Slovo o slove Slovák

            V našej odbornej i populárnej literatúre sa akosi nevieme zhodnúť na pomenovaní nášho etnika v jednotlivých historických obdobiach a stále akosi tápame, keď máme pomenovať našich predkov pred 13. storočím. Jedni používajú termín Slovák už na pomenovanie obyvateľov Samovej ríše a vysluhujú si tým označenie za nacionalistických, resp. romantických historikov. Iní by najradšej termínom Slovania nazývali obyvateľov severnej časti Uhorska div nie až do 15. storočia a tvária sa, akoby len hodnoverné objavenie slová Slovák v písomných prameňoch znamenalo, že Slováci skutočne začali existovať. Myslím si, že takáto nejednotnosť by mala skončiť, že by bolo treba používať jednotnú terminológiu, ktorá by nebola výsledkom romantického alebo kozmopolitného fantazírovania, ale bola by založená buď na faktoch alebo hodnoverných hypotézach. Len týmto spôsobom môže byť naša historiografia najstaršieho obdobia národných dejín všeobecne prijímaná a akceptovaná aj vo svete.

Aj keď nie som vyslovený špecialista na rané dejiny Slovenska a na historickú slavistiku, tieto témy ma vždy výsostne zaujímali a už ako žiak základnej školy a gymnázia som vyslovene hltal práce B. Varsíka, P. Ratkoša, Ľ. Nováka, neskôr aj E. Paulínyho, Š. Ondruša, V. Sedláka a mnohých ďalších historikov – medievalistov staršej i mladšej generácie. Môj pohľad teda nemôže byť úplne pohľadom zvnútra, pohľadom naslovovzatého exaktného bádateľa, ale je pohľad z boku, ktorý tiež môže byť niekedy užitočný. A rovnako si myslím, že naša historická veda vôbec nezužitkovala v dostatočnej miere výsledky slovenskej historickej jazykovedy, ktorá už pred niekoľkými desaťročiami jasne dokázala, že slovenčina je autochtónny slovanský jazyk s priamymi väzbami na praslovančinu.

            Bezprostredným podnetom na napísanie tejto úvahy boli dve knihy, ktoré sa mi dostali do rúk za rôznych okolností. Jednu som kúpil v Prahe v známom výpredaji na Václavskom námestí za 30 Kč a smelo môžem o nej povedať, že vzhľadom na vzťah hodnoty a ceny to bol jeden z mojich najlepších nákupov. Druhá sa objavila na trhu tesne pred milenárnymi Vianocami a odvtedy sa jej neviem zbaviť, lebo sa mi sústavne tlačí do rúk a sladkým hlasom mi hovorí: Čítaj ma, čítaj ma! V prvom prípade ide o knihu B. Chropovského The Slavs, ktorá mala tú smolu, že vyšla tesne pred politickými zmenami roku 1989 a nová moc ju už asi nechcela ponúknuť svetu ako profilujúcu česko-slovenskú vedeckú prácu o raných dejinách Slovanov, a tak sa dostala do výpredaja. V druhom prípade bola silným impulzom zaujímavá knižka profesora Š. Ondruša Odtajnené trezory slov, v ktorej publikoval viacero svojich popularizujúcich článkov zo Slovenských pohľadov. Po viacnásobnom prečítaní tejto knižky dozrelo vo mne rozhodnutie pustiť sa do zložitej problematiky etnického pomenovania Slovákov v rôznych obdobiach ich etnogenézy, ktorú som nosil v hlave už niekoľko rokov.

            V nesporne kvalitnej publikácii B. Chropovského ma hneď pri zbežnom listovaní zarazila jedna veta na str. 78. „Within a relatively short time“ – píše autor – „he (Svätopluk) established  a big empire, ruling over the Czechs, Serbs, Slavic tribes in the Danube region and later those along the Tisza.“ Priznám sa, nebola to maďarská transkripcia mena rieky Tisa, čo ma na nej zarazilo. Údajne to Angličania tak píšu. Zarazilo ma predovšetkým to, že autor používa jasné, moderné etnonymá pre dve spoločenstvá – Česi a Srbi (lužickí) a nejasný termín slovanské kmene v Podunajsku na označenie Slovanov, žijúcich na historickom Slovensku. Pritom v danom období sa Slovania na území Čiech nachádzali ešte v štádiu pred integračnom, kde kmeň Čechov bol iba jedným z mnohých kmeňov obývajúcich územie Českej kotliny. Ani lužickí Srbi ešte neprekonali kmeňové štádium svojho vývinu. Avšak uvádzané „slovanské kmene“ v Podunajsku už najmenej 90 rokov boli vintegrované do štátnych útvarov (Moravské a Nitrianske kniežatstvo, neskôr Veľká Morava) a  kmeňovú štruktúru dávno zavrhli. Je jednoducho nemysliteľné, aby vyspelé spoločenstvo organizované do štátu, nedokázalo seba identifikovať, aby nemalo svoje vlastné etnonymum, ktoré by pokladalo výlučne len za svoje pomenovanie. B. Chropovský si evidentne nevedel rady s tým, ako pomenovať slovanské etnikum na historickom Slovensku a volil podľa môjho názoru nenáležité termíny vo všetkých troch prípadoch (Česi, Srbi, slovanské kmene). Neskôr sa pokúsim vysvetliť prečo.

            Rovnako vo veľmi zaujímavej knižke Š. Ondruša som narazil na jednu nezrovnalosť, ktorá súvisí so slovom Slovák. Na str. 88 sa zaoberá transkripciou staroslovanského jať do slovenčiny a tvrdí: „Iba my Slováci máme fonému ä, preto treba praslovanské jať písať a vyslovovať ako ä, nie ako ě, resp. je“. Tomuto tvrdeniu, s ktorým vnútorne plne súhlasím, však nezostáva verný. V ďalšej kapitole pri označení jazyka a etnika, ktoré sa usadilo v oblasti Podunajska v období medzi 5. a 10. storočím, už na str. 113  píše, že ho treba nazývať Slovien, resp. sloviensky a slovienčina. Pritom termíny Slovien, sloviensky, slovienčina sú len nedávnou „barličkovou“ reakciou na český novotvar staroslověnský z konca 19. storočia, ktorým sa česká slavistika chcela zbaviť dovtedy používaného termínu staroslovenský, lebo sa jej zdalo nenáležité označovať takýmto termínom jazyk a etnikum Veľkej Moravy. V jej nazeraní to vyvolávalo príliš veľké asociácie na existujúcich Slovákov a tí predsa v ich koncepcii dejín už zaváňajúcej veľkočešstvom nemohli mať históriu staršiu, ako mali Česi. Zavedenie tohto termínu do slavistiky malo od začiatku nacionalistický osteň, konkrétne osteň protislovenský. Som presvedčený, že práve preto by v slovenskej historickej spisbe nemal mať miesto ani s háčikom na e, ani v jeho „poslovenčenej“ podobe s dvojhláskou ie.

            Slavisti rozdelili dejiny vývinu slovanských jazykov do troch veľkých dejinných úsekov. Do obdobia praslovanského, kedy sa niekedy v treťom alebo druhom tisícročí pred Kristom vyčlenil z praindoeurópčiny praslovanský jazyk, ktorý sa potom v piatom storočí po Kristovi rozčlenil na jednotlivé nárečové oblasti. Začalo druhé obdobia, ktoré by sa podľa môjho názoru v logickej nadväznosti na termín „praslovanský“ malo nazývať nie staroslovienskym, ale staroslovanským. Bolo by to aj v plnej zhode s medzinárodnou terminológiou, ktorá sa používa v iných jazykoch (altslawisch v nemčine, Old Slavonic v angličtine i staroslavjanskij v ruštine). V tomto období sa ešte v rámci jednotného slovanského jazyka začali formovať osobitné nárečia, z ktorých sa v desiatom storočí definitívne sformovali samostatné slovanské jazyky tak, ako ich poznáme dnes. Začína obdobia, trvajúce dodnes, ktoré by sme analogicky mohli nazvať novoslovanským. V 10. storočí sa teda sformovali samostatné slovanské jazyky, to znamená, že v tomto období museli byť sformované aj spoločenstvá, ktoré týmito jazykmi ako osobitými, samostatnými entitami komunikovali. Od 10. storočia by sa teda nemal vyskytnúť spor o tom, či použiť termín Čech, Poliak, Slovák atď.

Na Slovensku však nezodpovedanou otázkou zostáva, ako pomenovať bezprostredných predkov Slovákov, ktorí boli etnickými nositeľmi veľkomoravskej štátnosti. V spleti rôznych teórií o sebe, ktoré sme od druhej polovice minulého storočia hádam ako jediný národ na svete v takom rozsahu prevzali – ako sa ľudovo povie aj s chlpmi – od svojich susedov, akosi nevieme nájsť jednotný slovník. Jedni používajú termín Slováci bez prívlastku, iní zasa termín Sloveni, ďalší Slovieni a ešte ďalší sa uspokoja s termínom Slovania. Veď hej, tí poslední tým nikomu neuškodia a ani sa nepomýlia. Naši predkovia boli určite Slovania. Ale ako by to skutočne malo byť? Ako nazvať našich predkov, ktorí určite od usadenia sa v Karpatskej kotline nemali žiadne problémy pri označení seba a pri odlíšení sa od ostatných neslovanských i slovanských kmeňov?

 Rozhodne si myslím, že by sa na toto obdobie našich dejín už nemalo používať všeobecne slovo Slovan. Rovnako odmietam etymologicky absolútne neopodstatnené slovo Slovien. Ak prijmeme teórie slovenských jazykovedcov, že slovenčina ako samostatný slovanský jazyk má praslovanské korene, musíme zároveň prijať aj tvrdenie, že od praslovanského do novoslovanského obdobia musela mať aj svojho nositeľa. Žiaden jazyk sa predsa nemôže vyvíjať vo vzduchoprázdne, môže existovať a existuje len vtedy, ak sa používa na komunikáciu. Tento nositeľ musel žiť na konkrétnom území a už v období, keď sa jeho reč začala nárečovo odlišovať od ostatných Slovanov, musel týchto chápať ako „iných“. Minimálne v takom rozmere, ako dnes Záhoráci chápu ako iných napr. Spišiakov. Profesor J. Stanislav sa na svoju dobu vo fenomenálnej knihe Slovenský juh pokúsil vymedziť rajón, v ktorom sa slovenčina ako jazyk sformovala. Je to v podstate oblasť zahrňujúca niekdajšie jadro Veľkej Moravy s časťou Dolného Rakúska od Enže smerom po Dunaji až po Viedenský les, odtiaľ viedla južná hranica tohto územia smerom do Panónie k Neziderskému jazeru, k pohoriu Mecseg v Maďarsku, a ďalej smerom na východ k Dunaju a potom až do Rumunského Bihárska. V súvekých neslovanských prameňoch sa toto obyvateľstvo nazývalo Slavi, Sclavi, Sclavíni, obyčajne s prívlastkom „moravskí“. V dobových slovanských prameňoch sa označujú Sloväni, kde fonéma ä označuje staroslovanské jať. A z tohto by sme mali vychádzať pri hľadaní správneho pomenovania našich predkov pred desiatym storočím.

Historickú neoprávnenosť používania termínu Slovien vidím v tom, že v šírom slovanskom svete od Vladivostoku po Odru a od Baltiku po Stredozemné more hláska jať v slove Slovän, zanikla len troma, možno štyrmi spôsobmi. U západných Slovanov zväčša na a (á) – Slovák, Slovan, Slovácko, slovácky, Slowacja, u južných zväčša na e – Slovenac, Slovenia, slovenski, jugoslovenski = juhoslovanský a u východných na ja – slavjanin, slavjanskij atď. Iba v slovenčine zanikla podľa jednotlivých nárečí všetkými troma spôsobmi. V západoslovenských nárečiach prevažne na a (á) – Slovák, Slovan, slovácky (nárečia na východnej Morave patria do nárečovej subštruktúry slovenčiny, nie češtiny napriek tomu, že ich nositelia majú české národné povedomie), v stredoslovenskej oblasti prevažne na e – Slovenka, Slovensko, slovenský a vo východoslovenskej čiastočne aj ako ja – Slovjak. Možnože názov obce Slovany v Turci, ktorá sa do roku 1946 nazývala Sloväny, zakonzervoval aj štvrtý spôsob zániku hlásky jať v slovenčine. Ale toto je už vyslovene jazykovedný problém. Ani v jednom prípade, teda hláska jať nezanikla ako ie, a preto používať termín Slovien nemá žiadne historické opodstatnenie.

Nevhodnosť jeho používania je ešte vypuklejšia pri preklade do cudzieho jazyka, kde nemá slovo Slovien pre cudzinca žiadnu konotáciu ani na slovo Slovan, ani na slovo Slovák. Nutne uňho vznikajú otázky, aký je vzťah Sloviena k Slovanovi a  Slovákovi? Prečo pre príslušníka toho istého etnika v rôznom čase používať rôzne označenia? A hneď je pochybnosť, či ho nechceme zavádzať. Rovnako používanie slova Sloven vytvára obdobné problémy, najmä však v adjektívnych formách vzniká otázka, načo ho vôbec zavádzať, keď slovenský od Slovák je totožné so slovenský od Sloven. Za takejto situácie (s používaním termínov Sloven, Slovien) sa potom nemôžeme čudovať, že maďarský historik Gy. Gyorffy nechce vidieť na Slovensku ani v 13. storočí Slovákov a hľadá nejakých bližšie nešpecifikovaných Szlovének (Š. Onduš). Však sami mu nabíjame kanóny.

Pri zodpovedaní otázky, ako teda nazvať vyspelé etnikum, ktoré vytvorilo veľkomoravskú štátnosť a bolo bezprostredným predkom moderných Slovákov (aj moravských), je treba vyriešiť ešte jeden problém. Problém, s ktorým si dodnes nikto uspokojivo nevedel rady – je to časté zamieňanie slova Slovák so slovom Slovan a naopak až do konca 18. storočia a to až do takej miery, že niekedy je vôbec ťažko zistiť, kedy autor myslel Slovan všeobecne a kedy Slovák konkrétne. Myslím si, že tí, ktorí uvažujú smerom, že Slovania žijúci na strednom Dunaji boli nejakí všeobecní Slovania, ktorí sa nevedeli alebo nepotrebovali vymedziť vo vzťahu k ostatným Slovanom, neuvažujú správne. Je nemysliteľné, aby sa niektoré v čase a priestore sformované etnikum, dokonca etnikum sformované do štátu,  nevedelo, alebo nepotrebovalo vymedziť vo vzťahu k ostatným príbuzným i menej príbuzným etnikám, ktoré žili v susedstve a takto vymedzené boli. Skôr by bolo treba hľadať analógie v ostatnom svete a všimnúť si, ako vznikali spoločné mená pre veľké skupiny jazykovo príbuzných „národov“.

Je nesporné, že v čase, keď sa Slovania dostali do styku s antickým svetom a tento si ich začal intenzívne všímať, žili už vo veľmi veľkom počte na rozsiahlom území strednej a východnej Európy. Je prakticky nemysliteľné, aby etnikum na tak rozsiahlom území bolo súčasťou jedného kmeňa. Musí sa nutne predpokladať, že bolo organizované do mnohých kmeňov, ktoré mali svoje vlastné kmeňové územie i vlastné mená už v praslovanskom období. V spomínanej knižke profesor Š. Ondruš podáva veľmi hodnoverné etymologické vysvetlenia jednotlivých názvov slovanských kmeňov a národov. Kardinálnou otázkou pre vysvetlenie častého zamieňania slov Slovák a Slovan je to, či tieto kmeňové a neskôr národné pomenovania vznikli v oblasti slovanskej pravlasti a odtiaľ si ich nositelia rozniesli do nových vlastí, alebo svoje kmeňové pomenovania získali prišelci až na nových územiach po usadení. Z niektorých Ondrušových náznakov vyplýva, že sa skôr prikláňa k téze, že ich získali až po usadení na nových územiach. Ja by som si v tejto súvislosti dovolil vysloviť vážne pochybnosti vzhľadom k existujúcim historickým prameňom, logickým úvahám i k niektorým analógiám.

Predovšetkým si treba uvedomiť, že termín Slovan či už v gréckej alebo latinskej podobe sa vyskytol pomerne neskoro a pomenovania rôznych slovanských kmeňov zas pomerne skoro, dokonca v niektorých prípadoch skorej, ako sa definitívne usadili v svojej terajšej vlasti. V dobe sťahovania národov boli jednotlivé kmene, alebo ich časti strhávané inými kmeňmi a často sa príslušníci pôvodne jednotného kmeňa ocitli tisícky kilometrov od svojich pôvodných sídiel i svojich bývalých súkmeňovcov. V histórii je veľmi dobré zmapovaný napr. pohyb volžských Bulharov, ktorých časť sa dala strhnúť na cestu až k dolnému Dunaju a do dnešného Bulharska a Macedónska, kde splynuli s tamojším slovanským obyvateľstvom, a ktorých druhá časť zamierila k severnému Kaukazu, kde dodnes žijú ich potomci rozprávajúci pôvodnou turkitskou rečou. Je veľká pravdepodobnosť, že podobné procesy sa odohrávali aj na slovanskom území, najmä keď niektoré pohyby slovanských kmeňov sa dajú aj historický doložiť.

Tak napr. Avari po príchode do Dunajskej kotliny v druhej polovici šiesteho storočia, kde v okrajových častiach už bolo stabilizované slovanské osídlenie, pravdepodobne dotiahli so sebou aj ďalšie slovanské etniká – Chorvátov, Srbov, Dulebov a možno aj iných, lebo sa v súvislosti s nimi spomínajú v dobových prameňoch. Počas slovanského povstania na začiatku 7. storočia sa tieto kmene oslobodili a odtiahli z Dunajskej kotliny. Chorváti za Drávu a do Dalmácie, Srbi do oblasti dnešného Kosova, kde vytvorili neskôr svoj prvý štát (Rašku), ale aj do oblasti Lužice, kde dlho predstavovali silný mocenský faktor a ich pozostatky dodnes žijú vo východnom Nemecku. Rovnako si myslím, že juhočeskí Dulebovia sa v tom istom čase rozdelili na tých, ktorí zostali v oblasti Neziderského jazera, a tých, čo sa presťahovali do nových sídel v Českej kotline. Možno aj Chorváti v oblasti Cidliny v Čechách sa tam dostali práve v tomto období z Podunajska. Teda prikláňam sa skôr k názoru, že veľký rozptyl rovnakých pomenovaní slovanských kmeňov súvisí s ich pôvodnou kmeňovou príslušnosťou v pravlasti, ako k tomu, žeby analogické názvy vznikali za analogických situácií v ich novej vlasti. Je neľahko prijať tvrdenie, že uprostred Polabskej nížiny (Cidlina, Pardubice) by mohlo vzniknúť pomenovanie Chorvát (Vrchár), alebo Duleb ako opozitum k Čech (Dolniak versus Horniak), keď musíme akceptovať pravidlo, že Horniak je tam, odkiaľ voda prichádza, a Dolniak tam, kam voda odteká. Keďže mi z napísaného vychádza, že Slovania boli rozdelení na kmene s vlastnou identitou už vo svojej pravlasti, dochádzam k záveru, že slovo Slovan (v staroslovančine Slovän) bolo pôvodne len pomenovanie jedného z kmeňov alebo kmeňových zväzov Praslovanov, že v praslovanskom jazyku nemalo význam všeobecného pomenovania všetkých vtedajších Slovanov.

Ako sa potom mohlo stať, že sa od najstarších čias spisomňovania používalo na označenie Slovanov ako takých? Myslím si, že aj tu treba vychádzať z analógií. Predovšetkým si treba uvedomiť, že vo vnútri spoločenstiev, ktoré rozprávajú podobným jazykom vo väčšine prípadov nevzniká potreba spoločného pomenovania. Vymedzenie my – oni sa deje na báze kmeňovej príslušnosti a príslušníci cudzieho kmeňa sú vždy oni, aj keď rozprávajú podobným jazykom. Napr. pre dórskych Sparťanov boli achajskí periokovia a heilóti oni, akokoľvek rozprávali príbuznou rečou (hoci v Grécku neskôr vzniklo celogrécke povedomie – helénstvo). Aj medzi rôznymi germánskymi kmeňmi, z ktorých sa vytváral nemecký národ, vznikla potreba spoločného pomenovania až v 12. storočí (deutch), hoci zvonka ich už spoločným menom označovali (Germani, Teutóni, Nemci a pod.). Teda až v čase, keď sa Východofranská ríša zmenila po otonských reformách na Nemecké kráľovstvo a na Svätu ríšu rímsku, vznikla aj vnútorná potreba nepoužívať len kmeňové pomenovania, ale aj spoločné pomenovanie pre všetkých.

Potreba pomenovať jazykovo príbuzné spoločenstvá spoločným názvom vzniká skôr zvonka a v tom prípade sa najčastejšie použije názov kmeňa, ktorý žije najbližšie k pomenovateľovi, je medzi jazykovo blízkymi najsilnejší, alebo nejakým iným spôsobom zasiahol do dejín pomenovateľa. Tak napr. Rimania pomenovali celé spoločenstvo Helénov podľa jedného bezvýznamného helenského kmeňa, ktorý bol usadený najbližšie k Rímu na ceste do Neapola. Tento názov sa prostredníctvo latinčiny rozšíril do celého civilizovaného sveta a hoci sa to ani dnešným Helénom nepozdáva, v podstate si nemôžu pomôcť. Rovnako vpád Kimbrov a Teutónov do Itálie zanechal také stopy, že latinčina začala používať slovo teutonicus na označenie zaalpských Germánov a taliančina ich dodnes označuje termínom Tedesco – Nemec. Pre náš prípad sa mi však zdá najpriliehavejšia analógia vo francúzskom Alemagne – Nemec. Alemani sú jeden z germánskych kmeňov (podobne ako Sasi, Bavori, Švábi atď), ktorý sa usadil v oblasti západného Bavorska, v Alsasku a priľahlých oblastiach Švajčiarska. Švajčiarska „tiitch“ je v podstate alemanským nárečím. Podľa tohto kmeňa nazvali Francúzi všetkých Nemcov. Alemani však ako etnografická skupiny nemeckého národa prežili dodnes. A vôbec nemajú problémy s určením vlastnej individuality len preto, že niekto všetkých ostatných Nemcov nazýva taktiež Alemanmi.

Som hlboko presvedčený, že niečo podobné sa odohralo aj pri vzniku pomenovania Slovan na označenie veľkej skupiny príbuzným jazykom hovoriacich kmeňov na rozsiahlych územiach Európy. Antický svet jednoducho siahol po názve najbližšieho slovanského kmeňa a ten použil na pomenovanie všetkých ostatných. Zo slovanských dobových prameňov poznáme širokú škálu kmeňových mien a pomenovanie Slovän sa vyskytuje len na štyroch miestach – v oblasti Novgorodu, v oblasti Pomoranska, v oblasti Trácie a Macedónska a v oblasti stredného Dunaja. Medzi nimi žila spústa ďalších kmeňov, z ktorých napr. Chorváti sídlili v Čechách, severne od Tatier, v Slavónii a Dalmácii; Srbi na juhoslovanskej Morave, ale aj v Sasku a Lužici; Dulebovia na Volyni, v okolí Neziderského jazera i v južných Čechách atď. Boli to pravdepodobne trácki a macedónski Sloväni, z ktorých pomenovania vzniklo všeobecné slovo Slovan v gréčtine a latinčine. Z týchto jazykov sa potom rozšírilo do ostatných európskych a neskôr aj svetových jazykov, aj slovanských. Tým však, že sa v iných jazykoch používalo slovo Slovan na pomenovanie celého spoločenstva jazykovo príbuzných „národov“, nevznikol žiaden tlak – rovnako ako u germánskych Alemanov – na to, aby sa pôvodní Sloväni (Slovania, Slováci, Slovenci) premenovali. Jednoducho svoje etnické pomenovanie si niesli ďalej. To, že dnes toto pomenovanie nesú len Slováci a Slovinci (Slovenci), je dôsledkom vývinu vo vnútri ostatných slovänských (slovanských) kmeňov. Slovania v Trácii a Macedónii sa dostali pod nadvládu turkitských Bulharov a od nich prevzali aj svoje moderné pomenovanie. Novgorodskí Slovania sa v integrovali do ruského národa a pomoranskí Slovania zostali na štíte teutónskeho Drang nach Osten.

Podunajskí Sloväni (Slovania) v rozmedzí medzi 5. – 10. storočím sa jazykovo vyčleňovali z praslovanského jazyka a formovali s v moderných Slovákov. Ich pôvodné kmeňové vedomie sa postupne menilo na vedomie národné. Určite pritom asimilovali príbuzné slovanské i neslovanské etniká, ktoré sa nachádzali na územiach nimi ovládanými (napr. Avarov na území dnešného Maďarska). Svoje etnické meno nezmenili napriek tomu, že sa medzi časom v ostatných jazykoch stalo všeobecným pomenovaním pre všetkých Slovanov a cez latinčinu sa spätne v tomto význame dostalo i do ich jazyka. Ako každé slovo v jazyku, aj ich etnické pomenovanie sa vyvíjalo podľa určitých jazykových zákonitostí. Pozrime sa len na slovo teutonicus v latinčine a tedesco v taliančine. Pritom vôbec netreba pochybovať, že teutonicus a tedesco pomenúvavá tú istú entitu Tak sa z pôvodného Slovänin, vytvorilo slovo Slovan a neskôr Slovák. V ženskej a adjektívnej podobe zas vznikli slová Slovenka, slovenský. Podunajskí Slovania jednoducho svoju firmu nepremaľovali.  Od svojho usídlenia v Karpatskej kotline až dodnes nesú svoje pôvodné meno, samozrejme, v podobe, ktorá vyplynula z jazykového vývinu. Preto použitie slova Slovák na označenie našich predkov pred 10. storočím pokladám za úplne oprávnené. Avšak s jednou podmienkou. Musíme odlíšiť obdobie, keď sa spoločenstvo jazykovo vyčleňovalo a zároveň transformovalo zo spoločenstva kmeňového do spoločenstva národného.

To však nie je až také zložité. Aj tu treba použiť analógiu a pozrieť sa, ako to riešia iní, alebo aj my sami vo vzťahu k iným etnikám. Nikoho dnes nezarazí, keď napríklad naši západní susedia použijú na obdobie svojho formovania v národ termín Staročesi alebo staročeský. Rovnako obdobný termín používajú aj Poliaci, Rusi i Bulhari. Dokonca P. Ratkoš zaviedol tento termín (Starí Maďari, staromaďarský) na odlíšenie etnicky pestrého kočovného spoločenstva, ktoré sa usadilo na konci 9. storočia v Dunajskej kotline, od sformovaného národného spoločenstva Maďarov. Čo nám bráni v tom, aby sme používali termín Starý Slovák, staroslovenský na pomenovanie našich bezprostredných predkov tak, ako to robia mnohé iné národy okolo nás? Najmä, keď tento termín sa do 19. storočia v slovenčine, kým nezaúradoval český novotvar slověnský, bežne používal. Nič! Len vlastná bezradnosť a strach z toho, čo na to povedia Česi, čo na to povedia Maďari, čo na to povedia iní! Len aby sme v hanbe nezostali! Avšak, že v hanbe žijeme, že dezorientujeme sami seba i našu mládež, to nám už akosi nevadí. Táto nemohúcnosť je dôsledkom toho, že sme zhltli aj s navijakom všetko to, čo si o nás vymysleli naši „bratia“ a susedia. Pomenovať našich susedov v 9. storočí termínom Čech, Srb alebo Maďar, to nám nevadí. Dokonca ani známi kozmopoliti a arbitri elegancie proti tomu neprotestujú a ani neobjednávajú vyjadrenie vyšších a vysokých komisárov až niekde v ďalekom Bruseli. Použitie rovnakej šablóny na pomenovanie v rovnakom čase omnoho vyspelejšieho etnika však vzbudí nenávistné reakcie a obviňovanie ak nie z nacionalizmu, tak aspoň z romantizmu. Ale takí sme už my Slováci odvodení od slova. Tárať vieme, aj obviňovať sa vieme, len zamyslieť sa nad sebou nám akosi čas nezostáva.