Blog Antona Hrnka

Ajť zde leží zem tá před okém mým sĺzy ronícím,

někdy kolébka, nyní národu mého rakev!

(viac…)

Od posledného razu, keď som sa vyjadril k zámeru reinštalácie repliky milenárneho súsošia uhorských husárov a Márie Terézie na miesto sochy Ľ. Štúra na Štúrovom námestí v Bratislave, sa záležitosť posunula ďalej. Tzv. Bratislavský okrášľujúci spolok (tzv. BOS) usporiadal besedu v kníhkupectve Panta Rei, na ktorej som sa síce nezúčastnil, ale pozorne som si ju prezrel na videozázname časopisu .týždeň. Z diskusie i z ďalších vyjadrení jedine známeho reprezentanta oného spolku p. Mačuhu som dospel k názoru, že celá kampaň tzv. BOS je založená na klamstvách a zavádzaní. (viac…)

Dnes bol v Bratislave veľmi pekný deň. Žiaľ, do mesta ma priviedla smutná povinnosť. V Dóme sv. Martina sa konala za prítomnosti veľkého davu spolucítiacich posledná rozlúčka s Donom Antonom Hlinkom, kňazom – saleziánom, ktorý nás naveky opustil po dlhej a ťažkej chorobe. Od roku 1979 som ho poznal len po mene z Hlasu Ameriky, ktorý som odvtedy počúval takmer denne. Vždy som sa tešil na jeho príspevky, pretože popri informatívnej hodnote správ o dianí u nás, najmä v oblasti cirkevného života, bolo z jeho reči cítiť, že nie je len presvedčený demokrat, hlboko veriaci katolík, ale aj človek s horúcim slovenským srdcom a svoju lásku k svojej slovenskej vlasti sa nebál vkladať do svojich reportáži. Roku 1991 sa vrátil na Slovensko a vtedy sme sa aj osobne spoznali. V skutočnosti robil ešte príjemnejší dojem, ako vyvolávalo jeho fluidum na vlnách éteru. Žiaľ, zákerná choroba ho postupne zožierala a vyradila z verejného života. Česť jeho pamiatke. Nech  mu dá Pán Boh večne odpočinutie a nech mu je zem slovenská ľahká. (viac…)

Už niekoľko rokov sa v Bratislave vedú reči o postavení repliky súsošia Márie Terézie a uhorských husárov, ktorá onehdy stála na námestí pred redutou a ktorú z vôle parlamentu novovzniknutej Česko-Slovenskej republiky zhodili roku 1921 česko-slovenskí legionári v reakcii na pokus Karola Posledného o reštitúciu Uhorska. Tí, ktorí chcú reinštalovať tento pomník veľkomaďarského šovinizmu, sa ukrývajú za osobnosť Márie Terézie a odstránenie predmetného súsošia v dvadsiatych rokoch minulého storočia predstavujú ako krivdu na osvietenej panovníčke, reformátorke, horlivej katolíčke, ktorá celý svoj život venovala práci pre blaho svojich poddaných. Táto legenda o súsoší Márie Terézie a uhorských husárov je však hlboko nepravdivá, lebo osobnosť Márie Terézie bola len hrubo zneužitá na propagáciu ideí, ktoré s jej osvietenou dobou a s jej zámermi v habsburskej ríši nemali nič spoločné. (viac…)

Zmeny po roku 1989 odstránili nielen prežitý komunistický režim, ale rozkolísali, resp. spochybnili mnohé dovtedajšie pravdy a istoty. Žiaľ, ani po vyše dvadsiatich rokoch od tohto historického medzníka nedošlo k hodnotovému konsolidovaniu slovenskej spoločnosti. Len málo nás pri tom môže utešovať, že v rovnakej situácii sú aj Česi, Maďari alebo Poliaci. V hlavách väčšiny obyvateľstva sa vytvorila bezhodnotová zmes tradičných kresťanských ideálov, komunistického rovnostárstva i amerických hedonistických, elitárskych predstav konzumného života bez starosti o zajtrajšok. Najhoršie na tom je, že nikto sa ani nesnaží vytvoriť nový systém všeobecných uznávaných noriem, ktoré by navigovali slovenskú spoločnosť do nejakého riečiska morálneho a primeraného materiálneho napredovania. Ba naopak, systém spoločenskej „zábavy“, „masovej kultúry“, lepšie povedané pakultúry v mnohom pripomína posledné roky Rímskeho impéria, v ktorom sa pod heslom „Carpe diem!“ zabúdalo nielen na pozajtra, ale už aj na zajtra. Ako to skončilo, sa dá nájsť aj v najhoršej učebnici dejepisu pre základné školy. (viac…)

(viac…)

Ešte raz by som sa chcel vrátiť k prebiehajúcej kampani proti Svätoplukovi. Hovorím, že proti Svätoplukovi. Všetci ostatní, ktorí sú ako vedľajšie ciele (Fico, Kulich), sú z hľadiska dlhodobých perspektív úplne nepodstatní. Pretože proti Svätoplukovi sa na tomto území nebrojí po prvý raz a zdá sa, že to nebude ani posledný raz. Nižšie si dovolím podať môj pohľad na túto skutočnosť. Podotýkam, že tak, ako sa dnes pozeráme na deje a zápasy z našej minulosti, budú sa v budúcnosti dívať na naše konanie. Som presvedčený, že budúce generácie Slovákov sa budú na nás dívať, ako sme využili šancu, ktorá sa nám naskytla roku 1993. Ich hodnotenie bude tvrdé a prísne.  Každý, kto sa dnes angažuje v hocakej záležitosti, by si mal byť vedomý, že sa tým vystavuje aj súdu nasledujúcich generácii. Mal by aj vedieť, kde sa zaradí v “slovenskej veci”. Či bude v rade s L. Košútom, K. Tiszom, Bélom Grundwaldom, Klémom Gottwaldom alebo Tondom Novotným, alebo do línie Svätopluk – Bernolák – Štúr – Hlinka – Dubček…. Ale ja môžem len povedať, že kto chce kam, cestu má voľnú. Takže, čo sa to u nás deje:

1. Celú kampaň proti soche Svätopluka chápem ako zlomyseľnú a znevažujúcu slovenské dejiny a slovenské štátoprávne snaženia. Upozorňujem, že kráľ Svätopluk bol celé stáročia symbolom samostatnosti a štátnej suverenity územia, obývaného Slovákmi. Už ranostredoveké povesti a kroniky ho tak chápali a renesanční a barokoví slovenskí historici vyzdvihovali práve túto symboliku pri zdôvodňovaní práva Slovákov na vlastný suverénny národný život. V ich stopách pokračovali predstavitelia slovenského národného obrodenia, ktorí práve vo Svätoplukovom kráľovstve videli predobraz slovenskej štátnosti a z existencie Veľkej Moravy odvodzovali právo Slovákov na vlastnú štátnu existenciu. Je príznačné, že príslušníci mladej štúrovskej generácie na známej vychádzke na Devín r. 1836 ako svoje druhé meno prijali mená zo Svätoplukovej družiny, ako ich vytvoril v známom epose Ján Hollý. Chceli tým dokumentovať, že práve oni sú tí prebudení Svätoplukovi rytieri, ktorí podľa povesti mali prísť na pomoc slovenskému národu v najťažších dobách. Aj ďalšie generácie Slovákov videli v svätoplukovskej myšlienke predovšetkým právo na samostatný a suverénny život Slovákov vo vlastnom štáte.

2. Nepriatelia a neprajníci suverenity územia Slovenska a jeho obyvateľov už od najstarších dejín spochybňovali a stále spochybňujú práve význam Svätopluka v našich dejinách. Po zrušení Nitrianskeho kniežatstva sa napr. neznámy notár uhorského kráľa (Anonymus) pokúsil meno Svätopluka úplne vymazať z dejín a pomenoval ho posmešne Menumorotom (Žrebcom – Moravcom). Keď sa to nepodarilo, nesledujúci uhorskí kronikári vymýšľali o ňom bájky, že vraj bol nehodným vládcom, lebo svoju krajinu predal za bieleho koňa. Túto bájku v minulosti vždy vyťahovali proti Slovákom, keď ich chceli ponížiť alebo spochybniť ich politické úsilia. Pripomínam tiež, že v takmer všetkých stredovekých kronikách i neskorších historických prácach bol Svätopluk uvádzaný ako kráľ a až novodobá česká historiografia mu tento titul odobrala a rovnako spochybnila dovtedajšie presvedčenie, že Veľká Morava bol raným štátom Slovákov. Dnešnú kampaň proti kráľovi Svätoplukovi považujem za pokračovanie tých stáročných koncepcií, ktorých cieľom bolo uprieť Slovákom právo na vlastný suverénny štát.

3. Odmietam vytváranie komisií, ktoré svojím zložením i cieľom pripomínajú komisie za začiatku 50. rokov a ktorých účelom bolo potláčať „slovenský buržoázny nacionalizmus.“ Komisia, ktorú pre predsedu NR SR vytvorila p. Závacká, plne zodpovedá komisiám zo začiatku 50. rokov minulého storočia. Konštatujem, že jediným kritériom na členstvo v tejto komisii bolo, že uvedený člen už nejakým spôsobom zúrivo vystúpil proti uvedenej soche.  Myslím si, že v demokracii žiadna názorová skupina nemá právo vydávať svoj výklad dejín za záväzný a nemá ani monopol na pravdu. Najmä, keď je podľa môjho názoru výrazne minoritná ako vo vedeckej obci, tak aj v spoločnosti. A pokladám priam za tragické, keď si podľa zostavovateľky komisia dala za cieľ aj hodnotiť politiku politickej strany, ktorá sa dostala k moci legitímnou cestou a ktorá túto moc aj legitímne odovzdala. Ako presvedčený demokrat som zhrozený, lebo takéto maniere sú typické pre úplne iné režimy. Ako človek, ktorý sa aktívne  zapojil do zápasu za zmenu režimu roku 1989 a bol pri zakladaní novodobej slovenskej štátnosti, nemôžem pochopiť, ako sa v mene nejakého podenkového cieľa môže šľapať po základných normách demokracie. Rovnako ma zaráža, že v republike, ktorá má adjektívum slovenská, sa bez povšimnutia môžu stavať symboly najhoršieho útlaku Slovákov (symboly vtáka Turula, sochy sv. Štefana s výrazným hungaristickým a iredentistickým nábojom), ale priam zúrivú, v niektorých prípadoch nepríčetnú (Holčík, Krekovič) kampaň vyvoláva socha reprezentujúca túžby celých generácii Slovákov po vlastnej samospráve a suverenite.