Ako si chránime svoje poklady

Od začiatku januára tohto roka rozvírila hladinu nášho kultúrneho a politického života zdanlivo banálna vec – ako nazývať našich predkov v preduhorských časoch. Mnohí tradiční podpisovatelia všetkých možných petícií a vyhlásení proti zvrchovaností a samostatnosti slovenského národa a proti vytvoreniu suverénnej a demokratickej Slovenskej republiky opäť našli tému, kde videli možnosť vlastnej realizácie. Určite boli prekvapení razantnosťou a jednoznačnosťou vystúpenia rozhodujúcej časti historikov a jazykovedcov, ktorí k danej problematike na rozdiel od nich majú čo povedať, i ich ďalších kolegov z historickej a jazykovednej obce. Netreba však zabúdať, že v minulosti bol popri histórii najväčším terčom spochybňovania Slovákov ich národný jazyk.

Útoky na spisovný slovenský jazyk sa objavili vzápätí po jeho kodifikácii, pričom sa zo začiatku spochybňovala vôbec jeho oprávnenosť na existenciu. Keď sa spisovný jazyk Slovákov ukázal ako životaschopný, spochybňovala sa historicita slovenčiny, napádali sa jej gramatické formy i slovník. Slovenskí, ale aj nezaujatí maďarskí a českí jazykovedci urobili obrovský kus práce a presvedčivo dokázali, že slovenčina ja autochtónny slovanský jazyk, ktorý sa podobne ako ostatné slovanské jazyky vyvinul v určitom geografickom priestore z praslovanského jazyka, a nie je nejakou zmeskou okolitých jazykov, ako to tvrdila časť maďarskej a českej nacionalistickej historiografie. Žiaľ, naši jazykovedci, ale aj odborníci z iných oblastí sa dopustili niektorých fatálnych omylov, ktoré by bolo možné nazvať vyhadzovaním rodinného striebra na smetisko. Netreba podceňovať ani tú skutočnosť, že tieto nedôslednosti, ak to tak možno nazvať, vlastne pomáhajú udržiavať dávno prekonané teórie o nesamostatnosti, nepôvodnosti slovenčiny (v zmysle vývinu od praslovančiny). Za jeden z posledných takýchto omylov pokladám projekt vydávania Slovníka súčasného slovenského jazyka namiesto Slovníka slovenského jazyka.

K napísaniu tohto článku ma podnietil zaujímavý seriál, ktorý pred nedávnom odvysielala Slovenská televízia. Myslím, že sa volal Príbeh angličtiny, a v piatich dieloch popísal celú históriu vzniku anglického jazyka od jeho anglosaskej formy v ranom stredoveku, cez jeho úplne vytratenie sa z písomných dokumentov na niekoľko storočí po dobytí Anglicka Viliamom Dobyvateľom, cez jeho opätovné objavenie sa v písomných dokumentoch po prehre v Storočnej vojne až po jeho rozšírenie po celom svete a získanie štatútu prvého svetového jazyka. Pri sumarizácii celého „príbehu“ ma zaujala jedna vec. Moderátor seriálu sa opýtal váženého odborníka, ako sa nové slovo dostane do Slovníka anglického jazyka. Odpoveď bola pomerne komplikovaná, lebo nové slovo môže zažiariť ako meteor a vzápätí zmiznúť. Také slovo sa do slovníka nedostane, lebo sú stanovené presné kritéria, ktoré rozhodujú o tom, za akých okolností sa nové slovo do slovníka dostane. Ale odpoveď na otázku, kedy sa anglické slovo zo slovníka vyradí, bola úplne jednoduchá. Nikdy! Ak už nejaké slovo do jazyka preniklo a dostalo sa do Slovníka anglického jazyka, už nikdy sa z neho nedostane von! Jednoducho, nikto nie je oprávnený ochudobňovať najdôležitejšiu pokladnicu anglického jazyka a vyhadzovať z nej striebro, ktoré sa momentálne nepoužíva.

Pozrime sa, ako sa k tomuto najdôležitejšiemu pokladu slovenského jazyka správame my. Treba hneď zo začiatku povedať, že Slováci nikdy nežili len na území ohraničenom dnešnými slovenskými hranicami. Ba dokonca treba povedať, že pred príchodom starých Maďarov územie, na ktorom sa formovalo slovenské etnikum, bolo niekoľkonásobne väčšie ako súčasné Slovensko. Ale aj neskôr Slováci žili nielen v celom Uhorsku, ale aktívne si osvojovali bližšie i vzdialenejšie krajiny. Zápecníctvo, domasedstvo nikdy neboli všeobecnou vlastnosťou Slovákov. Je zaujímavý napr. údaj z 18. a začiatku 19. storočia, podľa ktorého len Slováci a Nemci žili vo všetkých mestách Uhorska. Je len samozrejme, že v tomto období pomenovávali Slováci okolie, v ktorom žili svojím jazykom. A nie len to. Mnohé geografické názvy aj mimo územia Slovenska sú pôvodne slovenské, alebo do domáceho jazyka prenikli cez slovenčinu. Málokto dnes vie napr., že aj nemecké pomenovanie hrdého hlavného mesta Rakúska (Wien) prešlo do nemčiny cez slovenčinu a slovenský názov tohto mesta – Viedeň – má najbližšie k pôvodnému keltskému pomenovaniu mesta – Veduna.

Preto je zarážajúce, ako rýchlo sme sa zbavili v slovenčine obrovského množstva slovenských geografických názvov mimo územie dnešného Slovenska, ktoré svedčili buď o našej prítomnosti v uvedenom regióne, alebo minimálne o tom, že uvedené miesto naši predkovia považovali za dôležité (napr. Roma – Rím; Lisboa – Lisabon; Dressden – Drážďany; Salzburg – Soľnohrad). Keď som v 60. rokoch minulého storočia chodil na základnú školu, mapy a atlasy, z ktorých sme sa učili zemepis, v blízkom okolí našej krajiny uvádzali popri oficiálnych názvoch v jazyku danej krajiny, aj vžité slovenské pomenovania. Tak som už ako chlapec vedel, kde je Ráb, kde Vesprím, kde Stoličný Belehrad, kde Miškovec, kde Päťkostolie, kde sa nachádza Blatenské jazero, kde Neziderské, kde tečie Litava a pod. Začiatkom 70. rokov však niekto prišiel na to, že geografické názvy treba uvádzať len v oficiálnom jazyku krajiny a neuvádzať slovenské ekvivalenty. Tak sme sa dnes dostali do situácie, že takmer nikto napr. v takej Bratislave nevie, kde je Ráb, že mnohí poznajú úspešný Gardonyiho román Jágerské hviezdy i jeho menej úspešné filmové spracovanie, ale kde je Jáger, to vie len málo kto. Pritom napr. názov Ráb je slovenskou alternáciou rímskeho názvu mesta Arabona, ktoré 1000 rokov po Rimanoch a 500 rokov po starých Slovákoch nazvali Maďari Györ. Kto oprávnil jazykovedcov a geografov, aby zo Slovníka slovenského jazyka vyhodili stovky, možno tisíce slov, ktoré svedčia o našej trvalej prítomnosti na strednom Dunaji najmenej za posledných 1500 rokov.

Pritom nemožno povedať, žeby tie slová v jazyku nechýbali. Zodpovední ľudia však nesiahajú do pokladnice slovenského jazyka a nevyťahujú starodávne slovenské pomenovania v okolitých krajinách, ale ako keby sme len včera spadli zo stromu, začínajú vymýšľať novotvary. V poslednej dobe najfrekventovanejším takýmto novotvarom je Miškolc, ako keby pradávne slovenské pomenovanie Miškovec ani neexistovalo. Dokonca som sa stretol aj s termínom Miškolec. Nikoho asi nezaujíma, koľko historických faktov sa dá vyčítať z takého obyčajného názvu, ako je Miškovec. Predovšetkým je to čisto slovenský názov, z ktorého bol utvorený maďarský názov Miskolc. To však nie je všetko. My vieme, kedy približne žil šľachtic Miško (pravdepodobne ešte vo Veľkej Morave, alebo tesne po jej zániku), zakladateľ vplyvnej uhorskej magnátskej rodiny Miškovcov, ktorí sa v písomných prameňoch objavujú v 11. storočí. Jeho meno nesie spomínané maďarské mesto. Z vývoja pomenovania – najskôr len pomiestne u Miškov, neskôr v podobe „zamrznutého“ genitívu Miškov a pokračovanie procesu zneosobňovania do tvaru Miškovec, čo mohlo trvať niekoľko storočí, teda od založenia mesta niekedy v 9. – 10. storočí až niekedy do 13. storočia – vyplýva, že okolie tohto mesta ešte v 13. storočí bolo čisto slovenské, lebo nedošlo k skorému prevzatiu názvu do maďarského jazyka ako napr. v prípade Košíc, kde maďarský jazyk zachytil už prvú slovenskú fázu pomenovania v podobe u Koša (maď. Kassa) a nie až poslednú slovenskú fázu v podobe Košice.

Patria takéto pomenovania, ktoré obsahujú celú učebnicu faktov z našej národnej minulosti, na smetisko? Potrebujeme novotvary typu Miškolc, Miškolec? Budeme síce jesť segedínsky guláš a debrecínsku šunku, ale nebudeme vedieť kde je Segedín a Debrecín, lebo naši normotvorcovia už v slovenčine udomácnili Szeged a Debrecén. Ale aby sme nezostali len na území dnešného Maďarska, potrebujeme namiesto poľského Wroclaw slovenské Vroclav, namiesto stáročia používaného Vratislav? Máme definitívne zabudnúť na názvy ako Pasov, Rezno, Cáchy a používať už len Passau, Regensburg a Aachen? Myslím si, že nie. Nerobia to Maďari, nerobia to Česi, prečo by sme to mali robiť my? Nie je v tom žiadne staromilstvo! V maďarských publikáciách (aj v cudzích jazykoch) sa do krajnosti používajú maďarské názvy z Uhorska a ak sa v zátvorke alebo registri vyskytne aj dnešné pomenovanie, je to hodné pochvaly.

Uvedené vyhadzovanie rodinného striebra v oblasti jazyka sa, žiaľ, nedotýka len oblasti geografických názvov. Sú tu aj ďalšie oblasti nášho niekdajšieho slovného fondu vytváraného minulými generáciami, ktoré sa dostali do nemilosti z úplne nepochopiteľných dôvodov. Pri obnovovaní obecnej samosprávy sme nesiahli na terminológiu našich slovenských predkov, ako to urobili napr. Česi, ktorí sa neokolkovali vytiahnuť aj také čisté germanizmy ako hejtman (nem. Hauptman – náčelník). Naopak, pri tvorbe správnej terminológie sa nám hlavnou studnicou stala čeština. Keď som v parlamente v tej dobe vystúpil o tejto otázke, zožal som všeobecný posmech. A tak sme namiesto starých slovenských slov, používaných ešte 40. rokoch minulého storočia, ako meštanosta a richtár radšej použili čechizmy primátor a starosta. Pre mňa je úplne nepochopiteľné odmietanie používania starého slovanského slova župan (v starej slovenčine malo podobu špán – popzri Špania Dolina) a trápenie sa s nezmyselným termínom predseda vyššieho samosprávneho územného celku. Rovnako nepochopiteľné je vyhnanie kongeniálneho slova účastina, účastinná spoločnosť a jeho úplne nezmyselné nahradenie slovom akcia, akciová spoločnosť. Niekdajšia slovenská ministerka financií B. Schmögnerová, ktorá mala väčší cit pre slovenský jazyk ako pre slovenské financie, sa síce zastrájala, že v tejto otázke urobí nápravu, ale zostalo iba pri slovách.

Mohol by som pokračovať do ďalších a ďalších oblastí, v ktorých je slovenčina pripravovaná o svoj slovný poklad, zdedený po predkoch, a v ktorých sa skutočne správame k svojej minulosti, ako keby žiadna nebola. Jazyk je, samozrejme, živý fenomén, ktorý sa neustále vyvíja. Ani ja nie som proti vývinu, ale princípom kultúrnosti, vyspelosti a vedomia historicity v kultúrnych národoch je, že sa to deje pod kontrolou vedeckej obce a v rámci systému. Kultúrne národy si svoj jazyk pestujú a nenechajú si ho nivočiť živelnosťou a nesystémovosťou. Nevyhadzujú si svoje najcennejšie hodnoty na smetisko. Dožijeme sa niekedy toho, čo majú Angličania (a pravdepodobne aj všetky ostatné kultúrne národy), teda Slovníka slovenského jazyka, do ktorého sa dostane všetko slovné bohatstvo, vytvorené našimi predkami, a nebude tam to, čo tam nepatrí? Dúfajme, že raz aj Slováci si budú vážiť svoje národné kultúrne dedičstvo.

6 Responses

  1. Avatar Marian 9. februára 2008 / 19:18

    Túto stránku by si mali prečítať a zamyslieť sa nad jej obsahom nielen jazykovedci ale i politici, moderátori rozhlasu a televízie,redaktori, novinári nevynímajúc tých, ktorí sa hrdia akí sú „Slováci“, ale na kultúre vyjadrovania to vidieť nie je. Potešilo ma, že niekto konečne nezaujate napísal na túto tému. Patrím k tým skôr narodeným – 1940 – a nemôžem sa chváliť, že som v školskej slovenčine vynikal, ale keď človek chce, tak život je vynikajúci učiteľ. V 50. rokoch sme ako deti roľníkov nemali šancu ísť na takú školu, ktorú sme si vybrali, ale tam, kde nás poslali formou kádrových posudkov funkcionári MNV. A ak si niekto taký mohol urobiť maturitu tak, mohol hovoriť o šťastí, pre tých ostatných zostali maximálne stredné odborné školy bez maturity a absolventi týchto škôl sú dnes diskriminovaní, i keď za dobu praxe vo svojich oboroch získal vedomosti, ktoré nemajú ani absolventi VŠ. To je žiaľ daň doby. Keď hovoríme slovenčina – tak niekedy z toho bolí srdce, staré slovenské príslovie hovorí – koľko rečí vieš, toľko krát si človekom. Keď sa nad tým zamyslíme, tak veľa mladých ľudí by bolo vôbec problém zaradiť. Slovenčinu „slušne“ neovládajú a ak sa učia anglicky, tak sa snažia komoliť slovenčinu a ministerstvo školstva a kultúry sa hrá na mŕtveho chrobáka. Veď ako je to možné, že hoci máme na to zákon, návody na obsluhu alebo „manuály“ u veľkej väčšiny drahej elektroniky a PC sú v slovenčine nedostupné, ako je možné, že rozhlasové vysielanie na stredných vlnách bolo prakticky zrušené, hoci jedna verejnoprávna stanica pokriya signálom celé slovensko? Regionálne VKV vysielanie je o hudbe, reklame a klebetách alebo „upravených“ správach. Veľmi dobre si pamätám a myslím -nielen ja, že na stredných vlnách boli hlavné stanice Praha, Brno, Ostrava, Bratislava, B. Bystrica, Košice, Budapešť a teraz presne neviem názov, ale ešte jedna Maďarská stanica = dnes takú slovenskú stanicu nepočujete a ak je to stanica pre menšiny, tak Slovensky minimum, pritom ako naše stanice uvoľňovali rádiové frekvencie, tak Maďarské ich obsadzovali. Zamyslel sa niekto nad dôsledkami takéhoto konania z dlhodobého hľadiska; v Maďarsku určite áno !!!!!!! Málokedy sa odhodlám k písaniu, ale už som to nejak nemohol uniesť. Želám veľa zdaru, elánu a pevné nervy v boji s hlupákmi.

  2. Avatar Juraj Tevec 28. februára 2008 / 16:36

    Dobrý deň pán Hrnko,
    slovencina ma mnoho anomálií, ktoré by si mal všimnúť Jazykovedný ústav SAV…Ako je možné, že priezviska NAGY a Naď vyslovujeme rovnako, to je anachronizmus z čias Uhorska…Maďarský minister zahr. vecí Gejza Jeszenszky si písal preto tak, aby ho volali slovansky , lebo inak by bol nazývaný šušlavo s mäkčeňom. Z toho je vidieť, že slovo Nagy v slovenčine by sme mali hovoriť foneticky tak ako Rakúšania, či Nemci, takže nehovoria maďarskú výslovnosť…Môj bratranec s priezviskom Chudy emigroval v 1969 do USA a volajú ho Mister Čady, to je anglická výslovnosť a – basta. Nepomohol si, platí – koho chlieb ješ,toho pieseň spievaj…

    To je zložitejšie. Napr. v chorvátčine sa píše všetko foneticky a majú s tým problém. Existuje medzinárodná konvencia o ochrane mena, ktorá nariaďuje zapisovať ho v pôvodnom jazyku a podľa jeho pravopisu. Samozrejme, týka sa to mien cudzích. Ochrana mená je tak vysoká, že sa zapisuje i v nárečovej forme, čo ináč v spisovnom jazyku je neprípustné (napr. Dzurinda, namiesto Ďurinda). Pri menách Naď a Nagy ide o dve etymologicky rôzne mená. Kým Nagy je maďarsky veľký, Naď je skrátka chorvátskeho mena Naďovič. Tu je právo na osobné meno nadradené nad ostatné práva. Neviem, ako je to teraz, ale v minulosti sa pri každej matričnej oprave mena platili poplatky, ktoré štát odpúšťal, keď si človek meno poslovenčoval, napr. keď si niekto menil meno z Gyurcsánszky na Ďurčiansky alebo Ďurčanský. (A. Hrnko)

  3. Avatar PhDr. F. Vrábel 5. marca 2008 / 11:57

    Vážený pán doktor Hrnko,
    rád by som reagoval na Váš článok o tom, ako jazykovedci, či kto, naložili s našimi slovenskými miestnymi názvami pre lokality v zahraničí. Sám som totiž ako radový redaktor zvádzal kedysi denno-denné spory s vydavateľmi a korektormi, ktorí mi názvy ako Petrohrad, Pasov, Rezno, Vratislav či Cáchy opravovali. Konkrétne pokiaľ ide o Cáchy som písaval články o tamojšom každoročnom udeľovani cien Karola Veľkého a z Cách mi v článku vždy vyrobili Aachen.
    Ale nielen v tomto prípade. Ide najmä o názvy z Uhorska ako Stoličný Belehrad, Miškovec, Debrecín, Segedín, či Blatenské jazero, Ostrihom atď., ktoré sa v dnešných médiách uvádzajú výhradne maďarsky alebo skomolene, ako ste na to poukázali v prípade Miškovca. Je to podľa mňa ochudobňovanie výrazových prostriedkov slovenčiny. Kto môže napríklad logicky odôvodniť, prečo máme písať napríklad Mosonmagyaróvár (mimochodom, ako by to mal vysloviť Slovák, ktorý nevie po maďarsky?)keď na druhej strane píšeme Varšava a nie Warszawa, Belehrad a nie Beograd, Viedeň a nie Wien, Kodaň a nie Kopenhaven, Londýn a nie London, Rím a nie Roma? Podľa čoho sa to riadi a čím sa to usmerňuje? Tak u niektorých názvov to ide a u druhých nie? Kto o tom rozhoduje? Plne s Vami súhlasím a sám som kedysi argumentoval aj Päťkostolím aj Jágrom a Jágerskými hviezdami, ale nič mi to nebolo platné. Som rád, že som našiel u Vás, pokiaľ ide o slovenské názvy lokalít aj v cudzine, podobne zmýšľajúceho Slováka. Je úplná hlúposť, ak miesto krásneho slova Petrohrad dnes v novinách sústavne čítame o Sankt Peterburgu!

  4. Avatar miloslav.nad 10. marca 2008 / 8:16

    Vážený pán Hrnko !

    Zaujal ma váš článok : Ako si chránime svoje poklady . Tiež komentáre k nemu a Vaše odpovede. Jeden komentár o to viac , že ma veľmi zaujíma Vaše tvrdenie , že pri priezviskách Nagy a Naď ide o dve etymologicky rozdielne mená .Poprosil by som Vás o Vašu mailovú adresu , kde by som Vám chcel poslať list o tom , ake mám ja k tomu poznatky a zároveň by som Vás poprosil o Vaše hlbšie odborné vyjadrenie sa k tejto téme .

    S úcťou Miloslav Naď

  5. Anton Hrnko Anton Hrnko 17. marca 2008 / 21:37

    Pán Naď, osobne som sa týmto problémom nezaoberal hlbšie, ale keďže poznám aspoň 4 Naďov a aj gen. Naďoviča, často som s s nimi o tomto probléme rozprával. V podstate z ich vysvetľovania, prečo sa nepíšu Nagy, som pochopil, že ten problém treba hlbšie preskúmať a z rôznych ďalších prameňov, ktoré sa mi dostali do rúk, som usúdil, že ich výklad tejto odlišnosti treba brať vážne. Žiaľ, nikto mi nepovedal, že Naďovci boli nobilitovaní. To dovoľuje vysvetliť túto odlišnosť aj tým, že toto meno (Nagy) bolo dlho v slovenskom prostredí a tam sa upravilo. Naďovič nie je nič iné ako patalizovaný (zmäkčený) tvar pôvodne privlastňovacieho prídavného mená Naďových (teda napr. Naďových dcéra, Naďových syn)

  6. Avatar Sempat 29. novembra 2008 / 23:19

    Dobrý večer.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *