Rokovanie o ochrannom pásme a zatiahnutie slovenského štátu do vojny s Poľskom

Uvedenú štúdiu som napísal ešte v čase, keď sme povinne písali marxisticky. Dávam ju na posúdenie návštevníkom môjho blogu, aby si urobili vlastný názor na to, či pre nás (konkrétne mňa) bolo dôležitejšie dodržiavať marxistický úzus (ako tvrdí pán Hromík), alebo hľadanie pravdy.

Otázka utvorenia ochranného pásma (Schutzzone) na území západného Slovenska po vzniku slovenského štátu patrí medzi najčastejšie témy prác našich i zahraničných historikov, ktoré sa týkajú satelitného pomeru tohto štátu k nacistickému Nemecku.[1] Napriek tomu sú ešte určité nejasnosti, ktoré súvisia so zodpovedaním otázok, za akým účelom bolo toto pásmo utvorené a ako konečné upravenie štatútu ochranného pásma vplývalo na prehlbovanie kolaborácie ľudáckeho re­žimu s nacistickým Nemeckom; najmä, ako súviseli s jeho zapojením do agresívnej vojny proti Poľsku.

Dnes už možno s určitosťou povedať, že utvorenie ochranného pásma vyplývalo z plánov nacistických vojenských kruhov na utvorenie strate­gickej hranice nemeckej ríše po obsadení česko-moravského priestoru a bolo súčasťou celkových strategických plánov nacistického vedenia pri rozvíjaní agresie nemeckého imperializmu. Vojenské kruhy tretej ríše už dávno pred Mníchovom uvažovali o včlenení českého priestoru do nacistickej ríše. Zo 16. júna 1938 pochádza rozsiahly elaborát, vypraco­vaný v štábe wehrmachtu, pod názvom Geopolitický význam včlenenia Čiech a Moravy/Sliezska do ríše[2] V ňom zvažujú všetky výhody i nevý­hody začlenenia českých krajín do nemeckej ríše z hľadiska strategic­kého i z hľadiska vojnového hospodárstva (Wehrwirtschaft). Zároveň je tento elaborát aj prvým známym dokumentom, v ktorom sa do českých krajín zahrňuje aj časť Slovenska až po Váh. Okrem strategických príčin sa zohľadňovali i ekonomické otázky. Zo strategického hľadiska by sa tak ríšska hranica podstatne skrátila a získala by výhodnú polohu za hrebeňmi oblúku Západných Karpát. Zároveň sa bralo do úvahy aj to, aby plánovaný kanál Odra-Dunaj neprechádzal cudzím územím. Z eko­nomických dôvodov sa zohľadňovalo najmä to, že Česko bude mať po obsadení nedostatok potravín, a preto by bolo vhodné, aby aj juhosloven­ský obilninársky kraj bol pripojený k zamýšľanému protektorátu. Po Viedenskej arbitráži síce význam Slovenska západne od Váhu ako obil­nice poklesol, no strategický význam ríšskej hranice na východných úpätiach Malých Karpát, Bielych Karpát a Javorníkov z hľadiska rozvíjania nacistickej agresie juhovýchodným a východným smerom naďalej zotrval.

Dňa 14. marca 1939 odhlasoval slovenský krajinský snem odtrhnutie Slovenska od českých krajín. Týmto aktom však ľudáci nezabezpečili – ­ako sa domnievali – integritu slovenského územia. Nacisti v tomto ob­dobí potrebovali vyhlásenie samostatného slovenského štátu najmä na ospravedlnenie okupácie českých krajín. Keď sa tak stalo, nemali už jednoznačný záujem na jeho zachovaní. Je preto len samozrejmé, že po­čas okupácie českých krajín 15. marca 1939 začali realizovať aj svoj plán na utvorenie strategickej hranice tretej ríše a oddiely wehrmachtu, SS a gestapa obsadili i časť západného Slovenska. O tom, že ríšski predsta­vitelia mienili skutočne tieto časti územia Slovenska pripojiť k Protekto­rátu Čechy a Morava svedčí nielen rozkaz skupine vojsk 5 z 15. marca 1939, v ktorom sa popri vojenskom obsadení územia západne od Váhu nariaďovalo i zriadenie civilnej správy (dva oberlandráty so sídlom v Trenčíne a Senici)[3], ale aj správanie sa nacistického wehrmachtu na obsadenom území. Nacistické volská, ktoré v marcových dňoch roku 1939 vtrhli na územie západného Slovenska, zriaďovali úradovne gestapa, po­lície, zatýkali komunistov a sociálnych demokratov a uskutočňovali su­rovú perzekúciu židovského obyvateľstva. Obsadené územie bolo od ostat­ného územia Slovenska odrezané aj colnou hranicou[4].

Vojenská okupácia územia západne od Váhu nebola pravdepodobne len – ako sa všeobecne prijíma – odpoveďou na neodoslanie vopred do­hodnutej žiadosti o Hitlerovu ochranu[5]; ale – a to predovšetkým – ­realizáciou strategických plánov wehrmachtu. Táto akcia však značne vystrašila slovenskú vládu. J. Tiso preto ešte v ten istý deň, večer 15. marca 1939, odoslal Hitlerovi telegram, koncipovaný viedenskými nacistami z okruhu ríšskeho miestodržiteľstva, v ktorom ho požiadal o poskytnutie ochrany, čo Hitler aj prijal[6]

Výmena telegramov medzi Tisom a Hitlerom otvorila cestu rokovaniam vo Viedni o ochrannej zmluve medzi slovenskými a nemeckými predsta­viteľmi na čele s Tisom a Hitlerom. Vzhľadom na to, že deň pred začatím týchto rokovaní, 16. marca 1939, Hitler odmietol návrhy časti svojej suity (OKW, Ribbentrop) na okamžité rozdelenie Slovenska medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko a predbežne zotrval na zachovaní existencie „samo­statného“ slovenského štátu – predložil Hitler Tisovi vo Viedni veľmi opatrne požiadavku na odtrhnutie týchto území od Slovenska[7] Tisova delegácia však veľmi rýchlo pochopila, o čo ide, a takúto požiadavku od­mietla. Pred Národným súdom J. Tiso o Hitlerovom návrhu vypovedal, že pochopil, „že ide vlastne o zbavenie suverenity tejto čiastky Slovenska, ktorá mala byť pod tou zónou, a fakticky by to znamenalo pričlenenie tejto čiastky Slovenska k nemeckej ríši. Malo to siahať až po Váh. Podľa neho sa tu mali budovať veľké opevnenia a pozemky pre tieto opevnenia mali byť vyvlastnené v prospech ríše. Naše úrady v tejto čiastke Sloven­ska boli by síce ostali, ale mali sa riadiť podľa nemeckých vojenských predpisov[8]“. Ľudáci, ktorí boli obviňovaní zo straty území okupovaných Maďarskom a Poľskom, nemohli pripustiť ďalšie, tak podstatné okliešte­nie slovenského územia, ak si chceli zachovať svoju tvár pred slovenskou verejnosťou. Okrem toho na tomto území mali ľudáci medzi buržoáziou a roľníctvom silné pozície, ktorých sa nemohli vzdať, lebo by sa ešte viac obmedzilo pole pôsobnosti slovenskej buržoázie ako celku a ľudác­kej zvlášť. A, samozrejme, dravá ľudácka buržoázia, ktorú bratislavská vláda reprezentovala, by sa rada zmocnila pozícií, ovládaných predtým neslovenským kapitálom. Preto Tiso i celá slovenská delegácia sa pokú­šali zmierniť nacistické požiadavky[9] Narazili však na ešte dravší ne­mecký imperializmus, ktorému sa v dôsledku jeho nepomerne väčšej sily museli podriadiť.

Nacistickí vládni a vojenskí predstavitelia sa počas rokovaní vo Viedni 17. marca 1939 (pretože predbežne zotrvali na existencii slovenského štátu) vzdali niektorých maximalistických požiadaviek, ktoré by znemožnili ľudákom uskutočňovať politiku kolaborácie. Zo spomínaných strategických dôvodov sa však nemienili tohto územia zrieknuť. Nárok Berlína na územie západného Slovenska sa predbežne riešil tak, že sa do ochrannej zmluvy včlenil článok o zriadení ochranného pásma. Podľa článku 2 ochrannej zmluvy, „aby sa účinne prejavila ochrana prevzatá nemeckou ríšou, nemecká branná moc bude mať kedykoľvek právo zria­ďovať vojenské zariadenia a mať posádky v sile, ktorú uzná za nutnú na území ohraničenom na západe hranicami slovenského štátu a na vý­chode čiarou, tvorenou východným okrajom Malých Karpát, Bielych Kar­pát a Javorníkov“. V tomto pásme ma1a slovenská vláda zabezpečiť pre nemeckú armádu potrebné pozemky a povoliť bezcolné zásobovanie wehrmachtu. Zároveň mali nemeckej armáde patriť vojenské výsostné práva a príslušníci wehrmachtu a jeho sprievodu mali podliehať výlučne nemeckému súdnictvu[10]. Následkom zrieknutia sa okamžitého pričlenenia dotyčných území k nemeckej ríši odvolali nemecké miesta civilnú správu z okupovaného územia Slovenska už 17. marca 1939[11] a neskôr, 27. marca 1939, i nemeckú colnú stráž z údolia Váhu na moravsko-slovenskú hra­nicu[12].

Podpísanie ochrannej zmluvy, stanovenie hranice ochranného pásma a jeho predbežného štatútu v článku 2 tejto zmluvy bolo však len začiat­kom veľmi dlhých a zložitých rokovaní o konečnom usporiadaní vzťahu slovenského štátu a nacistického Nemecka. Pritom sa vynára i otázka, či ríšski predstavitelia okrem utvorenia strategického predpolia pre oku­pované české krajiny mali aj iné úmysly, najmä, či bezprostredne v čase tvorenia a podpísania tieto zmluvy sledovali aj zámer utvoriť si priaznivé predpolie pre zamýšľaný útok na Poľsko. Podľa výpovede W. Kepplera pred norimberským tribunálom ochranné pásmo bolo utvorené preto, že sa predstavitelia wehrmachtu obávali, že Malé Karpaty, Biele Karpaty a Javorníky by sa mohli stať bázou nepriateľských výsadkov, a tým ohrozovať srdce ríše. H. Batowski okrem toho tvrdil, že ochranné pásmo malo byť od samého začiatku nástupným priestorom na útok proti Poľ­sku[13]. Predovšetkým treba vidieť, že ochranné pásmo malo zabezpečiť nacistický výboj, dosiahnutý okupáciou českých krajín. Na jeho utvorenie treba nazerať aj z hľadiska celkových cieľov nacistickej politiky, najmä hlavného, ktorým bolo rozšírenie „životného priestoru“ nacistickej tretej ríše na úkor národov strednej a východnej Európy. Ochranné pásmo bolo hrozbou najmä pre štáty juhovýchod­nej Európy, pretože bolo ideálnym nástupným priestorom do Dunajskej kotliny. V určitom zmysle malo i protipoľský význam, no skutočnosť, že v ochrannej zmluve sa ochranné pásmo ohraničilo nezávisle od komuni­kačnej nosnosti tohto priestoru (cesty, železnice), znižovalo význam tohto pásma ako operačného nástupného priestoru proti Poľsku.

V čase, keď Poľsko odmietlo nacistické pokusy na svoje podrobenie sa Berlínu „suchou“ cestou a 26. marca 1939 poľský vyslanec v Berlíne Lip­ski potvrdil odmietavé stanovisko Poľska (naznačené už v rozhovore s Ribbentropom 21. marca 1939 ) s ohľadom na poľské ústupky v Gdansku a Koridore a na prispôsobenie sa poľskej politiky nemeckej ríši[14], sa vý­razne zvýšil význam ochranného pásma ako možného vojenského nástup­ného priestoru na útok na Poľsko. V tomto období vznikla aj požiadavka na preloženie hranice ochranného pásma na líniu rieky Váh a rozšírenie jeho štatútu na niektoré miesta na východ od Váhu[15]. Tretia ríša tak chcela získať kontrolu nad považskými zbrojovkami[16] a napraviť chybu z obdobia podpísania ochrannej zmluvy, keď sa ochranné pásmo ohrani­čilo bez ohľadu na komunikačné možnosti tohto priestoru. Po odmietnutí nacistických požiadaviek Varšavou začalo ochranné pásmo nadobúdať na význame ako nástupný priestor proti Poľsku, čo sa potom prenieslo i do rokovaní o konečnom usporiadaní pomerov na západnom Slovensku. Čím viac sa zhoršovali vzťahy medzi Berlínom a Varšavou a čím viac sa približoval nacistický útok na Poľsko, tým viac sa do rokovaní nemecko­-slovenskej komisie prenášal tento faktor. Vyvrcholilo to nakoniec tým, že nacistická strana potvrdila ochotu ustúpiť zo svojich veľmi tvrdých pozícií, ale len za cenu zhoršenia slovensko-poľských vzťahov.

V marci 1939 však ani ľudácka vláda nemala istotu o svojom mocen­skom postavení a sústavne sa obávala, že si susedné štáty rozdelia Slo­vensko medzi sebou[17]. Ani v Berlíne nemali presnú koncepciu, čo so slo­venským priestorom. Jednotlivé vplyvné skupiny nacistického aparátu plánovali použitie slovenského územia ako výmenného objektu v rokova­niach s Poľskom a Maďarskom[18]. Až keď v Berlíne definitívne zistili, že Poľsko nemieni robiť ústupky, ktoré by oklieštili jeho suverenitu a pod­riadili ho nacistickej supremácii, zriekli sa – aspoň vo vzťahu k Poľsku – politiky delenia Slovenska a naopak sa ho usilovali využiť ako ná­stupný priestor vojenského útoku proti Poľsku. Časovo posledný pokus, v ktorom Nemecko ponúklo Poľsku delenie Slovenska, bola reč Hitlera v ríšskom sneme 27. apríla 1939. Hitler vo svojom prejave už len rekapituloval nacistické pokusy a na záver roztrhal pol’sko-nemeckú zmluvu o neútočení z roku 1934. Poľsko tieto pokusy odmietlo v Beckovej reči v sejme 5. mája 1939.

Na začiatku mája 1939 prišla do Bratislavy nemecká vojenská komisia (Duetsche Militärkomision, DMK), ktorá mala usporiadať pomery na Slo­vensku vyplývajúce z ochrannej zmluvy, najmä otázky súvisiace s ohra­ničením a funkciou ochranného pásma a s odovzdaním zbraní česko-slo­venskej armády nemeckej ríši. O zriadení tejto komisie informovalo velenie wehrmachtu Zahraničný úrad 29. apríla 1939[19]. Nemecká vojenská komisia dostala príkaz na odchod do Bratislavy 4. mája 1939[20]. Za vedú­ceho vojenskej časti komisie bol vybraný generál F. Barckhausen, ktorý sa pokúšal dohodnúť s predstaviteľmi bratislavskej vlády o odovzdaní zbraní česko-slovenskej armády už v apríli 1939. Dohoda, ktorú vtedy uzavrel, a ktorá určovala slovenskej vláde vydať všetky zbrane prevyšujúce po­treby troch peších divízií, sa však nerealizovala[21]. Rokovaniami však získal skúsenosti, ktoré ako vedúci DMK veľmi účinne využíval. Nemecká vojenská komisia prišla do Bratislavy 7. mája 1939, prvé náv­števy a rokovania uskutočnil generál Barckhausen v dňoch 8. až 9. mája 1939. Na týchto stretnutiach oboznámil činiteľov bratislavskej vlády so smernicami, ktoré dostal od svojich predstavených, a zoznámil sa s člen­mi slovenskej vojenskej komisie[22]. Rokovania sa začali 10. mája 1939[23]. Aj keď nemožno príchod DMK do Bratislavy a definitívny krach nacis­tických plánov na podriadenie Poľska „suchou“ cestou mechanicky spájať, najmä keď nie sú dokumenty, ktoré by súvislosť medzi nimi potvrdzo­vali, nemožno nepoukázať na túto zhodu.

Rokovania medzi slovenským štátom a nemeckou ríšou o úprave po­merov vyplývajúcich z ochrannej zmluvy prebiehali v rámci vojenských komisií, na čele ktorých za nemeckú stranu stáli generál F. Barckhausen a titulár (Geschäftsträger) nemeckého vyslanectva v Bratislave generálny konzul E. von Druffel a za slovenskú stranu sekčný šéf Ministerstva zahraničných vecí I. Milecz. V skutočnosti však vedúci predstavitelia DMK všetky význam­nejšie otázky prerokovávali priamo s J. Tisom, F. Ďurčanským alebo s ce­lou vládou. Postup rokovaní bol veľmi pomalý a hneď spočiatku boli hlavné prob1émy rozdelené do viacerých subkomisií, z ktorých rozhodu­júcu úlohu plnila subkomisia vojenská[24]. Najdôležitejšie problémy, na ktoré sa sústredilo rokovanie v jednotlivých subkomisiách i komisii boli ohraničenie ochranného pásma, definovanie pojmu „výsostné práva“, ktoré mal wehrmacht vykonávať v ochrannom pásme; využitie vojensko­-hospodárskych podnikov na Považí; početný stav slovenskej armády; odškodné za česko-slovenský vojnový materiál, ktorý nemecké vojsko ulúpilo z vojenských skladov na západnom Slovensku; možnosť vlastniť bojové chemické látky slovenskou armádou; možnosť podržať posádky slovenskej armády v ochrannom pásme a i. O nacistických požiadavkách bola slovenská strana informovaná už 17. apríla 1939[25]. Prvý raz predsta­vitelia bratislavskej vlády o nich rokovali 19. apríla 1939, keď sa sloven­ská delegácia na čele s Tisom zdržiavala v Berlíne na oslavách Hitlero­vých narodenín[26]. Požiadavky, ktoré boli podľa vyhlásení nemeckých predstaviteľov v súlade so znením ochrannej zmluvy, však výrazne pre­kračovali nacistické požiadavky z marca 1939, pričom nemecká strana na rokovaniach využívala veľmi široké znenie článkov tejto zmluvy. Tak odchod wehrmachtu z územia mimo ochranného pásma podmienili od­transportovaním vojnového materiálu česko-slovenskej armády. Za vý­sostné práva wehrmachtu v budúcom ochrannom pásme požadovali uznať zaberanie vojenských, úradných, ako i súkromných budov, využívanie všetkých dopravných ciest a prostriedkov, vojensko-hospodárskych pod­nikov vrátane bezcolného dovozu potrebného tovaru a surovín na zabez­pečenie vojenských jednotiek v pásme, ako aj vývozu výrobkov z nich; pošty, ďalekopisu a spravodajstva; pre obce Trenčín, Kubrú, Dubnicu, Považskú Bystricu, ako aj považské zbrojovky (všetko na ľavej strane Váhu) požadovali uznať ustanovenia ochranného pásma; slovenská ar­máda mala mať stav vo výške 1 % počtu obyvateľov (asi 25 000 mužov); vývoz zbraní zo Slovenska sa mohol uskutočniť len s povolením ríšskej vlády.[27] K tomu požadovali zákaz vlastnenia bojových chemických látok slovenskou armádou a továrne na výrobu týchto látok, ktoré sa nachá­dzali na území Slovenska, sa mali odbúrať. V rozpore so znením ochran­nej zmluvy ( článok 2 ) Berlín žiadal stanoviť hranicu ochranného pásma severne od Nového Mesta nad Váhom na líniu rieky Váh.[28]

Slovenská vláda z tých istých dôvodov, z ktorých nemohla prijat požia­davku na odtrhnutie územia západne od Váhu na rokovaniach vo Viedni 17. marca 1939, usilovala sa mierniť maximalistické požiadavky nacistov na ich práva v ochrannom pásme. Ich prijatie by pre ňu znamenalo vzdať sa zvrchovanosti na rozsiahlom územi štátu a povoliť pre toto územie úplne iný štatút ako v ostatných oblastiach štátu. Z nacionalistického hľadiska, z ktorého bránila svoju politiku spolupráce s Nemeckom, by sa totiž úplne znemožnila, čo by do značnel miery znamenalo aj stratu sociál­nej základne vlastnej moci. Proti požiadavkám Berlína žiadala uznať nárok slovenského štátu na zhabaný vojnový materiál česko-slovenskej armády; odmietla široko chápaný výklad výsostných práv nemeckej ar­mády v ochrannom pásme (trvala na tom, aby sa obmedzili len na zaria­denia a príslušníkov wehrmachtu); pri stanovení hraníc ochranného pás­ma sa pridržiavala znenia ochrannej zmluvy, v prípade zmeny trvala na neobmedzenom využívaní dopravných spojov na Považí; na rozdiel od ríšskych predstaviteľov, ktorí chceli slovenskému štátu povoliť len symbolickú armádu, súhlasila síce s mierovým stavom slovenskej armády v počte 25 000 mu­žov, no požadovala určiť vojnový stav slovenskej armády na 150 000 mu­žov a taktiež trvala na práve vlastniť a vyrábať bojové chemické látky, ako aj udržiavať vlastné posádky v ochrannom pásme.[29] Zotrvávanie na vojnovom stave 150 000 mužov slovenskej armády malo význam pre bra­tislavskú vládu nielen z hľadiska potrieb obrany (Maďarsko), ale aj pre­to, že nemecká strana požadovala odovzdať všetok zbrojný materiál, ktorý prevyšoval potreby 25-tisícovej armády a ktorý ešte zo zásob česko-slovenskej armády zostal v rukách slovenskej vojenskej správy.[30]

Napriek úsiliu bratislavskej vlády o čo možno najrýchlejšie skončenie rozhovorov sa rokovania preťahovali, aj keď slovenskí vyjednávači v mnohých prípadoch zotrvávali len na formálnych úpravách požiadaviek Berlína.[31] Sku­točnosť, že slovenskej vláde v mnohom záležalo najmä na formálnej stránke nacistických požiadaviek, si povšimol generál Barckhausen už počas svojho prvého pobytu na Slovensku. „Slovenská vláda vychádza v ústrety všetkým návrhom a snaží sa z najlepších síl, aby splnila ne­mecké požiadavky,“ písal Barakhausen svojim nadriadeným. „Vyjadrila len prosbu, aby, ak si má ochrániť a upevniť svoje postavenie vo vlastnej krajine, zachovávalo sa podľa možnosti jej dekórum.“[32] Samozrejme, túto ochotu slovenskej vlády nacisti využívali a nechceli pristúpiť ani len na for­málne úpravy svojich návrhov na usporiadanie pomerov na Slovensku a v ochrannom pásme zvlášť. Využívali pri tom aj skutočnosť, že územia, o ktorých sa rokovalo, obsadil nemecký wehrmacht, čo utváralo priaz­nivé podmienky na vynucovanie si ďalších a ďalších požiadaviek nemeckej ríše od predstaviteľov nového režimu na Slovensku. V tomto duchu sa niesli i inštrukcie pre činnosť nemeckej vojenskej komisie, v ktorých sa ku každej požiadavke pre slovenskú vládu pripojilo aj to, že prípadné jej doplnenie si ponechávajú ríšske miesta vyhradené.[33] Mnohé z týchto ďalších požiadaviek, hoci boli pre slovenskú vládu láka­vé, boli už súčasťou nacistických príprav na vybudovanie nástupného priestoru zo Slovenska k útoku na Poľsko.[34] Podobne si nacistické kruhy prostredníctvom týchto rokovaní vynucovali od bratislavskej vlády zmeny vo vnútropolitickom rozložení politických síl, najmä čo sa týkalo vyra­denia polonofilského krídla ľudáckeho tábora na čele s K. Sidorom a za­medzenia politických kontaktov s Poľskom.[35]

Pokiaľ v prvej etape slovensko-nemeckých rozhovorov o úprave pome­rov v ochrannom pásme a výklade ochrannej zmluvy mala slovenská strana záujem o ich čo najrýchlejšie skončenie a nemecká strana ich svojou neústupčivosťou preťahovala, začiatkom leta roku 1939 sa prístup Berlína k rokovaniam zásadne zmenil. Dokončovanie príprav na útok na Poľsko vyžadovalo aj definitívne upravenie pomerov na Slovensku, aby sa aj na južnom krídle upevnila celková strategická pozícia ríše pred začatím bojových operácií. Preto v ďalších rokovaniach prejavili vyjednávači Berlína určitú ochotu vyjsť najmä z formálnej stránky v ústrety požiadavkám bratislav­skej vlády. Dokonca súhlasili ustúpiť aj v niektorých vecných otázkach, ktoré však zapadali do celkových príprav útoku na Poľsko. Všetky zásad­né požiadavky však naďalej presadzovali a neskôr si ich od Tisovej vlády aj vynútili.

Zmena postoja Berlína k rokovaniam so slovenským štátom, teda úsilie o čo najrýchlejšie skončenie rokovaní o určenie štatútu ochranného pás­ma, ktorá súvisela s dokončovaním príprav na prepadnutie Poľska, sa výrazne odrazila už vo výnose Zahraničného úradu z 30. júna 1939, zasla­ného nemeckému vyslanectvu do Bratislavy.[36] V tomto výnose sa dávalo slovenskej vláde na vedomie, že „predbežnou podmienkou pre predvídanú podporu Slovenska je bezozvyšku uznanie našich požiadaviek, pretože Slovensko je odkázané na našu vojenskú, hospodársku a finančnú po­moc.“[37] Ďalej sa slovenskej vláde oznamovalo, že všetky otázky súvisia­ce s vojenskou, hospodárskou a inou pomocou možno s úspechom riešiť len v tom prípade, ak sa splnia všetky vojenské a politické požiadavky tretej ríše. Ústupky môže slovenská strana čakať len v tom prípade, ak sa zapojí do protipoľskej politiky, pretože všetky vojenské a politické požiadavky ríšskej vlády s výnimkou jednej, týkajúcej sa nemeckej men­šiny a jej úlohy v štáte, boli zamerané proti Poľsku. Od bratislavskej vlády sa požadovalo zamedzenie akýchkoľvek vzťahov s Poľskom, ktoré protirečili nemeckým záujmom, zostrenie stráženia hraníc s Poľskom, prepustenie nespoľahlivých elementov z finančnej stráže, zamedziť vstup do česko-slovenských légií v Poľsku, zamedziť poľskú špionáž. Požiadavky na vnútropolitickú stabilizáciu sa týkali vyradenia K. Sidora z vnútropo­litického vplyvu a odstránenia Nemcom nepohodlných ľudí. Ďalej žiadali vybudovať spravodajskú sieť proti Poľsku a získaný spravodajský mate­riál mali poskytnúť nemeckej spravodajskej službe.[38]

O týchto požiadavkách rokovali predstavitelia DMK s predstaviteľmi slovenskej vlády na čele s jej predsedom J. Tisom a ministrom zahranič­ných vecí F. Ďurčanským 17. júla 1939. Všetky požiadavky ríšskej vlády, ktorých cieľom bolo obmedzenie stykov s Poľskom, ľudáci na tomto za­sadnutí akceptovali. Bratislavská vláda uistila Barck­hausena a Druffela, že „bude ďalej viesť vnútropolitický vývoj na Slovensku voči Nemecku v úplnom pozitívnom a priateľskom duchu.“[39] Teda, že je ochotná naďalej prehlbovať svoju spoluprácu s na­cistickým Nemeckom. Výsledok sa ukázal po vypuknutí druhej svetovej vojny v aktívnej účasti slovenskej armády na vpáde do Poľska.

Intenzifikáciou príprav na útok na Poľsko sa v štáboch wehrmachtu začalo uvažovať i o konkrétnych modalitách využitia slovenského pries­toru. Celou problematikou začlenenia územia Slovenska do operačných plánov nemeckých vojsk, v tomto čase už najmä problematikou vzťahu nemeckého vojska k slovenským politickým orgánom, sa zaoberal štáb Hlavného veliteľstva pozemných vojsk (Oberkomando des Heeres, OKH ) a 21. júla 1939 vypracoval pre OKW o tom rozsiahly elaborát.[40] S plánom na využitie slovenského územia ako operačného územia nemeckých vojsk sa v liste z 26. júla 1939 oboznámil i vedúci Nemeckej vojenskej komisie generál F. Barckhausen. Podľa inštrukcie generálovi Barckhausenovi by bolo dobre, „keby slovenská vláda poprosila ríšsku vládu o vstup nemeckých jednotiek (na spôsob Rakúska), ďalej, keby sa oboznámila diplomatickou cestou účelne slovenská vláda o tom, že nemecký veliteľ (Oberbefehlsha­ber) prevezme výkonnú moc (nad územím slovenského štátu – pozn. A. H.).“[41] Hlavné velenie nemeckého pozemného vojska, ktoré v pred­chádzajúcom období nemalo dobré skúsenosti so slovenskou vládou, trva­le odmietajúcou z praktického, pre Bratislavu najmä z formálneho hľadis­ka prehnané nároky nemeckej brannej moci na Slovensku, prejavilo v tomto značne neopodstatnenú nedôveru k predstaviteľom ľudáckeho režimu. Preto chcelo súčasne s útokom na Poľsko plne suspendovať i štátnu su­verenitu slovenského štátu na predpokladanom operačnom území. Gene­rál Barckhausen, ktorý na rozdiel od predstaviteľov berlínskych štábov bol v bezprostrednom styku so slovenskými činiteľmi, poznal ich reálne postavenie a vôľu konať na základe prispôsobovania sa vývinu, vo svojom prípise z 8. augusta 1939 odmietol ta­kýto spôsob premeny územia slovenského štátu na operačné územie ne­meckých vojsk v protipoľskej vojne. V prípade suspendovania výkonnej moci bratislavskej vlády videl zbytočné tažkosti, lebo by sa tým nemec­ká branná moc v očiach domáceho obyvateľstva stala nevyhnutne oku­pačnou mocou so všetkými z toho vyplývajúcimi neblahými dôsledkami. Za oveľa účinnejšie pokladal využiť ochotu k spolupráci zo strany slovenskej vlády a priamo zatiahnuť slovenský štát do predpokladanej útočnej akcie. Pritom poukázal na to, že v zmysle platných zákonov (zákon o obrane štátu z roku 1936) možno plne dosiahnuť všetky požiadavky nemeckej armády. Odporúčal zrušiť aj nariaďovaciu právomoc, požadovanú OKH, pretože slovenskú armádu máme v každej operačnej situácii v ruke.“[42]

Myšlienka na využitie slovenskej armády vo vojne proti Poľsku sa plne presadila, čo sa odrazilo i na rokovaniach OKW s Hitlerom 10. augusta 1939. Hitler tam akceptoval požiadavku bratislavskej vlády, ktorá sa týkala vojnového stavu slovenskej armády. Bratislave sa malo oznámiť, že ríša nebude ďalej bazírovať na určení hornej hranice vojno­vého stavu slovenskej armády, ale že slovenská vláda si môže ponechať zbrane pre stav armády v počte 125 000 mužov a pre ďalších 25 000 mužov ako zásobu spotreby.[43] Toto rozhodnutie Hitlera nebolo jeho „typickým obra­tom“, ako sa domnieva L. Kaiser,[44] ale vyplývalo z premysleného zámeru na využitie slovenskej armády v nastávajúcom vojnovom konflikte. Sved­čí o tom i spôsob, akým sa tento zdanlivý ústupok uskutočnil. Prípis ge­nerála Keitela, šéfa OKW, oznamoval slovenskej vláde, o aký ďalekosiahly ústupok ide, aby sa podnietila jej ochota na ďalšiu spoluprácu, a že zbrane, ktoré vlastní, sa v budúcnosti vyrábať nebudú a slovenská armáda sa prezbrojí novými nemeckými zbraňami, ale spôsob i čas prezbrojenia si ponecháva na rozhodnutie ríšska vláda.[45] Teda v momentálnom čase bolo pre Berlín vhodné, aby zostala slovenská armáda dostatočne vyzbrojená, ale pre budúcnosť si vyhradil rozhodujúci vplyv na výzbroj a výstroj armády slovenského štátu. O jednoznačnosti tohto opatrenia nie je po­trebné pochybovať.

Ústupok ríšskej vlády v kardinálnom bode požiadaviek Bratislavy umožnil okamžité uzavretie zmluvy o ochrannom pásme, ktorú za slo­venskú vládu 12. augusta 1939 podpísal J. Tiso a za nemeckú stranu no­vovymenovaný nemecký vyslanec v Bratislave H. Bernard a generál F. Barckhausen. Zmluva o ochrannom pásme vyšla do značnej miery v ústrety požiadav­kám nacistického Nemecka. Za vydreté ústupky, týkajúce sa najmä právnej jednoty ochranného pásma s ostatným územím slovenského štátu a povolením jednej viac-menej symbolickej posádky v tomto pásme (300 mužov v Se­nici, nebolo to však priamo súčasťou zmluvy, ale jej doplnku z 13. augusta 1939) súhlasila slovenská vláda s plným využitím rozsiahlej a strategicky významnej časti slovenského územia na agresív­ne akcie nemeckého imperializmu. Okrem toho, že sa bratislavská vláda v ochrannom pásme zriekla v prospech nemeckej brannej moci výsostných práv, patriacich v suverénnom štáte výlučne vlastnej armáde, poskytla všetky dopravné spoje medzi Bratislavou, Žilinou a Čadcou, vrátane tých, ktoré ležali na východnej strane Váhu na neobmedzené vy­užitie wehrmachtu. V čase vojnového nebezpečenstva sa v tomto priesto­re mohlo ubytovať aj nemecké vojsko s tými istými podmienkami ako slovenská armáda (teda v priestore mimo pásma a v samom pásme mala nemecká armáda v týchto veciach neobmedzené právo a príslušníci slovenskej armády okrem taxatívne vymenovaných do tohto pásma nesme­li).[46] Na zmluvu o ochrannom pásme nadväzovala ešte dohoda o odbúraní tovární na bojové chemické látky[47] a dohoda o budovaní slovenskej bran­nej moci[48] z 18. augusta 1939. Otázka vojensko-hospodárskych podnikov, pretože mala širší záber ako ohraničenie ochranného pásma, sa v zmluve riešila iba rámcovo. Definitívne bola vyriešená v zmluve o vojenskom hospodárstve (Wehrwirtschafvertrag) z januára 1940, ktorou bratislavský režim poskytol nacistickému vedeniu vojny 25 najvýznamnejších podni­kov na neobmedzené využívanie.[49]

Skončenie rokovaní o usporiadaní pomerov v ochrannom pásme bolo zároveň začiatkom konkrétneho zaťahovania slovenskej armády do agre­sívnych akcií proti Poľsku. V deň podpísania zmluvy o ochrannom pás­me, teda 12. augusta 1939, poslal šéf OKW generál Keitel prípis Zahra­ničnému úradu v Berlíne, v ktorom ho oboznámil s plánmi na použitie Slovenska ako nástupného a operačného územia nemeckých ozbrojených síl. „Z vojenských dôvodov utajenia“ – oznamovalo sa v prípise – „nie je prípustné slovenskú vládu informovať o tom už teraz, ale môže sa jej to oznámiť, tiež zo zahraničnopolitických dôvodov, až v poslednej ho­dine. Pretože prípravy na to musia byť prijaté už v mieri, stane sa to v rámci vojenskej spolupráce.“[50] Predstavitelia bratislavskej vlády síce postrehli začiatkom leta nacistické prípravy na vojnu proti Poľsku,[51] nechceli si však pripustiť, najmä kruh okolo Ďurčanského, že aj po poskytnutí slovenského územia nacistickému nástupu nebudú môcť zostať mimo tohto konfliktu.[52] Naďalej všestranne vychádzali v ústrety požiadavkám Berlína, čo nemecká strana – aj keď svoje úmys­ly pred Bratislavou zatajovala – využívala na stále všestrannejšie zaťa­hovanie slovenského štátu do vojnových príprav. Slovenská vláda sa okrem toho intenzívne zapájala aj do protipoľskej kampane.

O konkrétnych modalitách zatiahnutia slovenského štátu do vojen­ských operácií proti Poľsku sa rokovalo vo Viedni, v sídle hlavného ve­lenia 14. armády, ktorá mala viesť operácie proti Poľsku zo severnej Moravy a Slovenska, samozrejme bez účasti predstaviteľov zainteresovanej strany.[53] Na rokovaní sa prebrali smernice o správaní nemeckých jed­notiek pri vstupe na Slovensko, vypracovaných. na začiatku augusta 1939. Podľa nich sa malo Slovensko pokladať za spriatelený štát, ktorý dobro­voľne poskytol svoje územie na operácie nemeckej armády. Hoci sa na rokovaní definitívne prijala zásada, že výkonná moc zostane naďalej v rukách slovenskej vlády – teda nie ako sa pôvodne predpokladalo, že bude v rukách nemeckého veliteľa – prijaté smernice o vzťahu k slo­venským úradom zostali prakticky nezmenené. Spojenie medzi veliteľom 14. armády a slovenskou vládou mal zabezpečiť styčný dôstojník, ktorý by prenášal všetky požiadavky nemeckého veliteľa slovenskej vláde. V jednotlivostiach tieto smernice obsahovali to, čo neskôr vydala slo­venská vláda ako vyhlášku k obyvateľstvu 28. augusta 1939.[54] Tieto smer­nice sa na zasadnutí akceptovali. Ako otvorená otázka sa ponechali možné úlohy pre slovenskú armádu. Aj v tomto prípade sa generál Barck­hausen vyslovil za nevyhnutnosť vytýčiť nejaké úlohy pre slovenskú armádu.[55]

Na základe rozhovorov vo Viedni vypracoval Zahraničný úrad 21. augusta 1939 koncept nóty, ktorá sa mala odovzdať slovenskej vláde v deň útoku na Poľsko. Koncept nóty sa odvolával na predvídaný vpád poľských vojsk na Slovensko, a tým okamžitý vstup nemeckých armád na jeho územie, aby Nemecko mohlo splniť záväzky z ochrannej zmluvy. Okrem toho obsahoval už uvedené smernice o správaní sa nemeckej ar­mády.[56] Aj keď sa táto skutočnosť bezprostredne dotýkala územia slo­venského štátu, slovenská vláda zostala naďalej neinformovaná. Až tesne pred vpádom do Poľska (pôvodný termín bol určený na 26. augusta 1939) oznámil nemecký vyslanec H. Bernard a šéf DMK generál Barckhausen 24. augusta 1939 predstaviteľom vlády v Bratislave, že v najbližšom období sa očakáva vojna medzi Nemeckom a Poľskom. Pod zámienkou, že je možný poľský vpád na Slovensko, žiadali od slovenskej vlády podriadenie slovenskej armá­dy nemeckému veliteľovi a poskytnutie letiska v Spišskej Novej Vsi ne­meckej Luftwaffe. Zároveň Ríšske ministerstvo zahraničia oznámilo slo­venskej vláde, že očakáva „lojálnu spoluprácu“ a za to je ochotné ga­rantovať hranice Slovenska proti Maďarsku, vrátiť slovenské územie odstúpené Poľsku roku 1938 a ubezpečilo, že slovenská armáda nebude nasadená mimo územia Slovenska.[57] Toto oznámenie podľa očakávania bratislavská vláda prijala bez námietok.[58] Zvlášť priaznivo na ňu pôsobila garancia hraníc s Maďarskom. Svoju ochotu sa však usilo­vala využiť aj tým, že žiadala od ríšskej vlády aj pomoc pri návrate území stratených v prospech Poľska roku 1920 aj vtedy, ak by vojna nebola.[59] Prejavená ochota slovenskej vlády vyjsť v ústrety nacistickým požiadavkám znovu upozornila nemecké miesta, že so slovenským štátom v protipoľskej vojne možno rátať nielen ako s pasívnym činiteľom.

Presun dátumu útoku na Poľsko z pôvodného 26. augusta na 1. sep­tembra 1939[60] využilo velenie nemeckej brannej moci na plné integrovanie slovenskej armády do príprav na útok na Poľsko. Trvalá ochota bratislavského režimu podriaďovať sa nacistickým požiadavkám a ustupovať v otázkach, netý­kajúcich sa bezprostredne úzkych záujmov vtedajšej slovenskej politickej elity, odstránila posledné zábrany velenia wehrmachtu k vedeniu slovenského štátu. Na­priek tomu, že OKW sa dohodlo so Zahraničným úradom, že nótu z 21. augusta 1939 odovzdá spoločne zástupca wehrmachtu a Zahraničného úradu slovenským úradom až po vypuknutí bojov, respektíve niekoľko hodín predtým, oboznámil veliteľ 14. armády generál List s plánmi ne­meckej brannej moci generála F. Čatloša už 27. augusta 1939.[61] Po určitom vá­haní a kontaktoch so Zahraničným úradom potom odovzdalo túto nótu i nemecké vyslanectvo v Bratislave.[62] Aj v tomto prípade slovenská vláda len s nepatrnými námietkami prijala nemeckú požiadavku a už na druhý deň vydala vyhlášku, v ktorej obyvateľstvu oznamovala príchod nemeckej armády na Slovensko[63] a nariadila úradom, ako sa k týmto vojskám majú správať.[64]

Krátky čas medzi predpokladaným a skutočným útokom na Poľsko využil nacistický wehrmacht na rozšírenie operačného územia aj na Slovensko mimo ochranného pásma už pred začatím bojov, čo sa pôvodne neplánovalo. Pretože po prijatí nacistickej nóty slovenskou vládou do začiatku útoku zostával nemeckému veleniu ešte dostatok času, rozšírilo si svoje nástupné operačné územie tým, že 14. armáda vystriedala slo­venské jednotky na Orave.[65] Hoci generál F. Čatloš pred Národným súdom tvrdil, že ani po stretnutí s generálom Listom v Žiline 28. augusta 1939 sa nedozvedel o tom, že slovenská armáda sa zúčastní na útoku na Poľ­sko,[66] z rozsahu opatrení, ktoré od neho generál List vyžadoval, mu ako vojakovi muselo byť zrejmé, že nejde o defenzívne opatrenia neutrála v prípade konfliktu v blízkosti hraníc štátu. V liste, ktorý generál List zaslal Čatlošovi 27. augusta 1939, sa oznamovalo, „že Führer očakáva, že armáda Slovenska, stojaceho pod nemeckou ochranou, s radosťou a so všetkou silou sa zasadí o to, aby žiadna čiastka slovenskej pôdy nebola čo i len prechodne stratená v prospech Poľska“.[67] Ďalej gen. F. Čatlošovi dával na vedomie, že preberá velenie nad slovenskou armádou. Účel opatrení slovenskej armády podľa generála Lista spočíval v tom, „aby a) sloven­ské územie bolo zabezpečené pred každým poľským vpádom; b ) na slo­venskej hranici medzi maďarskou hranicou a Vysokými Tatrami boli via­zané čo možno najväčšie sily (poľské – pozn.. A. H. )“.[68] V ďalších čas­tiach listu generál List vyložil konkrétne úlohy slovenskej armády, ako aj to, že styčným dôstojníkom medzi Listom a Čatlošom bude generál Engelbrecht,[69] známy Čatlošovi už z marca 1939 ako veliteľ vojsk obsa­dzujúcich Slovensko a neskôr ako prvý veliteľ ochranného pásma. Ochota, s akou Čatloš prijal nemecké požiadavky,[70] len utvrdila vojenské kruhy tretej ríše, že vládna garnitúra v Bratislave je ďalej pripravená rozširovať svoju spoluprácu s dominantnou mocnosťou. Netreba sa preto čudovať, že v čase vypuknutia nemecko-poľského konfliktu nemecká strana nedodržala svoj prísľub, že slovenská armáda nebude nasadená mimo hraníc Slovenska. V ranných hodinách l. sep­tembra 1939 vydal generál Engelbrecht generálovi Čatlošovi rozkaz, aby slovenské vojsko, ktoré sa v troch divíziách sústredilo na východnom Slovensku,[71] zaútočilo na Poľsko. Čatloš tento rozkaz splnil, aj keď ne­mal predbežný súhlas politických orgánov. Jeho obrana pred Národným súdom, že Tiso, ktorý mal ešte možnosť vrátiť slovenské vojsko do vý­chodzieho postavenia, jeho krok dodatočne schválil,[72] neuberá na jeho vine a, samozrejme, ani na vine celého režimu za vstup slo­venského štátu do agresívnej vojny proti Poľsku. Slovenská vláda tým zavŕšila len jednu etapu vývoja režimu, ktorá logicky vyplynula z nastúpenej cesty spolupráce s Nemeckou ríšou.

Rokovania o ochrannom pásme, ako vidieť, bezprostredne súviseli, s účasťou slovenského štátu na vojenskom ťažení proti Poľsku. Ochota s ktorou predstavitelia ľudáckeho režimu prijímali niektoré požiadavky nacistického Nemecka, len aby zabezpečili určitý priestor vlastnej politickej činnosti vo „vlastnom, národnom“ štáte a udržali stabilitu svojho režimu, nakoniec priviedla Berlín k presvedčeniu, že slovenský štát mož­no využiť na agresívne plány nemeckého imperializmu. Tým sa určitým spôsobom stabilizovalo postavenie slovenského štátu v nacistickej sfére vplyvu, a preto Berlín ustúpil z určitých, viac-menej formálnych požiadaviek k slovenskému štátu, ktoré by domácemu režimu sťažovali vnútro-­ politické postavenie. Pritom však všetky zásadné požiadavky, ktoré po­kladal za nevyhnutné na nacistickú supremáciu nad Slovenskom a na získanie výhodnej strategickej a vojenskej bázy na rozvíjanie agresie východným smerom, si vynútil. Aj zdanlivé ústupky slovenskej vláde si však dal draho zaplatiť. Ľudácki predstavitelia sa svojou kolaboráciou postupne stávali účastníkmi nacistických agresívnych podujatí a trvalo zväzovali svoj režim s osudom nacistického panstva v Nemecku. Prvým a nezvratným krokom tohto osudového spojenia s nacizmom bolo práve poľské ťaženie, v ktorom zohrala svoju úlohu, síce okrajovú, aj slovenská armáda. Účasť na tomto ťažení viac-menej izolovala slovenský štát v na­cistickej sfére vplyvu a, hoci len na krátke obdobie, otriasol sloven­skou spoločnosťou.

.

[1] HUBENAK, L.: Politika nemeckej ochrannej zóny na Slovensku roku 1939. In: Sbor­ník archívnych prací, r. 17 č. 2, Praha 1967, s. 318-409; HUBENÁK, L.: Nacistické výbo­je a nemecká ochranná zóna na Slovensku. In: Právnické štúdie, 19 1971 s. 106-213; KAISER, L.: Die Politik des Dritten Reiches gegenüber der Slowakei 1939-1945, Bo­chum 1969; BATOWSKI, H.: Agonjla pokoju i początek wojny. Poznań 1969.

[2] National archives of United States (NAUS, mikrofilmy tzv. alexandrijského archí­vu), T-77 roll 721, 1 942 776-794, Geopolitický význam včlenenia Čiech a Moravy /Sliezska do ríše, OKW 18. 6. 1938

[3] HUBENÁK, L.: Politika nemeckej ocnrannel zóny na Slovensku roku 1939, c. d., dok. č. 5.

[4] Štátny ústredný archív SSR (ŠÚA SSR], Krajinský úrad (KiT), P IV – nem., 19 636/39 prez., Správy podriadených úradov o priebehu nemeckej okupácie z marc3 1939.

[5] HOENSCH, L. K.: Die Slowakei und Hitlers Ostpolitik. Köln-Graz 1965, s. 334

[6] Tamže, s. 336.

[7] KAISER, J.: c. d., s. 64.

[8] SNA, Národný súd (NS), kr. 43, 6146-2/I-2, Tisova výpoveď pred NS z 8. 3. 1946

[9] Tamže, pozri aj výpoveď A. Macha pred NS z 25. 2. 1946, 6/46-22/d-1.

[10] Československo a norimberský proces, Ministerstvo informácií 1946, Text ochran­nej zmluvy, s. 342-343.

[11] HUBENAK, L.: Politika nemeckej ochrannej zóny na Slovensku roku 1939, c. d., dok. č. 3, Gruppenbefehl No. 4 zo 17. 3. 1939.

[12] SNA, Ministerstvo zahraničných vecí SR (MZV), kr. 131, 493, Hlásenie MNO z 29. 3. 1939.

[13] Názory podľa KAISER, L.: c. d., s. 69.

[14] Akten zur deutschen ausswärtigen Politik, séria D, zv. 6 [ADAP). Baden Baden 1956, Záznam rozhovoru s Lipským z 26. 3. 1939.

[15] KAISER, l.: c. d., s. 99.

[16] V dokumentoch z marca a apríla 1939 sa prenesenie hranice ochranného pásma za línie rieky Váh zvýrazňuje najmä z ohľadu na považské zbrojárske závody, no ne­skoršie rokovania ukázali, že nacistom išlo aj o komunikácie, pretože kým považské zbrojovky nakoniec vypustili z ochranného pásma a ich ovládnutie si zabezpečili iným spôsobom, využitie komunikácii na strednom Považí i tých, ktoré sa nachádzali mimo pásma, si zmluvne zabezpečili.

[17] Pozri HRNKO, A.: Príčiny a spoločensko-politické dôsledky účasti slovenského štátu na vojne proti Poľsku roku 1939. Historicky časopis, č. 3, 1983, s. 394-414.

[18] pozri napr. SNA, NS, kr. 90, 7/46/49, Preklad dakumentu z proveniencie OKW z 25. 3. 1939 “ . . . Nie je isté, ako dlho sa bude považovaf Führer byť viazaný zmluvou uzavretou so Slovenskom. Najvyšši armádny velitel (Keitel – pozn. A. H.) má dojem, že Führer by sa chcel zbaviť tohto záväzku, len čo príde čas, a že bude používať Slo­vensko ako podkladu pre vyjednávanie medzi ním, Poľskom a Maďarskom . . . Führer súhlasí s navrhovanou hraničnou čiarou (rieka Váh), v prípade, žeby Slovensko malo byť rozdelené, východná hranica pozdĺž rieky Nitry . . . ; pozri tiež KAISER, L.: c. d., s. 75-80.

[19] NAUS, T-77, roll 877, 5625379, Prípis OKW Zahraničnému úradu z 29. 4. 1939.

[20] Tamže, 5625366-369.

[21] Tamže, 5625430-433, Správa Barckhausena o priebehu rokovaní so slovenskou vládou zo 6. 4. 1939.

[22] Tamže, 5625290-297, Správa Barckhausena o príchode do Bratislavy.

[23] HUBENÁK, L.: Nacistické výboje a nemecká ochranná zóna na Slovensku, c. d., s. 183.

[24] Tamže.

[25] ADAP zv. 6, dok. č. 206, Záznam bez podpisu z 15. 4. 1939; NAUS, T-77, roll 877, 5 625 401, Telegram Druffela na Zahraničný úrad zo 17. 4. 1939 o odovzdaní nóty slo­venskel vláde.

[26] Tamže, poznámka č. 3 k dokumentu č. 206, s. 212.

[27] Tamže, dok. č. 206.

[28] SNA, MZV, kr. 78, 368, Protokoly o rokovaní nemecko-slovenskej komisie, mál – lún 1939.

[29] Tamže.

[30] NAUS, T-77, roll 877, 5 625 458-459, Smernice pre nemeckého styčného dôstolníka mjr. J. Beckera z 1. 4. 1939 o požiadavkách na odovzdanie nadpočetných zbraní a vojno­vých zariadení.

[31] Bližšie o jednotlivých návrhoch a protinávrhoch a o priebehu rokovania pozri HUBENÁK, L.: Nacistické výboje a nemecká ochranná zóna na Slovensku, c. d.

[32] NAUS, T-77, roll 877, 5 625 438-440, Ďalekopisný rozhovor šéfa sk. Ausland z OKW s Barckhausenom z 5. 4. 1939

[33] Tamže, 5 625 366-369, Smernice pre DMK zo 4. 5. 1939.

[34] SNA, NS, kr. 113, 57/46/25, Informácia o poradách so zástupcami generálneho inšpektora pre výstavbu nemeckych ciest. Podľa tohto záznamu prišiel na Ministerstvo hospodárstva zástupca generálneho inšpektora pre vystavbu ríšskych diaľníc v sprie­vode prislušníkov DMK a pod lákavou zámienkou, že Nemecko dlhuje slovenskému štátu veľké sumy peňazí za odvezeny vojnovy materiál, je ochotné pomôcť pri výstavbe nie­ktorých ciest na západnom Slovensku, a to: Diirnkrut – Malacky, Bratislava – Trna­va – Žilina – Ružomberok, Trnava – Sereď – Nitra – Martin – Vrútky. Ďurčanský tento postup privítal a Ministerská rada to 13. 6. 1939 schválila s podmienkou, že na výstavbe budú zamestnaní slovenskí robotníci. Podobne od začiatku júla 1939 pred­kladala DMK slovenským úradom stále nové a nové požiad:avky na zriadenie telegraf­ných liniek. Tamže, kr. 78, 6844/39.

[35] Pozri KAISER, L.: c. d., s. 94-95.

[36] ĎURICA, M. S.: La Slovacchia e la sue relazzione politiche con la germania 1938­-1945, zv. 1. Padova 1964, dok. č. 77.

[37] Tamže.

[38] Tamže.

[39] NAUS, T-501, roll 297, 000053-56, Záznam o vysledku zasadania s členmi sloven­skel vlády zo 17. 7. 1939.

[40] Tamže. T-77, roll 878, 5 625 699-700, Elaborát štábu OKH z 21. 7. 1939.

[41] Tamže. T-501, roll 296, 001212-214, Odpoveď generála Barckhausena na návrh štábu OKH z 26. 7. 1939 o požiadavkách nemeckého vojska na Slovensku z 8. 8. 1939.

[42] Tamže.

[43] ADAP, zv. 7, Baden Baden 1956, dok. č. 41, Prípis Keitela šéfovi DMK z 12. 8. 1939.

[44] KAISER, J.: c. d., s. 106.

[45] ADAP, zv. 7, dok. č. 41.

[46] Presné znenie zmluvy o ochrannej zóne je uverejnené v práci HUBENÁK, L.: Politika nemeckej ochrannej zóny na Slovensku roku 1939 c. d., ako dokument č. 61. ­Nemecké znenie aj s dodatkom z 13. 8. 1939 uverelnil ĎURICA, M. S.: c. d., ako dok. ­č. 85, 86.

[47] NAUS, T-501, roll 297, 000 086-88, Dohoda o odbúraní a odvezeni zariadení k vý­robe a uskladneniu bojových chemických látok z 18. 8. 1939.

[48] SNA, NS, kr. 89, 7/46/14, Zápisnica o výsledku rokovaní DMK s členmi slo­venskej vlády z 18. 8. 1939.

[49] STANEK, I.: Zrada a pád. Praha 1958, s. 231.

[50] NAUS, T-501, roll 296, 01211, Prípis OKW Zahraničnému úradu z 12. 8. 1939.

[51] SNA, NS, kr. 122, 12/47/2, Výpoveď Čatloša z 9. 1. 1947.

[52] Knižnica HÚ SAV, mf. 897. L. Szathmáry, Tajná správa o činnosti dr. Ladislava Szathmáryho v Berlíne, Bratislave a Varšave v rokoch 1936-1939. Pozri inštrukciu, ktorú dalo MZV Szathmárymu 24. 8. 1939 pre prípad vojny.

[53] ADAP, zv. 7, dok. č. 100.

[54] NAUS, T-77, roll . 545, 1 720 388-390.

[55] ADAP, zv. 7, dok. č. 100.

[56] Tamže, dok. č. 165, Prípis Zahraničného úradu OKW z 21. 8. 1939.

[57] Tamže, dok. č. 214, Telegram Zahraničného úradu vyslanectvu do Bratislavy; NAUS, T-501, roll 296, 001196-197, Prípis OKW nemeckej volenskej komisii z 23. 8. 1939. Toto nariadenie vzniklo na príkaz Hitlera z 22. 8. 1939. Smernici OKW chýbala diplomatická forma prípisu Zahraničného úradu a bola zaslaná formou príkazu slo­venskel vláde.

[58] NAUS, T-501, roll 296, 958-990, Denník DMK od mája 1939 do októbra 1939.

[59] ADAP, zv. 7, dok. č. 237, Telegram vyslanca H. Bernarda Zahraničnému úradu z 24. 8. 1939.

[60] Jediným konfliktom z 26. 8. 1939, ktorý nasvedčuje tomu, že už v tento deň bola aspoň časť Hlinkovej gardy zatiahnutá do priamych príprav na útok na Poľsko, bol útok gardistov na stanicu v Skalitom, ktorá bola v tom čase v poľských rukách. Táto jednotka nedostala včas rozkaz o odvolaní útoku a netrpezliví gardisti náhodný vý­strel pokladali za dohovorený signál a zaútočili. SNA, MZV, kr. 208, 10 805taj/1939, úradný záznam z 27. 8. 1939.

[61] NAUS, T-501, roll 296, 958-990, Denník DMK.

[62] ADAP, zv. 7, dok. č. 362, Záznam vedúceho oddelenia politického Zahraničného úradu z 27. 8. 1939.

[63] Slovák z 28. 8. 1939.

[64] SNA, Ministerstvo vnútra ( MV ), kr. 34, F-2002/39, Prípis Predsedníctva vlády minsterstvám Slovenskej republiky z 28. 8. 1939.

[65] SNA, NS, kr. 89, 7/46/18, Slovensko-nemecké ťaženie poľné.

[66] Tamže, kr. 112, 12/47/2, Výpoveď Čatloša z 9. 1. 1947.

[67] NAUS, T-501, roll 296, 001188-190, List generála Lista generálovi Čatlošovi z 27. 8. 1939.

[68] Tamže.

[69] Tamže.

[70] Tamže, 001 186, Ďalekopis Barckhausena z 27. 8. 1939

[71] Slovák z l. 9. 1939.

[72] SNA, N5, kr. 112, 12/47/2, Výpoveď Čatloša z 9. 1. 1947.

54