Prečo by nemal byť 28. október štátnym sviatkom Slovenskej republiky

Tak ako Maďari a maďaróni sa len ťažko zmierovali so skutočnosťou, že ich cca 200-ročný sen o vytvorení etnicky čistého, maďarského národného štátu sa stal po skončení prvej svetovej vojny viac-menej skutočnosťou, avšak v inej podobe, ako si to predstavovali, nevedia sa so zánikom Česko-Slovenska roku 1993 zmieriť ani pohrobkovia čechoslovakizmu. Je pre nich príznačné, najmä pre tých na slovenskej strane, že si nevedia spomenúť na dátum vzniku súčasnej Slovenskej republiky, že by najradšej porušili všetky sviatky spojené s jej vznikom, ale vytrvalo sa snažia – so zápalom hodným lepšej veci – ustanoviť dátum vyhlásenia unitaristického „Československa“ pražským  Národným výborom za štátny sviatok Slovenskej republiky. Neprekáža im, že Slováci doma i v zahraničí pri spoločnom postupe s Čechmi nebojovali za to, aby sa vyhli maďarskému jarmu tým, žeby si nasadili český chomút, že im išlo nie o obnovenie českej štátnosti rozšírenej o podmanené Slovensko a Podkarpatskú Rus, ale o vytvorenie spoločného štátu, v ktorom by Slováci našli svoje vlastné národné sebaurčenie. Vyhlásenie Národného výboru z 28. októbra 1918 totiž nestelesňovalo to, o čo sa predstavitelia slovenského národa usilovali od dôb Ľudovíta Štúra, za čo mnohí bojovali a položili svoje životy v Meruôsmych rokoch (1848 – 1849), o čo sa snažili v matičnom období i v boji so surovou maďarizáciou po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Toto vyhlásenie bolo nielen proti zásadám, na ktorých bolo založené slovenské národné hnutie od roku 1848, ale aj v rozpore s koncepciami, s ktorými Slováci v zahraničí vstupovali s Čechmi do spoločného boja proti Rakúsko-Uhorsku o získanie národnej slobody. Vyhlásenie bolo prijaté bez vedomia relevantných slovenských predstaviteľov a ustanovovalo „československý“ národ, ktorý bol len variantom jednotného uhorského, eo ipso maďarského národa.

O čo teda Slovákom išlo od etablovania sa ako moderného európskeho národa v revolučných rokoch 1848 – 1849, o čo sa snažili ich reprezentanti v spoločnom česko-slovenskom zahraničnom odboji v rokoch prvej svetovej vojny a porovnajme to s tým, čo im 28. október 1918 priniesol. Odpovedzme si aj na otázku, keďže prínos česko-slovenského štátu pri završovaní emancipácie slovenského národa nemožno opomenúť, ktorým dátumom Slovensko skutočne vstúpilo do tohto štátu, kedy prejavilo vôľu byť jeho súčasťou. Pretože o tom, kam malo patriť Slovensko, nemohli rozhodnúť zo slovenského pohľadu nekompetentní zástupcovia českého národa, ale výlučne a jedine legitímni  zástupcovia slovenského ľudu. Takže ak niečo, nejaký dátum by mal byť povýšený na štátny sviatok, mal by to byť dátum, kedy národ, resp. jeho reprezentanti konali aktívne a v záujme národa, nie keď niekto o národe rozhodol a ešte k tomu proti jeho elementárnemu záujmu.

Na úvod by som pripomenul dva citáty dvoch reprezentantov dvoch úplne odlišných štátnych útvarov, ale svojím spôsobom vypovedajúcim o ich spoločnom charaktere. Možno niekto bude tvrdiť, že sú to dva citáty z rôznych období, ale okrem formálnej rozdielnosti, obsahom sú totožné. Keď Svetozár Miletič, poslanec Uhorského snemu, protestoval proti zatvoreniu Matice slovenskej a žiadal, aby jej majetok bol odovzdaný slovenskému národu, vtedajší minister vnútra a neskorší pätnásťročný premiér Uhorska Koloman Tisza povedal, že nepozná v Uhorsku slovenský národ[1]. Keď sa v roku 1922 pýtali prezidenta Česko-Slovenskej republiky na otázku slovenského národa, tak odpovedal, že slovenský národ neexistuje, je to výmysel maďarskej propagandy[2]. Nuž, dalo by sa povedať dva fatálne odsudky, dva odsudky, ktoré hovoria, že slovenský národ neexistuje, nie je.  Jeden tvrdí, že ho nepozná, druhý, že si to niekto vymyslel. A nikto sa nepýtal Slovákov, čo chceli.

Teda pozrime sa, čo tí Slováci chceli, za čo bojovali, za čo boli ochotní položiť svoje životy a čo chceli dosiahnuť tým, že sa pripojili napríklad do česko-slovenských légií, do česko-slovenského zahraničného odboja. Aby sme toto všetko pochopili, musíme sa vrátiť niekoľko desaťročí dozadu, keď sa kládli základy slovenského národnopolitického programu, keď sa tvorila moderná slovenská politika. Základným bodom obratu v slovenskej politike boli Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848, v ktorých štúrovská generácia definitívne odpovedala na základnú ontologickú otázku, trápiacu Slovákov dlhšie obdobie, ktorá znela: Sú Slováci samostatný národ, alebo sú súčasťou nejakého väčšieho celku. Odpoveď bola jasná a jednoznačná: Slováci sú národ a ako takým im patria všetky náležitosti, ktoré sú s tým spojené.[3] Za tieto ciele boli ochotní mnohí Slováci pozdvihnúť zbrane a ísť bojovať. Čo chceli dosiahnuť bolo ustanovené v Pamätnom spise, ktorý predložili reprezentanti Slovenskej národnej rady cisárovi 19. marca 1849. Stručne možno povedať, že chceli vyčleniť svoje územie ako samostatný správny celok, aby Slováci boli uznaní za samostatný národ, , aby mali svoj vlastný zákonodarný snem, mali svoju vládu a aby sa úradovalo po slovensky[4].

Tieto princípy boli zakotvené aj do základného politického programu Slovákov v 19. a na začiatku 20. storočia, ktorým bolo Memorandum národa slovenského z roku 1861. Netreba ho celé rozoberať a vykladať, ale boli v ňom zakotvené tri základné princípy. Prvý, ktorým bolo zákonné uznanie Slovákov za svojbytný politický národ (vtedy v rámci Uhorska, ale potom sa ukázalo, že v rámci Uhorska to nie je možné, tak sa hľadali iné cesty). Tu treba ešte podotknúť, že v ontologickom zmysle o existencii samostatného slovenského národa nikto z angažovaných Slovákov už nepochyboval. Druhým bolo vytvorenie Hornouhorského slovenského okolia alebo slovenského okolia, ktoré by spravovali Slováci prostredníctvom svojich volených zástupcov (v právnom zmysle slova išlo o autonómiu Slovenska). To predpokladalo, aby mali svoju vlastnú autonómnu samosprávu so zákonodarným snemom, lebo len tak si svoje veci mohli riadiť sami podľa svojich potrieb. A, samozrejme, bola tam aj obligátna jazyková požiadavka, aby sa v úradoch, na súdoch a v školách ako úradný jazyk používala slovenčina. Ostatné všetko už boli len technické veci[5].

Základné body Memoranda národa slovenského boli kľúčové politické ciele pre mnohé generácie Slovákov ako do vypuknutia prvej svetovej vojny, tak aj po roku 1914. Za roky po rakúsko-maďarskom vyrovnaní slovenská politická reprezentácia zaznamenala mnohé vzostupy i pády, ale týchto základných princípov sa jej hlavný prúd nikdy nevzdal. Pritom, ak by si niekto myslel, že slovenská politika mlela v rokoch pred prvou svetovou vojnou z posledného, že Slovákom hrozilo fatálne odnárodnenie a maďarizácia, treba ho vyviesť z omylu. Stačí sa začítať do slovenských národne orientovaných novín a z nich sa dá zistiť, že vtedajší predstavitelia Slovákov videli svoju situáciu pomerne optimisticky, omnoho optimistickejšie, ako to neskôr dobová propaganda, ktorá podporovala ideu čechoslovakizmu, predstavovala a ako sa to v mnohých  publicistických „opusoch“ predstavuje dodnes. Vidieť to aj z úvodníka slovenských Národných novín, ktoré na prahu roku 1914 napísali: „Ako rok 1867, taký osudný pre nás, bol možný pre Maďarov len na základe zahraničných pomerov, tak teraz i v druhej polovici monarchie i za hranicou všetky okolnosti a po svete nové boje budú čo deň neodolateľnejšie nám pomáhať. Maďarskému výboju nenavrátiteľne prešiel čas. Vec naša je dnes už tak bezpečne postavená, že prípadne mohli by sme povedať: My môžeme čakať“[6]. Tento postoj vyplýval aj z toho, čo sa začalo diať po Berlínskom kongrese z roku 1878, ktorý maďarská politika považovala za svoj veľký úspech. Postupne sa totiž presadzovala myšlienka práva národov na sebaurčenie, čoho absurdným vrcholom bolo, aspoň zo slovenského národného pohľadu, keď sa cisárska Viedeň vyhlásila za tútora práva na sebaurčenie albánskeho národa. To už dojalo aj komentátora Národného hlásnika, ktorý poznamenal: „Slovenský národ odjakživa vynikal vernosťou ku kráľovi. Národ pokojný, pracovitý, s najstaršou kultúrou v krajine — a predsa nemali nás vo Viedni ani za toľko, čo tých pár tisíc všivavých bašibozukov[7] v Albánii. O tých sa viac starajú, ako o nás, bárs nás je desať ráz toľko“[8]. Teda predpokladať od predstaviteľov slovenskej politiky, žeby boli ochotní aktívne ísť do zápasu s Rakúsko-uhorskou monarchiou s cieľom vymeniť maďarské more za český rybníček, v ktorom by sa fatálne utopili, je úplný nezmysel.

To ináč dokazuje celý postup slovenských politických reprezentantov v domácom i zahraničnom odboji, ktorí jednoznačne presadzovali myšlienku slovenskej politickej samosprávy. Nepostrehli však, že mnohé sľuby, ktoré im česká politická reprezentácia dávala niekedy s plnými priehrštiami, niekedy so škrípajúcimi zubami, neboli úprimne myslené. Smerovali len k upokojeniu Slovákov až do času, kým sa nedostali k moci, k ovládnutiu slovenského územia. Potom už na svoje sľuby zabudli a cez svojich „agentov“ vplyvu z radov Slovákov vytvárali situáciu, že tých, ktorí sa domáhali splnenia daných slov, politicky, v niektorých prípadoch i brachiálne eliminovali. Analýza postojov a programových cieľov slovenskej politickej reprezentácie, ktorá bola angažovaná v česko-slovenskom odboji, ukazuje, že tieto postoje boli viac menej konzistentné v nadväznosti na predvojnové slovenské politické smerovanie a vo všetkých rozhodujúcich dokumentoch, ktoré Slováci podpísali s Čechmi, alebo ktoré vytvorili Slováci, sa to jasne prejavuje; napr. aj písaním spojovníka v slove česko-slovenský.

V slovenskej historickej spisbe je všeobecne známe a aj zdôvodnené, prečo sa na roky vojny domáca slovenská politická reprezentácia odmlčala a prečo nechala za seba hovoriť zahraničných, teda zväčša amerických a ruských Slovákov. Americkí Slováci, ktorí od roku 1907 boli združení v Slovenskej lige v Amerike, vyznávali aj mnohé americké hodnoty, akými boli demokracia, federalizmus a sebaurčenie. Je preto viac menej samozrejmé, že keď vypukla vojna začiatkom augusta roku 1914 a keď pocítili potrebu k nej a k osudu slovenského národa zaujať stanovisko, tak popri slovenských politických programoch vychádzali aj z týchto hodnôt. V memorande, ktoré v septembri 1914 vydala Slovenská liga a ktoré hovorilo o tom, o čo sa Slováci budú usilovať v nasledujúcej vojne, boli tieto princípe úplnosti obsiahnuté: „My chceme, aby zavedená a poctivo prevedená bola úplná rovnoprávnosť všetkých národov, bez akýchkoľvek predpráv jedného národa alebo reči nad inými alebo na úkor iných, a preto ustanovujeme, že by všetky krivdy páchané na slovenskom národe boli odstránené a náš národ bol považovaný za rovnoprávneho a rovnocenného činiteľa medzi ostatnými národmi. Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na politickom, ako aj kultúrnom a hospodárskom poli.“[9]

Americkí Slováci boli okrem iného aj realisti. Uvedomovali si, že po tvrdej, takmer päťdesiatročnej maďarizácii Slováci budú potrebovať zahraničnú pomoc, zahraničného spojenca, s ktorým by mohli svoje sebaurčovacie právo doviesť do úspešného konca. Preto sa v ich radoch rozprúdila diskusia, kde hľadať spojenca  pre ciele, ktoré chceli dosiahnuť. Boli si vedomí aj silného rusofilstva v slovenskej spoločnosti, ale Rusko ako potenciálneho tútora slovenskej zvrchovanosti vylúčili. Rusko pokladali za mocnosť, ktorá bola jednak silná, bola pravoslávna, bola iná ako naše stredoeurópske cítenie. Vylúčili aj Poľsko, ktoré pokladali síce za blízke, bližšie k Slovensku, ale tiež videli, že bolo silné a aj silno nacionalistické a Slováci by v ňom nemohli nejakým spôsobom nájsť ten správny domov. Matúš Jankola, popredný činiteľ Slovenskej ligy a účastník diskusie zhrnul výsledky diskusie nasledovným spôsobom: „Naším heslom musí byť „Preč od Maďarov“, musíme agitovať za samosprávu Slovenska. Nikdy ale nie v rámci Uhorska a v spojení s Maďarmi. Rusi sú pravoslávni a sčiastky prisilní, pohltili by nás. Poliaci sú nám bližší, ale tiež arogantní, domýšľaví a dosť neznášanliví a pre nás prisilní vo všetkom. Spojiť môžeme sa iba s Čechmi. Na príklad nech nám je Rakúsko-Uhorsko. Vláda, najvyššia diplomacia, vojsko, spoločné a ostatné všetko samé.[10]“ Teda nevidieť tam žiadne snahy o splynutie s Čechmi, žiadne, ani dočasné ústupky od memorandového programu,  práve naopak. Dokonca M Jankola bol tak prezieravý, že počítal aj s tým, že Česi sa budú snažiť Slovákov majorizovať a ovládať: „Ohľadom Čechov. Ich supremácia môže byť len dočasná, pokým si vychováme jedno pokolenie vo svojom duchu. Liberalizmus český nepovažujem za tak nebezpečný; naša povaha, charakter je inakší. Slováci… vždy zachovajú si svoj charakter[11].“ Jeho kalkul však nepočítal s tým, že za obdobie jednej generácie sa zmení „duch doby“ a zapríčiní to, že kým vznik Česko-Slovenska bol spojený so všeobecnou demokratizáciou pomerov v Európe, zavŕšenie konsolidácie slovenského národného telesa sa odohrávalo v čase nástupu najtemnejšej európskej diktatúry a vtlačilo je pečať doby. Pri patričnom zneužití tohto faktu zo strany českej politiky sa tak zavŕšenie slovenskej emancipácie posunulo o ďalšie dve generácie.

Na základe úvah o budúcnosti slovenského národa po skončení veľkej vojny v Slovenskej lige bola prijatá koncepcia spolupráce s americkými Čechmi s cieľom vytvoriť spoločný štát s Čechmi a podporiť všetky úsilia smerujúce k dosiahnutiu tohto cieľa. Prvým hmatateľným výsledkom tejto politiky bola Clevelandská dohoda z 22. októbra 1915. V dohode sa hovorí o samostatnosti Českých krajín  a Slovenska, teda o samostatnosti dvoch území a dvoch národov, ktoré mali byť spojené vo  federatívnom zväzku českých krajín a Slovenska.  Čo však je podstatné z pohľadu legitímnosti 28. októbra 1918 vo vzťahu k Slovensku je systémové písanie adjektíva česko-slovenský so spojovníkom[12]. Teda nikde sa tam nehovorí o tom, že by Slováci mali v pripravovanom novom štáte prísť o to, čo bolo z ich pohľadu podstatné, čo sa snažili celé generácie slovenských národovcov – o svoje samostatné bytie a existenciu. Koloman Tisza chcel utopiť Slovákov v maďarskom mori, nuž ale Slováci sa nechceli ísť topiť ani do českého rybníčka. Slováci chceli mať svoj vlastný rybník a chceli spoločne s Čechmi spravovať svoju budúcu vlasť. Asi tak by sme popopísali to, o čo našim predkom v minulosti išlo.

Na Clevelandskú dohodu ideovo nadväzoval aj Kyjevský protokol z 29. augusta 1916, ktorého podpísanie zabezpečil Milan Rastislav Štefánik tým, že spojil slovenské a české spolky v Rusku. Kyjevský protokol hovorí o vytvorení Česko-Slovenska, opäť so spojovníkom[13]. Nikde sa nehovorí o žiadnom Československu, čo tiež svedčí o tom, že Štefánik nebol žiaden zaslepený čechoslovakista, akého by ho niektorí večne včerajší radi videli[14]. V neskoršom zápise, ktorý nadväzoval na Kyjevský protokol, sa hovorí: „Programový cieľ Slovákov v Rusku v roku 1916: Náš cieľ je slobodný slovenský národ. Slovensku v budúcom štáte musí byť zabezpečené úplná národná samospráva, voľnosť sebaurčenia a vývinu.“[15] O to išlo tým, ktorí vstupovali do Česko-slovenských légií, organizovaných v Rusku Milanom Rastislavom Štefánikom.

T. G. Masarykovi sa nepáčila Clevelandská dohoda, pretože jeho koncept budovania štátu bol trochu iný a hovoril o nezávislých Čechách, o nezávislej Bohémii. Jeho politika voči Slovensku bola svojím spôsobom imperiálna. K obnovovanému českému štátu chcel pripojiť a neskôr pohltiť Slovensko, aby tak prelomil fatálne uzavretie Čechov v nemeckom obkľúčení. S týmito politickými koncepciami chodil na Slovensko už pred prvou svetovou vojnou, ale narazil na striktný odpor politikov na čele Slovenskej národnej strany, najmä S. Hurbana Vajanského, ktorý sa s ním dostal do ostrého, dokonca osobného rozporu.[16] Pri napĺňaní svojich politických koncepcií však nemohol opomenúť obrovskú slovenskú menšinu v Amerike. Bola silná, bola vplyvná a najmä mala obrovské peniaze, ktoré na oslobodenie Slovákov a spoločnú česko-slovenskú zahraničnú akciu vyzbierala jej strešná organizácia Slovenská liga v Amerike v radoch slovenských krajanov. Ak by ju nedostal na svoju stranu, musel by na svoj sen o prelomenie nemeckej blokády Čechov cez slovenské územie zabudnúť. Preto ich prišiel v roku 1918 presviedčať o svojej pravde, ale najmä o tom, že federácia nie je dobrá, že to nie je dobré riešenie pre budúci štát. Americkí Slováci ho však prinútili, aby im on predložil svoju koncepciu, ktorá by podľa neho mala vyhovovať aj Čechom aj Slovákom. Nuž dlho trvalo, kým T. G. Masaryk skoncipoval dohodu, ktorá by vyhovovala zástupcom Slovákov v Amerike a ktorá by zabezpečila podporu – i tých spomínaných milión dolárov – jeho zahraničnej akcii. Tak vznikla Pittsburská dohoda, ktorá garantovala Slovákom všetky základné požiadavky tak, ako to vyplývalo z memorandového programu i základných aktov slovenských krajanských organizácií. T. G. Masaryk dokument 30. mája 1918 v Pittsburghu podpísal a znova podpísal aj jeho kaligrafickú verziu už ako zvolený česko-slovenský prezident. Netreba prízvukovať, že obsahovala aj pre Slovákov podstatný spojovník.[17] Je veľmi pravdepodobné, že už keď ju podpisoval, bol rozhodnutý ju nesplniť. Po získaní moci v štáte zhodil všetky masky a bezostyšne ju vyhlásil za zdrap papiera a za falzum. To, že falzum bola jeho Republika bez spojovníka, štát, ktorý pod názvom, zakotveným v Ústave z 28. februára 1920, nikdy nevznikol a nikto ho v tejto podobe ani neuznal, ho neznepokojovalo. Smutné je, že si túto skutočnosť nevšimli slovenskí čechoslováci dodnes.

Podstatné je však aj to, čo chceli Slováci doma. Zainteresovaní slovenskí činitelia vedeli, čo sa robí v zahraničí v prospech slovenskej a českej veci. Vedeli, že sa pripravuje nový česko-slovenský štát, a preto sa začali už od začiatku roku 1918 pripravovať na to, aby mohli participovať na jeho vytvorení, aby sa aktívne zúčastnili na svojom oslobodení. Vedeli, že nemôžu vystúpiť príliš skoro, lebo uhorská vláda bola až do konca vojny dostatočne silná, aby im brachiálnou mocou mohla prekaziť politické plány. Preto postupovali dôverne, v rámci výkonných orgánov SNS sa pripravovali na vytvorenie Slovenskej národnej rady, ktorá by vo vhodný okamžik povedala, čo Slováci chcú získať po skončení vojny. Akým smerom sa uberali myšlienky v radoch vedúcich predstaviteľov slovenskej politickej elity doma, dáva pomerne presné svedectvo vystúpenie Ferdiša Jurigu 19. októbra 1918 v Uhorskom sneme. Ferdiš Juriga v mene Slovenskej národnej rady vyhlásil tri zásadné body, ktoré sa objavili aj v nescenzúrovanej Deklarácii slovenského národa z 30. Októbra 1918. Prvým bolo konštatovanie, že uhorské orgány, to znamená vláda a snem, nie sú kompetentné rozhodovať v slovenskej otázke. Druhým bolo neobmedzené sebaurčovacie právo pre Slovákov. A tretím bola požiadavka, aby Slováci mali samostatné zastúpenie na mierovej konferencii[18].

Keď analyzujeme, ako bol vyhlásený „československý“ štát 28. októbra 1918 českým Národným výborom, musíme povedať, že vo vzťahu k Slovákom, ktorí venovali svoj čas, svoj život a svoje peniaze na oslobodenie spoločne s Čechmi, bolo neúprimné. Neúprimné bolo v tom, že obyčajne sa v deklaráciách vyhlasuje v mene niekoho, niečo a čo s tým sleduje. Vyhlásenie „československého“ štátu však tieto náležitosti nemalo. Nemohlo ich mať, keď chceli českí politickí reprezentanti vyhlásiť svoj štát v duchu, ktorý fumigoval slovenský národný rozmer. Im nešlo totiž o vytvorenie nového, spoločného štátu so Slovákmi, ale o obnovenie českého štátu rozšíreného o Slovensko.[19] Preto vyhlásenie Národného výboru začína úplne netypický vetou. „Samostatný československý štát vystúpil do života.[20]“ Nemohli vyhlásiť štát v mene neexistujúceho československého národa, lebo by ho učinili zmätočným, neplatným. Ale tým, že sa vyhlásil samostatný „československý“ štát, v jeho rámcoch dodatočne skonštruovali aj „československý“ národ. Z celého znenia vyhlásenia vidieť, že česká politická reprezentácia si išla za svojím „imperiálnym“ cieľom a ani perspektívne nepočítala s uspokojením slovenských národných požiadaviek a cieľov, smerujúcich k slovenskej samospráve. Z čisto vecného hľadiska preto nemožno pokladať vyhlásenie z 28. októbra 1918 za založenie česko-slovenského štátu ako spoločného štátu dvoch národov a jeho legitimita vo vzťahu k Slovensku je veľmi sporná. Nikto z aktérov vyhlásenia vrátane V. Šrobára, ktorý je pod ním podpísaný, nemal na niečo takéto mandát od slovenského národa a vyhlásenie bolo v rozpore s programovými cieľmi, s ktorými Slováci vstupovali do spoločného zápasu s Čechmi a ktoré boli zakotvené v Pittsburskej dohode.

Až prijatie Deklarácia slovenského národa 30. októbra 1918 vytvorilo právny rámec, ktorý možno pokladať za slovenský súhlas so vznikom česko-slovenského štátu. Avšak s akým štátom Slováci vyslovili súhlas, jasne hovorí telegram predsedu Slovenskej národnej strany a predsedu Slovenskej národnej rady Matúša Dulu do Prahy po podpísaní deklarácie. Jasne sa v ňom hovorí, že „Slovenska národná strana stoji na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindukuje pre slovensky národ účasť na utvorení samostatného státu – pozostávajúceho zo Slovenska – Čiech – Moravy a Sliezska[21]. Práve tento telegram vyjasňuje (aj v korelácii s vystúpením Ferdiša Jurigu 19. októbra 1918), ktoré pasáže boli Milanom Hodžom z pôvodného textu deklarácie vyškrtnuté. Išlo najmä o zdôraznenie toho, na akom základe Slováci vstupujú do spoločného štátu – teda na základe neobmedzeného samourčovacieho práva slovenského národa a že si žiadajú samostatné zastúpenie na mierovej konferencii.  Napriek konfúznosti jej textu, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou vznikla Hodžovými nesystémovými škrtmi a vsuvkami, musíme Deklaráciu slovenského národa z 30. októbra 1918 pokladať za dokument štátoprávneho charakteru, ktorý rozhodol o odchode Slovákov z Uhorského kráľovstva (to je jeho primárny význam) a prihlásenie sa k spoločnému štátu s Čechmi. Podotýkam, že prihlásenie sa k spoločnému štátu, nie pripojenie sa k obnovenej českej štátnosti rozšírenej o územie, na ktorom Slováci od nepamäti žili.

Pri hodnotení Deklarácie slovenského národa treba povedať, že mnohé generácie odporcov slovenskej suverenity jej upierali štátoprávny význam a skalní čechoslováci to robia dodnes. Radi by videli len ten dátum vzniku Česko-Slovenska, ktorý eliminoval oprávnené štátoprávne nároky Slovákov. Napriek jej terminologickej konfúznosti, zapríčinenej nesystémovými Hodžovými zásahmi, hovorí celkom jasným jazykom. Rozväzuje zväzok Slovákov s Uhorským kráľovstvom tým, že sa prihlásila k samourčovaciemu právu a vyhlásila sa za jediného oprávneného činiteľa hovoriť v mene slovenského národa. Na tomto základe sa prihlásila k spoločnému česko-slovenskému štátu. V tejto súvislosti treba poznamenať, že termín vetva česko-slovenského národa – či už to týmto spôsobom upravil Milan Hodža, alebo to bolo aj v originálnom texte – je v deklarácii chápaná ako subjekt, čo koniec koncov potvrdzuje aj záverečná pasáž deklarácie, kde sa zdôrazňuje: „Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.[22]“ Ako vidno, aj Deklarácia slovenského národa bola zostavená v duchu Memoranda národa slovenského a deklarantom išlo o naplnenie samourčovacieho práva slovenského národa a nie o to, čo zamýšľalo vyhlásenie českého Národného výboru, teda kapitulácia na vlastný národný život a pripojenie sa k „historickým krajinám“ s cieľom splynutia Slovákov do jednotného „československého“, teda českého národa. A, samozrejme, treba pripomenúť, že aj v tomto dokumente sa slovo česko-slovenský dôsledne píše so spojovníkom. Slováci žiadne „bezpomlčkové“ Československo nechceli a ani zaň nebojovali. Preto ho ani nemá zmysel oslavovať štátnym sviatkom, pretože by sme tým ex post legitimizovali všetky snahy takmer všetkých českých politických reprezentácií v nasledujúcich desaťročiach, ktoré sa snažili etnicky, ale najmä politicky asimilovať slovenský národ.

Oponenti tohto môjho názoru budú tvrdiť jednak nepravdivo, že Česko-Slovensko zachránilo slovenský národ pred zánikom, a jednak, že slovenský národ práve vďaka existencii Česko-Slovenska dospel do štádia, keď mohol prevziať zodpovednosť za svoj osud do vlastných rúk. Ja si však dovoľujem tvrdiť, že do tohto štádia sme dospeli síce v rámci Česko-Slovenska, ale napriek snahám či už masarykovsko-benešovskej alebo gottwaldovsko-novotnovskej českej politickej reprezentácii. Jedna sa nás snažila „zrušiť“ v rámci liberálno-demokratických politických postupov, druhá tvrdými a vulgárnymi boľševickými metódami. Jedni na to zakladali ústavy a katedry, na ktorých zdôvodňovali neexistenciu slovenského národa, odsudzovali štúrovský „rozkol“ a blúznili o raji, ktorý Slovákov čaká, keď sa zrieknu  tej svojej „kočištiny“. Druhí mali na vytvorenie „čechoslováckeho“ raja na zemi iné techniky. Formálne síce uznávali existenciu slovenského národa, ale pre tých, ktorí sa snažili z tohto uznania vyvodiť aj politické a štátoprávne závery, to v ich režime nemali ľahké. Mali pre nich vybudované „pohodlné“ cely vo väzniciach a dlhodobé žaláre. Žiaľ, najmä začiatkom 50. rokov aj šibenice. Ak by si niekto myslel, že po federalizácii Česko-Slovenska tlaky na asimiláciu, respektíve na potlačenie Slovákov minimálne ako politického národa ustali, ten je na omyle. Mariánom Čalfom pertraktovaná trojjediná ústava, ale aj Havlova „funkční“ federácia boli len odvary rovnakého čaju. Preto si myslím, že sté výročia konca prvej svetovej vojny, rozpadu Uhorského kráľovstva a vznik Česko-Slovenska[23] treba dôstojne osláviť a to je všetko. Dávať pri dnešnej realite minulému štátu väčší význam (napr. oslavovaním ho štátnym sviatkom), aký v slovenských dejinách mal, pokladám za nenáležité.

 

[1] Holotík, Ľ. – Mészaroš, J.: Dejiny Slovenska II., Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1968, s. 281.

[2] Le Petit Parisien, 14. 9. 1921. Citované podľa Dejiny 2/2016. Internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove, s. 101.

[3] Pozri text Žiadostí slovenského národa. In Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I., Národné literárne centrum, Bratislava 1998, s. 307 – 310.

[4] Tamže.  Text pamätného spisu, s. 318 – 319.

[5] Tamže. Text Memoranda národa slovenského pre uhorskú vládu a Viedenského memoranda pre cisára, s. 336 – 357.

[6] Národné noviny, 8. 1. 1914

[7] Bašibozuk bol príslušník neregulárnych vojenských jednotiek Osmanskej ríše, zväčša albánskej národnosti, ktorých Vysoká porta využívala na terorizovanie balkánskych národov.

[8] Národný hlásnik, 9. 1. 1914.

[9] Dokumenty slovenskej národnej identity… c.d., s. 437.

[10] Tamže. List M. jankolu, s. 439.

[11] Tamže. S. 440.

[12] Tamže. Text Clevelandskej dohody, s. 445 – 447.

[13] Tamže. Text Kyjevského protokolu, s. 449 – 450.

[14] Len na okraj treba poznamenať, že prvý návrh, ktorý dal francúzskej vláde na vytvorenie zahraničného vojska z rakúsko-uhorskej armády, požadoval zriadenie Slovenských, nie Česko-Slovenských légií. Pozri: Guelton, F. – Braud, E. – Kšiňan, M.: Milan Rastislav Štefánik v archívnych dokumentoch Historickej služby francúzskeho ministerstva obrany. VHÚ – MO SR 2009, s. 41.

[15] Dokumenty slovenskej národnej identity… c.d., s. 451.

[16] http://tg-masaryk.cz/mapa/index.jsp?id=12&misto=Bystricka.-Letni-pobyty-1888-1901,-1931-1933

[17] Dokumenty slovenskej národnej identity..c.d. Text Pittsburskej dohody, s. 485 – 487.

[18] Juriga, F.: Blahozvesť kriesenia národa slovenského a slovenskej krajiny. Trnava 1937. Text vystúpenia F. Jurigu na uhorskom sneme, s. 284.

[19] Tento koncept štátu sa potom dlhodobo prejavoval napr. v systematickom pomenovaní českej časti republiky ako historických krajín a východných častí ako niečoho, čo nemalo históriu a bolo k historickým krajinám pripojené.

[20] Dokumenty slovenskej národnej… c.d. Vyhlásenie Národného výboru, s. 503

[21] https://urda.blog.sme.sk/c/165643/30-okt-1918-Martinska-deklaracia.html. Text telegramu M. Dulu.

[22] Dokumenty slovenskej národnej… c.d. Text Deklarácie slovenského národa, s. 513 – 514.

[23] Hádam na tomto mieste by bolo treba niečo povedať o písaní názvu bývalého štátu. Názov bez spojovníka symbolizuje to, o čo sa usilovali a čo aj realizovali predstavitelia českého politického tábora. Reprezentuje skutočnosť, že Československo bolo len českou štátnosťou, v ktorej Slovensko hralo podradnú úlohu. Názov so spojovníkom odráža skutočnosť, o ktorú sa usilovali celé desaťročia slovenskí politickí predstavitelia – aby bolo Česko-Slovensko spoločným, a nie českým štátom. Tento názov je jediný správny i z hľadiska znenia Versailleských mierových zmlúv, ktoré dôsledne písali názov štátu so spojovníkom z jednoduchého a praktického dôvodu – nový štát chápali ako štát dvoch národov (peoples), ktoré sa spojili do spoločného štátu. Neviem, prečo by sme si mali pripomínať štát s názvom, pod ktorým nikdy nebol pri vzniku uznaný.

38 Responses

  1. Milanko 27. júla 2018 / 23:36

    Je to síce tvrdý, ale korektne a pravdivo napísaný článok.
    Doplním, že význam slova československý sme na Slovensku aj vďaka výučbe v školách, chápali úprimne – ako niečo, čo sme tvorili spoločne.
    Dosť ma preto rušilo, keď Česi bežne používala výraz české peníze. Veselé bolo na tom len to, že v zahraničí ich nik nechcel.
    K záveru, že v Československu zrejme nie som plnohodnotný občan som dospel, keď som žiadal v Prahe na nemeckej ambasáde o vízum a bol som českou zamestnankyňou veľvyslanectva vyzvaný, aby som predložil český pas.
    To bol pohľad českých občanov na spoločný štát. Aj takéto detaily plne potvrdzujú článok teda pána Hrnka.
    Chvalabohu teda za rok 1993.
    Tie české peníze a a český pas by bolo dobré častejšie pripomínať čechoslovakistom.

  2. Tučko Bombička 28. júla 2018 / 0:42

    Navrhujem zákonom zrušiť 28. október ako pamätný deň, odstrániť Masarykovu sochu v Bratislave a prikázať všetkým štátnym inštitúciám (vrátane tých historických!) používať v slovách Česko-Slovensko, česko-slovenský atp. spojovník. Myslím, že s prvými 2 bodmi by nemusela mať problém ani Bugárova zberba. ĽSNS by určite hlasy poskytla tiež. Ale keďže je mi jasné, čo sú zač tí v Smere (o SNS nemám ilúzie už dávno), zrejme zostane len pri želaní. Niežeby nešlo – nechce sa!!!

  3. Jozef 28. júla 2018 / 8:35

    Dobrý deň p.Hrnko

    Ak je to možné nezastavte sa, pokračujte v písaní „doveďte“ a dokončite Vaše „letopisy“ od čias Čalfu, cez vznik SR, vstup do EU, krízu 2008, eurovaly, migráciu, tvorbu „jadra“, brexit atď….., až do súčastnosti, ale v tom štýle, či duchu, v akom Ste koncipoval, tento článok. Pre mňa to bude oveľa zaujímavejšie „čítanie“ ( alebo aktuálnejšie ), ako to, ktoré Ste naozaj s vynikajúcim prehľadom poskytli Vašim čitateľom v tomto článku o 28. októbri.

  4. yoss 28. júla 2018 / 9:46

    pripajam sa,

    ale od cias Calfu je malo, najlepsie by bolo zkraja od 1988, kedy to vsetko estelen zacinalo, to by mohlo byt velmi vyznamne svedectvo…

  5. Milan xyz 28. júla 2018 / 12:10

    Pán Hrnko,
    gratulujem, po dlhom čase príspevok, v ktorom sa na slovensku históriu dívate „slovenskými očami“. Vynikajúco a detailne ste poukázali za dlhodobú nekolísavú borbu našich predkov za svoje právo rozhodovať o našich veciach na našom území samostatne. Tento článok by ste mali prečítať v Národnej rade Slovenska.
    A teraz sa zamyslite nad tým, ako do tejto vyše storočnej borby za samostatne spravovanie našich vecí zapadá povstanie v auguste v 44-tom.

  6. Petr Kropáček 30. júla 2018 / 20:32

    Už dost obehraná písnička s krkolomnými konstrukcemi o vzniku státu a definicemi, co „čechoslovakistické“ bylo (28.10.) a co ne (30.10.1918). Přičemž Martinská deklarace obsahuje tu nejčistší definici čechoslovakismu, jakou lze najít, hned v 1. bodu: „Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobily známym na celom svete, mala účast i slovenská vetev…“. Ale o tom tu už byla řeč mnohokrát, stejně jako o paranoidním hledání čechoslovakismu, s prominutím, v každém českém a slovenském prdu. Ale holt slovenský národňár některé věci nepřekousne po 25, ani po 100 letech. Ale opravdu tu nechci rozmazávat slovenskou národňárskou mytologii, která si sama sobě v mnohém protiřečí. Jen se „a la“ stále nenalezený Peroutkův článek ptám, kde v „Le Petit Parisien, 14. 9. 1921 (nebo snad v roce 1922?)“ je článek s Masarykovým tvrzením, že slovenský národ neexistuje?
    Zdravím.

    htt ps://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k6047765/f1.item.r=tcheco

  7. Pomocník 31. júla 2018 / 14:07

    Inkrimovaný článok všetci knižní autori (aj francúzski) preberajú nie priamo z novín, ale z knihy Cesta demokracie: Projevy, články, rozhovory. Viď Google Books. Ohľadom zdrojov sa tam o.i. uvádza „Une heure chez Masaryk. Le Petit Parisien, 46, 1921, č. 16269, s. 3, 14. 9. Z návštěvy u prezidenta Masaryka. Československá republika, 242, 1921, č. 255, s. 1, 17. 9. (redakčně zpracováno). Otištěno též: Návštěva u prezidenta Masaryka. Čas (večerní vydání), 31, 1921, č. 210, s. 1, 17. 9. (redakčně zpracováno), a v dalších listech.“

    Ako vidno, v dátume sa pomýliť nemohli, pretože v Cesta demokracie je uvedený dvakrát na dvoch miestach a okrem toho Petit Parisien má jednotlivé vydania aj číslované a číslo uvedené v Cesta demokracie (16269) sedí s číslom uvedeným vo vydaní online zo 14. 9. Má to byť na strane 3, na strane 3 ani inej strane to ale v tej verzii, čo je online, naozaj nie je. Skúšal som rôzne vyhľadávania pre Petit Parisien a vyzerá to tak, že ten článok vo verzii, čo je online, nevyšiel nikdy. Vidím dve možnosti: Buď ten článok mal vyjsť, ale nakoniec nevyšiel (nepravdepodobné, lebo naňho reagovali viaceré české aj slovenské noviny o pár dní neskôr), alebo vyšiel vo verzii inej než parížskej (to, čo je online, je vydanie pre Paríž). Poznamenávam ale, že v „Cesta demokracie“ sa uvádza ešte iný článok s podobným názvom Une heure chez M. Masaryk z iných novín a ten sa v nich síce nachádza (v tom, čo je online), ale nesedí tam dátum vydania (rozdiel cca. 5 dní), takže bohvie, čo v tej knihe stvárali.

    Ako doklad existencie sa dajú ale využiť ďalšie zdroje, ktoré sú v „Cesta demokracie“ uvedené, napr.: „Československá republika“ (17.9.) a tam sa to naozaj nachádza na str. 1 aj s inkriminovanou pasážou h ttp://www.digitalniknihovna.cz/nacr/view/uuid:e0da9a10-f14e-11df-acbf-000d606f5dc6?page=uuid:13bf4d80-f092-11df-923b-000d606f5dc6.

  8. yoss 5. augusta 2018 / 9:01

    aj dnes prebieha zapas o narodny a statnopoliticky charakter Slovenska. vtedy aj dnes su nechapavci, nerozumeju tomu co sa deje a napadaju tych, ktori aspon nieco robia. vid pripad utokov na brannosportovu organizaciu Slovenski branci, ktore prebiehaju mimo pravneho ramca, ciste na politicku objednavku mimovladiek G.Sorosa, co je politicka kuriozita, aka tu nebola od cias Pacha, hybskeho zbojnika…

  9. Milan2 5. augusta 2018 / 19:30

    Slovenskí branci sú tu preto, pretože sa zrušila povinná branná služba a absentuje tu niečo podobného ako je to vo Švajčiarsku. 20 rokov bez voj. výcviku znamená že už je 1 generácia mladých bez akýchkoľvek voj Poznatkov ak nerátam holywoodske filmy.

  10. Elo Rafaj 6. augusta 2018 / 9:21

    Tono, toto som tvrdil už pred piatimi rokmi 2013) … teraz, keď má SNS zas moc, treba postoje dotiahnuť aj do realizácie a nepodporovať okázalé a celoplošné 100.výročie dvakrát rozpadnutého štátu , dokonca na úkor 25.výročia (štvrťstoročnica) vzniku (II.) Slovenskej republiky. Na Č-S aj MK SR, aj vláda, dokonca aj rezort obrany (viď SIAF Sliač) poriada podujatia k 100.výročiu Č-S… som z generácie, ktorá polovicu života prežila v ČSSR, ale nebudem predsa velebiť múmiu a to, čo zaniklo na úkor žijúceho štátneho útvaru. To je scestné, morbidné, neúctivé, nevlastenecké, toto vôbec neposilňuje štát, ale ho oslabuje, degeneruje, uráža a vysmieva sa novodobej štátnosti. Lebo tieto výročia sa budú prekrývať, čo potom, čo ďalšie generácie politikov? Budú ako terajšia? Čo sa bude diať v roku 2043? Budeme oslavovať 125.výročie Česko-Slovenska, alebo 50.výročie vzniku Slovenskej republiky… ak teda štát prežije a nepohltia ho nejaké Spojené štáty európske? Preto hovorím, že najkrajšie slová sú činy! Maj sa.

    tps://www.topky.sk/cl/100535/1366291/Pre-SNS-je-dolezita-Martinska-deklaracia–nie-28–oktober

  11. yoss 6. augusta 2018 / 10:04

    pravnu analyzu vo veci Slovenskych brancov urobil Branislav Fabry, ktory je pravnikom, prednasa na fakulte. neda sa to zakazat, mohli by to akurat upravit zakonom, ale pri dnesnych pomeroch v parlamente by z toho vznikla nejaka absurdnost, cit.:

    Branné aktivity občanov v SR sa dotýkajú veľmi konkrétne aj jednotlivých základných práv a slobôd, garantovaných našou ústavou. Ide najmä o obranu Slovenskej republiky, ktorá bola zakotvená v čl. 25 ústavy. V ods. 1 sa uvádza: „Obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti občanov. Zákon ustanoví rozsah brannej povinnosti,“ Tento článok bol zaradený dokonca do Druhého oddielu Druhej hlavy ústavy, teda medzi „základné ľudské práva a slobody“. Z toho vyplýva, že obrana SR je nielen povinnosťou, ale aj základným ľudským právom. Dôležitá je aj formulácia, že obrana SR je vecou cti občanov. Ochrana cti pritom patrí medzi najdôležitejšie súčasti právneho statusu jednotlivca a brániť občanovi v obrane SR je útokom na jeho česť.

    (B.Fabry)
    ht tps://www.hlavnespravy.sk/branislav-fabry-slovenski-branci-ich-prava-povinnosti/1483426

  12. Milan 2 6. augusta 2018 / 22:41

    Presne tak. A Tých 15 mimovládok sa nám mieša už aj do Ústavy SR.

  13. Anton Hrnko Anton Hrnko 6. augusta 2018 / 23:17

    Relo, máš pravdu, ale čo s tým?

  14. Tučko Bombička 7. augusta 2018 / 13:07

    Zhoďte dekel zo Svätoplukovho štítu! Nech je vidieť kto pod akým znamením stojí. A nech sa tie česko-bratské prasatá zo Smeru majú začo hanbiť, pretože to je to, čím „národný rozmer“ politiky Smeru začal a zároveň skončil: socha Svätopluka. Ale keďže obaja vieme, čo je SNS zač, tak je nám tiež obom jasné, že zostane len pri želaní, všakže?

    V takom prípade mám pre vás iný návrh: jarmulku na hlavu, švihom do Izraela a hlavu o múr otrieskať. Vášmu predsedovi to pomohlo, vrátil sa plný nápadov.

    …a ešte detail. Ak by ste (náhodou) nevedeli, kedy ten dekel zhodiť, tak presne 30. októbra 2018!!! P.S. Ďakovať nemusíte.

  15. Jano 7. augusta 2018 / 14:08

    p. Tučko Bombička,
    máte môj 100% súhlas.

  16. Milanko 9. augusta 2018 / 13:27

    Chatu generála Čatloša v Liptovskom Petry ministerstvo obrany predalo súkromníkovi a tá teraz chátra.

  17. yoss 10. augusta 2018 / 9:24

    plno prieserov poslednom case,

    co vlastne robi SISka ? objavilo sa obvinenie, ze siskari donasaju informacie opozicii. davnejsie som si vsimol, ze pani Todova je mimoriadne dobre informovana. pise o tom Peter Toth na svojej stranke:


    4. Po prepuknutí škandálu podriadení Borisa B. kontaktovali opozičných politikov a „predali“ im takú verziu príbehu o Vietnamcovi, ktorá vytvára dojem, že ide o kauzu zavlečenie 2.0.

    5. V SIS pôsobí skupina spravodajských dôstojníkov, ktorá si spoluprácou s opozíciou vytvára podmienky na získanie ešte vplyvnejších pozícií po voľbách v roku 2020. Riaditeľ SIS Anton Šafárik, podriadenými prezývaný Padre, nemá prehľad o tom, čo robia jeho podriadení, čo im mimoriadne uľahčuje šafárenie so spravodajskými informáciami.

    Ďateľ.sk touto cestou navrhuje príslušným orgánom a ústavným činiteľom, aby venovali zvýšenú pozornosť anarchii panujúcej v spravodajskej službe.

  18. Tučko Bombička 10. augusta 2018 / 15:14

    Celá táto záležitosť s Vietnamcom je čudná. Prišlo mi na um, že pôvodne, v marci, sa hovorilo o jeseni ako o jednom z možných termínov predčasných volieb. Ak by k nim bolo došlo, tak dnes „kauza Vietnamec“ zúri pár mesiacov pred voľbami. Žeby išli opoziční pučisti podľa starých nôt? V každom prípade tu však začína smrdieť voľačo smerom k Nemecku. Že sa od marca objavujú pravidelne články v nemeckých médiách typu „Slovensko, o ktorom sme si doteraz mysleli, že je bezproblémová krajina atp.“, chudáci nemeckí podnikatelia čeliaci strašnej korupcii a ťažkým podmienkam pre podnikanie, obmedzovanie slobody tlače na Slovensku atď. – tak to už nie je náhoda. To je organizovaná kampaň proti súčasnej slovenskej vláde, ktorú ak Nemci priamo nezorganizovali, tak sa na nej mimimálne spolupodieľajú…

  19. Pomocník 10. augusta 2018 / 15:43

    To funguje už roky nasledovne: Určitá malá banda zo Slovenska (ľudia typu Hríb, Kiskovci, Maťovičovi a spol.) v spolupráci s určitými (skoro všetkými) médiami buď z totálnej hlúposti a/alebo „grázlovitosti“ (každý si môže vybrať) intenzívne ohovára tých, čo sú ich politickí opozičníci príp. slovenskí národovci, v Česku, USA, Nemecku atď. (pričom tým, čo píšu slovenské noviny sa tomu z hľadiska zahraničia dodáva punc správnosti, potvrdenia a samozrejmosti). A obyčajne to nepovedia tak, že „viete, nevieme ich poraziť, tak ich ohovárame, aby sme sa ich zbavili s vašou pomocou lsťou“, ale povedia, „prezentujeme vám čisté fakty a sú to diktátori/boľševici/rusofili…[doplňte si]“. Česko je špeciálny prípad, ich obraz o Slovensku je trvalo totálne mimo, lebo si ho tvoria podľa úplne irelevantných osôb typu Vašáryová. Ale v USA a Nemecku (aj u Sorosa a spol.) je to tak, že v zahraničí nechápu, čo je toto za krajina a ani vo sne im nenapadne, že by nejaký štát mal takúto grázlovskú menšinu ako Slovensko v politike, ktorá by takto z normálneho politického boja robila medzinárodnú aféru a takto by očierňovala vlastnú krajinu, a keďže im to ani vo sne nenapadne (lebo oni to u seba doma nerobia), tak teda tejto grázlovskej časti Slovákov všetko zožerú aj s navijakom, všetky tie klamstvá a lži o Mečiarovi, o Ficovi a všetkom. (Nakoniec na Slovensku tomu verí aj vyše polovica vlastného obyvateľstva, tak prečo by nemali Američania, že?) A na základe týchto lží sa potom samozrejme aktivujú aj americké, nemecké (to je fakticky to isté) a možno aj české tajné služby, a piata kolóna v SIS, lebo v strede EÚ musí byť poriadok….a naraz nám zmizne syn prezidenta a podobne a Mečiar dodnes nemôže povedať, kto to asi bol, lebo by to bolo medzinárodný škandál. …A táto akcia Vietnamec zrejme spadá do toho, na čo som tu upozorňoval už v marci – oni neprestanú (nech už je za tým konkrétne ktokoľvek). A čudujem sa, že zas niekoho nezavraždili, ale ešte aj to možno príde. Na druhej strane Pellegrini im vo všetko ustúpi, takže možno to ani nebude potrebné….Proste Kocúrkovo na n-tú. A túto menšinu si tu ešte aj kráľovsky platíme a živíme. To sme tomu dali. A hlavne im stále ustupujte a starajte sa len o seba, dorazme to celé….

  20. Milanko 16. augusta 2018 / 21:58

    Celkom zaujímavý pohľad na číslo 1488:
    tps://sclabonia.sk/2018/08/cast-4-svedsko-vikingska-dedina-mohyly-posvatny-haj/

  21. Petr Kropáček 18. augusta 2018 / 17:44

    Takže kdy a kde ten originál Masarykova článku vyšel? Překlad popisu rozhovoru převedený přes minimálně 2 redaktory (V případě novin „Československá republika“ ze 17.září 1921) není zrovna nejlepší zárukou přesné citace… ale předpokládejme, že je autentický.

    Na otázku o národnostních obtížích president (Masaryk) se vyslovil (podle „ČSR“ ze 17.září 1921):
    „Není slovenského národa. Je to výmysl maďarské propagandy. Češi a Slováci jsou bratři. Mluví jazyky mezi nimiž je rozdíl menší než mezi severní a jižní němčinou. Rozumějí si dokonale. Dělí je pouze otázka kultu. Češi jsou vyspělejší než Slováci, které Maďaři udržovali v systematické nevědomosti. Zakládáme na Slovensku školy. Je nutno vyčkati jejich výsledků. V příští generaci nebude již rozdílu mezi oběma větvemi jednoho národa. …“

    Martinská deklarace (30.října 1918):
    „Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, shromaždení dňa 30. oktobra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov prijatej celým svetom. Národná Rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa bývajúceho v hranicicach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konat…..
    1. Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobily známym na celom svete, mala účast i slovenská vetev.
    2. Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s tým novo utvoreným medzinárodným právnym položením, ktoré dňa 18. oktobra 1918 formuloval predseda Wilson a ktoré dňa 27. oktobra 1918 uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia…“

    Recepční zákon (28.října 1918):
    „Samostatný stát československý vstoupil v život. Aby byla zachována souvislost dosavadního právního řádu se stavem novým, aby nenastaly zmatky a upraven byl nerušený přechod k novému státnímu životu, nařizuje Národní výbor jménem československého národa jako vykonavatel státní svrchovanosti toto: …“

    Andrássyho (r.-u. ministr zahraničí) nóta (27.října 1918)
    „Odpovídajíc na notu pana presidenta Wilsona z 18. t. m., zaslanou vládě rakousko-uherské, a ve smyslu rozhodnutí pána presidenta., pojednati odděleně s Rakousko-Uherskem o otázce příměří a míru, klade si rakousko-uherská vláda za čest prohlásiti, že stejně jako s dřívějšími projevy pana presidenta, souhlasí také s jeho názorem, obsaženým v poslední notě o právech národů rakousko-uherských, zejména o právech Čechoslováků a Jihoslovanů. Poněvadž tedy Rakousko-Uhersko přijalo veškeré podmínky…“

    Hrnko (27.července 2018):
    „Napriek jej (Martinská deklarace) terminologickej konfúznosti, zapríčinenej nesystémovými Hodžovými zásahmi, hovorí celkom jasným jazykom.“

    To ano, 5x je v MD zmíněn česko-slovenský národ, dvakrát dokonce s přívlastkem „jednotný“ a SNR se touto deklarací jasně přihlásila k čechoslovakismu. Proč to SNR udělala, snad není tak těžké ze sledu událostí vyvodit. Kdo chce být z (nejen) deklarace slovenského národa 30.10.1918 zmatený, ať tedy nadále zmatený zůstane, ale ona hovoří velmi jasně s logickou návazností na předcházející události. Pravdou je, že se to zavilým národňárům nehodí do krámu a vnáší do věčného boje s čechoslovakismem neřešitelný gordický uzel.

  22. Tučko Bombička 18. augusta 2018 / 23:32

    Lenže ja vidím v Deklarácii Slovenského národa z 30. októbra 2018 napísané aj nasledovné:

    Národná(!) rada slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa vyhlasuje, že

    1/ …je zložená zo zástupcov slovenských (nie českých) politických strán;
    2/ …jej teritoriálnou pôsobnosťou je časť územia Uhorska (nie Čiech); a iba ona je oprávnená za obyvateľstvo na tomto území hovoriť a konať!
    3/ …slovenský národ (majúci svoju Národnú radu hovoriacu za obyvateľstvo na časti uhorského územia reprezentované jeho poslancami) je čiastka jednotného atď.
    4/ …pre tento česko-slovenský národ (majúci svoju Národnú radu zloženú zo slovenských poslancov reprezentujúcich obyvateľstvo časti uhorského územia) žiada právo na sebaurčenie…

    …áno, Deklarácia hovorí jasne.

  23. Petr Kropáček 19. augusta 2018 / 6:41

    No to vidíte celkem správnè a právě proto mělo deklarované přihlášení se k čechoslovakismu SNR 30. 10. 1918 (2018 asi ne, nebo že by se něco chystalo 😉 ) ještě větší váhu, než když něco podobného provolal Národní výbor v Praze 28.10.1918. Některé protičechoslovakistické výtky jsou pak (mírně řečeno) velmi pokrytecké. Včetně té vůči Masarykovi a jeho výroku z roku 1921… o Štefánikových čechoslovakistických výrocích ani nemluvě.

  24. Tučko Bombička 19. augusta 2018 / 8:42

    Lenže podľa mňa Deklarácia slovenského národa z 30. 10. 1918, ktorú vy nazývate „přihlášení se k čechoslovakismu“ – práve naopak – oslabuje vyhlásenie, ktoré urobil „Národní výbor jménem československého národa“ a síce tým, že odkazuje čechoslovakistov z Čiech do patričných medzí. Ona totiž neuznáva ich právomoc na území Slovenska. Nepovažuje ich za reprezentantov obyvateľstva bývajúceho v hraniciach Uhorska.

    Inými slovami, Národná rada deklaruje ‚jednotný česko-slovenský‘ národ, pričom o sebe hovorí, že zastupuje jednu z jeho 2 ( ! 🙂 ) častí. Alebo tam vidíte napísané niečo iné?

  25. Anton Hrnko Anton Hrnko 19. augusta 2018 / 8:50

    Tučko, Kropáček,
    vaše úvahy sú síce pekné, ale nezohľadňujú fakt, že nepracujete s autentickým textom deklarácie. Ten predsa Hodža zmenil a originál zničil. To čo bolo v origináli asi najlepšie vystihuje telegram predsedu SNR Matúša Dulu do Prahy, kde sa hovorí“Slovenska národná strana stoji na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindukuje pre slovensky národ účasť na utvorení samostatného státu – pozostávajúceho zo Slovenska – Čiech – Moravy a Sliezska“. Podľa môjho názoru v telegrame nemalo byť SNS, ale Slovenská národná rada. Obdobný obsah, malo aj Hlinkovo prevolanie z novembra 1918, kde sa opäť hovorí o neobmedzenom samourčovacom práve slovenského národa. Otázka je teda, čo v deklarácii Hodža sfalšoval. Sám priznal, že vylúčil z deklarácie pasáž o tom, že Slováci si želajú samostatné zastúpenie na mierovej konferencii. Nuž a práve toto hovorí aj o jeho ďalších neprípustných zásahoch. Bolo by predsa nezmyselné, aby niekto, kto sa cíti súčasťou väčšieho celku, žiadal samostatné zastúpenie na mierovej konferencii? Čo myslíte, pán Kropáček? Takže určite vytvoril aj tú konštrukciu o vetve jednotného česko-slovenského národa. Tejto terminológii predsa nekoreluje nielen požiadavka na samostatné zastúpenie slovenského národa na mierovej konferencii, ale ani názov dokumentu: Deklarácia slovenského národa a jeho záver: „Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.“ Takže, pán Kropáček, vaľkajte sa v svojich čechoslovakistických pomyjkách, ale pravda je len jedna: Slováci nešli do česko-slovenského štátu (so spojovníkom) preto, aby sa obrazne vyslobodili z maďarského mora a radšej sa utopili v českom rybníčku. Takí naivní a hlúpi skutočne neboli. Ale boli minimálne takí naivní ako Gorbačov, keď uveril ústnym sľubom svojich „partnerov“, že NATO sa nerozšíri do oblasti bývalej Varšavskej zmluvy. Aj naši vtedajší reprezentanti uverili naliehaniu, že všetko dostanú, len nech si to napíšu na biely papier, všetko sa splní. Len teraz nie je na to čas. No a potom si oni a ani ich potomkovia nenašli čas celých ďalších 74 rokov. Chvála Bohu, už nemusíte nič sľubovať a my nemusíme od vás čakať, že sľuby aj dodržíte.

  26. Petr Kropáček 19. augusta 2018 / 9:41

    Ano, jedna ze dvou větví jednotného národa. Přihlášení se k čechoslovakismu je tam naprosto neoddiskutovatelné. Má se také všeobecně za to, že signatáři 30.10. v Martině o událostech v Praze 28.10.1918 nevěděli, takže těžko mohli odkazovat Národní výbor v Praze do patřičných mezí… Tam „Národná rada slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa“ odkazovala zejména uherskou vládu, která stále argumentovala loajalitou Slováků vůči Uhersku.

  27. Petr Kropáček 19. augusta 2018 / 10:26

    Pane Hrnko,
    kdo co všechno musel zfalšovat (jak vidím i v nedávné minulosti), aby vám to zapadalo do vašeho národňárského světonázoru, je samo o sobě dost výmluvné a k tomu ani nemá smysl nic víc dodávat. Vy už jiný nebudete… Věc byla ale roku 1918 mnohem prostší, čechoslovakismus byl bez diskuze účelový a účelný konstrukt pro založení a udržení Československa v době, kdy stát měl 3,5 mil. Němců a 2 mil. Slováků a pro novou Evropu bylo hlásáno heslo o sebeurčení národů. Zánik R.-U. a zejména Uherska nebyl zdaleka samozřejmostí a samostatné vystupování slovenského národa by bylo zcela naivním pokusem předem odsouzeným k neúspěchu (jako mnohé jiné předtím). Ale klidně se rochnějte v té své demagogické národňárské kaluži (rybníčku či moři) a matlejte dohromady čechoslovakismus s komunistickou totalitou a osobními porevolučními mindráky. V ČSFR měli Slováci už dávno mnohem víc než v roce 1918 požadovali, přesto, nebo spíš právě proto, to bylo některým málo a tak tu máme 2 samostatné státy. Není nad čím zoufat a není důvod si historii „vylepšovat“ k svému obrazu. V podstatě tím poukazujete jen na vlastní nejistotu (respektive špatné svědomí).
    Zdravím do Stupavy.

  28. Tučko Bombička 19. augusta 2018 / 10:43

    Je úplne jedno, či signatári Deklarácie slovenského národa o udalostiach v Prahe vedeli alebo nevedeli. Celkom jasne v nej totiž teritoriálno-politicky vymedzujú jednu z 2(!) častí deklarovaného „jednotného česko-slovenského národa“. V mene ktorej hovoria a konajú.

    V úvahe možno pokračovať: keďže deklarovaný „jednotný česko-slovenský národ“ má 2 časti, bez jednej z nich je neúplný. Z toho vyplýva, že bez účasti jednej z nich nemožno o „jednotnom česko-slovenskom národe“ hovoriť. A rovnako nemožno hovoriť o Česko-Slovenskom štáte.

    Z toho však vyplýva, že vyhlásenie, ktoré urobil „Národní výbor jménem československého národa“ je neplatné, nulitné a teda…že v Česku oslavujete nesprávny sviatok.

  29. Anton Hrnko Anton Hrnko 19. augusta 2018 / 11:19

    Kropáček, prečítajte si niečo o udalostiach a potom sa prihláste do diskusie! Jednoducho by ste už konečne mali prísť na to, že čechoslovakizmus je mŕtvy a nejaký zupák z Jevička, či kde to žijete, na tom nič nezmení. To, že Hodža pozmenil deklaráciu a originál zničil, vie každý elév histórie aj v Česku, tak neviem, o čom tu morfondírujete. Jednoducho, nič sa nezmení na fakte, že Masaryk mal pravdu: Štáty sa držia myšlienkou, na ktorej vznikli. A štát česko-slovenský vznikol na myšlienke samourčovacieho práva slovenského a českého národa. A keďže Česi to odmietli rešpektovať, tak ten štát odišiel do minulosti. Nie je v tom ani moje národniarstvo, ani moja protičeská zášť (ináč neexistujúca), je to proste fakt. A na tom nič nezmeníte, aj keď tu budete svoje nezmysly vytrubovať do aleluja!

  30. Petr Kropáček 19. augusta 2018 / 14:05

    TB,
    no to zas tak jedno není, protože se těžko můžete vymezovat proti tomu, co nevíte, že existuje. K vašemu uvažování je taky potřeba přidat ten „drobný detajl“, že se signatáři 30.10. z Martina zase rozjeli domů pod dohled svých „uhorských žandárov“ a nebyli schopni převzít moct do svých ruk ani v jediné dědině natož pak v Martině. O Prešpurku ani nemluvě. Naopak 28.10. odstartovalo přebírání moci v českých zemích odkud se pak československá moc rozšířila za nemalého bojového úsilí proti maďarskému odporu i na Slovensko. Tedy pro nás (a potažmo i pro vás) je oním dnem „D“ 28.10. Ale já už tady několikrát zmínil, že pokud p. Hrnko, nebo kdokoli jiný, usiluje o státní svátek na Slovensku 30.10., tak mu držím palce. Jen ať netvrdí, že narozdíl od Prahy 28.10. nebyl Martin 30.10.1918 čechoslovakistický. Byl.

    Hrnku,
    ano každý „elév i zupák“ ví, že si Milan Hodža nechal schválit změny znění MD jen redakční radou a už ne celým martinským shromážděním, ale že by tyto změny měly zásadní vliv na užité termíny a celkový význam deklarace, to už je zas jen vaše národňárská mytologie. A ano čechoslovakismus je mrtvý od října 1938, jen vy ho vidíte za každým druhým stromem dodnes. Ale to je jen váš problém, který si pro sebe pojmenujte, jak je vám libo, ale s čechoslovakismem a fakty to má ve skutečnosti pramálo společného.
    Zdravím do Stupavy.

  31. Tučko Bombička 19. augusta 2018 / 15:07

    Tvrdíte teda, že v rokoch 1918 – 1938 žili Slováci (na Slovensku) na území okupovanom československou mocou? Rozumiem tomu správne?

  32. Petr Kropáček 19. augusta 2018 / 15:26

    Nerozumíte. Chtěl jsem jen napsat, že kdyby vznikla jen Martinská deklarace bez 28.10., žádné Československo (Česko-Slovensko ani Slovensko) by nevzniklo. Toť vše.

  33. Tučko Bombička 19. augusta 2018 / 15:51

    Vaše tvrdenie je nepresné. Áno, ak by 28. 10. „Národní výbor jménem československého národa“ nazačal v Čechách preberať moc, český národ by zostal súčasťou Rakúska. Možno na určitý, možno na neurčitý čas. To je jediné, čo môžete tvrdiť.

    Slovenský národ by sa uberal svojou cestou. Ak by zostal súčasťou Uhorska, tak celkom iste len na čas určitý – a to preto, lebo k vyjadreniu jeho politickej vôle (celkom jasným spôsobom) došlo a keďže vieme, čo sa zomlelo o 20 rokov neskôr, svojej samostatnosti by sa Slováci celkom určite dočkali.

  34. Petr Kropáček 19. augusta 2018 / 20:12

    TB,
    no to jste to vzal pěkně hopem. Nejdřív si zkuste osvěžit, co prohlásili čeští poslanci (říšského, českého, moravského a slezského sněmu) v Tříkrálové deklaraci ze 6. ledna 1918. Obzvlášť pasáž o slovenské větvi národa a poměrech v Uhrách bude pro vás jistě zajímavá.
    ht tps://cs.wikisource.org/wiki/T%C5%99%C3%ADkr%C3%A1lov%C3%A1_deklarace

    No a pokud byste se stále snažil naznačovat, že postavení českého a slovenského národa v rámci monarchie bylo na stejné úrovni, nebo že snad Slováci na tom byli dokonce lépe a lepší měli i vyhlídky do budoucna, tak jste velmi naivní. Manifest Karla I. z 16. října 1918 předkládal federalizaci národům Rakouska, ale žádné změny pro Uhersko…

    ht tps://legacy.blisty.cz/art/20264.html

    Naivní optimistické vize, že už si stačí jen počkat, ještě v historii nikomu nic nepřinesly… tím méně samostatnost.

  35. Tučko Bombička 19. augusta 2018 / 21:27

    Zase „erudované“ komentáre o slovenských vyhliadkach do budúcnosti? Potom ako vám (v Čechách) Slováci 2x v priebehu 70 rokov predviedli, akú „hodnotu“ majú české predpovede o ich vyhliadkach – očakával by som, pravdupovediac, z vašej strany poriadny kus zdržanlivosti.

    No a, mimochodom, reč nebola o vyhliadkach ale o tom, čo by bolo, keby nebolo vyhlásenie výboru v Prahe (a preberanie moci) a bola slovenská Deklarácia. No a bolo by to, čo som napísal. Boli by ste súčasťou Rakúska a to o to viac, ak vy v ňom prebehli reformy vo váš prospech. Slováci na druhej strane – v Uhorsku bez reforiem – by mali dôvod sa od štátu „trhať“.

  36. Petr Kropáček 19. augusta 2018 / 22:14

    No důvodů k odtržení od Uher měli Slováci víc než dost už dlouho před rokem 1918 a výsledek? Čekání…a žádné změny k lepšímu. A právě že Uhersko nebylo Československo, to je ten zásadní rozdíl. Tak nesrovnávejte hrušky s jabkama a přečtěte si Tříkrálovou deklaraci, abyste o plánech domácího českého odboje získal jakous takous představu.
    Zdravím.

  37. Tučko Bombička 19. augusta 2018 / 22:50

    Všetko chce svoj čas. Ten prišiel 30. októbra 1918, kedy uzrela svetlo sveta Deklarácia slovenského národa. Keďže nedošlo k jej naplneniu v roku 1918, naplnila sa v rokoch 1938/1939. To isté by sa bolo udialo, keby Slováci zostali v Uhorsku a to buď v rokoch 1938/1939 alebo najneskôr po 2. svetovej vojne, v ktorej by Maďarsko skončilo ako porazený štát – no a on by sa už niekto našiel, kto by využil vhodnú príležitosť na jeho rozdelenie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *