Karpát a Javorníkov z hľadiska rozvíjania nacistickej agresie juhovýchodným a východným smerom naďalej zotrval.

Dňa 14. marca 1939 odhlasoval slovenský krajinský snem odtrhnutie Slovenska od českých krajín. Týmto aktom však ľudáci nezabezpečili – ­ako sa domnievali – integritu slovenského územia. Nacisti v tomto ob­dobí potrebovali vyhlásenie samostatného slovenského štátu najmä na ospravedlnenie okupácie českých krajín. Keď sa tak stalo, nemali už jednoznačný záujem na jeho zachovaní. Je preto len samozrejmé, že po­čas okupácie českých krajín 15. marca 1939 začali realizovať aj svoj plán na utvorenie strategickej hranice tretej ríše a oddiely wehrmachtu, SS a gestapa obsadili i časť západného Slovenska. O tom, že ríšski predsta­vitelia mienili skutočne tieto časti územia Slovenska pripojiť k Protekto­rátu Čechy a Morava svedčí nielen rozkaz skupine vojsk 5 z 15. marca 1939, v ktorom sa popri vojenskom obsadení územia západne od Váhu nariaďovalo i zriadenie civilnej správy (dva oberlandráty so sídlom v Trenčíne a Senici)[3], ale aj správanie sa nacistického wehrmachtu na obsadenom území. Nacistické volská, ktoré v marcových dňoch roku 1939 vtrhli na územie západného Slovenska, zriaďovali úradovne gestapa, po­lície, zatýkali komunistov a sociálnych demokratov a uskutočňovali su­rovú perzekúciu židovského obyvateľstva. Obsadené územie bolo od ostat­ného územia Slovenska odrezané aj colnou hranicou[4].

Vojenská okupácia územia západne od Váhu nebola pravdepodobne len – ako sa všeobecne prijíma – odpoveďou na neodoslanie vopred do­hodnutej žiadosti o Hitlerovu ochranu[5]; ale – a to predovšetkým – ­realizáciou strategických plánov wehrmachtu. Táto akcia však značne vystrašila slovenskú vládu. J. Tiso preto ešte v ten istý deň, večer 15. marca 1939, odoslal Hitlerovi telegram, koncipovaný viedenskými nacistami z okruhu ríšskeho miestodržiteľstva, v ktorom ho požiadal o poskytnutie ochrany, čo Hitler aj prijal[6]

Výmena telegramov medzi Tisom a Hitlerom otvorila cestu rokovaniam vo Viedni o ochrannej zmluve medzi slovenskými a nemeckými predsta­viteľmi na čele s Tisom a Hitlerom. Vzhľadom na to, že deň pred začatím týchto rokovaní, 16. marca 1939, Hitler odmietol návrhy časti svojej suity (OKW, Ribbentrop) na okamžité rozdelenie Slovenska medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko a predbežne zotrval na zachovaní existencie „samo­statného“ slovenského štátu – predložil Hitler Tisovi vo Viedni veľmi opatrne požiadavku na odtrhnutie týchto území od Slovenska[7] Tisova delegácia však veľmi rýchlo pochopila, o čo ide, a takúto požiadavku od­mietla. Pred Národným súdom J. Tiso o Hitlerovom návrhu vypovedal, že pochopil, „že ide vlastne o zbavenie suverenity tejto čiastky Slovenska, ktorá mala byť pod tou zónou, a fakticky by to znamenalo pričlenenie tejto čiastky Slovenska k nemeckej ríši. Malo to siahať až po Váh. Podľa neho sa tu mali budovať veľké opevnenia a pozemky pre tieto opevnenia mali byť vyvlastnené v prospech ríše. Naše úrady v tejto čiastke Sloven­ska boli by síce ostali, ale mali sa riadiť podľa nemeckých vojenských predpisov[8]“. Ľudáci, ktorí boli obviňovaní zo straty území okupovaných Maďarskom a Poľskom, nemohli pripustiť ďalšie, tak podstatné okliešte­nie slovenského územia, ak si chceli zachovať svoju tvár pred slovenskou verejnosťou. Okrem toho na tomto území mali ľudáci medzi buržoáziou a roľníctvom silné pozície, ktorých sa nemohli vzdať, lebo by sa ešte viac obmedzilo pole pôsobnosti slovenskej buržoázie ako celku a ľudác­kej zvlášť. A, samozrejme, dravá ľudácka buržoázia, ktorú bratislavská vláda reprezentovala, by sa rada zmocnila pozícií, ovládaných predtým neslovenským kapitálom. Preto Tiso i celá slovenská delegácia sa pokú­šali zmierniť nacistické požiadavky[9] Narazili však na ešte dravší ne­mecký imperializmus, ktorému sa v dôsledku jeho nepomerne väčšej sily museli podriadiť.

Nacistickí vládni a vojenskí predstavitelia sa počas rokovaní vo Viedni 17. marca 1939 (pretože predbežne zotrvali na existencii slovenského štátu) vzdali niektorých maximalistických požiadaviek, ktoré by znemožnili ľudákom uskutočňovať politiku kolaborácie. Zo spomínaných strategických dôvodov sa však nemienili tohto územia zrieknuť. Nárok Berlína na územie západného Slovenska sa predbežne riešil tak, že sa do ochrannej zmluvy včlenil článok o zriadení ochranného pásma. Podľa článku 2 ochrannej zmluvy, „aby sa účinne prejavila ochrana prevzatá nemeckou ríšou, nemecká branná moc bude mať kedykoľvek právo zria­ďovať vojenské zariadenia a mať posádky v sile, ktorú uzná za nutnú na území ohraničenom na západe hranicami slovenského štátu a na vý­chode čiarou, tvorenou východným okrajom Malých Karpát, Bielych Kar­pát a Javorníkov“. V tomto pásme ma1a slovenská vláda zabezpečiť pre nemeckú armádu potrebné pozemky a povoliť bezcolné zásobovanie wehrmachtu. Zároveň mali nemeckej armáde patriť vojenské výsostné práva a príslušníci wehrmachtu a jeho sprievodu mali podliehať výlučne nemeckému súdnictvu[10]. Následkom zrieknutia sa okamžitého pričlenenia dotyčných území k nemeckej ríši odvolali nemecké miesta civilnú správu z okupovaného územia Slovenska už 17. marca 1939[11] a neskôr, 27. marca 1939, i nemeckú colnú stráž z údolia Váhu na moravsko-slovenskú hra­nicu[12].

Podpísanie ochrannej zmluvy, stanovenie hranice ochranného pásma a jeho predbežného štatútu v článku 2 tejto zmluvy bolo však len začiat­kom veľmi dlhých a zložitých rokovaní o konečnom usporiadaní vzťahu slovenského štátu a nacistického Nemecka. Pritom sa vynára i otázka, či ríšski predstavitelia okrem utvorenia strategického predpolia pre oku­pované české krajiny mali aj iné úmysly, najmä, či bezprostredne v čase tvorenia a podpísania tieto zmluvy sledovali aj zámer utvoriť si priaznivé predpolie pre zamýšľaný útok na Poľsko. Podľa výpovede W. Kepplera pred norimberským tribunálom ochranné pásmo bolo utvorené preto, že sa predstavitelia wehrmachtu obávali, že Malé Karpaty, Biele Karpaty a Javorníky by sa mohli stať bázou nepriateľských výsadkov, a tým ohrozovať srdce ríše. H. Batowski okrem toho tvrdil, že ochranné pásmo malo byť od samého začiatku nástupným priestorom na útok proti Poľ­sku[13]. Predovšetkým treba vidieť, že ochranné pásmo malo zabezpečiť nacistický výboj, dosiahnutý okupáciou českých krajín. Na jeho utvorenie treba nazerať aj z hľadiska celkových cieľov nacistickej politiky, najmä hlavného, ktorým bolo rozšírenie „životného priestoru“ nacistickej tretej ríše na úkor národov strednej a východnej Európy. Ochranné pásmo bolo hrozbou najmä pre štáty juhovýchod­nej Európy, pretože bolo ideálnym nástupným priestorom do Dunajskej kotliny. V určitom zmysle malo i protipoľský význam, no skutočnosť, že v ochrannej zmluve sa ochranné pásmo ohraničilo nezávisle od komuni­kačnej nosnosti tohto priestoru (cesty, železnice), znižovalo význam tohto pásma ako operačného nástupného priestoru proti Poľsku.

V čase, keď Poľsko odmietlo nacistické pokusy na svoje podrobenie sa Berlínu „suchou“ cestou a 26. marca 1939 poľský vyslanec v Berlíne Lip­ski potvrdil odmietavé stanovisko Poľska (naznačené už v rozhovore s Ribbentropom 21. marca 1939 ) s ohľadom na poľské ústupky v Gdansku a Koridore a na prispôsobenie sa poľskej politiky nemeckej ríši[14], sa vý­razne zvýšil význam ochranného pásma ako možného vojenského nástup­ného priestoru na útok na Poľsko. V tomto období vznikla aj požiadavka na preloženie hranice ochranného pásma na líniu rieky Váh a rozšírenie jeho štatútu na niektoré miesta na východ od Váhu[15]. Tretia ríša tak chcela získať kontrolu nad považskými zbrojovkami[16] a napraviť chybu z obdobia podpísania ochrannej zmluvy, keď sa ochranné pásmo ohrani­čilo bez ohľadu na komunikačné možnosti tohto priestoru. Po odmietnutí nacistických požiadaviek Varšavou začalo ochranné pásmo nadobúdať na význame ako nástupný priestor proti Poľsku, čo sa potom prenieslo i do rokovaní o konečnom usporiadaní pomerov na západnom Slovensku. Čím viac sa zhoršovali vzťahy medzi Berlínom a Varšavou a čím viac sa približoval nacistický útok na Poľsko, tým viac sa do rokovaní nemecko­-slovenskej komisie prenášal tento faktor. Vyvrcholilo to nakoniec tým, že nacistická strana potvrdila ochotu ustúpiť zo svojich veľmi tvrdých pozícií, ale len za cenu zhoršenia slovensko-poľských vzťahov.

V marci 1939 však ani ľudácka vláda nemala istotu o svojom mocen­skom postavení a sústavne sa obávala, že si susedné štáty rozdelia Slo­vensko medzi sebou[17]. Ani v Berlíne nemali presnú koncepciu, čo so slo­venským priestorom. Jednotlivé vplyvné skupiny nacistického aparátu plánovali použitie slovenského územia ako výmenného objektu v rokova­niach s Poľskom a Maďarskom[18]. Až keď v Berlíne definitívne zistili, že Poľsko nemieni robiť ústupky, ktoré by oklieštili jeho suverenitu a pod­riadili ho nacistickej supremácii, zriekli sa – aspoň vo vzťahu k Poľsku – politiky delenia Slovenska a naopak sa ho usilovali využiť ako ná­stupný priestor vojenského útoku proti Poľsku. Časovo posledný pokus, v ktorom Nemecko ponúklo Poľsku delenie Slovenska, bola reč Hitlera v ríšskom sneme 27. apríla 1939. Hitler vo svojom prejave už len rekapituloval nacistické pokusy a na záver roztrhal pol’sko-nemeckú zmluvu o neútočení z roku 1934. Poľsko tieto pokusy odmietlo v Beckovej reči v sejme 5. mája 1939.

Na začiatku mája 1939 prišla do Bratislavy nemecká vojenská komisia (Duetsche Militärkomision, DMK), ktorá mala usporiadať pomery na Slo­vensku vyplývajúce z ochrannej zmluvy, najmä otázky súvisiace s ohra­ničením a funkciou ochranného pásma a s odovzdaním zbraní česko-slo­venskej armády nemeckej ríši. O zriadení tejto komisie informovalo velenie wehrmachtu Zahraničný úrad 29. apríla 1939[19]. Nemecká vojenská komisia dostala príkaz na odchod do Bratislavy 4. mája 1939[20]. Za vedú­ceho vojenskej časti komisie bol vybraný generál F. Barckhausen, ktorý sa pokúšal dohodnúť s predstaviteľmi bratislavskej vlády o odovzdaní zbraní česko-slovenskej armády už v apríli 1939. Dohoda, ktorú vtedy uzavrel, a ktorá určovala slovenskej vláde vydať všetky zbrane prevyšujúce po­treby troch peších divízií, sa však nerealizovala[21]. Rokovaniami však získal skúsenosti, ktoré ako vedúci DMK veľmi účinne využíval. Nemecká vojenská komisia prišla do Bratislavy 7. mája 1939, prvé náv­števy a rokovania uskutočnil generál Barckhausen v dňoch 8. až 9. mája 1939. Na týchto stretnutiach oboznámil činiteľov bratislavskej vlády so smernicami, ktoré dostal od svojich predstavených, a zoznámil sa s člen­mi slovenskej vojenskej komisie[22]. Rokovania sa začali 10. mája 1939[23]. Aj keď nemožno príchod DMK do Bratislavy a definitívny krach nacis­tických plánov na podriadenie Poľska „suchou“ cestou mechanicky spájať, najmä keď nie sú dokumenty, ktoré by súvislosť medzi nimi potvrdzo­vali, nemožno nepoukázať na túto zhodu.

Rokovania medzi slovenským štátom a nemeckou ríšou o úprave po­merov vyplývajúcich z ochrannej zmluvy prebiehali v rámci vojenských komisií, na čele ktorých za nemeckú stranu stáli generál F. Barckhausen a titulár (Geschäftsträger) nemeckého vyslanectva v Bratislave generálny konzul E. von Druffel a za slovenskú stranu sekčný šéf Ministerstva zahraničných vecí I. Milecz. V skutočnosti však vedúci predstavitelia DMK všetky význam­nejšie otázky prerokovávali priamo s J. Tisom, F. Ďurčanským alebo s ce­lou vládou. Postup rokovaní bol veľmi pomalý a hneď spočiatku boli hlavné prob1émy rozdelené do viacerých subkomisií, z ktorých rozhodu­júcu úlohu plnila subkomisia vojenská[24]. Najdôležitejšie problémy, na ktoré sa sústredilo rokovanie v jednotlivých subkomisiách i komisii boli ohraničenie ochranného pásma, definovanie pojmu „výsostné práva“, ktoré mal wehrmacht vykonávať v ochrannom pásme; využitie vojensko­-hospodárskych podnikov na Považí; početný stav slovenskej armády; odškodné za česko-slovenský vojnový materiál, ktorý nemecké vojsko ulúpilo z vojenských skladov na západnom Slovensku; možnosť vlastniť bojové chemické látky slovenskou armádou; možnosť podržať posádky slovenskej armády v ochrannom pásme a i. O nacistických požiadavkách bola slovenská strana informovaná už 17. apríla 1939[25]. Prvý raz predsta­vitelia bratislavskej vlády o nich rokovali 19. apríla 1939, keď sa sloven­ská delegácia na čele s Tisom zdržiavala v Berlíne na oslavách Hitlero­vých narodenín[26]. Požiadavky, ktoré boli podľa vyhlásení nemeckých predstaviteľov v súlade so znením ochrannej zmluvy, však výrazne pre­kračovali nacistické požiadavky z marca 1939, pričom nemecká strana na rokovaniach využívala veľmi široké znenie článkov tejto zmluvy. Tak odchod wehrmachtu z územia mimo ochranného pásma podmienili od­transportovaním vojnového materiálu česko-slovenskej armády. Za vý­sostné práva wehrmachtu v budúcom ochrannom pásme požadovali uznať zaberanie vojenských, úradných, ako i súkromných budov, využívanie všetkých dopravných ciest a prostriedkov, vojensko-hospodárskych pod­nikov vrátane bezcolného dovozu potrebného tovaru a surovín na zabez­pečenie vojenských jednotiek v pásme, ako aj vývozu výrobkov z nich; pošty, ďalekopisu a spravodajstva; pre obce Trenčín, Kubrú, Dubnicu, Považskú Bystricu, ako aj považské zbrojovky (všetko na ľavej strane Váhu) požadovali uznať ustanovenia ochranného pásma; slovenská ar­máda mala mať stav vo výške 1 % počtu obyvateľov (asi 25 000 mužov); vývoz zbraní zo Slovenska sa mohol uskutočniť len s povolením ríšskej vlády.[27] K tomu požadovali zákaz vlastnenia bojových chemických látok slovenskou armádou a továrne na výrobu týchto látok, ktoré sa nachá­dzali na území Slovenska, sa mali odbúrať. V rozpore so znením ochran­nej zmluvy ( článok 2 ) Berlín žiadal stanoviť hranicu ochranného pásma severne od Nového Mesta nad Váhom na líniu rieky Váh.[28]

Slovenská vláda z tých istých dôvodov, z ktorých nemohla prijat požia­davku na odtrhnutie územia západne od Váhu na rokovaniach vo Viedni 17. marca 1939, usilovala sa mierniť maximalistické požiadavky nacistov na ich práva v ochrannom pásme. Ich prijatie by pre ňu znamenalo vzdať sa zvrchovanosti na rozsiahlom územi štátu a povoliť pre toto územie úplne iný štatút ako v ostatných oblastiach štátu. Z nacionalistického hľadiska, z ktorého bránila svoju politiku spolupráce s Nemeckom, by sa totiž úplne znemožnila, čo by do značnel miery znamenalo aj stratu sociál­nej základne vlastnej moci. Proti požiadavkám Berlína žiadala uznať nárok slovenského štátu na zhabaný vojnový materiál česko-slovenskej armády; odmietla široko chápaný výklad výsostných práv nemeckej ar­mády v ochrannom pásme (trvala na tom, aby sa obmedzili len na zaria­denia a príslušníkov wehrmachtu); pri stanovení hraníc ochranného pás­ma sa pridržiavala znenia ochrannej zmluvy, v prípade zmeny trvala na neobmedzenom využívaní dopravných spojov na Považí; na rozdiel od ríšskych predstaviteľov, ktorí chceli slovenskému štátu povoliť len symbolickú armádu, súhlasila síce s mierovým stavom slovenskej armády v počte 25 000 mu­žov, no požadovala určiť vojnový stav slovenskej armády na 150 000 mu­žov a taktiež trvala na práve vlastniť a vyrábať bojové chemické látky, ako aj udržiavať vlastné posádky v ochrannom pásme.[29] Zotrvávanie na vojnovom stave 150 000 mužov slovenskej armády malo význam pre bra­tislavskú vládu nielen z hľadiska potrieb obrany (Maďarsko), ale aj pre­to, že nemecká strana požadovala odovzdať všetok zbrojný materiál, ktorý prevyšoval potreby 25-tisícovej armády a ktorý ešte zo zásob česko-slovenskej armády zostal v rukách slovenskej vojenskej správy.[30]

Napriek úsiliu bratislavskej vlády o čo možno najrýchlejšie skončenie rozhovorov sa rokovania preťahovali, aj keď slovenskí vyjednávači v mnohých prípadoch zotrvávali len na formálnych úpravách požiadaviek Berlína.[31] Sku­točnosť, že slovenskej vláde v mnohom záležalo najmä na formálnej stránke nacistických požiadaviek, si povšimol generál Barckhausen už počas svojho prvého pobytu na Slovensku. „Slovenská vláda vychádza v ústrety všetkým návrhom a snaží sa z najlepších síl, aby splnila ne­mecké požiadavky,“ písal Barakhausen svojim nadriadeným. „Vyjadrila len prosbu, aby, ak si má ochrániť a upevniť svoje postavenie vo vlastnej krajine, zachovávalo sa podľa možnosti jej dekórum.“[32] Samozrejme, túto ochotu slovenskej vlády nacisti využívali a nechceli pristúpiť ani len na for­málne úpravy svojich návrhov na usporiadanie pomerov na Slovensku a v ochrannom pásme zvlášť. Využívali pri tom aj skutočnosť, že územia, o ktorých sa rokovalo, obsadil nemecký wehrmacht, čo utváralo priaz­nivé podmienky na vynucovanie si ďalších a ďalších požiadaviek nemeckej ríše od predstaviteľov nového režimu na Slovensku. V tomto duchu sa niesli i inštrukcie pre činnosť nemeckej vojenskej komisie, v ktorých sa ku každej požiadavke pre slovenskú vládu pripojilo aj to, že prípadné jej doplnenie si ponechávajú ríšske miesta vyhradené.[33] Mnohé z týchto ďalších požiadaviek, hoci boli pre slovenskú vládu láka­vé, boli už súčasťou nacistických príprav na vybudovanie nástupného priestoru zo Slovenska k útoku na Poľsko.[34] Podobne si nacistické kruhy prostredníctvom týchto rokovaní vynucovali od bratislavskej vlády zmeny vo vnútropolitickom rozložení politických síl, najmä čo sa týkalo vyra­denia polonofilského krídla ľudáckeho tábora na čele s K. Sidorom a za­medzenia politických kontaktov s Poľskom.[35]

Pokiaľ v prvej etape slovensko-nemeckých rozhovorov o úprave pome­rov v ochrannom pásme a výklade ochrannej zmluvy mala slovenská strana záujem o ich čo najrýchlejšie skončenie a nemecká strana ich svojou neústupčivosťou preťahovala, začiatkom leta roku 1939 sa prístup Berlína k rokovaniam zásadne zmenil. Dokončovanie príprav na útok na Poľsko vyžadovalo aj definitívne upravenie pomerov na Slovensku, aby sa aj na južnom krídle upevnila celková strategická pozícia ríše pred začatím bojových operácií. Preto v ďalších rokovaniach prejavili vyjednávači Berlína určitú ochotu vyjsť najmä z formálnej stránky v ústrety požiadavkám bratislav­skej vlády. Dokonca súhlasili ustúpiť aj v niektorých vecných otázkach, ktoré však zapadali do celkových príprav útoku na Poľsko. Všetky zásad­né požiadavky však naďalej presadzovali a neskôr si ich od Tisovej vlády aj vynútili.

Zmena postoja Berlína k rokovaniam so slovenským štátom, teda úsilie o čo najrýchlejšie skončenie rokovaní o určenie štatútu ochranného pás­ma, ktorá súvisela s dokončovaním príprav na prepadnutie Poľska, sa výrazne odrazila už vo výnose Zahraničného úradu z 30. júna 1939, zasla­ného nemeckému vyslanectvu do Bratislavy.[36] V tomto výnose sa dávalo slovenskej vláde na vedomie, že „predbežnou podmienkou pre predvídanú podporu Slovenska je bezozvyšku uznanie našich požiadaviek, pretože Slovensko je odkázané na našu vojenskú, hospodársku a finančnú po­moc.“[37] Ďalej sa slovenskej vláde oznamovalo, že všetky otázky súvisia­ce s vojenskou, hospodárskou a inou pomocou možno s úspechom riešiť len v tom prípade, ak sa splnia všetky vojenské a politické požiadavky tretej ríše. Ústupky môže slovenská strana čakať len v tom prípade, ak sa zapojí do protipoľskej politiky, pretože všetky vojenské a politické požiadavky ríšskej vlády s výnimkou jednej, týkajúcej sa nemeckej men­šiny a jej úlohy v štáte, boli zamerané proti Poľsku. Od bratislavskej vlády sa požadovalo zamedzenie akýchkoľvek vzťahov s Poľskom, ktoré protirečili nemeckým záujmom, zostrenie stráženia hraníc s Poľskom, prepustenie nespoľahlivých elementov z finančnej stráže, zamedziť vstup do česko-slovenských légií v Poľsku, zamedziť poľskú špionáž. Požiadavky na vnútropolitickú stabilizáciu sa týkali vyradenia K. Sidora z vnútropo­litického vplyvu a odstránenia Nemcom nepohodlných ľudí. Ďalej žiadali vybudovať spravodajskú sieť proti Poľsku a získaný spravodajský mate­riál mali poskytnúť nemeckej spravodajskej službe.[38]

O týchto požiadavkách rokovali predstavitelia DMK s predstaviteľmi slovenskej vlády na čele s jej predsedom J. Tisom a ministrom zahranič­ných vecí F. Ďurčanským 17. júla 1939. Všetky požiadavky ríšskej vlády, ktorých cieľom bolo obmedzenie stykov s Poľskom, ľudáci na tomto za­sadnutí akceptovali. Bratislavská vláda uistila Barck­hausena a Druffela, že „bude ďalej viesť vnútropolitický vývoj na Slovensku voči Nemecku v úplnom pozitívnom a priateľskom duchu.“[39] Teda, že je ochotná naďalej prehlbovať svoju spoluprácu s na­cistickým Nemeckom. Výsledok sa ukázal po vypuknutí druhej svetovej vojny v aktívnej účasti slovenskej armády na vpáde do Poľska.

Intenzifikáciou príprav na útok na Poľsko sa v štáboch wehrmachtu začalo uvažovať i o konkrétnych modalitách využitia slovenského pries­toru. Celou problematikou začlenenia územia Slovenska do operačných plánov nemeckých vojsk, v tomto čase už najmä problematikou vzťahu nemeckého vojska k slovenským politickým orgánom, sa zaoberal štáb Hlavného veliteľstva pozemných vojsk (Oberkomando des Heeres, OKH ) a 21. júla 1939 vypracoval pre OKW o tom rozsiahly elaborát.[40] S plánom na využitie slovenského územia ako operačného územia nemeckých vojsk sa v liste z 26. júla 1939 oboznámil i vedúci Nemeckej vojenskej komisie generál F. Barckhausen. Podľa inštrukcie generálovi Barckhausenovi by bolo dobre, „keby slovenská vláda poprosila ríšsku vládu o vstup nemeckých jednotiek (na spôsob Rakúska), ďalej, keby sa oboznámila diplomatickou cestou účelne slovenská vláda o tom, že nemecký veliteľ (Oberbefehlsha­ber) prevezme výkonnú moc (nad územím slovenského štátu – pozn. A. H.).“[41] Hlavné velenie nemeckého pozemného vojska, ktoré v pred­chádzajúcom období nemalo dobré skúsenosti so slovenskou vládou, trva­le odmietajúcou z praktického, pre Bratislavu najmä z formálneho hľadis­ka prehnané nároky nemeckej brannej moci na Slovensku, prejavilo v tomto značne neopodstatnenú nedôveru k predstaviteľom ľudáckeho režimu. Preto chcelo súčasne s útokom na Poľsko plne suspendovať i štátnu su­verenitu slovenského štátu na predpokladanom operačnom území. Gene­rál Barckhausen, ktorý na rozdiel od predstaviteľov berlínskych štábov bol v bezprostrednom styku so slovenskými činiteľmi, poznal ich reálne postavenie a vôľu konať na základe prispôsobovania sa vývinu, vo svojom prípise z 8. augusta 1939 odmietol ta­kýto spôsob premeny územia slovenského štátu na operačné územie ne­meckých vojsk v protipoľskej vojne. V prípade suspendovania výkonnej moci bratislavskej vlády videl zbytočné tažkosti, lebo by sa tým nemec­ká branná moc v očiach domáceho obyvateľstva stala nevyhnutne oku­pačnou mocou so všetkými z toho vyplývajúcimi neblahými dôsledkami. Za oveľa účinnejšie pokladal využiť ochotu k spolupráci zo strany slovenskej vlády a priamo zatiahnuť slovenský štát do predpokladanej útočnej akcie. Pritom poukázal na to, že v zmysle platných zákonov (zákon o obrane štátu z roku 1936) možno plne dosiahnuť všetky požiadavky nemeckej armády. Odporúčal zrušiť aj nariaďovaciu právomoc, požadovanú OKH, pretože slovenskú armádu máme v každej operačnej situácii v ruke.“[42]

Myšlienka na využitie slovenskej armády vo vojne proti Poľsku sa plne presadila, čo sa odrazilo i na rokovaniach OKW s Hitlerom 10. augusta 1939. Hitler tam akceptoval požiadavku bratislavskej vlády, ktorá sa týkala vojnového stavu slovenskej armády. Bratislave sa malo oznámiť, že ríša nebude ďalej bazírovať na určení hornej hranice vojno­vého stavu slovenskej armády, ale že slovenská vláda si môže ponechať zbrane pre stav armády v počte 125 000 mužov a pre ďalších 25 000 mužov ako zásobu spotreby.[43] Toto rozhodnutie Hitlera nebolo jeho „typickým obra­tom“, ako sa domnieva L. Kaiser,[44] ale vyplývalo z premysleného zámeru na využitie slovenskej armády v nastávajúcom vojnovom konflikte. Sved­čí o tom i spôsob, akým sa tento zdanlivý ústupok uskutočnil. Prípis ge­nerála Keitela, šéfa OKW, oznamoval slovenskej vláde, o aký ďalekosiahly ústupok ide, aby sa podnietila jej ochota na ďalšiu spoluprácu, a že zbrane, ktoré vlastní, sa v budúcnosti vyrábať nebudú a slovenská armáda sa prezbrojí novými nemeckými zbraňami, ale spôsob i čas prezbrojenia si ponecháva na rozhodnutie ríšska vláda.[45] Teda v momentálnom čase bolo pre Berlín vhodné, aby zostala slovenská armáda dostatočne vyzbrojená, ale pre budúcnosť si vyhradil rozhodujúci vplyv na výzbroj a výstroj armády slovenského štátu. O jednoznačnosti tohto opatrenia nie je po­trebné pochybovať.

Ústupok ríšskej vlády v kardinálnom bode požiadaviek Bratislavy umožnil okamžité uzavretie zmluvy o ochrannom pásme, ktorú za slo­venskú vládu 12. augusta 1939 podpísal J. Tiso a za nemeckú stranu no­vovymenovaný nemecký vyslanec v Bratislave H. Bernard a generál F. Barckhausen. Zmluva o ochrannom pásme vyšla do značnej miery v ústrety požiadav­kám nacistického Nemecka. Za vydreté ústupky, týkajúce sa najmä právnej jednoty ochranného pásma s ostatným územím slovenského štátu a povolením jednej viac-menej symbolickej posádky v tomto pásme (300 mužov v Se­nici, nebolo to však priamo súčasťou zmluvy, ale jej doplnku z 13. augusta 1939) súhlasila slovenská vláda s plným využitím rozsiahlej a strategicky významnej časti slovenského územia na agresív­ne akcie nemeckého imperializmu. Okrem toho, že sa bratislavská vláda v ochrannom pásme zriekla v prospech nemeckej brannej moci výsostných práv, patriacich v suverénnom štáte výlučne vlastnej armáde, poskytla všetky dopravné spoje medzi Bratislavou, Žilinou a Čadcou, vrátane tých, ktoré ležali na východnej strane Váhu na neobmedzené vy­užitie wehrmachtu. V čase vojnového nebezpečenstva sa v tomto priesto­re mohlo ubytovať aj nemecké vojsko s tými istými podmienkami ako slovenská armáda (teda v priestore mimo pásma a v samom pásme mala nemecká armáda v týchto veciach neobmedzené právo a príslušníci slovenskej armády okrem taxatívne vymenovaných do tohto pásma nesme­li).[46] Na zmluvu o ochrannom pásme nadväzovala ešte dohoda o odbúraní tovární na bojové chemické látky[47] a dohoda o budovaní slovenskej bran­nej moci[48] z 18. augusta 1939. Otázka vojensko-hospodárskych podnikov, pretože mala širší záber ako ohraničenie ochranného pásma, sa v zmluve riešila iba rámcovo. Definitívne bola vyriešená v zmluve o vojenskom hospodárstve (Wehrwirtschafvertrag) z januára 1940, ktorou bratislavský režim poskytol nacistickému vedeniu vojny 25 najvýznamnejších podni­kov na neobmedzené využívanie.[49]

Skončenie rokovaní o usporiadaní pomerov v ochrannom pásme bolo zároveň začiatkom konkrétneho zaťahovania slovenskej armády do agre­sívnych akcií proti Poľsku. V deň podpísania zmluvy o ochrannom pás­me, teda 12. augusta 1939, poslal šéf OKW generál Keitel prípis Zahra­ničnému úradu v Berlíne, v ktorom ho oboznámil s plánmi na použitie Slovenska ako nástupného a operačného územia nemeckých ozbrojených síl. „Z vojenských dôvodov utajenia“ – oznamovalo sa v prípise – „nie je prípustné slovenskú vládu informovať o tom už teraz, ale môže sa jej to oznámiť, tiež zo zahraničnopolitických dôvodov, až v poslednej ho­dine. Pretože prípravy na to musia byť prijaté už v mieri, stane sa to v rámci vojenskej spolupráce.“[50] Predstavitelia bratislavskej vlády síce postrehli začiatkom leta nacistické prípravy na vojnu proti Poľsku,[51] nechceli si však pripustiť, najmä kruh okolo Ďurčanského, že aj po poskytnutí slovenského územia nacistickému nástupu nebudú môcť zostať mimo tohto konfliktu.[52] Naďalej všestranne vychádzali v ústrety požiadavkám Berlína, čo nemecká strana – aj keď svoje úmys­ly pred Bratislavou zatajovala – využívala na stále všestrannejšie zaťa­hovanie slovenského štátu do vojnových príprav. Slovenská vláda sa okrem toho intenzívne zapájala aj do protipoľskej kampane.

O konkrétnych modalitách zatiahnutia slovenského štátu do vojen­ských operácií proti Poľsku sa rokovalo vo Viedni, v sídle hlavného ve­lenia 14. armády, ktorá mala viesť operácie proti Poľsku zo severnej Moravy a Slovenska, samozrejme bez účasti predstaviteľov zainteresovanej strany.[53] Na rokovaní sa prebrali smernice o správaní nemeckých jed­notiek pri vstupe na Slovensko, vypracovaných. na začiatku augusta 1939. Podľa nich sa malo Slovensko pokladať za spriatelený štát, ktorý dobro­voľne poskytol svoje územie na operácie nemeckej armády. Hoci sa na rokovaní definitívne prijala zásada, že výkonná moc zostane naďalej v rukách slovenskej vlády – teda nie ako sa pôvodne predpokladalo, že bude v rukách nemeckého veliteľa – prijaté smernice o vzťahu k slo­venským úradom zostali prakticky nezmenené. Spojenie medzi veliteľom 14. armády a slovenskou vládou mal zabezpečiť styčný dôstojník, ktorý by prenášal všetky požiadavky nemeckého veliteľa slovenskej vláde. V jednotlivostiach tieto smernice obsahovali to, čo neskôr vydala slo­venská vláda ako vyhlášku k obyvateľstvu 28. augusta 1939.[54] Tieto smer­nice sa na zasadnutí akceptovali. Ako otvorená otázka sa ponechali možné úlohy pre slovenskú armádu. Aj v tomto prípade sa generál Barck­hausen vyslovil za nevyhnutnosť vytýčiť nejaké úlohy pre slovenskú armádu.[55]

Na základe rozhovorov vo Viedni vypracoval Zahraničný úrad 21. augusta 1939 koncept nóty, ktorá sa mala odovzdať slovenskej vláde v deň útoku na Poľsko. Koncept nóty sa odvolával na predvídaný vpád poľských vojsk na Slovensko, a tým okamžitý vstup nemeckých armád na jeho územie, aby Nemecko mohlo splniť záväzky z ochrannej zmluvy. Okrem toho obsahoval už uvedené smernice o správaní sa nemeckej ar­mády.[56] Aj keď sa táto skutočnosť bezprostredne dotýkala územia slo­venského štátu, slovenská vláda zostala naďalej neinformovaná. Až tesne pred vpádom do Poľska (pôvodný termín bol určený na 26. augusta 1939) oznámil nemecký vyslanec H. Bernard a šéf DMK generál Barckhausen 24. augusta 1939 predstaviteľom vlády v Bratislave, že v najbližšom období sa očakáva vojna medzi Nemeckom a Poľskom. Pod zámienkou, že je možný poľský vpád na Slovensko, žiadali od slovenskej vlády podriadenie slovenskej armá­dy nemeckému veliteľovi a poskytnutie letiska v Spišskej Novej Vsi ne­meckej Luftwaffe. Zároveň Ríšske ministerstvo zahraničia oznámilo slo­venskej vláde, že očakáva „lojálnu spoluprácu“ a za to je ochotné ga­rantovať hranice Slovenska proti Maďarsku, vrátiť slovenské územie odstúpené Poľsku roku 1938 a ubezpečilo, že slovenská armáda nebude nasadená mimo územia Slovenska.[57] Toto oznámenie podľa očakávania bratislavská vláda prijala bez námietok.[58] Zvlášť priaznivo na ňu pôsobila garancia hraníc s Maďarskom. Svoju ochotu sa však usilo­vala využiť aj tým, že žiadala od ríšskej vlády aj pomoc pri návrate území stratených v prospech Poľska roku 1920 aj vtedy, ak by vojna nebola.[59] Prejavená ochota slovenskej vlády vyjsť v ústrety nacistickým požiadavkám znovu upozornila nemecké miesta, že so slovenským štátom v protipoľskej vojne možno rátať nielen ako s pasívnym činiteľom.

