Černová

Černová. Malá obec medzi výbežkami Veľkej Fatry a riekou Váh. Vlastne ani nie obec, ale len ulica mesta Ružomberka od nepamäti žila pokojným životom. Jej obyvatelia boli prevažne roľníci, živili sa však aj pltníctvom a rybárstvom, alebo dochádzali za prácou do fabrík v Ružomberku. V celej histórii obce nič nenasvedčovalo, že sa 27. októbra 1907 stane symbolom odporu slovenského ľudu proti nezmyselnej, surovej a neľudskej maďarizačnej politike uhorských vlád od rakúsko-maďarského vyrovnania roku 1867. Nezmyselné a nekresťanské zavraždenie pätnástich Černovčanov pri pokuse o „posviacku“ tamojšieho novopostaveného katolíckeho kostola vykopalo takú priepasť vo vzťahoch medzi uhorskou vládou a Slovákmi, že čelní predstavitelia slovenského politického života odvtedy stále intenzívnejšie hľadali budúcnosť svojho národa mimo hraníc Uhorska.


Čo sa stalo v tento pamätný deň, keď sa to dotklo nielen sŕdc všetkých vlasteneckých Slovákov, ale zatriaslo aj svedomím svetovej kultúrnej verejnosti? Odpoveď nie je ľahká ani jednoduchá. Samotná streľba do zhromaždeného davu asi 1000 Černovčanov pri pokuse o „vysvätenie“ kostola, ktorý si občania postavili z vlastných peňazí a ktorý si želali vysvätiť toho času suspendovaným kňazom, rodákom z obce a iniciátorom jeho výstavby Andrejom Hlinkom, bola len nepatrným kamienkom v celkovej mozaike politiky uhorskej vlády voči národnostiam a špeciálne voči Slovákom. Táto politika vychádzala z nereálnej predstavy o Uhorsku ako o maďarskom národnom štáte a o povinnosti uhorskej vlády za každú cenu asimilovať národnosti Uhorska a vytvoriť z tohto štátu kultúrne a etnicky jednotný maďarský štát. Čím bola táto politika nereálnejšia a bezperspektívnejšia, tým ju uhorská vláda presadzovala húževnatejšie a brutálnejšie.
Uhorsko ako štát vzniklo na začiatku 11. storočia na troskách Veľkej Moravy a bezo sporu pod vedením staromaďarskej rodovej šľachty na čele s Arpádovcami. Avšak nemožno nevidieť, že už pri jeho založení asistovali domáci slovenskí veľmoži (Hunt, Poznan a ďalší), ktorí do nového štátu priniesli skúseností z predchádzajúceho štátotvorného procesu v strednej Európe. Túto skutočnosť si určite uvedomoval aj prvý uhorský kráľ sv. Štefan, ktorý v svojich poučeniach kráľovičovi Imrichovi odkazoval, že krajina jednej reči je nerozumná a krehká (imbecile et fragile). Aj keď sa z času na čas v Uhorsku objavovali národnostné a najmä rečové spory, nemožno povedať, žeby sa vládna moc snažila uprednostňovať jednu národnosť pred druhou. Práve naopak, používanie univerzálnej latiny ako štátneho jazyka nebránilo rozvíjať jazyky národností i národnostnú kultúru. Ak vznikali jazykové spory, vládna moc sa ich snažila potláčať a uprednostňovala jazykovú toleranciu. Privilégium pre žilinských Slovákov z r. 1381, zásahy v stredoslovenských banských mestách začiatkom novoveku i jazykový zákon z r. 1606 svedčia o trvajúcej politike vládnej moci smerom k jazykovej tolerancii. Preto aj prvé útoky na Slovákov a slovenský jazyk, ktoré sa odohrali začiatkom 18. storočia, Slováci chápali ako pokusy o zníženie vážnosti ich národnosti a o spochybnenie ich zásluh o budovanie „vlasti“, za ktorú považovali celé Uhorsko.
Nástup moderného nacionalizmu však pochoval nadobro pokojné spolunažívanie národností Uhorska. Myšlienka uhorských jakobínov prebudovať Uhorské kráľovstvo na federáciu piatich suverénnych republík i so Slovenskom ako jednou z nich bola labuťou piesňou za niekdajším jazykovo tolerantným Uhorskom. Poprava vodcov povstania na Rákošskom poli pri Pešti r. 1795 bola symbolickým ukončením jazykovej rovnoprávnosti v Uhorsku. Uhorský snem totiž už predtým, na zasadaní v r. 1791 – 1792 prijal sériu zákonov, ktoré možno chápať ako nástup maďarizácie v krajine.
Predstavitelia Slovákov na začiatku 19. storočia len ťažko chápali, že v krajine, ktorú pokladali za svoju vlasť a v ktorej boli najstarším autochtónnym obyvateľstvom, by mali jedinú budúcnosť – zánik a plnú asimiláciu. S týmto postavením sa nemohol stotožniť žiaden živý organizmus a nestotožnili sa s ním ani Slováci. Ich odpor voči maďarizácii nikdy nebol namierený proti príslušníkom maďarského národa a nikdy nesmeroval k potlačeniu práv iných. Všetky politické programy, ktoré predstavitelia slovenského národného života vypracovali v priebehu 19. storočia, boli zamerané výlučne na uplatnenie sa Slovákov ako plnoprávnych občanov Uhorska a na národnú samosprávu. Odmenou zo strany uhorských vládnych orgánov, ktoré sa v priebehu prvej polovice 19. storočia zmenili na agresívne orgány maďarskej supremácie a nadvlády nad ostatnými národnosťami Uhorska (ináč reprezentujúcich cca 60-percentnú väčšinu obyvateľstva), boli len biľag, prenasledovanie a všestranná perzekúcia. Označenie za pansláva bolo to najjemnejšie, ak to nezastrašilo, nasledovali perzekúcie v zamestnaní, súdy, väzenia a v r. 1849 – 1849 to boli aj šibenice.
Slováci sa v priebehu 19. storočia niekoľkokrát pokúšali o vyrovnanie s Maďarmi. Prvýkrát v revolúcii rokov 1848 – 1849. V mikulášskych Žiadostiach slovenského národa z 10. mája 1848 ponúkli rovnoprávny zväzok národov v jednotnom Uhorsku. Odpoveďou boli zatykače a štatárium.Za tejto situácie bol ozbrojený odpor logickým postupom. Aj dnes sa nájdu (žiaľ aj medzi Slovákmi) ľudia, ktorí tento postup spochybňujú. Ale dalo sa zlu a bezpráviu nepostaviť na odpor?
Druhýkrát Slováci ponúkli vyrovnanie v Memorande národa slovenského zo 6. a 7. júna 1861. V Pešti neuspeli. F. Deák, vodca maďarského hnutia za rovnoprávnosť s Viedňou prijal delegáciu slovenského národa v župane a s čibukom, aby jej len preboha nepriznal náhodou reprezentatívnosť. Slováci sa preto obrátili na Viedeň, ktorá bola predsa len o niečo tolerantnejšia. Ale ani tam nepochodili. Viedeň sa radšej dohodla s Budapešťou proti väčšine obyvateľstva Rakúskej ríše. Rakúsko-maďarským vyrovnaním z r. 1867 dala maďarským šovinistickým vládnym kruhom v Uhorsku voľnú ruku. A tie to naplno využili.
Už roku 1868 sa vyrovnali s národnosťami povestným národnostným zákonom, v ktorom kodifikovali, že v Uhorsku je len jeden národ a to národ maďarský. S ostatným nemaďarským obyvateľstvom sa „vyrovnali“ tým, že im v rámci zákona garantovali určité jazykové práva. Avšak tie sa v praxi nikdy neuplatnili. Od začiatku sedemdesiatych rokov 19. storočia uhorská vláda nastúpila kurz tvrdej maďarizácie. Zatvorila tri slovenské gymnázia a postupne likvidovala národnostné školstvo. Za obeť jej roku 1875 padla aj Matica slovenská, jediný celonárodný orgán Slovákov. Keď srbský poslanec uhorského snemu S. Miletič interpeloval predsedu vlády K. Tiszu v prospech slovenského národa, ten mu len sucho odpovedal, že „slovenského národa v Uhorsku niet.“
Slovenská politika reagovala na vzrastajúci národnostný útlak odchodom do politickej pasivity. Pasivita však neprospela slovenskému národnému životu, mala skôr demoralizujúci účinok. Uhorskej vláde pritom nijako nebránila v pritvrdzovaní maďarizačnej politiky. V priebehu deväťdesiatych rokov 19. storočia ju slovenská politika preto postupne opúšťala a začiatkom 20. storočia sa plne zapojila do zápasov za národnostnú rovnoprávnosť. Pod heslami Za tú našu slovenčinu, Za tie naše haleny najmä ľudový prúd Slovenskej národnej strany zapojil do národného života masy slovenského ľudu. V tejto situácii sa do politického života zapojil aj mladý ružomberský farár A. Hlinka. Počas volebnej kampane roku 1906 podporil slovenského národného kandidáta, začo bol svetskou vrchnosťou súdený i odsúdený. Avšak neváhala ani vrchnosť cirkevná. Spišský biskup A. Párvy ho suspendoval „ab officio et ordine“, teda z úradu ružomberského farára i z pastoračnej činnosti. A. Hlinka sa proti tomu bránil až vo Vatikáne a účinne mu pri tom pomáhali českí a moravskí katolíci. Na ceste v Čechách bol aj počas černovských udalostí.
Po voľbách roku 1906 sa moci v Uhorsku ujala krajne šovinistická Strana nezávislosti, ktorá si za jeden zo svojich cieľov dala urýchlenie maďarizácie. Minister školstva tejto vlády A. Apponyi (Aponi) nechal parlamentom prejsť nový balík školských zákonov, ktoré mali definitívne zlikvidovať národnostné školstvo a z uhorských škôl urobiť povestný „mlynček“, do ktorého by sa hádzali slovenské deti a z ktorého by vychádzali uvedomelí Maďari. Tieto zákony vyvolali všeobecnú nespokojnosť medzi uvedomelým slovenským obyvateľstvom, ktoré sa oproti predchádzajúcemu obdobiu o svoje práva hlásilo stále otvorenejšie. Takýmto otvoreným odporom bolo aj odmietnutie snahy spišského biskupa a politických orgánov štátu o vysvätenie kostola v Černovej.
Ako biskup, tak aj politická moc však chceli ukázať, kto je v Uhorsku „pánom“. Preto rozhodli vysvätiť kostol aj proti vôli farníkov. Ráno 27. októbra 1907 niečo po pol desiatej sa v obci v sprievode policajnej asistencie a ružomberského slúžneho Pereszlényiho objavili vyslaní maďarónski kňazi. V úzkej uličke pri vchode do obce bolo zhromaždené takmer všetko obyvateľstvo Černovej, ktoré bolo rozhodnuté nevpustiť maďarónskych kňazov do obce. Napriek tejto situácii sa rozhodol slúžny vykonať vysviacku stoj čo stoj. Popohnal kone ťahajúce jeho kočiar do davu, na čo sa jeden občan Černovej snažil kone zadržať. Slúžny ktorý situáciu nezvládol a sám sa začal cítiť ohrozený, vydal žandárom povel na streľbu. Výsledkom tejto nezmyselnej „kresťanskej“ brutality bolo 15 mŕtvych a 12 ťažko ranených.
Uhorská vláda namiesto riadneho vyšetrenia celej udalosti rozpútala hysterickú kampaň proti „panslavistickým štváčom“ a celú vinu zhodila na nich. Na podporu svojich tvrdení zorganizovala monster proces, na ktorom nechala odsúdiť ďalších 40 Černovčanov na úhrnný trest 37 rokov. Jej pohon na „panslavistických strašiakov“ však pred domácou i svetovou verejnosťou nezabral. Černovská otázka sa dostala do Ríšskej rady vo Viedni, na obranu Slovákov vystúpili početní Česi i mnohí ďalší svetoví velikáni, medzi nimi B. Björson, R. S. Watson a A. Denis. Slovenská otázka sa tým po prvýkrát dostala do svetového povedomia ako jestvujúci fakt, s ktorým sa treba zaoberať. Priateľov medzi svetovou kultúrnou elitou, ktorých Slováci získali v dôsledku černovských udalostí, už nikdy nestratili. Počas prvej svetovej vojny, keď Slováci spolu s Čechmi vstúpili do protirakúsko-uhorského odboja, im mnohí z nich účinne pomáhali.
Kresťanstvo nás učí pamätať na mŕtvych a uctiť si ich. Na druhej strane jedným z kľúčových prvkov kresťanstva je odpustenie. Koniec koncov kresťanské odpustenie demonštroval už A. Hlinka, keď sa po zrušení suspendovania Vatikánom pokoril pred svojím biskupom A. Párvym. Ale kresťanstvo pred odpustením hriechov vyžaduje aj účinnú ľútosť. A žiaľ, tej sme doteraz neboli svedkami. Práve naopak, posledne sa objavili pokusy zrelativizovať vinu uhorskej vlády a jej orgánov poukázaním na fakt, že väčšina strieľajúcich žandárov bola slovenskej národnosti. Toto zrelativizovanie sa mi zdá rovnako scestné, ako keby niekto chcel zrelativizovať vinu nemeckých nacistov na holokauste s poukazom na to, že krematória vo vyhladzovacích táboroch obsluhovali židovskí väzni.
V poslednom období sa opäť hovorí o slovensko-maďarskom zmierení. Som presvedčený, že Slováci ani Maďari nemajú inú možnosť, ako priateľsky nažívať vedľa seba tak, ako vedľa seba žili po mnohé stáročia v minulosti. Veď mať dobrého suseda, s ktorým sa o nič nesporím, je skutočným požehnaním. Zmierenie však nemôže byť na princípe, čo sme si to sme si, teraz buďme priatelia. Ba dokonca ani nemecko-francúzske zmierenie nemôže byť pre nás príkladom. V tomto prípade išlo totiž o zmierenie dvoch imperializmov, ktoré sa vzájomne potierali a vzájomne si škodili počas celého predchádzajúceho obdobia. Určiť tu vinníka a obeť je viac-menej nemožné. Avšak v slovensko-maďarských vzťahoch sú vinník a obeť celkom zrejmí. To, že obeť niekedy reagovala ostrejšie, ako vyžadoval útok, je tak tiež vinnou útočníka. V našom prípade teda skôr ako o vyrovnanie by malo ísť o odpustenie. Ako kresťania sme povinní odpustiť. A druhá strana, ak chce, aby jej bolo odpustené, by mala vyjadriť ľútosť. Napríklad i ľútosť nad nezmyselne zmarenými životmi jednoduchých obyvateľov Černovej.

3 Responses

  1. Avatar poznamkovac 10. januára 2008 / 14:30

    akurát ste zabudli na kamene, ktoré začali hádzať dedinčania.

  2. Avatar jose 11. januára 2008 / 10:54

    Nezabudol. Žáner, v ktorom je p. Hrnko činný, jednoducho nie je o histórii, ale o budovaní historizujúcich klišé. „Všetko si oni pletú, aj mená aj názvy..“ spieval v jednej zo svojich pesničiek Vysockij a podobne je to s týmto pánom. Od zamlčiavania podstatných okolností cez krajne jednostranné interpretácie, až po otvorené lži. Na druhej strane nemožno textom uprieť určitú vzletnosť a uhladenosť, darmo … písal inteligent.

  3. Avatar Misco 16. januára 2008 / 0:24

    Mne to pripadá ako dosť mizerná poľahčujúca okolnosť, ktorá na udalosti vôbec nič nemení…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *