Poďme sa teda pozrieť sine ira et studio na termín Slováci a Starí Slováci. Najskôr by som však chcel poznamenať, že termín Starí Slováci vadí predovšetkým tým historikom, ktorí na etniká v Českej kotline v 9. storočí pokojne použijú termín (starí) Česi alebo na nomádsku skupinu zloženú z rôznych etník s prevahou uhrofínskeho elementu (starí) Maďari – a pri tom sa ani nezačervenajú a nemajú „vedecké“ výčitky svedomia. Z vyjadrení D. Kováča pre SME z 3. januára 2007 je vidieť, že najviac, čo mu chýba, je to, na čo sa odvoláva – vedeckosť, resp. neuvádza žiadne argumenty, prečo by to malo byť tak alebo onak. Argumenty typu „aa“, „ee“ alebo „asi“, nie sú žiadnymi argumentmi. O tom, kedy možno slovanské etnikum na území Slovenska nazvať termínom Slováci alebo Starí Slováci, nemôže rozhodnúť domnienka experta na Dvospolok, ktorý sa náhodne dostal k národným dejinám Slovenska a ktorého hlavným vedeckým kritériom je to, čo sa hovorí v Prahe, ale jednoznačne len objektívne vyhodnotenie jeho konkrétneho národnotvorného procesu. Pritom treba zohľadniť najmä jazykové a geopolitické kritérium.
Keby D. Kováč poznal aspoň základy slavistiky, nemohol by povedať nasledujúci nezmysel: „V tom čase nehovoríme o Slovákoch, ale o Slovanoch, pretože medzi Slovanmi vtedy neprebiehala vnútorná diferenciácia. Starosloviensky jazyk bol mimochodom bližší ukrajinčine a ruštine ako dnešnej slovenčine. Diferenciácia potom prebiehala na západných, východných, severných a južných Slovanov, a až potom na národy.“ Predovšetkým je ťažko si predstaviť, žeby na rozsiahlom území od Volgy až po Labe jestvovalo v tom období jednotné, nediferencované slovanské obyvateľstvo. Ale z čisto vedeckého hľadiska rozdelenie pôvodne jednotného slovanského jazyka na tri makrodialekty – západný, južný a východný – došlo okolo 5. storočia, teda celých 5 storočí pred tým, ako tvrdí D. Kováč. V 9. storočí prebiehala posledná fáza rozpadu pôvodne jednotného slovanského jazyka a jeho makrodialektov na samostatné jazyky. Z čisto lingvistického hľadiska v polovici 10. storočia vznikli slovanské jazyky tak, ako ich poznáme dnes.
Tvrdenie, že cirkevnoslovanský jazyk (často, podľa môjho názoru, nesprávne nazývaný staroslovienčina) bol viac podobný ruštine a ukrajinčine ako slovenčine, je skutočne hodné svojho autora a prejavom hlbokej neznalosti jazykového vývinu. Je predsa všeobecne známe, že základom tohto jazyka bol južnoslovanský dialekt z okolia Solúna a počas jeho používania na Veľkej Morave doň prenikli slová, ktoré sa nedajú inak vysvetliť len ako slovakizmy. Už to samé značí, že subdialekt západoslovanského jazyka v 9. storočí bol v tej dobe tak diferencovaný, že sa odlišoval aj od poľštiny, aj od češtiny a iných západoslovanských dialektov. Dialekty slovenčiny nevznikli pred slovenčinou, ako tvrdí Kováč, ale diferenciáciou slovenčiny tak, ako slovenčina vznikla diferenciáciou západoslovanského makrodialektu (jazyka). Jeho tvrdenie o tom, že pred Bernolákom neexistovala slovenčina, ale len jej dialekty, je nielen v rozpore so skutočnosťou, ale aj s jeho predchádzajúcim tvrdením, že medzi Slovanmi „neprebiehala vnútorná diferenciácia“, ktorá „prebiehala až potom“. Z logiky takto postavenej vety vyplýva len jedno: Najskôr sa rozpadla praslovančina na makrodialekty (prvá časť Kováčovej vety) a potom sa tieto dialekty rozpadli na samostatné jazyky (druhá časť jeho vety). Až následne došlo k diferenciácii týchto jazykov na dialekty. Avšak z týchto dialektov sa už nestali nové jazyky, lebo diferenciácia neprerástla v novú kvalitu, teda nový jazyk, ale dialekty zostali v štruktúre pôvodného jazyka. Stačilo by, aby D. Kováč uplatnil formálnu logiku a mohol sa ušetriť zbytočných trápností. Preto z čisto jazykového hľadiska môžeme o Slovákoch hovoriť od 10. storočia, pretože si nie je možné predstaviť existenciu jazyka bez existencie jeho nositeľa.
Ako však nazvať slovanské etnikum na území Slovenska v čase jeho vydeľovania z praslovanského a západoslovanského substrátu. V tomto prípade nemožno požívať čisto lingvistické kritéria, ale musia sa zohľadniť aj kritéria geopolitické a to najmä štátoprávne. Vo všeobecnosti sa v anglosaskom chápaní za národ považuje etnikum (ľud – people) organizovaný v štáte. Je pravdou, že v stredoeurópskom priestore sa národ chápe skôr v lingvistickom význame, ale moment štátnosti sa nedá odmyslieť. Nie je možné totiž predpokladať, že v hraniciach, v ktorých sa uplatňuje štátna moc, neexistuje povedomie spolupatričnosti. So vznikom štátu skutočne vzniká aj národ, teda skupina ľudu so spoločným vedomím. Pri argumentácii, že vo Veľkej Morave boli aj predkovia Čechov, Poliakov, Lužických Srbov, sa zabúda na to podstatné, že územia, kde žili predkovia týchto národov, boli územia pripojené a ich obyvateľstvo pokladalo veľkomoravské posádky za okupantov, nie za svojich súkmeňovcov. Vôbec k nim nepociťovali bratskú prítulnosť, spoločenstvo jazyka a mravov. Práve naopak, Česi pri prvej príležitosti (po smrti kráľa Svätopluka) povstali proti veľkomoravskej prítomnosti, vyhnali veľkomoravské posádky a spojili sa s Nemcami. Hádam niet jasnejšieho svedectva, ako spoločný postup českých kniežat s Nemcami proti Veľkej Morave, že v 9. storočí sa už Česi cítili jasne vymedzení proti Veľkomoravanom .
Kto však boli títo Veľkomoravania, k akému súčasnému národu ich možno etnicky priradiť? Jazykovo je to jasné. Boli to predkovia Slovákov. Pôvodný rajón slovenčiny, teda rajón, kde sa slovenčina v polovici 10. storočia vyčlenila ako samostatný jazyk, sa rozprestieral od Českomoravskej vrchoviny až po dnešné Bihársko v Sedmohradsku a od hrebeňov Západných Karpát až po južné Maďarsko (to dokázal už J. Stanislav v polovici minulého storočia). Je to približne to územie, na ktorom sa rozprestieralo jadro Veľkej Moravy bez pripojených území Čiech, južného Poľska a Lužického Srbska. Na tomto území existoval ranofeudálny štát viac ako jedno storočie – Moravské a Nitrianske kniežatstvo sa pravdepodobne sformovali ako samostatné entity ešte v avarskej sfére vplyvu a samostatnosť získali najneskôr po porážke Avarov cisárom Karolom Veľkým roku 795. Žiaľ, Veká Morava skolabovala ešte pred zavŕšením národnotvorného (v zmysle lingvistickom a štátoprávnom) procesu Slovákov. Územie jadra Veľkej Moravy bolo rozdelené a obyvateľstvo s výnimkou Slovákov asimilované či už do maďarského, nemeckého (rakúskeho) alebo českého národa. Hádam nič nesvedčí o pravdivosti predchádzajúcej vety lepšie ako existencia moravských Slovákov, ktorých asimilácia do českého národa bola zavŕšená až v 20. storočí. Pretože z hľadiska priestorového bolo slovanské etnikum sformované do štátneho celku značne rozsiahlejšom ako súčasné Slovensko a hranice súčasného Slovenska vytvorilo až Uhorsko pokladám za vedecky opodstatnené používanie termínu Starí Slováci na veľkomoravských Slovanov a termín Slováci zúžiť len na Slovákov, ktorí zostali v Uhorsku.
Je vyslovene smiešne, keď dnes najmä archeológovia a regionálni historici často uvádzajú, že to a to mesto bolo založené v 13. storočí z nemeckých osadníkov a miestneho slovanského obyvateľstva. Aké slovanské obyvateľstvo mohlo okrem Slovákov v 13. storočí žiť na území napr. Trnavy? Keby som však napísal, že Trnava vznikla príchodom germánskych osadníkov a ich zlúčením s domácim slovenským obyvateľstvom, to by bolo kriku! Ale s prekvapením nie pre druhú časť tohto tvrdenia! V takom stave je naša „profesionálna“ historiografia. Žiaľ!!
Suma sumarum musím povedať, že premiér R. Fico nepovedal nič, čo by sa nedalo vedecky a odborne odobriť. Povedal len to, čo mala slovenská „profesionálna“ história povedať už veľmi dávno. Len pokrik niektorých historikov s najvyššími maďarskými štátnymi vyznamenaniami a s hlbokou nesvojprávnosťou v rozmýšľaní opäť vyvoláva otázku, či sú peniaze daňových poplatníkov dobre investované. Je na počudovanie, že v kolíske kritickej historiografie – v Nemecku – nemajú problém s pomenovaním Slovanov na území Slovenska od 5. storočia termínom Slováci. Len naši najbližší susedia a spolu s nimi ich slovenskí epigóni majú s tým problémy. Neprekvapí preto, že som našiel v najnovšom českom školskom atlase pre toto obdobia etnické pomenovania ako Slovinci, Srbi, Chorváti, Maďari, Nemci …, len na územie Slovenska im pravdepodobne nevyšiel atrament. Tam pre istotu nie je žiadne meno. Hic sunt leones si tam asi nedovolili napísať, aby nenarušili nadštandardné partnerstvo medzi SR a ČR, a termín Slováci pokladali spolu s D. Kováčom za nenáležitý.
Takže, ako páni profesionálni historici, sme tu od 15. storočia ako pozostatok husitských výbojov, ako tvrdili maďarská a časť českej historiografie, alebo sme potomkami Slovanov, ktorí sa stali na území dnešného Slovenska dominantnou zložkou už od konca 5. storočia? To fakt nie sme schopní kritického a komplexného pohľadu na naše národné dejiny? Ak máme opakovať len to, čo tvrdia iní, a neprehodnotiť to, čo už o našich národných dejinách vieme, sme tu zbytoční. Historiografia je disciplína, ktorá nemá definitívne pravdy, ale je inštrumentálnou pamäťou národa. A národ túto pamäť potrebuje. A už vôbec nie je pravda, že obyvateľov Veľkej Moravy termínom Starí Slováci označujú len M. S. Ďurica, „ktorý ospevuje slovenský štát a jeho prezidenta Tisa“, a niektorí matiční historici. Celé generácie slovenských historikov a literátov od 16. storočia až do vzniku ČSR nepísali ináč. Stačí si len prečítať básne Jána Hollého, ktoré sú literárnym sprítomnením poznatkov vtedajšej historickej vedy, a pochopíme. Až po vzniku prvej ČSR sa všetko zmenilo a toto stáročné chápanie slovenských národných dejín sa označilo za romantizmus. Veď predsa starší brat sa nemohol sformovať v národ o celé storočie neskôr ako mladší. Do koncepcie čechoslovakizmu to jednoducho nepasovalo. Ale zobuďte sa! Veľká Morava ako prvý spoločný štát Čechov a Slovákov sa už prežila! Dnes sú iné doby!
So záujmom som perčítal článok v SME, ktorý bol publikovaný s historikom KOVÁČOM. Som rád, že existuje o danej problematike diskusia historikov. Váš článok by mal byť publikovaný v tom istom mienkotvornom, prípadne v inom rozhodujúcom denníku. Inakšie p. KOVÁČ bude mať mienkotvornú prevahu. Kornel Kister.
doktore, dnešní Moraváci, žijící na Moravě, na území dřívějšího Markrabství Moravského a předtím Velké Moravy, jsou podle Vás počeštění Slováci nebo jak to mám chápat?
Nie všetci. Myslím si, že Moravské Slovensko alebo Slovácko je celkom konkrétny región. Pôvodný dialekt jeho obyvateľstva patrí do štruktúry slovenčiny, nie češtiny. Trošku iný problém je Hanácke Slovácko a úplne iný problém je Valašské Slovácko. Ale to by bolo na dlhé vysvetľovanie, ktoré súvisí napr. s priebehom tzv. valašskej kolonizácie a pod. Všetky tieto regióny majú pôvodný dialekt slovenský. Samozrejme, z toho nemožno vyvodzovať žiadne súčasné geopolitické závery. Obyvateľstvo Moravy cíti dnes česky a na tom sa nič nedá zmeniť. Je to výsledok tisícročného vývinu. Pripomeniem len, že aj Beneš argumentoval pri koncepcii čechoslovakizmu moravskými Slovákmi, že sú to tí istí Slováci ako na Slovensku a cítia česky, takže „slovenské“ cítenie slovenských Slovákov je anomáliou. Ale skutočnosť, že Morava bola v priebehu vekov integrovaná do českého jazykového prostredia sa nedá tak isto zmeniť. Po rozpade Veľkej Moravy sa jazykovo integračné procesy vyvíjali ináč, ako sa vyvíjali do zániku VM.
Takú blbosť (po slovensky hlúposť, pozn. A.H.), ako ste vypotili vy, som už dosť dávno nečítal.
O vašej bájnej Veľkej Morave sa zachovalo iba zopár riadkov v historických prameňoch… Nikto nevie, kde ležala a aká „veľká“ vlastne bola. Sú fanatici, ktorí „určlili“ jej hranice. Akože v jej stredisku, v Nitre, sa nevykopalo vôbec, ale vôbec nič z obdobia vašej „Veľkej Moravy“.
To je váš názor, ktorý nezodpovedá súčasnému stavu archeologického výskumu. (A. Hrnko)
Hrnko to napísal zrozumiteľne. Ja len dodávam: Slovensko, Slovenka, Slovak (už nie Sloven). Veď je to úplne jasné, že sme pokračovateľmi Slovenov, Slovienov, Slovanov. Veď jazyk sa mení a jeden národ zrazu na toto územie nemohol spadnúť z nebies ako Majka z Gurunu. Sme pokračovatelia kontinuálneho slovanského, čiže slovenského osídlenia …
Pán Hrnko…
Tu mate údaje z dokumentu napisaneho okolo roku 820-850, tzv. Bavorsky geograf… /Geographus Bavarus Anonimi/
Descriptio civitatum et regionum ad septentrionalem plagam Danubii
Partie 1
Descriptio civitatum et regionum ad septentrionalem plagam Danubii.
(1) Isti sunt qui propinquiores resident finibus Danaorum, quos vocant Nortabtrezi, ubi regio, in qua sunt civitates LIII per duces suos partite.
(2) Uuilci, in qua civitates XCV et regiones IIII.
(3) Linaa est populus, qui habet civitates VII.
(4-6) Prope illis resident, quos vocant Bethenici et Smeldingon et Morizani, qui habent civitates XI.
(7) Iuxta illos sunt, qui vocantur Hehfeldi, qui habent civitates VIII.
(8) Iuxta illos est regio, que vocatur Surbi, in qua regione plures sunt, que habent civitates L.
(9) Iuxta illos sunt quos vocant Talaminzi, qui habent civitates XIII.
(10) Beheimare, in qua sunt civitates XV.
(11) Marharii habent civitates XL.
(12) Uulgarii regio est inmensa et populus multus habens civitates V, eo quod mutitudo magna ex eis sit et non sit eis opus civitates habere.
(13) Est populus quem vocant Merehanos, ipsi habent civitates XXX.
Iste sunt regiones, que terminant in finibus nostris.
Su tam popisane slovanske kmene, ktoré bývali na sever od Dunaja, najdete tam Sorbov, Čechov, Moravanov, Bulharov, Dolnych Moravanov, pytam sa Vas, kde tam vidite spominaných starých Slovakov? Hned po Moravanoch sú spominaní Bulhari… No, medzi Moravanmi a Bulharmi by mali žiť „Starí Slováci“ nie?
To isté, ale nakreslené na mape…No, kde sú tam starí Slovaci?
http://www.histline.narod.ru/bav-geogr.htm
vidieť v obyvvateľstve na našom súčasnom území v 10.storočí „Staroslovákov“ je trošku podla mňa mimo. Nikto tu predsa netvrdí, že Slovania, z ktorých sa vyvinul slovenský národ, nie sú autochtónnym elementom. Ale že by už v 10.storočí mali spoločný jazyk, nejaké spoločné národné povedomie a pod.? Veď ešte aj v 18.storočí, keď Bernolák prvýkrát kodifikoval slovenčinu, bola jazyková roztrieštenosť obrovská. Aj v súčasnosti by mal trnavák alebo bratislavčam problém s porozumením napr. michalovčana keby ten spustil v nárečí…
Páni, nie tak zhurta. Rozmýšľajte o tom, čo píšete. O tom, kedy vznikla slovenčina ako samostatný jazyk, som predsa nenapísal a ani nerozhodol ja. O tom rozhodli kvalifikovanejší ľudia, jazykovedci. Aby som náhodou nemusel uviesť celý Jazykovedný ústav ĽŠ a ani všetkých „nacionalistických“ Slovákov, tak dávam do pozornosti prácu J. Marvan Zrození slovenštiny. O tom, že slovenčina nevznikla ako nejaký mix slovanských dialektov, ale vznikla z praslovanského jazyka, dala presvedčivé svedectvo slovenská jazykoveda už v polovici minulého storočia. Prosím, nemýľte si spisovný jazyk s jazykom ako takým, ktorý môže existovať – a väčšiu časť ľudskej histórie to aj tak bolo – bez spisovnej formy. Čo je samostatný jazyk a čo je dialekt, na to má jazykoveda presné kritériá. Zaujímavé, že keď sa písalo v minulosti, že Veľká Morava bola prvým spoločným štátom Čechov a Slovákov, nikto z vás neprotestoval. Keď sa však toto heslo rozdelí podľa aktuálneho stavu, zrazu vám to začína vadiť. Neexistuje iba Bavorský geograf, ktorého práca je podľa mojich vedomostí z obdobia po roku 871 a ktorý opisuje krajiny podľa toho, ako to vidí on – na území dnešnej Moravy a Slovenska vidí dve krajiny (Marharii, Merehanos), ale aj Nestor, ktorý o storočie neskôr píše o „Slovenskej krajine“ podmanenej Maďarmi. A to, že niekto píše o Mareharii a Marehanos, ešte neznamená, že obyvateľstvo sa doma nemuselo menovať ináč. Bohemi sa doma volali Česi, Maďarov aj dnes všetci volajú Hungari a pod. K hlúpostiam sa vyjadrovať nebudem.
Dobry vecer,
mam len jednu otazku, nechce sa mi totiz verit, ze na tak geograficky zlozitom uzemi ako je uzemie Slovenska mozno hovorit o jednej celistvej vetve Slovanov, z toho dovodu sa mi nazov „Stari Slovaci“ nepaci. Urcite zohralo velku ulohu pri rozdelovani na Cechov, Moravanov atd. velku ulohu aj ich umiestnenie a geograficke hranice tohto uzemia a teda obmedzenie styku s ostatnymi a tym padom akasi diferenciacia. Vzhladom na clenity teren Slovenska a na relativne velku uzemnu rozlahlost mi tak pride dost nepravdepododne, ze by bolo na vacsine uzemia Slovenska mozne hovorit len o jednej celistvej vetve. (cisto laicka uvaha) Predsalen predstava jednoty ludi zijucich na Zitnom ostrove, resp. na ubociach Malych Karpat (Nestich, Pobedim) a Slovanov dakde vyssie (Vysehrad, Blatnica) az dakde na Liptove ci Spisi (netusim kam presne siahaju vykopavky, ale najnovsie dakde pri Poprade sa hovorilo o slovanskom hradisku alebo Havranok) s prihliadnutim na to, ze v tom case bola Liptovska kotlina husto zalesnena dost nepravdepodobna. Vlastne koho teda mozno oznacit za Starych Slovakov, respektive kam siahali hranice tejto vetvy a ake boli odhadom ich pocty ? Dost otazne je aj vymedzenie Dunaja ako hranice, predsalen Ostrihom alebo Visegrad prilis vonaju slovansky a skor by som ich logicky radil k vetve „Starych Slovakov“ ako k vetvam juznejsie zijucich Slovanov v nizinach.
Naša predstava o schopnostiach komunikovať v tomto období sú trochu skreslené. O rozsahu Nitrianskeho kniežatsva odporúčam J. Steinhubel: Nitrianske kniežatvo, Bratislava 2005. O rozsahu slovenského osídlenia v dnešnom Maďarsku odporúčam J. Stanislav: Slovenský juh v stredoveku, Bratislava pred pár rokmi. Podľa Steinhubela Nitrianske kniežatstvo ležalo v priestore medzi Tatrami a Dunajom a Malými Karpatmi a Slánskymi vrchmi. Časť Zadunajska okolo Ostrihomu patrila do kniažatstva Edgara, ktoré bolo k Nitriansku pripojené pravdepodobne ešte za Pribinu. Podľa Stanislava etnicky slovenské osídlenie išlo od Českomoravskej vrchoviny a rieky Enže (Enns v Rakúsku) smerom na východ po Dunaji. Pri Viedni prekračovalo Dunaj smerom k maďarskému pohoriu Mecseg (ináč tiež slovanský názov, ktorý by dnes v slovenčine znel asi Mečiarske vrchy), ďalej smerom k Dunaju, kde rozhranie slovensko-srbské bolo pri mestečku Bogyoszló (Budislav), potom k Csongrádu (Crngrad) a až do Bihárska v dnešnom Rumunsku. Pre zaujímavosť, aj súčasný názov Viedne v nemčine prešiel cez slovenčinu. Z pôvodného keltského Veduna sa v slovenčine stála najskôr Viedňa, z toho starý germánsky názov Vienna (dnes zachovaný napr. v angličtine) a až následne nemecké Wien a konečné aj dnešné slovenské Viedeň. (A. Hrnko)
Stačí sa len pozrieť, ako a kedy sa sformovala predstava o „Veľkej Morave“, kto boli jej zástancovia a odporcovia, aby sme pochopili, že aj v tomto prípade sa stala história slúžkou politiky. Nie náhodou už v 18.-19. storočí si lepšie rozumeli v prípade tejto problematiky českí a maďarskí autori a spoločne oponovali proti slovenským autorom. Poznanie pravdy tu nebolo dôležité, lebo sa obhajovali národné záujmy. Z tohto aspektu sú pochopiteľné aj hysterické reakcie bývalých česko-československých historikov zo Slovenska, lebo vo svetle nových poznatkov, resp. aj s návratom k dávnym názorom sa ich práce presúvajú z oblasti histórie do oblasti politicko-ideologickej propagandy. Okrem toho, mýtus o podmaní Slovenska údajným českomoravským Mojmírom /uvedomme si, že oveľa pravdepodobnejšie je, že Mojmír I. nepochádzal z územia dnešnej českej Moravy, ale z južnej, resp. z juhovýchodnej Európy, kde sú väčšie Moravy, ako tá naša/ tak tento mýtus dodnes straší v slovenských učebniciach dejepisu ako nezvratná pravda….. a výsledok, stačí si pozrieť komentáre a diskusie k tejto problematike za posledné dni….
PS:
odporúčam pozrieť sa napr. na stránku http://www.irsa.szm.sk/svatopluk.htm, lebo tu nie je priestor na širší komentár. Prečo asi české pramene a diskutujúci z českého internetu tak aj dnes zdôrazňujú, že vraj Svätopluk mal „krivý“ charakter, že bol zradca atď, atď…. Komu a prečo sa Svätopluk dodnes nehodí do jeho predstáv…..
Dobry vecer prajem,
dakujem za vystiznu reakciu. Z isteho uhla pohladu Vam musim dat za pravdu (na zaklade mne znamych faktov a Vami predlozenych argumentov), ze sa da pouzit termin „Stari Slovaci“. K predchadzajucim uvaham je mi nutne podotknut, ze je fakt, ze v ramci argumentacii v roznych (laickych) diskusiach, co som cital madarska strana casto pracuje s faktom, ze Slovania a Slovaci je rozdielny pojem. Druha vec je ale tvrdit, ze madarski historici sa obmedzuju na hypotezu, ze Slovaci vznikli v 15. str. Kniha pana J.Ferka: Madarske sebaklamy opisuje veci trochu inac, ale mam pocit, ze sa jedna, zial, o dalsi extrem. Pred nedavnom sa mi dostal do ruk preklad knihy isteho madarskeho historika (meno a nazov si zial nepamatam), s ktorou (na zaklade par precitanych kapitol) suhlasit nemozem, ale obsahovala par dolezitych postrehov, Madarov specifikuje skor lingvisticky a nie ako potomkov starych Madarov s prihliadnutim na neskutocny etnicky mix v Karpatskej kotline, rok 1241, nasledne kolonizacie, turecke vojny atd. Z tohto pohladu hovorit o nas ako o potomkoch len Slovanov mi pride nepresne. Autor tym scasti utvrdzuje moj nazor, ze dnesnych Slovakov by som chapal spolocne s Madarmi viac ako potomkov akychsi Uhrov (mutlietnickeho naroda, s roznmi jazykmi ale geneticky skoro totoznych ludi), co sa zial zle preklada, kedze Uhorsko je prekladane do podoby Hungaria, Ungarn,… Povazovat sa za predkov len jednej etnickej zlozky mi pride ako zanechanie kusu nasej historie bokom, coho sa potom zmocni nejaky narodniar na druhej strane a potom pocuvame o madarskych kraloch, madarskom state atd. aj ked je pravdepodobnejsie, ze sa jednalo skor o kralov a pod. uhorskych, s tym, ze oni si multietnicitu svojho kralovstva dobre uvedomovali a s najvacsou pravdepodobnostou aj ovladali jazyky tychto etnik. Najlepsim pocinom na ujasnenie si veci z vsetkych zucastnenych stran je zrejme spolocna ucebnica historie pre Slovensko, Madarsko, mozno Cechy a Rakusko. Mozem mat este jednu otazku ohladne Svatopluka ? Na ZS nam prizvukovali, ze sa jedna o knieza, kniha Dejiny Slovenska slovom i obrazom tiez ostava pri tejto variante aj ked sa tam objavuju zmienky o pomenovani Velkej Moravy slovom „regnum“. Zaujimal by ma teda Vas nazor na tuto vec.
Dakujem
Pán Hrnko,
pozorne som si prečítal Vaše články o mene „Slovák“ aj o „starých Slovákoch“ a hoci sú to vyčerpávajúce zdôvodnenia, niečo mi tam chýba.
V proglase som čítal, že zástupcovia „Veľkej Moravy“ pri svojej žiadosti o vierozvestov sa byzantskému cisárovi predstavili ako „My Sloveni“.
Vidí sa mi divné, že pokiaľ predstavitelia vtedajšej ríše/kráľovstva sami seba nazývali „Slovenmi“, že netrváme na tom, aby sa ich ríša nazývala „Ríša Slovenov“, alebo „Veľkoslovenská ríša“ (TJ Veteška)a ich potomkovia Sloveni a nie „starí Slováci“, nezávisle na tom, ako ich nazvali susedia. Či nie?
Ďakujem za odpoveď
Myslím si, že vec takto nestojí. Treba vychádzať z toho, že v historickej vede sú už určité fakty zakotvené. Pokus o ich zmenu by bolo malo produktívne. Jednoducho, Veľká Morava je všeobecne prijímaný fakt, hoci každý vie, že je to názov ex post, ktorý vymyslel v polovici 10. storočia Konštantín VII. Porfyrogenet. My musíme len týmto pojmom dať správny obsah a presvedčiť vedecký svet, že etnickým a národným pokračovaním Veľkej Moravy sú Slováci. Štátoprávnym pokračovaním VM sú České kráľovstvo, Poľsko a Uhorsko (v rámci neho Nitrianske kniežatstvo). Zavedenie pojmu Sloven, hoci je dobovým, by bolo málo progresívnym, lebo je pochopiteľné výlučne Slovákom. Pri preložení do cudzích jazykov je nepreložiteľné z toho dôvodu, že ako v angličtine, nemčine alebo iných jazykoch je spojené so Slovincami. Aj mne sa v cudzine často stalo, že pri čítaní môjho pasu – Slovenská republika – ma automaticky zapísali ako Slovinca (t.j. pochopili to ako Slovenia, nie Slovakia). Ak chceme, aby sme o našej pravde presvedčili ostatný svet, nemusíme vymýšľať „Veľkoslovenské ríše“, ale naplniť národným obsahom existujúcu Veľkú Moravu. Na to potrebujeme terminológiu všeobecne uplatniteľnú – t.j. termín, ktorý sa dá jedno jednoznačne preložiť do cudzích jazykov. A tým termínom je len Slovák bez ohľadu na to, že do 14. storočia sa Slováci sami nazývali Sloveni. História je pohľadom dneška na minulosť, nie je čistou rekonštrukciou minulosti (A.Hrnko)
PS. Veteškova práca nie je historické dielo, je to do značnej miery pomýlený pamflet a hodne si vymýšľa.
Ďakujem za odpoveď pán Hrnko. Nie som historik, ale keď dovolíte, rád by som sa vrátil k niektorým Vašim vyjadreniam, ktoré nie sú mi celkom jasné. Napríklad: Píšete, že „v historickej vede sú už určité fakty zakotvené“. To je síce pochopiteľné, ale čo, keď tie „zakotvené“ fakty nie sú pravdivé, respektíve sú vývojom a ďaľším výskumom prekonané? Verím, že aj učenie, že zem je hranatá bolo niekoľko storočí „zakotveným faktom“. No a kde sme? Preto si myslím, že novoobjevené fakty by sa nemali zahadzovať, resp. umlčovať, ale práve naopak, vyniesť na svetlo božie, nech sa všetci potia s prepisovaním dejín. Keď sme raz potomkovia tej veľkej ríše Slovenov, tak sme Sloveni, poťažne Sloveni-Slováci, aby si na to ľahšie zvykli. Nemyslím si, žeby bol s tým až taký problém pri preložení do cudzích jazykov. Česi napríklad nemajú žiadný problém s tým, že doposiaľ nemajú meno pre svoju krajinu. A nič si z toho nerobia. Že si Vás mýlili so Slovincami, to sa stalo mnohým, aj mne niekoľkokrát, ale to nebol problem príbuzenských mien, ale výsledok „bratského“ spolunažívania v spoločnom štáte a jeho ideológie čechoslovakizmu. Dokonca v jednom prípade začiatkom 70-tych rokov som stretol univerzitne vzdelaných manželov z Varšavy, ktorí ani nevedeli, že na druhej strane Tatier žijú Slováci.
Nuž „i tak še dá“
Chcem vyjadriť podporu pánovi Antonovi Hrnkovi, dúfam že sa nedáte!!
Mám záujem sa opýtať, aký je váš názor na nasledujúce dielo a či ste sa s ním už stretli.
Najstaršie dejiny slovenských kráľovstiev
alebo ako Slováci prišli o dejiny
http://www.irsa.szm.sk/index101.htm
Nemám čas to teraz čítať, ale zdajú sa mi to bludy. Moravské kniežatstvo bolo skutočne na Morave, Záhorí a v Dolnom Rakúsku. To v serióznej vede nikto nespochybňuje. V podstate s obdobnou tézou pred 250 rokmi vystúpil slovenský historik J. Sklenár s cieľom zbaviť sa biľagu „bieleho koňa“, avšak maďarský historik Š. Katona ho už vtedy vedecky „zavrátil“. Nič nového pod slnkom, len prepisovanie toho, čo už dávno veda vyvrátila. (A.Hrnko)
Dr. Cyril A. Hromník: Sloveni či Slováci za Svätopluka.
Pod hlavičkou “Kováč: Za Svätopluka Slováci neboli,” Miroslav Kern (v Sme z 3.jan.2008) cituje slovenského historika Dušana Kováča následovne:
„V tomto termíne sú problematické oba termíny. Aj kráľ, aj Starí Slováci. Termín Starí Slováci odborná literatúra nepoužíva. Dôvod je jednoduchý. V tom čase nehovoríme o Slovákoch, ale o Slovanoch, pretože medzi Slovanmi vtedy neprebiehala vnútorná diferenciácia. … O Slovákoch môžeme hovoriť až v kráľovskom Uhorsku.“
Pýta sa M. Kern: “Dá sa aspoň na storočia určiť, kedy sa začalo používať pomenovanie Slovák?”
Kováč: “Etnická uvedomelosť u Slovákov sa potom začína tým, že prichádzajú do kontaktu s inými etnikami – s nemeckou kolonizáciou, s maďarským etnikom, so Srbmi, s Chorvátmi. Uvedomenie si etnika je preto späté až s obdobím 14. či 15. storočia.“
Komentuje Dr. Cyril Hromník, Historian/Researcher:
Renomvaný a zrejme profesionálny historik Dušan Kováč (tak popísaný inými) má pravdu, že za Svätopluka nebolo ľudu alebo národa, ktorý by sám seba volal Slovák, Slováci, a žiadna seriózna historicá literatúra neexistuje, kde by taký národ súsedia alebo iné národy volali ‘Slovák, Slováci. Hovoriť o Slovákoch za Svätopluka a Rastislava je nezmyselné, pretože Svätopluk by nevedel, o koho sa jedná, keby to bol počul. Tak isto nezmyselné je tvrdiť, že “keď sem prišli Konštantín a Metod, nepoužívali slovenský, ale slovanský jazyk,” ako to tvrdí Kováč. Slovanský jazyk nikdy neexistoval a neexistuje. Existujú len rôzne slovenskému podobné jazyky.
Tvrdiť však, že Svätopluk nevedel meno svojho národa, lebo ten sa vraj ešte nediferencoval z masy nediferencovaných “Slovanov,” a nebolo nablízku ani Nemcov ani Maďarov aby jeho ľudu jeho etnickú príslušnosť pripomenuli alebo aj štedromyseĺne a s poľutovaním dali, je nie len nezmysel ale priam nehoráznosť, ktorá kladie otáznik nad titulmi autora (-ov) týchto tvrdení. Jedná vec je istá, že v Svätoplukovej dobe nikto a nikde sa nenazýval Slovanom alebo Slovanmi. Tento termín si vymyslela až nedávna neinformovaná ale politicky a ideologicky angažovaná ‘historická’ nomenklatúra: česká (s krátkou históriou), maďarská (s cudziou históriou) a po predchádzajúcich sa opičiaca nekompetentná slovenská garnitura. Zástanci ‘Slovanov’ sa bez opodstanenia demnievajú, že vo forme alebo za formou Sclavi v latinských a Sklavoi v gréckych spisoch sa majú vidieť českí “Slované” ako aj “Slovania” a “Slavjani” v nomenklaturach iných národov. Avšak latinčina nepozná počiatočnú kombináciu skl- a gréčtina ju má len v cudzích slovách, ktoré sa dajú spočítať na prstoch. Takže Sklavi aj Sklavoi sú v týchto jazykoch cudzími menami, a oni, tak ako aj naší etymologovia, si ich vysvetliť nevedia, aj keď sa vysvetliť dajú. Avšak na vysvetlenie ich pôvodu a významu tu miesta nieto. Českí historici, naviac a zámerne (Prof. Polívka), skorumpovali autentické slovenské meno Sloveni z 9. storočia na počeštené Slověni, aby si tak mohli prisvojiť prvopočiatočnosť tohoto mena a teda aj počiatok celého ‘Slovanstva’. Prijatím toho historicko-linguistického falzifikatu (ako ho prijalo veľa slovenských aj ruských a iných neinformovaných a nemysliacich historikov a linguistov) sa pohodlne a oportunisticky vymažú z historie Podkarpatskí, Podunajskí a Pannonskí Sloveni (neskoršie Slováci), čiže Slovenský národ ako taký, ktorého práve spomenuté vetvy v týchto oblastiach žili už v dobe Bronzovej, a len asi 3 500 rokov predtým, než od nich v roku 644 (podľa Přibíka Pulkavy z Radenina (1374)) utiekol bezmenný praotec Bohem s titulom alebo skôr prezývkou čech. Slovan(-i, -e, -ia) a Slavjan(-i) sú teda jasné, neskoršie odvodeniny od slovenského mena pre seba samých, nie pre všetkých jazykovo im príbuzných a podobných, ale pod inými menami známych, nižšie spomenutých ľudí a národov. Svätoplukov ľud si bol veľmi jasne vedomý svojej slovenskej identity a jeho poslanci k byzantskému císarovi v r. 862 sa bez váhania predstavili ako “My Sloveni.” Argumentovať, že pod menom “Sloveni,” nemali na mysli seba ale len Lužických Srbov, Kimerských Oborditov, Podneperských Antov, Tesallských Makedoncov, Povislanských Polianov a Podřípskych Chorvátov neskoršie známych pod menom Češi, atď., a že Michalovi III. predstavili svojho kráľa Svätopluka ako kráľa všetkých im jazykovo príbuzných kmeňov a národov od Hamburgu po Volgu a od Sembie po Boku Kotorskú len nie svojho vlastného je priam infantilné. Prijať také táranie je možné len tým, ktorých pra- pra- pra-babičky si svoju etnickú príslušnosť uvedomili až po “14. či 15. storočí“ (podľa Kováča), keď ich vraj o nej poučili nemí Nemci a výreční českí Slované. (Tak predsa ‘slovanští Čechové, Čechoslovakisti, Slovakisti aj Slávisti vysvetľujú tieto dva etnonýmy.)
Na otázku “kedy sa začalo používať pomenovanie Slovák?, historik Kováč celkom správne odpovedá, že “v žiadnej serióznej historickej literatúre nemôžete taký pojem nájsť,” ale nie je to preto, ako Kováč argumentuje, lebo vraj “jednoducho … v tom čase etnikum, ktoré bolo na Veľkej Morave, nemohlo byť slovenské.” On na tom trvá, lebo si myslí, že forma ‘slovenské’ je odvodeninou od ‘Slováka’, čo je celkom zjavne veľkou chybou. Slovenky, slovenské, Slovensko, atď. sú len odvodeniny od už spomenutého a našim predkom vlastného mena Sloveni, ktoré nepatrilo žiadnemu z národov linguisticky s našimi slovenskými predkami spriaznených, ako už spomenutí Antovia, Chorváti, a pod. Kto však potom boli tí “My Sloveni” na císarskom hrade v Konštantinopole? O tom si každy môže prečítať viacej v mojich článkoch v Slavia Antiqua (39, 1998, ss. 283-292) a v Proglase (10(1), máj 1999, s. 36-39). Boli to Sloveni, teda naší dlhovlasého Boha velebiaci predkovia z 9. storočia, a priami ale prastarí potomkovia slovenských praotcov z doby Bronzovej. “My Sloveni” zaiste neprišli do Carihradu z Matice slovenskej, alebo zo severozápadého Chorvátska, kde sa vtedy ešte len formoval najmladší kmeň zo všetkých Slovenom príbuzných národov a kmeňov, kmeň Chorvátov/Čechov. (Keby len naší renomovaní historici vedeli kto boli Chorváti!)
Pôvodné etnikum nedávno vzniklých Čechov bolo bezpochybne “slovenské,” aj keď v dobe Svätoplukovej už Slovenmi neboli alebo nechceli byť. Oni síce vtedy aj 3-4 storočia potom hovorili slovensky, ale pravdepodobne kvôli tomu, že ich praotec čech (sic.) – čo mohlo byť prastarou Dravido-slovenskou prezývkou v zmysle “hnusný škriatok” alebo “hnusný hrbáč” — musel kvôli vražde brata kniežaťa Slovena utiecť aj so svojim zemanským bratom Lechom a čeľaďou do prázdnej zeme bojskej na západe. Ako taký, pravdepodobne šibenici ušlý čech Bohém aj jeho čeľaď a stúpenci, bezpochybne chovali zloprajné pocity voči vtedy kultúrne ďaleko vyspelejším slovenským bratom na Dunaji a v slovenských hvozdoch, ktorí sa honosili prvou kresťanskou liturgiou v ich vlastnom jazyku, povedľa dovtedy privilegovaných, tzv. sakrálnych jazykoch hebrejčiny, gréčtiny a latinčiny. Túto dnes zrejme iritujúcu superioritu slovenskej Maravy priznáva aj nedávna česká učebnica Dějiny zemí Koruny české (1995), kde sa píše, že “v dalším období těžil Svatopluk z nepochybného civilizačního náskoku vůči svým slovanským sousedům,” čiže voči vtedajším Bulharom, Poliakom, Charvátom-Bohémom (Čechmi zvaným až okolo roku 1374, keď Václav Hájek z Libočan píše, že ich zem “nazvána jest … Bohemia [v] latině … i v českém také … a slovensky Čechy” ), atď. Snáď preto, a na oplátku za prezývku ‘čecha’, začali Slovenom odcudzení Češi prezývať Slovenov osočujúcim menom Slovák a Slováci, ktoré sa najsamprv objavuje v českých spisoch, viď Velešinov zborník z roku 1458, Kronika česká Václava Hájka z Libočan z r. 1541, atď. Toto osočujúce meno, podľa všetkeho, oni sami, alebo s maďarskou pomocou, sformovali podľa vzoru slovenských pejopratívnych slov a mien typu hlupák, nemotorák, šľepták, babrák, sopliak, čudák, tutliak, čmárak, všivák, nemotorák, hnoják, šterbák, čurák, žobrák, frfľák, pytliak, hnoják, čubák, škrabák, przniak, kurvák, buzerák, kuľhák, drzák, lajdák, biedák, piják, šušľák, ako aj opovržlivch mien národov typu Rusák, Čechák (častejšie Čechúň), Polack (v USA) atď. Slovenom sa toto meno/prezývka prilepilo len keď ich politická aj vojenská moc v maďarskom područí poklesla, zatiaľčo moc teraz už Čechov, pod nemeckým vplyvom, vzrástla. Nie žeby sme sa preto mali za prezývku Slovák a Slováci hanbiť, aj keď naše pekné Slovenky sú na tom celkom zjavne lepšie. Len by sme ňou nikdy nemali nahradzovať naše osvietenecké meno Sloveni v dobách pred 15. storočím, keď jej ešte nebolo. Radšej si pritiahnime až do prítomnosti neporovnateľne vznešenejše meno ‘Velebiteľov Vlasatého Boha’: SLOVENI. Sú aj horšie mená mená než Slovák, ako San ‘nahý’ pre Krovákov (tiež s koncovkou –ák!), Hunkár a Hungar ‘revajúci’, ‘bučiaci’ pre Maďarov, Polack (v USA) s nevysvetliteľným ale zjavne pohrdavým významom, na spôsob nám nadeleného maďarského mena Tót (vraj ‘porobený národ’ podľa Marsinu), atď. Veď naše meno Slovák, v dávnych dobách keď ešte menom nebolo, bolo len slovom sloveniāka, ktoré nás popisovalo ako nie celkom ‘pravoverných’ (v dobe predkresťanskej), a nebudem prekvapený, ak nás opovržlivé Tót raz tiež urobí slávnymi.
Pozrime sa teraz na termín Slováci a Starí Slováci, ako nám ho vysvetlil domnelý historik Anton Hrnko. Zdánlivo v silnej opozícii ku hist. Kováčovi, dom. hist. Hrnko, prijimajúc existenciu “Slovanov,” posúva ich jazykový rozpad na východnú, južnú a západnú vetvu už do 5. storočia, ale jeho “starí Slováci” nadobudli svoj jazyk až “v polovici 10. storočia,” zrejme hovoriac dovtedy neexistujúcou strednou ‘staroSlovakčinou’, pretože oni do žiadnej z uvedených troch vetvi nepatrili ani dodnes nepatria, iba ak ich tam zastrčia ako dnes už nepotrebných, bratia Češi. Neviem však ako sa ich ‘slovacký’ jazyk mohol tak značne diferencovať od západnej češtiny, keďže Češi, až do vtedy len nedávneho úteku praotce čecha Bohéma do prázdnej zeme Bojskej na západe, museli hovoriť slovensky. Inač by im neboli bratmi, ba ani len súkmeňovcami. A ideoplóg Hrnko, zdá sa, by bol celkom spokojný, keby hist. Kováč pripustil, že už predvčerom, v 10. storočí, Slováci existovali. Nanešťastie, to mu ani ja darovať nemôžem, pretože podľa evidencie – nie podľa zbožných priani, na tých Slovákov bolo treba čakať ešte ďalších 500 rokov. Ideológ Hrnko vyčíta hist. Kováčovi, že mu v 10. storočí zapiera ‘Slovákov’, ale sám neváha zaprieť Svätoplukovi jeho Slovenov, aj keď ich pod tým menom a s veľkým rešpektom prijal sám mocný císar veľkej Byzantskej ríše. Podľa neho, len “so vznikom štátu [snáď s pomocou strany a vlády? CAH] vzniká aj národ, teda skupina ľudu so spoločným vedomím.” To znamená, že nebolo nikdy Apačov, Huronov, Židov, Mohykánov, Siuxov, Drevljanov, Cigánov, Antov, Zulov, Kimbundov, Tódov, Tupinambov a stovky ďalších kmeňov a národov, ktoré hovorili každy svojim jazykom a aj bez kráľov ovládali niekedy väčšie územia než celé pôvodné Slovensko kniežaťa (“Duce”) Pribinu a kráľa (“Rex”) Svätopluka. A prečo sa Svätopluk nesnažil podrobiť si Helvetov, Bavorov, Chodov, Dákov a ďalších, ale vládnuc veľkej slovenskej Marave, zachvátil len Slovenov v záhorskej Marave ako aj utečeneckých slovenských Chorvátov, ktorí sa len dlho potom začali postupne premenovávať na Čechov? A sami Češi, podľa Encyclopaedia Britannica (1959), svoj jazyk nazývali “Slovenský” až do 13. storočia. Dôvod Čechov pre postupné zavrhnutie všetkého čo v ich kultúrnom dedictve bolo slovenské, vtipne vysvetlil Dalimil, v prvej vôbec kronike v českom jazyku, kde píše:
“Leží země v srbském kraji,
Charváty ji nazývají,
a v ní kdysi vládl lech,
který nosil jméno Čech.
Neboť dopustil se vraždy,
zbaven domova byl navždy.
Zaiste to nebolo z linguistického dôvodu, ako to píše ideológ Hrnko, že “v 9. storočí sa už Česi cítili jasne vymedzení proti Veľkomoravanom.” Veď žiadnej Veľkej Moravy nikdy nebolo. Existovala len slovenská “Marava,” ktorá síce v jednej dobe bola veľkou (keď zahrnovala pôvodnú slovenskú zem v Uhorsku (dnešné Slovensko) aj v Dolnom Uhorsku (slovenská Pannonia) – ktoré existovalo storočia pred a nemalo nič spoločného s Maďarsko-Tureckými Ogrami –, ale sama sa “veľkou” nikdy nenazývala. Prastaré Slovenikam a jeho starodávny synonym Slovensko hovoriace jazykom Sloveniov alebo Slovenov čiže slovenčinou, v ktorej žiadných Hrnkových “slovakizmov” nebolo, im celkom postačilo. Preto Hrnkove tvrdenie, že “z čisto jazykového hľadiska môžeme o Slovákoch hovoriť od 10. storočia, pretože si nie je možné predstaviť existenciu jazyka bez existencie jeho nositeľa,” je úplným tautologickým nezmyslom.” V 10. storočí Slovákov ani slovakčiny nebolo, a slovenskí poslovia na císarskom hrade v Carihrade hovorili len čistou slovenčinou vtedajšej doby. Hrnkovej slovakčiny, čo je nepochybnou odvodeninou od Slováka, v 10. ani v 20. storočí nebolo a nikdy ani nebude. Hrnko má však pravdu, keď nesúhlasi s Kováčovým tvrdením, že “dialekty slovenčiny [v skutočnosti má na mysli “slovákčinu”] nevznikli pred slovenčinou.” Zaroveň sa mýli, keď tvrdí, že slovenské dialekty vznikli “diferenciáciou slovenčiny.” Veď o Hrnkovej špekulácii zvanej “subdialekt[om] západoslovenského makrodialektu (jazyka)” sa nitranským alebo pannonským Slovenom na slovenskej Marave ani len nesnívalo.Veď to sú len umelé konštrukcie historikov/ideológov, ktorí majú potiaže s latinsky a grécky pisanými prameňami. S polstoročným odstupom času a zo vzdialenosti trate Orient Expressu, túto Maravu popísal Byzantský císar Konstantin Porfyrogennetos, a nikto pred aj po ňom, slovami “megalé Marabía”, čomu zatiaĺ nikto plne neporozumel, ale českí historici túto frázu preložili zjavnou falzou “Velká Morava,” a tú potvrdili úplne umelo vytvorenou polatinčenou falzou ”Magna Morava”. Ako taká, tzv. Veľká Morava môže by príčinou nekonečných sporov, zatiaľ čo jej historicky nesmierne bohatá náplň nám zatiaľ uniká.
Nieto divu, že ideológ Hrnko nevie ako má nazvať “slovanské etnikum na území Slovenska v čase jeho vydeľovania z jeho (Hrnkovho) praslovanského a západoslovanského substrátu, ktorý nikdy neexistoval. Nakoniec sa uspokojuje s tým že vraj “v 9. storočí sa už Česi cítili jasne vymedzení proti Veľkomoravanom” ale Slovenov, ani jeho milovaných Slovákov, nikde nebolo. Boli tam len “Veľkomoravania.” A kto boli tí “Veľkomoravnia?” pýta sa ideológ Hrnko. Na to si sám odpovedá, že “Boli to predkovia Slovákov.” To sme teda dopadli! Moravakov už v 9. storočí bolo, ale slovenského národa, ktorého poslovia sa v Carihrade univiedli ako “My Sloveni,” ešte nebolo. Ten sa ešte len mal vyčleniť z Moravákov. To je naozaj nie len historiografia ale aj ideologia na zaplakanie. Veď to nezodpovedá žiadným historickým faktom a naviac, nemá to ani žiadnu logiku. “Rajón” týchto Moravských predkov ideológa Hrnka “sa rozprestieral od Českomoravskej vrchoviny až po dnešné Bihársko v Sedmohradsku a od hrebeňov Západných Karpát až po južné Maďarsko,” len Slovenska a Slovenov tam nebolo, a tam sa vraj “slovenčina [len] v polovici 10. storočia vyčlenila ako samostatný jazyk.” Takže “My Sloveni” v Carihrade boli vlastne Moraváci a to je vraj potvrdené existenciou “moravských Slovákov.” Tieto nezmysly nebránia ideológovi Hrnkovi, aby sa v jeho “suma sumarum” (všimnite si tej latinčiny!) ‘vedecky’ nerozčuľoval nad najnovším českým školským atlasom, ktorý veľmi presne reprodukuje Hrnkové nezmysly, keď uvádza “pre toto obdobie etnické pomenovania ako Slovinci, Srbi, Chorváti, Maďari, Nemci …, len na územie Slovenska im pravdepodobne nevyšiel atrament. Tam pre istotu nie je žiadne meno. (čomu všetci musíme veriť, lebo Hrnko dodáva zase latinsky) “Hic sunt leones.” Naviac, D. Kováč sa vraj prehrešil, keď v onej dobe a na onom teritoriu, kde žili len Hrnkoví “Moravaci,” nenašiel “termín Slováci.” Samozrejme, Kováč zapiera aj existenciu Slovenov v dobe slovenskej Maravy, a to je nezmysel absolutne rovný nezmyslom Hrnkovým. Keď to tak čítam, tak vidím, že ideológ Hrnko si naozaj zaslúžil ten “PhDr” v oblasti komunistickej ideológie, ktorý mu Strana a vláda udelila a ktorý sa on snažil mne podvrhnuť ako ozajstný PhD.
Kister, jeden z kometaristov na Hrnkové “Ozvali sa ordborníci,” sa pýta nášho ‘phdr-doktora’ či “dnešní Moraváci, …. jsou podle Vás počeštění Slováci nebo jak to mám chápat?”Na čo Hrnko už odpovedal (ibid.), že naopak, dnešní Slováci su bývalí Moraváci, pretože z moravského rajónu “sa slovenčina [len]v polovici 10. storočia vyčlenila ako samostatný jazyk.” Z toho samozrejme plynie, že za historickú slepotu ‘doktora’ Hrnka len Moravskí praotcovia Slovákov musia byť zodpovední. A premier R. Fico sa má na čo tešiť, pretože nieto slovackého nezmyslu, ktorý “by sa nedalo vedecky a odborne odobriť,” samozrejme v rámci Hrnkovho stranického “PhDr.” Dr. C.A. Hromník, Cape Town 15Me2008.
Pán Hromník, šetrite slovami, budete zaujímavejší.
K poznámke:
Nemám čas to teraz čítať, ale zdajú sa mi to bludy. Moravské kniežatstvo bolo skutočne na Morave, Záhorí a v Dolnom Rakúsku. To v serióznej vede nikto nespochybňuje. V podstate s obdobnou tézou pred 250 rokmi vystúpil slovenský historik J. Sklenár s cieľom zbaviť sa biľagu “bieleho koňa”, avšak maďarský historik Š. Katona ho už vtedy vedecky “zavrátil”. Nič nového pod slnkom, len prepisovanie toho, čo už dávno veda vyvrátila.
Vážení páni Jozef a Hrnko.
Reagujem na vašu výzvu. Najstaršie dejiny slovenských kráľovstiev som objavil celkom náhodou v kníhkupectve tesne pred Vianocami a od toho času som si ich prečítal asi 3x. Je pravda, že keď sa človek spolieha na to, čo sa naučil na základnej škole a čo sa tam dodnes učia deti, tak je z názorov p. Iršu najprv šokovaný. Ale v učebniciach dejepisu sa nájde hocičo, nielen v tých slovenských, a to ani nemusíme siahať do ďalekej a ťažko skúmateľnej minulosti. Veď aké rozdielne sú informácie a názory na „tzv. Slovenský štát“, na Tisu, na Gotwalda, na Husáka, alebo na Masaryka. A tie rozdielne názory často krát pochádzajú od tých istých „serióznych vedcov“ z našich, tých istých „serióznych vedeckých inštitúcií“. Sú snáď maďarskí vedci menej seriózni ako slovenskí, keď prezentujú podľa nás zjavne nezmyslené názory o pôvode Slovákov?
Oháňať sa tým, čo si „myslí seriózna veda“ je vrcholom naivity kohosi, kto si myslí, že pokiaľ ide o históriu, tak nejakí „seriózni vedci – historici“ niekedy existovali, nebodaj že snáď existujú práve teraz. Ľudia platení štátom, stranou, cirkvou alebo píšuci na objednávku vydavateľa nemôžu byť nikdy seriózni, nech sa tvária akokoľvek profesionálne. Oni totiž nepíšu historické práce, ale len politické pamflety, za ktoré sú platení, pričom niektorí ani nemajú toľko rozumových schopností, aby to vôbec pochopili. Pochopili však veľmi dobre, čo majú písať, ak chcú dostať ďalšiu výplatu. Tí, čo to nepochopili, alebo nechceli pochopiť mohli v minulosti akurát publikovať v zahraničí, pokiaľ sa im tam podarilo ujsť, čo si u nás pred vynálezom internetu ani nebolo možné si prečítať. Preto mnohé teórie, ktoré sú v rozpore s nabifľovanými vedomosťami napr. o nepopierateľnej existencii „Veľkomoravskej ríše“ sú v iných odborných kruhoch dávno na smiech. Akurát sa o tom v Československu nesmelo hovoriť a pri vtedajšej izolácii naši „vedci“ o tom zrejme ani nevedeli. To, že si „seriózni vedci“ vzájomne za svoju záslužnú prácu poudeľujú tituly a navrhnú sa na štátne vyznamenania, nijako neovplyvní kvalitu ich práce. Veď sa len pozrime komu naše univerzity a za čo poudeľovali napr. profesúry za posledných 50-60 rokov (stále myslím v oblasti dejín)!!! Preto sa tak ľahko dá vystopovať ideologicko-politické pozadie názorov na pôvod Slovákov, na to prečo Svätopluk nebol slovenským ale moravským kráľom, prečo žiadne slovenské mesto nemohlo byť jeho sídlom, ale prečo sa velehlasne vyhlasuje za hlavné mesto (neexistujúcej) „Veľkomoravskej ríše“ všetko, čo sa tomu len môže podobať, pokiaľ to leží na dnešnej Morave a prečo slovenskí historici tomu tak ochotne pritakávajú. P. Irša to napísal tak, aby tomu mohli porozumieť nielen tí, čo vedia čítať medzi riadkami. Keď si uvedomíme ideologicko-politické pozadie „serióznych historických prác“ našich profesionálov, musíme sa potom zamyslieť aj nad tým, kde je pravda, keď to, čo nám po generácie predkladajú, tak zjavne slúžilo cudzím národným potrebám /českým, maďarským, nemeckým, sovietskym…./.
Je pravda, že viaceré názory p. Iršu nie sú originálne, snáď až na jediný….. keď prehlasuje, že Mojmír I. nebol panovníkom na českej Morave, ale v Morave sedmohradsko-potiskej. Ani jeho situovanie „Moravy“ do tejto oblasti nie je originálne. Tam ju totiž nekládol len Sklenár a po ňom mnohí ďalší, ale napr. už Konštantín Porgyrogennet, ktorý presne riekami vymedzuje, kde sa nachádzala krajina „Veľká Morava“. Je pravda, že tam umiestnená Veľká Morava nevyhovovala ani Maďarom, ani Čechom a preto Sklenára spoločne zadupali. Ešte aj Třeštík sa len nedávno (cca r. 2001) zjavne vysmieva v tomto zmysle ako z Porfyrogeneta, ktorý podľa neho nevedel čo píše a zo Slovákov, aby si získal celkom úspešne české nacionalistické prostredie pre vlastnú slávu. Nie teda preto, že by ďalšiemu „serióznemu vedcovi zo serióznej vedy“ išlo o pravdu. Takže neoháňajme sa názormi českých a maďarských vedcov z poníženej slovenskej pozície, lebo skutočne neplatí, že Slovák môže písať len blbosti a „múdrosti“ o sebe a svojich dejinách si môže prečítať u svojich konkurentov. Lokalizovanie Veľkej Moravy do Potisia bola zamietnuté vtedy aj neskôr nie preto, že by Konštantín Porfyrogennet či Sklenár nemali pravdu, nie preto, že by maďarskí a českí vedci mali pravdu, ale preto, že Sklenárova teória nevyhovovala ani Maďarom, ani Čechom. Moraváci však už dávno, prinajmenej pred dvomi desaťročiami pochopili, že „Veľkú Moravu“ na svojej českej Morave neudržia a preto už dávno nikto na Morave nepíše o Veľkej Morave, ale nahradili ju termínom „Stará Morava“. Vôbec sa pritom nepotrebovali dohadovať, či kedysi žili alebo nežili „starí Moraváci“. Moravskí autori sa totiž ani počas socializmu nikdy neznížili k „odbornej kolaborácii“ s Čechmi. A tak zatiaľ, čo postsocialistická slovenská „seriózna veda“ stále zotrváva na čechoslovakistických ideách a bojuje za Veľkú Moravu, Česi aj Moraváci ju už dávno hodili za hlavu. Je to celkom pochopiteľné, veď Česi a Moraváci nikdy nekolaborovali so Slovákmi, preto nemajú morálny problém so spoločným štátom odhodiť aj spoločnú ideológiu. Ale slovenskí „seriózni historici“ ten morálny problém majú, a preto (okrem tých, ktorí stihnú urobiť sebakritiku a rýchlo si prezliecť kabát v čom sú, uznajme im to, mnohí machri) budú donekonečna uctievať „Veľkomoravskú ríšu“ na ktorú sa už dávno neverí ani tam, kde údajne bola. Že tu nejde o pravdu, ale len o hájenie si svojich morálne zdegradovaných pozícií, o tom najlepšie svedčí spor, ktorý sa rozhorel po výroku premiéra o „starých Slovákoch“. Naši odborníci sa veľmi rýchlo rozdelili na koaličných a rádobykoaličných na jednej strane a na opozičných na strane druhej, pričom argumenty majú vzájomne riadne domiešané. Tým aj celý odborný spor skončil, aj keď je jasné, že niekto z nich v niečom musel mať pravdu. Ale to je opäť vedľajšie. Aká úbohá je „seriózna slovenská veda“ je vidieť práve z týchto sporov a mnohých odborných argumentov od ľudí na rôznych odborných postoch. V Poľsku, v Maďarsku či v Čechách by si tak zjavne protinárodné stanovisko asi nikto netrúfol zaujať, aj keď je otázka, či je to v prospech tamojšej „serióznosti“.
Ešte raz som si prečítal Najstaršie dejiny, vlastne tentoraz už len prelistoval. R. Irša skutočne píše o mnohom, čo ten, kto sa o túto oblasť histórie zaujíma, dávno pozná. Dokonca ani myšlienka, že Mojmír nebol panovníkom na dnešnej Morave nie je nová, aj s tou sme sa už mohli stretnúť. Priniesol však ideu, ktorá mohla už dávno napadnúť tých, ktorý kritizovali Bobove a Etgersove situovanie Veľkej Moravy na juh Európy. Tá idea je, že priznaním si existencie krajiny Veľká Morava tam, kde ju kladie Porgyrogennet, Slováci nič nestrácajú, ale naopak získavajú, lebo to očividne bola iná krajina, než tá, ktorej vládol Svätopluk o ktorom vieme, že sídlil v Nitre. Nie „česko-moravský“ Mojmír dobyl Nitru, ale naopak slovenský panovník „z nehistorickej krajiny“ z Nitry (z údajnej údelnej krajiny), Svätopluk, si podmanil v stredoveku „historické země“ Moravu aj Čechy. Po prečítaní Iršovej knihy vieme aj to, prečo nikto v Čechách, na Morave, v Maďarsku a žiaľ ani na Slovensku o tom nechce počuť a prečo už len Slováci tak lipnú na moravskom Svätoplukovi (kráľovi Moravanov a „Slovanov“, len nie Slovákov!). Skutočne, Iršova kniha je knihou o bludoch a nielen o nich, ale aj o omyloch, podvodoch na nás Slovákoch, ktoré dodnes na nás páchajú najviac práve „naši“ historici, ktorí považujú za zbytočné meniť niečo, na čom sa v čase socializmu tak pekne zhodli, ako som si mohol vypočuť od jednej našej profesorky na pôde UK len pred pár rokmi!!!….Nuž, je to pochopiteľné, kto si ochotne prizná, že sa mýlil, nebodaj zámerne podvádzal a ešte k tomu v cudzí prospech a za naše groše, že za to dostal trafiku a výborný plat! Pritom nie je dôležité s čím v tejto knihe môžeme súhlasiť bezvýhradne, v čom v nás len vzbudí pochybnosti a s čím sa odmietneme stotožniť, resp. kde nájdeme akú chybu. Zmysel tejto knihy vidím v originálnej myšlienke, že Slovensko nebolo odjakživa len podrobenou krajinou, lebo, žiaľ doteraz naši historici z takejto poníženej pozície k písaniu dejín pristupujú zásadne. Možno si budete myslieť, že som sa Iršovou knihou nechal priveľmi ovplyvniť. Pravda je však taká, že som na takúto knihu čakal už veľmi dlho. Komu sa však pohodlne žije v bludoch, ten by po nej rozhodne nemal siahnuť, ten si vystačí s rôznymi „veľkomoravskými“ prácami „našich“ profesorov. Tomu odporúčam aj školské učebnice, podľa ktorých budeme v histórii navždy len úbohým národom s holubičou povahou na ktorý si každý môže robiť to, čo najčastejšie robia práve tie holuby.
Žiaľ, hore uvedené je oblasťou viery a tu polemika nemá zmysel. Nebudem presvedčovať luterána, že katolícky Boh je lepší. Som demokrat a uznávam právo veriť každému, čo mu je blízke. Ja som katolík, ale uznávam všetky viery i byť bezvercom. Ateizmus je však tiež len viera. Avšak na rozdiel od veriacich, ktorí veria, že Boh existuje, ateisti veria, že neexistuje. Ale vzájomné presvedčovanie nemá zmysel. Verte, v čo veriť chcete. Vo vede sa však treba držať faktov! (A. Hrnko)
Pán Hrnko, tak uveďte nejaké fakty na podporu svojej viery. Skúste napríklad doložiť, že Konštantín Porfyrogenetos uvádza, že Veľká Morava ležala v povodí rieky Moravy a Váhu, alebo uveďte meno nejakého sídla z „vašej“ Veľkej Moravy na území dnešnej českej republiky…. alebo si vystačíte s bludmi moravských archeológov a historikov, ktorí sa nevedia dohodnúť, či si majú zriadiť hlavné mesto Veľkej Moravy vo Valoch alebo v Starom Meste?, držiac sa Třeštíkovej idey, čo nevieme, to si vymyslíme! Nanovšie, keď českí historici začali chápať, kto bol Svätopluk a že zrejme aj jeho sídlo, čiže Nitra bola tým hlavným mestom tzv. Veľkej Moravy,začínajú tvrdiť, že Nitra mohla byť mestom aj niekde na Morave!!!!, že vraj nie je ničím doložené, že to bola tá dnešná Nitra na Slovensku. Devín si na Moravu už odsťahovali.To len aby ste vedeli, čomu všetkému môžete veriť a vôbec si pritom nemusíte ani namáhať hlavu, ako doteraz.
Marcel, moje tvrdenia nie sú otázkou viery, ale výsledkom štúdia. Ak ste si pozorne prečítali moje články, tak musíte vedieť, že v 9. storočí považujem za slovenské etnické územie oblasť strednej Európy od Českomoravskej vrchoviny a rieky Kampa až po Biharsko v dnešnom Rumunsku a od hrebeňov Karpát až po líniu Bogyoslo – Csongrád v Maďarsku. Na tomto území bolo aj jadro VM. Nebojte sa, všimol som si, že na niektorých českých stránkach je Devín už zakreslovaný na Morave, ale tomu v serióznej vede neverí nikto ani v Čechách. Čo sa týka sídla VM, tak asi nebolo len jedno. Vo vtedajšom období bol nadprodukt tak malý, že jedno miesto by neuživilo panovnícky dvor a tak ten putoval. Tak to bolo aj na západ od nás, určite to bolo aj u nás. Veľkomoravské vykopávky na Morave sú faktom, ako je faktom aj to, že hradisko v Mikulčiciach sa dostalo na Moravu až po veľkých záplavách niekedy v 17. storočí. Dovtedy bolo na slovenskej strane Moravy. A tam je aj jediný zachovalý kostol z 9. storočia v mikulčickej aglomerácii – kostol sv. Margity v Kopčanoch. Faktom však zostáva – a to máte pravdu – že z obdobia VM sú zachovalé do dnešných dní len tri miestne názvy – Bratislava (Breslavaspuch), Nitra (Nitrava) a Devín (Dowina). Všetky sú zhodou okolností na Slovensku, ale príčinou nie je to, žeby tie centrá na Morave neboli, ale v tom, že Maďari sa nasťahovali do jestvujúcich slovenských miest a prevzali správu z VM,kým Česi preniesli hlavné sídla do okrajových miest (Brno, Olomouc, Znojmo) a bývalé centrá VM nechali zaniknúť.
Pane doktore,
myslím, že řešíte problém, který rozumní lidé nemají. Vždyť to i Vy sám píšete v textu z 3. januára 22:30. Já jsem Čech a dnešní český národ má toto jméno díky českému kmeni, který žil na malém území okolo Prahy, a protože z něj vzešla královská dynastie, tak se toto jméno rozšířilo na všechy slovanské kmeny v oblasti (Charváty, Doudleby, Zličany, Lučany, Pšovany, Lužické Srby atd.) a původní jména původních kmenů tímto zanikla. Tak to bylo u většiny slovanských národů v Evropě (Chorvati, Srbi, Poláci, …) Jiní adoptovali jméno území (například Černohorci a Makedonci) nebo jiného vládnoucího etnika, které se však rychle poslovanštilo (Rusi, Bulhaři).
Zajímavé je, že dva moderní národy se stále po svých předcích jmenují „Slované“ – tedy Vy Slováci a ještě Slovinci. Vysvětlení tohoto jevu je možná v tom, že v době formování národů v dnešním smyslu slova místní vládnoucí dynastie nebyla slovanská. Ale to je jen moje domněnka, nevím. Jako Čech s tím ale nemám problém. Jsem také Slovan jako Vy.
Dovolte k tomu pár poznámek:
(1)
Kníže Rostislav v dopise císaři Michalu III. píše „… my Slovieni od poganstva se otvrgaše …“. Rovněž tak se v traktátu O pismenech, který sepsal pravděpodobně Naum Preslavský, žák Konstantina a Metoděje, řečený Chrabr, píše „Prežde ubo Slovieni ne imieachu pismen, no črtami …“. Takže suma sumárum: Rostislav a další po něm svůj lid označoval jako Slovieni. (Znak „ie“ se později psal v Cyrilici jako samotné „e“). Proto se také v textech pravoslavné církve psaných církevní slovanštinou hovoří o „karpato-slovienech“, což značí Slováky na Slovensku a „ilyro-slovienech“, což značí Slovince ve Slovinsku (= Sloveni u Sloveniji). Takto se domluvíte dodnes, pokud se vypravíte někam na Balkán do kláštera a pohovoříte si s mnichy „sloviensky“ nebo řecky. Mohu to potvdit i z vlastní zkušenosti 🙂
(2)
Současná slovenština je vyzrálý moderní jazyk se vším všudy a díky umělým zásahům geniálních obrozenců (Bernolák, Štúr, …) také dobře vyčištěná. Proto má podobnost se staroslovienštinou. Při rekonstrukci češtiny to bylo podobné. Není žádná ostuda se přiznat k tomu, že naše oba dva jazyky musely být v 19. století rekonstruovány i s pomocí staroslovienského jazyka (slovní zásoba, morfologie, …). Já se za to nestydím, právě naopak. Kdo má cit pro jazyky, tak to ve srovnání např. s polštinou pozná.
Středověkou slovenštinu neznám, jen pár nápisů a krátkých textů z 17. a 18. století z muzeí a skanzenů. Ale podívám-li se na starou češtinu, například Příběhy římské, Dalimilovu kroniku, Alexandreis, Trajánskou kroniku, … psané v 13.-14. století, tak vidím jazyk, který plynule navazuje na staroslovienštinu a jeví se jako čeština a slovenština dohromady. Můj osmiletý syn mi dokonce mi při prvním kontaktu s tímto jazykem řekl, že to není čeština, ale slovenština, kterou zná z rádia a televize.
(3)
Velká Morava je označení z řeckých kronik a Morava z německých kronik. Přívlastek „velký“ se v historiografii také používal ne ve smyslu rozlehlý, ale ve smyslu vzdálený. Ta bližší Morava je totiž v okolí jiné řeky Moravy na Balkáně. Podle stejné logiky je malá=bližší Británie v Bretani a velká=vzdálenější Británie za kanálem La Manche). Rostislav, Svatopluk a další pravděpodobně používali označení „Zemlja Slovienov“ nebo tak něco. Centrum této říše bylo na území někde mezi Znojmem a Mikulčicemi, které jsou na hranici dnešního Slovenska (Jsou tam Zakolany a zázrakem dochovaný velkomoravský kostelík). Nitransko to nebylo – bylo před tím Rostislavem dobyto a k již křesťanské „Moravě“ jako pohanské území připojeno. Kostely v Nitře měli, ale Pribina byl ještě pohan a byl pokřtěn až v azylu na Franckém dvoře, kam po dobytí svého území utekl. O nitranském knězi a později biskupovi Wichingovi raději nebudu psát nic – stačí, že se už přes 1000 let smaží v pekle.
Pribinův syn Kocel vládnul v okolí Balatonu a velmi se zasloužil o jmenování Metoděje arcibiskupem. Jaká škoda, že nám to tam osídlili Maďaři, Zemlja Slovienov padla a zbytky království se uchýlily k Čechům do Prahy.
(4)
Nemám problém s označením Svatopluka, který se pravděpodobně na Nitransku narodil, za krále starých Slováků. Králem byl a předkům Slováků vládnul. A jsem na něj hrdý.
Závěrem…
Nevím jak u Vás, ale v Čechách se ve školách o této historii učí velmi málo a špatně. A hlavně naši sousedé (Němci, Rakušané, …) mají o naší historii zcela příšerné představy. Proto je slyšet různé nesmysly například o keltském původu Čechů, nacionalistických Slovácích a podobně. Je to ostuda. Měli bysme si vzít příklad ze Slovinců. Něco o tom vím a jen jim tiše závidím. Podívejte se například na tohle: http://www.angelfire.com/country/veneti/ a http://sloveneti.tripod.com/veg/e/Etr/EtrLang-Intro_e.html
Toť vše,
přeju Vám hodně zdaru.
Slávu Slávom!
Vojtěch M.
Pán docent,
ďakujem za zaujímavé postrehy. V princípe sa s nimi dá súhlasiť, ale sú dve veci, ktoré ženú ľudí, aby si dávali otázky a pokúšali sa na ne odpovedať: Je to poznanie a je to projektovanie budúcnosti. Bez poznania minulosti sa nedá projektovať budúcnosť. Spory ohľadom dejín nie sú len spory o poznanie, sú aj spormi o budúcnosť. Historiografia nevznikla len z potreby poznania minulosti, ale už v antike slúžila na zdôvodňovanie politickej moci, jej legitímnosti a jej práva spravovať krajinu aj do budúcnosti. Preto je potrebné poznať vlastnú minulosť, aby nám niekto neukradol budúcnosť. Je smutné konštatovanie, že dejepisu sa nevenuje vo výchove primeraný rozsah a naše deti sú viac menej historicky nevedomé alebo bezvedomé. Nič nie je pre akúkoľvek totalitu lepšie, ako mať historicky bezvedomých poddaných. S tými si môže robiť, čo chce. Našou úlohou je jej to sťažiť.
Hodne úspechov .
Pán docent (Merunka),
rád by som si prečítal Váš komentár k príspevku Dr Hromníka z 15-ho marca, hneď povyše.
Ďakujem a prajem pekný deň.
Milan