Devín – božská perla Slovenska

A možno je všetko ináč

Múdry rabín učil svojich žiakov o veciach a dejoch, ktoré nás obklopujú, pochybovať, lebo vraj všetko môže byť ináč. Aj neotrasiteľné pravdy, generáciami prijímané ako nespochybniteľné axiómy, môžu, ale nemusia zodpovedať skutočnosti. Jedna pochybnosť o slovenskej posvätnej pravde sa mi vkradla do duše pred pár rokmi počas návštevy gréckeho ostrova Hydra v Egejskom mori. V strede ostrova na impozantnom kopci stoja zrúcaniny antického chrámu Atény Afaie, ktorý bol cieľom nášho výletu. Krásne letné počasie umocňovalo dojem výnimočnosti a nádhery miesta, ktoré mi – bez nejakej väčšej vonkajšej podoby – silne pripomínalo Devín. Ruina antického chrámu zapadala do koloritu kopca, akoby ani nebola výtvorom ľudských rúk, ale od stvorenia sveta trónila nad rozsiahlymi pláňami zarastenými pistáciovými hájmi pod nami. Hoci chrám nestal na najvyššom mieste ostrova, výhľad, ktorý sa ponúkal z jeho okolia, bolo to najkrajšie, čo nepatrný ostrov uprostred mora mohol ponúknuť. A vtedy sa to stalo. Môj anglicky hovoriaci priateľ s neobvyklým pátosom konštatoval: „This place is devine. Toto miesto je božské.“ Nepočudoval som sa ani tak samotnému konštatovaniu, ktoré asi najlepšie vystihovalo pocity všetkých návštevníkov, ako skôr formálnej zhode anglického slová divine (divajn) s názvom miesta, na ktoré som myslel, dívajúc sa ponad zelené koruny stromov na  ligotajúce sa blankytné more na obzore, spojené letným oparom s rozžiarenou belasou oblohou. A tu vznikla moja pochybnosť. Čo ak je v skutočnosti všetko ináč?

Celé stáročia nikto nezapochyboval o etymologickom výklade anonymného autora tzv. Fuldských análov, ktorý v latinskom zápise o udalostiach z roku 864 napísal: „Kráľ Ľudovít sa v auguste vypravil s veľkým vojskom za Dunaj a obľahol Rastislava v akomsi hrade, ktorý sa v reči onoho národa nazýva Dowina (t.j. dievča). Ten sa však neodvážil bojovať s kráľovskými vojskami, a keď sa presvedčil, že nemá kam uniknúť, okolnosťami donútený vydal toľko a takých rukojemníkov, ako si želal kráľ. Okrem toho sa ešte so všetkými svojimi veľmožmi prísahou zaručil, že bude kráľovi zachovávať vernosť, čo však vôbec nedodržal.“

Boli kritickí historici, ktorí pochybovali o lokalizácii veľkomoravskej Dowiny a jej stotožňovaní s hradnou ruinou, nachádzajúcou sa nad sútokom Moravy s Dunajom. Ale podľa mojich vedomosti iba jeden jazykovedec – a to až v najnovšej dobe – zapochyboval o etymologickej zdatnosti pisateľa Fuldských análov, resp. jeho neskoršieho glosátora. Najuznávanejší slovenský jazykovedec – etymológ profesor Šimona Ondruš sa domnieva, že nejde o odvodeninu od slova dievča, ale od slova dívať sa, diviť sa, ktoré sa vyvinuli s prastarého indoeurópskeho koreňa deiv-, doiv- vo význame jasný, svetlý. Keďže tento istý slovný koreň je základom aj pre celý slovný rad s významom božský, božstvo, myslím si, že tento výklad je možné rozšíriť. Najmä keď sa v starých prameňoch vyskytuje slovo Divín aj v adjektívnej (Divinkew), nie len apelatívnej forme, a tiež v podobe Divina.

Geografické názvy (horopis, vodopis a miestopis) patria v každom jazyku k najkonzervatívnejším častiam slovnej zásoby. Ľudia pomenúvajú objekty v svojom okolí v celkom konkrétnej situácii. Motivácia názvu vychádza z vecných okolností, ktoré sú charakteristické pre dané miesto, a používajú sa slová z ich vtedajšej dobovej slovnej zásoby. Jazyk je však dynamický systém, ktorý sa sústavne vyvíja nielen z hľadiska tvaroslovného, ale aj významového (sémanticky) a taktiež z hľadiska slovnej zásoby. Staré, nepotrebné slová zanikajú, menia svoj význam podľa vývinu vonkajšej materiálnej a duchovnej skutočnosti a nové slová vznikajú, aby sa mohli pomenovať javy, ktoré v minulosti neboli. Avšak raz pomenovaná lokalita si húževnato zachováva svoj názov, aj keď slovo z jazyka dávno vypadlo, alebo úplne zmenilo význam. Dokonca v rôznej podobe takéto názvy prenikajú do cudzích jazykov, ktoré si ich prispôsobujú vlastnej fonetickej štruktúre. Tak vzniká celá plejáda zemepisných názvov, ktoré po určitom čase potomkom pomenovávateľov nič konkrétneho nepripomínajú. Sú im viac alebo menej zrozumiteľné, alebo úplne nezrozumiteľné. Pri vyslovení názvu Trnava, každý Slovák vie, že názov súvisí so slovenským slovom tŕň, trnie. Pri názve mesta Žilina, už len zainteresovaný jazykovedec zistí, že ide o odvodeninu zo starého slovanského slova žilo, to je sídlo, ktoré sa zo slovenčiny vytratilo v čase jej vydeľovania z ostatných slovanských jazykov. Ale s názvom najstaršej zaznamenanej a do súčasnosti existujúcej lokality na našom území, s názvom mesta Nitra si už nevedia dať rady ani zdatní jazykovedci a vykladajú ho rôzne. Najmä pri takýchto názvoch vzniká tzv. ľudová etymológia, teda ľudový výklad pôvodu názvu, kde sa jeho vonkajšia podoba stotožňuje s niektorým podobným živým slovom v jazyku. Hádam najznámejším prípadom tzv. ľudovej etymológie je vysvetľovanie starého slovanského názvu Berlín (pôvodne označenie močaristého miesta) z nemeckého slova Bär, čo je medveď. A hoci aj seriózni nemeckí vedci poznajú pravý pôvod názvu hlavného mesta Nemecka, počnúc erbom mesta až po rôznych maskotov sa všetko v Berlíne točí okolo medveďa.

Aj pri zohľadnení názoru profesora Šimona Ondruša si dovolím tvrdiť, že dávny nemecký kronikár pri výklade názvu spomínaného hradu, ktorý Ľudovít Nemec nebol schopný dobyť, pracoval s tzv. ľudovou etymológiou. V čase opisovaných udalostí od príchodu Slovanov do oblasti Devína ubehlo viac ako tristo rokov. Ak vezmeme do úvahy názor, že vysvetlenie názvu je až vložkou glosátora z 11. storočia, tak viac ako štyristo, možno päťsto rokov. Vtedy si už nikto z miestneho slovenského obyvateľstva nemohol pamätať skutočnú motiváciu slovanského názvu skalného brala nad Moravou a Dunajom. Okrem toho za tak dlhé obdobie staroslovenská spoločnosť prešla prevratnými zmenami. Jednou z nich bolo aj odvrhnutie pohanstva a prijatie kresťanstva. Tieto zmeny sa nutne museli prejaviť aj v jazyku. Len zmena náboženskej situácie vyvolala priam jazykovú revolúciu podobnú tej, akú v dnešnej dobe zažívame napríklad v súvislosti s objavením sa počítačov a internetu. Mnohé slová, ktoré súviseli so starými kultmi, boli dokonca aj za použitia násilia z jazyka vytlačené. Po vystriedaní dvoch – troch generácií, čo trvalo tak 40 až 60 rokov, už pôvodný význam slov spojených s pohanským náboženstvom mohol byť zabudnutý, alebo dokonca zmenený na úplne protikladný. Názvy lokalít však zostávali. Nuž a v tejto situácii, ako som už uviedol vyššie, sa vytvára priestor pre ľudovú etymológiu.

Pomenovanie Devín nie je kontinuálnym slovenským názvom hradu nad sútokom Moravy a Dunaja. V starých slovenských textoch sa vyskytuje vo forme Diwin, resp. v okolitých záhoráckych nárečiach sa používala forma Tebeň, ktorá je odvodená od nemeckého mena Theben (názov vznikol alternáciou slovenského pomenovania ešte v čase, keď sa v ňom nachádzal v prvej slabike tzv. jer, t.j. najneskôr v 10. storočí). Forma Devín je rekonštrukciou z obdobia národného obrodenia, pri ktorej sa použil jednak výklad neznámeho franského analistu a jednak maďarská forma názvu hradu Dévény. Avšak vzhľadom na to, že výslovnosť maďarského dlhého é je omnoho bližšia k výslovnosti slovenského i, resp. í, ako e, é, ale aj vzhľadom na to, že na Slovensku a v Maďarsku máme viacero lokalít s názvom Divín, Divina, na ktorých sú zrúcaniny hradov, resp. pozostatky hradísk, musím konštatovať, že zápis z 18. storočia vo forme Diwin sa mi zdá bližší k pôvodnému slovenskému názvu veľkomoravského hradiska ako rekonštrukcia národovcov na základe Fuldských análov.

Urobil som si široký prieskum v indoeurópskych jazykoch s cieľom nájsť významové paralely s anglickým slovom divine. Samo toto slovo pochádza z latinského divinus, divina, divinum, ktoré má podobnú širokú škálu významov. Jeho základný význam je božský, božská, božské, resp. nádherný, nádherná, nádherné. Avšak pri tomto význame to nekončí. Ďalej označuje miesto, kde sa vykonávajú náboženské obrady, vykonávanie náboženských obradov, veštenie. V podobnom význame a takmer nezmenené som ho našiel vo všetkých románskych jazykoch, v ktorých som ho hľadal. Od talianskeho divino, divina cez francúzske divin až po španielske divinos, divina. Aj v najstaršom spísomnenom indoeurópskom jazyku, sanskrite, sa vyskytuje koreň slova v hore uvedených významoch. Sanskritské slovo déva znamená božstvo, miesto vykonávania náboženských obradov alebo veštenia. Diva je bohyňa. Rovnako staroperzské slovo dévas je božstvom i miestom vykonávania obradov. Lotyšské dieviškigs znamená božský, resp. nádherný. Aj v slovanských jazykoch existujú slová s koreňom div- – div, divný, diviť sa, podivuhodný, ktorých sémantika smeruje skôr k opozitu slová božský – hádam s výnimkou slova podivuhodný, čo môže mať aj význam nádherný, a slova div, čo môže byť nielen čudo, ale aj zázrak. Je však evidentné, že tieto slová majú rovnaký pôvod ako sanskritské déva, diva, resp. latinské divinus, divina. A ako uvádza historik a publicista Pavel Dvořák v svojej poslednej knihe Zrodenie národa, zakladateľ českej slavistiky a etnografie Luboš Niederle pozná v staroslovanskom panteóne božstvo s menom Div, čo umožňuje tvrdiť, že prapôvodný indoeurópsky význam slova bol zachovaný aj v praslovanskom jazyku. Len v určitej dobe sa jeho význam v jazyku posunul, resp. zmenil. Ako a kedy, to je otázka pre jazykovedcov. Aby sa niečo také stalo, musela nastať nejaká vonkajšia okolnosť, ktorá zmenu vyvolala. Mohlo to byť napr. prijatie kresťanstva, keď sa pohanské obrady stávali čudnými a pohanské modly – božstvá čudami.

Ako som už uviedol na pôvodnom slovenskom sídelnom území sa nachádza viacero lokalít s názvom Divín, resp. Divina, ktoré sa v ranom stredoveku objavili zapísané v latinskej forme ako Diuin, Dyuin, resp. Diven. Popri Devíne, je to lokalita pri hrade Gýmeš, novohradský Divín pri Lúčenci a Dévény v Boršode v Maďarsku. Boršodský Dévény i slovenský Devín sa v maďarských dokumentoch často uvádzali v podobe Dévény, novohradský Divín osciloval raz ako Diuin, inokedy ako Diwin, ale v starých prameňoch sa nachádza aj forma Déveny. Je zaujímavé, že Divina pri Žiline sa síce v starých prameňoch uvádza ako Diwina, resp. Diuina, ale v čase maďarizácie jej uhorská vláda pridelila názov Dévény.

Je známou skutočnosťou, že praveké národy umiestňovali chrámy pre svoje božstvá na dominantné kopce, ktoré krásou svojho okolia i rozhľadom umocňovali prežívanie náboženských obradov. Dokonca národy žijúce na rovinách si stavali umelé kopce, či už v podobe pyramíd alebo zikuratov, na ktoré umiestňovali chrámy a modlitebne. Aj medzi slovanskými pohanskými kmeňmi, ako to poznáme z príkladu polabských Slovanov, existovali posvätné okrsky na vyvýšených miestach, na ktoré mali prístup len kňazi a významní veľmoži. Je teda takmer isté, že to robili aj naši predkovia okolo stredného Dunaja. Dominantné kopce s vynikajúcim rozhľadom po okolí vytvárali vhodné miesta nielen na stavanie chrámov, v ktorých sa často ukrývali najcennejšie relikvie starodávnych národov, ale aj na obranné zariadenia. Chrámové komplexy, resp. okolie kultových stavieb sa opevňovali (najznámejším takýmto opevnením je aténska Akropola) a v týchto pevnostiach v čase mieru prebývali kňazi a veľmoži, v čase vojny obyvateľstvo zo širokého okolia. Ako bratislavský Devín, novohradský Divín alebo hrad Gýmeš, tak aj hradisko nad Divinkou pri vstupe do Žilinskej kotliny predstavujú dominantné kopce s nádherným výhľadom na okolie. Devín bol ústredným veľkomoravským hradiskom pri Dunaji, hradisko nad Divinkou (v starých prameňoch uvádzané ako Divina) bolo správnym veľkomoravským centrom na strednom Považí. Pravdepodobne túto úlohu plnil Gýmeš na strednej Nitre i Divín v Novohrade. Som presvedčený, že archeologický výskum preukáže veľkomoravskú minulosť aj týchto lokalít. Rovnako som presvedčený, že sa na nich nachádzali pohanské kultové miesta starých Slovákov.

Uvedená skutočnosť sa podľa môjho názoru odrazila aj v pomenovaní uvedených lokalít. Najpravdepodobnejšie pôvodný názov znel Divinj kameň, resp. Divina skala s významom posvätné, božské miesto, resp. miesto vykonávania pohanských náboženských obradov. Postupným zjednodušovaním vznikli mená Divín, Divina (toto pomenovanie svojou hláskovou štruktúrou je ináč najbližšie k zaznamenanej forme Dowina z Fuldských análov). V čase, keď neznámy analista zapisoval priebeh neúspešnej výpravy Ľudovíta Nemca proti Rastislavovi, žilo obyvateľstvo Veľkej Moravy už najmenej v tretej generácii podľa kresťanských zásad. Pôvodný význam slov divinj, divina vôbec nemusel byť známy. Napr. v 13. storočí obyvateľom Slovenska očividne nič nehovoril. Svedčí o tom aj jeden zápis z tej doby, keď maďarský pisár zapísal hrad Gýmeš ako Diuinkew, teda Divinj kameň. S prekladom slova kameň (maďarsky kő, vtedajším pravopisom kew) nemal problémy, ale slovo divín mu asi nič nehovorilo a pravdepodobne ani miestnemu slovenskému obyvateľstvu. Nepustil sa do etymologizácie ako nemecký analista (hoci napr. pri Modrom Kameni sa od začiatku v maďarských dokumentoch uvádzala podoba Kékkö), ktorý použil najbližšie podobné slovo deva, dievčina. Dokonca sa dá predpokladať, že analista z Mohúča poznal niektorý slovanský jazyk a etymológiu slova Dowina si urobil sám, nezávisle od toho, ako názov pociťovali vtedajší obyvatelia Slovenska. Ale na záver ešte raz treba zopakovať starú múdrosť, že všetko mohlo byť ináč. Čo sa však nedá zmeniť, čo nemôže byť ináč, je to, že Devín je skutočná božská (nádherná) perla Slovenska.

Božská perla Slovenska

Z ktorejkoľvek strany sa človek blíži k Devínu, vždy sa mu naskytne jedinečný, neopakovateľný pohľad na strmé bralo neobyčajnej krásy. Postupujúc z Moravského poľa, teda zo západu, sa pozorovateľovi odkrýva nad mokraďovým lesom ako zázračná veža vysoké vápencové bralo na pozadí lesov Devínskej kobyly. Pozostatky niekdajšieho stredovekého hradu len dotvárajú genius loci daného miesta, lebo len potvrdzujú to, čo už i pri pohľade z diaľky musí byť každému jasné – na takomto strategickom mieste nemohla neexistovať obranná stavba, zabezpečujúca široké okolie.

Približujúc sa zo severu pozdĺž rieky Moravy pútnik najskôr narazí na výbežok Devínskej kobyly, aby vzápätí za ním zazrel neobyčajnú horu piesku zvanú Sandberg. O skutočnej povahe a pôvode tohto zaujímavého výtvoru prírody sa bližšie dozvie, až keď vystúpi na úpätie treťohorného útvaru, keď v sypkom piesku vyloví prvé žraločie zuby, resp. pozostatky dávnovekých morských ulitníkov. Až potom uvidí v diaľke vynárajúci sa hrad, ktorý sa mu z tejto strany neukáže naraz, ale postupne sa odhaľuje ako cudná panna.

Úplne iný pohľad sa ukazuje cestujúcemu, ktorý prichádza do Devína od Bratislavy po pravej strane Dunaja. Dlho ho svojou nezvyčajnou homoľovitou podobou púta vyvýšenina, na ktorej stojí rakúsky hrad Hainburg, a omnoho vyšší, ale menej zaujímavý kopec Braunsberg, tvoriaci protipól k devínskemu hradnému bralu. Až tesne pred vstupom do obce sa vynorí – naraz a oslňujúco – v celej svojej nádhere Devínsky hrad. V tom momente pravobrežné dominanty Dunaja okamžite stratia svoju príťažlivosť. Jednoducho antická krása brala a hradu vyžaduje všetku pozornosť prichádzajúceho.

Hádam najkrajší pohľad na hrad sa naskytne tomu, kto k nemu zostupuje po turistickej značke z vrchu Devínskej kobyly. Sútok lenivej Moravy a dravého Dunaja z tejto pozície síce nevidieť, lebo ho zakrýva hradný kopec. Avšak obraz majestátnej hradnej ruiny s citadelou na hradnom brale a s akropolou niekdajšieho hradiska, na ktorej sú zvyšky stredovekých stavieb, vytvára nezabudnuteľnú scenériu, nezvyčajný kontrast pokojnej roviny Moravského poľa s prúdom Dunaja, ktorý sa práve na tomto mieste prehrýza cez poslednú prekážku svojho horného toku – Devínsku bránu, aby sa po jej prekonaní pod Bratislavou definitívne zmenil z mohutnej horskej rieky na tok nížinného typu. Predieranie sa Dunaja cez posledné výbežky stovky kilometrov dlhého hrebeňa Karpát a Hundsheimských vrchov na druhej strane veľtoku vytvorilo v priebehu tisícročí na oboch brehoch rieky zaujímavé prírodné útvary, z ktorých najvýraznejší je práve devínsky hradný kopec.

Ale ani jeden pohľad z ktorejkoľvek strany nevyváži tú nádheru, ktorú môže človek uvidieť z citadely hradu, teda z najvyššieho miesta hradného vrchu. Rozľahlá hradná zrúcanina na niekdajšej akropole sa ťahá severojužno-juhovýchodným smerom a po jej skončení sa odkrýva voľný pohľad na nekonečnú rovinu niekdajšej Panónie. Oproti sa týči vyvýšenina Braunsberg, ktorá v minulosti tiež slúžila – podobne ako Devín – na osídlenie starovekým národom, ktoré si ju niekoľkokrát opevnili. Smerom na západ a severozápad sa odkrývajú roviny Dolného Rakúska, na ktorých často rinčali zbrane meniace svetovú históriu a s ňou i dejiny hradu. Týmto smerom dominuje jednak prekrásny barokový zámok neďaleko od Marcheggu a už spomínaný výbežok Devínskej kobyly, tróniaci nad rezerváciou Sandberg. Smerom na severovýchod a východ cloní výhľad Devínska kobyla, medzi ktorej úpätím a úpätím hradného kopca sa nachádza niekdajšie mestečko, dnes miestna časť Bratislavy Devín. Najvýraznejšou dominantou mestečka je rímsko-katolícky kostol, ktorého história je rovnako zaujímavá ako história hradu.

Prírodné útvary dopracované ľudskou rukou vytvárajú pri sútoku Moravy s Dunajom neopakovateľnú scenériu, akých je v širokom okolí len málo. Nie je preto nijakou zvláštnosťou, že tento kraj priťahoval rôzne národy a kmene od najstaršej doby, aby sa tu usadili. Každý z nich nejakým spôsobom prispel do bohatých dejín hradu a okolia. Bolo by hriechom nezoznámiť sa s nimi, najmä keď Devín predstavuje jeden z národných symbolov Slovenska a Slovákov.

Chrám a pevnosť

Jedinečnosť miesta na sútoku Moravy s Dunajom umocňuje fakt, že sa práve pod ním križovali dva najvýznamnejšie európske staroveké cestné ťahy, tzv. Jantárová a Dunajská cesta. Od najstarších čias sa pod hradným bralom a v jeho okolí stretávali obchodníci, ktorí sprostredkovávali výmenný obchod medzi severnou a južnou Európou s tými, ktorí sa vydávali s tovarmi pozdĺž Dunaja zo severozápadnej Európy na Balkán a odtiaľ ďalej cez Anatóliu až na Stredný východ a Číny a vice versa. Jantár, cín, meď, soľ, zlato, potraviny, látky a iné potrebné komodity, ktoré sa nachádzali v jednom kúte sveta, sa dopravovali na druhý koniec obchodných trás, aby sa tam vymenili za iné užitočné veci a putovali po tých istých cestách, len opačným smerom. Dnes môžeme len žasnúť nad tým, aké obrovské vzdialenosti prekonávali už starovekí obchodníci, aby dopravili potrebný tovar z jednej časti Európy do druhej. Ako dnes, tak aj vtedy obchod potreboval ochranu a údržbu obchodných ciest. Strategické miesta na frekventovaných trasách kupcov sa preto vždy opevňovali a ich obyvatelia v nevyhnutnej miere strážili a udržiavali komunikácie v použiteľnom stave. Obchodníkom sa tak dostávalo potrebnej ochrany a oni za to časť svojho zisku nechávali ochrancom v podobe rôznych mýt a poplatkov. Prospech bol teda na oboch stranách. Ak sa pri strategickom mieste navyše stretalo viacero diaľkových ciest, význam takéhoto bodu výrazne vzrastal. To bol aj prípad Devína.

Pevné brehy Dunaja v oblasti Devínskej a Bratislavskej brány, ktoré umožňovali prechod cez rieku, navyše chránené dobre opevniteľnými vyvýšeninami, nemohli uniknúť pozornosti človeka. Je dosť pravdepodobné, že sa dostali do pozornosti už pravekých lovcov, ktorí sa dokázateľne potulovali po okolí pred asi 30-tisíc rokmi. Avšak prvé stále osídlenie na hradnom kopci je doložené až v období asi pred 6-tisíc rokmi v mladšej dobe kamenej. Odvtedy bol hradný kopec osídlený takmer nepretržite a archeologické vykopávky ukazujú, že skoro všetky staroveké kultúry tam usídlené využívali prírodné danosti miesta najmä na dva účely – ako kultové miesto a zároveň ako pevnosť na ochranu brodu cez Dunaj a proti potenciálnym útočníkom. Je až zarážajúce, ako celé tisícročia napriek častému striedaniu kmeňov a národov v oblasti stredného Dunaja si ľudia opäť a opäť stavali na Devíne svoje chrámy, obetiská a modlitebne. A neboli to hocijaké posvätné miesta. Ich výbava, ktorú sa podarilo objaviť archeológom, patrí široko-ďaleko k najzaujímavejším.

Už najstarší obyvatelia hradného kopca v mladšej dobe kamennej (kultúra lineárnej keramiky, bádenská kultúra, ľud so šnúrovou keramikou, či ľud maďarovskej kultúry) zanechali po sebe artefakty, ktoré slúžili na kultové účely. Počas usídlenia ľudu maďarovskej kultúry došlo i k prvému opevneniu devínskej akropoly drevozemným valom, ktorý pri základoch dosahoval až štvormetrovú hrúbku. Podľa archeologičiek Veroniky Plachej a Jany Hlavicovej, ktoré realizovali na hrade dlhodobý archeologický výskum, v tomto období prevažovali tzv. henoteistické kulty, ktorých podstatou bolo uctievanie lokálnych božstiev. Podľa oboch vedkýň sa na začiatku doby bronzovej na Devíne objavili prvky novej náboženskej predstavy o svete, ktorá je miestnou obdobou kultových predstáv, panujúcich v Mykénskej kultúre vo vzdialenom Grécku. Tieto predstavy zosobňuje najmä unikátny nález hlinenej plastiky – hlavičky koňa, symbolizujúcej najstaršiu podobu panteónu indoeurópskych kmeňov (slnečný kôň).

Aj v mladšej dobe bronzovej na prelome 2. a 1. tisícročia pred Kr. slúžil priestor hradného vrchu predovšetkým na kultové a vojenské účely. Potvrdzujú to nálezy kultových predmetov tzv. bisolárneho kultu (kultu slnka s vtáčími a konskými atribútmi) a najmä unikátny nález najstaršieho európskeho bronzového vojenského výstroja, ktorý sa skladal z prilby, panciera a holenných platní. V tom období patrilo opevnenie v Devíne pravdepodobne k najvýznamnejším centrám tzv. čačianskej kultúry, v ktorej niektorí bádatelia vidia predkov neskorších Dórov, ktorí na konci doby bronzovej vyzbrojení novými železnými zbraňami vtrhli do Grécka, rozvrátili tamojšiu achájsku kultúru, aby sa neskoršie spolupodieľali na vytvorení „gréckeho zázraku“, antickej gréckej civilizácie.

Po odchode nositeľov čačianskej kultúry dlhodobo obývali hradný vrch, najmä jeho akropolu príslušníci velatickej kultúry. Aj oni využívali polohu na kultové a obranné účely. Ich kultové miesto sa nachádzalo o niečo južnejšie ako neskorší veľkomoravský kostol na juhozápadnej časti hradného návršia. Akropolu mohutne opevnili, ale ich sídelné objekty sa nachádzali aj mimo opevneného priestoru po celej rozlohe návršia tak, ako ho v stredoveku opevnili kamenným múrom. V tomto období sa postupne vykryštalizovala silueta hradného návršia, ktorá sa už potom menila len podľa použitých stavebných technológii a stavebného materiálu. K prvému spoločnému opevneniu citadely a akropoly došlo niekedy na začiatku doby železnej (9. až 8. stor. pred Kristom), čo pravdepodobne súviselo s vpádom prvého známeho nomádskeho národa do Karpatskej kotliny Kimerov, o ktorom písal v svojich dejinách aj Herodotos. Podľa Veroniky Plachej roštové opevnenie hradiska dosahovalo na niektorých miestach šírku až 10 m.

Dôkazy o tom, že hradný kopec slúžil ako kultové stredisko i pevnosť zároveň, sa podarilo slovenským archeológom zdokumentovať aj pre staršiu dobu železnú, ktorá trvala na našom území približne od 8. do 4. storočia pred Kr. Na nádvorí stredného hradu odkryli studňovitú jamu až 7m hlbokú, ktorá bola zasypaná kultovými artefaktmi. Veronika Plachá a Jana Hlavicová sa domnievajú, že v okolí tohto objektu sa mohol nachádzať širší kultový okrsok, alebo sa tam mohlo aj veštiť. Tieto dva úkony (náboženstvo a veštenie) patrili v starovekých kultúrach k sebe, na čo poukazuje už uvedená etymológia latinského slova divinus. Podobný kultový objekt odhalili aj v dolnej časti hradiska, kde sa na dne menšej jamy našla konská lebka, rozbitá keramika, riečne kamene, praslen a unikátna soška koňa, ktorá symbolizuje prežívanie alebo obnovenie prastarého indoeurópskeho náboženstva.

Súvislé a archeológmi doložené využívanie návršia Devínskeho hradu na kultové a obranné účely v priebehu mnohých tisícročí a – ako uvidíme nižšie – i v dobe historickej mi vnuklo myšlienku, či aj starodávne pomenovanie Devína nezdedili Slovania po predchádzajúcich civilizáciách. Nebolo by to nič neobvyklé a sedelo by to aj terminologicky. Najmä keď aj v najrozšírenejšom zo živých keltských jazykov, teda jazyka potomkov tých, ktorí mohli s najväčšou pravdepodobnosťou pomenovať skalu nad sútokom Moravy a Dunaja tak, aby prežila nasledujúce etnické posuny, som našiel prekvapujúce analógie. Vo welštine podstatné meno diwinidd má presne tie isté sémantické významy ako anglické divine alebo latinské divinus a sloveso so slovesným základom diwin- znamená svätiť, veštiť a vykonávať náboženské obrady. Nakoniec som sa však s touto myšlienkou nestotožnil, pretože – ako už bolo povedané – názov nie je na slovenskom sídelnom území izolovaný (dokonca je rozšírený po celom sídelnom území Slovanov), a teda musel vychádzať z vtedajšieho živého jazyka predkov Slovákov. Ale kto vie, ako to bolo v skutočnosti.

Poklad keltských mincí

Devínsky hradný kopec z pohľadu archeológa je takou malou Trójou. Ako sa Heinrich Schliemann prekopával cez jednotlivé vrstvy osídlenia pri hľadaní skutočnej Tróje, ktorú podľa Homéra a jeho pevného presvedčenia zničili hrdinskí Achájci na čele s mykénskym kráľom Agamemnonom, tak aj archeológ na Devíne musí pozorne sledovať jednotlivé vrstvy osídlenia a správne ich prideľovať tej alebo onej kultúre, tej alebo onej civilizácií, tomu alebo inému etniku. Pri určovaní veku archeologickej pamiatky, osídlenia, hrobu a pod. vedcom pomáhajú rôzne artefakty nachádzajúce sa vo výkopoch. Najčastejšie sa vek určuje podľa použitej keramiky, avšak v tomto prípade ide najmä o určenie relatívneho veku. Bez použitia najmodernejších prístrojov je najspoľahlivejším datovacím nálezom minca. Pomocou mince sa dá totiž nález určiť nielen relatívne, ale aj absolútne.

Nález mince je pre archeológa niečo podobné ako pre novovekého historika zápis v denníku. Vek mince sa veľmi dobre určuje, často na rok presne. Ak objaviteľ nájde v nejakej neporušenej vrstve mincu a vie ju presne datovať, čo obvykle nebýva problémom, vie najmenej to, že daná vrstva nemôže byť staršia než je dátum vyrazenia mince. V priebehu stáročí, najmä odvtedy, ako sa začali na našom území objavovať a raziť mince, sa ich na Devíne ukrylo alebo potratilo veľmi mnoho. Pre archeológov je nález mince takým malým sviatkom. Keď sa ich nájde celý poklad, to už je sviatok poriadny. Sviatočný deň zažila na konci deväťdesiatych rokov 20. storočia aj Veronika Plachá, vedúca výskumu na Devíne, keď pri revíznych prácach na pozostatkoch rímskych stavieb na nádvorí stredného hradu medzi renesančným palácom a studňou našla džbán obsahujúci až 70 kusov keltských mincí.

Mince neboli domáce, ba ani z razieb, ktoré vtedy produkovala významná keltská mincovňa na území dnešnej Bratislavy. Patrili medzi napodobeniny rímskych denárov, ktoré razili keltské kmene na území Zadunajska s centrom v dnešnej Budapešti – Eraviskovia a Azali. Na náleze okrem jeho numizmatickej hodnoty je zaujímavé, že nie je zrejme, kto ho vlastne uložil do zeme. Schoval ho tam ohrozený keltský obchodník zaoberajúci sa diaľkovým obchodom? V tom prípade však Rimania, ktorí upravovali terén pre svoju stavbu, museli byť veľmi nepozorní, človek by povedal, že takmer slepí. Alebo ho tam ukryl nejaký Riman ako svoju korisť alebo obchodný zisk a z neznámych dôvodov sa už nevrátil? Nevedno. V každom prípade sa však tento nález zaradil medzi klenoty Mestského múzea v Bratislave.

Kto však boli Kelti? Ako sa dostali do strednej Európy? Aký bol ich vzťah k Devínu? Mali tam aj oni svoj posvätný okrsok? Na tieto otázky už neodpovedá len archeologický výskum. O Keltoch sa zachovali nielen pozostatky ich materiálnej kultúry ako o predchádzajúcich národoch na našom území, ale aj podrobné písomné správy od súčasných antických autorov, ktorí popísali ich pôvod, náboženstvo, vojenské umenie a zvyky. Archeológia sa tak stáva vo vzťahu k ich histórii pomocnou vedou, lebo príchodom Keltov na naše územie začína doba historická. To znamená, že o všetkých ďalších etnikách, ktoré na našom území žili alebo ním prechádzali, už vieme nielen to, čo po sebe zanechali v podobe zvyškov materiálnej kultúry, ale aj akým jazykom hovorili, aké boli ich náboženské predstavy, a aspoň zhruba, aj aká bola ich história. Informujú nás o tom antickí historici, politici, vojvodcovia a spisovatelia, mnohé diela ktorých sa zachovali až po súčasnosť.

Kelti (Rimanmi tiež nazývaní Gali) sa vyvinuli v priebehu staršej doby železnej v oblasti severovýchodného Francúzska, Švajčiarska a juhozápadného Nemecka. Patrili do samostatnej a v danej dobe rozsiahlej jazykovej skupiny indoeurópskych jazykov, z ktorej do dnešných dní prežili už len nepatrné zvyšky v podobe írčiny, welštiny, bretónčiny a gaelických jazykov Škótska a priľahlých ostrovov. Po dokonalom zvládnutí výroby železa, hrnčiarskej výroby a zvýšení produktivity v poľnohospodárstve zavedením dokonalejších železných pluhov a iných poľnohospodárskych náradí a náčiní začali v priebehu 4. storočia pred Kr. ako nositelia novej kultúry mladšej doby železnej (latén) expandovať do okolitých oblastí. V priebehu jedného storočia zaplavili Európu od najzápadnejšej časti Iberského polostrova (Galícia) až po východný Balkán a prenikli až do centra Anatólie (Galatia). Ako jedinému antickému národu sa im podarilo dobyť Rím (387 pred Kr.) a Gréci ich útok odvrátili len s obrovským vypätím síl pri Delfách, ktoré sa im však podarilo dokonale vyplieniť (279 pred Kr.). Železné nástroje, ktoré vynašli alebo zdokonalili, sa dodnes používajú takmer v nezmenenej podobe (nožíky, nožničky, kladivá, kliešte, kosy atď.).

Už v prvej vlne svojej expanzie na konci 4. storočia pred Kr. zasiahli aj územie dnešného Slovenska. Archeológom sa podarilo dokázať ich prítomnosť v tomto období nálezmi z neďalekej Stupavy, ale postupom času ovládli celé juhozápadné Slovensko. Pravdepodobným centrom ich tunajšej moci sa stala Bratislava, ktorú ako prví vystavali na skutočné osídlenie mestského typu i s kamennými, murovanými stavbami (opidum). Samozrejme, neobišli ani Devín a Braunsberg na druhej strane Dunaja. Aj tam postavili svoje sídliská a venovali sa na nich rôznym remeslám počnúc hrnčiarstvom a končiac hutníctvom železa. V Devíne sa keltské osídlenie nesústredilo len na hradnom vrchu, ale jeho silne pozostatky sa našli i v celom chotári obce. Keltom na našom území patria dve nespochybniteľné prvenstvá – ako prví začali používať písmo a ako prví razili mince. Či využívali návršie a devínske bralo aj na kultové účely sa nepodarilo doteraz zistiť. Ich náboženské predstavy praktiky tak, ako ich poznáme z antických spisov, vykonávané vrstvou druidov, sa vyznačovali mysticizmom a skrývali veľa tajomstiev. A niektoré pretrvali až dodnes. Patria medzi ne aj miesta, kde vykonávali svoje kultové obrady.

Aj pri Devíne písal dejiny Rím

Keď v prvej polovici 8. storočia pred Kristom (podľa tradície r. 756) na pahorkoch neďaleko rieky Tiber na okraji etruskej civilizácie založili dovtedy rozptýlené skupiny italických pastierov mesto Rím, málokto mohol tušiť, že o niekoľko storočí budú potomkovia týchto pastierov ovládať takmer celý vtedajší známy svet, že dokonca ovládnu geograficky a klimatologicky úplne odlišné územia, na aké boli zvyknutí zo svojej domoviny. Bojovní Latinovia si najskôr podrobili okolité kmene a národy, potom Itáliu až po Alpy a nakoniec pevnou rukou zavládli nad celým Stredomorím. Za vlády prvého cisára Oktaviána Augusta v posledných rokoch pred narodením Krista sa zmocnili aj rozsiahlych území južne od stredného Dunaja, kde vytvorili provincie Norikum a Panóniu. Hlavné mesto Panónie stálo len neďaleko od Devínskej brány smerom na západ. Ak pripustíme, že v tom období mohla byť odstránená bujná vegetácia lužných lesov okolo Dunaja, z citadely dnešného hradu musel pozorovateľ bez problémov dovidieť na toto prvé veľkomesto na území dnešného Rakúska, ba i v celej strednej Európe.

Cestujúci automobilom z Bratislavy do Viedne schádzajúc z nadjazdu ponad okresnú cestu do Brucku nad Litavou si môže po ľavej strane všimnúť v riedkej topoľovej aleji pozostatky nejakej stavby, ktorá býva v noci osvetlená. Miestni ju nazývajú Haidentor, Pohanská brána. Je jedným z viacerých viditeľných pozostatkov niekdajšej slávy hlavného mesta Panónie Carnunta, ktoré v čase najväčšieho rozmachu obývalo až 100 000 ľudí. Ďalším viditeľným pozostatkom je kruhový amfiteáter, ktorý sa nachádza v línii topoľovej aleje, avšak na pravej strane cesty. Na týchto miestach stálo tzv. vojenské mesto, vojenská pevnosť rímskych légií obohnaná mohutným kamenným múrom, ktorej účelom bola obrana severnej hranice Rímskej ríše proti možným nájazdom z tzv. barbarica, územia na severe nepodrobeného Rimanmi. Civilné mesto, ktoré ťažilo z tranzitného obchodu na Jantárovej a Dunajskej ceste bolo umiestnené severnejším smerom bližšie k Dunaju na území dnešnej obce Deutsch-Altenburg.

Bolo to práve Carnuntum, odkiaľ sa Rimania vydávali na vojenské výpravy smerom za Dunaj, odkiaľ šírili svoje produkty i stavebné technológie medzi barbarské kmene, kde pravdepodobne žili stavitelia rímskych stavieb na území Slovenska v Stupave, na Devíne i v Dúbravke. Odtiaľto sa roku 6 po Kr. vybral na vojenskú výpravu proti markomanskému kráľovi Marobudovi neskorší rímsky cisár Tibérius. Práve v tom čase totiž, keď Rimania obsadzovali územia južne od Dunaja, vtrhli do krajov na sever od neho germánski Markomani a Kvádi, ktorí zničili keltskú civilizáciu, ovládli jej územie a začali robiť Rimanom problémy. Je takmer isté, že Tibérius a jeho vojaci sa museli dostať aj do Devína, ak – s vysokou pravdepodobnosťou – strategický brod cez rieku pod ním nevyužili na prepravu celého vojska. Už po prvom kontakte so slovenským územím si Rimania uvedomili neobyčajnú významnosť devínskeho hradného návršia, a preto na akropole postavili murovanú strážnu vežu, ktorej základy sa podarilo odokryť v priestoroch nádvoria stredného hradu. Odvtedy niekoľko storočí vplývali Rimania na Devín, čo sa prejavilo aj pri stavebnej činnosti na hradnom vrchu. Ba dokonca niektoré písomne pramene, hovoriace o obrane rímskej hranice (Limes Romanus) a v tej súvislosti spomínajúce konkrétnu lokalitu, s najväčšou pravdepodobnosťou pojednávajú o Devíne, hoci nespomínajú jeho vtedajší názov. Takýmto sa javí napr. zápis venujúci sa udalostiam z roku 375, keď sa v neďalekom Carnunte cisár Valentianus I. pripravoval na výpravu proti Kvádom a v tom čase odrážal nápor bojovných Germánov z „najbližšej stanice“. Takmer so stopercentnou istotou išlo o Devín, lebo bol skutočne najbližšou rímskou vojenskou stanicou od hlavného mesta Panónie. Vojenské stanice, ktorých sa našlo na Slovensku viacero, stavali Rimania na území barbarov v predpolí svojej opevnenej hranice a boli ich predsunutými vojenskými opevneniami. Účelom týchto predsunutých opevnených postov bolo tlmiť nepriateľské útoky na Limes.

Archeológom sa podarilo zdokumentovať dve rozsiahlejšie rímske stavby na hradnom kopci a jednu rímsku vilu v neďalekej Dúbravke, v údolí na opačnom svahu Devínskej kobyly. Najrozsiahlejšia stavba sa nachádzala na nádvorí stredného hradu a hovoril som o nej už v súvislosti s nálezom keltských mincí. Išlo o budovu z 3. až 4. storočia skladajúcu sa zo štyroch miestností, z ktorých jedna bola zakončená apsidou. Dispozíciou pripomína kúpele, avšak zdá sa nelogické, aby sa takýto objekt nachádzal na kopci bez priameho prívodu vody. Účel stavby tak napriek revíznemu výskumu zostal zatiaľ otvorený. Je potešiteľné, že po odkrytí objektov v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia sa počiatočných finančných ťažkostiach našli nakoniec peniaze na to, aby sa tieto objekty mohli prezentovať návštevníkom hradu. Druhý väčší rímsky objekt sa nachádza na severnom svahu, o ňom si však povieme osobitne.

Prví kresťania na Slovensku

Kresťanstvo ako monoteistické náboženstvo vzniklo v 1. storočí po Kr. v Palestíne. Za zakladateľa nového náboženstva sa považuje Ježiš Nazaretský, zvaný Kristus (Pomazaný). Jeho učeníci (apoštoli) a nasledovníci rozšírili novú vierouku do všetkých kútov Rímskej ríše a postupne získavali prevahu nad starými dožívajúcimi pohanskými kultmi. Rímski cisári pristupovali ku kresťanstvu rozlične. Niektorí (napr. cisári Néro a Dioklecián) jeho stúpencov prenasledovali, iní sa správali ľahostajne alebo nový kult tolerovali Definitívne nastúpilo kresťanstvo cestu k výlučnému štátnemu náboženstvu Rímskej ríše za panovania cisára Konštantína I., ktorý sa o to pričinil vydaním Milánskeho ediktu roku 312.

Kresťanské náboženstvo bolo spočiatku náboženstvom chudobných, nižších a slabších sociálnych vrstiev. Až neskôr svojou sociálnou náukou a nesporným humanizmom prenikalo do všetkých vrstiev spoločnosti. Po Rímskej ríši ho šírili najskôr učeníci Ježiša Krista, neskôr túto úlohu prijali na seba všetci stúpenci nového náboženstva. Je veľmi pravdepodobné, že do oblasti stredného Dunaja prinášali medzi prvými novú vieru rímski legionári, ktorí sa s ňou zoznamovali počas pobytu na Strednom východe. Prvý doklad o prítomnosti kresťanov na území Slovenska – avšak len vo forme legendy – sa viaže k tzv. markomanským vojnám.

Markomanské vojny začali masívnym vpádom barbarov, najmä Markomanov a Kvádov do Panónie roku 166. Vpád, ktorý vychádzal z územia dnešného Slovenska, úplne rozvrátil rímsku správu v provincii a zasiahol neobyčajnou brutalitou aj severnú Itáliu. Situácia sa začala meniť v prospech Rimanov až po nástupe nového cisára Marka Aurélia roku 171. Postupne vytlačil barbarov z provincie a preniesol vojnu na ich územie, teda na Slovensko a Moravu. Za svoje sídlo si cisár počas vojen zvolil Carnuntum, odkiaľ organizoval rímske légie do boja proti nepriateľom ríše. Keďže sa zdržiaval aj na území Slovenska, kde dokonca dopísal svoje filozofické dielo Hovory k sebe samému (podľa úvodu ich dopísal „apud Granus“, teda pri Hrone), je takmer nemysliteľné, žeby nenavštívil Devín. Dokonca je najpravdepodobnejšie, že na vojenské výpravy na germánske územie používal práve brod pod hradom.

Markus Aurélius pri obrane proti Germánom bol donútený urobiť fatálny krok, ktorý síce rozhodol o vojne, ale znamenal definitívny koniec jeho ašpirácii na rozšírenie Rímskej ríše o novú provinciu Markománia (Slovensko) a zapríčinil aj jeho osobný koniec. Povolal do boja proti germánskym útočníkom rímske légie zo Stredného východu. Tie mu síce pomohli poraziť Germánov, ale na druhej strane zavliekli do Európy mor, ktorý výrazne narušil demografickú štruktúru ríše a definitívne zlomil jej potenciál expandovať. Sám Markus Aurélius zomrel na mor v Carnunte roku 180. Jeho syn Comodus následne podpísal s Germánmi mier, ktorý opätovne obnovil hranicu na Dunaji.

Markomanské vojny pripomína viacero významných pamiatok roztrúsených po Európe, ba i Afrike. U nás je najznámejším nápis na trenčianskej hradnej skale z roku 179. V Ríme ich pripomína stĺp Marka Aurélia. A práve na ňom je výjav, ktorý má údajne svedčiť o prítomnosti prvých kresťanov na slovenskom území. Ide o výjav pripomínajúci tzv. zázračný dážď, ktorý mal podľa legendy vymodliť kresťanský legionár. Zobrazuje jednu z kľúčových epizód vojny, v ktorej Rimanom hrozila fatálna porážka. Počas bojov niekde pri rieke Hron sa rímske légie dostali do obkľúčenia barbarov. Udialo sa to na veľmi nehostinnom mieste, kde sa nenachádzala žiadna voda. K nedostatku vody sa pridala ešte neobyčajná horúčava, ktorá spojená so smädom dokonale vyčerpala vojakov a hrozila im úplná skaza. Vojakom vraj svojimi modlitbami pomohol kresťan, ktorý vyprosil od Boha dážď. Následná silná búrka rozvrátila šíky Germánov, vrátila Rimanom bojaschopnosť a tak z bitky vyšli víťazne.

Toľko legenda. Ako dôkaz skutočnej prítomnosti kresťanov na našom území však nepostačuje, hoci je veľmi pravdepodobné, že medzi rímskymi legionármi kresťania už boli. O skutočnej prítomnosti kresťanov na území Slovenska v 3. a 4. storočí priniesli dôkaz až rýle archeológov. Práve na Devíne sa im podaril unikátny objav, ktorý nemá obdobu na sever od hraníc Rímskej ríše. Na úpätí hradného kopca neďaleko hlavnej brány, ktorou sa vchádza do hradu, objavili stavbu z rímskych čias s rozmermi 205 x 300 cm. Do stavby sa vstupovalo asi 2 m dlhou krytou chodbou, tzv. dromosom. Čo však bolo najdôležitejšie, na východnej strane mal pristavenú apsidu a medzi nálezmi sa nachádzal aj železný krížik s otvormi na uchytenie. Po vyhodnotení odkrytých múrov a predmetov dospeli odborníci k záveru, že v tomto prípade ide nespochybniteľne o ranokresťanský chrám. Je to vôbec prvý kresťanský stavebný objekt na našom území a ojedinelý nález v celom tzv. barbariku, na ktorý môžeme byť skutočne pyšní. Chrám pravdepodobne využívali rímski vojaci sídliaci na hradnom kopci, ktorí tam vykonávali strážnu službu. Ale je celkom možné, že slúžil aj miestnym obyvateľom, keďže kresťanstvo v tomto období prenikalo už aj medzi Germánov mimo hraníc Rímskej ríše.

Ako chutnal germánsky chlieb

Od konca 4. storočia sa rímska hranica na strednom Dunaji začala rúcať. Pod tlakom kočovných Hunov opúšťali svoje pôvodné sídliska v okolí Čierneho mora najskôr germánski Ostrogóti a Vizigóti a následne sa dali do pohybu ďalšie germánske a slovanské kmene po celej Európe. Ich nápor hranice Rímskej ríše nevydržali a rímska moc v strednej Európe zanikala. Definitívne ju rozvrátil vpád Hunov do Dunajskej kotliny pod vedením Atilu v prvej polovici 5. storočia. Začalo obdobie sťahovania národov, ktoré trvalo takmer dve storočia. Putovanie germánskych kmeňov okolo Dunaja v tomto období neobišlo ani Devínsku bránu. Mnohé z nich sa na kratšiu alebo dlhšiu dobu zastavili aj na Devíne. Archeológom sa ich prítomnosť podarilo zdokumentovať okrem iného unikátnym nálezom, ktorý Slovensku závidí nejedno nemecké múzeum, a v prípade, žeby bol na predaj, určite by ho vyvážili – obrazne povedané – zlatom.

Pod unikátnym archeologickým nálezom si ľudia často predstavujú predovšetkým predmety z drahých kovov alebo drahých kameňov. Nájdenie zlatého alebo strieborného pokladu dokáže skutočne mnohých ohúriť. Málokoho napadne, že unikátnym môže byť nielen objavenie Tutanchámonovej hrobky v Egypte, armády hlinených vojakov v Číne alebo zlata Inkov v Peru, ale že takýmto unikátnym nálezom môže byť obyčajný peceň a niekoľko krajcov zuhoľnateného chleba. Práve takýto nález z doby sťahovania národov sa slovenským archeológom podarilo nájsť na Devíne. Vo vedeckých kruhoch, najmä nemeckých vyvolal hotovú senzáciu. Málokedy sa totiž podarí vedcom tak presvedčivo zdokumentovať stravu starovekého národa, ako to bolo v tomto prípade.

Kým sa tento peceň v starogermánskych rukách dostal do chlebovej pece na Devíne, ubehli od začiatku pestovania obilnín a objavenia kvaseného chleba celé veky. Na začiatku stálo dodnes celkom nie uspokojivo vysvetlené genetické zmutovanie jednej bežnej lipnicovitej trávy na konci doby ľadovej približne pred 10 000 rokmi v oblasti Stredného východu. Z tejto mutácie vznikli dve obilniny len s nepatrnou genetickou odlišnosťou – pšenica a raž. Vzápätí po objavení sa nových plodín sa ich ujal človek a cieľavedomým pestovaním zásadne zmenil beh histórie svojho rodu. Zo Stredného východu sa pestovanie obilnín postupne šírilo do ostatných oblastí Starého sveta. Do strednej Európy preniklo približne pred 6-tisíc rokmi na začiatku mladšej doby kamennej.

Ľudia konzumovali obilie najskôr v podobe rôznych kaší, ktoré sa pripravovali jeho drvením v kamenných žarnovoch a miešaním s vodou alebo mliekom, respektíve pripravovaním rôznych placiek často tepelne upravovaných. Pečenie kvaseného chleba tak, ako ho poznáme dnes, vyžadovalo jemnejšie mletie na múku a objavenie fermentačného procesu. Po prvýkrát sa objavilo v starom Egypte asi pred 5-tisíc rokmi. Odtiaľ sa nový spôsob spracovania zrna rozšíril cez Stredný východ do Grécka a následne do Ríma. Germáni a pravdepodobne aj Slovania sa naučili pripravovať kvasený chlieb od starých Rimanov.

Devínsky chlieb sa našiel v zásype jamy zničenej pece spolu s viacerými druhmi obilnín a ďalšími krajcami chleba. Nálezové okolnosti svedčia o tom, že sa pripravoval na mieste z múky, ktorá sa musela mlieť zo zrna niekde v blízkosti. Okrúhly bochník v priemere asi 23 cm s hrúbkou približne 6,5 cm mohol mať v čase upečenia váhu cca 1 kg. Podľa analýzy bol upečený z pšeničnej múku s prímesou ražnej múky. Zachované krajce svedčia o tom, že chlieb vtedajší ľudia podľa rímskeho vzoru nekrájali, ale krajce odlamovali z bochníka ručne. K zničeniu pece a následnému zuhoľnateniu chleba a obilia okolo nej došlo pravdepodobne pri nejakej násilnej, neočakávanej akcii, najskôr pri vojenskom dobytí hradného vrchu, čo by nebolo v danej nepokojnej dobe nič neobvyklé. Nuž a ako mohol vtedajší chlieb chutnať? Pravdepodobne sa v mnohom nelíšil od dnešných tmavých pšenično-ražných chlebov. Ak bol dobre vypečený, určite si na ňom vtedajší obyvatelia hradu pochutili.

Odkiaľ vládol Samo svojej ríši

Výsledkom sťahovania národov v 5. a 6. storočí bolo vytvorenie novej etnickej mapy Európy, ktorá predznamenala budúcu štruktúru európskych národov zhruba v podobe, ako ju poznáme dnes. Aj predkovia Slovákov práve v tomto období (hoci existuje aj názor o Slovensku ako pravlasti Slovanov) zaujali územie, na ktorom sa postupne v období od 5. do 10. storočia vyvinuli na samostatnú slovanskú jazykovú entitu, na samostatný slovanský národ. Táto cesta bola zložitá, plná stretov s okolitými kmeňmi, zápasmi o prežitie i expanzií do susedných oblastí. Podľa historika Jána Steinhübela Slovania ovládli územie Slovenska východne od Malých Karpát vzápätí po tom, ako ho v sedemdesiatych rokoch 5. storočia opustili poslední Germáni (vtedy známi pod menom Suebovia, dnes Švábi – Schwaben sídliaci v Bavorsku). Svoje nové sídla využívali nielen na bývanie a obrábanie pôdy, ale aj ako bázu, odkiaľ podnikali lúpežné útoky na územie bývalej Rímskej ríše a neskôr do Byzantska. Dobové pramene vôbec nesvedčia o tom, žeby sa vyznačovali nejakou zvláštnou „holubičou povahou“, ako o nej písali v 19. storočí národovci „prebúdzajúcich sa“ slovanských národov. Práve naopak, boli rovnako bojovní a rovnako ukrutní ako mnohé ďalšie vtedajšie národy, ktoré sa snažili uchvátiť niečo z bohatstva zanikajúceho antického sveta. Najmä byzantské pramene opisujú hrôzu, ktorú vzbudzovali u miestneho obyvateľstva zväčša peší slovanskí bojovníci, plieniaci byzantské provincie na Balkáne.

Hradba Malých Karpát spočiatku oddeľovala naddunajských Slovanov od územia na dnešnom Záhorí, Južnej Morave a v Dolnom Rakúsku, ktoré v 6. storočí ovládali germánski Longobardi. Je veľmi pravdepodobné, že Longobardi využívali pozostatky rímskych opevnení na Devíne pri ochrane východnej hranice svojej domény. Rovnako sa na základe archeologických nálezov ukazuje, že príliš nebránili prenikaniu Slovanov do oblasti dolného toku rieky Moravy. Skôr čakali na vhodnú príležitosť, ako sa dostať na územie niektorej z bohatších bývalých rímskych provincií. Tá sa im naskytla roku 568, keď do Panónie vtrhol kočovný kmeň Avarov, ktorý predtým prišiel na ich pozvanie do Potisia, aby im pomohol v boji s germánskymi Gepidmi. Pod vedením kráľa Alboina utiekli Longobardi do severnej Itálie, kde si vytvorili samostatné kráľovstvo (v dnešnom Lombardsku). Uprázdnené územia na západ od malých Karpát až po rieku Enžu (Ens) okamžite sídelne obsadili Slovania, hoci práve v tom istom období sa dostali do závislosti od vojensky mocnejších Avarov.

Pôvod Avarov dodnes nie je uspokojivo vyriešený. Ich kmeňový zväz na čele s vládnucou vrstvou turkitského pôvodu sa pohyboval z oblasti strednej Ázie cez juhoruské stepi a okolie Čierneho mora až k ústiu Dunaja. Do dobových písaných prameňov sa dostal až v 6. storočí, keď sa nachádzal severne od Kaukazu. Etnicky nebol homogénny a v čase príchodu do Karpatskej kotliny sa v jeho zostave nachádzalo aj veľa Slovanov z antského kmeňového zväzu, ktorých si Avari podrobil v oblasti Čierneho mora. Podľa byzantských prameňov práve Slovania tvorili v ich vojsku jadro pešiakov. A franský analista zo 7. storočia Fredegar dodáva, že po príchode do Karpatskej kotliny ovládli aj tamojších Slovanov a veľmi kruto nad nimi vládli. Túto správu treba brať určite s rezervou, lebo závislosť jednotlivých slovanských kmeňov mohla byť rôzna – od federátov, ktorí sa podieľali na ich lúpežných výpravách, až po podrobené a ovládané slovanské kmene na okrajoch avarského panstva, od ktorých – pravdepodobne násilne – získavali poľnohospodárske a remeselné produkty.

Začiatkom dvadsiatych rokov 7. storočia sa utláčaní Slovania vzbúrili a pod vedením franského kupca Sama sa roku 623 panstva Avarov striasli. Aj mnohé predtým spojenecké slovanské kmene opustili centrum avarského územie a presunuli sa do iných sídlisk na Balkáne, v Dolnom Rakúsku, na Morave, v Čechách a Lužici. Samovi sa podarilo zjednotiť slovanské kmene nad stredným Dunajom a vytvoril tak prvý nadkmeňový politický útvar západných Slovanov – Samovu ríšu. Pod jeho vedením bola slovanská ríša schopná ubrániť sa v početných vojnách nielen Avarom, ale aj expanzii Frankov. Tí sa pokúšali za vlády kráľa Dagoberta podrobiť si slovanské územia na východ od svojej ríše, ale neúspešne. Roku 631 Samovo vojsko pri hrade Wogastisburg odrazilo útok Frankov. Po tomto víťazstve sa jeho moc upevnila a až do svojej smrti roku 658 uhájil politickú nezávislosť štátneho útvaru, ktorý spoluvytváral a v ktorom vládol. Mnohí slovenskí historici vidia práve v tomto útvare začiatky štátotvorného procesu, ktorý vyústil do vzniku Veľkej Moravy.

O polohe Samovej ríše sa dodnes vo vedeckej komunite vášnivo polemizuje. Jednotliví vedci ju umiestňujú od dnešného Korutánska na juhu Rakúska až po Sasko a Lužicu vo východnom Nemecku. Najčastejšie ju umiestňujú na územie južnej Moravy, západného Slovenska a Dolného Rakúska; niektorí českí historici najmä do Čiech. Za kľúčový bod sa pritom berie umiestnenie hradu Wogastisburg, ktorý je jediným miestom menovite spomínaným v súvislosti so Samovou ríšou a ktorý mnohí historici pokladali za centrum ríše a Samovo sídlo. Táto lokalita sa umiestňovala na rôzne miesta, pritom sa často vychádzalo z náhodnej hláskovej zhody dnešnej lokality so zápisom z Fredegarovej kroniky.

V posledných rokoch pri lokalizácii Samovej ríše urobili hodne práce slovenskí historici. Pri svojich úvahách sú vedení najmä dvoma ťažko spochybniteľnými predpokladmi. Prvým je tvrdenie, že povstanie proti Avarom mohlo vzniknúť len tam, kde Avari skutočne spolu so Slovanmi žili a kde mohli aj efektívne vykonávať svoju moc. Nemohli proti ním povstať tam, kde sa žiadni nenachádzali. Z tohto pohľadu na základe archeologických výskumov je nespochybniteľné, že najzápadnejšia línia avarskej mocenskej sféry nepresiahla Viedenský les, východnú časť Dolného Rakúska a južnej Moravy. Len po túto hranicu mohli žiť Slovania, ktorí mali príčinu a mohli sa proti Avarom vzbúriť. Druhým predpokladom je zistenie, že názvy s koncovkou burg (pôvodne germánske slovo burgus označovalo strážnu vežu v rímskom Limese) sa v 7. storočí nachádzali len na línii bývalej rímskej hranice a že Wogastisburg nemusel byť a skôr nebol sídelným mestom vládcu Sama. Z tohto pohľadu im vychádza, že jadro Samovej ríše sa nachádzalo na území Dolného Rakúska, južnej Moravy a západného Slovenska a v tomto priestore sa museli nachádzať ako Wogastisburg, tak aj Samovo sídlo.

O hodnovernú lokalizácii Wogastisburgu sa zaslúžili najmä slovenskí historici Vincent Sedlák a Ján Steinhübel. Vyšli z predpokladu, že musel stáť v ceste postupujúcim franským vojskám, teda stál v línii niekdajšej rímskej Dunajskej cesty, musel byť mocnou pevnosťou, ležal pravdepodobne na hranici medzi franskými a Samovými dŕžavami a vôbec ho nemuseli postaviť Slovania, ale mohli len využiť nejakú staršiu rímsku stavbu. Všetkým kritériám najlepšie vyhovuje stará rímska pevnosť pri ústi rieky Enže do Dunaja v mestečku Albing. Z mnohých opevnených miest na rímskom Limese, je málo takých, ktorých antický názov sa nezachoval. Patrí medzi ne aj pevnosť v Albingu. Pri rekonštrukcii jej názvu vychádzajú títo historici s častej praxe Rimanov, že mestá na Limese pomenovávali nie podľa mien riek, na ktorých pri Dunaji ležali, ale podľa riek ktoré sa vlievali do Dunaja oproti ním (napr. Regensburg (Rezno) riečka Regen; Passau (Pasov) – riečka Boiodurum, dnešný Ilz). Dokonca aj nemecký názov Ostrihomu je totožný s menom rieky Hron, ktorá sa oproti nemu vlieva do Dunaja (Gran). Keďže riečka oproti Albingu (dnešná Aist) sa v antike nazývala Agasta, usudzujú, že aj pevnosť na rozhraní franskej a slovanskej mocenskej sféry sa volala Agasta, z čoho mohol logicky vzniknúť germánsky názov Wogastisburg (podobne ako o čosi neskôr zo slovenskej Bräslavy vznikol nemecký názov Breslawasburg, Pressburg).

Z uvedenej, podľa môjho názoru celkom presvedčivej argumentácie, vychádza, že Wogastisburg nemohol byť centrálnym sídelným miestom kráľa Sama. Takéto sídlo muselo byť hlbšie v zázemí, muselo byť dobre opevnené a muselo mať centrálnu polohu vo vzťahu k územiu ríše. Za najpravdepodobnejšie Samovo sídlo, alebo aspoň jedno z viacerých jeho ústredných sídel považuje historik Ján Steinhübel práve hrad Devín. Oproti vtedy už zanikajúcemu Carnuntu mal nesporne výhodu v tom, že bol proti náhlemu vpádu Avarov lepšie chránený tokom Dunaja, ale nielen ním. Už vyššie spomínaný rímsky cisár Valentinián dal roku 375 opevniť hrad nebývalo vysokým drevozemným valom, ktorý dokonalo chránil návršie hradu proti potenciálnym útočníkom z východnej a severovýchodnej strany. Je to ten istý val, ktorý neskôr dobre poslúžil aj veľkomoravskému hradisku a stredovekému hradu a ktorého mohutnosť môžeme ešte aj dnes sledovať od východnej brány smerom k severnej bráne a ktorého časť na severnej strane pred očami pamiatkarov rozobrali a stále rozoberajú miestni obyvatelia v snahe „rozšíriť“ si vlastné dvory. Aj taká môže byť pamiatková starostlivosť na Slovensku a vzťah občanov k historickej pamiatke najvyššej dôležitosti. Žiaľ, nie je to len ojedinelý prípad Devína.

Avšak nielen nové využitie starého rímskeho valu v Samovej dobe svedčí o vtedajšej mimoriadnej úlohe Devína. V neďalekej Devínskej Novej Vsi sa nachádza neobvykle rozsiahle pohrebisko, na ktorom sa pochovávalo zväčša do kostrových hrobov, ale čiastočne aj žiarovým spôsobom. Podľa historika Jána Steinhübela práve táto rôznorodosť pochovávania zo 7. storočia svedčí o tom, že po slovanskom povstaní proti Avarom sa do Devína presunulo značné množstvo Slovanov z Avarského kaganátu, ktorí so sebou priniesli avarské zvyky. Po svojom príchode sa zmiešali s miestnymi Slovanmi, ovládajúcimi Devín už od roku 568, a vytvorili s nimi novú slovanskú kultúru s výraznými avarskými prvkami. V každom prípade Devín v tomto období zohrával významnú úlohu a mohol teda patriť k ústredným oporným bodom Samovej ríše.

Kto vládol na Devíne po Samovej smrti

Po Samovej smrti sa slovanský kmeňový zväz s najväčšou pravdepodobnosťou opäť rozpadol. Nedá sa to povedať s určitosťou, ale písomné pramene o regióne sa vytratili. Jednotliví kmeňoví náčelníci asi vládli ešte nejaký čas svojim doménam nezávisle, ale od konca 7. storočia – keď moc Avarov opätovne vzrástla – sa takmer isto dostali do závislosti od ich moci. Rozšírenie avarskej panstva na okrajové územia okolo stredného toku Dunaja sa odzrkadľuje na archeologických nálezoch na Slovensku, Morave, v Dolnom Rakúsku a Slavónsku. Významným oporným bodom Avarov, z ktorého ovládali podľa historika Jána Steinhübela Slovanov na Morave (neskoršie Moravské kniežatstvo), bol práve Devín. Ich prítomnosť na Devíne v tomto období dokumentuje výrazný nárast jazdeckých hrobov na pohrebisku v Devínskej Novej Vsi a Záhorskej Bystrici, ale aj ojedinelý, bohato vybavený hrob avarského jazdca v centre obce Devín. Podľa menovaného historika vzrast moci Avarov na konci 7. storočia bol sprevádzaný konsolidáciou moci slovanských kniežat na Morave a v Nitriansku, ktoré neboli priamo okupované Avarmi, ale ovládané z okrajových pevností na hraniciach Avarskej ríše a slovanských kniežatstiev. Vzhľadom na početnosť avarských hrobov, ktorá nemá obdobu mimo centrálnych sídelných oblasti Avarov, pokladá za takéto pevnosti Komárno a Devín. Podľa jeho teórie ovládalo jedno z ústredných avarských kniežat tudun z Devína časť Avarskej ríše od rieky Raby na západ a zároveň závislé územie moravských kniežat s centom v Mikulčiciach.

Avarská ríša 8. storočia už predstavovala iný typ politickej organizácie, akou bola po príchode Avarov do oblasti stredného Dunaja. Aj v dôsledku dlhodobého spolužitia sprevádzaného častými vojnami so Slovanmi, Byzantíncami a Frankami došlo v jej vnútri k zásadným zmenám, ktoré ju charakterom viac priblížilo k súvekým politickým organizáciám v Európe než klasickým nomádskym kultúram. Základná politická štruktúra však zostala. Na čele ríše stál ústredný vládca kagan, ktorý sídlil na dodnes neobjavenom ústrednom hrinku (avarskom type opevnenia kruhového tvaru) v Panónii. O moc sa delil s ďalšími kniežatami, ktorými boli jugur, tudun a kapkan. Historik Ján Steinhübel si myslí, že jugur ako druhé najdôležitejšie knieža vládol niekde v Potisí, kapkan pravdepodobne v Komárne a tudun, ako som už spomenul na Devíne. Pri vojnách, ktoré viedli Frankovia proti Avarom na konci 8. storočia a ktoré v konečnom dôsledku viedli k zániku Avarskej ríše, tudun čelil roku 791 hlavnému franskému vojsku na čele s Karolom Veľkým. Do týchto bojov boli na strane Frankov určite vtiahnuté aj slovanské kniežatá v Čechách, na Morave a v Nitriansku i na opačnom konci Avarskej ríše v Slavónsku a Korutánsku.

Po rozbrojoch vo vnútri Avarskej ríše, ktoré vyústili do zavraždenia kagana v polovici deväťdesiatych rokov 8. storočia, sa tudun pokúsil zachrániť prechodom na stranu Frankov. Karol Veľký ho síce prijal, ale na celkovom osude avarského panstva na strednom Dunaji to už nič nezmenilo. Nový kagan nebol schopný obnoviť centrálnu moc a napriek tomu, že po zdrvujúcich porážkach prijal franskú zvrchovanosť i kresťanstvo, neodvratný koniec avarského panstva nezamedzil. Slovanské kniežatá na Morave a v Nitriansku využili franské víťazstvá nad Avarmi na vlastné posilnenie a moc bývalých utláčateľov v svojom dosahu nemilosrdne likvidovali. Už začiatkom 9. storočia sa Avari sťažovali na útoky Slovanov a cisár im bol nútený určiť nové sídla mimo ich dosah. V tomto období sa moravské kniežatá pravdepodobne opätovne zmocnili Devína a začali ho prebudovávať na jednu zo svojich najvýznamnejších pevností.

Rastislavov Devín

Definitívna porážka Avarov urýchlila štátotvorný i národotvorný proces stredoeurópskych Slovanov. Na území dnešnej Moravy a naddunajskej časti Dolného Rakúska až po rieku Kampu sa vytvorilo Staromoravské kniežatstvo s pravdepodobným centrom v Mikulčiciach. Na území Slovenska východne od Malých a Bielych Karpát až po Slánske vrchy s presahom do dnešného Maďarska až po Matru sa sformovalo Nitrianske kniežatstvo s centrom v Nitre. Obe kniežatstvá predstavovali počiatočnú fázu feudálneho štátu, v ktorom sa menilo postavenie rodového kniežaťa na feudálneho suveréna a príslušníci vojenských družín sa pretvárali na zárodok budúcej feudálnej vládnucej triedy – šľachty.

V susedstve Staromoravského kniežatstva na pravej strane Dunaja sa rozprestierala Východná marka ako predpolie mocnej Franskej ríše, z ktorej sa nasledovníci Karola Veľkého snažili ovládať územia v alpsko-karpatskom priestore. Moravské kniežatá na obranu proti potenciálnym vojenským vpádom budovali mohutné hradiská v pohraničí i vo vnútri krajiny. Jedným z najvýznamnejších pohraničných hradísk Moravanov bol Devín, ktorý chránil nielen prechod cez Dunaj z Východnej marky, ale aj hranicu proti susednému Nitriansku, ktoré malo rovnako silnú pevnosť v priestore dnešného Bratislavského hradu.

Devín nebol len prostou pohraničnou pevnosťou, ktorá chránila prístup dovnútra Staromoravského kniežatstva z južnej a východnej strany. Aj vzhľadom na svoju predchádzajúcu minulosť ako niekdajšie sídlo lokálnych slovanských a avarských kniežat naďalej patril k ústredným kniežacím hradom. Svedčí o tom jednak forma opevnenia a osídlenia hradného kopca, ale aj budovanie satelitných hradísk na vyvýšeninách Devínskej kobyly, ktoré posilňovali obranyschopnosť ústredného hradiska. Preskúmané hradiská v polohách Na pieskoch a Nad lomom, ktoré boli vybudované za vlády kniežaťa Rastislava, i husté osídlenie celého priestoru juhozápadného cípu dnešného Slovenska a priľahlých častí dnešného Rakúska svedčia o nebývalom význame Devína v 9. storočí. Dokladajú to aj početné bohato vybavené hroby objavené či už priamo v priestore dnešného hradu alebo v širšom okolí

Po skončení vojen s Avarmi slovanské kniežatá v Čechách, na Morave a Nitriansku získali relatívnu samostatnosť, hoci uznávali formálnu závislosť od Frankov, ktorá sa prejavovala najmä platením ročného tribútu vo forme rôznych „darov“. Aj táto formálna závislosť ťažko doliehala na ekonomiku kniežatstiev, a preto sa akékoľvek oslabenie franskej moci snažili slovanskí vládcovia využiť na presadenie vlastnej suverenity nielen vo vzťahu k Frankom, ale aj na úkor okolitých slovanských susedov. Roku 833 využil zaneprázdnenie Frankov vnútorným rozbrojmi Mojmír I. (833 – 846), ktorý vyhnal z Nitrianska knieža Pribinu (+861), spojil obe kniežatstvá a vytvoril prvý skutočný štát v krajinách osídlených západnými Slovanmi, ktorý bol neskoršie pomenovaný Veľká Morava. Nový štátny útvar sa svojou ekonomickou a vojenskou silou stal na viac ako 70 rokov významným mocenským činiteľom v oblasti stredného Dunaja a hrádzou proti franskému prenikaniu na východ. Práve Veľká Morava bola štátom, kde vznikli základy slovanskej písomnosti a kultúry, ktorá sa rozšírili najmä medzi slovanské národy na juhu a východe Európy, ale aj štátom, v ktorom sa zavŕšila etnogenéza Slovákov ako samostatného slovanského jazykového a kultúrneho celku, samostatného slovanského národa.

Jedným z najvýznamnejších veľkomoravských panovníkov bol nástupca Mojmíra I., jeho synovec knieža Rastislav (846 – 869), ktorý sa ujal moci roku 846 za pomoci Frankov. Neuspokojil sa s úlohou franského vazala a začal programovo budovať nezávislé postavenie svojho štátu v politickej, ekonomickej, vojenskej i cirkevnej oblasti. Na jeho podnet prišla roku 863 na Veľkú Moravu byzantská misia na čele s Konštantínom Filozofom a Metodom, ktorej cieľom bolo vybudovanie nezávislej cirkevnej provincie, podliehajúcej priamo Rímu. Vo vtedajšej diplomatickej praxi to znamenalo uznanie Veľkej Moravy za plne suverénny štát, rovnocenný s ostatnými suverénnymi štátmi kresťanskej Európy.

Rastislav sa mimoriadne zaslúžil aj o budovanie Devína ako kniežacieho hradu a pevnosti proti Frankom, ktorým sa vôbec nepáčila jeho samostatná a suverénna politika. Od roku 855 s ním preto viedli takmer nepretržite vojnu s cieľom zachovať vazalskú závislosť Veľkej Moravy od Východofranskej ríše, ktorá vznikla z východnej časti ríše Karola Veľkého na základe Verdunskej zmluvy z roku 843. Jedno z mnohých vojenských stretnutí Rastislava s vojskami východofranského kráľa Ľudovíta Nemca sa odohralo, ako som už spomenul v prvej kapitole, pri Devíne roku 864. Pravdepodobne bolo Ľudovítovou reakciou na príchod byzantskej misie, ale z pohľadu Frankov skončilo neúspechom, hoci si kompromisný mier vykladali ako svoje víťazstvo. Rastislav si musel veriť a predovšetkým musel dôverovať celému opevnenému komplexu Moravanov pri Devínskej bráne, keď sa nechal v hradisku obkľúčiť určite mocným a početným vojskom, a neustúpil do vnútrozemia. Devínske hradby pravdepodobne vyzerali skutočne hrozivo, keď sa vychodofranský kráľ ani len nepokúsil o ich zdolanie silou a volil kompromisnú dohodu s formálnym zložením vazalského sľubu zo strany Rastislava, o ktorom obidvaja vedeli, že nebude mať žiadnu cenu. Najlepším svedectvom o neúspechu tejto výpravy je skutočnosť, že už franský analista pri zaznamenaní udalosti skonštatoval porušenie prísahy zo strany veľkomoravského vládcu, ale najmä pokračovanie misijného diela Konštantína a Metoda.

Byzantská misia a Devín

Na Devínskom hrade sa nachádza značné množstvo archeologických artefaktov a pozostatkov stavieb, ktoré ponúkajú širokú a zaujímavú škálu interpretácie historických udalosti, spojených s ich niekdajšou existenciou. Jedna takáto zaujímavosť sa nachádza na temene zvažujúceho sa svahu hradného kopca poniže zrúcanín niekdajšieho goticko-renesančného stredného hradu. Keď návštevník zavíta na toto miesto, naskytne sa mu nielen nádherný pohľad na tok Dunaja a výhľad smerom do Panónskej nížiny, ale nájde tam aj zakonzervované pozostatky základov prastarých stavieb. Na upravenej plošine sú prezentované obrysy dvoch murovaných objektov. Jeden, položený vyššie má tvar kruhu, druhý je obdĺžnikovito pretiahnutý západno-východným smerom a na východnej strane je zakončený trojitou apsidou. Obe stavby boli archeológmi (Inocent L. Červínka, Jan Eisner) odkryté ešte v začiatkoch vedeckého výskumu hradného kopca, ale odborníci dlho nevedeli správne určiť ich účel, ani dobu vzniku. Pri určovaní vzniku a charakteru stavieb sa v tridsiatych rokoch 20. storočia „sekol“ najmä najväčší uznávaný odborník na stredovekú architektúru Slovenska Václav Mencl. Pri hodnotení stavebných pamiatok raného stredoveku si stanovil ničím neodôvodnený predpoklad (vychádzajúci pražského čechoslovakistického centralizmu), že najstaršie kamenné stavby na území vtedajšieho Česko-Slovenska boli postavené v Prahe a odtiaľ sa znalosť budovania murovanej architektúry šírila smerom na východ. Keďže v Prahe pred 10. storočím neboli zistené žiadne pozostatky, ktoré by indikovali znalosť stavania za pomoci zmesi vápna, vody a piesku, odmietal možnosť znalosti murovania na Slovensku pred 11. storočím. V hlbokom presvedčení, že v odľahlých oblastiach vzdialených od Prahy sa nemohli po zániku Rímskej ríše až do 11. storočia stavať murované objekty, uvedenú obdĺžnikovú stavbu určil ako rímsky objekt z 2. storočia a kruhovú stavbu ako renesančnú architektúru zo 16. storočia.

Táto nesprávna domnienka sa v odborných kruhoch udržala až do päťdesiatych rokov 20. storočia, keď boli archeológmi odkryté prvé veľkomoravské murované kostoly z 9. storočia na území južnej Moravy, ktoré definitívne pochovali teóriu o primáte Prahy pri šírení nových stavebných techník. Naliehavým sa preto stalo celkové prehodnotenie Menclových datovaní stavieb z raného stredoveku, čo sa na Slovensku komplexne neudialo dodnes. Jednoducho medzi slovenskými pamiatkarmi sa nenašiel doposiaľ odvážlivec, ktorý by komplexne prehodnotil datovania ranostredovekej architektúry na našom území z prác Václava Mencla, hoci všetci sú si vedomí, že pri ich hodnotení niekedy používal ideologicky podmienené kritéria.

Napriek tomu k čiastkovým prehodnoteniam postupne došlo a stále dochádza. Začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia prišlo aj na prehodnotenie stavieb na temene niekdajšej devínskej akropoly. Mestské múzeum v Bratislave roku 1980 uskutočnilo revízny výskum na mieste, kde sa nachádzala údajná rímska stavba z 2. storočia. Veľmi skoro sa ukázalo, že ideologické predsudky môžu pomýliť aj naslovovzatého odborníka. Pri detailnom výskume sa objavili kontúry stavby, ktorá jednoznačne zapadala svojím charakterom k ranokresťanským cirkevným stavbám z 8. a 9. storočia, podobným, aké sa v tomto období stavali v byzantskom kultúrnom okruhu. Výskum okolitého cintorína i chaty z čias sťahovania národov, ktorá sa nachádzala pod základmi kostola, jednoznačne zaradil murovanú stavbu do druhej polovice 9. storočia. Nálezové skutočnosti si vynútili aj zmenu pri datovaní kruhovej stavby len kúsok vzdialenej od veľkomoravského kostola. Ukázalo sa, že ide o rotundu z 11. až 12. storočia, ktorá po zániku predchádzajúcej cirkevnej stavby prevzala jej funkcie.

Pri vyhodnocovaní charakteru veľkomoravského kostola na akropole Devínskeho hradu je zaujímavá ešte jedna skutočnosť. Vzorovo nezapadá medzi ostatné cirkevné objekty, ktorých už bolo na území niekdajšej Veľkej Moravy preskúmaných pomerne veľké množstvo. Skôr pripomína objekty z dalmátsko-istrijského okruhu, kde sa uplatňoval silný byzantský vplyv. Pravdepodobne pred hlavnou loďou bol aj tzv. nartex, ktorý v okruhu východnej cirkvi slúžil na vyučovanie žiakov i ako baptistérium(krstiteľnica). Práve tieto charakteristické prvky by mohli naznačovať, že stavba kostola v druhej polovici 9. storočia priamo súvisela s prítomnosťou byzantskej misie na Veľkej Morave.

Ako som už spomenul vyššie, knieža Rastislav sa počas celej svojej vlády snažil obhájiť suverenitu veľkomoravského štátu, a preto sa intenzívne staral o vytvorenie nezávislej cirkevnej správy svojho územia, ktorá by bola vyňatá z právomoci bavorského kléru a priamo podriadená pápežovi. So žiadosťami v Ríme neuspel, a preto sa obrátil na druhé centrum vtedajšieho kresťanstva, ktorým bol Carihrad. Byzantský cisár Michal III. jeho prosbe vyhovel a poslal mu vierozvestcov Konštantína a Metoda. Byzantská misia nemala za cieľ šíriť kresťanstvo medzi pohanmi; Veľká Morava za vlády Rastislava bola už štátom kresťanským. Jej úlohou bolo najmä upevnenie kresťanstva a vytvorenie nezávislej cirkevnej organizácie. Na Veľkú Moravu prišli svätí bratia roku 863 už z hotovým, novovytvoreným slovanským písmom (hlaholikou) a prekladmi Biblie do staroslovanského jazyka, ktorého znalosť rozširovali medzi svojimi stúpencami na území dnešnej Moravy a Slovenska. Rovnako, podľa byzantskej obyčaje zavádzali tento jazyk do bohoslužobnej praxe, čím sa dostali do sporu s bavorským klérom, ktorý na bohoslužobné obrady používal výlučne latinčinu. Z hľadiska zažitej praxe v západnom kresťanstve (v katolíckej cirkvi) predstihli dobu o rovných 1100 rokov, lebo až Druhý vatikánsky koncil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia umožnil viesť cirkevné obrady v živej reči ľudu.

Dodnes nie je celkom jasné, kadiaľ prišli Konštantín a Metod na územie Rastislavovho kniežatstva. Niektorí bádatelia tvrdia, že postupovali po starej rímskej ceste z Carihradu do Sirmia (dnešná Sriemska Mitrovica) a odtiaľ k dnešnému Komárnu, kde prebrodili Dunaj, a cez Nitru sa dostali do centra Veľkej Moravy v Mikulčiciach. Iní tvrdia, že najpravdepodobnejšie postupovali po mori až na Istriu alebo do Benátska a odtiaľ po starej Jantárovej ceste do hlavného mesta veľkomoravských panovníkov. V neprospech cesty cez Nitru hovorí to, že už od čias Pribinu tam mali veľký vplyv bavorskí kňazi a zachovali si ho aj počas pôsobenia Konštantína a Metoda na našom území. Mnohí preto považujú za najpravdepodobnejšiu cestu misie pozdĺž dalmátskeho pobrežia a cez oblasti severného Talianska k Devínu, kde prekročili Dunaj, a odtiaľ pokračovali do centra ríše v Mikulčiciach, resp. do veľkomoravského sídelného celku v okolí dnešného Uherského Hradištia (Velehrad). V každom prípade túto cestu Byzantínci použili pri svojej púti do Ríma roku 867, keď išli obhajovať svoju misiu pred Svätú Stolicu. Skôr než prekročili Dunaj, aby sa vydali na neistú cestu do ďalekého Ríma, určite sa duchovne posilnili modlitbami v kostole na pohraničnom a kniežacom hrade Devín. Preto pokladám návštevu oboch svätých bratov v kedysi veľkolepom kostole na devínskej akropole za viac ako istú.

Archeologické výskumy veľkomoravského kostola a jeho okolia na Devínskej akropole priniesli mnoho zaujímavých nálezov. Predovšetkým to boli hroby, ktoré svedčili o prítomnosti vyššej spoločenskej vrstvy na hradisku. V zásypoch sa našli aj pozostatky freskovej výzdoby interiéru kostola, ktoré svedčia o vyspelej maliarskej technike umelcov, starajúcich sa o dekoráciu chrámu. Existencia cirkevnej stavby z 9. storočia i vedľajšej rotundy z 10. až 11. storočia svedčia o pretrvávaní charakteru Devína ako miesta náboženského kultu a pevnosti. Keďže aj v blízkosti týchto cirkevných stavieb boli objavené pozostatky kultových miest z predslovanskej minulosti, je možné sa domnievať, že v tomto priestore sa mohla nachádzať aj pohanská svätyňa starých Slovákov. Túto domnienku je možné vysloviť aj z tých dôvodov, že patrilo k bežne praxi raného kresťanstva stavať chrámy nového náboženstva na miestach, kde sa nachádzali pohanské svätyne, aby sa tým rýchlejšie eliminovali predchádzajúce náboženské praktiky.

V polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia skupina nadšencov vytvorila model devínskeho veľkomoravského kostola v skutočnej veľkosti. Kostol bol prezentovaný na viacerých miestach, medzi iným aj na nádvorí Bratislavského hradu. Model umožnil vytvoriť si reálnu predstavu o charaktere a estetickej hodnote stavby. Vo vtedajšej turbulentnej politickej situácii však nenašiel zámer správnu odozvu. Z hľadiska významu Devínskeho hradu v našej národnej minulosti by hádam bolo vhodné niekedy sa k zámeru vrátiť a premyslieť, či by nebolo vhodné postaviť in situ repliku veľkomoravského kostola. V archeologickej praxi by to nebolo nič neobvyklé. Významné archeologické nálezy sa niekedy rekonštruujú do originálnej podoby s tým, že sa nenarušuje pôvodná nálezová situácia. A pozostatky veľkomoravského kostola na Devíne takýmto významným nálezom bezo sporu sú.

Záhady okolo devínskej priekopy

Takmer stredom dnešnej obce Devín od okrajov parkoviska pred vstupom do hradu až po nábrežie Dunaja sa tiahne nezvyčajne situovaná a pomerne veľká priekopa. Keď ju prvýkrát vedecky v dvadsiatych rokoch minulého storočia skúmal archeológ Inocent L. Červínka, určil jej šírku na 15 metrov a hĺbku na asi 6 metrov. Dnes možno priekopu rozoznať už len na niektorých miestach, lebo v minulosti prekážala rozvoju obce, a preto bola postupne zarovnávaná. V súčasnosti je zväčša zasypaná a nachádza sa v dvoroch a záhradách súkromných domov, čo prekáža systematickému archeologickému výskumu. Preto sa dodnes nedá stopercentne určiť ani doba vzniku priekopy, ba ani len účel; teda, či patrila k opevneniu stredovekého hradu, veľkomoravského hradiska, alebo bola súčasťou stredovekej ochrany mestečka Devín.

Ako som už spomenul, priekopa sa ťahá takmer stredom dnešnej obce vo vzdialenosti približne 150 až 170 metrov súbežne s niekdajším valom, ktorý postavili ešte Rimania a ktorý využívali všetci nasledujúci obyvatelia hradiska a neskôr hradu až do hlbokého stredoveku. Umiestnenie by mohlo naznačovať, že mohutná priekopa bola súčasťou opevnenia hradiska, avšak okrem Inocenta L. Červínka nikto nenašiel z jej vnútornej strany pozostatky nejakého opevnenia, ktoré by nutne z tejto strany, ak priekopa mala slúžiť obrannému účelu hradiska, muselo byť. Navyše, Červínkov objav sa dnes už nedá verifikovať. Pri neskorších výskumoch sa dokonca objavil názor, že priekopa spájala Moravu s Dunajom, a tak vlastne opevnený priestor na Devíne bol v čase jej funkčnosti vlastne na ostrove. Výsledky geologického merania, ktoré vykonal významný slovenský inžinier a nadšený obdivovateľ archeológie Štefan Janšák v polovici minulého storočia, ukázali, že to pravdepodobne nie je pravda. Vychádzalo mu totiž, že v svojom najvyššom bode je dno priekopy asi o 12 m vyššie ako súčasná hladina Dunaja.

V neskoršom období sa problematikou priekopy zaoberali archeológovia Ján Dekan a Alžbeta Maarová. Obaja predpokladali, že priekopa súvisela s opevnením obce. Najmä Alžbeta Maarová sa pokúšala o vyhĺbenie celého profilu priekopy, ale bola neúspešná. Už štyridsať centimetrov pod súčasným povrchom narazila na spodnú vodu a ďalej nemohla vo výskume pokračovať. Prieskumné vrty priniesli len materiál, ktorý pochádzal zo stredoveku. Najmä fakt objavenia sa podzemnej vody nehlboko pod povrchom sa mi zdá veľmi zaujímavý, lebo svedčí o prítomností jej bohatej zásoby. Výška hladiny spodnej vody nemôže na uvedenom mieste súvisieť s neďalekými riekami, ale jej pôvod treba hľadať na svahoch Devínskej Kobyly. Keďže geologické podmienky sa nemenia zo dňa na deň, musela sa tu nachádzať podzemná voda v približne v rovnakej úrovni aj v minulosti. Priekopa teda, aby bola močaristá, bahnitá, nemusela byť nutne spojená s Dunajom alebo Moravou. Stačilo ju len dostatočne vyhĺbiť a podzemné vody sa samy postarali o to, aby bola primerane neprechodná. Aj z tohto dôvodu sa treba asi prikloniť k názoru tých archeológov, ktorí sa domnievajú, že priekopa slúžila na ochranu hradiska v Rastislavovej a Svätoplukovej dobe a že Červínka našiel skutočné pozostatky jeho vonkajšieho opevnenia.

Keď k súčasnému rozsahu opevnených plôch na devínskom hradnom kopci priradíme ešte priestor, ktorý vymedzuje táto, dodnes záhad nie celkom zbavená priekopa, dostaneme obraz veľkomoravského opevnenia nebývalých rozmerov. Ak k tomu pripočítame ďalšie opevnené miesta na úpätí Devínskej Kobyly, môžeme si byť takmer istí, že v prípade hradiska na Devíne v 9. storočí nešlo o obyčajný pohraničný hrad. Je celkom oprávnená domnienka, že Rastislav, ale najmä jeho nástupca Svätopluk I. (870 – 894) používali Devín a rovnako silno opevnenú neďalekú Bratislavu ako nástupisko expanzie do oblastí južne od Dunaja, osídlených vtedy príbuzným západoslovanským (staroslovenským) obyvateľstvom. Rastislavove vpády do Zadunajska, počas jedného z ktorých bol roku 861 zabitý aj Pribina, museli vychádzať práve z týchto dvoch hradísk. Rovnako Svätoplukove vojenské výpravy do Panónie (územie dnešného severozápadného Maďarska a východného Rakúska) a neskoršie ovládnutie týchto území museli mať bázu na bratislavskom a devínskom hradisku. Veď aj keď budeme brať s rezervou tvrdenie bavorského autora, ktorý – opisujúc veľkosť Svätoplukovho vojska pri útoku proti bavorskej moci roku 884 – tvrdil, že cez jedno miesto prechádzalo od svitu až do zotmenia, ozbrojená moc veľkomoravského kráľa muselo byť na tú dobu obrovské. Pred každou výpravou na cudzie územie sa takéto vojsko muselo niekde zhromaždiť, logisticky zabezpečiť a vystrojiť. Rozľahlosť opevnení na Devíne a súčasne existencia brodu cez Dunaj pod jeho hradbami indikujú, žeby to mohlo byť práve tu. Devín v tomto období prežíval najslávnejšiu časť svojej histórie, o čom svedčí aj hustota staroslovenského osídlenia v jeho najbližšom okolí. Po zániku Veľkej Moravy už nikdy nedosiahol taký význam, aký zohrával práve vtedy.

Po zániku Veľkej Moravy

Svätoplukova smrť roku 894 prišla pre Veľkomoravskú ríšu v najnevhodnejšom okamžiku. Expanzia do okolitých slovanských krajín a dlhotrvajúce vojny s Frankami (Nemcami) značne vyčerpali vojenský potenciál štátu. Ríša potrebovala rovnako silného panovníka a určité obdobie pokoja, aby sa mohla konsolidovať ako plnohodnotný feudálny štát. Ani jedno, ani druhé jej nebolo dopriate. Svätoplukov syn Mojmír II. (894 – pred 907) bol nesporne schopným panovníkom, avšak vnútornému rozvratu, spôsobenému odpadnutím Čechov, odbojom jeho mladšieho brata Svätopluka II., ktorý výdatne podporovali Bavori, a vpádom starých Maďarov, nedokázal zabrániť. Pravdepodobne v niektorej bitke s útočníkmi z východu pri obrane suverenity svojho štátu padol. Podľa starých uhorských kroník to mohlo byť pri Banhíde alebo Szobe okolo roku 904 alebo 906. Avšak muselo sa to stáť pred rokom 907, lebo známa bitka pri Bratislave medzi starými Maďarmi a Bavormi sa už odohrala bez priamej účasti Moravanov.

Rozloženie ústrednej moci spojené s vyplienením centrálnych území Moravského kniežatstva neznamenalo, že existujúce správne celky zanikli a stali sa „krajinou nikoho“. V tomto období bola v podstate „štátoprávna“ mapa Európy viac-menej doformovaná a každé takéto územie malo svojho „legitímneho“ pretendenta, uchádzača, ktorý si nárokoval územné dedičstvo, ak nejaká panujúca dynastia vymrela. Po zániku mojmírovskej dynastie na územie Moravského a Nitrianskeho kniežatstva mali určite najlegitímnejší nárok českí Přemyslovci, spríbuznení s Mojmírovcami, ktorí si ho určite aj uplatnili. Ranouhorským kronikárom Anonymom opisované dobýjanie Nitry, ktorú podľa neho bránili „Česi a Slováci“, sa možno dotýka obdobia, keď prechodne po vymretí Mojmírovcov panovali na Morave a v Nitriansku Přemyslovci. Podľa môjho názoru sa otázka legitimity vlády na bývalých územiach Veľkej Moravy dostala do popredia opäť po porážke starých Maďarov pri Lechu roku 955, keď sa vtedajšie „medzinárodné spoločenstvo“ podujalo nanovo organizovať štátoprávne pomery na strednom Dunaji. Zápasy medzi českými Přemyslovcami, poľskými Piastovcami a maďarskými Arpádovcami o Moravu a Nitriansko medzi rokmi 950 až 1030 mohli byť vlastne zápasmi o nástupníctvo po Svätoplukovej ríši.

Víťazne z bojov o Svätoplukovo dedičstvo vyšiel nakoniec prvý uhorský kráľ Štefan I. (997 – 1038), ktorý použil nielen vojenskú silu, ale aj umnú diplomaciu. Svoju panovnícku „kariéru“ začal ako údelné nitrianske knieža, kam ho násilným odstránením svojho brata Michala dosadil jeho otec, veľkoknieža Gejza. Svojou politikou si získal tamojšiu slovenskú šľachtu, najmä veľmožské rody Huntovcov a Poznanovcov, ktorí mu zostali verní aj v najťažších situáciách. Nitrianske kniežatstvo ovládali Arpádovci už od dvadsiatych rokov 10. storočia a vzhľadom na to, že v druhej a tretej generácii mnohí nitrianski Arpádovci dostávali slovanské mená (Domoslav, Belo), je jasné, že tam vládli v symbióze so Slovákmi, nie ako neľútostní cudzí dobyvatelia a vládcovia. A práve s pomocou slovenských veľmožov sa Štefan I. presadil proti odbojníkom z vlastného arpádovského rodu, čím si vytvoril predpoklad na získanie kráľovskej koruny od pápeža Silvestra II. roku 1000. Keďže kráľovská koruna bola podľa dobových kroník určená pôvodne poľskému kniežaťu Meškovi (Boleslavovi Chrabrému) a len šikovnou diplomaciou Štefanových poradcov ju pápež nakoniec poslal do Ostrihomu, môžeme sa oprávnene domnievať, že v danom prípade išlo o uznanie legitimity Arpádovcov v nástupníctve po Veľkej Morave. Pokus Boleslava Chrabrého zvrátiť tento vývin obsadením Moravy a Nitrianska zostal neúspešný. Bolo preto len otázkou času, kedy priestor vyprázdnil úspešnejšiemu Štefanovi.

Ale ani Štefan I. a jeho nasledovníci sa nezmocnili celého územia bývalej Veľkej Moravy, hoci sa o to usilovali. Prví Arpádovci sa síce snažili ovládnuť aj Moravské kniežatstvo a posunúť hranicu kráľovstva až na pôvodnú moravsko-bavorskú hranicu na rieke Kampa, ale nakoniec z neho získali len dnešné Záhorie. Územie medzi Dyjou a Dunajom ovládli Bavori a zvyšnú časť po zápase s Poliakmi pripojili formou troch kniežacích údelov (Znojmo, Brno, Olomouc) k svojmu štátu Přemyslovci. Parcelácia Moravského kniežatstva mala bezprostredný vplyv aj na Devín. Jeho význam rapídne poklesol. Záhorie sa na dlhé roky stalo tzv. konfíniom, pohraničným územím s obmedzenou hospodárskou činnosťou, čo výrazne redukovalo početnosť tamojšieho obyvateľstva. Správnym strediskom južného Záhoria až do konca 13. storočia bola Stupava, neskôr Bratislava. Funkcia Devína, ktorý po definitívnom ustálení hraníc prišiel o svoje prirodzené zázemie nielen na Moravskom poli, ale aj v bezprostrednom okolí na ľavej strane Moravy, sa obmedzila len na úlohu pohraničného hradu. Všetky dôležité funkcie, ktoré dovtedy plnil ako veľkomoravský kniežací hrad, prešli na neďalekú Bratislavu, resp. menej dôležité do Stupavy.

Napriek všeobecnému úpadku sa život na Devíne nezastavil ani po zániku Veľkej Moravy. Hradisko nebolo v týchto turbulentných dobách zničené, aspoň archeológovia nenašli stopy po nejakom výraznejšom pustošení. Zanikli však satelitné hradiská, čo svedčí o výraznom znížení významu. V 10. storočí sa naďalej pochovávalo na cintoríne okolo veľkomoravského kostola a v priestore medzi severným valom a akropolou boli vybudované nové obytné, jednopriestorové domy s kamennou podmurovkou, ktoré jednoznačne patrili tunajšiemu slovenskému obyvateľstvu. Osídlenie na Devíne skôr hovorí o kontinuálnom prechode z veľkomoravskej reality do uhorskej každodennosti. Aj veľkomoravský kostol bol s najväčšou pravdepodobnosťou zničený až v polovici 11. storočia počas pohanského povstania, vedeného Vathom, proti nástupcovi Sv. Štefana na uhorskom tróne kráľovi Petrovi Orseolovi (1038-1041; 1044-1046). Netrvalo však dlho a neďaleko od zničeného kostola vyrástla už spomenutá rotunda. Devín sa tak javí ako významný svedok sídelnej a čiastočnej aj politickej kontinuity medzi Veľkou Moravou a raným uhorským štátom.

Tajomstvá devínskeho kostola

V samom centre mestečka Devín stojí kostol Svätého kríža, ktorý svojím slohom predstavuje typickú stavbu vidieckej cirkevnej architektúry na Slovensku. Na prvý pohľad vidieť, že na jeho stavebnom vývine sa podieľala zmena vkusu niekoľko krát, avšak nie až tak, aby sa predchádzajúce slohové prvky úplne prekryli. Prvýkrát sa v písomných dokumentoch spomína až roku 1307, ale románske architektonické prvky svedčia o staršom pôvode. Románske časti kostola boli postavené asi v prvej tretine 13. storočia, gotické prvky sú o nejakých sto rokov mladšie. Súčasná dispozícia pri vonkajšom pohľade prezrádza gotický fundament a neskoršie prestavby, svedčiace o stavebných úpravách počas celých jeho doterajších dejín. Ľudia v obci si ho museli skutočne ceniť a byť aj primerane majetní, lebo zakaždým sa ho snažili prispôsobiť dobovému vkusu. Kostol je výraznou dominantou obce a najmä, keď sa k nej približujeme smerom od Bratislavy, výrazne vyčnieva nad krajinou, až kým jeho dominantné postavenie tesne pred vstupom do obce nevystrieda hrad.

Rozsiahly archeologický výskum okolia kostola sa realizoval v sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia. Archeológovia a pamiatkari určili vtedy prvú stavebnú fázu kostola, ako som už spomenul vyššie, do obdobia, keď u nás panoval románsky sloh. V poslednom čase tieto výsledky spochybnil historik František Sedlák, ktorý poukazoval na niekoľko zaujímavostí v stavebnom vývine kostola, ktoré by sa podľa jeho názoru mali pri datovaní stavby zohľadniť. Predovšetkým je to rozsiahla navážka zeminy hrubá niekde až vyše 2 m, ktorá na pôvodne úzkej šiji spájajúcej Devínsku kobylu s hradným vrchom vytvorila širšiu terasu, vhodnú na umiestnenie väčšej sakrálnej stavby. Odmietal jej prírodný pôvod, lebo si myslel, že prípadné zosuvy pôdy z Devínskej kobyly by nevytvorili terasu na najvyššom mieste šije. Pri takýchto pohyboch zeminy by podľa jeho názoru na šiji vznikli skôr výmole než 2 m hrubá a rozsiahla terasa. Myslel si teda, že navážka zeminy je umelá, vytvorená miestnymi obyvateľmi s cieľom pripraviť priestor na postavenie väčšej sakrálnej stavby na najvýznamnejšom bode obce, kde už predtým stála menšia cirkevná stavba. V takomto prípade by išlo skutočne o grandiózny podnik, lebo v mase terasy sa nachádza asi o 6000 ton druhotne navŕšeného materiálu.

Rovnako sa nestotožňoval s predchádzajúcim fázovaním stavby, najmä s tým, že severná loď bola pristavená v gotickom období k pôvodnej románskej hlavnej lodi. Práve naopak, tvrdil, že táto loď bola postavená ako prvá. Za argument mu slúžilo štrbinové okno, ktoré nelogicky ústi do severnej sakristie a ktoré podľa neho pôvodne smerovalo do vonkajšieho priestoru. Preto severnú loď, prinajmenšom niektoré jej časti datoval pred 13. storočie a dával ich do súvislosti so základmi kruhovej apsidy pod apsidou hlavnej románskej lode z 13. storočia. Z toho mu potom vychádzalo, že pred románskym kostolom stál na tomto istom mieste rozsiahly predrománsky kostol.

Z pohľadu potreby prehodnotenia architektonického vývinu kostola v Devíne sa mu zdala najzaujímavejšia krypta pod južnou loďou. Jej základy sú viac ako štyri metre pod úrovňou dnešnej podlahy kostola. Za najdôležitejšie pritom považoval to, že sú v pozícii pod románskou loďou. Navyše – okrem toho, že si nevedel predstaviť vykopanie štvormetrovej jamy v bezprostrednom susedstve lode chrámu bez narušenia jeho statiky – mu vychádzalo, že základová škára krypty bola položená tak, akoby išlo o nadzemnú stavbu. Z toho usudzoval, že dnešná krypta pod južnou apsidou bola kedysi nadzemnou stavbou kostola predtým, než bola navŕšená hlinená terasa. Pri datovaní tejto stavby sa odvolával na veľkomoravský hrob, ktorý bol objavený roku 1988 v blízkosti krypty v hĺbke 2,8 m. Kryptu teda považoval za pôvodný veľkomoravský kostol, ktorý mal svoje pokračovanie v neskoršom predrománskom, románskom, gotickom a ďalej prestavovanom dnešnom kostole Svätého Kríža. Predpokladal, že Devínčania museli mať zvláštny vzťah k tomuto miestu, keď boli ochotní vykonať tak rozsiahlu úpravu terénu, aby vytvorili priestor pre väčší chrám.

Mnohí archeológovia, ktorí sa podieľali na výskume Devína, sa s teóriami Františka Sedláka nestotožňovali. Považovali ich za neodôvodnené. Najmä smerovanie uvedených tvrdení, ktoré súvisia so špekuláciami o existencii hrobu sv. Metoda v kostole, sa im zdalo nanajvýš podozrivé. V tomto bode sa im nečudujem, ale napriek všetkému si myslím, že revízny archeologický výskum celého okolia kostola by nebol na škodu. Bolo by vhodné opätovne určiť presnú nadväznosť jednotlivých stavebných prvkov kostola a vylúčiť všetky pochybnosti o správnosti predchádzajúceho datovania. Rovnako by bolo zaujímavé zistiť, kedy a ako vznikla taká rozsiahla navážka hliny, vytvárajúca spomínanú terasu, a či pod touto navážkou existujú nejaké kultúrne vrstvy a z ktorého obdobia. Veď len keby sa potvrdila myšlienka o priamej nadväznosti súčasného kostola na veľkomoravskú sakrálnu stavbu, znamenalo by to bezo sporu prevratný vedecký objav so závažným interpretačným dosahom na naše rané národné dejiny. Prípad kaplnky sv. Margity v Kopčanoch, pri ktorej sa z predpokladanej stavby z obdobia prvej republiky vykľul starobylý kostol s najväčšou pravdepodobnosťou z obdobia Veľkej Moravy, dokazuje, že takáto kontinuita mohla existovať.

V čase, keď som písal uvedenú kapitolu, sa začal sondážny archeologický výskum pri devínskom kostole. Výskum nepriniesol potvrdenie teórií vtedy už zosnulého historika a archivára F. Sedláka. Mnohé otázky v súvislosti s kostolom však zostali a bude ich musieť vyriešiť niekedy v budúcnosti celoplošný archeologický výskum. Samozrejme, tento výskum nemôže byť motivovaný nejakou imaginárnou teóriou, ale len snahou po poznaní skutočného stavu vecí.

Vznik stredovekého hradu

Po vzniku uhorského štátu sa arpádovskí panovníci snažili konsolidovať svoju moc aj nadviazaním na preduhorskú hospodársku a správnu štruktúru. Využili pritom – na rozdiel od českých Přemyslovcov, ktorí nechali staré veľkomoravské centrá zaniknúť a preniesli správu do zväčša nových a vo vzťahu k jadru Veľkej Moravy okrajových centier – aj sieť hradísk vybudovaných ešte v predchádzajúcom období. Staré hradiská však postupne prestávali plniť pôvodnú funkciu a boli nahradené vhodnejšími a dobovým potrebám lepšie zodpovedajúcimi kamennými hradmi. Kamenný hrad ako nový prvok typický pre rozvinutý feudalizmus plnil viacero funkcii. Predovšetkým fungoval ako opevnené objekt, v ktorom boli stále posádky (hradní jobagioni a servienti) s úlohou brániť a zadržiavať postup nepriateľa po krajine. Stredoveký hrad sa stal teda dôležitou súčasťou obrannej štruktúry štátu a jeho udržiavanie predpokladom úspešnej obrany proti potenciálnemu útočníkovi. Hrad zohrával aj významnú úlohu v administratíve územia, keďže hradný obvod tvoril základnú správnu jednotku. V neposlednom rade poskytoval chránené obydlie pre vyššiu spoločenskú vrstvu – hradného pána, kastelána, vojakov a ich služobníctvo. Všetky funkcie hradu bolo treba stavebne zladiť, čo sa nie vždy darilo a ani nemohlo dariť, lebo potreby obrany, bývania i správy sa neustále menili. Hrady sa v dôsledku toho sústavne prestavovali, rozširovali, zdokonaľovali sa obranné funkcie, skvalitňovalo sa bývanie. Každý hradný objekt tak predstavuje súbor rôznych funkčných a slohových prvkov, ktorý – ak sa zachoval neporušený – tvorí vždy unikátnu stavebno-estetickú jednotku.

Dôvodov, prečo postupne staré hradiská prestali plniť svoj účel, bolo viacero. Predovšetkým boli rozsiahle a ich opevnenia hlinenými valmi a palisádami neboli dostatočne odolné proti modernejším a dokonalejším dobývacím zariadeniam. Oproti masovým armádam antiky sa v období rozvinutého feudalizmu presadili menej početné rytierske vojská a na obranu proti ním stačili síce menšie, ale lepšie opevnené hrady. Pri ich budovaní sa uplatnili najskôr v západnej, neskôr v celej Európe stavebné techniky za použitia kameňa a malty. Stavanie kamenných hradov sa šírilo po Európe z Francúzska cez Porýnie a pozdĺž Dunaja do ostatných oblastí. Murovaný hrad sa stal symbolom novej epochy a ako hlavný obranný a obytný prvok sa využíval až do konca stredoveku, keď jeho význam zatlačili do úzadia rozvoj delostrelectva a nové požiadavky na pohodlnejšie bývanie vládnucej šľachty.

Od konca 12. storočia sa začali aj v Uhorsku objavovať prvé kamenné hrady, avšak ako dominantný prvok fortifikačnej (pevnostnej) architektúry sa uplatnili až po tatárskom vpáde (1241), lebo práve počas neho sa prejavili všetky nedostatky rozsiahlych hradísk a prednosti dokonalejších, síce menších, ale odolnejších murovaných stavieb. Ich prvé väčšie rozšírenie v Uhorsku pravdepodobne súviselo so sobášom Bela III. (1173 – 1196) s francúzskou princeznou, pretože najstaršie uhorské hrady sa svojou dispozíciou najviac podobali vzorom z vtedajšieho Francúzska. Centrálnym objektom takéhoto hradu bol donžon (nemecky Bergfried, v slovenčine sa používal aj termín nebojsa), vežovitá stavba štvorcového, mnohouholníkového alebo kruhového pôdorysu. Donžon stál na najmenej prístupnom mieste hradného brala, resp. iného vhodného miesta a skĺboval v sebe funkciu obrannú a obytnú, preto sa často nazýva obytnou vežou.

Nie na všetkých bývalých veľkomoravských hradiskách sa dali uplatniť nové postupy pri budovaní stredovekých hradov, a preto práve v tomto období boli mnohé z nich opustené. Medzi tie, ktoré sa z bývalých hradísk zmenili na stredoveké hrady, patril aj Devín. Zaslúžila sa o to najmä jeho exponovaná poloha na hranici kráľovstva, ale aj vhodný priestor na vrchole devínskeho brala. Po deštrukciu hradu, o ktorej ešte budeme hovoriť, sa archeológom len veľmi ťažko darí vystopovať počiatky kamenného hradu na tomto mieste. Prvou stavbou stredovekého hradu bol pravdepodobne šesťuholníkový donžon, o ktorom sa na základe analógií predpokladá, že bol trojpodlažný. Nachádzal sa v južnej časti hradnej skaly. Jeho jednotlivé steny boli veľmi nepravidelné, najdlhšia merala približne 17 m. Zo severnej strany mala menší opevnený dvorček a smerom k prístupu na hrad z južnej strany, kde bola vytvorená prekážka hlbokým prekopaním temena hradného kopca, stála ešte menšia štvorcová veža. Podľa charakteristických znakov, ktoré sú analogické s hradmi v širšom okolí (Bratislava, Hainburg, Stupava – Dračí hrádok, Plavecký hrad), mohla táto stavba vzniknúť v prvých desaťročiach 13. storočia a vtedy aj zanikla. Najpravdepodobnejšie počas útoku rakúskeho vojvodu Fridricha II. z rodu Babenbergovcov, ktorý podľa písomných dokumentov dobyl hrad roku 1233 a vypálil ho spolu s podhradskou osadou.

Zničený hrad bol zanedlho opäť postavený. Predošlú obytnú vežu nahradila nová, opäť so šesťuholníkovým pôdorysom, ale o niečo rozľahlejšia stavba. Okrem donžonu tvorili v tomto období súčasť hradu aj dve opevnené terasovité plochy, spomínaná štvorcová veža na prístupe k hradu a rozsiahle drevené schodisko, ktorým sa schádzalo z hradu na okraj priekopy, preklenutej taktiež dreveným mostom. Z hľadiska vtedajších obranných potrieb sa hrad mohol zdať dostatočne opevneným, aby mohol odolávať potenciálnym útočníkom. Napriek tomu bol v 13. storočí niekoľkokrát dobytý, resp. obsadený cudzími vojskami.

Archeologické nálezy, o ktorých sme už hovorili vyššie, dokladajú kontinuitné osídlenie Devína, či už hradiska alebo obce aj po zániku Veľkej Moravy. V písomných prameňoch sa však opäť uvádza až roku 1223 v súvislosti s prechodom vlastníctva hradu do rúk rakúskeho vojvodu Leopolda II. Na základe tohto údaja i z vývinu v nasledujúcom období môžeme usudzovať, že územie bezprostredne okolo hradu bolo v prvých troch storočiach uhorskej histórie predmetom častých sporov medzi uhorskými panovníkmi a rakúskymi vojvodami. V 13. storočí sa v bezprostrednom okolí Devína i na samom Devíne odohrávali udalosti, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili beh európskej, ba svetovej histórie. Najmä po vymretí vojvodského rodu Babenbergovcov roku 1246 v Rakúsku, o čo sa zaslúžil jeden z popredných príslušníkov grófov zo Svätého Jura a Pezinku Achilles, sa na južnej časti Moravského poľa odohralo viacero kľúčových bitiek o rakúske dedičstvo medzi českým a uhorským kráľom a neskôr medzi českým kráľom a Rudolfom I. Habsburským (1273 – 1291). Devín sa pritom často nachádzal v centre udalostí.

Jablkom sváru medzi uhorským panovníkom Belom IV. (1235 – 1270) a Přemyslom Otakarom II. (český kráľ 1253 – 1278; predtým moravský markgróf) sa stalo dedičstvo po Babenbergovcoch – Rakúske vojvodstvo a Štajersko. Pokusy o kompromisy (1246, 1254), ktorými si vymedzili český a uhorský panovník svoje záujmy, zlyhali, a tak rozhodovali zbrane. Prvá významnejšia bitka medzi oboma panovníkmi sa odohrala pod Devínskym hradom na pravom brehu Moravy pri obci Kressenbrunn (Groissenbrunn) v lete roku 1260. Belo IV. bitku prehral a musel v rakúskych krajinách uvoľniť priestor mocnému českému panovníkovi. Belov syn a spoluvládca Štefan V. (1270 – 1272) po otcovej smrti obnovil nepriateľstvo s Přemyslom Otakarom II., avšak na vojenskom poli nemal šťastie. Roku 1271 český kráľ zaútočil na Uhorsko, dobyl a zničil na západnom Slovensku celý rad hradov od Holíča až po Devín. Devína sa zmocnil 13. apríla 1271. Opätovne spustošil Devínsky hrad a jeho okolie roku 1273, avšak v tom období už začala hviezda českého kráľa zapadať. Ríšske stavy zvolili roku 1273 za nemeckého kráľa a rímskeho cisára Rudolfa I. Habsburského, ktorý najskôr prinútil Přemysla Otakara II. vzdať sa alpských krajín a neskôr, roku 1278 ho na hlavu porazil v bitke na Moravskom poli pri obci Suché Kruty (Dürnkrut). V bitke sa na strane Rudolfa I. zúčastnili aj uhorské vojská.

Porážka českého kráľa na Moravskom poli ukončila desaťročia vojenských operácií, ktoré devastujúco pôsobili na celé územie dnešného východného Rakúska a západného Slovenska. V tomto období došlo v celej oblasti (vrátane Bratislavy) k výraznému zníženiu podielu slovenského obyvateľstva, ktoré bolo nahradené nemecky hovoriacimi prisťahovalcami. Na niekoľko storočí, niekde natrvalo, inde dlhšie alebo kratšie sa dominantným etnikom oblasti stali Nemci. Aj v Devíne od konca 13. storočia prevládalo obyvateľstvo, hovoriace nemeckým jazykom, hoci na druhej strane sa práve v tomto období upevnila jeho väzba na Uhorsko, teda aj Slovensko, na čom už nič nezmenilo dočasné držanie hradu a okolia rakúskymi šľachticmi počas bojov o nástupníctvo na uhorskom tróne po vymretí Arpádovcov roku 1301.

Prečo sa vežička nad sútokom Dunaja a Moravy volá Panenskou

Slovenský ľud vždy s obdivom a úctou pozeral na hrady, ktoré umní architekti a stavitelia s veľkým citom pre súlad stavby a jej okolia priam s priehrštiami rozosiali po slovenskej krajine. Z tohto obdivu nebolo ďaleko k mýtologizácii hradov a ich obyvateľov. Čím viac sa niekdajšie symboly feudálnej moci menili na ruiny, tým viac si o nich bežní ľudia rozprávali po večeroch rôzne príbehy a povesti. Niet hádam na Slovensku hradu, zrúcaniny alebo čo i len geografického pomenovania hrad, hrádok, aby si o nich miestni obyvatelia nevymysleli ucelené príbehy alebo povesti. Často bola na začiatku povesti skutočná príhoda, ale len máloktorá z nich sa dá dokázať ako historicky doložená, hoci zväčša v povestiach figurujú skutočné historické postavy. Ani hrad Devín nie je výnimkou. Najznámejšia povesť sa viaže k štíhlej, romanticky vyzerajúcej vežičke nad sútokom Moravy a Dunaja. Jej pôvodným účelom bolo vytvorenie miesta, z ktorého posádka hradu pohodlne kontrolovala plavbu po oboch riekach, prípadne používanie brodov cez Dunaj a Moravu. V dávnych dobách neexistovala medzi riekami a hradným bralom žiadna komunikácia, voda siahala až po jeho úpätie a priamo ho obmývala. A práve táto nádherná poloha vežičky priamo nad hlbokými vodami spájajúcich sa riek dala námet na povesť, podľa ktorej údajne vzniklo pomenovanie Panenská veža alebo tiež Mníška.

V dávnych dobách raného kresťanstva hriešnici často, aby odčinili svoj hriech, prijímali na seba, ale často aj na svojich potomkov záväzky, ktorých splnenie malo odčiniť spáchaný priestupok. Najčastejším záväzkom bolo uskutočnenie púte do Svätej zeme alebo do niektorého významného pútneho miesta na európskom kontinente. Mohol to byť Rím alebo aj Santiago de Compostalla a inde. Zriedkavejšie, ale tiež sa stávalo, že hriešnik sľúbil „Bohu“ svoju osobu alebo niektorého svojho potomka. Obyčajne to znamenalo doživotný pobyt za bránami kláštora, v pustovni alebo na odľahlom mieste, kde zasľúbený svojimi modlitbami vyprosoval odpustenie za spáchaný hriech. Toto sa údajne stalo aj mladej osirelej neteri jedného grófa v ďalekom Korutánsku.

Podľa povesti korutánsky gróf v bujarej nálade pod vplyvom zlatistého moku z tamojších viníc spáchal hrdelný zločin. Za každý zločin bolo treba pykať. Aj gróf musel zaplatiť. Keďže však feudálna spravodlivosť umožňovala rôzne tresty, najmä keď išlo o urodzených, aj on si mohol vybrať formu pokánia. Rozhodol sa svoj hriech preniesť na svoju nevinnú neter a sľúbil ju do kláštora za mníšku.

Mladá, krásna kontesa však mala o svojom živote úplne inú predstavu, akú jej svojím neusporiadaným životom chcel nalinkovať jej strýc. Už predtým, na jednej z pravidelných hodovačiek, ktoré organizoval požívačný gróf, sa zoznámila s krásny pánom Devínskeho hradu. Ani driečnemu šuhajovi z Devína nezostala kontesa ľahostajná. Aj on sa do nej zaľúbil vrúcnou láskou. Často prichádzal z diaľky od Moravy do Korutánska a sľuboval svojej milej večnú lásku. Preto ako hrom z jasného neba pripadlo obidvom rozhodnutie strýka a zároveň patróna mladej kontesy, že má celý nasledujúci život stráviť v kláštore. Zaľúbenci sa rozhodli nerešpektovať vôľu nespravodlivého strýka, ktorý chcel za svoje hriechy nechať pykať niekoho druhého. Preto sa dohovorili na úteku. Devínsky pán odviedol svoju lásku na svoj hrad a plánoval sa s ňou čo najrýchlejšie oženiť.

Rozzúrený korutánsky gróf len čo sa dozvedel o únose svojej pastorkyne okamžite zorganizoval vojenskú výpravu proti, z jeho pohľadu vierolomným zaľúbencom. Chcel sa pomstiť svojmu hosťovi a prinútiť neter, aby pykala za jeho hriechy v kláštore. Využil zaujatie obyvateľov hradu svadobnou hostinou, ľsťou sa zmocnil hradu a prepadol hodujúcich. Keď devínsky pán so svojou mladuchou zistili, že proti korutánskej presile nemajú šancu, dali sa na útek z hradu. Gróf ich prenasledoval až pod skalu, na ktorej stála malá pozorovacia vežička. Ďalej sa už utekať nedalo. Hradný pán sa postavil útočníkom na odpor, ale presile po tvrdom boji podľahol. Mladá kontesa, keď to videla, chcúc zostať verná svojmu manželskému sľubu, sa vrhla z bašty priamo do vĺn Dunaja, kde zahynula. Odvtedy obyvatelia hradu i poddaní na okolí menujú túto, dovtedy bezmennú vežičku Panenská veža, alebo tiež Mníška. Pomenovanie hovorí o nenaplnenej láska dvoch mladých ľudí, ale aj o tom, že zo skaly do Dunaja skočila dievčina, ktorá sa za hriechy svojho strýka mala stať mníškou.

V moci kráľovskej koruny

Posledné roky vlády arpádovskej dynastie v Uhorsku boli plné rozbrojov a feudálnej anarchie. Slabý kráľ Ondrej III. (1291 – 1301) nebol schopný čeliť moci magnátskych oligarchov, ktorí ovládli rozsiahle územia štátu, zmocnili sa korunného majetku, v svojich doménach vládli svojvoľne a len veľmi slabo rešpektovali ústrednú moc. Anarchia sa prehĺbila ešte viac v čase medzivládia, keď po vymretí prvej uhorskej kráľovskej dynastie o uhorskú kráľovskú korunu zápasili nápadníci z viacerých európskych panovníckych dvorov. Na Slovensku sa práve vtedy presadil mocný pán Trenčianskeho hradu Matúš Čák, ktorý na kratší čas opäť zjednotil pod vládu jedného suveréna územie niekdajšieho Nitrianskeho kniežatstva. Najmä v 19. storočí mnohí slovenskí národovci videli v úsilí Matúša Čáka o ovládnutie slovenského etnického územia uvedomelý pokus o vytvorenie „národnej autonómie Slovákov“. Dnešní historici sú v tejto otázke viac ako skeptickí, hoci osoba Matúša Čáka by si určite zaslúžila dôkladnú historickú analýzu po všetkých stránkach aj zo slovenského pohľadu. Musíme len dúfať, že sa na Slovensku nájde historik, ktorý by sa s touto témou popasoval.

V čase, keď Matúš Čák rozširoval svoju mocenskú sféru po celom Slovensku, väčšiny Bratislavskej župy sa opäť zmocnili rakúski vojvodovia. Na niektorých malokarpatských hradoch sa vtedy objavil Rugérius z Tallesbrunnu a jeho potomkovia, ktorí ich spravovali v mene rakúskych Habsburgovcov. Známy je ich podiel pri výstavbe Pajštúnskeho hradu, ale pôsobili aj na Devíne. Je možné, že ho stavebne upravovali, lebo počas vojen s Přemyslom Otakarom II. bol značne poškodený. Tieto stavebné úpravy sa dajú len ťažko rozoznať, lebo v 15. storočí bol hrad výrazne prestavaný.

Feudálnu anarchiu v Uhorsku vyriešil až Karol Róbert z Anjou (1308-1342), ktorý vyšiel víťazne zo zápasov o uhorský trón po vymretí Arpádovcov. Cesta, ktorú musel absolvovať pri obnovovaní autority ústrednej vlády v krajine, bola dlhá. Najviac problémov mal najmä s neobmedzeným „pánom Váhu a Tatier“ Matúšom Čákom. Aj keď ho silno oslabil po víťaznej bitke pri Rozhanovciach roku 1312, vydýchol si až o desať rokov neskôr, keď Matúš Čák na svojom hrade Trenčín roku 1321 zomrel. Až potom sa mohol cítiť skutočným suverénov v krajine, v ktorej sa stal kráľom za podpory mnohých mocných vtedajšej Európy vrátane pápeža už roku 1308. Táto situácia mu umožnila získať späť všetky kráľovské majetky vrátane tých, ktoré okupovali cudzí suveréni. Roku 1322 tak definitívne pre Uhorsko získal aj hrad Devín, ktorý bol v čase oslabenia kráľovskej moci v rukách Rakúšanov.

Anjouovskí panovníci Karol Róbert a Ľudovít I. Veľký (1342 – 1382) obnovili poriadok v krajine a ich vláda zabezpečila všestranný rozvoj. Zabratý kráľovský majetok vrátili späť korune a o jeho zveľaďovanie sa starali vo vlastnej réžii. Počas celého 14. storočia patril hrad Devín kráľovi, v mene ktorého ho spravoval kastelán. Z písomných prameňov poznáme dvoch vtedajších kastelánov hradu Devín Filipa a Petra Literáta. Prezývka Literát značí, že dotyčný kastelán sa vyznačoval vlastnosťou, ktorá nebola vtedy veľmi bežná ani medzi vysokopostavenými kráľovskými lénnikmi a mocnými veľmožmi. Vypovedá o svojom nositeľovi, že vedel čítať a písať, takže môžeme povedať, že sa v jeho osobe stretávame pravdepodobne s prvým gramotným vlastníkom, resp. správcom Devínskeho hradu.

V 14. storočí popri hrade vzrástol aj význam podhradskej osady, ktorá sa zmenila na privilegované poddanské mestečko (oppidum) Devínskeho hradu. O hlavnom a najdôležitejšom príjme jeho obyvateľov svedčí privilégium, ktoré mestečku Devín udelil roku 1362 kráľ Ľudovít I. Veľký. Regulovalo spôsob zdaňovania a získavania viníc na okolitých pahorkoch, z čoho možno usudzovať, že výroba vína a jeho predaj predstavovali významnú časť hospodárskej aktivity obyvateľov. Okrem toho sa živili rybárstvom, povozníctvom a určite i prievozníctvom cez Moravu a Dunaj.

Vznik stredného a dolného hradu

Keď roku 1382 v Trnave zomrel kráľ Ľudovít I. Veľký zanechal po sebe usporiadané a kvitnúce kráľovstvo, ktoré bolo personálnou úniou spojené s Poľskom a Litvou, uplatňovalo svoj dominantný vplyv vo Valašsku, Moldavsku, v Srbsku i v Bosne. Jeho nasledovníci to už také ľahké nemali, najmä keď ich zo začiatku bolo viacej. Nakoniec zo zápasu o uhorský kráľovský trón vyšiel úspešne syn českého kráľa Karola IV. Žigmund Luxemburský (1387 – 1437), ktorý sa oženil s mladšou dcérou Ľudovíta I. Veľkého kráľovnou Máriou.

Počas neuveriteľne dlhej, o niečo viac ako päťdesiatročnej vlády preukázal kráľ Žigmund nesporne vladárske schopnosti. Ako rímskemu cisárovi (od r. 1408) sa mu podarilo vyriešiť pápežskú schizmu, ktorá vznikla po skončení tzv. avignonského zajatia pápežov (1309-1376), keď na nátlak francúzskych kráľov sídlili pápeži v juhofrancúzskom Avignone. Po návrate pápežov do Ríma totiž časť francúzskych kardinálov zvolila protipápeža v Avignone a pri hľadaní kompromisu to nakoniec skončilo tým, že určitý čas si nárokovali pápežskú triaru až traja zvolení pápeži. Rozvrat v cirkvi vyvolával heretické a reformné hnutia (napr. husitizmus), ktoré ohrozovali ideovú a politickú stabilitu vtedajšej Európy, a preto vyvolávali podráždené až nepriateľské reakcie vtedajšieho cirkevného i politického establišmentu. Súčasťou riešenia pápežskej schizmy bol aj koncil v Kostnici roku 1415, ktorý na jednej strane stabilizoval cirkev, ale na druhej strane Žigmundovi mimoriadne skomplikoval život, najmä, keď nedokázal zabrániť upálenie Jána Husa, ktorému predtým písomne zaručil bezpečnosť. V súvislosti s Kostnickým koncilom treba spomenúť skutočnosť, že v dobovej kronike Ulricha z Richentalu sa prvýkrát stretávame s pojmom Slovensko (Windische Länder), ktoré vymedzuje medzi Moravu a Tatry, veľmi pripomínajúc moderný eufemizmus kladúci Slovensko do priestoru od Tatier k Dunaju.

Rovnako neúspechom skončila Žigmundova snaha zabrániť prenikaniu osmanských Turkov na Balkán. Neisté postavenie v Uhorsku, kde sa kráľ mohol spoľahnúť len na „šľachtu horných stolíc“ – ako viackrát spomína dobový kronikár Ján z Turca – nákladná vojenská politika pri obrane proti Turkom, boje s Benátkami a neskôr viac-menej neúspešné ťaženia proti českým husitom, ho urobila závislým od rôznych magnátskych klík, ktorým postupne zálohoval kráľovský majetok a neskôr im ho dával do vlastníctva. Počas Žigmundovej vlády prešiel do súkromných rúk aj hrad Devín, ktorý roku 1419 dal do zálohu svojmu švagrovi, manželovi sestry jeho druhej manželky Barbory Cilskej Mikulášovi III. z Gorje (Gorjanskému).

Šľachtický rod Gorjanských pochádzal z Chorvátska a predikát si dával podľa chorvátskej obce Gorje vo východnom Slavónsku. V dobových dokumentoch sa ich predikát uvádza v latinizovanej podobe de Gara, z ktorej omnoho neskôr vznikla maďarská forma mena Garay, a tak sa často uvádza i v starších slovenských textoch. Forma Gorjanský sa ustálila podľa pravidiel slovenského pravopisu podobne ako písanie ostaných historických mien v slovenčine v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Hoci vo vtedajšej historickej obci tento pravopisný úzus bol všeobecne prijatý, ťažko sa presadzuje v neodbornej publicistike najmä u autorov, ktorí bez problémov používajú novodobé české prepisy nemeckých mien v českej historickej spisbe a prenášajú ich aj do slovenčiny, avšak rovnaké právo Slovákov neuznávajú. Pokus o zmenu pravidiel slovenského pravopisu na konci deväťdesiatych rokov minulého storočia pod tlakom argumentov museli – ako sa dnes ukazuje len dočasne – vzdať, tak robia to, čo v slovenských dejinách nie je neobvyklé – nerešpektujú ich.

Devín bol v rukách šľachticov z Gorje od roku 1419 do roku 1460. Po Mikulášovi III. hrad zdedil jeho mladší syn Ladislav II a ním aj vetva Gorjanských na Devíne vymrela. Počas svojho pôsobenia však hrad radikálne prestavala. Predovšetkým rozšírili hrad mimo citadelu a vybudovali rozsiahle predhradie v priestore medzi šijovou priekopou pod hradným bralom, ktorú upravili obmurovaním jej stien, a niekdajším veľkomoravským a ranostredovekým pohrebiskom. Tam opäť vyhĺbili mohutnú šijovú priekopu, z ktorej kameň použili na výstavbu stredného hradu. Stavbu nových traktov a prestavbu horného hradu si vyžiadala jednak potreba obrany zo západnej strany, odkiaľ hrozili najmä českí husiti, i vzrastajúce nároky na pohodlnejšie bývanie.

Rekonštrukcia za Gorjanských rozšírila hrad na celú rozlohu niekdajšieho jadra veľkomoravského hradiska. Opäť využila na obranné účely starý, Rimanmi vybudovaný a neskôr viackrát spevňovaný val na severnej strane hradného areálu. Priestor zo západnej strany medzi zemným valom a hradným bralom sa opevnil mohutným kamenným múrom, polygonálnou baštou nadväzujúcou na hradnú skalu a troma polkruhovými baštami – dvoma pri vstupnej bráne, ktorej základnú gotickú podobu vidieť ešte aj dnes pri vchode do národnej kultúrnej pamiatky, a jednou na spojnici múru a zemného valu. Na tejto bráne zbadá pozorný pozorovateľ základné prvky systému obrany vchodov do stredovekých hradov, ktoré sa len veľmi málo líšili v svojich základných formách. Predovšetkým po oboch stranách ostenia brány sa nachádza vyhĺbená ryha, ktorá slúžila na spúšťanie masívnej drevenej mreže. Tá slúžila na zamedzenie nečakaného vpadnutia do hradu po otvorení drevenej, okovanej brány a po spustení padacieho mosta, ktorého čapy sú pomerne dobra zachované z vonkajšej strany. Výška umiestnenia čapov i existencia samotného padacieho mosta svedčia o tom, že pred vstupom do hradu existovalo predbránie (barbakan), ktoré bolo značne vyššie nad úrovňou súčasného terénu a v ktorom musela byť aj umelo postavená priekopa. Tá sa objavovala vždy, keď sa padací most zdvihol.

Opätovné ohradenie priestoru hradiska a jeho začlenenie do stredovekého hradu bolo na vtedajšie pomery príliš rozsiahle. Posádka hradu mala v dôsledku toho určite problémy pri jeho obrane. Takéto rozsiahle priestory na stredovekých hradoch slúžili skôr na zhromažďovanie vojsk pred väčšou výpravou alebo na budovanie chráneného hospodárskeho zázemia. Archeológom sa skutočne na dolnom hrade podarilo nájsť viacero objektov a pracovných nástrojov, ktoré svedčia o remeselníckej činnosti. Skutočný stredoveký hrad naďalej tvorila citadela a nový stredný hrad, ktorého rozsah sa už odvtedy nezväčšil. Aj do tohto hradu sa vchádzalo cez bránu s padacím mostom, tu sa však zachovala aj priekopa, ktorá bola vyhĺbená do skalného podložia. Za bránou sa vstupovalo do väčšieho nádvoria, ktorému na východnej strane trónil nový palác. Archeológovia a architekti pri preskúmaní pozostatkov paláca Gorjanských boli prekvapení jeho jednoduchosťou i jeho exponovanou polohou na východnom okraji opevnenia. Gorjanskí boli predsa len magnátskym rodom a taká jednoduchosť sa nezhodovala s ich postavením. Je však pravdepodobné, že tento palác slúžil viac správe hradu ako samému panstvu.

Odpoveď na to, kde sa nachádzali reprezentačné časti obytných priestorov magnátov z Gorje, dal až rozsiahly vyčisťovací prieskum horného hradu, kde sa v sutine našli viaceré architektonické prvky zo zrútených gotických častí paláca, medzi nimi aj dva excelentné gotické klenbové svorníky. Na jednom z nich sa dokonca nachádzal Gorjanských erb v podobe skrúteného hada s ríšskym jablkom v pysku. Predstava o tom, ako vyzerala táto časť hradu sa však dá len veľmi ťažko vytvoriť. V podstate rešpektovala predchádzajúci stavebný vývin, akurát rozšírila horný hrad na brale severozápadným smerom. Z nájdených architektonických prvkov vyplýva, že na hornom hrade bolo počas panovania šľachticov z Gorje postavených viacero zaklenutých priestorov s kvalitnou gotickou rebrovou štruktúrou. Najmä miestnosť, kde sa nachádzali spomínané svorníky, musela byť priestrannejšia a mala najmenej dve klenbové polia. V tomto prípade mohlo ísť o rytiersku sieň alebo honosnú jedáleň.

Jedným z najväčších problémov, ktoré mali obrancovia stredovekých hradov, bol nedostatok vody. Obyvatelia hradu potrebovali vodu najmä z dvoch dôvodov – aby ich nepriateľ neprinútil kapitulovať vysmädnutím a aby mohli hasiť prípadné požiare, ktoré často vznikali aj v mierových časoch. Počas obľahnutia bola dokonca snaha zapáliť obliehaný hrad hlavná súčasť taktiky dobyvateľov. Na väčšine výšinných hradov sa problém vody riešil predovšetkým budovaním cisterien, do ktorých sa zachytávala dažďová voda. Takáto cisterna sa nachádza aj na hornom hrade. Dažďová voda dlhodobo udržiavaná v nie príliš hygienických pomeroch však nebola vždy vhodná na pitie a pri dlhšom suchu a priesaku nádrží vznikal jej nedostatok. Preto sa hradní páni snažili na hradoch vybudovať studne, čo bolo nie ľahké a najmä nie lacné. Gorjanskí takúto studňu na hrade vybudovali a po vyčistení archeológmi ju môžeme dnes rekonštruovanú obdivovať na strednom hrade. Studňa má hĺbku 53 m a jej plášť je čiastočne vyložený opracovanými kameňmi a čiastočne ho tvorí kompaktná skala, cez ktorú sa museli stavitelia prerúbať.

V rukách svätojurských a pezinských grófov

Uhorské stavy nikdy neprejavovali prílišné altruistické sklony vo vzťahu k štátu a panujúcim dynastiám. Sebectvo, bezhraničná túžba po majetku a bohatstve dosahovali v radoch šľachty také rozmery, že v niektorých obdobiach ohrozovali priamo existenciu štátu. Najmä, ak vymrela panovnícka dynastia, feudálna anarchia, počas ktorej mnohí i tí najvplyvnejší magnáti rozohrávali pochybné politické hry, prerastala do úplného rozkladu štátu a jeho zriadenia. Neraz v krajine „panovalo“ viacero panovníkov, ktorí mali dostatok ochotných služobníkov, keď sa pri takejto podpore dalo ľahko prísť k štátnemu majetku alebo majetku politických protivníkov. Nie inak to bolo aj po smrti Žigmunda Luxemburského a náhlej smrti jeho nástupcu a zaťa Albrechta Habsburského (1437-1439). Krajina sa vtedy dostala do dlhodobého rozvratu a občianskej vojny, počas ktorej sebecké, najmä majetkové záujmy jednotlivých magnátskych klík prerástli do takej miery, že prestali vnímať vonkajšie nebezpečenstvo v podobe expanzívnej politiky osmanských Turkov, čo sa z dlhodobého hľadiska stalo pre osud štátu a jeho obyvateľstvo fatálnym. I v dôsledku vnútorného rozvratu Uhorska v polovici 15. storočia došlo k rozšíreniu tureckej moci na Balkáne a dobytiu Carihradu Turkmi roku 1453.

Kráľ Matej I. Korvín (1458-1490) síce načas stabilizoval postavenie Uhorského kráľovstva a silnou rukou potlačil rozkladné pôsobenie vysokej šľachty i tým, že sa oprel o nižšiu šľachtu a vytvoril prvú stálu armádu v uhorských dejinách, ale všetko toto bolo závislé od jeho osoby. Sám sa viac venoval svojim nereálnym túžbam na získanie hodnosti rímsko-nemeckého cisára ako nákladnej a ťažkej obrane kresťanského Balkánu pred inváziou novej, agresívnej moslimskej mocnosti. Keď zomrel – ako zaznamenala dobová slovenská povesť – zomrela aj spravodlivosť. Ale tá v Uhorsku nemala silné korene. Len Matejova tvrdá ruka jej na chvíľu vytvorila priestor. Celé jeho úsilie o vytvorenie silnej ríše v strednej Európe však stroskotalo na bezhraničnej nenásytnosti tých, ktorých hlavnou úlohou bolo štát nie rozkrádať, ale brániť.

Za slabej vlády jagelonských panovníkov Vladislava II. (1490-1516) a jeho syna Ľudovíta II. (1516-1526) jednotlivé magnátske mocenské kliky tak rozložili štátnu moc, že štát nebol schopný plniť jednu zo základných funkcii – brániť krajinu pred vonkajším útokom. Roku 1526 na poli pri Moháči boli uhorské kráľovské vojská na hlavu porazené osmanskými armádami sultána Solimana I. (1520-1566). V bitke padol aj kráľ Ľudovít II. Sám sultán bol prekvapený ľahkým víťazstvom a dlho nechcel veriť, že – z jeho pohľadu – taký mocný štát ako Uhorsko by mu bolo schopné klásť len taký slabý odpor. Bitka pri Moháči zásadným spôsobom ovplyvnila beh dejín v priestore stredného Dunaja a Slovensko sa zanedlho stálo bojovým poľom celoeurópskeho významu, na ktorom sa odohrával neľútostný zápas medzi kresťanmi a moslimskými Osmanmi. V týchto zápasoch zohral určitú úlohu i Devín.

Rozhárané pomery po smrti kráľa Žigmunda a jeho následníka Albrechta Habsburského neobišli ani Devín. Na južnom Záhorí a v okolí Bratislavy sa odohrávali zápasy medzi prohabsburskou a protihabsburskou stranou o obsadenie uhorského trónu. Ladislav II. Gorjanský podporoval Habsburgovcov a po nastúpení Mateja Korvína na uhorský trón sa zaplietol do sprisahania proti novému kráľovi. Jeho smrť roku 1460 ho síce ochránila pred hnevom panovníka, ale o hrad Devín rodina prišla. Matej Korvín ho za verné služby venoval grófom zo Svätého Jura a Pezinka.

Svätojurskí a pezinskí grófi patrili v svojej dobe medzi najvýznamnejších uhorských magnátov. Pochádzali zo starobylého šľachtického rodu Hunt-Poznanovcov, ktorý vstúpil do slovenských dejín na konci 10. storočia v súvislosti s potlačením povstania šomoďského župana Kopáňa proti sv. Štefanovi. Pri skúmaní dejín tohto rodu slovenská historická veda (najmä historik J. Lukačka) priniesla už dostatok dôkazov o tom, že bol domáceho, slovenského pôvodu s priamou väzbou na veľkomoravskú šľachtu. Rozsiahly majetok na juhozápadnom Slovensku, ktorý od najstarších čias mali v dedičnej držbe na rozdiel od ostatnej šľachty, vlastniacej pozemky a k ním patriacich poddaných na základe kráľovskej donácie, svedčí o mimoriadnom postavení Hunt-Poznanovcov medzi uhorskou šľachtou. Okrem toho príslušníci rodu od najstarších čias nosili výrazné slovensko-slovanské mená ako Poznan, Sebeš, Bukven, Kozma, Bača, Gečä a pod.. Slovensko-slovanské mená boli obvykle aj v svätojurskej a pezinskej vetve rodu Hunt-Poznan, ktorá sa osamostatnila po donácii Ondreja II. (1205-1235) županovi Tomášovi roku 1208 na zem Pezinok. Príslušníci rodu, ktorí ako prví v Uhorsku používali titul gróf, zastávali najvýznamnejšie štátne i cirkevné úrady, boli spríbuznení s najvýznamnejšími rodmi nielen z Uhorska, ale aj Moravy a Rakúska. Preto sa v 15. a 16. storočí popri slovenských a všeobecných menách často stretávame v radoch jeho príslušníkov aj s typickými nemeckými menami (napr. Wolfgang). Rod vymrel roku 1543. Hrad a panstvo Devín vlastnil v rokoch 1460 – 1517.

Svätojurskí a pezinskí grófi sa pri výstavbe hradu zaslúžili najmä o skvalitnenie opevnenia. Stavebná činnosť na Devíne počas ich éry zo slohovej stránky predstavovala doznievanie gotiky a začiatky renesancie. Gotický charakter mala ešte severná brána, ktorá bola vsadená do starého valu a nahradila pravdepodobne predošlú vstupnú bránu skonštruovanú z dreva a napojenú na palisádu valu. Brána nemala nikdy väčší význam, lebo spájala objekt hradu s mestečkom, ktoré vtedy už malo vlastný systém opevnenia napojený na hrad. Pri bráne bola vystavaná aj strážnica, ktorá sa však zachovala len v základoch. Ešte v období gotiky postavili aj dlhý múr, ktorý chránil hradný kopec od strany rieky Dunaj a posilňoval obrannú sústavu hradu z južnej strany. Objekt, ktorým tento múr končí, je však už renesančný. Ide o východnú bránu, ktorou sa do hradu vchádzalo zo smeru od Bratislavy. Vstup do hradu z tejto strany strážia dve polkruhové bašty s cimburím, ktoré spája vysoký múr taktiež s cimburím. V jeho tele sa nachádza samotná brána, ktorá sa dodnes zachovala pomerne v dobrom stave. Je len škoda, že z tejto strany sa už nedá do hradu vstúpiť, lebo z vonkajšej strany pôsobí brána a jej opevnenie skutočne majestátnym dojmom.

Noví vlastníci

Začiatkom 16. storočia sa vo vlastníctve Devína vystriedalo viacero príslušníkov jednej vetvy svätojurských a pezinských grófov, ktorí postupne vymierali, pretože nedokázali splodiť potomkov a následníkov. Posledným legitímnym vlastníkom hradu a panstva z tohto rodu bol gróf Peter, ktorý zomrel roku 1517. Nelegitímne zmocnenie sa majetku po zomrelom Petrovi bratmi Wolfgangom a Františkom z inej vetvy rodu kráľ neuznal, a preto ho museli roku 1521 vrátiť korune. V rozháraných pomeroch po bitke pri Moháči roku 1526 sa hradu načas zmocnil jeden z nápadníkov o uhorský kráľovský trón a neskôr korunovaný kráľ za tzv. národnú stranu Ján Zápoľský (1526-1540). Avšak veľmi rýchlo musel hrad opustiť, lebo vojská druhého, v zmysle dohôd medzi Habsburgovcami a Jagelovcami oprávneného nápadníka na vlastníctvo svätoštefanskej koruny Ferdinanda I. Habsburského (1526-1564) ho ešte v ten istý rok zo západných a severných území kráľovstva vytlačili.

Zničujúci zápas o ovládnutie Uhorska medzi dvoma uhorskými kráľmi, ktorých dokonca v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár) korunoval ten istý biskup Štefan Podmanický, mal fatálny dôsledok pre celé kráľovstvo. Najmä, keď si prehrávajúci kráľ Ján Zápoľský pozval roku 1529 na pomoc proti Ferdinandovi I. osmanských Turkov, ktorí jeho pozvanie veľmi radi prijali, ale úplne z iných dôvodov, než sa nazdával. Počas prvého tureckého ťaženia na Viedeň, ktoré formálne malo podporiť Jána Zápoľského proti Habsburgovcom, osmanské vojská vyplienili rozsiahle územia juhozápadného Slovenska a  obľahli aj Devín. Hrad sa im síce dobyť nepodarilo, ale mestečko podobne ako značnú časť kráľovského Uhorska dokonale vyplienili. Desaťtisíce Slovákov, Maďarov a Nemcov vtedy po prvýkrát na vlastnej koži pocítili dôsledky protihabsburskej politiky tzv. uhorskej národnej šľachty. Jej sebecké správanie sa prinieslo Uhorsku 150 vojnových rokov, okupáciu južných území štátu a ťažké utrpenie predovšetkým slovenského obyvateľstva, pretože územná expanzia osmanských Turkov sa zastavila na slovensko-maďarskej etnickej hranici. Slovenské obyvateľstvo tak nieslo hlavnú ťarchu boja pri obrane kresťanského sveta pred útokom moslimských Osmanov a stávalo sa aj hlavnou obeťou sústavného drancovania a vojenských útokov, podnecovaných nielen z Istanbulu na oslabenie Habsburgovcov, ale aj miestnymi vojenskými veliteľmi z prostej túžby po obohatení sa.

Medzi tým, roku 1527, dostal do držby za verné služby Ferdinandovi I. hrad a panstvo Devín uhorský palatín Štefan III. Bátori, ktorého predkovia patrili k starému šľachtickému rodu. Prví Bátoriovci údajne prišli do Uhorska v 11. storočí z Nemecka. Pôvodne sa ich majetky rozprestierali vo východnom Maďarsku a Sedmohradsku. Na Slovensku získali významnejšie majetky práve na základe donácie od Ferdinanda I., keďže oddane podporovali jeho nároky na uhorskú kráľovskú korunu. Hrad a panstvo Devín vlastnili až do roku 1604, keď zomrel posledný mužský potomok ečedskej vetvy rodu Štefan V., brat známej čachtickej pani Alžbety Bátoriovej, ktorej aj svoje majetky odkázal. Tá sa k nim však nikdy nedostala, hoci sa o to usilovala.

Najvýznamnejším z Bátoriovcov, ktorí vlastnili Devínsky hrad bol Andrej III., ktorý podľa písomných prameňov pôsobil na hrade od štyridsiatych rokov 16. storočia až do smrti roku 1566. Zastával významné funkcie na kráľovskom dvore, bol niekoľkonásobným županom, krajinským sudcom a od roku 1552 aj sedmohradským vojvodom. Okrem hradu sa staral i o rozvoj mesta a z jeho podnetu mu roku 1568 vydal uhorský kráľ Maximilián I. (1564-1576; ako rímsky cisár Maximilián II.) nové privilégium, ktorým mu okrem iného rozšíril trhové práva (dva výročné trhy – na sviatok Narodenia Panny Márie a na sviatok sv. Juraja; týždenné trhy v nedeľu po sv. omši).

Od 16. storočia sa stávalo zvykom, že na bohatších panstvách sa písomne stanovovali práva a povinnosti poddaných v tzv. urbároch, ktoré v písomnej forme stanovovali poddanské povinnosti, dovtedy stanovené len na základe zvykového alebo tzv. zákupného práva. Z urbára, ktorí Devínčania uzavreli s panstvom roku 1570 vidieť, že ich základným zamestnaním naďalej zostávalo vinohradníctvo, ovocinárstvo, živočíšna výroba a rybolov. V mestečku pôsobili mnohí remeselníci, najmä hrnčiari. Od 17. storočia sa i na základe písomných prameňov dozvedáme o pôsobení cechov v Devíne, ktoré predstavovali združenia remeselníkov v období feudalizmu, ochraňujúce výrobcov, zabezpečujúce ich postavenie na trhu, regulujúce výrobu, ale tiež kontrolujúce kvalitu a cenu výrobkov. Medzi prvými vznikol v mestečku cech rybárov, do ktorého sa združili aj rybári z okolitých obcí. V tomto období pôsobili v mestečku aj cechy vinohradníkov, lodníkov, hrnčiarov a krajčírov. Avšak vzhľadom na hraničné postavenie a predovšetkým konkurenciu z blízkej Bratislavy, Devín nikdy v remesle a obchode nezískal významnejšie postavenie ani len na regionálnej úrovni.

V prvých desaťročiach 16. storočia sa obohatila sídelná štruktúra Devína o ďalšiu národnosť. K pôvodnému slovenskému obyvateľstvu, ktoré sa po vojnách o rakúske dedičstvo v 13. storočí stalo v mestečku menšinovým vo vzťahu novodosídleným Nemcom, pribudli Chorváti. Po tureckých útokoch na južné hranice Uhorska začali sporadicky už v druhom desaťročí tohto storočia prichádzať Chorváti vo väčších skupinách na juhozápadné Slovensko. Ich masový príliv nastal po bitke pri Moháči, keď sa v niektorých obciach južného Záhoria ako napr. Lamač, Záhorská Bystrica a Devínska Nová Ves stali načas dominantným etnikom. V slovenskom prostredí sa väčšinou slovakizovali, ale v Devínskej Novej Vsi a Devíne si zachovali svoju etnickú identitu až do 20. storočia. Odvtedy až do roku 1945 mal Devín nemecko-chorvátsko-slovenský charakter.

Bátoriovci sa zaslúžili aj o prestavbu hradu v novom renesančnom štýle. Dnes je veľmi ťažko určiť, aké stavebné zásahy uskutočnili na hornom hrade. Z grafík a malieb sú vidieť najmä vonkajšie úpravy. Podľa dobového vkusu pristavali k obytnej veži viacero arkierov a strešnú časť po celom obvode obstavali renesančnou oblúčkovitou atikou. Na strednom hrade postavili hneď vedľa vstupu trojpodlažný renesančný palác (suterén, prízemie a podkrovie), ktorého časti sa zachovali dodnes. Bol pristavený ku gotickému hradobnému múru a gotická poloblúková bašta bola vtelená do jeho hmoty. Strešné časti boli taktiež opatrené oblúčkovitou atikou, ktorej časti ozdobujú múr pred vstupom do stredného hradu.

Stavbami v predpolí hradu sa snažili zabezpečiť lepšiu kontrolu pohybu na brodoch cez Dunaj i Moravu. Aj dnes, keď návštevník prechádza popod hrad z parkoviska k rieke Morave, ho svojou mohutnosťou udivia pozostatky brány pri úpätí hradného brala. Ale ani táto mohutnosť sa nevyrovná úchvatnému, romantickému výzoru tzv. Panenskej bašty, ktorú na skalnom výbežku nad sútokom Moravy s Dunajom postavili za účelom pozorovania pohybu po oboch riekach. Z niektorých dobových grafík je zrejme, že práve cez túto bránu a pod kontrolou pozorovateľov z Panenskej bašty museli prechádzať tí, ktorí využívali služby prievozníkov cez rieku Morava z Moravského poľa na slovenské územie.

Nepokojné storočie

Storočie medzi rokmi 1603 až 1711 patrilo k najkomplikovanejším obdobiam uhorských dejín. Od roku 1540 bolo Uhorsko fakticky rozdelené na tri časti, z ktorých dve (quási nezávisle Sedmohradsko a Budinský pašalík) kontrolovali osmanskí Turci. V rukách Habsburgovcov sa nachádzalo iba tzv. kráľovské Uhorsko, teda viac-menej dnešné Slovensko, úzky pruh Zadunajska priľahlý k Rakúsku a Chorvátsko. Uhorská šľachta ani v tejto, pre krajinu tragickej situácii nebola schopná zjednotiť sa s cieľom oslobodiť štátne územie spod cudzej okupácie. Kvôli svojim sebeckým záujmom sa jej časť dokázala spojiť aj s Turkmi, len aby oslabila moc Habsburgovcov, poprípade sa obohatila na úkor stúpencov centrálnej kráľovskej moci. Ako takéto spojenectvá počas tzv. protihabsburských povstaní doliehali na prosté obyvateľstvo krajiny, si je možné živo predstaviť. Už počas spomínanej „pomoci“ Istanbulu kráľovi Jánovi Zápoľskému proti Viedni roku 1529 popri spustošení krajiny Turci odvliekli do otroctva tisíce zajatcov, zväčša sedliakov. Toto ekonomické i populačné drancovanie pokračovalo ďalších 150 rokov a podobne ako roku 1529 sa často odohrávalo pod zámienkou pomoci uhorskej šľachte proti nenávideným Habsburgovcom. Maďarská historiografia nazýva stavovský odboj proti Viedni zápasom za slobodu (szabádságharc). Avšak ak v týchto šľachtických povstaniach išlo o nejakú slobodu, tak len o slobodu bezbrehého sebectva a nenásytného obohacovania, o slobodu útlaku poddaného roľníka a o slobodu brzdenia akéhokoľvek pokroku a modernizácie. Či už išlo o povstania pod vedením sedmohradských kniežat Štefana Bočkaja, Gabriela Betlena a Juraja I. Rákociho, alebo popredných uhorských veľmožov Imricha Tököliho a Františka II. Rákociho, vždy bol hlavnou obeťou jednoduchý poddaný sedliak, ktorého terorizovali ako cisárske (labanci), tak aj povstalecké (kuruci) armády. Rozvrat, ktorý povstania spôsobili, i to, že sa Habsburgovcom nikdy nepodarilo Uhorsko stabilizovať podobne ako dedičné krajiny, mali mnoho dôsledkov. Jedným z nich sa stalo i trvalé hospodárske zaostávanie za riekou Litavou oproti rakúskym a českým krajinám.

Už prvé protihabsburské povstanie Štefana Bočkaja (1603-1606) sa bezprostredne dotklo Devína. V rozháraných pomeroch, ktoré v krajine panovali, nemohlo dôjsť k naplneniu závetu Štefana Bátoriho. Alžbeta Bátoriová, hoci sa o svoje dedičstvo usilovala, sa k nemu nikdy nedostala. Hradu sa zmocnil šľachtic chorvátskeho pôvodu Ján Keglevič, zať vykonávateľa závetu predchádzajúceho majiteľa. V spore s čachtickou pani bol čiastočne úspešný, lebo kráľ Matej II. (1608-1619) odúmrť Štefana Bátoriho prisúdil štátu a neskôr ju (hrad a panstvo Devín) dal za 17000 zlatých do zálohu práve Keglevičovi.

Ján Keglevič nemal dostatok peňazí na vyplatenie zálohu, takže si naň musel požičať. Pôžičku sa následne snažil uhradiť neúmerným zaťažením poddaných v mestečku Devín, ktorí sa bránili prijímať na seba záväzky neobsiahnuté v urbári. Vznikli tým dlhotrvajúce spory, ktoré vyústili roku 1616 obsadením hradu vojskom majiteľa veľkolevárskeho panstva, taktiež pôvodom Chorváta Siegfrieda Koloniča. Devínčania mu asi pri tejto akcii pomáhali, lebo po vrátení hradu Keglevičovi na zákrok uhorského palatína Juraja Turza sa stali predmetom šikanovania zo strany hradného pána. Neľudské zaobchádzanie, neoprávnené vymáhanie roboty dokonca od žien a detí, časté bezdôvodné väznenia na hrade podnietili tvrdý odpor proti feudálnemu pánovi. Obyvatelia mestečka sa preto obrátili na súd a žiadali, aby boli ich práva zo strany vlastníka panstva rešpektované a dodržiavané. Po rozsiahlom vyšetrovaní nakoniec súd uznal oprávnenosť sťažností Devínčanov. Následne na to kráľ Matej II. roku 1617 vydal mestečku Devín nové privilégium, ktoré jeho obyvateľom malo zabezpečiť odveké práva a slobody. Toto privilégium bolo zo strany ďalších uhorských kráľov obnovené roku 1655 a a opäť 1688.

Ani ďalšie z radu stavovských povstaní pod vedením Gabriela Betlena (1619-1626) neobišlo Devínsky hrad. Betlenove vojenské ťaženia boli súčasťou tridsaťročnej vojny (1618-1648), ktorá sa odohrávala najmä na území Nemecka. Nepriatelia Habsburgovcov využili sedmohradské knieža a nespokojnosť uhorských stavov na oslabenie ich pozícií na hlavných bojiskách. Kým bol cisár a kráľ Ferdinand II. (1618-1637) zamestnaný vojnou proti českým stavom, dosahoval úspechy aj Gabriel Betlen. Roku 1619 sa mu podarilo obsadiť Devínsky hrad, odkiaľ mohol bezprostredne ohrozovať centrum habsburskej moci vo Viedni. Avšak po porážke českých stavov v bitke na Bielej hore (1620) začala jeho hviezda zapadať. Roku 1621 prešli cisárske vojská v Uhorsku do ofenzívy a Betlena zatlačili na východ. Počas tejto kampane, už v jej prvých fázach pomerne ľahko Devín vojensky obsadili.

Devínsky hrad sa opäť dostal do centra vojenských operácii počas povstanie Imricha Tököliho (1678-1683). Povstanie bolo výsledkom nespokojnosti uhorských stavov s centralizačnou politikou viedenského dvora a politického podnecovania zo strany Francúzska a Turecka. V prvých fázach povstania Tököli rýchlo obsadil územie Slovenska, avšak na podlomenie moci Habsburgovcov bol prislabý. Preto na jeho pomoc roku 1683 priamo vystúpila Vysoká porta, ktorá pod zámienkou pomoci uhorským stavom vyslala obrovskú vojenskú výpravu proti Viedni na čele s veľkovezírom Kara Mustafom. Turecké vojská bez problémov dorazili až pod Viedeň, ktorú obľahli.

Súčasťou ťaženia proti Viedni bol aj pokus časti tureckých vojsk dobyť Devín, aby narušili komunikácie kresťanských vojenských oddielov na sever od Dunaja. Hrad i mestečko ich útoku úspešne odolávali a Devínčania sa vyznamenali ako posli, sprostredkúvajúci styk obkľúčenej Viedne a formujúcich sa koaličných vojsk pod vedením Karola Lotrinského a Jána Sobieskeho s Bratislavou. Po trojmesačnom neúspešnom obliehaní Viedne v septembri 1683 koaličné vojská zaútočili a osmanskí obliehatelia boli na hlavu porazení. Bitkou pod Viedňou skončilo nielen obliehanie Devína, ale začalo aj oslobodzovanie Uhorska spod osmanskej nadvlády, ktoré skončili Karlovackým mierom roku 1699. Rozradostnení Viedenčania sa pri plienení tureckého tábora zmocnili obrovského množstva zrnkovej kávy, čím začala dlhodobá sláva tohto produktu vo Viedni (viedenská káva). Rovnako pekári prispeli k rozšíreniu nového druhu pečiva – rožkov, ktoré vytvarovali do podoby tureckého polmesiaca na znak porážky osmanských vojsk. Skrátka neprišli ani Devínčania. Za svoje zásluhy pri boji proti Turkom dostali od kráľa Leopolda I. (1657-1705) nové privilégium (1688), ktoré potvrdzovalo predchádzajúce práva a povinnosti a okrem toho dostali špeciálne povolenie na čapovanie vína v zvláštnych sudoch s osobitnou značkou.

Posledný krát sa Devín stal svedkom vážnejších vojenských operácií počas povstania Františka II. Rákociho (1703-1711). Aj toto povstanie bolo dôsledkom nespokojnosti uhorských stavov s obmedzovaním ich stavovských výsad zo strany viedenského dvora, ale aj súčasťou francúzskej politiky, ktorá sa podporou odporu uhorskej šľachty snažila oslabiť Habsburgovcov vo vojne o španielske dedičstvo. Rákociho vojská sa v rokoch 1705-1708 niekoľkokrát snažili zmocniť Devínskeho hradu, avšak po porážke pri Trenčíne roku 1708 sa museli zo západného Slovenska natrvalo stiahnuť. Povstanie skončilo po dlhých útrapách a cholerových epidémiách kompromisným mierom v sedmohradskom Satmári (Satu Mare) roku 1711. Habsburgovci obhájili svoj nárok na uhorský trón a uhorská šľachta si zachovala väčšinu svojich neprimeraných privilégií, ktoré brzdili ekonomicky a sociálny rozvoj krajiny.

Poslední feudálni vlastníci Devínskeho panstva

Obdobie po moháčskej porážke, ktoré sprevádzali boje o uhorskú kráľovskú korunu a časté vojny s Turkmi, výrazne preskupilo sociálnu štruktúru Uhorska. Najviditeľnejšie je to badať v radoch privilegovaných vrstiev. Staré magnátske rody, ktoré svoju legitimitu odvodzovali od zásluh ešte v dobách zakladateľa štátu sv. Štefana, buď vymreli, alebo sa ich majetková držba následkom uhorského dedičského práva (dedičstvo sa delilo rovným dielom medzi všetkých mužských potomkov poručiteľa) tak rozmelnila, že nakoniec klesli ich príslušníci do radov drobnej šľachty. Tento osud na Slovensku postihol napr. Omodejovcov, Čákovcov, Zápoľskovcov, Bubekovcov i Hunt-Poznanovcov. Naopak, do radov vysokej šľachty sa zaradili príslušníci nových rodov, ktorí si svoj majetok a zásluhy vydobyli v službách habsburských panovníkov a vo vojnách pri obrane krajiny proti osmanským útočníkom. Medzi najvýznamnejšie rody sa v tomto období zaradili napr. Ilešháziovci, Turzovci, Rákociovci, Čákiovci, Esterháziovci, Andrášiovci, ale najmä Pálfiovci, ktorí sa behom krátkeho obdobia vyšvihli medzi najbohatších a najvplyvnejších uhorských magnátov. Medzi najvýznamnejšie rody sa dostali v druhej polovici 16. storočia zásluhou Mikuláša II. Pálfiho, ktorý sa vyznamenal v službách Habsburgovcov ako politik, tak i ako vynikajúci vojvodca. Od roku 1592, keď dobyl od Turkov pevnosť Ráb (maď. Györ), získal pre rod funkciu dedičného bratislavského župana a kapitána Bratislavského hradu, ktorú Pálfiovci vlastnili až do zániku feudalizmu.

Ruka v ruke s politickým vzostupom sa rozrastala taktiež majetková doména rodu. Behom pár desaťročí sa Pálfiovci stali jednou z najbohatších rodín Uhorska, ktorá vlastnila množstvo hradov spolu s panstvami na západnom a strednom Slovensku i v Zadunajsku. Roku 1635 získali potomkovia Mikuláša II. Pálfiho do svojho vlastníctva tiež hrad a panstvo Devín, do ktorého patrili popri mestečku Devín aj mestečko Rača a obce Devínska Nová Ves a Dúbravka. V čase, keď sa zmocnili Devínskeho hradu Pálfiovci, hrady postupne strácali ako vojenskú, tak aj obytnú funkciu. Feudálni vlastníci sa z hradov presťahovali do pohodlnejších kaštieľov v podhradí, resp. ako niektorí Pálfiovci do honosných mestských palácov v Bratislave, vo Viedni alebo v iných mestách. Hrady ešte chvíľu plnili hospodárske funkcie, obyčajne v nich sídlila správa panstva, alebo sa využívali ako väzenia pre neposlušných poddaných. V tomto období sa už len veľmi sporadicky prestavovali a zanedbávala sa i údržba. Od konca 18. storočia sa už aj správy panstiev presúvali z hradov do podhradia. V tomto čase sa presunula správa Devínskeho panstva do Devínskej Novej Vsi a hrad postupne pustol. Keď bol roku 1809 zničený, o čom sa ešte zmienim, nemal už žiaden vojenský ani hospodársky význam.

Devínsky hrad zostal vo vlastníctve rodu Pálfi i po zániku feudalizmu roku 1848. Po deštrukcii horného a stredného hradu sa už oň nikto nestaral. Dostal sa však do pozornosti predstaviteľov národných hnutí, najmä Slovákov a Maďarov. Z toho dôvodu sa o jeho vlastníctvo po roku 1918 začal zaujímať česko-slovenský štát. Roku 1932 ho za symbolickú cenu 1000 Korún česko-slovenských odkúpil od bratov Mikuláša, Ladislava a Jozefa Pálfiho (Pálffy), posledných predstaviteľov rodu vlastniacich hrad. Pálfiovci držali hrad rovných 300 rokov, lebo do vlastníctva štátu bol prevzatý až roku 1935.

Canalettov žiak na Devíne

Romantická poloha hradu s výrazne vyčnievajúcou obytnou vežou na skalnom brale nad sútokom Dunaja a Moravy často priťahovala majstrov ceruzky a štetca, aby sa popasovali so svojím dojmom a preniesli ho či už na graficky list alebo plátno. V archívoch a galériách sa zachovalo viacero grafík, zobrazujúcich viac alebo menej verne podobu hradu ešte z časov pred zničením. Nesporne k najhodnotnejším zobrazením Devína patrí plátno, s ktorým sa môžeme stretnúť v Umelecko-historickom múzeu vo Viedni a jednou z jeho viac alebo menej vydarených kópii v Mestskej galérii v Bratislave. Namaľoval ho slávny vedutista benátskej školy 18. storočia Bernardo Belotto, žiak slávneho Antonia Canala, zvaného Canaletto.

Bernardo Belotto i zásluhou svojho učiteľa, ktorý sa vypracoval medzi najlepších maliarov benátskej školy precítenými a až fotograficky presnými maľbami Benátok, získal slávu najmä za Alpami počas pobytov na kráľovských dvoroch vo Viedni, Drážďanoch a Varšave. Namaľoval desiatky obrazov, ktoré predstavujú nielen obrovskú umeleckú hodnotu, ale sú aj do detailov presné. Len pre zaujímavosť možno uviesť, že rekonštrukcia zničených Drážďan a Varšavy po druhej svetovej vojne by nedosiahla takú historickú vernosť, takú štýlovú čistotu, nebyť jeho zaujímavých obrazov.

Medzi vedutami Devína má Belottovo plátno mimoriadne postavenie. Majster ho namaľoval počas pobytu na cisárskom dvore v rokoch 1759-1760. Zachytáva časť stredného a horného hradu, na ktorú sa maliar díval z dolného nádvoria smerom od juhovýchodu. Z tohto pohľadu hrad vypadal skutočne veľkolepo. Stredoveký donžon horného hradu kraľuje nad romantickou prírodou, spodobenou rozliatou Moravou a výrazne členenou oblohou, i nad zdanlivo mohutnejším stredným hradom. V popredí obrazu pulzuje život miestnych obyvateľov, ktorých reprezentujú rôzne sociálne typy. Je nielen jediným dochovaným obrazom hradu pred jeho zničením roku 1809, ale pri porovnaní ruín s maľbou a ostatnými vedutami predstavuje aj jeho najvernejšiu podobu. Ak by niekedy došlo k veľkorysejšej rekonštrukcii hradu, táto maľba by nemohla byť opomenutá ako Belottove plátna pri rekonštrukcií spomínaných miest, ktoré boli z hľadiska potrieb bojujúcich armád nezmyselne zničené – podobne ako Devín – v dôsledku vojnovej vravy.

Devín ako symbol

Keď sa človek vydá popod hrad na prechádzku po Slovanskom nábreží smerom od prístaviska na Dunaji, zakrátko narazí na monumentálnu stavba tak trochu pripomínajúcu nábrežný pilier nikdy nepostaveného mosta, aké sa stavali na konci 19. a v prvej polovici 20. storočia. Pamätník bol vybudovaný roku 1896 na počesť firiem a pracovníkov, ktorí sa podieľali na regulácii stredného toku Dunaja. Po krátkej prechádzke, oproti ústiu Moravy do Dunaja sa nachádzajú pozostatky niekedy mohutného amfiteátra, ktorý na tomto mieste založili Nemci v čase druhej svetovej vojny. A pri vstupe do stredného hradu, hneď vľavo na niekdajšom gotickom hradobnom múre je pamätná tabuľa z roku 1936, ktorá pripomína pamätnú vychádzku štúrovcov na Devín roku 1836. Každá z týchto novodobých stavieb pripomína a svojím spôsobom aj charakterizuje mýtus o Devíne, ako si ho vytvorili tri národné spoločenstvá – Slováci, Maďari a Nemci (Rakúšania) – spojené v minulosti s jeho históriou.

Tak ako od začiatku 18. storočia klesal vojenský, hospodársky a obytný význam hradu, vytváral sa okolo Devína mýtus, ktorý zasiahol rôznym spôsobom na okolí žijúce národné spoločenstvá. Hrad a neskôr jeho ruinu si pretvorili na symbol, monument „slávnej národnej minulosti“, ktorý ich „zaväzoval“ konať tak, aby dosiahli pre svoj národ rovnako „slávnu“ národnú budúcnosť. O vytvorenie mýtu sa zaslúžila aj vznikajúca kritická historická veda, ktorá Devín spájala s rôznymi historickými udalosťami, odohrávajúcimi sa v stredoeurópskom priestore od obdobia Veľkej Moravy. Rovnako v rámci rekatolizácie sa výrazne od 17. storočia obnovoval v slovenskom, českom i maďarskom prostredí kult sv. Cyrila a sv. Metóda. V tejto súvislosti sa pôsobenie byzantských vierozvestcov lokalizovalo taktiež do Devína, lebo popri Nitre bol jediným miestom uvádzaným v dobových písomných prameňoch.

Cyrilo-metodskú misiu i Veľkú Moravu, najmä jej najslávnejšieho „kráľa Slovákov“ Svätopluka si postupne prisvojili v uhorských pomeroch Slováci a už od 18. storočia sa pozerali na Devín ako na symbol „zašlej slávy“ slovenského národa. Výrazný impulz k takémuto chápaniu Devína v slovenskej spoločnosti dodal uhorský cirkevný historik Štefan Salagius, ktorý ho označil za sídlo Svätopluka, „najslávnejšieho kráľa našich Slovákov“. V tejto podobe sa potom Devín dostáva do rôznych historických traktátov, umeleckej literatúry i poézie. Neopomenuli ho v svojich dielach ani takí velikáni ducha ako Ján Kollár, Ján Hollý, Ľudovít Štúr a mnohí ďalší poprední Slováci. Takto chápaný Devín – symbol niekdajšej sily a slávy slovenského národa – vzbudzoval nádeje utláčaného ľudu, že sa národný útlak skončí a obnoví sa jeho sloboda a veľkosť. V nádeji na vzkriesenie slovenskej nezávislosti, vzkriesenie slovenskej štátnosti a suverenity sa na hrad ako symbol nezlomného slovenského ducha roku 1836 vydali príslušníci Štúrovej družiny a po nich ďalší a ďalší Slováci až do najnovších čias.

Do maďarskej národnej mytológie, najmä keď sa v nej po vzniku moderného nacionalizmu presadil netolerantný postoj k uhorským národnostiam, Devín nemohol vstúpiť svojou preduhorskou históriou, ktorej sa plne zmocnili Slováci. Avšak tak významné miesto na hranici kráľovstva nemohla nechať nepovšimnuté. Predstavovala ho preto najmä ako symbol uhorskej suverenity, ako symbol brány (Porta Hungarica), ktorá chránila krajinu pred cudzími vojskami, ale otvárala sa vždy, keď po nej prichádzali kultúrne podnety zo západu. Výstižne to vyjadruje maďarský text na spomínanom pamätníku, keď konštatuje: „Cez bránu túto nepriateľ často napadal Uhrov, hoc trvalo zvíťaziť nad nimi ani raz nedokázal. Pred kultúrou západu sa však táto cesta tisíc rokov neuzavrela.“

Z hľadiska nemecky hovoriaceho obyvateľstva Devín symbolizoval predovšetkým hranice a hraničiarstvo. Bol obdobou maďarského chápania, len z opačnej strany. Počas okupácie v rokoch druhej svetovej vojny sa snažila ríšska vládna moc obohatiť nemecké chápanie o myšlienku a ducha „Drang nach Osten“, ale z hľadiska predchádzajúceho vývinu to predstavovalo len epizódu. Z hľadiska intenzity prežívania symbolov národnej mytológie ako v maďarskom, tak nemeckom povedomí sa Devín nikdy nestal dominantným. Avšak nemožno to povedať o slovenskom chápaní miesta. Slováci vždy od vzniku novodobého nacionalizmu považovali – síce s rôznou intenzitou vzhľadom na konkrétnu situáciu – Devín za jeden z najposvätnejších symbolov národnej minulosti. Preto aj – ako konštatuje historička Gabriela Kiliánová – v priebehu času vytlačili z kolektívnej pamäti Maďarov a Nemcov (Rakúšanov) Devín ako ich národný symbol a plne si ho prisvojili pre seba.

Kamenári a stavitelia z Devína

Okolie mestečka Devín bolo bohaté na kvalitný stavebný kameň, ktorý sa od nepamäti ťažil a používal na stavby v širokom okolí. Veľký rozmach zaznamenala ťažba kameňa v okolí v druhej polovici 19. storočia, keď sa kameň z miestnych kameňolomov používal na budovanie hrádzi na Dunaji a pri spevňovaní ciest. Vtedy sa otvorili kameňolomy (Lafranconiho), ktoré sa používajú dodnes. Hoci mnohí ochrancovia prírody namietajú proti ťažbe vzhľadom na to, že silne narúša vzácne biotopy na svahoch Devínskej kobyly, kameň sa ťaží dodnes. Z drobných devínskych kamenárov pochádzala aj rodina Feiglerovcov, ktorá od druhej polovice 18. až do konca 19. storočia výrazne zasiahla do staviteľskej činnosti v Bratislave.

Prvým Feiglerom, ktorý sa v Bratislave výraznejšie presadil, bol František Feigler. Počas veľkolepej prestavby Bratislavského hradu v období panovania kráľovnej Márie Terézie (1740-1780) získal zákazku na rekonštrukčné práce, navrhnuté viedenským architektom Františkom A. Hildebrantom, a neskôr na stavbu tzv. Tereziána, dnes už neexistujúcej palácovej stavby na východnej terase hradu. Na tejto stavbe pracoval v rokoch 1761-1766, keď sa aj s rodinou presťahoval do domu, ktorý si postavil na hradnom vrchu. V jeho šľapajach pokračoval syn František Feigler ml. a najmä vnuk Ignác Feigler st. (1791-1847), ktorý sa po vyučení priúčal architektúre u viedenského architekta Jozefa Kornhäusla. Roku 1818 sa stal mešťanom a murárskym majstrom v Bratislave. V meste i na okolí staval napr. kaštieľ v Rusovciach, dom na Rybnej bráne, kostol a chudobinec sv. Ladislava na Špitálskej ulici a mnohé ďalšie stavby. Po požiari roku 1846 vystaval vežu dómu sv. Martina tak, ako ju poznáme dnes.

Ignác Feigler st. mal troch synov, z ktorých najväčšiu slávu získal Ignác Feigler ml. (1820-1894). Staviteľstvo študoval v Mníchove a vo Viedni. Medzi jeho najznámejšie stavby v Bratislave patrili hotely Savoy a Zelený strom (na jeho mieste dnes stojí hotel Carlton), budova hlavnej železničnej stanice, nemocnica na Mickiewiczovej ulici i Blumentálsky kostol, ktorý navrhol architekt Fridrich Rumpelmayer. Menej známym staviteľom v Bratislave bol druhý syn Ignáca Feiglera st. Karol. Staval zväčša obytné domy na okraji Bratislavy pre chudobnejšie vrstvy obyvateľstva. Jeho posledný syn František zostal verný kamenárskej práci a vrátil sa do Devína.

Zničenie hradu

Od posledného desaťročia 18. storočia sa rozhoreli v Európe dlhodobé a neutíchajúce vojny, prerušované len krátkymi obdobiami mieru na „vydýchnutie“. V prvej fáze súviseli s kontrarevolučným úsilím európskych mocností o zničenie francúzskej revolúcie (vypuknutie roku 1789) a neskôr s dobyvačnou vojnou „občana – cisára“ Napoleona Bonaparte (roku 1799 prvý konzul, 1804 – 1815 cisár Francúzov). Do týchto vojen od ich začiatku bola výrazne angažovaná Habsburská monarchia, ktorá sa roku 1804 po zrušení Svätej ríše rímskej národa nemeckého premenovala na Rakúske cisárstvo. Armády feudálnych štátov, ktoré sa pustili do boja s revolučným nadšením francúzskeho ľudu, sa ukázali neschopnými bojovať proti modernejšej francúzskej armáde, kde sa vojenské hodnosti nezískavali na základe príslušnosti k výsadným triedam, ale na základe individuálnych schopností. Revolučné francúzske vojská a neskôr Napoleonove armády okrem iného prevýšili protivníkov z kontrarevolučného tábora aj kvalitnejšou výzbrojou a taktickou vyspelosťou. Vo vojnách s Francúzskom preto rakúske ozbrojené sily ťahali za kratší koniec a v konečnom dôsledku si pripisovali jednu porážku za druhou. Nie inak to bolo aj roku 1809, keď sa Viedeň rozhodla zaútočiť proti Napoleonovi v domnienke, že jeho neúspešné zaangažovanie sa v Španielsku umožní ľahké víťazstvo a odvetu za všetky predchádzajúce porážky.

Habsburský dvor v tomto prípade Napoleona ťažko podcenil. Armáda cisára Napoleona už síce nemala tak výraznú taktickú prevahu nad rakúskymi vojskami ako na začiatku vojen s Francúzskom, ale Napoleon disponujúci rozsiahlou špionážnou sieťou sa o úmysloch rakúskeho cisára Františka I. (1792-1835) včas dozvedel a nenechal sa prekvapiť. Práve naopak, prekvapenými zostali útočiaci Rakúšania. Rozsiahlym a nečakaným protiútokom zatlačil rakúske vojská z južného Nemecka do Čiech a otvoril si cestu na Viedeň, ktorú 13. mája 1809 bez boja obsadil. Ťažisko vojny sa tým prenieslo do oblasti stredného Dunaja. Rakúske velenie na čele s arcivojvodom Karolom sa snažilo Francúzov blokovať na južnej strane Dunaja a získať tak čas na preskupenie a odvetný protiútok. Napoleon sa preto, aby zamedzil preskupeniu rakúskych vojsk, usiloval prejsť na severnú stranu rieky na viacerých miestach, najmä pri Bratislave. Od 16. mája 1809 sa odohrávali na pravom brehu Dunaja ťažké pozičné boje medzi rakúskymi a francúzskymi vojskami, ktoré sa pokúšali vynútiť si prechod cez rieku a dobyť Bratislavu. Rakúske opevnené pozície sa nachádzali na pravej strane Dunaja predovšetkým v dnešnom Sade Janka Kráľa a po ľavej strane Dunaja od Bratislavy až po Devín. Delostrelecké batérie pri Devíne sa podieľali na ostreľovaní francúzskych pozícií medzi Wolfstahlom a Hainburgom. Dokonca 21. júna 1809 sa priamo z Devína uskutočnil výpad 450 Rakúšanov na druhý breh Dunaja. Lode s vojakmi sa zhromaždili v ústi Moravy, odkiaľ preplávali na druhú stranu. Vojaci sa vylodili na dnbes už neexistujúcom ostrove Thebener-Au, ktorý vtedy existoval pri rakúskom brehu, oddelený od Rakúska len úzkym ramenom Dunaja. Avšak Rakúšania svoje pozície na druhej strane rieky dlho neudržali a v dôsledku úporného odporu Francúzov sa museli vrátiť bez väčšieho úspechu.

Odhodlaná obrana Bratislavy pod vedením generála Vincenca F. Bianchiho, na ktorej sa zúčastnil aj slávny 2. c. k. pluk, zložený takmer výlučne zo slovenských vojakov a so slovenskou plukovnou veliacou rečou, bola úspešná a napriek pobádaniam zo strany cisára Napoleona i ťažkého utrpenia civilného obyvateľstva mesta sa ju Francúzom nepodarilo prelomiť. Menej úspešní boli Rakúšania na ostatných bojiskách. Arcivojvodovi Karolovi sa síce pri Asperne 22. mája 1809 podarilo uštedriť Napoleonovi ťažkú porážku, vlastne prvú vojskám pod jeho priamym velením, ale nepodarilo sa mu zamedziť prechod na severnú stranu Dunaja. V následnej bitke na Moravskom poli pri mestečku Deutsch Wagram v dohľade z Devínskeho hradu už taký úspešný nebol. Po dvojdňovej bitke 5. a 6. júla 1809 rakúske vojská prehrali, čo rozhodlo o celej vojne. O porážku sa zaslúžil aj arcivojvoda Ján, ktorý nedokázal včas presunúť na bojisko rakúske jednotky od Bratislavy. Následne bolo 13. júla 1809 vyhlásené prímerie, na základe ktorého rakúske oddiely vyprázdnili územie až po Bratislavu a stiahli sa na východ.

Porážka pri Wagrame mala fatálny dôsledok pre Devínsky hrad. Francúzski vojaci ho zanedlho obsadili, podmínovali a vyhodili do vzduchu. Nie je známe, prečo to urobili (rovnako ako v prípade hradu Pajštún), pretože hrad nemal žiaden vojenský význam a ani sa v ňom nenachádzala žiadna vojenská posádka, resp. vojenské zariadenie. V niektorých prácach sa uvádza ako možná príčina doznievanie „revolučného protifeudálneho ducha“ v radoch francúzskych vojakov. Takéto deštrukcie feudálnych panstiev, zámkov a kláštorov sa vo Francúzsku skutočne v prvých rokoch revolúcie odohrávali. Nazdávam sa však, že podobný resentiment spred dvadsiatich rokov sa už vtedy medzi Napoleonovými vojakmi nevyskytoval. Okrem toho vďačnejšími objektmi „protifeudálneho“ útoku na okolí, kde feudáli skutočne žili, boli napr. zámok na Schlossbergu alebo kaštieľ v Stupave. Ale tie tak nevyčnievali, nebolo ich tak vidieť. Vypálený kaštieľ alebo zhorený majer boli bežnou súčasťou vtedajších vojenských operácií, ale zničenie dominantného miesta, ktoré bolo z ďaleka viditeľné, mohlo mať iný zmysel. Domnievam sa, že v tomto prípade išlo o premyslené rúcanie symbolu, ktorý mal nepriateľa popri vojenskej porážke aj ponížiť, ukázať mu, že napriek tvrdému odporu bolo jeho úsilie zbytočné. Nečudoval by som sa preto, keby príkaz na zničenie Devína vydal priamo Napoleon.

Velislav, Miloslav a tí druhí

Roky po napoleonských vojnách, ktoré sa skončili Viedenským kongresom roku 1815 (o bezpečnosť kongresu sa staral spomínaný 2. c. k. pluk, ktorý sa ako jediná rakúska jednotka zúčastnil aj na víťaznej prehliadke v Paríži po porážke Napoleona, čo bolo mimoriadne vyznamenanie), boli na jednej strane poznamenané nástupom reakcie, symbolizovanej rakúskym kancelárom Metternichom, na druhej strane neobyčajným rastom moderného nacionalizmu ako výrazu snáh o buržoázne prebudovanie spoločnosti. Rôzne národné hnutia v monarchii prezentovali svoje „národné programy“, ktorými sa pokúšali osloviť široké masy obyvateľstva a získať ich podporu pri presadzovaní cieľov modernizácie Rakúskej ríše a jej prispôsobenia sa vývojovým trendom, podnieteným francúzskou revolúciou. V zložitom etnickom konglomeráte, aký predstavovala habsburská monarchia, nemohlo nedôjsť k stretu jednotlivých nacionalizmov. Ústredná viedenská vláda namiesto toho, aby zachytila pulz doby a urýchlene reformovala a modernizovala ríšu, skostnatelo zotrvávala pri starých, prekonaných formách vlády a k zmenám sa odhodlala obvykle až vtedy, keď bolo neskoro. Dokonca sa snažila jednotlivé nacionalizmy stavať proti sebe podľa latinského príslovia Divide et Impera (Rozdeľ a panuj), čo sa jej nie vždy darilo a nakoniec kapitulovala pred najsilnejším z nich, ktorý bol bezo sporu maďarský. Nezvládnutie modernizácie spoločnosti uprednostnenie maďarského a nemeckého nacionalizmu v ríši na úkor národných hnutí národov predstavujúcich väčšinu obyvateľstva v kombinácii s medzinárodnou situáciou vyústili nakoniec do zániku monarchie roku 1918.

Slovenské národné hnutie nebolo výnimkou. Aj ono sa začalo v súvislosti s reformami cisára Jozefa II. (1780-1790). V prvej fáze ho reprezentovalo hnutie na čele s Antonom Bernolákom, ktorý v duchu jozefinizmu uskutočnil prvú kodifikáciu slovenského spisovného jazyka (1787). Už od začiatku slovenského národného obrodenia, ako sa zaužívalo označovať obdobie transformovania feudálneho slovenského národa na moderný buržoázny národ, hrali dôležitú úlohu národné dejiny a symboly s nimi spojené. Ako som už spomenul vyššie, Devín tu zohrával kľúčovú úlohu. Historizujúce články a angažovaná literárna tvorba, v ktorých sa pripomínala „slávna národná minulosť“, burcovala najmä národne angažovanú mládež k činom. Často sa pri tom inšpirovala z aktivít národných hnutí v okolitých krajinách.

Napoleonské vojny, najmä francúzska okupácia niektorých nemeckých štátov v prvom desaťročí 19. storočia vyvolala veľkú vlnu nemeckého nacionalizmu, ktorý jeden zo svojich vrcholov zaznamenal pri oslavách trojstého výročia reformácie roku 1817. V súvislosti s týmito oslavami sa konala niekoľko desaťtisícová púť Nemcov na hrad Wartburg, na ktorý sa Martin Luther uchýlil pred svojimi prenasledovateľmi. Podobné púte, na ktorých sa požadovalo zjednotenie Nemecka, sa konali aj na iných významných miestach nemeckej histórie. Mnohí významní slovenskí národní buditelia, najmä evanjelici, ktorí študovali v Nemecku, došli do bezprostredného styku s nemeckým národným hnutím a čerpali z neho podnety. Práve púte na významné miesta národnej minulosti boli inšpiráciou na podobné konanie v národných hnutiach iných národov, vrátane Slovákov. Pravdepodobne aj impulzom na uskutočnenie pamätnej vychádzky štúrovcov na Devín 24. apríla 1836, ktorá sa konala na začiatku tretej (štúrovskej), poslednej fázy slovenského národného obrodenia, boli obdobné manifestačné púte na historické miesta v Nemecku.

Na rozdiel od nemeckých, alebo napr. aj českých púti sa štúrovská vychádzka nekonala ako verejná demonštrácia, ale ako prísne konšpiratívne podujatie. Slovenské národne hnutie, konfrontované s výbojným a šovinistickým maďarizmom, sa dostavalo v tomto čase do defenzívy a nadobúdalo výrazný národno-obranný charakter, ktorého sa dlhodobo nebolo schopné zbaviť. Preto aj príslušníci Štúrovej družiny sa na výlet nevypravili s hlučným spevom pod rozvinutými národnými zástavami, ako to bolo v podobných prípadoch v iných národoch obvyklé, ale sa v menších skupinkách tajne vytrácali z Bratislavy, aby sa potom spoločne stretli pod ruinami staroslávneho hradu.

Po príchode do  Devína vystúpili spoločne na hrad, kde spievali národné piesne a vypočuli si prejav Ľudovíta Štúra o dávnych časoch Veľkej Moravy, o Rastislavovi, Svätoplukovi a Mojmírovi a opäť si revolučne zaspievali. Na návrh Štúra každý účastník prijal životné heslo a k svojmu krstnému menu si pripojil ďalšie, slovanské. On sám ako vodca hnutia prijal meno Velislav, jeho najbližší spolupracovník Jozef Hurban Miloslav, Jonáš Záborský Bojislav, Augustín Škultéty Horislav atď. Po splnení si národných povinnosti sa potom vybrali hodovať do miestneho hostinca, kde spravili poriadnu útratu.

Pamätná vychádzka na Devín mala značný vplyv na ďalší vývin slovenského národného hnutia. Nielenže slovenská mládež pokračovala v podobných vychádzkach na iné pamätné miesta slovenskej histórie, ale utvrdila účastníkov v ich národnom povedomí. S väčšinou z nich sa neskôr stretáme ako pri kodifikácii novej spisovnej normy slovenčiny roku 1843, v revolučných pohyboch rokov 1848-1849, tak aj v neľahkých rokoch po revolúcii i v matičnom období. Vyrástli z nich poprední slovenskí politici, národní buditelia a spisovatelia, ktorí sa nikdy od svojho národa neodtiahli. Nemožno pritom nevidieť symboliku Devína, ktorej sa cítili zaviazaní.

Milenárny stĺp

Keď som v prvej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia prvýkrát navštívil Devín, upútali ma na citadele hradu veľké kamenné kvádre, ktorými bola vydláždená a zároveň splanírovaná takmer celá plocha. Dnes už po nich nie je ani stopy, lebo boli odstránené pri náročnej rekonštrukcii horného hradu, ktorá začala nedlho po mojej návšteve a trvala až do začiatku deväťdesiatych rokov. Boli posledným pozostatkom pamätníka arogancie a nafúkanosti, ktorý z príležitosti milénia od príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny dala roku 1896 na tomto mieste postaviť vtedajšia uhorská vláda. Postavenie pamätníka na Devíne a ďalších šesť obdobných monštier po celom Uhorskom kráľovstve (na severnej hranici ešte v Nitre na Zobore a pri Mukačeve) bolo určitým vyvrcholením šovinistickej politiky maďarských vládnucich elít, ako ju praktizovali od rakúsko-maďarského vyrovnania roku 1867 až do rozpadu monarchie roku 1918.

Vyrovnaním medzi Viedňou a Budapešťou sa Uhorsko stalo vo vnútropolitických otázkach takmer úplne nezávislou krajinou. Nestalo sa však domovom pre väčšinu uhorského obyvateľstva, lebo maďarské politické, zväčša feudálno-šľachtické vládne elity si zaumienili mnohonárodnostné Uhorsko s menšinou etnicky maďarského obyvateľstva prebudovať na čisto etnicky maďarský národný štát. Od roku 1867 robili všetko pre to, aby naplnili svoje ciele. Najmä na Slovensku všemožne potláčali akékoľvek prejavy slovenského národného povedomia, rušili a likvidovali slovenské spolky, slovenské školstvo, slovenskú kultúru. Napriek húževnatému odporu slovenských vlastencov sa im zo začiatku ich politika darila. Slovenčina bola vytlačená zo všetkých stredných škôl, roku 1875 bola zakázaná Matica slovenská, slovenskí politici v dôsledku nedemokratických volebných praktík vypudení z uhorského snemu a viac menej izolovaní, o čo sa tak trošku pričinili aj oni sami. Slovenčina sa vytrácala aj z ľudových škôl a začiatkom 20. storočia z niekdajších niekoľko tisíc slovenských ľudových škôl zostalo len niekoľko stovák.

V tejto situácii sa uhorská vláda rozhodla bombasticky osláviť údajné tisíce výročie príchodu starých Maďarov do strednej Európy, ktoré stanovila na rok 896. Nenávistné šovinistické ovzdušie osláv, ktorých súčasťou bolo aj rozhodnutie uhorského snemu postaviť sedem pamätných stĺpov, majúcich symbolizovať ovládnutie tzv. Karpatskej kotliny starými Maďarmi a výlučné právo súčasných Maďarov na celé jej územie, sa však ukázalo kontraproduktívne. Nemaďarské národnosti Uhorska sa roku 1895 spojili a spoločne sa postavili proti takto chápaným dejinám Uhorska ako výlučne maďarským dejinám a odmietli sa na oslavách zúčastniť. V slovenských pomeroch oslavy milénia taktiež prispeli k triedeniu duchov a k definitívnemu opusteniu nezdravej politiky politickej pasivity a prechodu do politickej aktivity. Už od nasledujúcich volieb do snemu roku 1901 sa začali presadzovať vo voľbách aj národní slovenskí kandidáti, ktorí síce v nepatrnom množstve, ale natrvalo až do zániku Uhorska pôsobili v uhorskom parlamente.

Postavenie pamätníka v celkovej výške 22 m s osemhranným piedestálom o priemere 6,5 m, na ktorom bol vztýčený stĺp zakončený korintskou hlavicou a vyše trojmetrovou sochou bojovníka so šabľou a štítom s uhorským štátnym znakom (Arpáda), si vyžiadalo rozsiahle úpravy terénu. Podľa zachovaných kresieb a malieb hradu z 19. storočia, ktoré zachytávajú jeho výzor po zničení Napoleonovými vojakmi, možno povedať, že v tomto prípade išlo o definitívne zbúranie horného hradu. Pri vyrovnávacích prácach boli použité dokonca trhaviny, aby sa odstránili silnejšie múry. Tento postup na Devíne je o to čudnejší, že v tomto období už existovala v Uhorsku organizovaná ochrana historických pamiatok a Uhorská pamiatková správa dokázala napr. v tomto istom čase perfektne zakonzervovať zrúcaniny hradu Strečno tak, že sa umožnila jeho komplexná obnova v nedávnej minulosti. Záujem demonštrovať supremáciu „maďarstva“ v na strednom Dunaji práve na posvätnom mieste Slovákov bol asi väčší, ako ochrana, resp. zakonzervovanie zvyškov hradu pre budúce generácie.

Pamätník „obsadenia Karpatskej kotliny Maďarmi“ na devínskom hradnom brale nemal súdenú dlhú životnosť rovnako ako chimérická snaha maďarských vládnucich elít prebudovať Uhorsko na etnicky čisto maďarský štát. Slováci považovali vybudovanie milenárnych stĺpov na Devíne a na Zobore za provokáciu a ešte počas existencie Uhorska sa zastrájali niektorí z nich, že ich zničia. Napr. slovenský poslanec Ferdiš Juriga, ktorý bol do uhorského snemu zvolený aj hlasmi národne uvedomelých Slovákov z Devína, spomína vo svojich pamätiach, ako sa počas pobytu vo Vácovskom väzení zastrájal so svojím spoluväzňom vyhodiť po prepustení „Arpáda“ do vzduchu dynamitom. Postavenie tohto pamätníka pokladal za znesvätenie posvätného miesta Slovákov. Keď ho roku 1921 ako reakciu na pokusy Karola Posledného o reštauráciu moci Habsburgovcov v Maďarsku vyhodili českí sokoli do vzduchu, cítil – a určite nielen on – skutočné zadosťučinenie.

Tajomný hrad v Karpatoch

Roku 1892 navštívil Rakúsko-Uhorsko na pozvanie rakúskych a maďarských spisovateľov vtedy už svetoznámy autor vedecko-fantastických románov Jules Verne. Hľadal miesto, kde by umiestnil dej svojho nového románu. Krížom – krážom pochodil monarchiu, zavítal do Viedne i do Budapešti. Nakoniec ho Mór Jókay pozval do Bratislavy, aby mu ukázal aj toto starobylé mesto. Avšak neukázal. Náhla a neočakávaná rodinná udalosť ho prinútila nechať hosťa samého. Francúzsky spisovateľ sa ocitol v cudzom meste a hocijako sa snažil, nemohol nájsť nikoho, kto by mu bol rozumel a s kým by sa mohol porozprávať. Ako tak blúdil bezcieľne mestom, zazrel mladého muža čítajúceho francúzske noviny. Prihovoril sa mu a poprosil ho, či by mu za primeraný honorár nerobil pár dní sprievodcu po meste a okolí. Oslovený mladík bol slovenský študent teológie, ktorý sa Vernemu predstavil ako Janko. Aj po rokoch si spisovateľ spomínal na tohto príjemného muža a na jeho úprimné, nevtieravé vlastenectvo a prítulnosť ku krajine. Zakaždým, keď v jeho očiach zbadal očarenie krajinou alebo ľuďmi, Janko jemne poznamenal: C´est la Slovaquie, monsieur, to je Slovensko, pane.

Prvý výlet, ktorý mu Janko zorganizoval, bola návšteva Devína. Slávny Francúz neskôr jednému dánskemu novinárovi povedal: „Musím poznamenať, že som si nezapamätal mená všetkých slovenských a maďarských miest, ale meno Devína mi predsa len ostalo v pamäti, lebo toto slovo má istý grécky zvuk. Mestečko leží na úpätí niekoľkých vysokých brál, v onom ostrom uhle, kde sa rieka Morava vlieva do Dunaja. Od prvej chvíle bol som nesmierne očarený. Tichá, krotká, tak pokojne plynúca Morava a okolo niekoľkých brál prudko prúdiaci Dunaj! Tam tichý, od sveta utiahnutý život a len o niekoľko metrov ďalej mohutná rieka, ktorá hore i dolu vedie do šíreho, hlučného sveta. Vysoko na mohutnom brale ležia rumy hradu… Moje oko preniklo hrubé múry hradu a moja fantázia už zaľudnila zrúcaniny hradu jeho dávnymi obyvateľmi. Hneď som cítil, že ak by malo raz dôjsť k tomu, aby som dojmy z tohto kraja uložil do románu, tak budú zrúcaniny hradu vedúcim motívom môjho diela.“

Opis Julesa Verna veľmi detailne vystihuje pocity, ktoré získa návštevník z pobytu na Devíne. Miesto má v sebe skutočne niečo antické, a nie je to len jeho meno (pravdepodobne myslel na nemecký názov Theben, ktorý sa hláskovo podobá na antický názov gréckych Téb – Thévai, nemecky tiež Theben), ktorý vtedy používali aj miestni Slováci v podobe Tebeň. Žiaľ, Devín sa nedostal do románov slávneho spisovateľa. Zanedlho po návrate z Uhorska napísal román Tajomný hrad v Karpatoch. Dej sa však neodohráva na Devíne, ale v ďalekom Sedmohradsku. Ale ktovie, možno niektoré dojmy z Devína transformoval do prostredia tajomných východných Karpát.

Avšak nielen svetoznámy spisovateľ si v tejto súvislosti zaslúži našu pozornosť. Možno väčšiu pozornosť zo strany rodákov by si zaslúžil aj jeho sprievodca. Bol ním neskorší veľkolevársky evanjelický kazateľ, filozof a vizionár Ján Maliarik. Jeho diela sú svedectvom toho, ako môže byť úprimný vlastenecký cit, úprimné národovectvo v symbióze so svetoobčianstvom, s pacifizmom a snahou o mierové porozumenie a spoluprácu medzi národmi, rasami i náboženstvami. Svojho času si dopisoval s mnohými vedcami, filozofmi i politikmi s jediným cieľom – dosiahnuť mierové porozumenie medzi rôznymi ľuďmi a národmi. A hoci jeho myšlienky sú často utopické a vizionárske, zaslúžil by si, aby v slovenskom kultúrnom kontexte nezostal celkom zabudnutý.

Len slobodné národy môžu mať posvätné miesta

V medzivojnovom období žil Devín pokojným životom v závetrí od rušných udalostí, ktoré prebiehali síce blízko od neho, ale predsa len akosi pomimo. Boje pri oslobodzovaní Bratislavy roku 1918 dosiahli len Devínsku Novú Ves a búrlivý život v rozvíjajúcej sa metropole Slovenska až tak na mestečko nedoliehal. Zvýšenému záujmu sa tešil iba hrad, na ktorom začali intenzívne archeologické výskumy, trvajúce s krátkymi prestávkami dodnes. V tejto súvislosti treba povedať, že napriek prekopaniu takmer každej piade pôdy hradného areálu stále nemožno povedať, že výskum je definitívne skončený. Archeológovia pri svojich výskumoch vždy nájdu niečo nové, niečo, čo neustále posúva ich vedomosti dopredu. Možno povedať, že dnes výskumy na hrade preberá už piata generácia slovenských (v prvej generácii českých) archeológov a pravdepodobne ani táto sa nebude môcť sťažovať na nedostatok práce.

Ruka v ruke s postupom archeologických výskumov, ktoré potvrdzovali veľkomoravskú minulosť Devína, rástol aj záujem o miesto ako pamätný symbol národnej minulosti. Určitú úlohu pri udomácňovaní sa pravidelných osláv na Devíne zohral vtedajší poslanec, enfant terible slovenskej politiky Ferdiš Juriga. Ešte ako vajnorský farár a poslanec uhorského snemu za Stupavský volebný okres, do ktorého patril aj Devín, si kúpil roku 1913 v Karlovej Vsi na Riviére pozemok. Bol hlboko presvedčený, že Devín bol sídlom Rastislava i hlavným pôsobiskom byzantskej misie. Keďže Karlová Ves v tom období politicky patrila do Devína, svoj pozemok chápal ako usadenie sa na posvätnom mieste. Neskôr si na ňom vystaval vilku, ktorú nazval príznačne a symbolicky Jurigrad. Ako presvedčený slavianofil svoj „hrad“ považoval za symbol víťaziaceho Slovanstva nad jeho utlačovateľmi. Často so zveličením hovorieval: „Carihrad padol, Petrohrad padol, ale Jurigrad tu bude večne!“

Ferdiš Juriga súc presvedčený, že Rastislavovo sídlo a teda aj pôsobisko sv. Cyrila a Metóda bolo na hrade Devín, inicioval a spočiatku aj z vlastných prostriedkov financoval slávnosti na tomto „posvätnom“ mieste. Prvé podujatie oslavného charakteru sa za prítomnosti biskupa Pavla Blahu konalo na Devína na sviatok sv. Cyrila a Metóda 5. júla 1922. Pri jubilejných oslavách desiateho výročia vzniku Česko-Slovenskej republiky sa na hrade konali oslavy za prítomnosti krajinského prezidenta Jozefa Drobného a biskupa Pavla Jantauscha a mnohých ďalších významných hostí. Rovnako významným bolo zhromaždenie na Devíne pri príležitosti osadenia pamätnej tabule z príležitosti stého výročia nezabudnuteľnej vychádzky štúrovcov na Devín roku 1936. Na všetkých týchto podujatiach býval hlavným politickým rečníkom Ferdiš Juriga, ktorý po skončení politickej kariéry roku 1929 žil na dôchodku v Karlovej Vsi v svojom Jurigrade.

Pokojnú hladinu vidieckeho života Devínčanov narušil nacistický anšlus (pripojenie) Rakúska k Hitlerovej tretej ríši v marci 1938. Obec ako významný bod na hraniciach s novým susedom, ktorý neskrýval svoje nepriateľstvo k Česko-Slovenskej republike, sa dostal do pozornosti vojenskej správy. Na jeho okolí sa behom krátkeho času objavili ľahké opevnenia v podobe pevnostných betónových zrubov, s ktorými sa dodnes môžeme stretnúť pri prechádzkach okolo rieky Moravy. K obrane krajiny však nedošlo. Po hanebnej Mníchovskej konferencii štyroch mocností (Nemecka, Talianska Francúzska a Veľkej Británie) z 29. a 30. septembra 1939 bolo Česko-Slovensko donútené odstúpiť Nemeckej ríši pohraničné oblasti českých krajín. Nacistický Berlín si však podobne ako v mnohých iných záležitostiach vyložil Mníchovský diktát po svojom a v rámci postupného obsadzovania jednotlivých pásiem, ktoré boli určené na základe Mníchova, vzniesol nárok aj na slovenský Devín a Petržalku.

Slovenská autonómna vláda, ktorá len pár dní predtým (7. októbra 1938) prevzala moc v Bratislave a vzápätí bola donútená rokovať s Maďarmi v Komárne o „riešení“ otázky maďarskej menšiny pozdĺž južnej hranice, sa snažila aspoň Devín zachovať Slovensku. Vyslala preto do Berlína ministra Ferdinanda Ďurčanského, aby sa pokúsil dosiahnuť zmenu tohto rozhodnutia. Minister Ďurčanský sa 12. októbra 1938 stretol s ríšskym maršalom Hermannom Goeringom v jeho sídle pri Berlíne – Karinhale. Stretnutie mu sprostredkoval „vodca slovenských Nemcov“ Franz Karmasin. Podľa interpretácie, ktorú neskôr Ferdinand Ďurčanský po návrate šíril, na jeho naliehanie, aby Devín ako posvätné miesto Slovákov ríša ponechala Slovensku, Goering lakonicky poznamenal: „Len slobodné národy môžu mať posvätné miesta.“ V nemeckom zápise z rokovania sa táto veta nenachádza, avšak vzhľadom na to, ako vehementne Ďurčanský sľuboval Goeringovi osamostatnenie Slovenska, hoci na to mandát nemal, je možné, že niečo podobné v rozhovore zaznelo.

Ďurčanského cesta do Berlína bola zbytočná. Dňa 24. novembra 1938 bol Devín pripojený k tretej ríši. Údajne hlavným dôvodom tohto postupu nacistov bola obava, aby sa z priľahlej Devínskej kobyly nestalo miesto, z ktorého by sa kontrolovali vzlety a pristávania vojenských lietadiel na letiskách medzi Viedňou a Bratislavou. Hoci Devín bol zmiešanou nemecko-slovenskou obcou s miernou prevahou nemecky hovoriaceho obyvateľstva, pripojenie k Nemeckej ríši znášali ťažko ako Slováci na Slovensku, tak aj občania obce. Boli odrezaní od prirodzeného zázemia a ich život sa všestranne skomplikoval. Keď chceli ísť do Bratislavy, museli ísť ako cudzinci cez hraničné priechody či už v Karlovej Vsi alebo v Devínskej Novej Vsi. Do „ríše“ viedla len malá lávka, ktorej piliere dodnes vidieť pri ceste smerom na sever. Obvyklé autobusové spojenie zabezpečovali spoje cez Bratislavu a Petržalku. Ríšske úrady povoľovali raz do roka, 5. júla púte z Bratislavy na Devínsky hrad v rámci Dňa zahraničných Slovákov, ktorý zriadila bratislavská vláda ako pamätný deň s cieľom upozorniť na neutešený osud Slovákov na okupovanom území južného Slovenska. Nuž a po skončení druhej svetovej vojny doplatili na politiku veľkých jednoduchí devínski obyvatelia nemeckej národnosti, ktorí boli bez milosti vysídlení do Nemecka. Zanikla tým svojská slovensko-nemecká kultúra, ktorá sa bez konfliktov vyvíjala vyše sedemsto rokov. Spolu s časťou pôvodného obyvateľstva sa stratilo aj mnoho dokumentov vrátane obecnej kroniky.

Devín na svoju „strategickú polohu“ doplatil v modernej dobe ešte raz. V polovici osemdesiatych rokov 20. storočia v čase vrcholiacej studenej vojny došlo k rozmiestneniu striel s plochou dráhou letu (pershingov) v západnej Európe. Tábor „mieru a socializmu“ odpovedal rovnakým spôsobom a rozmiestnil svoje rakety a svoje zariadenia protiraketovej obrany. Jedno z nich, radarová stanica, sa umiestnilo nad obec na Devínsku kobylu priamo do archeologickej lokality primárneho významu. K terénnym úpravám a odvozu zeminy došlo bez toho, žeby na mieste mohol byť vykonaný akýkoľvek archeologický výskum. Došlo tým k nenahraditeľným kultúrnym škodám. Ale koho by zaujímali vtedy nejaké kultúrne hodnoty, nejaké hlinené črepy, keď boli ohrozené záujmy celej „svetovej socialistickej sústavy.“ Len, či sme sa v novej dobe, v novom spoločenskom poriadku dostatočne poučili z chýb minulosti? Či vieme, čo je hodnotné v našej národnej kultúre a čo je treba chrániť? Nie som si istý.

Červený mok z Devína

Ako som uviedol vyššie, s Devínom od začiatku jeho písanej histórie súvisí vinohradníctvo. A môžeme sa domnievať, že tak bolo dávno pred tým, než sa vôbec prvýkrát dostala vínna réva do písomných prameňov hocikde na našom území. Niekedy sa uvádza, že na západné Slovensko priniesli v 2. storočí vinič Rimania za cisára Próba. Archeológovia však vedia dokázať pestovanie hrozna na našom území už v staršej dobe železnej (8. st. pred Kr.), takže upravujú toto tvrdenie, že išlo pravdepodobne o prinesenie kvalitnejších odrôd. Ale aj v takom prípade by prvým miestom na Slovensku, kam Rimania hrozno doviezli, bol určite Devín. Bol na našom území najbližšie od stredoeurópskeho centra rímskej moci Carnunta. Reguláciu vinohradníctva v Devíne upravovalo už prvé privilégium pre obec od Ľudovíta I. Veľkého i ďalšie privilégia, ktoré obec dostala od jeho nasledovníkov. Koncom 19. storočia však slovenské vinohradníctvo postihla hotová katastrofa, zapríčinená rozšírením peronopospóry viničnej. V mnohých oblastiach pestovanie vinnej révy úplne zaniklo a inde sa vinohradníci len veľmi ťažko spamätávali z pohromy. Roku 1922 vysadil v obci namiesto viniča Alois Sonntag v miestnych sadoch čierne ríbezle.

Tento krok sa ukázal veľmi prezieravým. Zanedlho sa sláva devínskeho ríbezľového vína rozšírila po okolí a dobyla i trhy v Bratislave, kde si miestni „fajnšmekri“ potrpeli na kvalitné víno. V produkcii ríbezľového vína pokračovalo v Sonntagových šľapajach aj Jednotné roľnícke družstvo, ktoré vzniklo v období socializmu. Keď som roku 1974 prišiel študovať do Bratislavy – a v tom období sa ešte v hlavnom meste Slovenska pestoval kult vínnych viech a nájsť nejakú piváreň bolo v centre dosť ťažké, nie ako dnes – nemohol som nenaraziť na devínske ríbezľové víno. Obľúbená bola najmä malá viecha na Obchodnej ulici, ktorá už dnes nestojí, ale aj viecha v Líščom údolí v Karlovej Vsi, ktorú s obľubou navštevovali najmä študenti z blízkych vysokoškolských internátov v Mlynskej doline.

Víno z čiernych ríbezlí sa v Devíne produkuje dodnes a stretnúť sa s ním možno najmä v krčmičkách v obci. Už nemá síce takú popularitu, ako niekedy, ale svoju kvalitu si zachovalo. Je treba len dúfať, že tradícia pestovania tohto ovocia v Devíne nevymizne a že naďalej sa tu bude produkovať kvalitné dezertné víno, ktoré si vždy vedelo nájsť svojich odberateľov.

Za železnou oponou

Roku 1945 dorazila vojna aj do Devína. V prvých aprílových dňoch sa v rámci Bratislavsko-brnianskej operácie sovietskych vojsk odohrávali boje aj v oblasti mestečka. Nacistické velenie sa snažilo najmä o zamedzenie prechodu Sovietov cez Moravu. Z toho dôvodu zničilo všetky mosty od Devína až po Břeclav. Zničenie mostov na Morave postup Červenej armády nezastavil. Na rieke si nastavali pontóny, jeden z nich aj priamo v Devíne, a ľahko prešli na druhú stranu. Pontónové mosty však zmizli spolu so sovietskymi vojakmi a nové mosty nikto nepotreboval. Z pôvodných mostov sa dodnes, šesťdesiat rokov po vojne obnovil iba železničný most v Devínskej Novej Vsi. Piliere cestných mostov alebo cesty končiace na brehoch rieky dodnes ukazujú, kde tieto mosty kedysi stáli. Hádam teraz, po našom vstupe do Európskej únie a schengenu sa dožijeme, že nás opäť spoja mosty na pôvodných miestach so susedným Rakúskom, s ktorým sme veľa storočí zdieľali spoločný osud.

Znovu pripojenie obce Devín k česko-slovenskému štátu po oslobodení roku 1945 sa nová politická moc rozhodla osláviť 5. júla 1945 masovou demonštráciou bratstva Slovákov a Čechov, slovanskej spolupatričnosti a priateľstva so Sovietskym zväzom. Hlavným organizátorom bol povereník školstva a kultúry Ladislav Novomeský. Podujatie, ktoré sa odohralo v amfiteátri pod hradom, bolo hádam jedno z najväčších zhromaždení ľudí, aké sa vôbec kedy v Devíne odohralo. Bolo úprimnou manifestáciou desať tisícov občanov obnoveného štátu, ktorí verili, že koniec vojny priniesol skutočné oslobodenie, skutočnú slobodu a zabezpečí väčšiu sociálnu spravodlivosť. Hlavným rečníkom na oslavách bol Vladimír Clementis, za Čechov predniesol pozdrav básnik František Halas.

Hlavný motív osláv – bratstvo Čechov a Slovákov a myšlienka slovanskej vzájomnosti – však nemal dlhé trvanie, aspoň nie na „oslobodenom“ Slovensku. Stačilo víťazstvo Demokratickej strany vo voľbách roku 1946 a všetko bolo ináč. Roku 1946 už oslavy nemali taký cveng, aj hlavným rečníkom bol iba povereník školstva a národnej osvety Ladislav Novomeský. V Prahe prevládol čechoslovakistický duch a aj Stalinova „láska“ k Slovákom ochladla, keď zistil, že ich rusofilská preferencia sa nestotožňuje s boľševickou orientáciou. Aj následkom konfliktu s Jozifom B. Titom v Juhoslávii a veľmi ústretovou politikou maďarských komunistov rýchlo opustil panslavistickú rétoriku a presedlal na „osvedčený“ proletársky internacionalizmus. A z tejto optiky mu boli bližší maďarskí boľševici, ktorí vedeli „vyhrať“ voľby, ako „slovanskí bratia“ Slováci, ktorí dali prednosť antikomunistickým demokratom. Už zanedlho maďarskí boľševici „udávali“ do Moskvy „slovenských buržoáznych nacionalistov“, ktorí sa „votreli“ do radov komunistického hnutia. Nuž, a treba povedať, že tieto „bratské upozornenia“ počúvali radi ako Stalinovi súdruhovia v Moskve, tak aj Gottwaldovi spolupracovníci v Prahe. Aj v tomto prípade sa ukázalo – ako mnohokrát predtým a potom – že myšlienka „slovanskej vzájomnosti“ v konflikte so skutočnosťou mocenských záujmov je nereálnou fikciou.

V novej medzinárodnej a vnútropolitickej situácii politika Stalinových žiakov – česko-slovenských komunistov – i stúpencov čechoslovakizmu našla rýchlo spoločnú platformu: Najskôr to bolo potláčanie „zvyškov ľudáctva“ v slovenskej politike (v skutočnosti však likvidácia štátoprávneho odkazu Slovenského národného povstania a prísľubov z Košického vládneho programu) a po totálnom uchopení moci komunistami v „slávnom februárovom víťazstve“ v prenasledovaní tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu. V takomto ovzduší pokračovať v slávnostiach na Devíne bolo viac ako iluzórne. Najmä, keď sa Devín v rámci rozrastajúcej sa studenej vojny dostal do hraničného pásma, v ktorom bol pohyb ľudí obmedzovaný prísnymi, až drakonickými nariadeniami.

Winston Churchill vo svojom slávnom prejave v americkom Fultone roku 1946 prirovnal nové rozdelenie Európy k zatiahnutiu „železnej opony“. Termín „železná opona“ sa odvtedy používal na označenie neprirodzeného rozdelenia Európy na dva proti sebe stojace nepriateľské tábory. Ak bolo niekde železnú oponu skutočne fyzicky vidieť v jej plnej nahote, tak popri Berlíne to bolo práve pri ústi Moravy do Dunaja. Niekoľkonásobné ženijné zátarasy a ploty z ostnatého drôtu sa tiahli hneď od bratislavskej Riviéry popri toku Dunaja k Devínu a ďalej popod hrad a popri ceste do Devínskej Novej Vsi až po začiatok obce. Až tam ustúpili do neobývaného priestoru a stali sa menej viditeľnými.

K určitému uvoľneniu režimu okolo Devína prišlo až koncom päťdesiatych rokov minulého storočia, keď sa opäť začal využívať amfiteáter pod hradom. Pamätnými a obľúbenými sa stali najmä vystúpenia Lúčnice, SĽUK-u, Alexandrovcov a iných súborov, ale predovšetkým uvádzanie opier zo slovenskej a českej hudobnej pokladnice. Uvedenie národných opier ako Svätopluk, Jánošík, Krútňava, alebo českých opier Libuša, Hubička, Dalibor pod majestátnymi ruinami hradu prinieslo návštevníkom neobyčajný kultúrny zážitok. Ale ani to netrvalo večne. Roku 1968 sa síce jeden z čelných slovenských komunistických politikov Gustáv Husák pred bratislavskými študentmi rozčuľoval, že špióni chodia ku nám cez bratislavský most a že Slováci si nemôžu poriadne pozrieť ani Devínsky hrad, ale keď sa v rámci normalizácie dostal k moci, svoj názor rýchlo zmenil. Do polovice sedemdesiatych rokoch sa síce ešte nejaké predstavenia pod hradom realizovali, ale s pokračujúcou normalizáciou aj to skončilo. Nábrežie okolo Dunaja a Moravy v Devíne sa dostalo za železnú oponu, a tým skončili aj predstavenia v amfiteátri, ktorý týmto opatrením definitívne vzal skazu. Nuž a v rámci divokej privatizácie po roku 1990 vzala skazu aj budova, ktorá ho logisticky zabezpečovala. Aj keď sa v tomto období najmä miestny občan Ivan Rumanovský snažil o obnovu devínskych slávnosti, už nikdy sa nepodarilo dosiahnuť úroveň spred obdobia normalizácie. Možno sa raz nájde odvážny politik, ktorý sa podujme obnoviť devínsky amfiteáter i predstavenia v ňom. Oslavy dňa zahraničných Slovákov a príchodu byzantských svätcov 5. júla, ktoré od roku 2006 začala slovenská vláda premiéra Roberta Ficu, majú síce náboj i myšlienku, ale v priestore stredného hradu pôsobia príliš stiesneným dojmom.

Sľúbili sme si lásku

Roky komunistickej diktatúry vyvrcholili v druhej polovici osemdesiatych rokov 20. storočia vo vtedajšom Česko-Slovensku karikatúrou režimu, ktorý bol presným a doslovným vyjadrením myšlienok duchovného zakladateľa „vedeckého socializmu“ Karola Marxa. On kedysi poznamenal, že dejiny sa často opakujú. Kým prvý krát majú charakter tragédie, pri opakovaní je to však už len komédia alebo fraška. Takouto fraškou a komédiou bol aj pokus hlavných protagonistov normalizačného režimu na čele s Milošom Jakešom o realizáciu gorbačovskej „prestavby“ v podmienkach Česko-Slovenska. Teda aspoň slovne sa pokúšali realizovať niečo, proti čomu celý svoj život bojovali. O výsledku ich snaženia najlepšie vypovedá sám hlavný vodca česko-slovenských komunistov Miloš Jakeš, keď prirovnal svoju pozíciu pri presadzovaní vtedajšej politiky komunistickej strany k pozícii „kola v plote“.

Obyvatelia Česko-Slovenska v tomto období už prestavali svoju budúcnosť spájať s nereformovateľným komunistickým režimom a začali aktívnejšie vystupovať v zápase za zmenu jestvujúcich pomerov. Karikatúry „perestrojkových normalizátorov“ už nemohli osloviť nikoho a čoraz viac občanov štátu aktívne prejavovalo svoj nesúhlas. Bratislavská manifestácia v marci 1988 naštartovala vlnu masových demonštrácií po celom Česko-Slovensku. Študentské manifestácie v Bratislave 16. novembra 1989 a v Prahe o deň neskôr vyvolali celospoločenský pohyb, ktorý nakoniec vyústil do pádu totalitného komunistického režimu. Slovensko sa po týchto prevratných zmenách vydalo na cestu budovania demokracie a spočiatku nesmelo, ale zanedlho veľmi vehementne aj na cestu získania národnej a štátnej suverenity.

Revolučné pohyby sa nezaobišli bez hľadania symbolov, ktoré by vtlačili úsiliu o politické zmeny historickú oprávnenosť, historické zakorenenie. Mená ako Alexander Dubček, Milan Rastislav Štefánik, Ľudovít Štúr, Andrej Hlinka a ďalší opäť začali korzovať medzi ľuďmi. No nielen osoby sa stávali symbolmi zmeny. Vzápätí sa dostali do pozornosti aj pamätné miesta. A tu nebolo možné opomenúť staroslávny Devín. Už zanedlho po tzv. nežnej revolúcii, 10. decembra 1989 sa stal cieľom jednej z najväčších a najpozoruhodnejších púti na ceste za demokraciou, ktorá mala jednoznačne potvrdiť európsku príslušnosť Slovákov. Tento deň si na celom svete pripomínali Medzinárodný deň boja za ľudské práva a vodcovia nežnej revolúcie na Slovensku sa rozhodli urobiť niečo mimoriadne, niečo symbolické.

Bola nedeľa. V Bratislave sa zhromaždili desaťtisíce slovenských občanov a vydali sa na cestu k Devínu, avšak nie po ľavej strane Dunaja. Prešli hraničným prechodom do Rakúska a vydali sa v ústrety nielen Devínu, ale aj v ústrety Európe. Vtedy si len málokto uvedomoval, ako náš návrat do Európy bude vyzerať, ale všetci vedeli, že sa tam vrátiť chceme a že tam aj patríme. Ďalšie tisíce Slovákov sa zhromaždili na nábreží Dunaja pod hradom Devín a čakali na zbratanie s pešími pútnikmi na druhej strane Dunaja v Rakúsku. Hrad bol odetý do slávnostného šatu. Na hornom hrade viali národné zástavy a celý juhozápadný múr bol pokrytý bielo-modro-červenou trikolórou. V strede toku Dunaja zakotvila výletná loď, na ktorej popri iných prominentoch boli aj Ivan Hoffman a Karel Kryl. Účastníkom manifestácie spríjemňovali slnečné, ale mrazivé popoludnie spevom obľúbených pesničiek. „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len…“ ozývala sa z lode hymna nežnej revolúcie, keď sa nekonečný zástup pútnikov z Bratislavy blížil pod rakúsky kopec Braunsberg.

Emóciami nabité podujatie vyvrcholilo na pravej strane Dunaja postavením pamätníčka v podobe kríža z ostnatého drôtu. A vtedy to začalo aj pod samotným hradom. Kde nič – tu nič, zrazu sa medzi zhromaždenými občanmi zjavili príslušníci pohraničnej stráže a začali strihať ostnaté drôty „viditeľnej“ časti železnej opony. Za niekoľko okamžikov tento obludný symbol rozdelenia Európy mizol do nenávratna. Ľudia nadšene prekračovali územie, kde ešte pred niekoľkými týždňami bola starostlivo upravovaná brázda, ktorej nedovolené prekročenie znamenalo ohrozenie na živote. Neveriacky pristupovali niektorí k brehu Dunaja a opatrne si norili ruky do chladnej dunajskej vody, aby sa skutočne presvedčili, že nesnívajú, že je to skutočne tak. Železná opona definitívne padla. Na Slovensku sa začala rúcať symbolicky pod Devínom.

Na Devíne sa v revolučných časoch odohralo ešte viacero symbolických stretnutí. Hneď prvé bolo na sviatok sv. Cyrila a sv. Metóda 5. júla 1990 a neskôr pálenie vatry zvrchovanosti 17. júla 1992. Ale žiadne už nemalo taký hlboký, symbolický náboj ako práve stretnutie v decembri 1989. Možno to bolo zapríčinené aj tým, že v období po roku 1990 symbolika Devína akosi strácala na príťažlivosti. Ústredná vatra zvrchovanosti sa pálila na vybájenom strede Európy pri Krahuliach (pritom takýchto stredov Európy je roztrúsených po kontinente niekoľko desiatok) a aj veľkomoravská tradícia sa akosi viac spája s Nitrou ako s Devínom. Napriek tomu devínske slávnosti pokračujú, aj keď v rokoch 1994 – 2006 nemali ústredný, celonárodný charakter.

Pulzujúce srdce

Doteraz posledný, do značnej miery nedomyslený a neúspešný pokus vtiahnuť Devínsky hrad medzi neopomenuteľné symboly národa a štátu, suverénnej a nezávislej Slovenskej republiky sa udial počas tretej vlády Vladimíra Mečiara roku 1998. Mladý štát si vtedy hľadal miesto vo formujúcej sa novej Európe a mnohí si uvedomovali, žeby potreboval aj nejaké miesto obdobné hrobu neznámeho vojaka v iných štátoch. Z rôznych dôvodov mali vtedajšie politické elity výhrady, aby sa pokračovalo v tradícii predchádzajúceho režimu, ktorý vodil štátne návštevy k pamätníku SNP na centrálnom námestí v Bratislave. Nakoniec padlo rozhodnutie, že toto pamätné miesto by sa malo zriadiť na hrade Devín.

Vy písala sa súťaž, vyhliadlo sa miesto v nike bašty v paláci Gorjanských na strednom hrade a napriek nesúhlasu pamiatkarov sa začalo stavať. Výsledok z hľadiska myšlienky nebol najhorší, problematickým bolo miesto ako z dôvodov prístupnosti, tak i s ohľadom na potrebu ochrany pamiatky prvoradého významu. Veľké purpurové srdce (Slovensko) zvierali dve ruky (jeho občania), ktoré ho mali ochraňovať. Prítomný bol aj zvukový efekt pulzujúceho srdca. Monument sa síce navzdory ochrancom pamiatok zrealizoval, ale nikdy nedošlo k jeho použitiu. Ako každá vec, ktorá sa v demokratickej spoločnosti nezrealizuje konsenzom, ale chce sa vnútiť ostatným spoluobčanom, ani pulzujúce srdce nemalo dlhú životnosť. Dokonca kratšiu ako nezmyselný Arpádov stĺp. Sotva bolo dokončené, prišli voľby roku 1998. Po voľbách prišla nová politická orientácia, ktorá mala iné predstavy o Slovensku ako tá predchádzajúca. Vzala na vedomie stanovisko pamiatkarov a monument nechala odstrániť.

Symbolika Devína pokračuje

Napriek uponáhľanej dobe, ktorá akoby nechcela strácať čas ohľadom na minulosť, nemožno nevidieť, že národ potrebuje svoje posvätné miesta, potrebuje svoje symboly. Medzi symbolické miesta slovenskej národnej minulosti bezo sporu patrí nielen Devínsky hrad, ale celé okolie sútoku Moravy s Dunajom vrátane Devínskej kobyly. Kedykoľvek prichádzam do obce – a musím povedať, že to je pomerne často – vždy cítim určite napätie, ako keď vchádzam do chrámu. Som presvedčený, že tento pocit má väčšina návštevníkov bez ohľadu na to, či prichádzajú z blízka alebo z ďaleka, či sú Slováci alebo cudzinci. Devín je skutočným chrámom, skutočným miestom božskej krásy. Musíme si položiť otázku, či robíme všetko pre to, aby sme túto krásu zveľaďovali pre nás i našich potomkov. Často, keď som vodil turistov na Devín, musel som sa dívať so sklopenými očami na zem prechádzajúc po rozbitých komunikáciách obcou. Pevne som dúfal, že krása, ktorú im ukážem, prebije dojem z nie najlepšieho výzoru prístupových ciest v obci sotva 12 km od centra hlavného mesta. Pritom by stačilo tak málo. Veď príjmy z turistického ruchu i z relaxačných výletov Bratislavčanov by mohli byť dostatočnou motiváciou na zmenu. Dúfajme, že v najbližšej dobe sa všetko vyvinie k lepšiemu. Devín si to určite zaslúži. Veď práve tu sa kládli základy našej národnej štátnosti, veď práve tadiaľto chodili naši predkovia do Európy a tadiaľto prichádzala Európa k nám. Aj v rokoch neslobody sa mnohí pokúšali dostať do slobodného sveta práve pri Devíne. Na tých, ktorým sa to nepodarilo a prišli pri tom o život, nemožno zabudnúť. Možno to vôbec neboli žiadni hrdinovia, len chceli žiť slobodne. Režim im za to zobral život. Spomienkou na nich je celkom zaujímavý monument pod Devínskym hradom hneď vedľa rieky Morava. Pozrieť si ho prišla i sama britská kráľovná Alžbeta II. Aj táto skutočnosť svedčí o tom, že na Devín je stále prečo chodiť. Symbolika Devína je jednoznačná a nezameniteľná. Som presvedčený, že bude žiť v povedomí národa i v budúcich generáciách. Našou úlohou je zachrániť a ochrániť jej viditeľnú, hmotnú časť, aby nám mohlo byť budúce pokolenie Slovákov vďačné.