Slovo o gramatike ako politike

Gramatika. Sústava pravidiel a poučiek, ktoré určujú spôsob spájania slov do viet, spôsob transformovania myšlienky do jej zhmotnenej podoby v určitej reči, resp. ktoré určujú, ako túto reč preniesť do grafickej podoby a zapísať. Aspoň tak ju chápe väčšina z nás často si neuvedomujúc, že aj samotná gramatika môže mať okrem filozofického aj hlboký politický obsah. Zdanlivo banálna vec, ktorá v mnohých jazykoch býva zväčša predmetom štúdia vážených „gramatikov“, je v našom konkrétnom slovenskom prípade – ako všetko iné, čo súvisí s ontológiou slovenského národa – vážnou politickou záležitosťou. Budem nosiť drevo do lesa, keď pripomeniem, že slovenské národné bytie je hlboko spojené s bojom za zachovanie slovenčiny ako národného jazyka. Mnohé politické zápasy na Slovensku sa niesli pod heslom „Za tú našu slovenčinu“ a obhájenie slovenčiny ako suverénneho jazyka bolo v skutočnosti aj obhájením národného bytia Slovákov. Túto skutočnosť slovenských národných dejín nemožno poprieť. Je to nespochybniteľný fakt a útoky na slovenčinu, poprípade proti slovenčine boli vždy motivované politicky, aj keď sa niekedy zahaľovali do rúcha vedeckosti a tvárili sa akademicky.

Dnes, samozrejme, je situácia iná, ako bola v 19. alebo vo väčšej časti 20. storočia. Slovensko, slovenský národ už nemajú v svojom okolí protivníkov, ktorí by otvorene siahali na národnú podstatu Slovákov a ohrozovali ich v národnom bytí. V predchádzajúcej vete sa treba držať najmä slova „otvorene“, lebo napriek tomu Slovensko je v geopolitickom priestore, v ktorom síce nemá nepriateľov, ale to neznamená, že v ňom nemá konkurentov. Je omylom domnievať sa, že v zjednotenej Európe nebudú pôsobiť vzájomné protirečenia, že sa v nej nebudú stretať partikulárne záujmy a že sa nebude zápasiť o priestor, na ktorom sa bude realizovať ten alebo onen konkrétny národný záujem. Práve naopak, táto konkurencia sa po zjednotení Európy ešte vystupňuje, lebo odstránením hraníc prestane pôsobiť ochranný val hraničných priechodov a hraničných čiar a prirodzená konkurencia sa bude realizovať vo všetkých sférach, do ktorých v zmysle zákonov živej hmoty bude môcť expandovať. Slováci sa jednoducho musia pripraviť na situáciu, keď ich národné bytie bude v bezprostrednej konkurencii s okolitými národnými bytiami podobne, ako tomu bolo za Rakúsko-Uhorska azda len s tým rozdielom, že v tejto konkurencii už výsledok nebude závisieť od mocenskej supremácie iných národov, ale len a len od vlastnej vôle k životu. Preto sa veľmi čudujem, že 10 rokov po vzniku samostatnej slovenskej štátnosti neprebiehajú verejné diskusie o slovenskej minulosti, prítomnosti a budúcnosti, ba dokonca sa oprávnene domnievam, že slovenské politické elity vedome bránia takýmto diskusiám a sluchu v najvplyvnejších masových médiách sa dostáva najmä tým, ktorí všetkými prostriedkami bojujú proti prízraku „slovenského nacionalizmu“, teda proti zamýšľaniu sa Slovákov nad ich národným bytím a národnou budúcnosťou preložené do zrozumiteľnej reči. Skrátka, akoby táto prepotrebná činnosť pre každý živý inteligentný organizmus bola niečím, čo by mohlo narúšať liberálny charakter Slovenskej republiky a jej demokratický a pluralitný systém. Smutne táto skutočnosť vyznieva najmä v porovnaní s tým, čo sa o týchto otázkach hovorí napr. v maďarskej alebo českej televízii. Akoby Slováci vôbec nemali právo rozmýšľať rovnako, robiť to isté, čo robia Česi. Maďari alebo Poliaci a iné vzdialenejšie národy.  Zdá sa mi, akoby určité politické kruhy na Slovensku mali záujem čo najviac oslabiť slovenský národ v čase jeho prípravy na konkurenciu s ostatnými národmi v Európe bez hraníc.

Jedným z polí, na ktorých sa už dnes odohráva zápas o budúcu pozíciu Slovákov v európskej konkurencii národov, je aj gramatika vo všetkých svojich subsumovaných podsystémoch. Nie je to nič nové, má to svoje hlboké historické korene. Možno sa to niekomu zdá prehnané tvrdenie, ale odporúčam do pozornosti napr. tzv. matičný prevrat z roku 1932 v súvislosti s pravidlami slovenského pravopisu, ktoré pre Maticu vypracoval český profesor V. Vážny. Udalosti z roku 1932 neznamenali len to, že cap nestratil svoje poctivé slovenské meno a nestal sa z neho kozol, ale v podstate boli prvým vážnym signálom, že čechizačná politika čechoslovakistického režimu prvej ČSR zlyhala a stala sa nerealizovateľnou. Matičné udalosti z roku 1932 boli tým povestným výstrelom v Sarajeve, ktorý doviedol benešovský koncept českého štátu rozšíreného o Slovensko do jeho tragického konca v rokoch 1938 – 1939.

Kto by si myslel, že vznikom samostatnej Slovenskej republiky roku 1993 veľký náboj gramatiky ako politika ustúpil do úzadia, je na veľkom omyle. O charakter slovenčiny ako suverénneho, nezávislého národného jazyka sa práve vtedy rozhorel nenápadný tichý boj a jeho výsledky v niektorých oblastiach sú až hrozivé. Hádam nikdy od rokov prvej republiky neprebehla v slovenčine taká silná čechizačná vlna ako práve v rokoch 1990 až 1995, teda aj po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Slovenčinu popri rôznych módnych anglikanizmoch zaplavili desiatky, ba možno aj stovky čechizmov, ktoré úplne alebo čiastočne vytlačili z bežného komunikačného jazyka živé slovenské slová, dokonca prenikli aj také slová, ktoré sa dostali do konfliktu s existujúcou slovenskou terminológiou (napr. prehlásiť vo význame vyhlásiť, hoci slovenské prehlásiť znamená niečo celkom iné ako české prohlásit a je ekvivalentom českého přehlásit, teda niečo vyhlásením zmeniť). Treba povedať, že v tejto neslávnej aktivite priam priekopnícku úlohu zohrala Národná banka Slovenska, ktorá po svojom etablovaní vymenila dovtedy slovenské termíny na označenie rôznych funkcií za termíny české (napr. správny slovenský termín „hlavný“ vymenila za termín z českej správnej terminológie „vrchný“). Priam záhadným spôsobom za zničil vynikajúci slovenský termín „účastina“ a nahradil sa termínom „akcia“, ktorý ináč v slovenčine dovtedy značil výlučne podujatie. Pritom slovenské slovo účastina priam geniálne vyjadruje to, čo je podstatou tejto ekonomickej kategórie. A nakoniec české slovo akce prevzaté z nemeckého Akzien je rozdielne od slová akcie (nemecky Aktion), čo je ekvivalentom slovenského akcia, teda podujatie.

Ale sú tu aj nenápadnejšie české termíny ako primátor a starosta, hoci v slovenčine existovali starobylé správne termíny na označenie týchto funkcií v súlade s domácou a európskou tradíciou mešťanosta (Bürgermeister, polgármester) a richtár. Keď som na túto skutočnosť upozorňoval pri prijímaní zodpovedajúcich zákonov v parlamente, stal som sa vtedy objektom všeobecného posmechu, lebo že vraj čo to za starinu propagujem. To, že táto starina vyhovuje v Nemecku i v Maďarsku, akosi daným kritikom ušla. Veď prečo neodstrániť zo slovenčiny niečo, čo pripomína jej starobylosť, všakže? A ako sa ukázalo neskôr, tradičná starina vyhovuje aj Čechom, lebo bez váhania zaviedli termín krajského hejtmana (z nemeckého Hauptmann = náčelník). A nám sa aj slovenský termín župan zdá nejako „cudzo“, lebo by mohol nedajbože naznačiť, že Slovensko a Slováci majú dlhšiu históriu, ako je čas od nastúpenia poslednej koaličnej (alebo opozičnej) vlády.

Terminologické znehodnocovanie slovenčiny ako suverénneho jazyka však nepokračuje len takouto otvorenou formou. Omnoho nebezpečnejšia je forma, ktorú aj na stránkach Slovenských pohľadov reprezentoval prevzatý článok profesora Kusého. Ide o zdanlivý jazykový voluntarizmus – vraj nech si každý rozpráva tak, ako pokladá za správne – ale v skutočnosti ide o premyslenú stratégiu, voči ktorej sa slovenčina nevie účinne brániť. Jej klasickým príkladom je zámerné vytláčanie pôvodne neutrálneho slovenského slova do pozície slová expresívneho a jeho nahradenie slovom českým. Tento proces prebiehal už od dôb prvej republiky, ale pokračuje ďalej i po vzniku našej samostatnosti. Na jeden prípad upozornil už v spomínanom článku prof. Kusý. Pôvodne neutrálne slovo dojčiť, dojča, dojčenský sa vytlačí do pozície expresívneho slova spôsobom jeho afiliácie s termínom dojiť, s poukázaním, že zrovnáva ženu s kravou atď. Výsledkom potom je, že žena sa priam urazí, keď sa jej človek slovensky opýta na to najkrajšie, čo môže robiť v ranom materstve. Lebo ona vraj nie je krava, ona nedojčí, ona kojí. Nuž a jazyková katastrofa je na svete. Podobne je to s priateľmi nemých tvári, ktorí už väčšinou nechovajú suky, sučky, ale feny a fenky, lebo suka sa im zdá príliš vulgárne pomenovanie pre ich domáceho miláčika. Akosi im uniká, že v češtine termín fena, fenka obsahuje všetky významové odtienky, ktoré sú typické aj pre slovenské slovo suka, sučka. Vrcholom takéhoto prístupu k vlastnému jazyku som zaznamenal, keď učiteľka slovenčiny na jednom žilinskom gymnáziu zahriakla môjho synovca po použití slova suka, aby vraj nepoužíval vulgárne slová.

V období po roku 1990 sa však v jazykovej oblasti udomácnil jeden, dalo by sa povedať ešte nebezpečnejší fenomén. Týmto fenoménom je programové nerešpektovanie platných pravidiel slovenského pravopisu redakciami novín, časopisov, televíznymi hlásateľmi i hlásateľmi rozhlasu, ba i orgánov štátnej a verejnej správy. Robia to vraj z dôvodov vedeckosti, pravdivosti a vecnosti. Akoby pravidlá slovenského pravopisu boli postavené na nevedeckých, voluntaristických, nepravdivých alebo nevecných zásadách. Takým najvypuklejším prípadom z poslednej doby je takmer dôsledné opustenie písania termínu česko-slovenský, Česko-Slovensko so spojovníkom, čo sa podľa môjho názoru musí diať na základe nejakej zákulisnej dohody medzi vydavateľmi tlače, lebo je to takmer výlučné písanie aj na obdobie (1990 – 1992), keď to je aj v rozpore s názvom štátu, jestvujúcim v danej dobe. Písanie termínu Česko-Slovensko, česko-slovenský, resp. Československo, československý je predovšetkým vyjadrením vzťahu k bývalému štátu, teda či tento štát pokladáme za štát spoločný (teda česko-slovenský, resp. slovensko-český), alebo ho pokladáme za český štát so všetkým, čo k tomu patrilo – Benešov čechoslovakizmus, nerovnoprávne postavenie Slovákov, čechoslovakistický stalinizmus so súdením „vojnových“ zločincov typu Jozef Cíger Hronský alebo František Hrušovský atď.

O uvedenom probléme sa už popísali hromady strán, takže nemá zmysel všetko opakovať. Treba len povedať, že štát bol zapísaný v svojom rodom liste ako Republique Tschecho-Slovaque, že Ústava z roku 1920 (prijatá revolučným, nie legitímnym parlamentom) tento rodný list sfalšovala a Slováci pokiaľ im to slobodné pomery umožňovali písali vždy Česko-Slovensko, česko-slovenský. Termín bez spojovníka používali iba tí Slováci, ktorí boli odporcami slovenskej samobytnosti, resp. používal sa v čase, keď za opačný názor hrozil kriminál. Dnešné všeobecné používanie termínu bez spojovníka v slovenskej tlači je preto nepochopiteľné, lebo je návratom do stalinského obdobia, resp. do obdobia stalinského čechoslovakizmu, ktorý nemal dokonca nič ani len s tým čechoslovakizmom Masarykovým. Určite neexistuje na svete národ, ktorý by dovolil zo svojho mena urobiť gramatickú koncovku pri mene iného národa. Domnievam sa, že odstránenie spojovníka v termíne Česko-Slovensko, česko-slovenský, ktoré je v nesúlade nielen so zdravým rozumom, ale aj s platnými pravidlami slovenského jazyka ako jedného zo symbolov úspešného zápasu Slovákov za svoju štátnu suverenitu v rokoch 1990 – 1992 má hlbší zmysel, nie je to len prostým odstránením gramatického prvku. Je to ťah s hlbším zmyslom, ktorý je pomerne priehľadný. Je len smutné, že Slováci nie sú schopní postaviť sa proti tomuto gramatickému imperializmu, ale ho mlčky tolerujú a prispôsobujú sa mu.

Hovorí sa, že len ten môže mať budúcnosť, kto má aj minulosť. Na tejto premise bolo založené šľachtictvo a príslušníci šľachtických rodov priam úpenlivo dbali o to, aby mohli dokázať neprerušené línie svojho rodu do čo najstarších čias. Po zrode moderného nacionalizmu sa obdobný proces odohral aj vo vzťahu k minulosti národov. Dokonca sa vytvoril termín historické a nehistorické národy, akoby nejaký jav, ktorý existuje mohol byť mimo historických vzťahov. Samozrejme, objavitelia tohto výmyslu moderného imperializmu zaradili Slovákov medzi národy bez histórie, teda nehistorické. O minulosť Slovákov sa viedol a sústavne vedie hádam najneľútostnejší boj, ktorý je v súčasných podmienkach „priateľského“ spolunažívania medzi národmi v strednej Európe možný. Skôr než prejdem do gramatickej oblasti, ktorá je témou môjho príspevku, nedá mi, aby som nespomenul moju poslednú skúsenosť z Prahy. Začiatkom marca som navštívil toto bezosporu nádherné mesto a za ten rok, čo som v ňom nebol, musím konštatovať, že opäť opeknela. Počas krátkej prechádzky po historickom jadre som navštívil aj akademickú predajňu kníh pri Prašnej bráne s cieľom pozrieť si najnovšiu českú produkciu v oblasti historickej vedy. Nevychádzal som z údivu, keď som si listoval v najnovšom vydaní školského dejepisného atlasu svetových i českých národných dejín. Len tak pre ilustráciu, v obidvoch sú aj mapky osídlenia v strednej Európe v 6. až 10. storočí. Nuž a čo som sa v nich dozvedel? Napr., že na území Čiech žili Česi, na území Moravy žili Moravania, v Lužici žili Srbi, v južnom Poľsku Vislania, dokonca aj oblasť dnešného Slovinska bola osídlená podľa atlasu Slovincami (hoci rovnako ako Slovákov aj ich dobové pramene označovali termínom Slavi). Čakalo by sa, že na území Slovenska bude tiež niekto žiť. Ale omyl! Podľa českých autorov publikácie z hľadiska osídlenia bolo síce územie juhozápadného Slovenska označené ako osídlené, avšak kým, to hádam vie iba Pán Boh a možno azda oni. Väčšina Slovenska je však vyplnená bielou farbou a už len chýba nápis Hic sunt leones. Nuž, nadštandardnosť môže spočívať i v tom, že ti zabudnem meno a nepoviem o ňom ani budúcej generácii udržiavateľov nadštandardných vzťahov. Poprípade ťa aj vygumujem z mapy, aby sa náhodou niekto nespýtal, kto žije na tom neoznačenom území.

Už chronickou nemocou slovenskej historickej vedy je otázka písania mien historických osobností slovenských dejín. Zdanlivo banálna a iba zdanlivo gramatická otázka. Hoci sa od začiatku 70. rokov v tejto záležitosti vykonalo hodne teoretickej i praktickej práce a kodifikácia sa už urobila aj v pravidlách slovenského pravopisu, časť historickej obce nie je ochotná túto skutočnosť akceptovať a naďalej používa maďarskú transkripciu, ktorá bola kodifikovaná v 19. storočí. V rôznych publikáciách v slovenskom jazyku sa prepisy historických mien používajú rôzne a v publikáciách, ktoré sú vydávané pod kontrolou našej „liberálnej obce“ takmer výlučne v maďarskej podobe. Osobne sa nazdávam, že otázka transkripcie mien historických osobností do slovenskej podoby nie je otázkou „vedeckej objektívnosti“, resp. „ochrany“ mena niekoho v minulosti, ako sa to snažia predkladať niektorí odporcovia tejto časti pravidiel slovenského pravopisu. Je to predovšetkým otázka metodologická, koncepčná. Teda ide o to, či Slováci majú svoje nezávislé dejiny, či boli tvorcami svojich vlastných dejín, alebo boli len nejakou bezforemnou masou, ktorá sa akýmsi nedopatrením „pretárala“ cez dejiny do dnešných čias. Ak Slováci mali svoje dejiny (a o tom nepochybujem), majú rovnaké právo na ich uchopenie ako ostatné národy okolo. Ani maďarská ortografia mien osobností z uhorských dejín, ani česká ortografia osobností z českých dejín (prepísaná z nemčiny) nie je pôvodná. V 19. storočí pri uchopení svojich vlastných dejín ako Česi, tak aj Maďari si tieto dejiny počeštili, resp. pomaďarčili. Tak sa napr. z mena de Zapolia stal Szápolyay alebo z von Wallenstein Valdštejn. Rovnako začínajúca slovenská historická veda (Sasinek) používala v tomto období zväčša slovenskú transkripciu historických mien, niekedy až extrémnu. Zmena, resp. uprednostnenie písania  týchto mien v slovenskom jazyku podľa maďarskej ortografie nastali až po vytvorení prvej ČSR, keď bolo treba pretrhať historické väzby Slovenska s jeho minulosťou a včleniť ho do českého historického kontextu. Išlo o koncepčnú zmenu, ktorá bola založená na čechoslovakistickom charaktere etablovaného režimu prvej ČSR. Jedným z prvkov novej ideológie bolo aj vytvorenie koncepcie Veľkej Moravy ako prvého spoločného štátu Slovákov a Čechov a tisícročného otroctva slovenskej vetvy jednotného československého národa pod maďarským jarmom. V tejto koncepcii otrokár nemohol mať slovenské meno, musel mať meno cudzie, teda maďarské. Myslím si, že dnes už nastal čas, aby sme sa týchto ahistorických konštrukcii vzdali a uchopili svoje dejiny v celosti. To predpokladá vziať si z nich, čo nám patrí bez ohľadu na to, čo si kto o tom myslí.

O tom, že otázka prijímania alebo odmietania transkripcie uhorských mien do slovenského pravopisu súvisí s otázkou akceptácie slovenských dejín ako nezávislého (najmä na Čechoch) historického procesu, jasne svedčí najmä vzťah odporcov slovenskej transkripcie k českej transkripcii historických osobností z českých dejín. Obhajcovia vedeckosti maďarskej transkripcie z 19. storočia, ktorá z Georgia Bochkaya (tak sa jeho meno takmer výlučne nachádza zapísané v historických dokumentoch) urobila Bocskayho Györgya, a jej používania v slovenskom jazyku napriek tomu, že pravidlá slovenského pravopisu hovoria niečo úplne iné,  nemajú žiaden problém urobiť z Albrechta von Wallensteina Valdštejna, z Voka von Rosenberg Rožmberka, zo Závišťa von Falkensteina Falkenštejna atď., atď. Prečo im nevadí „potvorenie“ nemeckých mien ich držiteľov Čechmi (ktorí si na rozdiel od Slovákov svoje dejiny privlastnili aj v gramatike) a odmietajú ten istý spôsob privlastnenia si dejín Slovákmi, mi nie je jasné. Alebo lepšie povedané, je mi to celkom jasné. Ide o obratie Slovákov o národnú minulosť, aby ich bolo možné ľahšie olúpiť o ich budúcnosť.

Rovnako sa mi zdá celkom neopodstatnené, keď slovenčina v kultúrnej a literárnej oblasti úplne zaznáva písanie názvov miest a obcí tak, ako sa vyvinuli v priebehu storočí v slovenskom jazyku. Treba vychádzať z faktu, že v bývalom Uhorsku takmer každá väčšia lokalita mala slovenské (resp. poslovenčené), maďarské (respektíve pomaďarčené) a nemecké (resp. ponemčené) meno. Maďarská historická veda a publicistika dôsledne používa tieto maďarské, resp. pomaďarčené názvy obcí a miest v každom prípade aj vtedy, keď vznikli na konci Uhorska (1900 – 1918) v rámci procesu zostrenej maďarizácie alebo počas okupácie južného Slovenska v rokoch 1938 – 1945. Možno jej vyčítať, že najmä v cudzojazyčných publikáciách neuvádza ich dnešné oficiálne mená, ale v podstate nemožno proti tomu namietať. Slováci pod tlakom geografov, ktorý je v kultúrnej oblasti úplne neopodstatnený, sa od konca 60. rokov programovo vzdávajú časti svojho národného kultúrneho a jazykového dedičstva tým, že preberajú súčasné oficiálne názvy a ignorujú názvy, ktoré vznikli v našom jazyku v historickom procese interakcie nášho národa s okolitým svetom. Tento proces bol zavŕšený v syntéze Dejiny Slovenska až do takej miery, že sa Satmársky mier preonačil na Satumarský a pod.

Som presvedčený, že v bežnej publicistike, v historických prácach atď. by sme sa jednoducho nemali zbavovať prostoducho slovnej zásoby slovenského jazyka. Veď napr. také slová ako Ráb (Györ), resp. Päťkostolie (Pécs) zachovávajú nielen meno lokality, ktorú jej dali Rimania (Arabona, resp. Quinque Ecclesiae),  ale svedčia aj o tom, že Slovania sa dostali do styku s týmto mestom ešte v časoch jeho blednúcej rímsko-provinčnej slávy dávno pred príchodom Maďarov. A rovnako je to s mnohými ďalšími názvami, ktoré dokonca hovoria o tom, že ich založili naši predkovia (Buda, Pešť, Vacov, Miškovec, Bezprím atď.) Ale dôležitý je aj iný faktor. Slováci do určitého času v minulom storočí používali do značnej miery poslovenčené názvy lokalít z celej Európy. Ich pozostatky dodnes nájdeme v termínoch ako Lisabon, Londýn, Paríž atď. Je to svedectvom jedného fenoménu, ktorý by nám zvlášť dnes nemal byť ľahostajný. Ide o fenomén európanstva Slovákov, ktorí svoju európsku dimenziu prejavili aj tým, že si osvojil geografické názvy z nášho kontinentu do svojho jazyka. Nemali by sme sa tak ľahkovážne zbavovať týchto prvkov našej národnej identity. Veď kto dnes ešte vie, kde sa nachádza napr. taký Soľnohrad, Rezno, Cáchy, Carihrad atď., keď už aj také názvy z bezprostredného nášho okolia, hlboko zapísané v našej histórii ako Ráb, Jáger, Päťkostolie alebo Stoličný Belehrad robia elementárne komunikačné problémy u väčšiny Slovákov.

Dalo by sa písať ešte o mnohých ďalších záležitostiach, ktoré súvisia s politikom gramatiky. Jedným z nich je napr. stret slovenčiny s cudzími jazykmi v jednom texte. Dnes už naplatí úzus z dôb pred niekoľkými desaťročiami, že citovať sa má v pôvodnom jazyku. Dnes je všeobecne zaužívaný systém, že sa citáty prekladajú do jazyka textu, iba v prípade nejasnosti sa v poznámke uvedie aj originál, ak sú možné viaceré interpretácie. Tento systém sa používa aj v slovenčine s výnimkou stretu slovenčiny s češtinou. Pri takomto strete väčšina slovenských autorov prestane používať zaužívaný princíp prekladu a použije originálny český text. Je slovenčina systém subsumovaný češtine, že pri strete s ňou jej vyprázdni priestor? Myslím si, že slovenčina je uzavretý a suverénny systém, preto by pri strete s akýmkoľvek cudzím jazykom mala uprednostniť svoj systém, svoje pravidlá bez ohľadu na to, či daný jazyk je pre Slováka viac alebo menej zrozumiteľný. Takéto otrocké citovanie niekedy vyvoláva až úsmev, keď niekto napíše, že ten a ten americký autor napísal a nastane citát v češtine. V prvom rade treba povedať, že daný americký autor nenapísal onú vetu, ale správne by malo znieť, že český prekladateľ preložil myšlienku amerického autora takto…

Dnes stojíme bezprostredne pred vstupom do Európskej únie. V referende rozhodneme o tom, či s naším členstvom v tomto politicko-ekonomickom zoskupení súhlasíme. Po kladnom vyjadrení a po prijatí sa staneme otvorenou krajinou pre najrozličnejšie vplyvy. A nebude to všetko len prechádzka ružovou záhradou. Budeme vystavení tvrdej konkurencii nielen v oblasti ekonomiky, ale vo všetkých sférach spoločenského života vrátane tlaku na našu národnú identitu a národný jazyk. Nemali by sme tieto veci podceniť, ale dôsledne sa na ne pripraviť aj spôsobom, že si budeme chrániť naše kultúrne a jazykové dedičstvo. Už dnes sa z niektorých našich médií, kde bezosporu vedie najúspešnejšia komerčná televízia, valí na nás čudný pidgin (jazyková zmiešanina) slovenčiny, češtiny a angličtiny. Táto skutočnosť by nám nemala byť ľahostajná. Zákonom sme síce zrušili pokuty za jazykovú inkorektnosť, ale to by sa nemalo týkať profesionálnych televíznych a rozhlasových hlásateľov. Ak nie sú schopné redakcie zabezpečiť vnútorné regule pre svojich hlásateľov, malo by sa to zabezpečiť prostredníctvom rozhlasovej a televíznej rady. Rovnako sa treba zamyslieť nad dodržiavaním pravidiel slovenského pravopisu, ktoré možno riešia niektoré veci so storočným omeškaním za okolitými národmi, ale príčiny daného stavu boli objektívne. Nestačí len prihlásiť sa k nášmu historickému dedičstvu v jednom slávnostnom príhovore, treba si toto dedičstvo dôsledne aj privlastniť, vo všetkých sférach, i v gramatike. Len potom budeme môcť bez obáv hľadieť do budúcnosti, pretože budúcnosť bude pre nás zaistená.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.