Presun dátumu útoku na Poľsko z pôvodného 26. augusta na 1. sep­tembra 1939[60] využilo velenie nemeckej brannej moci na plné integrovanie slovenskej armády do príprav na útok na Poľsko. Trvalá ochota bratislavského režimu podriaďovať sa nacistickým požiadavkám a ustupovať v otázkach, netý­kajúcich sa bezprostredne úzkych záujmov vtedajšej slovenskej politickej elity, odstránila posledné zábrany velenia wehrmachtu k vedeniu slovenského štátu. Na­priek tomu, že OKW sa dohodlo so Zahraničným úradom, že nótu z 21. augusta 1939 odovzdá spoločne zástupca wehrmachtu a Zahraničného úradu slovenským úradom až po vypuknutí bojov, respektíve niekoľko hodín predtým, oboznámil veliteľ 14. armády generál List s plánmi ne­meckej brannej moci generála F. Čatloša už 27. augusta 1939.[61] Po určitom vá­haní a kontaktoch so Zahraničným úradom potom odovzdalo túto nótu i nemecké vyslanectvo v Bratislave.[62] Aj v tomto prípade slovenská vláda len s nepatrnými námietkami prijala nemeckú požiadavku a už na druhý deň vydala vyhlášku, v ktorej obyvateľstvu oznamovala príchod nemeckej armády na Slovensko[63] a nariadila úradom, ako sa k týmto vojskám majú správať.[64]

Krátky čas medzi predpokladaným a skutočným útokom na Poľsko využil nacistický wehrmacht na rozšírenie operačného územia aj na Slovensko mimo ochranného pásma už pred začatím bojov, čo sa pôvodne neplánovalo. Pretože po prijatí nacistickej nóty slovenskou vládou do začiatku útoku zostával nemeckému veleniu ešte dostatok času, rozšírilo si svoje nástupné operačné územie tým, že 14. armáda vystriedala slo­venské jednotky na Orave.[65] Hoci generál F. Čatloš pred Národným súdom tvrdil, že ani po stretnutí s generálom Listom v Žiline 28. augusta 1939 sa nedozvedel o tom, že slovenská armáda sa zúčastní na útoku na Poľ­sko,[66] z rozsahu opatrení, ktoré od neho generál List vyžadoval, mu ako vojakovi muselo byť zrejmé, že nejde o defenzívne opatrenia neutrála v prípade konfliktu v blízkosti hraníc štátu. V liste, ktorý generál List zaslal Čatlošovi 27. augusta 1939, sa oznamovalo, „že Führer očakáva, že armáda Slovenska, stojaceho pod nemeckou ochranou, s radosťou a so všetkou silou sa zasadí o to, aby žiadna čiastka slovenskej pôdy nebola čo i len prechodne stratená v prospech Poľska“.[67] Ďalej gen. F. Čatlošovi dával na vedomie, že preberá velenie nad slovenskou armádou. Účel opatrení slovenskej armády podľa generála Lista spočíval v tom, „aby a) sloven­ské územie bolo zabezpečené pred každým poľským vpádom; b ) na slo­venskej hranici medzi maďarskou hranicou a Vysokými Tatrami boli via­zané čo možno najväčšie sily (poľské – pozn.. A. H. )“.[68] V ďalších čas­tiach listu generál List vyložil konkrétne úlohy slovenskej armády, ako aj to, že styčným dôstojníkom medzi Listom a Čatlošom bude generál Engelbrecht,[69] známy Čatlošovi už z marca 1939 ako veliteľ vojsk obsa­dzujúcich Slovensko a neskôr ako prvý veliteľ ochranného pásma. Ochota, s akou Čatloš prijal nemecké požiadavky,[70] len utvrdila vojenské kruhy tretej ríše, že vládna garnitúra v Bratislave je ďalej pripravená rozširovať svoju spoluprácu s dominantnou mocnosťou. Netreba sa preto čudovať, že v čase vypuknutia nemecko-poľského konfliktu nemecká strana nedodržala svoj prísľub, že slovenská armáda nebude nasadená mimo hraníc Slovenska. V ranných hodinách l. sep­tembra 1939 vydal generál Engelbrecht generálovi Čatlošovi rozkaz, aby slovenské vojsko, ktoré sa v troch divíziách sústredilo na východnom Slovensku,[71] zaútočilo na Poľsko. Čatloš tento rozkaz splnil, aj keď ne­mal predbežný súhlas politických orgánov. Jeho obrana pred Národným súdom, že Tiso, ktorý mal ešte možnosť vrátiť slovenské vojsko do vý­chodzieho postavenia, jeho krok dodatočne schválil,[72] neuberá na jeho vine a, samozrejme, ani na vine celého režimu za vstup slo­venského štátu do agresívnej vojny proti Poľsku. Slovenská vláda tým zavŕšila len jednu etapu vývoja režimu, ktorá logicky vyplynula z nastúpenej cesty spolupráce s Nemeckou ríšou.

Rokovania o ochrannom pásme, ako vidieť, bezprostredne súviseli, s účasťou slovenského štátu na vojenskom ťažení proti Poľsku. Ochota s ktorou predstavitelia ľudáckeho režimu prijímali niektoré požiadavky nacistického Nemecka, len aby zabezpečili určitý priestor vlastnej politickej činnosti vo „vlastnom, národnom“ štáte a udržali stabilitu svojho režimu, nakoniec priviedla Berlín k presvedčeniu, že slovenský štát mož­no využiť na agresívne plány nemeckého imperializmu. Tým sa určitým spôsobom stabilizovalo postavenie slovenského štátu v nacistickej sfére vplyvu, a preto Berlín ustúpil z určitých, viac-menej formálnych požiadaviek k slovenskému štátu, ktoré by domácemu režimu sťažovali vnútro-­ politické postavenie. Pritom však všetky zásadné požiadavky, ktoré po­kladal za nevyhnutné na nacistickú supremáciu nad Slovenskom a na získanie výhodnej strategickej a vojenskej bázy na rozvíjanie agresie východným smerom, si vynútil. Aj zdanlivé ústupky slovenskej vláde si však dal draho zaplatiť. Ľudácki predstavitelia sa svojou kolaboráciou postupne stávali účastníkmi nacistických agresívnych podujatí a trvalo zväzovali svoj režim s osudom nacistického panstva v Nemecku. Prvým a nezvratným krokom tohto osudového spojenia s nacizmom bolo práve poľské ťaženie, v ktorom zohrala svoju úlohu, síce okrajovú, aj slovenská armáda. Účasť na tomto ťažení viac-menej izolovala slovenský štát v na­cistickej sfére vplyvu a, hoci len na krátke obdobie, otriasol sloven­skou spoločnosťou.

.

[1] HUBENAK, L.: Politika nemeckej ochrannej zóny na Slovensku roku 1939. In: Sbor­ník archívnych prací, r. 17 č. 2, Praha 1967, s. 318-409; HUBENÁK, L.: Nacistické výbo­je a nemecká ochranná zóna na Slovensku. In: Právnické štúdie, 19 1971 s. 106-213; KAISER, L.: Die Politik des Dritten Reiches gegenüber der Slowakei 1939-1945, Bo­chum 1969; BATOWSKI, H.: Agonjla pokoju i początek wojny. Poznań 1969.

[2] National archives of United States (NAUS, mikrofilmy tzv. alexandrijského archí­vu), T-77 roll 721, 1 942 776-794, Geopolitický význam včlenenia Čiech a Moravy /Sliezska do ríše, OKW 18. 6. 1938

[3] HUBENÁK, L.: Politika nemeckej ocnrannel zóny na Slovensku roku 1939, c. d., dok. č. 5.

[4] Štátny ústredný archív SSR (ŠÚA SSR], Krajinský úrad (KiT), P IV – nem., 19 636/39 prez., Správy podriadených úradov o priebehu nemeckej okupácie z marc3 1939.

[5] HOENSCH, L. K.: Die Slowakei und Hitlers Ostpolitik. Köln-Graz 1965, s. 334

[6] Tamže, s. 336.

[7] KAISER, J.: c. d., s. 64.

[8] SNA, Národný súd (NS), kr. 43, 6146-2/I-2, Tisova výpoveď pred NS z 8. 3. 1946

[9] Tamže, pozri aj výpoveď A. Macha pred NS z 25. 2. 1946, 6/46-22/d-1.

[10] Československo a norimberský proces, Ministerstvo informácií 1946, Text ochran­nej zmluvy, s. 342-343.

[11] HUBENAK, L.: Politika nemeckej ochrannej zóny na Slovensku roku 1939, c. d., dok. č. 3, Gruppenbefehl No. 4 zo 17. 3. 1939.

[12] SNA, Ministerstvo zahraničných vecí SR (MZV), kr. 131, 493, Hlásenie MNO z 29. 3. 1939.

[13] Názory podľa KAISER, L.: c. d., s. 69.

[14] Akten zur deutschen ausswärtigen Politik, séria D, zv. 6 [ADAP). Baden Baden 1956, Záznam rozhovoru s Lipským z 26. 3. 1939.

[15] KAISER, l.: c. d., s. 99.

[16] V dokumentoch z marca a apríla 1939 sa prenesenie hranice ochranného pásma za línie rieky Váh zvýrazňuje najmä z ohľadu na považské zbrojárske závody, no ne­skoršie rokovania ukázali, že nacistom išlo aj o komunikácie, pretože kým považské zbrojovky nakoniec vypustili z ochranného pásma a ich ovládnutie si zabezpečili iným spôsobom, využitie komunikácii na strednom Považí i tých, ktoré sa nachádzali mimo pásma, si zmluvne zabezpečili.

[17] Pozri HRNKO, A.: Príčiny a spoločensko-politické dôsledky účasti slovenského štátu na vojne proti Poľsku roku 1939. Historicky časopis, č. 3, 1983, s. 394-414.

[18] pozri napr. SNA, NS, kr. 90, 7/46/49, Preklad dakumentu z proveniencie OKW z 25. 3. 1939 “ . . . Nie je isté, ako dlho sa bude považovaf Führer byť viazaný zmluvou uzavretou so Slovenskom. Najvyšši armádny velitel (Keitel – pozn. A. H.) má dojem, že Führer by sa chcel zbaviť tohto záväzku, len čo príde čas, a že bude používať Slo­vensko ako podkladu pre vyjednávanie medzi ním, Poľskom a Maďarskom . . . Führer súhlasí s navrhovanou hraničnou čiarou (rieka Váh), v prípade, žeby Slovensko malo byť rozdelené, východná hranica pozdĺž rieky Nitry . . . ; pozri tiež KAISER, L.: c. d., s. 75-80.

[19] NAUS, T-77, roll 877, 5625379, Prípis OKW Zahraničnému úradu z 29. 4. 1939.

[20] Tamže, 5625366-369.

[21] Tamže, 5625430-433, Správa Barckhausena o priebehu rokovaní so slovenskou vládou zo 6. 4. 1939.

[22] Tamže, 5625290-297, Správa Barckhausena o príchode do Bratislavy.

[23] HUBENÁK, L.: Nacistické výboje a nemecká ochranná zóna na Slovensku, c. d., s. 183.

[24] Tamže.

[25] ADAP zv. 6, dok. č. 206, Záznam bez podpisu z 15. 4. 1939; NAUS, T-77, roll 877, 5 625 401, Telegram Druffela na Zahraničný úrad zo 17. 4. 1939 o odovzdaní nóty slo­venskel vláde.

[26] Tamže, poznámka č. 3 k dokumentu č. 206, s. 212.

[27] Tamže, dok. č. 206.

[28] SNA, MZV, kr. 78, 368, Protokoly o rokovaní nemecko-slovenskej komisie, mál – lún 1939.

[29] Tamže.

[30] NAUS, T-77, roll 877, 5 625 458-459, Smernice pre nemeckého styčného dôstolníka mjr. J. Beckera z 1. 4. 1939 o požiadavkách na odovzdanie nadpočetných zbraní a vojno­vých zariadení.

[31] Bližšie o jednotlivých návrhoch a protinávrhoch a o priebehu rokovania pozri HUBENÁK, L.: Nacistické výboje a nemecká ochranná zóna na Slovensku, c. d.

[32] NAUS, T-77, roll 877, 5 625 438-440, Ďalekopisný rozhovor šéfa sk. Ausland z OKW s Barckhausenom z 5. 4. 1939

[33] Tamže, 5 625 366-369, Smernice pre DMK zo 4. 5. 1939.

[34] SNA, NS, kr. 113, 57/46/25, Informácia o poradách so zástupcami generálneho inšpektora pre výstavbu nemeckych ciest. Podľa tohto záznamu prišiel na Ministerstvo hospodárstva zástupca generálneho inšpektora pre vystavbu ríšskych diaľníc v sprie­vode prislušníkov DMK a pod lákavou zámienkou, že Nemecko dlhuje slovenskému štátu veľké sumy peňazí za odvezeny vojnovy materiál, je ochotné pomôcť pri výstavbe nie­ktorých ciest na západnom Slovensku, a to: Diirnkrut – Malacky, Bratislava – Trna­va – Žilina – Ružomberok, Trnava – Sereď – Nitra – Martin – Vrútky. Ďurčanský tento postup privítal a Ministerská rada to 13. 6. 1939 schválila s podmienkou, že na výstavbe budú zamestnaní slovenskí robotníci. Podobne od začiatku júla 1939 pred­kladala DMK slovenským úradom stále nové a nové požiad:avky na zriadenie telegraf­ných liniek. Tamže, kr. 78, 6844/39.

[35] Pozri KAISER, L.: c. d., s. 94-95.

[36] ĎURICA, M. S.: La Slovacchia e la sue relazzione politiche con la germania 1938­-1945, zv. 1. Padova 1964, dok. č. 77.

[37] Tamže.

[38] Tamže.

[39] NAUS, T-501, roll 297, 000053-56, Záznam o vysledku zasadania s členmi sloven­skel vlády zo 17. 7. 1939.

[40] Tamže. T-77, roll 878, 5 625 699-700, Elaborát štábu OKH z 21. 7. 1939.

[41] Tamže. T-501, roll 296, 001212-214, Odpoveď generála Barckhausena na návrh štábu OKH z 26. 7. 1939 o požiadavkách nemeckého vojska na Slovensku z 8. 8. 1939.

[42] Tamže.

[43] ADAP, zv. 7, Baden Baden 1956, dok. č. 41, Prípis Keitela šéfovi DMK z 12. 8. 1939.

[44] KAISER, J.: c. d., s. 106.

[45] ADAP, zv. 7, dok. č. 41.

[46] Presné znenie zmluvy o ochrannej zóne je uverejnené v práci HUBENÁK, L.: Politika nemeckej ochrannej zóny na Slovensku roku 1939 c. d., ako dokument č. 61. ­Nemecké znenie aj s dodatkom z 13. 8. 1939 uverelnil ĎURICA, M. S.: c. d., ako dok. ­č. 85, 86.

[47] NAUS, T-501, roll 297, 000 086-88, Dohoda o odbúraní a odvezeni zariadení k vý­robe a uskladneniu bojových chemických látok z 18. 8. 1939.

[48] SNA, NS, kr. 89, 7/46/14, Zápisnica o výsledku rokovaní DMK s členmi slo­venskej vlády z 18. 8. 1939.

[49] STANEK, I.: Zrada a pád. Praha 1958, s. 231.

[50] NAUS, T-501, roll 296, 01211, Prípis OKW Zahraničnému úradu z 12. 8. 1939.

[51] SNA, NS, kr. 122, 12/47/2, Výpoveď Čatloša z 9. 1. 1947.

[52] Knižnica HÚ SAV, mf. 897. L. Szathmáry, Tajná správa o činnosti dr. Ladislava Szathmáryho v Berlíne, Bratislave a Varšave v rokoch 1936-1939. Pozri inštrukciu, ktorú dalo MZV Szathmárymu 24. 8. 1939 pre prípad vojny.

[53] ADAP, zv. 7, dok. č. 100.

[54] NAUS, T-77, roll . 545, 1 720 388-390.

[55] ADAP, zv. 7, dok. č. 100.

[56] Tamže, dok. č. 165, Prípis Zahraničného úradu OKW z 21. 8. 1939.

[57] Tamže, dok. č. 214, Telegram Zahraničného úradu vyslanectvu do Bratislavy; NAUS, T-501, roll 296, 001196-197, Prípis OKW nemeckej volenskej komisii z 23. 8. 1939. Toto nariadenie vzniklo na príkaz Hitlera z 22. 8. 1939. Smernici OKW chýbala diplomatická forma prípisu Zahraničného úradu a bola zaslaná formou príkazu slo­venskel vláde.

[58] NAUS, T-501, roll 296, 958-990, Denník DMK od mája 1939 do októbra 1939.

[59] ADAP, zv. 7, dok. č. 237, Telegram vyslanca H. Bernarda Zahraničnému úradu z 24. 8. 1939.

[60] Jediným konfliktom z 26. 8. 1939, ktorý nasvedčuje tomu, že už v tento deň bola aspoň časť Hlinkovej gardy zatiahnutá do priamych príprav na útok na Poľsko, bol útok gardistov na stanicu v Skalitom, ktorá bola v tom čase v poľských rukách. Táto jednotka nedostala včas rozkaz o odvolaní útoku a netrpezliví gardisti náhodný vý­strel pokladali za dohovorený signál a zaútočili. SNA, MZV, kr. 208, 10 805taj/1939, úradný záznam z 27. 8. 1939.

[61] NAUS, T-501, roll 296, 958-990, Denník DMK.

[62] ADAP, zv. 7, dok. č. 362, Záznam vedúceho oddelenia politického Zahraničného úradu z 27. 8. 1939.

[63] Slovák z 28. 8. 1939.

[64] SNA, Ministerstvo vnútra ( MV ), kr. 34, F-2002/39, Prípis Predsedníctva vlády minsterstvám Slovenskej republiky z 28. 8. 1939.

[65] SNA, NS, kr. 89, 7/46/18, Slovensko-nemecké ťaženie poľné.

[66] Tamže, kr. 112, 12/47/2, Výpoveď Čatloša z 9. 1. 1947.

[67] NAUS, T-501, roll 296, 001188-190, List generála Lista generálovi Čatlošovi z 27. 8. 1939.

[68] Tamže.

[69] Tamže.

[70] Tamže, 001 186, Ďalekopis Barckhausena z 27. 8. 1939

[71] Slovák z l. 9. 1939.

[72] SNA, N5, kr. 112, 12/47/2, Výpoveď Čatloša z 9. 1. 1947.

54

15 Responses

  1. Avatar Milan 25. marca 2008 / 20:07

    Pán Hrnko,
    Nie som historik, ale z Vášho článku mám dojem, že kým v dodržiavaní „marxistického úzusu“ ste robili nadplán, to ohlasené „hľadanie pravdy“ vo Vašej štúdii treba naozaj hľadať.
    V štúdii Ste nešetrili pejoratívnimi nálepkami vtedajšej legitímnej vlády Slovenskej republiky ako režim, ľudáci, ľudácky režim, domáci režim a ľudácki predstavitelia, ani protiriečeniami a špekuláciami s účelom poškodiť Slovenskej republike.
    Napríklad:
    1. Píšete: „Dňa 14. marca 1939 odhlasoval slovenský krajinský snem odtrhnutie Slovenska od českých krajín“.
    Prečo „odtrhnutie“? Veď Slovensko nikdy nebolo časťou českých krajín a preto sa nemohlo od nich odtrhnúť. Vaša kombinácia vyvoláva v slovenskom čitateľovi neoprávnený pocit viny.
    2. A pokračujete, že: „Týmto aktom však ľudáci nezabezpečili – ako sa domnievali – integritu slovenského územia“.
    Naozaj? Veď hneď pod tým píšete, že: „Hitler odmietol návrhy časti svojej suity ….. na okamžité rozdelenie Slovenska medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko a predbežne zotrval na zachovaní existencie “samostatného” slovenského štátu…“ pričom Vaše úvodzovky v samostatnom asi majú čitateľa upozorniť, že tá samostatnosť bola len „naoko“. A pretože nebola ideálna, žiadalo by sa k samostatnosti dodať, že bola „v rámci možností“.
    3. Zrnko pravdy Ste uviedli v nasledovnom: „Vojenská okupácia územia západne od Váhu nebola pravdepodobne len – ako sa všeobecne prijíma – odpoveďou na neodoslanie vopred dohodnutej žiadosti o Hitlerovu ochranu[5]; ale – a to predovšetkým – realizáciou strategických plánov wehrmachtu. Táto akcia však značne vystrašila slovenskú vládu. J. Tiso preto ešte v ten istý deň, večer 15. marca 1939, odoslal Hitlerovi telegram ….. , v ktorom ho požiadal o poskytnutie ochrany,“
    Hoci nepíšete, kde a kým tá „vopred dohodnutá žiadost“ bola dohodnutá, nemecka okupácia 15. marca, začala len niekolko hodin po vyhlásení samostatnosti Slovenska.
    Čiže žiadosť o poskytnutie ochrany bola na slovenskej vláde vynútená.
    4. Pripúšťate, že: „Podpísanie ochrannej zmluvy, stanovenie hranice ochranného pásma a jeho predbežného štatútu v článku 2 tejto zmluvy bolo však len začiatkom veľmi dlhých a zložitých rokovaní…“
    a tiež, že: „V tomto období vznikla aj požiadavka na preloženie hranice ochranného pásma na líniu rieky Váh a rozšírenie jeho štatútu na niektoré miesta na východ od Váhu[15]. Tretia ríša tak chcela získať kontrolu nad považskými zbrojovkami“
    A tamtiež: „Vyvrcholilo to nakoniec tým, že nacistická strana potvrdila ochotu ustúpiť zo svojich veľmi tvrdých pozícií, ale len za cenu zhoršenia slovensko-poľských vzťahov.“
    Ako sa potom dá chápať Vaše tvrdenie, že: „….slovenskí vyjednávači v mnohých prípadoch zotrvávali len na formálnych úpravách požiadaviek Berlína“?
    A hneď ďalej pokračujete, že: „….o úprave pomerov v ochrannom pásme a výklade ochrannej zmluvy mala slovenská strana záujem o ich čo najrýchlejšie skončenie a nemecká strana ich svojou neústupčivosťou preťahovala…“
    A taktiež, že (Nemci): „Využívali pri tom aj skutočnosť, že územia, o ktorých sa rokovalo, obsadil nemecký wehrmacht, čo utváralo priaznivé podmienky na vynucovanie si ďalších a ďalších požiadaviek nemeckej ríše od predstaviteľov nového režimu na Slovensku.“
    A tamtiež, že (Nemci): „Všetky zásadné požiadavky však naďalej presadzovali a neskôr si ich od Tisovej vlády aj vynútili.“
    Tak do akej miery je Vaše tvrdenie, že išlo len o “formálne úpravy” pravdivé?
    5. Horeuvedenej špekulácií o “formálnych úpravách“ sa protirieči aj nasledovné: „Hlavné velenie nemeckého pozemného vojska …. nemalo dobré skúsenosti so slovenskou vládou, trvale odmietajúcou …. prehnané nároky nemeckej brannej moci na Slovensku …“
    6. Ako Ste z horeuvedeného mohli dedukovať, že: „Zmluva o ochrannom pásme vyšla do značnej miery v ústrety požiadavkám nacistického Nemecka“ ? Veď Nemci si podmienky diktovali. Veď Ste to aj priznali vo vete: „Za vydreté ústupky….“.
    Z toho jednoznačne vyplýva, že slovenská vláda nemohla rokovat len o formálnych úpravach.
    7. Pán Hrnko, podľa čoho Ste z vyššie napísaného vydedukovali, že: „Slovenská vláda sa okrem toho intenzívne zapájala aj do protipoľskej kampane“??
    keď píšete, že: (Zahraničný úrad) „ vypracoval 21. augusta 1939 koncept nóty, ktorá sa mala odovzdať slovenskej vláde v deň útoku na Poľsko. Koncept nóty sa odvolával na predvídaný vpád poľských vojsk na Slovensko, a tým okamžitý vstup nemeckých armád na jeho územie, aby Nemecko mohlo splniť záväzky z ochrannej zmluvy.“
    A pod tým: „Aj keď sa táto skutočnosť bezprostredne dotýkala územia slovenského štátu, slovenská vláda zostala naďalej neinformovaná.“
    Ako môžte písať, že na jednej strane sa zapájala a hneď pod tým, že o nemeckých plánoch na prepadnutie Poľska slovenská strana nebola informovaná?
    A pokračujete: „Až tesne pred vpádom do Poľska … oznámil nemecký vyslanec H. Bernard …. 24. augusta 1939 predstaviteľom vlády v Bratislave, že v najbližšom období sa očakáva vojna medzi Nemeckom a Poľskom. Pod zámienkou, že je možný poľský vpád na Slovensko, žiadali od slovenskej vlády podriadenie slovenskej armády nemeckému veliteľovi a poskytnutie letiska v Spišskej Novej Vsi nemeckej Luftwaffe. Zároveň Ríšske ministerstvo zahraničia oznámilo slovenskej vláde, že očakáva “lojálnu spoluprácu” a za to je ochotné garantovať hranice Slovenska proti Maďarsku, vrátiť slovenské územie odstúpené Poľsku roku 1938 a ubezpečilo, že slovenská armáda nebude nasadená mimo územia Slovenska.“
    To mi pripadá skôr ako vydieranie Slovenska, než ako “intenzívne zapájanie” sa do vojny proti Poľsku.
    8. Aké dôkazy, mimo svojho marxistického úzusu máte k dispozícií, že tvrdíte, že: „Prejavená ochota slovenskej vlády vyjsť v ústrety nacistickým požiadavkám znovu upozornila nemecké miesta, že so slovenským štátom v protipoľskej vojne možno rátať nielen ako s pasívnym činiteľom…“
    Alebo, že tam bola: „Trvalá ochota bratislavského režimu podriaďovať sa nacistickým požiadavkám ….“.
    Pritom píšete, že: „OKW sa dohodlo so Zahraničným úradom, že nótu z 21. augusta 1939 odovzdá ….. slovenským úradom až po vypuknutí bojov,“
    9. O účasti slovenskej armády píšete, že: „Hoci generál F. Čatloš pred Národným súdom tvrdil, že ani po stretnutí s generálom Listom v Žiline 28. augusta 1939 sa nedozvedel o tom, že slovenská armáda sa zúčastní na útoku na Poľsko,“
    ale tvrdíte, že: „…z rozsahu opatrení, ktoré od neho generál List vyžadoval, mu ako vojakovi muselo byť zrejmé, že nejde o defenzívne opatrenia neutrála v prípade konfliktu v blízkosti hraníc štátu.“.
    A to napriek tomu, že gen Čatloš tvrdí, že gen List mu: „… dával na vedomie, že preberá velenie nad slovenskou armádou. Účel opatrení slovenskej armády podľa generála Lista spočíval v tom, “aby a) slovenské územie bolo zabezpečené pred každým poľským vpádom;….“
    Z toho ďalej dedukujete, že: „Ochota, s akou Čatloš prijal nemecké požiadavky,[70] len utvrdila vojenské kruhy tretej ríše, že vládna garnitúra v Bratislave je ďalej pripravená rozširovať svoju spoluprácu s dominantnou mocnosťou.“
    A hneď na to, že pri tej všetkej ochote vraj: „Netreba sa preto čudovať, že v čase vypuknutia nemecko-poľského konfliktu nemecká strana nedodržala svoj prísľub, že slovenská armáda nebude nasadená mimo hraníc Slovenska. V ranných hodinách l. septembra 1939 vydal generál Engelbrecht generálovi Čatlošovi rozkaz, aby slovenské vojsko, ktoré sa v troch divíziách sústredilo na východnom Slovensku,[71] zaútočilo na Poľsko.
    10. Dovolím si oponovať Vášmu tvrdeniu, že: „Rokovania o ochrannom pásme, ako vidieť, bezprostredne súviseli, s účasťou slovenského štátu na vojenskom ťažení proti Poľsku“
    pretože úmysel Slovenska napadnúť Poľsko nebol nikde preukázaný Napriek nepodloženým dôkazom tvrdíte, že tu bola “ochota” predstaviteľov “ľudackého režimu“ prijímať „… niektoré požiadavky nacistického Nemecka, len aby zabezpečili určitý priestor vlastnej politickej činnosti vo “vlastnom, národnom” štáte a udržali stabilitu svojho režimu“,
    a dedukujete, že: „…nakoniec priviedla Berlín k presvedčeniu, že slovenský štát možno využiť na agresívne plány nemeckého imperializmu.“
    11. Na jednej strane píšete o prehnanej ochote slovenskej vlády splniť všetky požiadavky Nemecka a na druhej píšete, že (Berlín): „Pritom však všetky zásadné požiadavky, ktoré pokladal za nevyhnutné na nacistickú supremáciu nad Slovenskom a na získanie výhodnej strategickej a vojenskej bázy na rozvíjanie agresie východným smerom, si vynútil. Aj zdanlivé ústupky slovenskej vláde si však dal draho zaplatiť.“
    Pán Hrnko, Vaša štúdia je dobrým príkladom toho, ako sa počas komunistického Československa deformovala história Slovenska a Slovákov vlastnými historikmi, ktorí boli za takéto paškvily platení z daní ľudí, ktorých dejiny takto prekrúcali. Predpokladám, že táto „štúdia“ bola vypracovaná v Historickom ústave SAV, kde je pravdepodobne aj registrovaná a teda voľne dostupná. Je možné, že aj preložená do cudzích jazykov, čím sa táto deformácia mohla dostať do sveta a spôsobiť Slovensku škody.
    Viem, že človek musel v tom čase z niečoho žiť a veru neraz aj ohnúť chrbát a vypnúť svedomie, aby uživil rodinu. Dnes už je tá doba za nami a ako to povedal historik Irša, „história sa nemusí deformovať“. Nemyslíte si, že národ si zaslúži, aby sa autori takto upravených vedeckých prác chlapsky priznali, že písali polopravdy a upravovali históriu tak, ako si to vtedy neprajníci Slovákov želali?
    Veď nie nadarmo sa hovorí, že „pravda oslobodí“.

  2. Anton Hrnko Anton Hrnko 25. marca 2008 / 21:52

    Milan,
    ďakujem za Vašu analýzu mojej štúdie. Myslím si však, že nie je sine ira et studio. Predovšetkým, ak chcel človek niečo publikovať, musel písať tak, aby svoje posolstvo mohol aj zverejniť. Vôbec si nemyslím, že používanie termínov ľudácky, domáci režim, bratislavská vláda atď. mali alebo majú negatívnu konotáciu z dnešného pohľadu, vtedy boli priepustkou. Ale ako ste postrehli, používal som aj termíny slovenská vláda a pod., čo vtedy nebolo celkom bežné.

    Ad1. Určite so mnou súhlasíte, že to, čo sa stalo 14. marca 1939 nebolo rozhodnutie slovenského snemu z vlastnej vôle, ale že konal pod nátlakom. V danej dobe to bola síce najlepšia opcia, ale ani Tiso, tobôž už takí Sokol, Stano, Sivák, Buday a iní neboli šťastní, že sa to udialo za okolností, za ktorých sa to udialo. Preto sa na túto udalosť zaužívalo v marxistickej histórii termín rozbitie republiky. Keďže som nechcel použiť tento termín, použil som odtrhnutie.

    Ad 2. Za týmto tvrdením si stojím, lebo nacisti vôbec nemali jasno, čo so Slovenskom po vyhlásení štátu. Stále kalkulovali s tým, že po strávení Protektorátu budú pokračovať smerom na východ a tu mali pripravené Slovensko ako návnadu pre Poľsko a Maďarsko. Až májová roztržka s Poľskom túto opciu pochovala a pozícia Slovenska sa posilnila. Keď vyhlásil snem samostatnosť, ľudákom nezostávalo iné, ako veriť, že Hitler svoje slovo dodrží. Keby sa rozhodol ináč, bol by slovenský štát zmietol z povrchu zemského a nikto by ani nepípol. Myslíte, žeby to bolo ináč? Až zapojenie sa do vojny s Poľskom stabilizovalo postavenie SR v nemeckej sfére vplyvu. Dovtedy to vôbec nebolo isté!

    Ad 3. Neviem ako poznáte literatúru na túto tému, ale koncept žiadosti o ochranu dostal Ďurčanský od Ribbentropa v Berlíne. Keďže sa však čsl. vojsko podriadilo vláde v Bratislave a prechod moci bol bez problémov, Ďurčanský túto žiadosť o ochranu neposlal. Následnú okupáciu západného Slovenska preto chápal ako odpoveď na neodoslanie tejto žiadosti, najmä keď to tvrdili jeho nemeckí našepkávači. Preto skoncipoval novú žiadosť a večer 15. marca ju odoslal Hitlerovi.

    Ad 4. Toto je veľmi zložitá záležitosť. Je pravdou, že slovenskí vyjednávači si uvedomovali svoju slabú pozíciu voči ríši, najmä, keď predmetné územie bolo okupované jej vojskami a políciou. Z pozície Tisu a spol. bolo najdôležitejšie nedovoliť stratu suverenity, a preto často keď aj vecnú stránku pustili, formálnej suverenity sa nechceli vzdať. Myslím si, že v štúdii je to dostatočne jasne vyjadrené, aj keď uznávam, niekedy trochu konfúzne zo známych dôvodov.

    Ad 5. Nemám čo dodať.

    Ad 6. Myslím si aj dnes, že Nemci dosiahli, čo chceli, ale slovenskej vláde dali viac, ako pôvodne uvažovali dať. Najmä v otázke armády. Nemám k tomu čo dodať. V štúdii je to myslím jasné.

    Ad 7. No viete, ja som o tejto otázke napísal viacero štúdií, na ktoré sa aj odvolávam. Faktom je, že od polovice júla Nemci naznačovali ochotu ustúpiť z dovtedy nekompromisných pozícií, ale podmieňovali to zostrením tlačovej kampane proti Poľsku. A tá tlačová kampaň v denníku Slovák skutočne začala. Slováci ešte nezabudli na to, čo Poľsko vystrájalo v novembri 1938, takže keď sa ukázalo prospešné do PL si buchnúť, tak si buchli. Pritom to bolo ešte honorované. Samozrejme, nevedeli, kam ríša mieri, ale objektívne sa už od júla slovenská tlač zapájala do kampaní proti Poľsku.

    Ad 8. Z prameňov.

    Ad 9. Čatloš sa pred národným súdom obhajoval svojou umiernenosťou a do značnej miery priťažil Tisovi. Faktom však je, že až do začiatku roku 1941 bol na Tukovej strane a až prvé porážky nacistov na východnom fronte ho „osvietili“. Čatloš v septembri 1939 skutočne vydal rozkazy, ktoré boli nad mandát, ktorý mu udelila vláda. Slovenské vojská sa podľa dohody nemali dostať mimo slovenského územia. Na poľské územie sa dostali bez vedomia Tisa a Ďurčanského.

    Ad 10. Hádam si nemyslíte, že keby v Berlíne boli presvedčení, že slovenský štát im neprekáža, naopak, že môže byť „vizitkou“ pre krajiny juhovýchodnej Európy, žeby tento štát prežil len hodinu naviac?

    Ad 11. Milan, objektívna pravda neznesie premaľovávanie. Slovenský štát bol najlepšou opciou pre Slovákov na prežitie vojny. Na tomto fakte sa nedá nič zmeniť. Rovnako sa nedá nič zmeniť na tom, že bol satelitom Nemeckej ríše a že ako satelit fungoval. Môžeme už len diskutovať, kto a za čo robil nadprácu a kto sa snažil o čo „najmenšie zlo“, ktoré tu jednoznačne bolo. Nemáme sa za čo hanbiť, ale ani pýšiť sa čím nie je. Bolo to len prežívanie, nie skutočný národný život. Určite uznáte, že slovenská vláda nemohla konať slobodne a že porušenie pravidiel kolaborácie by ju stálo veľmi veľa. Mohla akurát tak zachraňovať, čo sa dalo. Ak by sme tvrdili, že konala slobodne, za veľmi veľa veci by sme sa museli hanbiť.

    VERU TAK: LEN PRAVDA NÁS MŌŽE OSLOBODIŤ!

  3. Avatar Dr. Cyril A. Hromnik 28. marca 2008 / 21:43

    Pravdu ale je treba poznat a nezakrivat ideologickou motivaciou a spekulaciou. Milan, dobre si sa na to pozrel, hlavne na tie vnutorne nezhodnosti a protirecenia. Gratulujem. Dr. Hromnik.

  4. Avatar Milan 29. marca 2008 / 17:25

    Pán Hrnko,
    Ďakujem za odpoveď. Presvedčila ma, že dodržiavaniu „marxistického úzusu“ vo Vašej štúdii padlo za obeť aj to ohlasené „hľadanie pravdy“.
    Hneď na začiatku treba povedať, že používanie termínov ako režim, ľudáci, ľudácky režim, ľudácki predstavitelia, malo a má pejoratívny character, preto ho v takej miere povojnová komunistická propaganda používala. Tento character im ostane aj pri preložení do cudzích jazykov. Je smutné, že ich používate aj teraz („ľudákom“, „Tiso a spol.“), lebo seriózny historik by namal zotrvávať na bludoch minulosti.
    Pokiaľ by Ste chceli vyskúšať, do akej miery horeuvedené výrazy majú, alebo nemajú „negatívnu konotáciu“ (aby som použil Váš termín) napíšte článok o Izraeli, alebo USA so štedrým použitím takýchto „termínov“ na ich vlády a uvidíte.
    1. Nesúhlasím s Vami, že rozhodnutie slovenského snemu 14.marca nebolo z vlastnej vôle. Bolo. Bolo to slobodné rozhodnutie pre jednu, v tom čase z dvoch možnosti, ktoré zástupcovia národa mali. Tá druhá totiž bola cestou zániku.
    Súhlasím, že „odtrhnutie Slovenska“ je miernejší výraz ako „rozbitie republiky“, oboje však znamenajú deformovanie histórie za účelom ospravedlnenia snahy neoprávnených českých krokov o znovuzískanie hegemónie nad Slovenskom v spoločnej republike. (Známe falošné obvinenie „kudla do zád“).
    Čiže aj napriek Vášmu nesprávnemu odvolaniu sa na „marxistickú históriu“ moje tvrdenie, že Vaša kombinácia vyvoláva v slovenskom čitateľovi neoprávnený pocit viny Ste nevyvrátili.
    2. Pochybujem, žeby Nemci neprebrali alternatívy čo so Slovenskom po vyhlásení samostatnosti, ktorá bola jednou z dvoch alternatív, ktoré nám Nemci oznámili. Tvrdenie, že „až zapojenie sa do vojny s Poľskom stabilizovalo postavenie SR v nemeckej sfére vplyvu“ je len Vašou domnienkou, bez dôkazov a zhrnutia celkovej situácie v Európe včítane nemeckých plánov v tom čase.
    3. Tu nemáme problém. Kedže vojenská okupácia územia západne od Váhu bola realizáciou strategických plánov wehrmachtu, samotná žiadost o poskytnutie ochrany ako aj termín jej odoslania, ostávajú len formalitou. Moje konštatovanie, že žiadosť o poskytnutie ochrany bola na slovenskej vláde vynútená je naďalej platné.
    4. V tomto bode Ste nedokázali Vaše tvrdenie, že pri podpísaní ochrannej zmluvy išlo (Tisovi a spol – aby som použil Váš termín) len o “formálne úpravy”. Čiže deformovanie.
    5. Veru nemôžte nič dodať, lebo to len potvrdzuje deformáciu histórie v bode 4.
    6. Áno, Nemci dosiahli, čo chceli. Lenže Vaše terajšie priznanie, že „slovenskej vláde dali viac, ako pôvodne uvažovali dať“ len dokazuje, že tvrdenie vo Vašej štúdii bolo formulované v snahe postaviť vládu SR do nepriaznivého svetla. Ako môžte tvrdiť, že: „Zmluva o ochrannom pásme vyšla do značnej miery v ústrety požiadavkám nacistického Nemecka“ ? Veď keď sa rokovalo dlho a Nemci „dali viac, ako pôvodne uvažovali dať“, z toho jednoznačne vyplýva, že slovenskej vláde nemohlo ísť len o formálne úpravy. Čiže ďaľšia deformácia.
    7. Pán Hrnko, Vaša neobjektívnosť ma prekvapuje. Ako je možné, že v svojej štúdii, v ktorej Ste vychádzali z predpokladu, že „Slováci ešte nezabudli na to, čo Poľsko vystrájalo v novembri 1938“, Ste toto „vystrájanie“ bližšie nespomenuli? Veď to môže dať slovenskej účasti celkom iný zmysel! Ja si myslím, že históriu poznám trochu viac, ako priemerný občan SR, ale verte mi, že o tomto „vystrájaní Poľska v novembri 1938“ som doteraz nepočul (ani o územiach stratených v prospech Poľska v roku 1920). A aj keď vo Vašej štúdii priznávate, že slovenská vláda bola, čo sa týka účasti na bojoch v Poľsku podvedená, lebo Slovenská armáda nemala byť nasadená na cudzom území, teraz tvrdíte, že „keď sa ukázalo prospešné do PL si buchnúť, tak si buchli“? A údajne, že „pritom to bolo ešte honorované“? Kým prosím Vás?
    8. Vo Vašej štúdii k nižeuvedeným výrokom žiadne pramene neuvádzate. Ide o nasledovné: „Prejavená ochota slovenskej vlády vyjsť v ústrety nacistickým požiadavkám znovu upozornila nemecké miesta, že so slovenským štátom v protipoľskej vojne možno rátať nielen ako s pasívnym činiteľom…“
    A tiež: „Trvalá ochota bratislavského režimu podriaďovať sa nacistickým požiadavkám ….“.
    Čiže čisto Vaša nadpráca marxistického (alebo čechoslovakistického?) úzusu.
    9. Priemerný slovenský občan vie veľmi málo o účasti slovenskej armády v bojoch v Poľsku a inde, pretože literatúra o tomto období mimo komunistických písalkov prakticky neexistuje a k dokumentom tej doby občan nemá prístup. O osobe gen. Čatloša a jeho riadení Slovenskej armády chýba pravdivá štúdia. Zatiaľ ju nemal kto napísať a Vaše zhodnotenie tej doby je rozporuplné.
    10. Súhlasím, že Nemecko mohlo zaútočiť a zlikvidovať Slovensko, tak, ako likvidovalo iné krajiny Európy. To však nedokazuje úmysel Slovenska napadnúť Poľsko, ani to, že tu bola “ochota” predstaviteľov “ľudackého režimu“ prijímať „… požiadavky nacistického Nemecka“,
    ani Vašu dedukciu, že to: „…nakoniec priviedla Berlín k presvedčeniu, že slovenský štát možno využiť na agresívne plány nemeckého imperializmu.“
    To sú len Vaše nepodložené uzávery.
    11. S týmto bodom s Vami plne súhlasím, len nechápem, prečo Ste vo Vašej štúdii tak veselo „maľovali“, keď tvrdíte, že OBJEKTÍVNA PRAVDA NEZNESIE PREMAĽOVANIE.
    Plne s Vami súhlasim, že bjektívna pravda neznesie premaľovanie. Práve preto apellujem na Vás, ako renomovaného historika, z ktorého prác môžu čerpat iní, aby Ste sa zbavili takýchto „premaľovaniek“ vo vlastnom hodnotení tohoto, pre Slovensko tak dôležitého historického obdobia.
    Milan

  5. Anton Hrnko Anton Hrnko 29. marca 2008 / 21:18

    Milan, ďakujem za komentár, ale nesúhlasím s ním, resp. pokladám ho za zaujatý. Určite poznáte prirovnanie o baránkovi a vlkovi. Neviem, kde ste žili počas normalizácie, ale každý kto tu žil, ak chcel niečo povedať, sa musel držať tohto prirovnania. Ináč by ho zožrali. Ja som chcel študovať pramene a chcel som hovoriť a myslím si, že som hovoril na tú dobu (od 68. roku som bol prvý historik, ktorý sa odvážil s ambíciou hovoriť nové o rokoch 1939 – 1945, nie len reprodukovať upravené (M. Kropilákom) Svedectvo o SNP od G. Husáka) odvážne. Hovoril som tak, ako som vedel a mohol. Samozrejme, už v tom období som na moje štúdie o vojne v Poľsku počul od svojich kolegov podobné výčitky, ako mi dnes adresujete. Ale na trh s kožou títo kritici odmietli vyjsť. Nuž taká bola doba.
    Nie som si istý, či sa podobné „adjektíva“ nepoužívajú aj v USA. Veď ich noviny sú plné pojmov ako Bush government, Bushist administration, neocons a pod.
    Ja môžem dokumentom potvrdiť, že ešte v júni 1939 (citujem ho v mojej inej štúdii) Nemci nemali jasno, čo so Slovenskom. Ešte stále sa v jednotlivých zložkách nacistickej administrácie objavovali plány na delenie SK. A je to fakt, že keby slovenská vláda v zásadných otázkach nešla Berlínu po ruke, bola by riskovala existenciu štátu. Alebo o tom pochybujete? Takže musela preukázať vôľu spolupracovať (kolaborovať). Veď len čo sa v Berlíne dozvedeli o nesmelých „neutralistických“ koncepciách ministra ZV F. Ďurčanského a jeho snahách o nadviazanie kontaktu s Britmi, dostal v Salzburgu v júli 1940 kopačky a Tisovi vnútili Tuku a Macha. Odporúčal by som Vám prečítať moju knižku Politický vývin na Slovensku a protifašistický odboj 1939 – 1941, kde sa týmito otázkami zaoberám komplexnejšie zo zahranično- i vnútropolitického zreteľa. Aj to je marxistická práca, napriek tomu ju veľmi pozitívne recenzovali na Slobodnej Európe (vyšla roku 1988).

  6. Avatar Milan 2. apríla 2008 / 16:24

    Julo,
    ďakujem za linky, ktoré perom poľského autora približujú ťažkú atmosféru tej doby. Popísané okolnosti sú na míle vzdialené od zhrnutia pána Hrnka že: „Keď sa ukázalo prospešné do PL si buchnúť, tak si buchli“ (odpoveď z 25/03/08 Ad 7.). Prečo nás „naši“ historici ešte stále zavadzajú?

  7. Anton Hrnko Anton Hrnko 2. apríla 2008 / 19:56

    Milan, neviem, ako ste čítali tie články, ale tie vôbec nenapísal poľský autor, ale podľa všetkého obyvateľ Skalitého pri Čadci, teda Slovák. Na druhej strane ste neobjektívny, lebo pokladáte skratkové vyjadrenia za môj názor. Opäť Vám odporúčam siahnuť po mojej knižke, alebo po štúdii v Historickom časopise z r. 1984 o pozadí účasti slovenského štátu na ťažení proti Poľsku. Tam sú opísané na základe prameňov i udalosti z novembra 1938. Veľmi fundované články na túto tému sú v Kultúre od Mateja Andráša, slovenského Gorala zo Spiša. Dajú sa nájsť v Kultúre (www.kultura-fb.sk) avšak v starších číslach. Neviem či sa ich podarí otvoriť cez vyhľadávač. Aj ja som napísal r. 1990 štúdiu na túto tému a otvorene tam bolo o tom, ako sa Poliaci správali v roku 1938. V knižnici môžete nájsť práce A. Miškoviča (aj pod pseudonymom Bielovodský) o severnej hranici Slovenska. Sú zaujímavé.
    V konkrétnom prípade ( to sa dá vypozorovať v mojej štúdii v HČ) však slovenská vláda ani Slovensko nemali záujem na konflikt s Poľskom. Práve naopak už 11. marca poslal Tiso P. Čarnogurského do Poľska, aby sa dohodlo o spolupráci. Do Poľska bol vyslaný prvý slovenský diplomat do zahraničia (K. Klinovský), robilo sa všetko preto, aby sa cez Poľsko dosiahlo vyváženie vplyvu nacistov. Avšak od leta 1939 začal proces opačný, ktorý bol výsledkom tlaku Nemecka, ale aj poznania, že cez kolaboráciu sa dajú (potenciálne) získať tie územia zobraté Poľskom v roku 1920, 1924 a 1938 späť. To je to, čo som chcel povedať a nie je to nič protislovenské. Dokonca v mojej knižke i v tej štúdii poukazujem aj na zviazanosť problému 1938 a 1939 vo vzťahu s Poľskom. Treba si to len naštudovať.

  8. Avatar Julo 5. apríla 2008 / 17:07

    Vážení páni!
    Myslím tým pána Hrnku a pána Milana. Rozmýšľal som o tom, či ešte prispieť na toto fórum, priznám sa zdalo sa mi to zbytočné. Nie preto, že nie som odborne pripravený. Opakujem – nie som. Skôr preto, že tu vznikajú konflikty osobné. Nie o podstate veci, ale o osobných výhradách. Preto chcem, aby bol jasný môj názor: toto je stránka p. Hrnka, je od neho odvážne, že republikoval svoj článok zo socialistického obdobia. Ja som to obdobie prežil tiež a oceňujem ako ho vtedy napísal.
    Môj príspevok z 1.4. bol skôr o možno doposiaľ nepoznaných prameňoch. Chcel som len doplniť poznané. Rozumiem Milanovi, že ho rozhorčila súčasná poznámka (nie socialistická) o buchnutí si do Poľska, ale nemyslím že je to tak podstatná záležitosť a pri troche dobrej vôle sa toto vyjadrenie dá pochopiť. Skôr sa mi zdá, že sa vzájomne chytáte za slovíčka. To platí aj pre vyjadrenie p. Hrnka o tom že autorom nie je Poliak, ale Slovák. Mimochodom – ten článok napísal Poliak a použil pri tom kroniku obce Skalité (dúfajme že presne). K tomu článku ešte toľko – je zaujímavý aj pre pochopenie ľudí vstupujúcich do gardy, aspoň na tom území.
    Vážim si p. Hrnku, že prevádzkuje túto svoju stránku a dáva do diskusie svoje, hoci i v minulosti napísané názory. Nepáčia sa mi osobné invektívy z jednej, alebo druhej strany. K ničomu to nevedie.

  9. Anton Hrnko Anton Hrnko 5. apríla 2008 / 20:57

    Julo, súhlasím.

  10. Avatar Milan 13. mája 2008 / 20:46

    Pán Julo,
    nechápem, ktoré z mojich pripomienok k člankom p. Hrnku Vám pripadajú antagonistické proti autorovi dokonca do takej miery, že Ste považovali za nutné mi pripomenúť, aby som sa s p. Hrnkom „nechytal za slovíčka“, nevytváral osobné konflikty a naviac vyvaroval sa „vzájomných invektívov“.
    Nakoľko p. Hrnko s Vaším príspevkom súhlasi, nemôžem to nechať nepovšimnuté a dodávam:

    Predpokladám, že p. Hrnko vytvoril túto internetovú stránku za účelom oboznámenia náhodných návštevníkov so svojím pohľadom na historické udalosti v prítomnosti a v minulosti blízkej aj vzdialenejšej. Tiež predpokladám, že očakáva, že čitatelia jeho príspevkov budu mať k ním pripomienky, žiadosti o doplnenie ale aj kritické poznámky.
    Ani ja nie som historikom, ani len amatérskym a svoj voľný čas by som miesto písania mohol stráviť ďaleko viacej pohodlnejším spôsobom. Avšak alarmujúca nízka úroveň národného povedomia našej mladej generácie i slabý obraz Slovenska vo svete su príčinou môjho pripomenkovania vo veciach, o ktorých si myslím, že nie sú zobrazené úplne, s prihliadnutím na prevládajúce okolnosti.
    Dôvodov uvedeného momentálneho stavu je zaiste niekoľko, ale osobne pokladám neznalosť našej histórie za jeho hlavnú príčinu. A v histórii tieto dva hlavné body-udalosti: Naše prvopočiatky a Prvá slovenská republika.

    Kto sme, odkiaľ pochádzame? Historik p. Hrnko v jednej odpovedi uvádza, že „o pravlasti Slovanov sa vedecky diskutuje už okolo 200 rokov. Existujú v podstate dve teórie. Jedna, že sa sformovali v oblasti dnešného Bieloruska, východného Poľska a západnej Ukrajiny, najmä v tamojšom močaristom teréne približne 5000 rokov dozadu. Odtiaľ sa potom mali v období sťahovania národov rozptýliť po celej východnej Európe…. Tento rozptyl, ktorý sa mal udiať v pomerne krátkom čase asi dvoch storočí však vyvoláva značné problémy, lebo nikto si nevie vysvetliť obrovskú natálnu schopnosť Slovanov v tak krátkom čase zasídliť také veľké územie. Preto existuje aj druhá teória, ktorej pôvodcom je P.J. Šafárik, že toto územie bolo podstatne širšie a do pravlasti Slovanov patrilo aj dnešné Slovensko….
    Napriek tomu, že neexistujú žiadne doklady, ktoré by potvrdili, že v uvedených (pripeťských) močariskách sa nejakí Slovania/Sloveni nachádzali, ani žiadna zmienka o tom, žeby sa na Slovensko v 5.storočí prisťahovali, p. Hrnko tvrdi, že „väčšina historikov sa prikláňa k prvej teórii“.
    Prečo asi, veď je úplne logické uvažovať, že keď niet dôkazov, že tu prišli, tak to môže aj znamenať, že na Slovensku od nepamäti boli. Nakoniec aj p. Hrnko poznamenáva, že „mnohí významní slavisti, najmä jazykovedci v minulom storočí obnovili pôvodnú Šafárikovu teóriu“, pre ktorú takisto sa, až doteraz, žiadne dôkazy nenašli. Píšem, že až doteraz, pretože výskumy Dr Hromníka nielenže potvrdzujú Šafárikovú teóriu, ale aj nachádzajú Slovenov/Slovákov v tejto oblasti už v dobe bronzovej. Pravda, jeho výskumy čakajú na zverejnenie.
    Prihliadnúc k tomu, že obe tieto teórie sú zatiaľ len teóriami, pričom Šafáriková je omnoho priaznivejšia pre Slovákov, bolo by len logické, keby sa slovenskí historici prikláňali k Šafárikovej teórii našej pravlasti.
    Na počudovanie, naši renomovaní historici, odchovanci českých profesorov histórie, autorov teórie o našej pravlasti v pripeťských močiaroch a Slovákov ako „mladšieho brata“ („historické země a Slovensko“), budú do roztrhania tela brániť túto českú, nám nepriaznivú teóriu, proti „šarlatánom“ a „bludom“ hlásaným slovenskými historikmi, ktorí na túto deformáciu histórie poukazujú.

    Ďaľším boľavým bodom našej histórie je obdobie Prvej slovenskej republiky, na ktoré sa naši historici ešte stále dívajú cez komunisticko-české filtre aj napriek tomu, že komunizmus zanikol pred takmer dvadsiatimi rokmi a bývalý spoločný česko-československý štát pred 15-stimi tiež. V Historickom ústave SAV je zamestnaných takmer sto vedcov-historikov, žiaľ ani po pätnásťročmej samostatnosti sa nenašiel nik, čo by tú dobu pravdivo zhodnotil. Naopak, prím tam majú historici ako Kováč, Kamenec, Zavacká a pod., ktorí nielenže nevidia žiadné pozitíva tej doby, ale zamlčujúc okolnosti, ktoré k tým-ktorým rozhodnutiam viedli, sústreďujú sa na vyhľadávanie a komentovanie len tých nepriaznivých rozhodnutí, aby Slovensko celkove vyšlo nepriaznivo. Jediný historik, ktorý tu ťažkú vojnovú dobu v histórii Slovenska v pohľade zo slovenskej strany zohľadnil – prof. M. Ďurica, bol za svoj pokus našími „renomovanými“ historikmi doslova „roztrhaný v zuboch“.
    PhDr Hrnko študoval v časoch socializmu a vedeckého komunizmu a jeho historické práce tej doby sú písané podľa „marxistického úzusu“. To sa dá pochopiť, lebo také boli časy. Je len na škodu, že sa napriek snahe nedokázal toho starého stereotypu celkom zbaviť v jeho terajšom pohľade na tú dobu.

    A na to som ja v svojich pripomienkách poukazoval. Milan13/5

  11. Avatar Milan 16. mája 2008 / 21:47

    Pán Hrnko,
    niečo divné sa deje na tomto blogu. Predvčerom večer (14.mája) som pod mojím príspevkom adresovaným „Julovi“ našiel ohlas od Vás, v ktorom môjmu príspevku vytýkate, že neobsahuje žiadné faktá, faktá, faktá.
    Včera však Váš príspevok už tam nebol a ani dnes nie je. Mám však dojem, že Vaša výtka bola vlastne postavená na hlavu, pretože ja, laik v histórii, dôkazy mať nemôžem. Naopak, pre Vás, ako historika, by to nemal byť problém, aby Ste moje pochybnosti vo Vašom výklade histórie faktami hravo eliminovali.
    Fakt číslo 1: Autorom teórie o pravlasti naších predkov v pripiatských močiaroch je český historik/etnograf L. Niederle. Napriek tomu, že o tom neexistujú žiadne dobové záznamy, ani archeologické nálezy, čo by túto teóriu potvrdzovali, na prekvapenie Vy a pravdepodobne aj ostatní slovenskí renomovaní historici, napriek existencii teórie slovenského historika PJ Šafárika, ktorý umiestňuje pravlasť Slovenov/Slovanov medzi Dunaj a Tatry (podporovanú aj veľkým ruským historikom Trubačovom), sa prikláňate k ničím nepodloženej a k naším prastarým historickým počiatkom nevýhodnej Niederleho teórii.
    Fakt číslo 2: Za „počiatky“ Slovenov považujete 5. storočie, pretože je o nich zmienka v Porphyrogennetosovej kronike. Lenže v nej sa nehovorí, že tí Sloveni tam v tom čase došli, ale len to, že tam boli.
    Čiže mohli tam byť aj od nepamäti.
    Mimochodom, vo Vašom článku „Prapredkovia“ tvrdíte, že „najväčší problém, ktorý hovorí o neudržateľnosti termínu Sloveni, je jeho nepreložiteľnosť do hociktorého cudzieho jazyka. V tom momente, keď ho transformujem do akéhokoľvek jazyka (okrem češtiny) dostanem Slovinec. Szlovének (maď.), Slovens (angl.), Slovenes (franc.), Slowenen (nem.) atď. znamená v týchto jazykoch Slovinec.“
    Myslím si, že najlepšou odpoveďou na Vaše tvrdenie je tento citát z práce historika Bohuslava Chropovského: „Some problems of the ethnogenesis of the Slavs and of the settlement process of the Central Danubian Slovenes – Slovaks in the 6th and 7th century….”
    Milan16/5

  12. Anton Hrnko Anton Hrnko 17. mája 2008 / 22:45

    Milan, fakt neviem, kde sa ten príspevok podel. Iba ak by som ho omylom vymazal, ale to sa mi ešte nestalo. Samozrejme, že poznám Šafárikovu teóriu a o nej som aj písal (možno aj v tom vymazanom alebo stratenom). Žiaľ, nemám to zálohované a ak mi to niekto vymaže, tak sa to stratí. Poznám aj teóriu Niederleho, ktorá bola postavená na popretí Šafárika. Už som povedal, že je rozpor medzi jazykovedcami a historikmi.
    Hlavné však je, že archeologicky a aj písomne sú od 4. – po 1. st. na našom území dokázaní Kelti (mimo, ako som už povedal územia od Púchova po Liptovský Hrádok v údolí Váhu a Oravy) a Kelti a Dáci na východnom Slovensku. Po nich až do 5. storočia tu bola množstvo Germánov a Slovania sú tu písomne a archeologicky dokázaní až od 5. storočia. Ide o územie Slovenska. Horný tok Váhu – ak by sa dokázalo, že lužická kultúra bola slovanská – nemohol byť bázou zasídlenia celého Slovenska. Pohyb Slovanov v tomto priestore bol popísaný v dobových prameňoch a väčšina Slovanov na naše územie prišla skutočne v rozmedzí 6. a 7. storočia.
    Konštantín Porfyrogenet žil v 10. storočí a písal o VM ako „case study“ zlého vládnutia, nedotýkal sa problémov osídlenia. O území Slovenska sú písomné pramene od 1. storočia a v spojení s archeologickými prameňmi sa dajú pomerne dobre popísať. Ja sa neprikláňam k výhodnej alebo nevýhodnej teórii, ale k teórii viac pravdepodobnej. A nepopieram, že sa aj s ostatnými teóriami treba zaoberať.
    Ten príklad, ktorý uvádzate, je klasickým príkladom konfúzie. Každý anglicky čítajúci človek si dá otázku, sú nejakí Slovinci aj Slováci. Čo je to za nezmysel.
    Základným metodologickým princípom, ktorého sa držím pri popisovaní histórie je to, že faktom existujúcim sú dnešní Slováci. Akokoľvek sa v minulosti volali, je pre nás zaujímavé, ale irelevantné. Píšeme dejiny Slovákov a v minulosti hľadáme len odpoveď na to, kedy sa sformovali do samostatnej etno-sociálnej štruktúry, ktorá geneticky nespochybniteľne súvisí s dnešnými Slovákmi (a tu je ich názov úplne podružný). Nestor predsa píše, že Rusi sa pôvodne volali Polania a meno dostali od Varjagov. Ukrajinci svoju etnogenézu odvodzujú od Kyjevskej Rusi (rovnako ako Rusi a Bielorusi) a vôbec im neprekáža, že ich až do 19. storočia volali Malorusi. mali by preto používať tento názov, lebo sa používal dlhšie ako názov Ukrajinec? Práve naopak, na celú svoju históriu transponovali svoj dnešný názov. Lebo my odpovedáme na otázky existencie dnešných Slovákov.

  13. Milan Milan 10. septembra 2008 / 20:09

    Pán Hrnko,

    tento príspevok nepatrí do tejto témy, ale do „Rokovania o ochrannom pásme a zatiahnutie slovenského štátu do vojny s Poľskom“, kde posledný príspevok je zo 17. mája, a preto si myslím, že tam sa asi nevraciate. Je to však dôležitý poznatok, o ktorom Ste sa v svojom spomínanom článku nezmienili.
    O čo ide? V mojich príspevkoch som sa ohradil voči Vašej formulácii, že „keď sa ukázalo (Slovákom) prospešné do Poľska si buchnúť, tak si buchli“ a údajne, že „pritom to bolo ešte honorované“, lebo to stavia Slovákov do veľmi nepriaznivého svetla a neverím tomu, že generácia našich otcov taká bola. V štvrtok, alebo v piatok minulého týždňa som natrafil na blok, kde Eva Kristínová spomínala svojho otca, ktorý, v tom čase bol veliteľom posádky, keď sa nemýlim v Kremnici.
    Povedala, že posádka odmietla ísť bojovať proti Poľsku, až ich jej otec musel presvedčiť, že idú iba zabrať to územie, ktoré Česi ponúkli na výmenu za Ostravsko/Sliezsko. Výmenu, na ktorú sa obyvateľov dotknutého územia nikto nepýtal.
    Len tak sa mu podarilo ich presvedčiť. Podstata je v tom, že slovenská armáda nepostúpila ďalej ani o krok a naviac ponuku Nemcov zabrať aj Zakopané Slováci odmietli.
    Toľko od pani E Kristínovej a ja nemám dôvod jej neveriť. Pre Vás ako historika by nemal byť problém si túto skutočnosť overiť, tak isto, ako aj širšiemu čitateľskému okruhu vysvetliť okolnosti spomínanej „výmeny“ nášho územia s Poľskom, na ktorom profitovali Česi, lebo si myslím, že tie okolnosti mohli mať aj veľký vplyv na účasť Slovenskej armády na nemeckom ťažení v Poľsku.
    Ďakujem

  14. Anton Hrnko Anton Hrnko 10. septembra 2008 / 20:32

    Milan, ja nespochybňujem to, žeby Slováci nemali byť právo nahnevaní na Poliakov za ich agresívne správanie sa v roku 1918 až 1938 vo vzťahu k severnej hranici Slovenska a najmä za ich siahnutie na územnú celistvosť Slovenska roku 1938. To všetko je pravda a myslím, že som to aj uviedol ako zdroje toho, prečo sa Slovensko zapojilo do útoku proti Poľsku. Ale historickou pravdou je aj to, že zapojenie sa Slovenska do vojny proti Poľsku bolo pre nás nešťastným a to si uvedomovali aj politici ako Ďurčanský a Tiso. Na jednej strane to štát vnútorne konsolidovalo, ale na druhej strane západné mocnosti zrušili svoje de facto uznanie Slovenska, čo sa ukázalo z hľadiska budúcnosti fatálnym.
    Je pravdou, že severná Orava a severný Spiš boli Benešom „vyhandlované“ za Tešínske Sliezsko, aj to je pravdou, že Tiso odmietol podieľať sa na delení Poľska tým, žeby siahol na historické poľské územie – nacisti mu núkali celé tzv. Zakopanské vrece. Nuž ale v konečnom účtovaní to ani jemu a moc ani Slovensku k dobru pripočítané nebolo.
    Je stopercentnou pravdou, že nikto na Slovensku až na zopár fanatických gardistov si vojnu s Poľskom neželal, ale na druhej strane rýchla porážka Poľska urobila svoje.
    Nie je pravdou, žeby sa slovenská armáda pri svojich operáciách obmedzila roku 1939 iba na historicky slovenské teritóriá. Počas bojov postúpila hlbšie na poľské územia ako v oblasti Spiša, ako aj za Dukliansky priesmyk, kde historicky žiadne slovenské územia neboli.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *