Vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993

Tieto tézy som napísal z príležitosti 10. výročia vzniku SR. Myslím si, že sú stále aktuálne, tak ich ponúkam na internet. Boli publikované v zborníku z konferencie MS v Martine, ktorá sa konala k tomuto jubileu.

Od vzniku samostatnej a suverénnej Slovenskej republiky uplynie zanedlho 10 rokov. Archívy politických strán, archívy štátnych a verejných inštitúcií sú v svojej prevažnej miere ešte neprístupné pre objektívne historické bádanie. Historik, ktorý sa chce venovať spracovávaniu tohto nedávneho obdobia je preto odkázaný prevažne na tlač a nemálo rôznych tlačovín, publikácií, medzi nimi predovšetkým práce spomienkového charakteru.[1] V mojom prípade je možné oprieť sa ešte o osobné spomienky a osobný archív, ktorý som zhromaždil v tomto čase ako aktívny účastník prebiehajúcich vývinových procesov, nie síce na absolútnej top úrovni, ale dostatočne vysoko, aby som sa mohol dostať k primárnym zdrojom informácií. Môj príspevok nebude a ani nemôže mať vyslovene exaktný charakter, ale bude skôr politologickou úvahou o možnostiach, vývinových trendoch a príčinách, ktoré vyústili do rozdelenia federácie a vzniku dvoch samostatných štátov z vtedajšieho Česko-Slovenska. Chcem sa zamyslieť nad vnútornými príčinami rozchodu Slovákov a Čechov, nad medzinárodným rámcom a aj nad tým, či dané riešenie štátoprávnych problémov v Česko-Slovensku bolo optimálnym, alebo boli aj iné možné riešenia.

Česko-Slovensko vzniklo roku 1918 na troskách habsburského mocnárstva ako výsledok zápasu stredoeurópskych národov proti národnostnému útlaku, ako dôsledok porážky ústredných mocností vo vojne a dôsledok všeobecne uplatneného a medzinárodno právne uznaného práva na sebaurčenie.[2] Hoci Slovákom poskytlo omnoho väčší priestor na ich národnú sebarealizáciu, skutočné sebaurčenie im neposkytlo. Slováci nielenže nezískali štatút politického národa (autonómiu), o čo sa usilovali od revolúcie rokov 1848-1849 a najmä od spominaného Memoranda z roku 1861, ale vládnúcou ideológiou čechoslovakizmu bola spochybňovaná aj ich etnická osobitosť.[3] Slovenská otázka v novom štáte sa tak stála permanentným zdrojom vnútorných konfliktov, ktoré pri vonkajšom údere prispeli k zániku prvého spoločného štátu Slovákov a Čechov. Faktom však zostáva, že počas 20 rokov existencie prvej Česko-Slovenskej republiky slovenský politický život a národné uvedomenie dospeli do takého štádia, že česko-slovenský štát už z dlhodobejšieho hľadiska nemohol vzdorovať štátoprávnym požiadavkám Slovákov. Aj bez vonkajšieho zásahu muselo skôr či neskôr dôjsť k štátoprávnemu vyrovnaniu, ktorého obsahom by bolo uznanie Slovákov za samostatný etnický a politický národ. Praha jednoducho už nebola schopná prehliadať túto esenciálnu otázku existencie spoločného štátu. Mníchovská dohoda z roku 1938 len urýchlila, nebola podnetom tých procesov, ktoré viedli k Žilinskej dohode zo 6. októbra 1938. Žilinskej dohode a jej následnému akceptovaniu pražskou vládou a neskôr aj Národným zhromaždením však nemožno uprieť kľúčové miesto v slovenských štátoprávnych zápasoch. Slováci ňou získali štatút politického národa (v podobe autonómie) a ich štátoprávne nároky boli uznané ako vnútroštátne, tak i medzinárodne.[4] Z hľadiska slovenského štátoprávneho programu je dôležité, že autonómia Slovenskej krajiny sa realizovala v rámci jestvujúceho právneho systému a plne v zhode s Ústavou a platnými zákonmi.[5] A napriek tomu, že odvtedy Slováci prešli pomerne zložitou politickou cestou, základný štátoprávny výdobytok 6. októbra – získanie štatútu politického národa, sa už nikdy nepodarilo zvrátiť.

Realizácia autonómie Slovenska nebolo príčinou zániku prvej Česko-Slovenskej republiky, hoci nastúpený politický kurz by asi z dlhodobého hľadiska viedol k plnej suverenite slovenského štátu. Reálne, v danej dobe (roku 1939) však Česko-Slovensko zaniklo v dôsledku okolností, ktoré sa vytvorili v strednej Európe v dôsledku pomníchovskej hegemónie nacistického Nemecka.[6] Obnovenie Česko-Slovenska po roku 1945, hoci sa z oboch strán deklaroval princíp rovný s rovným[7], neprinieslo opäť ani len formálnu, nieto skutočnú rovnosť Slovákov a Čechov v ich vraj spoločnom štáte. Až prijatie ústavného zákona o čsl. federácii č. 143/1968 po formálnej stránke vytvorilo mechanizmy[8], ktoré pri jeho dodržaní a uplatnení v praxi mohli vytvoriť rámce skutočného štátoprávneho vyrovnania. Avšak normalizácia a následná centralizácia štátu tieto nádeje trvalo pochovali. Dnes sa už môžeme len domnievať, či by sa tento model, ktorý mal mnoho výrazných konfederačných prvkov, bol bez vonkajšieho zásahu úspešne rozvíjal, alebo už vtedy viedol k rozdeleniu štátu, ako sa to stalo roku 1993.

Tzv. normalizačný režim popri inom vniesol aj mnoho nových problémov do vzájomných vzťahov Slovákov a Čechov, ale predovšetkým úplne odlišné vnímanie federalizácie spoločného štátu z roku 1968.[9] Toto odlišné vnímanie federalizácie už nebolo ako v minulosti len čiastkovým fenoménom určitej sociálnej skupiny alebo vrstvy, ale bolo fenoménom celoplošným. Kým prevážna väčšina Slovákov si spájala normalizáciu najmä s opätovnou centralizáciou, popretím z ich hľadiska hlavného výsledku obrodného procesu (federalizácie), absolútna väčšina Čechov si normalizáciu spájala práve s federalizáciou a obsadenie niektorých čelných funkcií v štáte občanmi Slovenskej socialistickej republiky chápala ako jeden z jej nástrojov. Kým väčšina Slovákov považovala za potrebné, aby sa rozhodujúce štátne kompetencie sústredili do rúk národných vlád a federálnu vládu si želala viac menej ako reprezentanta štátu navonok, rozhodujúca časť českej populácie pokladala za svoju vládu vládu federálnu a národnú vládu pokladala za niečo nadbytočné, nepotrebné. Z toho potom vyplývalo aj rozdielne videnie štátu, keď Slováci výrazne rozlišovali svoju dvojakú identitu – slovenskú ako primárnu a federálnu ako odvodenú, kým Česi boli identifikovaní s celým štátom, ktorý pokladali za svoj národný štát, a nepotrebovali sa identifikovať so svojou skutočnou vlasťou. Takže, dalo by sa povedať, že už v tomto období napriek silnému „počeskoslovenčeniu“ určitej, najmä humanitárnej časti slovenskej inteligencie dva konštitučné národy republiky žili viac vedľa seba, ako spoločne.[10] Celá táto dichotómia vnímania štátu sa naplno prejavila po začatí procesu perestrojky v Sovietskom zväze a plne sa odrazila v pokuse o opätovné oktrojovanie centralistickej, tzv. trojjedinej ústavy štátu. No nielen tam. Výrazné momenty krízy štátneho spolužitia sa ukázali už v diskusiách z príležitosti 70. výročia vzniku Česko-Slovenska[11], ale aj napr. publikované pasáže Biľakových spomienok obsahovali výrazné svedectvo vážnych rozporov vo vtedajšom vedení štátu v slovenskej otázke.[12] Korunu všetkému nasadil český premiér L. Adamec, ktorý práve roku 1988 predniesol svoje nekompromisné stanovisko: „Každý za své“. Možno je to prehnané, ale osobne pokladám práve toto vyjadrenie za začiatok delenia federácie.

Novembrové udalosti roku 1989 výrazne zasiahli do všetkých sfér spoločenského vývinu. Nemohli preto nezasiahnuť aj do štátoprávnych otázok, o ktorých diskusie vrcholili tesne pred ich začatím. Práve v októbri 1989 pod hrubým nátlakom vtedajšieho ministra a neskoršieho federálneho premiéra M. Čalfu, ktorý sa neštítil oponentom vyhrážať tvrdými straníckymi trestami, kapitulovala SNR a odobrila prijatie návrhu tzv. trojjedinej ústavy[13], čo bolo faktické zrušenie federácie. Len rýchly spád udalostí zamedzil, že sa táto likvidácia nedokonala do konca. Na jednom zo svojich prvých zasadaní po 17. novembri 1989 SNR svoj súhlas s prijatím tzv. trojjedinej ústavy odvolala[14].

Po novembrových zmenách roku 1989 bolo každému jasné, že jednou z najdôležitejších otázok, ktoré bude musieť nová politická moc vyriešiť, bude novodefinovanie postavenia národných republík v štáte, nové definovanie vzťahu dvoch konštitučných národov. Túto otázku nebolo možné vynechaťzo všeobecného procesu demokratizácie, najmä preto nie, že globálnou súčasťou revolučných zmien v celom bývalom komunistickom bloku bolo aj národno-konštitutívne hnutie nesvojprávnych národov bývalých totalitných federácií socialistického typu. Už jedno z prvých vyhlásení Verejnosti proti násiliu z 25. novembra 1989 obsahovalo aj požiadavku, aby sa SNR stala skutočným parlamentom slovenského národa[15]. Túto požiadavku nemožno chápať inak ako požiadavku národnej suverenity tak, ako sa neskôr objavila vo stanoviskách a programoch viacerých iniciatív, ktoré požadovali vyhlásenie suverenity Slovenskej republiky.[16] Ale neboli to len Slováci, ktorí si túto skutočnosť uvedomovali. Aj v českej spoločnosti sa na začiatku revolúcie ozvali skupiny, ktoré si uvedomovali potrebu riešiť slovensko-české spolužitie v smere posilňovania úloh republík. Svedčí o tom aj návrh téz o novej ústave z dielne Občianskeho fóra z novembra 1989, ktorý v svojej podstate anticipoval mnohé požiadavky, predkladané na Slovensku v čase oponentúry voči tzv. trojjedinej ústave.[17] Ale veľmi skoro sa ukázalo, že to bol z českej strany len efemérny jav.

Prvé signály nástupu úplne opačných tendencií sa objavili vzápätí po voľbe V. Havla za prezidenta republiky po odstupivšom G. Husákovi. Novozvolený prezident si za premiéra a pravú ruku vybral „federálneho Slováka“ M. Čalfu, bývalého predsedu straníckej organizácie KSČ na úrade vlády a popredného tvorcu tzv. trojjedinej ústavy. Málokto, kto sa vtedy angažoval v zápasoch o novú podobu slovensko-českého spolužitia mohol menovanie chápať ináč, ako odmenu sa „správne“ postoje nového premiéra v predchádzajúcom období v štátoprávnej otázke. A navyše, novozvolený prezident si nevybral za cieľ svojej prvej cesty hlavné mesto druhej konštitučnej republiky, ale Nemecko. Aj po návrate z Nemecka najskôr navštívil Ostravu a až o dva týždne zavítal do Bratislavy. Tento signál spojený s absolútnou nepripravenosťou Havla osloviť konštitučný slovenský národ nejakou inauguračnou adresou bol veľavravný[18]. Ukázal, že V. Havel – hoci bol zvolený ako česko-slovenský prezident, je predovšetkým prezidentom českým. Jeho návšteva v Nemecku bola už prejavom novej „svätováclavskej“ koncepcie českej politiky, ktorá rezignovala na svoje predchádzajúce protinemecké zameranie a vsadila na svoje opätovné včlenenie do nemeckého záujmového okruhu. Z tohto pohľadu z hľadiska Čechov výrazne poklesol význam spoločného štátu so Slovákmi, pretože sa značne pre nich znížila úloha Slovenska ako pasáže na prelomenie nemeckého obkľúčenia. Česká politika stratila záujem o Slovensko, ktoré by neakceptovalo jednoznačne českú supremáciu, dokonca takéto Slovensko začala chápať ako príťaž[19].

Ak sa V. Havel po nastúpení do funkcie federálneho prezidenta ostentatívne prihlásil k odkazu T. G. Masaryka a najmä E. Beneša, musel vedieť, že v značnej časti slovenského obyvateľstva to vyvolá rozčarovanie a odpor. Otázkou zostáva, či tak spravil z naivity alebo programovo. Jeho ďalšie kroky a postup federálnej vlády pod vedením jeho chránenca, bývalého ortodoxného komunistu M. Čalfu svedčia skôr o druhom variante. Už v januári 1990 sa musela slovenská vláda i SNR ohradzovať o zasahovaní federálnych orgánov do svojej výlučnej kompetencie[20]. A jeden z týchto zásahov bol fatálny, lebo bol podkopaním jedného zo základov, na ktorom vznikol česko-slovenský štát. Všetko začalo besedou o národnostnej otázke v Slovenskej televízii 3. januára 1990, počas ktorej sa slovenská verejnosť s hrôzou dozvedela, ako „surovo“ potláčali Slováci národnostné menšiny na Slovensku.[21] Následne v januári 1990 sa federálna vláda pokúsila prevziať do svojej kompetencie riešenie národnostnej otázky, ktorá bola podľa ústavy vo výlučnej kompetencii republiky. Zároveň česká politika prešla v maďarskej otázke z pozície synchrónnej vo vzťahu k slovenskej politike do pozície, v ktorej chcela zaujať úlohu arbitra[22]. To, samozrejme, silno spochybnilo raison d´etré existencie česko-slovenského štátu a priamo vyvolalo pohyby, ktoré vyústili do rozdelenia federácie.

Revolučné zmeny z novembra 1989 nevyvolali v slovenskej spoločnosti tendencie, ktoré by naznačovali vývin k secesii. Skôr naopak. Slovenská spoločnosť očakávala riešenie vzťahov Slovákov a Čechov v rámci existujúceho štátoprávneho usporiadania. Prakticky bez odozvy skončila bombastická kampaň Hnutia za oslobodenie Slovenska z decembra 1989, ktorou sa svojimi myšlienkami chcel na slovenskej politickej scéne etablovať jeho predseda Kollár z Mníchova. Až razantný vstup V. Havla s nikým nekonzultovaným návrhom na zmenu názvu štátu v duchu čechoslovakistickej koncepcie z medzivojnového obdobia[23], pokusy federálnej vlády o urzupovanie si kompetencií v oblasti národnostnej otázky, ktorá bola jasným prejavom arbiterského postoja českej politiky v slovensko-maďarských vzťahov[24], a Čalfov postoj z januára 1990, v ktorom oznámil pokračovanie v príprave trojjedinej ústavy[25], vyvolal obrannú reakciu na slovenskej strane. Práve na tieto skutočnosti a politiku MNI na juhu Slovenska, ktoré začalo protikomunistické čistky na v sfére svojho záujmu organizovať na národnostnom princípe na úkor tam žijúcich Slovákov, reagovalo prvé zhromaždenie Slovákov z juhu 3. marca 1990 v Šuranoch. V tzv. Šurianskom memorande sa prvýkrát objavila ako myšlienka slovenskej zvrchovanosti, tak aj myšlienka jazykového zákona[26]. Od tohto zhromaždenia ako aj od prijatia ústavného zákona o štátnych symboloch SR z 1. marca 1990 (malé vyhlásenie zvrchovanosti)[27], ktorým si SNR prisvojila ústavodarnú právomoc, začali procesy, ktoré nemohli vyústiť inak ako do štátneho rozdelenia. Od začiatku marca 1990 nadobudli slovensko-české vzťahy podobu permanentnej krízy, ktorá z času na čas prepukla do otvorenej štátoprávnej krízy.

Prvou vážnou štátoprávnou krízou bola tzv. pomlčková vojna[28]. V svojej podstate bola reakciou na otvorené prihlásenie sa českej politiky na čele s V. Havlom k štátoprávnej kontinuite, založenej na masarykovskej a benešovskej idey česko-slovenského štátu, teda na čechoslovakizme. Ale čechoslovakizmus z konca 80. rokov 20. storočia už nepredstavoval kontinuitu s českým slovakofilstvom z obdobia c.k. monarchie, ba dokonca ani nie kontinuitu s Masarykovou ideou jedného národa a ani Benešovým „tolerančným patentom“ (nech sa cíti, kto chce, ako chce). Čechoslovakizmus z konca 80. rokov bol typickým odvarom netolerantného, stalinského boľševizmu, a ako taký musel zo scény. To dodnes nepochopili mnohí jeho stúpenci a netolerantný stalinistický postoj trčí z ich diel jedna radosť, hoci by ani len v náznakoch nepripustili, že so stalinskou netolerantnosťou nemajú nič spoločné. Prejavom takéhoto necitlivého čechoslovakizmu bol aj návrh ústavného zákona o zmene názvu štátu a zmene štátnych symbolov, najmä však diskusia, ktorá okolo neho prebehla ako vo Federálnom zhromaždení, tak aj na stránkach dennej tlače.. Slovenská spoločnosť reagovala na tento návrh a udalosti s ním spojené veľmi emotívne. Požiadavkou zasunúť do názvu nového štátu spojovník medzi slová Česko a Slovensko vlastne nežiadala nič viac a nič menej ako opustenie tejto prežitej ideologickej koncepcie silne poznačenej stalinizmom. A na toto česká spoločnosť nebola ochotná pristúpiť. Vášnivé diskusie vo Federálnom zhromaždení v priamom televíznom prenose, v ktorých sa zo strany českých poslancov s nemiestnym dešpektom zosmiešňovali slovenské požiadavky vyústili do škandálu s prijatím dvojakého názvu štátu 28. marca 1990. Toto škandalózne uznesenie federálneho parlamentu, kde jedno znenie bolo určené pre Česko a ostatný svet a druhé znenie pre Slovensko, natrvalo poznačilo slovensko-české vzťahy v spoločnom štáte[29]. Bolo priamym podnetom pre vznik iniciatív smerujúcich k vyhláseniu slovenskej zvrchovanosti[30], ktoré sa potom prejavili po voľbách roku 1990.

Druhou vážnou krízou, ktorá podlomila základy spoločného štátu, bol tzv. trenčiansko-teplický proces. Už odstupujúca Čičova vláda národného porozumenia predstavila na záver svojho funkčného obdobia vlastnú predstavu o slovensko-českých vzťahoch v spoločnom štáte. Táto predstava plne korešpondovala s predstavou väčšiny slovenskej spoločnosti, že nový štátoprávny zväzok by mal byť založený na primárnej suverenite republík a odvodenej, obmedzenej suverenity federácie[31]. Preto aj návrhy, ktoré predložil V. Mečiar 9. augusta 1990 v Trenčianskych Tepliciach, nemohli byť pre českú stranu prekvapením. Projekt nového kompetenčného zákona ako výsledok týchto porád česká strana na čele s P. Pithartom asi aj z toho dôvodu akceptovala bez akýchkoľvek problémov[32]. Až následná reakcia českej spoločnosti a nástup agresívnej klausovskej politiky urobila z pôvodne veľkolepého projektu trhací kalendár, ktorý neuspokojil nikoho. Jeho finálny výsledok v podobe kompetenčného zákona z 12. decembra 1990 vlastne len prehĺbil už jasne sa rysujúcu krízu spoločného štátu[33]. Reakciou na prijímanie tohto ústavného zákona boli pokusy prezidenta Havla o získanie širokých ústavných právomocí, pokusy o vypísanie referenda s jasnou navádzacou otázkou, úvahy o možnosti použitia sily (aj keď v negatívnom zmysle) proti secesionistickým pohybom na Slovensku[34]. Výsledkom bolo aj zákulisné manévrovanie českej politiky smerom k odstránenia V. Mečiara z čelného postu v SR, ale aj prechod vtedy značne personálne nestabilizovanej SNS z pozície tolerovania spoločného štátu na pozíciu, ktorá požadovala jeho urýchlené rozdelenie. Od začiatku roku 1991 prešli úvahy o možnom vyhlásení suverenity SR do polohy priamej realizácie. Začiatkom marca 1991 predložila SNS svoj návrh ústavy SR, ktorý už nepočítal s existenciou federácie[35]. Následne bolo takýchto návrhov predložených asi ďalších 5, avšak vo vzťahu k spoločnému štátu boli všetky veľmi úsporné – či už z dielne KDH, HZDS alebo poslanca Brňáka. V marci – apríli 1991 bol na rokovanie parlamentu predložený aj prvý návrh na vyhlásenie zvrchovanosti SR[36]. Túto myšlienku si popri SNS osvojilo postupne aj HZDS, prenikla do radov KDH i SDĽ a Strany zelených. Jej podpora narástla do takej miery, že na zasadaní SNR v máji 1992 ju podporovala už väčšina poslancov zvolených v prvých slobodných voľbách roku 1990[37].

Tretím, vážny a fatálnym prejavom štátoprávnej krízy a dôkazom nemožnosti nájsť spoločný základ, na ktorom by bolo možno revitalizovať slovensko-české spolužitie v jednom štáte bol tzv. mílovský proces. Išlo o celú sériu rokovaní, ktorú niekto výstižne nazval putovaním po rôznych česko-slovenských hradoch a zámkoch, ktorá sa začala na jar roku 1991 a ktorá skončila neúspešným hlasovaním v predsedníctve SNR o jej výsledku – dohody z Mílov. Mílovská dohoda bola kapituláciou predstaviteľov vtedajších hlavných slovenských politických síl – VPN a KDH pred požiadavkami českej strany na projekt budúcich pomerov v štáte. V svojej podstate zabezpečovala českej strane supremáciu a slovenskú stranu zbavovala posledných konfederačných prvkov, ktoré ešte zostali z ústavného zákona 143/1968 Zb. Likvidovala najmä základný mechanizmus princípu rovného s rovným, ktorým bezosporu bol zákaz majorizácie[38]. Napriek tomu, že ešte stále disponovali profederalistické sily v predsedníctve SNR majoritou odvodenou od svojho nedemokratického konštituovania roku 1990, zmluvu z Mílov sa nepodarilo prijať[39]. Bol to práve princíp zákazu majorizácie, ktorý nevyhovoval a nemohol vyhovovať tým, ktorí si želali unitárnu federáciu krajinského typu bez štátoprávneho postavenia konštitučných národov. Keďže sa tento princíp českej strane napriek enormnému úsiliu nepodarilo zlikvidovať, bol základom, na ktorom sa projekt unitárnej federácie položil. A o súštátie, ktoré by bolo spojením dvoch suverénnych národných štátov, česká strana záujem nemala.

Voľby roku 1992 boli faktickým referendom o budúcom štátoprávnom postavení Slovensaka. Na Slovensku totálne zlyhali strany, ktoré sa hlásili k federácii, ako ju navrhovala česká strana. Niekdajší víťaz volieb z roku 1990 – VPN – sa do parlamentu vôbec nedostal. Parlamentný prah neprekročila ani druhá federalistická strana – DS a KDH stratilo viac ako polovicu hlasov. HZDS spolu s SNS, ktoré boli hlavným hnacím motorom smerom k presadeniu slovenskej suverenity získali spolu 89 hlasov, bez jedného hlasu takmer ústavnú väčšinu[40]. Koncept slovenskej štátnej suverenity obsahovala aj program SDĽ, ten však bol viazaný na spoločný štát s Čechmi. O osude spoločného štátu bolo rozhodnuté. Prijatie zvrchovanosti 17. júla 1992, Ústavy SR 1. septembra 1992 a ústavného zákona Federálneho zhromaždenia o zániku čsl. federácie z 25. novembra 1992 boli už len logickým zavŕšením procesov, ktoré nebolo možné odvrátiť. Slovenský národ v svojej väčšine chcel a potreboval štátnu suverenitu lebo v tomto období už dospel do štádia, keď si chcel o svojich základných otázkach rozhodovať sám. Čechom naopak súštátie dvoch národných štátov nevyhovovalo, a preto na štátne spolužitie so Slovákmi kapitulovali dobrovoľne. Práve táto situácia umožnila pokojné a bezproblémové rozdelenie federácie a nekomplikované uznanie nástupníckych štátov Slovenskej republiky a Českej republiky medzinárodným spoločenstvom.

Na záver sa pokúsim ešte stručne odpovedať na niektoré otázky, ktoré sa v súvislosti s rozdelením federácie vyskytujú. Predovšetkým je to otázka referenda. Bolo alebo nebolo potrebné referendum na tak závažný krok, akým bola štátoprávna zmena? Osobne vôbec nepokladám referendum o zložitých otázkach, ktoré nemajú jedno-jednoznačnú odpoveď za nejak príliš demokratické. Samotná kladná odpoveď napr. v otázke zachovania štátu by totiž vôbec nedala odpoveď na otázku, ako má ten štát vypadať. Vôbec by nevyriešila základnú dilemu a mohla by viesť k ešte väčším komplikáciám, ktoré by už nemuseli politici zvládnuť politickými prostriedkami. Okrem toho ani jedna štátoprávna zmena od roku 1848 sa na našom území neuskutočnila na základe referenda, ale len a len na základe politického rozhodnutia s plným prevzatím politickej zodpovednosti legitímnych zástupcov ľudu. Keď sa dívame na tieto zmeny po roku 1918, nemôžeme nepriznať, že všetky tieto zmeny boli v danej dobe optimálnymi a umožnili národu prejsť zložitým vývinom v dvadsiatom storočí v daných pomeroch s najmenšími stratami. Aj rozhodnutie z roku 1992 patrí do radu takýchto štátoprávnych zmien. V danej dobe to bolo najoptimálnejšie riešenie, ktoré zahŕňalo najmenej rizík.

Ďalšou otázkou je, či boli aj iné alternatívy. Osobne sa nazdávam, že iné alternatívy neboli, ak za alternatívu nepovažujeme permanentnú krízu v česko-slovenských vzťahoch. Jednoducho štátoprávne predstavy väčšiny príslušníkov oboch národných spoločenstiev boli tak diametrálne odlišné, že len ťažko by bolo možné nájsť v nich prienik. Aj tí, ktorí si želali spoločný štát, si ho predstavovali po svojom. Predstava bežného Slováka, ktorý si želal spoločný štát, vôbec nebola kompatibilná s obdobnou predstavou bežného Čecha a ani nemali šancu sa vzájomne zjednotiť. Bola možná samozrejme alternatíva násilného zásahu, ale bolo by to riešenie s dlhodobou perspektívou? Určite nie. Skôr by to mohla byť nejaká balkánska perspektíva a tej sa obávali ako slovenskí a českí politici, tak aj medzinárodné spoločenstvo. Preťahujúci sa srbsko-chorvátsky konflikt bol značne poučný a môžem zodpovedne povedať, že kým začiatkom roku 1991 európska a severoamerická politika silne odporovala secesionistickým tendenciám v ČSFR, od polovice roka 1992 už len upozorňovala česko-slovenských politikov, aby rozdelili štát kultivovane a bez konfliktov. Jednoducho krach socialistických federácií nebol len nejakým česko-slovenským špecifikom, bol všeobecným európskym javom. ČSFR nemohla byť výnimkou.

Takisto treba negatívne odpovedať na otázku, či rozdelenie federácie zabrzdilo slovenské integračné ambície. Myslím si pravý opak, keby zostala ČSFR vnútorne nestabilným štátom, nielen žeby nebola účastná euro-atlantickej integrácie, ale zabrzdila by integračné procesy v celom regióne.

A na záver otázka, či rozdelenie federácie je priamou príčinou súčasnej situácie na Slovensku v oblasti morálky, práva, bezpečnosti a ekonomickej mizérie. Aj v tomto prípade musím povedať, že nie. Tieto príčiny sú skryté v prílišnom, silne predimenzovanom personálnom prepojení ekonomiky a politiky a v neochote určitých ekonomických zoskupení kooperatívne spolupracovať na delení štátneho majetku v procese privatizácie. A tieto javy boli prítomné už v dobe federácie a situácia nebola o nič lepšia, ako tá dnešná. V prípade nerozdelenia štátu by veľmi rýchlo mohla byť kanalizovaná do šovinistických prejavov s nie príliš optimistickým vyústením. Takto sa prejavuje len vleklou politickou krízou, ktorá skončí po zavŕšení privatizácie.

Z hľadiska dlhodobého vývinu môžeme 1. január 1993 pokladať za logické zavŕšenie procesov, ktoré začali v revolučnom roku 1848. Logickým zavŕšením preto, lebo po konštituovaní Slovákov za moderný národ nebolo možné jeho neuplatnenie sa ako politického národa. Plnohodnotný politický národ je len taký, ktorý má svoj vlastný suverénny štát. Slováci ho demokratickým, pokojným spôsobom získali na prelome rokov 1992 – 1993.

---

 

[1] Napr.: Čarnogurský, J., Videné od Dunaja, Bratislava 1997; Mikloško, F., Čas stretnutí, Bratislava 1996; Gál, F., Vízie a ilúzie, Eseje, komentáre, glosy, rozbory 1989 – 1999, Bratislava 2000; Wolf, K., Podruhé a naposled aneb mírové dělení Československa, Praha 1998; Mečiar, V., Podracká, D., Slovenské tabu, Bratislava 2000; Hrnko, A., Politické zápasy na Slovensku v lete a na jeseň 1990, in Historický zborník 1/2001 atď.

 

[2] O vzniku ČSR existuje už veľmi bohatá odborná a popularizačná literatúra. Napriek tomu,že slovenská historická veda urobila veľký kus práce na objasňovaní miesta a úlohy Slovákov pri vzniku štátu a v prevažnej miere odmietla už dávnejšom čase jeho čechoslovakistickú interpretáciu, polemika ktorá sa rozprúdila na stránkach Historickej revue počnúc č. 10/2000 medzi L. Deákom a D. Kováčom, ukazuje, že ani krajne čechoslovakistická interpretácia októbrových udalostí z roku 1918 nie je na Slovensku ešte celkom mŕtva.

 

[3] Jednou z najlepších dobových reflexií tejto problematiky zo slovenskej strany je práca profesora Ľ. Nováka Glosy k československej otázke, Bratislava 1937.

 

[4] Je vcelku nepochopiteľné, že takej významnej udalosti v dejinách národa doposiaľ nebola venovaná žiadna rozsiahlejšia odborná štúdia alebo monografia. Popri viac-menej spomienkovej práci P. Čarnogurského 6. október 1938, Bratislava 1993 neexistuje žiadna vedecká alebo odborná práca, ktorá by sa touto problematikou zaoberala.

 

[5] Spochybňovanie týchto faktov v celej povojnovej marxistickej i českej nemarxistickej historiografii odkazom na medzinárodnú situáciu a vraj nedemokratický postup hlavných aktérov na Slovensku sú však viac ideologizujúcimi floskulami ako relevantnými argumentami. Pozri napr. Beer, F. a kol., Dejinná križovatka, Bratislava 1964, s. 29 – 31 a ďalšie.

 

[6] Bližšie pozri Bystrický, V., Nacistické Nemecko a vznik Slovenského štátu, Vojenská história 2/2001, s. 41 – 61.

 

[7] Pozri Košický vládny program, kap. VI, in Dokumenty národnej štátnosti a identity, zv. 2, Bratislava 1998, s. 407 – 409.

 

[8] Ústavný zákon 143/1968 Zb. v čl. 1 odsek 2 vyhlásil, že „základom Československej socialistickej republiky je dobrovoľný zväzok rovnoprávnych národných štátov českého a slovenského národa, založený na práve na sebaurčenie každého z nich.“ V ďalších článkoch sa tento rámec rozvíjal a umožňoval – v prípade obmedzeného počtu federálnych kompetencií – vytvoriť skutočne suverénne republiky. V mnohých svojich ustanoveniach mal dokonca konfederačné, nie federatívne prvky. Tamže, s. 534 – 554.

 

[9] Pozri napr. Pauer, J., Sovětská vojenská intervence a restaurace byrokraticko-centralistického systému v Československu 1968 – 1971, in Proměny pražského jara, Brno 1993, s. 175 – 177.

 

[10] Príznačné pre túto situáciu je, že napr. Charta 77 za celú svoju existenciu nevydala ani jeden dokument, ktorý by sa špeciálne venoval slovenskej problematike, ak odmyslíme jej straneniu niektorým maďarským aktivistom v ich odpore voči sústave vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros. Pozri bližšie Prečan, V. (ed.), Charta 77 1977 –1989. Od morální k demokratické revoluci. Dokumentace, Scheinfeld – Praha – Bratislava 1990.

 

[11] Diskusia prebiehala od začiatku jari až do októbra na stránkach denníka Pravda a mala niekoľko veľmi zaujímavých príspevkov, ktoré poukazovali na mnohé chyby v slovensko-českom spolužití. S veľmi kritickým článkom som do diskusie prispel i ja. A hoci som článok zaslal do redakcie ešte pred prázdninami, uverejnený bol až 21. októbra 1988, teda tesne pred oslavou výročia založenia štátu.

 

[12] Pasáže z Biľakových spomienok vychádzali na pokračovanie v Nedeľnej Pravde roku 1989 a ich znenie, najmä čo sa týkalo slovensko-českých vzťahov, dávalo tušiť, že v mocenskej špičke komunistického režimu existujú hlboké rozpory.

 

[13] Pravda, 1. 11. 1999

 

[14] Pravda, 3. 12. 1989

 

[15] Vyhlásenie VPN z 25. novembra 1989, leták, osobný archív

 

[16] Význam tohto dokumentu sa pokúšajú aj po rokoch niektorí aktéri z porazených „pročeskoslovenských“ kruhov zľahčiť a spochybniť tvrdeniami, že v skutočnosti nešlo o to, čo je v ňom napísané, ale len o prostú floskulu. Pozri Šútovec, M., Semióza ako politikum alebo „Pomlčková vojna“, Bratislava 1999, s. 131 – 132. Autor dokonca z dikcie vyvodzuje, že z účasti na budovaní štátu vylučovalo národnostné menšiny, čo je skutočne hlboké nedorozumenie. Na svedomí to má však nejasnosť v chápaní pojmu národ, ktorý on osobne chápe ako etnickú, nie politickú entitu.

 

[17] Práca 26. 11. 1989

 

[18] Pozri Hrnko, A., Nežný prevrat alebo revolúcia, in Slovenské pohľady 11/1999, s. 63

 

[19] Práve z hľadiska pochopenia nepotrebnosti Slovenska pre Čechov zoči – voči tlaku zo Západu spočívalo rozšírenie v českej spoločnosti veľmi populárneho sloganu tých čias: „Ať si jdou!“

 

[20] Pravda 9. 2. 1990

 

[21] Slovenská verejnosť reagovala veľmi prudko, čoho svedectvom je množstvo ohlasov na besedu uverejnených v slovenskej tlači v nasledujúcich dňoch. Pritom prevažná väčšina Slovákov v zhode so skutočnosťou cítila, že ak niekomu v socialistickom Česko-Slovensku boli upierané národné práva, tak to boli len a len Slováci.

 

[22] Veľmi smiešne zapôsobili aj neskoršie ponuky P. Pitharta z pozície predsedu ČNR, že sprostredkuje rokovania medzi Bratislavou a Budapešťou. Ako keby Slováci nevedeli si svoje vzťahy so susedmi urovnať sami.

 

[23] Pravda 24. 1. 1990

 

[24] Pozri Hrnko, A., Nežný prevrat alebo revolúcia 2, Slovenské pohľady 12/1999, s. 61 -64

 

[25] Literárny týždenník, 5. 1. 1990

 

[26] Memorandum Slovákov z Juhu, tzv. 1. šurianske memorandum, osobný archív

 

[27] Bližšie pozri Hrnko, A., c.d., s. 64

 

[28] Problematike venoval celú knižku M. Šútovec. Pozri c.d. Z jeho záverov je však použiteľné len to, že to bol semiotický problém. Pohľad je však z „československých“ pozícií bez akejkoľvek snahy pozrieť sa na vec aj z druhej strany.

 

[29] Pozri Hrnko, A., c.d., s. 67 – 70

 

[30] Práve počas „pomlčkovej vojny“ vznikli napr. Korene.

 

[31] Práca 26. 5. a 7. 6. 1990

 

[32] Verejnosť 10. 8. 1990

 

[33] Bližšie pozri Hrnko, A., Politické zápasy na Slovensku v lete a na jeseň 1990, in. Historický zborník 1/2001, s. 72 – 82.

 

[34] Pravda 11. 12. 1990

 

[35] Pravda 8. 3. 1991

 

[36] Pozri predložené návrhy o zvrchovanosti, Osobný archív autora

 

[37] Pozri tesnopisecké záznamy z rokovania májovej schôdze SNR roku 1992, Bratislava 1992.

 

[38] Pozri návrh zmluvy z Mílov, osobný archív

 

[39] O zmluve z Mílov sa hlasovalo v Predsedníctve SNR 12. februára 1992 a nerozhodným pomerom 10:10 nebola prijatá. Pozri Dokumenty, c.d., s. 571

 

[40] Pozri Voľby 1992, Bratislava 1992