Po stopách slovenských vojakov na talianskom fronte

Tento článok venujem môjmu starému otcovi, ktorý počas prvej svetovej vojny bojoval na ruskom a talianskom fronte od roku 1914 až do roku 1918, Zúčastnil sa aj mnohých bojoch na riekach Soča a Piava, okrem poslednej a najkrvavejšej bitky na konci vojny, keď mal zhodou okolnosti dovolenku. Hoci sa zúčastnil na mnohých bitkách v Haliči a Taliansku, dokonca aj stretov na bodáky, vojny prežil bez zranení a ujmy na zdraví. Dožil sa veku 80 rokov a zomrel roku 1969.

Klub generálov Slovenskej republiky usporiadal v dňoch 21. až 24. júna 2007 spomienkovo-poznávaciu púť po stopách slovenských vojakov, najmä príslušníkov 14. pešej divízie rakúsko-uhorskej armády (jej súčasťou boli aj 71. trenčiansky a 72. bratislavský peší pluk), na bojiskách prvej svetovej vojny v Slovinsku a Taliansku. Na výprave sa popri zástupcovi náčelníka GŠ OS SR gen. por. P. Gajdoša, zúčastnil predseda klubu gen. por. v zál. J. Vido, ďalší členovia klubu a ich priatelia v celkovom počte trinásť osôb. Dušou podujatia bol gen. mjr. v zál. S. Naďovič, ktorý zostavil nielen program, ale zabezpečil pre účastníkov aj zasvätený výklad na pamätných miestach, pripomínajúcich bojové nasadenie našich starých otcov i ich protivníkov na talianskom fronte. Neskrývaným cieľom púte bolo pripomenutie si tragických udalostí prvej svetovej vojny pri príležitostí jej budúcoročného 90. výročia ukončenia a vzdanie holdu všetkým padlým tejto vojny, nech už bojovali na tej alebo onej strane frontu.

Prvou zastávkou výpravy boli bojiská a vojenské cintoríny na riečke Soča (Isonzo), ktorá tvorila frontovú líniu medzi rakúsko-uhorskými a talianskymi vojskami od vypuknutia nepriateľstva v máji 1915 až do októbra 1917, keď sa po zdrvujúcej ofenzíve vojsk ústredných mocností talianska obrana rozpadla a front sa podarilo dohodovým vojskám stabilizovať až na rieke Piave. Za toto obdobie Taliani uskutočnili proti rakúsko-uhorským vojskám 11 ofenzív (11 sočských bitiek), ktoré im nepriniesli okrem obrovských ľudských strát takmer žiadne pozoruhodnejšie úspechy. Najúspešnejší boli Taliani počas šiestej ofenzívy, keď sa im pri stratách približne 50 000 mužov podarilo na úseku dlhom okolo 20km preniknúť asi do hĺbky 5km cez rakúsko-uhorské línie. Aj táto skutočnosť poukazuje na nezmyselnosť bojov v prvej svetovej vojne, kde za taktickú nevyspelosť veliteľov platili svojimi životmi tisíce jednoduchých vojakov. Poslednou, dvanástou sočskou bitkou bola rakúsko-uhorsko-nemecká ofenzíva v októbri 1917, keď počas troch dní centrálne mocnosti prelomili front pri Kobaride (tal. Caporetto) a fakticky rozprášiť taliansku armádu. Počas tejto ofenzívy padlo do zajatia okolo 300 000 talianskych vojakov a ďalších 400 000 sa rozutekalo. Len za veľkej pomoci britských a francúzskych jednotiek sa podarilo Dohode stabilizovať taliansky front na povestnej rieke Piave a odvrátiť tak totálnu porážku Talianska.

Slovenská výprava sa dostala do priestoru bojov na rieke Soča po prechode taliansko-slovinských hraníc cez priesmyk Predil. Po krátkych zastaveniach na miestach, ktoré pripomínali boje s napoleonskými vojskami roku 1809, sa slovenskí generáli dostali na prvé pamätné miesto bojov na talianskom fronte – na vojenský cintorín v Logu pod Mangartom. Podľa mien na jednoduchých kovových krížoch bolo jasné, že na týchto miestach prelievali svoju krv za „cisára pána a jeho rodinu“ najmä českí a bosniacki vojaci. Ich pamiatku si klub uctil položením venca.

Z cintorína v Logu, lemovaného prekrásnymi vrchmi Triglavského národného parku pokračovala cesta do už spomenutého Kobaridu. Slávnu ofenzívu z októbra 1917, v ktorej si prvú slávu vydobyl aj neskorší nemecký maršal E. Rommel, pripomínalo múzeum a talianska „kostnica“, postavená za Mussoliniho, v ktorej sú uložené kosti tisícov bezmenných i identifikovaných talianskych vojakov. Ďalšou zastávkou na púti bol Tolmín a najmä kostol Svätého Ducha na Javorci, ktorý roku 1916 ešte počas bojov na okolitých kopcochp1010025.JPGT postavili na počesť padlých rakúsko-uhorských vojakov talianski zajatci. Mená padlých svedčia o tom, že na hrebeňoch Julských Álp v skutočne neuveriteľných podmienkach a nadmorských výškach bojovali vojaci zo všetkých kútov Rakúsko-Uhorska. Aj ich si uctil klub položením pamätného venca. Tým skončil prvý deň náročnej púti zo Slovenska až na taliansko-slovinskú hranicu.

Druhý deň začal Klub generálov svoju cestu návštevou pamätných miest bojov 14. c.k. pešej divízie pri meste Gorica (tal. Gorizzia). Táto divízia bola na taliansky front preložená na jar r. 1917 z ruského frontu a mala posilniť stred rakúsko-uhorskej obrany. Zúčastnila sa 10., 11. i 12. sočskej bitky a po uznaní, ktoré si vydobyla počas bojov v Haliči a Karpatoch, získala rešpekt i na talianskom fronte. Cintorín jej padlých v Ajševici neďaleko od Novej Gorice bol síce oplotený, ale z pôvodných krížov zostali len nepatrné zvyšky zakomponované do malého pamätníčka. Zo zachovaných tabuliek z krížov sa dalo usúdiť, že veľké percento pochovaných vojakov boli Slováci. Aj tu položil Klub generálov SR svoj pamätný veniec.

Z Gorice pokračovala púť slovenských generálov po bojovej ceste 14. c.k. pešej divízie počas 12. sočskej bitky od rieky Soča po rieku Piava až do priestoru Ponte di Piave, kde sa zúčastňovala na bojoch ďalších dvanásť mesiacov. Po ceste sa zastavili vo Fogliano Redipuglia, kde sa nachádza najväčší taliansky vojnový cintorín z prvej svetovej vojny. Je na ňom pochovaných okolo 120 000 talianskych vojakov. Na tomto mieste je treba povedať, že starostlivosť o vojnové hroby v Taliansku je príkladná. Bez pátosu možno tvrdiť, že nikto nezostal zabudnutý. Každý, kto bojoval za Taliansko a položil pri tom život, má na príkladne udržiavaných cintorínoch svoje miesto, svoju tabuľku s menom, hodnosťou a dátumom smrti. A rovnako je postarané aj o padlých vojakov z druhej strany, o čom sme sa presvedčili neskôr.

Tretí deň púte bol venovaný bojovému nasadeniu 14. c.k. pešej divízie na rieke Piave. K miestam bojov tak farbisto opísaných v spomienkach našich dedov pristupovali slovenskí generáli priam s posvätnou úctou. Mnohým v duchu prebiehali predstavy o ťažkých bojoch, silne umocnené výkladom generála S. Naďoviča, keď stáli na ľavom brehu Piavy, z ktorého niekoľkokrát atakovali slovenskí vojaci rakúsko-uhorskej armády talianske vojská na tzv. Talianskom ostrove i na druhom brehu rieky. Súčasťou rekognoskácie piavského bojiska bola aj návšteva talianskeho vojenského cintorína vo Fagare a centrálneho rakúsko-uhorského vojenského cintorína v meste Citadella. Oba tieto cintoríny sú skutočnými pamätníkmi, nachádza sa na nich stála služba a miesta pochovania konkrétnych vojakov je možno vyhľadávať na počítačoch. Aj tam, ako rakúsko-uhorským, tak aj talianskym vojakom vzdal Klub generálov SR poctu položením pamätných vencov. Na cintoríne v Citadella boli slovenskí generáli milo prekvapení veľkým vencom, ktorí tu pre svojich padlých položili občania Záhorskej Bystrice. Vidieť, že ani naši občania nezabúdajú na svojich padlých.

Druhá časť púte bola venovaná tým vojakom, ktorí v rámci Česko-slovenských légií v Taliansku bojovali na talianskej strane za oslobodenie svojich národov spod národnostného útlaku v Rakúsko-Uhorsku. Pritom nemohli opomenúť miesta spojené s pôsobením ideového pôvodcu myšlienky vybudovania zahraničného česko-slovenského vojska i otca talianskych légií Milana Rastislava Štefánika.

Širšej odbornej verejnosti je známe, že pôvodcom myšlienky vybudovať v zahraničí Česko-slovenské légie bol M. R. Štefánik. Menej je už známe, že jeho prvý návrh na vytvorenie zahraničného vojska zo zajatcov rakúsko-uhorskej armády, ktorý predložil francúzskej vláde ešte roku 1914, hovoril o zriadení slovenských légií. Až po jeho zapojení sa do česko-slovenského zahraničného odboja vedeného T. G. Masarykom ponúkol túto myšlienku svojím spolupracovníkom a tí ju prijali. Česko-slovenské légie boli postupne vybudované v Rusku, vo Francúzsku a po intenzívnom úsilí Štefánika dovolila talianska vláda 21. apríla 1918 vybudovať česko-slovenské vojsko aj v Taliansku. Okrem prieskumných úloh, ktoré česko-slovenskí legionári vykonávali na fronte v prospech talianskych vojsk, sa talianske légie zúčastnil v septembri 1918 bojov o vrch Doss Alto. Ich najväčšia úloha však prišla až po skončení vojny, keď sa pod talianskym vedením zúčastňovali na oslobodzovaní Slovenska spod maďarskej okupácie.

Prvá zastávka slovenských generálov na púti po miestach pôsobenia česko-slovenských legionárov bola v Montello ešte pri rieke Piava. Tam sa počas júlovej ofenzívy rakúsko-uhorských vojsk dostali do rúk útočiacich Rakúšanov traja česko-slovenskí legionári. Hneď na druhý deň po zajatí, 16. júla 1918 boli stanným súdom odsúdení na smrť a obesení na najbližšom strome. Vďační Taliani však nezabudli ani na cudzincov, ktorí bojovali na talianskej strane. Neďaleko od miesta, kde ešte donedávna stál uvedený strom, umiestnili pamätnú tabuľu, ktorá bude aj budúcim generáciám pripomínať ľudí, položivších život za Taliansko. Klub generálov SR s veľkou pietou položil k pamätnej tabuli svoj veniec, aby aj takýmto skromným skutkom dokázal, že nezabúdame na tých, čo sa zaslúžili o našu slobodu.

Ďalšia časť púte už bola venovaná miestam, ktoré boli spojené s poslednými dňami života generála M. R. Štefánika. Najskôr zavítali Štefánikovi následníci do mesta Padovy, kde v hoteli Savoy „slovenský sokol“ prenocoval pred svojím posledným letom do oslobodenej vlasti. K pamätnej tabuli, ktorú na budovu inštalovala obec Padova, položili slovenskí generáli veniec v národných farbách. Príjemným spestrením tohto spomienkového aktu bola nesmierna ochota, ktorú prejavili miestni obyvatelia v momente, keď si na tabuli prečítali, že Štefánik bojoval po boku Talianov. Nielenže uznanlivo prikyvovali, ale urobili všetko preto (keďže pod tabuľou nebola konzola na upevnenie venca), aby zabezpečili náhradné riešenie.

Ďalšou zastávkou, na tejto púti už poslednou, boli obec a letisko Campo Formido, odkiaľ M. R. Štefánik odletel do vlasti. Aj tu sme boli milo prekvapení ochotou a obetavosťou talianskych priateľov, ktorí nám asistovali pri púti po stopách prvého aj posledného „ministra vojny“ vlády Česko-Slovenskej republiky. Za účasti námestníka starostu obce Campo Formido položili slovenskí generáli veniec k pamätnej tabuli M. R. Štefánika umiestnenej na obecnom dome. Odtiaľ odišli na návštevu miestneho vojenského leteckého múzea, kde z tejto príležitosti bola inštalovaná aj malá výstavka o vojenských zásluhách tohto slovenského velikána. Záver cesty bol venovaný bývalému letisku, odkiaľ tento slovenský velikán odletel na svoj posledný let, ukončený dodnes nevyjasneným pádom v Ivanke pri Dunaji 4. mája 1919.

Celé podujatie bolo vynikajúco zorganizované a treba veriť, že Klub generálov Slovenskej republiky bude pokračovať v tejto zmysluplnej aktivite. Som presvedčený, že aj Slováci by si mali vziať príklad zo spôsobu starostlivosti o vojenské hroby, akého sme boli svedkami v Taliansku. Veď všetci vojaci, ktorí padli pri plnení svojich povinnosti, ktorí boli presvedčení, že bojujú za svoju vlasť, si to zaslúžia. Väčšinou išli do vojny nie z vlastnej vôle a z vlastného presvedčenia, ale svoje povinnosti si plnili aj za cenu svojich životov. O to viac je treba na nich nezabúdať.

piava.JPG

Rieka Piava na miestach, kde sa roku 1918 odohrávali hlavné boje medzi RU a IT

210 Responses

  1. Anton Hrnko Anton Hrnko 22. decembra 2016 / 23:30

    Ťažko povedať. Mohol ísť do viacerých jednotiek. Najskôr asi do bratislavského pešieho pluku. Ale mohol byť u honvédov (výšivka na nohaviciach pri vreckách) alebo u delostrelcov.Bližšie by o tom vedeli v archívoch – skúste vo Vojenskom historickom ústave v Bratislave.

  2. Anton Hrnko Anton Hrnko 22. decembra 2016 / 23:32

    Jozef,
    skúste pozrieť v Cividale. Tam je zberový cintorín r-u vojakov.

  3. Avatar Dalibor 23. februára 2017 / 12:34

    Dobry den mozte mi poprosim vas poslat na vas mail potrebujem radu ohladne mojho prastareho otca by som vam poslal kartu vojaka

  4. Avatar ivana 11. júna 2017 / 23:21

    Dobry den, dakujem za skvely clanok. Hoci som pri rieke Soci bola, planujem sa tam vratit a prejst si vasu trasu.dakujem za podrobny opis, posluzi mi ako cestopis. Zelam vsetko dobre

  5. Avatar Michal Václavík 19. augusta 2018 / 17:40

    Dobry deň, dá sa niekde dostať k zoznamu vojakov bojujúcich na Piave? Mal by medzi nimi byť aj môj prastarý otec Tomáš Koper. Ďakujem.

  6. Anton Hrnko Anton Hrnko 28. augusta 2018 / 22:31

    Skúste vo Vojenskom historickom ústave v BA alebo v Kriegsarchive vo Viedni.

  7. Avatar Štefan Hubinák 7. októbra 2019 / 14:00

    Dobrý deň pán Hrnko, chceme Vás požiadať o radu. Minulý mesiac sme v našej obci položili základný kameň pre vybudovanie pamätníka občanom obce (Pata, okr . Galanta) padlým v prvej a druhej sv. vojne. Pátrame po ich menách. Viete nám poradiť ako máme postupovať?
    Ďakujem.

  8. Avatar Matej 21. februára 2020 / 22:11

    Dobrý deň pán Hrnko, pátram po informáciách o svojom predkovi, čo bojoval v prvej svetovej vojne a pravdepodobne padol v boji na rieke Piava. Mám obraz, alebo vyznamenie na ktorom sa píše :

    Lukács János.1876.foldjager.32.B.

    Vedel by ste mi prosím poradiť ako sa dopátrať k informáciám o tomto človeku ako aj o 32. batailone?

    Ďakujem veľmi pekne za prípadnú pomoc

  9. Anton Hrnko Anton Hrnko 28. apríla 2020 / 22:06

    Skúste vo Vojenskom historickom ústave.

  10. Avatar Matej Papcun 28. apríla 2020 / 22:20

    ani v Budapešti, ani vo Viedni, ani v Prahe ani v Bratislave nikoho s týmto menom a dátumom narodenia neevidujú.. ako je to možné keď viem dokonca aj battailon v ktorom slúžil a mám vyznamenanie?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *