Veľká Morava a kráľ Svätopluk ako súčasť historického povedomia Slovákov

Nitra, milá Nitra, ty vysoká Nitra, kde že sú tie časy, v ktorých si ty kvitla?
Nitra, milá Nitra, ty slovenská mati! Čo pozriem na teba, musím zaplakati.
Ty si bola niekdy všetkých krajín hlava, v ktorých tečie Dunaj, Visla i Morava.
Ty si bola bydlo kráľa Svätopluka, keď tu panovala mocná jeho ruka.
Ty si bola sväté mesto Metodovo, keď tu našim otcom kázal božie slovo.
Zámerne som si za úvod môjho vystúpenia vybral túto známu slovenskú pieseň, ktorú niektorí pripisujú Ľudovítovi Štúrovi (génius), iní Samovi Chalupkovi (menší síce, ale predsa génius) a ktorú Ján Kollár zaradil do svojich Národných spievaniek medzi Spevy historické. Pieseň je zaujímavá tým, že symbolizuje a vyjadruje úzku previazanosť dvoch slovenských tradícií a to tradície cyrilo-metodskej ako tradície kresťanskej a svätoplukovskej ako tradície štátoprávnej v slovenskom historickom vedomí. V celých našich dejinách sú tieto tradície spojené jedna s druhou a vzájomne sa dopĺňajú.

Pieseň je zaujímavá ešte jednou zvláštnosťou, resp. dalo by sa povedať, že až dvoma. Jej melódia nie je jednoduchou ľudovou piesňou, ale podľa niektorých muzikológov pripomína ranostredoveký chorál. Tou druhou môže byť to, že jej originál je zapísaný stredoslovenským dialektom, ktorý sa v danom období (teda v 19. storočí) používal v umelých výtvoroch len zriedka. Je ťažko uveriť, žeby toľké storočia mohla prekĺznuť tak zložitá hudobná štruktúra bez zaznamenania v nejakom písomnom prameni. Takže v našom prípade pôjde skôr o nejaké napodobnenie typu moravského vlastenca Václava Hanku, keďže na začiatku 19. storočia bolo vyrábanie „starožitností“ jedným zo spôsobov, ako mobilizovať ľudí medzi aktívnych stúpencov národného programu. Predsa mi však v tejto súvislosti nedá, aby som si nepoložil otázku, ako dlho môže prežívať tradícia vo vedomí aspoň časti národa bez toho, aby bola zapísaná. Túto otázku pokladám za potrebné zodpovedať preto, lebo sa u nás často ozývajú hlasy, že cyrilo-metodská a svätoplukovská tradícia sú novodobé produkty a nemôžeme preto hovoriť o ich kontinuite v slovenských dejinách.

Koľko rokov teda alebo storočí môže prežívať nejaká tradícia v národe bez toho, aby bola zapísaná? Keď sa pozrieme na staré národy, tak mi vychádza, že to môžu byť celé stáročia, ak spomínaná udalosť mala rozhodujúci vplyv na osudy daného spoločenstva. Veď napr. len také klasické diela svetovej literatúry, akými sú Ilias a Odysea, boli zapísané do známych eposov cca 500 rokov po tom, ako sa dané udalosti odohrali. Pritom v onom medziobdobí bolo staré Grécko postihnuté rozvratom achajskej civilizácie a inváziou Dórov, ktorí celú Heladu vrhli civilizačne o hodný kus dozadu. Aj rozmach Veľkej Moravy, najmä počas panovania Svätopluka I. bol takou udalosťou v živote starých Slovákov, ktorý nemohol z ich vedomia jednoducho zmiznúť behom troch – štyroch generácií, čo je bežná pamäť uchovávaná generačným prenosom. Preto si myslím, že neexistujú žiadne vážnejšie argumenty proti tomu, aby sme mohli pokladať obe veľkomoravské tradície v slovenskom historickom vedomí za kontinuálne, najmä, keď veľmi skoro po zániku Veľkej Moravy sa objavili aj kronikárske práce, ktoré sa nejako s jej dedičstvom vyrovnávali. Pritom nejde len o domáce uhorské pramene, ale aj české a poľské, ktorých vplyv na vzdelanú vrstvu na Slovensku nemožno podceniť.

O tom, že svätoplukovská tradícia prežívala v prostredí Nitrianskeho kniežatstva, svedčia už prvé kroniky popisujúce udalosti v 9. a 10. storočí, ktoré sa zachovali dodnes. Všeobecne sa prijíma názor, že legendu o Svätoplukovom pustovníčení na Zobore počul kronikár Kosmas počas svojej návštevy Nitry začiatkom 12. storočia. V tomto období pravdepodobne prežívajúce legendy o Svätoplukovi a Veľkej Morave nemuseli iritovať vládnucu dynastiu Arpádovcov, lebo Nitrianske kniežatstvo (ducatus) vystupovalo ako polo suverénny celok a nitriansky vojvoda mohol mať aj celkom záujem o ich šírenie, najmä keď bol v konflikte s kráľom. Avšak po tom, ako kráľ Koloman Nitrianske kniežatstvo rozpustil, pretrvávanie svätoplukovskej tradície sa asi dostalo do konfliktu s centralizačným úsilím panovníka. Podľa môjho názoru práve tento konflikt (teda pretrvávanie svätoplukovskej tradície a posilňovanie centralizmu v Uhorsku) bol podnetom pre anonymného magistra P., notára kráľa Belu (II.?; III.?), aby napísal svoje Gesta Hungarorum. Tento román, vydávajúci sa za kroniku, je totiž celým svojím duchom zameraný na vyvrátenie toho, čo si autor dal za cieľ vyvrátiť – „ nepravdivé povesti vidiečanov a táravý spev igricov“. Pravdepodobne však svojím radikálnym, agresívnym prístupom, teda úplným opomenutím skutočných aktérov deja, najmä Svätopluka s cieľom ich vymazania z povedomia nedosiahol žiadaný účinok a jeho dielo zapadlo na dlhú dobu prachom. Ranostredoveký aktéri z 9. a 10. storočia boli jednoducho príliš známi aj v okolitých štátoch, aby ich bolo možné jednoducho vymazať z pamäti.

Rafinovanejším a pravdepodobnejšie aj úspešnejším spôsobom pri eliminácii svätoplukovskej tradície v určitých spoločenských kruhoch Uhorska postupovali neskorší uhorskí kronikári, ktorí i v konkurencii s českým kronikármi, nemohli jednoducho Svätopluka obísť. Šimon z Kezy a neskôr Ján z Turca sa vydali cestou znevažovania Svätopluka, teda snažili sa o ňom vytvoriť obraz, ktorý by ho urobil nehodným úcty a teda aj prihlásenia sa k nemu. Tak vznikla známa povesť o Svätoplukovi ako o porazenom panovníkovi, ktorý svoju krajinu vymenil za bieleho koňa. A práve tento motív sa celé nasledujúce storočia používal v ideovom zápase proti krajinskému partikularizmu a neskôr i proti slovenskému národnému uvedomovaniu sa.

Ako som už spomenul, svätoplukovská tradícia bola jedným pólom veľkomoravskej tradície, ktorej druhým pólom bola cyrilo-metodská tradícia. O tejto, teda cyrilo-metodskej, sa uhorské pramene v ranom stredoveku príliš nezmieňujú. Síce vykorenenie odkazu Metoda si niektorí cirkevní hodnostári Uhorska dávali za cieľ, ale celkovo sa možno domnievať, že v tomto boji neboli nejako špeciálne horliví pravdepodobne aj preto, lebo ju nepokladali za rozpornú so štátnou ideou. V Uhorsku vždy existovali silné skupiny obyvateľstva hlásiace sa k východnému rítu a aj sám kráľovský dvor nebol vždy vo vzťahu k Byzantsku vyhranený. Preto objavenie sa modlitby k Cyrilovi a Metodovi v bratislavskom antifonári v 15. storočí nemuselo byť nutne importom z Česka, ako sa všeobecne predpokladá. V 15. storočí už bolo totiž na našom území podľa písomných prameňov vedomie o pôsobení Cyrila a Metóda v priestore strednej Európy pomerne rozšírené. Pritom – samozrejme – nemôžeme vylúčiť silné vplyvy z Čiech a Moravy. Ale keďže v tomto období máme zaznamenané aj silné vedomie etnickej odlišnosti „horných“ a „dolných“ časti krajiny (napr. kronika Kostnického koncilu od Ulricha z Richtentalu, ale napr. aj domáca kronika Jána z Turca), možno predpokladať, že záujem o cyrilo-metodské dedičstvo malo aj vlastné domáce zdroje. Teda, že nešlo o nové poznanie, ale len o akceleráciu domácich tradícií. Posilňovali ju aj vlny valašskej kolonizácie, ktorá bola pravoslávna s cirkevnoslovanským bohoslužobným jazykom. Pramene však nasvedčujú (napr. vojenský kódex Mateja Korvína), že na východnom Slovensku v tomto období žila aj silná komunita Slovákov „valašskej viery“, teda pravoslávnych. Medzi nimi cyrilo-metodskú tradíciu treba pokladať za samozrejmú.

Reformácia vyvolala procesy, medzi iným aj záujem o jazyk ľudu ako komunikačný prostriedok medzi veriacim a Bohom. V konečnom dôsledku však záujem o jazyk ľudu viedol k všeobecnému posilneniu národného vedomia, ktorý nakoniec vyústil do formovania moderných národov. Historizmus pri tom hral výraznú úlohu, lebo zdôrazňovaním spoločnej histórie, spoločného historického prežitku sa vytváralo spoločné vedomie a podnecovala sa snaha o formovanie spoločnej budúcnosti. Silné prihlásenie sa k veľkomoravskej tradícii badať pri tom ako na strane slovenských protestantov, tak aj na strane katolíkov. Na strane katolíkov, teda v rámci protireformácie, silne fedroval cyrilo-metodskú tradíciu aj panovnícky dvor. I to svedčí o tom, že oná tradícia musela byť silne zakorenená vo vedomí slovanského obyvateľstva habsburskej ríše, keď ju Viedeň považovala za vhodnú masovej podpory v boji proti „heréze“ šíriacej sa z Nemecka.

Slovenskí katolíci však cyrilo-metodskú tradíciu nebrali izolovane od svätoplukovskej tradície. Zostavovateľ katolíckeho spevníka Cantus Catholici z roku 1655 Benedikt Sölösi sa v úvode tohto diela programovo prihlásil k veľkomoravskej tradícii ako celku a jeho slová vykazujú až profesionálnu znalosť dejov, ktoré viedli k prijatiu staroslovienskej liturgie. „Náš panónsky národ – píše – sa preslávil mnohými chválorečami a pamätníkmi dávnych pokolení. Keď za kráľa Svätopluka, sídliaceho na Belgrade, apoštolskí mužovia Cyril a Metod mu hlásali Kristovu vieru a on sa primkol ku Kristovi, hoci vynikol vo všetkej nábožnosti, jednako sa najväčšmi vyznamenal chválospevmi. Vysvitá to z rozličných piesní, podivuhodne prispôsobených na cirkevné slávnosti alebo na iné príležitosti. Spomenutí svätí mužovia, keď sv. krstom pripojili ku Kristovi Panónov spolu s kráľom Svätoplukom, taktiež i s Bulharmi, s Moravanmi, aj s českým kniežaťom Bořivojom, vymohli od rímskeho pápeža Mikuláša I. (povolenie), aby národom, čo pokrstili, bolo dovolené konať bohoslužby v ľudovom jazyku.“

Od polovice 17. storočia môžeme už v bohatých písomných prameňoch stopovať rozvinutú veľkomoravskú tradíciu v jej oboch formách, teda aj v svätoplukovskej, aj v cyrilo-metodskej. Jej posilňovaniu prispievala aj profesionálna historiografia, ktorá od čias renesancie na sever od Alp najskôr v Nemecku, neskôr aj u nás zapúšťala stále hlbšie a hlbšie korene. V období vrcholného baroka profesionálnu úroveň dosiahli aj niektorí slovenskí autori, zaoberajúci sa dejinami. Vyskytol sa však jeden problém. Aj nepriatelia prebúdzajúcej sa slovenskej „nácie“ domáhajúcej sa svojich práv zaútočili na nich starou bájkou o predaji krajiny Svätoplukom za bieleho koňa a vyvodzovali z toho, že majú byť večití poddaní Maďarom. Bol to najmä známy útok Michala Benčíka z roku 1722 proti trenčianskej slovenskej šľachte počas zasadania uhorského snemu. V Maginovej odpovedi (v Apológii) došlo k určitému ohradeniu sa vtedajších Slovákov voči tomu, aby ich pokladali za potomkov Svätopluka. Túto koncepciu do svojho diela prevzal i zakladateľ kritickej historiografie v Uhorsku Slovák Samuel Timon, ktorý sa pokúsil vytlačiť Svätopluka na Moravu. Úplne odrieknutie sa veľkomoravskej tradície došlo potom v práci Juraja Sklenára, ktorý sa pokúšal presunúť Veľkú Moravu na Balkán. Jeho pokus bol však veľmi rýchlo eliminovaný vedeckou kritikou.

Odklon od veľkomoravskej tradície bol však iba prechodný a pravdepodobne zasiahol iba úzky kruh vzdelancov. Už roku 1777 prichádza so svojím dielom historik Štefan Salagius, ktorý upozorňuje Slovákov, „aby nerozmnožovali svoju slávu predávaním dymu a bájkami. Je tu rozsiahla a slávna história starých Moravanov. Z tejto sa môže čerpať skutočná sláva“. V svojom diele pritom označil Svätopluka za “najslávnejšieho kráľa našich Slovákov“. Na Salagiove závery priamo nadväzoval Juraj Papánej svojimi Dejinami slovenského národa, ktorým dal podtitul O kráľovstve a kráľoch Slovákov. Hoci nie je tak presný a spoľahlivý ako Timon, svojou koncepciou slovenských dejín, v ktorej Veľkú Moravu vyhlasuje za kráľovstvo Slovákov a veľkomoravských panovníkov za slovenských kráľov silne poznačil historické vedomie nasledujúcich slovenských generácií. Ujali sa ho predovšetkým bernolákovci, ktorí či už prácami Juraja Fandliho alebo Jána Hollého rozšírili svätoplukovskú a cyrilo-metodskú tradíciu obrazne povedané do každej slovenskej chalupy. Aj tu treba pripomenúť, že obe tradície išli ruka v ruke. Jedna pripomínala slávnu štátnu minulosť Slovákov a druhá ich duchovnú afinitu ku kresťanskému vierovyznaniu.

Hollého historické eposy, o ktorých sa na našej konferencii hovorilo samostatne, mali nesmierny vplyv na formovanie nasledujúcich generácií Slovákov. Oduševňovali sa nimi príslušníci Kollárovej i Hamuliakovej generácie a silno pôsobila i v radoch nastupujúcej generácie štúrovcov. A tu by som sa opäť vrátil k piesni Nitra, milá Nitra, ktorou som svoj príspevok začal. Keď sa 24. apríla 1836 stretli na Devíne stúpenci Ľudovíta Štúra z bratislavského lýcea, táto pieseň nechýbala v repertoári, ktorým sa mladí vlastenci oduševňovali. Pre nich nebolo podstatné, kedy vznikla, ale to, kedy si mysleli, že vznikla. A práve preto Štúr zložil na jej melódiu nový text piesne Děvín, milý Děvín, v ktorej sa celkom jednoznačne prihlásil k štátoprávnemu odkazu Veľkej Moravy. Štúr ako stúpenec Heglovej dialektiky pritom založil koncepciu slovenských dejín, ktorú neskôr v dejepisectve rozvinul Július Botto. Spočívala v tom, že sa slovenské dejiny vykladali v dialektickej triáde tézy, antitézy a syntézy, v ktorej základom bola slávna veľkomoravská minulosť so slávnym kráľom Svätoplukom, po ktorej nastalo potlačenie ducha slovenskosti a následne jeho obrodenie v súčasnosti, aby dosiahol novú a väčšiu silu a slávu v budúcnosti. Na takto chápanom základe Ľudovít Štúr vypracoval svoj národný program obrody slovenského národa, ktorého výsledkom malo byť sebavedomé národné spoločenstvo, hrdé na svoj pôvod, slávnu minulosť, ale predovšetkým kultúrne, jazykovo a politicky samostatné s vlastnou politickou samosprávou. Svätoplukovská tradícia, tradícia veľkomoravskej štátnosti tak bola priamo pri zrode moderného slovenského politického programu, programu pre samostatný, suverénny slovenský národ, ktorý sa v celosti realizoval až vytvorením samostatnej Slovenskej republiky roku 1993.

Nebudem rozoberať všetky súvislosti pôsobenia svätoplukovskej a cyrilo-metodskej tradície pri formovaní moderného slovenského národného programu. Avšak treba poznamenať, že vedomie, že aj Slováci mali svojich kráľov, že mali svoju štátnu samostatnosť stelesnenú najmä „slávnym kráľom“ Svätoplukom I., bolo silným impulzom k tomu, aby zápas za národné oslobodenie nevzdávali. Pribina, Rastislav, Svätopluk, ale aj Cyril a Metod boli ikony, ku ktorým sa obracali slovenskí národovci hľadajúc posilnenie v svojom zápase proti národnému útlaku. Nie je náhodou, že katolícki vzdelanci dali svojmu časopisu názov Cyril a Metod, že svoj kultúrny spolok chceli pôvodne pomenovať Spolok sv. Cyrila a Metoda. Nie je však ani náhodou, že úrady im takýto názov nepovolili a nakoniec museli siahnuť po českom svätcovi Vojtechovi. Po sto päťdesiatich rokoch hádam už dozrel čas, aby sa k tomuto zámeru vrátili „ad fontes“ a určite by viac vystihoval zámery našich praotcov, keby tento spolok dostal meno Spolok sv. Vojtecha, Cyrila a Metóda. Rovnako nie je náhoda, že Matica slovenská bola založená pri príležitosti tisíceho výročia príchodu byzantských vierozvestcov na Veľkú Moravu, k štátoprávnej tradícii ktorej sa hlásili všetky slovenské politické i náboženské prúdy v danom období.

Vznik prvej republiky roku 1918 opäť určitým spôsobom zasiahol do prezentácie svätoplukovskej tradície. Vládnuca česká elita síce sa snažila vykladať vznik česko-slovenského štátu ako obnovu Veľkej Moravy, ale skôr túto štátnosť chápala ako obnovenie stredovekej českej štátnosti rozšírenej o Slovensko. Tomu zodpovedalo i rozšírenie používania termínov historické krajiny na pomenovanie Čiech, Moravy a Sliezska a eo ipso chápanie Slovenska ako krajiny nehistorickej. Omnoho viac ako veľkomoravskej tradícii sa venovala oficiálna pozornosť svätováclavskej tradícii a v boji proti katolicizmu sa obnovovala, respektíve vytvárala tradícia husitizmu. V danej situácii sa Slováci preto upli k svojim najstarším dejinám, v ktorých bol neopomenuteľný kristianizačný fenomén ako fenomén národotvorný a kultúrny. Preto sa roku 1933 na slovenskej strane organizovali Pribinove oslavy, lebo fakt postavenia kresťanského kostola v Nitre bol neodškriepiteľne akt úplne individualizujúci Slovákov od Čechov.

Svätoplukovskú tradíciu obnovovala opäť až nastupujúca profesionálna slovenská historiografia. Jej vzostupu napomáhal najmä tlak maďarskej iredenty, ktorá sa pokúšala pôsobiť na vyvolanie rozkolu medzi Slovákmi a Čechmi i silnou propagáciou svätoštefanskej myšlienky ako kresťanskej a katolíckej proti „bezbožným a husitským“ Čechom. Najmä okruh vedcov a politológov okolo historika Františka Hrušovského oproti nárokom „koruny sv. Štefana“ na slovenské územie prišiel s propagáciou svätoplukovskej myšlienky ako staršej a pôvodnejšej, ktorá vylučovala nárok svätoštefanskej koruny na slovenské územie. V nasledujúcich vojnových rokoch však slovenská spoločnosť mala už iné problémy a tieto teórie sa nerozvinuli, hoci sa objavili určité koncepcie, v ktorých svätoplukovská mala vytláčať svätováclavskú tradíciu.

V povojnových rokoch pri vyrovnávaní sa s „ľudáckym autonomizmom“ z pozície čechoslovakizmu došlo aj k silnému kádrovaniu najstarších dejín. Medzi zatratených sa dostal najskôr Pribina ako vzor „kolaboranta“ s Nemcami. To však bol oficiálny dôvod k vystaveniu mu takéhoto kádrového pôvodu. V skutočnosti dôvod bol ten, že bol jediný slovenský vládca, ktorý bol dokázateľne nezávislý na územiach západne od Slovenska. V období stalinizmu potom došlo aj k zoficiálneniu výkladu slovenských dejín a v rámci nich aj veľkomoravskej tradície ako tradície „československej štátnosti“ bez spojovníka. Slovákom sa v rámci tohto výkladu uprela akákoľvek samostatná štátnosť v minulosti a ak sa im nejaká uznala, tak to bola štátnosť výlučne spoločná. Jediná diskusia, ktorá sa v časoch socialistického uvoľnenie dovolila, bola otázka vzťahu Moravy a Nitrianska, teda či tento vzťah zakladal nárok len na autonómiu, alebo pripúšťal aj federáciu.

Svätoplukovská tradícia bola rovnako neželaná a trpená ako tradícia cyrilo-metodská, lebo skrývala v sebe náboj ideí nekompatibilných so stalinskou obdobou čechoslovakizmu a oficiálne propagovaným ateizmom. Týmto dvom ideológiám (stalinizmus a ateizmus) v princípe nepriateľským slovenskému národnému politickému a duchovnému programu bol na Slovensku odňatý priestor až vznikom samostatnej Slovenskej republiky, hoci nemožno povedať, žeby v určitých kruhoch neprežívali dodnes. Je príznačné, že pozostatky čechoslovakizmu na Slovensku nie sú spojené s masarykovskou prvorepublikovou ideou existencie dvoch vetiev jednotného „československého“ národa, ktoré v budúcnosti majú splynúť, ale s netolerantným stalinským modelom unitárneho „Československa“ , aký sa vo vzťahu Slovákov a Čechov vyvinul v päťdesiatych rokoch minulého storočia a najvýraznejšie bol stelesnený v politike Antonína Novotného. Práve nositelia tohto netolerantného čechoslovakizmu sa nedokázali stotožniť s obnovou veľkomoravskej tradície v jej cyrilo-metodskej i svätoplukovskej podobe po vytvorení samostatnej, suverénnej a demokratickej Slovenskej republiky roku 1993. Som presvedčený, že väčšina jej obyvateľov sa hrdo hlási k cyrilo-metodskej tradícii, zakotvenej v našej ústave, i k počiatkom vlastnej národnej štátnosti reprezentovanej Nitrianskym kniežatstvom a Veľkou Moravou. Myšlienka tejto slovenskej štátnosti bola celé stáročia vo vedomí Slovákov spojená s mocným a slávnym kráľom Svätoplukom. Je skutočne hanbou, že tento náš panovník ešte doteraz nemal na Slovensku žiadnu sochu a ešte väčšou hanbou, že sa nájdu ľudia, ktorí jej postavenie spochybňujú.

Príspevok prednesený na konferencii o Svätoplukovi 17. mája 2010

6 Comments to “Veľká Morava a kráľ Svätopluk ako súčasť historického povedomia Slovákov”

  1. lacooravec hovorí:

    Nuž, čo dodať! Ťažké vyhýbanie sa, problému Chazarskému…Všetko zakrývanie Slovenskej pravdy vychádza z Turkitsko-Chazarského podávania pravdy!!! Ono, to bolo celé ináč! Chazariti chodili na Moravu kupovať otrokov, aby ich kdesi v Stredomorí predávali a boli to väčšinou Slávi…oni sa neštítili a doteraz neštítia ničoho! Ja nie som vedec, takže sa nemám prečo báť povedať Pravdu na plnú hubu: Po rozbití Chazarskej ríše Rusmi, nastal exodus ich potomkov na západ a pomýlili aj Židov, vraj.sic!…Takže: Prečo , keď Maďari, ktorí boli západnými príslušníkmi Chazarskej ríše, dokiaľ ich nevyhnali a pritom mali presne ich koristnícky spôsob života sa na území Veľkej Moravy a vôbec na území celého Franska správali, ako správali!!! No jednoducho, preto, lebo sa v ich prípade nedá!!! Sú to jednoducho koristníci a nikdy iní nebudú!!! Máme dosť historických skúseností, vieme o čo ide a žiadna EÚ nám nemá čo navrávať!!! Sme dosť bystrý národ! Hádam si to za tie stáročia všimli!!!

  2. otokar hovorí:

    Pán Hrnko,
    až bude “rozluštená záhada Et-Ruskej písomnosti”, (eto-ruskyje)
    tak až potom má zmysel riešiť tak “vzdialenú minulosť Slovákov” a tým aj ich povedomia,
    akú ste dal na Vášu net-stránku.

    Máme tu ďaleko bližšie udalosti, ktoré nám nielen okolitý, akože “civilizovaný svet”,
    ale aj naša?? slovenská?? akademická?? obec poctivo zatajuje!:
    Oslavy milénia CaM v Ríme 1863 za aktívnej účasti Hongroisa-Slováka Franza Liszta!
    A nielen tá!
    Ani katolícka univerzita v Ružomberku,
    ani Trnavská, Prešovská, Bratislavská …
    ani muzikológia, literáti,
    ani akože “kresťania” z rôznych politických strán, KDH,SDKU,SNS,….
    sa k tejto cyrilo-metodskej významnej udalosti akosi nemajú, vrátane Matice!
    Tkadlčík z Olomouca a JV Gajdoš sú svetlé výnimky.
    (skôr sa dajú vidieť aktívne stopy retušovania!)

    “Эт-руски. Загадка, которую не хотят разгадать”
    (Etruskovia, záhada ktorú nechcú rozlúštiť)
    ozon.ru/context/detail/id/5157380/
    Podobne aj
    “Славянское завоевание мира”
    (Dobitie sveta Slovanmi)
    táto verzia vychádza z diela
    Don Mauro Orbini, Il regno de gli Slavi hoggi corrottamente detti Schiavoni: Historia‎, Pesaro, 1601,
    Orbini, Mavro. Kingdom of the Slavs. Sofia, Nauka i Izkustvo, 1983

  3. workohistorik hovorí:

    Pán Hrnko, väčšina ľudí, ktorí kritizujú sochu Svätopluka, kritizujú najmä to, že by sa viac hodila napr. do Nitry, kde bolo jedno z centier VM. Taktiež sa im nepáčia tie keci o starých Slovákoch, proti samotnej soche nemá nikto námietky, ako som už teda povedal, historikom vadí predovšetkým jej umiestnenie, a možno aj glorifikácia Svätopluka (nebol to náhodou on, kto zradil svojho strýka Rastislava, a teda aj Veˇkú Moravu – svoju vlasť? Nemali by sme skôr oslavovať Rastislava? On zostal vždy verný svojej krajine, a bránil ju pred cudzími nájazdníkmi, navyše bol to on, kto zavolal na VM Cyrila a Metoda. Nemala by skôr jemu stáť socha na Bratislavskom hrade?)

  4. Anton Hrnko hovorí:

    Workohistorik,
    väčšina ľudí, ktorí to kritizujú – podľa môjho názoru – nemôže predovšetkým zniesť, že sa Slováci ujímajú svojich dejín a že si ich vykladajú podľa seba. Táto väčšina v minulosti nemohla zniesť, že sa Slováci osamostatnili ako štátny národ a má z toho doteraz traumu. Tejto väčšine vôbec nevadí sv. Štefan v Komárne, ani krvavý “Bič Boží” Atila v Čilistove. Tejto väčšine predovšetkým prekáža, že Svätopluk stojí v centre dnešného Slovenska, že o tomto centre vždy vykladali, že bol sídlom uhorských miestodržiteľov, že ukrýval uhorské korunovačné klenoty, že sa tam producírovala Mária Terézia. A teraz im tú “uhorskú” idylku narušil nejaký “tót”. Áno, Svätopluk patrí aj do Nitry, aj do Medzilaboriec, aj do Košíc… Tak ako sa sv. Štefan vytŕča v každej maďarskej dedine, to už nehovorím, že v meste. A v Maďarsku sa nikto nepýta, či tam sv. Štefan bol, alebo nebol. Nikto v Čechách nepochybuje, že Boleslav I. bol najvýznamnejší český panovník raného stredoveku, hoci nechal zavraždiť svojho brata. Zachránil tým však štát a možno zbavil Čechov aj osudu Obodritov, Havolanov a iných Slovanov vo východnom Nemecku. Svätopluk bol predovšetkým panovník, ktorý upevnil štát, a jeho tradícia kontinuálne medzi Slovákmi prežila až do dnešných dní. Preto patrí tam, kde je. Mnohí mu zazlievajú vyhnanie Metodových žiakov. Presne tí, ktorí obviňujú Fica z afinity k Rusku. Položil si však niekto otázku prečo to spravil? No preto, lebo bol západnej orientácie. Tento kraj už od rozdelenia Rímskej ríše patril do jej západnej časti. Teda, keď Rím rozhodol, že staroslovenská liturgia nepatrí do kostola, a títo žiaci to nechceli rešpektovať, museli ísť. Ináč by sa jeho ríša dostala do polohy cieľovej stanice nejakej krížovej výpravy a Byzantsko by ani neceklo. Aj v tomto bolo jeho rozhodnutie štátnicke. Svätopluk je preto aj symbolom našej prozápadnej orientácie, ale predovšetkým symbolom suverénnej moci, suverénneho štátu. Či sa nám to páči alebo nepáči, Rastislav sa síce snažil o suverenitu, ale dokonca svojho života bol závislý na Frankoch. Svätopluk túto závislosť zrušil a dosiahol od pápeža Hadriana VIII., že ho uznal za samostatného vladára západného sveta (dilecto filio Sventopulco, glorioso comiti) a Štefan V. to potvrdil (Rex Sclavorum). Preto do Bratislavy ako hlavného mesta suverénneho Slovenska a nie do Nitry. Capisco?
    PS.
    Nepočul som, žeby Snopko, Sikora alebo Piaček hovorili o 19. storočí a o umeleckom paškvile v súvislosti so sochou sv. Štefana v Komárne. A potom, nie som si istý, či tí páni obstoja v toku času so svojím dielom. Kulich je síce slabší sochár, ale ako medailér sa zapísal do dejín slovenského výtvarného umenia nezmazateľnou stopou. Nech hovorí, kto chce, čo chce. A myslíte si, žeby sa Snopko dostal na archeológiu, tento odbor pre komunistickú elitu (90% sa tam dostali len veľmi dobré zapísaní synáčikovia a dcérky potentátov starého režimu), keby nepochádzal z takéhoto prostredia. Verte mi, že tí, čo to podpísali (aspoň ich väčšina), neboli primárne proti Kulichovi. Boli predovšetkým proti tomu, čo im vadí od r. 1989 – slovenský pohyb k sebaurčeniu a suverenite. A bez suverénneho pohľadu na vlastné dejiny, nemôžeme byť suverénni ani v dnešnej politike.

  5. lacooravec hovorí:

    A nech si čechoslováci vymýšľajú, Svätopluk na hrad patrí, jednoducho, preto, lebo aj keď to nie je písmom doložené, tak nie je možné, aby na Bratislavskom hrade počas svojho života nebol!!!Preboha, veď ovládal obrovskú ríšu a hrad bol určite jedným bodom, kde mal posádku…logické…A ku Kulichovi ….V SME-tí je neuveretiľná znôška klamstva a podvodov…tá socha je úplne v pohode, prečo sa máme riadiť podľa sôch zo 150rokov dozadu, tieto veci ohodnotia generácie o 150 rokov a ďalej…Snopko, Snopko…po Tebe ani pamiatka neostane a umrieš ako zlý čechoslovakista….no, čo už???

  6. jhugo hovorí:

    nie je písmom doložené?
    Po latinsky písané (t.j. najmä franské či pápežské) pramene Svätopluka označujú či oslovujú ako rex (kráľ), dux (vojvoda, knieža, vládca, vodca), princeps (knieža) alebo comes (vladár, druh). Jeho štát sa opakovane označuje ako regnum (kráľovstvo alebo niekedy voľnejšie ponímané ako ríša/územie len jedného, t.j. suverénneho, panovníka). Napr.:

    * V Reginonovej kronike sa píše k roku 894 “Zuentibold, rex Marahensium Sclavorum” (Svätopluk, kráľ moravských Slovenov) a k roku 890 “regnum Marahensium” (kráľovstvo moravské). Regino Svätoplukovi titul rex dáva dôsledne namiesto titulu dux.
    * Vo Fuldských análoch sa k roku 884 píše “Zwentibaldus dux cum princibus suis” (vojvoda/vládca Svätopluk so svojimi kniežatami) a vo vzťahu k Nitrianskemu kniežatstvu pred koncom vlády Rastislava “regnum Zuentibaldi” (kráľovstvo/ríša Svätoplukova).
    * V oficiálnom liste pápeža Štefana V. asi z konca roka 885 Svätoplukovi (nájdenom v rakúskom ****igenkreuzi) sa píše v oslovení v preklade “…Svätoplukovi, kráľovi Slovenov”.
    * V Industriae tuae je Svätopluk pápežom oslovovaný ako comes (vladár, druh).
    * Český kronikár Kosmas píše o.i. “Zuatopluk rex Moravie” (Svätopluk, kráľ Moravy).

    Arabský učenec Ibn Rusta píše výslovne, že je Svätopluk korunovaný, že je to “vladár, ktorý má hodnosť ra’ís ar-ru’asá“ (vládca vládcov, vodca vodcov, náčelník náčelníkov, knieža kniežat a pod.) a ďalej ho v texte označuje aj priamo ako kráľ (vo voľnejšom preklade vládca). Perzský učenec Gardízí tituluje Svätopluka ako malik (kráľ) a aj výslovne píše, že “nosí na hlave korunu”.

    V slovanskom texte Život Konštantína a Metoda je titul Svätopluka kъnędzь. Týmto slovom, ktoré sa obyčajne prekladá ako „knieža“ a ktorého význam sa časom menil, sa u Slovanov označovali rozliční vyšší aj nižší vládcovia – panovník, knieža, urodzený veľmož a podobne.

Leave a Reply