O čom nás učia dejiny. Aktuálna fikcia, alebo realita?

             Dejiny sú jeden súvislý kolobeh udalosti, ktoré sa zdanlivo dejú bez vnútornej súvislosti a logiky. Avšak je to len zdanie. Pri hlbšom ponorení sa do problematiky zistíme, že všetko má svoje príčiny a následky sú len dôsledkom pôsobenia obrovského vektoru síl, ktoré predstavuje individuálne konanie jednotlivcov. Preto len máloktorý dejinný proces skončí tak, ako si ho niekto naplánoval. Veľké historické udalosti začínajú vábivými heslami, odvolávaním sa na vyššie princípy, rečnením o humanite, jednote a solidarite, ale často končia úplne v inom garde, ako si to niekto naplánoval. Napr. francúzska revolúcia začalo pod heslami „Sloboda, rovnosť, bratstvo!“ a skončila hekatombami popravených a povraždených, ktorí si tie heslá vykladali po svojom. Aj ruská revolúcia sa rozhorela pod heslami boja za mier, za pôdu pre roľníkov a za práva národov na sebaurčenie. Ako to skončilo, sa dočítame v každej, aj tej najmenšej učebnici moderných dejín. Dokonca A. Hitler, keď sa dral k moci, sľuboval, že keď mu dajú Nemecko aspoň na desať rokov, nikto ho nespozná. Treba len hádať, či si ho predstavoval v kondícii, v ktorej sa nachádzalo, keď dvaja ruskí seržanti vešali červenú zástavu víťazstva nad ríšskym snemom. Rovnako to skončí aj a s plánmi tých, ktorí spustili obrovskú presídľovaciu akciu z Blízkeho východu a Afriky do Európy. Napriek mnohorakému uisťovaniu – napr. aj od nášho prezidenta, že ide o nevinných imigrantov, ktorých musíme pustiť k nám, prijať ich a poskytnúť im pomoc, udalosti v Paríži ukazujú, že je všetko ináč.

História je zvláštna a neopakovateľná. Je podobná povedanému slovu. Keď sa vysloví, ani pár koní ho už nevtiahne späť. Aj každá udalosť v dejinách je jedinečná a neopakovateľná. Avšak analógii v nich možno nájsť na tisíce. Možno preto, že dejiny robia ľudia. Tí sa však v podstate nemenia, mení sa len sila deštrukčných prostriedkov, ktoré majú k dispozícii. Deštrukčná sila v ľudských rukách neustále vzrastá. A tak niekde ríše vznikajú a inde zas zanikajú. Keďže majú často podobné amplitúdy, často sa hovorí, že dejiny sa opakujú. Nikdy to však nie je opakovanie na spôsob kopírovania. K. Marx doplnil túto myšlienku, že pri prvom vzniku udalosti ide často o tragédiu, pri jej opakovaní už vždy môžeme očakávať frašku. Aj v Európe za uplynulých niekoľko tisícročí vzniklo viacero ríš; len Nemci v svojich dejinách si ich napočítali tri. Pred tým, než si Nemci začali počítať svoje ríše, bolo niekoľko ríš Frankov, možno aj Slovanov/Slovenov, ale prototypom všetkých európskych zložených štátov – veľmocí, teda impérií – bola predsa len ríša Rimanov. Hádam aj na jej osudoch možno pochopiť súčasné dianie v obnovenej Franskej ríši, ktorá sa momentálne nazýva Európskou úniou. Tak pohovorme si o tom, ako vznikla, ako sa rozvíjala, kto ju priviedol k úpadku a prečo zanikla. Možno nám osudy Rímskej ríše objasnia trochu dnešné dianie a napovedia, kde to asi skončí. Hoci náš dnešok je určite len zrýchlenou fraškou osudov Rímskej ríše, nemožno nevidieť, že aj fraška vie byť pre obete rovnako krutá ako tragédia.

Začiatky Rímskej ríše spočívajú v integrácii viacerých latinských kmeňov, ktoré sa sústredili okolo malej osady na brehu Tiberu v strednom Taliansku, založenej vraj nájdencom Romulom roku 753 pred n. l. Cieľ integrácie bol jednoduchý. Mala vytvoriť priestor, aby sa Latinovia lepšie mohli brániť proti všemocným Etruskom na severe. Integrácia bola úspešná a vďaka občianskym cnostiam, medzi prvé z ktorých patrila „adenauerská“ vôľa aktívne brániť komunitu a jej záujem dovnútra i navonok, za necelých tisíc rokov ovládli Rimania takmer celý vtedajší civilizovaný svet. Vzápätí za nohou rímskeho občana – legionára vstúpili do ovládnutej krajiny mier, poriadok, právo a v neposlednom rade i inžinieri, ktorí ich prebudovali na prekvitajúce provincie s vysokým štandardom života, prekvitajúcou ekonomikou, kultúrou a umením. Pax Romana, rímsky mier, ako sa tento stav nazýval, však bolo možné zabezpečiť len dobrovoľnou službou občanov vo vojsku a v ochote brániť hranice ríše.

Je len samozrejme, že bohatstvo Ríma a jeho provincií pôsobilo ako magnet pre barbarské kmene na okolí, ktoré sa ho túžili zmocniť. Keď Rimania zistili, že už nie sú schopní ďalej rozširovať svoju ríšu, vytvorili si svoj vlastný „šengen“ v podobe Limes Romanus, teda opevnenú hranicu, ktorá mala zabrániť prenikaniu „barbarov“ a chrániť výdobytky rímskej civilizácie pre jej občanov. Ochota brániť Limes bola prvým a nevyhnutným predpokladom, aby Rímska ríša mohla prežiť. Avšak s rastúcim bohatstvom a presadzovaním sa hedonistického, pôžitkárskeho spôsobu života, medzi iným najmä hojne rozšírených homosexuálnych vzťahov, táto ochota klesala. Neochota Rimanov brániť svoje hranice vlastnými silami bola priamo úmerná hladu ľudí za Limesom po tom, aby sa mali tak dobre ako Rimania. Preto bolo treba nájsť spôsoby, ako pôžitkársky spôsob života uchrániť, a nemusieť zaň bojovať. Na druhej strane Limesu bolo dosť rôznych „erdoganov“, ktorí vyvolávali vojenský tlak na ríšu, aby desili požívačných Rimanov a vynucovali si od nich pokoj bohatými darmi. A Rimania sa rozhodli platiť, začali si namiesto aktívnej obrany kupovať mier od barbarov tým, že im poskytovali obrovské finančné sumy, aby od nich mali pokoj.

Ale ako to už medzi ľuďmi býva, mala kopa pýta viac. Požiadavky „erdoganov“ vzrastali, a ríša ich nebola schopná plniť. Nahnevaní barbari preto vymáhali svoje peniaze novými a novými útokmi. Ríšu bolo treba brániť, ale rôzni „junckerskí“ cisári došli maximálne po nápad, že si proti útočiacim barbarom najímali za Rýnom a Dunajom druhých barbarov, ktorí ich mali chrániť. Tým dali veliteľom légií, v podstate cudzincom do rúk ohromnú silu. Už nie rôzni „schultzovskí“ senátori, ale vojenskí velitelia vyberali cisárov Rímskej ríše. „Junckeri“ a „schultzovia“ už neboli potrební, stačilo mať dostatočne silné prétoriánske vojsko zo svojich barbarov a cisár bol už iba hračkou v rukách svojich telesných strážcov. Keď vyhovoval a bol dostatočne slabý, tak ho podporovali. Ak preukázal schopnosť urobiť v ríši poriadok, našiel sa dostatok nezištných (alebo neziskových) aktivistov, ktorí ho zlikvidovali.

A potom prišla konečná fáza. Niekde z Ázie vtrhli do Európy divokí Huni. Mnohé barbarské kmene namiesto toho, aby sa bránili, ušli radšej do ríše Rimanov. Vtedajší „merkelovci“ sa pretekali v návrhoch, kde tých Gótov, Vandalov, Frankov, Suébov a pánboh vie ešte koho distribuovať. Na kvóty síce neprišli, ale zato oné germánske a neskôr aj slovanské kmene voľne pobehovali po ríši, vypaľovali, vraždili, brali si čo potrebovali. Na chvíľu sa usadili tam, potom zas onam. Rimanov nepohlo, ani keď Vandali roku 455 vyplienili Rím. Vtedy už aj barbarským náčelníkom bolo jasné, že vlastne žiadnych „junckerských“ cisárov nepotrebujú, že nepotrebujú ani žiadnu Európsku úniu, pardon, Rímsku ríšu. Preto Skír Odoaker zosadil roku 476 n. l. posledného rímskeho cisára a bolo „vymaľované“. Ani ho nemusel zabiť ako v minulosti, len ho poslal do kláštora. V ríši sa ujali moci barbari a trvalo celých ďalších päť storočí, kým sa Európa ako tak konsolidovala.

Na záver len také krátke zabehnutie do slovenských dejín. Po obsadení dolnej zeme osmanskými Turkami roku 1540 sa na osmanskej hranici, ktorá kopírovala slovensko-maďarskú etnickú hranicu, rozšíril manier zarábať na bezmocnosti miestnych sedliakoch a málo chránených mešťanov. Obyčajne il.miestny osmanský beg zohnal skupinu marodérov, povypaľoval zopár slovenských obcí a následne začal písať výhražné listiny. Zväčša začínali slušným oslovením „Vy hnusní neveriaci psi…“ a potom už len vyhrážky a požiadavky na finančné sumy. V závere sa už iba nenápadne naznačilo, že v opačnom prípade sa nebude dať zabrániť ďalším útokom marodérov, ktorých oni nebudú vedieť ustrážiť. Tento biznis trval celý čas až po vyhnanie Osmanov z nášho územia na konci 17. storočia. Otázka dnes už znie len, čo sa za tých pár storočí zmenilo. Chce Európa republikánske, vypočítateľné európske Turecko, alebo sa svojimi platbami ticho zmieri s tým, že nad Bosporom sa opäť vztýčia sultánske zástavy?! V druhom prípade treba počítať s tým, že výpalnícky systém bude pokračovať do nekonečna.

 

 

 

 

 

11 Responses

  1. yoss 4. december 2015 / 12:19

    vyborne, pan Hrnko. by som to nazval Clankom roku 2015. brilantne politicke alebo historicke analyzy su ako umelecke diela – kazdy moze vidiet to iste co umelec, ale len umelec vytvori presah, pospaja videne do vyznamoveho celku…

  2. Lukáč 4. december 2015 / 18:26

    Hovorí sa, že “história magistra vitae”, ale skutočnosť je taká, že človek a ľudstvo sú nepoučitelní a stále opakujú chyby predchodcov veriac, že im sa to teraz nestane.
    Skôr sa riadia heslom “žiť a užiť si za každú cenu”. Ale to neznamená, že sa nemáme
    snažiť zmeniť to.

  3. Anton Hrnko Anton Hrnko 5. december 2015 / 22:09

    O niektoré príspevky na mojom blogu už nestojím ani, aby som ich tu toleroval. Jeden “vševedko” dnes u mňa skončil!

  4. pomocník 6. december 2015 / 15:13

    Potrebujete aj ľudí, ktorí vám budú protirečiť, oslavné reči (napr. na vašu osobu) sú nudné.

  5. Milan2 6. december 2015 / 16:16

    Toto je naozaj článok najvyššej kvality – trefný, poučný a navyše aj vtipný.
    Som si text vychutnal – presne ste to vystihli.
    Čo sa týka Erdogana – Turci sunitského vyznania v SRN svojim vierovyznaním neuznávajú ani Deklaráciu ľudských práv, ani Ústavu SRN – sú v podstate v Nemecku podľa článku 14(2)teda de facto neoprávnne a nelegálne.
    Nemecko by malo zbaviť tých ľudí, čo DĽP neuznávajú občianstva a o svojich imigrantov by sa zrazu muselo starať Turecko. Nemecko má teda v rukách možnosti, ako na Turecko zatlačiť ale koná ako koná – podivne. Kto ho vie, čo je za tým, – či neschopnosť vnímať realitu Merkelovou, či samotní Nemci. Uvidíme pri voľbách.
    Tiež si myslím, že tí členovia Európskej komisie, čo ignorovali správy o imigrantoch, bby mali byť čím skôr všetci vymenení, kým nespravia ešte viacej škôd.

  6. Anton Hrnko Anton Hrnko 6. december 2015 / 16:46

    Pomocník,
    máte stopercentnú pravdu. Ale uznajte, že že Metod J. Sláv nijakým spôsobom nestojí za to, aby sa mu človek venoval. Ak vám chýba, pozvite si na doménu, kde ho budú tolerovať. Ja nepotrebujem byť presvedčovaný, že Rím založili Slovania! A koniec koncov v mojom článku ide o históriu až na poslednom mieste.

  7. yoss 7. december 2015 / 20:32

    klamat v tomto nasom svete – nic jednoduchsie. aj socialny netvor Kanik ma jasno, ako sa to robi:

    “Volebnou víziou Ľudovíta Kaníka je spolupráca, dôvera, kompetencia, úspech”

    :-)

  8. Zdeněk 14. december 2015 / 10:16

    Keď som dnes dostal link na tento článok, bol som skeptický. Po jeho prečítaní Vám chcem poďakovať za veľmi objektívne popísaný stav, do ktorého Európu dostali “pseudodemokrati” typu Merkelovej a ostatní podplatiteľní bábkoherci z Bruselu.

  9. Pavol 18. december 2015 / 9:43

    Skutočne trefné postihnutie historických paralel a predikcia možného vývoja. Nielen na poučenie, ale hlavne na zamyslenie.

  10. Bynk 1. január 2016 / 17:28

    No teda taký prímer na EU a imigračnú politiku voči Rímskej ríši som nečakal, skutočne velmi trefné :-)

  11. Jozef Stanislav VŠ 30. január 2016 / 20:42

    No a teraz tí Húni, skade prídu?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *