Česko-Slovensko, Československo, česko-slovenskosť, čechoslovakizmus
Pomaly tomu bude sedem rokov, čo sa česko-slovenský štát stal už len jeden z mnohých štátnych útvarov, ktoré sa v toku dejín objavili na mape Európy, zažiarili, prežili svoju búrlivú históriu s množstvom úspechov a neúspechov a v tichosti alebo za veľkého hrmotu odišli do minulosti. Minulosť býva dávna, neživá, ale aj taká, ktorú bezprostredne pociťujeme, žije v nás, ovplyvňuje naše konanie a neustále o nej premýšľame. Takouto živou minulosťou je aj vyše sedemdesiatročné slovensko-české spolužitie so šesťročnou prestávkou v jednom štáte. Stále je medzi nami dosť tých, ktorí sa z rôznych dôvodov nedokázali vyrovnať so skutočnosťou, že spoločný česko-slovenský štát sa stal minulosťou, že Slovensko vystúpilo z tieňa „staršieho brata“ a aj keď s problémami, ale predsa kráča na vlastných nohách smerom k zjednotenej Európe.
V extrémnych polohách niektorí z nich svoj vnútorný nesúhlas s rozdelením Česko-Slovenska dávajú najavo tým, že sa nechajú fotografovať vo svojej pracovni pod bývalou česko-slovenskou vlajkou, ktorú si už dávno v rozpore s dohodami privlastnila Česká republika. Alebo majú problémy so zložením Ústavou predpísaného sľubu vernosti Slovenskej republike, hoci sú zvolení za poslancov parlamentu suverénneho slovenského štátu. V zastretých formách ho vyjadrujú v udržiavaní mytológie osudového spojenectva, spoločného pôvodu a slovanského bratstva Čechov a Slovákov, hoci práve táto časť slovenského obyvateľstva patrí medzi najzarytejších odporcov akejkoľvek slovanskej orientácie slovenskej politiky. Na druhej strane medzi mnohými stúpencami samostatného slovenského štátu negácia česko-slovenskej štátnosti sa rovná totálnemu odmietnutiu všetkého toho, čo slovensko-česká spolupráca i slovensko-české spolužitie v jednej republike znamenali pre obohatenie slovenského národného života, národnej kultúry i národného hospodárstva, ale najmä, čo znamenali na ceste slovenského národa k jeho vlastnej samostatnej štátnosti. A aby všetkým paradoxom nebolo koniec, najväčší obhájcovia slovanskej orientácie slovenskej politiky o blízkej slovensko-českej spolupráci nechcú ani počuť.
Súčasná slovenská politická scéna je osudovo rozdelená na nezmieriteľné, proti sebe stojace tábory nielen v dôsledku nedohody v otázke „rozdelenia“ privatizačného koláča, ale aj v dôsledku rôznej anticipácie národných dejín a z toho vyplývajúcich konzekvencií pre súčasnosť. Nemalú úlohu tu zohráva práve anticipácia dejín Česko-Slovenska a mytológií s ním spojených. Žiaľ, slovenská historická veda nedokázala vypracovať ani v hrubých rysoch koncepciu národných dejín a v jej rámci dejín česko-slovenskej štátnosti, ktorá by bola akceptovateľná pre všetky prúdy a spoločenské vrstvy slovenskej spoločnosti. Nemyslím tu na nejaký nový zoficiálnený názor, ktorý by mal štátom posvätenú axiomatickú platnosť, ale koncepciu, ktorá by odrážala základnú zhodu v názoroch na ontológiu slovenského národa v minulosti a prítomnosti. Domnievam sa, že prekonanie tejto názorovej rozpoltenosti v otázkach národnej minulosti, by mohlo prispieť aj k prekonaniu rozpoltenosti v názoroch na národnú prítomnosť a budúcnosť.
Na škodu veci však treba konštatovať, že tak isto ako v politickej sfére, ani v odbornej sfére nieto príliš veľkej ochoty diskutovať vo vecnej rovine, a tak sme svedkami paušálneho odsudzovania jedných druhými a utvrdzovaní sa v presvedčení, že jediná pravda je tá naša a s tými druhými vôbec nemá cenu komunikovať. A ešte sa pridá nálepka ľudáka, čechoslovakistu alebo boľševika, čím sa myslí čierna alebo červená totalita a podobné izmy. Základný princíp nezávislého vedeckého prístupu, aby bádateľ stál nad vecou a pristupoval k nej nezaujato, sa neuplatňuje, a preto sme často svedkami straníckeho výkladu histórie, hoci už nie monolitného, jednotného a posväteného jedinou stranou, ale duálneho, ktorý sa odvodzuje od stránenia tomu, alebo onomu politickému zoskupeniu. Pritom kľúčovou témou, na ktorej sa delia pohľady na celý komplex otázok národnej minulosti a prítomnosti je problém slovenských štátoprávnych snažení, respektíve, ako zapadajú alebo nezapadajú do komplexu ich názorov na vznik, existenciu a zánik Česko-Slovenska. Nevieme sa dohodnúť ani na tom, od kedy možno o slovanskom obyvateľstve na území Slovenska hovoriť ako o Slovákoch, či v procese vznikania európskych národných štátov v 9. až 11. storočí sa na tomto procese zúčastňovali aj Slováci s vlastným etnickým povedomím a ktoré štátne celky z tohto obdobia v strednej Európe im môžeme priradiť. Nevieme sa pozrieť nezaujato na naše postavenie a úlohu, ktorú sme zohrávali v dejinách mnohonárodného Uhorska od jeho vzniku až do 18. storočia. Radšej sa bolestinsky oprieme o čechoslovakistický blábol o tisícročnom útlaku Slovákov, z ktorého ich vraj vyslobodil až vznik ČSR. Nevieme sa sine ira et studio pozrieť na programy štátoprávneho riešenia slovenskej otázky a ich legitímnych predstaviteľov, lebo jedny narušovali integritu tisícročného Uhorska a druhé čechoslovakistický model slovensko-českého spolužitia. Nielen na autonomistické hnutie v prvej republike sa mnohí dívajú ako na niečo div nie zločinné, ale nie je tomu tak dávno, keď sa rovnako – ako reakčný a protipokrokový – hodnotil štátoprávny program štúrovcov len preto, že to tak videli dvaja profesionálni revolucionári, dívajúci sa na dianie v strednej Európe veľkonemeckými očami od brehov Rýna. To, žeby dnes určité kruhy rady kriminalizovali zakladajúcu generáciu dnešnej samostatnej Slovenskej republiky, len dokresľuje celkový obraz hlbokej názorovej priepasti vo vnútri slovenskej spoločnosti. Je to čechoslovakizmus v nás, ktorý u mnohých vytvoril reflex, akoby legitímna snaha o slovenskú národnú a štátnu zvrchovanosť bola niečím zločinným alebo prinajmenšom reakčným a zavrhnutiahodným.
Česko-slovenský štát si hneď po svojom vzniku vytvoril vlastnú mytológiu, ktorá – hoci bola na hony vzdialená od objektívneho poznania národných dejín ako Čechov, tak aj Slovákov – sa prostredníctvom škôl stala trvalou súčasťou vedomia širokých más obyvateľstva a prenikla aj do historickej vedy. Netreba príliš zakrývať, že táto zmytologizovaná ideológia slúžila v svojej podstate českým národným záujmom a sledovala pretvorenie štátu pôvodne na dobrovoľnej báze asociovaných dvoch národov na unitárny český štát. Celé skupiny českých historikov sa snažili dokázať, že slovenský národ vlastne neexistuje, že je výplod hungarizmu, že Slováci sú vlastne Česi, ktorí boli zásahom maďarských kočovných kmeňov v 10. storočí oddelení od prvého „československého“ štátu – Veľkej Moravy a nepriazňou osudu zaostali vo vývine, a tak predstavujú mladšiu, menej vyspelú vetvu českého národa. Vznik česko-slovenského štátu bol potom v tomto podaní vysvetľovaný ako napravenie historickej nespravodlivosti, ako logické zavŕšenie historickej tendencie smerujúcej k opätovnému zjednoteniu dvoch vetiev jedného tela. Ako šľahačka nad jahodami nad touto koncepciou visela požiadavka – viac alebo menej otvorene vyslovovaná – aby sa Slováci vzdali svojho hungaristického nánosu a opätovne vplynuli do jednotného „československého“, teda českého národa. Takto postavená téza vyvolala v časti slovenskej spoločnosti silný odpor, ktorý triumfoval v čase zániku prvej republiky. Po druhej svetovej vojne sa idea čechoslovakizmu už v svojej extrémnej polohe neobnovila, ale v idei „československosti“ naďalej pretrvávali – a treba povedať – dodnes pretrvávajú mnohé jej tézy, ktoré sa stali súčasťou historického povedomia mnohých Slovákov. Netýkajú sa len samotných dejín Česko-Slovenska, ale zasahujú aj názory na najranejšie úseky našich dejín.
Klasickou témou na ilustráciu hore uvedených tvrdení sú otázky súvisiace s problematikou etnogenézy Slovákov. Slovenskí jazykovedci už dávno dokázali, že slovenčina má praslovanské korene podobne ako ostatné slovanské jazyky; teda, že Slováci sa vyvíjali vo svojom národnotvornom procese rovnako ako ostatné slovanské národy z praslovanského substrátu na území, kde ich predkovia žili najneskôr od konca 5. storočia. Napriek tomu stále prežíva mýtus Veľkej Moravy ako niečoho, čo nemá priamy súvis s ontológiou slovenského národa. Hovoriť dnes v časti akademickej obci historikov o Slovákoch, respektíve starých Slovákoch v preduhorskom období, ba v niektorých prípadoch aj v období pred 12. storočím sa rovná div nie kacírstvu. Pritom v takom Česku alebo Poľsku nikto nepochybuje, že slovanské obyvateľstvo na ich území bolo staročeské, resp. staropoľské už pred vznikom centralizovaného českého a poľského štátu v 9. a 10. st. Tvrdiť, že vznik centralizovaného štátu o niečo skôr v prostredí Veľkej Moravy bol výsledkom národnotvorného procesu starých Slovákov, vyvolá u nich búrlivý nesúhlas. Vraj Slováci vtedy ešte neexistovali, vraj tu boli iba nejakí Slovania, predkovia Čechov a Slovákov.
To, že nejakí nediferencovaní Slovani neexistovali už v čase rozchodu z pravlasti, že už vtedy sa delili na Slovenov, Poľanov, Srbov, Dulebov, Chorvátov a iných, teda, že už mali vypestované vlastné kmeňové povedomie a že od ich príchodu do oblasti stredného Dunaja po vznik prvých štátnych útvarov uplynulo päť storočí intenzívneho integračného procesu, ktorý ich nielen jazykovo, ale aj povedomím musel odlíšiť od ostatných Slovanov, je akosi mimo ich zorného uhla. Tvrdenie, že v čase, keď sa okolité slovanské spoločenstvá vedeli jasne identifikovať ako Srbi, Chorváti, Česi alebo Poľania, na strednom Dunaji existovalo vyspelé spoločenstvo, ktoré sa nedokázalo odlíšiť od ostatných Slovanov a zachovalo si nejakú všeslovanskú identitu, je jednoducho absurdné. Nemožno pochybovať, že štátne jadro Veľkej Moravy malo svoju vlastnú národnú identitu, odlíšenú objektívne aj subjektívne od ostatných vznikajúcich slovanských aj neslovanských národov. Stotožniť ju však s jediným existujúcim slovanským národom prichádzajúcim do úvahy – Slovákmi – sa mnohým zdá nevedecké, ahistorické. Nevedecké a ahistorické najmä preto, že by sa tým narušil mýtus štátu, ktorý vznikol o tisíc rokov neskôr. Slováci predsa nemohli mať samostatný štát v ranej histórii, keď ho nemali mať ani v modernej dobe. Dovolené bolo možné rozmýšľať len v kategórii spoločného štátu, preto aj ten prvý, ktorý existoval ako reálny fakt, mohol byť len spoločný. To bol dôvod, prečo sa aj veľkomoravskí Sloveni museli zmeniť na bližšie neurčených Slovanov, predkov Čechov a Slovákov, a nie na starých Slovákov (podobne ako starých Maďarov, starých Čechov) predkov moderných Slovákov.
Od takého pohľadu je potom už len krôčik k spochybňovaniu preambuly slovenskej Ústavy v jej časti prihlasujúcej sa k štátoprávnemu odkazu Veľkej Moravy a stáročným zápasom za národnú identitu a vlastnú štátnosť. Veď Slováci podľa nich mali len spoločnú štátnosť, veď sa nikdy neusilovali o svoj vlastný štát, veď pre niektorých je vôbec pochybné, či neexistovali len nejakí Liptáci, Oravci, Spišiaci atď. a nie národ so spoločným povedomím, veď Slovensko vzniklo až roku 1918 v rámci Československa. Ale pravda býva obyčajne zložitejšia Je síce pravdou, že moderné slovenské štátoprávne programy a priori nesmerovali ani k rozbitiu Uhorska, ani k rozbitiu Česko-Slovenska. Logicky sa však zavŕšili v samostatnej Slovenskej republike, lebo v žiadnom modeli v týchto štátoch si Slováci nedokázali vydobyť rovnoprávne postavenie v rovine národnej a štátoprávnej, lebo ani Česi, ani Maďari ich neboli ochotní uznať za plne suverénnych a rovnocenných s vládnucim národom. Pravdou je aj, že v modernej dobe sa Slovensko administratívne od ostatného Uhorska vydelilo až po vzniku česko-slovenského štátu, ale vôbec netreba pochybovať, že reálne existovalo rovnako pred rokom 1918, ako aj po ňom. Už ruský kronikár Nestor v 11. storočí hovorí o Slovenskej zemi za Karpatami a vôbec netreba pochybovať o tom, že tí, čo od hlbokého stredoveku používali termíny ako Slováky, Slovenská zem, Slovensko, Windische Länder, Slowakei, Sclavonia, Tótország, nevedeli, o čom píšu. Aj pradávne delenie Uhorska na Hornú a Dolnú zem netreba vidieť len v jeho geografickom, ale aj etnickom slova zmysle. Slovensko nebolo neznámou Popoluškou Európy, ako ňou neboli ani Slováci.
Už z hore napísaného vidieť, že základy slovenskej národnej štátnosti boli položené v rovnakom období, ak nie trochu skôr, ako boli položené základy českej alebo poľskej národnej štátnosti. V behu dejín v súvise s rôznymi geopolitickými a dynastickými záujmami mali tieto národné štátnosti spolu so štátnosťou Maďarov veľmi podobný osud: Na konci 18. storočia prakticky žiadna z nich neexistovala. Rozpustené boli v mnohonárodných ríšach, v našom prípade v ríši habsbursko-lotrinskej. Až impulz francúzskej revolúcie podnietil opätovný rozmach myšlienky národnej štátnosti, ktorá nikdy od vzniku feudálnych národných štátov celkom nespala. Slováci boli pri jej novodobom rozmachu rovnako ako Maďari, Česi alebo Poliaci. Až v procese jej realizácie sa postupne dostávali do pozície, v ktorej ťahali za kratší koniec. Naši poprední predstavitelia však nikdy nepochybovali, že máme rovnaké právo na vlastnú národnú štátnosť ako naši susedia. Hoci nám naše právo bolo upierané, a odporúčaní sme boli do „večitého poddanstva“ (Kossúth), tento zápas naši predkovia nevzdali a ani nemohli vzdať. Keď sa nám nepodarilo dosiahnuť štátoprávnu rovnoprávnosť v rámci Uhorska, hľadali sme ju mimo, rovnako, ako postupovali po rakúsko-maďarskom vyrovnaní Česi. Podobný osud a podobné záujmy viedli k česko-slovenskému politickému spojenectvu, a nie nejaké osudová spolupatričnosť. Ani Česi, ani Slováci nemali dostatok síl, aby sa mohli oslobodiť len vlastnými silami a aby si mohli svoju štátnosť aj udržať. Preto prirodzene gravitovali k sebe a pustili sa do experimentu, v ktorom chceli nájsť rovnoprávnosť s ostatnými európskymi národmi. Týmto experimentom bola Česko-Slovenská republika, ktorá vznikla roku 1918. Vznikla z vôle oboch národov a mala im zabezpečiť rovnoprávnosť ako navonok, tak aj medzi sebou.
Štáty sa udržujú myšlienkami, z ktorých vznikli, hovorieval T. G. Masaryk. Prvá Česko-Slovenská republika bola založená na myšlienke sebaurčenia, rovnoprávnosti a demokracie. Ak by sme ju hodnotili cez tézu, ktorú vyslovil Masaryk, museli by sme konštatovať, že jej osud bol vopred jasný a časovo limitovaný. Vznikla totiž ako výraz zvláštneho sebaurčovacieho práva českého a zvláštneho sebaurčovacieho práva slovenského národa. Českí politici veľmi rýchlo zistili, že Slováci zdecimovaní politicky i ekonomicky vyše sedemdesiatročným maďarizačným útlakom nie sú pre nich rovnocenným partnerom. Rýchlo zabudli, z akých myšlienok vznikla spoločná republika. Nad racionálnou úvahou zvíťazilo pri budovaní nového štátu národné sebectvo, malý český imperializmus, ktorý už roku 1920 Ústavou Republiky československej zmenil medzinárodne uznané Česko-Slovensko na unitárne Československo. To, že sa to vraj stalo kvôli uznaniu nového štátu veľmocami, aby sa mohol prezentovať pred svetom ako štát národný, patrí k spomínaným mýtom. Predstavitelia veľmocí vo Versailles veľmi dobre vedeli, že Slováci nie sú Česi a česko-slovenský štát by uznali v akomkoľvek garde, lebo zapadal do ich mocenských zámerov.
Slováci nevstupovali do nového štátu preto, aby Čechom odovzdali to, čo si dokázali uhájiť voči Maďarom – svoju vlastnú národnú identitu. V októbri 1918 nevznikla Československá republika, ako to ešte dodnes hlása nápis na nie celkom výtvarne šťastnom pamätníku na Dunajskom nábreží pred Slovenským národným múzeom, ale Česko-Slovenská republika ako štát dvoch národov hľadujúcich vlastné sebaurčenie a rovnoprávnosť. Česi toto dosiahli, Slovákom boli obe kategórie upreté. Z troch myšlienok, na ktorých bola prvá republika založená im zostala iba obmedzená, ale predsa len demokracia. A tú dokonale využili na to, aby behom krátkeho obdobia dokázali striasť zo seba dôsledky maďarizácie a sformulovať nanovo požiadavku vlastného sebaurčenia a rovnoprávnosti. Tak, ako britská demokracia musela nakoniec akceptovať požiadavku Írov na vlastný samostatný štát, v závere 30. rokov bolo len otázkou času, keď by musela česko-slovenská demokracia akceptovať slovenskú požiadavku návratu k všetkým trom myšlienkam, na ktorých bola česko-slovenská štátnosť založená. Mali sme však smolu. Do tohto procesu sa zamiešal Hitler a svojimi geopolitickými „šachmi“ opätovne nabil kanóny tým, ktorí chceli vidieť v Česko-Slovenskej republike obnovenú českú štátnosť, teda unitárne Československo.
Šesťročná skúsenosť so samostatnou štátnosťou ukázala, že Slovensko môže existovať ako samostatný štát a že Slováci sú schopní riadiť si svoje veci vlastnými silami. Hoci v Slovenskom národnom povstaní dokázali, že stoja na strane demokracie a Spojencov aj tým, že akceptovali Spojencami uznané Česko-Slovensko, museli nakoniec prehltnúť horkú pilulku obnoveného Československa. Ich túžba po vlastnom sebaurčení bola kriminalizovaná a aj rovnoprávnosť bola len formálna, na papieri. Veľmi skoro odišla na dlhé roky z nášho priestoru aj demokracia. V zmysle Masarykovho citátu bola stavba socialistického Československa na piesku, nelegitímna. Slovákom odmietla rovnoprávnosť, sebaurčenie a spolu s Čechmi aj demokraciu. „Vzbúra“ Slovákov v polovici 60. rokov proti Novotného režimu, ktorý sa pokúšal nadviazať na predchádzajúce čechoslovakistické mýty, vytvorila síce na chvíľku nádej, žeby bolo možné vrátiť sa ku koreňom česko-slovenskej štátnosti, avšak sovietske tanky pochovali nielen záblesky demokracie, ale podporili aj obnovenie pražského centralizmu, ktorý bol v principiálnom rozpore s myšlienkou slovenského sebaurčenia a rovnoprávnosti.
Obnovenie demokracie začiatkom deväťdesiatych rokov nutne nastolilo otázku návratu k pôvodným koreňom, na ktorých by sa dalo pokračovať v česko-slovenskom spolužití v jednom štáte. Pri tom sa ukázalo, že anticipácia koreňov tohto spolužitia je úplne odlišná u oboch národov. Kým absolútna väčšina Čechov chcela vidieť reštauráciu Československa, väčšina Slovákov bola ochotná akceptovať maximálne Česko-Slovensko. Preložené do politologického jazyka, česká strana bola ochotná akceptovať spoločný štát iba za podmienky českej dominácie v ňom, väčšina Slovákov iba za podmienky, že bude skutočne česko-slovenský, a nie československý alias český s vnútornou autonómiou Slovákov. Žiaľ, najmä v radoch slovenskej inteligencie sa vyskytlo hodne takých, ktorí boli ochotní akceptovať aj českú predstavu o spoločnom štáte. Značne tým skomplikovali cestu Slovenska k jeho sebaurčeniu, k rovnoprávnosti i k demokracii, hoci videli a vedeli, že česká predstava unitárneho štátu je pre väčšinu obyvateľstva neprijateľná. Ich „československosť“ prerástla až do akceptovania čechoslovakizmu a zdá sa, že zbaviť sa ho je pre ňu dodnes problém.
Ako teda vnímať Česko-Slovensko? Bolo prínosom pre Slovákov? Naplnilo ich predstavy? Alebo bolo len nutným zlom, ktorého sa bolo treba čo najrýchlejšie zbaviť? Predovšetkým treba vidieť, že jeho vznik bol výsledkom túžby viacerých generácií Slovákov po vlastnom sebaurčení a rovnoprávnosti. Bez spolupráce s Čechmi by túto túžbu bolo možné ťažko naplniť aspoň v čase, keď vzniklo. Napriek tomu, že počas celej existencie nedokázal jeho režim zabezpečiť naplnenie týchto túžieb, paradoxne prispelo k dozretiu Slovákov do takého štádia, že boli schopní plne zobrať zodpovednosť za svoj národný a štátny život, keď doba postavila pred nich takúto výzvu. Česko-Slovensko bolo nevyhnutnou etapou na cesta Slovákov k národnej a štátoprávnej rovnoprávnosti s ostatnými okolitými národmi. Tak, ako so zánikom Uhorska nezaniklo automaticky ani maďarónstvo, ani so zánikom Česko-Slovenska nezanikol čechoslovakizmus. Ako som uviedol prejavuje sa rôznymi formami, ktoré zasahujú najmä ideologickú nadstavbu spoločnosti. Jeho škodlivosť v dnešnej dobe spočíva nielen v tom, že spomaľuje proces identifikácie sa všetkého obyvateľstva so samostatnou Slovenskou republikou, ale najmä v tom, že bráni prehĺbeniu skutočných rovnoprávnych a vzájomne prospešných česko-slovenských alebo slovensko-českých vzťahov. Slováci vždy čerpali z bohatej studnice českej kultúry a nevidím dôvod, aby tak nerobili ďalej. Avšak nemôže sa to diať na úkor vlastnej slovenskej kultúry a vlastných národných a štátnych ambícií. Čím skôr zanikne čechoslovakizmus vo všetkých jeho formách, tým rýchlejšie bude možno vybudovať skutočne vzájomne prospešnú spoluprácu medzi Slovákmi a Čechmi. Ideologické spojenectvá sú podobne pevné ako Dzurindová vláda, reálne záujmy však vedia vytvoriť pevné zväzky, ktoré dokážu pretrvať aj ťažké skúšky.