Slovo o slove Slovák

            V našej odbornej i populárnej literatúre sa akosi nevieme zhodnúť na pomenovaní nášho etnika v jednotlivých historických obdobiach a stále akosi tápame, keď máme pomenovať našich predkov pred 13. storočím. Jedni používajú termín Slovák už na pomenovanie obyvateľov Samovej ríše a vysluhujú si tým označenie za nacionalistických, resp. romantických historikov. Iní by najradšej termínom Slovania nazývali obyvateľov severnej časti Uhorska div nie až do 15. storočia a tvária sa, akoby len hodnoverné objavenie slová Slovák v písomných prameňoch znamenalo, že Slováci skutočne začali existovať. Myslím si, že takáto nejednotnosť by mala skončiť, že by bolo treba používať jednotnú terminológiu, ktorá by nebola výsledkom romantického alebo kozmopolitného fantazírovania, ale bola by založená buď na faktoch alebo hodnoverných hypotézach. Len týmto spôsobom môže byť naša historiografia najstaršieho obdobia národných dejín všeobecne prijímaná a akceptovaná aj vo svete.

Aj keď nie som vyslovený špecialista na rané dejiny Slovenska a na historickú slavistiku, tieto témy ma vždy výsostne zaujímali a už ako žiak základnej školy a gymnázia som vyslovene hltal práce B. Varsíka, P. Ratkoša, Ľ. Nováka, neskôr aj E. Paulínyho, Š. Ondruša, V. Sedláka a mnohých ďalších historikov – medievalistov staršej i mladšej generácie. Môj pohľad teda nemôže byť úplne pohľadom zvnútra, pohľadom naslovovzatého exaktného bádateľa, ale je pohľad z boku, ktorý tiež môže byť niekedy užitočný. A rovnako si myslím, že naša historická veda vôbec nezužitkovala v dostatočnej miere výsledky slovenskej historickej jazykovedy, ktorá už pred niekoľkými desaťročiami jasne dokázala, že slovenčina je autochtónny slovanský jazyk s priamymi väzbami na praslovančinu.

            Bezprostredným podnetom na napísanie tejto úvahy boli dve knihy, ktoré sa mi dostali do rúk za rôznych okolností. Jednu som kúpil v Prahe v známom výpredaji na Václavskom námestí za 30 Kč a smelo môžem o nej povedať, že vzhľadom na vzťah hodnoty a ceny to bol jeden z mojich najlepších nákupov. Druhá sa objavila na trhu tesne pred milenárnymi Vianocami a odvtedy sa jej neviem zbaviť, lebo sa mi sústavne tlačí do rúk a sladkým hlasom mi hovorí: Čítaj ma, čítaj ma! V prvom prípade ide o knihu B. Chropovského The Slavs, ktorá mala tú smolu, že vyšla tesne pred politickými zmenami roku 1989 a nová moc ju už asi nechcela ponúknuť svetu ako profilujúcu česko-slovenskú vedeckú prácu o raných dejinách Slovanov, a tak sa dostala do výpredaja. V druhom prípade bola silným impulzom zaujímavá knižka profesora Š. Ondruša Odtajnené trezory slov, v ktorej publikoval viacero svojich popularizujúcich článkov zo Slovenských pohľadov. Po viacnásobnom prečítaní tejto knižky dozrelo vo mne rozhodnutie pustiť sa do zložitej problematiky etnického pomenovania Slovákov v rôznych obdobiach ich etnogenézy, ktorú som nosil v hlave už niekoľko rokov.

            V nesporne kvalitnej publikácii B. Chropovského ma hneď pri zbežnom listovaní zarazila jedna veta na str. 78. „Within a relatively short time“ – píše autor – „he (Svätopluk) established  a big empire, ruling over the Czechs, Serbs, Slavic tribes in the Danube region and later those along the Tisza.“ Priznám sa, nebola to maďarská transkripcia mena rieky Tisa, čo ma na nej zarazilo. Údajne to Angličania tak píšu. Zarazilo ma predovšetkým to, že autor používa jasné, moderné etnonymá pre dve spoločenstvá – Česi a Srbi (lužickí) a nejasný termín slovanské kmene v Podunajsku na označenie Slovanov, žijúcich na historickom Slovensku. Pritom v danom období sa Slovania na území Čiech nachádzali ešte v štádiu pred integračnom, kde kmeň Čechov bol iba jedným z mnohých kmeňov obývajúcich územie Českej kotliny. Ani lužickí Srbi ešte neprekonali kmeňové štádium svojho vývinu. Avšak uvádzané „slovanské kmene“ v Podunajsku už najmenej 90 rokov boli vintegrované do štátnych útvarov (Moravské a Nitrianske kniežatstvo, neskôr Veľká Morava) a  kmeňovú štruktúru dávno zavrhli. Je jednoducho nemysliteľné, aby vyspelé spoločenstvo organizované do štátu, nedokázalo seba identifikovať, aby nemalo svoje vlastné etnonymum, ktoré by pokladalo výlučne len za svoje pomenovanie. B. Chropovský si evidentne nevedel rady s tým, ako pomenovať slovanské etnikum na historickom Slovensku a volil podľa môjho názoru nenáležité termíny vo všetkých troch prípadoch (Česi, Srbi, slovanské kmene). Neskôr sa pokúsim vysvetliť prečo.

            Rovnako vo veľmi zaujímavej knižke Š. Ondruša som narazil na jednu nezrovnalosť, ktorá súvisí so slovom Slovák. Na str. 88 sa zaoberá transkripciou staroslovanského jať do slovenčiny a tvrdí: „Iba my Slováci máme fonému ä, preto treba praslovanské jať písať a vyslovovať ako ä, nie ako ě, resp. je“. Tomuto tvrdeniu, s ktorým vnútorne plne súhlasím, však nezostáva verný. V ďalšej kapitole pri označení jazyka a etnika, ktoré sa usadilo v oblasti Podunajska v období medzi 5. a 10. storočím, už na str. 113  píše, že ho treba nazývať Slovien, resp. sloviensky a slovienčina. Pritom termíny Slovien, sloviensky, slovienčina sú len nedávnou „barličkovou“ reakciou na český novotvar staroslověnský z konca 19. storočia, ktorým sa česká slavistika chcela zbaviť dovtedy používaného termínu staroslovenský, lebo sa jej zdalo nenáležité označovať takýmto termínom jazyk a etnikum Veľkej Moravy. V jej nazeraní to vyvolávalo príliš veľké asociácie na existujúcich Slovákov a tí predsa v ich koncepcii dejín už zaváňajúcej veľkočešstvom nemohli mať históriu staršiu, ako mali Česi. Zavedenie tohto termínu do slavistiky malo od začiatku nacionalistický osteň, konkrétne osteň protislovenský. Som presvedčený, že práve preto by v slovenskej historickej spisbe nemal mať miesto ani s háčikom na e, ani v jeho „poslovenčenej“ podobe s dvojhláskou ie.

            Slavisti rozdelili dejiny vývinu slovanských jazykov do troch veľkých dejinných úsekov. Do obdobia praslovanského, kedy sa niekedy v treťom alebo druhom tisícročí pred Kristom vyčlenil z praindoeurópčiny praslovanský jazyk, ktorý sa potom v piatom storočí po Kristovi rozčlenil na jednotlivé nárečové oblasti. Začalo druhé obdobia, ktoré by sa podľa môjho názoru v logickej nadväznosti na termín „praslovanský“ malo nazývať nie staroslovienskym, ale staroslovanským. Bolo by to aj v plnej zhode s medzinárodnou terminológiou, ktorá sa používa v iných jazykoch (altslawisch v nemčine, Old Slavonic v angličtine i staroslavjanskij v ruštine). V tomto období sa ešte v rámci jednotného slovanského jazyka začali formovať osobitné nárečia, z ktorých sa v desiatom storočí definitívne sformovali samostatné slovanské jazyky tak, ako ich poznáme dnes. Začína obdobia, trvajúce dodnes, ktoré by sme analogicky mohli nazvať novoslovanským. V 10. storočí sa teda sformovali samostatné slovanské jazyky, to znamená, že v tomto období museli byť sformované aj spoločenstvá, ktoré týmito jazykmi ako osobitými, samostatnými entitami komunikovali. Od 10. storočia by sa teda nemal vyskytnúť spor o tom, či použiť termín Čech, Poliak, Slovák atď.

Na Slovensku však nezodpovedanou otázkou zostáva, ako pomenovať bezprostredných predkov Slovákov, ktorí boli etnickými nositeľmi veľkomoravskej štátnosti. V spleti rôznych teórií o sebe, ktoré sme od druhej polovice minulého storočia hádam ako jediný národ na svete v takom rozsahu prevzali – ako sa ľudovo povie aj s chlpmi – od svojich susedov, akosi nevieme nájsť jednotný slovník. Jedni používajú termín Slováci bez prívlastku, iní zasa termín Sloveni, ďalší Slovieni a ešte ďalší sa uspokoja s termínom Slovania. Veď hej, tí poslední tým nikomu neuškodia a ani sa nepomýlia. Naši predkovia boli určite Slovania. Ale ako by to skutočne malo byť? Ako nazvať našich predkov, ktorí určite od usadenia sa v Karpatskej kotline nemali žiadne problémy pri označení seba a pri odlíšení sa od ostatných neslovanských i slovanských kmeňov?

 Rozhodne si myslím, že by sa na toto obdobie našich dejín už nemalo používať všeobecne slovo Slovan. Rovnako odmietam etymologicky absolútne neopodstatnené slovo Slovien. Ak prijmeme teórie slovenských jazykovedcov, že slovenčina ako samostatný slovanský jazyk má praslovanské korene, musíme zároveň prijať aj tvrdenie, že od praslovanského do novoslovanského obdobia musela mať aj svojho nositeľa. Žiaden jazyk sa predsa nemôže vyvíjať vo vzduchoprázdne, môže existovať a existuje len vtedy, ak sa používa na komunikáciu. Tento nositeľ musel žiť na konkrétnom území a už v období, keď sa jeho reč začala nárečovo odlišovať od ostatných Slovanov, musel týchto chápať ako „iných“. Minimálne v takom rozmere, ako dnes Záhoráci chápu ako iných napr. Spišiakov. Profesor J. Stanislav sa na svoju dobu vo fenomenálnej knihe Slovenský juh pokúsil vymedziť rajón, v ktorom sa slovenčina ako jazyk sformovala. Je to v podstate oblasť zahrňujúca niekdajšie jadro Veľkej Moravy s časťou Dolného Rakúska od Enže smerom po Dunaji až po Viedenský les, odtiaľ viedla južná hranica tohto územia smerom do Panónie k Neziderskému jazeru, k pohoriu Mecseg v Maďarsku, a ďalej smerom na východ k Dunaju a potom až do Rumunského Bihárska. V súvekých neslovanských prameňoch sa toto obyvateľstvo nazývalo Slavi, Sclavi, Sclavíni, obyčajne s prívlastkom „moravskí“. V dobových slovanských prameňoch sa označujú Sloväni, kde fonéma ä označuje staroslovanské jať. A z tohto by sme mali vychádzať pri hľadaní správneho pomenovania našich predkov pred desiatym storočím.

Historickú neoprávnenosť používania termínu Slovien vidím v tom, že v šírom slovanskom svete od Vladivostoku po Odru a od Baltiku po Stredozemné more hláska jať v slove Slovän, zanikla len troma, možno štyrmi spôsobmi. U západných Slovanov zväčša na a (á) – Slovák, Slovan, Slovácko, slovácky, Slowacja, u južných zväčša na e – Slovenac, Slovenia, slovenski, jugoslovenski = juhoslovanský a u východných na ja – slavjanin, slavjanskij atď. Iba v slovenčine zanikla podľa jednotlivých nárečí všetkými troma spôsobmi. V západoslovenských nárečiach prevažne na a (á) – Slovák, Slovan, slovácky (nárečia na východnej Morave patria do nárečovej subštruktúry slovenčiny, nie češtiny napriek tomu, že ich nositelia majú české národné povedomie), v stredoslovenskej oblasti prevažne na e – Slovenka, Slovensko, slovenský a vo východoslovenskej čiastočne aj ako ja – Slovjak. Možnože názov obce Slovany v Turci, ktorá sa do roku 1946 nazývala Sloväny, zakonzervoval aj štvrtý spôsob zániku hlásky jať v slovenčine. Ale toto je už vyslovene jazykovedný problém. Ani v jednom prípade, teda hláska jať nezanikla ako ie, a preto používať termín Slovien nemá žiadne historické opodstatnenie.

Nevhodnosť jeho používania je ešte vypuklejšia pri preklade do cudzieho jazyka, kde nemá slovo Slovien pre cudzinca žiadnu konotáciu ani na slovo Slovan, ani na slovo Slovák. Nutne uňho vznikajú otázky, aký je vzťah Sloviena k Slovanovi a  Slovákovi? Prečo pre príslušníka toho istého etnika v rôznom čase používať rôzne označenia? A hneď je pochybnosť, či ho nechceme zavádzať. Rovnako používanie slova Sloven vytvára obdobné problémy, najmä však v adjektívnych formách vzniká otázka, načo ho vôbec zavádzať, keď slovenský od Slovák je totožné so slovenský od Sloven. Za takejto situácie (s používaním termínov Sloven, Slovien) sa potom nemôžeme čudovať, že maďarský historik Gy. Gyorffy nechce vidieť na Slovensku ani v 13. storočí Slovákov a hľadá nejakých bližšie nešpecifikovaných Szlovének (Š. Onduš). Však sami mu nabíjame kanóny.

Pri zodpovedaní otázky, ako teda nazvať vyspelé etnikum, ktoré vytvorilo veľkomoravskú štátnosť a bolo bezprostredným predkom moderných Slovákov (aj moravských), je treba vyriešiť ešte jeden problém. Problém, s ktorým si dodnes nikto uspokojivo nevedel rady – je to časté zamieňanie slova Slovák so slovom Slovan a naopak až do konca 18. storočia a to až do takej miery, že niekedy je vôbec ťažko zistiť, kedy autor myslel Slovan všeobecne a kedy Slovák konkrétne. Myslím si, že tí, ktorí uvažujú smerom, že Slovania žijúci na strednom Dunaji boli nejakí všeobecní Slovania, ktorí sa nevedeli alebo nepotrebovali vymedziť vo vzťahu k ostatným Slovanom, neuvažujú správne. Je nemysliteľné, aby sa niektoré v čase a priestore sformované etnikum, dokonca etnikum sformované do štátu,  nevedelo, alebo nepotrebovalo vymedziť vo vzťahu k ostatným príbuzným i menej príbuzným etnikám, ktoré žili v susedstve a takto vymedzené boli. Skôr by bolo treba hľadať analógie v ostatnom svete a všimnúť si, ako vznikali spoločné mená pre veľké skupiny jazykovo príbuzných „národov“.

Je nesporné, že v čase, keď sa Slovania dostali do styku s antickým svetom a tento si ich začal intenzívne všímať, žili už vo veľmi veľkom počte na rozsiahlom území strednej a východnej Európy. Je prakticky nemysliteľné, aby etnikum na tak rozsiahlom území bolo súčasťou jedného kmeňa. Musí sa nutne predpokladať, že bolo organizované do mnohých kmeňov, ktoré mali svoje vlastné kmeňové územie i vlastné mená už v praslovanskom období. V spomínanej knižke profesor Š. Ondruš podáva veľmi hodnoverné etymologické vysvetlenia jednotlivých názvov slovanských kmeňov a národov. Kardinálnou otázkou pre vysvetlenie častého zamieňania slov Slovák a Slovan je to, či tieto kmeňové a neskôr národné pomenovania vznikli v oblasti slovanskej pravlasti a odtiaľ si ich nositelia rozniesli do nových vlastí, alebo svoje kmeňové pomenovania získali prišelci až na nových územiach po usadení. Z niektorých Ondrušových náznakov vyplýva, že sa skôr prikláňa k téze, že ich získali až po usadení na nových územiach. Ja by som si v tejto súvislosti dovolil vysloviť vážne pochybnosti vzhľadom k existujúcim historickým prameňom, logickým úvahám i k niektorým analógiám.

Predovšetkým si treba uvedomiť, že termín Slovan či už v gréckej alebo latinskej podobe sa vyskytol pomerne neskoro a pomenovania rôznych slovanských kmeňov zas pomerne skoro, dokonca v niektorých prípadoch skorej, ako sa definitívne usadili v svojej terajšej vlasti. V dobe sťahovania národov boli jednotlivé kmene, alebo ich časti strhávané inými kmeňmi a často sa príslušníci pôvodne jednotného kmeňa ocitli tisícky kilometrov od svojich pôvodných sídiel i svojich bývalých súkmeňovcov. V histórii je veľmi dobré zmapovaný napr. pohyb volžských Bulharov, ktorých časť sa dala strhnúť na cestu až k dolnému Dunaju a do dnešného Bulharska a Macedónska, kde splynuli s tamojším slovanským obyvateľstvom, a ktorých druhá časť zamierila k severnému Kaukazu, kde dodnes žijú ich potomci rozprávajúci pôvodnou turkitskou rečou. Je veľká pravdepodobnosť, že podobné procesy sa odohrávali aj na slovanskom území, najmä keď niektoré pohyby slovanských kmeňov sa dajú aj historický doložiť.

Tak napr. Avari po príchode do Dunajskej kotliny v druhej polovici šiesteho storočia, kde v okrajových častiach už bolo stabilizované slovanské osídlenie, pravdepodobne dotiahli so sebou aj ďalšie slovanské etniká – Chorvátov, Srbov, Dulebov a možno aj iných, lebo sa v súvislosti s nimi spomínajú v dobových prameňoch. Počas slovanského povstania na začiatku 7. storočia sa tieto kmene oslobodili a odtiahli z Dunajskej kotliny. Chorváti za Drávu a do Dalmácie, Srbi do oblasti dnešného Kosova, kde vytvorili neskôr svoj prvý štát (Rašku), ale aj do oblasti Lužice, kde dlho predstavovali silný mocenský faktor a ich pozostatky dodnes žijú vo východnom Nemecku. Rovnako si myslím, že juhočeskí Dulebovia sa v tom istom čase rozdelili na tých, ktorí zostali v oblasti Neziderského jazera, a tých, čo sa presťahovali do nových sídel v Českej kotline. Možno aj Chorváti v oblasti Cidliny v Čechách sa tam dostali práve v tomto období z Podunajska. Teda prikláňam sa skôr k názoru, že veľký rozptyl rovnakých pomenovaní slovanských kmeňov súvisí s ich pôvodnou kmeňovou príslušnosťou v pravlasti, ako k tomu, žeby analogické názvy vznikali za analogických situácií v ich novej vlasti. Je neľahko prijať tvrdenie, že uprostred Polabskej nížiny (Cidlina, Pardubice) by mohlo vzniknúť pomenovanie Chorvát (Vrchár), alebo Duleb ako opozitum k Čech (Dolniak versus Horniak), keď musíme akceptovať pravidlo, že Horniak je tam, odkiaľ voda prichádza, a Dolniak tam, kam voda odteká. Keďže mi z napísaného vychádza, že Slovania boli rozdelení na kmene s vlastnou identitou už vo svojej pravlasti, dochádzam k záveru, že slovo Slovan (v staroslovančine Slovän) bolo pôvodne len pomenovanie jedného z kmeňov alebo kmeňových zväzov Praslovanov, že v praslovanskom jazyku nemalo význam všeobecného pomenovania všetkých vtedajších Slovanov.

Ako sa potom mohlo stať, že sa od najstarších čias spisomňovania používalo na označenie Slovanov ako takých? Myslím si, že aj tu treba vychádzať z analógií. Predovšetkým si treba uvedomiť, že vo vnútri spoločenstiev, ktoré rozprávajú podobným jazykom vo väčšine prípadov nevzniká potreba spoločného pomenovania. Vymedzenie my – oni sa deje na báze kmeňovej príslušnosti a príslušníci cudzieho kmeňa sú vždy oni, aj keď rozprávajú podobným jazykom. Napr. pre dórskych Sparťanov boli achajskí periokovia a heilóti oni, akokoľvek rozprávali príbuznou rečou (hoci v Grécku neskôr vzniklo celogrécke povedomie – helénstvo). Aj medzi rôznymi germánskymi kmeňmi, z ktorých sa vytváral nemecký národ, vznikla potreba spoločného pomenovania až v 12. storočí (deutch), hoci zvonka ich už spoločným menom označovali (Germani, Teutóni, Nemci a pod.). Teda až v čase, keď sa Východofranská ríša zmenila po otonských reformách na Nemecké kráľovstvo a na Svätu ríšu rímsku, vznikla aj vnútorná potreba nepoužívať len kmeňové pomenovania, ale aj spoločné pomenovanie pre všetkých.

Potreba pomenovať jazykovo príbuzné spoločenstvá spoločným názvom vzniká skôr zvonka a v tom prípade sa najčastejšie použije názov kmeňa, ktorý žije najbližšie k pomenovateľovi, je medzi jazykovo blízkymi najsilnejší, alebo nejakým iným spôsobom zasiahol do dejín pomenovateľa. Tak napr. Rimania pomenovali celé spoločenstvo Helénov podľa jedného bezvýznamného helenského kmeňa, ktorý bol usadený najbližšie k Rímu na ceste do Neapola. Tento názov sa prostredníctvo latinčiny rozšíril do celého civilizovaného sveta a hoci sa to ani dnešným Helénom nepozdáva, v podstate si nemôžu pomôcť. Rovnako vpád Kimbrov a Teutónov do Itálie zanechal také stopy, že latinčina začala používať slovo teutonicus na označenie zaalpských Germánov a taliančina ich dodnes označuje termínom Tedesco – Nemec. Pre náš prípad sa mi však zdá najpriliehavejšia analógia vo francúzskom Alemagne – Nemec. Alemani sú jeden z germánskych kmeňov (podobne ako Sasi, Bavori, Švábi atď), ktorý sa usadil v oblasti západného Bavorska, v Alsasku a priľahlých oblastiach Švajčiarska. Švajčiarska „tiitch“ je v podstate alemanským nárečím. Podľa tohto kmeňa nazvali Francúzi všetkých Nemcov. Alemani však ako etnografická skupiny nemeckého národa prežili dodnes. A vôbec nemajú problémy s určením vlastnej individuality len preto, že niekto všetkých ostatných Nemcov nazýva taktiež Alemanmi.

Som hlboko presvedčený, že niečo podobné sa odohralo aj pri vzniku pomenovania Slovan na označenie veľkej skupiny príbuzným jazykom hovoriacich kmeňov na rozsiahlych územiach Európy. Antický svet jednoducho siahol po názve najbližšieho slovanského kmeňa a ten použil na pomenovanie všetkých ostatných. Zo slovanských dobových prameňov poznáme širokú škálu kmeňových mien a pomenovanie Slovän sa vyskytuje len na štyroch miestach – v oblasti Novgorodu, v oblasti Pomoranska, v oblasti Trácie a Macedónska a v oblasti stredného Dunaja. Medzi nimi žila spústa ďalších kmeňov, z ktorých napr. Chorváti sídlili v Čechách, severne od Tatier, v Slavónii a Dalmácii; Srbi na juhoslovanskej Morave, ale aj v Sasku a Lužici; Dulebovia na Volyni, v okolí Neziderského jazera i v južných Čechách atď. Boli to pravdepodobne trácki a macedónski Sloväni, z ktorých pomenovania vzniklo všeobecné slovo Slovan v gréčtine a latinčine. Z týchto jazykov sa potom rozšírilo do ostatných európskych a neskôr aj svetových jazykov, aj slovanských. Tým však, že sa v iných jazykoch používalo slovo Slovan na pomenovanie celého spoločenstva jazykovo príbuzných „národov“, nevznikol žiaden tlak – rovnako ako u germánskych Alemanov – na to, aby sa pôvodní Sloväni (Slovania, Slováci, Slovenci) premenovali. Jednoducho svoje etnické pomenovanie si niesli ďalej. To, že dnes toto pomenovanie nesú len Slováci a Slovinci (Slovenci), je dôsledkom vývinu vo vnútri ostatných slovänských (slovanských) kmeňov. Slovania v Trácii a Macedónii sa dostali pod nadvládu turkitských Bulharov a od nich prevzali aj svoje moderné pomenovanie. Novgorodskí Slovania sa v integrovali do ruského národa a pomoranskí Slovania zostali na štíte teutónskeho Drang nach Osten.

Podunajskí Sloväni (Slovania) v rozmedzí medzi 5. – 10. storočím sa jazykovo vyčleňovali z praslovanského jazyka a formovali s v moderných Slovákov. Ich pôvodné kmeňové vedomie sa postupne menilo na vedomie národné. Určite pritom asimilovali príbuzné slovanské i neslovanské etniká, ktoré sa nachádzali na územiach nimi ovládanými (napr. Avarov na území dnešného Maďarska). Svoje etnické meno nezmenili napriek tomu, že sa medzi časom v ostatných jazykoch stalo všeobecným pomenovaním pre všetkých Slovanov a cez latinčinu sa spätne v tomto význame dostalo i do ich jazyka. Ako každé slovo v jazyku, aj ich etnické pomenovanie sa vyvíjalo podľa určitých jazykových zákonitostí. Pozrime sa len na slovo teutonicus v latinčine a tedesco v taliančine. Pritom vôbec netreba pochybovať, že teutonicus a tedesco pomenúvavá tú istú entitu Tak sa z pôvodného Slovänin, vytvorilo slovo Slovan a neskôr Slovák. V ženskej a adjektívnej podobe zas vznikli slová Slovenka, slovenský. Podunajskí Slovania jednoducho svoju firmu nepremaľovali.  Od svojho usídlenia v Karpatskej kotline až dodnes nesú svoje pôvodné meno, samozrejme, v podobe, ktorá vyplynula z jazykového vývinu. Preto použitie slova Slovák na označenie našich predkov pred 10. storočím pokladám za úplne oprávnené. Avšak s jednou podmienkou. Musíme odlíšiť obdobie, keď sa spoločenstvo jazykovo vyčleňovalo a zároveň transformovalo zo spoločenstva kmeňového do spoločenstva národného.

To však nie je až také zložité. Aj tu treba použiť analógiu a pozrieť sa, ako to riešia iní, alebo aj my sami vo vzťahu k iným etnikám. Nikoho dnes nezarazí, keď napríklad naši západní susedia použijú na obdobie svojho formovania v národ termín Staročesi alebo staročeský. Rovnako obdobný termín používajú aj Poliaci, Rusi i Bulhari. Dokonca P. Ratkoš zaviedol tento termín (Starí Maďari, staromaďarský) na odlíšenie etnicky pestrého kočovného spoločenstva, ktoré sa usadilo na konci 9. storočia v Dunajskej kotline, od sformovaného národného spoločenstva Maďarov. Čo nám bráni v tom, aby sme používali termín Starý Slovák, staroslovenský na pomenovanie našich bezprostredných predkov tak, ako to robia mnohé iné národy okolo nás? Najmä, keď tento termín sa do 19. storočia v slovenčine, kým nezaúradoval český novotvar slověnský, bežne používal. Nič! Len vlastná bezradnosť a strach z toho, čo na to povedia Česi, čo na to povedia Maďari, čo na to povedia iní! Len aby sme v hanbe nezostali! Avšak, že v hanbe žijeme, že dezorientujeme sami seba i našu mládež, to nám už akosi nevadí. Táto nemohúcnosť je dôsledkom toho, že sme zhltli aj s navijakom všetko to, čo si o nás vymysleli naši „bratia“ a susedia. Pomenovať našich susedov v 9. storočí termínom Čech, Srb alebo Maďar, to nám nevadí. Dokonca ani známi kozmopoliti a arbitri elegancie proti tomu neprotestujú a ani neobjednávajú vyjadrenie vyšších a vysokých komisárov až niekde v ďalekom Bruseli. Použitie rovnakej šablóny na pomenovanie v rovnakom čase omnoho vyspelejšieho etnika však vzbudí nenávistné reakcie a obviňovanie ak nie z nacionalizmu, tak aspoň z romantizmu. Ale takí sme už my Slováci odvodení od slova. Tárať vieme, aj obviňovať sa vieme, len zamyslieť sa nad sebou nám akosi čas nezostáva.

 

 

 

 

                                                                                

 

19 Responses

  1. Avatar Misco 15. januára 2008 / 11:06

    Zaujímavé články, možno je aj škoda dávať to na internet, mohlo by to vyjsť aj tlačené. Vynikajúci blog, budem ho sledovať aj naďalej. Držím palce.
    PS „Slovák“ zrejme nebude od „slova“. Ale to vy asi viete 🙂

  2. Avatar Juraj Laššák 21. januára 2008 / 21:25

    Pán Hrnko!

    Blahoželám. Napísali ste to veľmi pekne a zrozumiteľne. Pôvodným povolaním som strojár, ale história ma vždy zaujímala. Po preštudovaní Vašich článkov aj viacero literatúry zaoberajúcej sa prvopočiatkami našej slovenskej štátnosti, čoraz viac nadobúdam presvedčenie, že Veľká Morava vôbec nemusela byť štátom, ktorý vznikol pripojením nitrianskeho kniežatstva k moravskému spoza rieky Moravy, tvoriacu tohoto času časť našej západnej hranice, ale skôr spojením s kniežatstvom na východ od nitrianskeho. Opätovne som si požičal z knižnice knihu Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I. a opätovne som si prečítal 1.kapitolu – Včasný vek Slovákov, kde sú uvedené dobové dokumenty vzťahujúce sa k našej najstaršej histórii. Musím konštatovať, že teraz som skôr, ako kedykoľvek predtým náchylný veriť tomu, že Mojmír I. bol kniežaťom slovanského etnika na východ od Nitry. Niektoré dokumenty v uvedenej knihe, mi dávajú logickejší zmysel, keď predpokladám, že tomu bolo tak.

    Myslím si, že týmto smerom sa netreba uberať. Archeologické nálezy ako na Morave, tak aj v Dolnom Rakúsku hovoria jasnou rečou. Skôr si myslím, že expanzia Mojmíra I. do Nitrianska súvisela s integráciou v rámci formujúceho sa etnika – národa, podobne ako napr. likvidácia Slavníkovcov Přemyslovcami v Čechách. Myšlienku o tom, že Morava bola vlastne na srbskej Morave prvý predložil už v 18. st. Juraj Sklenár, ale maďarský historik Št. Katona to už vtedy presvedčivo vyvrátil. Neskôr s tým prišiel Američan maďarského pôvodu I. Boba, ale bol skôr na smiech ako na vážnu diskusiu. Myslím si – a historické fakty o tom dávajú dostatočné svedectvo – že našou úlohou je privlastniť si naše dejiny od ich začiatku až po súčasnosť a z európskych dejín si vylupnúť to, čo nám patrí. Nepotrebujeme si históriu vymýšľať. (A. Hrnko)

  3. Avatar Trey 20. marca 2008 / 21:38

    Slovan – Selojan – Rolnik, vidiecan, sedliak

  4. Avatar Peter Mažári 27. marca 2008 / 9:24

    Táto „hádka :-)“ je vlastne o tom, aký názov dať tomu národu, ktorý žil vo Veľkej Morave, nie o tom, či tam vôbec nejaký národ bol, ak to správne chápem. Páni H. a H. sa zhodnú na tom, že už tam ten národ bol, že to nebola nejaká nejednoznačná masa neurčitých Slovanov.
    Slovania pred 5. storočím (ako ďaleko, to neviem tvrdiť, nie som hostorik ani archeológ) mohli byť ľudia hovoriaci jednotným jazykom, žili na menšom území, kde ešte nebol dostatočný priestor na diferenciáciu. Mali kmeňovú štruktúru, to pokladám za
    fakt. Jednotlivé kmene sa prirodzene pomenovali (Srbi, Chorváti, Sloveni, Poľania, Česi…), veď aj na Slovensku poznáme „Blavákov“, Košičanov, Žilinčanov… Národy týchto mien mohli vzniknúť až po rozdelení sa tejto masy a po osídlení určitého územia (veľké sťahovanie národov), kde bol už dostatočný priestor na diferenciáciu, odlíšenie sa, na vývoj vlastného jazyka.
    Obaja páni sa zhodnú na tom, že sami seba nazývali menom „Sloveni“.
    Až tu sa mi ale zdá argumentácia pána Hrnka logickejšia. „Starí Slováci“ nepokladá ako názov národa (už spomínaná zhoda na Slovenov), je to len dnešné označenie, súčasné pomenovanie v rámci vedy zrozumiteľné všetkým národom.
    Toľko k ne/presnosti vyjadrovania sa.

    Pán Hrnko, mal by som pár otázok, ktoré by mi pomohli ujasniť si pár vecí v tejto časti dejín:

    – kde presne bola „pravlasť“ Slovanov (použitím súčasného zemepisu) a koľko ich vlastne bolo, ked sa rozhodli pre to veľké
    sťahovanie 🙂
    – ako je to vlastne so slovom Slovák? kedy sa začalo používať prípadne, kto s ním prišiel?
    – o akých počtoch ľudí sa hovorí vo Veľkej Morave?
    – aké kmene žili na území dnešných Čiech? a ako to s nimi vlastne bolo?
    – aké etniká boli súčasťou maďarských kmeňov, ktoré prišli na územie strednej Európy (vraveli ste, že to bolo multietnické
    spoločenstvo)?
    – aký máme vlastne „príbuzenský vzťah“ so Slovincami? Bol to už vtedy iný národ alebo máme spoločných predkov – Slovenov?
    – kde nájdem nejaké zrozumiteľné vysvetlenie (nevravím literatúru, momentálne som v Austrálii, takže by sa ťažko zháňala)
    o tom, čo sa dialo so Slovenmi po páde Veľkej Moravy_

    Dakujem za odpovede príp. odkazy.
    Peter Mažári

  5. Anton Hrnko Anton Hrnko 28. marca 2008 / 14:59

    Pán Mažári,
    ďakujem Vám za Váš konkrétny príspevok a pokúsim sa odpovedať na otázky tak ako nasledujú.

    Ad 1. O pravlasti Slovanov sa vedecky diskutuje už okolo 200 rokov. Existujú v podstate dve teórie. Jedna, že sa sformovali v oblasti dnešného Bieloruska, východného Poľska a západnej Ukrajiny, najmä v tamojšom močaristom teréne približne 5000 rokov dozadu. Odtiaľ sa potom mali v období sťahovania národov rozptýliť po celej východnej Európy od dnešných Brém a Bambergu v Nemecko až po Moskvu v Rusku a od Baltu až po Egejské more. Tento rozptyl, ktorý sa mal udiať v pomerne krátkom čase asi dvoch storočí však vyvoláva značné problémy, lebo nikto si nevie vysvetliť obrovskú natálnu schopnosť Slovanov v tak krátkom čase zasídliť také veľké územie. Preto existuje aj druhá teória, ktorej pôvodcom je P. J. Šafárik, že toto územie bolo podstatne širšie a do pravlasti Slovanov patrilo aj dnešné Slovensko a väčšia časť Poľska. V minulosti sa za protoslovanskú kultúru pokúšali najmä Poliaci identifikovať tzv. lužickú kultúru z bronzovej doby. To sa však nepodarilo. Je však zaujímavé, že po generálnom zániku lužickej kultúry v Európe na území severného Slovenska prežili jej pozostatky až do objavenia sa prvých Slovanov ako historicky v tomto priestore doložených. Ide o tzv. púchovskú kultúru. Väčšina historikov sa prikláňa k prvej teórii, mnohí významní slavisti, najmä jazykovedci v minulom storočí obnovili pôvodnú Šafárikovu teóriu. Najvýznamnejším stúpencom teórie autochtónnosti Slovanov v Karpatskom oblúku bol nedávno zosnulý ruský slavista Trubačov.

    Ad 2. Slovo Slovák vzniklo v 14. storočí pod vplyvom češtiny. Po založení Karlovej univerzity v Prahe sa táto stala výrazným kultúrnym centrom a s tým expandovala aj čeština. Keďže okolité západoslovanské národy nemali ešte spisomnené svoje jazyky, čeština sa stala veľmi rýchlo tzv. lingva fanca aj na území Poľska a Slovenska. V Poľsku po založení Krakovskej univerzity veľmi rýchlo češtinu vytlačila domáca reč, avšak na Slovensku vzhľadom na neexistenciu jasného národného centra čeština pretrvávala dlhšie. Pod vplyvom češtiny došlo aj k určitým jazykovým zmenám (tieto zmeny sa dejú aj dnes; všimnite si napr. koľko Slovákov nesprávne vyká – vy ste bol, bola namiesto vy ste boli). Slovo Slovenin, Poľanin apod. Sa zmenili na Slovák, Poliak. Slovo Slovák sa v písomnom prameni v podobe Slovačko objavilo prvý krát okolo roku 1380 (neviem to presne a nechce sa mi to hľadať). To však neznamená, že sa vymenila podstata obyvateľstva na Slovensku. To sa nezmenilo. Zostalo slovenské. Koncovka –ák sa dokonca na určité obdobie stala v slovenčine progresívnou a mnoho slov, najmä tých, ktoré končili na neprogresívnu koncovku – anin, ju jednoducho prevzali popri koncovke –an. Slovanin – Slovan i Slovák, kresťanin – kresťan, Poľanin – Poliak, Moravianin – Moravan i Moravák atď. V jazykoch, ktoré nemajú spisovnú podobu, sa jazykové zmeny prosto udejú najmä pod vplyvom vonkajšieho tlaku.

    Ad 3. Neviem to presne, ale myslím, že sa hovorí približne o 2 miliónoch na celom území VM.

    Ad 4. V čase, keď na VM už kmene neexistovali, v Čechách ešte veselo existovalo neintegrované spoločenstvo kmeňov. Medzi najvýznamnejšie patrili Česi, Dudlebi, Chorváti, Zličania a ďalší. Ako vieme, české kniežatá sa v vedúcou vrstvou týchto kmeňov príliš nemaznali. Slavníkovcov (Chorváti) vyhladili, podobne ako Vršovcov a iných. Jediná kmeňová aristokracia, ktorá prežila čistky Přemyslovcov boli Vítkovci (Dudlebi). Preto aj južné Čechy ovládané Vítkovcami (Rožmberkovci) tvorili v Čechách vždy určitú osobitnú jednotku.

    Ad 5. Do Karpatskej kotliny prenikli v 10. storočí staromaďarské kmene. Ich vedúca vrstva bola turkitského pôvodu. Z 10 kmeňov bolo 7 ugrofínskych (Megyer, Nyék, Gyarmat, Tarján, Keszi, Kér, Jenö) a 3 chazarské (t.j. turkitské).

    Ad 6. Slovania prenikali na toto územie v niekoľkých vlnách. Prvou boli Sloveni, ktorí sa tu objavili už na konci 5. storočia. Avari so sebou pritiahli ďalšie slovanské kmene (Srbov, Chorvátov, Dulebov). Príchod Avarov podľa môjho názoru vytlačil Slovenov do Karpát a Álp. Zároveň ich od seba rozdelil, čím začal oddelený vývin v oboch častiach. Keď sa po zániku avarského panstva na konci 8. storočia stretli starí Slováci so starými Slovincami v oblasti pod Viedňou a Neziderským jazerom, už predstavovali dve odlišné etnické skupiny.

    Ad 7. Odporúčam M. Kučera Slovensko po páde Veľkej Moravy ale aj napr. J. Stanislav Slovenský juh v stredoveku.

  6. Avatar Vojtech Merunka 2. júna 2008 / 20:29

    Pane doktore,

    nevykladejte teorie o zlych Cesich nebo kym jeste, kteri zamenuji pismenka, aby poskodili Slovensky narod a radeji se poradte s nekym, kdo rozumi staroslovienstine.

    Znak JAT dodnes vyslovuji nejen Cesi, ale vsechny pravoslavne narody jako mekke E (tedy IE nebo mekke E jako v cestine nebo rustine). Jeste bych rad pripomenul, ze ve stare cyrilici je krome znaku JAT jeste primo znak IE jako ligatura I a E. A prave slovo Slovien pouziva tento druhy znak s ligaturou.

    Krome toho jeste ve stare cyrilici i hlaholici je znak JUS (vypada jako A se tremi nozickami, v hlaholici podobne otoceny o 90′). Lingviste se shoduji, ze jde puvodne o nosovou samohlasku E, ktera se premenila na A, respektive JA. Jmeno Svatopluk je psano s timto JUS. Puvodni vyslovnost tedy asi jako Sventopluk (to dokazuji i nemecke latinske kroniky), noveji Svjatopluk. Moderni slovenstina ma ve vsech slovech, kde byl puvodne JUS prehlasovane A. (pat, maso, svaty …)

    Takze tu mame puvodne tri ruzna pismena pro tri ruzne zvuky: JAT, IE a JUS. Slovieni jsou psani s IE (a v nekterych pozdejsich vychodo a jiho slovanskych pramenech i s JAT), Svatopluk je psan s JUS. Ze se v moderni slovenstine pro JAT i JUS pro pouziva stejne prehlasovane A je jina vec. Cechove zase pouzivani mekcene E pro JAT a obycejne A pro JUS. A dalsi dnesni slovanske narody to maji po svem take jinak.

    Cerpal jsem z renomovane vysokoskolske ucebnice staroslovienstiny a cirkevni slovanstiny Prof. Mikulase Stece z Presova. To je Slovak a kniha je psana slovensky, Cechovi byste asi neveril, ze 🙂

    s pozdravem V.M.

  7. Anton Hrnko Anton Hrnko 2. júna 2008 / 21:59

    Pán docent, nehnevajte sa, ale určite nie som žiaden čechofób. Povedal by som, skôr naopak. Dokonca prácu Jiřiho Marvana, českého lingvistu Zrození slovenštiny pokladám za jedno z najlepších diel v tejto oblasti. Ale faktom sa nedá uhnúť. Celé storočia sa jazyku z VM hovorilo sloroslovenčina (podotýkam, že tento jazyk nebol založený na slovenských dialektoch, ale macedónskych). Až jeden český slavista (nechce sa mi teraz hľadať jeho meno, lebo okrem nasledujúceho nič v slavistike neurobil) v osemdesiatych rokoch 19. st. vymyslel háčik na e. To sa veľmi rýchlo rozmnožilo v českej slavistike, ktorá až do 1968, teda do veľkej jatky českej vedy, bola v slavistike určujúcou. Keďže slovenskí vedci sa chceli zbaviť neslovenského ě, vymysleli v šesťdesiatych rokoch minulého storočia „ie“. Nemá to nič spoločné s prirodzeným vývinom jazyka. Ako sa pravdepodobne vyslovovalo jať, nemám z vlastnej hlavy. Odporúčam práce prof. Š. Ondruša.

  8. Avatar Jaro 21. decembra 2008 / 20:58

    Zdá sa, že v 18 storočí, slovo „Slovan“ u nás ani neexistovalo. Miesto neho sa pouzivalo slovo „Slovák“ aj na oznacenie inych Slovanov. Na jednom webe som nasiel toto:

    Samotným pojmom Slavi sa teda v tomto čase označovali už iba Slováci žijúci v Uhorsku. Nebolo ich treba už označovať názvom Uhro-Slováci ako robil napr. Jozef I. Bajza. Bernolák mu to v polemickom spise Ňeco o Epigramatéch z roku 1794 vyčítal nasledujúcim spôsobom: „Potom čo sú to za potvori tí Uhro-Slováci, ktorích spomína? …Však celému svetu jest známa vec, že skrz toto méno Slováci, ne iní než tí, čo v Uherskej krajine bívajú rozumá sa Slováci, a že kterí inde bívajú obzvláštne ména majú jak ku pr. Horváti, Poláci, Česi, Moravci etc., a tak slovo Uhro Slovákom zbitečne pridáva.“

    http://referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/dejepis/49737/?print=1

    Neviete o tom pán Hrnko viac? Kedy sa u nás vlastne začalo používať slovo „Slovan“? Ján Kollár tuším ešte hovoril o „Slavjanoch“.

  9. Anton Hrnko Anton Hrnko 21. decembra 2008 / 21:53

    Termín Slavjan je rusizmus. a Slovensku sa do 13. storočia používal termín Slovänin, Sloväne, ktorý sa po zániku koncovky -änin, -ene zmenil na Slovan, Slovania podobne ako kresťanin na kresťan. Keďže v tomto období už vznikol konflikt medzi vlastným menom Slovákov a všeobecným menom Slovanov pri zániku koncovky a(ä)nin došlo v maskulíne k rozdvojeniu a a koncovka -ák odlíšila vlastné meno Slovákov na Slovák a všeobecné meno zostalo Slovan. Podobne je zo Slova Poľanin Polák = Poliak. Toto rozlíšenie sa však dlho ustalovalo, takže niekedy pisateľ písal Slovan a myslel Slovák, alebo písal Slovák a myslel Slovan. K dlhšiemu ustaľovaniu termínov prispievala aj všeobecne používaná latinčina, ktorá až do 19. storočia poznala len termín Slavus, Slavi v oboch významoch. K definitívnemu pojmovému rozlíšeniu došlo až na konci 18. storočia.

  10. Avatar Rusin 22. decembra 2008 / 14:34

    Nakoniec to Hrnkohistorik dotiahne k absurdite ,ze Stur tu bol skor, ako bratia zo Solune.Slavianin prerobil na Slovänin.Ze v 13.storoci uz poznali siroke „ä“ je objav hodny NC.
    Termín Slavjan je rusizmus.No konecne.Ved starosloviencina je samy rusizmus.AZ JESM GOSPOD BOG TVOJ…Aka ina by bola ked ju Tvorili solunski bratia pre ludi, ktori recou plnou rusizmou hovorili?.Metod RUSIN biese.Neprijemne pan historik.Dusit sa vo vlastnej slucke

  11. Anton Hrnko Anton Hrnko 22. decembra 2008 / 21:34

    Už toľko netárajte! Nie je Vám ľúto tých písmeniek, ktoré naverímboha vypúšťate do éteru. Spamätajte sa, lebo Vás ešte niekde internujú.

  12. Avatar Rusin 22. decembra 2008 / 22:08

    To by som si nedovolil .Na taranie tu predsa mame historika:)Pekne sviatky.

  13. Avatar B. 11. februára 2009 / 14:57

    Pán Hrnko,chcem sa spýtať, či poznáte dokument s najstarším výskytom slova „slovenský“ ?

  14. Anton Hrnko Anton Hrnko 12. februára 2009 / 20:51

    Na toto je ťažko odpovedať, pretože jazyk sa vyvíja. Už v Moravsko-panonských legendách z 9.st. možno vykladať použitie slova slovänsk6, kde ä ja prepis slovienskeho jať, za slovo slovenský. Slovenčina, resp. to čo domáci chápali ako slovenčina (často modifikovaná čeština) sa v súvislých textoch zachovala až od začiatku 15. st. a tam je už slovo slovenský veľmi frekventované. Otázka je, kedy došlo k zmene Slovenin na Slovák a kedy to bolo v texte prvýkrát zaznamenané. K tejto zmene došlo v 13. st. a prvýkrát sa to objavilo v latinskom texte cca. okolo r. 1370 (nechce sa mi to hľadať presne) v zdrobnenej podobe, resp. v personifikovanej podobe (meno) Slovačko (v origináli Slovachko).

  15. Avatar B. 13. februára 2009 / 15:27

    Kedysi ( tuším v r. 1988) bol v týždenníku Život jeden článok: ´ Najstarší výskyt slova „slovensky“ ´ . Autorom článku bol PhDr,Peter Kartous. Spomínala sa tam listina prepošta premonštrátskeho kláštora v Kláštore pod Znievom – tuším z roku 1294. Bola tam aj s fotografia tejto listiny zobrazujúca uvedené slovo „slowensky“.

  16. Avatar hm 16. februára 2009 / 13:43

    „Aus dem Jahr 1294 ist das Adjektiv/Adverb „slowakisch“ zum ersten Mal in seiner slowakischen Form (in einem lateinischen Satz) und in einem sich unumstritten auf die Slowaken beziehenden Zusammenhang erhalten geblieben („Venit ad parvam arborem mystra, slovenski breza ubi est meta“).“

    Zdroj: http://de.wikipedia.org/wiki/Slowaken

  17. Avatar yoss 13. februára 2010 / 13:02

    Za prve nespochybnitelne pisomne oznacenie etnika zijuceho na teritoriu velkej moravy (regnum slovarum) treba povazovat pozyvaci list Rastislava byzantskemu panovnikovi Michalovi III., ktory sa zacina slovami:
    My sloväni, prosta čaď…

    Nepamatam sa na to presne, nie som historik. Pan Hrnko, pozrite sa na to, nasiel som to niekde v Stanislavovi, nie je jasne, ci bol original listu latinsky a neskor prepisany do hlaholiky Metodovymi ziakmi, alebo bol pisany priamo staroslovänčine.

    Pozdravujem Vas a prajem vela zdaru v tom, co robite.

  18. Avatar milan@cbs.sk 20. apríla 2010 / 16:28

    Veľmi zaujímavý článok! Náš národ sa nazýval Sloväni, Sloveni, od čoho je jasný tvar Slovenka, Slovensko, slovenský. Tvar Slovák sa asi začal používať až neskôr, takže nemáme Slováčky, nerozprávame po slovácky, ani nebývame v Slovácku. To je na Morave – jeden z dôkazom, že sme boli s Moravákmi jedným národom. Nie som jazykovedec, ani historik ale príde mi to logické.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *