Moje vystúpenie na konferencii v Moskve

3. až 5. apríla som sa zúčastnil na pozvanie ministra obrany RF medzinárodnej Moskovskej konferencii o medzinárodnej bezpečnosti (MCIS). Na konferencii som vystúpil s príspevkom, ktorý prikladám:

Bezpečnosť v Európe – úloha nás všetkých

 Hľadanie optimálneho systému európskej bezpečnosti, ktorý by zaistil európskym národom pokoj, mier a prosperitu je veľmi starý. Rovnako starý ako snahy tento pokoj a mier narušiť s cieľom získania neoprávnených výhod, nadvlády jedného národa nad druhým, s cieľom ovládnutia prírodných zdrojov, priemyselných kapacít, ľudského potenciálu alebo trhov. Európa sa tak po celé stáročia utápala vo vojnách, ktoré tvoria kostru jej dejín. Dlhšie mierové obdobia boli tak len akýmisi etapami, keď znepriatelené národy alebo aliancie boli ekonomicky i ľudsky vyčerpané a neboli schopné viesť ďalšie vojny. Plnohodnotnými účastníkmi týchto dejov boli všetky európske národy vrátane Ruska a to či už v úlohe štítu brániaceho Európu pred nájazdmi z Ázie, v úlohe obete agresie svojich západných susedov alebo útočníka naplňujúceho si svoje geopolitické ambície. Od konca druhej svetovej vojny sa však z hľadiska uplatnenia klasickej poučky Karla von Clausewitza, že vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami, zmenila jedna zo základných premís – dosiahnutie politického cieľa vojnou ohrozuje samu biologickú podstatu existencie človeka na tejto planéte. Vojna, najmä vojna medzi globálnymi veľmocami, už nehrozí len zničením protivníka a ovládnutím jeho zdrojov ako v minulosti, ale znamenala by totálne zničenie bojujúcich strán a s najväčšou pravdepodobnosťou aj zánikom ľudskej civilizácie ako takej. Úvahy o možnom víťazstve v termonukleárnej vojne sú scestné a z hľadiska ďalšieho vývinu našej planéty mimoriadne nebezpečné.

Veľké vojnové konflikty v Európe vždy sprevádzali úsilia o vytvorenie systémových záruk, ktoré by pôsobili preventívne proti vznikaniu ozbrojených konfliktov. V svojej podstate však mali garantovať ochranu víťazov pred prípadnými snahami porazených o revíziu vojenského neúspechu v aktuálnom vojnovom konflikte a získanie stratených pozícií. Preto aj všetky, často veľkolepé projekty na udržanie mieru končili neúspechom. Keď sa pozrieme len na posledných 200 rokov od Viedenského kongresu 1815 s jeho Svätou alianciou, cez Berlínsky kongres 1878 a tzv. koncertom veľmoci, Versailleský systém so Spoločnosťou národov až po jaltský systém z roku 1945 a s Organizáciou spojených národov, nemôžeme nepovedať, že systém prevencie vojnových konfliktov sa sústavne nezlepšoval. Práve skúsenosti od Viedenského kongresu obohatené poznaním hrôz prvej a druhej svetovej vojny priniesli nádejný model zachovávania globálneho mieru v rámci Organizácie spojených národov. Systém medzinárodného práva, garantovaného Bezpečnostnou radou OSN s možnosťou jeho vynútenia, zabezpečil mierový život pre Európanov na niekoľko generácií a samozrejme aj globálnu rovnováhu. Bol síce založený na vzájomnom odstrašení, ale fungoval. Ale aj tento systém ako predchádzajúce môže prestať byť účinný vtedy, ak niektorý z jeho rozhodujúcich aktérov usúdi, že mu prekáža pri realizácii jeho záujmov a pokúsi sa ho obísť alebo zrušiť.

Samozrejme, nemožno obchádzať ani skutočnosť, že jaltský systém vytvoril bipolárny svet a fakticky mier bolo možno udržiavať len za cenu studenej vojny a dovtedy nevídaných pretekov v zbrojení. Svet bol síce bezpečnejší, ale ľudstvo sedelo na sude „pušného prachu“ v podobe nukleárnych zbraní. Preto je prirodzené, že Európania, najmä tí, čo žili v strednej Európe, privítali pád bipolárneho sveta a skončenie studenej vojny. Geopolitická mapa strednej Európy sa následkom rozpadu bipolárneho sveta radikálne zmenila. Dovŕšili sa procesy v Európe, ktoré začali prvou svetovou vojnou a je celkom pravdepodobné, že budúci historici (ak budúcnosť bude) sa budú pozerať na vývin od roku 1914 ako na jednu súvislú vojnu, ktorá skončila rokom 1989 – 1990. Len prostriedky, ktorými sa viedla, sa menili. Po rozpade bipolárneho sveta a skončení studenej vojny sa posledné nesvojprávne európske národy ujali svojej príležitosti a pokúsili sa o získanie skutočnej národnej suverenity. V tomto procese zmien i Slovenská republika prestala byť nesvojprávnou, zabudnutou menšou časťou federálneho Česko-Slovenska a stala sa skutočným suverénnym štátom.

Rozpad bipolárneho sveta, ústup Sovietskeho zväzu zo strednej Európy však vyvolal mnohé staré konflikty, ktoré vznikli ešte v hĺbke 19. storočia v Habsburskej monarchii, viedli cez rozpad Rakúsko-Uhorska k revizionistickej politike v medzivojnovom období a k rozpútaniu druhej svetovej vojny. Bolo prirodzené, že mnohé národy, najmä po vypuknutí občianskej vojny v Juhoslávii sa prestali cítiť bezpečne a hľadali obranu proti možným konfliktom. Partnerstvo za mier, ktoré začiatkom 90. rokov minulého storočia ponúkol Západ bývalým členom Varšavskej zmluvy, sa ukazovalo ako nedostatočné. Bolo prirodzené, že nekomfortne sa cítiace národy strednej Európy videli garanciu svojej bezpečnosti, územnej integrity a hospodárskeho rozvoja v integrácii do funkčného systému s bezpečnostnými zárukami, ktorým v tomto období bolo NATO. Po tom, ako roku 1999 vstúpili do NATO Česká republika, Poľsko a Maďarsko, bola otázka vstupu Slovenska do NATO existenčná.

Keď roku 2003 Slovenská republika vstupovala do NATO, nič nenasvedčovalo tomu, žeby kooperatívna bezpečnosť v Európe tvorená OBSE, NATO a Partnerstvom za mier spojená so základným aktom o spolupráci NATO a Ruska nemala dlhodobo fungovať. Práve naopak, Slovenská republika so svojimi historicky dobrými vzťahmi s Ruskom videla v tom určitú šancu prispieť do celkovej stability na európskom kontinente. Prejavilo sa to aj naším organizovaním historického samitu Bush – Putin v Bratislave roku 2005.

Momentálna situácia vo vzťahu NATO – Rusko nás neuspokojuje. Na Slovensku je len málo takých ľudí, ktorí by si neželali tieto vzťahy zlepšiť. Nevidíme perspektívu sústavného zvyšovania napätia medzi Východom a Západom. Ak si niekto myslí, že Európa bude bezpečnejšia, keď sa budú budovať rôzne „sanitárne kordóny“, je mimo historickej i aktuálnej reality. Žiaden takýto kordón nezničí tú skutočnosť, že tu sme všetci, že to je náš kontinent a bezpečnosť na ňom môže byť len vtedy, keď sa na ňom budú cítiť bezpečne všetci. Niet alternatívy ku kooperatívnej bezpečnosti, ktorej rečou nebudú sankcie, ultimáta a vyhrážky, ale poctivý dialóg, ktorý bude zohľadňovať záujmy všetkých zúčastnených a výsledkom ktorého bude  situácia win – win, nie win – lost. Žiadne dvojité štandardy nemajú miesto v týchto vzťahoch, žiadne výhody pre jednú stranu, ale uznanie rovnoprávnosti všetkých strán, všetkých partnerov.

 

252 Responses

  1. yoss 10. júla 2018 / 10:46

    Tucko,
    samozrejme mate pravdu v tom, ze mame velmi zle skusenosti s tymto etnikom, ktore ma v sebe historicky zakodovanu tendenciu zneuzivat nestastie a nevedomost „domorodcov“ na svoje obohacovanie, na druhej strane politicke postoje statu Izrael treba hodnotit ako progres oproti tomu, co sa deje v ramci EU a co presadzuje Brusel a Washington a co sa koniec koncov presadzuje aj v agende SMERu a SNS, co velmi spravne kritizujete. davam do pozornosti zaujimavy clanok na hlavnych spravach

    ht tps://www.hlavnespravy.sk/judische-rundschau-izrael-ma-vlastnu-strategiu-nechce-politicky-konflikt-s-ruskom-vyhol-sa-sankcnej-vojne/1458410

  2. milanko 12. júla 2018 / 20:38

    V Bratislavskom kraji priemerná mesačná mzda za 1. štvrťrok 2018 bola 1372 eur, a medziročne vzrástla o 7,6 % ( o 96,9 Eur).
    …vlani dôchodky vzrástli maximálne o 8 Eur – a priemer dosiahol 437,- Eur.
    Dôchodok je celý rok fixovaný. V BK aktuálne predstavuje 31,8 % mzdy , do konca roka tento pomer môže – keďže štátu sa darí , zrejme hlboko pod 30%.
    Keďže dôchodky sú viazané na tzv. dôchodcovskú infláciu, teda na ceny zemiakov či chleba, ktoré sa v Tescu, či Bille z reklamných dôvodov nemenia, dôchodky časom postupne poklesnú možno aj na 20% priemernej mzdy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *