Grasalkovičov palác by nemal jeho hospodár využívať ako cestovnú kanceláriu

Prednedávnom si slovenská verejnosť pripomínala výročie nástupu Andreja Kisku do úradu prezidenta republiky. Nebolo asi vhodné pri tomto jubileu narúšať oslavné chorály, ktoré sa nad jeho hlavou vznášali zo strany novinárov tzv. mienkotvorných periodík a dvorných politológov platených zväčša zo zahraničia. Avšak už vtedy sa objavovali vo vzťahu k jeho výkonu funkcie vážne výhrady. Posledné kroky prezidenta Andreja Kisku, ktorý si pomýlil prezidentskú kanceláriu s cestovnou kanceláriou, ma prinútili k tomu, aby som prestal mlčky pozerať na to, ako nás Andrej Kiska reprezentuje ako národ, ako občanov, ako spoločenstvo.

Za celé obdobie výkonu funkcie prezidenta Andrejom Kiskom som ani v náznakoch nezaznamenal, žeby sa pán prezident snažil reprezentovať názory väčšiny slovenského obyvateľstva alebo žeby som ho mohol nazvať slovenským prezidentom v zmysle, že sa usiluje o presadzovanie názorov príslušníkov slovenského národa a občanov Slovenskej republiky; azda s jednou výnimkou, keď sa v Prahe ohradil proti neakceptovateľnému, nezmyselnému plánu premiéra Roberta Fica na obnovenie občanov suverénnej a samostatnej SR urážajúcej značky Made in Czechoslovakia. Okrem toho som zaznamenával iba samé prešľapy, ktoré sa hlboko dotýkali cítenia a názorov väčšiny občanov SR. Len na ilustráciu uvádzam tie najrozporuplnejšie:

Pána prezidenta vôbec nie je vidieť na podujatiach, na ktorých sa pripomínajú významné národné sviatky alebo osobnosti slovenských dejín. Nevideli sme ho na Bradle, nevideli sme ho na cyrilo-metodských oslavách v Nitre a ani inde, kde si občania SR pripomínajú svoje dejiny a tradície.

Napriek tomu, že väčšina slovenského obyvateľstva si hlboko váži úlohu vojakov Červenej armády pri oslobodzovaní Slovenska spod fašistickej okupácie a váži si ich obete, nebol schopný vzdať primeranú úctu tým jej príslušníkom, ktorí položili za našu slobodu svoje životy. Páve naopak, už počas osláv 70. výročia SNP a potom pri výročí Karpatsko-duklianskej operácie a oslobodenia Bratislavy sa správal urážlivo nielen k citom občanov, ktorých v úrade zastupuje, ale aj k asi 60 000 padlých sovietskych vojakov, pochovaných v našej krajine.

Je svätým právom každého prezidenta prijať záštitu nad akýmkoľvek podujatím. Avšak pri odmietaní (prijímaní) záštity by mal zohľadniť, akú myšlienku odmieta alebo prijíma. Veľký úsek slovenských dejín bol spojený s bojom za právo používať slovenský jazyk vo verejnej sfére. Heslo „Za tú našu slovenčinu, za tie naše haleny“ mobilizovalo viaceré generácie Slovákov do boja za svoje elementárne ľudské a národné práva. Odmietnutie záštity nad 20. ročníkom medzinárodnej súťaže žiakov a študentov „Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko“, ktorú na počesť Antona Bernoláka, pochovaného v Nových Zámkoch, usporadúva pravidelne doteraz vždy pod záštitou najvyšších ústavných činiteľov Miestny odbor Matice slovenskej, je hlboká ignorancia vo vzťahu k národným dejinám a k slovenskej mládeži. Pre nás občanov už zostáva len hádať, či by rovnako vehementne odmietol záštitu nad podujatím v nejakej Hornej Dolnej s názvom „Prečo ľúbim Texas a Chucka Norisa“.

Myslím si, že aj pri svojich zahraničnopolitických aktivitách by mal prezident vyjadrovať nielen názory svojich podivuhodných poradcov, ale predovšetkým pocity, skúsenosti a záujmy občanov Slovenskej republiky. Pri vyjadrovaní svojej podpory napr. režimu, ktorý sa hlási k odkazu Štefana Banderu a jeho hnutia, by nemal zabúdať na desiatky hrobov pokojných Slovákov, ktorých títo „hrdinovia“ povraždili na východnom a severnom Slovensku. A to už nehovoríme o desať tisícoch Poliakov, židov a Rusov. Pán prezident by nemal zabúdať, že náš národ má svoju historickú skúsenosť a jeho pamäť nezačína vtedy, keď sa on stal prezidentom republiky.

Hlboko sa ma dotklo, a určite nielen mňa, akým spôsobom okomentoval prezident Andrej Kiska výsledky referenda v Gabčíkove. Takú neúctu k názoru občana možno len ťažko akceptovať v demokratickom štáte. Stavať ľudí za prejavený názor do pozície neinformovaných hlupákov je aj na slovenský politický folklór tuhá káva. Otázkou zostáva, či boli takí istí „neinformovaní hlupáci“, keď mu vyše 90% z nich odovzdalo svoje hlasy v prezidentských voľbách.

Mohol by som ďalej vymenovávať postoje a činy prezidenta republiky, ktoré sa podľa môjho názoru nezhodujú s náplňou funkcie prezidenta SLOVENSKEJ REPUBLIKY. Bolo by to asi zbytočné. Nemôžeme sa znovu nevrátiť k úvodu môjho článku. Výkon funkcie prezidenta vyžaduje ako každá iná verejná pozícia obety, aj také, ktoré oberajú rodinu o spoločne strávený čas. Ak chcel byť pán Andrej Kiska predovšetkým dobrý otec a manžel, nemal sa usilovať o pozíciu hlavy štátu. Verejná funkcia a tobôž funkcia prezidenta vyžaduje celého človeka. A keďže toto zatiaľ pán prezident nepochopil, vyzerá jeho ľudomilstvo ako póza a správanie sa ako dávno prekonané papalášstvo. Prezidentská kancelária nie je cestovná kancelária, vládna letka nie je súkromný taxík a pracovný čas prezidenta je 7 dní v týždni a 365 dní v roku. V priestupnom roku o deň viacej. Čím skôr pán prezident tieto axiómy zoberie na vedomie, tým lepšie bude pre Slovenskú republiku i preňho osobne.